Väčšina ľudí verí v Boha pre svoj budúci konečný osud alebo pre dočasné potešenie. Tí, ktorí neprešli žiadnym orezávaním, veria v Boha, aby sa dostali do neba a získali odmeny. Neveria v Neho preto, aby boli zdokonalení alebo aby si plnili povinnosť stvorenej bytosti. To znamená, že väčšina ľudí neverí v Boha preto, aby si splnila svoje zodpovednosti alebo aby naplnila svoju povinnosť. Ľudia málokedy veria v Boha, aby žili zmysluplný život. Niet ani takých, ktorí veria, že keďže je človek nažive, mal by milovať Boha, pretože je to úplne prirodzené a oprávnené, a že je to prirodzené poslanie človeka. Takže aj keď sa rôzni ľudia usilujú o vlastné ciele, ich zámer a motivácia sú veľmi podobné, ba čo viac, väčšina z nich má aj rovnaké predmety, ktoré uctieva. Za posledných niekoľko tisíc rokov mnohí veriaci zomreli, a mnohí zomreli a znovu sa narodili. O Boha sa neusiluje len jeden alebo dvaja ľudia, dokonca ani tisíc alebo dvetisíc, ale väčšina z nich sa za Ním vydáva kvôli vlastným vyhliadkam alebo úžasným nádejam do budúcnosti. Tých, ktorí sú oddaní Kristovi, je ako šafranu. Mnohí zbožní veriaci napriek tomu zomreli v pasci vlastných sietí a počet ľudí, ktorí zvíťazili, je navyše zanedbateľný. Dôvody, prečo ľudia zlyhávajú, či tajomstvá ich víťazstva sú im dodnes neznáme. Tí, ktorí sa posadnuto usilujú o Krista, sa ešte stále nezobudili a neprišli týmto tajomstvám na koreň, pretože to jednoducho nevedia. Hoci pri svojom hľadaní vynakladajú úmorné úsilie, cesta, po ktorej kráčajú, je cestou neúspechu, po ktorej kedysi kráčali ich predchodcovia, a nie cestou úspechu, ktorou kráčali iní, čo prišli pred nimi. Takýmto spôsobom, nezávisle od toho, ako sa usilujú, nekráčajú títo ľudia po ceste do temnoty? Nezískajú tak len trpké ovocie? Ťažko predpovedať, či ľudia, ktorí napodobňujú tých, čo uspeli v minulosti, nakoniec získajú požehnania alebo skazu. O čo horšie sú potom vyhliadky ľudí, ktorí sa usilujú tak, že nasledujú stopy tých, čo zlyhali? Nehrozí im azda ešte väčšie riziko neúspechu? Akú hodnotu má cesta, po ktorej kráčajú? Nemrhajú svojím úsilím? Bez ohľadu na to, či ľudia vo svojom usilovaní sa uspejú, alebo nie, skrátka to má svoj dôvod a o ich zisku alebo strate nerozhoduje fakt, že sa usilujú, ako sa im zachce.

Najzákladnejšou požiadavkou viery človeka v Boha je, aby mal úprimné srdce a aby sa Mu dokázal plne oddať a skutočne sa podriadiť. Pre človeka je najťažšie poskytnúť celý svoj život výmenou za pravú vieru, prostredníctvom ktorej môže získať celú pravdu a splniť si svoju povinnosť stvorenej bytosti. Práve to je nedosiahnuteľné pre tých, ktorí zlyhávajú, a ešte nedosiahnuteľnejšie pre tých, ktorí nedokážu nájsť Krista. Človek vždy zlyhá a vždy je lapený do satanových intríg a do vlastnej siete práve preto, lebo nie je dobrý v tom, ako sa úplne oddať Bohu, lebo nie je ochotný vykonávať svoju povinnosť pre Stvoriteľa, lebo videl pravdu, ale vyhýba sa jej a kráča vlastnou cestou, lebo človek sa vždy usiluje tak, že nasleduje cestu tých, ktorí zlyhali, a neprestajne vzdoruje Nebu. Pretože človek nepozná Krista, pretože nie je zbehlý v chápaní ani v zažívaní pravdy, pretože príliš uctieva Pavla a má príliš silnú túžbu dostať sa do neba, pretože stále žiada, aby ho Kristus poslúchal, a rozkazuje Bohu, všetky tie vznešené veľké osobnosti a tí, ktorí zažili premenlivosť sveta, stále nie sú schopní uniknúť smrti a umierajú uprostred Božieho napomínania. O takýchto ľuďoch môžem povedať len toľko, že zomierajú neprirodzenou smrťou. Dôsledok, ktorý ich postretne – ich smrť –, nie je bezdôvodný a okrem toho, nie je ich zlyhanie pre nebeský zákon ešte neznesiteľnejšie? Pravda pochádza z ľudského sveta, no pritom pravdu medzi ľudí odovzdáva Kristus. Pochádza od Krista, teda od samotného Boha, a človek toho nie je schopný. Kristus však len poskytuje pravdu; neprišiel sem, aby rozhodol, či človek uspeje vo svojom úsilí o pravdu. Takže to, či je človek úspešný v zmysle pravdy alebo nie, závisí len od jeho vlastného úsilia. Je to záležitosť, ktorá nikdy nemala nič spoločné s Kristom, ale namiesto toho je podmienená ľudským úsilím. Konečný osud človeka a to, či uspeje alebo zlyhá, nemožno zvaľovať na Božiu hlavu, aby za také niečo znášal zodpovednosť, pretože to nie je záležitosťou samotného Boha, ale priamo to súvisí s povinnosťou, ktorú majú stvorené bytosti vykonávať. Väčšina ľudí síce vie niečo o usilovaní sa a konečnom osude Pavla a Petra, ale ľudia nepoznajú nič viac ako Petrove a Pavlove výsledky. Nevedia o tajomstve Petrovho úspechu ani o nedostatkoch, ktoré viedli k Pavlovmu zlyhaniu. A tak, ak ste úplne neschopní prezrieť podstatu ich usilovania, potom väčšina z vás bude pri usilovaní sa aj tak neúspešná, a hoci by malá časť z vás zaznamenala úspech, stále sa nevyrovná Petrovi. Ak je cesta tvojho usilovania sa správna, potom máš nádej na úspech. Ak je cesta, po ktorej kráčaš v usilovaní sa o pravdu, nesprávna, potom budeš navždy neschopný dosiahnuť úspech a postretne ťa rovnaký výsledok ako Pavla.

Peter bol človek, ktorý bol zdokonalený. Až keď zakúsil napomínanie a súd, a tak získal čisté srdce milujúce Boha, bol úplne zdokonalený; cesta, po ktorej kráčal, bola cestou zdokonalenia. To znamená, že cesta, po ktorej kráčal Peter, bola od samého začiatku správna a jeho motivácia veriť v Boha bola správna. Tak sa Peter stal človekom, ktorý bol zdokonalený, a vyšliapal novú cestu, po akej ešte nikto nikdy nekráčal. Avšak cesta, po ktorej kráčal Pavol, bola od samého začiatku cestou odporu voči Kristovi. Pracoval pre Neho niekoľko desaťročí iba preto, lebo Duch Svätý ho chcel použiť a zúročiť jeho dary i všetky jeho prednosti pre Svoje dielo. Pavol bol len osobou, ktorú použil Duch Svätý. Nepoužil ho preto, že by Ježiš pozeral priaznivo na jeho ľudskosť, ale pre jeho dary. Pavol bol schopný pracovať pre Ježiša, pretože bol zrazený k zemi, nie preto, že by to robil ochotne. Bol schopný vykonávať takúto prácu vďaka osvieteniu a vedeniu Ducha Svätého a práca, ktorú vykonával, v žiadnom prípade nereprezentovala jeho usilovanie sa ani jeho ľudskosť. Pavlova práca predstavovala prácu služobníka, vykonával teda prácu apoštola. Peter bol však iný: tiež vykonával určitú prácu, ale nebola taká veľká ako Pavlova. Pracoval, zatiaľ čo sa usiloval o vlastný vstup, a jeho práca sa odlišovala od Pavlovej. Petrova práca spočívala vo vykonávaní povinnosti stvorenej bytosti. Nepracoval v úlohe apoštola, ale pracoval, zatiaľ čo sa usiloval o lásku k Bohu. Súčasťou Pavlovej práce bolo aj jeho osobné usilovanie sa: jeho usilovanie sa nemalo za cieľ nič iné ako vlastné nádeje do budúcnosti a túžbu po dobrom konečnom osude. Počas vykonávania svojej práce neprijímal zušľachťovanie ani orezávanie. Veril, že pokiaľ práca, ktorú vykonáva, uspokojuje Božie úmysly a všetko, čo robí, sa Bohu páči, potom ho nakoniec čaká odmena. V jeho práci neboli žiadne osobné skúsenosti – všetko robil kvôli samotnej práci a nevykonával ju preto, že by sa usiloval o zmenu. Jeho práca bola len obchodom bez štipky povinnosti alebo podriadenosti stvorenej bytosti. Počas priebehu práce sa Pavlova stará povaha nezmenila. Jeho práca bola len službou druhým, ale nemohla priniesť žiadne zmeny v jeho povahe. Pavol vykonával svoju prácu priamo, bez toho, aby prešiel zdokonaľovaním alebo orezávaním, a jeho motiváciou bola odmena. Peter bol iný: bol to niekto, kto prešiel orezávaním a zušľachťovaním. Cieľ a motivácia Petrovej práce boli diametrálne odlišné od Pavlovej. Hoci Peter nevykonal veľké množstvo práce, jeho povaha prešla mnohými zmenami a to, o čo sa usiloval, bola pravda a skutočná zmena. Svoju prácu nevykonával len pre ňu samotnú. Pavol síce vykonal veľa práce, ale všetka bola dielom Ducha Svätého, a hoci Pavol na tomto diele spolupracoval, nevzniklo ako výsledok jeho skúsenosti. Skutočnosť, že Peter vykonal menej práce, bola daná len tým, že Duch Svätý na ňom nevykonal takú veľkú časť diela. O tom, či Peter a Pavol budú zdokonalení, nerozhodovalo množstvo ich práce; jeden hľadal spôsob, ako získať odmenu, zatiaľ čo druhý hľadal spôsob, ako dosiahnuť vrcholnú lásku k Bohu a splniť si svoju povinnosť stvorenej bytosti, aby mohol žiť milovaniahodný obraz, ktorý by uspokojil Božie úmysly. Líšili sa navonok a rovnako sa líšili aj ich podstaty. Nemôžeš určiť, ktorý z nich bol zdokonalený, na základe toho, koľko práce vykonali. Peter sa snažil žiť obraz človeka, ktorý miluje Boha, byť niekým, kto je podriadený Bohu, kto prijíma orezávanie a plní si svoju povinnosť ako stvorená bytosť. Dokázal sa odovzdať Bohu, vložiť sa celý do Jeho rúk a podriadiť sa Mu až do smrti. Mal takéto odhodlanie a zároveň ho aj naplnil. Práve to je koreň toho, prečo bol jeho výsledok nakoniec iný ako Pavlov. Dielo, ktoré Duch Svätý vykonal na Petrovi, malo za cieľ zdokonaliť ho, a dielo, ktoré Duch Svätý vykonal na Pavlovi, slúžilo na to, aby ho použil. Je to preto, lebo ich prirodzenosť a perspektívy za ich úsilím neboli rovnaké. V oboch pôsobilo dielo Ducha Svätého. Peter toto dielo uplatnil na sebe a poskytol ho aj iným. Pavol medzitým poskytol celé dielo Ducha Svätého výhradne druhým a sám z neho nič nezískal. V Pavlovi sa tak po toľkých rokoch, keď zakúšal dielo Ducha Svätého, zmeny takmer vôbec neprejavili. Naďalej zotrvával prakticky vo svojom prirodzenom stave a bol to stále ten istý Pavol ako predtým. Išlo len o to, že po všetkých útrapách, ktoré za tie mnohé roky práce pretrpel, sa naučil „pracovať“ a naučil sa vytrvalosti, ale jeho stará prirodzenosť – jeho výsostne súťaživá a ziskuchtivá prirodzenosť – zostávala naďalej nezmenená. Po toľkých rokoch práce nespoznal svoju skazenú povahu ani neodvrhol svoju starú povahu, ktorá bola v jeho práci stále zreteľne viditeľná. Mal len väčšie pracovné skúsenosti, ale taká nepatrná skúsenosť samotná ho nedokázala zmeniť ani transformovať jeho pohľad na existenciu či význam jeho úsilia. Hoci pracoval pre Krista mnoho rokov a Pána Ježiša už nikdy viac neprenasledoval, v jeho srdci sa poznanie Boha nijako nezmenilo. To znamená, že nepracoval preto, aby sa oddal Bohu, ale bol nútený pracovať kvôli svojmu budúcemu konečnému osudu. Na začiatku totiž prenasledoval Krista a nepodriadil sa Mu; vo svojej podstate bol rebelom, ktorý sa zámerne staval proti Kristovi, a tiež niekým, kto nepoznal dielo Ducha Svätého. Keď bola jeho práca takmer na konci, stále nepoznal dielo Ducha Svätého a konal len z vlastnej vôle, podľa svojho charakteru, bez toho, aby venoval čo i len najmenšiu pozornosť úmyslom Ducha Svätého. A tak bola jeho prirodzenosť voči Kristovi nepriateľská a nepodriadila sa pravde. Ako by niekto taký, koho opustilo dielo Ducha Svätého, kto nepoznal dielo Ducha Svätého a kto sa navyše staval proti Kristovi – ako by takýto človek mohol byť spasený? To, či človek môže byť spasený, nezávisí od toho, koľko práce vykoná alebo ako veľmi sa oddá. Naopak, rozhoduje o tom skutočnosť, či pozná alebo nepozná dielo Ducha Svätého, či dokáže uvádzať pravdu do praxe a či je perspektíva za jeho úsilím v súlade s pravdou.

Aj keď Peter mal prirodzené odhalenia, keď nasledoval Ježiša, vo svojej prirodzenosti bol od začiatku človekom, ktorý bol ochotný podriadiť sa Duchu Svätému a usilovať sa o Krista. Jeho podriadenosť Duchu Svätému bola čistá: neusiloval sa o slávu a zisk, ale zámerne sa podriadil pravde. Hoci sa trikrát stalo, že Peter zaprel, že pozná Krista, a hoci skúšal Pána Ježiša, takáto nepatrná ľudská slabosť nesúvisela s jeho prirodzenosťou, nemala vplyv na jeho ďalšie úsilie, a tak nemôže dostatočne dokazovať, že jeho skúšanie bolo činom antikrista. Normálna ľudská slabosť je vlastná všetkým ľuďom na svete – či očakávaš, že Peter bude iný? Nemajú ľudia o Petrovi určité názory, pretože urobil niekoľko hlúpych vecí? A neuctievajú ľudia Pavla preto, koľko práce vykonal a koľko listov napísal? Ako by mohol byť človek schopný nahliadnuť do substancie človeka? Tí, čo majú skutočne rozum, iste dokážu prezrieť niečo také bezvýznamné, či nie? Hoci Petrove dlhoročné bolestné skúsenosti nie sú v Biblii zaznamenané, nedokazuje to, že Peter neprežil skutočné skúsenosti alebo že nebol zdokonalený. Ako môže človek v plnej miere pochopiť Božie dielo? Záznamy v Biblii nevybral Ježiš osobne, ale zostavili ich neskoršie generácie. Keďže je to tak, nebolo všetko, čo je zaznamenané v Biblii, vybrané podľa ľudských predstáv? Okrem toho, výsledky Petra a Pavla nie sú v listoch výslovne uvedené, takže ľudia posudzujú Petra a Pavla podľa svojich predstáv a preferencií. A pretože Pavol vykonal toľko práce, pretože jeho „prínos“ bol taký veľký, získal si dôveru širokých más. Nezameriava sa človek len na vonkajšie veci? Ako by mohol byť vôbec schopný nahliadnuť do substancie človeka? Nehovoriac o tom, že keďže Pavol je už tisíce rokov predmetom uctievania, kto by sa odvážil len tak poprieť jeho prácu? Peter bol len obyčajný rybár, tak ako by mohol byť jeho prínos taký veľký ako Pavlov? Z hľadiska ich prínosu mal byť Pavol odmenený pred Petrom a on mal byť tým, kto mohol lepšie získať Božie schválenie. Kto by si bol pomyslel, že pri zaobchádzaní s Pavlom Boh len využil jeho dary na to, aby vykonával prácu, zatiaľ čo Petra Boh zdokonalil? V žiadnom prípade to nie je tak, že by Pán Ježiš mal s Petrom a Pavlom od začiatku nejaké plány: zdokonalil ich alebo uviedol do práce podľa ich vnútornej prirodzenosti. A tak to, čo vidia ľudia, sú len vonkajšie prínosy človeka, zatiaľ čo to, čo vidí Boh, je substancia človeka, ako aj cesta, ktorou sa od začiatku uberá, a motivácia, ktorá stojí za jeho usilovaním sa. Ľudia merajú človeka podľa svojich vlastných predstáv a podľa svojho ponímania, ale konečný výsledok človeka sa neurčuje podľa jeho vonkajších vlastností. A tak hovorím, že ak je cesta, ktorou sa od začiatku uberáš, cestou úspechu a perspektíva za tvojím úsilím je od začiatku správna, potom si ako Peter; ak je cesta, ktorou sa uberáš, cestou neúspechu, potom nech zaplatíš akúkoľvek cenu, tvoj výsledok bude stále rovnaký ako Pavlov. Tak či onak, o tvojom konečnom osude a o tom, či uspeješ, alebo nie, rozhoduje to, či cesta, o ktorú sa usiluješ, je správna alebo nie, a nie tvoja oddanosť alebo cena, ktorú zaplatíš. Podstata Petra a Pavla a ciele, o ktoré sa usilovali, boli odlišné; človek nie je schopný odhaliť tieto veci, a iba Boh ich môže poznať v celej ich úplnosti. Lebo to, čo Boh vidí, je substancia človeka, kdežto človek o svojej podstate nevie nič. Človek nie je schopný vidieť v ľuďoch podstatu ani ich skutočný duchovný vzrast, a preto nedokáže identifikovať príčiny zlyhania a úspechu Pavla a Petra. Dôvod, prečo väčšina ľudí uctieva Pavla, a nie Petra, je ten, že Pavol bol použitý na verejnú prácu. Ľudia túto prácu dokážu vnímať, a preto aj uznávajú Pavlove „úspechy“. Zatiaľ čo Petrove skúsenosti sú pre ľudí neviditeľné a to, o čo sa usiloval, je pre človeka nedosiahnuteľné. Z toho dôvodu ľudia o Petra neprejavujú záujem.

Peter bol zdokonalený tým, že zažíval orezávanie a zušľachťovanie. Povedal: „Musím vždy uspokojiť Božie úmysly. Vo všetkom, čo robím, sa snažím iba uspokojiť Božie úmysly, a aj keď ma Boh napomína alebo súdi, stále to robím rád.“ Peter dal Bohu všetko a svoju prácu, slová i celý život venoval láske k Bohu. Bol človekom, ktorý sa usiloval o posvätenie, a čím viac toho zažil, tým bola jeho láska k Bohu v hĺbke srdca väčšia. Pavol medzitým vykonával len vonkajšiu prácu, a hoci tiež tvrdo drel, namáhal sa len preto, aby svoju prácu vykonával správne, a tak získal odmenu. Keby vedel, že žiadnu nedostane, svojej práce by sa vzdal. Petrovi záležalo na skutočnej láske v jeho srdci a na tom, čo bolo praktické a dalo sa dosiahnuť. Nezáležalo mu na tom, či dostane odmenu, ale na tom, či sa dá zmeniť jeho povaha. Pavlovi záležalo na tom, aby vložil do svojej práce viac úsilia, záležalo mu na vonkajšej práci, na oddanosti a učenia, ktoré sú mimo rozsahu toho, čo zažívajú normálni ľudia. Nezáležalo mu na zmenách v hĺbke svojho vnútra ani na skutočnej láske k Bohu. Cieľom Petrových skúseností bolo získať pravú lásku a pravé poznanie Boha. Jeho skúsenosti boli zamerané na získanie bližšieho vzťahu s Bohom a na praktické žitie. Pavlova práca bola vykonaná preto, lebo mu ju zveril Ježiš; robil ju, aby získal veci, po ktorých túžil, pričom nijako nesúviseli s jeho poznaním seba samého ani Boha. Jeho práca mala jediný cieľ, a to uniknúť napomínaniu a súdu. Peter sa usiloval o čistú lásku a Pavol sa usiloval o veniec spravodlivosti. Peter zažil mnoho rokov diela Ducha Svätého a mal praktické poznanie Krista, ako aj hlboké poznanie seba samého. A tak bola jeho láska k Bohu čistá. Mnoho rokov zušľachťovania pozdvihlo Petrovo poznanie Ježiša a života, jeho láska bola bezvýhradná a aktívna a on nikdy nežiadal nič na oplátku ani nedúfal v žiadne výhody. Pavol pracoval mnoho rokov, a predsa nedisponoval veľkým poznaním Krista a jeho poznanie seba samého bolo tiež úboho malé. Jednoducho neprechovával lásku ku Kristovi a jeho práca a beh, ktorý bežal, boli zamerané na získanie záverečného vavrínu. To, o čo sa usiloval, bol najkrajší veniec, nie najčistejšia láska. Neusiloval sa aktívne, ale pasívne; nevykonával svoju povinnosť, ale bol prinútený usilovať sa po tom, čo ho uchvátilo dielo Ducha Svätého. A tak jeho úsilie nedokazuje, že bol stvorenou bytosťou, ktorá bola na požadovanej úrovni – Peter bol stvorenou bytosťou na požadovanej úrovni a vykonával svoju povinnosť. Človek si myslí, že všetci, ktorí niečím prispievajú Bohu, by mali dostať odmenu, a čím väčší je ich prínos, tým prirodzenejšie a správnejšie je, že sa budú páčiť Bohu. Podstata ľudského názoru na vec má obchodný charakter a človek sa nesnaží aktívne si plniť svoju povinnosť ako stvorená bytosť. Pre Boha platí, že čím viac sa ľudia usilujú o pravú lásku k Bohu a úplnú podriadenosť voči Bohu, čo znamená to, že sa snažia vykonávať svoju povinnosť ako stvorená bytosť, tým väčšmi sú schopní získať Božie schválenie. Boh zo svojho hľadiska vyžaduje, aby človek získal späť svoju pôvodnú povinnosť a postavenie. Človek je stvorená bytosť, a preto by nemal prekračovať svoje hranice tým, že kladie na Boha akékoľvek požiadavky a nemal by robiť nič viac, než vykonávať svoju povinnosť ako stvorená bytosť. Konečné osudy Pavla a Petra sa hodnotili podľa toho, či si dokázali plniť svoje povinnosti ako stvorené bytosti, a nie podľa veľkosti ich prínosu; ich konečné osudy sa určovali podľa toho, o čo sa usilovali od samého začiatku, a nie podľa toho, koľko práce vykonali, alebo podľa toho, ako ich hodnotili iní ľudia. A tak je usilovanie sa o aktívne vykonávanie povinnosti stvorenej bytosti cestou úspechu; cesta usilovania sa o pravú lásku k Bohu je tou najsprávnejšou cestou; usilovanie sa o zmeny vo svojej starej povahe a o čistú lásku k Bohu je cestou úspechu. Takáto cesta úspechu je cestou obnovy pôvodnej povinnosti, ako aj pôvodnej podoby stvorenej bytosti. Je to cesta obnovy a zároveň účel celého Božieho diela od počiatku až do úplného konca. Ak je ľudské úsilie pošpinené osobnými prehnanými požiadavkami a nerozumnými túžbami a výsledkom, ktorý dosahuje, nie sú zmeny v jeho povahe, potom je to v rozpore s dielom obnovy. Nepochybne to nie je dielo, ktoré koná Duch Svätý, čo dokazuje, že takéto úsilie Boh neschvaľuje. Aký má potom význam usilovať sa, ak to Boh neschvaľuje?

Práca, ktorú Pavol vykonal, bola vystavená pred ľuďmi, ale to, aká čistá bola jeho láska k Bohu a ako veľmi miloval Boha v hĺbke svojho srdca – to človek nemôže vidieť. Človek môže pozorovať len prácu, ktorú vykonal, a z toho vie, že ho určite použil Duch Svätý, a tak si myslí, že Pavol bol lepší ako Peter, že jeho práca bola väčšia, lebo dokázal zabezpečiť cirkvi. Peter sa sústredil len na svoje osobné skúsenosti a počas svojej príležitostnej práce získal iba niekoľko ľudí a zachovalo sa iba niekoľko málo známych listov, ktoré napísal. Kto však vie, aká veľká bola jeho láska k Bohu v hĺbke srdca? Pavol deň čo deň pracoval pre Boha: vždy, keď bolo treba niečo vykonať, urobil to. Cítil, že takto môže získať veniec a uspokojí Boha, no keď konal prácu, neusiloval sa o spôsoby, ako sa zmeniť. Všetko, čo v Petrovom živote neuspokojovalo Božie úmysly, mu robilo vrásky na čele. Ak neuspokojoval Božie úmysly, pociťoval výčitky svedomia a hľadal vhodný spôsob, ktorým by sa pokúsil uspokojiť Božie srdce. Aj v tých malých, nepodstatných záležitostiach svojho každodenného života od seba vyžadoval uspokojenie Božích úmyslov. Bol nemenej náročný, keď išlo o jeho starú povahu, vždy prísny v požiadavkách na seba samého, aby pokročil hlbšie k pravde. Pavol sa usiloval len o povrchnú povesť a postavenie. Snažil sa ukázať sa pred ľuďmi a neusiloval sa o hlbší pokrok v živote-vstupe. To, na čom mu záležalo, bolo len učenie, a nie realita. Niektorí ľudia hovoria: „Pavol vykonal pre Boha toľko práce, tak prečo naňho Boh nepamätal? Peter vykonal pre Boha len málo práce a cirkvám veľmi neprispel, tak prečo bol zdokonalený?“ Peter miloval Boha do takej miery, ako to Boh chcel; len takíto ľudia majú svedectvo. A čo Pavol? Do akej miery miloval Boha Pavol? Vieš to ty? Na čo bola Pavlova práca určená? A kvôli čomu vykonal svoju prácu Peter? Peter nevykonal veľa práce, ale vieš, čo sa skrývalo hlboko v jeho srdci? Pavlova práca sa týkala zaopatrenia a podpory cirkví. To, čo zažil Peter, boli zmeny v jeho živote-povahe; zažil lásku k Bohu. Teraz, keď poznáš rozdiely v ich podstate, vidíš, kto nakoniec skutočne veril v Boha a kto nie. Jeden z nich skutočne miloval Boha a druhý nie; jeden z nich prešiel zmenami vo svojej povahe a druhý nie; jeden z nich slúžil pokorne a ľudia si ho len tak ľahko nevšimli a druhého ľudia uctievali a mal skvelú povesť; jeden z nich sa usiloval o posvätenie a druhý nie, a hoci nebol nečistý, neoplýval čistou láskou; jeden z nich vlastnil pravú ľudskú prirodzenosť a druhý nie; jeden z nich oplýval rozumom stvorenej bytosti a druhý nie. Takéto sú rozdiely v podstate Pavla a Petra. Cesta, po ktorej kráčal Peter, bola cestou úspechu a cestou dosiahnutia obnovy normálnej ľudskej prirodzenosti a obnovy povinnosti stvorenej bytosti. Peter predstavuje všetkých tých, ktorí sú úspešní. Cesta, po ktorej kráčal Pavol, bola cestou neúspechu a predstavuje všetkých tých, ktorí sa podriaďujú a vydávajú len povrchne a nemajú ozajstné srdce milujúce Boha. Pavol predstavuje všetkých tých, ktorí nevlastnia pravdu. Peter sa vo svojej viere v Boha snažil Boha vo všetkom uspokojiť a snažil sa podriadiť všetkému, čo pochádzalo od Boha. Dokázal prijať napomínanie a súd, ako aj zušľachťovanie, súženie a núdzu vo svojom živote, bez vyrieknutia jedinej sťažnosti. Nič z tohto nemohlo zmeniť jeho srdce milujúce Boha. Azda to nebola najvyššia láska k Bohu? Azda to nebolo splnenie si povinnosti stvorenej bytosti? Či už v napomínaní, súde alebo súžení, si schopný dosiahnuť podriadenosť až na smrť a to je to, čo by mala dosiahnuť stvorená bytosť, to je čistota lásky k Bohu. Ak človek dokáže toľko dosiahnuť, potom je stvorenou bytosťou, ktorá je na požadovanej úrovni, a neexistuje nič, čo by lepšie uspokojilo úmysly Stvoriteľa. Predstav si, že si schopný pracovať pre Boha, no napriek tomu sa Mu nepodriaďuješ a nedokážeš Ho skutočne milovať. Takto si nielenže nesplníš povinnosť stvorenej bytosti, ale Boh ťa odsúdi, pretože si niekto, kto nevlastní pravdu, kto nie je schopný podriadiť sa Mu a kto Mu vzdoruje. Záleží ti len na práci pre Boha a nestaráš sa o to, aby si pravdu uviedol do praxe ani o poznanie seba samého. Nerozumieš Stvoriteľovi ani Ho nepoznáš, nepodriaďuješ sa Mu ani Ho nemiluješ. Si niekým, kto je vnútorne vzdorovitý voči Bohu. Z týchto dôvodov Stvoriteľ nemá takýchto ľudí rád.

Niektorí ľudia hovoria: „Pavol vykonal obrovské množstvo práce, na svojich pleciach niesol veľké bremená cirkví a priniesol im veľa úžitku. Trinásť Pavlových listov udržiavalo 2 000 rokov Veku milosti a majú len o niečo menšiu váhu ako štyri evanjeliá. Kto sa s ním môže porovnávať? Jánovo Zjavenie nikto nedokáže rozlúštiť, zatiaľ čo Pavlove listy poskytujú život, a práca, ktorú vykonal, bola pre cirkev prínosom. Kto iný by mohol dosiahnuť niečo také? A akú prácu vykonal Peter?“ Keď človek posudzuje druhých, robí to podľa ich prínosu. Keď človeka posudzuje Boh, činí tak podľa jeho prirodzenosti. Medzi ľuďmi, ktorí sa usilujú o život, bol Pavol človekom, ktorý nepoznal svoju vlastnú substanciu. V žiadnom prípade nebol pokorný ani podriadený a vôbec nepoznal svoju podstatu, ktorá vzdorovala Bohu. A preto neprežil žiadne konkrétne skúsenosti ani neuviedol pravdu do praxe. Peter bol iný. Mal poznanie o svojich nedostatkoch, slabostiach a skazenej povahe stvorenej bytosti, a preto sa vydal cestou praktizovania, ktorou mohol zmeniť svoju povahu; nepatril k tým, ktorí mali len učenie, ale nevlastnili žiadnu realitu. Tí, ktorí sa menia, sú noví ľudia, ktorí boli spasení, sú to tí, ktorí sú na požadovanej úrovni a usilujú sa o pravdu. Ľudia, ktorí sa nemenia, sú tí, ktorí ostávajú vo svojom prirodzenom stave a ostávajú stále rovnakí; sú to tí, ktorí neboli spasení, teda tí, ktorých Boh zavrhuje. Boh na nich nepamätá bez ohľadu na to, aká veľká je ich práca. Keď to porovnáš so svojím vlastným usilovaním sa, malo by ti byť jasné, či si v konečnom dôsledku rovnaký typ človeka ako Peter alebo Pavol. Ak v tvojom úsilí stále nie je pravda a ak si aj dnes taký arogantný a drzý ako Pavol a stále si taký bombastický ako on, potom si bezpochyby zvrhlík, ktorý zlyháva. Ak sa budeš usilovať rovnakým spôsobom ako Peter, usilovať sa o praktizovanie a skutočné zmeny, nebudeš arogantný ani svojhlavý a namiesto toho sa budeš usilovať o vykonávanie svojej povinnosti, potom budeš stvorenou bytosťou, ktorá môže dosiahnuť víťazstvo. Pavol nepoznal svoju podstatu ani skazenosť, a už vôbec nie svoju vzdorovitosť. Nikdy sa nezmienil o svojom opovrhnutiahodnom vzdorovaní voči Kristovi ani sa príliš nekajal. Ponúkol len krátke vysvetlenie a v hĺbke srdca sa úplne nepodvolil Bohu. Hoci na ceste do Damasku padol k zemi, nepreskúmal sa z hĺbky svojho srdca. Uspokojil sa len s tým, že pokračoval v práci, a poznanie seba samého ani zmenu svojej starej povahy nepovažoval za tú najzásadnejšiu otázku. Uspokojil sa len s tým, že hovoril pravdy, zaopatroval druhých, čo bolo balzamom pre jeho vlastné svedomie, a s tým, že viac neprenasledoval Ježišových učeníkov, aby sa utešil a odpustil si svoje minulé hriechy. Cieľ, o ktorý sa usiloval, bol iba jeho budúci veniec a dočasná práca, cieľ, o ktorý sa usiloval, bola hojná milosť. Neusiloval sa o dostatok pravdy ani sa neusiloval preniknúť hlbšie do pravdy, ktorú predtým nechápal. Možno teda povedať, že jeho poznanie seba samého bolo falošné a neprijal napomínanie ani súd. To, že bol schopný pracovať, neznamená, že disponoval poznaním vlastnej prirodzenosti alebo podstaty; jeho pozornosť sa sústreďovala len na vonkajšie praktiky. To, o čo sa snažil, navyše nebola zmena, ale poznanie. Jeho práca bola výlučne výsledkom Ježišovho zjavenia na ceste do Damasku. Nebolo to niečo, čo si od začiatku predsavzal, ani nevykonával prácu po prijatí orezávania svojej starej povahy. Bez ohľadu na to, ako pracoval, jeho stará povaha sa nezmenila, a tak jeho práca neodčinila jeho minulé hriechy. Zohrala iba určitú úlohu medzi vtedajšími cirkvami. Pre niekoho, ako bol on, koho stará povaha sa nezmenila, teda toho, kto neprijal spásnu milosť a bol dokonca bez pravdy – bol teda absolútne neschopný stať sa jedným z tých, ktorých Pán Ježiš prijal. Nebol to človek, ktorý by bol plný lásky a bázne pred Ježišom Kristom, ani človek, ktorý by bol zdatný v hľadaní pravdy, a už vôbec nie človek, ktorý by hľadal tajomstvo vtelenia. Bol len niekým, kto bol skúsený v sofistike a kto sa nechcel podvoliť nikomu nad ním ani nikomu, kto mal pravdu. Závidel ľuďom aj pravdám, ktoré mu odporovali alebo boli proti nemu, a dával prednosť tým erudovaným ľuďom, ktorí vytvárali skvelý dojem a oplývali hlbokým poznaním. Nerád sa stýkal s chudobnými, ktorí hľadali pravú cestu a nemilovali nič iné len pravdu, namiesto toho dával prednosť vysokopostaveným predstaviteľom náboženských organizácií, ktorí omieľali iba učenia a ovládali množstvo vedomostí. Nemiloval nové dielo Ducha Svätého a nezáležalo mu na rozvoji nového diela Ducha Svätého. Uprednostňoval skôr tie predpisy a učenia, ktoré boli vyššie ako všeobecné pravdy. Vo svojej vrodenej substancii a vo všetkom, o čo sa usiloval, si nezaslúži, aby sme ho nazývali kresťanom, ktorý sa usiloval o pravdu, a už vôbec nie verným služobníkom v Božom dome, pretože jeho pokrytectvo a jeho vzdorovitosť boli príliš veľké. Hoci ho poznáme ako služobníka Pána Ježiša, vôbec nebol spôsobilý na to, aby vstúpil do brány nebeského kráľovstva, pretože jeho konanie od začiatku až do konca nemožno nazvať spravodlivým. Môžeme ho len považovať za človeka, ktorý bol pokrytecký a konal nespravodlivo, no zároveň pracoval pre Krista. Hoci ho nemožno označiť za zlého, môžeme ho na základe toho príhodne nazvať človekom, ktorý konal nespravodlivo. Vykonal veľa práce, no napriek tomu ho nesmieme posudzovať podľa jej množstva, ale len podľa jej kvality a podstaty. Len tak možno prísť tejto záležitosti na koreň. Vždy veril: „Som schopný pracovať, som lepší ako väčšina ostatných ľudí; som ohľaduplný k pánovmu bremenu ako nikto iný a nikto sa nekajá tak hlboko ako ja, pretože ma osvietilo veľké svetlo a ja som to veľké svetlo videl, a preto je moje pokánie oveľa hlbšie ako pokánie iných.“ Vtedy si práve toto premietal vo svojom srdci. Na konci svojej práce Pavol povedal: „Vybojoval som boj, dokončil som svoj beh a čaká ma veniec spravodlivosti.“ Jeho boj, práca a beh boli zamerané výlučne na veniec spravodlivosti a on sa aktívne nesnažil napredovať. Hoci vo svojej práci nebol povrchný, dá sa povedať, že ju vykonával len preto, aby odčinil svoje chyby a odčinil výčitky svojho svedomia. Dúfal len, že čo najskôr dokončí svoju prácu, dokončí svoj beh a zavŕši svoj boj, aby mohol o to skôr získať vytúžený veniec spravodlivosti. Netúžil po tom, aby sa stretol s Pánom Ježišom so svojimi skúsenosťami a pravým poznaním, ale aby čo najskôr dokončil svoju prácu a aby pri stretnutí s Pánom Ježišom dostal odmenu, ktorú si svojou prácou zaslúžil. Svojou prácou sa utešoval a vnímal ju ako istý druh obchodu v nádeji, že ju vymení za budúci veniec. To, o čo sa usiloval, nebola pravda ani Boh, ale iba veniec. Ako môže byť takéto úsilie na požadovanej úrovni? Jeho motivácia, jeho práca, cena, ktorú zaplatil, a všetko, čo obetoval – do všetkých prenikli jeho úžasné fantázie a on pracoval celkom na základe svojich túžob. V celej jeho práci nebola ani najmenšia ochota, pokiaľ ide o cenu, ktorú zaplatil; robil to všetko len ako obchod. Neposkytoval obete ochotne na účely svojej povinnosti, ale ochotne sa obetoval preto s cieľom uzavrieť obchod. Majú takéto obete nejakú hodnotu? Kto by schvaľoval jeho poškvrnené obete? Kto má o takéto obete záujem? Jeho práca bola plná snov o budúcnosti, plná nádherných plánov, a nezahŕňala žiadnu cestu, ktorou by sa dala zmeniť ľudská povaha. Bol plný falošného milosrdenstva; jeho práca neposkytovala život, ale bola afektovanou pretvárkou; predstavovala len obchod. Ako môže takáto práca priviesť človeka na cestu obnovy jeho pôvodnej povinnosti?

Všetko, o čo sa Peter usiloval, bolo v súlade s Božími úmyslami. Usiloval sa o uspokojenie Božích úmyslov a aj keď musel trpieť ťažkosťami a útrapami, bol stále ochotný uspokojiť Božie úmysly. Niet väčšieho úsilia človeka veriaceho v Boha. To, o čo sa usiloval Pavol, bolo poškvrnené jeho vlastným telom, jeho vlastnými predstavami a jeho vlastnými plánmi a úkladmi. V žiadnom prípade nebol stvorenou bytosťou, ktorá bola na požadovanej úrovni, nebol niekým, kto sa usiloval uspokojiť Božie úmysly. Peter bol pri svojom úsilí vydaný na milosť Božiemu ovládaniu, a hoci práca, ktorú vykonal, nebola veľká, motivácia jeho úsilia a cesta, po ktorej kráčal, boli správne; to znamená, že i keď sa mu nepodarilo získať veľa ľudí, dokázal sa usilovať o cestu pravdy. Z tohto dôvodu možno povedať, že bol stvorenou bytosťou, ktorá bola na požadovanej úrovni. Dnes, aj keď nie si robotník, mal by si byť schopný plniť si povinnosť stvorenej bytosti a usilovať sa vydať všetko na milosť Božiemu ovládaniu. Mal by si byť schopný podriadiť sa všetkému, čo Boh povie, a zažívať všetky druhy súženia a zušľachťovania, a hoci si slabý, vo svojom srdci by si mal stále vedieť milovať Boha. Tí, ktorí preberajú zodpovednosť za svoj život, sú ochotní plniť si povinnosť stvorenej bytosti a perspektíva na pozadí ich úsilia je správna. Takýchto ľudí Boh potrebuje. Ak si vykonal veľa práce, a iní od teba dostali vedenie, no ty sám si sa nezmenil, nevydal si žiadne svedectvo ani si nezískal žiadnu pravdivú skúsenosť, takže na sklonku tvojho života aj tak nič z toho, čo si vykonal, nebude svedectvom, si potom niekým, kto prešiel zmenou? Si niekto, kto sa usiluje o pravdu? V tom čase ťa Duch Svätý použil, ale keď tak učinil, použil tú časť teba, ktorú bolo možné použiť na prácu, a nepoužil tú časť teba, ktorá sa použiť nedala. Ak by si sa usiloval o zmeny, potom by si bol počas procesu tvojho použitia postupne zdokonaľovaný. Duch Svätý však nie je plne zodpovedný za to, či si napokon získaný – to závisí od toho, ako presne ide tvoje usilovanie. Ak nedôjde k žiadnym zmenám v tvojej povahe, potom je to preto, lebo perspektíva na pozadí tvojho úsilia je nesprávna. Ak sa ti nedostane odmeny, je to tvoj problém, pretože ty sám si neuviedol pravdu do praxe a nebol si schopný uspokojiť Božie úmysly. A preto nič nie je dôležitejšie ako tvoje osobné skúsenosti a nič nie je tak rozhodujúce ako tvoj osobný vstup! Niektorí ľudia nakoniec povedia: „Vykonal som pre Teba toľko práce, a hoci som nič nedosiahol, znášal som ťažkosti. Nemôžeš ma jednoducho pustiť do neba, aby som mohol jesť ovocie života?“ Musíš vedieť, po akých ľuďoch túžim; tým, ktorí sú nečistí, nie je dovolené vstúpiť do kráľovstva, tým, ktorí sú nečistí, nie je dovolené zneucťovať svätú pôdu. Aj keď si možno vykonal veľa práce a pracoval si mnoho rokov, nakoniec si stále žalostne nečistý a pre nebeský zákon je neprípustné, aby si vstúpil do Môjho kráľovstva! Od stvorenia sveta až dodnes som nikdy neponúkol taký ľahký prístup do svojho kráľovstva tým, ktorí si Ma chcú nakloniť lichôtkami. To je nebeské pravidlo a nikto ho nedokáže porušiť! Musíš sa usilovať o život. Dnes sú tí, ktorí budú zdokonalení, rovnakého druhu ako Peter: sú to tí, ktorí sa usilujú o zmeny vo svojej povahe a ktorí sú ochotní podávať svedectvo o Bohu a plniť si svoju povinnosť ako stvorené bytosti. Iba takíto ľudia budú zdokonalení. Ak hľadáš len odmeny a neusiluješ sa o zmenu svojho života-povahy, potom bude všetko tvoje úsilie márne – to je nemenná pravda!

Z rozdielu v podstatách Petra a Pavla by si mal pochopiť, že všetci, ktorí sa neusilujú o život, drú nadarmo! Pri viere v Boha a Jeho nasledovaní musíš mať srdce milujúce Boha, musíš odvrhnúť svoju skazenú povahu, musíš sa usilovať o uspokojenie Božích úmyslov a musíš si plniť povinnosť stvorenej bytosti. Keďže veríš v Boha a nasleduješ Ho, mal by si Mu obetovať všetko a nemal by si robiť osobné rozhodnutia ani si klásť osobné požiadavky a mal by si dosiahnuť uspokojenie Božích úmyslov. Keďže si stvorená ľudská bytosť, mal by si sa podriadiť Pánovi, ktorý ťa stvoril, pretože ty sa od prírody nedokážeš ovládať a nemáš prirodzenú schopnosť ovládať svoj osud. Keďže si človek, ktorý verí v Boha, mal by si sa usilovať o posvätenie a zmenu. Keďže si stvorená bytosť, mal by si dodržať svoju povinnosť a držať si svoje miesto, pričom nesmieš prekročiť svoju povinnosť. Nemá ťa to obmedzovať ani potláčať učením, je to cesta, prostredníctvom ktorej môžeš vykonávať svoju povinnosť a ktorú môžu dosiahnuť – a mali by ju dosiahnuť – všetci tí, ktorí konajú spravodlivosť. Ak si porovnáš podstatu Petra a Pavla, potom budeš vedieť, ako sa máš usilovať. Z ciest, po ktorých kráčali Peter a Pavol, jedna je cestou zdokonalenia a druhá cestou vyradenia; Peter a Pavol predstavujú dve rôzne cesty. Hoci každý z nich prijal dielo Ducha Svätého, každý z nich získal osvietenie a osvetlenie Ducha Svätého a každý z nich prijal to, čo im zveril Pán Ježiš, ovocie, ktoré priniesli, nebolo rovnaké: jeden skutočne priniesol ovocie a druhý nie. Z ich podstaty, z práce, ktorú vykonali, z toho, čo sa u nich prejavilo navonok, a z ich konečných výsledkov by si mal pochopiť, ktorou cestou by si sa mal vybrať a po ktorej ceste by si mal kráčať. Kráčali po dvoch jasne odlišných cestách. Pavol a Peter boli stelesnením každej z týchto ciest, a preto boli od začiatku považovaní za príklady. Aké sú kľúčové momenty Pavlových skúseností a prečo sa mu to nepodarilo? Aké sú kľúčové momenty Petrových skúseností a ako zažíval, že bol zdokonalený? Ak porovnáš, na čom každému z nich záležalo, potom budeš vedieť, akého človeka Boh presne chce, aké sú Božie úmysly, aká je Božia povaha, aký človek bude nakoniec zdokonalený a tiež aký nie; budeš vedieť, aká je povaha tých, ktorí budú zdokonalení, a aká je povaha tých, ktorí nie – túto problematiku podstaty možno badať na skúsenostiach Petra a Pavla. Boh stvoril všetko, a tak spôsobí, že všetko stvorenie sa dostane pod Jeho nadvládu a podriadi sa jej; On bude vládnuť nad všetkým, aby bolo všetko v Jeho rukách. Celé Božie stvorenie vrátane zvierat, rastlín, ľudstva, hôr, riek a jazier – všetko sa musí dostať pod Jeho nadvládu. Všetko na oblohe a na zemi sa musí dostať pod Jeho nadvládu. Nemôžu mať žiadnu možnosť voľby a všetky sa musia podriadiť Jeho ovládaniu. Tak ustanovil Boh a to je Božia autorita. Boh vládne nad všetkým a spôsobuje, že všetko je usporiadané, všetko je zatriedené podľa svojho druhu a každá vec je na mieste, na ktoré patrí, podľa Božích túžob. Bez ohľadu na to, aká je veľká, žiadna vec nemôže prekonať Boha, všetko slúži ľudstvu stvorenému Bohom a žiadna vec sa neodváži vzdorovať Bohu alebo klásť Bohu nejaké požiadavky. Preto si aj človek ako stvorená bytosť musí splniť ľudské povinnosti. Bez ohľadu na to, či je pánom alebo správcom všetkého, nech je jeho postavenie medzi všetkým akokoľvek vysoké, stále je len drobnou ľudskou bytosťou podliehajúcou Božej nadvláde a nie je ničím iným než drobným človekom, stvorenou bytosťou, ktorá nikdy nebude stáť nad Bohom. Ako stvorená bytosť by sa človek mal snažiť spoznať Stvoriteľa a plniť si povinnosť stvorenej bytosti, a čo je najdôležitejšie, mal by sa snažiť milovať Boha bez toho, aby robil akékoľvek iné rozhodnutia, pretože Boh je hoden lásky človeka. Tí, ktorí sa usilujú milovať Boha, by sa nemali usilovať o žiadne osobné výhody alebo osobné nádeje; to je najsprávnejšia cesta usilovania sa. Ak je to, o čo sa usiluješ, pravda, ak je to, čo uvádzaš do praxe, pravda, a ak to, čo dosiahneš, je zmena v tvojej povahe, potom je cesta, po ktorej kráčaš, správna. Ak sú tým, o čo sa usiluješ, telesné požehnania, a tým, čo uvádzaš do praxe, je pravda vyplývajúca z tvojich vlastných predstáv, a ak v tvojej povahe nenastáva vôbec žiadna zmena a vôbec nie si podriadený Bohu v tele a stále žiješ v hmlistosti, potom to, o čo sa usiluješ, ťa určite privedie do pekla, pretože cesta, po ktorej kráčaš, je cestou zlyhania. Či budeš zdokonalený alebo vyradený, závisí od toho, o čo sa budeš usilovať, čo tiež znamená, že úspech alebo neúspech závisí od cesty, po ktorej človek kráča.