Xiaojin, Čína

V apríli 2017 som išiel do nemocnice na lekársku prehliadku a zistil som, že mám hepatitídu typu B. Hladina transamináz bola až 220 U/l a moja hepatitída typu B bola aktívna. Cirkev zohľadnila môj stav a zariadila, aby som išiel domov na liečenie. Keď som si balil veci, sledoval som dvoch bratov, s ktorými som spolupracoval, ako sa rozprávajú a smejú pri diskusii o práci. Cítil som sa skľúčený a pomyslel som si: „Teraz, keď je Božie dielo takmer na konci, je pre nás rozhodujúci čas na konanie povinnosti a prípravu dobrých skutkov. Namiesto toho však idem domov, aby som sa liečil. Ak zostanem rok alebo dva doma a nebudem môcť konať žiadne povinnosti, ako si budem môcť pripraviť dobré skutky? Keď udrie pohroma, určite ma zachváti. Ak zomriem, nebola by moja viera v Boha márna? Odišiel som z domu konať svoju povinnosť necelý rok po tom, čo som uveril v Boha. Bez ohľadu na to, aké povinnosti mi cirkev pridelila, nikdy som nebol vyberavý a vždy som sa snažil vykonávať ich čo najlepšie. Najmä posledných šesť mesiacov som vykonával povinnosť úpravy textov. Často som skoro vstával a neskoro chodil spať. Nikdy som neustúpil, keď som narazil na ťažkosti, a tvrdo som pracoval na tom, aby som sa naučil potrebné odborné zručnosti. Vo svojich povinnostiach som dosiahol určité výsledky. Bol som taký horlivý a aktívny pri konaní svojej povinnosti, tak prečo ma Boh nechránil? Prečo namiesto toho dopustil, aby som dostal túto chorobu?“ Naozaj som to nedokázal pochopiť. Zdvihol som hlavu a pozrel na tých dvoch bratov, závidel som im, že sú zdraví a môžu tu ďalej konať svoje povinnosti. Ja som sa naopak chystal opustiť miesto, kde som konal svoju povinnosť, a vrátiť sa domov. Cítil som, že moja budúcnosť je nesmierne pochmúrna, a bol som nesmierne skleslý, cítil som sa úplne ochromený a slabý. Keď som pomyslel na to, že toto je posledná etapa Božieho diela a jediná šanca ľudstva na spásu, a že som mal to šťastie žiť v tejto dobe, naozaj som sa toho nechcel len tak vzdať. Po príchode domov som sa musel urýchlene liečiť s tým, že hneď ako sa vyliečim, sa vrátim k svojim povinnostiam. Tak si pripravím viac dobrých skutkov a budem mať väčšiu nádej na spásu.

Po návrate domov som počul, že čínska medicína je pri liečbe hepatitídy typu B veľmi účinná, tak som okamžite požiadal otca, aby mi nejakú zohnal. Taktiež som vytrvalo študoval techniky súvisiace s povinnosťou, ktorú som vykonával, pretože som si myslel, že po vyliečení budem môcť ísť znova von a konať svoju povinnosť. Lieky som užíval načas podľa pokynov lekára a dúfal som, že sa rýchlo uzdravím. O mesiac neskôr som išiel do nemocnice na kontrolu s veľkým očakávaním. Keď som dostal výsledky testov, zistil som, že hladina transamináz vôbec neklesla. Jednoducho som tomu nemohol uveriť a pomyslel som si: „Celý tento mesiac som užíval lieky načas. Prečo sa môj stav vôbec nezlepšil? Prečo ma Boh nepožehnal?“ Po nejakom čase, okolo augusta, mi jedna sestra povedala o rastline zvanej divý zeler, ktorú niektorí ľudia používali na liečbu hepatitídy typu B. Keď som to počul, bol som veľmi nadšený. Hoci sestra opakovane zdôrazňovala, že táto rastlina je silne jedovatá a pri nesprávnom spracovaní môže ohroziť život, aj tak som to chcel skúsiť. Myslel som si, že ak to dokáže vyliečiť moju chorobu, stojí to za to riziko. Nečakane to však nemalo absolútne žiadny účinok a cítil som sa úplne mizerne. Nevedel som prísť na to, prečo sa to deje. Potom som upadol do negativity. V modlitbách som nemal čo povedať, boli naozaj suché; menej som jedol a pil Božie slová, nechcelo sa mi učiť techniky, ktoré som predtým vytrvalo študoval, a stále mi chýbala motivácia.

Okolo novembra mi jeden brat priniesol recept s tým, že je určený špeciálne na liečbu hepatitídy typu B. Túžil som to vyskúšať, ale keď som si spomenul na neúspech mojej poslednej liečby divým zelerom, pomyslel som si: „Je to preto, že sa sústredím len na lieky a málo sa modlím? Zdá sa, že počas liečby sa musím viac modliť k Bohu. Možno keď Boh uvidí moje úprimné srdce, požehná ma a vylieči moju chorobu.“ Rýchlo som vzal recept a išiel po lieky. Nech boli akokoľvek horké, premohol som sa a vypil ich. V tomto období som sa mnohokrát modlil k Bohu a hovoril som Mu, že sa chcem vrátiť k svojej povinnosti a úprimne sa usilovať o pravdu. Dúfal som, že takýmto „úprimným“ postojom pohnem Božím srdcom, aby ma požehnal a uzdravil. O mesiac neskôr, keď som si išiel po výsledky testov, lekár povedal: „Testovali sme vás dvakrát. Vaša vírusová nálož je veľmi vysoká. Hladinu transamináz máte dokonca viac ako 1 200!“ V duchu som si pomyslel: „Hladina transamináz nad 200 bola už na začiatku veľmi vážna. Čo môže znamenať hladina nad tisíc?“ Stál som tam ako prikovaný a spomenul som si, ako niekto hovoril, že ak sa hepatitída typu B nedostane pod kontrolu, môže viesť k cirhóze alebo dokonca k rakovine pečene. Dostanem aj ja rakovinu pečene? Keď som na to pomyslel, cítil som sa nesmierne vystrašený a bezmocný. Myslel som na to, ako som sa za posledný mesiac často modlil k Bohu, aby vyliečil moju chorobu, ale teraz sa môj stav nielenže nezlepšil, ale dokonca sa ešte zhoršil. Určite nebola náhoda, že som opakovane narážal na stenu. Celý ten čas som sa chcel len vyliečiť, a myslel som si, že keďže sa chcem uzdraviť, aby som mohol konať svoju povinnosť, je to oprávnené. Nikdy som však neuvažoval o tom, či je to v súlade s Božími úmyslami. Začal som premýšľať: „Boží úmysel sa môže skrývať v náhlom zhoršení môjho stavu. Nemôžem byť naďalej tvrdohlavý a nekajúcny. Musím sa modliť, hľadať Boží úmysel a poučiť sa.“ Preto som v srdci naliehavo volal k Bohu: „Drahý Bože, zhoršenie môjho stavu má Tvoje povolenie. Hoci stále nechápem, prečo sa to deje, v srdci viem, že to, o čo sa usilujem, určite nie je v súlade s Tvojím úmyslom. Kiežby si ma viedol k pochopeniu Tvojho úmyslu, aby som Ti nevzdoroval.“ Sedel som ako omráčený na schodoch v nemocnici a v srdci som neustále volal k Bohu. Zrazu som si spomenul na niektoré Božie slová, ktoré som čítal predtým: „Všetko, čo Boh koná, je nevyhnutné a má mimoriadny význam, pretože všetko, čo v človeku koná, sa týka Jeho riadenia a spásy ľudstva. Dielo, ktoré Boh vykonal v Jóbovi, samozrejme, nie je výnimkou, hoci Jób bol v Božích očiach dokonalý a bezúhonný.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II) Jób prišiel o všetok majetok a deti a postihla ho choroba, ktorá spôsobila jeho telu nesmiernu bolesť. Z pohľadu svetských ľudí to, čo sa stalo Jóbovi, nebola dobrá vec, ale zlá. Jób sa však bál Boha. Nesťažoval sa na Boha, dokázal sa podriadiť a velebil Božie meno. Keď Jób prešiel skúškami, získal určité pochopenie Boha, jeho viera a bázeň pred Bohom sa povzniesli a potom sa mu zjavil Boh. Aké veľké požehnanie to bolo! Keď som o tom uvažoval, uvedomil som si, že bez ohľadu na to, aká veľká choroba alebo nešťastie vás postihne, alebo koľko utrpenia musíte zniesť, ak sa dokážete usilovať o pravdu a hľadať Boží úmysel, nakoniec z toho získate pravdu a budete mať z toho úžitok. Božie úmysly sú dobré a On sa nechce s nikým zahrávať. Keď som pochopil Boží úmysel, z hĺbky srdca ma zalial hrejivý pocit a moje bezmocné a vystrašené srdce sa zohrialo a postupne upokojilo. Musel som napodobniť Jóba, zaujať postoj podriadenosti a modliť sa, aby som hľadal Boží úmysel. Veril som, že Boh ma povedie.

Prostredie v nemocnici bolo príliš hlučné, tak som vstal a išiel do neďalekého lesíka. Ako som kráčal lesom, nemohol som si pomôcť a opäť som sa začal obávať o svoj stav. Premýšľal som: „Tento mesiac mi hladina transamináz vyletela na viac ako 1 000. Ak sa to bude takto vyvíjať ďalej a naozaj sa z toho stane rakovina pečene, nebude to môj koniec? Naozaj mi Boh tentoraz vezme život?“ Keď som pomyslel na smrť, v srdci som sa podvedome bránil a myslel som si: „Prečo chce Boh, aby som zomrel? Som ešte mladý! Naozaj sa môj život skončí, keď sa ešte len začal? Keby som neveril v Boha, bol by som ušetrený takejto skúšky? Bol by som ušetrený tejto choroby? Aj keď by som nemohol byť spasený, aspoň by som mohol žiť o pár rokov dlhšie!“ V tej chvíli mi zovrelo srdce. Pomyslel som si: „Nesťažujem sa na Boha?“ Rýchlo som sa pomodlil k Bohu: „Drahý Bože, nechcem sa na Teba sťažovať, ale moje srdce je neustále zväzované smrťou. Kiežby si ma viedol, aby som sa k tejto veci postavil správne.“ Po modlitbe som si spomenul na chválospev, ktorý som predtým často spieval, s názvom „Stvorená bytosť by mala byť v milosti Boha“:

1  Bez ohľadu na to, čo od teba Boh vyžaduje, musíš sa o to len usilovať celou svojou silou a ja dúfam, že v týchto posledných dňoch budete schopní pred Ním splniť svoju vernosť Bohu. Pokiaľ budeš vidieť, že Boh sa na svojom tróne spokojne usmieva, potom aj keby bola táto chvíľa stanoveným časom tvojej smrti, môžeš sa zasmiať i usmiať, keď zavrieš oči. Kým si nažive, musíš pre Boha vykonať svoju poslednú povinnosť.

2  V minulosti bol Peter pre Boha ukrižovaný dolu hlavou; ty by si mal však Boha uspokojiť v týchto posledných dňoch a minúť celú svoju energiu v Jeho záujme. Čo môže stvorená bytosť spraviť pre Boha? Preto by si sa mal v predstihu vydať do Božích rúk, nech ťa ovláda podľa vlastného uváženia. Pokiaľ Ho to urobí šťastným a spokojným, dovoľ Mu, nech si s tebou robí, čo chce. Aké majú ľudia právo sťažovať sa?

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Zjavenia tajomstiev „Božie slová celému vesmíru“, 41. kapitola

Ticho som si chválospev pospevoval a do očí sa mi mimovoľne tisli slzy. Boh ma poctil tým, že ma priviedol do svojho domu. Prečítal som mnoho Jeho slov a viem, že ľudí stvoril Boh, ako bolo ľudstvo skazené satanom, ako Boh krok za krokom zachraňuje ľudstvo, a ako Boh v posledných dňoch očisťuje a premieňa ľudí. Pri konaní svojej povinnosti som zakúsil osvietenie a vedenie Ducha Svätého a tiež som pochopil niektoré pravdy. Dostal som od Boha tak veľa, ale vôbec som Mu nebol vďačný. Teraz, keď sa môj stav zhoršil, sťažoval som sa na Boha a dokonca som mal myšlienky, že ľutujem, že v Neho verím. Nelámalo to Bohu srdce? Nebolo to zradné? Každý, kto žije na tomto svete, ochorie, a toľko ľudí, ktorí neveria v Boha, trpí vážnymi chorobami a rakovinou. Ja som sa však stále sťažoval a myslel si, že keby som neveril v Boha, možno by som túto chorobu nedostal. Bol som úplne nerozumný! Hoci som dostal túto chorobu, modlil som sa k Bohu, a On ma svojimi slovami osvietil a viedol, dával mi útechu a oporu. S Bohom ako oporou som sa cítil oveľa šťastnejší ako neveriaci. Okrem toho som stvorená bytosť. Boh ma stvoril, a aj keby si vzal môj život späť, nemal by som sa na Neho sťažovať, a už vôbec by som nemal ľutovať, že verím v Boha. Mal by som sa podriadiť. Potom som sa pomodlil modlitbu podriadenosti Bohu a cítil som sa veľmi pokojne. Už som sa nebál smrti.

Na stretnutí som čítal úryvok z Božích slov, ktorý mi dal určité pochopenie mojej skazenej povahy. Boh hovorí: „Keďže dnešní ľudia nemajú rovnakú ľudskú prirodzenosť ako Jób, aká je ich prirodzenosť-podstata a ich postoj k Bohu? Boja sa Boha? Vyhýbajú sa zlu? Tých, ktorí sa neboja Boha ani sa nevyhýbajú zlu, môžeme súhrnne opísať len dvomi slovami: nepriatelia Boha. Často tieto dve slová hovoríte, no nikdy ste nespoznali ich skutočný význam. Slová ‚nepriatelia Boha‘ majú svoju podstatu: neznamenajú, že Boh vidí človeka ako nepriateľa, ale že človek vidí Boha ako nepriateľa. V prvom rade, keď ľudia začnú veriť v Boha, kto z nich nemá svoje vlastné ciele, motivácie a ambície? Aj keď jedna časť z nich verí v existenciu Boha a uvidela existenciu Boha, ich viera v Boha stále obsahuje tieto motivácie a ich konečným cieľom vo viere v Boha je získať Jeho požehnania a veci, ktoré chcú. Ľudia si vo svojich životných skúsenostiach často pomyslia: ‚Vzdal som sa svojej rodiny a kariéry pre Boha, a čo mi dal? Musím si to spočítať a potvrdiť – dostalo sa mi v poslednom čase nejakých požehnaní? Počas tohto obdobia som veľa dával, bežal som a bežal a veľa som trpel. Dal mi Boh za odplatu nejaké prísľuby? Spomenul si na moje dobré skutky? Aký bude môj koniec? Môžem získať Božie požehnania? …‘ Každý človek neustále robí takéto výpočty vo svojom srdci a kladie na Boha požiadavky, ktoré v sebe nesú ich motiváciu, ambície a vypočítavosť. To znamená, že človek vo svojom srdci neustále skúša Boha, neustále vymýšľa plány o Bohu, neustále sa s Bohom dohaduje o svojom vlastnom individuálnom výsledku a snaží sa od Boha získať stanovisko, či mu Boh môže dať to, čo chce. Keď sa človek usiluje o Boha, nezaobchádza s Ním ako s Bohom. Vždy sa snaží s Bohom uzatvárať dohody, neustále na Neho kladie požiadavky, a dokonca na Neho na každom kroku tlačí – keď mu Boh podá prst, človek mu chmatne celú ruku. Ako sa človek snaží uzatvárať s Bohom dohody, tak sa s Ním súčasne aj háda, a sú aj takí ľudia, ktorí, keď ich postihnú skúšky alebo sa ocitnú v určitých situáciách, často zoslabnú, sú negatívni, sú nedbalí vo svojej práci a len sa na Boha sťažujú. Od chvíle, keď človek prvýkrát začal veriť v Boha, považoval Ho za roh hojnosti a vreckový nožík a seba považoval za najväčšieho Božieho veriteľa, akoby snaženie získať požehnania a zasľúbenia od Boha boli jeho vrodeným právom a povinnosťou, zatiaľ čo Božou zodpovednosťou bolo chrániť, starať sa o človeka a zaopatrovať ho. To je základné chápanie ‚viery v Boha‘ všetkých tých, ktorí v Boha veria, a to je ich najhlbšie porozumenie pojmu viery v Boha. Od prirodzenosti-podstaty človeka až po jeho subjektívne úsilie neexistuje nič, čo by súviselo so strachom pred Bohom. Cieľ človeka veriť v Boha pravdepodobne nemal nič spoločné s uctievaním Boha. To znamená, že človek si nikdy nevzal do úvahy ani nepochopil, že viera v Boha si vyžaduje strach z Boha a Jeho uctievanie. Vzhľadom na takúto situáciu je ľudská podstata zrejmá. Aká je to teda podstata? Je to tak, že ľudské srdce je zlomyseľné, je v ňom zakorenená zrada a lož, nemiluje nestrannosť a spravodlivosť a pozitívne veci, je pohŕdavé a chamtivé. Srdce človeka už nemôže byť viac uzavreté pred Bohom; nedal ho Bohu ani v najmenšom. Boh nikdy nevidel pravé srdce človeka ani nebol človekom uctievaný. Bez ohľadu na to, akú veľkú cenu Boh platí, koľko skutkov koná alebo koľko človeku poskytuje, človek zostáva slepý a úplne ľahostajný voči všetkému. Človek nikdy nedal svoje srdce Bohu, chce sa len starať o svoje srdce a robiť svoje vlastné rozhodnutia – podtextom toho je, že človek nechce nasledovať cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu ani podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniam, ani nechce uctievať Boha ako Boha. Taký je dnešný stav človeka.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II) Boh odhalil úmysly a metódy ľudí, ktorí veria v Boha, aby sa pokúsili s Ním obchodovať. Boh hovorí, že títo ľudia majú podstatu, ktorá je opovrhnutiahodná, chamtivá, zradná a nečestná. Z tónu a formulácií Božích slov srší nenávisť a odpor voči tomuto druhu ľudí a cítil som Božiu spravodlivosť a svätosť. Keď som porovnal ich zaobchádzanie s Bohom so svojím vlastným, videl som, že som s Ním zaobchádzal rovnako. Keď som sa dozvedel, že v posledných dňoch prišiel Boh konať dielo, aby ukončil tento vek, a že tí, ktorých Boh spasí, budú môcť prežiť a vstúpiť do kráľovstva, aby si užívali večné požehnania, zúfalo som chcel získať požehnania, ktoré Boh dá človeku, a preto som sa rozhodol veriť v Boha. Keď som začal veriť v Boha, horlivo som sa usiloval a do roka som začal konať svoju povinnosť na plný úväzok. Nevyhýbal som sa vykonávaniu povinnosti úpravy textov napriek mnohým ťažkostiam a iniciatívne som študoval odborné zručnosti, pričom som vynaložil veľa úsilia. Myslel som si, že keďže som taký proaktívny pri konaní svojej povinnosti, Boh ma musí mať rád a schvaľovať ma, a budem mať dobré vyhliadky na to, že budem v budúcnosti požehnaný. Keď mi diagnostikovali aktívnu hepatitídu typu B, v srdci som sa sťažoval na Boha a myslel som si, že Boh nemal dopustiť, aby som ochorel, pretože som bol taký proaktívny pri konaní svojej povinnosti. Myslel som si, že ak pôjdem domov na liečenie, nebudem môcť konať svoju povinnosť a v budúcnosti nedostanem požehnania, takže som sa cítil úplne mizerne. Po návrate domov som skúšal všetky možné spôsoby, ako vyliečiť svoju chorobu, a dúfal som, že ma Boh rýchlo uzdraví. Keď sa môj stav nezlepšil, ale naopak zhoršil, cítil som sa nesmierne zúfalý a beznádejný. Nechcelo sa mi už modliť, jesť a piť Božie slová ani sa učiť techniky úpravy textov a žil som v negativite. Neskôr som sa k Bohu modlil neúprimné modlitby a hovoril som, že môj pokrok v živote je pomalý, pretože nekonám svoju povinnosť. Mojím nevysloveným zámerom bolo požiadať Boha, aby mi odňal chorobu, aby som mohol pokračovať v konaní svojej povinnosti. V skutočnosti som chcel ísť von a konať svoju povinnosť nie preto, aby som uspokojil Boha, ale kvôli svojmu vlastnému budúcemu konečnému osudu. Bál som sa, že ak nebudem môcť konať svoju povinnosť, nebudem mať dobrý konečný osud, ale keď som sa modlil k Bohu, hovoril som, že chcem konať svoju povinnosť, aby som sa usiloval o pravdu a uspokojil Ho. Nesnažil som sa očividne oklamať Boha? Videl som, že mojím úmyslom pri viere v Boha a konaní povinnosti bolo len získať od Neho požehnania a výhody. Snažil som sa len uzatvárať obchody a klásť požiadavky na Boha a nemal som vôbec žiadnu úprimnosť. Bol som stvorený Bohom a všetko, čo mám, pochádza od Boha. Mal som to šťastie, že som prijal Božiu spásu – to všetko je Božia láska – ale ja som voči Nemu necítil žiadnu vďačnosť. Dokonca som sa snažil s Bohom obchodovať, oklamať Ho a využiť Ho. Nemal som vôbec žiadne svedomie ani rozum. Bol som taký opovrhnutiahodný! Nemal som vôbec žiadnu ľudskú prirodzenosť! Keby bola moja viera v Boha vždy poškvrnená pokusmi o obchodovanie s Ním, nikdy by ma neschválil, bez ohľadu na to, koľko povinností by som vykonal. Moja prospechárska skazená povaha sa vôbec nezmenila, a stále som bol sebecký, odporný, zlý a nečestný človek. Ako by som mohol byť spasený, keď som bol takýto? Premýšľal som o tom, ako Pavol vykonal veľa práce a veľa trpel. On sa však vôbec neusiloval o pravdu a jeho skazená povaha sa ani v najmenšom nezmenila. Dokonca využíval svoju prácu a vynakladanie sa ako kapitál na to, aby od Boha žiadal korunu, a hovoril: „Je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti.“ (2 Tim 4, 8) Naznačoval tým, že Boh by bol nespravodlivý, keby Pavlovi neudelil korunu. Otvorene sa búril proti Bohu, čím urazil Božiu povahu, a to viedlo k tomu, že ho Boh preklial a potrestal. Keď som o tom uvažoval, dostal som strach a uvedomil som si, že veriť v Boha len preto, aby sme sa usilovali o požehnania, má vážne následky. Až vtedy som pochopil, že v tom, že som dostal túto chorobu, bol Boží dobrý úmysel. Veril som v Boha niekoľko rokov, ale nikdy som sa neusiloval o pravdu; usiloval som sa len o požehnania a snažil som sa s Bohom obchodovať. Boh nechcel, aby som pokračoval na nesprávnej ceste, a tak použil chorobu, aby ma zastavil, pričom odhalil moje nečisté úmysly pri usilovaní sa o požehnania, a prinútil ma upokojiť sa a dôkladne o sebe uvažovať, aby som včas zmenil svoj chybný pohľad na to, o čo sa usilujem. Keby som túto chorobu nedostal, jednoducho by som nebol schopný vôbec pochopiť sám seba. Až vtedy som pochopil Boží starostlivý úmysel a zrazu moje predchádzajúce nepochopenia a sťažnosti na Boha zmizli. Namiesto toho sa moje srdce naplnilo vďačnosťou voči Nemu. Uvedomil som si, že v budúcnosti už nemôžem klásť na Boha požiadavky, bez ohľadu na to, či sa moja choroba vylieči, alebo nie. Namiesto toho musím správne veriť v Boha a podriadiť sa Mu. O niekoľko dní ma otec vzal do nemocnice na liečenie. Modlil som sa k Bohu: „Drahý Bože, neviem, čomu budem čeliť, keď dnes pôjdem do nemocnice. Verím však, že vo všetkom sú Tvoje dobré úmysly. Bez ohľadu na to, aký je môj stav, som ochotný sa Ti podriadiť.“ Lekár bol prekvapený, keď videl výsledky mojich testov, a povedal, že môj stav je dosť vážny. Pečeň som mal poškodenú a mal som v sebe príliš veľa vírusu hepatitídy typu B, takže som potreboval urgentnú liečbu. Keď som to počul, trochu som sa obával, ale čoskoro som si uvedomil, že to, či sa moja choroba dá vyliečiť, alebo nie, je v Božích rukách. Musel som tomu len čeliť tak, že nechám veciam prirodzený priebeh a budem sa liečiť. Pokiaľ ide o to, čo sa stane v budúcnosti, bol som ochotný zveriť to Bohu. Keď som na to pomyslel, cítil som sa pokojne.

Neskôr som sa často v srdci cítil nepokojne a premýšľal som: „Každý deň len sedím doma a nemôžem konať svoju povinnosť. Neskončím len ako odpad? Boh ma neschváli, ak si nebudem plniť povinnosť.“ Modlil som sa k Bohu a hľadal som Ho. Jedného dňa som čítal Božie slová a našiel som cestu praktizovania. Všemohúci Boh hovorí: „Medzi povinnosťou človeka a tým, či dostane požehnania alebo ho postihne nešťastie, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a človek by ho mal vykonávať bez toho, aby hľadal kompenzáciu, a bez podmienok či výhovoriek. Len to možno nazývať vykonávaním povinnosti. Prijímanie požehnaní sa týka požehnaní, ktoré človek požíva, keď je zdokonalený po tom, ako zakúsi súd. Utrpenie nešťastia sa týka trestu, ktorý človek dostane, keď sa jeho povaha nezmení po tom, čo prešiel napomínaním a súdom – teda keď nie sú zdokonalení. No bez ohľadu na to, či stvorené bytosti dostanú požehnania alebo ich postihne nešťastie, majú konať svoju povinnosť, robiť to, čo musia a čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) „Ak vo svojej viere v Boha a pri usilovaní sa o pravdu dokážeš povedať: ‚Nech na mňa Boh zošle akúkoľvek chorobu alebo nepríjemnú udalosť – nech urobí čokoľvek –, musím sa podriadiť a zostať na svojom mieste stvorenej bytosti. V prvom rade musím do praxe uviesť podriadenosť ako jeden z aspektov pravdy. Musím ju zaviesť a žiť realitu podriadenosti voči Bohu. Okrem toho nesmiem odsunúť bokom to, čím ma Boh poveril, ani povinnosť, ktorú mám vykonať. Svojej povinnosti sa musím držať až do posledného dychu‘, nie je to podávanie svedectva? Keď máš takéto odhodlanie a si v takomto stave, dokážeš sa na Boha ešte stále sťažovať? Nie, nedokážeš. Vtedy si pomyslíš: ‚Boh mi dáva tento dych, celé tie roky ma zaopatroval a chránil, ušetril ma veľkej bolesti, udelil mi veľa milosti a mnohé pravdy. Pochopil som pravdy a tajomstvá, ktorým ľudia nerozumeli celé generácie. Toľko som od Boha získal, preto sa Mu musím odvďačiť! Predtým bolo moje duchovné postavenie príliš malé, nič som nechápal a všetko, čo som robil, Boha zraňovalo. V budúcnosti už možno nebudem mať ďalšiu šancu odvďačiť sa Mu. Bez ohľadu na to, koľko času mi zostáva do konca života, musím obetovať to málo síl, ktoré mám, a urobiť pre Boha všetko, čo môžem, aby videl, že všetky tie roky, keď ma zaopatroval, neboli márne, ale priniesli ovocie. Dovoľte mi, aby som Boha utešil a viac Ho nezraňoval a neprinášal Mu sklamanie.‘ Čo tak premýšľať týmto spôsobom? Nemyslite na to, ako sa zachrániť alebo uniknúť, a nech vám po rozume nechodí: ‚Kedy sa táto choroba vylieči? Keď sa tak stane, urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som si splnil povinnosť a bol verný. Ako môžem byť verný, keď som chorý? Ako si môžem plniť povinnosť stvorenej bytosti?‘ Pokiaľ ti zostáva aspoň jeden nádych, nedokážeš si plniť svoju povinnosť? Pokiaľ ti zostáva aspoň jeden nádych, dokážeš Boha nezahanbovať? Pokiaľ ti zostáva aspoň jeden nádych a máš jasnú myseľ, dokážeš sa nesťažovať na Boha? (Áno.)“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len častým čítaním Božích slov a rozjímaním o pravde môže byť cesta vpred) Po prečítaní Božích slov sa mi v srdci rozjasnilo a pochopil som, že naša povinnosť nemá nič spoločné s tým, či sme požehnaní, alebo trpíme nešťastím. Konanie našej povinnosti je našou zodpovednosťou a poslaním ako stvorených bytostí; je to jednoducho to, čo máme robiť. Vo svojich predstavách som veril, že pokiaľ budem vykonávať viac povinností, nakoniec získam od Boha požehnania. Myslel som si, že je to presne tak, ako keď neveriaci pracujú pre svojho šéfa: Čím viac práce urobia, tým viac dostanú zaplatené. V skutočnosti Boh nikdy nepovedal, že pokiaľ budeme konať svoje povinnosti a robiť ich viac, schváli nás a požehná nás. Bolo to založené výlučne na mojich predstavách a domnienkach a vôbec to nebolo v súlade s pravdou. Konanie povinnosti je pre nás spôsob, ako sa usilovať o pravdu a byť spasený vo viere v Boha. Ak konáme svoju povinnosť, ale neusilujeme sa o pravdu, ideme po nesprávnej ceste, a v našich skazených povahách nedochádza k žiadnej zmene, potom bez ohľadu na to, koľko povinností vykonáme, Boh nás nikdy neschváli. Napríklad ja som veril v Boha už niekoľko rokov a celý ten čas som v cirkvi vykonával povinnosti. Vôbec som sa však nesústredil na jedenie a pitie Božích slov, aby som vyriešil svoju skazenú povahu. Mojím úmyslom pri konaní povinnosti bolo vždy získať od Boha požehnania, a moja sebecká a chamtivá skazená povaha sa vôbec nezmenila. Keď na mňa prišla choroba a ohrozila môj život, nemohol som si pomôcť a reptal som a sťažoval sa na Boha. Nebolo to vzdorovanie a odporovanie Bohu? Ak by som sa stále neusiloval o pravdu, moja povaha by sa nakoniec nezmenila, neprejavil by som žiadnu skutočnú podriadenosť ani bázeň pred Bohom a nevydal by som žiadne svedectvo. V tom prípade, bez ohľadu na to, koľko úsilia by som vynaložil alebo koľko povinností by som vykonal, všetko by to bolo márne a nemohol by som byť spasený. Myslel som na Jóba. V jeho veku Boh nekonal veľa diela ani toho človeku veľa nezveril. Jóbov život spočíval najmä v pasení stád, ale v jeho srdci bolo miesto pre Boha; mal bohabojné srdce. Vo svojom živote často hľadal Boží úmysel a nikdy neurobil nič, čo by Boha urazilo. Dokonca aj keď naňho prišli skúšky a prišiel o majetok a deti, a aj keď mal telo pokryté neznesiteľne bolestivými vredmi, nikdy sa na Boha nesťažoval. Stále sa dokázal podriadiť Bohu a velebiť Jeho meno. Jóbovo skutočné prežívanie sa stalo svedectvom o Božom víťazstve nad satanom a získal Božie schválenie. Vždy som sa bál, že už nebudem môcť konať ďalšie povinnosti a budem vyradený. Bola to moja predstava. Povinnosti, ktoré som mohol vykonávať, boli pre moju chorobu obmedzené. Boh si bol plne vedomý mojej situácie. Napríklad niektorí bratia a sestry nemôžu konať svoje povinnosti, pretože sú vo väzení, ale Boh nikdy nepovedal, že ich neschvaľuje. Boh neposudzuje ľudí podľa toho, koľko povinností vykonajú; namiesto toho sa pozerá na to, po akej ceste kráčajú a či sa menia ich skazené povahy. Teraz som mal prijať a podriadiť sa, sústrediť sa na jedenie a pitie Božích slov a usilovanie sa o pravdu. Čítal som túto konkrétnu pasáž Božích slov: „Nemyslite na to, ako sa zachrániť alebo uniknúť, a nech vám po rozume nechodí: ‚edy sa táto choroba vylieči? Keď sa tak stane, urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som si splnil povinnosť a bol verný. Ako môžem byť verný, keď som chorý? Ako si môžem plniť povinnosť stvorenej bytosti?‘ Pokiaľ ti zostáva aspoň jeden nádych, nedokážeš si plniť svoju povinnosť? Pokiaľ ti zostáva aspoň jeden nádych, dokážeš Boha nezahanbovať? Pokiaľ ti zostáva aspoň jeden nádych a máš jasnú myseľ, dokážeš sa nesťažovať na Boha?“ Z Božích slov som pochopil, že keď Boh od nás vyžaduje konanie povinnosti, vzťahuje sa to na praktizovanie pravdy a vydávanie svedectva o Ňom. Nechce, aby pre Neho ľudia dreli. Aj keby som sa z choroby nikdy nevyliečil a už nikdy by som nemohol ísť von konať svoju povinnosť, ak sa dokážem vzdať svojho úmyslu získať požehnania, prestanem sa snažiť obchodovať s Bohom a ochotne sa Mu podriadim bez ohľadu na to, či dostanem požehnania, alebo ma postihne nešťastie, aj toto je povinnosť, ktorú by som mal pred Bohom konať. Bez ohľadu na to, ako sa moja choroba bude v budúcnosti vyvíjať, musím naďalej úprimne veriť v Boha a usilovať sa o pravdu. Keď som to pochopil, v srdci sa mi skutočne rozjasnilo a už som sa netrápil tým, či sa z choroby uzdravím. Ten pocit bol ako úľava a ľahkosť po zhodení ťažkých okov.

Potom som si na každý deň urobil plán. Robil som si duchovné pobožnosti, jedol a pil Božie slová, spieval chválospevy a učil sa techniky úpravy textov, a viedol som veľmi naplnený život. Neskôr som trénoval aj písanie kázní na kázanie evanjelia. Ani som sa nenazdal a zabudol som na svoju chorobu, a niekedy som si ráno po prebudení dokonca zabudol vziať lieky. Čoskoro prešiel mesiac a bol čas na ďalšiu kontrolu. Už som nebol nervózny a nedúfal som, že sa moja choroba vylieči; vedel som, že sú tu lekcie, ktoré sa mám naučiť, či už sa vyliečim, alebo nie. Ticho som sa modlil k Bohu a pokojne som podstúpil vyšetrenie. Keď som si išiel po výsledky testov, videl som, že hladina transamináz klesla na 34 U/l! Bál som sa, že som to zle prečítal, tak som si to pozorne prečítal znova. Naozaj to bolo 34 U/l! Funkcia mojej pečene sa vrátila do normálu a hladiny vírusu hepatitídy typu B tiež klesli do normálu. Nemohol som tomu uveriť, až kým som nevyšiel z nemocnice; pripadalo mi to ako sen. Tento mesiac bol mesiacom, keď som lieky užíval najmenej pravidelne. Niekedy som dokonca zabudol užiť lieky aj dva dni po sebe, ale moja choroba sa vyliečila bez toho, aby som si to vôbec všimol. V srdci som si potvrdil, že to bol Boží skutok. Spomenul som si na Božie slová: „Srdce a duch človeka sú v Božom zovretí a všetko z jeho života vidia Božie oči. Bez ohľadu na to, či tomu všetkému veríš alebo nie, akékoľvek a všetky veci, či už živé alebo mŕtve, sa budú meniť, premieňať sa, obnovovať sa a miznúť v súlade s Božími myšlienkami. Takto má Boh zvrchovanosť nad všetkými vecami.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh je zdrojom života človeka) Z Božích slov som si uvedomil, že všetko, či už živé, alebo mŕtve, je v Božích rukách, a všetko sa mení v súlade s Božími myšlienkami. Nie je to ovplyvnené žiadnymi inými faktormi. To je Božia autorita. Napríklad to, či sa moja choroba dá vyliečiť, alebo nie, bolo v Božích rukách. Keď som žil v nesprávnom stave, bez ohľadu na to, ako som si chorobu liečil, len sa zhoršovala a nikdy sa nezlepšila. Keď som však získal určité pochopenie seba samého a môj stav sa trochu obrátil, rýchlo som sa uzdravil, hoci som lieky užíval nepravidelne. Boh je taký všemohúci a Jeho skutky sú také zázračné! Chválil som Boha z hĺbky srdca. Táto choroba pretrvávala takmer rok a počas toho času som si veľa vytrpel. Avšak prostredníctvom tejto skúsenosti som získal určité pochopenie Božej autority a moja viera v Boha vzrástla, takže som mal pocit, že dostať túto chorobu stálo za to!

Prostredníctvom tejto choroby som pochopil svoje vlastné nečisté úmysly pri usilovaní sa o požehnania vo viere v Boha a jasne som videl aj svoju škaredú stránku: bol som sebecký a podlý. Videl som, že všetko, čo Boh urobil, bolo na to, aby ma očistil, viedol ma na správnu cestu viery v Boha a prinútil ma žiť s ľudskou prirodzenosťou a rozumom. Táto choroba priniesla bod obratu na ceste mojej viery v Boha. Skutočne som zakúsil, že to, že na mňa prišla táto choroba, bolo Božie požehnanie, a ďakujem Bohu z hĺbky srdca!