Yiping, Čína

Keď som chodila do školy, rada som počúvala piesne a čítala klasickú poéziu. Väčšina týchto diel bola na tému lásky. Bola som ovplyvnená názormi na lásku ako „láska je nadovšetko“ a „držať sa za ruky a zostarnúť spolu“. Priťahovala ma predstava manželstva plného trvalej romantiky a túžila som stretnúť niekoho, kto by sa o mňa staral a zostarol so mnou. Keď som začala pracovať, spoznala som svojho manžela. Po svadbe bol veľmi pozorný a staral sa o mňa. Niekedy trval na tom, aby som išla do nemocnice na ošetrenie, aj keď som mala len miernu bolesť hlavy alebo horúčku. Keď sme išli po ulici, vždy chcel, aby som išla po jeho pravej strane, pretože sa bál, že ma zrazí auto. Kedykoľvek sa v našom živote vyskytli menšie nezhody, vyšiel mi v ústrety a vyhovel mi. Okrem toho bol nesmierne romantický. Zakaždým, keď sa vrátil zo služobnej cesty, a na každý, aj ten najmenší sviatok, mi kupoval darčeky. Keď som videla, s akou starostlivosťou sa ku mne manžel správa, cítila som sa ako najšťastnejšia žena na svete. Všetko svoje šťastie v tomto živote som vložila do jeho rúk.

V júli 2013 som začala veriť v Boha. Z Božích slov som zistila, že Všemohúci Boh je Ten, kto stvoril nebo, zem a všetko a má nad všetkým zvrchovanosť. Je Spasiteľ ľudstva. Ja som stvorená bytosť a mala by som náležite veriť v Boha, nasledovať Boha a plniť si svoju povinnosť. V tom čase som čítala Božie slová a aktívne kázala evanjelium, kedykoľvek som mala voľno. Môj manžel nebol proti mojej viere v Boha. V júni 2014 však počul nepodložené fámy ČKS, ktoré diskreditovali Cirkev Všemohúceho Boha. Bál sa, že kvôli mojej viere vo Všemohúceho Boha do toho bude zatiahnutý aj on, a začal mi vo viere v Boha brániť. Povedala som mu pravdu a požiadala ho, aby tým nepodloženým fámam neveril. Videl, že som ho neposlúchla, a tak sa so mnou od toho času neustále hádal.

V júni 2018 prišiel môj manžel jedného večera okolo desiatej domov opitý. Rozkopol dvere do spálne, chytil ma za vlasy, stiahol ma z postele na podlahu a začal ma biť po hlave. Bil ma celou silou a po každom údere mi zvonilo v hlave. Potom ma začal udierať do tváre, a keď skončil, išiel do kuchyne po nôž. Chrlil nadávky a povedal: „Ak budeš ešte veriť v Boha, zabijem ťa a potom zabijem aj seba.“ Ako to hovoril, pritlačil mi chrbát noža na krk. V srdci som neustále volala k Bohu. Neodvážila som sa fyzicky brániť. Po chvíli, ktorá sa zdala ako večnosť, nôž položil. Keď som videla, ako sa z môjho kedysi starostlivého a milujúceho manžela stal taký násilník, puklo mi srdce. Na druhý deň sa mi ospravedlnil a poprosil ma o odpustenie. Pomyslela som si: „Sme manželia už mnoho rokov a vždy bol ku mne dobrý. Tentoraz to bolo asi preto, lebo bol opitý a konal impulzívne.“ Tak som mu odpustila. Odvtedy som sa však pri zhromažďovaní a konaní svojej povinnosti začala cítiť obmedzovaná. Zakaždým, keď som sa vrátila zo zhromaždenia a videla, že manžel nie je doma, vydýchla som si od úľavy. Ak bol doma so zamračeným výrazom v tvári, sama od seba som sa mu prihovorila, alebo som sa ho pýtala, čo by si dal na jedenie, a ponáhľala som sa to do kuchyne pripraviť. Bola som k nemu ešte pozornejšia ako predtým.

V júni 2019 som bola zvolená za vodkyňu v cirkvi. Keď som sa túto správu dozvedela, bola som veľmi šťastná a myslela som si, že ako vodkyňa budem mať veľa príležitostí na výcvik a rýchly rast v živote. Zároveň som však bola plná obáv: „Predtým na mňa manžel vždy zazerával alebo sa sťažoval, keď som chodila na zhromaždenia. Vodcovia majú viac práce a budem musieť často chodiť na zhromaždenia. Bude sa mi snažiť brániť ešte viac? Ak sa to stane, už nikdy nebudeme mať harmonický život.“ Na jednej strane moja povinnosť, na druhej moje manželstvo. Bola som rozpoltená. V hľadaní som sa modlila k Bohu a spomenula som si na Božie slová: „Ak hráš dôležitú úlohu v práci na šírení evanjelia a opustíš svoj post bez Božieho povolenia, pričom sa zachováš ako dezertér, niet väčšieho priestupku. Nepočíta sa to ako akt zrady voči Bohu?“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Kázanie evanjelia je povinnosť, ktorú musia plniť všetci veriaci) Ak by som odmietla svoju povinnosť, aby som si zachovala manželstvo, bol by to vážny priestupok. Som stvorená bytosť a konanie mojej povinnosti je mojou zodpovednosťou a záväzkom. Nemôžem prestať konať svoju povinnosť len preto, aby som si žila svoj malý pokojný život. Preto som prijala povinnosť vodkyne. V tom čase mal môj manžel zhodou okolností dovolenku. Videl, že každý deň odchádzam skoro ráno a vraciam sa neskoro večer, a raz za pár dní sa so mnou hádal. Mnohokrát sa mi postavil do dverí a nechcel ma pustiť na zhromaždenia. Dokonca mi vyčítal, že sa nestarám o rodinu ani oňho, a že ak budem ďalej veriť v Boha, rozvedie sa so mnou. Z úst mi vtedy vyšli slová: „Tak sa so mnou rozveď!“ ale vnútri som sa cítila slabá. Pomyslela som si: „Čo ak sa so mnou naozaj rozvedie? Aký by bol potom môj život?“ Pri pomyslení na rozvod som mala pocit, že potom by už o nejakom šťastí nemohlo byť ani reči. Srdce ma tak veľmi bolelo, akoby mi doň bodali nožom. Už sa mi viac nechcelo každý deň odchádzať z domu a konať svoju povinnosť. Bola som však vodkyňa v cirkvi a zodpovedala som za celkovú prácu cirkvi. Keby som zanechala svoju povinnosť, znamenalo by to, že nemám ani kúska svedomia. Neostávalo mi nič iné, len pozbierať odvahu a ísť ďalej. Na zhromaždeniach som veci robila len povrchne, spýtala som sa, či sa niekto nenachádza v nesprávnom stave, a trochu som sa informovala o práci. Viedla som len jednoduché duchovné spoločenstvo, ale neusilovala som sa o výsledky. Niekedy sa realizácia práce ešte ani nedokončila, no len čo som videla, že je čas ukončiť zhromaždenie, ponáhľala som sa domov. V dôsledku toho sa problémy a ťažkosti mojich bratov a sestier neriešili včas a niektoré pracovné úlohy sa nemohli zrealizovať včas.

Raz ma moja staršia sestra sledovala až do domu jednej sestry, aby mi zabránila veriť v Boha. Kvôli bezpečnosti tejto sestry ma vyšší vodcovia požiadali, aby som nebola v kontakte s bratmi a sestrami, a aby som konala svoju povinnosť len do takej miery, do akej mi to situácia doma dovoľuje. Prvých pár dní som sa cítila stratená a smutná, pretože som nemohla konať svoje povinnosti. Keď som neskôr videla, ako mi manžel každý deň varí a snaží sa ma rozveseliť, čoskoro som sa opäť ponorila do citov manželského života. Veľmi dobre som si uvedomovala, že sestra, s ktorou som spolupracovala, bola za vodkyňu zvolená len nedávno a s prácou cirkvi nebola dobre oboznámená. Bolo mnoho pracovných úloh, ktoré si naliehavo vyžadovali, aby sme spoločne pracovali na ich vykonávaní a sledovaní. Navyše, manžel nesledoval každý môj krok. Mala som príležitosti ísť von a konať svoju povinnosť, ale bála som sa, že by sa manžel nahneval, keby na to prišiel. Náš vzťah sa len nedávno urovnal a nechcela som to pokaziť. Preto som sa dva mesiace o prácu cirkvi nezaujímala a ako výhovorku som použila „chránenie prostredia“. V dôsledku toho boli všetky pracovné úlohy do rôznej miery brzdené. Vyšší vodcovia videli, že žijem výlučne telesným životom a nevenujem sa práci cirkvi, a tak ma prepustili. Vtedy som sa rozplakala. Počas týchto dvoch mesiacov som mala príležitosti konať svoju povinnosť, ale nedržala som sa jej. Nebola som snáď dezertérkou? V srdci som cítila výčitky svedomia a vinu. Na jednom zhromaždení som si prečítala úryvok Božích slov, na ktorý si pamätám, akoby to bolo včera. Všemohúci Boh hovorí: „Ak by som pred vás hneď teraz položil peniaze a dal vám slobodu vybrať si, pričom by som vás nesúdil za vašu voľbu, väčšina z vás by si vybrala peniaze a zanechala by pravdu. Tí lepší spomedzi vás by sa neochotne vzdali peňazí a vybrali si pravdu, zatiaľ čo tí medzi nimi by zhrabli peniaze do jednej ruky a pravdu do druhej. Neukázali by ste sa vari takto v pravom svetle? Ak by ste sa mali rozhodnúť medzi pravdou a čímkoľvek, čomu ste verní, všetci by ste si vybrali týmto spôsobom a váš postoj by sa nezmenil. Nie je to tak? Mnohí z vás váhali medzi správnym a nesprávnym, nie je to tak? Vo všetkých zápasoch medzi pozitívnym a negatívnym, čiernym a bielym – medzi rodinou a Bohom, deťmi a Bohom, harmóniou a rozkolom, bohatstvom a chudobou, postavením a obyčajnosťou, podporou a odvrhnutím a tak ďalej – určite ste si vedomí rozhodnutí, ktoré ste urobili! Medzi harmonickou a rozvrátenou rodinou ste si bez váhania vybrali tú šťastnú. Medzi bohatstvom a povinnosťou ste si znova vybrali prvú možnosť, dokonca vám chýbala vôľa vrátiť sa na breh. Medzi prepychom a chudobou ste si vybrali prepych. Medzi svojimi deťmi, manželkami a manželmi, alebo Mnou, ste si vybrali rodinu. A medzi predstavami a pravdou ste si tak isto vybrali prvú možnosť. Zoči-voči všetkým vašim zlým skutkom som jednoducho stratil vieru vo vás, som jednoducho ohromený. Vaše srdcia sú nečakane také neschopné obmäkčenia.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Komu presne si verný?) Keď som čítala Božie slová súdu, cítila som hlboké výčitky svedomia a nedokázala som zadržať slzy. Bola som presne jedným z tých ľudí sediacich na dvoch stoličkách, ktorých Boh odhalil. Jednou rukou som sa kŕčovito držala svojho manželstva a rodiny, neochotná sa ich vzdať; a druhou som sa držala Božej spásy, lebo som nechcela byť opustená. Keď som bola vodkyňa, hoci som každý deň chodila konať svoju povinnosť, nechcela som, aby moja viera v Boha nahnevala manžela a ovplyvnila náš vzťah. Svoju povinnosť som konala len povrchne. Nevynaložila som žiadne úsilie na to, aby som s bratmi a sestrami hovorila v duchovnom spoločenstve a riešila ich ťažkosti a problémy, ktorým v práci čelili. Keď som sa kvôli ochrane prostredia izolovala doma, jednoducho som využila príležitosť a odložila svoju povinnosť, zatiaľ čo som si užívala takzvaný šťastný život. Veľmi dobre som si uvedomovala, že sestra, s ktorou som spolupracovala, sa vodkyňou stala len nedávno a nedokázala sa o všetku tú prácu postarať sama. Navyše ma manžel nesledoval každý deň, takže som so sestrou mohla na nejakej práci spolupracovať. Aby som však ochránila svoj vzťah s manželom, dva mesiace som sa o prácu cirkvi vôbec nezaujímala. Rozpoltená medzi svojou povinnosťou a harmonickou rodinou som si vybrala udržať si rodinu a bez váhania som zanechala svoje povinnosti. Nemala som k Bohu absolútne žiadnu vernosť a počas tých dvoch mesiacov som dokonca nepociťovala ani najmenšie výčitky svedomia či pocit zadĺženosti. Prečítala som toľko Božích slov, no keď som skutočne niečomu čelila, na moje vlastné zdesenie som sa zachovala takto. Naozaj mi chýbala čo i len štipka svedomia či rozumu! Boh hovorí: „Zoči-voči všetkým vašim zlým skutkom som jednoducho stratil vieru vo vás, som jednoducho ohromený. Vaše srdcia sú nečakane také neschopné obmäkčenia.“ Ako vodkyňa v cirkvi som mala veľkú zodpovednosť. Mala som prevziať zodpovednosť za zabezpečenie normálneho napredovania rôznych pracovných úloh v cirkvi a mala som podporovať svojich bratov a sestry a pomáhať im pochopiť pravdu a dobre konať svoje povinnosti. Namiesto toho ma však nezaujímalo, či to ovplyvní vstup do života mojich bratov a sestier, alebo či to poškodí prácu cirkvi. Myslela som len na udržanie vlastného manželstva a rodiny a ľahkovážne som opustila svoju povinnosť. Bola som naozaj príliš sebecká a odporná! Bola som nespoľahlivý človek! Za svoje prepustenie som si mohla len sama. Cítila som veľkú ľútosť a v kútiku duše som sa zaprisahala, že už nikdy nezanechám svoju povinnosť kvôli udržaniu manželstva a rodiny. Neskôr som v cirkvi opäť začala konať povinnosti a môj manžel použil cukor aj bič, aby ma prinútil vzdať sa viery v Boha. Keď videl, že ho nepočúvam, každý jeden deň vyťahoval tému rozvodu, aby sa mi vyhrážal. Modlila som sa k Bohu a prosila Ho, aby mi dal vieru a silu. Takto som neustále vytrvávala v chodení na zhromaždenia a konaní svojej povinnosti. Postupne ma manžel prestal tak prísne kontrolovať, vyžadoval len to, aby som sa každý deň vracala domov.

V júli 2023 mi vodcovia pridelili povinnosť. Keďže táto práca zahŕňala pomerne veľa záležitostí, mohla som sa vrátiť domov len raz za pár týždňov. Cítila som sa trochu obmedzovaná: „Ak budem chodiť domov len raz za pár týždňov, bude s tým manžel súhlasiť? Ak pravidelne nebudem doma a nebudem po jeho boku, aby som mu robila spoločnosť a starala sa oňho, naše manželstvo bude pomaly, ale isto dostávať trhliny.“ Spomenula som si však na svoju predchádzajúcu skúsenosť so zlyhaním. Tentoraz som to nechcela oľutovať, a tak som túto povinnosť prijala. Po nejakom čase som začala mať obavy: „Ak naďalej nebudem chodiť domov, budeme sa s manželom čoraz viac odcudzovať. Ak sa zamiluje do inej, naše manželstvo sa skončí. Ak stratím svoje manželstvo, dokážem byť v budúcnosti ešte šťastná?“ Navonok som bola každý deň zaneprázdnená prácou, ale v srdci som neustále cítila nepokoj. Len čo sa práca dokončila, začala som počítať dni, kedy budem môcť ísť domov. Dokonca som premýšľala, že požiadam vodcov, aby mi zmenili povinnosť na takú, ktorú by som mohla konať doma. Uvedomila som si, že by to znamenalo byť prieberčivá vo svojej povinnosti. Nebolo by to rozumné, a tak som o tom nehovorila. Bezradná som Bohu vyrozprávala svoje najvnútornejšie myšlienky a prosila som Ho, aby ma osvietil a viedol.

Jedného dňa počas svojich duchovných pobožností som si prečítala úryvok Božích slov, ktorý mi veľmi pomohol. Boh hovorí: „Dokonca sú aj takí, ktorí po tom, čo uverili v Boha, prijmú svoju povinnosť a poverenie, ktoré im dal Boží dom, ale v záujme zachovania šťastia a blaženosti v manželstve robia výrazné kompromisy vo vykonávaní svojej povinnosti. Pôvodne mali chodiť kázať evanjelium na nejaké vzdialené miesto a vracať sa domov raz za týždeň alebo raz za čas, alebo mohli odísť z domu a vykonávať svoju povinnosť na plný úväzok v závislosti od svojej kvality a podmienok v rôznych aspektoch. Boja sa však, že ich partner bude s nimi nespokojný, že ich manželstvo nebude šťastné, alebo že o manželstvo úplne prídu, a pre zachovanie manželského šťastia sa vzdávajú množstva času, ktorý by mali tráviť vykonávaním svojej povinnosti. Pri udržiavaní manželstva sú ešte opatrnejší obzvlášť keď počujú, že ich partner reptá, znie nespokojne alebo si sťažuje. Robia všetko pre to, aby uspokojili svojho partnera, a tvrdo pracujú na udržaní manželského šťastia a zabránení rozpadu manželstva. Samozrejme, ešte závažnejšie je, že niektorí ľudia odmietajú volanie Božieho domu a odmietajú konať svoju povinnosť, len aby si zachovali svoje manželské šťastie. Keď by mali odísť z domu, aby konali svoju povinnosť, nedokážu zniesť odlúčenie od svojho manžela alebo sú ich svokrovci proti ich viere v Boha a proti tomu, že opustia svoju prácu a odídu z domu, aby konali svoju povinnosť, a preto robia kompromisy a vzdávajú sa svojej povinnosti a namiesto toho sa rozhodnú zachovať si manželské šťastie a celistvosť svojho manželstva. Aby si zachovali svoje manželské šťastie a celistvosť svojho manželstva a zabránili rozpadu a zániku svojho manželstva, rozhodnú sa plniť svoje povinnosti a záväzky len v rámci manželského života a vzdajú sa poslania stvorenej bytosti. Nevieš, že bez ohľadu na tvoju úlohu v rodine alebo v spoločnosti – či už ako manželka, manžel, dieťa, rodič, zamestnanec alebo čokoľvek iné –, a bez ohľadu na to, či tvoja úloha v manželskom živote je alebo nie je dôležitá, pred Bohom máš len jednu identitu, a to ako stvorená bytosť. Pred Bohom nemáš druhú identitu. Preto, keď ťa Boží dom povolá, je to čas, keď by si mal splniť svoje poslanie. To znamená, že ako stvorená bytosť by si nemal plniť svoje poslanie len vtedy, keď je splnená podmienka zachovania tvojho manželského šťastia a integrity manželstva, ale ide skôr o to, že pokiaľ si stvorenou bytosťou, tak poslanie, ktoré ti Boh udeľuje a zveruje, by sa malo plniť bezpodmienečne; bez ohľadu na okolnosti by si mal dokončiť svoje poslanie, pristupujúc k nemu ako k povinnému záväzku, a dať poslanie, ktoré ti zveril Boh, na prvé miesto, zatiaľ čo poslanie a zodpovednosti, ktoré ti boli udelené manželstvom, sú až na druhom mieste.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (10)) Po prečítaní tohto úryvku Božích slov to bolo, akoby mi do srdca zasvietil lúč svetla. Zrazu sa mi vyjasnilo a cítila som sa osvietená. Presne ako hovorí Boh, prikladala som veľkú váhu celistvosti a šťastiu svojho manželstva. Chcela som konať nejakú povinnosť len pod podmienkou, že si dokážem udržať šťastie v manželstve. Len čo to ovplyvnilo moje manželstvo, nedokázala som konať svoju povinnosť s pokojným srdcom, a dokonca som chcela svoju povinnosť zanechať, aby som si manželstvo zachovala. Povinnosti stvorenej bytosti som nekládla na prvé miesto. Spomenula som si na to, keď som chodila do školy. Bola som hlboko ovplyvnená názormi na manželstvo, ako napríklad „držať sa za ruky a zostarnúť spolu“ a „túžiť získať niečie srdce a zostať spolu, kým nám neobelejú vlasy“. Vždy som chcela stretnúť svoju polovičku, ktorá by sa ku mne správala úprimne, bola by ku mne ohľaduplná, starala by sa o mňa a sprevádzala by ma celým životom. Po svadbe som považovala manželstvo za tú najdôležitejšiu vec a vždy som sa snažila si ho udržať. Keď som uverila v Boha, môj manžel uveril nepodloženým fámam a snažil sa mi v tom zabrániť. Bála som sa, že v našom manželstve vzniknú trhliny, a tak som hľadala spôsoby, ako si ho nakloniť. Pri konaní povinností vodkyne som bola povrchná a veci som robila len mechanicky. Na každé zhromaždenie som prichádzala a odchádzala presne načas, akoby som si v práci len pípala dochádzku. Vykonávanie niektorých úloh nebolo dokončené, ale keď som pomyslela na to, že manžel už asi skončil v práci, narýchlo som ukončila zhromaždenie a išla som domov. Cestou domov som dokonca premýšľala o tom, ako si získať manželovu priazeň a udržať si s ním vzťah. Počas tých dvoch mesiacov, čo som bola doma kvôli chráneniu prostredia, som mohla konať nejaké povinnosti. Aby som si však udržala vzťah s manželom, prácu cirkvi som úplne ignorovala. To nielenže oddialilo vstup do života mojich bratov a sestier, ale aj poškodilo prácu cirkvi. Okrem toho, keď som tentoraz prišla konať svoju povinnosť, prijala som ju len navonok; nerobila som to celým srdcom. Len čo som mala voľný čas, začala som počítať, kedy pôjdem domov. Dokonca som uvažovala o zmene povinnosti, aby som mohla byť každý deň doma. Udržanie šťastia v manželstve som brala až príliš vážne; akoby strata manželstva bola takou obrovskou udalosťou, ako keby sa zrútil svet. Som stvorená bytosť. To Boh mi dal život a obdaril ma všetkým. Mojím poslaním je dobre konať povinnosť stvorenej bytosti. Ale v záujme udržania svojho manželstva som neustále konala svoju povinnosť len povrchne. Tak veľmi som sa pred Bohom hanbila! Nemala som ani štipku svedomia či rozumu. Keď som to pochopila, cítila som v srdci výčitky svedomia a bolesť. V kútiku duše som sa zaprisahala: V budúcnosti budem praktizovať pravdu a odplatím Božiu lásku a všetok svoj čas a myšlienky venujem svojej povinnosti.

Jedného dňa v septembri 2023 som sa vrátila domov. Môj manžel prišiel večer domov opitý a agresívne sa ma spýtal: „Pravidelne nie si doma. Kde prespávaš? Čo robíš?“ Tiež mi povedal, aby som prestala veriť v Boha. Nesúhlasila som, a tak ma začal biť. Bola som taká nahnevaná, že som sa odsťahovala z domu. Jedného dňa v novembri som išla k mame. Moja mama povedala: „Tvoj manžel povedal, že takto už ďalej nemôže žiť. Chce, aby si sa vrátila domov a začala rozvodové konanie.“ Keď som to počula, zhlboka som si vydýchla od úľavy. Pomyslela som si: „Počas všetkých tých rokov ma veľmi prenasledoval a snažil sa mi zabrániť veriť v Boha. Ak sa rozvedieme, budem môcť slobodne veriť v Boha a on ma už nebude obmedzovať.“ Keď som však vyšla z domu a uvidela manželské páry, ako sa prechádzajú po ulici, pomyslela som na to, že sme manželia už dvadsať rokov. Ak by sme sa rozviedli, znamenalo by to, že od tej chvíle už medzi nami nebude vôbec žiadny vzťah. Ak by som ochorela, kto by sa o mňa postaral? Bola by druhá polovica môjho života bez jeho spoločnosti bezútešná a osamelá? Naozaj by som dokázala len tak ukončiť dvadsať rokov manželského života? Pri tejto myšlienke mi srdce zovrelo smútkom a oči sa mi zaliali slzami. Modlila som sa k Bohu: „Drahý Bože, viem, že už nie je potrebné udržiavať moje manželstvo. Som ochotná sa s ním rozviesť, ale len čo pomyslím na rozvod, stále to v srdci hlboko bolí. Drahý Bože, prosím Ťa, daj mi vieru a silu, aby som dokázala urobiť správne rozhodnutie.“

Potom som si prečítala Božie slová a zistila som, ako by som mala pristupovať k manželstvu. Všemohúci Boh hovorí: „Boh pre teba nariadil manželstvo a dal ti partnera. Vstupuješ do manželstva, ale tvoja identita a postavenie pred Bohom sa nemenia. Bez ohľadu na to, či si muž alebo žena, je tu jedna vec, ktorú máte obaja spoločnú, a to, že pred Stvoriteľom ste obaja stvorené bytosti. V rámci manželstva sa navzájom tolerujete, s láskou opatrujete a chránite, pomáhate si a podporujete sa navzájom, a to znamená plniť si svoje zodpovednosti. Pred Bohom však zodpovednosti, ktoré by si mal splniť, a poslanie, ktoré by si mal naplniť, nemožno nahradiť zodpovednosťami, ktoré plníš voči svojmu partnerovi. Preto keď nastane konflikt medzi tvojimi zodpovednosťami voči partnerovi a povinnosťou, ktorú by stvorená bytosť mala konať pred Bohom, mal by si si vybrať konanie povinnosti stvorenej bytosti, namiesto plnenia svojich zodpovedností voči partnerovi. To je smer a cieľ, ktorý by si si mal vybrať, a, samozrejme, je to aj poslanie, ktoré by si mal naplniť. Niektorí ľudia si však mylne robia svoje poslanie v živote z toho, že sa usilujú o manželské šťastie, alebo si plnia záväzky voči partnerovi, starajú sa oňho, s láskou ho opatrujú a ochraňujú ho, a považujú svojho partnera za svoj celý svet, za svoj život – to je nesprávne. … Pokiaľ ide o manželstvo, jediné, čo ľudia môžu urobiť, je prijať ho od Boha a držať sa definície manželstva, ktorú Boh pre človeka nariadil. Manžel aj manželka si v rámci neho voči sebe plnia zodpovednosti a povinnosti. Nemôžu však rozhodovať o osude svojho partnera, o jeho predchádzajúcom živote, súčasnom ani budúcom živote, nieto ešte o večnosti. Tvoj konečný osud, tvoj osud a cestu, ktorou kráčaš, môže určiť len Stvoriteľ. Preto ako stvorená bytosť, bez ohľadu na to, či už máš rolu manželky alebo manžela, šťastie, o ktoré by si sa mal v tomto živote usilovať, pochádza z toho, že konáš povinnosť stvorenej bytosti a napĺňaš poslanie stvorenej bytosti. Nepochádza zo samotného manželstva, a už vôbec nie z toho, že si v rámci manželstva plníš zodpovednosti manželky či manžela. Je samozrejmé, že cesta, ktorou sa rozhodneš kráčať, a pohľad na život, ktorý prijímaš, by nemali byť postavené na manželskom šťastí, a už vôbec by ich nemal určovať ani jeden z manželov – tomu by si mal porozumieť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (11)) „Čo sa týka manželstva, pokiaľ nie je v rozpore alebo v konflikte s tvojím usilovaním sa o pravdu, potom sa záväzky, ktoré by si mal plniť, poslanie, ktoré by si mal naplniť, a rola, ktorú by si mal hrať v rámci manželstva, nemenia. Takže ak sa od teba žiada, aby si sa vzdal usilovania sa o manželské šťastie, neznamená, že by si mal zanechať manželstvo alebo sa rozviesť. Skôr to znamená požiadavku, aby si k manželstvu pristupoval správne, a potom na tomto základe dokončil svoje poslanie ako stvorená bytosť a plnil si povinnosť, ktorú máš. Samozrejme, ak tvoje usilovanie sa o manželské šťastie ovplyvňuje alebo brzdí vykonávanie povinnosti stvorenej bytosti, alebo dokonca spôsobuje, že zanecháš povinnosť, ktorú by si mal konať, potom si nesmierne vzdorovitý človek. Ak v tejto záležitosti hľadáš pravdu, mal by si jasne vidieť, čoho by sa ľudia mali pevne držať a čo by mali zanechať. Nemal by si zanechať len svoje usilovanie sa o manželské šťastie; mal by si zanechať celé svoje manželstvo. Takto dosiahneš úplný súlad s pravdou-princípmi. … Ak chceš byť niekým, kto sa usiluje o pravdu, potom by si mal najviac premýšľať o tom, ako sa vzdať toho, čo ťa Boh žiada, aby si sa vzdal, a ako naplniť to, čo ťa Boh žiada, aby si naplnil. Aj keby si mal byť v budúcnosti bez manželstva a bez partnera po svojom boku, stále sa môžeš dožiť svojich posledných rokov a žiť dobre. Ak však zanecháš túto príležitosť konať svoju povinnosť, je to rovné tomu, že zanecháš povinnosť, ktorú by si mal konať, a poslanie, ktoré ti Boh zveril. Pre Boha by si potom nebol človekom, ktorý sa usiluje o pravdu, niekým, kto skutočne chce Boha, ani niekým, kto sa usiluje o spásu. Ak aktívne zanecháš svoju príležitosť a právo dosiahnuť spásu, zanecháš svoje poslanie a namiesto toho si vyberieš manželstvo, vyberieš si spoločný život so svojím manželským partnerom, vyberieš si, že ho budeš sprevádzať a uspokojovať, a vyberieš si zachovanie celistvosti svojho manželstva, potom nakoniec určite niečo stratíš, zatiaľ čo niečo získaš. Rozumieš, čo stratíš, však? Manželstvo nie je tvoje všetko, tak isto ako manželské šťastie – nemôže rozhodnúť o tvojom osude, nemôže rozhodnúť o tvojej budúcnosti, a už vôbec nemôže rozhodnúť o tvojom konečnom osude.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (10)) Keď som dočítala Božie slová, v srdci sa mi úplne vyjasnilo. Boh určil, že pre ľudí je zmyslom manželstva len to, aby si navzájom robili spoločnosť a starali sa jeden o druhého. Zodpovednosti manželstva však nemôžu nahradiť poslanie stvorenej bytosti. Keď volá povinnosť, mala by som uprednostniť dobré vykonávanie povinnosti stvorenej bytosti. Ak zanechám svoju povinnosť, aby som sa usilovala o šťastné manželstvo, stratím šancu získať pravdu a prijať Božiu spásu. Nakoniec upadnem do veľkých katakliziem a budem zničená. V minulosti som myslela len na to, ako sa usilovať o šťastné manželstvo. Venovala som veľa času a úsilia udržiavaniu svojho vzťahu s manželom. Chcela som sa jednou rukou držať manželského šťastia a druhou pravdy. Snažila som sa zvládnuť oboje, ale v srdci som sa cítila úplne vyčerpaná a o nejakom šťastí nemohlo byť ani reči. V Boha verím už mnoho rokov, ale stále nerozumiem pravde. Premrhala som veľa času. Bola som taká hlúpa! Tiež som si uvedomila, že viera v Boha je úplne prirodzená a oprávnená. Môj manžel v Boha neveril a tiež sa mi vo viere snažil zabrániť. Len čo som spomenula čokoľvek súvisiace s vierou v Boha, nahneval sa na mňa, nadával mi, bil ma a preklínal ma. Často sa mi vyhrážal rozvodom, aby ma prinútil opustiť vieru v Boha. Je jasné, že vo svojej podstate je to démon, ktorý nenávidí pravdu a nenávidí Boha. Presne ako hovorí Boh: „Veriaci a neverci svojou podstatou nie sú zlučiteľní. Skôr si navzájom odporujú.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Boli sme dva úplne nezlúčiteľné typy ľudí a kráčali sme po dvoch radikálne odlišných cestách. Jednoducho neexistoval spôsob, ako by sme mohli spolu ruka v ruke zostarnúť. Ale ja som toto manželstvo aj tak hlúpo a silou-mocou udržiavala. Nebolo to snáď slepé nasledovanie démona? Bola som príliš popletená a hlúpa! Udržiavanie vzťahu s manželom by viedlo len k tomu, že by som sa vzďaľovala od Boha, zradila Boha a odrezala sa od vlastnej šance na spásu. Keďže som žila v mylných názoroch o láske, považovala som úsilie o šťastné manželstvo za svoje poslanie. Nebola som ochotná rozoznať manželovu podstatu. Bez odhalenia faktov a bez osvietenia a vedenia Božími slovami by som to stále nedokázala prezrieť. Bola som skutočne slepá a nevedomá! Nemohla som ďalej žiť podľa týchto mylných myšlienok a názorov. Aj keby sa so mnou manžel chcel rozviesť, stále som musela konať povinnosť stvorenej bytosti. Toto je moje skutočné poslanie!

Počas svojich duchovných pobožností som si vypočula chválospev Božích slov.

Dovoľ Bohu, aby ti vstúpil do srdca

1  Len keď otvoríš svoje srdce Bohu, môže doň vstúpiť. Iba keď Boh vstúpi do tvojho srdca, môžeš vidieť to, čo Boh má, čím je a vidieť Jeho úmysly s tebou. V tom čase zistíš, že všetko o Bohu je také vzácne, že to, čo On má a čím je, je také hodné cenenia. V porovnaní s tým osoby, udalosti a veci okolo teba, a dokonca aj tvoji milovaní, tvoj partner a veci, ktoré miluješ, pre teba vôbec nestoja za zmienku. Sú také bezvýznamné a nízke. Budeš cítiť, že žiadny materiálny predmet ťa už nikdy nedokáže prilákať, ani ťa prinútiť, aby si zaň opäť zaplatil akúkoľvek cenu. V Božej pokore uvidíš Jeho veľkosť a Jeho zvrchovanosť.

2  Ba čo viac, v určitom Božom skutku, ktorý si predtým považoval za celkom malý, uvidíš Jeho nekonečnú múdrosť a toleranciu, ako aj trpezlivosť, zhovievavosť a porozumenie, ktoré ti prejavuje. To v tebe vyvolá zbožňovanie voči Nemu. V ten deň budeš cítiť, že ľudstvo žije v takom špinavom svete, a že či už sú to ľudia po tvojom boku, veci, ktoré sa dejú okolo teba, alebo dokonca tí, ktorých miluješ, ich láska k tebe a ich takzvaná ochrana alebo záujem o teba – nič z toho nestojí za zmienku. Iba Boh je tvojím najmilovanejším a tvojím najvzácnejším pokladom. Božia láska je taká veľká a Jeho podstata je taká svätá. V Bohu nie je žiadna klamlivosť, žiadne zlo, žiadna závisť a žiadny svár, ale iba spravodlivosť a autentickosť. Ľudia by mali túžiť po všetkom, čo Boh má a čím je a mali by sa o to aj usilovať a ašpirovať na to.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Keď som tento chválospev počula, bola som naozaj dojatá. Láska medzi ľuďmi je založená na vzájomnej výmene. Keď som manželovi robila spoločnosť a starala sa o neho a o deti, správal sa ku mne dobre; keď som sa o neho nemohla starať po celý čas, začal sa hnevať a chcel sa rozviesť, pretože zo mňa nič nemal. V tých rokoch som raz odložila svoju povinnosť a zradila Boha, aby som si udržala šťastie v manželstve. Boh však so mnou nezaobchádzal podľa toho, ako som konala. Boh mi stále preukazoval milosrdenstvo a milosť a použil svoje slová, aby ma osvietil, aby som mohla prezrieť satanove úskoky. Vyviedol ma z mojich mylných názorov na manželstvo, aby mi satan už viac neubližoval. Uvedomila som si, že len Boh miluje ľudí najviac, a len Božia láska je skutočná a svätá.

Keď som neskôr súhlasila s rozvodom, môj manžel ho už nechcel. Dokonca povedal, že ak pôjdem domov, bude sa ku mne správať dobre ako predtým a už sa mi nebude snažiť brániť vo viere v Boha. Spomenula som si, ako manžel používal vyhrážky, násilie a nadávky, aby ma prinútil vzdať sa viery v Boha. Keď videl, že tieto triky nefungujú, použil sladké rečičky, aby ma oklamal. Bez ohľadu na to, ako sa menili jeho triky, vo svojej podstate je to stále diabol. Jeho podstata nepriateľa Boha sa nikdy nezmení. Desať rokov sa snažil zabrániť mi vo viere v Boha. Keby bol schopný zmeny, už dávno by sa zmenil. Keby som opäť uverila tomu, čo hovorí, len by som mu naletela a nakoniec by som bola oklamaná, a stratila by som šancu na spásu od Boha. Takže som ignorovala, čo hovoril. Pomyslela som si: „Aj keď sa nerozvedieme, nemôžem mu dovoliť, aby mi bránil vo vykonávaní mojich povinností.“ Potom som v cirkvi vždy konala svoje povinnosti a moje srdce sa upokojilo. Prestala som premýšľať o tom, ako si udržať manželstvo a rodinu, a konečne som sa dokázala oslobodiť od manželových obmedzení a manželských pút. Teraz môžem slobodne veriť v Boha a konať svoju povinnosť. Vďaka Bohu za Jeho spásu!