Yi Shan, Čína

V roku 2003 som prijala dielo Všemohúceho Boha v posledných dňoch. Bola som obzvlášť nadšená, že môžem privítať návrat Pána Ježiša, a chcela som túto úžasnú správu rýchlo oznámiť svojim bratom a sestrám v Pánovi, aby všetci mohli predstúpiť pred Boha. Preto som sa rýchlo pridala k tímu pre evanjelium.

V marci 2004 som pre potreby práce išla kázať evanjelium do iných oblastí. V tom čase som bola plná odhodlania a chcela som ísť čo najskôr kázať evanjelium, aby som mohla pomôcť viacerým ľuďom počuť Boží hlas a prijať Božiu spásu v posledných dňoch. Potom som si však pomyslela: „Kto sa postará o moje dve deti, ak odídem? Moja dcéra má 13 a syn 12 rokov. Vychovávala som ich od malička. Môj manžel je celý deň zaneprázdnený prácou a nikdy neprejavoval o deti veľký záujem. Ak odídem konať svoju povinnosť, kto sa postará o to, aby mali tri poriadne jedlá denne? Ak sa o deti nebude mať kto postarať a niečo sa stane, nepovedia môj manžel a svokra, že som si nesplnila svoje materské zodpovednosti? Aj moji príbuzní a susedia by povedali, že nie som dobrá matka.“ Keď som na to pomyslela, cítila som v srdci obrovskú ťažobu, akoby ho drvil obrovský balvan. Predstúpila som pred Boha, aby som sa pomodlila: „Drahý Bože, chcem ísť kázať evanjelium, ale nedokážem sa od svojich detí odpútať. Bojím sa, že keď odídem, nikto sa o ne nepostará. Ako by som mala praktizovať? Prosím Ťa, osvieť ma a veď ma.“ Po modlitbe som si spomenula na Božie slová: „Kto sa Mi dokáže skutočne a úplne vydať a všetko pre Mňa obetovať? Všetci ste rozpoltení; vaše myšlienky krúžia dookola, myslíte na rodinu, na vonkajší svet, na jedlo a oblečenie. Napriek skutočnosti, že si tu predo Mnou a robíš veci pre Mňa, vo svojom srdci stále myslíš na svoju manželku, deti a rodičov doma. Sú snáď tvojím majetkom? Prečo ich nezveríš do Mojich rúk? Nedôveruješ Mi? Alebo sa bojíš, že pre teba vykonám nevhodné usporiadania? Prečo máš stále na mysli svoju pokrvnú rodinu a svojich blízkych? Zaberám Ja určité miesto v tvojom srdci? Napriek tomu tvrdíš, že Mi dovolíš, aby som v tebe mal nadvládu a obsadil celú tvoju bytosť – to všetko sú klamlivé lži! Koľkí z vás sú celým srdcom oddaní cirkvi? A kto z vás nemyslí na seba, ale na kráľovstvo dneška? Veľmi dobre to zvážte.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 59. kapitola) Z Božích slov som porozumela tomu, že Boh je Stvoriteľ, má zvrchovanosť nad osudom všetkých ľudí a vládne mu. Neboli teda v Božích rukách aj moje dve deti? Boh už usporiadal všetko, čo sa s mojimi deťmi stane v budúcnosti. Nemalo zmysel robiť si starosti. Musela som mať vieru v Boha a zveriť Mu svoje deti. Takže som svoje dve deti zaopatrila a s pokojnou mysľou som šla konať svoju povinnosť.

V zime 2004 bolo veľmi chladné počasie. Počula som niektorých bratov a sestry hovoriť, že chcú svojim deťom kúpiť zimné oblečenie, a začala som si robiť starosti o svoje dve deti. „Je zima, sú teplo oblečené? Čo ak prechladnú?“ V práci som teda urobila potrebné opatrenia a išla som domov. Keď som prišla domov, videla som, že moje dve deti sa naučili variť a prať si vlastné oblečenie, a obe boli vo výbornom zdraví. Pomyslela som na to, čo povedal Boh: „Prečo ich nezveríš do Mojich rúk? Nedôveruješ Mi? Alebo sa bojíš, že pre teba vykonám nevhodné usporiadania? Prečo máš stále na mysli svoju pokrvnú rodinu a svojich blízkych?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 59. kapitola) Kedysi som mala príliš malú vieru, ale teraz, keď som videla, že sa mojim deťom darí dobre, mohla som ich s pokojným srdcom zveriť Bohu a konať si svoju povinnosť. Keď som neskôr svoje dve deti znova videla, už vyrástli. Nielenže dokázali pomáhať otcovi s predajom vecí v obchode, naučili sa aj nakupovať tovar na sklad. Všetci naokolo chválili tie dve deti, že sú šikovné a schopné. Bola som veľmi šťastná a vďačná Bohu. Potom som svojim dvom deťom kázala evanjelium. Prijali ho a doma si čítali Božie slová.

Koncom roka 2012 ma zatkli, keď som kázala evanjelium mimo domova. Polícia ma týždeň mučila, aby ma prinútila zapredať cirkevného vodcu, a počas toho sa mi neustále vyhrážala a zastrašovala ma tvrdením, že som politický zločinec, pretože verím v Boha, a že ľudí v prípadoch, ako je ten môj, zvyknú odsúdiť na najmenej tri až sedem rokov. Keď som pomyslela na to, že budem odsúdená na toľko rokov, neprestajne som plakala. V duchu som si hovorila: „Budú si o mňa moje dve deti robiť starosti, ak sa dozvedia, že ma zatkli? Ak polícia zistí, že aj ony veria v Boha, zatkne ich tiež? Za tie roky som sa o ne dobre nestarala. Ak ich ešte aj zatiahnem do problémov…“ Čím viac som na to myslela, tým som bola smutnejšia. Nečakane ma o niekoľko dní neskôr polícia vzala k dverám zadržiavacieho centra. Uvidela som svoju dcéru a dozvedela som sa, že moje dve deti vyhľadali ľudí a využili známosti, vynaložili veľa námahy a utratili 70 000 až 80 000 jüanov, aby ma prepustili na kauciu do začatia súdneho procesu, takže som si mohla odpykať 18-mesačný trest mimo väzenia. Keď som prišla domov, môj manžel mi povedal: „Tie dve deti sa veľa nabehali, aby ťa odtiaľ dostali. Každý deň sa všade vypytovali a na podnikanie už vôbec nemali pomyslenie. Celé dni sa trápili a báli, že ťa polícia ubije na smrť. Náš syn povedal, že ťa odtiaľ dostane, aj keby mal predať všetko, čo mal.“ Keď som počula manžela vysloviť tieto slová, nedokázala som prestať plakať. Keď sa nad tým spätne zamyslím, odišla som z domu konať svoju povinnosť, keď boli moje deti v tínedžerskom veku. Za tie roky som sa o ne dobre nestarala, a teraz za mňa dokonca zaplatili takú vysokú cenu. Naozaj som mala pocit, že som ich sklamala, a chcela som odvtedy zostať doma a dobre sa o ne starať, pomáhať im so starostlivosťou o ich deti a trochu pracovať, aby som im to vynahradila. Nečakala som, že len po desiatich dňoch od môjho návratu domov do môjho domu zrazu vtrhne päť či šesť policajtov, zatknú ma a znova ma odvedú do zadržiavacieho centra. Šesť dní ma mučili a vypočúvali, ale prepustili ma bez toho, aby som im niečo prezradila. V snahe vyhnúť sa zatknutiu políciou som nemala inú možnosť, len odísť z domu a ísť konať svoje povinnosti inam.

Raz som napísala dcére, aby som sa spýtala na situáciu doma. Dcéra mi povedala, že odkedy som odišla z domu, polícia prišla veľakrát, aby ich prinútila prezradiť miesto môjho pobytu. Môj syn prišiel pre zásah vlády o prácu a dcéra tiež prestala chodiť na zhromaždenia a konať svoje povinnosti, pretože moje zatknutie pre ňu predstavovalo bezpečnostné riziko. Postupom času moja dcéra duchovne zoslabla a môj syn už nechcel chodiť na zhromaždenia. Po prečítaní listu som bola veľmi rozrušená a v duchu som si hovorila: „Ak moje dve deti nebudú veriť v Boha, neprídu v budúcnosti o dobrý výsledok? Keby som bola doma a hovorila s nimi v duchovnom spoločenstve o Božích slovách, nedokázali by stále veriť v Boha a náležite konať svoje povinnosti? Trávim dni v iných oblastiach kázaním evanjelia iným ľuďom, ale teraz sú moje vlastné deti duchovne slabé a ja som im nepomohla ani ich náležite nepodporila. Naozaj nie som dobrá matka.“ V tom čase bol môj stav zlý a nemala som vôbec chuť konať svoju povinnosť. Nováčikovia neboli včas polievaní, čo viedlo k tomu, že niektorí z nich začali byť negatívni. Vedela som, že ak svoj stav nezmením, bude to veľmi nebezpečné, a tak som sa modlila k Bohu, aby ma viedol k pochopeniu samej seba a k porozumeniu Jeho úmyslu. Spomenula som si na jednu pasáž Božích slov, vyhľadala som si ju a prečítala. Všemohúci Boh hovorí: „Ľudí, ktorí žijú v tejto reálnej spoločnosti, hlboko skazil satan. Bez ohľadu na to, či sú vzdelaní alebo nie, v ich myšlienkach a názoroch je zakorenené veľké množstvo tradičnej kultúry. Najmä od žien sa vyžaduje, aby sa starali o svojho manžela a vychovávali svoje deti, boli dobrými manželkami a milujúcimi matkami, celý svoj život venovali manželovi a deťom a žili pre nich, dbali na to, aby ich rodina mala tri poriadne porcie jedla denne, a dobre prali, upratovali a vykonávali všetky ostatné domáce práce. To je uznávaný štandard dobrej manželky a milujúcej matky. Aj každá žena si myslí, že by to malo byť takto, a ak to tak nie je, potom nie je dobrou ženou a porušila svedomie a štandardy morálky. Porušenie týchto morálnych štandardov bude ťažko doliehať na svedomie niektorých ľudí. Budú mať pocit, že sklamali svojho manžela a deti a že nie sú dobrými ženami. No po tom, čo si uveril v Boha, prečítal si veľa Jeho slov, pochopil niektoré pravdy a prezrel niektoré záležitosti, si pomyslíš: ‚Som stvorená bytosť a ako taká by som mala vykonávať svoju povinnosť a vydávať sa Bohu.‘ Existuje vtedy rozpor medzi tým, že si dobrou manželkou a milujúcou matkou, a tým, že konáš svoju povinnosť ako stvorená bytosť? Ak chceš byť dobrou manželkou a milujúcou matkou, potom nemôžeš konať svoju povinnosť na plný úväzok, ale ak svoju povinnosť chceš konať na plný úväzok, potom nemôžeš byť dobrou manželkou a milujúcou matkou. Čo teraz urobíš? Ak sa rozhodneš dobre konať svoju povinnosť a byť zodpovedná za prácu cirkvi a oddaná Bohu, potom sa musíš vzdať toho, že budeš dobrou manželkou a milujúcou matkou. Čo by si si teraz pomyslela? Aký nesúlad by vznikol v tvojej mysli? Mala by si pocit, že si sklamala svoje deti, svojho manžela? Odkiaľ pochádza tento pocit viny a nepokoja? Keď si neplníš povinnosť stvorenej bytosti, máš pocit, že si sklamala Boha? Nemáš pocit viny ani sa neobviňuješ, lebo v tvojom srdci a mysli nie je ani najmenší náznak pravdy. Čo teda chápeš? Tradičnú kultúru a to, ako byť dobrou manželkou a milujúcou matkou. V tvojej mysli tak vznikne predstava: ‚Ak nie som dobrou manželkou a milujúcou matkou, potom nie som dobrou ani slušnou ženou.‘ Táto predstava ťa bude od tej chvíle zväzovať a spútavať a ty zostaneš zviazaná a spútaná takýmito predstavami dokonca aj keď uveríš v Boha a budeš konať svoju povinnosť. Keď nastane rozpor medzi konaním tvojej povinnosti a tým, že si dobrou manželkou a milujúcou matkou, síce sa možno neochotne rozhodneš konať svoju povinnosť a možno ukázať trochu oddanosti Bohu, v tvojom srdci však bude stále pocit nepokoja a viny. Preto keď budeš mať pri konaní svojej povinnosti trochu voľného času, budeš hľadať možnosti, ako sa postarať o svoje deti a manžela, budeš im to chcieť ešte viac vynahradiť a budeš si myslieť, že je to v poriadku, aj keď budeš musieť viac trpieť, pokiaľ budeš mať pokoj v duši. Nie je to spôsobené vplyvom myšlienok a teórií tradičnej kultúry o tom, ako byť dobrou manželkou a milujúcou matkou? Teraz sedíš na dvoch stoličkách – chceš si dobre plniť svoju povinnosť, ale zároveň chceš byť dobrou manželkou a milujúcou matkou. Pred Bohom však máme len jednu zodpovednosť a záväzok, jedno poslanie: riadne si plniť povinnosť stvorenej bytosti. Plnila si si túto povinnosť dobre? Prečo si opäť zišla z cesty? Naozaj nemáš v srdci pocit viny ani výčitky? Keďže pravda sa v tvojom srdci ešte nezakorenila a nevládne mu, môžeš pri konaní svojej povinnosti zísť z cesty. Hoci teraz dokážeš konať svoju povinnosť, v skutočnosti ešte stále zaostávaš za normami pravdy a Božími požiadavkami. … To, že môžeme veriť v Boha, je príležitosť, ktorú nám dal; On to tak ustanovil a je to Jeho milosť. Preto vôbec nemusíš napĺňať žiadny záväzok ani plniť si zodpovednosť voči niekomu inému; mal by si plniť iba povinnosť voči Bohu, ktorú by si mal plniť ako stvorená bytosť. Toto by mali ľudia robiť predovšetkým a je to prvoradá záležitosť, ktorú by mali vo svojom živote v prvom rade splniť. Ak si svoju povinnosť neplníš dobre, nie si stvorená bytosť, ktorá je na požadovanej úrovni.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť len vtedy, keď pozná svoje vlastné nesprávne názory) Z odhalenia v Božích slovách som videla, že som bola príliš pevne spútaná tradičnou kultúrou. Verila som, že dobrá matka musí žiť pre svoje deti, zaistiť, aby mali tri poriadne jedlá denne, a postarať sa o všetko v ich živote popri domácich prácach. Len tak môže byť žena dobrou manželkou a milujúcou matkou. Ak to nedokáže, nie je dobrou ženou: išla by proti svedomiu a morálnym štandardom. Za tie roky som za štandard dobrej ženy vždy považovala to, že je dobrou manželkou a milujúcou matkou. Bez ohľadu na to, koľko som pre svoje deti vytrpela, verila som, že je to úplne prirodzené, a bola som pre ne celkom ochotná drieť celý život. Myslela som si, že len takýmto konaním si môžem splniť materské zodpovednosti. Najmä po tom, čo ma zatkla komunistická strana, moje dve deti na mňa utratili veľa peňazí, ich podnikanie bolo obmedzené a tiež sa trápili a báli. Cítila som sa svojim deťom ešte viac zaviazaná. Myslela som na to, že som sa o ne dobre nestarala a spôsobila im veľa utrpenia, a tak som pre ne chcela vykonať viac práce a pomôcť im postarať sa o ich deti, aby som urobila maximum a vynahradila im to. Keď som počula, že moja dcéra nemôže chodiť na zhromaždenia ani konať svoju povinnosť pre moje zatknutie, že môj syn prišiel o prácu a moja nevesta mu tiež bráni a prenasleduje ho, v dôsledku čoho stratil chuť veriť v Boha, verila som, že som zlyhala vo svojich zodpovednostiach, pretože som im nečítala viac Božích slov. Preto som žila v sebaobviňovaní a nemala som vôbec chuť konať svoju povinnosť. Nováčikovia, za ktorých polievanie som bola zodpovedná, nemohli pravidelne chodiť na zhromaždenia pre svoju negativitu a slabosť, ale ja som sa neponáhľala nájsť príslušné Božie slová, aby som ich problémy vyriešila. Namiesto toho som mala plnú hlavu toho, ako sa vrátiť domov a postarať sa o svoje deti. Keďže moja bezpečnosť bola ohrozená, nemohla som ísť domov a neustále som voči svojim deťom cítila podlžnosť, zatiaľ čo moje srdce bolo plné bolesti a trýzne. Byť dobrou manželkou a milujúcou matkou bolo pre mňa dôležitejšie než získanie pravdy, konanie povinnosti a dosiahnutie spásy. Hoci som na celé roky opustila rodinu a prácu, aby som konala svoju povinnosť, moje myšlienky a názory sa ani v najmenšom nezmenili. Nepremýšľala som o tom, ako si pred Bohom dobre konať povinnosť stvorenej bytosti, ale namiesto toho som sa usilovala byť dobrou manželkou a milujúcou matkou. Takmer som zmarila svoju povinnosť a šancu byť spasená. Aká som bola slepá a nevedomá! Keď sa na to pozriem spätne, často som deťom hovorila o viere v Boha a priviedla som ich pred Boha, takže som si splnila svoje zodpovednosti a nič im nedlhujem. Za utrpenie, ktorým si moje deti prešli, v skutočnosti mohla Komunistická strana. Keby ČKS neprenasledovala a nezatýkala tých, ktorí veria v Boha, mohla som ísť domov a postarať sa o ne. Mala som nenávidieť Komunistickú stranu, pretože to ona priniesla utrpenie mne a mojim deťom. Ja som však zo všetkého vinila seba a trvala som na tom, že moje deti takto trpia, pretože som sa o ne ako matka dobre nestarala. Bola som taká hlúpa a neschopná preniknúť do podstaty vecí! Keď som tomu porozumela, môj stav sa trochu zlepšil. Dokázala som vložiť srdce do svojej povinnosti a tí negatívni a duchovne slabí nováčikovia sa tiež dokázali normálne zhromažďovať.

V roku 2023 ma zradil jeden judáš a polícia sa ma neustále snažila zatknúť. V januári 2024 polícia zavolala mojej dcére a požiadala ju, aby prišla na stanicu. Dcéra si myslela, že ma opäť zatkli, a v panike sa ponáhľala na policajnú stanicu. Policajti ju však nečakane prinútili podpísať Tri vyhlásenia, aby zaprela a zradila Boha, a tiež sa jej vyhrážali a zastrašovali ju. Moja dcéra neprekukla satanovu lesť a Tri vyhlásenia podpísala. Keď som sa tú správu dozvedela, bolo mi v srdci veľmi smutno. V duchu som si hovorila: „Moja dcéra je poslušná a rozumná a nikdy mi nebránila veriť v Boha. Keď ma zatkla polícia, nemohla chodiť na zhromaždenia ani konať svoju povinnosť pre riziko zatknutia. Potom ju obmedzovali vlastný manžel a svokor, takže za tieto roky sa náležite neusilovala o pravdu a žila len v honbe za peniazmi. V dôsledku toho náležite nejedla a nepila Božie slová ani si nekonala svoju povinnosť. Cirkev ju už predtým vyčistila ako pochybovačku. Teraz podpísala Tri vyhlásenia, čo znamená, že úplne stratila akúkoľvek šancu byť spasená.“ Keď som na to pomyslela, nedokázala som ovládnuť prúd sĺz. Keby som mohla pravidelne chodiť domov za deťmi a častejšie s nimi hovoriť v duchovnom spoločenstve o Božích slovách, potom by možno moja dcéra porozumela väčšiemu množstvu právd a nepodpísala by Tri vyhlásenia. Čím viac som na to myslela, tým viac som odsudzovala samu seba. V tých dňoch sa mi do ničoho nechcelo a nemala som vôbec chuť konať svoju povinnosť. Uvedomila som si, že môj stav je zlý, tak som predstúpila pred Boha a modlila sa, aby ma viedol k porozumeniu Jeho úmyslu.

Po modlitbe som si prečítala Božie slová: „Nech je to ktokoľvek, ak je určitým druhom človeka, bude kráčať po určitej ceste. Nie je to isté? (Áno.) Cesta, ktorou sa človek vydá, určuje, kým je. To, akou cestou sa vydá a akým druhom človeka sa stane, závisí od neho. Sú to veci, ktoré sú predurčené, vrodené a súvisia s prirodzenosťou človeka. Načo je teda rodičovská výchova? Môže riadiť prirodzenosť človeka? (Nie.) Rodičovská výchova nemôže riadiť ľudskú prirodzenosť a nemôže vyriešiť problém spočívajúci v tom, akou cestou sa človek vydá. Čo je jediné vzdelanie, ktoré rodičia môžu poskytnúť? Niektoré jednoduché spôsoby správania v každodennom živote detí, niektoré dosť povrchné myšlienky a pravidlá počínania si – to sú veci, ktoré nejako súvisia s rodičmi. Skôr ako ich deti dospejú, rodičia by si mali splniť svoju náležitú povinnosť, ktorou je vychovávať svoje deti k tomu, aby nasledovali správnu cestu, usilovne študovali a snažili sa, aby v dospelosti dokázali prevýšiť ostatných, aby nerobili zlé veci a nestali sa zlými ľuďmi. Rodičia by mali tiež usmerňovať správanie svojich detí, učiť ich, aby boli zdvorilé a zdravili starších vždy, keď ich uvidia, ako aj ďalšie veci týkajúce sa správania – to je zodpovednosť, ktorú by mali rodičia plniť. Starať sa o život svojich detí a vychovávať ich podľa určitých základných pravidiel počínania si – to je to, čo znamená rodičovský vplyv. Pokiaľ ide o osobnosť ich dieťaťa, tú rodičia nemôžu naučiť. Niektorí rodičia sú uvoľnení a všetko robia v pokojnom tempe, zatiaľ čo ich deti sú veľmi netrpezlivé a nedokážu byť ani chvíľu v pokoji. Keď majú 14 alebo 15 rokov, odchádzajú, aby sa o svoje živobytie postarali na vlastnú päsť, o všetkom sa rozhodujú samy, nepotrebujú rodičov a sú veľmi samostatné. Naučili ich to rodičia? Nie. Osobnosť človeka, jeho povaha a dokonca ani jeho podstata, ako ani cesta, ktorú si v budúcnosti vyberie, nemajú preto vôbec nič spoločné s jeho rodičmi. … Cestu, ktorou sa človek v živote vydá, neurčujú jeho rodičia, ale je vopred určená Bohom. Hovorí sa, že ‚Osud človeka určuje nebo‘, a toto príslovie je zhrnuté ľudskou skúsenosťou. Kým človek nedospeje, nemôžeš povedať, akou cestou sa vydá. Keď dospeje, bude rozmýšľať a dokáže uvažovať o problémoch, vyberie si, čo bude tam vonku v širšom spoločenstve robiť. Niektorí ľudia hovoria, že chcú byť vyššími úradníkmi, iní, že chcú byť právnikmi, a ďalší spisovateľmi. Každý sa rozhodne sám a každý má svoje vlastné idey. Nikto nepovie: ‚Budem jednoducho čakať, kým ma rodičia vychovajú. Stanem sa tým, koho zo mňa vychovajú moji rodičia.‘ Nikto nie je taký hlúpy. Keď ľudia dospejú, začnú sa v nich miešať myšlienky, ktoré postupne dozrievajú, a cesta a ciele, ktoré majú pred sebou, sú vďaka tomu čoraz jasnejšie. Vtedy je postupne čoraz očividnejšie a jasnejšie, akým druhom ľudí sú a do akej skupiny patria. Od tohto momentu sa osobnosť každého človeka postupne jasne definuje, rovnako ako jeho povaha a cesta, o ktorú sa usiluje, a tiež životné smerovanie a skupina, do ktorej patrí. Na čom je to všetko založené? V konečnom dôsledku je to to, čo Boh predurčil – s rodičmi to nemá nič spoločné.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Prvá časť)) Po prečítaní Božích slov som porozumela tomu, že to, akou cestou sa deti vydajú, nie je niečo, čo by rodičia mohli rozhodnúť alebo zmeniť. Určuje to ich prirodzenosť-podstata a nemá to nič spoločné s výchovou rodičov. Premýšľala som o tom, ako sa moja dcéra neusilovala o pravdu ešte pred podpísaním Troch vyhlásení, a hneď ako sa jej rozbehlo podnikanie, nechodila na zhromaždenia, nečítala Božie slová a nebola ochotná konať svoju povinnosť. Zamerala sa na honbu za peniazmi a nasledovanie zlých svetských trendov. Vodca s ňou bol veľakrát v duchovnom spoločenstve, ale ona sa nekajala, takže cirkev moju dcéru vyčistila ako pochybovačku na základe jej dlhodobého správania. Teraz, keď podpísala Tri vyhlásenia, úplne odhalila, že jej podstata je podstatou pochybovača. To, že sa neusilovala o pravdu a nekráčala po správnej ceste, bolo určené jej vlastnou prirodzenosťou-podstatou a nesúviselo to so mnou ako s jej matkou. Dôvod, prečo moje deti skončili v takomto stave, je ten, že od prirodzenosti nemilovali pravdu a neusilovali sa o ňu. Nikoho iného nemožno obviňovať, a nie je to tak, že keby som im čítala viac Božích slov, úprimne by sa usilovali o pravdu a kráčali by po správnej ceste. Od prirodzenosti mali odpor k pravde a neusilovali sa o ňu, takže aj keby som s nimi bola v duchovnom spoločenstve každý deň, nedokázala by som zmeniť ich podstatu ani cestu, po ktorej kráčali. Keď som sa na svoje deti pozrela na základe Božích slov, v srdci som cítila oveľa väčšie oslobodenie, už som voči nim necítila žiadnu podlžnosť a pri konaní svojej povinnosti som už nebola vyrušovaná. Bohu vďaka!