Wang Yan, Čína

Odmalička som často počúvala starších ľudí hovoriť, aké šťastie mal ten a ten človek, pretože jeho deti sa oňho s úctou starali. Keď boli chorí, deti im boli pri lôžku a opatrovali ich, a v starobe im vystrojili dôstojný pohreb. Zdalo sa, že prežili hodnotný život. Toto presvedčenie „vychovávaj deti, aby sa o teba v starobe postarali“, sa hlboko zakorenilo v mojom srdci. Keď moji rodičia ochoreli, striedali sme sa so súrodencami v starostlivosti o nich. A keď zomreli, dôstojne sme ich pochovali. Verila som, že nás rodičia nevychovali nadarmo, a pomyslela som si: „Nie je zmyslom výchovy detí to, aby sa o človeka mal kto postarať až do smrti a zariadiť mu pohreb?“ V našej dedine žila jedna osamelá staršia žena. Manžel aj syn jej zomreli a ona zostala žiť sama a bez pomoci. V starobe sa o ňu nikto nestaral, keď bola chorá, a nikto jej po smrti nevystrojil pohreb. Jej život sa mi zdal úbohý. Po svadbe sa mi narodil syn. Keď mal pätnásť, zomrel mi manžel. Manželova smrť bola pre mňa obrovskou ranou. Všetky životné útrapy, šikana od ľudí a klebety ma takmer pripravili o odvahu žiť ďalej. No potom som si spomenula na syna a odhodlala som sa ho vychovať, nech by bol život akokoľvek ťažký. Dúfala som, že v budúcnosti sa o mňa postará až do smrti a zariadi mi pohreb. Neskôr som ochorela na srdce a pri každej práci mi bolo zle. Syn sa o mňa vedel postarať, a keď som bola chorá, mal o mňa obavy, čo ma utešilo. Cítila som, že som ho nevychovala nadarmo. Neskôr som si našla terajšieho manžela.

V roku 2008 som prijala Božie dielo posledných dní. O rok neskôr som začala konať povinnosť v cirkvi. Z času na čas som chodila domov, aby som sa postarala o syna. Varila som mu jeho obľúbené jedlá, pomáhala s domácimi prácami a dávala mu vreckové. Snažila som sa čo najlepšie vyhovieť jeho potrebám. V roku 2012, keďže môj syn potreboval politickú previerku, aby mohol vstúpiť do armády, prišla polícia z našej dediny preveriť môje náboženské vyznanie. Preto som odišla z domu a ukryla sa inde. O dva mesiace som sa dopočula, že môjho manžela zatkli za kázanie evanjelia. Potom som sa už neodvážila vrátiť domov ani kontaktovať syna.

V roku 2017 som sa často cítila slabá a mávala som búšenie srdca, preto som sa chcela vrátiť domov na liečenie. Doma to však pre mňa nebolo bezpečné, tak som zostala u svojej staršej sestry a poprosila ju, aby kontaktovala môjho syna. Nevidela som ho päť rokov, takže keď som ho uvidela, bola som veľmi nadšená. Rozprávali sme sa o tom, čo sa za posledné roky stalo. Syn mi povedal, že sa oženil. Chcel ma vziať domov a poprosiť manželku, aby so mnou zašla k lekárovi. Povedal tiež, že majú pre mňa pripravený dom, v ktorom budem môcť na starobu bývať. Veľmi ma to potešilo. Pomyslela som si, že som syna roky nevidela a nestarala sa oňho, ale on napriek tomu myslí na moju starobu. Cítila som, že sa na neho ešte stále môžem spoľahnúť. Ale na druhý večer prišiel za mnou po práci so sklonenou hlavou a povedal: „Mami, moja žena ťa nechce prijať. Je jej nepríjemné, že si celé tie roky nebola doma. Veľmi sme sa pohádali a povedala, že buď ona, alebo ty. Keďže sa o mňa starala v ťažkých časoch, vybral som si ju.“ Cítila som sa, akoby do mňa udrel blesk. Celé tie roky som syna považovala za svoju životnú istotu. Tvrdo som pracovala, aby som ho vychovala, a dúfala som, že sa o mňa postará až do smrti a zariadi mi pohreb. Ale teraz si namiesto mňa vybral manželku a nechcel ma pustiť k sebe domov. Nebola všetka moja námaha pri jeho výchove zbytočná? Dlhší čas som sa s touto skutočnosťou nevedela zmieriť a veľa som plakala.

Keď syn odišiel, naďalej som žila u svojej sestry a môj stav sa v dôsledku citového otrasu zhoršil. Manžel nebol pri mne a teraz som sa nemohla spoliehať ani na syna. Hovorí sa, že rodičia vychovávajú deti, aby sa o nich na starobu postarali, ale ja som sa nemala na koho spoľahnúť. Cítila som sa naozaj smutná a zúfalá. Prihliadala som, ako sa sestra s rodinou šťastne schádza, smejú sa a srdečne sa rozprávajú, a cítila som, že mať syna je to isté ako ho nemať, že sa zo mňa stala osamelá starenka. Nikto sa o mňa nepostará, keď ochoriem, a nikto mi nevystrojí pohreb, keď zomriem. Cítila som, že môj život je úplné zlyhanie. Verila som v Boha, tak ako je možné, že neveriaci žili lepšie ako ja? Čím viac som o tom premýšľala, tým som bola smutnejšia a celé dni som prežívala v skľúčenosti a bez motivácie. O nejaký čas neskôr ma zrazu jedného dňa prišiel navštíviť môj syn. Povedal, že je zapletený do súdneho sporu a chcel si od nás požičať nejaké peniaze. Pomyslela som si, že som sa o neho posledné roky dobre nestarala, a teraz, keď má problémy, by som mu ako matka mala pomôcť prekonať toto ťažké obdobie. Tak som poprosila manžela, aby mu dal nejaké peniaze. Syn povedal, že neskôr privedie svoju ženu a dcéru, aby sa s nami zoznámili. Po Sviatku jari môj syn naozaj priviedol na návštevu svoju malú dcéru. Pomyslela som si, že hoci ma nevesta stále neprijala, aspoň syn a vnučka budú so mnou, aby sa o mňa postarali, keď budem staršia, a že sa o mňa postarajú až do smrti a zariadia mi pohreb. Bola som nadšená a plná nádeje, že sa v neskorších rokoch budem mať na koho spoľahnúť.

Tesne pred Sviatkom jari v roku 2024 zatkli môjho bratranca a ten ma zapredal. Aby som sa vyhla policajnemu sledovaniu a zatknutiu, odišla som konať povinnosť na iné miesto a na Sviatok jari som sa neodvážila ísť domov. Keď nadišiel deň, kedy ma mal syn navštíviť, nevedela som upokojiť svoje srdce. Premýšľala som o tom, ako sme si so synom za posledné dva roky práve obnovili vzťah, a ja som znova odišla. Bude sa na mňa hnevať a už nikdy so mnou neprehovorí? Nestratím ho znova? Keď som pomyslela na to, že budúcnosti budem čeliť sama, cítila som sa zronená a nepokojná, a nemohla som dobre jesť ani spať. Hoci som naďalej konala svoju povinnosť, nevkladala som do toho svoje srdce. Nemala som ani chuť venovať sa cirkevnej práci. Mnohokrát som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma vyviedol z môjho negatívneho stavu.

Neskôr som uvažovala: „Prečo som bola taká zúfalá a ubolená z toho, že sa nevídam so svojím synom? Čo bolo hlavnou príčinou?“ Jedného dňa som čítala Božie slová: „Okrem očakávaní od detí, ktoré sme práve spomenuli, majú rodičia ešte jedno očakávanie, ktoré je bežnou požiadavkou medzi všetkými rodičmi na celom svete: dúfajú, že ich deti k nim budú úctivé. Samozrejme, určité etnické skupiny a regióny majú na svoje deti špecifickejšie požiadavky. Napríklad po dosiahnutí dospelosti musia deti žiť so svojimi rodičmi, postarať sa o nich, opatrovať ich v starobe, zariadiť im pohreb a podobne. Toto je posledný aspekt ‚očakávaní rodičov voči svojim potomkom‘, o ktorom budeme diskutovať – požiadavka, aby deti boli úctivé a postarali sa o svojich rodičov v starobe. Nie je to snáď pôvodný úmysel všetkých rodičov, keď privedú deti na svet, ako aj základná požiadavka na ich deti? (Áno, je.) … Keď sú deti ešte veľmi malé, rodičia už začínajú klásť požiadavky, neustále ich skúšajú a pýtajú sa: ‚Keď vyrastieš, budeš sa starať o mamičku a otecka?‘ ‚Áno.‘ ‚Budeš sa starať o dedka a babku?‘ ‚Áno.‘ ‚Koho máš najradšej?‘ ‚Mamičku a otecka.‘ Vtedy sú rodičia spokojní. Od chvíle, keď sa deti ešte len naučia rozprávať, rodičia sa usilujú o to, aby k nim deti boli úctivé a správali sa k nim dobre, keď vyrastú. Hoci sa malé deti nevedia jasne vyjadriť a veľa toho nechápu, rodičia aj tak chcú v odpovediach svojich detí počuť prísľub. Zároveň chcú vo svojich deťoch vidieť aj vlastnú budúcnosť a dúfajú, že deti, ktoré vychovávajú, nebudú nevďačné, že to budú úctivé deti, ktoré za nich prevezmú zodpovednosť, a o to viac deti, na ktoré sa budú môcť spoľahnúť a ktoré sa o nich v starobe postarajú. ‚Keď vyrastieš, budeš sa starať o mamičku a otecka?‘ Hoci sa rodičia túto otázku pýtajú od útleho veku svojich detí, nie je to jednoduchá otázka. Ide vyslovene o požiadavku a nádej prameniacu z hĺbky duše rodičov voči deťom, veľmi reálnu nádej a veľmi reálnu požiadavku. Preto len čo deti začnú chápať veci, rodičia dúfajú, že dokážu prejaviť záujem, keď sú rodičia chorí, robiť im spoločnosť pri lôžku a starať sa o nich, aj keby im mali len naliať trochu vody. Hoci deti nemôžu urobiť veľa a nemôžu svojim rodičom poskytnúť finančnú alebo praktickejšiu pomoc, prinajmenšom by mali prejaviť aspoň takúto úctu k rodičom. Rodičia chcú túto úctu vidieť, kým sú deti malé, a z času na čas si ju aj overiť. Napríklad, keď sa rodičia necítia dobre alebo sú unavení z práce, sledujú, či im deti vedia priniesť nápoje, vyprať oblečenie alebo im pripraviť jednoduché jedlo. Prípadne či sa rodičov opýtajú, či sú unavení. Niektorí rodičia idú počas sviatkov von a zámerne sa nevrátia načas, aby pripravili jedlo, len aby zistili, či ich deti, už staršie a rozumnejšie, vedia pre nich navariť, či k nim vedia byť úctivé, ohľaduplné a pomôcť im niesť bremeno, alebo sú z nich nevďačníci, ktorých vychovali zbytočne. Kým deti dospievajú, a dokonca aj v dospelosti, rodičia ich neustále skúšajú a vyzvedajú o tejto záležitosti a zároveň na svoje deti neustále kladú požiadavky: ‚Nemal by si byť nevďačník. Načo sme ťa vychovali? Bolo to preto, aby si sa o nás postaral, keď zostarneme; nevychovali sme ťa zbytočne. Nemal by si nám vzdorovať. Nebolo pre nás ľahké ťa vychovať. Bola to ťažká práca. Mal by si vedieť byť k nám ohľaduplný.‘ Najmä počas takzvanej fázy vzdoru, teda prechodu z dospievania do dospelosti, niektoré deti nemajú veľa rozumu ani súdnosti, často vzdorujú svojim rodičom a spôsobujú problémy. Ich rodičia plačú, robia scény a sekírujú ich slovami: ‚Nevieš, koľko sme si vytrpeli pri tvojej výchove, keď si bol malý! Nečakali sme, že takto vyrastieš, že nebudeš vôbec úctivý a nebudeš vedieť zdieľať bremeno domácich prác alebo našich ťažkostí. Nevieš, aké je to pre nás všetko ťažké. Nie si úctivý, si spurný, nie si dobrý človek!‘ Okrem toho, že sa rodičia hnevajú na svoje deti za to, že sú neposlušné alebo majú radikálne prejavy, ďalším dôvodom, prečo sa rodičia hnevajú, je to, že im deti neprejavujú úctu. Ak deti nedokážu byť ohľaduplné k svojim rodičom, starať sa o nich a opatrovať ich, potom majú rodičia pocit, že sa na ne nemôžu spoľahnúť, že sú to nevďačníci a vzdorovité deti, a rodičia sú z toho smutní a utrápení.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Boh odhaľuje, že rodičia majú od svojich detí očakávania, konkrétne očakávajú, že sa o nich deti postarajú až do smrti a zariadia im pohreb. Keď deti tieto očakávania nesplnia, cítia bolesť a sklamanie a myslia si, že ich vychovali nadarmo. Presne taký je môj stav. Tieto očakávania som od syna mala, už keď bol veľmi malý. Dúfala som, že sa o mňa postará v chorobe a očakávala som, že keď v budúcnosti zostarnem a budem nevládna, bude ma podporovať a starať sa o môj každodenný život, a že keď zomriem, zariadi mi pohreb. Keď syn dospel, kvôli prenasledovaniu zo strany ČKS som sa niekoľko rokov neodvážila vrátiť domov. Po návrate som sa dopočula, že mi syn nechal dom, a že sa tam na starobu môžem vrátiť bývať. Veľmi ma to potešilo a pomyslela som si, že syn je stále úctivý a spoľahlivý. Ale keď si namiesto mňa vybral svoju ženu, cítila som sa zronená a sklamaná. Myslela som si, že syn je nespoľahlivý a že som ho vychovala nadarmo. Keď ma syn prišiel navštíviť s vnučkou, potešilo ma to. Ale keď som sa s ním nemohla znova stretnúť, pretože som sa musela vyhnúť zatknutiu zo strany ČKS, obávala som sa, že ma syn už neprijme, a moje nádeje, že sa naňho na starobu budem môcť spoľahnúť, sa zrútili. Znova som podľahla bolestiam a nedokázala som sa sústrediť na cirkevnú prácu. Teraz som však pochopila, že koreňom mojej bolesti bola myšlienka „vychovávaj deti, aby sa o teba v starobe postarali“, a nedokázala som sa podriadiť Božej zvrchovanosti a Jeho usporiadaniam.

Potom som si prečítala viac Božích slov: „Pokiaľ ide o očakávanie rodičov, že ich deti im budú prejavovať synovskú úctu, na jednej strane musia vedieť, že všetko ovláda Boh a závisí to od Božieho ustanovenia. Na druhej strane musia mať rozum. Mať deti a vychovávať ich znamená pre rodičov samo osebe zažívanie niečoho výnimočného v živote. Od svojich detí si už veľa získal a zažil si ťažkosti a radosti rodičovstva. Tento proces je v tvojom živote bohatou skúsenosťou a, samozrejme, je aj nezabudnuteľný. Vyvažuje nedostatky a nevedomosť, ktoré existujú v tvojej ľudskej prirodzenosti. Z výchovy svojich detí si už získal to, čo si mal získať. Ak s tým nie si spokojný a požaduješ, aby ti tvoje deti slúžili ako posluhovači alebo otroci. Vyžaduješ, aby sa ti odplatili za láskavosť, že si ich vychoval, tým, že ti budú po celý svoj život prejavovať synovskú úctu. Ďalej vyžaduješ, aby sa o teba postarali v starobe, po smrti ťa uložili do rakvy a vystrojili ti poriadny pohreb, horko za tebou plakali, držali smútok a žialili za tebou tri roky a tak ďalej. Ak od detí očakávaš, že splatia svoj dlh týmito spôsobmi, potom je to nerozumné a chýba tomu ľudská prirodzenosť. Pokiaľ ide o zaobchádzanie s rodičmi, Boh od ľudí vyžaduje len to, aby svojim rodičom prejavovali synovskú úctu, a nevyžaduje, aby deti podporovali svojich rodičov až do ich smrti. Boh ľuďom nedáva túto zodpovednosť a povinnosť – nikdy nič také nepovedal. Boh len napomína deti, aby prejavovali svojim rodičom synovskú úctu. Prejavovanie synovskej úcty rodičom je všeobecné vyjadrenie so širokým záberom. Ak o tom dnes hovoríme konkrétne, znamená to plniť si svoje zodpovednosti v rámci svojich schopností a podmienok – to stačí. Je to také jednoduché, to je jediná požiadavka na deti. Ako by to teda mali rodičia chápať? Boh nevyžaduje, aby deti prejavovali svojim rodičom synovskú úctu, starali sa o nich v starobe a vystrojili im po smrti poriadny pohreb. Ako rodičia by ste sa mali vzdať svojho sebectva a nepožadovať, aby tvoje deti krútili okolo teba v každej záležitosti len preto, že ste ich priviedli na svet a vychovali. Ak sa tvoje deti netočia okolo teba a nepovažujú ťa za stredobod ich sveta, potom im neustále nadávaš, vyvolávaš v nich výčitky svedomia a hovoríš: ‚Si bezcitný nevďačník, neúctivý a neposlušný, a aj po tom, čo som ťa tak dlho vychovával, sa na teba stále nemôžem spoľahnúť.‘ Nie je správne neustále takto nadávať svojim deťom a klásť na ne bremená. Vyžadovať, aby ti deti prejavovali synovskú úctu a robili ti spoločnosť, starali sa o teba v starobe a vystrojili ti po smrti poriadny pohreb, aby na teba neustále mysleli, kamkoľvek idú, je vo svojej podstate nesprávny postup a neľudské zmýšľanie. Takéto zmýšľanie môže existovať vo väčšej či menšej miere v rôznych krajinách alebo medzi rôznymi etnickými skupinami, ale pri pohľade na tradičnú čínsku kultúru Číňania obzvlášť zdôrazňujú synovskú úctu. Od dávnych čias až po súčasnosť sa o tom vždy diskutovalo a považovalo sa to za súčasť ľudskej prirodzenosti a za štandard toho, či je niekto dobrý alebo zlý. Samozrejme, v spoločnosti sa vytvorila všeobecná nálada a verejná mienka. Ak deti neprejavujú synovskú úctu, sú zavrhnuté a odsudzované, ich rodičia sa cítia zahanbení a deti cítia, že nedokážu zniesť túto škvrnu na svojej povesti. Pod vplyvom rôznych faktorov sú rodičia tiež hlboko otrávení týmto tradičným zmýšľaním a bez premýšľania alebo rozlišovania požadujú, aby im deti prejavovali synovskú úctu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Čítaním Božích slov som pochopila, že myšlienka „vychovávaj deti, aby sa o teba v starobe postarali“ je nesprávna. Ako rodičia máme zodpovednosť a povinnosť vychovávať deti. Nemali by sme to brať ako obchod s našimi deťmi. Keďže sme sa rozhodli dať im život, máme zodpovednosť sa o ne starať. Je to presne ako keď sa zvieratá starajú o svoje mláďatá. Starostlivo sa o ne starajú, kým nedokážu prežiť samé. Toto všetko je súčasťou inštinktov, ktoré im dal Boh. Všetky zvieratá sa riadia týmto zákonom, aby sa všetky živé tvory mohli množiť a pretrvať. Ľudia nie sú výnimkou. Premýšľala som o tom, ako som vychovala svojho syna, a videla som, že to bol proces, ktorý obohatil moju životnú skúsenosť. Od jeho prvých slov, cez prvé kroky, až po nástup do školy a pomoc s domácimi prácami, to všetko vo mne vyvolávalo pocit zodpovednosti matky. Tiež vo mne mohla dozrieť moja ľudská prirodzenosť. Výchova našich detí je našou zodpovednosťou a povinnosťou ako rodičov, nie láskavosťou. Ale pretože som prijala tradičnú predstavu „vychovávaj deti, aby sa o teba v starobe postarali“, využila som jeho výchovu ako vyjednávací prostriedok, aby som s ním urobila obchod. Myslela som si, že keďže som ho vychovala, mal by okolo mňa behať a starať sa o mňa, keď zostarnem alebo ochoriem, a že keď zomriem, mal by mi vystrojiť veľkolepý pohreb. Moja výchova slúžila len na uspokojenie mojich telesných záujmov. Boh od ľudí vyžaduje len to, aby si plnili svoje povinnosti voči rodičom podľa svojej skutočnej situácie. Neexistuje požiadavka, aby sa deti starali o svojich rodičov na starobu alebo aby im zariaďovali pohreb. Ale ja som sa držala tradičných predstáv „vychovávaj deti, aby sa o teba v starobe postarali“ a „vychovávam syna, kým je malý, a on sa o mňa v starobe postará“, a tak som od syna požadovala, aby prevzal plnú zodpovednosť za môj život. Nebolo to úplne nerozumné a nanajvýš sebecké a opovrhnutiahodné? Vždy, keď som videla, že sa na syna nemôžem spoľahnúť, cítila som sa zronená a sklamaná, a že v živote niet nádeje. Dokonca som sa sťažovala na Boha, mysliac si, že napriek viere v Neho je môj život horší ako život tých, ktorí neveria. Neustále som sa obávala o svoju budúcnosť a nedokázala som sa sústrediť na svoje povinnosti. Videla som, že tradičná kultúrna myšlienka „vychovávaj deti, aby sa o teba v starobe postarali“ mi škodila a zväzovala ma, takže som nedokázala rozoznať správne od nesprávneho. Táto myšlienka je úplne absurdná!

Potom som si prečítala viac Božích slov: „Rodičia už od svojich detí v procese ich výchovy získali mnoho potešenia a porozumenia, čo je pre nich veľkou útechou a prínosom. Pokiaľ ide o to, či ti budú tvoje deti prejavovať synovskú úctu, či sa na ne môžeš v niečom spoľahnúť a čo od nich môžeš získať, tieto veci závisia od toho, či ste predurčení žiť spolu, a to závisí od Božieho predurčenia. Z iného hľadiska, to, v akom prostredí tvoje deti žijú, aké sú ich životné podmienky, či majú podmienky na to, aby sa o teba postarali, či sú finančne zabezpečené a či ti môžu poskytnúť materiálne potešenie a pomoc, tiež závisí od Božieho predurčenia. Navyše, to, či si ako rodič môžeš užívať materiálne veci, peniaze alebo citovú útechu, ktorú ti tvoje deti dávajú, tiež závisí od Božieho predurčenia. Nie je to tak? (Áno.) Toto nie sú veci, o ktoré ľudia môžu požiadať z vlastnej vôle. Vidíš, niektoré deti ich rodičia nemajú radi a nie sú ochotní s nimi žiť, ale Boh im predurčil žiť s ich rodičmi, nemôžu teda byť ďaleko od nich ani od rodičov odísť. Sú k svojim rodičom pripútaní po celý život – tí by ich nemohli odohnať, ani keby sa o to pokúsili. Na druhej strane, niektoré deti majú rodičov, ktorí sú veľmi ochotní s nimi žiť; sú nerozluční, po rozlúčení si vždy jedni druhým chýbajú, ale z rôznych dôvodov, ako je práca v zahraničí alebo bývanie na inom mieste po svadbe, ich od rodičov delí veľká vzdialenosť. Nie je pre nich ľahké stretnúť sa čo i len raz a musia si nájsť ten správny čas, aby si vôbec zatelefonovali alebo si dohodli videohovor; kvôli časovému posunu alebo iným nepríjemnostiam majú len občas príležitosť porozprávať sa s rodičmi. Nesúvisia všetky tieto zvláštne okolnosti s Božím predurčením? (Áno.) Nie je to niečo, o čom môžu rozhodnúť subjektívne priania rodiča alebo dieťaťa; v prvom rade to závisí od Božieho predurčenia. V inom ohľade sa rodičia obávajú, či sa budú môcť v budúcnosti na svoje deti spoľahnúť. V čom sa na ne chceš spoľahnúť? Že ti prinesú čaj a nalejú vodu? Čo je to za oporu? Nemôžeš to urobiť sám? Ak si zdravý a schopný postarať sa o seba, urobiť všetko sám, nie je to skvelé? Musí šťastie skutočne znamenať, že ti slúžia iní? Musí to znamenať, že si užívaš starostlivosť a spoločnosť svojich detí? Nemusí to tak byť. Ak si pripútaný na lôžko a neschopný pohybu a oni sa naozaj okolo teba točia a slúžia ti, predstavuje to pre teba šťastie? Keby si mal na výber, vybral by si si byť zdravý a nepotrebovať starostlivosť svojich detí, alebo by si si vybral byť pripútaný na lôžko s deťmi po boku? Čo by si si vybral? (Byť zdravý.) Je oveľa lepšie byť zdravý. Či už sa dožiješ 80, 90 alebo dokonca 100 rokov, môžeš sa o seba naďalej starať. To je dobrá kvalita života. Hoci môžeš zostarnúť, môžeš začať pomaly reagovať, môžeš mať zlú pamäť, menej jesť, robiť veci pomalšie a môžeš chodiť von s ťažkosťami, stále sa môžeš postarať o svoje vlastné základné potreby – to je úžasné! Stačí, keď ti deti občas zavolajú, aby ťa pozdravili, alebo prídu domov a zostanú s tebou počas sviatkov. Prečo od nich žiadať viac? Stále sa snažíš spoliehať na svoje deti; budeš šťastný len vtedy, keď sa stanú tvojimi otrokmi? Nie je sebecké, že takto uvažuješ?“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Po prečítaní Božích slov som zrazu uvidela svetlo. Či sa človek v živote môže tešiť zo starostlivosti a pozornosti svojich detí, alebo koľko materiálnej či citovej útechy môže od svojich detí dostať, to všetko závisí od Božieho ustanovenia. Nie je to niečo, čo sa stane len preto, že to chceme. Vezmime si napríklad môjho staršieho brata. Má päť detí, ale keď bol chorý, ani jedno sa o neho neprišlo postarať. Nakoniec sa o neho staral až do jeho smrti môj manžel. Pri spätnom pohľade som v posledných rokoch konania svojej povinnosti nebola v dobrom zdravotnom stave. Prekonala som niekoľko infarktov a zakaždým ma Boh ochránil a zachránil pred nebezpečenstvom. Raz som zrazu v srdci pocítila veľkú nevoľnosť a mala som pocit, akoby prestalo biť. Cítila som závrat, vôbec som sa nemohla hýbať a myslela som si, že asi zomriem. V srdci som sa modlila k Bohu: „Bože, môj život je v Tvojich rukách. Aj keby som tu dnes zomrela, som ochotná podriadiť sa Tvojej zvrchovanosti.“ Práve vtedy sa mladší brat z hostiteľskej rodiny vrátil z mesta. Bol lekár a spravil mi akupresúru, a po chvíli mi už nebolo tak zle. Videla som, ako Boh okolo mňa usporiadal ľudí, udalosti a veci, aby mi pomohli, a vedela som, že to je Božia zázračná ochrana. Keď nad tým premýšľam, aj v časoch, keď bol syn pri mne počas mojej choroby, tak som trpela rovnako, a keby mi Boh chcel vziať život, syn by bol bezmocný, aj keby tam bol. Môj osud je v Božích rukách, a moje zdravie je tiež pod Božou zvrchovanosťou a Jeho usporiadaním. Taktiež musím niesť zodpovednosť za svoj vlastný život, nemala by som sa vo všetkom spoliehať na syna a mala by som život zvládať samostatne bez neho. To je ten zmysel pre rozumnosť, ktorý by rodičia mali mať. Keď som si to uvedomila, moje srdce sa oveľa viac rozjasnilo.

Prečítala som si viac Božích slov a získala som istý náhľad na absurdnosť usilovania sa o veľkolepý pohreb a o to, aby ma deti odprevadili. Všemohúci Boh hovorí: „Aj keď ho vynesú v truhle na veľkolepom pohrebe, telo po uložení do zeme aj tak zhnije, však? Ľudia si myslia: ‚Mať pri sebe deti, ktoré ťa uložia do truhly, oblečú ti pohrebné šaty, nalíčia ťa a zorganizujú veľkolepý pohreb, je slávna vec. Ak zomrieš bez toho, aby ti niekto zorganizoval pohreb alebo ťa poriadne vyprevadil na poslednej ceste, je to, akoby celý tvoj život nemal poriadny záver.‘ Je táto myšlienka správna? (Nie, nie je.) V dnešnej dobe mladí ľudia nevenujú týmto veciam veľkú pozornosť, ale v odľahlých oblastiach sa stále nájdu ľudia a starší ľudia s malým prehľadom, ktorí veria, že deti sa musia o svojich rodičov v starobe postarať a po smrti ich poriadne vyprevadiť na poslednej ceste. Táto myšlienka a názor sú hlboko zakorenené v ich srdciach, a bez ohľadu na to, ako hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravde, neprijímajú to – aký to má konečný dôsledok? Dôsledkom je, že im to hlboko ubližuje. Tento nádor je v nich dlho ukrytý a budú ním otrávení. Keď ho vyrežú a odstránia, už ich nebude otravovať a ich životy budú slobodné. Akékoľvek nesprávne činy sú vedené absurdnými myšlienkami a názormi. Sú napríklad ľudia, ktorí sa boja, že po smrti zhnijú vo svojom dome, a tak si stále myslia: ‚Musím vychovať syna. Keď môj syn vyrastie, nemôžem ho nechať odísť veľmi ďaleko. Čo ak nebude pri mne, keď zomriem? Nemať niekoho, kto by sa o mňa v starobe postaral alebo ma po smrti poriadne vyprevadil na poslednej ceste – to by som v živote najviac ľutoval! Keby som mal niekoho, kto by to pre mňa urobil, potom by som nežil nadarmo. Bol by to dokonalý život. Nech sa deje čokoľvek, nemôžem byť terčom výsmechu.‘ Nie je to prehnitý spôsob myslenia? (Áno, je.) Je to zastarané a zdegenerované, prikladať fyzickému telu príliš veľkú dôležitosť! V skutočnosti je fyzické telo bezcenné: po tom, čo zažije narodenie, starobu, chorobu a smrť, nezostane nič. Iba ak si počas života získal pravdu a dosiahol spásu, môžeš žiť večne. Ak si nezískal pravdu, potom keď tvoje telo zomrie a zhnije, nezostane nič; bez ohľadu na to, aké úctivé sú k tebe tvoje deti, nebudeš si to môcť užiť. Keď človek zomrie a jeho deti ho pochovajú v truhle, môže to staré telo niečo cítiť? Môže niečo vnímať? (Nie, nemôže.) Vôbec nič nevníma. Ale v živote ľudia prikladajú tejto záležitosti veľkú dôležitosť a od svojich detí veľa vyžadujú, pokiaľ ide o to, či ich po smrti dokážu poriadne vyprevadiť na poslednej ceste – čo je hlúpe, však? (Áno, je.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Božie slová sú veľmi jasné. Po smrti človeka jeho duša odchádza. Jeho telo si nezachováva žiadne známky života a za pár dní sa rozloží. Aj keď jeho deti a vnúčatá nosia smútočné oblečenie a bez ohľadu na to, aký veľkolepý je pohreb, jeho telo už nič nevníma a on nebude o ničom vedieť. Je také hlúpe vyžadovať si po smrti veľkolepý pohreb! Ja som však túto záležitosť brala veľmi vážne a keď si môj syn vybral namiesto mňa svoju ženu, obávala som sa, že jedného dňa by som mohla zomrieť na vážnu chorobu a že ak by ma nikto nepochoval, môj život by sa skončil nedokonalo a úboho. Tieto moje myšlienky boli naozaj absurdné! V skutočnosti, v posledných dňoch Boh vyjadruje pravdu s cieľom vpraviť ju do ľudí, a len usilovaním sa o pravdu môžu ľudia žiť zmysluplný a hodnotný život. Boh určuje výsledok človeka podľa toho, či vlastní pravdu. Len získaním pravdy a životom podľa Božích slov môže človek získať večný život a bude privedený do krásneho konečného osudu. Ak sa človek počas svojho života neusiloval o pravdu alebo nepripravil dobré skutky, potom bez ohľadu na veľkoleposť jeho pohrebu, jeho duša pôjde do pekla. Vo svojej viere by som mala premýšľať o tom, ako sa usilovať o pravdu, ako sa usilovať o zmenu vo svojej povahe a o tom, ako dobre plniť povinnosť stvorenej bytosti. Až keď človek získa Božie schválenie, môže žiť život naplnený hodnotou a zmyslom. Ako povedal Boh: „V skutočnosti je fyzické telo bezcenné: po tom, čo zažije narodenie, starobu, chorobu a smrť, nezostane nič. Iba ak si počas života získal pravdu a dosiahol spásu, môžeš žiť večne.“ Som veriaca v Boha, a ak sa po smrti usilujem o slávu a spolieham sa na tieto veci, aby som žila, urobilo by to zo mňa hlupaňu a pochybovačku. Ako sa ku mne správa môj syn, to všetko je v Božom ustanovení. Aj keď sa o mňa nebude starať až do smrti a nezariadi mi pohreb, mala by som sa stále podriaďovať Božej zvrchovanosti a Jeho usporiadaniam. To je ten rozum, ktorý by som mala mať. Nachádzame sa v kritickom momente pre rozšírenie Božieho evanjelia, a to, čo by som mala robiť, je vážiť si čas, ktorý práve mám, konať svoju povinnosť praktickým spôsobom, vyzbrojiť sa väčšou pravdou a svedčiť o Bohu, a prispieť svojím dielom k rozšíreniu evanjelia o kráľovstve. Keď som teraz tieto veci pochopila, mám v živote správny cieľ a smer, cítim sa v srdci slobodná a oslobodená a už ma to v mojej povinnosti neovplyvňuje.