Všemohúci Boh hovorí: „Preto Je pre vás dobré, keď trpíte menšími obmedzeniami alebo útrapami; ak by ste boli týchto vecí ušetrení, boli by ste zničení a ako by ste potom mohli byť chránení? Dnes sa vám dostáva ochrany preto, lebo ste napomínaní, súdení a preklínaní. Ste chránení preto, lebo ste si veľa vytrpeli. V opačnom prípade by ste už dávno upadli do nemravnosti. Toto nie je spôsob, akým vám zámerne veci sťažovať – ľudskú prirodzenosť je ťažké zmeniť, musí to tak byť, aby sa zmenili ich povahy. Dnes v sebe nemáte ani len svedomie či rozum, aké mal Pavol, a dokonca ani jeho sebauvedomenie. Stále na vás treba vyvíjať nátlak a neustále vás treba napomínať a súdiť, aby ste prebudili svojho ducha. Napomínanie a súd sú tým najlepším pre váš život. V prípade potreby musí na vás prísť aj napomínanie faktami; len potom sa celkom podriadite. Bez napomínania a preklínania by ste neboli ochotní skloniť hlavy a podriadiť sa – taká je vaša prirodzenosť. Ak by ste pred očami nemali fakty, nemalo by to žiaden účinok. Váš charakter je až príliš prízemný a bezcenný! Bez napomínania a súdu by bolo ťažké podmaniť si vás a bolo by ťažké prekonať vašu nespravodlivosť a neposlušnosť. Vaša stará prirodzenosť je vo vás hlboko zakorenená. Ak by vás usadili na trón, nemali by ste predstavu o svojom mieste vo vesmíre, nieto ešte o tom, kam smerujete. Vy ani len neviete, odkiaľ pochádzate, ako by ste potom mohli poznať Pána stvorenia? Bez súčasného včasného napomínania a kliatob by váš konečný deň nastal už dávno. Nehovoriac o vašom osude – nebol by azda ešte vo väčšom bezprostrednom ohrození?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Praktizovanie (6)) Pri čítaní tohto úryvku z Božích slov som uvažovala, ako dlho som si už neuvedomovala seba samu, ako som žila s arogantnou povahou, pričom som konala zlo a vyrušovala prácu cirkvi, a potom bola z cirkvi vypudená. Hoci som v tom čase prežívala bolesť a utrpenie, hlboko som si vážila, že Božie napomínanie a súd voči ľuďom sú v skutočnosti láskou a aj veľkou ochranou.

Keď som bola v roku 2007 zvolená za cirkevnú vodkyňu, verila som v Boha len niečo vyše roka. V tom čase som bola plná nadšenia, aktívne som sa zúčastňovala na stretnutiach, polievala nováčikov a každý deň šírila evanjelium. Keď som to tak robila nejaký čas, všetka tá práca s evanjeliom, polievaním a rozvíjaním ľudí priniesla určité výsledky. Neskôr, keď niektorá cirkev zažívala slabý cirkevný život alebo mala zlé pracovné výsledky, vyššie vedenie ma požiadalo, aby som jej poskytla podporu. Po tom, čo som tam nejaký čas pôsobila, sa každá časť práce v danej cirkvi vrátila do normálneho chodu a v dôsledku toho ma bratia a sestry obzvlášť obdivovali. Bola som na seba hrdá a chodila som s hlavou vysoko vztýčenou. Myslela som si: „V riešení problémov som lepšia ako ostatní cirkevní vodcovia a som schopnejšia ako oni. Všetky cirkvi, ktoré som nejaký čas podporovala, mali výsledky, a zdá sa, že v cirkvi som skutočne talentovanou veliteľkou.“ Takto som slúžila ako cirkevná vodkyňa sedem rokov po sebe. V srdci som cítila, že som stvorená pre vodcovstvo, a moja arogancia sa stále stupňovala.

V zime 2015 ma dali do dvojice so sestrou Siyu a za prácu v cirkvi sme zodpovedali spoločne. Verila v Boha dlhšie než ja a svoje povinnosti konala svedomito a s bremenom, no po chvíli našej spolupráce som zistila, že v porovnaní so mnou má horšiu schopnosť rozlišovať, horšie duchovné spoločenstvo o pravde a slabší výkon pri konaní povinností. Z hĺbky duše som sa na ňu pozerala zvrchu a hoci ona už predtým vykonávala rôzne povinnosti, stále som si myslela, že ja som lepšia. Raz jeden z bratov povedal, že keď nedosahoval žiadne výsledky v šírení evanjelia a mal ťažkosti, Siyu vtedy jeho problém neprekukla a jej duchovné spoločenstvo a riešenie boli neúčinné. Keď som sa o tomto dozvedela, v mojom srdci sa zakorenilo silné opovrhnutie sestrou Siyu a pred našimi spolupracovníkmi som ju nahlas pokarhala slovami: „Ako by mohlo tvoje duchovné spoločenstvo riešiť problémy? Ako by mohlo pomôcť našim bratom a sestrám nájsť cestu?“ Siyu sklonila hlavu a ticho povedala: „Bolo to mojím slabým duchovným spoločenstvom.“ Vtedy som si nielenže neuvedomovala svoje problémy, ale ešte som bola aj nemilosrdná a ďalej ju kritizovala. V duchu som si myslela: „Naozaj sa nemáš čím pýšiť! Keby si neriešila niektoré všeobecné záležitosti, zaobišli by sme sa aj bez teba!“

Keď vo februári 2016 na jednom stretnutí spolupracovníkov s kazateľom kazateľ položil otázku a Siyu odpovedala prvá, ja som sa v duchu cítila nešťastne, uvažujúc: „Snažíš sa vyfúknuť mi moju pozíciu? Som tu a ešte som nič nepovedala, tak akým právom máš slovo ty?“ Prerušila som ju a vzala si slovo. V tej chvíli Siyu povedala: „Mám pocit, že ma obmedzuješ.“ V momente ma to vytočilo a pomyslela som si: „Ty tu na mňa žaluješ pred kazateľom a niekoľkými diakonmi a ja tak strácam tvár. Ako si budem stáť pevne za svojím v tejto cirkvi v budúcnosti? Ako ma budú všetci vnímať?“ Nahnevane som povedala: „A akým spôsobom ťa obmedzujem?“ Siyu sa už neodvážila pokračovať. Odvtedy som mala voči nej predsudky. Raz na stretnutí, keď jej duchovné spoločenstvo trvalo trochu dlhšie, som sa hneď rozčúlila. Prerušila som ju a nespokojne som povedala: „Buď stručná, nezachádzaj do takých detailov. Len mrháš časom.“ Na stretnutiach spolupracovníkov som ju dokonca pred niekoľkými spolupracovníkmi zámerne kritizovala, čím som ju zahanbila, aby som ukázala, že som lepšia než ona. Kritizovala som ju aj vtedy, keď som si všimla odchýlky v jej vykonávaní povinností. Toto všetko spôsobilo, že Siyu sa cítila ešte viac obmedzovaná. Potom sa intenzita jej duchovného spoločenstva na stretnutiach znížila a keď hovorila, vždy sledovala moje reakcie. Keď sa počas mojej neprítomnosti niečo vyskytlo, neodvážila sa robiť žiadne rozhodnutia. Niekoľkí diakoni sa dokonca radili o riešení všetkých svojich problémov priamo so mnou a všetko v cirkvi som musela riadiť ja. Ja som bola tou, ktorá musela prijímať rozhodnutia. Trochu ma to vtedy znepokojovalo, ale zároveň som cítila, že moje počínanie podporuje prácu cirkvi, s bremenom a pocitom zodpovednosti. Navyše, od môjho príchodu do tejto cirkvi sa cirkevný život v nej skutočne zlepšil a jednotlivé práce pokročili. Verila som, že som konala dobre, a tak som už nad tým príliš neuvažovala. Ďalej som pokračovala rovnako a keď moji spolupracovníci alebo bratia a sestry robili chyby vo svojich povinnostiach, vždy som sa postavila do pozície nadriadenej a hrešila ich. Bratia a sestry sa báli, že ich budem orezávať, a už sa viac nechceli zhromažďovať. Sestra, s ktorou som pracovala vo dvojici, sa dlho cítila utláčaná mojím obmedzovaním, plakala a chcela rezignovať. Keď som videla tento výsledok, trochu ma hrýzlo svedomie a uvedomila som si, že neustále hrešenie a kritizovanie druhých nie je vhodné. Potom som si však pomyslela: „Robím to predsa pre vaše dobro, nemám žiadne nekalé úmysly.“ Po takejto úvahe sa z môjho srdca vytratili všetky zostávajúce výčitky svedomia.

V septembri 2016 sa naša cirkev zlúčila s inou a vedúcimi skupiny sa stali dve sestry z tejto cirkvi: Chang Qing and Zheng Lu. Potrebovali sme vtedy rozvíjať novú vedúcu skupiny v polievaní. Uvažovali sme o sestre Zhao Rui: hoci jej duchovné spoločenstvo o pravde malo nedostatky, bola spoľahlivá a mala bremeno. Bola schopná vykonávať reálnu prácu, a tak sme chceli rozvíjať ju. Keď to Zheng Lu zistila, mala námietky. Verila, že iná sestra, hoci je vo viere pomerne nová a mladšia, má väčší potenciál na rozvoj a je vhodnejšia ako ona. Siyu mi to zreferovala hneď po návrate a moje srdce okamžite zaplnil nával hnevu. Uvažovala som: „Ja som zodpovedná za túto cirkev a ja v nej mám rozhodujúce slovo. Napriek tomu sem strkáš ten svoj nos. Si z inej cirkvi a napriek tomu otvorene narúšaš a vyrušuješ v oblasti, za ktorú ja nesiem zodpovednosť. Nenechám ťa vykonávať tvoju povinnosť a izolujem ťa, aby si už nemohla narúšať a vyrušovať. Toto je moje územie a ak ma nebudeš počúvať, môžeš odísť. V našej cirkvi veru nezostaneš.“ Nahnevaná som povedala niekoľkým diakonom: „Zheng Lu vyrušuje prácu. Odoberte jej povinnosti a izolujte ju, aby tu viac nemohla narúšať a vyrušovať!“ Vtedy ma jedna sestra upozornila slovami: „To, čo robíš, nie je vhodné. Ak robí niečo zlé, mali by sme s ňou hovoriť v duchovnom spoločenstve a usmerniť ju. Takýto postup pripomína skôr vylúčenie.“ Pomyslela som si: „Veď ani nepatrí do našej cirkvi. Ako by som ja mohla nevedieť, koho treba rozvíjať a koho nie? Okrem toho, hoci má Zhao Rui nedostatky, je spoľahlivá a dokáže robiť reálnu prácu. Už teraz nemôžem Zheng Lu ani vystáť a nechcem s ňou hovoriť v duchovnom spoločenstve.“ Neskôr som Zheng Lu izolovala sama, pričom cirkevných bratov a sestry som obišla.

Práve vtedy, keď sa moja arogantná povaha čoraz viac nafukovala, ma niektorí bratia a sestry nahlásili. Vrchné vedenie následne nariadilo, aby situáciu niekto vyšetril. Prečítali mi listy od bratov a sestier, ktorí ma nahlásili. Pre moju pretrvávajúcu aroganciu, samospravodlivosť, pre moje hrešenie a obmedzovanie iných určili, že som falošná vodkyňa so zlou ľudskou prirodzenosťou a z pozície ma odstránili. Keď som toto všetko počula, nedokázala som to prijať. Pomyslela som si: „Ako by ma mohli prepustiť? Verila som v Boha viac ako desať rokov a celé dni som trávila prácou a vydávaním sa Mu. Vždy som bola na čele všetkého, čo sa v cirkvi dialo. Tak ako by ma mohli prepustiť?“ Mala som pocit krivdy a cestou domov sa mi z očí nekontrolovateľne rinuli slzy. V tom čase nebol nikto poverený prevzatím práce, takže som na niektorých úlohách ešte dočasne spolupracovala. Nevnímala som to ako príležitosť, ktorú mi dal Boh, aby som činila pokánie. Namiesto toho som si myslela, že hoci som bola prepustená, stále som mohla pokračovať v práci. Zdalo sa, že cirkev sa bezo mňa nezaobíde. Ani sa nenazdám a opäť budem cirkev viesť. Jedna sestra mi raz na malom skupinovom stretnutí povedala: „Si nejaká pochudnutá.“ Odvetila som: „Doma som o sebe uvažovala a písala poznámky k pobožnostiam. Nenávidím sa a pri písaní plačem.“ Sestra reagovala: „Skutočne sa usiluješ o pravdu. Ešte aj po tom, čo ťa vyhodili, si píšeš poznámky k pobožnostiam.“ Ďalší pár sa pridal: „Sestra, dokážeš toho veľa vydržať a vydávať sa Bohu. Nemôžeme prijať fakt, že ťa odstránili. Vodkyňa tomu dokonca venovala osobitné stretnutie a duchovné spoločenstvo.“ Pokrytecky som povedala: „Bola som falošná vodkyňa a odstránenie som si zaslúžila. Nemali by ste stáť na mojej strane, mali by ste stáť na strane pravdy.“ Vo vnútri som však bola veľmi šťastná a myslela si: „Zdá sa, že bratia a sestry sa o mne dozvedeli a vedia, že mi bolo ukrivdené. Vedia, že som v cirkvi odviedla kus práce. Vyššie vedenie mohlo prepustiť moju spolupracovníčku, ale mňa prepustiť nemalo.“ Premýšľala som aj o tom, že väčšina listov s hláseniami, ktoré mi v ten deň prečítali, bola od mojich spolupracovníkov. To vo mne vyvolalo ešte väčší vzdor a neochotu to prijať: Orezávala som ich pre ich dobro, no oni tvrdili, že som ich hrešila a odhalili ma, čo viedlo k môjmu odstráneniu. Jednoznačne som robila pozitívne veci, ale oni to nevideli. Pracovala som tak tvrdo, no nedostalo sa mi uznania! V budúcnosti by som už na ich problémy nepoukazovala a som zvedavá, ako by si poradili bezo mňa. V tom období som si navonok plnila povinnosti, no vo vnútri som odolávala a vzpierala sa. Voči spolupracovníkom, ktorí ma odhalili, som cítila nenávisť. Keď sa mi prihovorili, ignorovala som ich a počas stretnutí som takmer nehovorila. Obmedzovala som ich, neustále sledovali, ako sa tvárim a zhromaždenia neboli účinné. Keď som videla túto scénu, nielenže som nemala pocit viny, ale skutočne som to cítila tak, že to ich správy a odhalenie zapríčinili moju bolesť. Jednoducho nevedeli, čo je správne. Svoju nespokojnosť som dokonca ventilovala pred bratmi a sestrami a hovorila som: „Prepustili ma a ešte odo mňa žiadali, aby som sa zúčastňovala na stretnutiach spolupracovníkov. Už nie som vodkyňa, tak prečo by som mala?“ Dokonca som si myslela: „Prepustili ma a napriek tomu odo mňa chceli, aby som čo-to urobila. Ešte stále závisí všetko odo mňa.“ O mesiac neskôr vedenie zistilo, že po prepustení som nad sebou neuvažovala a dokonca som vyjadrovala nespokojnosť pred bratmi a sestrami, a tak so mnou hovorili v duchovnom spoločenstve a odhalili ma. Ja som to však neprijala a k sestre, ktorá túto situáciu nahlásila, som prechovávala nenávisť. Myslela som si: „Verila som ti a ty si ma zradila tým, že si ma nahlásila. Keď ťa znova uvidím, určite ťa budem kritizovať.“ Počas zhromaždenia som plná hnevu túto sestru obvinila: „Už nikdy ti nebudem dôverovať. Nahlásila si ma za to, že som hovorila o svojej skazenosti.“ Ona tam len bezmocne sedela. Potom som ukrivdene povedala: „Už nikdy nebudem viesť. Prepustili ma a nedovolia mi vrátiť sa domov, miesto toho sa tu musím strápňovať. Je to akoby ma sekali tupým nožom.“ Spolupracovníci sa na mňa po týchto slovách prekvapene dívali a zhromaždenie sa opäť vďaka mne ocitlo v zmätku. Neskôr mi moja partnerská sestra pripomenula, že to bolo ventilovanie negativizmu. Ja som si to však vôbec neuvedomovala.

V tom čase som bola vzdorovitá a nebola som ochotná prijať prepustenie. Šírila som nespokojnosť, ventilovala negativitu a narúšala a vyrušovala cirkevný život. V priebehu dvoch mesiacov odhalili bratia a sestry viac ako dvadsať prípadov, kedy som narúšala a vyrušovala cirkevný život. Keď som počúvala jedno písomné obvinenie bratov a sestier za druhým, cítila som sa veľmi nepríjemne a najradšej by som sa bola vyparila. Vodkyňa povedala: „Prostredníctvom správ od bratov a sestier vidíme, že si neustále obmedzovala, hrešila a dokonca trestala ostatných členov cirkvi. Konala si svojvoľne a bezohľadne a bratia a sestry mali pocit, že ich obmedzuješ. V cirkvi si konala proti pravidlám. Po odstránení si zostala vzdorovitá a nespokojná, narúšala si cirkevný život a šírila si predstavy, ktoré mali ostatných zavádzať, a ktoré spôsobili, že bratia a sestry sa ťa zastávali. Na základe tvojich činov ťa vypudzujeme z cirkvi ako antikrista.“ Úplne ma to vtedy ohromilo. Niečo také som si nikdy nevedela ani predstaviť. Toľké roky som verila v Boha, a predsa som skončila takto. Moje srdce pohltila hrozná bolesť a celý svet sa mi rúcal pred očami. Okrem plakania som netušila, čo mám robiť. Čo za cestu ma to čaká bez Boha? Bála som sa čo i len pomyslieť. Zdalo sa, že môj život s Bohom sa skončil. Keď som sa v nasledujúcich dňoch modlila k Bohu, cítila som, že je veľmi ďaleko. Už som necítila Jeho prítomnosť. Bezcieľne som si listovala v Božích slovách, cítila som v sebe temnotu a prázdnotu a jedenie a pitie Jeho slov neprinášalo žiadne svetlo. Chcela som nájsť cestu v Božích slovách, ale cítila som, že dnešok je v porovnaní s minulosťou iný. Už som nebola členom Božej rodiny a On by ma už nechcel. A tak plynul každý deň v neustálom strachu. Potom ma zasiahla choroba. V tom čase som jedla len misku riedkej polievky denne, často som kričala od bolesti a žila ako v mrákotách, ako chodiaca mŕtvola. Nedalo sa mi ďalej žiť, a tak som sa naliehavo modlila k Bohu. V jedno ráno mi v mysli prebleskol úryvok Božích slov: „Boh rozumie každému človeku tak, ako matka rozumie svojmu dieťaťu. Rozumie ťažkostiam, slabostiam a potrebám každého človeka. Ba čo viac, Boh rozumie, akým ťažkostiam, slabostiam a zlyhaniam budú ľudia čeliť v procese vstupu do zmeny povahy. To sú veci, ktorým Boh rozumie najlepšie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Cesta praktizovania smerom k zmene povahy človeka) Jasne som si uvedomila, že to bolo Božie osvietenie. Cítila som, že Boh ma celkom neopustil. Stále bol pri mne a bdel nado mnou. Plakala som a modlila sa k Bohu: „Bože! Tak Ty si to so mnou nevzal. Stále si po mojom boku, sprevádzaš ma a vedieš…“ Cítila som, že Božie slová sú obzvlášť utešujúce, vyťahovali ma preč z pazúrov smrti a dodávali mi odvahu pokračovať. Moje srdce už nebolo také zúfalé. Potom som sa začala modliť k Bohu, aby zmenil môj stav.

Jedného dňa som začula skúsenostný chválospev s názvom „Božie slová ma opäť vzkriesili“: „Božie slová ma súdili ako ostrie prenikajúce do môjho srdca a videla som, ako hlboko som bola skazená. Nepodobala som sa ničomu ľudskému. Bola som taká arogantná, že mi chýbala akákoľvek štipka rozumu a akýkoľvek strach a podriadenosť voči Bohu. Moja povaha sa nezmenila, stále som bola zo satana, skutočne som bola z tých, čo odolávajú Bohu. Až po opakovanom súde som sa prebudila; až vtedy sa v mojom srdci objavili výčitky a odpor k sebe samej. Uprostred bolesti ma Božie slová utešovali a povzbudzovali, pričom mi umožnili znovu povstať z môjho padlého stavu. Želám si byť verná a podriadená, aby som splatila Božiu lásku, praktizovať pravdu a vykonávať povinnosť človeka. Vďaka Bohu za súdenie a očistenie mojej skazenosti. Zažila som, aká veľká je Jeho láska – Ó, Bože! Želám si dobre sa usilovať o pravdu, žiť nový obraz a prinášať útechu Tvojmu srdcu.“ (Nasledujme Baránka a spievajme nové piesne) Tento chválospev som počúvala stále dokola a neustále mi tiekli slzy. Každý riadok jeho textu sa dotýkal môjho srdca a presne vyjadroval, čo ma sužovalo. Moje svedomie bolo hlboko usvedčené. Keď som uvažovala o odstránení a obvineniach, ktorým som čelila, všetko to na mňa nastražil Boh s cieľom, aby som sa prebudila a kajúcne sa prinavrátila k Bohu. Bola to Božia láska a spása, no ja som to všetko odstrkovala. Ani raz som ich od Boha neprijala a nenaučila sa lekcie, ktoré sa ma Boh snažil naučiť. Postupne som prepásla všetky príležitosti, ktoré mi Boh dával. Teraz mi už žiadne šance nezostali. Bola som plná výčitiek a pocitu zadlženia a slzy mi nekontrolovateľne tiekli. Neskôr som si uvedomila, že som len stvorená bytosť a to, že dýcham, je len darom od Boha. Aj keby ma Boh viac nechcel, kým som nažive, mala by som Mu lásku splácať. Nemohla som prestať veriť v Boha len pre moje vypudenie. Až do posledného dychu musím pokračovať v nasledovaní Boha, uvažovať a spoznávať sa. Keď som si tieto veci uvedomila, začala som premýšľať, prečo som po toľkých rokoch, čo som verila v Boha, skončila vypudená.

Potom som si prečítala úryvok Božích slov: „Ak veríš v Boha už mnoho rokov, no nikdy si sa Mu nepodriadil, ak neprijímaš Jeho slová ako celok, a namiesto toho Boha žiadaš, aby sa ti podriadil a konal na základe tvojich predstáv, potom si najväčší vzbúrenec zo všetkých, si pochybovač. Ako by takíto ľudia mohli byť schopní podriadiť sa Božiemu dielu a slovám, ktoré sa nezhodujú s ľudskými predstavami? Najvzdorovitejší zo všetkých sú tí, ktorí sa Bohu zámerne vzpierajú a odolávajú Mu. Sú nepriateľmi Boha, antikristmi. Vždy zaujímajú nepriateľský postoj voči novému Božiemu dielu; nikdy nemajú najmenší sklon podriadiť sa, ani sa nikdy ochotne nepodriadili či nepokorili. Pred ľuďmi sa vychvaľujú, no nikdy sa nikomu nepodvolia. Pred Bohom sa považujú za majstrov kázania a pôsobenia na ľudí. Nikdy nevyhodia ‚poklady‘ vo svojom vlastníctve, berú ich totiž ako rodinné klenoty na uctievanie, kážu o nich iným a používajú ich na prednášanie tým hlupákom, ktorí ich zbožňujú. Určitý počet takýchto ľudí sa nájde aj v cirkvi. Dá sa povedať, že sú to ‚nezlomní hrdinovia‘, ktorí po celé generácie prebývajú v Božom príbytku. Kázanie slova (učenie) považujú za svoju najvyššiu povinnosť. Rok čo rok, generáciu po generácii s vervou presadzujú svoju ‚svätú a nedotknuteľnú‘ povinnosť. Nik sa ich neodváži dotknúť; niet človeka, ktorý by sa im odvážil otvorene vzoprieť. Stanú sa z nich ‚králi‘ v Božom príbytku a po celé veky nekontrolovateľne tyranizujú iných. Táto skupinka démonov sa snaží spoločne zničiť Moje dielo; ako môžem dovoliť, aby títo žijúci démoni jestvovali pred Mojimi očami?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, čo sa Bohu podriaďujú pravým srdcom, budú Bohom určite získaní) Súd v Božích slovách prebudil moje otupené srdce, najmä slová „pochybovač“, „antikrist“ a „démon“, ktoré mi prenikli až do srdca a spôsobili moju mimoriadnu skľúčenosť. Stále som uvažovala a pýtala sa: „Ako som po rokoch viery v Boha, obetovania rodiny a kariéry, znášania utrpenia a svedomitého konania povinností mohla byť označená za pochybovača, antikrista, ba dokonca démona?“ Keď som sa obzrela späť, myslela som si, že som dlhé roky viedla, vykonala viac práce ako niekoľkí spolupracovníci, vyriešila viac problémov a že si ma vyššie vedenie veľmi váži. To som vnímala ako svoje renomé a verila som, že mám lepšiu kvalitu ako ostatní, som v práci schopná a mám talent. Preto som sa stala arogantnou. Obzvlášť keď som bola vyslaná na podporu slabších cirkví a videla som rýchle výsledky vďaka praktickej spolupráci, tento úspech som pripisovala sebe. Mala som pocit, že dokážem vo všetkom vyniknúť a považovala som sa za nadradenú ostatným. Začala som všetkými pohŕdať. Keď sa kazateľ prišiel spýtať na prácu, považovala som sa za veľké zviera v cirkvi, s najväčšou autoritu hovoriť. Keď moja partnerka prehovorila prvá, myslela som si, že chce byť stredom pozornosti miesto mňa. Počas môjho pôsobenia v službe som ignorovala silné stránky svojich spolupracovníkov a často som ich arogantne poučovala a kritizovala z pozície nadradenosti. K sestre, s ktorou som bola vo dvojici, som sa správala ako šéfka. Hrešila som ju vždy, keď spravila niečo, čo sa mi nepáčilo, čím som ju obmedzovala. Pri plnení povinnosti konala rozpačito a neustále sledovala, v akom stave je práve moja nálada. O všetkej práci v cirkvi som rozhodovala ja a svojich kolegov som vytláčala z diania. Keď vedúca skupiny vyjadrila pochybnosti o mojom rozhodnutí, myslela som, že neuznáva moje vedenie, nemohla som ju zniesť a bez akejkoľvek konzultácie som ju izolovala a zbavila povinností, len aby som si upevnila vlastné postavenie. Pri pohľade späť na toto všetko, naozaj som si konala povinnosť? V cirkvi som bola panovačná a svojvoľná a všetkých bratov a sestry som nútila, aby ma počúvali a konali podľa mojej vôle. Nemonopolizovala som si azda moc a nerobila som všetky rozhodnutia v cirkvi? Pre svoju otupenosť a neoblomnosť som spáchala mnoho zla bez toho, aby som si to vôbec uvedomila. Keď Boh použil bratov a sestry, aby ma nahlásili, a ja som bola prepustená zo svojej pozície, nepovažovala som to za Božiu lásku a spravodlivosť, ktorá ma postretla. Neuvažovala som a nespoznala sa. Skôr som zostala spurná a nespokojná a svoje minulé obete a vydávanie sa využila ako kapitál v presvedčení, že som prínosnou vedúcou pracovníčkou, ktorá by nemala byť prepustená. Dokonca som si myslela, že ma spolupracovníci odhalili preto, že so mnou nevedeli vychádzať. Na stretnutiach spolupracovníkov som bola ako fúria, spôsobovala chaos a tvárila sa ukrivdene a vážne vyrušovala cirkevný život. Okrem toho som falošne prezentovala poznatky o sebe a zavádzala som bratov a sestry, aby sa postavili na moju stranu a bránili ma. Nárokovala som si všetku moc v cirkvi pre seba a nútila som druhých, aby ma počúvali. Dokonca som útočila na tých, ktorí mi odporovali a vylučovala ich. Odmietala som podriadiť sa prepusteniu, hlasno som mu odporovala a šírila som predstavy, aby som zavádzala bratov a sestry. Pri pohľade na moje činy sa ukázalo, že Božie slová ich presne odhalili: „Niet človeka, ktorý by sa im odvážil otvorene vzoprieť. Stanú sa z nich ‚králi‘ v Božom príbytku.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, čo sa Bohu podriaďujú pravým srdcom, budú Bohom určite získaní) Nikto sa ma neodvážil dráždiť či uraziť; nikto sa nedokázal prinútiť, aby ma odhalil alebo obvinil. Moja arogantná prirodzenosť sa vystupňovala až do hystérie. Neodhalila som len obyčajnú skazenú povahu, ale priam výbuch satanskej prirodzenosti. Preto nebolo prehnané označiť ma za antikrista. Spôsob, akým so mnou Boží dom naložil, bola Božia spravodlivosť, ktorú som dobrovoľne prijala. Tak veľmi som odolávala Bohu. Ani smrť nemohla vynahradiť moje zlé skutky a zaslúžila som si prekliatie! Opätovne som sa modlila k Bohu: „Ach, Bože! Spáchala som priveľa zla. Keby sa mi to nezjavilo skrz moje vypudenie a Tvoju spravodlivú povahu, neviem, koľko zla by som ešte napáchala. Bože, som ochotná vyznať sa a kajať sa pred Tebou. Aj keby si ma teraz nechal zomrieť, riadne sa podriadim.“

Neskôr som čítala Božie slová: „Ak vo svojom srdci skutočne chápeš pravdu, potom budeš vedieť, ako ju praktizovať a ako sa podriaďuješ Bohu, a prirodzene sa vydáš na cestu usilovania sa o pravdu. Ak je cesta, po ktorej kráčaš, správna a v súlade s Božími úmyslami, potom ťa pôsobenie Ducha Svätého neopustí – v takom prípade bude čoraz menšia pravdepodobnosť, že Boha zradíš. Bez pravdy je ľahké páchať zlo a ty ho budeš páchať aj napriek sebe samému. Ak máš napríklad arogantnú a namyslenú povahu, potom to, že ti niekto povie, aby si neodporoval Bohu, nič nezmení. Nemôžeš si totiž pomôcť a je to mimo tvojej kontroly. Neurobil by si to zámerne, ale pod vplyvom svojej arogantnej a namyslenej povahy. Tvoja arogancia a namyslenosť by spôsobili, že by si sa na Boha pozeral zvrchu a považoval by si Ho za bezvýznamného; spôsobili by, že by si sa vyvyšoval a neustále sa staval na obdiv; spôsobili by, že by si pohŕdal ostatnými a v tvojom srdci by neostal nik okrem teba samého; pripravili by ťa o Božie miesto v tvojom srdci a nakoniec by spôsobili, že by si zasadol na Božie miesto a vyžadoval by si, aby sa ti ľudia podriaďovali, pričom ako pravdu by ťa prinútili ctiť si vlastné myšlienky, idey a predstavy. Ľudia páchajú pod vplyvom svojej arogantnej a namyslenej povahy toľko zla! Na vyriešenie problému páchania zla musia najprv vyriešiť svoju prirodzenosť. Bez zmeny povahy by nebolo možné priniesť zásadné riešenie tohto problému.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len usilovaním sa o pravdu môže človek dosiahnuť zmenu povahy) Z Božích slov som pochopila, že moja schopnosť monopolizovať cirkev, brať veci do vlastnej réžie, hrešiť a obmedzovať svojich spolupracovníkov a vylučovať tých, ktorí sa odo mňa líšia, pramenila z mojej arogantnej a namyslenej prirodzenosti. Práve táto arogantná a namyslená prirodzenosť spôsobila, že som si o sebe tak veľa myslela a verila, že všetko, čo robím, je správne, a že bratia a sestry ma musia poslúchať. Každý, kto so mnou nesúhlasil, bol vylúčený a potrestaný. Satanove jedy, napríklad „Len Ja som zvrchovaný pán celého vesmíru“ a „Nech sa darí tým, čo sa mi podriaďujú, a nech zahynú tí, čo mi odporujú“, vo mne podporovali stále väčšiu arogantnosť a namyslenosť. V cirkvi som si robila, čo sa mi zachcelo, až som sa stala nezvládnuteľným a nekontrolovateľným nadutcom a stratila akékoľvek svedomie a rozum, bez ľudskej prirodzenosti. Ak by som sa nezmenila, nakoniec by ma Boh vyradil a potrestal za to, že som si Ho znepriatelila. Uvažovala som, ako ma Boh vychoval a ako mi dal príležitosti praktizovať vodcovstvo. Jeho úmyslom bolo, aby som sa prostredníctvom takýchto príležitostí usilovala o pravdu a tiež aby som bola s pravdou v duchovnom spoločenstve a tak podporovala bratov a sestry a pomáhala im. Ja som sa však hrala na kráľa a monopolizovala si moc v cirkvi, hrešila a karhala som každého brata a sestru, ktorí odhalili skazenosť, a mala ich za otrokov, ktorých treba poučovať a trestať. Kedykoľvek niekto spochybnil moje rozhodnutia, zarazila som ho a potrestala. Bola som taká zlá! Bez ohľadu na to, koľko bolesti som spôsobila bratom a sestrám a koľko vyrušovania som vniesla do cirkevného života, zostávala som bezcitná a necitlivá. Dokonca aj potom, čo ma cirkev prepustila pre moje činy, som sa stále nekajala a myslela si, že som talentovaná a pre Boží dom nepostrádateľná. Pokračovala som vo vyrušovaní a narúšaní cirkvi a v šírení nespokojnosti v nej, pričom som bratov a sestry ťahala na svoju stranu, aby ma bránili. Prirodzenosť týchto skutkov bola v mojom vzdore voči tomu, ako so mnou cirkev zaobchádzala. Bolo to odolávanie a nepriateľstvo voči Bohu. Moje vypudenie z cirkvi plne odhalilo Božiu spravodlivosť a bola to výlučne moja vina. Spomínajúc na výjavy z minulosti, cítila som sa hlboko odsúdená. Tak veľmi som sa nenávidela, že som si viackrát dala facku, ale moje priestupky boli nenapraviteľné. Uvažovala som o bratoch a sestrách, ktorým som ublížila, a najskôr som šla k sestre, na ktorú som sa mohla obrátiť. S plačom som jej povedala: „Teraz vidím, že som nemala ľudskú podobu. Keď sme spolupracovali, dívala som sa na teba zvrchu a vravela veci, ktoré ťa zraňovali, aby som ťa hrešila a obmedzovala. Teraz si uvedomujem, že som nebola ani človek; bola som taká arogantná. Ospravedlňujem sa ti!“ Sestra bola so mnou v duchovnom spoločenstve, utešovala ma a nabádala ma, aby som sa z tejto okolnosti poučila. Keď som sa tomuto vypudeniu konečne podriadila, cítila som sa oveľa lepšie. Zdrvujúci pocit strachu a bezmocnosti sa začal zmierňovať. Keď som uvažovala o svojich činoch, akoby mi tŕne prebodávali srdce. Pohľad späť bol neznesiteľný. Ak by som aj napokon nedosiahla dobrý výsledok, chcela som sa podriadiť a kajať! Aby som vyrovnala svoj dlh, podporovala som slabých a negatívnych bratov a sestry najlepšie ako som vedela. Pre bratov a sestry som u seba doma organizovala aj stretnutia. Ponorila som sa do Božích slov, písala som články so skúsenostnými svedectvami a nevedomky som opäť začala cítiť Božiu prítomnosť. Zakúsila som vedenie a riadenie v Božích slovách a moje srdce sa cítilo oveľa viac naplnené.

O dva roky neskôr nastal deň, keď som začula jednu sestru hovoriť, že cirkev ma chce prijať späť. V duchu som bola šťastná, no i tak som tomu nemohla celkom uveriť. Pomyslela som si: „Ak sa niekedy vrátim do cirkvi, nebudem už znova páchať zlo, ako tomu bolo predtým.“ Na moje prekvapenie sa so mnou o dva dni neskôr stretol vodca a povedal: „Dozvedeli sme sa o tvojom kajúcnom správaní po tvojom vypudení vrátane zhromažďovania a podpory bratov a sestier a odhalenia tvojho vlastného zla. Na základe posúdenia podľa princípov sa cirkev rozhodla obnoviť tvoj cirkevný život. Si ochotná vrátiť sa?“ Celá rozrušená som opakovala: „Som ochotná, som ochotná.“ Cestou domov bolo moje srdce plné radosti a najradšej by som hlasno kričala: „Bože! Bože! Som späť v Tvojom dome.“ V tej chvíli mi všetko pripadalo úžasné a horkosť minulosti sa rozplynula. Keď som prišla domov, bola som taká nadšená, že som nevedela, čo mám Bohu povedať. Len som sa v slzách modlila: „Bože, opäť raz môžem žiť cirkevný život s mojimi bratmi a sestrami. Bože, ďakujem ti! Bože! Ďakujem ti!“ Potom som si opäť konala svoje povinnosti. Vážila som si túto príležitosť vykonávať svoje povinnosti a nechcela som odolávať Bohu zlými skutkami tak ako predtým. Hlboko som zakúsila, že Božia spravodlivá povaha je živá a reálna. Či sa Boh hnevá, alebo je voči ľuďom milosrdný a tolerantný, je to prejav Jeho spravodlivej povahy. Videla som, že všetky Božie skutky smerované k ľuďom sú z lásky a pre ich spásu.

V novembri 2020 som bola v cirkevných voľbách zvolená za diakonku pre evanjelium. Keď som sa zamyslela nad tým, ako moje zlé skutky v minulosti narúšali a vyrušovali prácu cirkvi, uvedomila som si, že tentoraz mi Boží dom dal príležitosť na pokánie a ja musím obstáť. Pri vykonávaní svojich povinností som sa už nemohla spoliehať na svoju arogantnú povahu. Jedného dňa som si prečítala úryvok z Božích slov: „Ak si ako vodca alebo pracovník vždy myslíš, že si nad ostatnými, vyžívaš sa vo svojej povinnosti, akoby to bola vládna funkcia, vždy sa oddávaš výhodám svojho postavenia, vždy si robíš vlastné plány, vždy uvažuješ o vlastnej sláve, zisku a postavení a tešíš sa z nich, vždy konáš na vlastnú päsť a vždy sa snažíš získať vyššie postavenie, riadiť a ovládať viac ľudí a rozširovať rozsah svojej moci, je to problém. Je veľmi nebezpečné považovať dôležitú povinnosť za príležitosť užívať si svoje postavenie, akoby si bol vládnym činiteľom. Ak sa vždy správaš takto, nechceš spolupracovať s inými, nechceš svoju moc oslabiť a podeliť sa o ňu s niekým iným, nechceš, aby ťa niekto iný predbehol a aby ti ukradol svetlá reflektorov, a chceš si len užívať moc sám, potom si antikrist. Ak však často hľadáš pravdu, praktizuješ vzdorovanie svojmu telu, svojim pohnútkam a myšlienkam a dokážeš aktívne spolupracovať s inými, otvoriť svoje srdce, aby si sa poradil a hľadal s inými, pozorne počúvaš nápady a návrhy iných a prijímaš rady, ktoré sú správne a v súlade s pravdou, bez ohľadu na to, od koho pochádzajú, potom praktizuješ múdrym a správnym spôsobom a dokážeš sa vyhnúť tomu, aby si sa vydal nesprávnou cestou, čo je pre teba ochranou. Musíš sa vzdať vodcovských titulov, zanechať špinavý vzduch postavenia, považovať sa za obyčajného človeka, byť na rovnakej úrovni s ostatnými a zodpovedne pristupovať k svojej povinnosti. Ak k svojej povinnosti vždy pristupuješ ako k oficiálnemu titulu a postaveniu alebo nejakému vavrínu a predstavuješ si, že ostatní sú tu preto, aby pracovali pre tvoje postavenie a slúžili mu, je to problematické a Boh ťa bude nenávidieť a zhnusíš sa Mu. Ak veríš, že sa rovnáš ostatným, len máš o niečo väčšie poverenie a zodpovednosť od Boha, ak sa dokážeš naučiť postaviť sa im na roveň a dokonca sa dokážeš znížiť k tomu, aby si sa ostatných pýtal na ich názor, a ak dokážeš úprimne, sústredene a pozorne počúvať, čo hovoria, potom budeš spolupracovať s ostatnými v harmónii.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod: Chceli by, aby sa ostatní podriaďovali len im, nie pravde ani Bohu (Prvá časť)) Božie slová mi ukázali cestu k praktizovaniu. Boh od nás žiada, aby sme sa zbavili dojmu svojho vodcovstva a harmonicky spolupracovali s ostatnými, aby sme netrvali na svojom, viac počúvali rady druhých a učili sa z ich silných stránok. Len tak môžeme primerane vykonávať svoje povinnosti. V minulosti som si myslela, že dlhé roky vykonávam povinnosti vodkyne a mám pracovné skúsenosti, a že to je určitý druh kapitálu. Vždy som verila, že som lepšia ako ostatní. Nevidela som silné stránky svojich bratov a sestier, a tak som im len ubližovala. Jediné, čo som vnášala do práce cirkvi, bolo vyrušovanie. Teraz som si uvedomila, že moja partnerská sestra bola pri vykonávaní svojich povinností stabilná a zaťažená bremenom. Ak si všimla, že niekto koná proti princípom, ponúkla mu usmernenie a pomoc. Ja som si však nevážila jej silné stránky a často som sa na ňu pozerala zvrchu. Väčšinou som nedbala na jej rady a dokonca som ju obmedzovala. Keď som o tom uvažovala, cítila som hanbu a bolo mi jej ľúto. Každý má svoje silné stránky. Boh nás spojil do dvojice, aby sme si pomáhali, navzájom sa jedna od druhej učili a vzájomne si dbali na zodpovednosť, aby sme nemohli zblúdiť. Takáto prax bola pre prácu cirkvi prospešná. Teraz som sa musela zmeniť. Pri konaní svojich povinností som musela hľadať pravdu, viac počúvať rady iných a nespoliehať sa na vlastné skúsenosti a schopnosti. Musela som nasledovať cestu, ktorú ukazovali Božie slová.

Počas jedného zhromaždenia sme diskutovali o ťažkostiach a problémoch týkajúcich sa jedného potenciálneho príjemcu evanjelia. Môj názor sa líšil od názoru jednej zo sestier a keď som predostrela svoj pohľad, ona so mnou nesúhlasila. Bolo mi trochu trápne a myslela som si: „Len nedávno som mala pri šírení evanjelia určité výsledky, keď som sa riadila vlastným prístupom. Si mladšia a menej skúsená v práci s evanjeliom, ako by si mohla chápať, ako pristupovať k týmto otázkam?“ V duchu som začala arogantne trvať na svojich názoroch. V tej chvíli som si spomenula na tieto Božie slová: „Ak veríš, že sa rovnáš ostatným, len máš o niečo väčšie poverenie a zodpovednosť od Boha, ak sa dokážeš naučiť postaviť sa im na roveň a dokonca sa dokážeš znížiť k tomu, aby si sa ostatných pýtal na ich názor, a ak dokážeš úprimne, sústredene a pozorne počúvať, čo hovoria, potom budeš spolupracovať s ostatnými v harmónii.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod: Chceli by, aby sa ostatní podriaďovali len im, nie pravde ani Bohu (Prvá časť)) Práve vtedy som si uvedomila, že jej odmietnutie môjho názoru by mi mohlo pomôcť zbaviť sa môjho povýšeneckého postoja a naučiť sa spolupracovať v harmónii s ostatnými a počúvať ich rady. Po dôkladnom zvážení som zistila, že návrh tejto sestry bol vhodný a mal svoje výhody. V tej chvíli som si uvedomila, že v minulosti som bola príliš samospravodlivá, myslela som si, že som niečo viac a nedbala na rady od iných. Bola som príliš arogantná. Tiež som videla, ako Duch Svätý na každého pôsobí ináč. Bez ohľadu na to, kto ponúka svoje návrhy, musíme sa snažiť viac počúvať a hľadať a navzájom sa učiť zo svojich silných i slabých stránok, aby sme svoju prácu vykonávali dobre. Teraz, keď bol návrh sestry vhodný, mala by som ho prijať. Povedala som: „Spravme to podľa tvojho plánu.“ Keď som vlastné názory odložila bokom a počúvala sestrinu radu v záujme práce cirkvi, cítila som sa sebaisto. Neskôr, keď sme čelili problémom pri vykonávaní povinností, každý sa podelil o svoje názory. Prijímala som od bratov a sestier akékoľvek vhodné návrhy, ktoré by mohli problém vyriešiť. Keď ma bratia a sestry upozornili na moje problémy, dokázala som ich prijať a uvažovať o nich, hoci som sa cítila nepríjemne. Keď som to nejaký čas takto praktizovala, spravila som pokrok a so svojimi bratmi a sestrami som dokázala normálne komunikovať.

Hoci bolo pre mňa vypudenie veľmi bolestivé, pomohlo mi lepšie spoznať moju hlboko zakorenenú arogantnú prirodzenosť. Pre niekoho takého arogantného, ako som bola ja, by bolo ťažké zmeniť sa, ak by som nezakúsila takéto okolnosti. Ak by som sa nezmenila, napokon by som bola odhalená a vyradená. Toto prepustenie a vypudenie sú pre mňa veľkou Božou láskou a spásou. Z hĺbky svojho srdca vzdávam Bohu úprimnú chválu!