Yixin, Čína

V roku 2003 som prijala Božie dielo posledných dní. Krátko nato, bez toho, aby som si to vôbec uvedomila, moje žalúdočné problémy, nízky krvný tlak, nízka hladina cukru v krvi a iné choroby zmizli. Bola som veľmi šťastná a vďačná. Pomyslela som si: „Boh sa o ľudí nielen stará a chráni ich, ale vyjadruje aj Svoje slová, aby ľudí očistil a spasil a priviedol ich do krásneho konečného osudu. Urobila som správnu voľbu, keď som uverila v Boha!“ Každý deň som si našla čas na čítanie Božích slov a učenie sa chválospevov, s nadšením som sa vydávala pre Boha a či pršalo alebo svietilo slnko, či bola zima alebo fúkal vietor, venovala som sa svojej povinnosti. Počas tohto obdobia ma moja rodina prenasledovala, príbuzní a susedia sa mi vysmievali a ohovárali ma a ČKS ma tiež prenasledovala a snažila sa ma uštvať, ale tieto okolnosti ma v konaní mojej povinnosti nezastavili. Zakaždým, keď som na tieto veci pomyslela, začala som prepočítavať svoje snahy a to, ako som sa vydávala pre Boha, a cítila som, že som pravá veriaca v Boha. Bola som si tiež istá, že ak budem takto pokračovať, budem spasená a prežijem. Bola som veľmi šťastná.

V roku 2020 som niekoľko dní kašľala, ale nevenovala som tomu veľkú pozornosť. S príchodom roku 2021 sa môj kašeľ zhoršil. Kašľala som celý deň a najmä keď som si ľahla, nevedela som prestať. Kašľala som, až kým som nestratila pojem o tom, kedy som zaspala, a často ma trápili závraty, búšenie srdca, dýchavičnosť a studený pot. Netrvalo dlho a moja váha klesla z vyše 45 kíl na približne 35. Neskôr sa môj stav zhoršil. Z prudkého kašľa ma bolel celý hrudník a brucho, takže som si nedokázala oddýchnuť a len keď som ležala rovno, cítila som sa trochu lepšie. Začala som byť naozaj citlivá na chlad. Kým ostatní sa obliekali len ľahko, ja som musela nosiť hrubé oblečenie a počas spánku som sa musela prikrývať hrubými dekami. Aj ľahké domáce práce ma tak vyčerpali, že som sa sotva dokázala pohnúť, lapala som po dychu a nevládala som rozprávať. Brucho som mala nafúknuté a boľavé a často som nemohla jesť. Cítila som bolesť, kdekoľvek som si zatlačila na žalúdok, a pri neustálom kašli sa to ešte zhoršovalo. Pomyslela som si: „Prečo moje príznaky vyzerajú, akoby som mala nejakú vážnu chorobu?“ Po pandémii som išla do nemocnice na ultrazvuk brucha a lekár mi s vážnou tvárou oznámil, že mám v žlčovodoch množstvo malých kameňov a že v oblasti panvy mám tekutinu, pri ktorej sa nedalo jasne určiť, či ide o zadržiavanie vody alebo stázu krvi. Tiež na mňa opakovane naliehal, aby som išla na ďalšie vyšetrenie do väčšej nemocnice, a povedal, že by som mala ísť okamžite. Bola som trochu skeptická. Myslela som si, že keďže som všetky tie roky prinášala obety a vydávala sa pre Boha, Boh ma mal chrániť pred vážnou chorobou. Pomyslela som si: „Niektorí bratia a sestry neprinášali obety, nevydávali sa pre Boha a netrpeli toľko ako ja, ale sú zdraví a môžu normálne konať svoje povinnosti. Ja som tak veľa vytrpela a obetovala, a predsa neustále dostávam jednu chorobu za druhou. Prečo ma Boh neochránil? Je možné, že som sa Bohu zhnusila a opustil ma? Prečo by som inak neustále trpela chorobami?“ Čím viac som premýšľala, tým väčšiu bolesť som cítila. Nevedela som, čo mám povedať, keď sa modlím k Bohu, a nevedela som, ktorú kapitolu Božích slov si mám prečítať. Chcela som sa zamestnať niektorými zo svojich povinností, ale cítila som sa príliš vyčerpaná na to, aby som sa pohla. Vo vnútri som cítila neopísateľne nepríjemný pocit a nedokázala som v sebe nabrať vôbec žiadnu energiu.

Na druhý deň som si spomenula, ako vážne lekár opísal môj stav, a cítila som sa veľmi ustarostená a rozrušená. Pomodlila som sa preto k Bohu: „Bože, pre túto chorobu prežívam nesmierne muky. Môj duchovný vzrast je veľmi malý a neviem, ako prejsť touto skúsenosťou. Prosím, aby si ma viedol k pochopeniu Tvojho úmyslu v tejto veci a pomohol mi zistiť, ako zažívať to, čo príde ďalej.“ Neskôr som si prečítala Božie slová: „Ľudia sa vo svojej viere v Boha usilujú o získanie požehnaní pre budúcnosť. To je cieľ ich viery. Všetci majú tento úmysel a túto nádej, no skazenosť v ich prirodzenosti musí byť vyriešená prostredníctvom skúšok a zušľachťovania. Ak ľudia v ktorýchkoľvek aspektoch nie sú očistení a stále odhaľujú skazenosť, sú to aspekty, v ktorých musia byť zušľachťovaní – to je Božie usporiadanie. Boh pre teba pripravuje prostredia a prinúti ťa v nich k tomu, aby si podstupoval zušľachťovanie, aby si mohol spoznať vlastnú skazenosť. Nakoniec dosiahneš bod, keď by si bol ochotný vzdať sa svojich plánov a túžob a podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniu, aj keby to znamenalo smrť. Preto, ak ľudia neprejdú niekoľkoročným zušľachťovaním a neznesú určité množstvo utrpenia, vo svojich myšlienkach a srdciach sa nebudú schopní oslobodiť od obmedzení skazenosti tela. V ktorýchkoľvek aspektoch ľudia stále podliehajú obmedzeniam svojej satanskej prirodzenosti a v ktorýchkoľvek aspektoch majú stále vlastné túžby a požiadavky, sú to aspekty, v ktorých by mali trpieť. Len prostredníctvom utrpenia sa môžu ľudia poučiť z lekcií, čo znamená, že sú schopní získať pravdu a porozumieť Božím úmyslom. Človek v skutočnosti dospieva k porozumeniu mnohým pravdám, keď zažíva utrpenie a skúšky. Nikto nemôže porozumieť Božím úmyslom, spoznať Božiu všemohúcnosť a múdrosť ani oceniť Božiu spravodlivú povahu v pohodlnom a nenáročnom prostredí alebo za priaznivých okolností. To by bolo skrátka nemožné!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Božie slová odhaľujú úmysel a nádej, ktoré majú ľudia vo svojej viere, ako aj zmysel Božích skúšok a zušľachtení. Boh nekoná nezmyselné dielo ani nekoná žiadne dielo, ktoré by ľuďom škodilo. To, že ma postihla táto choroba, neznamenalo, že ma Boh chcel opustiť, ale skôr to, že ma Boh skúšal a zušľachťoval a očisťoval poškvrnenia v mojej viere. Spomenula som si na to, keď som sa prvýkrát vyliečila zo svojich chorôb. Bola som horlivá vo vydávaní sa pre Boha a odhodlaná úprimne odplatiť Božiu lásku a bez ohľadu na to, koľko som trpela alebo sa vydávala pre Boha, robila som to všetko rada a ochotne. Považovala som sa za niekoho, kto skutočne verí v Boha, a verila som, že ak budem takto pokračovať, spása bude na dosah. Keď však choroba udrela znova, moja malá viera, sebectvo a nepochopenie Boha boli odhalené. Bolo to, akoby sa zo mňa stal iný človek. Bolo to presne tak, ako Boh odhalil, keď povedal: „Väčšina ľudí verí v Boha v záujme pokoja a iných výhod. Pokiaľ z toho nemáš úžitok, tak v Boha neveríš a ak nemôžeš prijať Božie milosti, začínaš byť mrzutý. Ako by mohlo byť to, čo si povedal, tvojím pravým duchovným postavením?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Praktizovanie (3)) Celý ten čas boli moje obety a to, ako som sa vydávala pre Boha, len pre mňa samu. Snažila som sa tým oklamať Boha a zjednávať s Ním. Bola som nesmierne sebecká a opovrhnutiahodná a vôbec som netúžila uspokojiť Boha. Keby som nebola odhalená touto chorobou, neuvedomila by som si, že všetky obety, ktoré som vo svojej viere za tie roky priniesla, boli len pre milosť a požehnania a že som sa snažila zjednávať s Bohom. Boh usporiadal túto situáciu a takto ma odhalil pre moju spásu. Ja som však nepochopila Boží úmysel, sťažovala som sa na Neho a zle som Ho pochopila. Cítila som sa Bohu hlboko dlžná a modlila som sa k Nemu s túžbou kajať sa.

V tú noc som si pozrela video s chválospevom Božích slov s názvom „Mali by ste dosiahnuť svedectvá Jóba a Petra“: „Môžeš povedať, že si bol podmanený, dokážeš sa však podriadiť až na smrť? Musíš byť schopný nasledovať do úplného konca bez ohľadu na to, či existujú nejaké vyhliadky, a nesmieš stratiť vieru v Boha bez ohľadu na prostredie. Napokon musíš dosiahnuť dve stránky svedectva: svedectvo Jóba – podriadenosť až na smrť – a svedectvo Petra – najvyššiu lásku k Bohu. V jednom ohľade musíš byť ako Jób: stratil všetok majetok a sužovala ho choroba tela, no napriek tomu nezaprel Jahveho meno. Toto bolo Jóbovo svedectvo. Peter bol schopný milovať Boha až na smrť – keď čelil smrti, stále miloval Boha, keď bol pribitý na kríž, stále miloval Boha. Nemyslel na svoje vlastné vyhliadky ani sa neusiloval o krásne nádeje či extravagantné myšlienky. Len hľadal, ako milovať Boha a podriadiť sa všetkým Božím opatreniam. Takýto štandard musíš dosiahnuť než bude možné, aby si bol považovaný za niekoho, kto podal svedectvo, a než sa staneš niekým, kto bol zdokonalený po tom, čo bol podmanený.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skutočný príbeh o diele podmanenia (2)) Pri počúvaní tohto chválospevu som bola dojatá k slzám. Jób čelil takým veľkým skúškam. Prišiel o svoje bohatstvo, zomreli mu deti, celé telo mu pokryli boľavé vredy, a predsa v takej extrémnej bolesti Jób Boha nielenže nezaprel a nesťažoval sa na Neho, ale Boha chválil, velebil Jeho meno a podal pre Neho zvučné svedectvo. Peter strávil svoj život snahou poznať a milovať Boha a dokonca aj v čase svojej smrti povedal, že Boha nemiloval dostatočne. Bez ohľadu na to, či mu Boh splnil Svoje sľuby, stále v Boha veril a miloval Ho. Peter podal svedectvo o Bohu a potešil Božie srdce. Jób a Peter boli ľudia, ktorí k Bohu skutočne pristupovali ako k Bohu. Boli Bohu podriadení a netúžili s Ním zjednávať ani na Neho klásť požiadavky a Boh získal slávu z ich svedectiev. Ale čo sa týka mňa, keď sa moja choroba zhoršila a Boh nesplnil moje túžby a požiadavky, cítila som odolávanie a vo vnútri som sa sťažovala. Nedokázala som sa už ani len venovať čítaniu Božích slov a modlitbe. Nemala som ani len štipku podriadenosti či rozumu a už vôbec som nepodávala svedectvo o Bohu. Nikdy by som si nepomyslela, že po toľkých rokoch viery v Boha a po tom, čo som zjedla a vypila toľko Božích slov a vypočula si toľko kázní, by som sa stále správala takto a že by som sa neustále snažila s Bohom zjednávať. Bola som skutočne sebecká a opovrhnutiahodná! Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa cítila Bohu dlžná. S plačom som sa modlila k Bohu: „Bože, kedysi som si myslela, že konanie mojej povinnosti počas všetkých tých rokov viery v Teba bolo preto, aby som Ťa uspokojila, ale prostredníctvom odhalení tejto choroby som si konečne uvedomila, že moje obety a to, ako som sa pre Teba vydávala, boli len pre získanie požehnaní. Nikdy som k Tebe skutočne nepristupovala ako k Bohu. Bože, som taká skazená a nehodná Tvojej lásky. Bez ohľadu na to, čo sa stane s mojou chorobou, som ochotná podriadiť sa Tvojmu ovládaniu a usporiadaniam.“ Postupne sa môj stav zmenil k lepšiemu; každý deň som dokázala vložiť úsilie do svojej povinnosti a nebola som už taká obmedzovaná svojou chorobou. Keď som si upokojila srdce, aby som konala svoju povinnosť, na moje prekvapenie sa mi zdravie trochu zlepšilo a už mi nebola taká zima. Bola som Bohu nesmierne vďačná! Potom som popri konaní svojej povinnosti naďalej užívala lieky.

V júli 2022 som mala niekoľko dní vysokú horúčku a kašeľ a neustále som sa cítila unavená. Pri kráčaní po schodoch som nevedela chytiť dych a srdce mi búšilo, akoby ho už-už šlo roztrhnúť. Pomyslela som si: „Tentoraz sa musím podriadiť a nesťažovať sa.“ S príchodom septembra sa však moja choroba neustále zhoršovala. Môj kašeľ bol čoraz častejší, dva týždne po sebe som mala vysokú horúčku a k žiadnemu zlepšeniu nedošlo ani po užití liekov. Spočiatku som si myslela, že je to len bežné prechladnutie a horúčka, ale keďže sa môj stav neustále zhoršoval, išla som do nemocnice na vyšetrenie. Pôvodná diagnóza znela pleurálny výpotok s podozrením na tuberkulózu. Lekár vážne zdôraznil, že pre nadmerné množstvo pleurálneho výpotku mi už nefunguje pravá strana pľúc, že môj stav sa stal veľmi vážnym a že musím byť okamžite hospitalizovaná za účelom liečby a nemôžem to už viac odkladať. Srdce mi stislo a pomyslela som si: „Ako sa mohla moja choroba stať takou vážnou? Za posledné dva roky som bola niekoľkokrát vážne chorá a hoci som bola slabá, nikdy som neprestala konať svoju povinnosť. Prečo sa môj stav nezlepšil, ale namiesto toho sa zhoršil?“ Cítila som sa veľmi skormútená a vystrašená a myslela som si: „Verím v Boha už 19 rokov. Zanechala som rodinu a prácu, aby som konala svoju povinnosť, a zniesla som všetko utrpenie, ktoré som mala. Zabehla som preteky, ktoré som mala zabehnúť, a bez ohľadu na to, aká som bola chorá, vytrvala som vo svojej povinnosti. Myslela som si, že nasledovaním Boha získam požehnania a budem spasená, ale teraz sa ukázalo, že som taká chorá, že by som mohla zomrieť. Ak zomriem, úplne stratím šancu byť spasená. Nebude potom všetko moje úsilie a to, ako som sa vydávala pre Boha, zbytočné?“ Pri pomyslení na to mi bolo veľmi ťažko na srdci a cítila som sa úplne beznádejne. V tomto bode som si uvedomila, že s mojím stavom niečo nie je v poriadku, a s plačom som sa modlila k Bohu: „Bože, cítim sa, akoby som mala zomrieť. Teraz som už úplne bezradná a moje srdce je plné bolesti. Bože, prosím Ťa, veď ma, aby som pochopila Tvoj úmysel.“ Po modlitbe som si spomenula na niekoľko úryvkov Božích slov:

5. Ak si Mi bol vždy veľmi verný, mal si pre Mňa veľa lásky, a predsa ťa trápia choroby, finančná tieseň, to, že ťa zanechali tvoji priatelia a príbuzní, alebo akékoľvek iné nešťastia v tvojom živote, zostaneš Mi stále verný a budeš Ma milovať?

6. Ak nič z toho, čo si si predstavoval vo svojom srdci, nezodpovedá tomu, čo som učinil, ako by si mal kráčať po svojej budúcej ceste?

7. Ak nedostaneš nič z toho, v čo si dúfal, dokážeš naďalej byť Mojím nasledovníkom?

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Veľmi závažný problém: Zrada (2)

Tvárou v tvár Božím požiadavkám sa moja myseľ zrazu vyjasnila. Tieto požiadavky sú štandardy, podľa ktorých Boh meria, či sa zmenila povaha človeka. Sú to aj podmienky pre to, či veriaci môže prijať spásu. Tí, ktorí skutočne veria v Boha, sú Bohu verní a milujú Ho a dokážu obstáť v skúškach bez ohľadu na situáciu. Aj keď sa to, čo Boh robí, nezhoduje s ich predstavami alebo nádejami, stále dokážu nasledovať Boha a zostať Mu verní. Keď som sa zamyslela nad minulosťou, kedysi som pred Bohom prisahala a pevne sa zaviazala, že bez ohľadu na to, čo sa stane, budem Ho nasledovať, a že bez ohľadu na to, ako sa zmenia okolnosti, a bez ohľadu na to, akú bolesť, súženia, skúšky alebo zušľachtenia by som zažívala, udržím si vieru v Boha a budem Ho nasledovať až do konca. Fakty však odhalili, že mi chýba viera a že vôbec nemám rozum. Keď ma postihla choroba a nevidela som žiadnu nádej na život, hádala som sa s Bohom a premýšľala som, prečo, keďže som vo svojich povinnostiach vytrvala aj počas vážnych chorôb, sa moja choroba nezlepšuje, ale zhoršuje. Dokonca som všetky tie roky obiet a vydávania sa pre Boha, vrátane bolesti z konania svojich povinností počas choroby, predložila pred Boha a počítala som ich ako svoj kapitál a zásluhy. Myslela som si, že hoci nemám žiadne veľké úspechy, aspoň som trpela, a preto by so mnou Boh nemal takto zaobchádzať. Hádala som sa s Bohom a sťažovala sa, že so mnou zaobchádza nespravodlivo. Dokonca som ľutovala svoje minulé obety. Bola som nesmierne vzdorovitá a nerozumná! Videla som, že moje roky obiet a vydávania sa pre Boha v mojej viere boli len preto, aby som na oplátku získala milosť a požehnania. Pomyslela som na tých, ktorí v Boha neveria. Jedia, pijú a požívajú všetko, čo Boh udelil, ale neprejavujú vďačnosť ani neuctievajú Nebesia a keď čelia prírodným aj ľuďmi spôsobeným pohromám, sťažujú sa na Nebesia a stavajú sa proti nim. Nebola som rovnaká ako títo pochybovači? V skutočnosti je úplne normálne, že ľudia ochorejú, keď jedia z plodín zeme. Choroba nemá nič spoločné s tým, či človek verí v Boha alebo nie, a predsa som sa pre svoju chorobu sťažovala na Boha, spochybňovala som Ho a protestovala proti Nemu. Videla som, že nemám svedomie ani rozum. Chýbalo mi čo i len to najmenšie bohabojné srdce. Aká som len bola vzdorovitá! Táto choroba ma úplne odhalila a ja som videla, aký žalostne malý je v skutočnosti môj duchovný vzrast. Nemala som k Bohu vôbec žiadnu vernosť. Pri pomyslení na to som sa cítila hlboko vinná. Potom som si spomenula na Božie slová: „Vždy som od ľudí vyžadoval prísny štandard. Ak sa vaša vernosť spája s úmyslami a podmienkami, potom by som bol radšej bez vašej takzvanej vernosti, pretože neznášam ľudí, ktorí Ma klamú svojimi úmyslami a vydierajú Ma svojimi podmienkami. Prajem si len to, aby Mi bol človek absolútne verný a robil všetko kvôli viere a aby preukázal jediné: vieru. Neznášam, keď používate pekné slová, aby ste Ma potešili, pretože Ja som sa k vám vždy správal úprimne, a preto si prajem, aby ste sa aj vy ku Mne správali s pravou vierou.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Si naozaj veriacim v Boha?) „Musíš vedieť, po akých ľuďoch túžim; tým, ktorí sú nečistí, nie je dovolené vstúpiť do kráľovstva, tým, ktorí sú nečistí, nie je dovolené zneucťovať svätú pôdu. Aj keď si možno vykonal veľa práce a pracoval si mnoho rokov, ak si nakoniec stále žalostne nečistý, potom bude pre nebeský zákon neprípustné, aby si vstúpil do Môjho kráľovstva! Od stvorenia sveta až dodnes som nikdy neponúkal taký ľahký prístup do svojho kráľovstva tým, ktorí si Ma chcú nakloniť pretvárkou. To je nebeské pravidlo a nikto ho nedokáže porušiť!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Úspech alebo neúspech závisí od cesty, po ktorej človek kráča) Cítila som, že Božie slová nesú autoritu a moc, a cítila som aj Božiu svätú a spravodlivú povahu, ktorú nemožno uraziť. Bránu do nebeského kráľovstva stráži Boh a poškvrnení a skazení nemajú do kráľovstva dovolené vstúpiť. Boh človeku neponúkne ľahký prístup do Svojho kráľovstva len vďaka jeho práci alebo snahám. Toto je nebeské pravidlo, ktoré nikto nemôže porušiť. Premýšľala som o všetkých svojich rokoch viery. Svoje vonkajšie obety, vydávanie sa pre Boha, utrpenie a snahy som brala ako kapitál na vstup do nebeského kráľovstva. Nemala som k Bohu ani tú najzákladnejšiu podriadenosť, tak ako by som sa Mu mohla nehnusiť? Boh je verný a všetko, čo koná pre človeka, je úprimné. Boh tiež dúfa, že ľudia budú mať v Neho skutočnú vieru a skutočnú vernosť, ale ja som počas svojich rokov viery vždy prechovávala obchodnícke úmysly a vo svojich povinnostiach som sa Ho snažila oklamať a moja skazená povaha sa ani v najmenšom nezmenila. V akom zmysle som bola spôsobilá vstúpiť do Božieho kráľovstva? Pri pomyslení na to som pocítila strach. Mala som to šťastie, že ma Boh včas odhalil, inak by som vo svojom úsilí naďalej pokračovala s nesprávnou perspektívou a skončila by som v absolútnej skaze. Bola som Bohu skutočne vďačná! V srdci som sa ticho modlila: „Ó, Bože, som taká skazená. Bez ohľadu na to, či existuje liek na moju chorobu, zverujem túto záležitosť Tebe. Či už budem žiť alebo zomriem, verím, že to je všetko v Tvojich rukách.“ Po modlitbe som sa cítila pokojnejšie.

Nečakane, keď som bola ochotná podriadiť sa, môj mladší brat sa zrazu odniekiaľ vrátil. Keď sa dozvedel o mojom stave, dal si veľa námahy, aby mi vybavil liečbu v nemocnici. Sotva som mohla uveriť vlastným ušiam. Na vrchole takej vážnej pandémie bolo takmer nemožné dostať sa do akejkoľvek nemocnice, takže som nikdy nečakala, že budem prijatá a liečená tak rýchlo. Bolo mi úplne jasné, že mi týmto Boh otvára východisko. So slzami vďačnosti som z hĺbky srdca vzdala Bohu vďaku a chválu! Po vyšetrení mi diagnostikovali pleurálny výpotok a tuberkulóznu pleuritídu a po operácii začala pravá strana mojich pľúc opäť normálne fungovať. Znovu sa mi dýchalo ľahko a moja nálada sa nesmierne zlepšila. Týždeň po prijatí do nemocnice mi nemocnica tiež pomohla spojiť sa s inou nemocnicou, ktorá liečila tuberkulóznu pleuritídu. Takto sa obe choroby liečili súčasne. Videla som, že to, kedy sa môj brat vráti a či budem môcť byť prijatá na liečbu, bolo všetko v Božích rukách. Situácia, ktorú pre mňa Boh usporiadal, bola niečo, čo som dokázala zniesť, a cítila som ľútosť nad tými obavami, malou vierou a nepochopeniami, ktoré som voči Bohu odhalila. O mesiac neskôr ma prepustili z nemocnice. Obnovila som svoj cirkevný život a opäť som začala konať svoju povinnosť.

Prostredníctvom tejto choroby som pochopila, že všetko, čo Boh robí, je zmysluplné a obsahuje Božie úporné úmysly. Utrpenie, ktoré som znášala, bolo pre moju hlbokú skazenosť, a bolo to aj Božie očistenie a spása pre mňa. Keby nebolo tejto choroby a priblíženia sa smrti, neuvedomila by som si, aké vážne boli moje úmysly hľadať požehnania, a naďalej by som sa nechala klamať ilúziou, že zdanlivo trpím a platím cenu. Bolo to odhalenie a súd Božích slov, čo mi umožnilo vidieť moje sebectvo, opovrhnutiahodnosť a poškvrnenie v mojej viere, čo mi umožnilo získať správny cieľ a smerovanie, o ktoré sa mám usilovať, a do istej miery sa zriecť svojho úmyslu hľadať požehnania. Teraz už poväčšine dokážem normálne žiť a pracovať a hoci sa mi zlý zdravotný stav niekedy vráti, viem, že toto je utrpenie, ktoré by som mala zniesť, a dokážem sa vnútorne podriadiť. Už viac od Boha neočakávam, že mi dá zdravie, a dokážem tiež konať svoju povinnosť podľa svojich najlepších schopností v súlade so svojím fyzickým stavom. Bez ohľadu na to, či sa moja choroba dá úplne vyliečiť, budem sa svedomito usilovať o pravdu, hľadať zmenu povahy a plniť si svoju povinnosť.