Gao Jiaqi, Čína

V júli 2023 som sa práve stala vodkyňou v cirkvi. Dňa 13. augusta som sa po skončení práce vrátila k svojej hostiteľskej rodine. Len čo som otvorila dvere, pri pohľade na tú scénu som v šoku poskočila. Vnútri bolo všetko prevrátené hore nohami, bol tam úplný neporiadok a svetlá v kuchyni a obývačke zostali svietiť. Zrazu som si uvedomila: „Ó, nie – niečo sa stalo! Možno zatkli sestru, s ktorou som spolupracovala, kazateľku Sun Fei a sestru, ktorá nás hostila.“ Vrhla som sa do spálne a uvidela som, že aj táto izba je prevrátená hore nohami. Neubránila som sa nervozite: „Ak polícia nainštalovala v dome kameru, keď ma sem uvidia prísť, budú vedieť, že vykonávam dôležitú povinnosť. Určite ma prídu zatknúť.“ V panike som si narýchlo zbalila zopár kusov oblečenia a odišla. Išla som do iného hostiteľského domu. V tú noc som sa prehadzovala a nemohla som spať. Premýšľala som: „Zatknuté sestry poznajú podrobnosti o pracovníkoch niekoľkých cirkví a tiež o dome, kde sa uchovávajú knihy. Navyše, ich počítače obsahujú informácie o identite bratov a sestier. Ak nebol čas vypnúť počítače, tieto informácie sa mohli dostať do rúk polície a mohli by zatknúť ďalších bratov a sestry. Následky sa teraz musia vyriešiť pri prvej možnej príležitosti. Najprv musím upozorniť bratov a sestry, ktorým hrozí nebezpečenstvo, že sa musia rýchlo ukryť, a potom premiestniť knihy Božích slov.“ Potom som však pomyslela na to, že sa musím postaviť k riešeniu všetkých týchto následkov úplne sama, bez toho, aby som to mala s kým prebrať. Túto povinnosť som nevykonávala dlho a mnohým úlohám som nerozumela, ani som ich neovládala. Ako by som tieto následky vyriešila? Keď som pomyslela na tieto skutočné ťažkosti, mala som pocit, akoby mi srdce drvil balvan; cítila som sa naozaj stiesnene. Aj som sa trochu bála. Bála som sa, že polícia skontroluje kamerové záznamy, objaví ma a zatkne. Ak by ma zatkli a nevydržala by som policajné mučenie, zradila by som Boha a stala sa judášom, potom by som bola po smrti za trest dokonca uvrhnutá do pekla. V Boha som verila už desaťročie a nechcela som, aby bol môj výsledok takýto. Chcela som nasledovať Boha až do konca a uvidieť deň, keď bude Boh oslávený. Tvárou v tvár týmto skutočným ťažkostiam a všetkému neznámemu v budúcnosti, som žila v úzkosti a panike, a takto som prečkala dlhú noc.

Na druhý deň mi ďalšia kazateľka, Li Xue, povedala, že kazateľka Sun Fei a sestra, s ktorou som spolupracovala, boli skutočne zatknuté. Keď som počula túto správu, vedela som, že Božia ochrana mi pomohla uniknúť tejto pohrome. Inak by som bola medzi zatknutými aj ja. Avšak hneď, ako som pomyslela na to, že musím premiestniť knihy, v srdci som sa trochu zľakla: „Ak sa tí, ktorých zatkli, stanú judášmi a zapredajú dom, kde sa uchovávajú knihy, nekráčala by som priamo do jamy levovej, keby som tam išla? V minulosti sa niektorí zatknutí ľudia stali judášmi. Niektorí podpísali ‚Tri vyhlásenia‘ a zradili Boha. Boli ociachovaní znamením šelmy. Všetci z nich verili v Boha dlhšie ako ja. Ak oni nedokázali pevne stáť, keď ich zatkli, ako by som v to mohla dúfať ja? Ak ma zatknú a zradím Boha tým, že sa zo mňa stane judáš, potom nebudem mať žiadnu šancu prijať spásu. Neboli by všetky tie roky mojej viery zbytočné?“ Keď som na to pomyslela, cítila som sa bojazlivo a neodvážila som sa tam ísť. Potom som si však pomyslela: „Teraz som jediná, kto pozná dom, kde sú uložené knihy. Ak nepôjdem a nepremiestnim knihy Božích slov a zhabe ich polícia, potom moje svedomie už do konca života nebude mať pokoj a až do dňa svojej smrti budem žiť v ľútosti, vine a sebaobviňovaní.“ Spomenula som si na Božie slová: „To, ako by si mal zaobchádzať s Božím poverením, je mimoriadne dôležité. Je to veľmi vážna záležitosť. Ak nedokážeš splniť to, čo ti Boh zveril, potom nie si hoden, aby si žil v Jeho prítomnosti, a mal by si prijať svoj trest. Je úplne prirodzené a odôvodnené, že ľudia plnia poverenia, ktoré im Boh zverí. Je to najvyššia zodpovednosť človeka a je to rovnako dôležité ako samotný jeho život. Ak berieš Božie poverenia na ľahkú váhu, je to najvážnejšia zrada Boha. V tomto si úbohejší ako Judáš a mal by si byť prekliaty. Ľudia musia dôkladne porozumieť, ako zaobchádzať s Božími povereniami, a prinajmenšom by mali pochopiť: keď Boh zveruje človeku poverenia, povyšuje ho tým, a druh osobitnej milosti, ktorú preukazuje človeku, je to najslávnejšia z vecí a všetko ostatné možno opustiť – dokonca aj svoj vlastný život –, ale Božie poverenia sa musia dokončiť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako spoznať prirodzenosť človeka) Božie slová mi pomohli porozumieť, že Božie poverenie pre človeka je ľudskou zodpovednosťou a poslaním. Je povinnosťou človeka neodmietať svoju zodpovednosť, odvážne čeliť nebezpečnému prostrediu, preukázať svoju vernosť a chrániť knihy Božích slov. Ja som však k svojej povinnosti nepristupovala s vernosťou. Bola som jediná osoba, ktorá vedela o dome, kde boli knihy uložené. Potrebovala som odtiaľ knihy Božích slov čo najskôr premiestniť, ale aby som ochránila samu seba, nebola som ochotná riešiť následky, bez ohľadu na riziko, že knihy odnesie polícia. Moje správanie bolo zradou Boha. Mala som vôbec nejakú štipku svedomia a rozumu? Človek, ktorý by skutočne mal svedomie a rozum, by sa vtedy, keď naňho doľahne nebezpečné prostredie, dokázal postaviť za ochranu záujmov Božieho domu a spoliehal by sa na Boha, aby si dobre konal svoju povinnosť. Ak by som sa neodvážila ísť a premiestniť knihy, pretože by som sa bála smrti a lipla na živote, a to by viedlo k tomu, že by knihy padli do rúk veľkého červeného draka, bola by som po celé veky odsudzovanou hriešnicou, ktorá si zasluhuje kliatby a je ešte poľutovaniahodnejšia ako judáš. V tej chvíli som si spomenula na Božie slová: „Mal by si vedieť, že to Ja povoľujem a usporadúvam celé tvoje okolité prostredie. Ujasni si to a uspokoj Moje srdce v prostredí, ktoré som ti dal. Neboj sa toho ani onoho, Všemohúci Boh zástupov bude určite s tebou; On pôsobí ako vaša opora a je vám štítom.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 26. kapitola) „Nemal by si sa báť toho či onoho; bez ohľadu na to, koľkým ťažkostiam a nebezpečenstvám možno čelíš, mal by si byť schopný zostať predo Mnou pevne stáť, bez akýchkoľvek prekážok, aby sa Moja vôľa mohla vykonávať bez obmedzení. Je to tvoja povinnosť; inak na teba uvrhnem svoj hnev a svojou rukou… Potom budeš znášať nekonečné utrpenie vo svojom srdci. Musíš vydržať všetko; pre Mňa musíš byť pripravený všetko zanechať a nasledovať Ma zo všetkých síl a byť pripravený zaplatiť akúkoľvek cenu. Teraz nastal čas, keď ťa skúšam: Ponúkneš Mi svoju vernosť? Môžeš Ma verne nasledovať až na koniec cesty? Neboj sa; kto by so Mnou ako tvojou podporou mohol zahatať tvoju cestu? Pamätaj na to! Pamätaj! Všetko obsahuje Moje dobré úmysly a je pod Mojím podrobným skúmaním. Nasledujú každé tvoje slovo a každý tvoj skutok Moje slovo? Keď na teba prídu skúšky ohňom, pokľakneš a budeš volať? Alebo sa budeš krčiť, neschopný pohnúť sa vpred?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 10. kapitola) Božie slová mi pomohli porozumieť, že cirkev trpí zatýkaním a prenasledovaním zo strany ČKS s Božím dovolením, že musíme mať vieru, že Boh je s nami, a že takáto situácia nastala preto, aby nás vyskúšala. Teraz, keď cirkev postihlo zatýkanie, bolo mojou povinnosťou dobre vyriešiť následky a ochrániť knihy Božích slov. Bola to zodpovednosť a záväzok, ktoré som mala splniť. Nemohla som žiť v stave bojazlivosti; musela som mať vieru, že všetko je v Božích rukách. Potom som si uvedomila, že vtedy som len náhodou išla niečo vybaviť a moje sestry boli na druhý deň zatknuté. Len vďaka Božej zvrchovanosti a usporiadaniam som unikla zatknutiu a mohla som zostať a riešiť následky. Keď som si to uvedomila, mala som vieru a v srdci som pocítila príval energie. Pomyslela som si: „To, či ma dnes pri premiestňovaní kníh zatknú, závisí od Boha. Všetko je v Božích rukách. Teraz sú to preteky s časom. Nemôžem otáľať ani sekundu. Čím skôr sa knihy premiestnia, tým skôr budú v bezpečí. Inak ich môže polícia kedykoľvek zhabať.“ Potom som túto záležitosť prebrala so sestrami a rozdelili sme sa, aby sme konali. Cestou premiestniť knihy som sa neustále modlila. Neodvážila som sa dovoliť svojmu srdcu opustiť Boha ani na sekundu. Vďaka Božej ochrane sme odtiaľ knihy bezpečne premiestnili. Asi o dva týždne neskôr som počula, že polícia prišla prehľadať dom, ale nič nenašla. Keď som počula túto správu, bola som veľmi rada. Keby knihy zhabala polícia, celý život by som to ľutovala. Bol by to večný priestupok!

Ráno 3. septembra prišla Li Xue a oznámila mi ďalšiu správu. Povedala, že pred dvoma dňami bol zatknutý ďalší človek, stal sa judášom a zapredal miesta domov, kde cirkev uchovávala knihy. Dom, do ktorého som práve presunula knihy, bol tiež zapredaný. Knihy bolo potrebné opäť urýchlene premiestniť. Keď som počula túto správu, zostala som ohromená a nevedela som, čo mám robiť. Neubránila som sa pocitu úzkosti: „Je to skutočne jedna pohroma za druhou. Teraz musím knihy urýchlene premiestniť preč, inak, keď judáš privedie políciu k dverám, bude už neskoro.“ Potom som si však pomyslela: „Ten judáš už zapredal domy, kde cirkev uchováva knihy. Len neviem, v ktorých domoch už polícia bola a v ktorých nie. Ak teraz pri premiestňovaní kníh narazím na políciu, nebudem môcť ujsť, ani keby som chcela. Ak ma zatknú a polícia zistí, že som vodkyňa, určite ma nenechajú len tak odísť. Keď sa to stane a ja nevydržím mučenie a stanem sa judášom, potom nebudem mať vôbec dobrý výsledok ani konečný osud.“ Keď som na to pomyslela, už som sa neodvážila ísť a premiestniť knihy. Keď som na to myslela, cítila som v srdci sebaobviňovanie, a tak som sa modlila k Bohu: „Drahý Bože, tvárou v tvár tejto náhlej situácii sa v srdci cítim bojazlivo. Bojím sa, že ak ma zatknú, nevydržím mučenie a zradím Boha, potom nebudem mať dobrý výsledok ani konečný osud. Teraz sú knihy Božích slov v nebezpečenstve a je potrebné ich premiestniť, ale ja som sebecká a opovrhnutiahodná a zvažujem svoje vlastné východisko. Naozaj nemám žiadne svedomie ani rozum! Drahý Bože, kiež by si mi dal vieru a silu, aby som Ťa v tejto záležitosti uspokojila.“ Potom som si spomenula na Božie slová: „Viera je ako most z jedného brvna: tí, ktorí lipnú na živote a boja sa smrti, ho len ťažko prejdú, ale tí, čo sú pripravení položiť život, môžu prejsť istým krokom a bez obáv. Ak človek prechováva plaché a bojazlivé myšlienky, je to preto, že ho oklamal satan, ktorý sa obáva, že prekročíme most viery, aby sme vstúpili do Boha.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 6. kapitola) Mala som v Boha príliš malú vieru. Zakaždým, keď na mňa doľahla nebezpečná situácia, zvažovala som len záujmy tela; obávala som sa, že ak by ma zatkli, nevydržala by som mučenie, zradila by som Boha a stala sa judášom, a stratila by som svoju šancu na spásu. Nemyslela som na to, ako ochrániť svojich bratov a sestry a knihy Božích slov a ochrániť záujmy Božieho domu. Videla som, že moje myšlienky boli príliš opovrhnutiahodné a podlé, a videla som, že nemám žiadne porozumenie Božej všemohúcnosti a zvrchovanosti. Premýšľala som o tom, ako bola v mojom srdci bojazlivosť aj naposledy, keď som premiestňovala knihy, a ako mi Božie slová dodali vieru a odvahu a nakoniec som odtiaľ knihy bezpečne premiestnila. Onedlho nato išla polícia do domu, kde sa knihy uchovávali. Videla som, že bez Božieho dovolenia sa satan neodváži prekročiť svoje medze ani o pol kroka a všetky osoby, udalosti a veci sú držané v Božích rukách. Keď som si to uvedomila, mala som vieru, že dokážem vyriešiť následky.

V ten večer som spätne premýšľala o tom, čo som v tomto období odhalila, a čítala som Božie slová: „Dá sa v prostredí pevninskej Číny vyhnúť podstúpeniu akýchkoľvek rizík a zabezpečiť, aby sa pri konaní povinnosti nestalo nič zlé? To nemôže zaručiť ani ten najopatrnejší človek. Ale opatrnosť je nevyhnutná. Byť vopred dobre pripravený trochu zlepší situáciu a môže to pomôcť minimalizovať straty, keď sa niečo pokazí. Ak sa človek vôbec nepripraví, straty budú značné. Je vám jasný rozdiel medzi týmito dvoma situáciami? Bez ohľadu na to, či ide o zhromaždenia alebo vykonávanie akéhokoľvek druhu povinnosti, je teda najlepšie byť opatrný a treba prijať určité preventívne opatrenia. Keď svoju povinnosť vykonáva verný človek, dokáže premýšľať o niečo komplexnejšie a dôkladnejšie. Chce tieto veci zariadiť čo najlepšie, aby sa v prípade, že sa niečo pokazí, minimalizovali straty, a cíti, že tento výsledok musí dosiahnuť. Niekto, komu chýba vernosť, o týchto veciach neuvažuje. Myslí si, že na týchto veciach nezáleží, a nepovažuje ich za svoju zodpovednosť alebo povinnosť. Keď sa niečo pokazí, necíti žiadne výčitky. To je prejav nedostatku vernosti. Antikristi neprejavujú žiadnu vernosť Bohu. Keď sa im pridelí práca, prijmú ju celkom radostne a urobia pár pekných vyhlásení, no keď príde nebezpečenstvo, utečú najrýchlejšie; sú prví, ktorí sa rozbehnú, prví, ktorí unikajú. To ukazuje, že ich sebeckosť a opovrhnutiahodnosť sú obzvlášť vážne. Nemajú vôbec žiadny zmysel pre zodpovednosť a vernosť. Keď čelia problému, vedia len, ako utiecť a ako sa skryť, a myslia len na to, ako sa chrániť, nikdy neberú ohľad na svoje zodpovednosti a povinnosti. Pre svoju vlastnú osobnú bezpečnosť antikristi neustále prejavujú svoju sebeckú a opovrhnutiahodnú prirodzenosť. Neuprednostňujú prácu Božieho domu ani svoje vlastné povinnosti. Tým menej uprednostňujú záujmy Božieho domu. Namiesto toho uprednostňujú svoju vlastnú bezpečnosť.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Druhá časť)) Boh odhaľuje, že keď majú antikristi postavenie, ich srdcia sú naplnené radosťou, vážia si svoje postavenie a užívajú si ho. Keď ich však požiadate, aby podstúpili riziko, pri prvej možnej príležitosti sa skryjú alebo utečú, aby si ochránili vlastnú bezpečnosť, neprejavujú ani štipku vernosti svojej povinnosti a úplne zabúdajú na záujmy Božieho domu. Sú mimoriadne sebeckí a opovrhnutiahodní. Vari to, čo som odhalila, nebol presne tento stav? Boh ma poctil konaním povinnosti vodkyne a dal mi príležitosť na výcvik. Boh dúfal, že budem vo svojej povinnosti verná a podriadená. Lenže ako vodkyňa, keď knihám Božích slov hrozilo zhabanie políciou a ja som potrebovala ochrániť záujmy Božieho domu a preukázať svoju vernosť, prvá vec, na ktorú som pomyslela, nebola, ako premiestniť knihy, aby som minimalizovala straty. Namiesto toho som sa bála, že ak by ma zatkli, nevydržala by som mučenie, stala by som sa judášom a zradila Boha, a potom by som nemala dobrý výsledok ani konečný osud. A tak som cúvla. Prejavila som vôbec nejaký náznak svedomia alebo rozumu? Bola som presne taká istá ako antikristi odhalení Bohom – mimoriadne sebecká a opovrhnutiahodná a bez ľudskej prirodzenosti. Prečítala som si ďalšie Božie slová: „“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Po prečítaní Božích slov som v srdci pocítila strach. Hoci som navonok verila v Boha a konala si svoju povinnosť, v kritickom okamihu som neochránila dielo cirkvi a nepreukázala som Bohu žiadnu vernosť. Ako by som ešte mohla byť spasená? Už som sa v živote viac nechcela spoliehať na svoju sebeckú a opovrhnutiahodnú skazenú povahu. Nechcela som byť korytnačkou, ktorá sa skrýva vo svojom pancieri a chráni si vlastnú bezpečnosť. Budem chrániť záujmy cirkvi, kým budem mať v tele dych.

Tiež som uvažovala o tom, že dôvod, prečo som bola bojazlivá a bála sa, bol ten, že som mala strach, že ak by ma zatkli, nevydržala by som mučenie a stala by som sa judášom, a potom by som nemala dobrý výsledok ani konečný osud. Pri hľadaní som čítala Božie slová: „Boh má opatrenia pre každého jedného zo svojich nasledovateľov. Každý z nich má prostredie na konanie svojej povinnosti, ktoré mu pripravil Boh, a môže sa tešiť z Jeho milosti a priazne. Majú aj osobitné okolnosti, ktoré Boh pripravuje pre človeka, a musia zakúsiť veľa utrpenia – vôbec to nie je cesta bez prekážok, ako si ľudia predstavujú. Okrem toho, ak uznávaš, že si stvorená bytosť, musíš sa pripraviť na to, že budeš trpieť a zaplatíš za vykonávanie svojej zodpovednosti, ktorou je šírenie evanjelia, a za riadne plnenie svojej povinnosti. … ako zomreli učeníci Pána Ježiša? Niektorých z nich ukameňovali, iných vliekli za koňom, ukrižovali dolu hlavou alebo ich rozštvrtilo päť koní – postretli ich rôzne formy smrti. Aký bol dôvod ich smrti? Bolo to to, že spáchali nejaký zločin a boli potom popravení podľa zákona? Nie. Hlásali Pánovo evanjelium, ale ľudia vo svete ho neprijali a namiesto toho ich odsudzovali, a bili, osočovali ich, ba dokonca ich usmrcovali – takto boli umučení. … Ľudia teraz vnímajú svoju smrť veľmi bolestivo, no veci sa mali takto. Tak zomreli tí, ktorí verili v Boha, ako sa to dá vysvetliť? Keď spomíname túto tému, pasujete sa do ich pozície, sú teda vaše srdcia zarmútené a pociťujete skrytú bolesť? Pomyslíte si: ‚Títo ľudia plnili svoju povinnosť šírenia Božieho evanjelia a mali by sa pokladať za dobrých ľudí, ako ich teda mohol postretnúť taký koniec a výsledok?‘ Takto v skutočnosti zomreli a odišli ich telá. Bol to spôsob ich odchodu z ľudského sveta, čo však neznamenalo, že ich výsledok bol rovnaký. Bez ohľadu na spôsob ich smrti a odchodu alebo ako to prebehlo, Boh takto neurčil konečné výsledky týchto životov, týchto stvorených bytostí. To je niečo, čo ti musí byť jasné. Naopak, bol to presne spôsob, ktorým odsúdili tento svet a podali svedectvo o Božích skutkoch. Tieto stvorené bytosti použili svoje najcennejšie životy – posledný okamih svojich životov –, aby podali svedectvo o Božích skutkoch, aby podali svedectvo o veľkej Božej moci a aby vyhlásili satanovi a svetu, že Božie skutky sú správne, že Pán Ježiš je Boh, že On je Pán a Božie vtelené telo. Ani do poslednej chvíle svojho života nikdy nezapreli meno Pána Ježiša. Nebola to forma súdu nad týmto svetom? Použili svoje životy, aby vyhlásili svetu a dokázali ľuďom, že Pán Ježiš je Pán, že Pán Ježiš je Kristus, Božie vtelené telo, že dielo vykúpenia celého ľudstva, ktoré vykonal, umožňuje tomuto ľudstvu žiť ďalej – táto skutočnosť je naveky nemenná. Do akej miery si vykonali svoju povinnosť tí, ktorí boli umučení za hlásanie evanjelia Pána Ježiša? Bolo to do najväčšej možnej miery? Ako sa táto najväčšia možná miera prejavila? (Obetovali svoje životy.) Správne, zaplatili svojimi životmi. Rodina, bohatstvo a materiálne statky tohto života sú všetko vonkajšie veci. Jediná vec, ktorá súvisí s vlastným ja, je život. Pre každého živého človeka je život to najhodnotnejšie a najvzácnejšie a práve títo ľudia dokázali obetovať to najvzácnejšie, čo mali, aby potvrdili Božiu lásku k ľudstvu a svedčili o nej. Až do samého konca, pokým nezomreli, nezapreli Božie meno ani Božie dielo a posledné chvíle svojho života využili na to, aby podávali svedectvo o existencii tejto skutočnosti – nie je to najvyššia forma svedectva? Toto je najlepší spôsob, ako vykonávať svoju povinnosť; toto znamená splniť zodpovednosť človeka. Svoju zodpovednosť nezanechali, ani keď sa im satan vyhrážal, zastrašoval ich a napokon ich prinútil zaplatiť svojimi životmi. Toto je splnenie povinnosti v najvyššej možnej miere. Čo tým chcem povedať? Chcem povedať, aby ste o Bohu podávali svedectvo a hlásali Jeho evanjelium rovnakou metódou? Nemusíš to nevyhnutne urobiť, musíš však porozumieť tomu, že je to tvoja zodpovednosť a že ak to Boh bude od teba potrebovať, mal by si to prijať ako niečo, čo je tvojou povinnosťou urobiť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Kázanie evanjelia je povinnosť, ktorú musia plniť všetci veriaci) Z Božích slov som porozumela, že hlavnou príčinou toho, prečo som sa bála zatknutia a toho, že nevydržím mučenie a stanem sa judášom, bolo to, že som si príliš cenila svoj život. Hoci som slovami uznávala, že život človeka je v Božích rukách, moje srdce tomu skutočne neverilo, a tak som chcela ujsť, keď na mňa doľahli nebezpečné situácie. V skutočnosti je to, či budem zatknutá, ako veľmi budem mučená, a či budem ubitá na smrť, celé pod Božou zvrchovanosťou: musím sa podriadiť a všetko to prijať. Spomenula som si na učeníkov Pána Ježiša. Niektorí boli ťahaní za koňmi na smrť a niektorí boli ukrižovaní dole hlavou. Vytrpeli si všetky formy mučenia, ale až do smrti zostali verní a pevne vytrvali vo svojom svedectve Bohu. Nebáli sa smrti a hlásanie Pánovho evanjelia brali ako svoju vlastnú zodpovednosť a poslanie. Dokázali sa pre Boha všetkého vzdať a nebrať ohľad na svoj vlastný život či smrť. Premýšľala som aj o tom, ako boli niektorí bratia a sestry zatknutí, ale dokázali sa modliť k Bohu, aby sa podriadili, a zažili túto situáciu spoliehaním sa na Boha, pričom videli Božie vedenie a usmerňovanie. Niektorí sa modlili k Bohu, keď boli mučení až do bodu, keď to už nedokázali zniesť; ich duša dočasne opustila telo a telo necítilo žiadnu bolesť. Niektorí boli zatknutí, a hoci ich telo bolo umučené na smrť, získali Božie schválenie. Naopak, tí, ktorí boli pri zatknutí odhalení ako judáši, zapredali záujmy Božieho domu a zradili Boha, pretože si cenili svoj vlastný život a chceli sa zachrániť. Hoci ďalej žijú v tele, v Božích očiach sú už mŕtvi. Sú to chodiace mŕtvoly, ktoré pre seba získali večný trest. Presne ako povedal Pán Ježiš: „Kto si chce zachrániť život, oň príde, no ten, kto príde o život pre Mňa, ho nájde.“ (Mt 16, 25) Premýšľala som o tom, ako som neustále chcela chrániť samu seba a nechránila som prácu cirkvi, a v kritickom okamihu som zradila Boha. Nebola prirodzenosť môjho správania rovnaká ako prirodzenosť judáša? Keď som uvažovala o Božích slovách, trochu som prenikla do podstaty smrti a už som sa neobávala a nebála zatknutia. Mala som vieru, že všetko je v Božích rukách, a bola som ochotná podriadiť sa Božiemu ovládaniu a usporiadaniam. Následne som vložila všetko svoje úsilie do vyriešenia následkov.

Večer som zistila, že bolo zatknutých niekoľko ďalších bratov a sestier. Videla som, že situácia sa čoraz viac zhoršuje a že sa musím poponáhľať a premiestniť knihy Božích slov preč. V tej chvíli už nebol čas kontaktovať iné cirkvi a srdce mi zvieralo úzkosťou. Zrazu som si spomenula, že tí, ktorí boli zatknutí a stali sa judášmi, nevedeli o mojom dome. Ak by som vzala knihy domov, potom by boli aspoň na nejaký čas v bezpečí, a následne by som mohla nadviazať kontakt s inými cirkvami a premiestniť ich do bezpečného domu. Na druhý deň som knihy presunula k sebe domov. Potom sme sa spoliehali na Boha, aby sme knihy bezpečne premiestnili preč, a moje srdce, ktoré bolo ako na ihlách, sa trochu upokojilo.

Pri spätnom pohľade na moje skúsenosti z tohto obdobia som videla Božiu všemohúcnosť a zvrchovanosť a získala som určité poznanie svojich vlastných sebeckých a opovrhnutiahodných skazených pováh. Zároveň som porozumela aj zmyslu a hodnote smrti a moje srdce získalo oslobodenie. To, že som mohla získať túto skúsenosť a poznanie, bolo vďaka Božej milosti.