Keď som bola malá, moja rodina bola veľmi chudobná a všetci susedia a príbuzní sa na nás pozerali zvrchu. Moja matka ma od útleho veku učila: „Musíš usilovne študovať, aby naša rodina mohla byť na teba hrdá, keď vyrastieš.“ Matkine slová som mala vryté do pamäti a poctivo som študovala v nádeji, že jedného dňa získam kvalitný diplom a dobrú prácu a zlepším život svojej rodiny. Raz ma po operácii zlomeniny prepustili s nohou v sadre. Nemohla som chodiť a mama ma každý deň nosila na vyučovanie. Vydržala som bolesť aj čudné pohľady ostatných a pokračovala som vo svojej akademickej ceste. Aby som dosiahla tento cieľ, nikdy som sa štúdia nevzdala, hoci ma počas školy postihlo niekoľko nehôd. V snahe dostať sa na dobrú univerzitu som v štúdiu nikdy nepoľavila. Každý deň od siedmej ráno do jedenástej večer som sa okrem jedenia, pitia a iných nevyhnutností učila. Po prijímacích skúškach na bakalárske štúdium som sa napokon dostala na špičkovú univerzitu. V treťom ročníku bakalárskeho štúdia som sa pripravovala na prijímacie skúšky na magisterské štúdium. V snahe dostať sa do prestížneho magisterského programu som sa takmer na rok uzavrela do seba, denne som trávila viac ako desať hodín v knižnici a venovala som sa magisterským kurzom. Vôbec som sa si nedovolila odpočívať. Nakoniec som dosiahla svoj cieľ a prijali ma do jedného z najprestížnejších magisterských programov v krajine. Po skončení štúdia som začala pracovať vo výskumnom ústave v jednej verejnej inštitúcii a začala žiť typický život od deviatej do piatej. Benefity a plat boli tiež slušné. V tom čase sme si s rodinou získali veľký obdiv a pochvalu susedov a príbuzní, ktorí sa na nás predtým pozerali zvrchu, nám začali nosiť darčeky a chodili nás navštevovať. Keď som sa stretla so spolužiakmi, tiež mi lichotili a chválili ma. Stala som sa pýchou svojich rodičov a cítila som sa celkom šťastná.

Po nástupe do práce som však vo svojom vnútri cítila nevysvetliteľnú prázdnotu. Navyše som strávila veľa času v oblasti vedeckého výskumu a čoraz viac som si uvedomovala, že čím viac vedeckých poznatkov študujem, tým viac prichádzam na to, že na tomto svete je tak veľa nepochopiteľných neznámych. Aj keby som celý život zasvätila výskumu, konečný výsledok by bol stále menej než kvapka v mori. Aký zmysel teda malo pokračovať v tomto výskume? Nevedela som, o čo sa mám usilovať či ako zmierniť tento pocit prázdnoty a zmätku. Snažila som sa vyplniť svoj život cvičením, behaním a čítaním. Vôbec to však situáciu v mojom živote nezmenilo. Kedykoľvek som mala trochu voľného času, zmocnil sa ma obrovský pocit prázdnoty, ktorý ma zožieral. Pre pocit väčšieho naplnenia som sa rozhodla prihlásiť na ďalšie štúdium na prestížnu zahraničnú univerzitu v nádeji, že si tak zabezpečím lepšiu budúcnosť. Hoci som vedela, že to bude spojené s veľkým tlakom, stále som sa utešovala a hovorila si: „Taký je proste život. Ľudia sa snažia stúpať nahor rovnako, ako voda tečie nadol. Je to úplne normálne.“

Práve keď som sa chystala usilovať o tento cieľ, náhodou som počula evanjelium Všemohúceho Boha posledných dní. Dozvedela som sa, že ľudí stvoril Boh a na začiatku neboli skazení, že dokázali žiť v harmónii bez konfliktov, ale keď ich skazil satan, vyvinuli sa u nich najrôznejšie skazené povahy. Začali bojovať a klamať jeden druhého, žili v temnote a utrpení. Aby Boh ľudstvo spasil a umožnil mu získať pravdu a život, vykonal vo Veku zákona, Veku milosti a Veku kráľovstva tri etapy diela, aby ho spasil. Teraz Boh vykonáva poslednú etapu svojho diela, ktorou je zjavenie všetkých právd ľudstvu, aby sa ľudia mohli vymaniť zo satanových pút a krívd, odvrhnúť svoje satanské skazené povahy a boli privedení k nádhernému konečnému osudu. Čím viac som v tom čase čítala Božie slová, tým viac ma to priťahovalo. Prostredníctvom Jeho slov som pochopila zmysel a záhady života a v srdci som si užívala pokoj a radosť, aké som dovtedy nepoznala.

Raz som si prečítala tieto Božie slová: „Odkedy ľudstvo vynašlo spoločenské vedy, myseľ človeka sa zaoberá vedou a poznatkami. Z vedy a poznatkov sa potom stali nástroje na ovládanie ľudstva a človek už viac nemá dostatok priestoru na uctievanie Boha ani priaznivú situáciu na takéto uctievanie. Boh klesol v srdci človeka na ešte nižšie miesto. Bez Boha v srdci je vnútorný svet človeka ponurý, beznádejný a prázdny. Mnohí vedci z oblasti spoločenských vied, historici a politici následne začali prichádzať s teóriami spoločenskej vedy, evolúcie ľudstva a s ďalšími teóriami, ktoré protirečia pravde o Božom stvorení človeka, aby vyplnili srdce a myseľ ľudstva. A takto počet tých, ktorí veria, že Boh stvoril všetko, ešte viac klesol a pribudlo tých, ktorí veria evolučnej teórii. Čoraz viac ľudí považuje záznamy o Božom diele a Božích slovách z éry Starého zákona za mýty a legendy. Do srdca sa im vkradol nezáujem o Božiu vznešenosť a veľkosť, o dogmu, že Boh existuje a má zvrchovanosť nad všetkým. Prežitie ľudstva a osud krajín a národov pre nich už nie sú dôležité a človek žije v prázdnom svete, zaujatý iba jedlom, pitím a vyhľadávaním pôžitkov. … Len málo ľudí sa dnes snaží zistiť, kde Boh v súčasnosti vykonáva svoje dielo alebo ako ovláda a určuje konečný osud človeka. … Veda, poznanie, sloboda, demokracia, pôžitok a pohodlie prinášajú človeku len dočasnú útechu. Aj pri týchto veciach človek stále nevyhnutne hreší a sťažuje sa na nespravodlivosť spoločnosti. To, že človek má tieto veci, nemôže zabrániť jeho túžbe a chuti objavovať. Je to preto, lebo človeka stvoril Boh a jeho nezmyselné obety a skúmania mu môžu prinášať len čoraz väčšie strasti a spôsobovať, že človek je v neustálom stave úzkosti, nevie, ako sa postaviť k budúcnosti ľudstva alebo ako čeliť ceste, ktorá je pred ním, a to až do takej miery, že sa človek dokonca začne báť vedy a poznania, a ešte viac sa bojí pocitu prázdnoty. Bez ohľadu na to, či žiješ v slobodnej krajine, alebo v krajine bez ľudských práv, v tomto svete vôbec nemôžeš uniknúť osudu ľudstva. Či si vládcom, alebo ovládaným, si úplne neschopný uniknúť túžbe skúmať osud, záhady a konečný osud ľudstva a už vôbec nie si schopný uniknúť pred mätúcim pocitom prázdnoty. Takéto javy, ktoré sú spoločné pre celé ľudstvo, nazývajú sociológovia sociálne javy. Nenašiel sa však žiadny veľký človek, ktorý by tieto problémy vyriešil. Človek je v konečnom dôsledku človek a žiadny človek nedokáže nahradiť miesto a život Boha. To, čo ľudstvo potrebuje, nie je len spravodlivá spoločnosť, v ktorej sú všetci dobre živení, rovní a slobodní; to, čo ľudstvo potrebuje, je Božia spása a Božie zaopatrenie života pre človeka. Iba keď človek prijme Božie zaopatrenie života a Božiu spásu, môžu sa vyriešiť jeho potreby, túžba po skúmaní a prázdnota jeho srdca.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 2: Boh má zvrchovanosť nad osudom celého ľudstva) Božie slová ma hlboko dojali. Uvedomila som si, že veda a poznatky, o ktoré som sa celý čas usilovala, neboli pravdou a nedokážu uspokojiť potreby mojej duše ani vyriešiť zmätok v mojom živote. Naopak, čím viac by som sa o ne usilovala, tým viac by zamestnávali a napĺňali moje srdce, čo by ma odvádzalo ďalej od Boha. Aj keď ma po skončení štúdia ostatní videli ako človeka s kvalitným diplomom a svetlou budúcnosťou a mala som byť šťastná, nebola som. Namiesto toho ma napĺňala neistota a zmätok ohľadom budúcnosti. Aby som sa tohto pocitu prázdnoty a zmätku zbavila, snažila som sa venovať cvičeniu a čítaniu, ale nič z toho vôbec nedokázalo zmierniť prázdnotu v mojom srdci. Tak som samu seba presvedčila, že sa mám usilovať o ešte vyššie životné ciele. Verila som, že keď sa budem mať o čo snažiť, tento pocit sa zmierni, skončila som však s pocitom ešte väčšieho útlaku. Bolo mi jasné, že aj keby som celý svoj život zasvätila vedeckému výskumu, tento svet by som aj tak veľmi nepochopila a čím viac by som bádala, na tým viac neznámych by som narazila a tým viac by som bola z tohto sveta popletená a zmätená. Uvedomila som si, že je jedno, koľko kníh som prečítala či koľko vedeckých poznatkov získala, hoci ma ostatní videli ako človeka so sľubnou budúcnosťou, všetko je to zbytočné a nevyrieši to prázdnotu v mojom srdci ani zmätok v mojom živote. Uvedomila som si tiež, prečo som sa nikdy nedokázala zbaviť mučivej prázdnoty vo svojom vnútri. Bolo to preto, lebo som nenašla Boha, neprijala Jeho ustanovenie života-pravdy pre človeka, a preto, lebo som nechápala záhady a zmysel života. Ľudstvo stvoril Boh a Boh môže ľuďom poskytnúť to, čo v živote potrebujú. Len Boh najlepšie chápe, čo ľudstvo skutočne potrebuje, a iba pravda vyjadrená Bohom môže vyriešiť prázdnotu v ľudskom srdci. Aby som mala viac času jesť a piť Božie slová, nechcela som už míňať čas a energiu, aby som ďalej študovala v zahraničí. Videla som, že učiť na medzinárodnej škole je tiež dobrá voľba, keďže ponúkala pravidelné prázdniny, letné a zimné prestávky a dokonca bola lepšie platená ako práca vo výskumnom ústave. Učiteľstvo bolo navyše stabilné a rešpektované povolanie. Tak som zmenila povolanie a začala som učiť v škole.

Jedného dňa som narazila na dva úryvky Božích slov a do istej miery som pochopila význam a hodnotu konania svojej povinnosti. Všemohúci Boh hovorí: „Ako príslušníci ľudskej rasy a oddaní kresťania máme všetci zodpovednosť a povinnosť ponúknuť svoje mysle a telá pre naplnenie Božieho poverenia, pretože celé naše bytie pochádza od Boha a existuje vďaka Jeho zvrchovanosti. Ak naše mysle a telá nebudú oddané Božiemu povereniu a spravodlivej veci ľudstva, potom sa naše duše budú cítiť zahanbené pred tými, ktorí boli umučení pre Božie poverenie, a oveľa zahanbenejšie pred Bohom, ktorý nám dal všetko.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 2: Boh má zvrchovanosť nad osudom celého ľudstva) „Boh hľadá tých, ktorí túžia po Jeho zjavení. Hľadá tých, ktorí dokážu počuť Jeho slová, nezabudli na Jeho poverenie a ponúkajú Mu svoje srdce a telo. Hľadá tých, ktorí sú pred Ním podriadení ako deti a neodporujú Mu. Ak sa zasvätíš Bohu a nezabráni ti v tom žiadna sila, Boh sa na teba bude pozerať s láskou a požehná ti. Ak máš vysoké postavenie, ctihodnú povesť, množstvo vedomostí, veľa majetku a podporu mnohých ľudí, no tieto veci ti nebránia postaviť sa pred Boha, aby si prijal Jeho volanie a poverenie a urobil, čo ti prikáže, potom to, čo urobíš, bude mať najväčší význam na zemi a bude to tá najspravodlivejšia vec, ktorú ľudstvo kedy vykonalo.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 2: Boh má zvrchovanosť nad osudom celého ľudstva) Po prečítaní Božích slov som pochopila Boží úmysel. Toto dielo v posledných dňoch je poslednou etapou Božieho diela spásy ľudstva. Boh dúfa, že Jeho poverenie prijme viac ľudí, aby pred Neho priviedli tých, ktorí žijú v prázdnote a utrpení, aby títo ľudia prijali Jeho spásu a vyslobodili sa zo satanových múk a skazenosti. Toto je najspravodlivejšia pohnútka ľudstva a je to naša zodpovednosť a povinnosť ako kresťanov. Nezáleží na veľkosti postavenia, prestíže, vedomostí či bohatstva, ak človek dokáže odložiť tieto veci bokom, aby prijal Božie poverenie a konal svoju povinnosť ako stvorená bytosť, potom je to niečo, čo Boh schvaľuje. Premýšľala som o tom, ako som pred vierou v Boha žila v prázdnote a utrpení, nevedela som, ako mám kráčať svojou budúcou cestou v živote a keď som vo svojom živote čelila ťažkostiam a problémom, cítila som sa ubolená a bezmocná. Bola to Božia spása, ktorá ma oslobodila od takého prázdneho a zmäteného života a poskytla mi oporu a smer. Boh mi umožnil, aby som prvá počula Jeho hlas, takže by som sa o Božie evanjelium mala podeliť s tými, ktorí rovnako ako ja žili v prázdnote a utrpení, aby aj oni mohli počuť Boží hlas, pochopiť pravdu a žiť v pokoji a radosti. S týmito myšlienkami na pamäti som chcela mať viac času na konanie svojej povinnosti. Môj denný rozvrh v škole však bol úplne nabitý a niekedy som si ani nenašla čas na to, aby som si prečítala viac Božích slov. Keď som videla bratov a sestry, ako aktívne konajú svoje povinnosti, cítila som úzkosť a chcela som sa vzdať tejto práce, ktorá ma oberala o toľko času a energie. Zdráhala som sa však zanechať ju. Takmer dvadsať rokov som strávila usilovným štúdiom len preto, aby som získala dobrý titul a dobrú prácu, a v tejto fáze som ešte nepracovala dlho a poriadne si neuctila svojich rodičov. Ako som to teda mohla nechať všetko tak? Cítila som sa veľmi rozpoltene a nevedela som, čo si vybrať.

Jedného dňa som počula chválospev Božích slov a bola som hlboko dojatá.

Vieru v Boha musíš uprednostniť pred všetkým ostatným

1  Ak chceš veriť v Boha, získať si Ho a uspokojiť Ho, nebudeš schopný dosiahnuť tieto veci, ak nestrpíš určitú mieru bolesti a nevynaložíš určité úsilie. Počul si veľa kázania, no to, že si ho počul, neznamená, že táto kázeň je tvoja. Musíš ju vstrebať a premeniť na niečo, čo ti patrí. Musíš ju asimilovať do svojho života a priniesť do svojej existencie. Dovoliť, aby tieto slová a kázanie usmerňovali spôsob, akým žiješ, a dali tvojmu životu existenčnú hodnotu a zmysel. Keď sa to stane, vypočutie týchto slov stálo za to.

2  Ak slová, ktoré hovorím, neprevrátia tvoj život naruby ani nedajú hodnotu tvojej existencii, nemá zmysel, aby si ich počúval. Zo svojej viery v Boha získaš, len ak k nej budeš pristupovať ako k najväčšej veci vo svojom živote, dokonca dôležitejšej ako jedlo, oblečenie alebo čokoľvek iné. Ak veríš len vtedy, keď máš čas, nedokážeš svojej viere venovať celú pozornosť a si vždy zmätený vo svojej viere, potom nezískaš nič.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný X

Znovu a znovu som premýšľala o Božích slovách a pochopila som, že veriť v Boha znamená získať pravdu a pravý život, a že ak chcem tieto veci získať, nestačí len čítať Božie slová a chápať nejaké učenia. Vyžaduje si to praktizovať a prežívať Božie slová v skutočnom živote a umožniť im, aby zmenili naše životné úsilie. Ak človek iba vyznáva vieru v Boha, ale nepraktizuje a nezažíva pravdu vo všetkých aspektoch a za hodnotu života stále považuje usilovanie sa o svetské vyhliadky, potom takýmto spôsobom života nikdy nedosiahne pravdu. Premýšľala som o tom, ako Boh v posledných dňoch vyjadril toľko právd, no ešte stále som si mnoho Božích slov neprečítala a dokonca ani úplne nepochopila slová a učenia. Svoju vieru som stále praktizovala polovičato. Každý deň som venovala veľa času práci, ktorá môjmu životu neprinášala žiadny úžitok, a nezostával mi žiadny čas na to, aby som jedla a pila Božie slová a chápala pravdu. Ak by som naďalej praktizovala svoju vieru týmto polovičatým spôsobom, do konca svojej viery by som nikdy nepochopila pravdu, nehovoriac o jej skutočnom prežívaní a poznaní. Keď som to pochopila, veci sa mi v srdci vyjasnili. Nemohla som ďalej praktizovať svoju vieru týmto polovičatým spôsobom, lebo by som si zničila šancu na spásu. Neustále som sa v srdci modlila k Bohu v nádeji, že ma povedie k správnemu rozhodnutiu.

Tiež som stále premýšľala, že keď som zistila, že viera v Boha a usilovanie sa o pravdu je správna životná cesta, prečo bolo pre mňa stále také ťažké vzdať sa svojej práce, aby som konala svoju povinnosť. Čoho som sa vlastne obávala? Uvedomila som si, že jedným z dôvodov bol môj problém odložiť bokom myšlienky na rodičov. Obávala som sa, že ak nebudem pracovať a zarábať peniaze, nebudem si môcť svojich rodičov náležite uctiť, a mala som pocit, že by som svojich rodičov po všetkých tých rokoch ich úsilia a očakávaní sklamala. Hľadala som, čo v tejto súvislosti hovoria Božie slová. Spomenula som si na dva úryvky Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Len čo prídeš s plačom na tento svet, začneš si plniť svoje záväzky. V záujme Božieho plánu a Jeho zasvätenia zohrávaš svoju úlohu a začínaš svoju životnú cestu. Bez ohľadu na tvoj pôvod a cestu, ktorú máš pred sebou, v každom prípade nikto nemôže uniknúť ovládaniam a usporiadaniam nebies a nikto nemôže riadiť svoj vlastný osud, pretože len On, ktorý je zvrchovaný nad všetkými vecami, je schopný takéhoto diela.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh je zdrojom života človeka) „Boh stvoril tento svet a priviedol naň človeka, živú bytosť, ktorej udelil život. Potom mal človek rodičov a príbuzných a už nebol sám. Len čo človek po prvýkrát uzrel tento hmotný svet, bol predurčený na to, aby existoval v rámci Božieho predurčenia. Dych života od Boha živí každú živú bytosť odmalička až do dospelosti. Počas tohto procesu si nik nemyslí, že človek rastie pod Božou opaterou. Skôr verí, že človek rastie pod láskyplnou opaterou svojich rodičov a jeho vlastný životný inštinkt riadi jeho rast. To preto, lebo človek nevie, kto mu dal život, ani odkiaľ pochádza, a už vôbec nie, akým spôsobom životný inštinkt vytvára zázraky. Vie len to, že jedlo je základom, vďaka ktorému žije ďalej, že vytrvalosť je zdrojom jeho existencie a že presvedčenia, ktoré existujú v jeho mysli, sú kapitálom, od ktorého závisí jeho prežitie. O Božej milosti a Božej opatere človek vôbec nevie, a tak premrháva život, ktorý mu Boh dal… Ani jeden z tohto ľudstva, o ktoré sa Boh stará dňom i nocou, sa nepodujme Ho uctievať. Boh len pokračuje v práci na človeku, od ktorého nič neočakáva, ako si to naplánoval. Robí tak v nádeji, že raz sa človek prebudí zo sna a zrazu si uvedomí hodnotu a zmysel života, cenu, ktorú Boh zaplatil za všetko, čo mu dal. Uvedomí si ustarostenosť Boha, ktorý dychtivo čaká, že sa k Nemu človek vráti.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh je zdrojom života človeka) Keď som premýšľala nad Božími slovami, moje srdce sa vyjasnilo a bolo hlboko dojaté. Ľudia pochádzajú od Boha a náš dych života nám dáva Boh. Svojim rodičom nie sme nič dlžní. To, že ma rodičia vychovali a zabezpečili mi vzdelanie, bola Božia zvrchovanosť a opatrenie. Moji rodičia si jednoducho plnili svoje povinnosti a záväzky. Akúkoľvek úroveň vzdelania mám, aj tú predurčil Boh, nie to, koľko mohli moji rodičia zaplatiť za moje vzdelanie. Musela som pochopiť lásku svojich rodičov a obete od Boha. Keď sa pozriem späť, žiadnu z etáp svojho života som nemala pod kontrolou. Napríklad spomedzi detí v mojom veku v mojej dedine som ja jediná pre niekoľko nehôd vymeškala veľa vyučovacích hodín, no napriek tomu som v štúdiu hladko napredovala. V detstve som tiež mala niekoľko vážnych nehôd, vždy som však vyviazla bez následkov. Do tohto bodu som dospela s Božou starostlivosťou a pod Jeho ochranou a najviac by som sa mala odvďačiť Bohu. Každý z nás má navyše svoje vlastné poslanie. Ja mám poslanie a zodpovednosť, ktoré mi zveril Boh, a životnú cestu, ktorú mi určil, a nemala by som žiť len pre očakávania svojich rodičov. Moji rodičia majú svoj vlastný osud a ja ho tvrdou prácou a zarábaním peňazí nemôžem zmeniť. Ak im Boh nepredurčil priaznivé životné podmienky, potom je jedno, ako veľmi sa budem snažiť, nebudú z toho mať úžitok. Nemala by som sa stále snažiť vytvoriť im šťastný život vlastnými rukami. Teraz, keď som konečne našla v živote správnu cestu a Božie slová ma v ňom zaopatrili, mala by som praktizovať podľa Božích slov, hľadieť na Boha, zveriť Mu všetko vrátane svojich rodičov a snaživo sa usilovať o pravdu.

Hoci som mala v úmysle vzdať sa svojej práce a plne sa vydať Bohu, keď som uvažovala o tom, že sa vzdám budúcnosti, o ktorú som sa usilovala viac ako dvadsať rokov, moje srdce sa stále cítilo veľmi slabé. Počas hľadania a uvažovania som si uvedomila, že som nebola odhodlaná, lebo som nerozpoznala slávu a zisk. Stále som totiž chcela vyniknúť a usilovať sa o život, ktorý by bol lepší ako životy ostatných, a bolo to tiež preto, lebo som nechápala význam usilovania sa o pravdu. A tak som v tejto oblasti vedome hľadala pravdu. Čítala som Božie slová: „Môžeš vidieť, že medzi nevercami je veľa spevákov a filmových hviezd, ktorí predtým, ako sa stali slávnymi, boli celkom ochotní znášať útrapy a venovali sa svojej práci. Len čo však získajú slávu a začnú zarábať veľké peniaze, nekráčajú správnou cestou. Niektorí z nich berú drogy, niektorí spáchajú samovraždu a ich život sa skráti. Čo to spôsobuje? Ich hmotné pôžitky sú príliš prehnané, sú príliš pohodlní a nevedia, ako získať väčší pôžitok alebo väčšie vzrušenie. Niektorí z nich pri hľadaní vyššieho vzrušenia a potešenia siahnu po drogách a postupom času sa ich nedokážu vzdať. Niektorí zomrú na nadmerné užívanie drog a iní, nevediac, ako sa od toho oslobodiť, nakoniec jednoducho spáchajú samovraždu. Takýchto príkladov je veľmi veľa. Bez ohľadu na to, ako dobre sa stravuješ, ako dobre sa obliekaš, ako dobre žiješ, ako veľmi si užívaš alebo aký pohodlný je tvoj život, a bez ohľadu na to, ako naplno sú uspokojené tvoje túžby, nakoniec je to len samá prázdnota a výsledkom je zničenie. Je toto šťastie, ktoré hľadajú neverci, skutočným šťastím? V skutočnosti to nie je šťastie. Je to ľudská predstava, je to forma nemravnosti, je to cesta, ktorou sa ľudia stávajú nemravnými. Takzvané šťastie, o ktoré sa ľudia usilujú, je falošné. V skutočnosti je to utrpenie. Nie je to cieľ, o ktorý by sa ľudia mali usilovať, a nespočíva v tom ani hodnota života. Niektoré spôsoby a metódy, ktorými satan kazí ľudí, ich nútia ako cieľ hľadať uspokojenie tela a oddávať sa žiadostivosti. Týmto spôsobom satan ľudí otupuje, láka a kazí, dáva im pocit, akoby to bolo šťastie, a vedie ich k tomu, aby sa hnali za týmto cieľom. Ľudia veria, že získanie týchto vecí znamená získať šťastie, takže robia všetko, čo je v ich silách, aby sa usilovali o tento cieľ. Potom, keď ho získajú, však necítia šťastie, ale skôr prázdnotu a bolesť. To dokazuje, že to nie je správna cesta; je to cesta k smrti.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) „Ľudia vyčerpávajú celoživotnú energiu v boji s osudom, celý život sa naháňajú v snahe zabezpečiť svoju rodinu a ponáhľajú sa sem a tam kvôli prestíži a zisku. Ľudia si cenia rodinnú lásku, peniaze, slávu a zisk a považujú ich za najcennejšie veci v živote. Všetci ľudia sa sťažujú na to, že majú neblahý osud, no napriek tomu odsúvajú do úzadia otázky, ktoré by ľudia mali najviac chápať a skúmať: prečo človek žije, ako by mal žiť a aká je hodnota a zmysel ľudského života. Celý svoj život, nech už trvá akokoľvek dlho, sa len ponáhľajú za slávou a ziskom, až kým ich mladosť neopustí a oni nezošedivejú a nezvráskavejú, kým si neuvedomia, že sláva a zisk nedokážu zastaviť nástup ich staroby, že peniaze nezaplnia prázdnotu ich sŕdc, a kým nepochopia, že nikto nemôže uniknúť zákonom narodenia, starnutia, choroby a smrti a že nikto sa nemôže odvrhnúť usporiadania osudu. … Hoci rôzne zručnosti na prežitie, ktoré si ľudia celý život osvojujú, im umožňujú mať hojnosť materiálneho pohodlia, tieto zručnosti nikdy neprinesú skutočnú útechu a stabilitu do ich sŕdc. Naopak, spôsobujú, že ľudia neustále strácajú smer, majú problém ovládať sa a premrhávajú jednu príležitosť za druhou, aby sa mohli naučiť zmysel života, a vyvolávajú v ľuďoch skryté problémy týkajúce sa toho, ako správne čeliť smrti – životy ľudí sú takto zničené. Stvoriteľ zaobchádza s každým spravodlivo, počas celého života dáva každému príležitosť zažiť a spoznať Jeho zvrchovanosť, ale človek začne vidieť svetlo až vtedy, keď sa blíži smrť, keď sa blíži jej prízrak – a vtedy je už neskoro!“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Keď som premýšľala nad Božími slovami, pochopila som, že nezáleží na tom, aký dobrý je materiálny život človeka alebo koľko slávy a zisku dosiahne, nepredstavuje to pravé šťastie. Usilovanie sa o slávu a zisk je prostriedok, ktorým satan odvádza ľudí od Boha. Aj keby som celý život strávila usilovaním sa o peniaze, slávu a zisk, tieto veci by ma neoslobodili od duchovnej prázdnoty a bolesti, ale naopak, spôsobili by, že by som premárnila príležitosť dosiahnuť pravdu a zničili by mi život. Zdráhala som sa opustiť svoju prácu, pretože som ju chcela využiť na získanie značných odmien, na dosiahnutie lepšieho a šťastného života a na to, aby sa ostatní prestali pozerať na moju rodinu zvrchu. Je však usilovanie sa o takýto život naozaj šťastím? Viac ako dvadsať rokov som sa usilovala o dobré vzdelanie, aby som si získala rešpekt druhých, a teraz som dosiahla obdiv druhých a pochvalu od priateľov a príbuzných, ale moje srdce stále necítilo pokoj ani istotu a v hĺbke duše ma často pohlcovali a zožierali pocity prázdnoty a zmätku. Navyše som bola pre toto úsilie pod veľkým tlakom. Stále som sa porovnávala a súťažila s ostatnými, až do takej miery, že som sa po skončení štúdia obávala, že bez úsilia o vyššie vzdelanie zaostanem a budú sa na mňa pozerať zvrchu. Hoci sa mi vedecko-výskumná práca vôbec nepáčila, aby som si získala úctu ostatných, stále som sa nútila do úsilia o ďalšie štúdium v zahraničí a pokračovania vo výskume, a dokonca do toho, aby som týmito snahami strávila celý život. Uvedomila som si, že usilovanie sa o slávu a zisk je ako bezodná jama. Nikdy ju nemožno uspokojiť, vnáša do duše pocit útlaku a nepokoja a neponúka vôbec žiadne šťastie. Rovnako ako mnohí slávni ľudia a spisovatelia – majú slávu, bohatstvo a materiálne potešenie v hojnosti, ale nakoniec majú aj tak pocit, že ich život je prázdny, a nevedia, o čo sa usilovať. Niektorí siahajú po drogách, iní trpia depresiami a páchajú samovraždy. To dokazuje, že radosť z peňazí a materiálneho bohatstva nevytvára skutočne šťastný život. Boh mi dal príležitosť usilovať sa o pravdu a spoznať Stvoriteľa a keby som aj naďalej denne trávila veľa času prácou a usilovaním sa o slávu a zisk, nezostával by mi čas na uvažovanie o Božích slovách a usilovanie sa o pochopenie pravdy. Moje úsilie by sa potom nijako nelíšilo od cesty svetských ľudí. Nakoniec by som sa stala otrokom peňazí, slávy a zisku a žila život bez schopnosti uniknúť prázdnote a strachu zo smrti vo mne. Nebol by to len premárnený život? Mala som to šťastie, že som prijala Božie dielo posledných dní a pochopila, o čom je život, o čom je tento svet a akú hodnotu a zmysel má život. Jedine trávením väčšieho množstva času konaním svojej povinnosti a usilovaním sa o získanie pravdy a poznanie Božej zvrchovanosti mohol byť môj život skutočne hodnotný a zmysluplný. Keď som porozumela týmto veciam, jasnejšie som chápala, akú cestu by som si mala v živote vybrať, a rozhodla som sa, že sa vzdám svojej práce, ktorá mi zaberala toľko času.

Neskôr som si prečítala ďalšie dva úryvky Božích slov, ktoré mi dodali ešte väčšiu motiváciu. Všemohúci Boh hovorí: „Nad čím by ste mali v srdci premýšľať po vypočutí piesne Ten, ktorý zvrchovane vládne všetkému? Keby ľudstvo vedelo, prečo žije a prečo zomiera, kto je v skutočnosti Zvrchovaným tohto sveta a všetkých vecí a Ten, ktorý vládne nad všetkým, kde presne je a čo od človeka požaduje – keby ľudstvo dokázalo pochopiť tieto veci, vedelo by, ako sa správať k Stvoriteľovi a ako Ho uctievať a podriaďovať sa Mu, získalo by v srdci oporu, bolo by v pokoji a šťastné a už by nežilo v takých mukách a bolesti. V konečnom dôsledku musia ľudia pochopiť pravdu. Cesta, ktorú si pre svoj život zvolia, je kľúčová a dôležité je aj to, ako žijú. To, ako niekto žije, a cesta, po ktorej kráča, rozhodujú o tom, či je jeho život radostný alebo smutný. To je niečo, čo by ľudia mali pochopiť. … Bez ohľadu na to, ako horlivo ľudia v tomto svete pobehujú, akí sú profesionálne úspešní, aké šťastné sú ich rodiny, aká veľká je ich rodina a aké prestížne je ich postavenie – sú schopní vydať sa na správnu cestu ľudského života? Sú v honbe za slávou a ziskom, za svetom, alebo v úsilí o kariéru schopní vidieť skutočnosť, že Boh stvoril všetky veci a má zvrchovanosť nad osudom ľudstva? Nie je to možné. Ak ľudia neuznávajú skutočnosť, že Boh má zvrchovanosť nad osudom ľudstva, potom je cesta, po ktorej kráčajú, nesprávna, bez ohľadu na ich konkrétne úsilie alebo cestu. Nie je to správna cesta, ale krivá cesta, cesta zla. Nezáleží na tom, či ste zo svojej duchovnej podpory vyťažili uspokojenie alebo nie, a nezáleží na tom, kde túto podporu nájdete: nie je to ozajstná viera a nie je to správna cesta pre ľudský život. Čo to znamená mať ozajstnú vieru? Je to prijatie Božieho zjavenia a diela a prijatie celej pravdy, ktorú Boh vyjadril. Táto pravda je tou správnou cestou pre ľudský život a pravdou a životom, o ktoré by sa ľudia mali usilovať. Kráčať po správnej ceste v živote znamená nasledovať Boha a byť schopný pod vedením Jeho slov pochopiť pravdu, rozlíšiť dobro od zla, vedieť, čo je pozitívne a čo negatívne, a pochopiť Jeho zvrchovanosť a všemohúcnosť. Keď ľudia skutočne v srdci pochopia, že Boh nielenže stvoril nebo a zem a všetky veci, ale je aj Zvrchovaným nad vesmírom a všetkým, môžu sa podriadiť všetkým Jeho ovládaniam a opatreniam, žiť podľa Jeho slov, báť sa Boha a vyhýbať sa zlu. Práve to je kráčanie správnou cestou pre ľudský život. Keď sa ľudia v živote vydajú správnou cestou, môžu pochopiť, prečo ľudia žijú a ako by mali žiť, aby žili vo svetle a dostalo sa im Božieho požehnania a schválenia.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) „Vo Svätom písme sa o Jóbovi píše: ‚Jób teda zomrel starý a naplnený.‘ (Jób 42, 17) To znamená, že keď Jób zomrel, neľutoval a necítil bolesť, ale prirodzene odišiel z tohto sveta. … Bez ohľadu na to, čo Jób zažil, jeho úsilie a životné ciele neboli bolestné, ale šťastné. Šťastný bol nielen pre požehnania či pochvaly, ktoré mu udelil Stvoriteľ, ale predovšetkým pre svoje úsilie a životné ciele, pre rastúce poznanie a pravdivé pochopenie Stvoriteľovej zvrchovanosti, ktoré dosiahol prostredníctvom bázne pred Bohom a vyhýbaním sa zlu, a navyše pre svoju osobnú skúsenosť ako predmet Stvoriteľovej zvrchovanosti, pre obdivuhodné Božie skutky a nežné, ale nezabudnuteľné zážitky a spomienky na spolužitie, spoznávanie a vzájomné porozumenie človeka a Boha. Jób bol šťastný vďaka úteche a radosti, ktoré mu prinášalo poznanie Stvoriteľových úmyslov, a vďaka bázni, ktorá sa v ňom vzbudila, keď videl, že On je veľký, obdivuhodný, milý a verný. Jób dokázal čeliť smrti bez akéhokoľvek utrpenia, pretože vedel, že keď zomrie, vráti sa k Stvoriteľovi. Práve jeho úsilie a životné úspechy mu umožnili pokojne čeliť smrti a tiež vyhliadke, že Stvoriteľ si vezme jeho život späť. Navyše mu umožnili stáť pred Stvoriteľom bez poškvrny a starostí.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že ľudia majú v živote len jednu šancu a rozhodujúce je, ako si človek vyberie svoju životnú cestu, pretože to určuje, či bude jeho život šťastný a zmysluplný. Ak človek strávi väčšinu svojho života usilovaním sa o svetskú slávu a zisk alebo sa zameriava na rodinu a telesné veci, potom v živote nemôže kráčať správnou cestou, nepozná Stvoriteľa a určite nepochopí, prečo žije. Takýto život bude mať za následok pocity prázdnoty a bolesti. Jedine nasledovaním Boha, využívaním času na konanie povinnosti stvorenej bytosti, usilovaním sa o pravdu a poznaním Boha môže byť život človeka skutočne hodnotný. Tak ako Jób, ktorý získal skutočnú a hmatateľnú skúsenosť so zvrchovanými opatreniami Stvoriteľa, a vďaka skutočnému zažitiu a pochopeniu Stvoriteľovej zvrchovanosti sa dokázal podriadiť Stvoriteľovej autorite, odvrhol strach zo smrti a „bol starý a naplnený“ (Jób, 42, 17). Keď sa človek usiluje ako Jób, jeho život je skutočne šťastný a zmysluplný. Toto úsilie môže vyriešiť prázdnotu života a strach zo smrti. Musela som nasledovať Jóbov príklad a usilovať sa žiť zmysluplný život. Keď som to pochopila, dala som v práci výpoveď.

Po odchode z práce som mala veľký pocit oslobodenia. Už som nemusela tráviť toľko času nezmyselnými knižnými vedomosťami a zaoberať sa intrigami a klamstvami, ktoré boli prítomné na pracovisku. Mala som aj viac času na zhromažďovanie s bratmi a sestrami, jedenie a pitie Božích slov a konanie svojej povinnosti a urobila som určitý pokrok vo svojom vstupe do života. V prostredí, ktoré usporiadal Boh, som zažila niekoľko neúspechov a zlyhaní a bola som orezaná, čo mi pomohlo do určitej miery spoznať svoju arogantnú a samospravodlivú skazenú povahu a pochopiť, že ako stvorená bytosť by som mala stáť na svojom správnom mieste a naučiť sa byť rozumným človekom, ktorý triezvym spôsobom koná povinnosť stvorenej bytosti. To, že som bola schopná opustiť svoju prácu, nasledovať Boha a usilovať sa o hodnotný a zmysluplný život, bol výsledok vedenia a riadenia Božích slov. Som Bohu taká vďačná!