Jedného dňa v druhej polovici roku 2002, ma nečakane zatkla polícia pri konaní povinností. Zobrali ma do ubytovne, ukázali mi zábery mojich bankových transakcií a neúnavne sa ma vypytovali, odkiaľ som zobral peniaze, kde bývam, kto vedie cirkev a podobne. Keď som odmietol odpovedať, rôznymi spôsobmi ma mučili – prinútili ma čupnúť si, surovo ma udierali po tvári koženými topánkami a viac než tucet policajtov ma vypočúval za použitia taktiky „spánkovej deprivácie“, čo znamenalo, že mi nedovolili spať. Vždy, keď som zavrel oči, silno ma udreli po tvári alebo ma prudko kopli, prípadne mi zrazu hlasno zakričali do ucha. Pre tento dlhodobý nedostatok spánku som bol zmätený, mal som vysokú horúčku, závraty a zvonilo mi v ušiach. Dokonca som začal vidieť dvojmo. Keď ma mučili dvadsiaty deň, moje telo to už nevydržalo. Zvalil som sa na zem a nemal som silu vstať. Nevedel som otvoriť oči a začal som strácať vedomie. Dokonca som sťažka dýchal a cítil som, že môžem každú chvíľu zomrieť. Ovládol ma strach, nedokázal som prestať myslieť na svoju matku, manželku a deti. Obával som sa, že ak zomriem, možno sa s tým nebudú vedieť vyrovnať a nervovo sa zrútia – ako by potom ďalej žili? V mrákotách som počul, ako polícia hovorí: „Nikoho nebude zaujímať, ak vy tvrdohlavci zomriete! Pochováme ťa na mieste, o ktorom sa nikto nedozvie!“ Hovorili tiež: „Len nám povedz, kde bývaš, a prípad uzavrieme! Nechceme byť celú noc hore, aby sme sa s tebou trápili.“ Pomyslel som si: „Ak dnes v noci nič nepoviem, asi to neprežijem. Možno by som im mal niečo nepodstatné povedať.“ Pomyslel som si na staršiu sestru, u ktorej som býval – o cirkevných záležitostiach toho nevedela veľa. Keby som priznal, že bývam u nej, cirkvi by to neublížilo, všakže? Od zatknutia ubehlo už dvadsať dní a knihy Božích slov by už mali byť z jej domu dávno premiestnené. Ak by polícia nenašla žiadne dôkazy, sestre by nemohla nič urobiť, pravda? Spomenul som im sestrin dom. Len čo zo mňa tieto slová vyšli, okamžite sa mi vyjasnilo a uvedomil som si, že sa zo mňa stal Judáš, začal som sa veľmi báť a celé telo mi zmeravelo. Dával som si to za vinu a veľmi som to ľutoval, nenávidel som, ako sa zo mňa stal Judáš a ako som sestru zapredal. Chcel som vrátiť čas, aby som mohol vziať svoje slová späť, ale už bolo neskoro. Myslel som na to, ako ma sestra prichýlila bez ohľadu na svoju osobnú bezpečnosť, no ja som ju napriek tomu zapredal, aby som sa zachránil – svedomie ma trápilo ešte viac a nenávidel som sa za to, že mi chýba akákoľvek ľudská prirodzenosť. Najmä keď som si spomenul na Božie slová: „Voči tým, ktorí Mi v časoch súženia nepreukázali ani najmenší prejav vernosti, už nebudem milosrdný, lebo Moje milosrdenstvo siaha len tak ďaleko. Okrem toho nemám rád nikoho, kto Ma raz zradil, a už vôbec nechcem mať nič spoločné s tými, ktorí dokážu zapredať záujmy svojich priateľov. To je Moja povaha, bez ohľadu na to, o akého človeka ide. Musím vám povedať, že druhýkrát neudelím milosť nikomu, kto Mi zlomí srdce, a všetci, ktorí Mi zostali verní, budú mať v Mojom srdci navždy miesto.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Priprav si dostatok dobrých skutkov pre svoj konečný osud) tieto slová mi prebodávali srdce ako nôž a moje svedomie pociťovalo ešte väčšiu vinu a odsúdenie. V srdci som vedel, že Božia povaha je spravodlivá a svätá a nestrpí ľudské urážky. Boh nenávidí tých, ktorí Ho zradia a zapredajú bratov a sestry, aby sa zachránili. Zapredaním tej sestry som sa stal hanebným Judášom a zranil som Božie srdce. Boh ma teraz už nemohol spasiť; to ja som prerušil svoju cestu viery v Boha. Keď som o tom všetkom premýšľal, akoby mi srdce trhalo od bolesti. Po nociach som nemohol spávať a žil som v úzkosti a sebaobviňovaní. Bol som dlžníkom Boha a tej sestry. Nedokázal som si odpustiť. Keď potom polícia videla, že už zo mňa nič viac nedostane, vyfabrikovali proti mne obvinenia a odsúdili ma na jeden a pol roka. Moje telo bolo vtedy príliš slabé – po niekoľkých krokoch pri cvičení vonku som sa začal silno zadýchavať. Polícia sa obávala, že spôsobí stratu na živote, a tak ma po päťdesiatich dňoch prepustili na podmienku zo zdravotných dôvodov, nedovolili mi však opustiť blízke okolie. Každý mesiac som im musel hlásiť miesto svojho pobytu a každé tri mesiace podať na policajnej stanici ideologické hlásenie. Polícia medzitým navštívila dom tej sestry, ktorá už nemohla konať svoje povinnosti.

Doma som bol viac než mesiac, no potom ma polícia opäť prišla zatknúť, tak som narýchlo utiekol za prácou do iného mesta. Krátko nato ma vypátrali na stavenisku, aby ma zatkli, a cez noc som z neho ušiel. Toto obdobie bolo pre mňa najťažšie. Stratil som kontakt s cirkvou a príbuzní a priatelia sa odo mňa odstrihli. Nemal som sa kde schovať, všade som sa potuloval a často prespával pod mostami. V tom čase som sa cítil obzvlášť bezmocný, akoby ma Boh už nechcel. Vedel som, že som urazil Božiu povahu a takúto odplatu som si zaslúžil. Telesné utrpenie som v skutočnosti dokázal zniesť, ale to, že som stratil Boha, cirkevný život a schopnosť čítať Božie slová, spôsobilo, že som si namiesto života želal smrť. Neodvážil som sa modliť k Bohu, ani som sa toho necítil byť hoden. Mal som pocit, že som sa stal Judášom, niekým, koho Boh nenávidí. Vypočul by Boh ešte moje modlitby? Po nociach som nemohol spávať a bolo vo mne toľko ľútosti, že ani neviem, koľkokrát som sa prefackal, a často som chcel ukončiť svoju bolesť smrťou. Neskôr som rozmýšľal o Božích slovách a začal som trochu viac chápať Jeho úmysel. Božie slová hovoria: „Dnes väčšine ľudí také poznanie chýba. Nazdávajú sa, že trpieť nestojí za to, že svet sa ich zriekol, že ich domáci život sužujú problémy, Boh ich nemiluje a ich vyhliadky sú pochmúrne. Utrpenie niektorých ľudí prerastie do extrému a ich myšlienky sa obracajú k smrti. Toto nie je skutočná láska k Bohu. Takí ľudia sú zbabelci, nemajú žiadnu vytrvalosť, sú slabí a bezmocní! Boh prahne po tom, aby Ho človek miloval, ale čím viac Ho človek miluje, tým väčšie je jeho utrpenie, a čím viac Ho človek miluje, tým väčším skúškam čelí.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Milotu Boha možno spoznať len cez bolestivé skúšky) Pri premýšľaní o Božích slovách som si uvedomil, že okolnosti, ktorým som čelil, boli Božou spravodlivosťou – zaslúženou odplatou za moje judášske konanie. No stvoril ma Boh a nemal by som si sám vybrať smrť; mal by som prijať Boží trest. Keď budem mať v budúcnosti príležitosť, vždy budem ďalej nasledovať Boha. Aj keby to znamenalo slúžiť Bohu, ochotne by som to urobil. Preto som zavrhol myšlienky na smrť a na kolenách som plakal v modlitbe: „Bože, zaslúžim si zomrieť, zaslúžim si byť prekliaty…“ Dlho to bolo jediné, čo som v modlitbe dokázal povedať Bohu, kým som sa nezadúšal tak, že som nemohol pokračovať.

V roku 2008 ma našli bratia a sestry a povedali, že zapredanie sestry bola chvíľková slabosť môjho tela, ktorá cirkvi nespôsobila výrazné straty. Povedali, že moje dôsledné plnenie povinností bolo dobré a že cirkev mi opäť pridelila povinnosť. V tej chvíli som bol dojatý k slzám. Veril som, že zradiť Boha a konať ako Judáš si zaslúži trest, aj keby to znamenalo ísť do pekla. Boh však so mnou nezaobchádzal podľa môjho priestupku, ale dal mi šancu na pokánie. Keď som si uvedomil, ako veľmi som Bohu zaviazaný, cítil som voči sebe ešte väčšiu ľútosť a nenávisť. Vo svojom srdci som sa rozhodol, že bez ohľadu na to, aké povinnosti mi cirkev v budúcnosti pridelí, budem si ich vážiť a plniť, aby som sa Bohu odvďačil. Neskôr začala komunistická strana zatýkať veriacich na rôznych miestach a zatkli aj dvoch vodcov z našej cirkvi. Onedlho som sa dozvedel, že konali ako Judáši a boli z cirkvi vypudení. Vtedy som si pomyslel: „Ak ich vypudili za to, že sa z nich stali Judáši, a ja som sa zachoval rovnako, nie je moje vypudenie len otázkou času?“ Keď som o týchto veciach premýšľal, trochu ma zabolelo srdce. Cítil som, že som sa dopustil priveľkého priestupku, a nech som sa akokoľvek usiloval, zdalo sa, že mám mizivú nádej na spásu. Možno ma cirkev vypudí, ak jedného dňa pri konaní svojich povinností schybím. Vtedy som to ľutoval ešte viac a nenávidel som sa za to, že som si nestál pevne za svojím svedectvom. Keby som si vtedy pevne stál za svojím svedectvom, takto by som netrpel. Bolo to všetko preto, lebo som sa príliš bál smrti a radšej som žil bezcenný život. Ako som si ustlal, tak som teraz musel spať, nemohol som viniť nikoho iného. Preto som pri konaní svojich povinností vynakladal ešte väčšie úsilie v nádeji, že svoj priestupok vyvážim ďalšími dobrými skutkami. Pokiaľ ide o Božie požehnania, sľuby, slová útechy a povzbudenia adresované ľuďom, mal som pocit, že sa ma už netýkajú a nie sú mi určené. Keď som neskôr spolupracoval na organizovaní materiálov na vyčistenie ľudí, vždy, keď som zhromažďoval a usporadúval materiály týkajúce sa týchto Judášov, pripomenulo mi to ujmu, ktorú som sestre spôsobil tým, že som konal ako Judáš. Táto záležitosť bola ako značka vypálená v mojom srdci. Kedykoľvek som si na to pomyslel, cítil som vinu a bolelo ma to, akoby ma prebodli nožom. Táto záležitosť mi v srdci zanechala doživotnú škvrnu a bolesť. Neskôr sa u mňa objavili rôzne ochorenia, napríklad ťažkosti so srdcom a vysoký krvný tlak, a môj zdravotný stav sa zhoršoval. Začal som si klásť otázky: Zažívam odplatu? Alebo ma Boh opustil? To mi spôsobilo ešte väčšie utrpenie a slabosť v srdci. Keď som niekedy pri vykonávaní svojej povinnosti zjavil skazenosť, vedel som, že musím hľadať pravdu, aby som odstránil svoju skazenú povahu. Potom som však premýšľal o veľkosti svojho priestupku a závažnosti jeho charakteru, a kládol som si otázky: mohol by ma Boh ešte spasiť? Mohol by ma ešte osvietiť, aby som pochopil pravdu? Preto som žil v stave skľúčenosti.

Jedného dňa sa o mojom stave dozvedela jedna sestra a aby mi pomohla, hovorila so mnou v duchovnom spoločenstve o svojich skúsenostiach. Prečítala mi aj úryvok z Božích slov. Boh hovorí: „Určuje Boh, či človek bude alebo nebude spasený, na základe miery jeho skazenosti? Určuje, či ho bude súdiť a napomínať, na základe veľkosti jeho priestupkov alebo množstva jeho skazenosti? Určuje jeho konečný osud a výsledok na základe jeho vzhľadu, rodinného pôvodu, úrovne jeho kvality alebo toho, ako veľmi trpel? Boh tieto veci nepoužíva ako základ pre svoje rozhodnutia a dokonca sa na ne ani nepozerá. Takže musíš pochopiť, že keďže Boh nemeria ľudí na základe týchto vecí, ani ty by si ich nemal takto merať.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ak má človek získať pravdu, musí sa učiť od ľudí, z udalostí a vecí v blízkom okolí) Z Božích slov som pochopil, že Boh neurčuje výsledok a konečný osud človeka podľa toho, aký veľký je jeho priestupok alebo rozsah jeho skazenosti. Namiesto toho sa pozerá na to, či sa človek po spáchaní priestupkov skutočne kajá, a nakoniec určí výsledok a konečný osud podľa toho, či ten človek má pravdu a či sa jeho povaha zmenila. Mal by som sa vzdať svojich vlastných predstáv, hľadať pravdu, uvažovať a riešiť vlastné problémy. To je v súlade s Božím úmyslom. Keď som si tieto veci uvedomil, uvoľnila sa veľká časť potlačených emócií, ktoré som v sebe dlhé roky nosil. Po tvári mi tiekli slzy a modlil som sa k Bohu: „Ó, Bože! Celé roky som žil v negatívnom stave, trápili ma moje vyhliadky a konečný osud, a nemyslel som na usilovanie sa o pravdu. Ďakujem, že si mi prostredníctvom sestry pomohol. Som ochotný sa pred Tebou kajať. Ó, Bože! Prosím, veď ma, aby som vyriešil svoje problémy.“

Po modlitbe som si prečítal úryvok z Božích slov. „Existuje aj ďalšia príčina, prečo ľudia upadajú do pocitu depresie, a to, že sa im pred dosiahnutím plnoletosti alebo po tom, čo dospeli, prihodia určité špecifické veci, teda že sa dopustia nejakých priestupkov alebo urobia nejaké hlúpe, nezmyselné a nevedomé veci. Pre tieto priestupky, pre tieto hlúpe a neznalé veci, ktoré urobili, upadajú do depresie. Takáto depresia je odsúdením seba samého a zároveň je to druh určenia, o aký typ človeka ide. … Vždy keď počúvajú kázeň alebo duchovné spoločenstvo o pravde, táto depresia sa pomaly vkradne do ich mysle a do ich najvnútornejšieho srdca a oni začnú kritizovať a spytovať samých seba: ‚Dokážem to? Dokážem sa usilovať o pravdu? Dokážem dosiahnuť spásu? Aký typ človeka som? Vtedy som urobil tú vec, býval som takým typom človeka. Už ma nemožno spasiť? Spasí ma Boh aj tak?‘ Niektorí ľudia sa niekedy dokážu zbaviť pocitu depresie a prekonať ju. Svoju úprimnosť a všetku energiu, ktorú dokážu nazbierať, použijú na vykonávanie svojej povinnosti, záväzkov a zodpovednosti, a dokonca dokážu vložiť celé svoje srdce a myseľ do úsilia o pravdu a do rozjímania o Božích slovách, pričom svoju snahu vkladajú do Božích slov. V okamihu, keď sa vyskytne nejaká zvláštna situácia alebo okolnosť, sa ich však opäť zmocní pocit depresie a v hĺbke srdca sa opäť cítia obviňovaní. Pomyslia si: ‚Vtedy si urobil tú vec a býval si takým človekom. Môžeš dosiahnuť spásu? Má zmysel praktizovať pravdu? Čo si Boh myslí o tom, čo si urobil? Odpustí ti to, čo si urobil? Možno tento priestupok teraz napraviť zaplatením ceny týmto spôsobom?‘ Často si niečo vyčítajú a v hĺbke duše sa cítia obviňovaní, stále spochybňujú a kritizujú samých seba a neustále sa umárajú otázkami. Nikdy nedokážu tento pocit depresie prekonať ani ho odvrhnúť a majú neustály pocit nepokoja z toho, že urobili niečo hanebné. Takže napriek tomu, že toľko rokov verili v Boha, akoby nikdy nepočúvali nič z toho, čo Boh povedal, ani tomu nerozumeli. Akoby nevedeli, či sa ich dosiahnutie spásy vôbec týka, či môžu byť oslobodení a vykúpení, alebo či sú spôsobilí prijať Boží súd a napomínanie a Jeho spásu. O žiadnej z týchto vecí nemajú ani potuchy. Keďže nedostávajú žiadne odpovede ani žiadny presný verdikt, hlboko vnútri sa cítia neustále deprimovaní. V hĺbke svojho srdca si zas a znova spomínajú na to, čo urobili, zas a znova si to prehrávajú v mysli, spomínajú si, ako sa to všetko začalo a ako sa to skončilo, pripomínajú si to všetko od začiatku do konca. Bez ohľadu na to, ako si to pamätajú, vždy sa cítia hriešne, a tak sa po celé tie roky neustále cítia touto záležitosťou deprimovaní. Dokonca aj keď konajú svoju povinnosť, aj keď majú na starosti určitú prácu, stále majú pocit, že nemajú nádej na spásu. Preto sa nikdy nepostavia k otázke usilovania sa o pravdu priamo a nepovažujú ju za niečo nanajvýš správne a dôležité. Veria, že na chybu, ktorú urobili, alebo na vec, ktorú vykonali v minulosti, sa väčšina ľudí pozerá zle alebo že ich ľudia môžu odsúdiť a opovrhovať nimi, alebo ich dokonca odsúdi Boh. Bez ohľadu na to, v akej etape je Božie dielo alebo koľko výrokov už Boh vyslovil, nikdy nečelia záležitosti usilovania sa o pravdu správnym spôsobom. Prečo je to tak? Nemajú odvahu prekonať svoju depresiu. To je konečný záver, ktorý tento typ ľudí vyvodí z toho, že niečo také zažili, a keďže nevyvodia správny záver, nedokážu svoju depresiu prekonať.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Božie slová mi prenikli do srdca a odhalili môj pravý stav. Zatkli ma, konal som ako Judáš, zradil som Boha a zapredal sestru. Táto záležitosť bola vypálená v mojom srdci. Hoci ma cirkev prijala späť a dovolila mi konať povinnosti, túto prekážku som nikdy nebol schopný prekonať. Vždy, keď som myslel na to, že som konal ako Judáš, a na ujmu, ktorú som sestre spôsobil, dospel som k záveru, že nemám nádej na spásu. Keď som sledoval videá so skúsenostnými svedectvami bratov a sestier, ktorých zatkli a mučili, no oni si pevne stáli za svojimi svedectvami, vždy som cítil hanbu a vinu a prenasledovali ma výčitky svedomia. Keď som zbieral a usporadúval materiály súvisiace s vyčistením Judášov, akoby mi srdce prebodávali nožom. Nenávidel som sa za to, že som si vtedy nestál pevne za svojím svedectvom. Keby som si za ním pevne stál, moje srdce by sa tak netrápilo. Hoci som navonok vykonával svoje povinnosti, vo vnútri som bol stále skľúčený a mal som pocit, že som iný ako ostatní. Zradil som Boha a konal som ako Judáš – človek, ktorého Boh nenávidí. Chcel ma Boh ešte? Spasil by ma ešte? Premýšľanie o týchto veciach ma napĺňalo bolesťou a ťažobou. Dokonca som sa ani neodvážil modliť k Bohu, cítil som, že Boh ma nenávidí a nevypočuje moje modlitby. Rovnako to bolo aj s čítaním Božích slov – vždy, keď som čítal slová napomenutia, útechy, zasľúbení alebo požehnaní, mal som pocit, že nie sú určené pre niekoho ako ja. Nezaslúžil som si Božie zasľúbenia ani požehnania; zaslúžil som si len kliatby a trest! Dlho som žil v stave, v ktorom som Boha nechápal, nemal som odhodlanie usilovať sa o pravdu, uspokojovalo ma len to, že som dobre vykonal prácu, aby som odčinil svoj priestupok. Boh ma v skutočnosti nezbavil práva jesť a piť Jeho slová a dal mi možnosť konať moje povinnosti a usilovať sa o pravdu. To všetko bola Božia priazeň. Žil som však v stave skľúčenosti. Keď sa pri vykonávaní mojich povinností zjavila skazenosť, vedel som, že by som mal hľadať pravdu, aby som to vyriešil. Ale vždy, keď som si pomyslel, že som konal ako Judáš, akokoľvek veľmi som to skúšal alebo sa usiloval, cítil som, že je to všetko márne. Mohol Boh ešte spasiť tých, ktorí Ho zradili? Ak by som naďalej tvrdo pracoval a plnil si svoje povinnosti, aby som to napravil, Boh by možno jedného dňa videl, že verne pracujem, a trest by bol miernejší. Môj priestupok ma neustále ťažil a žil som v stave skľúčenosti. V priebehu rokov sa síce udialo veľa vecí, uspokojovalo ma už to, že sa snažím a robím veci bez toho, aby som sa sústredil na svoj vstup do života, a tak som premrhal mnoho príležitostí na získanie pravdy.

Pri svojej úvahe som natrafil na úryvok z Božích slov. „Ľudia veria v Boha, aby boli požehnaní, odmenení, korunovaní. Nie je toto v srdci každého človeka? Popravde je. Hoci o tom často nerozprávajú, a dokonca skrývajú svoju pohnútku a túžbu získať požehnania, táto túžba a pohnútka hlboko v ľudských srdciach bola vždy neochvejná. Bez ohľadu na to, v akom rozsahu rozumejú duchovnej teórii, aké majú skúsenosti alebo poznatky, akú povinnosť dokážu vykonať, koľko utrpenia znášajú alebo akú vysokú cenu platia, nikdy sa nevzdajú pohnútky získať požehnania, ktoré majú ukryté hlboko vo svojich srdciach, a neustále potichu drú na ich naplnení. Nie je toto ukryté kdesi v hlbinách ľudských sŕdc? Ako by ste sa cítili bez tejto pohnútky získať požehnania? S akým postojom by ste si vykonávali svoju povinnosť a nasledovali Boha? Čo by sa z ľudí stalo, keby sa zbavili tejto pohnútky získavať požehnania, ktorú skrývajú vo svojich srdciach? Je možné, že z mnohých ľudí by sa stali negativisti a niektorí by nemali motiváciu plniť si povinnosti. Stratili by záujem o svoju vieru v Boha, ako keby sa ich duša rozplynula. Vyzerali by, akoby im vytrhli srdce z hrude. Preto hovorím, že pohnútka získať požehnania je niečo, čo je skryté hlboko v ľudských srdciach. Keď vykonávajú svoju povinnosť alebo žijú život cirkvi, tak možno cítia, že sú schopní zanechať svoje rodiny a s radosťou sa vydať Bohu, že teraz poznajú svoju motiváciu prijímať požehnania a odložili ju bokom a že táto motivácia ich už neovláda ani neobmedzuje. Potom si myslia, že už nemajú motiváciu byť požehnaní, ale Boh verí v opak. Ľudia sa pozerajú na záležitosti len povrchne. Bez skúšok majú zo seba dobrý pocit. Pokiaľ neopúšťajú cirkev alebo nepopierajú Božie meno a vytrvalo sa vydávajú Bohu, veria, že sa zmenili. Cítia, že pri vykonávaní svojej povinnosti ich už nepoháňa osobné nadšenie ani chvíľkové impulzy. Namiesto toho veria, že sa môžu usilovať o pravdu a že môžu neustále hľadať a praktizovať pravdu pri vykonávaní svojej povinnosti, aby sa ich skazené povahy očistili a aby dosiahli nejakú skutočnú zmenu. Keď sa však stanú veci, ktoré priamo súvisia s konečným osudom a výsledkom ľudí, ako sa správajú? Pravda je zjavená v celom rozsahu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Šesť ukazovateľov rastu života) Boh odhalil, že viera ľudí v Neho má v sebe skryté motívy, veria v záujme svojho osudu a vyhliadok, ako aj osobných požehnaní. Ak jedného dňa požehnania nezískajú alebo nebudú vidieť osud či vyhliadky, budú mať pocit, že viera v Boha nemá zmysel, a v dôsledku toho budú žiť v stave skľúčenosti. Spomenul som si na Pavla: Spočiatku Pánovi Ježišovi vzdoroval a zatýkal a prenasledoval Jeho učeníkov. Potom na ceste do Damasku Boh Pavla zrazil na kolená veľkým svetlom a povolal ho za apoštola. Pavol šíril evanjelium mnoho rokov, spočiatku preto, aby odčinil a napravil svoje hriechy. Vôbec sa neusiloval o pravdu, aby zmenil svoju skazenú povahu. V dôsledku toho ani po mnohých rokoch práce nezmenil svoju satanskú povahu odolávania Bohu a stále mal pocit, že svojou dlhoročnou námahou a prácou už svoje hriechy odčinil a jeho zásluhy prevažovali nad jeho chybami, a otvorene žiadal od Boha korunu, až ho Boh nakoniec vyradil. Pri úvahách o sebe som si uvedomil, že kráčam po rovnakej ceste ako Pavol. Myslel som si, že keď som zapredal sestru a konal ako Judáš, mám veľmi chabú nádej na požehnania. Najmä pri pohľade na to, ako dvoch cirkevných vodcov vypudili za to, že sa z nich stali Judáši, som sa obával, že aj mňa cirkev jedného dňa vypudí. Začal som byť negatívny a skľúčený, bez odhodlania usilovať sa o pravdu. Mal som pocit, že Boh ma už nespasí. Bolo jedno, ako veľmi som sa snažil či usiloval, pre mňa neexistoval dobrý výsledok alebo konečný osud. Videl som, že cieľom mojej viery v Boha a konania povinností sú požehnania, nie získanie pravdy a podriadenie sa Bohu, či Jeho uspokojenie vykonávaním povinnosti stvorenej bytosti. V posledných rokoch som sa neustále trápil svojím priestupkom a mal som obavy o svoje vyhliadky a konečný osud. Hoci som pociťoval vo vzťahu k svojmu priestupku určitú ľútosť a nenávisť, môj zakorenený pohľad na usilovanie sa o požehnania pretrvával. Vďaka tomu som si uvedomil, že som sa Bohu skutočne nekajal, skôr som sa snažil pred Bohom odčiniť svoj priestupok tým, že som zaplatil cenu a vydal sa, aby som viac nemal výčitky svedomia. Zistil som, že po spáchaní takého veľkého zla som chcel s Bohom stále obchodovať – bolo to skutočne škaredé, sebecké a odporné. Vyvolalo to vo mne ešte väčšie výčitky svedomia a odpor k sebe samému.

Pri hľadaní som natrafil na dva úryvky z Božích slov, ktoré mi pomohli o niečo viac pochopiť Jeho spravodlivú povahu. Božie slová hovoria: „Väčšina ľudí spáchala priestupok a určitým spôsobom sa pošpinila. Niektorí ľudia napríklad odolávali Bohu a hovorili rúhavé veci; niektorí ľudia odmietli Božie poverenie, nevykonávali svoju povinnosť a Boh ich zavrhol; niektorí ľudia zradili Boha, keď čelili pokušeniam; niektorí zradili Boha podpísaním ‚troch listov‘, keď ich zatkli; niektorí kradli obety; niektorí premrhali obety; niektorí často narúšali cirkevný život a spôsobovali škodu Božiemu vyvolenému ľudu; niektorí vytvorili tlupy a hrubo zaobchádzali s ostatnými, čím narobili v cirkvi neporiadok; niektorí často šírili predstavy a smrť, čím škodili bratom a sestrám; a niektorí sa venovali smilstvu a promiskuite a mali hrozný vplyv. Postačí, keď povieme, že každý má svoje priestupky a škvrny. Niektorí ľudia sú však schopní prijať pravdu a činiť pokánie, kým iní nie a skôr zomrú, než by sa kajali. S ľuďmi by sa teda malo zaobchádzať podľa ich prirodzenosti-podstaty a ich sústavného správania. Tí, ktorí dokážu činiť pokánie, sú tí, ktorí skutočne veria v Boha; no čo sa týka tých, ktorí nečinia skutočné pokánie, tí, ktorí by mali byť vyčistení a vypudení, tí budú vyčistení a vypudení. Niektorí ľudia sú zlí, niektorí nevedomí, iní hlúpi a ďalší sú zvery. Každý je iný. Niektorí zlí ľudia sú posadnutí zlými duchmi, zatiaľ čo iní sú lokajmi satana a diablov. Niektorí sú od prírody obzvlášť zlovestní, zatiaľ čo iní sú mimoriadne nečestní, niektorí sú veľmi chamtiví, pokiaľ ide o peniaze, a ďalší majú radi sexuálnu promiskuitu. Správanie každého človeka je iné, takže všetkých ľudí je potrebné vnímať komplexne podľa ich prirodzeností a konzistentného správania. … Božie zaobchádzanie s človekom nie je také jednoduché, ako si ľudia predstavujú. Keď je Jeho postoj k nejakému človeku postojom zhnusenia alebo znechutenia, alebo keď ide o to, čo tento človek v danom kontexte hovorí, Boh dobre rozumie jeho stavom. Je to preto, lebo Boh podrobne skúma srdce a podstatu človeka. Ľudia si vždy myslia: ‚Boh má len svoju božskosť. Je spravodlivý a od človeka nestrpí žiadne urážky. Neberie do úvahy ľudské ťažkosti a nestavia sa do kože ľudí. Ak by niekto odolával Bohu, Boh ho potrestá.‘ Takto sa veci vôbec nemajú. Ak niekto takto chápe Jeho spravodlivosť, Jeho dielo a Jeho zaobchádzanie s ľuďmi, veľmi sa mýli. Božie určenie výsledku každého človeka nie je založené na ľudských predstavách a fantázii, ale na Božej spravodlivej povahe. Boh každému odplatí podľa toho, čo urobil. Boh je spravodlivý a skôr či neskôr sa postará o to, aby boli všetci ľudia skrz-naskrz presvedčení.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) „Každý človek, ktorý prijal podmanenie Božími slovami, bude mať niekoľko príležitostí na spásu. Boh dá každému jednému z týchto ľudí vo svojej spáse maximálnu možnú voľnosť. Inak povedané, stretnú sa s maximálnou zhovievavosťou. Ak sa ľudia vrátia z nesprávnej cesty a dokážu sa kajať, Boh im dá príležitosti na to, aby získali Jeho spásu.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Mali by ste odložiť bokom požehnania spojené s postavením a pochopiť Boží úmysel, ktorým je spása človeka) Z Božích slov som pochopil, že Božia povaha je skutočne spravodlivá. V Jeho spravodlivosti nie je len súd a hnev, ale aj milosrdenstvo a znášanlivosť. To, ako Boh zaobchádza s ľuďmi, vychádza hlavne z princípov. Nevynáša nad nimi rozsudok na základe ich dočasných priestupkov, ale komplexne posudzuje povahu a pozadie ich činov, ako aj ich duchovné postavenie a dôsledky, ktoré spôsobujú. Ak človek pre chvíľkovú slabosť niekoho zapredá, no cirkvi tým nespôsobí výraznú stratu, Boha z celého srdca nezaprie ani nezradí a neskôr sa skutočne kajá, Boh mu stále preukazuje milosrdenstvo a dáva mu šancu na pokánie. Niektorí ľudia sa po zatknutí úplne pridajú na stranu veľkého červeného draka; zapredávajú bratov a sestry a záujmy cirkvi, a dokonca sa stanú jeho komplicmi. Títo všetci sú odhalení ako zlosynovia, ktorých nemožno vykúpiť. Boh k takýmto ľuďom neprejavuje milosrdenstvo. Spomenul som si na vlastnú skúsenosť so zajatím a mučením, keď som sa pre dlhodobý nedostatok spánku ocitol na pokraji svojich fyzických síl, a potom som zapredal staršiu sestru bez toho, aby som cirkvi spôsobil výraznú stratu. Následne som pocítil hlboké výčitky svedomia a nenávidel som sa. Moje konanie bolo vážnym priestupkom a Boží dom mi aj tak dal šancu na pokánie. Čo sa týka tých dvoch cirkevných vodcov, ktorí po zajatí a bez toho, aby podstúpili akékoľvek mučenie, sa zo strachu pred telesným utrpením rozhodli konať ako Judáš – nielenže podpísali „Tri listy“, ale navyše zapredali vodcov a pracovníkov z viac než tucta cirkví, čo viedlo k zastaveniu práce mnohých cirkví a spôsobilo značnú stratu. Ich konanie nebolo dôsledkom chvíľkovej slabosti; mali judášsku podstatu a boli to to nenapraviteľní zlosynovia. Rozhodnutie cirkvi vypudiť ich bolo úplne v súlade s princípmi – bola to Božia spravodlivosť. Uvedomil som si, že som dlhé roky veril v Boha, ale nepoznal som Ho. Žil som v stave nepochopenia a ostražitosti voči Bohu, vo viere, že Boh je rovnako malicherný ako ľudia, že Boh odsúdi ľudí hneď, ako sa dopustia priestupkov, bez toho, aby im dal nádej na spásu. Videl som, akým nečestným a podlým som sa stal.

Neskôr som prostredníctvom Božích slov našiel cestu praktizovania. Všemohúci Boh hovorí: „Ak chcú ľudia vyriešiť svoje nepochopenia Boha, musia v jednom ohľade spoznať svoje vlastné skazené povahy a rozobrať a pochopiť svoje predchádzajúce chyby, nesprávne cesty, priestupky a nedbanlivosť. Takto budú schopní jasne pochopiť a vidieť svoju vlastnú prirodzenosť. Okrem toho musia jasne vidieť, prečo ľudia schádzajú z cesty a robia toľko vecí, ktoré porušujú pravdu-princípy, ako aj povahu týchto činov. Musia tiež pochopiť, aké presne sú Božie úmysly a požiadavky na ľudstvo, prečo sú ľudia vždy bez schopnosti konať podľa Božích požiadaviek a prečo vždy idú proti Jeho úmyslom a robia si, čo sa im páči. Prineste tieto veci pred Boha a modlite sa, jasne ich pochopte a potom môžete zvrátiť svoj stav, zmeniť svoje zmýšľanie a vyriešiť svoje nepochopenie Boha. Niektorí ľudia vždy prechovávajú nesprávne úmysly, nech robia čokoľvek; vždy majú zlé myšlienky a nedokážu preskúmať, či je ich vnútorný stav správny alebo nie, ani ho rozlíšiť podľa Božích slov. Títo ľudia sú zmätení. Jednou z najjasnejších charakteristík zmäteného človeka je, že po tom, čo urobí niečo zlé, zostáva negatívny, keď čelí orezávaniu, a dokonca prepadá zúfalstvu a určí, že je s ním koniec a nemôže byť spasený. Nie je práve toto najúbohejšie správanie zmäteného človeka? Nedokáže o sebe uvažovať podľa Božieho slova, a keď čelí ťažkostiam, nedokáže hľadať pravdu, aby problém vyriešil. Nie je to veľká zmätenosť? Môže prepadnutie zúfalstvu vyriešiť problémy? Môže problémy vyriešiť neustále zápasenie v negativite? Ľudia by mali pochopiť, že ak urobia chybu alebo majú problém, potom by mali hľadať pravdu, aby ho vyriešili. Najskôr musia uvažovať a pochopiť, prečo sa dopustili zla, aký bol ich úmysel a z čoho pri takomto konaní vychádzali, prečo to chceli urobiť a aký bol ich cieľ, a či ich k tomu niekto nabádal, podnecoval alebo ich zavádzal, alebo to urobili vedome. O týchto otázkach je potrebné uvažovať a jasne ich pochopiť, a potom budú vedieť, aké chyby urobili a akí sú oni sami. Ak nedokážeš rozpoznať podstatu svojho zlého konania alebo sa z neho poučiť, potom sa problém nedá vyriešiť. Mnohí ľudia robia zlé veci a nikdy o sebe neuvažujú; môžu sa teda takíto ľudia niekedy skutočne kajať? Existuje nejaká nádej na ich spásu? Ľudia sú potomkami satana a bez ohľadu na to, či urazili Božiu povahu alebo nie, ich prirodzenosť-podstata je rovnaká. Mali by o sebe uvažovať a lepšie sa spoznať, jasne vidieť, do akej miery vzdorovali a odolávali Bohu a či ešte dokážu prijať a praktizovať pravdu. Ak to jasne uvidia, budú vedieť, v akom nebezpečenstve sa nachádzajú. Na základe svojej prirodzenosti-podstaty sú vlastne v nebezpečenstve všetci skazení ľudia; prijať pravdu ich stojí veľa úsilia a nie je to pre nich ľahké. Niektorí ľudia sa dopustili zla a zjavili svoju prirodzenosť-podstatu, zatiaľ čo niektorí sa zla ešte nedopustili, ale nemusia byť nevyhnutne oveľa lepší ako ostatní – len nemali situáciu alebo príležitosť to urobiť. Keďže máš tieto priestupky, musíš mať vo svojom srdci jasno v tom, aký postoj by si mal teraz mať, za čo by si sa mal pred Bohom zodpovedať a čo chce Boh vidieť. Tieto veci si musíš vyjasniť prostredníctvom modlitby a hľadania; potom budeš vedieť, ako sa máš v budúcnosti usilovať, a už ťa viac nebudú ovplyvňovať ani obmedzovať chyby, ktoré si v minulosti urobil.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Hľadanie pravdy je jediný spôsob, ako objasniť predstavy a nedorozumenia o Bohu) Keď som premýšľal nad Božími slovami, môjho srdca sa to hlboko dotklo. Boh sa nepozerá len na minulé priestupky ľudí. Pokiaľ človek prichádza pred Boha, prijíma pravdu, verne a zodpovedne vykonáva svoje povinnosti a prejavuje pokánie skutočnými skutkami, ak Boh vidí premenu tohto človeka, dá mu nádej na spásu. Vezmime si napríklad Petra. Keď bol Pán Ježiš zajatý, Peter ho trikrát zaprel. Hlboko to ľutoval a potom sa zameral na usilovanie sa o pravdu, snažil sa milovať Boha a podriadiť sa Mu. Nakoniec bol Peter pre Boha pribitý na kríž dole hlavou a priniesol nádherné svedectvo. Potom je tu Dávid. Vzal si Uriášovu ženu a Boh ho prísne potrestal. Dávid mal hlboké výčitky svedomia a nikdy tento priestupok nezopakoval, dokonca ani v neskorších rokoch, keď mu posteľ zohrievalo mladé dievča. Celý život sa pripravoval na stavbu chrámu, viedol izraelský ľud pri uctievaní Boha a prejavoval Bohu pokánie skutočnými činmi. Úvaha o Petrových a Dávidových skúsenostiach mi ukázala cestu vpred. Potreboval som sa správne postaviť k svojmu priestupku, dôkladne o sebe uvažovať, hľadať pravdu, aby som odstránil svoj priestupok, a skutočne sa kajať pred Bohom. Neskôr som si uvedomil, že k strate môjho svedectva zapredaním sestry došlo z dvoch hlavných dôvodov. Po prvé, premohli ma moje náklonnosti. Keď ma polícia mučila a ohrozovala môj život, nemohol som sa vzdať svojej matky, detí a manželky. Obával som sa, že ak by som zomrel, nedokázali by to uniesť, preto som konal ako hanebný Judáš, zradil Boha a zapredal sestru. Osud mojej rodiny bol v skutočnosti v Božích rukách. Všetko utrpenie alebo bolesť, ktorú mali v živote vytrpieť, vopred určil Boh. Dokonca aj keby som zostal po ich boku, museli by čeliť utrpeniu, ktoré im prináležalo – bolo to niečo, čo som nemohol vôbec zmeniť. Tieto veci som však nedokázal rozpoznať a stále ma obmedzovali moje náklonnosti – bolo to odo mňa skutočne hlúpe. Ďalší dôvod bol ten, že som nedokázal správne vnímať záležitosti smrti – nemal som skutočnú vieru v Boha. Keď ma dvadsať dní mučila polícia, moja fyzická odolnosť dosiahla svoje hranice. V tej chvíli som pocítil mimoriadny strach zo smrti a dohodol som sa so satanom na kompromise. Myslel som na učeníkov Pána Ježiša, ktorých, aby šírili Pánovo evanjelium, ukameňovali na smrť, ťahali koňmi alebo pribili na kríž. V záujme spravodlivosti znášali prenasledovanie. Ich smrť bola svedectvom o víťazstve nad satanom a jeho poníženia a Boh si ich pamätal. Pán Ježiš povedal: „Každý, kto si chce zachrániť život, oň príde, no ten, kto príde o život pre Mňa, ho nájde.“ (Mt 16, 25) Ale ja som bažil po živote a bál som sa smrti, zapredal som sestru a lipol na bezcennej existencii. Hoci moje telo stále žilo, každý deň som znášal duševné muky a žil som ako chodiaca mŕtvola. Teraz som si uvedomil, že aj keby ma polícia pre moju vieru zmrzačila alebo zabila, Boh by to pochválil. Keď som si to uvedomil, v srdci som sa rozhodol že ak ma ešte niekedy zajme veľký červený drak, aj keby som mal obetovať svoj život, budem si pevne stáť za svojím svedectvom pre Boha a napravím svoj minulý priestupok.

Krátko nato cirkev čelila ďalšiemu rozsiahlemu zatýkaniu a zariadila, aby som sa postaral o následky. Aktívne som sa zapájal do rozhovorov o rôznych úlohách a zameral sa na konanie v súlade princípmi a plnenie svojich povinností, najlepšie ako to dokážem. Keď sa počas konania mojich povinností zjavila moja skazená povaha, aktívne som hľadal pravdu, aby som to vyriešil. Tiež som praktizoval písanie článkov so skúsenostnými svedectvami. V srdci som sa rozhodol, že aj keby som v budúcnosti nedosiahol žiadny dobrý výsledok alebo konečný osud, stále sa budem snažiť plniť si svoje povinnosti a úprimne sa usilovať o pravdu, aby som trochu utešil Božie srdce.

V týchto rokoch som žil v stave skľúčenosti. Hoci som pociťoval výčitky svedomia a odpor k sebe samému, nikdy som nehľadal pravdu, aby som vyriešil svoje problémy. V dôsledku toho môj život v posledných rokoch nenapredoval a ja som premárnil mnoho príležitostí na získanie pravdy. Prostredníctvom vedenia Božích slov som s Bohom riešil svoje nepochopenia a prekážky, vyslobodil som sa zo zajatia a obmedzenia vyplývajúceho z môjho priestupku, čo mi umožnilo normálne konať svoje povinnosti a usilovať sa o pravdu. Som Bohu z celého srdca úprimne vďačný.