V roku 2020 som pre farnosť pracovala ako grafická dizajnérka. Po chvíli som zistila, že kreslenie návrhov je pomalšia práca ako ostatné. Moja nadriadená dohliadala aj na iné práce, takže nás príliš nesledovala. Začala som zaháľať. Nikto ma nesúril, tak som si len plnila každodenné povinnosti. Pokiaľ nebudem nečinne sedieť a dokončím nejaké nákresy, bude všetko v poriadku. Každopádne, bola to oddychová práca. Nemusela som sa ponáhľať ani fyzicky trpieť. Bola som výkonnou silou v našom tíme; ovládala som všetky princípy aj prácu. Tak som si myslela, že mi túto povinnosť určite ponechajú a napokon budem spasená. S takýmto pohľadom som vo svojej povinnosti nemala žiadne denné ciele či plány. Robila som toľko, koľko som mohla, a to mi stačilo. Nikdy som nevyzerala nečinne, ale bola som úplne oddýchnutá. Keď som kreslila, mala som veľký problém sústrediť sa. Okamžite som kontrolovala všetky správy, ktoré sa objavili v mojom čete, odpovedala som a vybavovala veci bez ohľadu na ich dôležitosť alebo naliehavosť. Nevedomky som takto premrhala veľa času. Niekedy sme mali ranné stretnutia a ak by som v ten deň dobre využila čas, vedela som urobiť tri nákresy. Ja som si však hovorila, že keď mi už pol dňa zabralo ranné stretnutie, stačí mi spraviť dva nákresy, a tak som so sebou bola spokojná už po prvom. Takže som sa vliekla a nakoniec som dokončila len dva. Aby toho nebolo málo, počas voľnej chvíle som sledovala správy. Nezamýšľala som sa nad vstupom do života ani nad možnými problémami vo svojej povinnosti. V tom čase som si len robila svoju povinnosť a nezameriavala sa na čítanie Božích slov ani sebareflexiu. Prejavovala som skazenosť, no nehľadala som pravdu, aby som ju vyriešila. Myslela som si, že v práci nemám žiadne osobitné ťažkosti a urobila som slušný počet návrhov, tak si svoju povinnosť konám dobre.

Pracovná záťaž neustále narastala, ale naše tempo bolo príliš pomalé, takže sa práca nakopila. Jeden návrh dokonca meškal celý mesiac. Keď to nadriadená zistila a pozrela si náš denný pracovný výstup, uvedomila si, akú nízku sme mali produktivitu a pre našu lenivosť a zanedbávanie si povinnosti sa nami naozaj ostro zaoberala. Nemali sme žiadny pocit naliehavosti, keď sme videli, ako sa nám práca kopí, a nikto to nenahlásil. Boli sme nedbanliví, neprevzali sme bremeno a vo svojej povinnosti sme sa vliekli, čím sme brzdili evanjelizáciu. Zarazilo ma, keď som to počula. Vo všeobecnosti som mala pocit, že som celkom zaneprázdnená a produktívna, tak prečo bol môj výstup po dôkladnom spočítaní taký nízky? Nerobilo to zo mňa parazita, ktorý sa priživoval na cirkvi? Ak by to pokračovalo, vyhnali by ma a prepustili. Pod dohľadom nadriadenej sa mi napokon efektivita v povinnosti o niečo zlepšila. Znervózňovali ma však návrhy, ktoré som mala dokončiť. Nadriadená mala našu prácu pod drobnohľadom. Niekedy nám kládla podrobné otázky a sledovala, čo nám robí problémy. Keď si všimla, že opäť otáľame, sprísnel jej hlas. Prekážalo mi to. Ľahko sa to hovorí, ale prax je iná… Mala som pocit, že od nás žiada priveľa. Myslí si, že robiť návrhy je ľahké? Pracovala som tvrdo aj bez toho. Čo ak by naďalej kládla takéto požiadavky? Nebola som nadčlovek. Bola som v stave odporu, takže som sa už nechcela viac trápiť alebo za to platiť. Moje povrchné úsilie o zrýchlenie bola len pretvárka pre nadriadenú. Bála som sa, že keď budem pomalá, budú sa mnou zaoberať. Mala som pocit nátlaku a každý deň som padala od únavy. Často som snívala o tom, aké by to bolo skvelé, urobiť všetky nákresy okamžite. Dokonca som závidela iným sestrám ich v mojom ponímaní nenáročné povinnosti narozdiel od mojich každodenných nekonečných návrhov. Bolo to ťažké a únavné a ak som pracovala pomaly, zaoberali sa mnou. Moja úloha sa mi nepáčila. Keďže som nebola v správnom stave, nejaký čas som bola neustále ospalá. V noci som spala dosť, ale počas dňa som chodila ako v polospánku. Ku kresleniu som sa musela premáhať. Potom som si všimla, že dve sestry, s ktorými som pracovala, si s niečím nevedia poradiť. Jedna z nich nerozumela princípom; rozpitvávala drobné problémy a to brzdilo náš pokrok. Druhá sa len viezla, na čo som ich sem-tam upozornila, ale potom som sa tým už nezaoberala a nehovorila som o tom vedúcej. Naša skupinová vedúca problémy odhalila a riešila ich, ale v práci sme už boli dosť pozadu.

Raz ma vedúca vyhľadala a nečakane mi povedala: „Svoju povinnosť si konáš povrchne, vypočítavo, nečestne a nezodpovedne. Snažíš sa len vtedy, keď ťa niekto poženie. Nevydávaš sa Bohu úprimne. Za tvoje správanie ťa zbavujem funkcie. Ale ak chceš, môžeš robiť dizajnérku na polovičný úväzok. Ak naozaj prejavíš známky ľútosti, v budúcnosti ťa znovu prijmeme.“ Vedúcej odhalenie mi vyrazilo dych. Presne tak som si vykonávala svoju povinnosť, ale táto situácia ma úplne zaskočila. Nevedela som tú skutočnosť hneď prijať. Uznala som, že som oneskorila našu prácu a že som tým spôsobila skutočnú škodu. Bola som veľmi nešťastná a plná ľútosti a sebakritiky a cítila som, že Božia spravodlivá povaha nestrpí ľudské urážky. Keď sa Boh na niekoho pozerá, nepozerá sa na to, ako dobre sa naoko správa. Pozerá sa na jeho postoj k pravde a k svojej povinnosti. Ale ja som mala voči svojej povinnosti veľmi laxný postoj, robila som minimum, iba som sa vliekla a vždy na mňa museli ostatní zatlačiť. Po tom, čo sa mnou zaoberali, som sa nezmenila a už dávno som znechucovala Boha. Byť prepustená bolo Božím trestom a disciplínou. Môžem si za to sama – žala som, čo som zasiala. Bola som pripravená podriadiť sa, skutočne sa nad sebou zamyslieť a ľutovať, aby som napravila svoje minulé priestupky. Spočiatku som si chcela prácu vykonávať dobre, tak som nerozumela, prečo som ju nakoniec robila takto? Aký som mala na to dôvod? Vo svojom zmätku som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma osvietil a aby som pochopila svoj problém.

Počas svojej duchovnej pobožnosti som si prečítala Božie slová: „Ak ste vykonali svoju povinnosť svedomito a zodpovedne, v skutočnosti by ste boli schopní hovoriť o svojich skúsenostiach, svedčiť o Bohu a rôznorodé dielo by bolo vykonané s veľkým účinkom a netrvalo by to ani päť či šesť rokov – vy však nechcete brať ohľad na Božiu vôľu ani sa usilovať o pravdu. Neviete, ako máte urobiť nejaké veci, a tak vám dám presné pokyny. Nemusíte rozmýšľať, stačí len počúvať a pustiť sa do toho. To je jediný kúsok zodpovednosti, ktorý musíte prijať – no ani to nechápete. Kde je vaša vernosť? Nikde ju nevidno! Nerobíte nič iné, len hovoríte veci, ktoré sa príjemne počúvajú. Vo svojich srdciach viete, čo by ste mali robiť, ale jednoducho nepraktizujete pravdu. Je to vzdorovanie Bohu a v podstate je to nedostatok lásky k pravde. Vo svojich srdciach veľmi dobre viete, ako konať v súlade s pravdou – len to neuvádzate do praxe. Je to vážny problém; zízate na pravdu bez toho, aby ste ju uviedli do praxe. Vôbec neposlúchate Boha. Na vykonávanie povinnosti v Božom dome musíte prinajmenšom hľadať a praktizovať pravdu a konať podľa princípov. Ak pri plnení svojej povinnosti nedokážeš praktizovať pravdu, kde ju potom môžeš praktizovať? A ak nepraktizuješ žiadnu pravdu, potom si neverec. Aký je vlastne tvoj účel, keď neprijímaš pravdu – a už vôbec ju nepraktizuješ – a len sa tak ponevieraš v Božom dome? Chceš si z Božieho domu spraviť starobinec či chudobinec? Ak je to tak, mýliš sa – Boží dom sa nestará o parazitov či naničhodníkov. Každý, kto má zlú ľudskú prirodzenosť, nevykonáva s radosťou svoju povinnosť, nie je na jej vykonávanie spôsobilý, musí byť vyčistený; všetci neverci, ktorí vôbec neprijímajú pravdu, musia byť odvrhnutí. Niektorí ľudia pravde rozumejú, no nevedia ju uviesť do praxe pri plnení svojich povinností. Keď vidia nejaký problém, nevyriešia ho, a hoci vedia, že je to ich úloha, nedajú do toho všetko. Ak nevykonávaš dokonca ani úlohy, ktoré si schopný vykonať, akú hodnotu alebo aký účinok by prípadne mohlo mať vykonávanie tvojej povinnosti? Je zmysluplné takýmto spôsobom veriť v Boha? Kto rozumie pravde, ale nedokáže ju praktizovať, nedokáže znášať ťažkosti, ktoré by mal zniesť – takýto človek nie je spôsobilý na vykonávanie povinnosti. Niektorí ľudia, ktorí vykonávajú povinnosť, to v skutočnosti robia, len aby sa nasýtili. Sú to žobráci. Myslia si, že keď v Božom dome vykonajú zopár úloh, budú mať postarané o ubytovanie a stravu, budú mať všetko zabezpečené bez toho, aby si museli nájsť prácu. Existuje niečo ako takýto výhodný obchod? Boží dom sa nestará o povaľačov. Uzná Boh toho, kto ani najmenej nepraktizuje pravdu, pri vykonávaní svojej povinnosti je neustále nedbanlivý a povrchný a tvrdí, že verí v Boha? Všetci takíto ľudia sú neverci a Boh ich považuje za páchateľov zla.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Na riadne plnenie povinnosti treba mať aspoň svedomie a rozum) Premýšľala som nad Božími slovami a cítila, že ma odhaľuje priamo pred mojimi očami. Dokonale opísal, ako som si vykonávala povinnosť. Zamyslela som sa nad tým, čo sa stalo. Keď som si všimla, že vedúca prácu veľmi nekontroluje, začala som to využívať, špekulovať a klamať. Nevyzerala som, že zaháľam, ale veľa som toho nespravila. Vo voľnom čase som nepremýšľala o problémoch vo svojej povinnosti ani o vstupe do života, ale zo zvedavosti som sledovala správy – v mojom srdci nebolo nič správne. Vôbec som si neuvedomovala, že zdržiavam pokrok v práci. Po tom, čo ma naša vedúca skritizovala a zaoberala sa mnou, som trochu zlepšila svoju pracovnú efektivitu, ale snažila som sa len preto, aby ma nevyhodili. Jej dohľad a kontrola ma hnevali a bránila som sa im. Dokonca ma obťažovalo aj robiť si svoju povinnosť. Mala som pocit, že to je nevďačná, ťažká práca. Vedela som, že jedna zo sestier, s ktorou som pracovala, sa v práci nesústredila a spomaľovala ju, ale ja som to ignorovala. Uvedomila som si, že som si povinnosť nekonala úprimne. Vôbec som nepraktizovala pravdu ani nebrala ohľad na Božiu vôľu. Zaujímali ma len moje fyzické pohodlie a oddych. Bola som parazitom, ktorý sa priživoval na cirkvi. Nemala som svedomie ani rozum! Zachovala som sa presne tak, ako tí neverci, ktorí si chcú len naplniť žalúdky a získať požehnania. Svoju povinnosť som si robila takto nie preto, že by som práci nerozumela alebo nemala potrebné zručnosti, ale preto, lebo mi chýbala ľudská prirodzenosť a úsilie nasledovať pravdu, a pretože som prahla po telesnom pohodlí. Vôbec som si nezaslúžila plniť povinnosť v cirkvi.

Počas sebareflexie som si prečítala niekoľko Božích slov. „Celý Boží vyvolený národ teraz praktizuje vykonávanie svojich povinností a Boh toto ich vykonávanie využíva na zdokonalenie jednej skupiny ľudí a odvrhnutie inej. Je to teda vykonávanie povinnosti, ktoré odhaľuje každý druh človeka, a každý človek, ktorý klame, neverec a zlý človek je pri plnení svojej povinnosti odhalený a odvrhnutý. Tí, ktorí vykonávajú svoje povinnosti poctivo, sú čestní ľudia; tí, ktorí sú stále nedbanliví a povrchní, sú prefíkaní ľudia, ktorí klamú, a sú neverci; a tí, ktorí spôsobujú pri plnení svojich povinností narušenia a vyrušenia, sú zlí ľudia a antikristi. … Pri plnení svojich povinností sú odhalení všetci ľudia – len nariaďte nejakému človeku nejakú povinnosť a onedlho bude odhalené, či ide o čestného človeka alebo o človeka, ktorý klame, a či je to milovník pravdy. Tí, ktorí milujú pravdu, vedia vykonávať svoje povinnosti úprimne a podporujú dielo Božieho domu; tí, ktorí pravdu nemilujú, ani najmenej nepodporujú dielo Božieho domu a sú pri vykonávaní svojich povinností nezodpovední. Tým, ktorí vidia veci jasne, je to okamžite zrejmé. Nikto, kto vykonáva svoju povinnosť zle, nie je milovníkom pravdy ani čestným človekom; všetci takíto ľudia budú odhalení a odvrhnutí. Aby ľudia vykonávali svoje povinnosti dobre, musia mať zmysel pre zodpovednosť a pocit tiaže. Takto bude dielo rozhodne vykonané správne. Obavy vyvoláva len to, keď niekto nemá pocit tiaže alebo zmysel pre zodpovednosť, keď ho treba ku všetkému nabádať, je neustále nedbanlivý a povrchný a pri problémoch sa snaží vinu hodiť na niekoho iného, čo vedie k oneskoreniu riešenia. Možno dielo v takom prípade stále vykonať dobre? Môže vykonávanie povinnosti takéhoto človeka priniesť nejaké výsledky? Nechce urobiť žiadnu z úloh, ktoré pre neho boli naplánované, a keď vidí, že iní potrebujú pri svojej práci pomoc, ignoruje ich. Urobí trochu práce, len keď dostane rozkaz, len keď ide do tuhého a nemá na výber. Toto nie je vykonávanie povinnosti – je to nádenná práca! Nádenník pracuje pre zamestnávateľa, robí dennú prácu za dennú mzdu, hodinovú prácu za hodinovú mzdu; čaká na plácu. Bojí sa urobiť niečo, čo jeho šéf nevidí, bojí sa, že za nejakú prácu nedostane odmenu, vždy pracuje, len aby sa nepovedalo – čo znamená, že nie je lojálny.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len čestný človek môže žiť pravú ľudskú podobu) „Veriť v Boha znamená kráčať v živote po správnej ceste a človek sa musí usilovať o pravdu. Je to záležitosť ducha a života a je to iné, ako keď sa neveriaci usilujú o bohatstvo a slávu, aby si urobili večné meno. Sú to samostatné cesty. Neveriaci rozmýšľajú vo svojom zamestnaní o tom, ako pracovať menej a zarobiť viac peňazí, ako by mohli pochybným spôsobom podvádzať, aby viac zarobili. Celý deň rozmýšľajú o tom, ako zbohatnúť a vybudovať rodinný majetok a dokonca prichádzajú s nekalými prostriedkami, aby dosiahli svoje ciele. Toto je cesta zla, cesta satana a cesta, po ktorej kráčajú neveriaci. Cesta, po ktorej kráčajú tí, ktorí veria v Boha, spočíva v usilovaní sa o pravdu a získaní života; je to cesta nasledovania Boha a získania pravdy.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len čestný človek môže žiť pravú ľudskú podobu) Z Božích slov som pochopila, že práca neveriacich je obchod – robia to pre peniaze a pre svoj vlastný záujem. Dokonca si chcú zarobiť peniaze bez toho, aby niečo robili. Keď niekto ich prácu kontroluje, predstierajú, že niečo robia, ale keď ich nikto nesleduje, sú nečestní a falošní. Nevadí im, v akom stave je ich práca. Chcú len svoje peniaze. Uvedomila som si, že som presne taká istá. Keď ma v povinnosti nič netlačilo, keď som nemusela trpieť, mala som pocit, že to v skutočnosti nie je zlá povinnosť. Myslela som si, že ak nebudem sedieť nečinne a dokončím nejaké úlohy, nebudem vyhnaná, budem spôsobilá na prácu v cirkvi a nakoniec budem spasená, čím zabijem dve muchy jednou ranou. Nezdala som sa byť veľmi lenivá a ostatní nevideli žiadny problém, ale nedávala som do toho všetko – uspokojila som sa s minimom práce. Zvyšok času som si prezerala bezvýznamné informácie, prehľadávala som nepodstatné veci, aby som zistila niečo nové. Neustále som sa flákala. Nebola som o nič lepšia než neveriaci pracujúci pre nejakého šéfa. Keď sa naša práca oneskorila, nebrala som to ako nič vážne a nemala som žiadny pocit naliehavosti. Keď sa mnou zaoberali a odhalili ma, trochu som sa snažila zachovať si tvár, aby ma neprepustili, ale hneď, ako zvýšili štandard, som vzdorovala a sťažovala sa. Chcela som prejsť na jednoduchšiu, viac oddychovú povinnosť. Vyzeralo to, že si svoju povinnosť plním, ale ja som dokončovala úlohu, len aby to videla vedúca. Voči mojej povinnosti a voči Bohu som bola neúprimná. Za požehnania nebeského kráľovstva som chcela zaplatiť len malú cenu. Snažila som sa s Bohom uzatvoriť obchod. Nikdy som si nemyslela, že po toľkých rokoch v povinnosti odhalia, že som taký úlisný a prefíkaný človek. Užívala som si obživu Božích slov a všetko, čo mi dal, ale vo svojej povinnosti som hľadala len pokoj a pohodlie, robila som všetko, len aby som netrpela, a vôbec som nedbala na cirkevnú prácu ani Božiu naliehavú vôľu. Nemala som k Bohu žiadnu úctu. Ako som to mohla nazývať povinnosťou? Evidentne som brzdila prácu farnosti a prospechársky som sa na cirkvi priživovala. Uvedomila som si, že som bola sebecká, pretože som zastávala satanské filozofie, ako napríklad: „Každý si musí pomôcť sám a čert nech berie toho posledného,“ „Úradníkmi sa stávame kvôli dobrému jedlu a oblečeniu,“ a „Život je krátky; uži si ho, kým môžeš.“ Tieto veci sa stali mojou vlastnou prirodzenosťou. Žila som podľa nich a vo svojich činoch odzrkadľovala len vlastné telesné záujmy. Bola som názoru, že v živote musíme byť sami k sebe láskaví a vyčerpávanie sa ťažkou prácou za to nestojí. Byť slobodný a bezstarostný je skvelé a únavou a starosťami len strácame. Vždy som mala taký postoj k svojej povinnosti. Bola som povrchná a pomalá, čo zdržovalo cirkevnú prácu a kazilo mi charakter. Bola som veriacou, no nepraktizovala som Božie slová a radšej som žila podľa satanových bludov, čo ma robilo čoraz sebeckejšou, prefíkanejšou a zvrátenejšou. Nemala som charakter ani dôstojnosť a nebola som hodná dôvery. Dokonca aj keby neveriaci pristupoval k práci s takouto vypočítavou mentalitou, možno by mu to na nejakú dobu prešlo, ale po chvíli by ho ostatní prekukli. Ba čo viac, ja som si konala svoju povinnosť v cirkvi, priamo pred Bohom, ktorý vidí do srdca a mysle ľudí. Hrala som hry a používala lesti, a hoci to chvíľu nikto nezistil, Boh videl všetko dokonale jasne. Videl, že som sa Mu skutočne nevydala, ale iba sa flákala. V tom okamihu mi napadlo – niet divu, že som bola v práci vždy ospalá a letargická a necítila som Božiu prítomnosť. Bolo to práve pre moju prefíkanosť a nečestnosť, ktoré sa hnusili a protivili Bohu. Už dávno predo mnou schoval svoju tvár. Bez diela Ducha Svätého som veľmi otupela, takže som si napriek znalostiam a skúsenostiam nevedela vykonávať prácu dobre.

Neskôr som si prečítala viac Božích slov, ktoré mi objasnili prirodzenosť povrchnosti pri plnení si povinnosti a ukázali, že Božie povaha je neporušiteľná. Boh hovorí: „To, ako vnímaš Božie poverenia, je mimoriadne dôležité a je to veľmi vážna záležitosť. Ak nedokážeš splniť to, čo Boh ľuďom zveril, potom nie si hoden, aby si žil v Jeho prítomnosti, a mal by si byť potrestaný. Je úplne prirodzené a odôvodnené, že ľudia by mali splniť akékoľvek poverenia, ktoré im Boh zverí. Je to najväčšia ľudská povinnosť a je to rovnako dôležité ako samotné ich životy. Ak Božie poverenia neberieš vážne, zrádzaš Boha tým najsmutnejším spôsobom. V tomto si úbohejší ako Judáš a mal by si byť prekliaty. Ľudia musia dôkladne porozumieť, ako zaobchádzať s tým, čo im Boh zverí, a prinajmenšom musia pochopiť, že poverenia, ktoré zveruje ľudskej prirodzenosti, sú pozdvihnutím a osobitnou láskavosťou od Boha a že sú to tie najúžasnejšie veci. Všetko ostatné možno opustiť. Aj keď človek musí obetovať svoj vlastný život, stále musí plniť Božie poverenie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako spoznať prirodzenosť človeka) „Raz som niekomu zveril istú úlohu. Počas toho, ako som mu ju vysvetľoval, si starostlivo robil poznámky do svojho zápisníka. Všimol som si, ako svedomito si to zaznamenával – zdalo sa, že túto prácu vníma ako ťarchu a zaujíma starostlivý, zodpovedný postoj. Keď som mu prácu zadal, čakal som na najnovšie informácie; prešli dva týždne, a on sa vôbec neozval. Zaumienil som si teda, že ho nájdem a spýtam sa, ako napreduje s úlohou, ktorou som ho poveril. Odpovedal: ‚Ach nie, ja som na to zabudol! Pripomeň mi, o čo išlo.‘ Čo si myslíte o jeho odpovedi? Práve taký postoj zaujal k danej práci. Pomyslel som si: ‚Tento človek je naozaj nespoľahlivý. Choď odo Mňa preč a rýchlo! Už ťa nikdy nechcem vidieť!‘ Tak som sa cítil. Prezradím vám jednu skutočnosť: Božie slová nesmiete nikdy spájať s klamstvami podvodníka – takéto konanie sa Bohu hnusí. Niektorí ľudia hovoria, že sú rovnako dobrí ako ich slovo a že toto slovo ich zaväzuje. Ak je to tak, pokiaľ ide o Božie slová, dokážu konať podľa týchto slov, keď si ich vypočujú? Dokážu ich vykonať tak starostlivo, ako vykonávajú svoje osobné záležitosti? Každá Božia veta je dôležitá. Boh nežartuje. Ľudia musia vykonať a uskutočniť to, čo povie. Keď Boh hovorí, radí sa s ľuďmi? Určite nie. Kladie ti otázky s možnosťou výberu z viacerých odpovedí? Určite nie. Ak si dokážeš uvedomiť, že Božie slová a poverenie sú príkazmi, že človek ich musí poslúchnuť a vykonať, potom si povinný ich vykonať a uskutočniť. Ak si myslíš, že Božie slová sú len žartom, iba náhodné poznámky, ktoré možno vykonať alebo nevykonať podľa toho, ako sa človeku ráči, pričom ty tak s nimi aj zaobchádzaš, potom si dosť nerozumný a nehodno ťa nazvať človekom. Boh k tebe nikdy opäť neprehovorí. Pokiaľ ide o Božie požiadavky, príkazy a poverenie, ak sa človek stále rozhoduje podľa seba a zaobchádza s nimi povrchne, potom ide o typ človeka, ktorého Boh nenávidí. Ak potrebuješ, aby som na teba stále dohliadal vo veciach, ktoré ti priamo prikazujem a zverujem, aby som ťa stále nabádal, sledoval, robil si starosti a vypytoval sa, pričom by som mal všetko za teba na každom kroku kontrolovať, potom by si mal byť odvrhnutý.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Exkurz tretí: Ako Noe a Abrahám poslúchli Boha a počúvli Jeho slová (Druhá časť)) Z Božích slov som pochopila, že čokoľvek Boh povie alebo vyžaduje, musí byť splnené, dodržané stvorenou bytosťou. Ak Božie slová neberieme vážne, a vo svojej práci vždy potrebujeme dohľad a pripomienky iných alebo len neochotne niečo spravíme, keď nás k tomu donútia, to je klamanie a podvádzanie Boha, ktoré sa Mu hnusí. Taký človek si nezaslúži počuť Božie slová ani zostať v cirkvi a mal by byť odvrhnutý. Božie slová mi naozaj nahnali strach, hlavne časť, kde sa hovorí: „Tento človek je naozaj nespoľahlivý. Choď odo Mňa preč a rýchlo! Už ťa nikdy nechcem vidieť!“ Ľutovala som a vinila sa za zlo, ktoré som napáchala vo svojej povinnosti a po tvári mi neprestajne tiekli slzy. Môj postoj k povinnosti bol presne taký, ako ho Boh odhalil; neuveriteľne ležérny. Toto je kritické obdobie pre šírenie evanjelia o kráľovstve a ostatní bratia a sestry umierajú túžbou konať si svoju povinnosť. Ale ja som túžila po telesnom pohodlí, pristupovala som k svojej povinnosti povrchne a ľahostajne, uspokojila som sa s vykonávaním služby bez snahy o efektivitu, čo malo dopad na moje pracovné výsledky. Flákala som sa a zanedbávala svoju povinnosť. Myslela som len na vlastnú spokojnosť. Farnosť mi zverila dôležitú prácu, no ja som si ju nikdy nevážila ani nebrala vážne. Brala som ju ako kapitál, svoj prostriedok na vyjednávanie, aby som žila z cirkvi bez akéhokoľvek trápenia, obety či pomyslenia na zlepšenie svojej práce. Robila som len to najnutnejšie. Nezáležalo mi na tom, ako pomaly postupujem alebo aká naliehavá bola Božia vôľa. Mňa zaujímalo len to, aby som sa nevyčerpala. Vo svojej povinnosti som bola nedbanlivá a nepozorná, chcela som sa len viezť a všade som sa vliekla. Boh nemal žiadne miesto v mojom srdci a ja som k Nemu nemala úctu. Nebola som pre svoju povrchnosť ešte prízemnejšou bytosťou ako pes? Psy sú svojim pánom verné. Či je ich majiteľ pri nich alebo nie, plnia si svoju zodpovednosť a strážia jeho dom. Na základe môjho správania som si v tejto povinnosti nezaslúžila pokračovať. Prisahala som si, že sa od toho dňa budem kajať a napravím svoj dlh.

Počas duchovných pobožností som si prečítala úryvok z Božích slov, ktorý mi ukázal cestu, ako si v budúcnosti konať povinnosť. Božie slová znejú: „Čo si pomyslel v duchu Noe, keď mu Boh prikázal postaviť archu? Pomyslel si: ‚Od dnešného dňa nie je nič dôležitejšie ako postavenie archy, nič nie je také podstatné a naliehavé ako toto. Počul som slová zo Stvoriteľovho srdca, pocítil som Jeho naliehavú vôľu, preto nesmiem otáľať; čo najskôr musím postaviť archu, o ktorej mi Boh povedal a o ktorú ma požiadal.‘ Aký bol Noemov postoj? Svojím postojom sa neopovážil byť nedbanlivý. A akým spôsobom postavil archu? Bez otáľania. Čo najskôr vykonal a uskutočnil každý detail toho, o čom Boh hovoril a čo prikázal, vložil to toho všetku svoju energiu a nebol ani trochu nedbanlivý či povrchný. Noe skrátka zaujal ku Stvoriteľovmu príkazu poslušný postoj. Javil oň záujem a v jeho srdci nebol odpor ani ľahostajnosť. Namiesto toho sa usilovne snažil pochopiť Stvoriteľovu vôľu, keď si zaznamenával každý detail. Keď pochopil naliehavú Božiu vôľu, rozhodol sa zvýšiť tempo a urýchlene dokončiť to, čo mu Boh zveril. Čo znamenalo ‚urýchlene‘? Znamenalo to v čo najkratšom čase dokončiť prácu, ktorá by predtým zabrala celý mesiac, dokončiť ju možno o tri či päť dní v predstihu bez zbytočného zdržiavania alebo čo i len najmenšieho odkladania. Cieľom bolo, aby celý projekt v rámci svojich možností čo najviac urýchlil. Prirodzene, počas vykonávania jednotlivých prác sa zo všetkých síl snažil minimalizovať straty a chyby a neurobiť nič, čo by bolo treba naprávať; každú úlohu a každý postup dokončil podľa plánu a urobil ich dobre, ručiac za ich kvalitu. To bol pravý prejav toho, že sa človek nezdržiaval. Aký bol teda predpoklad toho, aby sa nezdržiaval? (Počul Boží príkaz.) Áno, to bol predpoklad a kontext pre danú vec. Prečo bol teda Noe schopný nezdržiavať sa? Niektorí ľudia tvrdia, že Noe sa vyznačoval pravou poslušnosťou. Čo teda mal, aby mohol dosiahnuť túto pravú poslušnosť? (Dbal na Božiu vôľu.) Tak je to! Práve to znamená mať srdce! Ľudia so srdcom dokážu dbať na Božiu vôľu; tí bez srdca sú prázdnymi schránkami, hlupákmi, ktorí nevedia dbať na Božiu vôľu. Ich postoj je takýto: ‚Nezáleží mi na tom, aké je to pre Boha naliehavé, urobím, čo ja chcem – v každom prípade nie som nečinný ani lenivý.‘ Takýmto druhom postoja, takýmto typom negatívnosti, úplným nedostatkom proaktívnosti sa vyznačuje len niekto, kto nedbá na Božiu vôľu ani nechápe, ako na ňu dbať. Má v tom prípade pravú vieru? Určite nie. Noe dbal na Božiu vôľu, mal pravú vieru a dokázal tak splniť Božie poverenie. Preto nestačí len jednoducho prijať Božie poverenie a byť ochotný vyvinúť určité úsilie. Musíš tiež dbať na Božiu vôľu, celý sa do toho vložiť a byť verný – čo si vyžaduje, aby si mal svedomie a rozum; práve to by mali ľudia mať a práve tým sa vyznačoval Noe.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Exkurz tretí: Ako Noe a Abrahám poslúchli Boha a počúvli Jeho slová (Druhá časť)) Z Božích slov som pochopila, že Noe získal Božie uznanie, pretože mal pravú vieru v Boha a rešpektoval Jeho vôľu. Keď získal poverenie od Boha, stavba archy bola jeho prioritou. Nemyslel na svoje fyzické utrpenie ani na to, aké to bude ťažké. V predpriemyselnej dobe si musela výstavba takej veľkej archy vyžadovať veľa fyzického a psychického úsilia a musel znášať posmech ostatných. Za týchto okolností Noe zostal silný 120 rokov, aby splnil Božie poverenie, a nakoniec potešil Božie srdce. Noe sa Bohu úprimne vydal a zaslúžil si Božiu dôveru. Ale čo sa týka mňa, keď ma nikto nesúril a nesledoval, využila som to, aby som mohla zaháľať a špekulovať, oddávať sa telesnému pohodliu a vliecť sa v práci, pričom som sa nikdy nezamyslela nad tým, ako veci zdržujem. Naozaj mi chýbala ľudská prirodzenosť a nezaslúžila som si Božiu spásu. Teraz som vedela, že vykonávanie povinnosti by malo byť ako stavanie Noemovej archy, musím priložiť ruku k dielu. Musím využiť každú sekundu na to, aby som sa pohla vpred a pracovala efektívnejšie. Aj keď ma nikto nesúri ani nekontroluje, musím byť zodpovedná a dať do toho všetko. To je jediný spôsob, ako byť človekom so svedomím a ľudskou prirodzenosťou.

Potom som si začala plánovať čas. Keď som nerobila návrhy, využívala som voľný čas na pomoc pri inej povinnosti a pozorne som sledovala svoj stav. Môj rozvrh bol každý deň naozaj plný, ale cítila som skutočný pokoj a vo svojej povinnosti som sa zapájala viac ako predtým. Niekedy, keď som mala prácu takmer hotovú a mala som chuť zase trochu zaháľať, alebo keď sa kreslenie zdržalo, lebo som veci zle zosúladila, chcela som si užívať. Hovorila som si, že nie som členkou tímu a nikto ma nesúri, navyše vypomáham s inými úlohami, tak bolo moje pomalšie tempo v kreslení oprávnené. V tej chvíli som si uvedomila, že nie som v správnom stave a ponáhľala som sa hľadať pravdu, aby som to vyriešila. V Božích slovách som si prečítala toto: „Pri plnení svojej povinnosti robia ľudia v skutočnosti to, čo by mali robiť. Ak to robíš pred Bohom, ak svoju povinnosť vykonávaš a podriaďuješ sa Bohu čestne a so srdcom, nebude tento postoj oveľa správnejší? Ako by si ho teda mal uplatňovať vo svojom každodennom živote? ‚Uctievanie Boha so srdcom a čestne‘ sa musí stať tvojou realitou. Vždy, keď chceš byť ľahostajný a chceš niečo urobiť len z povinnosti, vždy, keď chceš konať úskočne a byť lenivý, a vždy, keď si nesústredený alebo by si sa radšej zabával, mal by si zvážiť toto: ‚Som nedôveryhodný, keď sa takto správam? Vykonávam svoje povinnosti celým srdcom? Som týmto konaním neverný? Keď takto konám, neplním poverenie, ktoré mi Boh zveril?‘ Takto by mal si o sebe uvažovať. Čo by si mal urobiť, ak zistíš, že si pri vykonávaní svojej povinnosti stále nedbanlivý a povrchný, že si neverný a že si Bohu ublížil? Mal by si povedať: ‚Hneď som vycítil, že niečo nie je v poriadku, no nepovažoval som to za problém; jednoducho som to nedbanlivo prehliadol. Až doteraz som si neuvedomoval, že som bol naozaj nedbanlivý a povrchný a nedokázal som prevziať zodpovednosť. Naozaj nemám svedomie a rozum!‘ Našiel si problém a niečo si o sebe zistil – takže teraz sa musíš otočiť! K vykonávaniu povinnosti si zaujal nesprávny postoj. Staval si sa k tomu nedbanlivo ako k práci navyše a nevložil si do toho svoje srdce. Keď budeš znova takýto nedbanlivý a povrchný, musíš sa modliť k Bohu, aby ťa mohol disciplinovať a karhať. Taká musí byť tvoja vôľa pri vykonávaní povinnosti. Len potom sa môžeš naozaj kajať. Môžeš sa otočiť, len keď budeš mať čisté svedomie a zmenený postoj k vykonávaniu povinnosti.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Napredovať je možné jedine častým čítaním Božích slov a rozjímaním o pravde) Čítanie Božích slov mi objasnilo cestu praktizovania. Naša povinnosť je poverením od Boha. Či už na nás niekto dohliada alebo nie, mali by sme prijať Božiu kontrolu a vložiť do toho všetko. Tým, že som vždy potrebovala niekoho, kto na mňa zatlačí, mi chýbala oddanosť a aj ostatní to považovali za hanebnosť. Nemohla som takto ďalej pokračovať, ale musela som mať úctu k Bohu a prijať Jeho starostlivý dohľad. Mala by som byť vo svojej povinnosti iniciatívna bez toho, aby ma niekto pobádal. Keď bolo náročné skĺbiť obe povinnosti a musela som pre to niečo obetovať, dopredu som si naplánovala rozvrh a urobila všetko, čo bolo v mojich silách, aby som to zvládla lepšie. Tento prístup mi po čase priniesol v povinnosti výsledky. Musela som vložiť do toho viac než predtým a vynaložila som určitú energiu, ale vôbec som sa necítila unavená – cítila som sa úplne pokojne. Keď som v povinnosti narazila na ťažkosti, prostredníctvom hľadania pravdy som dosiahla nečakané zisky. Pokročila som vo svojich technických zručnostiach aj vo vstupe do života.

Jedného dňa v júni 2021 si so mnou prišla pohovoriť vedúca a povedala, že ma presúvajú na dizajnérske práce. Od toľkého šťastia som stratila reč a v srdci som ďakovala Bohu. Táto zmena v mojej povinnosti mi ukázala, aká som bola lenivá, sebecká a odporná. Skutočne som sa nenávidela a získala úctu k Bohu. Občas ešte bývam lenivá, a vtedy sa modlím k Bohu a prosím Ho, aby dohliadal na moje srdce a aby ma okamžite odhalil, pokarhal a disciplinoval, keď budem povrchná, ľstivá a špekulatívna. Odkedy som to začala praktizovať, som bola oveľa menej vypočítavá a nečestná a v povinnosti som dosahovala lepšie výsledky. Je to trochu únavnejšie, ale naozaj ma to napĺňa. Vedúca mi neskôr povedala, že si konám svoju povinnosť oveľa lepšie než predtým. Keď som to počula, naozaj ma to dojalo a aj motivovalo. Vedela som, že stále nerobím dosť a musím naďalej tvrdo pracovať. Ďakujem Bohu za Jeho napomínanie, ktoré mi pomohlo zmeniť svoj postoj k povinnosti.