V roku 2019 som mala v cirkvi na starosti prácu s videami a zároveň som pôsobila ako cirkevná vedúca. Vtedy som prisahala, že si budem dobre plniť svoju povinnosť. Následne som do nej vložila celé svoje srdce a sestra, ku ktorej ma priradili, ma naučila, ako robiť prácu v cirkvi. Snažila som sa zúčastniť všetkých zhromaždení, veľkých i malých, a videá som kontrolovala každý deň. Každý jeden deň som mala úplne nabitý. No po čase som sa unavila a postupne som strácala niekdajšie odhodlanie. Cítila som čoraz väčší odpor voči takému hektickému životu. Najmä pri kontrole videí som musela byť pozorná, premýšľať a prichádzať s logickými návrhmi, ktoré by vyriešili zistené problémy. Prišlo mi to príliš vyčerpávajúce a nechcelo sa mi do toho. Potom som začala videá kontrolovať len tak ledabolo a na niektoré som reagovala už po letmom zhliadnutí. Občas som prižmúrila oko, hoci boli vo videu zjavné problémy, lebo inak by som musela prísť s riešením, a tak som jednoducho mlčala. Svoju povinnosť som si plnila čoraz nedbanlivejšie a videá preto stále posielali na spätnú kontrolu. Ľudí to stálo veľa úsilia. Malo to vážne dôsledky, ale ja som sa nad sebou veľmi nezamýšľala. Dokonca som mala pocit, že so mnou to nemá nič spoločné a deje sa to preto, lebo vo videách od ostatných bolo priveľa problémov.

Raz som pri videu narazila na neprekonateľné problémy. Potrebovali sme nové nápady. Každý prichádzal s rôznymi návrhmi, z ktorých sa mi točila hlava. Bolo únavné o nich premýšľať, tak som nechala ostatných, aby prišli s plánom oni. Delegovala som úlohy pod zámienkou, že ja preberám zodpovednosť za celkovú prácu. To bola moja výhovorka, prečo na veci nedohliadam a nezaoberám sa nimi. Ale keďže ostatní sa s takýmito problémami predtým nestretli, niektorým princípom veľmi nerozumeli a nevedeli, ako takúto zložitú prácu zvládnuť. Preto nedošlo k žiadnemu pokroku a video sa nakoniec odložilo. Moja partnerka, sestra Leah, videla, že sme neefektívni a postupujeme pomaly, preto nás upozornila a vyzvala, aby sme pracovali rýchlejšie. Sťažovala som sa, že je na nás príliš prísna a ostatní bratia a sestry sa ku mne pridali a ohrádzali sa proti jej opatreniam. Leah mala pocit zviazaných rúk a začala byť veľmi opatrná vždy, keď sa s nami rozprávala o pracovných úlohách. To viedlo k opakovaným odkladom, čo brzdilo náš pokrok. Osvojovaním si odborných zručností som sa príliš nezaoberala a mala som pocit, že príprava školiacich materiálov stojí príliš veľa úsilia, takže som ju vždy prenechala Leah. Niekedy som sa nezúčastnila na školeniach s výhovorkou, že som príliš zaneprázdnená. Vo svojej povinnosti som začala byť nedbalá a pomalá. Raz som sa dokonca dopredu nepripravila ani na pracovnú diskusiu, čím som márnila čas všetkých zúčastnených.

Keď som jedného dňa schádzala po schodoch, minula som schod a pri páde som si vyvrtla členok. Nerozmýšľala som nad tým, prečo sa mi to stalo, a napadlo mi len, že s poraneným členkom si budem môcť dobre oddýchnuť. Leah ma niekoľkokrát odhalila a zaoberala sa mnou, hovorila mi, že mi to nebráni v plnení povinnosti a že len zdržujem prácu cirkvi a zle vplývam na ostatných. Po jej duchovnom spoločenstve som bola niekoľko dní aktívnejšia a potom som opäť začala poľavovať. Neuvedomovala som si, aký je ten problém vážny, a stále som samu pred sebou ospravedlňovala. Myslela som si, že som len trochu lenivá, ale nie som arogantná. Neobmedzujem ani neutláčam iných autokratickým prístupom, takže vlastne o nič nešlo. Koniec koncov, mala som istú kvalitu a odborné zručnosti, takže by ma neprepustili. Preto som varovania od Leah ignorovala a vôbec som ich nebrala vážne. Naďalej som sa pri plnení povinnosti ulievala a dokonca som niektoré úlohy vnímala ako príťaž. Moja nedbanlivosť pri plnení povinnosti sa prejavila tak, že veľa videí sa muselo spätne prerábať a trvalo dlho, kým sa zverejnili.

V jedno ráno nečakane prišla vyššia vedúca a povedala, že naša práca neprináša žiadne výsledky a neustále sa objavujú už spomínané problémy. Spýtala sa, v čom presne je problém. Tiež sa opýtala, či sme schopní túto povinnosť vykonávať, a povedala, že ak to takto pôjde ďalej, všetkých nás prepustia. To ma vydesilo. Bola som cirkevná vedúca a zároveň som viedla náš tím, takže som bola priamo zodpovedná za vzniknuté problémy. Dôvodom bola výlučne moja nedbalosť. Keď som o tom premýšľala, zistila som, že som urobila veľkú chybu. Vyššia vedúca sa onedlho dozvedela o mojom chabom plnení povinnosti a prepustila ma. Taktiež sa mnou prísne zaoberala a orezala ma so slovami, že cirkev ma poverila dôležitou prácou, no mne na tom množstve problémov a ťažkostí vôbec nezáležalo. Starala som sa len o svoje telesné pohodlie a celé mesiace som brzdila pokrok v práci na našich videách. To prácu naozaj spomaľovalo. Úplne mi chýbalo svedomie! Cirkev ma kultivovala, no mne vôbec nezáležalo na Božej vôli, a to bolo veľké sklamanie. Bola som vedúcou, ale neplnila som si dobre svoju povinnosť. Nevzdelávala som sa, nebola som schopná napredovať a nestála som za kultivovanie. Povedala, že ak nebudem robiť pokánie a nezmením sa, budem odvrhnutá. Jej slová boli pre mňa naozaj tvrdou ranou. V mysli som mala prázdno a stále som sa pýtala samej seba: Čo som celé tie mesiace robila? Ako to mohlo zájsť až sem? Keď mi povedala, že nestojím za kultivovanie, cítila som sa, akoby som nemala žiadnu budúcnosť. Bola som veľmi rozrušená a mala som pocit, že zo mňa vyprchala všetka sila. Nenávidela som sa predovšetkým za to, že som si nevážila svoju povinnosť, ale darmo, už bolo neskoro.

Po prepustení som upadla do stavu hlbokého zúfalstva. Mala som pocit, že ma všetci prekukli a odvrhnú ma ako zlý príklad a Boh ma bude tiež nenávidieť. Slová, ktoré vedúca povedala, keď sa mnou zaoberala, ma skutočne zaboleli. Cítila som sa byť odhalená a odvrhnutá. Boli to naozaj bolestivé dni. Potom som si jedného dňa prečítala úryvok Božích slov, ktorý ma naozaj zasiahol. Božie slová znejú: „Ak si verný Bohu a úprimne si plníš svoje povinnosti, mohol by si byť aj tak negatívny a slabý, keď podstupuješ zaoberanie a orezávanie? Čo teda treba urobiť, ak si skutočne negatívny a slabý? (Mali by sme sa modliť k Bohu a spoliehať sa na Neho, pokúsiť sa premýšľať o tom, čo Boh žiada, zamyslieť sa nad tým, čo nám chýba a akých chýb sme sa dopustili; v oblastiach, v ktorých sme upadli, by sme sa mali opäť vyšplhať nahor.) Tak je to. Negatívnosť a slabosť nie sú veľké problémy. Boh ich neodsudzuje. Pokiaľ sa niekto dokáže vyšplhať späť tam, odkiaľ spadol, poučiť sa z toho a normálne si plniť svoju povinnosť, to je všetko, čo treba urobiť. Nikto ti to nebude mať za zlé, takže nebuď ustavične negatívny. Ak sa svojej povinnosti zbavíš a utečieš od nej, úplne sa zničíš. Každý je občas negatívny a slabý – stačí hľadať pravdu a negatívnosť i slabosť sa poľahky vytratia. Stav niektorých ľudí sa úplne zmení už len tým, že si prečítajú kapitolu Božích slov alebo zaspievajú niekoľko chválospevov; v modlitbe k Bohu môžu otvoriť srdce a môžu Ho chváliť. Nevyrieši sa potom ich problém? Podstupovať zaoberanie a orezávanie je v skutočnosti rozhodne dobrá vec. Aj keď sú slová, ktoré sa tebou zaoberajú a orezávajú ťa, trochu ostré, trochu uštipačné, je to preto, lebo si konal celkom nerozumne a porušil si princípy bez toho, aby si si to uvedomil – ako by si sa za takýchto okolností mohol vyhnúť zaoberaniu? Takéto zaoberanie ti má vlastne pomôcť, je to láska k tebe. Mal by si to pochopiť a nesťažovať sa. Ak teda zaoberanie a orezávanie vyvoláva negatívnosť a sťažnosti, ide o hlúposť a nevedomosť, takto sa správa nerozumný človek.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Pri čítaní Božích slov mi po tvári stekali slzy. Vedúca mala pravdu vo všetkom, čo povedala, keď sa mnou zaoberala. Kritizovala ma tak tvrdo preto, lebo som si o to svojím konaním vyslovene koledovala. No nemohla som sa len tak odpísať. Musela som sa naozaj zamyslieť nad tým, prečo som zlyhala, zmeniť sa a kajať. To bol správny prístup. Tak som sa pomodlila, prosiac Boha, aby ma pri myšlienkach na moje zlyhanie viedol.

Jedného dňa som počula niekoľko Božích slov, ktoré odhaľovali a rozoberali falošných vedúcich, ktoré mi pomohli trochu pochopiť samu seba. Božie slová znejú: „Falošní vodcovia nevykonávajú skutočné dielo, ale vedia, ako byť funkcionárom. Čo urobia ako prvé, keď sa stanú vodcami? Začnú sa snažiť o to, aby získali ľudí na svoju stranu. Zaujímajú postoj v zmysle ‚nový vedúci musí urobiť silný dojem‘. Najprv urobia niekoľko vecí, aby si získali priazeň ľudí, zavedú niekoľko vecí, aby im uľahčili život, snažia sa urobiť na ľudí dobrý dojem, ukázať všetkým, že súznejú s masami, aby ich všetci chválili a hovorili: ‚Sú nám ako rodičia!‘ Potom sa oficiálne ujmú vedenia. Cítia, že teraz majú podporu ľudí a ich pozícia je istá, pričom užívať si výhody plynúce z postavenia považujú za správne a vhodné. Ich heslá sú ‚život je len o jedle a oblečení‘, ‚užívaj si deň, život je totiž krátky‘ a ‚dnešné víno vypi dnes a o zajtrajšok sa staraj až zajtra‘. Užívajú si každý deň tak, ako prichádza, zabávajú sa, ako sa len dá, a nad budúcnosťou neuvažujú, a už vôbec nie nad tým, aké úlohy by mal plniť vodca a aké povinnosti by mali plniť oni. Hlásajú pár slov a učení a robia niekoľko úloh ako samozrejmosť, aby sa nepovedalo, ale nevykonávajú žiadne skutočné dielo. Nesnažia sa prísť na ozajstné problémy v cirkvi, aby ich úplne vyriešili. Aký zmysel má vykonávať takúto povrchnú prácu? Nie je to podvod? Možno zveriť závažné povinnosti takémuto falošnému vodcovi? Sú v súlade s princípmi a podmienkami Božieho domu pre výber vodcov a pracovníkov? (Nie.) Títo ľudia nemajú žiadne svedomie ani rozum, chýba im akýkoľvek zmysel pre zodpovednosť, a napriek tomu chcú slúžiť v oficiálnej funkcii cirkevného vodcu – prečo sú takí nehanební? Ak sú niektorí ľudia, ktorí majú zmysel pre zodpovednosť, slabej kvality, nemôžu byť vodcami – a to nehovorím o ľudskom odpade, ktorý nemá vôbec žiadny zmysel pre zodpovednosť; títo ľudia sú ešte menej spôsobilí na to, aby boli vodcami. Nakoľko leniví sú títo záhaľčiví falošní vodcovia? Prídu na nejaký problém a uvedomujú si, že ide o problém, ale mávnu nad tým rukou a nevenujú tomu pozornosť. Sú takí nezodpovední! Aj keď sú možno dobrí rečníci a zdá sa, že majú určitú kvalitu, nedokážu vyriešiť rôzne problémy v diele cirkvi, čo vedie k tomu, že dielo uviazne na mŕtvom bode a problémy sa neustále hromadia. Napriek tomu sa však títo vodcovia týmito problémami nezaoberajú a trvajú na tom, že budú vykonávať niekoľko nezmyselných úloh ako samozrejmosť. A aký je konečný výsledok? Nerobia v diele cirkvi neporiadok, nekazia ho? Vari nespôsobujú v cirkvi chaos a roztrieštenosť? To je nevyhnutný výsledok.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (8)) „O všetkých falošných vodcoch platí, že nikdy nevykonávajú praktické dielo a správajú sa, akoby ich vodcovská úloha bola nejakou oficiálnou funkciou, pričom si naplno užívajú výhody svojho postavenia. Povinnosť, ktorú by mal vodca plniť, a prácu, ktorú by mal vykonávať, považujú za príťaž a oštaru. V srdci prekypujú odporom voči dielu cirkvi: ak ich poveríte dohľadom nad dielom alebo zistíte problémy, ktoré v ňom existujú a ktoré treba sledovať a riešiť, sú plní neochoty. Túto prácu majú vykonávať vodcovia a pracovníci, je to ich úloha. Ak to nerobíš – ak to nie si ochotný robiť –, prečo ešte chceš byť vodcom alebo pracovníkom? Plníš si povinnosť preto, aby si dbal na Božiu vôľu, alebo preto, aby si bol funkcionárom a užíval si výhody plynúce z postavenia? Nie je nehanebné byť vodcom, ak si len praješ zastávať nejakú funkciu? Nik nie je nižšieho charakteru – títo ľudia nemajú žiadnu sebaúctu, sú bez hanby.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (8)) Pri čítaní týchto Božích slov som sa cítila naozaj zahanbene. Bola som presne ten typ lenivej vedúcej. Od začiatku som mala pocit, že vedúca nielen hovorí s autoritou, ale získava aj úctu ostatných, preto som kvôli tomuto postaveniu tvrdo pracovala a trpela. Vo všetkých som vzbudila falošný dojem a mysleli si, že dokážem prebrať veľkú zodpovednosť. Keď som sa dostala do tejto pozície a ostatní mi dôverovali, ukázala som svoju pravú tvár. Užívala som si pocit nadradenosti, ktorý mi prinieslo moje postavenie, ale keď som videla všetku tú prácu a ťažkosti, nechcela som sa nimi zaoberať. Pripadalo mi to náročné, tak som premýšľala o tom, ako si prácu uľahčiť a mať menej starostí. Neznášala som, aká psychicky únavná bola kontrola videí, takže som len náhodne dávala nespoľahlivé návrhy a nechávala iných robiť opakované úpravy, čím som ich zbytočne zamestnávala. Keď sa objavili problémy s videom, ktoré som mala na starosti, nelámala som si hlavu nad ich riešením, ale využívala som svoje postavenie a vždy to zariadila tak, aby sa o ne postarali iní a ja sa nimi nemusela podrobne zaoberať. To spôsobilo, že problémy sa nevyriešili a naša práca nenapredovala. Našla som si rôzne výhovorky, aby som sa vyhla skupinovému školeniu a odkladala ho vždy, keď to šlo. Takisto som otáľala pri plánovaní naliehavej práce a neustále som sa sťažovala, čím som obmedzovala svoju partnerku. Postupovali sme pomaly, lebo som nedokázala pohotovo reagovať na množstvo práce… Keď som sa spätne zamyslela nad všetkým, čo som urobila, mala som chuť sa vyfackať. Keď som získala isté postavenie, túžila som len po pohodlí a bola som zákerná a úskočná. Svoju prácu som vnímala ako hru a nemala som ani štipku zodpovednosti. Problémy som neriešila hneď a keď som videla, že práca cirkvi trpí, bolo mi to jedno. Ako sa moje konanie líšilo od konania predstaviteľov Komunistickej strany? Aj oni používajú rôzne taktiky, aby získali postavenie, a neriešia problémy obyčajných ľudí. Chcú len jesť a piť a využívať svoju moc na osobný prospech. Je to zlé a nehanebné. Ja som bola taká istá. Cirkev mi pridelila dôležitú prácu, ale ja som sa starala len o telesné pohodlie a pokoj. Chýbala mi ľudská prirodzenosť, nerobila som žiadnu skutočnú prácu. Zanedbala som svoju povinnosť a veľmi som oneskorila prácu Cirkvi. Bola som sebecká a podlá a úplne mi chýbala ľudská prirodzenosť. Potom som si jasne uvedomila, aká som bola lenivá, sebecká a nehanebná. Na túto pozíciu som sa dostala podvodom, ale nevykonávala som žiadnu praktickú prácu. Mala som zlú povahu a nezaslúžila som si dôveru. Skutočne som nemala zmysel pre morálku. Pri pomyslení na to som cítila bodavú bolesť v srdci. Modlila som sa: „Bože, tak veľmi mi chýba ľudská prirodzenosť. Prijala som túto povinnosť, ale nevykonávala som riadne svoju prácu, čo brzdilo prácu cirkvi. Bože, moje prepustenie bola Tvoja spravodlivosť. Chcem robiť pokánie a zmeniť sa. Prosím, veď ma, aby som spoznala samu seba.“

Pri svojom uvažovaní som si spomenula, ako o tom so mnou mnohí hovorili v duchovnom spoločenstve a dokonca ma varovali a zaoberali sa mnou, ale ja som si to nevzala k srdcu. Mala som pocit, že lenivosť a staranie sa o telesné pohodlie nebol až taký veľký problém, že nikoho nezraňujem ani neobmedzujem. Keďže som mala potrebnú kvalitu a prácu som poznala, myslela som si, že cirkev ma pre moju lenivosť neprepustí. Neuvedomila som si, že to boli len moje vlastné predstavy a domnienky, kým som si neprečítala Božie slová. Božie slová znejú: „Kto má vážnejší problém: leniví ľudia, alebo ľudia slabej kvality? (Leniví ľudia.) Prečo majú leniví ľudia vážny problém? (Ľudia slabej kvality nemôžu byť vodcami ani pracovníkmi, ale môžu byť do určitej miery efektívni, keď plnia povinnosť, ktorá zodpovedá ich schopnostiam. Ľudia, ktorí sú leniví, nedokážu urobiť nič; aj keď majú kvalitu, nijako ju nevyužívajú.) Leniví ľudia nedokážu urobiť nič. Sú skrátka len odpadom a nečinnosť ich mrzačí. Bez ohľadu na to, aká dobrá je kvalita lenivých ľudí, je to len pretvárka; ich dobrá kvalita nemá využitie. Je to preto, lebo sú príliš leniví, vedia, čo majú robiť, ale nerobia to; aj keď vedia, že niečo je problém, nehľadajú pravdu, aby ho vyriešili; vedia, aké útrapy by mali znášať, aby bolo dielo účinné, ale nie sú ochotní znášať také cenné utrpenie. V dôsledku toho nezískavajú žiadne pravdy a nevykonávajú žiadne skutočné dielo. Nechcú znášať útrapy, ktoré by ľudia mali znášať; poznajú len baženie po pohodlí, vychutnávanie si chvíľ radosti a voľna a užívanie si slobodného a uvoľneného života. Nie sú zbytoční? Ľudia, ktorí nedokážu znášať útrapy, nie sú spôsobilí na život. Kto chce neustále žiť ako príživník, ten nemá svedomie ani rozum; je to zviera, ten druh zvieraťa, ktoré dokonca nie je schopné ani plniť službu. Keďže nedokážu znášať útrapy, služba, ktorú poskytujú, je biedna, a ak chcú získať pravdu, nádej, že sa im to podarí, je ešte menšia. Človek, ktorý nedokáže trpieť a nemiluje pravdu, je márnotratník, ktorý nie je spôsobilý ani na robenie služby. Je to zviera bez štipky ľudskosti. Nič iné ako vyhnanie podobných ľudí nie je v súlade s Božou vôľou.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (8)) „To, ako vnímaš Božie poverenia, je mimoriadne dôležité a je to veľmi vážna záležitosť. Ak nedokážeš splniť to, čo Boh ľuďom zveril, potom nie si hoden, aby si žil v Jeho prítomnosti, a mal by si byť potrestaný. Je úplne prirodzené a odôvodnené, že ľudia by mali splniť akékoľvek poverenia, ktoré im Boh zverí. Je to najväčšia ľudská povinnosť a je to rovnako dôležité ako samotné ich životy. Ak Božie poverenia neberieš vážne, zrádzaš Boha tým najsmutnejším spôsobom. V tomto si úbohejší ako Judáš a mal by si byť prekliaty.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako spoznať prirodzenosť človeka) Ale po prečítaní Božích slov som si uvedomila, že hoci to nevyzeralo, že by som niekomu ublížila, brala som svoju povinnosť na ľahkú váhu a brzdila som prácu Cirkvi. To bola vážna zrada Boha, ešte ohavnejšia ako tá Judášova. Až ma striaslo, keď som si spomenula na všetko, čo som v rámci svojej povinnosti urobila. Mnohokrát som ignorovala duchovné spoločenstvo iných a domnievala sa, že ulievaťsa nie je až také zlé, dokonca som si mylne myslela, že keďže som sa v práci vyznala a mala som kvalitu, cirkev ma neprepustí len pre lenivosť. Bola som taká apatická a neústupná, že to bolo úbohé a smiešne zároveň, a nebola som schopná pochopiť, aké je to nebezpečné. Boh jasne povedal, že nenávidí ľudí, ktorí majú kvalitu, ale sú leniví a úskoční, že sú opovrhnutiahodní a majú chabú ľudskú prirodzenosť a nie sú hodní Jeho dôvery. Ľudia, ktorí majú nižšiu kvalitu, ale sú ochotní trpieť, sú lepší ako oni. Sú úprimní vo svojej povinnosti. Vkladajú do nej srdce a sú zodpovední. No ja som cítila, že naozaj nie som zlá, pretože sa mi zdalo, že mám kvalitu, pričom som nedokázala urobiť ani najzákladnejšie veci, ktoré by mala stvorená bytosť pri svojich povinnostiach robiť. Čo je to za ľudskú prirodzenosť a kvalitu? V tej chvíli som skutočne uvidela pravdu o sebe samej a pochopila som, prečo vedúca povedala, že nestojím za to, aby ma kultivovali, a že ma odvrhnú, ak sa nebudem kajať a nezmením sa. S takouto ľudskou prirodzenosťou, lenivosťou, falošnosťou a nezodpovednosťou voči svojim povinnostiam som nebola hodná dôvery a mala som byť prepustená a odvrhnutá. Keď som si spomenula na všetok ten premárnený čas, cítila som sa voči Bohu zadĺžená. Odvtedy som sa chcela len poriadne usilovať o pravdu, plniť si svoju povinnosť, aby som uspokojila Boha a splatila Jeho lásku.

Neskôr som dostala za úlohu prácu s textom. Práce bolo veľa a každý deň bol nabitý, takže som sa neustále snažila, aby som si dobre plnila svoju povinnosť a nepodľahla opäť telu. Dokázala som vziať na plecia bremeno svojej povinnosti. Po čase som mala pocit, že som sa trochu zmenila. Ale keď sa naša pracovná záťaž zvýšila a objavili sa nejaké ťažkosti, moja prirodzenosť sa opäť začala prejavovať. Prišlo mi to psychicky únavné, takže som zložitejšie problémy prenechávala iným. Sestra mi vravievala, že sa ulievam, a upozorňovala ma, aby som brala povinnosť vážnejšie. Hovorila som si, že to urobím, a niekoľko dní sa mi to darilo, ale potom ma znepokojilo, keď sa objavilo niečo zložité, a prišlo mi, že problémov bolo príliš veľa, a boli príliš únavné na to, aby som ich zvládla, tak som ich nechala tak. Takto plynul deň za dňom. Dve sestry z nášho tímu preložili, lebo nedosahovali dobré výsledky, a ja som zrazu mala zlovestný pocit. V plnení povinnosti som na tom nebola lepšie ako ony a všimla som si, že všetci ostatní robia väčší pokrok ako ja. Stala som sa najhoršou v tíme. Hoci som si stále plnila svoju povinnosť, cítila som sa naozaj nepríjemne a obávala som sa, že ma preložia ako ďalšiu. Neskôr som sa o svojom stave rozprávala so sestrou a ona mi povedala, že nejde o to, že nemám kvalitu, ale že som príliš nedbalá. Svoju povinnosť som vykonávala už nejaký čas, ale stále som robila základné chyby, čo znamenalo, že problém bol v mojom prístupe. Jej slová vo mne vzbudili isté pocity. Myslela som si, že som už odhodlaná vykonávať svoju povinnosť dobre, tak prečo som k nej naďalej pristupovala takto? Predstúpila som pred Boha a modlila som sa.

Jedného dňa som si prečítala úryvok z Božích slov, ktoré mi tento môj problém objasnili. Božie slová znejú: „Bez ohľadu na to, akú prácu niektorí ľudia vykonávajú alebo akú povinnosť si plnia, nedokážu v nej uspieť, je to na nich priveľa, nevedia plniť žiadne záväzky ani povinnosti, ktoré by si ľudia mali plniť. Nie sú odpadom? Sú ešte stále hodní toho, aby boli nazývaní ľuďmi? Je s výnimkou prostoduchých a duševne či telesne postihnutých ľudí nažive niekto, kto by si nemal plniť svoje povinnosti a záväzky? Takýto človek však vždy konšpiruje a hrá nečistú hru a nechce si plniť svoje povinnosti; z toho vyplýva, že sa nechce správať ako poriadny človek. Boh mu dal kvalitu a dary, dal mu možnosť byť ľudskou bytosťou, no on to nedokáže využiť pri plnení svojej povinnosti. Nerobí nič, ale všetko si chce užiť. Je taký človek hodný toho, aby sa nazýval ľudskou bytosťou? Bez ohľadu na to, aká práca mu je zverená – či je dôležitá, alebo obyčajná, ťažká, alebo jednoduchá –, vždy je nedbanlivý a povrchný, vždy je lenivý a úlisný. Keď sa vyskytnú problémy, snaží sa zodpovednosť za ne preniesť na iných ľudí; nepreberá žiadnu zodpovednosť a naďalej chce žiť ako parazit. Nie je zbytočným odpadom? Kto v spoločnosti nemusí byť odkázaný na seba, aby prežil? Keď človek dospeje, musí sa o seba postarať sám. Jeho rodičia si svoju povinnosť splnili. Aj keby ho rodičia boli ochotní podporovať, bolo by mu to nepríjemné a mal by vedieť uznať: ‚Moji rodičia svoju úlohu vychovať deti splnili. Som dospelý a zdatný – mal by som byť schopný žiť nezávisle.‘ Nemal by mať dospelý človek aspoň toľko rozumu? Ak má niekto naozaj rozum, nemohol by naďalej žobrať od svojich rodičov; bál by sa výsmechu ostatných a zahanbenia. Má teda lenivý povaľač rozum? (Nie.) Vždy chce niečo zadarmo, nikdy nechce prevziať zodpovednosť, obzerá sa po bezplatnom obede, chce tri riadne jedlá denne – a aby ho niekto obsluhoval a jedlo bolo chutné – bez toho, aby čo i len pohol prstom. Nie je to zmýšľanie parazita? A majú ľudia, ktorí sú parazitmi, svedomie a rozum? Majú dôstojnosť a integritu? Rozhodne nie; sú to všetko príživníci a naničhodníci, zvery bez svedomia a rozumu. Ani jeden z nich nie je spôsobilý na to, aby zostal v Božom dome.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (8)) Z Božích slov som zistila, že ľudia so svedomím a rozumom dávajú do svojej povinnosti všetko, pre plnenie povinnosti robia všemožné a sú zodpovední. Zatiaľ čo naničhodníci, ktorým chýba normálna ľudská prirodzenosť, nie sú ochotní trpieť či cítiť sa nepohodlne, a tak sa len zašívajú a žijú život s odretými ušami bez toho, aby mysleli na svoju zodpovednosť alebo povinnosti. Dokonca i vtedy, keď im Boh dá kvalitu a dary a šancu plniť si povinnosť, keďže sa nič neučia a chcú si len užívať telesné pohodlie a necítia žiadnu zodpovednosť, nakoniec nebudú schopní nič urobiť a stanú sa zbytočnými. Mala som pocit, že som presne taká, ako Boh opisuje týchto bezcenných ľudí. Po mojom prepustení mi Cirkev zverila prácu s textom, čo mi dávalo šancu na pokánie, ale nevedela som si to vážiť a namiesto toho som si zachovala ten istý darebácky postoj k svojej povinnosti. Dobre som si uvedomovala, že v riešení problémov som bola nedbalá, ale nechcela som sa zlepšiť ani venovať viac duševnej energie či času na premýšľanie. Výsledkom bolo, že som v plnení svojej povinnosti nerobila žiadne pokroky. Aj mňa to veľmi trápilo. Prečo som ustupovala pred problémami a skrývala sa pred ťažkosťami?

Raz som si v rámci duchovnej pobožnosti prečítala Božie slová, ktoré mi umožnili trochu pochopiť koreň tohto problému. Božie slová znejú: „Dnes neveríš slovám, ktoré hovorím, a nevenuješ im pozornosť. Keď však príde deň, keď sa toto dielo rozšíri, a ty uvidíš jeho celistvosť, budeš ľutovať a vtedy zostaneš ako obarený. Existujú požehnania, ty sa z nich však nevieš tešiť, a existuje pravda, ty ju však nehľadáš. Neprivolávaš na seba opovrhnutie? Hoci sa ďalší krok Božieho diela ešte len začne, dnes nie je nič výnimočné na požiadavkách, ktoré sa na teba kladú, a na tom, čo máš žiť. Je toľko diela a toľko právd; nie sú hodné toho, aby si ich poznal? Nedokážu Božie napomínanie a súd prebudiť tvoju dušu? Nedokážu Božie napomínanie a súd spôsobiť, aby si sa začal nenávidieť? Si spokojný so životom pod vplyvom satana, v pokoji a radosti a s trochou telesného pohodlia? Nie si najbiednejší spomedzi všetkých ľudí? Nik nie je hlúpejší než tí, ktorí videli spásu, no nesnažia sa ju získať. Takíto ľudia sa nevedia nasýtiť tela a tešia sa zo satana. Dúfaš, že tvoja viera v Boha nebude zahŕňať žiadne náročné úlohy, utrpenie ani najmenšie ťažkosti. Vždy hľadáš veci, ktoré sú bezcenné, a nepripisuješ žiadnu hodnotu životu. Namiesto toho staviaš svoje výstredné myšlienky pred pravdu. Si taký bezcenný! Žiješ ako prasa – aký je rozdiel medzi tebou a prasatami či psami? Nie sú všetci, ktorí nehľadajú pravdu a namiesto toho milujú telo, iba zvieratá? Nie sú všetci tí mŕtvi bez duší iba chodiacimi mŕtvolami? Koľko slov bolo medzi vami vyslovených? Vykonalo sa medzi vami len malé dielo? Koľko som vám toho poskytol? Tak prečo si to nezískal? Na čo sa chceš sťažovať? Nie je to tak, že si nič nezískal, pretože si príliš zamilovaný do tela? A nie je to preto, lebo tvoje myšlienky sú príliš výstredné? Nie je to preto, lebo si príliš hlúpy? Ak nie si schopný získať tieto požehnania, môžeš viniť Boha za to, že ťa nespasil? … Zbabelec ako ty, ktorý vždy hľadá telo – máš srdce, máš dušu? Nie si zviera? Dávam ti pravú cestu a nič za to nepýtam, ty však nehľadáš. Patríš medzi tých, čo veria v Boha? Dávam ti skutočný ľudský život, no ty nehľadáš. Nelíšiš sa od prasaťa alebo psa? Prasatá nehľadajú život človeka, nesnažia sa byť očistené a nechápu, čo je život. Každý deň, keď sa nažerú, jednoducho spia. Dal som ti pravú cestu, ty si ju však nezískal. Máš prázdne ruky. Si ochotný pokračovať v tomto živote, v živote prasaťa? Aký má význam, aby takíto ľudia žili? Tvoj život je opovrhnutiahodný a nízky, žiješ v špine a nemravnosti a neusiluješ sa o žiadne ciele. Nie je tvoj život najnemravnejší zo všetkých? Máš tú drzosť pozerať sa na Boha? Ak budeš mať naďalej takéto skúsenosti, nie je pravda, že nič nezískaš? Dostal si pravú cestu, no to, či ju nakoniec získaš, alebo nie, závisí od tvojho osobného hľadania.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznatky o napomínaní a súde) Túto pasáž som si čítala dookola. Zakaždým, keď som čítala slová „zvery“, „prasaťa alebo psa“ a najmä „nehanebný“, bolo to, akoby som dostala facku. Pýtala som sa samej seba: „Prečo vlastne verím v Boha? Je to len preto, aby som si užívala pohodlie? Prečo mám v živote také nízke ciele, aj keď som si prečítala toľko Božieho slova?“ Mala som pocit, že som naozaj hlboko skazená satanom. Žila som podľa satanských filozofií ako „Život je len o jedle a oblečení“, „Využite deň pre potešenie, lebo život je krátky“ a „Dnes si vypite víno a zajtrajškom sa zaoberajte až zajtra“. Fyzické pohodlie a pôžitky boli mojím hlavným životným cieľom. Spomenula som si, ako sa spolužiaci pred prijímačkami na strednú školu učili ako blázni, ale pre mňa to bolo príliš stresujúce, a tak som si chodila oddýchnuť na ihrisko. Cítila som, že by som si mala v živote dopriať len to dobré a užívať si každú chvíľu bez ohľadu na to, čo prinesie zajtrajšok. Spolužiaci hovorievali, že som bezstarostná, a mne tento spôsob života vyhovoval. Každý deň som bola šťastná, bez stresu a starostí. Bol to život, po akom som túžila. Tento pohľad som nezmenila ani po získaní viery a prevzatí povinnosti. Keď sa vyskytlo niečo zložité alebo ťažké, chcela som sa tomu vyhnúť a nebola som ochotná cítiť trochu fyzického nepohodlia či tlaku. Rada som sa bezstarostne ponevierala a nemala nič na práci. Ale čo som vlastne získala takýmto životom? V plnení povinnosti som nedosiahla pokrok a premárnila som svoj charakter a dôstojnosť, lebo som bola nezodpovedná a brzdila som prácu Cirkvi. Boh bol znechutený a bratia a sestry boli nahnevaní. Tieto satanské pohľady na prežívanie spôsobujú toľko škody. Keď som takto žila, bola som bez akejkoľvek integrity a dôstojnosti, ako zviera, úplne nečinná a bez akýchkoľvek životných cieľov. Bolo to odporné! Keď som sa narazila na ťažkosti, v skutočnosti išlo o Božiu vôľu, aby som túto situáciu využila a hľadala pravdu a dospela k pochopeniu a získaniu pravdy. Ale ja som si to nevážila a zahodila som mnoho príležitostí na získanie pravdy. Biblia hovorí: „Hlupákov privedie bohatstvo do záhuby.“ (Prís 1, 32) Je to naozaj pravda. Píše sa to aj v Božích slovách: „Ľudské telo je ako ten had: jeho jadrom je škodiť životu – a keď sa mu to celkom podarí, tvoj život je stratený.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Len milovať Boha znamená skutočne veriť v Boha) Premýšľala som o tom, ako ľahkovážne som k svojej povinnosti pristupovala. Premárnenie toľkých vzácnych chvíľ ma veľmi rozrušilo a nedokázala som prestať plakať. Mala som pocit, že Bohu veľa dlžím. Cítila som výčitky svedomia a ľutovala som, že som vykonala toľko zla. Tieto moje činy predstavujú škvrny na minulosti mojej viery v Boha, ktoré sa nikdy nebudú dať zmyť a vždy ich budem ľutovať! Z hĺbky srdca som sama sebou pohŕdala. V slzách som sa modlila: „Bože, sklamala som Ťa. Roky som bola veriacou bez toho, aby som sa usilovala o pravdu, išlo mi len o pominuteľné pohodlie tela. Som taká skazená! Bože, konečne vidím podstatu tela a hoci možno nikdy nebudem schopná odčiniť svoje priestupky, chcem sa kajať, usilovať sa o pravdu a začať odznova.“

Jedna sestra mi neskôr poslala úryvok Božích slov, v ktorom som našla cestu praktizovania a vstupu. Božie slová znejú: „Ľudia majú možnosť voľby vďaka tomu, že dokážu myslieť. Ak sa im niečo stane a rozhodnú sa nesprávne, mali by sa obrátiť a rozhodnúť sa správne; rozhodne nesmú lipnúť na svojich chybách. Takíto ľudia sú chytrí. Ak však vedia, že sa rozhodli nesprávne, a neobrátia sa, potom nemilujú pravdu, a takíto ľudia Boha skutočne nechcú. Povedzme, že pri vykonávaní svojej povinnosti chceš byť napríklad nedbanlivý a lajdácky. Snažíš sa ulievať a vyhnúť sa Božiemu podrobnému skúmaniu. Vtedy rýchlo predstúp pred Boha, modli sa a uvažuj o tom, či si konal správne. Potom sa nad tým zamysli: ‚Prečo verím v Boha? Takúto lajdáckosť si ľudia možno nevšimnú, ale všimne si ju Boh? Navyše, moja viera v Boha neslúži na to, aby som sa mohol ulievať – slúži na to, aby som bol spasený. Takéto moje konanie nie je prejavom normálnej ľudskej prirodzenosti a neobľubuje ho ani Boh. Nie, vo vonkajšom svete by som sa mohol ulievať a robiť si, čo sa mi zachce, ale teraz som v Božom dome, som pod Božou zvrchovanosťou, pod drobnohľadom Božích očí. Som človek a musím konať podľa svojho svedomia, nemôžem si robiť, čo sa mi zachce. Musím konať podľa Božích slov, nesmiem byť nedbanlivý a povrchný, nesmiem sa ulievať. Ako mám teda konať, aby som sa neulieval, aby som nebol nedbanlivý a povrchný? Musím vynaložiť určité úsilie. Len pred chvíľou som mal pocit, že je to príliš veľký problém, chcel som sa vyhnúť útrapám, ale teraz to chápem: je to síce veľmi ťažké, ale je to účinné, a preto by sa to tak malo robiť.‘ Keď pracuješ a stále sa bojíš útrap, vtedy sa musíš modliť k Bohu: ‚Ó, Bože! Som lenivý a nečestný, prosím ťa, aby si ma disciplinoval, aby si ma vyhrešil, aby to prebudilo moje svedomie a aby som pocítil hanbu. Nechcem byť nedbanlivý a povrchný. Prosím Ťa, aby si ma viedol a osvietil, ukázal mi moju vzdorovitosť a škaredosť.‘ Keď sa takto modlíš, premýšľaj a snaž sa spoznať samého seba, vzbudí to v tebe pocit ľútosti a budeš môcť nenávidieť svoju škaredosť. Tvoj zlý stav sa začne meniť a budeš môcť o tom uvažovať a klásť si otázky: ‚Prečo som nedbanlivý a povrchný? Prečo sa stále snažím ulievať? Takéto konanie nemá v sebe kúska svedomia či rozumu – som ešte stále niekto, kto verí v Boha? Prečo neberiem veci vážne? Nepotrebujem len vynaložiť trochu viac času a úsilia? Nie je to žiadne veľké bremeno. Práve to by som mal robiť; ak nedokážem robiť ani to, možno ma vôbec nazývať človekom?‘ V dôsledku toho sa odhodláš a prisaháš: ‚Ó, Bože! Sklamal som Ťa, som naozaj príliš hlboko skazený, nemám svedomie ani rozum, nemám ľudskú prirodzenosť, chcem sa kajať. Prosím Ťa, aby si mi odpustil, určite sa zmením. Ak sa nebudem kajať, môžeš ma potrestať.‘ Následne dôjde k obratu v tvojom zmýšľaní a začneš sa meniť. Budeš si počínať a vykonávať svoje povinnosti svedomito, menej nedbanlivo a povrchne a budeš schopný trpieť a zaplatiť cenu. Pocítiš, že vykonávať takto svoju povinnosť je úžasné a v tvojom srdci zavládnu pokoj a radosť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Vážiť si Božie slová je základom viery v Boha) Z Božích slov som si uvedomila, že našou najelementárnejšou ľudskou zodpovednosťou je venovať sa svojej povinnosti. Bez ohľadu na to, aká je ťažká, či je jednoduchá alebo zložitá, mali by sme si v plnej miere plniť svoje povinnosti a pristupovať k nim vážne. Mali by sme urobiť všetko, čo je v našich silách. To je správny postoj k povinnosti. Božie slová nám tiež ukazujú cestu praktizovania. Keď si uvedomíme, že sa začíname správať zákerne a úskočne, musíme prijať Boží starostlivý dohľad, modliť sa a vzdorovať telu. Pri uvažovaní nad Božími slovami som cítila Jeho pochopenie a súcit s ľuďmi. On jasne hovorí o týchto cestách praktizovania a vstupu, aby sme mohli žiť ľudskú podobu. Po pochopení Božej vôle a požiadavky som sa pomodlila a zámerne som vzdorovala svojmu telu.

Raz, keď som opäť narazila na pálčivý problém a mala som nutkanie ulievať sa a venovať sa mu len povrchne, pomodlila som sa: „Bože, pri plnení povinnosti začínam byť opäť úskočná, ale takto k tomu nechcem pristupovať. Prosím, veď ma, aby som vzdorovala svojmu telu, praktizovala pravdu a dobre si plnila svoju povinnosť.“ Po modlitbe mi napadlo, že hoci ostatní možno nevidia, že som zákerná a úskočná, Boh to vidí. Videl by, či praktizujem pravdu, alebo naďalej nasledujem telo. Potom som stíšila svoje srdce, aby som o tom pouvažovala, a bez toho, aby som si to uvedomovala, sa mi vyjasnili niektoré princípy. Problém sa vyriešil naozaj rýchlo. Po pár razoch praktizovania takéhoto prístupu som cítila v srdci pokoj a videla som, že je to skvelý spôsob, ako plniť svoju povinnosť. Takisto som prestala pociťovať paniku z toho, že ma preložia z mojej povinnosti.

Bohu vďaka! Možnosť trochu sa zmeniť bola pre mňa Božou spásou a ja som sa kúsok po kúsku prebúdzala vďaka súdu a obžive z Božích slov.