Dnes nezáleží na tom, aby človek dosiahol rozum, aký mal Peter – mnoho ľudí totiž nedokáže dosiahnuť ani taký rozum, aký mal Pavol. Nemajú dokonca ani Pavlove sebauvedomenie. Hoci Pán zrazil Pavla na zem, lebo prenasledoval Pána Ježiša, neskôr sa odhodlal pracovať a trpieť pre Pána. Ježiš mu privodil chorobu, ktorou Pavol trpel aj po tom, ako začal vykonávať svoju prácu. Prečo povedal, že má v tele tŕň? Tŕň bol v skutočnosti chorobou a pre Pavla to bola fatálna slabosť. Nezáležalo na tom, koľko práce vykonal ani aké veľké bolo jeho odhodlanie trpieť, toho tŕňa sa nevedel zbaviť. A predsa Pavol dosahoval omnoho lepšiu kvalitu ako vy, ľudia dnešnej doby, a mal taktiež sebauvedomenie a viac rozumu než vy. Po tom, čo ho Ježiš zrazil na zem, prestal prenasledovať Ježišových učeníkov a začal pre Neho kázať a trpieť. Čo ho podnietilo k tomu, aby vydržal svoje utrpenie? Pavol veril, že keďže uvidel veľké svetlo, musí podať svedectvo o Pánovi Ježišovi, už viac nesmie prenasledovať Jeho učeníkov ani sa viac stavať na odpor voči Božiemu dielu. Pavol bol jednou z vysokopostavených náboženských postáv. Bol veľmi sčítaný a nadaný, opovrhoval priemernými ľuďmi a mal silnejšiu osobnosť než väčšina ostatných. Avšak po tom, ako ho osvietilo „veľké svetlo“, bol schopný pracovať pre Pána Ježiša, nájsť odhodlanie, aby trpel pre Boha a obetoval sa Mu, čo dokazovalo, že mal rozum. V čase, keď prenasledoval a zatýkal Ježišových učeníkov sa mu Ježiš zjavil a riekol: „Pavol, prečo Ma prenasleduješ?“ Pavol hneď padol na zem a odpovedal: „Kto si, Pane?“ Hlas z oblohy odpovedal: „Som Ježiš, ktorého prenasleduješ.“ Zrazu sa Pavol prebral a až v tej chvíli si uvedomil, že Ježiš je Kristus, že On je Boh. „Musím poslúchať. Boh mi udelil túto milosť – prenasledoval som Ho a predsa ma neskolil ani nepreklial. Musím pre Neho trpieť.“ Pavol si uvedomil, že predtým prenasledoval Pána Ježiša Krista a teraz zabíjal Jeho učeníkov a že Boh ho napriek tomu nepreklial, ale naň zoslal svetlo. To ho podnietilo, a tak povedal: „Hoci som Mu nepozrel do tváre, počul som Jeho hlas a uzrel Jeho veľké svetlo. Až teraz skutočne vidím, že Boh ma naozaj miluje a že Pán Ježiš Kristus je skutočne Boh, ktorý je k človeku milosrdný a odpúšťa mu hriechy na večnosť. Úprimne priznávam, že som hriešnikom.“ Hoci potom Boh použil Pavlove dary na konanie diela, nateraz na to zabudnite. Jeho vtedajšie odhodlanie, normálny ľudský rozum a jeho sebauvedomenie – vy tieto veci nie ste schopní dosiahnuť. Azda ste dnes neprijali veľa svetla? Nevideli snáď mnohí ľudia, že Božia povaha je majestátom, hnevom, súdom a napomínaním? Kliatby, skúšky a zušľachtenie postretli ľudí už toľkokrát – a čo sa naučili? Čo si získal z toho, že ťa Boh disciplinoval a zaoberal sa s tebou? Už veľakrát ťa stihli tvrdé slová, udieranie a súd a ty im aj tak nevenuješ žiadnu pozornosť. Nemáš ani len taký kúsok rozumu ako Pavol – nie si vari nesmierne zaostalý? Boli mnohé veci, ktoré ani Pavol nevidel jasne. Vedel len, že ho osvietilo svetlo, ale nebol si vedomý toho, že bol zrazený na zem; osobne veril, že po tom, čo ho osvietilo svetlo, sa musí vydať Bohu, trpieť pre Neho, robiť všetko preto, aby vydláždil cestu pre Pána Ježiša Krista a získal viac hriešnikov, ktorých by Pán vykúpil. To bolo jeho odhodlaním a jediným cieľom jeho práce – avšak ani počas vykonávania práce ho jeho choroba až do smrti neopustila. Pavol pracoval viac než dvadsať rokov. Mnoho si vytrpel a zažil veľa prenasledovania i početné súženia, hoci toto všetko bolo, samozrejme, oveľa menšie v porovnaní so skúškami, akým čelil Peter. Aké je to len patetické, ak nemáte dokonca ani toľko rozumu ako Pavol? Keď je to tak, akoby len mohol Boh vo vás začať konať dokonca ešte väčšie dielo?

Pavol si pri šírení evanjelia vytrpel nesmierne muky. Práca, ktorú vykonal, jeho vtedajšie odhodlanie, viera, vernosť, láska, trpezlivosť a pokora a mnoho ďalších vedľajších vecí, ktoré žil, boli v porovnaní s vami, dnešnými ľuďmi, na vyššej úrovni. Keď použijem tvrdšie slová, tak vo vás neexistuje normálny rozum; nemáte v sebe dokonca ani svedomie alebo ľudskú prirodzenosť. Chýba vám toho tak veľa! Preto v tom, čo žijete, nemožno väčšinou nájsť žiaden normálny rozum ani náznak sebauvedomenia. Hoci Pavol toho času trpel telesnou chorobou, neprestával sa modliť a hľadať: „Čo je vôbec toto za chorobu? Vykonal som pre Pána všetku túto prácu, tak prečo ma moje trápenie neopúšťa? Mohol by ma azda Pán Ježiš skúšať? Vari ma skolil? Ak by to spravil, zomrel by som a nevedel by som pre Neho vykonávať celú túto prácu ani by som nemohol prijať tak veľa svetla. On si tiež uvedomil moje odhodlanie.“ Pavol mal vždy pocit, že touto chorobou ho Boh skúša, že zmierňovala jeho vieru a silu vôle – tak to videl Pavol. V skutočnosti bola jeho choroba len dôsledkom toho, že ho Pán Ježiš zrazil k zemi. Vyvolalo to v ňom emočný tlak a pritiahlo uzdu jeho vzdorovitosti. Ak by ste sa ocitli v Pavlovej koži, čo by ste robili? Mohli by ste sa svojím odhodlaním a schopnosťou trpieť vyrovnať Pavlovi? Ak vás dnes postihne nejaká choroba, alebo podstúpite veľkú skúšku a budete nútení trpieť, kto vie, akí by ste boli. Ak by vás zavreli do vtáčej klietky a neustále by sa o vás niekto staral, boli by ste v poriadku. V opačnom prípade by ste boli presne ako vlci, bez štipky ľudskej prirodzenosti. Preto je pre vás dobré, keď trpíte menším obmedzením alebo útrapami; ak by ste boli týchto vecí ušetrení, boli by ste zničení a ako by ste potom mohli byť chránení? Dnes sa vám dostáva ochrany preto, lebo ste napomínaní, súdení a preklínaní. Ste chránení preto, lebo ste si veľa vytrpeli. V opačnom prípade by ste už dávno upadli do morálnej skazenosti. Toto nie je spôsob, akým vám zámerne veci sťažovať – ľudskú prirodzenosť nie je ľahké zmeniť, a preto sa musia zmeniť ich povahy. Dnes v sebe nemáte ani len svedomie či rozum, aké mal Pavol, a dokonca ani jeho sebauvedomenie. Stále na vás treba vyvíjať nátlak a neustále vás treba napomínať a súdiť, aby ste prebudili svojho ducha. Napomínanie a súd sú tým najlepším pre váš život. V prípade potreby musí na vás prísť aj napomínanie faktami; len potom sa celkom podriadite. Bez napomínania a preklínania by ste neboli ochotní skloniť hlavy a podriadiť sa – taká je vaša prirodzenosť. Ak by ste pred očami nemali fakty, nemalo by to žiaden účinok. Vaša povaha je až príliš prízemná a bezcenná! Bez napomínania a súdu by bolo ťažké podmaniť si vás a bolo by ťažké prekonať vašu samospravodlivosť a neposlušnosť. Vaša stará prirodzenosť je vo vás hlboko zakorenená. Ak by vás usadili na trón, nemali by ste predstavu o svojom mieste vo vesmíre, nieto ešte o tom, kam smerujete. Vy ani len neviete, odkiaľ pochádzate, ako by ste potom mohli poznať Pána stvorenia? Bez súčasného včasného napomínania a kliatob by váš konečný deň nastal už dávno. Nehovoriac o vašom osude – nebol by azda ešte vo väčšom bezprostrednom ohrození? Keby nebolo tohto včasného napomínania a súdu, ktovie, akí arogantní by ste až boli alebo akí zvrátení ľudia by sa z vás stali. Toto napomínanie a súd vás priviedli až do dnešného dňa a zachovali vašu existenciu. Ak by ste boli stále „vzdelaní“ a používali rovnaké metódy ako váš „otec“, ktovie, do akej oblasti by ste vstúpili! Nemáte žiadnu schopnosť sebakontroly ani sebareflexie. Pokiaľ ide o ľudí, ako ste vy, ak len nasledujete a poslúchate bez toho, aby ste narúšali a vyrušovali, Moje ciele sa dosiahnu. Neurobili by ste lepšie, keby ste prijali dnešné napomínanie a súd? Aké ďalšie možnosti máte? Keď Pavol videl Pána Ježiša rečniť a konať dielo, stále neveril. Neskôr, keď Ho pribili na kríž a On následne vstal z mŕtvych, Pavol poznal túto skutočnosť, no aj tak pokračoval vo svojom prenasledovaní a odpore. Takto vyzerá vedomé hrešenie, a preto bol skolený. Na začiatku vedel, že medzi Židmi je kráľ menom Ježiš – počul o tom. Neskôr, keď kázal v chráme a po celej zemi, išiel proti Ježišovi, bol nadutý a odmietal poslúchať akéhokoľvek človeka. Z týchto vecí sa stala obrovská prekážka vtedajšieho diela. Počas toho, ako Ježiš konal svoje dielo, Pavol priamo ľudí neprenasledoval ani nezatýkal, ale používal kázanie a slová, aby Ježišovo dielo zboril. Neskôr, potom, ako Pána Ježiša Krista pribili na kríž, začal zatýkať učeníkov a náhlil sa do všetkých kútov, aby ich mohol prenasledovať. Až po tom, ako ho osvietilo „svetlo“, sa prebudil a zažil nesmiernu ľútosť. Od momentu, kedy bol zrazený na zem, ho jeho choroba už nikdy neopustila. Niekedy cítil, že sa jeho utrpenie zhoršilo a nebol schopný vstať z postele. V takých chvíľach si pomyslel: „Čo sa to deje? Naozaj som bol skolený?“ Choroba ho nikdy neopustila a práve vďaka nej vykonal toľko práce. Mohli by sme povedať, že Ježiš v Pavlovi túto chorobu zasial pre jeho aroganciu a svojhlavosť; bola trestom, ktorý na Pavla zoslal, ale jej úlohou bolo aj využiť Pavlove nadanie v Božom diele, aby sa mohlo rozširovať. Pravdupovediac, Božím úmyslom nebolo Pavla zachrániť, ale použiť ho. Pavlova povaha bola však príliš nadutá a svojhlavá, a tak doňho vložil „tŕň“. Koniec-koncov, kým Pavol svoju prácu dokončil, nebola preňho táto choroba už takým veľkým trápením a ako sa jeho práca blížila ku koncu, dokázal vyriecť tieto slová: „Bojoval som dobrý boj, prišiel som na koniec svojej cesty, zachoval som si vieru: odteraz je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti“ – toto povedal preto, lebo nepoznal Božie dielo. Medzi vami je veľa takých, ako Pavol, ale ak máte skutočne odhodlanie nasledovať až na koniec cesty, nebude sa s vami zaobchádzať zle. Nebudeme tu hovoriť o spôsoboch, akými dával Pavol najavo svoju vzdorovitosť a odpor; ostaňme pri jeho kladnej a chvályhodnej stránke. Mal svedomie a hneď, ako prijal „svetlo“, bol schopný oddať sa Bohu a trpieť pre Neho. V tom spočívala jeho silná stránka. Ak však existuje niekto, kto verí, že bol Pavol požehnaný, pretože mal nejakú silnú stránku, a ak si myslí, že nebol nevyhnutne napomínaný, potom ide o slová človeka zbaveného rozumu.

Mnoho ľudí pri modlitbe a čítaní Božích slov hovorí, že sú ochotní podriadiť sa Bohu, ale v súkromí sa potom správajú zhýralo a neberú to vážne. Božie slová sa vyslovujú zas a znova, zjavujú vrstvu po vrstve a až keď sa odhalí tá najspodnejšia vrstva ľudí, títo ľudia „nájdu pokoj“ a zmierni sa ich nadutosť a svojhlavosť, ako aj ich neznesiteľná arogancia. Pri vašich súčasných stavoch vás treba stále nemilosrdne udierať, odhaľovať a veľmi dôkladne súdiť, aby ste nemali šancu lapiť dych. Vo vašom vlastnom záujme je lepšie, ak vás prísne napomínanie a súd neopustia, ak sa od vás nevzdiali odsúdenie ani kliatby, vďaka čomu by ste videli, že ruka Božích správnych ustanovení od vás nikdy neodíde. Rovnako, ako keď Áron vo Veku zákona videl, že ho Jahve nikdy neopustil (to, čo videl bolo Jahveho ustavičné vedenie a ochrana; Božie vedenie, ktoré vidíte dnes, je napomínanie, kliatby a súd) ani dnes vás ruka Jahveho správnych ustanovení neopúšťa. Je tu však jedna vec, pri ktorej si môžete vydýchnuť: bez ohľadu na to, ako odporujete, vzdorujete a vynášate súdy, vášmu telu nebude nijak ublížené. Ak sú však ľudia, ktorí vo svojom odpore a pri kladení prekážok dielu zachádzajú príliš ďaleko, potom takéto konanie nie je prijateľné; existuje hranica. Nenarúšajte ani nevyrušujte život cirkvi a nenarúšajte dielo Ducha Svätého. Pokiaľ ide o ostatné veci, tam si môžeš robiť, čo chceš. Ak hovoríš, že sa nechceš usilovať o život a chceš sa vrátiť do sveta, poponáhľaj sa a choď! Môžete si robiť, čo sa vám zachce, pokým svojim konaním nebudete prekážať Božiemu dielu. Predsa len je tu jedna vec, ktorú musíš vedieť: takíto svojhlaví hriešnici budú nakoniec vyhnaní. Dnes možno nečelíš výčitkám, ale na konci bude len časť ľudí schopná podať svedectvo – všetci ostatní budú v ohrození. Ak nechceš byť v tomto prúde, je to v poriadku. S ľuďmi súčasnosti sa zaobchádza s toleranciou; neobmedzujem ťa za predpokladu, že sa neobávaš napomínania zajtrajška. Ak si však v tomto prúde, musíš podávať svedectvo a musíš byť napomínaný. Ak chceš odmietnuť a vrátiť sa do sveta, je to v poriadku – nik ti nebráni! Ak však robíš veci, ktoré sú deštruktívne a vyrušujú Božie dielo, to ti v žiadnom prípade nemožno odpustiť! Pokiaľ ide o to, čo tvoje oči vidia a tvoje uši počujú o tom, ktorí ľudia sú napomínaní a ktorých rodiny sú prekliate – toto všetko má svoje obmedzenia a hranice. Duch Svätý neberie veci na ľahkú váhu. Ak by vás mali na základe hriechov, ktoré ste spáchali, brať a zaobchádzať s vami vážne podľa vašej vlastnej nespravodlivosti, kto z vás by mohol prežiť? Všetkých by vás postihla pohroma a nikoho z vás by nečakal dobrý výsledok. Napriek tomu sa dnes s mnohými ľuďmi zaobchádza tolerantne. Aj keď súdite, vzdorujete a odporujete, pokiaľ nič nenarúšate, budem sa na vás usmievať. Ak sa skutočne usilujete o život, musíte prekonať trochu napomínania a vydržať bolesť z lúčenia s tým, čo milujete, aby ste si mohli ľahnúť na operačný stôl a nechať sa operovať; musíš vydržať bolesť rovnako, ako Peter prijal svoje skúšky a utrpenie. Dnes stojíte pred súdnou stolicou. V budúcnosti musíte podstúpiť „gilotínu“, čo nastane vtedy, keď sa „obetujete“.

Počas poslednej etapy diela posledných dní možno veríš, že Boh nezničí tvoje telo a dá sa povedať, že možno ani nebudeš trpieť žiadnou chorobou, hoci Mu odporuješ a súdiš Ho – ale keď na teba doľahnú prísne Božie slová, v čase, keď sa odhalí tvoja vzdorovitosť, odpor a tvoja ohavná tvár, nebudeš sa môcť skryť. Ocitneš sa v panike a budeš bezradný. Dnes musíte mať trochu svedomia. Nehrajte úlohu zlých, ktorí odporujú a vzdorujú Bohu. Svojmu starému predkovi by si sa mal otočiť chrbtom; takéto duchovné postavenie by si mal mať a takouto ľudskou prirodzenosťou by si mal disponovať. Stále nie si schopný odložiť nabok svoje vlastné vyhliadky do budúcnosti ani dnešné pôžitky. Boh hovorí: „Kým robíte všetko, čo je vo vašich silách, aby ste Ma nasledovali a usilovali sa o pravdu, určite vás zdokonalím. Len čo vás zdokonalím, budete mať krásny konečný osud – budete privedení do Môjho kráľovstva, aby ste sa so Mnou mohli tešiť z požehnaní.“ Síce vám bol prisľúbený krásny konečný osud, požiadavky na vás nikdy nemožno znížiť. Tiež je tu jedna podmienka: bez ohľadu na to, či budete podmanení alebo zdokonalení, dnes musíte byť podrobení určitému napomínaniu a utrpeniu; musíte byť zasiahnutí a disciplinovaní; musíte naslúchať Mojim slovám, nasledovať Moju cestu a konať Božiu vôľu – toto by ste mali vy, ľudia, robiť. Bez ohľadu na to, ako sa budeš usilovať, musíš jasne tejto ceste načúvať. Ak je tvoje porozumenie skutočne pravé, môžeš pokračovať v nasledovaní. Ak veríš, že tu neexistujú žiadne vyhliadky ani nádeje, môžeš ísť. Tieto slová ti boli vyrieknuté jasne, ale ak si skutočne želáš ísť, hovorí to len o tom, že nemáš ani štipku svedomia; tento tvoj počin je dostatočným znakom toho, že si démon. Aj keď tvrdíš, že všetko nechávaš na Božie riadenie, na základe tvojho tela a toho, čo žiješ, je zrejmé, že stále žiješ v satanovej moci. Hoci je satan takisto v Božích rukách, ty sám stále patríš satanovi a Boh ťa musí ešte skutočne zachrániť, pretože stále žiješ pod vplyvom satana. Ako sa musíš usilovať, aby si mohol byť spasený? Voľba je na tebe – cestu, ktorou sa vydáš, by si si mal zvoliť sám. Ak nakoniec môžeš povedať: „Nemám nič lepšie, Božiu lásku oplácam svojím svedomím a určite mám trochu ľudskej prirodzenosti. Nemôžem dosiahnuť nič väčšie ani moja kvalita nie je taká vysoká; nerozumiem víziám ani významu Božieho diela. Len oplácam Božiu lásku, robím všetko, čo odo mňa Boh žiada, a všetko, čo je v mojich silách. Svoju povinnosť vykonávam náležite ako Božie stvorenie,“ potom pocítim radosť. To je to najvyššie svedectvo, akého si schopný. Je to ten najvyšší štandard, ktorý sa od časti ľudí vyžaduje: konať si povinnosť Božieho stvorenia. Skrátka, rob toľko, koľko dokážeš; požiadavky, ktoré sa na teba kladú, nie sú príliš vysoké. Kým budeš robiť všetko, čo je v tvojich silách, bude to tvojím svedectvom.