Keď som bola malá, moja mama bola zodpovedná nielen za to, čo sme jedli a čo si obliekali, ale musela tiež chodiť pracovať na pole. Keď dokončila prácu na poli, musela sa vrátiť a postarať sa o domácnosť. Preto som si myslela, že na to, aby bola žena dobrou manželkou a milujúcou matkou, musí takto žiť. Keď som sa vydala, bola som presne ako mama – pre svojho muža a syna som chystala tri jedlá denne, starala sa o ich základné potreby i o všetky domáce povinnosti. No keď mal môj syn jeden rok, muž mi zahynul pri autonehode. Cítila som vtedy obrovskú bolesť a mala som pocit, že život už nemá zmysel, ale kvôli svojmu synovi som žila ďalej. Aby som synovi dala úplnú rodinu, vydala som sa po druhýkrát. Keď som videla, že môj druhý muž bol môjmu synovi celkom starostlivým otcom, trochu to moje srdce utešilo. Po prijatí Božieho diela posledných dní som sa často stretávala s bratmi a sestrami a jedla a pila Božie slová. Pochopila som niekoľko právd a začala som konať svoju povinnosť. Neskôr, keďže sa po dedine vedelo, že verím v Boha, ma začala sledovať polícia a v záujme konania svojej povinnosti som musela odísť z domu. Starostlivosť o syna som zverila manželovi a jeho rodičom. Kým som si konala povinnosť mimo domu, syn mi nesmierne chýbal a neustále som mala pocit, že si neplním svoju materskú zodpovednosť. Tešila som sa na čas, keď sa budem môcť vrátiť domov a splatiť synovi svoj dlh, ak to okolnosti dovolia.

V júli 2023 som v tajnosti podnikla cestu domov a zistila som, že môj muž už požiadal o rozvod. Povedal tiež, že môj syn nie je pracovitý a nevie si dlhšie udržať žiadnu prácu, a že ak ho ani naďalej nebudem disciplinovať, skončí zle. Moji rodičia ma vinili, že sa o syna nestarám a brzdím jeho perspektívu do budúcnosti. Keď som to počula, pomyslela som si: „Ak zostanem doma a trochu ho postrčím, nezačne sa vari venovať správnym veciam a kráčať správnou cestou?“ Keď som videla, v akej situácii je môj syn a ako ma všetci navôkol kritizujú, cítila som sa voči nemu ešte viac previnilo. Jedného dňa ma doma navštívila moja teta a spomenula, ako moja sesternica pomohla svojmu synovi otvoriť si obchod s pečenými kurčatami. Jej synovi sa však táto práca videla príliš špinavá, a tak trávil celé dni doma hraním videohier. Mohla mu akokoľvek dohovárať, no nepočúval ju. Príbeh mojej tety mi pripomenul jeden úryvok z Božích slov. „Nie je správne povedať: ‚Za to, že deti nenasledujú správnu cestu, môžu ich rodičia.‘ Nech je to ktokoľvek, ak je určitým druhom človeka, bude kráčať po určitej ceste. Nie je to isté? (Áno.) Cesta, ktorou sa človek vydá, určuje, kým je. To, akou cestou sa vydá a akým druhom človeka sa stane, závisí od neho. Sú to veci, ktoré sú predurčené, vrodené a súvisia s prirodzenosťou človeka. Načo je teda rodičovská výchova? Môže riadiť prirodzenosť človeka? (Nie.) Rodičovská výchova nemôže riadiť ľudskú prirodzenosť a nemôže vyriešiť problém spočívajúci v tom, akou cestou sa človek vydá. Čo je jediné vzdelanie, ktoré rodičia môžu poskytnúť? Niektoré jednoduché spôsoby správania v každodennom živote detí, niektoré dosť povrchné myšlienky a pravidlá správania – to sú veci, ktoré nejako súvisia s rodičmi. Skôr ako ich deti dospejú, rodičia by si mali splniť svoju náležitú povinnosť, ktorou je vychovávať svoje deti k tomu, aby nasledovali správnu cestu, usilovne študovali a snažili sa, aby v dospelosti dokázali prevýšiť ostatných, aby nerobili zlé veci a nestali sa zlými ľuďmi. Rodičia by mali tiež usmerňovať správanie svojich detí, učiť ich, aby boli zdvorilé a zdravili starších vždy, keď ich uvidia, ako aj ďalšie veci týkajúce sa správania – to je zodpovednosť, ktorú by mali rodičia plniť. Starať sa o život svojich detí a vychovávať ich podľa určitých základných pravidiel správania sa – to je to, čo znamená rodičovský vplyv. Pokiaľ ide o osobnosť ich dieťaťa, tú rodičia nemôžu naučiť. Niektorí rodičia sú uvoľnení a všetko robia v pokojnom tempe, zatiaľ čo ich deti sú veľmi netrpezlivé a nedokážu byť ani chvíľu v pokoji. Keď majú 14 alebo 15 rokov, odchádzajú, aby sa o svoje živobytie postarali na vlastnú päsť, o všetkom sa rozhodujú samy, nepotrebujú rodičov a sú veľmi samostatné. Naučili ich to rodičia? Nie. Osobnosť človeka, jeho povaha a dokonca ani jeho podstata, ako ani cesta, ktorú si v budúcnosti vyberie, nemajú preto vôbec nič spoločné s jeho rodičmi. … Vyjadrenie ‚Kŕmenie bez učenia je chybou otca‘ je problematické. Rodičia síce majú zodpovednosť za výchovu svojich detí, no osud dieťaťa neurčujú rodičia, ale prirodzenosť dieťaťa. Môže vzdelávanie vyriešiť problém prirodzenosti dieťaťa? Vôbec ho nemôže vyriešiť. Cestu, ktorou sa človek v živote vydá, neurčujú jeho rodičia, ale je vopred určená Bohom. Hovorí sa, že ‚Osud človeka určuje nebo‘, a toto príslovie je zhrnuté ľudskou skúsenosťou. Kým človek nedospeje, nemôžeš povedať, akou cestou sa vydá. Keď dospeje, bude rozmýšľať a dokáže uvažovať o problémoch, vyberie si, čo bude tam vonku v širšom spoločenstve robiť. Niektorí ľudia hovoria, že chcú byť vyššími úradníkmi, iní, že chcú byť právnikmi, a ďalší spisovateľmi. Každý sa rozhodne sám a každý má svoje vlastné idey. Nikto nepovie: ‚Budem jednoducho čakať, kým ma rodičia vychovajú. Stanem sa tým, koho zo mňa vychovajú moji rodičia.‘ Nikto nie je taký hlúpy. Keď ľudia dospejú, začnú sa v nich miešať myšlienky, ktoré postupne dozrievajú, a cesta a ciele, ktoré majú pred sebou, sú vďaka tomu čoraz jasnejšie. Vtedy je postupne čoraz očividnejšie a jasnejšie, akým druhom ľudí sú a do akej skupiny patria. Od tohto momentu sa osobnosť každého človeka postupne jasne definuje, rovnako ako jeho povaha a cesta, o ktorú sa usiluje, a tiež životné smerovanie a skupina, do ktorej patrí. Na čom je to všetko založené? V konečnom dôsledku je to to, čo Boh predurčil – s rodičmi to nemá nič spoločné.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Prvá časť)) Boh hovorí tak jasne. To, či dieťa kráča po správnej ceste, nezávisí od toho, ako ho vzdelávajú rodičia; rozhoduje o tom prirodzenosť dieťaťa. Rodičia môžu dieťa učiť a usmerňovať jeho správanie po vonkajšej stránke, ale nemôžu zmeniť jeho osud. To, akú profesiu si však dieťa zvolí a akou cestou sa vyberie, nie je niečo, čo môžu rodičia zmeniť alebo určiť. Moja sesternica dozerala na svojho syna napríklad každý deň a dosť ho disciplinovala, no on sa napriek tomu stal tým, kým sa mal stať, celé dni len hral hry a dokonca nechodil do školy. Otvorila pre neho obchod, pretože chcela, aby sa venoval nejakým správnym veciam, ale on sa aj potom naďalej bezcieľne poflakoval a od rodičov si len pýtal peniaze na útratu. Tiež som si spomenula na svoju švagrinú, ktorá sa často hádala so svojím manželom. Keď sa rozčúlila, odišla bývať k matke a nemala chuť venovať sa vzdelávaniu svojho dieťaťa. Jej syn mal však vždy celkom dobré známky a na svoj vek bol nadmieru rozumný. Nebolo to preto, že by ho švagriná obzvlášť dobre učila; len mal vrodenú ochotu študovať. Do štúdia dokázal vložiť úsilie a byť svedomitý. Keď bol môj syn malý, často som ho učila, že musí usilovne študovať a kráčať správnou cestou. On bol však ten typ dieťaťa, ktoré nereagovalo dobre na disciplínu. Po príchode domov zo školy si len sadol k počítačovým hrám a vôbec ma nepočúval. Ak som sa snažila byť k nemu prísna, rozzúril sa. Teraz nekráčal po správnej ceste ani sa nevenoval správnym veciam, no bola to jeho voľba, niečo, čo určila jeho prirodzenosť. Moje učenie by nezmenilo jeho voľbu ani neurčilo jeho budúce vyhliadky. Keď som to pochopila, už som sa viac nevinila za to, že nestojím po synovom boku a nevzdelávam ho, a tiež som uvidela vlastnú aroganciu a nevedomosť. Vždy som sa chcela spoliehať na synovo vzdelávanie, aby som zmenila jeho budúcnosť a život; nemala som žiaden rozum!

V novembri 2023 som sa so synom skontaktovala. V tom čase žil sám v našom starom dome a nie s mojím manželom a jeho rodičmi. Nevaril si, von vychádzal len keď si šiel kúpiť jedlo a neupratoval si izbu, iba na posteli hromadil kopu špinavého oblečenia. Pri pohľade na to ma zabolelo srdce. Keď som s ním hovorila, bol chladný a ľahostajný, zazlieval mi, že som sa oňho nestarala a neuznával ma za svoju matku. Cítila som voči nemu ešte väčší dlh. Myslela som si, že ako matka som sa oňho dobre nestarala a že som si nesplnila zodpovednosť, ktorú som voči nemu mala. Upratala som mu izbu i zvyšok domu a vyprala som mu všetky veci. Často sa stávalo, že nešiel do práce a ostal doma hrať videohry, a tak som mu povedala: „Mal by si robiť niečo poriadne; nespôsobuj svojej rodine neprestajne obavy.“ On však vôbec nepočúval; nezmenil sa. Neskôr sa môj manžel začal syna strániť, pretože sa nevenoval správnym veciam, a už ho viac nechcel vychovávať. Pomyslela som si: „Možno by som si mala nájsť zamestnanie a pracovať, zatiaľ čo sa budem o syna starať, a splniť si tak svoju materskú zodpovednosť.“ Stále som však musela polievať nováčikov, a keby som si našla prácu, aby som zarobila peniaze a starala sa o syna, práca na polievaní by sa tým omeškala. Cítila som sa veľmi rozpoltene. Pri pomyslení na to, že moja povinnosť pochádza od Boha a že nemôžem konať bez svedomia a opustiť ju, som sa rozhodla prácu si nehľadať. Syna som sa však nemohla vzdať; keď som nebola zaneprázdnená povinnosťou, šla som domov postarať sa oňho a aj pri konaní povinnosti som bola myšlienkami pri ňom. O niečo neskôr cirkev chcela, aby som šla konať povinnosť do inej časti krajiny a ja som sa svojho syna ešte väčšmi nedokázala vzdať. Bála som sa, že ak budem ďaleko od domu, nebudem sa mať oňho ako postarať. Potom som si však spomenula, ako si rozšírenie evanjelia o kráľovstve vyžaduje spoluprácu ľudí. Svoju povinnosť som konala už niekoľko rokov, dostala som určitý výcvik a chápala niektoré pravdy a tvárou v tvár Božej milosti by som tak nemohla mať čisté svedomie. Súhlasila som teda s výkonom povinnosti na inom mieste. Stalo sa však čosi nečakané – v rovnakej dobe si môj syn našiel prácu, ktorá sa mu páčila. Chodil do práce a zarábal peniaze, dokázal pokryť svoje vlastné životné náklady a môj manžel ho opäť prijal. Naozaj to prišlo sčista-jasna.

Neskôr som o sebe uvažovala: „Čo je hlavnou príčinou toho, že sa nedokážem pustiť svojho syna?“ Prečítala som si tieto Božie slová. „Ľudí, ktorí žijú v tejto reálnej spoločnosti, hlboko skazil satan. Bez ohľadu na to, či sú vzdelaní alebo nie, v ich myšlienkach a názoroch je zakorenené veľké množstvo tradičnej kultúry. Najmä od žien sa vyžaduje, aby sa starali o svojho manžela a vychovávali svoje deti, boli dobrými manželkami a milujúcimi matkami, celý svoj život venovali manželovi a deťom a žili pre nich, dbali na to, aby ich rodina mala tri veľké porcie jedla denne, a dobre prali, upratovali a vykonávali všetky ostatné domáce práce. To je uznávaný štandard dobrej manželky a milujúcej matky. Aj každá žena si myslí, že by to malo byť takto, a ak to tak nie je, potom nie je dobrou ženou a porušila svedomie a normy morálky. Porušenie týchto morálnych noriem bude ťažko doliehať na svedomie niektorých ľudí. Budú mať pocit, že sklamali svojho manžela a deti a že nie sú dobrými ženami. No keď uveríš v Boha, prečítaš si veľa Jeho slov, pochopíš niektoré pravdy a budeš vidieť skrz niektoré záležitosti, pomyslíš si: ‚Som stvorená bytosť a ako taká by som mala vykonávať svoju povinnosť a vydávať sa Bohu.‘ Existuje v súčasnosti rozpor medzi tým, že si dobrou manželkou a milujúcou matkou, a tým, že konáš svoju povinnosť ako stvorená bytosť? Ak chceš byť dobrou manželkou a milujúcou matkou, potom nemôžeš konať svoju povinnosť na plný úväzok, ale ak svoju povinnosť chceš konať na plný úväzok, potom nemôžeš byť dobrou manželkou a milujúcou matkou. Čo teraz urobíš? Ak sa rozhodneš dobre konať svoju povinnosť a byť zodpovedná za prácu cirkvi a verná Bohu, potom sa musíš vzdať toho, že budeš dobrou manželkou a milujúcou matkou. Čo by si si teraz pomyslela? Aký nesúlad by vznikol v tvojej mysli? Mala by si pocit, že si sklamala svoje deti, svojho manžela? Odkiaľ pochádza tento pocit viny a nepokoja? Keď si neplníš povinnosť stvorenej bytosti, máš pocit, že si sklamala Boha? Nemáš pocit viny ani sa neobviňuješ, lebo v tvojom srdci a mysli nie je ani najmenší náznak pravdy. Čo teda chápeš? Tradičnú kultúru a to, ako byť dobrou manželkou a milujúcou matkou. V tvojej mysli tak vznikne predstava: ‚Ak nie som dobrou manželkou a milujúcou matkou, potom nie som dobrou ani slušnou ženou.‘ Táto predstava ťa bude od tej chvíle zväzovať a spútavať a ty zostaneš zviazaná a spútaná takýmito predstavami dokonca aj keď uveríš v Boha a budeš konať svoju povinnosť. Keď nastane rozpor medzi konaním tvojej povinnosti a tým, že si dobrou manželkou a milujúcou matkou, síce sa možno neochotne rozhodneš konať svoju povinnosť a možno budeš mať trochu vernosti voči Bohu, v tvojom srdci však bude stále pocit nepokoja a viny. Preto keď budeš mať pri konaní svojej povinnosti trochu voľného času, budeš hľadať možnosti, ako sa postarať o svoje deti a manžela, budeš im to chcieť ešte viac vynahradiť a budeš si myslieť, že je to v poriadku, aj keď budeš musieť viac trpieť, pokiaľ budeš mať pokoj v duši. Nespôsobuje to vplyv myšlienok a teórií tradičnej kultúry o tom, ako byť dobrou manželkou a milujúcou matkou? Teraz sedíš na dvoch stoličkách – chceš si dobre plniť svoju povinnosť, ale zároveň chceš byť dobrou manželkou a milujúcou matkou. Pred Bohom však máme len jednu zodpovednosť a záväzok, jedno poslanie: riadne si plniť povinnosť stvorenej bytosti. Plnila si si túto povinnosť dobre? Prečo si opäť zišla z cesty? Naozaj nemáš v srdci pocit viny ani výčitky? Keďže pravda sa v tvojom srdci ešte nezakorenila a nevládne mu, môžeš pri konaní svojej povinnosti zísť z cesty. Hoci teraz dokážeš konať svoju povinnosť, v skutočnosti ešte stále zaostávaš za normami pravdy a Božími požiadavkami. … To, že môžeme veriť v Boha, je príležitosť, ktorú nám dal; On to tak zariadil a je to Jeho milosť. Preto nemusíš napĺňať žiadny záväzok ani plniť si povinnosť voči niekomu inému; svoju povinnosť si musíš plniť len voči Bohu ako stvorená bytosť. Práve to musia ľudia robiť v prvom rade, to je to hlavné, čo by mali vykonávať ako prvoradú záležitosť svojho života. Ak si svoju povinnosť neplníš dobre, nie si spôsobilou stvorenou bytosťou. V očiach iných môžeš byť dobrou manželkou a milujúcou matkou, vynikajúcou gazdinou, poslušným dieťaťom a bezúhonnou členkou spoločnosti, ale pred Bohom si tou, ktorá Mu vzdoruje, vôbec si nesplnila svoj záväzok ani povinnosť, prijala, ale nedokončila Božie poverenie a vzdala to na polceste. Môže niekto takýto získať Božie schválenie? Takíto ľudia sú bezcenní.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť, až keď spozná vlastné mylné názory) Božie slová mi umožnili pochopiť, že keď som videla ostatné ženy navôkol usilovať sa o to, aby boli dobrými manželkami a matkami, tiež som to sama považovala za kritérium toho, či je žena dobrá. Verila som, že dobrá žena sa stará o svoje dieťa a muža a udržiava chod všetkých domácich záležitostí. Po svadbe som na seba prevzala všetky domáce práce a myslela si, že je to niečo, čo mám robiť bez ohľadu na to, aké je to únavné. Keď som odišla konať svoju povinnosť a nemohla synovi pripravovať tri jedlá denne či naňho dohliadať v každodennom živote, myslela som, že ako matka som si nesplnila svoju zodpovednosť a vyčítala som si to, hnevala sa a cítila som voči nemu dlh. Keď ma svet kritizoval a súdil, mala som ešte väčší pocit, že som ho zanedbávala a nemyslela som na nič iné, než na to, ako sa môžem o syna postarať, zmierniť jeho utrpenie a ako mu zo všetkých síl splatiť svoj dlh. Keď som videla nováčikov, ako sa nedokážu normálne stretávať, nenašla som rýchlo pravdy, ktoré by vyriešili ich problémy, ale podporovala som ich, až keď boli takí negatívni, že chceli skončiť. Životy nováčikov utrpeli straty. Uprednostňovala som pochvaly sveta a plnenie svojich záväzkov voči synovi a nebrala som ohľad na prácu cirkvi a vo svojej povinnosti som bola povrchná. Keby som si aj splnila materské záväzky a pripravovala synovi tri jedlá denne, zlyhala by som v plnení svojej povinnosti, ktorá mi ako stvorenej bytosti prináleží. Pomyslela som na všetkých tých svätcov a prorokov v minulých vekoch i na mnohých bratov a sestry, ktorí sa vzdali svojich rodín a kariéry, aby šírili evanjelium a svedčili o Bohu, a priviedli pred Boha viac ľudí, aby títo mohli prijať Jeho spásu. To je niečo, čo Boh schvaľuje, dobrý a spravodlivý skutok, a takýto spôsob života má hodnotu a zmysel. Môj život a všetko, čo mám, mi dal Boh. Tešila som sa toľkému polievaniu a zaopatreniu z Božích slov a toto všetko bola Jeho láska a milosť. To znamenalo, že si obzvlášť musím konať svoju povinnosť dobre a odplatiť Božiu lásku. Keď som však nekonala svoju povinnosť dobre, necítila som preto dlh voči Bohu, dokonca som namiesto toho cítila dlh voči synovi. Mala som vôbec štipku svedomia či ľudskej prirodzenosti? Pochopila som, že hoci usilovanie sa o to byť dobrou matkou môže v očiach ostatných ľudí vzbudiť chválu a uspokojiť ich, znamená to len žiť pre svoju rodinu a telo; je to mrhanie časom a neumožní mi to žiť život, ktorý má zmysel.

Neskôr som si prečítala ďalšie dva úryvky z Božích slov a získala som cestu k praktizovaniu toho, ako sa správať k svojim deťom. Všemohúci Boh hovorí: „Životy rodičov patria len samotným rodičom, nie ich deťom, bez ohľadu na to, či sú ich deti dospelé alebo nie. Prirodzene, rodičia nie sú neplatenými opatrovateľmi ani otrokmi svojich detí. Bez ohľadu na to, aké majú vo vzťahu k svojim deťom očakávania, nemusia im dovoliť, aby im svojvoľne a bez akejkoľvek kompenzácie rozkazovali alebo aby sa stali sluhami, poskokmi či otrokmi svojich detí. Nezáleží na tom, čo k svojim deťom cítiš, stále si nezávislou osobou. Len preto, že sú to tvoje deti, nemal by si prevziať zodpovednosť za ich dospelé životy, ako keby to bolo úplne správne. Nie je potrebné to robiť. Sú dospelé, ty si si už svoju zodpovednosť za ich výchovu splnil. Pokiaľ ide o to, či budú v budúcnosti žiť dobre alebo zle, či budú bohaté alebo chudobné a či budú žiť šťastný alebo nešťastný život, to je ich vec. Tieto veci s tebou nemajú nič spoločné. Ty ako rodič nemáš žiadnu povinnosť tieto veci meniť. Ak majú nešťastné životy, nie si povinný povedať: ‚Si nešťastný – vymyslím spôsoby, ako to napraviť, predám všetko, čo mám, miniem všetku svoju životnú energiu na to, aby si bol šťastný.‘ Nie je potrebné to robiť. Musíš si len plniť svoje záväzky, to je všetko. Ak im chceš pomôcť, môžeš sa ich opýtať, prečo sú nešťastné, a pomôcť im pochopiť zmysel problému v teoretickej a psychologickej rovine. Ak tvoju pomoc prijmú, o to lepšie. Ak ju neprijmú, musíš si len plniť svoje záväzky rodiča a to je všetko. Ak chcú tvoje deti trpieť, je to ich vec. Nie je potrebné, aby si sa preto trápil alebo bol nešťastný, aby si nemohol poriadne jesť či spať. To by bolo prehnané. Prečo by to bolo prehnané? Pretože sú dospelé. Mali by sa naučiť samy zvládnuť všetko, s čím sa vo svojom živote stretnú. Ak sa o ne obávaš, je to len náklonnosť; ak o ne nemáš obavy, neznamená to, že si bezcitný alebo že si si nesplnil svoje záväzky. Sú dospelé a dospelí musia čeliť problémom dospelých a zvládnuť všetko, čo by dospelí mali zvládnuť. Nemali by sa vo všetkom spoliehať na svojich rodičov. Samozrejme, rodičia by nemali preberať zodpovednosť za to, či sa ich deťom v dospelosti darí v práci, kariére, rodine alebo manželstve. Tieto veci ťa môžu znepokojovať, môžeš sa na ne pýtať, ale nemusíš za ne prevziať úplnú zodpovednosť. Nemusíš si deti k sebe pripútať, brať ich so sebou a sledovať ich, kamkoľvek ideš, a premýšľať o nich: ‚Najedli sa dnes dobre? Sú šťastné? Darí sa im v práci? Oceňuje ich šéf? Miluje ich ich partner? Sú ich deti poslušné? Majú ich deti dobré známky?‘ Čo majú tieto veci s tebou spoločné? Tvoje deti si svoje problémy dokážu vyriešiť samy, ty sa do toho nemusíš miešať. Prečo sa pýtam, čo majú tieto veci s tebou spoločné? Chcem tým povedať, že s tebou nemajú nič spoločné. Splnil si si svoje záväzky voči nim, vychoval si z nich dospelých ľudí, takže by si sa mal stiahnuť. Keď to urobíš, nebude to znamenať, že nebudeš mať čo robiť. Ešte stále je toľko vecí, ktoré by si mal urobiť. Pokiaľ ide o poslania, ktoré musíš v tomto živote splniť, okrem výchovy detí máš aj iné poslania, ktoré musíš splniť. Nie si len rodičom svojich detí, ale aj stvorenou bytosťou. Mal by si predstúpiť pred Boha a prijať od Neho svoju povinnosť. Čo je tvojou povinnosťou? Splnil si ju? Oddal si sa jej? Vydal si sa na cestu spásy? O týchto veciach by si mal premýšľať. Pokiaľ ide o to, kam budú tvoje deti v dospelosti ďalej smerovať, aký bude ich život, aké budú ich okolnosti, či sa budú cítiť šťastné a veselé, tieto veci sa ťa netýkajú. Tvoje deti sú už nezávislé, a to navonok, ako aj duševne. Mal by si ich nechať, aby boli nezávislé, mal by si ich nechať ísť a nemal by si sa ich snažiť kontrolovať. Či už ide o vonkajšiu stránku vecí, náklonnosť alebo telesnú príbuznosť, svoje záväzky si si už splnil a medzi tebou a tvojimi deťmi už nie je žiadny vzťah.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (18)) „Ako niekto, kto verí v Boha a usiluje sa o pravdu a spásu, by si mal energiu a čas, ktoré ti v živote zostávajú, venovať vykonávaniu svojej povinnosti a všetkému, čo ti Boh zveril; nemal by si míňať žiadny čas na svoje deti. Tvoj život nepatrí tvojim deťom a nemal by sa minúť na ich život alebo prežitie ani na uspokojenie tvojich očakávaní voči nim. Namiesto toho by sa mal venovať povinnosti a zverenej úlohe, ktorú ti Boh dal, ako aj poslaniu, ktoré by si mal plniť ako stvorená bytosť. Tu spočíva hodnota a zmysel tvojho života. Ak si ochotný stratiť svoju vlastnú dôstojnosť a stať sa otrokom svojich detí, strachovať sa o ne a robiť pre ne čokoľvek, aby si uspokojil svoje vlastné očakávania voči nim, potom je to všetko nezmyselné a bezcenné a nebude sa to pripomínať. Ak v tom zotrváš a neupustíš od týchto myšlienok a činov, môže to znamenať len to, že nie si niekto, kto sa usiluje o pravdu, že nie si spôsobilá stvorená bytosť a že si dosť vzdorovitý. Nevážiš si život ani čas, ktorý ti Boh dal. Ak venuješ svoj život a čas iba svojmu telu a náklonnostiam, a nie povinnosti, ktorú ti dal Boh, potom je tvoj život zbytočný a bezcenný. Nezaslúžiš si žiť, nezaslúžiš si tešiť sa zo života, ktorý ti Boh dal, a nezaslúžiš si tešiť sa zo všetkého, čo ti Boh dal.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Z Božích slov som pochopila, že zodpovednosť a povinnosť rodiča je vychovávať svoje dieťa dokým nedospeje, tým, že ho bude učiť, ako sa má správať. Keď dieťa dospeje a dokáže nezávisle žiť a riešiť problémy, jeho rodičia by mu mali dať slobodu. Ak sa žena usiluje byť dobrou manželkou a matkou a strávi celý život len tým, že žije pre rodinu a deti bez toho, aby si plnila svoju povinnosť stvorenej bytosti, potom jej život nemá žiadnu hodnotu ani zmysel. Mojou jedinou zodpovednosťou voči synovi je vychovať ho do dospelosti, osvietiť jeho myseľ a vzdelávať ho, aby kráčal správnou cestou a venoval sa správnym veciam. Spomenula som si, že keď bol môj syn malý, často hrával videohry dlho do noci. Hovorila som s ním o tom, aké sú online hry pre ľudí škodlivé a učila som ho byť pragmatickým človekom, dokonca som mu povedala, ako Boh stvoril nebo, zem a všetko, čím som mu podala svedectvo o pravej Božej existencii. On ma však nepočúval a usiloval sa len o potešenie a pôžitok, a tak sa ho môj manžel stránil a nechcel ho vychovávať, pretože sa nevenoval správnym veciam. Bol to dôsledok cesty, po ktorej sa vydal, a utrpenie, ktoré mal znášať. Ja som si ako matka svoj záväzok voči nemu už splnila a nič som mu nedlhovala. Keby som brala ohľad len na jeho život a vzdala sa svojej povinnosti, aby som sa oňho starala, venovala mu všetok svoj čas a energiu a úplne prevzala vedenie nad jeho budúcim životom, dokonca tým až obetovala svoje nadchádzajúce roky, bola by som ozaj príliš hlúpa! Uvedomila som si jedno: môj syn je už dospelý. Robí vlastné rozhodnutia a má pred sebou vlastnú životnú cestu, tiež je schopný nezávisle žiť a riešiť problémy. Nemôžem sa oňho naveky starať a už vôbec zmeniť jeho osud. Som nielen jeho matkou, ale aj stvorenou bytosťou. Mala by som žiť tak, aby som dokončila poslanie, ktoré mi Boh zveril, a aby som dobre konala svoju povinnosť. Ešte stále je mnoho ľudí, ktorí majú predstúpiť pred Boha, ako aj veľa nováčikov, ktorí ešte musia zapustiť korene a čo najskôr potrebujú polievanie. To je moja zodpovednosť a povinnosť a do jej vykonávania by som mala vložiť viac času a energie. Pokiaľ ide o môjho syna, môžem robiť len to, že všetko zverím Bohu a podriadim sa Jeho zvrchovanosti a opatreniam.

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Osud každého človeka určuje Boh. Ľudia preto sami nemôžu predvídať ani zmeniť také veci, ako koľko požehnania alebo utrpenia v živote zažijú, akú majú rodinu, manželstvo a deti, aké skúsenosti v spoločnosti prežijú a aké udalosti ich v živote stretnú, a rodičia majú ešte menšiu schopnosť tieto veci zmeniť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Vďaka Božím slovám som pochopila, že všetko utrpenie, ktoré človek v živote znáša, šťastie, ktoré si užíva, a veci, ktoré zažíva predurčil Boh a nikto ich nemôže zmeniť. Rodičia nemôžu zmeniť ani svoj vlastný osud, tak ako by mohli zmeniť osud svojho dieťaťa? Životný osud dieťaťa, všetky vzostupy a pády a strasti, ktoré má v živote zažiť – to všetko predurčil Boh ešte dávno. Je to jeho životná cesta a niečo, čo by malo zažiť samé na vlastnej koži. Pre zatýkanie a prenasledovanie zo strany veľkého červeného draka sa teraz nemôžem o syna starať ani mu poskytnúť finančnú podporu. Už je celkom dospelý a potrebuje žiť nezávisle, uživiť sa a nasledovať svoju cestu do budúcnosti. Teraz, keď mám cestu k praktizovaniu, cítim sa uzdravená. Ak to okolnosti umožnia a nájdem dobrú príležitosť, pôjdem ho domov navštíviť, ale budem venovať viac času a energie tomu, aby som dobre konala svoju povinnosť. Takýto život mi napĺňa srdce pocitom bezpečia a pokoja.