Vyrastala som v obyčajnej rodine na vidieku. Hoci sme vôbec neboli bohatí, bola som veľmi šťastná. Matka mala veselú povahu, bola dobrosrdečná a šikovná a udržiavala dom v dokonalom poriadku. Môj otec bol k nej mimoriadne starostlivý a pozorný a spolu zostali v dobrom aj zlom vyše 60 rokov. Nepamätám si, že by som ich niekedy videla hádať sa. Ako dospelá som dúfala, že si nájdem muža, ktorý sa bude starať o rodinu ako môj otec. Presne ako som si priala, našla som si vhodného manžela. Spolu sme chodili do práce, spolu sme sa vracali domov a delili sme sa o domáce práce a výchovu detí. Môj manžel bol ku mne tiež veľmi ohľaduplný. Najmä počas niekoľkých rokov, keď som mala problémy so zdravím, keď som ochorela, bol ešte ustarostenejší ako ja. Sprevádzal ma do nemocnice a staral sa o mňa, ako len vedel. Počas celého manželstva sme len zriedkavo mali nezhody a vedeli sme si odpustiť. Ja som sa tiež usilovne starala o chod rodiny a plnila si povinnosti manželky. Mala som pocit, že mám šťastné manželstvo a že som najšťastnejšia žena na svete. Pravidelne som tiež snívala o tom, že si s manželom zostaneme navždy takíto blízki a budeme celoživotnými partnermi.

V roku 2017 som prijala dielo Všemohúceho Boha posledných dní. Pevne som verila, že nasledovanie Boha je správna životná cesta a cítila som veľké nadšenie. Prijala som každú povinnosť, ktorú mi cirkev udelila, a podriadila som sa. Spočiatku mi povinnosti nezaberali veľa času a nemali vplyv na môj rodinný život. Manžel ma vo viere v Boha podporoval. V roku 2020 som sa stala vodkyňou cirkvi a pribudli mi ďalšie povinnosti. Každý deň som odchádzala z domu zavčas rána a vracala sa neskoro a môj manžel sa musel starať o všetky veľké i malé veci v dome. Začalo mu vadiť, že verím v Boha, a dokonca si do mňa občas rýpol: „Na dôchodku máš ešte menej času, ako keď si chodila do práce!“ Aby som si získala manželovu priazeň, ráno i večer som mu varila. Spomínam si, že manželova matka raz ochorela, išla do nemocnice a môj manžel tam s ňou zostal vyše 20 dní. Bol taký unavený, že mal vačky očami a veľmi schudol. Každé ráno som im nosila jedlo, no môj manžel sa netváril šťastne, keď ma videl. Keď som ho videla takého vyčerpaného, stískalo mi srdce. Pomyslela som si: „Keby som mohla konať jednoduchšiu službu, takú ako predtým, potom by sme sa s manželom mohli striedať pri opatrovaní svokry a on by nemusel byť taký unavený. Nesplnila som si svoje povinnosti manželky.“ Jedného dňa, keď už moju svokru pustili z nemocnice, som prišla domov veľmi neskoro. Keď ma manžel uvidel, nahnevane povedal: „Bola tak dlho chorá a ty si sa o ňu nestarala, namiesto toho si ma dohnala do vysilenia. Myslíš len na seba. Takto to ďalej nejde.“ Na manželovu kritiku som nemohla nič povedať. Utiekla som do spálne a rozplakala som sa. Pomyslela som si: „Odkedy som začala konať povinnosti vodkyne, v cirkvi bolo veľa práce a ja som sa nedokázala postarať ani o svokru, keď ochorela. Niet divu, že môj manžel so mnou nie je šťastný. Ak to takto pôjde ďalej, bude so mnou ešte nespokojnejší a bude sa so mnou aj hádať. Nerozpadlo by sa potom toto manželstvo, do ktorého som vložila toľko rokov úsilia? Bez manželstva nemám domov.“ V tú noc som sa prevaľovala zboka nabok, nemohla som zaspať a premýšľala som: „Na jednej strane je moje manželstvo a na druhej moja povinnosť. Čo si mám vybrať? Mohla by som rovno odstúpiť z pozície vodkyne a konať len jednoduchšiu službu.“

Na druhý deň som sa stretla so sestrou, s ktorou som spolupracovala, a porozprávala som jej o tom, čo sa stalo doma, a tiež o svojich myšlienkach a vnútornej bolesti, ktorú som cítila. Sestra so mnou v duchovnom spoločenstve hovorila o niekoľkých úryvkoch z Božích slov a jeden z nich na mňa hlboko zapôsobil. Všemohúci Boh hovorí: „V každom kroku diela, ktoré Boh koná na ľuďoch, sa navonok zdá, že ide o vzájomné pôsobenie medzi ľuďmi, akoby to bol výsledok ľudských opatrení alebo ľudského vyrušovania. V zákulisí je však každý krok diela a všetko, čo sa deje, stávka satana uzavretá pred Bohom a vyžaduje si, aby ľudia stáli pevne za svojím svedectvom o Bohu. Uveďme si príklad, keď bol skúšaný Jób: v zákulisí sa satan stavil s Bohom a to, čo sa prihodilo Jóbovi, boli ľudské skutky a ľudské vyrušovanie. Za každým krokom diela, ktoré Boh vo vás koná, je satanova stávka s Bohom – za tým všetkým je boj. … Keď v duchovnej oblasti bojuje Boh so satanom, ako by si mal uspokojiť Boha a pevne si stáť za svojím svedectvom? Mal by si vedieť, že všetko, čo sa ti stane, je veľkou skúškou a časom, kedy Boh potrebuje, aby si podal svedectvo.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Len milovať Boha znamená skutočne veriť v Boha) Keď som premýšľala o Božích slovách, pochopila som, že všetky záležitosti, veľké i malé, ktoré sa dejú každý deň, sú súčasťou Božieho ovládania a usporiadania. Všetky tieto záležitosti sú súčasťou duchovného boja a Boh chce, aby si ľudia pevne stáli za svojím svedectvom. Tým, že som dnes verila v Boha a konala si svoju povinnosť, som kráčala po správnej životnej ceste, ktorú Boh schvaľuje. Satan však všade spôsoboval vyrušenia a prekážky. Keďže môj manžel neveril v Boha, patril satanovi. Myslel len na svoje vlastné záujmy. Keď som konala svoju povinnosť a nemohla som sa starať o rodinné záležitosti, nechtiac som sa dotkla manželových záujmov. Začal sa rozčuľovať, bránil mi a vyrušoval moju povinnosť. Bála som sa, že naše manželstvo sa rozpadne, a tak som sa chcela vzdať povinností vodkyne a prijať jednoduchšiu povinnosť, aby som sa mohla ľahšie starať o rodinu. Nestála som si pevne za svojím svedectvom a takmer som podľahla satanovi. Nemohla som takto ďalej utekať od svojej povinnosti, a tak som úvahy o rezignácii zavrhla.

Jedného dňa som sa vrátila domov veľmi neskoro a opäť ma čakali manželove nahnevané výčitky: „Vidím, že si prišla prenocovať do svojho ‚hotela‘. Tuším už so mnou ani nechceš žiť.“ Keď som videla manžela v takomto stave, v duchu som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby mi dal vieru a silu pevne si stáť za svojím svedectvom o Ňom. Keď si môj manžel vybil svoj hnev, povedala som mu: „Za posledných vyše tridsať rokov som už pre túto rodinu obetovala dosť. Pozri sa na moje kolegyne: po odchode do dôchodku buď hrajú madžong, tancujú, alebo cestujú kade-tade. Nikdy nie sú doma a míňajú fúru peňazí. Ja pritom verím v Boha, kráčam po správnej ceste a venujem tomu časť svojho času, no ty si stále proti tomu a každý deň sa so mnou hádaš. Ak nechceš, aby sme zostali spolu, zajtra choď a podaj žiadosť o rozvod. Ak áno, prestaň mi robiť výčitky. Môžem si slobodne robiť, čo chcem.“ Len tam šokovane stál a nič viac nepovedal. Na druhý deň ráno som sa ho spýtala: „Tak čo povieš? Odpovedz mi, zostaneme manželmi alebo nie?“ Keď ma manžel počul, ukázal mi prstom na čelo a povedal: „Ach, čo mám s tebou len robiť?“ Vtedy som bola veľmi šťastná. Potom som si už manželovo reptanie nevšímala a postupne sa to zlepšilo.

V máji 2022 ma vybrali za kazateľku a poverili vedením práce viacerých cirkví. Povýšenie malo byť dôvodom na radosť, no ja som mala pocit, že mi na srdce tlačí veľký kameň. Pomyslela som si: „Posledných pár rokov som bola cirkevnou vodkyňou, a hoci som bola zaneprázdnená prácou v cirkvi, ráno a večer som stále mala čas venovať sa domácnosti. Teraz budem kazateľkou a budem mať nielen veľa práce, ale budem musieť aj odísť z domu a žiť oddelene od manžela, pretože niektoré cirkvi sú ďaleko. Ako niečo také strpí? Nebude to znamenať, že sa aktívne vzdávam svojho manželstva? Ak sa moje manželstvo rozpadne a zostanem sama, ako to zvládnem? Onedlho budem mať 60 rokov. Ak v budúcnosti ochoriem, nebude mi mať kto uvariť jedlo ani doniesť vodu. Ako by som mohla takto žiť?“ Čím viac som o tom premýšľala, tým som bola smutnejšia a po tvári mi nekontrolovateľne stekali slzy. Veľmi som chcela uspokojiť Boha, ale ten kúsok učenia, ktorému som dovtedy porozumela, nemal žiadny účinok a nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som ho uviesť do praxe. Nakoniec som túto povinnosť odmietla s tým, že moje duchovné postavenie je primalé a nemám pravdu-realitu. Niekoľko dní potom som bola veľmi nepokojná a cítila som, že Bohu niečo dlhujem. Myslela som si: „Cirkev ma vychovávala niekoľko rokov a celý ten čas som bola cirkevnou vodkyňou. Často som v duchovnom spoločenstve hovorila s bratmi a sestrami o pravde a podriadení sa Bohu, no keď ma potrebovali na túto povinnosť, bola som zbabelá a vybrala som si manželstvo a rodinu. Stala som sa terčom satanovho posmechu. Ako sa môžem nazývať človekom, ktorý nasleduje Boha? Som skutočne bezcenná!“ Naliehavo som chcela hľadať pravdu a vyriešiť svoju skazenú povahu, a tak som si prečítala úryvok z Božích slov: „Kto sa dokáže pre Mňa skutočne a úplne oddať a všetko pre Mňa obetovať? Všetci ste ľahostajní; vaše myšlienky krúžia dookola, myslíte na domov, na vonkajší svet, na jedlo a oblečenie. Napriek skutočnosti, že si tu predo Mnou a robíš veci pre Mňa, v hĺbke duše stále myslíš na svoju manželku, deti a rodičov doma. Sú všetky tieto veci tvojím majetkom? Prečo ich nezveríš do Mojich rúk? Nemáš vo Mňa dostatočnú vieru? Alebo sa bojíš, že pre teba vykonám nevhodné opatrenia? Prečo sa vždy obávaš o svoju pokrvnú rodinu? Vždy sa Ti cnie po svojich blízkych! Mám Ja určité miesto v tvojom srdci? Stále hovoríš o tom, že Mi dovolíš, aby som v tebe vládol a obsadil celú tvoju bytosť – to všetko sú klamlivé lži! Koľkí z vás sú celým srdcom oddaní cirkvi? A kto z vás nemyslí na seba, ale koná pre kráľovstvo dneška? Veľmi dobre sa nad tým zamyslite.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 59. kapitola) Keď som premýšľala o Božích slovách, mala som pocit, akoby ma Boh súdil priamo pred mojimi očami. To, čo odhalil, presne vystihovalo môj stav. Zdalo sa, že konám svoju povinnosť v cirkvi a každý deň mám veľa práce, no v hĺbke duše som stále myslela na svoju rodinu. Keď som bola vonku na zhromaždení, niekedy som premýšľala, či manžel už jedol. Keď som videla, že je veľmi vyčerpaný z opatrovania svojej matky v nemocnici, chcela som konať len jednoduchšiu povinnosť, aby som ho trochu odbremenila. Keď som bola zaneprázdnená svojou povinnosťou a môj manžel bol z toho nešťastný, chcela som sa vzdať povinností vodkyne. Márne som dúfala, že všetko skĺbim, že sa postarám o rodinu a zároveň budem konať svoju povinnosť. Nebola som proste len niekto, kto sedí na dvoch stoličkách? Možno som hlásala slová: „Boh má nad všetkým zvrchovanosť,“ ale v skutočnosti som nemala skutočnú vieru v Boha a neodvažovala som sa zveriť všetko do Jeho rúk. Keď ma cirkev povýšila na kazateľku, vôbec som neuvažovala o potrebách cirkevnej práce a myslela som iba na svoje manželstvo. Obávala som sa, že odlúčenie od manžela spôsobí rozpad nášho manželstva a že už nebudem mať rodinu. V skutočnosti som zachovanie svojho manželstva nemohla ovplyvniť. Ak sa moje manželstvo malo rozpadnúť, rozpadlo by sa, aj keby som bola každý deň doma. Mala som kamarátku, ktorá nasledovala svojho manžela všade, kam šiel, a obaja boli prakticky nerozluční. Jej manžel sa jej však rovno pod nosom zaplietol s inou ženou a nakoniec sa rozviedli. Niektoré manželské páry pritom kvôli práci žili oddelene a vídali sa len niekoľkokrát do roka, no ich manželstvo pretrvalo. Keď som si to uvedomila, bola som ochotná zveriť svoje manželstvo Bohu. Predstúpila som pred Boha a modlila som sa: „Bože, ďakujem Ti, že si pripravil tieto okolnosti, aby si zjavil moju skazenosť. Vidím, že nemilujem pravdu a že moja prirodzenosť je nesmierne sebecká. Myslím iba na svoje telesné záujmy a chcem si len udržať manželstvo. Bože, som ochotná spoľahnúť sa na Teba a vzdať sa svojho manželstva! Ak budem mať niekedy v budúcnosti ďalšiu príležitosť odísť z domu a konať svoju povinnosť, som ochotná vybrať si povinnosť a uspokojiť Ťa.“

Prešlo niekoľko mesiacov a opäť ma zvolili za kazateľku. Vtedy ma to veľmi dojalo a pomyslela som si: „V minulosti som Boha vždy zranila a sklamala a pokiaľ ide o moju povinnosť, veľa Mu dlhujem, ale aj tak mi dal šancu na pokánie. Tentoraz Ho uspokojím.“ Keď som si však pomyslela, ako budem musieť odísť z domu, aby som konala svoju povinnosť, stále som cítila veľký vnútorný rozpor. Modlila som sa k Bohu a spomenula som si na úryvok z Jeho slov, ktorý som predtým čítala: „Za pravdu musíš trpieť, musíš sa jej vydať, strpieť pre ňu poníženie, a aby si získal viac pravdy, musíš viac trpieť. Toto by si mal urobiť. Pravdu nesmieš odhodiť kvôli pokojnému rodinnému životu a nesmieš vo svojom živote stratiť dôstojnosť a poctivosť kvôli chvíľkovému pôžitku. Mal by si sa usilovať o všetko, čo je krásne a dobré, a v živote by si sa mal usilovať o cestu, ktorá je zmysluplnejšia. Ak vedieš takýto neslušný život a neusiluješ sa o žiadne ciele, nemrháš svojím životom? Čo môžeš z takého života získať? Mal by si zanechať všetky telesné pôžitky kvôli jednej pravde a nemal by si odhodiť všetky pravdy kvôli malému pôžitku. Takíto ľudia nemajú integritu ani dôstojnosť. Ich existencia nemá zmysel!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznatky o napomínaní a súde) Božie slová mi dodali vieru a silu. Prvú polovicu života som žila len pre svoje telo a bola som zaneprázdnená rôznymi vecami. Usilovala som sa iba o rodinné šťastie a telesný pokoj. Takýto život nemal žiadnu hodnotu a zmysel a nakoniec by som zomrela s prázdnymi rukami a plná ľútosti. Boh ma vybral, aby som prišla do Božieho domu, a dal mi šancu získať pravdu a život, no bola som nevďačná a neoddala som sa Mu celým srdcom, odmietla som svoju povinnosť, aby som si udržala manželstvo, a dopustila som sa priestupku pred Bohom. Tentoraz mi Boh opäť prejavil priazeň a dal mi možnosť stať sa kazateľkou. Nemohla som znova odmietnuť svoju povinnosť len pre obavy z rozpadu manželstva. Takýto život by nemal integritu, dôstojnosť ani hodnotu. Rozhodla som sa veriť v Boha a nasledovať Ho, takže som Ho musela nechať všetko ovládať. Stálo za to vzdať sa čohokoľvek, aby som získala pravdu. Aj keby sa moje manželstvo po mojom odchode z domu rozpadlo, tentoraz by som dobre konala svoju povinnosť a žila pre Boha.

Keď som odišla z domu, aby som si plnila povinnosť, vo voľnom čase som vždy myslela na manžela a do svojej povinnosti som nevkladala celé srdce. Vedela som, že som sa ešte stále skutočne nevzdala svojho manželstva. Neskôr, keď som videla Božie duchovné spoločenstvo o pravdách týkajúcich sa manželstva, bolo to ako objavenie drahocenného pokladu, a tak som si ho pozorne prečítala. Všemohúci Boh hovorí: „Mnohí ľudia podmieňujú svoje životné šťastie manželstvom a ich cieľom pri usilovaní sa o šťastie je usilovanie sa o šťastie a dokonalosť manželstva. Veria, že ak je ich manželstvo šťastné a oni sú šťastní so svojím partnerom, potom budú mať šťastný život, a preto považujú šťastie v manželstve za celoživotné poslanie, ktoré treba napĺňať neustálou snahou. … V srdci týchto ľudí je manželské šťastie dôležitejšie ako čokoľvek iné a bez neho majú pocit, že sú úplne bez duše. Veria: ‚Láska je najdôležitejšia vec pre šťastné manželstvo. Len preto, lebo milujem svoju ženu a ona miluje mňa, máme šťastné manželstvo a dokázali sme spolu vydržať tak dlho. Ak by som stratil túto lásku a táto láska by sa skončila pre moju vieru v Boha a preto, lebo vykonávam svoju povinnosť, neznamenalo by to, že moje manželské šťastie sa skončí a pominie a nemohol by som sa už viac tešiť z tohto manželského šťastia? Čo sa s nami stane bez manželského šťastia? Aký by bol život mojej manželky bez mojej lásky? Čo sa stane so mnou, ak stratím lásku svojej ženy? Môže vykonávanie povinnosti stvorenej bytosti a plnenie poslania človeka pred Bohom nahradiť túto stratu?‘ Nevedia, nemajú odpoveď a nerozumejú tomuto aspektu pravdy. Preto keď Boží dom vyžaduje, aby tí, ktorí sa nadovšetko usilujú o šťastie manželstva, opustili svoje domovy a odišli na vzdialené miesto šíriť evanjelium a vykonávať svoju povinnosť, často sa cítia frustrovaní, bezmocní a dokonca znepokojení skutočnosťou, že čoskoro môžu stratiť svoje manželské šťastie. Niektorí ľudia opúšťajú alebo odmietajú vykonávanie svojej povinnosti, aby si udržali manželské šťastie, a niektorí dokonca odmietajú dôležité opatrenia Božieho domu. Sú aj takí, ktorí sa často snažia spoznať pocity svojho manželského partnera, aby si udržali manželské šťastie. Ak sa ich manželský partner cíti mierne nespokojný alebo prejaví čo i len náznak nevôle alebo nespokojnosti s ich vierou, s cestou viery v Boha, ktorou sa vydali, a s vykonávaním ich povinnosti, okamžite zmenia smer a urobia ústupky. Aby si udržali svoje manželské šťastie, často robia svojmu manželskému partnerovi ústupky, aj keď to znamená vzdať sa šancí na vykonávanie svojej povinnosti a vzdať sa času na zhromaždenia, čítanie Božích slov a vykonávanie duchovných pobožností, aby ukázali svojmu manželskému partnerovi, že sú tu, aby sa ich manželský partner necítil sám a osamelý a aby cítil ich lásku; radšej urobia toto, ako by mali stratiť lásku svojho manželského partnera alebo byť bez nej. Je to preto, lebo majú pocit, že ak sa vzdajú lásky svojho manželského partnera pre svoju vieru alebo cestu viery v Boha, ktorou sa vydali, potom to znamená, že opustili svoje manželské šťastie, že už viac nebudú schopní cítiť toto manželské šťastie a že potom budú niekým osamelým, poľutovaniahodným a úbohým. Čo to znamená byť niekým úbohým a poľutovaniahodným? Znamená to byť niekým, kto nemá lásku alebo zbožňovanie druhého. Títo ľudia síce rozumejú nejakému učeniu a významu toho, že Boh koná svoje dielo spásy, a, samozrejme, rozumejú, že ako stvorená bytosť by mali vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, no keďže zverujú svojmu manželskému partnerovi svoje vlastné šťastie a, samozrejme, zároveň robia svoje šťastie závislým od svojho manželského šťastia, aj keď rozumejú a vedia, čo by mali robiť, tak stále nedokážu upustiť od svojho úsilia o manželské šťastie. Mylne vidia úsilie o manželské šťastie ako poslanie, o ktoré by sa mali v tomto živote usilovať, a mylne vidia úsilie o manželské šťastie ako poslanie, o ktoré by sa mala usilovať a ktoré by mala naplniť stvorená bytosť. Nie je to chyba? (Áno, je.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (11)) Boh odhalil niektoré spôsoby ľudského správania pri usilovaní o manželské šťastie. Po uzavretí manželstva ľudia robia rôzne veci, aby si získali priazeň partnera a potešili ho a udržali si vzájomnú náklonnosť. Alebo vynakladajú sily a prinášajú obete, aby si udržali manželské šťastie. Niektorí sa dokonca radšej vzdajú možnosti konať svoju povinnosť v záujme šťastného manželstva a úsilie o manželské šťastie považujú za svoje poslanie. Boh odhalil môj pravý stav. Bol to pravdivý obraz toho, o čo som sa celý život usilovala. Keď som sa vydala, videla som, že môj manžel je rodinne založený a je ku mne celkom ohľaduplný, preto som si myslela, že som našla pravú lásku a že také manželstvo je darom z nebies. A tak som zverila svoje celoživotné šťastie svojmu manželovi a urobila z hľadania manželského šťastia svoje životné poslanie. Aby som si udržala šťastné manželstvo, tvrdo som pracovala na plnení svojich manželských povinností. Každý deň som manželovi pripravovala tri rôzne jedlá a starala sa o domácnosť, aby som mu urobila radosť. Keď som sa stala vodkyňou, mala som plné ruky práce v cirkvi a nemohla som sa venovať rodine. Môj manžel mal k tomu odpor. Cítila som sa vinná a vyčítala som si to. Myslela som si, že manželovi niečo dlhujem a že som si nesplnila svoje povinnosti manželky. Keď ma manžel pokarhal, bála som sa, že naša rodina sa rozpadne, a chcela som rezignovať a vzdať sa svojej povinnosti, aby som zachránila svoj vzťah s manželom. Keď ma vybrali za kazateľku, myslela som len na svoje manželstvo a rodinu. Nielenže som bola nevďačná Bohu, ale radšej som sa vzdala príležitosti vykonávať svoju povinnosť v záujme manželského šťastia. Žila som podľa mylných myšlienok, ktoré mi vštepil satan, ako napríklad: „Manželia sa majú milovať, až kým ich smrť nerozdelí.“ Úsilie o manželské šťastie som považovala za pozitívnu vec, veriac, že ak sa manželský pár dožije 25. alebo 50. výročia svadby, zaslúži si to obdiv. Keď som bola malá, moji rodičia sa veľmi milovali a vždy si stáli po boku, takže v dospelosti som túžila mať šťastné manželstvo. Keď sa mi toto želanie splnilo, veľmi som si to vážila a manželské šťastie som považovala za svoje životné úsilie. Dokonca bolo pre mňa dôležitejšie ako konanie mojej povinnosti a získanie pravdy, v dôsledku čoho som sa odchýlila od Božích požiadaviek.

Prečítala som si viac Božích slov: „Boh pre teba nariadil manželstvo a dal ti partnera. Vstupuješ do manželstva, ale tvoja identita a postavenie pred Bohom sa nemenia – stále si to ty. Ak si žena, potom si pred Bohom stále ženou; ak si muž, potom si pred Bohom stále mužom. Je tu však jedna vec, ktorú máte obaja spoločnú, a to, že bez ohľadu na to, či si muž alebo žena, pred Stvoriteľom ste všetci stvorené bytosti. V rámci manželstva sa navzájom tolerujete a milujete, pomáhate si a podporujete sa navzájom, a to znamená plniť si svoje záväzky. Pred Bohom však záväzky, ktoré by si mal splniť, a poslanie, ktoré by si mal naplniť, nemožno nahradiť záväzkami, ktoré plníš voči svojmu partnerovi. Preto keď nastane konflikt medzi tvojimi záväzkami voči partnerovi a povinnosťou, ktorú by stvorená bytosť mala vykonávať pred Bohom, mal by si si vybrať vykonávanie povinnosti stvorenej bytosti, a nie plnenie svojich záväzkov voči partnerovi. To je smer a cieľ, ktorý by si si mal vybrať, a, samozrejme, je to aj poslanie, ktoré by si mal naplniť. … Boh si nebude pamätať na činy žiadneho partnera v rámci manželstva, ktorý sa usiluje o manželské šťastie za každú cenu alebo prináša hocijakú obeť. Bez ohľadu na to, ako dobre alebo ako dokonale plníš svoje povinnosti a záväzky voči svojmu partnerovi, alebo ako veľmi žiješ podľa očakávaní svojho partnera – inými slovami, bez ohľadu na to, ako dobre alebo ako dokonale si udržiavaš svoje manželské šťastie, alebo aké je závideniahodné –, neznamená to, že si naplnil poslanie stvorenej bytosti, ani to nedokazuje, že si stvorená bytosť, ktorá spĺňa normu. Možno si dokonalá manželka alebo dokonalý manžel, ale to sa týka len manželského rámca. Stvoriteľ meria, akým človekom si, na základe toho, ako pred Ním vykonávaš povinnosť stvorenej bytosti, akú cestu nasleduješ, aký je tvoj pohľad na život, o čo sa v živote usiluješ a ako napĺňaš poslanie stvorenej bytosti. Týmito vecami Boh meria cestu, ktorú nasleduješ ako stvorená bytosť, a tvoj budúci konečný osud. Nemeria tieto veci na základe toho, ako si plníš svoje povinnosti a záväzky manželky alebo manžela, ani na základe toho, či tvojho partnera uspokojuje láska, ktorú k nemu cítiš.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (11)) Keď Boh súdi, či sú ľudia spôsobilé stvorené bytosti, hľadí na to, akou cestou kráčajú a či dobre konajú svoje povinnosti ako stvorené bytosti, nie na to, či sú ich rodiny harmonické a šťastné. Keď vznikne konflikt medzi prácou Božieho domu a rodinnými záujmami, treba uprednostniť záujmy Božieho domu, dobre konať svoje povinnosti stvorených bytostí a plniť Božie poverenie. To je povinnosťou stvorených bytostí. Ak si niekto nekoná povinnosť v záujme manželského šťastia, potom si nesplnil svoju zodpovednosť a nezaslúži si byť nazývaný človekom. V rámci manželstva by som mala plniť svoju zodpovednosť manželky, ale som predovšetkým stvorená bytosť a dobré konanie povinnosti stvorenej bytosti je mojím skutočným životným poslaním. Keď je medzi nimi rozpor, mala by som uprednostniť konanie svojej povinnosti stvorenej bytosti. Teraz som pochopila, že úsilie o manželské šťastie mi neprinesie spásu a nie je pravým životom. Moja povinnosť stvorenej bytosti musí byť na prvom mieste. Bola som veľmi vďačná Bohu, že ma viedol k správnemu rozhodnutiu.

Pokračovala som v čítaní Božích slov: „Požiadavka, aby si upustil od úsilia o manželské šťastie, neznamená, aby si opustil manželstvo alebo sa formálne rozviedol, skôr to znamená, aby si naplnil svoje poslanie ako stvorená bytosť a riadne vykonával povinnosť, ktorú by si mal vykonávať, za predpokladu plnenia záväzkov, ktoré by si mal vykonávať v manželstve. Samozrejme, ak tvoje úsilie o manželské šťastie ovplyvňuje, marí alebo dokonca ničí vykonávanie tvojej povinnosti stvorenej bytosti, potom by si mal opustiť nielen svoje úsilie o manželské šťastie, ale aj celé svoje manželstvo. Aký je konečný účel a význam duchovného spoločenstva o týchto otázkach? Ide o to, aby ti manželské šťastie nebránilo v krokoch, nezväzovalo ruky, neoslepovalo oči, neskresľovalo zrak, nevyrušovalo a nezamestnávalo myseľ; je to preto, aby ti úsilie o manželské šťastie nezaplnilo životnú cestu a nezaplnilo život, a aby si správne pristupoval k záväzkom a povinnostiam, ktoré by si mal plniť v manželstve, a robil správne rozhodnutia týkajúce sa záväzkov a povinností, ktoré by si mal plniť. Lepší spôsob praktizovania je venovať viac času a energie svojej povinnosti, vykonávať povinnosť, ktorú by si mal vykonávať, a splniť poslanie, ktoré ti Boh zveril. Nikdy nesmieš zabudnúť, že si stvorená bytosť, že to Boh ťa viedol životom až do tohto okamihu, že to Boh ti dal manželstvo a rodinu, že to Boh ti udelil zodpovednosť, ktorú by si mal plniť v rámci manželstva, že to nie si ty, kto si vybral manželstvo, a že si sa nezosobášil z ničoho nič alebo že si môžeš udržať manželské šťastie tým, že sa budeš spoliehať na svoje vlastné schopnosti a silu. Vysvetlil som to teraz jasne? (Áno.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (10)) Keď nás Boh žiada, aby sme sa vzdali úsilia o manželské šťastie, nechce, aby sme sa formálne rozviedli, ale aby sme dobre konali svoje povinnosti ako stvorené bytosti za predpokladu, že si budeme plniť svoje manželské povinnosti. Ak naše manželstvo ovplyvňuje alebo znemožňuje vykonávanie našich povinností, mali by sme sa ho vzdať. Boh mi ukázal jasnú cestu praktizovania. V minulosti som sa usilovala o manželské šťastie a obetovala som tomu polovicu života. Aj potom, čo som začala veriť v Boha a konať si povinnosť, stále som bola hlboko uviaznutá v tomto úsilí a nedokázala som sa z neho vymaniť. Dokonca som odmietla svoju povinnosť na úkor zachovania manželstva, čím som premrhala mnoho príležitostí získať pravdu. Stratený čas sa mi už nevráti. Teraz, keď mám takmer 60 rokov, chcem využiť obmedzený čas, ktorý mi zostáva, na vykonávanie svojej povinnosti. Pokiaľ ide o to, aké bude moje manželstvo v budúcnosti, nemám v tom rozhodujúce slovo. Musela som všetko odovzdať Bohu a podriadiť sa jeho zvrchovanosti a opatreniam. Potom som vložila všetko, čo som mala, do konania svojej povinnosti. Keď som objavila problémy, pohovorila som si v duchovnom spoločenstve so sestrami, s ktorými som spolupracovala, aby som ich vyriešila, a keď som narazila na ťažkosti, požiadala som o radu vodcov na vyššej úrovni. Po určitom čase som vo svojej práci dosiahla určité výsledky. Rána a večery som využívala na duchovnú pobožnosť, a keď som sa ocitla v nesprávnom stave, rýchlo som hľadala pravdu, aby som ho vyriešila. Skôr ako som sa nazdala, vybavila som sa niekoľkými pravdami. Cez deň som bola zaneprázdnená prácou v cirkvi a ráno a večer rodinnými záležitosťami, pričom aj čas na moju duchovnú pobožnosť bol obmedzený. Teraz som však konečne zažívala, aký význam má odísť z domu s cieľom konať svoju povinnosť, a mala som viac času, aby som sa vybavila pravdou a získala ju. Teraz chápem, že úsilie o manželské šťastie nie je mojím poslaním a neumožní mi dosiahnuť spásu. Skutočne budem žiť len vtedy, ak budem dobre konať svoju povinnosť ako stvorená bytosť.