Pracujem ako kazateľka v cirkvi a som zodpovedná za prácu niekoľkých cirkví. Jednej noci v januári 2024 mi sestra Liu Min preposlala dokument o vypudení Judášky Zhang a povedala mi: „Zhang po zatknutí zapredala mnoho vodcov a pracovníkov. Zapredala aj teba. Musíš byť opatrná.“ Cítila som sa trochu nervózna a pomyslela som si: „Zhang ma zapredala, takže som sa teraz stala terčom prenasledovania ČKS. Jedného dňa ma môžu zatknúť, takže musím byť naozaj opatrná!“ Jedného dňa v apríli som dostala ďalší list od spolupracovníčky, v ktorom stálo: „Po zatknutí sa Yu stala Judáškou a zapredala ťa, ale neviem, či identifikovala tvoju fotografiu. Musíš byť opatrná.“ Keď som to počula, robila som si ešte väčšie starosti a premýšľala som: „Ak má polícia ČKS moju fotku a dokonca požiada Judáša, aby ma identifikoval, potom som v naozaj nebezpečnej situácii! Teraz sú všade kamery s vysokým rozlíšením, ako aj sledovanie dronmi. Všade, kam pôjdem, budem sledovaná a je len otázkou času, kedy ma zatknú! Keď polícia chytí vodcov a pracovníkov, prenasleduje ich až na smrť. Ak ma zatknú a nevydržím mučenie, stanem sa Judáškou alebo ma ubijú na smrť, nebude potom moja viera márna?“ Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa bála. Cítila som, že byť vodkyňou alebo pracovníčkou je príliš nebezpečné. V tom čase práca na evanjeliu v cirkvách, za ktoré som bola zodpovedná, neprinášala výsledky. Chcela som ísť a zistiť, prečo práca neprináša výsledky, ale potom som pomyslela na to, ako ma prenasleduje ČKS, a prostredie cirkví, za ktoré som zodpovedala, nebolo dobré. Keby ma cestou tam zbadala polícia ČKS, mohli by ma kedykoľvek zatknúť. Keď som na to pomyslela, neodvážila som sa ísť. V tom čase mnohí bratia a sestry žili v strachu a bojazlivosti a boli pasívni pri konaní svojich povinností. Najmä v práci na evanjeliu nebolo vidieť žiadne zlepšenie. Hoci som stále písala listy, aby som dohliadala na prácu, veľký pokrok nenastal.

Jedného večera som dostala list od vyšších vodcov. Stálo v ňom: „Práca na evanjeliu v niektorých cirkvách neprináša žiadne výsledky. Ako kazateľka by si mala ísť do cirkví, aby si osobne pochopila situáciu, odhalila problémy a vyriešila ich.“ Keď som si to prečítala, trochu som odolávala a pomyslela som si: „Všetky cirkvi, za ktoré zodpovedám, sú v zlom prostredí. Je pre mňa trochu príliš nebezpečné ísť tam a dohliadať na prácu. Okrem toho je zatýkanie vodcov a pracovníkov hlavným cieľom ČKS. Ak ma zatknú, môžem dokonca prísť o život. Radšej nikam nepôjdem. Mala by som sa len niekde ukryť a písať listy, aby som sledovala prácu. Takto to bude bezpečnejšie.“ Keď som si to pomyslela, cítila som vnútorný nepokoj. Práca na evanjeliu v cirkvách, za ktoré som bola zodpovedná, v podstate stagnovala a musela som tam okamžite ísť, aby som to vyriešila. Ale bála som sa, že ma chytia, a tak som nenabrala odvahu. Nevedela som, čo mám robiť. Žila som v obavách a úzkosti. Na druhý deň som dostala ďalší list od vyšších vodcov. Stálo v ňom: „Cirkvi, za ktoré zodpovedáš, robia pomalý pokrok v rôznych pracovných úlohách. Bratia a sestry žijú v bojazlivosti a sú veľmi pasívni pri konaní svojich povinností. Mala by si sa tam ísť pozrieť.“ Po prečítaní listu od vodcov som vedela, že by som mala ísť do cirkví a skutočne vyriešiť problémy. Potom som však pomyslela na to, ako pred časom polícia ubila jedného vodcu na smrť tri dni po zatknutí, a rástla vo mne bojazlivosť. Dokonca som chcela vykonávať obyčajnú povinnosť, kde by som nemusela podstupovať také veľké riziko. Uvedomila som si, že môj stav je nesprávny, a hľadala som Božie slová, aby som to vyriešila.

Počas mojich ranných duchovných pobožností som čítala pasáž Božích slov citovanú vo videu so skúsenostným svedectvom, ktorá mi veľmi pomohla. Všemohúci Boh hovorí: „Keď ľudia nie sú schopní vidieť skrz, pochopiť a prijať Bohom ovládané prostredia a Jeho zvrchovanosť alebo sa im podriadiť, a keď v každodennom živote čelia rôznym ťažkostiam, prípadne keď sú tieto ťažkosti väčšie než to, čo normálni ľudia dokážu uniesť, podvedome pociťujú najrôznejšie obavy, úzkosť, ba dokonca aj tieseň. Nevedia, aký bude zajtrajšok, pozajtrajšok alebo aká bude ich budúcnosť, a tak sa cítia skľúčení, úzkostní, a robia si starosti o všelijaké veci. Aký je kontext, ktorý vyvoláva tieto negatívne emócie? Je to to, že neveria v Božiu zvrchovanosť – to znamená, že nie sú schopní veriť v Božiu zvrchovanosť a vidieť ju naplno a nemajú vo svojich srdciach pravú vieru v Boha. Aj keď vidia skutočnosti Božej zvrchovanosti na vlastné oči, nerozumejú jej ani jej neveria. Neveria v to, že Boh má zvrchovanosť nad ich osudom, ani v to, že celý ich život je v Božích rukách, a tak v ich srdciach vzniká nedôvera voči Božej zvrchovanosti a usporiadaniam, a potom vznikajú sťažnosti a nie sú schopní sa podriadiť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) „Ak sa ľudia usilujú o pravdu, neuviaznu v týchto ťažkostiach a neupadnú do negatívnych emócií tiesne, úzkosti a obáv. Naopak, ak sa neusilujú o pravdu, tieto ťažkosti ich opantajú tak, že nebudú schopní uniknúť, a ak ich nebudú schopní vyriešiť, nakoniec sa stanú negatívnymi emóciami, ktoré sa zauzlia v hĺbke ich sŕdc, čo ovplyvní ich normálny život a normálne vykonávanie povinnosti, a v dôsledku toho všetkého sa budú cítiť utláčaní a neschopní nájsť oslobodenie – to je výsledok, ktorý budú mať na ľudí.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Z Božích slov som pochopila, že môj strach zo zatknutia a ubitia na smrť bol v skutočnosti spôsobený nepochopením Božej všemohúcnosti a zvrchovanosti: Neverila som, že všetko je pod Božou zvrchovanosťou. Pretože ma zapredala Judáška a teraz som bola terčom ČKS, bála som sa, že ak ma zatknú a nevydržím mučenie, stanem sa Judáškou alebo ma ubijú na smrť a stratím šancu na spásu. Takže som sa neodvážila ísť do cirkví vyriešiť problémy. Nechcela som sa podriadiť prostrediu, ktoré Boh pre mňa ovládal. Dokonca som sa sťažovala, že vykonávanie povinností vodcov a pracovníkov je príliš nebezpečné, a chcela som vykonávať nejakú obyčajnú povinnosť, ktorá nepredstavuje žiadne veľké riziká. Neprejavila som Bohu vôbec žiadnu vernosť ani podriadenosť!

Potom som čítala viac Božích slov a získala som určité pochopenie svojho stavu. Všemohúci Boh hovorí: „Na čo ešte myslia niektorí antikristi okrem toho, že berú ohľad na vlastnú bezpečnosť? Vravia: ‚Práve teraz je naše prostredie nepriaznivé, takže menej ukazujme tvár a menej kážme evanjelium. Tak je menej pravdepodobné, že nás chytia, a práca cirkvi nebude zničená. Ak sa vyhneme chyteniu, nestaneme sa Judášom a potom budeme môcť zotrvať aj v budúcnosti, však?‘ Neexistujú vari antikristi, ktorí používajú takéto výhovorky na zavádzanie svojich bratov a sestier? Niektorí antikristi sa veľmi boja smrti a vedú hanebné životy. Majú tiež radi povesť a postavenie a sú ochotní prevziať vodcovské úlohy. Hoci vedia, že: ‚Práca vodcu nie je ľahká – ak veľký červený drak zistí, že som sa stal vodcom, stanem sa známym, môžem sa dostať na zoznam hľadaných osôb, a len čo ma chytia, môj život bude v ohrození,‘ v záujme toho, aby sa mohli oddávať výhodám tohto postavenia, tie nebezpečenstvá ignorujú. Keď slúžia ako vodcovia, oddávajú sa len svojmu telesnému pôžitku a nezapájajú sa do skutočnej práce. Okrem toho, že si kde-tu dopisujú s rôznymi cirkvami, nerobia nič iné. Skrývajú sa na nejakom mieste, s nikým sa nestretávajú, držia sa v ústraní a bratia a sestry nevedia, kto je ich vodca – až natoľko sa boja. Nie je teda správne povedať, že sú vodcami len z titulu? (Áno.) Ako vodcovia sa nevenujú žiadnej skutočnej práci a starajú sa len o to, aby sa skryli. Keď sa ich ostatní pýtajú: ‚Aké je to byť vodcom?‘, povedia: ‚Som neuveriteľne zaneprázdnený a kvôli bezpečnosti sa musím neustále sťahovať. Toto prostredie je také znepokojujúce, že sa nemôžem sústrediť na svoju prácu.‘ Neustále majú pocit, že ich sleduje množstvo očí, a nevedia, kde sa bezpečne ukryť. Okrem toho, že sa prestrojujú, skrývajú na rôznych miestach a nezostávajú na jednom mieste, denne nerobia žiadnu skutočnú prácu. Existujú takí vodcovia? (Áno.) Aké princípy nasledujú? Títo ľudia hovoria: ‚Prešibaný zajac má tri nory. Aby sa zajac ochránil pred útokom predátora, musí si pripraviť tri nory, do ktorých sa môže ukryť. Ak človek narazí na nebezpečenstvo a musí utiecť, no nemá sa kde ukryť, je to prijateľné? Musíme sa učiť od zajacov! Bohom stvorené zvieratá majú túto schopnosť prežitia a ľudia by sa od nich mali učiť.‘ Odkedy prevzali vodcovské úlohy, uvedomili si toto učenie a dokonca veria, že pochopili pravdu. V skutočnosti sú hrozne vystrašení. Len čo sa dopočujú o vodcovi, ktorý bol nahlásený polícii, pretože miesto, kde býval, bolo nebezpečné, alebo o vodcovi, ktorý bol cieľom špiónov veľkého červeného draka, pretože príliš často chodieval von konať svoju povinnosť a stýkal sa s príliš mnohými ľuďmi, a ako títo ľudia nakoniec skončili zatknutí a odsúdení, okamžite sa zľaknú. Pomyslia si: ‚Ó nie, budem ja ten ďalší, kto bude zatknutý? Musím sa z toho poučiť. Nemal by som byť príliš aktívny. Ak sa môžem vyhnúť vykonávaniu niektorých prác cirkvi, nebudem ich robiť. Ak sa môžem vyhnúť ukazovaniu tváre, nebudem ju ukazovať. Čo najviac obmedzím svoju prácu, nebudem chodiť von, nebudem sa s nikým stýkať a zabezpečím, aby nikto nevedel, že som vodca. Kto si dnes môže dovoliť starať sa o niekoho iného? Už len zostať nažive je výzva!‘ Odkedy prevzali úlohu vodcu, nevykonávajú žiadnu prácu, len nosia tašku a skrývajú sa. Žijú v napätí, v neustálom strachu, že ich chytia a odsúdia. Predpokladajme, že začujú niekoho povedať: ‚Ak ťa chytia, zabijú ťa! Keby si nebol vodca, ale len obyčajný veriaci, mohli by ťa prepustiť po zaplatení malej pokuty, ale keďže si vodca, ťažko povedať. Je to príliš nebezpečné! Niektorí vodcovia alebo pracovníci, ktorých chytili, uprednostnili smrť, než by mali poskytnúť akékoľvek informácie, a polícia ich ubila na smrť.‘ Len čo sa dozvedia o tom, že niekoho ubili na smrť, ich strach ešte zosilnie a začnú sa ešte viac báť pracovať. Každý deň myslia len na to, ako sa vyhnúť dolapeniu, ako sa vyhnúť ukazovaniu svojej tváre, ako sa vyhnúť sledovaniu a ako sa vyhnúť kontaktu so svojimi bratmi a sestrami. Lámu si hlavy premýšľaním o týchto veciach a úplne zabúdajú na svoje povinnosti. Sú títo ľudia verní? Dokážu takíto ľudia zvládnuť nejakú prácu? (Nie, nedokážu.)“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Druhá časť)) Boh odhaľuje, že antikristom ide v prípade nebezpečenstva len o ochranu seba samých. Chránia len seba pred ujmou a vôbec nemyslia na záujmy cirkvi. Ich prirodzenosť je sebecká a opovrhnutiahodná. Uvedomila som si, že moje správanie bolo rovnako sebecké ako správanie antikrista. Dobre som si uvedomovala, že rôzne pracovné úlohy v cirkvách, za ktoré som bola zodpovedná, napredujú pomaly, a že bratia a sestry žijú v strachu a bojazlivosti. Len písanie listov za účelom sledovania nemohlo priniesť vôbec žiadne výsledky. Musela som okamžite ísť do cirkví a vyriešiť tieto problémy. Ale neodvážila som sa ísť, pretože som sa bála zatknutia, a dokonca som sa sťažovala, že povinnosti vodcov a pracovníkov sú príliš nebezpečné. Najmä keď som si spomenula, ako pred časom polícia ubila na smrť jedného vodcu tri dni po zatknutí, bála som sa zatknutia ešte viac; nechcela som ísť do cirkví riešiť tieto problémy, a dokonca som chcela vykonávať povinnosť, ktorá by nezahŕňala podstupovanie žiadneho rizika. Ako vodkyňa som v kritickej chvíli nedokázala ochrániť prácu cirkvi, a nemyslela som na svoju vlastnú povinnosť a zodpovednosť, pričom som neprejavila Bohu vôbec žiadnu vernosť ani podriadenosť. Boh ma povýšil, aby som konala povinnosť vodkyne; mala som dobre vykonávať prácu cirkvi a chrániť záujmy Božieho domu. Namiesto toho som sa v záujme vlastnej ochrany skrývala a hanebne lipla na vlastnom živote. V kritickej chvíli mi bolo jedno, či bratia a sestry budú žiť alebo zomrú, nedbala som na záujmy cirkvi, a vôbec som nebola oddaná svojej povinnosti. Práca týchto cirkví bola na bode mrazu a zdržiavaním práce som sa už dopustila priestupkov. Keby som sa urýchlene nekajala, potom aj keby sa mi podarilo ukryť a vyhnúť zatknutiu, nesplnila by som si svoju povinnosť ani zodpovednosť. Bola by to zrada Boha, a nakoniec by som bola Bohom vyradená a potrestaná rovnako ako antikrist.

Neskôr som si prečítala niekoľko ďalších úryvkov Božích slov, ktoré mi dodali vieru a silu. Boh hovorí: „Tí, čo sú pri moci, sa navonok môžu zdať suroví, ale nebojte sa, lebo je to preto, že máte málo viery. Pokiaľ bude vaša viera rásť, všetko bude ľahké. Radujte sa a tešte sa do sýtosti! Všetko je pod vašimi nohami a v Mojich rukách. Vari o úspechu alebo zničení nerozhodne čo i len jedno Moje slovo?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 75. kapitola) „Nemal by si sa báť toho či onoho; bez ohľadu na to, koľkým ťažkostiam a nebezpečenstvám možno čelíš, mal by si byť schopný zostať predo Mnou pevne stáť, bez akýchkoľvek prekážok, aby sa Moja vôľa mohla uskutočňovať bez obmedzení. Je to tvoja povinnosť… Musíš vydržať všetko; pre Mňa musíš byť pripravený všetko zanechať a nasledovať Ma zo všetkých síl a buď pripravený zaplatiť akúkoľvek cenu. Teraz nastal čas, keď ťa skúšam: Ponúkneš Mi svoju vernosť? Môžeš Ma verne nasledovať až na koniec cesty? Neboj sa; kto by so Mnou ako tvojou podporou mohol túto cestu zahatať?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 10. kapitola) Presne tak. S Božou podporou, čoho som sa mala báť? Nech je veľký červený drak akokoľvek zúrivý a surový, je pod Božou zvrchovanosťou. Je to predmet služby v Božích rukách. Bez Božieho dovolenia by ma polícia nemohla zatknúť, ani keby som jej bola priamo pred nosom. Keď sa obzriem späť na roky, počas ktorých som nasledovala Boha, mnohokrát na mňa prišlo nebezpečenstvo a takmer ma zatkli. Bola to Božia úžasná ochrana, ktorá ma zakaždým vyslobodila z nebezpečenstva. Napríklad jedného večera v roku 2020 dvaja ľudia skontrolovali dom, ktorý sme si prenajímali. Pretože hrozilo riziko pre moju bezpečnosť a nemohla som im ukázať občiansky preukaz, chceli nás nahlásiť. Jeden z mužov mi zúrivo povedal: „Len počkaj, pôjdem a hneď zavolám políciu, aby ťa zatkla!“ Keď to povedal, odišiel. So sestrami sme využili príležitosť a rýchlo sme odišli. Na druhý deň ráno prišlo do domu desať policajtov. Nemohli nás zatknúť, tak namiesto toho zatkli nášho neveriaceho domáceho. Videla som, že to, či budem zatknutá alebo nie, záleží na Bohu. Presne ako hovorí Boh: „Bez Božieho dovolenia sa satan nemôže len tak ľahko dotknúť ani kvapky vody či zrnka piesku na zemi; bez Božieho dovolenia sa satan nemôže zahrávať ani s mravcami na zemi, nieto ešte s ľudstvom, ktoré stvoril Boh.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I) Ak by Boh dovolil, aby ma zatkli, bolo by to v súlade s Jeho dobrým úmyslom, a mala by som sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam a stáť si pevne za svojím svedectvom o Bohu.

Prečítala som si ďalší úryvok Božích slov a získala som oveľa jasnejší pohľad na smrť. Všemohúci Boh hovorí: „Ako zomreli učeníci Pána Ježiša? Niektorých z nich ukameňovali, iných vliekli za koňom, ukrižovali dolu hlavou alebo ich rozštvrtilo päť koní – postretli ich rôzne formy smrti. Aký bol dôvod ich smrti? Bolo to to, že spáchali nejaký zločin a boli potom popravení podľa zákona? Nie. Hlásali Pánovo evanjelium, ale ľudia vo svete ho neprijali a namiesto toho ich odsudzovali, a bili, osočovali ich, ba dokonca ich usmrcovali – takto boli umučení. … Lepšie povedané, takto zomreli a odišli ich telá. Bol to spôsob ich odchodu z ľudského sveta, čo však neznamenalo, že ich výsledok bol rovnaký. Bez ohľadu spôsob ich smrti a odchodu alebo ako to prebehlo, Boh takto neurčil konečné výsledky týchto životov, týchto stvorených bytostí. To je niečo, čo musíš jasne vidieť. Naopak, bol to presne spôsob, ktorým odsúdili tento svet a svedčili o Božích skutkoch. Tieto stvorené bytosti použili svoje najcennejšie životy – posledný okamih svojich životov –, aby svedčili o Božích skutkoch a veľkej Božej moci a aby oznámili satanovi a svetu, že Božie skutky sú správne, že Pán Ježiš je Boh, že On je Pán a Božie vtelené telo. Do poslednej chvíle svojho života nikdy nezapreli meno Pána Ježiša. Nebola to forma súdu tohto sveta? Pomocou svojich životov oznámili svetu a dokázali ľuďom, že Pán Ježiš je Pán, že Pán Ježiš je Kristus, Božie vtelené telo, že dielo vykúpenia celého ľudstva, ktoré vykonal, umožňuje tomuto ľudstvu žiť ďalej – táto skutočnosť je naveky nemenná. Do akej miery si vykonali svoju povinnosť tí, ktorí boli umučení za hlásanie evanjelia Pána Ježiša? Bolo to do najväčšej možnej miery? Ako sa táto najväčšia možná miera prejavila? (Obetovali svoje životy.) Správne, zaplatili svojimi životmi.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Kázanie evanjelia je povinnosť, ktorú musia plniť všetci veriaci) Božie slová veľmi jasne vysvetľujú význam smrti. Učeníci Pána Ježiša boli umučení za hlásanie Pánovho evanjelia. Niektorí boli zabití mečom, niektorí obesení a niektorí ukrižovaní. Svojimi životmi vydali krásne a zvučné svedectvo o Bohu a ponížili satana. Ich smrť bola zmysluplná a hodnotná, schválená Bohom. Hoci ich telo zomrelo, nebola to skutočná smrť: Ich duše sa vrátili k Bohu. V Božom diele posledných dní mnohí bratia a sestry tiež vydali svedectvo o víťazstve nad satanom. Po ich zatknutí, bez ohľadu na to, ako ich polícia mučila, by radšej zomreli, než by zradili Boha alebo sa stali Judášom. Ja som sa však bála, že ma ubijú na smrť ešte skôr, ako ma zatkli, a ako korytnačka ukrytá v pancieri som sa neodvážila konať svoju povinnosť. Kde v tom bolo svedectvo? Čím viac som o tom premýšľala, tým väčšiu ľútosť a výčitky svedomia som cítila. Cítila som sa príliš zahanbená na to, aby som ukázala tvár, a nenávidela som sa za to, že som taká sebecká, opovrhnutiahodná a bez ľudskej prirodzenosti. Modlila som sa k Bohu: „Drahý Bože, aby som sa zachránila, snažila som sa chrániť si vlastnú kožu – žijem úbohý život a neprejavujem Ti žiadnu vernosť ani podriadenosť. Ty máš posledné slovo v tom, či ma zatknú, alebo nie. Som ochotná úplne sa zveriť do Tvojich rúk a nenechať sa už obmedzovať strachom zo smrti. Som ochotná ísť do cirkví skutočne riešiť problémy a plniť si svoje povinnosti.“ Po modlitbe som sa cítila oveľa pokojnejšia a uvoľnenejšia.

Potom som išla do jednej cirkvi. Keď som sa vypytovala, zistila som, že cirkevní vodcovia sa báli, že bratia a sestry budú zatknutí za kázanie evanjelia a že oni za to budú niesť zodpovednosť, takže boli veľmi pasívni pri dohliadaní na prácu. V reakcii na tento stav sme jedli a pili Božie slová a hovorili o nich v duchovnom spoločenstve. Cirkevní vodcovia pochopili, že ich strach prevziať zodpovednosť a neschopnosť vykonávať skutočnú prácu, pramenili z toho, že ich ovládali ich sebecké a opovrhnutiahodné satanské povahy, a boli ochotní to zmeniť. Potom sa začali stretávať s vedúcimi tímov, diakonmi a evanjelizačnými pracovníkmi, aby hovorili v duchovnom spoločenstve o problémoch v práci na evanjeliu a riešili ich. Pracovali sme spoločne a práca cirkvi postupne vykazovala známky zlepšenia. Z hĺbky srdca ďakujem Všemohúcemu Bohu za to, že ma zjavil a spasil!