Väčšina ľudí verí v Boha pre svoj budúci konečný osud alebo pre dočasné potešenie. Tí, ktorí neprešli žiadnym orezávaním, veria v Boha, aby sa dostali do neba a získali odmeny. Neveria v Neho preto, aby sa stali zdokonalenými alebo aby si plnili povinnosti stvorenej bytosti. To znamená, že väčšina ľudí neverí v Boha preto, aby si splnila svoje úlohy alebo aby naplnila svoju ľudskú povinnosť. Ľudia málokedy veria v Boha, aby viedli zmysluplný život. Niet ani takých, ktorí veria, že keďže je človek nažive, mal by milovať Boha, pretože je úplne prirodzené a oprávnené činiť tak. Aj keď sa rôzni ľudia usilujú o vlastné ciele, ich snaha a motivácia sú veľmi podobné, ba čo viac, väčšina z nich má aj rovnaké predmety, ktoré uctieva. Za posledných niekoľko tisíc rokov mnohí veriaci zomreli, a mnohí zomreli a znovu sa narodili. Boha nehľadá len jeden alebo dvaja ľudia, dokonca ani tisíc alebo dvetisíc, ale väčšina z nich sa za Ním vydáva kvôli vlastným vyhliadkam alebo úžasným nádejam do budúcnosti. Tých, ktorí sú oddaní Kristovi, je málo a sú od seba na míle vzdialení. Mnohí oddaní veriaci napriek tomu zomreli v pasci vlastných sietí a počet ľudí, ktorí zvíťazili, je nadovšetko mizivý. Dôvody, prečo ľudia zlyhávajú, či tajomstvá ich víťazstva sú im dodnes neznáme. Tí, ktorí priam posadnuto hľadajú Krista, ešte stále nezažili chvíľku náhleho pochopenia, neprišli týmto tajomstvám na koreň, pretože sú pre nich stále veľkou neznámou. Hoci pri svojom hľadaní vynakladajú úmorné úsilie, cesta, po ktorej kráčajú, je cestou neúspechu, po ktorej kedysi kráčali ich predchodcovia, a nie cestou úspechu. Nezávisle od toho, ako hľadajú, nekráčajú títo ľudia po ceste do temnoty? Nezískajú tak len trpké ovocie? Ťažko predpovedať, či ľudia, ktorí napodobňujú tých, čo uspeli v minulosti, nakoniec prídu k šťastiu alebo k pohrome. O čo horšie sú potom vyhliadky ľudí, ktorí hľadajú nasledujúc stopy tých, čo zlyhali? Nehrozí im azda ešte väčšia šanca na neúspech? Akú hodnotu má cesta, po ktorej kráčajú? Nemrhajú len svojím časom? Bez ohľadu na to, či ľudia vo svojom hľadaní uspejú, alebo nie, existuje skrátka dôvod, prečo tak robia. O ich úspechu alebo neúspechu však nerozhoduje fakt, že hľadajú, ako sa im zachce.

Najzákladnejšou požiadavkou viery človeka v Boha je, aby mal úprimné srdce, aby sa Mu plne odovzdal a skutočne sa podriadil. Pre človeka je najťažšie poskytnúť celý svoj život výmenou za pravú vieru, vďaka ktorej môže získať celú pravdu a splniť svoju povinnosť stvorenej bytosti. Práve to je nedosiahnuteľné pre tých, ktorí zlyhávajú, a ešte nedosiahnuteľnejšie pre tých, ktorí nevedia nájsť Krista. Pretože človek nie je dobrý v tom, ako sa úplne odovzdať Bohu, pretože nie je ochotný plniť si svoju povinnosť voči Stvoriteľovi, pretože videl pravdu, ale vyhýba sa jej a kráča vlastnou cestou, pretože človek vždy hľadá nasledujúc cestu tých, ktorí zlyhali, pretože neprestajne vzdoruje nebu, človek vždy stroskotá, vždy sa nechá lapiť do satanovej ľsti a chytí sa do vlastnej pasce. Pretože človek nepozná Krista, pretože nie je zbehlý v chápaní ani v prežívaní pravdy, pretože príliš uctieva Pavla a príliš baží po nebi, pretože stále žiada, aby ho Kristus poslúchal, a rozkazuje Bohu, veľké osobnosti a tí, ktorí zažili premenlivosť sveta, sú stále smrteľní a naďalej umierajú uprostred Božieho napomínania. O takýchto ľuďoch môžem povedať len toľko, že zomierajú tragickou smrťou a že dôsledok, ktorý ich postihne – ich smrť –, nie je bezdôvodný. Nie je ich zlyhanie pre nebeský zákon ešte neznesiteľnejšie? Pravda pochádza z ľudského sveta, no pritom ju medzi ľuďmi rozširuje Kristus. Pochádza od Krista, teda od samotného Boha, a človek toho nie je schopný. Kristus však prináša len pravdu; neprichádza, aby rozhodol, či človek uspeje vo svojom hľadaní pravdy. Z toho vyplýva, že úspech alebo neúspech pri hľadaní pravdy závisí len od človeka. Úspech alebo neúspech človeka pri hľadaní pravdy nemá nikdy nič spoločné s Kristom, ale je podmienený ľudskou snahou. Konečný osud človeka a to, či uspeje, alebo nie, nemožno zvaľovať na Boha, aby za také niečo znášal zodpovednosť, pretože to nie je záležitosťou samotného Boha, ale priamo to súvisí s povinnosťou, ktorú majú stvorené bytosti plniť. Väčšina ľudí síce vie niečo o hľadaní a konečnom osude Pavla a Petra, ale ľudia nepoznajú nič viac ako Petrove a Pavlove výsledky. Nevedia o tajomstve Petrovho úspechu ani o nedostatkoch, ktoré viedli k Pavlovmu zlyhaniu. A tak, ak ste úplne neschopní nahliadnuť do podstaty ich hľadania, potom väčšina z vás bude pri hľadaní aj tak neúspešná, a hoci by malá časť z vás zaznamenala úspech, stále sa nevyrovná Petrovi. Ak je cesta tvojho hľadania správna, potom máš nádej na úspech. Ak je cesta, po ktorej kráčaš v snahe nájsť pravdu, nesprávna, potom budeš navždy neschopný dosiahnuť úspech a postretne ťa rovnaký koniec ako Pavla.

Peter bol človek, ktorý bol zdokonalený. Až keď zakúsil napomínanie a súd, a tak získal čisté srdce milujúce Boha, bol úplne zdokonalený; cesta, po ktorej kráčal, bola cestou zdokonalenia. To znamená, že cesta, po ktorej kráčal Peter, bola od samého začiatku správna a jeho dôvod veriť v Boha bol správny. Tak sa Peter stal človekom, ktorý bol zdokonalený, a vyšliapal novú cestu, po akej ešte nikto nikdy nekráčal. Avšak cesta, po ktorej kráčal Pavol, bola od samého začiatku cestou odporu voči Kristovi. Slúžil Mu niekoľko desaťročí iba preto, lebo Duch Svätý ho chcel použiť a zúročiť jeho dary i všetky jeho prednosti pre svoje dielo. Pavol bol len osobou, ktorú použil Duch Svätý. Nepoužil ho preto, že by Ježiš blahosklonne hľadel na jeho ľudskosť, ale pre jeho dary. Pavol bol schopný slúžiť Ježišovi, pretože bol zrazený k zemi, nie preto, že by to robil s radosťou. Bol schopný vykonávať takúto službu vďaka osvieteniu a vedeniu Ducha Svätého a služba, ktorú vykonával, v žiadnom prípade nereprezentovala jeho hľadanie ani jeho ľudskosť. Pavol pôsobil ako služobník, vykonával teda úlohu apoštola. Peter bol však iný: tiež vykonával určitú úlohu, ale nebola taká veľká ako Pavlova. Slúžil, zatiaľ čo hľadal vlastný vstup, a jeho úloha sa odlišovala od Pavlovej. Petrova úloha spočívala v plnení povinností stvorenej bytosti. Nepôsobil v úlohe apoštola, ale slúžil, zatiaľ čo hľadal lásku k Bohu. Súčasťou Pavlovho behu bolo aj jeho osobné hľadanie: jeho hľadanie nemalo za cieľ nič iné ako vlastné nádeje do budúcnosti a túžbu po dobrom konečnom osude. Počas vykonávania svojej služby neprijímal zdokonaľovanie ani orezávanie. Veril, že pokiaľ služba, ktorú vykonáva, uspokojuje Božiu vôľu a všetko, čo robí, sa Bohu páči, potom ho nakoniec čaká odmena. V jeho službe neboli žiadne osobné prežitky – všetko robil kvôli samotnej službe a nevykonával ju snažiac sa o zmenu. Jeho služba bola len obchodnou transakciou bez štipky povinnosti alebo podriadenosti stvorenej bytosti. Počas priebehu služby sa Pavlova stará povaha nezmenila. Slúžil druhým, ale jeho služba nemohla priniesť žiadne zmeny v jeho povahe. Pavol vykonával svoju službu sám, bez toho, aby prešiel zdokonaľovaním alebo orezávaním, a jeho motiváciou bola odmena. Peter bol iný: bol to niekto, kto prešiel orezávaním a zušľachťovaním. Cieľ a motivácia Petrovej služby boli diametrálne odlišné od Pavlovej. Hoci Peter nevykonal veľké dielo, jeho povaha prešla mnohými zmenami a to, čo hľadal, bola pravda a skutočná zmena. Svoju službu nevykonával len pre ňu samotnú. Pavol síce vykonal veľa skutkov, ale všetky boli dielom Ducha Svätého, a hoci sa Pavol na tomto diele podieľal tiež, nezakúsil ho. Skutočnosť, že Peter vykonal oveľa menej, bola daná len tým, že Duch Svätý cez neho nevykonal takú veľkú časť diela. O tom, či Peter a Pavol budú zdokonalení, nerozhodovalo množstvo ich skutkov; jeden hľadal spôsob, ako získať odmenu, zatiaľ čo druhý hľadal spôsob, ako dosiahnuť vrcholnú lásku k Bohu a splniť svoju povinnosť stvorenej bytosti do takej miery, aby mohol naplniť milý obraz, ktorý by uspokojil Božiu vôľu. Líšili sa navonok a rovnako sa líšili aj ich podstaty. Nemôžeš určiť, kto z nich sa stal zdokonaleným, na základe toho, koľko skutkov vykonali. Peter sa snažil žiť podľa obrazu človeka, ktorý miluje Boha, byť niekým, kto je podriadený Bohu, kto prijíma orezávanie a plní si svoje povinnosti ako stvorená bytosť. Dokázal sa odovzdať Bohu, vložiť sa celý do Jeho rúk a podriadiť sa Mu až do smrti. Tak sa rozhodol, a navyše to aj splnil. Práve to je základný dôvod, prečo bol napokon jeho koniec iný ako Pavlov. Dielo, ktoré Duch Svätý vykonal v Petrovi, malo za cieľ zdokonaliť ho, a dielo, ktoré Duch Svätý vykonal v Pavlovi, slúžilo na to, aby ho použil. Je to preto, lebo ich prirodzenosť a ich názory na hľadanie neboli rovnaké. Obaja pôsobili v Duchu Svätom. Peter toto dielo uplatnil na sebe a poskytol ho aj iným. Pavol medzitým poskytol celé dielo Ducha Svätého výhradne druhým a sám z neho nič nezískal. V Pavlovi sa tak po toľkých rokoch, keď zakúšal pôsobenie Ducha Svätého, zmeny takmer vôbec neprejavili. Naďalej zotrvával prakticky vo svojom prirodzenom stave a bol to stále ten istý Pavol ako predtým. Išlo len o to, že po všetkých útrapách, ktoré za tie mnohé roky služby pretrpel, sa naučil „slúžiť“ a naučil sa vytrvalosti, ale jeho stará prirodzenosť – jeho výsostne súťaživá a ziskuchtivá prirodzenosť – zostávala naďalej nezmenená. Po toľkých rokoch strávených v službe nespoznal svoju skazenú povahu ani sa nezbavil svojej starej povahy, ktorá bola v jeho skutkoch stále zreteľne viditeľná. Získal len väčšie skúsenosti so službou, ale taká nepatrná skúsenosť samotná ho nedokázala zmeniť ani ovplyvniť jeho názory na existenciu či význam jeho hľadania. Hoci Kristovi slúžil mnoho rokov a Pána Ježiša už nikdy viac neprenasledoval, v jeho srdci sa poznanie Boha nijako nezmenilo. To znamená, že neslúžil preto, aby sa oddal Bohu, ale bol nútený slúžiť kvôli svojmu budúcemu konečnému osudu. Na začiatku totiž prenasledoval Krista a nepodriadil sa Mu; zo svojej vnútornej podstaty bol rebelom, ktorý sa zámerne staval proti Kristovi, a tiež niekým, kto nepoznal pôsobenie Ducha Svätého. Keď bola jeho služba takmer na konci, stále nepoznal pôsobenie Ducha Svätého a konal len z vlastnej vôle, podľa svojho charakteru, bez toho, aby venoval čo i len najmenšiu pozornosť vôli Ducha Svätého. A tak bola jeho prirodzenosť voči Kristovi nepriateľská a nebola podriadená pravde. Ako by niekto taký, koho opustilo pôsobenie Ducha Svätého, kto nepoznal pôsobenie Ducha Svätého a kto sa navyše staval proti Kristovi, mohol byť spasený? To, či človek môže byť spasený, nezávisí od toho, koľko skutkov vykoná alebo ako horlivo sa venuje svojej službe. Rozhoduje o tom skutočnosť, či pozná alebo nepozná pôsobenie Ducha Svätého, či dokáže uvádzať pravdu do praxe a či sú jeho názory na hľadanie v súlade s pravdou.

Aj keď sa po tom, čo Peter začal nasledovať Ježiša, objavili prirodzené zjavenia, vo svojej prirodzenosti bol od začiatku človekom, ktorý bol ochotný podriadiť sa Duchu Svätému a hľadať Krista. Jeho podriadenosť Duchu Svätému bola čistá: nehľadal slávu ani bohatstvo, ale motivovala ho podriadenosť pravde. Hoci sa trikrát stalo, že Peter zaprel, že pozná Krista, a hoci pokúšal Pána Ježiša, takáto nepatrná ľudská slabosť nesúvisela s jeho prirodzenosťou, nemala vplyv na jeho ďalšie hľadanie a tak nemôže dostatočne dokazovať, že jeho pokúšanie bolo činom antikrista. Normálna ľudská slabosť je vlastná všetkým ľuďom na svete – či očakávate, že Peter bude iný? Nemajú ľudia o Petrovi určité predstavy, pretože urobil niekoľko hlúpych chýb? A neobdivujú ľudia Pavla pre všetko, čo urobil, a pre všetky listy, ktoré napísal? Ako by mohol byť človek schopný nahliadnuť do jadra človeka? Tí, čo majú zdravý rozum, iste dokážu pochopiť niečo také bezvýznamné, či nie? Hoci Petrove dlhoročné bolestné zážitky nie sú v Biblii zaznamenané, nedokazuje to, že Peter neprežil skutočné zážitky alebo že nebol zdokonalený. Ako môže človek v plnej miere pochopiť Božie dielo? Záznamy v Biblii nevybral Ježiš osobne, ale zostavili ich neskoršie generácie. Keďže je to tak, nebolo všetko, čo je zaznamenané v Biblii, vybrané podľa ľudských predstáv? Okrem toho, koniec Petra a Pavla nie je v listoch výslovne uvedený, takže ľudia posudzujú Petra a Pavla podľa svojich predstáv a preferencií. A pretože Pavol vykonal toľko skutkov, pretože jeho „prínos“ bol taký veľký, získal si dôveru širokých más. Nezameriava sa človek len na povrchné veci? Ako by mohol byť vôbec schopný nahliadnuť do jadra človeka? Nehovoriac o tom, že Pavol je už tisíce rokov predmetom uctievania, kto by sa odvážil neuvážene poprieť jeho pôsobenie? Peter bol len obyčajný rybár, tak ako by mohol byť jeho prínos taký veľký ako Pavlov? Z hľadiska ich prínosu mal byť Pavol odmenený predtým ako Peter a on mal byť tým, kto mal lepšie predpoklady získať si Boží súhlas. Kto by si len dokázal predstaviť, že pri zaoberaní sa s Pavlom ho Boh len využil na to, aby Mu slúžil prostredníctvom svojich darov, zatiaľ čo Petra Boh zdokonalil? V žiadnom prípade to nie je tak, že by Pán Ježiš mal s Petrom a Pavlom od začiatku nejaké plány: zdokonalil ich alebo uviedol do služby podľa ich vnútornej prirodzenosti. A tak to, čo vidia ľudia, sú len vonkajšie prínosy človeka, zatiaľ čo to, čo vidí Boh, je jadro človeka, ako aj cesta, ktorou sa od začiatku uberá, a motivácia, ktorá stojí za jeho hľadaním. Ľudia merajú človeka podľa svojich predstáv a podľa svojho ponímania, ale konečný cieľ človeka sa neurčuje podľa jeho vonkajších vlastností. A tak hovorím, že ak je cesta, ktorou sa od začiatku uberáš, cestou úspechu a tvoj pohľad na hľadanie je od začiatku správny, potom si ako Peter; ak je cesta, ktorou sa uberáš, cestou neúspechu, potom nech zaplatíš akúkoľvek cenu, tvoj koniec bude stále rovnaký ako Pavlov. Tak či onak, o tvojom konečnom osude a o tom, či uspeješ, alebo nie, rozhoduje to, či cesta, ktorú hľadáš, je správna, alebo nie, a nie tvoja oddanosť alebo cena, ktorú zaplatíš. Podstata Petra a Pavla a ciele, ktoré sledovali, boli odlišné; človek nie je schopný odhaliť tieto veci, a iba Boh ich môže poznať v celej ich komplexnosti. Lebo to, čo Boh vidí, je jadro človeka, kdežto človek o svojej podstate nevie nič. Človek nie je schopný vidieť v ľuďoch podstatu ani ich skutočné duchovné postavenie, a preto nedokáže identifikovať príčiny zlyhania a úspechu Pavla a Petra. Dôvod, prečo väčšina ľudí uctieva Pavla, a nie Petra, je ten, že Pavol bol použitý na vykonávanie služby verejnosti. Ľudia tento počin dokážu vnímať, a preto aj uznávajú Pavlove „úspechy“. Petrove skúsenosti sú zatiaľ pre ľudí neviditeľné a to, čo hľadal, je pre človeka nedosiahnuteľné. Z toho dôvodu ľudia o Petra neprejavujú záujem.

Peter bol zdokonalený, pretože zažil orezávanie a zušľachťovanie. Povedal: „Musím vždy vyhovieť Božej vôli. Vo všetkom, čo robím, sa snažím iba uspokojiť Božiu vôľu, a či už ma Boh napomína alebo súdi, stále to robím rád.“ Peter dal Bohu všetko a svoje skutky, slová i celý život venoval láske k Bohu. Bol človekom, ktorý hľadal svätosť, a čím viac toho zažil, tým bola jeho láska k Bohu v hĺbke srdca väčšia. Pavol medzitým vykonával len vonkajšiu službu, a hoci tiež tvrdo drel, namáhal sa len preto, aby svoju službu vykonával správne, a tak získal odmenu. Keby vedel, že žiadnu nedostane, svojej úlohy by sa vzdal. Petrovi záležalo na skutočnej láske v jeho srdci a na tom, čo bolo praktické a dalo sa dosiahnuť. Nezáležalo mu na tom, či dostane odmenu, ale na tom, či sa dá zmeniť jeho povaha. Pavol sa staral o to, aby vykonával svoju službu čoraz usilovnejšie, staral sa o vonkajšiu prácu, oddanosť a o učenie, ktoré bežní ľudia nezakúsili. Nezaujímal sa o zmeny v hĺbke svojho vnútra ani o skutočnú lásku k Bohu. Cieľom Petrových skúseností bolo získať pravú lásku a pravé poznanie Boha. Jeho skúsenosti boli zamerané na získanie bližšieho vzťahu k Bohu a na praktický život. Pavol konal svoju službu preto, lebo mu ju zveril Ježiš, a aby získal veci, po ktorých túžil, pričom nijako nesúviseli s jeho poznaním seba samého ani Boha. Jeho skutky mali jediný cieľ, a to uniknúť napomínaniu a súdu. Peter hľadal čistú lásku a Pavol hľadal veniec spravodlivosti. Peter zakúsil mnoho rokov pôsobenia Ducha Svätého a mal praktické poznanie Krista, ako aj hlboké poznanie seba samého. A tak bola jeho láska k Bohu čistá. Mnoho rokov zdokonaľovania pozdvihlo Petrovo poznanie Ježiša a života, jeho láska bola bezvýhradná a spontánna a on nikdy nežiadal nič na oplátku ani nedúfal v žiadne výhody. Pavol slúžil mnoho rokov, a predsa nedisponoval veľkým poznaním Krista a jeho poznanie seba samého bolo tiež žalostne malé. Jednoducho neprechovával lásku ku Kristovi a jeho pôsobenie a smer, ktorým bežal, boli zamerané na získanie záverečného vavrínu. To, čo hľadal, bol najkrajší veniec, nie najčistejšia láska. Nehľadal aktívne, ale pasívne; neplnil si svoju povinnosť, ale bol prinútený hľadať po tom, čo ho uchvátilo pôsobenie Ducha Svätého. A tak jeho hľadanie nedokazuje, že bol schopnou stvorenou bytosťou; bol to Peter, kto bol schopnou stvorenou bytosťou, ktoré si plnilo svoju povinnosť. Človek si myslí, že všetci, ktorí niečím pomáhajú Bohu, by mali dostať odmenu, a čím väčší je ich prínos, tým väčšou samozrejmosťou je, že sa im dostane Božej priazne. Podstata ľudského názoru na vec má obchodný charakter, zatiaľ čo človek sa nesnaží aktívne plniť svoje povinnosti ako stvorená bytosť. Pre Boha platí, že čím viac ľudia hľadajú pravú lásku k Bohu a úplnú podriadenosť voči Bohu, čo znamená aj to, že sa snažia plniť si svoje povinnosti ako stvorená bytosť, tým väčšmi sú schopní získať Božie uznanie. Z pohľadu Boha treba, aby človek získal späť svoju pôvodnú povinnosť a postavenie. Človek je stvorená bytosť, a preto by nemal prekračovať svoje možnosti a klásť žiadne požiadavky smerom k Bohu a nemal by robiť nič viac, než si plniť svoje povinnosti ako stvorená bytosť. Konečný osud Pavla a Petra sa hodnotil podľa toho, či si dokázali plniť svoje povinnosti ako stvorené bytosti, a nie podľa veľkosti ich prínosu; ich konečný osud sa určoval podľa toho, čo hľadali od samého začiatku, a nie podľa toho, koľko skutkov vykonali, alebo podľa toho, ako ich hodnotili iní ľudia. A tak je hľadanie spôsobu, ako si aktívne plniť povinnosti stvorenej bytosti, cestou k úspechu; hľadanie cesty pravej lásky k Bohu je tou najsprávnejšou cestou; hľadanie zmien vo svojej starej povahe a hľadanie čistej lásky k Bohu je cestou k úspechu. Takáto cesta k úspechu je cestou návratu k pôvodnej povinnosti, ako aj k pôvodnému zjavu stvorenej bytosti. Je to cesta obnovy a zároveň cieľ celého Božieho diela od počiatku až do úplného konca. Ak je človek pri hľadaní poznačený osobnými extravagantnými požiadavkami a iracionálnymi túžbami, potom výsledkom, ktorý dosiahne, nebudú zmeny v jeho povahe. V rozpore s tým je aj dielo obnovy. Nepochybne to nie je dielo, ktoré koná Duch Svätý, čo dokazuje, že takéto hľadanie Boh neschvaľuje. Aký má potom význam hľadať, ak to Boh neschvaľuje?

Dielo, ktoré Pavol vykonal, bolo vystavené pred ľuďmi, ale to, aká čistá bola jeho láska k Bohu a ako veľmi miloval Boha v hĺbke svojho srdca – to človek nemôže vidieť. Človek môže pozorovať len dielo, ktoré vykonal, z čoho sa dá vyčítať, že ho určite použil Duch Svätý, a tak si myslí, že Pavol bol lepší ako Peter, že jeho dielo bolo väčšie, lebo dokázal zabezpečiť cirkvi. Peter sa opieral len o svoje osobné skúsenosti a počas svojej príležitostnej služby získal iba niekoľko ľudí. Zachovalo sa iba niekoľko málo známych listov, ktoré napísal, ale kto vie, aká veľká bola jeho láska k Bohu v hĺbke srdca? Pavol deň čo deň slúžil Bohu: vždy, keď bolo treba niečo vykonať, urobil to. Cítil, že takto môže získať veniec a uspokojí Boha, no napriek tomu nehľadal spôsoby, ako sa prostredníctvom svojej činnosti zmeniť. Všetko, čo v Petrovom živote neuspokojovalo Božiu vôľu, mu robilo vrásky na čele. Ak to neuspokojovalo Božiu vôľu, pociťoval výčitky svedomia a hľadal vhodný spôsob, ktorým by sa pokúsil uspokojiť Božie srdce. Aj v tých najmenších a najnepodstatnejších aspektoch svojho života od seba vyžadoval uspokojenie Božej vôle. Bol nemenej náročný, keď išlo o jeho starú povahu, vždy prísny v požiadavkách na seba samého, aby pokročil hlbšie k pravde. Pavol sa usiloval len o povrchnú povesť a postavenie. Snažil sa ukázať sa pred ľuďmi a neusiloval sa o hlbší pokrok vo vstupe do života. To, na čom mu záležalo, bolo len učenie, a nie skutočnosť. Niektorí ľudia hovoria: „Pavol vykonal pre Boha toľko skutkov, tak prečo si na neho Boh nespomenul? Peter vykonal pre Boha len málo a cirkvám veľmi nepomohol, tak prečo bol zdokonalený?“ Peter miloval Boha do takej miery, akú Boh vyžadoval; len takíto ľudia majú svedectvo. A čo Pavol? Do akej miery miloval Boha Pavol? Vieš to ty? Na čo bolo Pavlovo dielo určené? A kvôli čomu vykonal svoje dielo Peter? Peter nevykonal veľa skutkov, ale vieš, čo sa skrývalo hlboko v jeho srdci? Pavlovo dielo sa týkalo zaopatrenia a podpory cirkví. To, čo zakúsil Peter, boli zmeny v povahe jeho života; zakúsil lásku k Bohu. Teraz, keď poznáš rozdiely v ich podstate, vidíš, kto nakoniec skutočne veril v Boha a kto nie. Jeden z nich skutočne miloval Boha a druhý nie; jeden z nich prešiel zmenami vo svojej povahe a druhý nie; jeden z nich slúžil pokorne a ľudia si ho len tak ľahko nevšimli a druhého ľudia uctievali a mal skvelú povesť; jeden z nich hľadal svätosť a druhý nie, a hoci nebol nečistý, neoplýval čistou láskou; jeden z nich vlastnil pravú ľudskosť a druhý nie; jeden z nich oplýval zmyslom stvorenej bytosti a druhý nie. Takéto sú rozdiely v podstate Pavla a Petra. Cesta, po ktorej kráčal Peter, bola cestou úspechu a zároveň cestou dosiahnutia obnovy normálnej ľudskej prirodzenosti a obnovy povinnosti stvorenej bytosti. Peter predstavuje všetkých tých, ktorí sú úspešní. Cesta, po ktorej kráčal Pavol, bola cestou neúspechu a predstavuje všetkých tých, ktorí sa podriaďujú a namáhajú len povrchne a nemajú ozajstné srdce milujúce Boha. Pavol predstavuje všetkých tých, ktorí nevlastnia pravdu. Peter sa vo svojej viere v Boha snažil vo všetkom Mu vyhovieť a hľadal spôsob, ako sa podriadiť všetkému, čo pochádzalo od Boha. Bez najmenších sťažností dokázal prijať napomínanie a súd, ako aj zdokonaľovanie, súženie a núdzu vo svojom živote, pričom nič z toho nemohlo zmeniť jeho srdce milujúce Boha. Azda to nebola najvyššia láska k Bohu? Azda to nebolo splnenie povinnosti stvorenej bytosti? Či už v napomínaní, súde alebo súžení, vždy si schopný dosiahnuť podriadenosť až na smrť a to je to, čo by mala dosiahnuť stvorená bytosť, to je čistota lásky k Bohu. Ak človek dokáže toľko dosiahnuť, potom je schopnou stvorenou bytosťou a neexistuje nič, čo by lepšie uspokojilo vôľu Stvoriteľa. Predstav si, že si schopný slúžiť Bohu, no napriek tomu sa Mu nepodriaďuješ a nedokážeš Ho skutočne milovať. Takto si nielenže nesplníš povinnosť stvorenej bytosti, ale Boh ťa odsúdi, pretože si niekto, kto nevlastní pravdu, kto nie je schopný podriadiť sa Mu a kto Mu vzdoruje. Teba zaujíma len služba Bohu a nestaráš sa o to, aby si pravdu uviedol do praxe ani o poznanie seba samého. Nerozumieš Stvoriteľovi ani Ho nepoznáš, nepodriaďuješ sa Mu ani Ho nemiluješ. Si niekým, kto je vnútorne vzdorovitý voči Bohu, a takýchto ľudí Stvoriteľ nemiluje.

Niektorí ľudia hovoria: „Pavol vykonal obrovské množstvo skutkov, na svojich pleciach niesol veľké bremená cirkvi a veľmi jej pomohol. Trinásť Pavlových listov podopieralo 2 000 rokov Veku milosti a majú len o niečo menšiu váhu ako štyri evanjeliá. Kto sa s ním môže porovnávať? Jánovo Zjavenie nikto nedokáže rozlúštiť, zatiaľ čo Pavlove listy poskytujú život, a dielo, ktoré vykonal, bolo pre cirkev prínosom. Kto iný by mohol dosiahnuť niečo také? A aké dielo vykonal Peter?“ Keď človek porovnáva druhých, posudzuje ich podľa ich prínosu. Keď človeka posudzuje Boh, činí tak podľa jeho prirodzenosti. Medzi ľuďmi hľadajúcimi život bol Pavol človekom, ktorý nepoznal svoje vlastné jadro. V žiadnom prípade nebol pokorný ani podriadený a tiež nepoznal svoju podstatu, ktorá bola v rozpore s Bohom. A preto neprežil žiadne hlboké skúsenosti ani neuviedol pravdu do praxe. Peter bol iný. Poznal svoje nedokonalosti, slabosti a skazenú povahu stvorenej bytosti, a preto sa vydal cestou praktizovania, ktorou mohol zmeniť svoju povahu; nepatril k tým, ktorí mali len učenie, ale nevlastnili žiadnu realitu. Tí, ktorí sa menia, sú noví ľudia, ktorí boli spasení, sú to tí, ktorí sú schopní hľadať pravdu. Ľudia, ktorí sa nemenia, patria k prirodzene prekonaným a zastaraným; sú to tí, ktorí neboli spasení, teda tí, ktorých Boh zavrhuje. Boh si na nich nespomenie bez ohľadu na to, aké veľké sú ich skutky. Keď to porovnáš so svojím vlastným hľadaním, malo by ti byť jasné, či si v konečnom dôsledku rovnaký typ človeka ako Peter alebo Pavol. Ak v tom, čo hľadáš, stále nie je pravda a ak si aj dnes taký arogantný a drzý ako Pavol a stále si taký prefíkaný a vystatovačný ako on, potom si bezpochyby nehanebník, ktorý zlyháva. Ak budeš hľadať tak ako Peter, ak budeš vyhľadávať prax a pravdivé zmeny a nebudeš arogantný alebo svojhlavý, ale budeš sa snažiť plniť svoje povinnosti, potom budeš stvorenou bytosťou, ktorá môže dosiahnuť víťazstvo. Pavol nepoznal svoju podstatu ani skazenosť, a už vôbec nie svoju vzdorovitosť. Nikdy sa nezmienil o svojom zavrhnutiahodnom vzdore voči Kristovi ani ho príliš neľutoval. Ponúkol len krátke vysvetlenie a v hĺbke srdca sa nedokázal úplne podvoliť Bohu. Hoci na ceste do Damasku padol, nepozrel sa hlboko do svojho vnútra. Uspokojil sa len s tým, že pokračoval v službe, a poznanie seba samého ani zmenu svojej starej povahy nepovažoval za tú najzásadnejšiu otázku. Stačilo mu, že hovoril len pravdu, zaopatroval druhých, čo bolo balzamom pre jeho vlastné svedomie, a už viac neprenasledoval Ježišových učeníkov, aby sa utešil a odpustil si svoje minulé hriechy. Cieľ, ktorý si vytýčil, bol iba jeho budúci veniec a prchavé dielo, cieľ, ktorý si vytýčil, bola hojná milosť. Nehľadal dostatočnú pravdu ani sa nesnažil preniknúť hlbšie do pravdy, ktorú predtým nechápal. Možno teda povedať, že jeho poznanie seba samého bolo falošné a neprijal napomínanie ani súd. To, že bol schopný slúžiť, neznamená, že disponoval poznaním vlastnej prirodzenosti alebo podstaty; jeho pozornosť sa sústreďovala len na vonkajšie praktiky. To, čo hľadal, navyše nebola zmena, ale poznanie. Jeho činnosť bola výlučne výsledkom Ježišovho zjavenia na ceste do Damasku. Nebolo to niečo, k čomu sa od začiatku predsavzal, ani to nebolo dielo, ktoré nastalo po tom, ako prijal orezávanie svojej starej povahy. Bez ohľadu na to, ako pôsobil, jeho stará povaha sa nezmenila, a tak jeho dielo neodčinilo jeho minulé hriechy. Zohralo iba určitú úlohu medzi vtedajšími cirkvami. Pre niekoho, ako bol on, koho stará povaha sa nezmenila, kto nezískal spasenie a bol dokonca bez pravdy, to znamenalo, že bol absolútne neschopný stať sa jedným z tých, ktorých Pán Ježiš prijal. Nebol to človek, ktorý by bol plný lásky a strachu z Ježiša Krista, ani človek, ktorý by bol zdatný v hľadaní pravdy, a už vôbec nie človek, ktorý by hľadal tajomstvo vtelenia. Bol len niekým, kto bol skúsený v sofistike a kto sa nechcel podvoliť nikomu nad ním ani nikomu, kto mal pravdu. Závidel ľuďom aj pravdám, ktoré mu odporovali alebo boli proti nemu, a dával prednosť tým nadaným ľuďom, ktorí vytvárali skvelý dojem a oplývali hlbokým poznaním. Nerád sa stýkal s chudobnými, ktorí hľadali pravú cestu a nestarali sa o nič iné ako o pravdu, a namiesto toho sa venoval vysokopostaveným predstaviteľom náboženských organizácií, ktorí omieľali iba učenie a ovládali množstvo vedomostí. Nemiloval nové dielo Ducha Svätého a nestaral sa o to, aby sa nové dielo Ducha Svätého rozvíjalo. Uprednostňoval skôr tie pravidlá a doktríny, ktoré boli vyššie ako všeobecné pravdy. Vo svojom vrodenom jadre a vzhľadom na všetko, čo hľadal, si nezaslúži, aby sme ho nazývali kresťanom, ktorý hľadal pravdu, a už vôbec nie verným služobníkom v Božom dome, pretože jeho pokrytectvo a jeho vzdorovitosť boli príliš veľké. Hoci ho poznáme ako služobníka Pána Ježiša, vôbec nebol vhodný na to, aby vstúpil do brány nebeského kráľovstva, pretože jeho konanie od začiatku až do konca nemožno nazvať spravodlivým. Môžeme ho len považovať za človeka, ktorý bol pokrytecký a konal nespravodlivo, no zároveň slúžil Kristovi. Hoci ho nemožno označiť za zlého, môžeme ho na základe toho príhodne nazvať človekom, ktorý konal nespravodlivo. Vykonal veľa skutkov, no napriek tomu ho nesmieme posudzovať podľa ich množstva, ale len podľa ich kvality a podstaty. Len tak možno prísť tejto záležitosti na koreň. Vždy veril: „Som schopný slúžiť, som lepší ako väčšina ostatných ľudí; som ohľaduplný k Pánovmu bremenu tak ako nikto iný a nikto sa nekajá tak hlboko ako ja, pretože ma osvietilo veľké svetlo a ja som to veľké svetlo videl, a preto je moje pokánie oveľa hlbšie ako pokánie iných.“ Vtedy si práve toto premietal vo svojom srdci. Na konci svojho diela Pavol povedal: „Bojoval som, dokončil som svoj beh a čaká ma veniec spravodlivosti.“ Jeho boj, dielo a beh boli zamerané výlučne na veniec spravodlivosti a on sa aktívne nesnažil napredovať. Hoci vo svojej službe nebol povrchný, dá sa povedať, že ju vykonával len preto, aby napravil svoje chyby a odčinil výčitky svojho svedomia. Dúfal len, že čo najskôr dokončí svoju úlohu, dokončí svoj beh a vybojuje svoj boj, aby mohol o to skôr získať vytúžený veniec spravodlivosti. Netúžil po tom, aby sa stretol s Pánom Ježišom prostredníctvom svojich skúseností a pravého poznania, ale aby čo najskôr dokončil svoje dielo a aby pri stretnutí s Pánom Ježišom dostal odmenu, ktorú si svojou službou zaslúžil. Svoju službu využil na to, aby sa utešil a uzavrel dohodu výmenou za budúci veniec. To, čo hľadal, nebola pravda ani Boh, ale iba veniec. Ako môže takéto hľadanie dosahovať dostatočnú úroveň? Jeho motivácia, jeho dielo, cena, ktorú zaplatil, a všetko jeho úsilie – do všetkých prenikli jeho úžasné fantázie a on fungoval celkom na základe svojich túžob. V celom jeho diele nebola ani najmenšia ochota, pokiaľ ide o cenu, ktorú zaplatil; išlo mu len o uzavretie obchodu. Nevyvíjal vedomé úsilie, aby splnil svoju povinnosť, ale vedome sa snažil dosiahnuť cieľ tejto obchodnej transakcie. Má takéto úsilie nejakú hodnotu? Kto by pochválil jeho nečisté úsilie? Kto má o takéto úsilie záujem? Jeho dielo bolo plné snov o budúcnosti, plné nádherných plánov, a nezahŕňalo žiadnu cestu, ktorou by sa dala zmeniť ľudská povaha. Toľko z jeho dobročinnosti bolo len pretvárkou; jeho dielo neposkytovalo život, ale bolo iba pozlátkou zdvorilosti; predstavovalo len uzatváranie obchodov. Ako môže takéto dielo priviesť človeka na cestu obnovy jeho pôvodnej povinnosti?

Všetko, o čo sa Peter usiloval, bolo podriadené Božej vôli. Snažil sa uspokojiť Božiu vôľu a bez ohľadu na utrpenie a nepriazeň osudu bol stále ochotný uspokojiť ju. Niet väčšej snahy človeka veriaceho v Boha. To, čo hľadal Pavol, bolo poznačené jeho vlastným telom, jeho vlastnými predstavami a jeho vlastnými plánmi a intrigami. V žiadnom prípade nebol schopnou stvorenou bytosťou, nebol niekým, kto sa usiloval uspokojiť Božiu vôľu. Peter sa snažil zveriť Božiemu riadeniu, a hoci dielo, ktoré vykonal, nebolo veľké, motivácia jeho hľadania a cesta, po ktorej kráčal, boli správne; i keď sa mu nepodarilo získať veľa ľudí, dokázal ísť pravou cestou. Z tohto dôvodu možno povedať, že bol schopnou stvorenou bytosťou. Dnes, aj keď nie si robotník, mal by si byť schopný plniť povinnosti stvorenej bytosti a zveriť všetko Božiemu ovládaniu. Mal by si byť schopný podriadiť sa všetkému, čo Boh povie, a zakúšať všetky druhy utrpenia a zdokonaľovania, a hoci si slabý, vo svojom srdci by si mal stále vedieť milovať Boha. Tí, ktorí preberajú zodpovednosť za svoj život, sú ochotní plniť povinnosti stvorenej bytosti a majú správny názor na hľadanie. Takýchto ľudí Boh potrebuje. Ak si vykonal veľa skutkov, a iní získali poučenie, ktoré patrilo tebe, no ty sám si sa nezmenil, nevydal si žiadne svedectvo ani si nezískal žiadnu pravdivú skúsenosť, takže na sklonku tvojho života aj tak nič z toho, čo si vykonal, nebude svedectvom, možno o tebe povedať, že si niekto, kto sa zmenil? Si niekto, kto hľadá pravdu? V tom čase ťa Duch Svätý použil, ale keď tak učinil, použil tú časť teba, ktorú bolo možné použiť na dielo, a nepoužil tú časť teba, ktorá sa použiť nedala. Ak by si hľadal spôsob, ako sa zmeniť, potom by si sa počas procesu tvojho využitia postupne zdokonaľoval. Duch Svätý však neprijíma žiadnu zodpovednosť za to, či ťa nakoniec Boh získa, alebo nie, a to závisí len od toho, akým spôsobom sa budeš usilovať o zmenu. Ak nedôjde k žiadnym zmenám v tvojej povahe, potom je to preto, lebo tvoj pohľad na hľadanie je nesprávny. Ak sa ti nedostane odmeny, je to tvoj problém, pretože ty sám si neuviedol pravdu do praxe a nebol si schopný uspokojiť Božiu vôľu. A preto nič nie je dôležitejšie ako tvoje osobné skúsenosti a nič nie je tak rozhodujúce ako tvoj osobný vstup! Niektorí ľudia nakoniec povedia: „Vynaložil som pre Teba toľko námahy, a hoci som možno nedosiahol žiadne slávne úspechy, predsa som sa usilovne snažil. Nemôžeš ma jednoducho pustiť do neba, aby som mohol jesť ovocie života?“ Musíš vedieť, po akých ľuďoch túžim; tým, ktorí sú nečistí, nie je dovolené vstúpiť do kráľovstva, tým, ktorí sú nečistí, nie je dovolené poškvrňovať svätú pôdu. Aj keď si možno vykonal veľa skutkov a snažil sa mnoho rokov, ak si nakoniec stále žalostne nečistý, potom ti nebeský zákon nedovolí, aby si vstúpil do Môjho kráľovstva! Od stvorenia sveta až dodnes som nikdy neponúkal ľahký vstup do svojho kráľovstva tým, ktorí si u Mňa získavajú priazeň. To je nebeské pravidlo a nikto ho nesmie porušiť! Musíš hľadať život. Dnes sú tí, ktorí budú zdokonalení, rovnakí ako Peter: sú to tí, ktorí hľadajú spôsob, ako zmeniť svoju povahu, a ktorí sú ochotní vydať svedectvo o Bohu a plniť si svoje povinnosti ako stvorené bytosti. Iba takíto ľudia budú zdokonalení. Ak hľadáš len odmeny a neusiluješ sa o zmenu povahy tvojho života, potom bude všetko tvoje úsilie márne – to je nemenná pravda!

Z rozdielu v podstate Petra a Pavla by si mal pochopiť, že všetci, ktorí nehľadajú život, sa namáhajú nadarmo! Veríš v Boha a nasleduješ Ho, a preto musíš mať srdce milujúce Boha. Musíš zavrhnúť svoju skazenú povahu, musíš sa snažiť o uspokojenie Božej vôle a musíš si plniť povinnosti stvorenej bytosti. Keďže veríš v Boha a nasleduješ Ho, mal by si Mu obetovať všetko a nemal by si robiť osobné rozhodnutia ani si klásť osobné požiadavky a mal by si dosiahnuť uspokojenie Božej vôle. Keďže si bol stvorený, mal by si sa podriadiť Pánovi, ktorý ťa stvoril, pretože ty sám nemáš nad sebou žiadnu moc a nedokážeš riadiť svoj osud. Keďže si človek, ktorý verí v Boha, mal by si hľadať svätosť a zmenu. Keďže si stvorená bytosť, mal by si dodržať svoju povinnosť a držať si svoje miesto, pričom nesmieš prekročiť svoju povinnosť. To nie je obmedzovanie či potláčanie učením, ale cesta, prostredníctvom ktorej si môžeš plniť svoju povinnosť a ktorú môžu dosiahnuť – a mali by ju dosiahnuť – všetci tí, ktorí konajú spravodlivosť. Ak si porovnáš podstatu Petra a Pavla, budeš vedieť, ako máš hľadať. Z ciest, po ktorých kráčali Peter a Pavol, jedna je cestou zdokonalenia a druhá cestou vyhnania; Peter a Pavol predstavujú dve rôzne cesty. Hoci každý z nich prijal pôsobenie Ducha Svätého, každý z nich získal osvietenie a osvetlenie Ducha Svätého a každý z nich prijal to, čo im zveril Pán Ježiš, ovocie, ktoré priniesli, nebolo rovnaké: jeden skutočne priniesol ovocie a druhý nie. Z ich podstaty, z diela, ktoré vykonali, z toho, čo sa u nich prejavilo navonok, a z ich konečných cieľov by si mal pochopiť, ktorou cestou by si sa mal vybrať a po ktorej ceste by si mal kráčať. Kráčali po dvoch jasne odlišných cestách. Pavol a Peter boli stelesnením každej z týchto ciest, a preto boli od začiatku považovaní za typický príklad týchto dvoch ciest. Aké sú kľúčové momenty Pavlových skúseností a prečo sa mu to nepodarilo? Aké sú kľúčové momenty Petrových skúseností a ako prežíval, že sa stal zdokonaleným? Ak porovnáš, o čo sa každý z nich staral, potom budeš vedieť, akého človeka Boh presne chce, aká je Božia vôľa, aká je Božia povaha, aký človek bude nakoniec zdokonalený a tiež aký nie; budeš vedieť, aká je povaha tých, ktorí budú zdokonalení, a aká je povaha tých, ktorí nie – túto problematiku podstaty možno badať na skúsenostiach Petra a Pavla. Boh stvoril všetky veci, a tak spôsobí, že všetko stvorenie sa dostane pod Jeho nadvládu a podriadi sa jej; Boh bude rozkazovať všetkým veciam, aby všetko zostalo v Jeho rukách. Celé Božie stvorenie vrátane zvierat, rastlín, ľudí, hôr, riek a jazier – všetko sa musí dostať pod Jeho nadvládu. Všetky veci na oblohe a na zemi musia prejsť pod Jeho nadvládu. Nemôžu mať žiadnu možnosť voľby a všetky sa musia podriadiť Jeho riadeniu. Tak nariadil Boh a to je Božia autorita. Boh všetkému prikazuje, všetko riadi a triedi podľa druhu a podľa Božej vôle prideľuje všetkým veciam ich vlastné postavenie. Bez ohľadu na to, aká je veľká, žiadna vec nemôže prekonať Boha, všetky veci slúžia ľudstvu stvorenému Bohom a žiadna vec sa neodváži neposlúchnuť Boha alebo klásť Bohu nejaké požiadavky. Preto si aj človek ako stvorená bytosť musí splniť ľudské povinnosti. Nech je pánom alebo ochrancom všetkých vecí, nech je jeho postavenie medzi všetkými vecami akokoľvek vysoké, stále je len malou ľudskou bytosťou podliehajúcou Božej nadvláde a nie je ničím iným než bezvýznamným človekom, stvorenou bytosťou, ktorá nikdy nebude stáť nad Bohom. Ako stvorená bytosť by človek mal hľadať spôsob, ako si splniť povinnosti stvorenej bytosti, a snažiť sa milovať Boha bez toho, aby robil iné rozhodnutia, pretože Boh je hoden ľudskej lásky. Tí, ktorí hľadajú lásku k Bohu, by sa nemali usilovať o žiadne osobné výhody alebo hľadať to, po čom oni sami osobne túžia; to je najsprávnejší spôsob hľadania. Ak to, čo hľadáš, je pravda, ak to, čo uvádzaš do praxe, je pravda, a ak to, čo dosiahneš, je zmena v tvojej povahe, potom je cesta, po ktorej kráčaš, správna. Ak to, čo hľadáš, je telesné blaho, a to, čo uvádzaš do praxe, je pravda vyplývajúca z tvojich vlastných predstáv, a ak v tvojej povahe nenastane žiadna zmena a vôbec sa nepodriadiš Bohu v tele a stále budeš žiť v nevedomosti, potom to, čo hľadáš, ťa určite privedie do pekla, pretože cesta, po ktorej kráčaš, je cestou zlyhania. Či budeš zdokonalený alebo odvrhnutý, závisí od toho, čo budeš hľadať. Inými slovami, úspech alebo neúspech závisí od cesty, po ktorej človek kráča.