358. Po niekoľkých tisícoch rokov skazenosti je človek ochromený a otupený. Stal sa z neho démon, ktorý odporuje Bohu až do tej miery, že sa vzdorovitosť človeka voči Bohu zdokumentovala v historických knihách. Dokonca ani sám človek nedokáže úplne vysvetliť svoje vzdorovité správanie, pretože satan človeka hlboko skazil a zviedol ho na scestie, a tak nevie, kam sa má obrátiť. Dokonca aj dnes človek stále zrádza Boha. Keď človek vidí Boha, zrádza Ho, a keď Ho nevidí, aj tak Ho zrádza. Naďalej Ho zrádzajú aj tí, ktorí boli svedkami Božej kliatby a Božieho hnevu. A tak hovorím, že ľudský rozum stratil svoju pôvodnú funkciu, rovnako ako aj svedomie človeka. Človek, na ktorého sa pozerám, je zviera v ľudskom šate, je to jedovatý had, a bez ohľadu na to, ako úboho sa snaží tváriť pred Mojimi očami, nikdy k nemu nebudem milosrdný, pretože človek nedokáže vidieť rozdiely medzi čiernou a bielou, medzi pravdou a nepravdou. Ľudský rozum je taký otupený, no i napriek tomu túži po požehnaní. Ľudská prirodzenosť je taká hanebná, ale napriek tomu túži po zvrchovanosti kráľa. Komu by mohol človek kraľovať s takýmto rozumom? Ako by mohol s takou ľudskou prirodzenosťou sedieť na tróne? Človek sa vôbec nehanbí! Je to namyslený úbožiak! Navrhujem tým, ktorí chcú získať požehnanie, aby najskôr zobrali zrkadlo a pozreli sa na svoj vlastný škaredý odraz – si hodný byť kráľom? Vyzeráš ako niekto, kto by mohol získať požehnanie? Tvoja povaha sa ani trochu nezmenila a do praxe si neuviedol ani kúsok pravdy, a predsa túžiš po nádhernom zajtrajšku. Klameš sám seba! Človeka, ktorý sa narodil do takejto špinavej krajiny, vážne skazila spoločnosť. Podľahol vplyvu feudálnej etiky a vzdelával sa na „inštitúciách vyššieho vzdelávania“. Spiatočnícke myslenie, skazená morálka, podradný pohľad na život, opovrhnutiahodná filozofia pre svetské záležitosti, úplne bezcenná existencia a zvrátený životný štýl a zvyky – to všetko vážne zasiahlo srdce človeka a vážne podkopalo a nalomilo jeho svedomie. Výsledkom toho je, že sa človek čoraz viac vzďaľuje od Boha a čoraz viac Mu odporuje. Ľudská povaha je každým dňom podlejšia a niet jedinej osoby, ktorá by sa pre Boha niečoho ochotne vzdala, niet jedinej osoby, ktorá by sa Mu ochotne podriadila, a niet jedinej osoby, ktorá by ochotne hľadala Božie zjavenie. Namiesto toho je človek v moci satana, a tak hľadá iba potešenie a oddáva sa skazenosti tela v krajine bahna. Aj keď tí, ktorí žijú v temnote, počujú pravdu, ani nepomyslia na to, že by ju uviedli do praxe, a nemajú vôľu hľadať Boha, hoci uvideli Jeho zjavenie. Ako by mohlo dostať tak skazené ľudstvo nejakú šancu na spásu? Ako by mohlo tak dekadentné ľudstvo žiť vo svetle?

Zmena povahy človeka začína poznaním jeho podstaty a obratom v jeho myslení, prirodzenosti a duševnom rozpoložení, a to prostredníctvom základných zmien. Iba tak možno dosiahnuť v človeku skutočný prelom. Základnou príčinou skazenej povahy ľudí sú zavádzanie, skazenosť a jed satana. Človeka zväzuje a ovláda satan, a tak trpí obrovskou ujmou, ktorú satan spôsobil jeho mysleniu, morálke, chápaniu a rozumu. Práve preto, že satan skazil základné ľudské veci, ktoré sa úplne odlišujú od toho, ako ich Boh pôvodne stvoril, sa človek stavia proti Bohu a nie je schopný prijať pravdu. Zmeny v povahe človeka by preto mali začať obratom v jeho myslení, chápaní a rozume, ktorý zmení jeho poznanie Boha a poznanie pravdy. Tí, ktorí sa narodili v najskazenejšej krajine zo všetkých vôbec, nevedia, čo je Boh ani čo znamená veriť v Boha. Čím sú ľudia skazenejší, tým menej poznajú existenciu Boha a tým úbohejší je ich rozum a chápanie. Zdrojom ľudského odporu a vzdorovitosti voči Bohu je jeho skazenosť satanom. V dôsledku satanovej skazenosti ľudské svedomie otupelo. Človek je nemorálny, má zdegenerované myšlienky a zaostalé duševné rozpoloženie. Skôr než ho satan skazil, človek sa prirodzene podriaďoval Bohu a podriaďoval sa Jeho slovám, keď ich počul. Prirodzene mal zdravý rozum a svedomie a normálnu ľudskú prirodzenosť. Keď ho skazil satan, pôvodný ľudský rozum, svedomie a ľudská prirodzenosť boli otupené a oslabené satanom. Človek tak stratil svoju podriadenosť a lásku k Bohu. Rozum človeka sa odchýlil od normálu, jeho povaha klesla na úroveň zvieraťa a jeho vzdorovitosť voči Bohu je čoraz častejšia a závažnejšia. Človek to však stále nevie ani si to neuvedomuje a len slepo odporuje a vzdoruje. Povaha človeka sa prejavuje vo výrazoch jeho rozumu, chápania a svedomia, a keďže jeho rozum a chápanie sú choré a jeho svedomie sa vrcholne otupilo, má povahu, ktorá vzdoruje Bohu. Ak nemožno zmeniť ľudský rozum a chápanie, potom nemožno zmeniť ľudskú povahu ani sa zosúladiť s Božím úmyslom. Ak má človek chorý rozum, potom nemôže slúžiť Bohu a Boh ho nemôže použiť. „Normálny rozum“ znamená podriadenosť a vernosť Bohu, túžbu po Bohu, absolútnu oddanosť Bohu a svedomie voči Bohu. Znamená to byť s Bohom jedno srdce a jedna myseľ, a nie úmyselne Bohu odporovať. Nezdravý rozum nie je takýto. Keďže satan skazil človeka, človek si vymyslel predstavy o Bohu a nebol Mu vôbec verný ani po Ňom netúžil, nehovoriac o svedomí voči Bohu. Človek sa úmyselne stavia proti Bohu a súdi Ho, a navyše na Neho za Jeho chrbtom vrhá urážky. Človek odsudzuje Boha za Jeho chrbtom s jasným vedomím, že je to Boh. Človek nemá v úmysle podriadiť sa Bohu. Iba od Neho slepo žiada a kladie na Neho nároky. Takíto ľudia – ľudia, ktorí majú nezdravý rozum – nie sú schopní rozpoznať svoje vlastné opovrhnutiahodné správanie ani oľutovať svoju vzdorovitosť. Ak sú ľudia schopní spoznať sami seba, získali späť trochu svojho rozumu. Čím viac sa tí, ktorí ešte nespoznali samých seba, búria proti Bohu, tým nezdravší je ich rozum.

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Nezmeniť svoju povahu znamená byť nepriateľom Boha

359. Kým ľudia nezažijú Božie dielo a nepochopia pravdu, zmocňuje sa ich a zvnútra ich ovláda satanova prirodzenosť. Čo konkrétne znamená táto prirodzenosť? Napríklad, prečo si sebecký? Prečo si chrániš svoje postavenie? Prečo tebou lomcujú také silné pocity? Prečo sa tešíš z nespravodlivých vecí? Prečo sa ti páči to zlo? Na základe čoho sa ti takéto veci páčia? Odkiaľ tieto veci pochádzajú? Prečo ich tak ochotne prijímaš? Teraz ste už všetci pochopili, že hlavným dôvodom všetkých týchto vecí je to, že v človeku je satanov jed. Čo je teda satanov jed? Ako sa môže prejaviť? Ak sa napríklad opýtaš: „Ako by mali ľudia žiť? Pre čo by mali ľudia žiť?“, ľudia odpovedia: „Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert.“ Táto jediná veta vyjadruje samotný koreň problému. Satanova filozofia a logika sa stali životom ľudí. Bez ohľadu na to, o čo sa ľudia snažia, robia to pre seba – a tak žijú len pre seba. „Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“ – to je životná filozofia človeka a predstavuje aj ľudskú prirodzenosť. Tieto slová sa už stali prirodzenosťou skazeného ľudstva a sú pravým obrazom satanskej prirodzenosti skazeného ľudstva. Táto satanská prirodzenosť už postavila základ pre existenciu skazeného ľudstva. Skazené ľudstvo žije s týmto satanovým jedom už niekoľko tisíc rokov až do dnešných dní. Všetko, čo satan robí, robí v záujme svojich vlastných túžob, ambícií a cieľov. Chce prekonať Boha, vymaniť sa z Jeho moci a prevziať vládu nad všetkými vecami, ktoré Boh stvoril. Takýto je dnes rozsah skazenosti ľudstva satanom: všetci majú satanskú prirodzenosť, všetci sa snažia zaprieť Boha a postaviť sa proti Nemu, chcú ovládať svoje vlastné osudy a snažia sa postaviť proti Božiemu riadeniu a opatreniam. Majú presne také isté ambície a túžby ako satan. Prirodzenosť človeka je teda satanovou prirodzenosťou. Heslá a aforizmy mnohých ľudí v skutočnosti predstavujú ľudskú prirodzenosť a odrážajú podstatu ľudskej skazenosti. Ľudia si vyberajú veci podľa vlastných preferencií a všetky predstavujú ľudské povahy a snahy. Akokoľvek zamaskovaná, ich prirodzenosť sa nedokáže schovať v žiadnom zo slov, ktoré človek vysloví, a v ničom, čo robí. Napríklad farizeji zvyčajne celkom pekne kázali, ale keď počuli kázne a pravdy vyjadrené Ježišom, neprijali ich ale odsúdili. Tým sa odhalila prirodzenosť-podstata farizejov, teda že sa im hnusila pravda a nenávideli ju. Niektorí ľudia hovoria celkom pekne a vedia sa dobre maskovať, ale keď sa s nimi druhí chvíľu stýkajú, zistia, že ich prirodzenosť je hlboko podvodná a nečestná. Ak sa s nimi stýkajú dlhší čas, aj všetci ostatní odhalia ich prirodzenosť-podstatu. Nakoniec druhí dospejú k nasledujúcemu záveru: nikdy nevyslovia ani slovko pravdy a sú klamliví. Toto tvrdenie predstavuje prirodzenosť takýchto ľudí a najlepšie ilustruje a dokazuje ich prirodzenosť-podstatu. Ich filozofiou života je nehovoriť nikomu pravdu, ani nikomu nedôverovať. Satanská prirodzenosť človeka zahŕňa veľké množstvo satanských filozofií a jedov. Niekedy si ich ani sám neuvedomuješ a nerozumieš im, napriek tomu je na týchto veciach založený každý okamih tvojho života. Navyše sa domnievaš, že tieto veci sú vcelku správne a rozumné a vôbec nie pomýlené. Stačí to na to, aby sme ukázali, že satanove filozofie sa stali prirodzenosťou ľudí, ktorí s nimi žijú v plnom súlade, považujú tento spôsob života za dobrý a nepociťujú žiadne pokánie. Preto neustále odhaľujú svoju satanskú prirodzenosť a neustále žijú podľa satanových filozofií. Satanova prirodzenosť je životom ľudstva a je jeho prirodzenosťou-podstatou.

Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako kráčať Petrovou cestou

360. Ako rozumieš ľudskej prirodzenosti? Najdôležitejšie je rozlíšiť ju z hľadiska ľudského názoru na svet a život a ľudských hodnôt. Tí, ktorí sú z diabla, žijú všetci sami pre seba. Ich pohľad na život a mravné zásady je odvodený hlavne zo satanových slov, ako sú napríklad: „Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“, „Človek umiera pre bohatstvo tak ako vtáci pre zrno“ a podobné mylné predstavy. Všetky tieto slová, ktoré hovoria tí diabolskí králi, veľké postavy a filozofi, sa stali podstatou ľudského života. Ľudským životom sa stala hlavne väčšina slov Konfucia, ktorého Číňania ospevovali ako „mudrca“. Potom sú tu aj slávne budhistické a taoistické príslovia a často citované klasické slová rôznych slávnych postáv. Sú to všetko súhrny satanových filozofií a satanovej prirodzenosti a tiež najlepšie ilustrácie a vysvetlenia jeho prirodzenosti. Všetky tieto jedy, ktoré boli vštepené do srdca človeka, pochádzajú od satana a ani ich najmenšia časť nepochádza od Boha. Takéto diabolské slová sú zároveň v priamom protiklade k Božiemu slovu. Je úplne jasné, že reality všetkých pozitívnych vecí pochádzajú od Boha, a všetky negatívne veci, ktoré človeka otravujú, pochádzajú od satana. Prirodzenosť človeka a to, komu patrí, teda dokážeš rozpoznať, keď sa pozrieš na jeho názor na život a na jeho hodnoty. Satan kazí ľudí prostredníctvom vzdelania a vplyvu národných vlád, slávnych ľudí a velikánov. Ich diabolské slová sa stali životom a prirodzenosťou človeka. „Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“, je dobre známe satanské príslovie, ktoré bolo vštepené každému a stalo sa životom človeka. Existujú aj iné slová filozofie pre svetské záležitosti, ktoré sú podobné. Satan využíva tradičnú kultúru každého národa na to, aby ľudí vychovával, zavádzal a kazil, čím spôsobuje, že ľudstvo sa rúti do bezhraničnej priepasti zničenia a je ňou pohltené, a nakoniec sú ľudia Bohom zničení, pretože slúžia satanovi a vzdorujú Bohu. Niektorí ľudia slúžia ako verejní činitelia v spoločnosti celé desaťročia. Predstavte si, že im položíte nasledujúcu otázku: „Počínal si si v tejto funkcii tak dobre, podľa akých hlavných známych výrokov žiješ?“ Mohli by povedať: „Jediná vec, ktorej rozumiem, je táto: ‚Úradníci nerobia peklo zo života tým, ktorí im nosia dary, a tí, ktorí nelichotia, nedosiahnu nič.‘“ Na tejto satanistickej filozofii je založená ich kariéra. Nevystihujú tieto slová prirodzenosť takýchto ľudí? Bezohľadné využívanie akýchkoľvek prostriedkov na získanie postavenia sa stalo ich prirodzenosťou, úradný aparát a kariérny úspech sú ich ciele. V živote, správaní a konaní ľudí je stále veľa satanských jedov. Napríklad ich životná filozofia, ich spôsoby konania a ich úslovia sú plné jedov veľkého červeného draka, a to všetko pochádza od satana. Teda všetky veci, ktoré prúdia v kostiach a krvi ľudí, pochádzajú od satana. Všetci úradníci, tí, ktorí majú moc, a tí, ktorí dosiahli úspech, majú svoje vlastné cesty a tajomstvá úspechu. Nevystihujú tieto tajomstvá dokonale ich prirodzenosť? Vo svete dokázali také veľké veci a nikto nedokáže prezrieť, aké plány a intrigy sa za nimi skrývajú. To ukazuje, aká zákerná a jedovatá je ich prirodzenosť. Ľudstvo bolo hlboko skazené satanom. Satanov jed prúdi v krvi každého človeka a možno povedať, že ľudská prirodzenosť je skazená, zlá, antagonistická a v opozícii voči Bohu, naplnená a presiaknutá satanovými filozofiami a jedmi. Úplne sa stala prirodzenosťou a podstatou satana. To je dôvod, prečo ľudia vzdorujú Bohu a odporujú Mu. Človek môže ľahko spoznať sám seba, ak sa jeho prirodzenosť dá takto rozobrať.

Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako spoznať prirodzenosť človeka

361. Ako chápete ľudskú prirodzenosť? Porozumieť ľudskej prirodzenosti v skutočnosti znamená rozobrať veci hlboko vo svojej duši – veci v tvojom živote a všetku logiku a filozofie satana, podľa ktorých žiješ – je to život satana, podľa ktorého žiješ. Vlastnej prirodzenosti môžeš porozumieť len vďaka odhaleniu vecí hlboko vo svojej duši. Ako sa dajú tieto veci odhaliť? Nedajú sa odhaliť ani rozobrať len prostredníctvom jednej alebo dvoch záležitostí. Často sa stáva, že keď niečo dokončíš, ešte stále si nedospel k porozumeniu. Môže trvať tri alebo päť rokov, pokým budeš schopný získať aspoň malý kúsoček uvedomenia a pochopenia. V mnohých situáciách teda musíš nad sebou uvažovať a spoznať sa. Aby si videl nejaké výsledky, musíš ísť do hĺbky a rozobrať samého seba v súlade s Božími slovami. Keď budeš pravde rozumieť čoraz viac a tvoje porozumenie bude čoraz úplnejšie, postupne prostredníctvom sebareflexie a poznania samého seba spoznáš vlastnú prirodzenosť-podstatu.

Aby si spoznal svoju prirodzenosť, musíš jej porozumieť prostredníctvom niekoľkých vecí. Po prvé, musíš jednoznačne vedieť, čo máš rád. Nejde pritom o to, čo rád ješ alebo nosíš oblečené, ale skôr o veci, ktoré ti robia radosť, veci, ktoré závidíš, velebíš či hľadáš a ktorým venuješ pozornosť vo svojom srdci, a o typy ľudí, s ktorými rád prichádzaš do kontaktu a ktorých vo svojom srdci obdivuješ a zbožňuješ. Väčšina ľudí má napríklad rada ľudí, ktorí majú dobrú povesť, pekne rozprávajú a správajú sa uhladene, alebo ľudí, ktorí ostatným lichotia či sa na niečo hrajú. Hovoríme o ľuďoch, s ktorými ostatní radi komunikujú. Pokiaľ ide o veci, ktoré majú ľudia radi, patrí medzi ne ochota robiť určité veci, ktoré sú ľahké, o ktorých si ostatní myslia, že sú dobré, a veci, ktoré by ostatní ospevovali a chválili. Ľudská prirodzenosť obsahuje bežné charakteristiky vecí, ktoré majú ľudia radi. Majú teda napríklad radi ľudí, udalosti a veci, ktoré im ostatní závidia pre ich vonkajší vzhľad, sú krásne a luxusné a ostatní ich obdivujú. Ľudia milujú skvelé, oslnivé, nádherné a veľkolepé veci. Obdivujú ich všetci ľudia. Môžeme vidieť, že ľudia nevlastnia žiadnu pravdu ani sa nepodobajú pravým ľudským bytostiam. Obdivovať tieto veci nemá ani najmenší význam, ľuďom sa však aj tak páčia. Vyzerá to tak, že tieto veci, ktoré sa ľuďom páčia, sú obzvlášť dobré pre tých, ktorí neveria v Boha, a sú to všetko veci, ktoré sú zvlášť ochotní hľadať. … Veci, ktoré ľudia hľadajú a po ktorých dychtia, sú súčasťou pozemských trendov, sú zo satana a diablov, Boh ich nenávidí a chýba im akákoľvek pravda. Veci, po ktorých ľudia obvykle túžia, umožňujú odhaliť ich prirodzenosť-podstatu. To, čomu ľudia dávajú prednosť, možno zistiť zo spôsobu ich obliekania. Niektorí ľudia chcú nosiť farebné oblečenie, ktoré púta pozornosť, alebo nezvyčajné ošatenie. Chcú nosiť doplnky, ktoré ešte nikdy nikto nenosil, a majú radi veci, ktoré dokážu prilákať opačné pohlavie. To, že nosia takéto oblečenie a doplnky, ukazuje, že vo svojich životoch a hlboko vo svojich srdciach dávajú týmto veciam prednosť. Páčia sa im veci, ktoré nie sú dôstojné ani decentné. Nie sú to veci, ktoré by mal hľadať normálny človek. V tom, že sa im páčia, je nespravodlivosť. Majú úplne rovnakú vyhliadku ako svetskí ľudia. Nič z toho nemá súvislosť s pravdou. Preto všetko to, čo sa ti páči, na čo sa zameriavaš, čo obdivuješ, čo závidíš a na čo každý deň vo svojom srdci myslíš, vyjadruje tvoju prirodzenosť. Tvoja záľuba v týchto svetských veciach dostatočne preukazuje, že tvoja prirodzenosť má rada nespravodlivosť a vo vážnych situáciách je zlá a nevyliečiteľná. Svoju prirodzenosť by si mal analyzovať takto: zisti, čo máš rád a čo vo svojom živote zavrhuješ. Možno si k niekomu istý čas dobrý, to však nedokazuje, že ho máš rád. Skutočne rád máš práve to, čo je v tvojej prirodzenosti; páčilo by sa ti to, aj keby si sa mal dolámať, a nikdy by si to nezavrhol. To sa nedá ľahko zmeniť.

Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo by sme mali vedieť o premene svojej povahy

362. Kľúčom k dosiahnutiu zmeny povahy je spoznať svoju vlastnú prirodzenosť, a to sa musí stať v súlade s Božími zjaveniami. Iba v Božom slove vie človek spoznať svoju vlastnú odpornú prirodzenosť, rozpoznať vo svojej vlastnej prirodzenosti rôzne satanove jedy, uvedomiť si svoju pochabosť a nevedomosť a rozpoznať vo svojej prirodzenosti prvky slabosti a odmietavosti. Keď si ich plne uvedomíš, budeš sa skutočne vedieť nenávidieť a dokážeš zaprieť telo, budeš dôsledne napĺňať Božie slovo, dôsledne sa usilovať o pravdu pri plnení svojich povinností, dosiahneš zmenu svojej povahy a staneš sa človekom, ktorý skutočne miluje Boha, potom sa vydáš Petrovou cestou. Bolo by ťažké kráčať touto cestou bez Božej milosti a bez osvietenia a vedenia Duchom Svätým, keďže ľudia nevlastnia pravdu a nevedia zradiť sami seba. Kráčať po Petrovej ceste zdokonalenia spočíva predovšetkým v odhodlaní, vo viere a v spoliehaní sa na Boha. Človek sa navyše musí podriadiť pôsobeniu Ducha Svätého; v ničom sa nezaobíde bez Božích slov. To sú kľúčové hľadiská, z ktorých nesmie byť žiadne porušené. Je veľmi ťažké spoznať seba samého skrze skúsenosti; bez pôsobenia Ducha Svätého je to márne. Ak chce človek kráčať Petrovou cestou, musí sa sústrediť na spoznanie seba samého a premenu svojej povahy.

Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť

363. Na jednej strane, počas Božích skúšok človek spoznáva svoje nedostatky a začína vidieť, že je bezvýznamný, opovrhnutiahodný, prízemný, že nemá nič a že je ničím; na druhej strane, Boh vytvára počas svojich skúšok pre človeka okolnosti, vďaka ktorým je jednoduchšie okúsiť milotu Boha. Hoci je bolesť človeka veľká a niekedy neznesiteľná – čo niekedy vedie až k zničujúcemu zármutku – keď ju zažije, človek vidí, aké úžasné je Božie dielo v ňom, a len na týchto základoch sa v ňom zrodí skutočná láska k Bohu. Človek dnes vidí, že len s milosťou, láskou a milosrdenstvom Boha nedokáže skutočne spoznať seba, nieto ešte spoznať podstatu človeka ako takého. Iba skrz Božie zušľachťovanie a súd, a počas samotného procesu zušľachťovania, človek dokáže spoznať svoje nedostatky a vidieť, že nemá nič.

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Milotu Boha možno spoznať len cez bolestivé skúšky

364. Toto je kľúčom k sebareflexii a sebapoznaniu: čím viac cítiš, že sa ti v určitých oblastiach darí a konáš správne, a čím viac si myslíš, že dokážeš uspokojiť Božiu vôľu alebo že v určitých oblastiach sa máš čím chváliť, tým väčšiu cenu má spoznať seba samého v týchto oblastiach a čo najhlbšie sa do nich pohrúžiť, aby si prišiel na to, aké sú v tebe nečistoty a iné veci, ktoré nemôžu uspokojiť Božiu vôľu. Vezmime si ako príklad Pavla. Pavol bol mimoriadne učený, veľa si vytrpel, keď kázal a pracoval, a mnoho ľudí ho mimoriadne obdivovalo. Preto po uskutočnení toľkého diela predpokladal, že mu udelia korunu. To spôsobilo, že sa uberal nesprávnou cestou ďalej a ďalej, až ho nakoniec Boh potrestal. Keby sa bol vtedy nad sebou zamyslel a podrobne sa rozobral, neuvažoval by tak, ako uvažoval. Inými slovami, Pavol sa nesústredil na hľadanie pravdy v slovách Pána Ježiša; veril len svojim vlastným predstavám a ilúziám. Myslel si, že Boh ho pochváli a odmení už len za to, že bude konať nejaké dobro a dobre sa správať. Nakoniec mu jeho vlastné predstavy a ilúzie zaslepili srdce a zakryli pravdu o jeho skazenosti. Ľudia to však nedokázali rozoznať, o týchto záležitostiach nevedeli nič, a tak predtým, než to Boh vyniesol na svetlo, si Pavla vždy dávali za vzor, ku ktorému sa mali priblížiť, za príklad, podľa ktorého mali žiť, a považovali ho za modlu, o ktorú sa usilovali a ktorou túžili byť. Pavlov prípad je varovaním pre každého z vyvoleného Božieho ľudu. Najmä vtedy, keď my, ktorí nasledujeme Boha, dokážeme trpieť a platíme pri plnení svojich povinností a keď slúžime Bohu, nadobudneme pocit, že sme verní a milujeme Boha, a v takýchto chvíľach by sme sa mali zamyslieť a ešte lepšie pochopiť sami seba a cestu, ktorou kráčame, čo je nevyhnutné. Je to preto, lebo to, o čom si myslíš, že je dobré, je to, čo budeš považovať za správne a nebudeš o tom pochybovať, premýšľať nad tým ani skúmať, či v tom niečo je, čo sa stavia proti Bohu. Sú napríklad ľudia, ktorí sa považujú za mimoriadne dobrosrdečných. Nikdy necítia nenávisť ani neubližujú iným a vždy podajú pomocnú ruku bratovi alebo sestre, ktorých rodina je v núdzi, aby ich problém nezostal nevyriešený. Sú veľmi dobroprajní a robia všetko, čo je v ich silách, aby pomohli každému, komu môžu. Nikdy sa však nesústredia na praktizovanie pravdy a nemajú žiadny vstup do života. Čo je výsledkom takejto ústretovosti? Odkladajú bokom svoj vlastný život, a pritom sa zo seba celkom tešia a sú mimoriadne spokojní so všetkým, čo urobili. Ba čo viac, sú na to veľmi hrdí a veria, že vo všetkom, čo urobili, sa nenájde nič, čo by odporovalo pravde, veria, že to určite uspokojí Božiu vôľu a že sú pravými veriacimi. Svoju prirodzenú láskavosť považujú za niečo, čo treba zúročiť, a len čo tak urobia, samozrejme to považujú za pravdu. V skutočnosti všetko, čo robia, je ľudské dobro. Vôbec nepraktizujú pravdu, pretože to, čo robia, robia pred človekom, a nie pred Bohom, a už vôbec nepraktizujú podľa Božích požiadaviek a pravdy. Preto sú všetky ich skutky márne. Nič z toho, čo robia, nie je praktizovaním pravdy alebo Božích slov, a už vôbec to nie je nasledovaním Jeho vôle. Používajú len ľudskú láskavosť a dobré správanie, aby pomohli druhým. V konečnom dôsledku nehľadajú Božiu vôľu vo všetkom, čo robia, ani nekonajú v súlade s Jeho požiadavkami. Boh takéto dobré správanie u človeka nechváli; Boh to odsudzuje a nezaslúži si to Jeho pozornosť.

Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť, až keď spozná vlastné mylné názory

365. Väčšina ľudí dnes chápe samých seba len veľmi povrchne. Ešte vôbec jasne nespoznali veci, ktoré sú súčasťou ich prirodzenosti. Poznajú len zopár skazených stavov, ktoré odhaľujú, vecí, ku ktorým majú sklon, alebo pár svojich nedostatkov, a preto veria, že sa poznajú. Ak navyše dodržiavajú zopár pravidiel, dbajú na to, aby sa v istých oblastiach nedopustili chýb, a darí sa im vyhnúť istým priestupkom, myslia si, že vo svojej viere v Boha vlastnia realitu, a domnievajú sa, že budú spasení. To je čistá ľudská fantázia. Naozaj sa ti podarí zdržať sa dopúšťania priestupkov, ak sa budeš držať týchto vecí? Dosiahneš skutočnú zmenu povahy? Budeš pravdivo žiť v podobe ľudskej bytosti? Dokážeš takto skutočne uspokojiť Boha? Rozhodne nie, to je isté. Viera v Boha funguje len vtedy, keď má človek vysoký štandard a dosiahol pravdu a určitú premenu vo svojej povahe života. Vyžaduje si to v prvom rade odovzdať sa sebapoznaniu. Ak je sebapoznanie ľudí príliš plytké, riešenie problémov bude pre nich nemožné a ich povaha života sa jednoducho nezmení. Je nevyhnutné spoznať seba samého do hĺbky, čo znamená poznať svoju vlastnú prirodzenosť: aké prvky táto prirodzenosť zahŕňa, ako tieto veci vznikli a kde sa vzali. A čo viac, si skutočne schopný tieto veci nenávidieť? Videl si svoju vlastnú škaredú dušu a svoju zlú prirodzenosť? Ak skutočne spoznáš pravdu o sebe samom, budeš sa nenávidieť. Keď sa budeš nenávidieť a následne praktizovať Božie slovo, dokážeš zaprieť telo a nadobudneš silu vykonávať pravdu a nebude sa ti to zdať namáhavé. Prečo sa mnohí ľudia nechajú viesť telesnými túžbami? Pretože sami seba považujú za dosť dobrých, majú pocit, že ich konanie je správne a oprávnené, že nemajú žiadne chyby, a dokonca že sú celkom v práve, a preto dokážu konať na základe predpokladu, že spravodlivosť je na ich strane. Keď človek uvidí svoju skutočnú prirodzenosť – aká je škaredá, hanebná a biedna – nie je už na seba až tak hrdý, nie je tak prudko arogantný a už so sebou nie je až tak spokojný. Takýto človek vníma, že: „Pri praktizovaní niektorých Božích slov musím byť úprimný a držať sa pri zemi. Ak tak nespravím, nebudem spĺňať štandard ľudského bytia a budem sa hanbiť žiť v Božej prítomnosti.“ Človek sa potom skutočne považuje za bezcenného a skutočne bezvýznamného. V tom momente začne byť pre človeka ľahké vykonávať pravdu a bude trochu viac pôsobiť ako človek, ktorým by mal byť. Ľudia sú schopní zaprieť telo iba vtedy, keď skutočne nenávidia seba samých. Ak to tak nie je, nebudú vedieť zaprieť telo. Nie je jednoduché skutočne sa nenávidieť. Musia v sebe nájsť niekoľko vecí: v prvom rade, spoznať svoju vlastnú prirodzenosť; v druhom rade, uvedomiť si, že sú biedni a úbohí, uvedomiť si, že sú mimoriadne nepodstatní a bezvýznamní, a uvedomiť si svoju vlastnú úbohú a špinavú dušu. Keď si človek plne uvedomí, čím skutočne je, a dosiahne tento výsledok, vtedy skutočne nadobudne poznanie seba samého a možno povedať, že sa naplno spoznal. Iba vtedy sa človek dokáže skutočne nenávidieť, uchýliť sa až k preklínaniu samého seba a skutočne precítiť, že je až tak hlboko skazený satanom, že sa už ani nepodobá na ľudskú bytosť. Neskôr, keď sa jedného dňa zjaví hrozba smrti, si takýto človek pomyslí: „Toto je spravodlivý Boží trest. Boh je vskutku spravodlivý, naozaj by som mal zomrieť!“ V tej chvíli sa nebude sťažovať a už vôbec nie obviňovať Boha, jednoducho bude mať pocit, že je taký biedny a úbohý, taký špinavý a skazený, že by ho mal Boh zavrhnúť a zničiť, a že duša ako jeho nie je súca na život na zemi. Preto sa tento človek nebude na Boha sťažovať ani Mu odporovať a už vôbec Ho nebude zrádzať. Ak človek nepozná sám seba a stále sa považuje za vcelku dobrého, vo chvíli, keď mu smrť zaklope na dvere, si tento človek pomyslí: „Tak dobre sa mi darilo vo viere. Ako som sa len usiloval! Toľko som dal, toľko som trpel, a predsa odo mňa Boh nakoniec žiada, aby som zomrel. Neviem, kde je Božia spravodlivosť. Prečo odo mňa žiada, aby som zomrel? Ak ja musím zomrieť, kto bude potom spasený? Nebude to koniec ľudského rodu?“ Po prvé, tento človek má predstavy o Bohu. Po druhé, táto osoba sa sťažuje a ani trochu sa nepodriaďuje. Presne ako Pavol: na sklonku života nepoznal sám seba, a keď sa blížil Boží trest, bolo už príliš neskoro.

Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť