Začiatkom roka 2021 som prijala dielo Všemohúceho Boha posledných dní. Aktívne som sa zúčastňovala stretnutí a čítala Božie slovo a po vyše dvoch mesiacoch som začala svoju povinnosť ako diakonka polievania. V tom čase sme mávali každý víkend diakonské stretnutia, kde sme diskutovali o problémoch a ťažkostiach pri vykonávaní našich povinností. Viedli sme duchovné spoločenstvo o našich úspechoch, o skazenosti, ktorú sme odhalili a ako sme o nej uvažovali a porozumeli jej pomocou Božieho slova. Pred každým stretnutím som bola veľmi nervózna a dlho som rozmýšľala, pretože som nevedela, čo im povedať. Mala som strach hovoriť o svojej skazenosti a nedostatkoch, lebo som sa bála, že o mne ostatní budú mať zlú mienku. Napríklad: Práve som začala polievať nováčikov. Veľa vecí som nevedela a chýbali mi skúsenosti. Obávala som sa, že ma nebudú mať radi a budú si myslieť, že ich nebudem vedieť dobre polievať, tak som už túto povinnosť nechcela vykonávať. Nechcela som však hovoriť o svojom stave na stretnutí diakonov, lebo som sa bála, že si pomyslia, že nedokážem byť v duchovnom spoločenstve s ostatnými. Taktiež som bola voči niektorým nováčikom netrpezlivá, čo som nechcela priznať, bála som sa totiž, že si budú myslieť, že mám zlú ľudskú prirodzenosť. Ale zmocňovala sa ma úzkosť, pretože ak by som na stretnutí nič nepovedala, určite by si mysleli, že som menej schopná než ostatní. Nechcela som sa strápniť ani čeliť pohŕdavým pohľadom. Premyslela som si to a nakoniec som sa rozhodla povedať niečo irelevantné a nie príliš zahanbujúce, ako napríklad, že som bola lenivá, čo býva u ľudí bežný problém. Takto nebudem vyzerať horšia ako ostatní.

Na stretnutí sa teda vedúca spýtala na moje nedávne skúsenosti a na to, čo som sa o svojich skazených povahách naučila, a ja som rozvinula duchovné spoločenstvo podľa plánu. Keď som skončila, vydýchla som si, ale bola som nesvoja a mala som výčitky svedomia. Vedela som, že som nepovedala pravdu a konala v rozpore s Božou vôľou. Pomyslela som na slová Pána Ježiša: „Nech vaše áno znamená áno a vaše nie nech znamená nie: čokoľvek iné pochádza zo zla.“ (Mt 5, 37) „Uisťujem vás, že ak sa nezmeníte a nebudete ako deti, určite nevstúpite do nebeského kráľovstva.“ (Mt 18, 3) Keď som myslela na tieto slová, cítila som veľkú vinu. Klamstvá pochádzajú od satana a sú zlé. Boh miluje úprimných ľudí a iba tí môžu vstúpiť do nebeského kráľovstva. Klamári a pokrytci nemôžu vstúpiť do Božieho kráľovstva. Takých ľudí Boh nenávidí a nakoniec ich určite odstráni. Keď som si to uvedomila, veľmi ma to rozrušilo a bála som sa, že ma Boh odmietne. Modlila som sa k Nemu a prosila Ho, aby mi pomohol byť úprimným človekom. Rozhodla som sa, že na ďalšom stretnutí poviem pravdu a otvorene sa k svojej skazenosti priznám. Ale keď nadišiel čas, stále som nemala odvahu to povedať. Bála som sa, že ak budem hovoriť o svojej skazenosti a nedostatkoch, moji bratia a sestry si pomyslia, že som skazenejšia než oni. Povedať pravdu bolo pre mňa príliš ťažké. Pri tejto myšlienke som už nechcela chodiť na diakonské stretnutia. Ale bála som sa, že bratia a sestry budú vyzvedať, prečo som neprišla, a potom by som nevedela, čo povedať. Čím viac som premýšľala, tým väčší vnútorný rozpor a ťažobu som cítila. Bola som bezradná. Na jednom stretnutí sa bratia a sestry ako obvykle delili o duchovné spoločenstvo o svojich skúsenostiach a poznatkoch, a ja som vôbec nevedela, čo povedať, tak som len ticho počúvala. Bola som zo seba sklamaná, stále som sa pretvarovala a opakovane zlyhávala v praktizovaní pravdy. Nedokázala som povedať ani úprimné slovo. Bola som nešťastná, tak som sa modlila k Bohu, prosila som Ho, aby ma vyviedol z tohto stavu.

Neskôr som si prečítala tento úryvok z Božieho slova: „Musíš hľadať pravdu, aby si vyriešil akýkoľvek vzniknutý problém bez ohľadu na to, o čo ide, a v žiadnom prípade sa nesmieš pred ostatnými skrývať alebo si nasadzovať masku. Tvoje nedostatky, nedokonalosti, chyby, skazené povahy – buď o nich všetkých úplne otvorený a hovor o nich v duchovnom spoločenstve. Nedrž ich vo svojom vnútri. Naučiť sa otvoriť je prvým krokom k vstupu do života a je to prvá prekážka, ktorá sa zdoláva najťažšie. Keď ju zdoláš, vstup do pravdy je ľahký. Čo značí vykonanie tohto kroku? Znamená to, že otváraš svoje srdce a ukazuješ všetko, čo máš, dobré alebo zlé, pozitívne alebo negatívne; obnažuješ sa, aby ťa videli ostatní a Boh; nič pred Bohom neskrývaš, nezatajuješ, nemaskuješ, neklameš a nepodvádzaš a rovnako otvorený a úprimný si aj k iným ľuďom. Takto žiješ vo svetle a nepreskúma ťa len Boh, ale ostatní ľudia budú tiež môcť vidieť, že konáš zásadovo a do istej miery transparentne. Nemusíš používať žiadne metódy na ochranu svojej povesti, imidžu a postavenia a nemusíš ani zakrývať alebo maskovať svoje chyby. Nemusíš vynakladať tieto zbytočné snahy. Ak sa dokážeš týchto vecí zbaviť, budeš sa cítiť veľmi uvoľnene a budeš žiť bez okov či bolesti a úplne vo svetle.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Z Božieho slova som pochopila, že by sme nikdy nemali zakrývať svoj skazený stav. Mali by sme ho predniesť pred Boha a modliť sa, premýšľať, snažiť sa pochopiť, ako aj otvoriť svoje srdcia a odhaliť svoju skazenosť pred bratmi a sestrami a hľadať pravdu. To nám pomôže lepšie pochopiť samých seba a vyriešiť naše skazené povahy. Ale aby som si zachovala svoju tvár a postavenie, nechcela som sa priznať k svojej skazenosti a ťažkostiam, ani som nechcela hľadať pravdu so svojimi bratmi a sestrami. Vždy som si zatvárala srdce, aby ma nikto nemohol prekuknúť, ale v temnote som nenašla úľavu. Uvedomila som si, že takto už nemôžem ďalej pokračovať a že by som mala praktizovať podľa Božieho slova, otvorene hovoriť o svojom stave s bratmi a sestrami a vyhľadať ich pomoc. Hneď po skončení stretnutia ma jedna sestra oslovila, aby sa so mnou podelila o svoje nedávne skúsenosti. Pomyslela som si, že je to príležitosť sa jej otvoriť, ale stále som sa trochu hanbila, lebo som nevedela, čo si o mne bude myslieť. Obávala som sa, že povie, že som veľmi neúprimná osoba. Preto som sa modlila k Bohu: „Bože, už sa nechcem skrývať. Už nechcem skrývať svoje skutočné myšlienky. Som z toho unavená. Bože, chcem byť úprimným človekom, tak ma, prosím, veď.“ Po modlitbe som svojej sestre povedala všetko, s čím som sa neodvážila zveriť na stretnutí. Keď som dohovorila, cítila som sa veľmi uvoľnene. Sestra sa so mnou podelila o svoje porozumenie a poslala mi úryvok z Božích slov. „Hlavnou vlastnosťou človeka, ktorý klame, je to, že nikdy neotvorí svoje srdce, aby bol s kýmkoľvek v duchovnom spoločenstve, a ani svojmu najlepšiemu priateľovi nepovie, čo má na srdci. Je mimoriadne nevyspytateľný. Nemusí byť nevyhnutne starý ani hlboko zaujatý svetskými záležitosťami a dokonca môže mať málo skúseností, no napriek tomu je nevyspytateľný. Je to viac démon než človek. Nie je to od prírody človek, ktorý klame? Tak veľmi sa skrýva, že doňho nikto nevidí. Je jedno, koľko slov povie, je ťažké rozlíšiť, čo je pravda a čo klamstvo, a nikto nevie, kedy hovorí pravdu a kedy klame. Okrem toho vie veľmi šikovne predstierať a vedome používať úskoky. Často zakrýva pravdu tým, že v ľuďoch vyvoláva falošné dojmy, a ľudia tak vidia len jeho falošnú podobu. Prestiera, že je vznešený, dobrý, cnostný a nevinný, obľúbený a uznávaný, až ho nakoniec každý obdivuje a vzhliada k nemu. Je jedno, koľko času s takýmto človekom stráviš, nikdy nevieš, čo si myslí. Svoje názory a postoje k najrôznejším ľuďom, záležitostiam a veciam ukrýva vo svojom srdci. Tieto veci nikdy nikomu nehovorí. Nikdy o nich nerozpráva v duchovnom spoločenstve a ani svojmu najbližšiemu dôverníkovi. Keď sa modlí k Bohu, nemusí sa Mu dokonca zveriť ani s tým, čo má vo svojom srdci alebo čo si naozaj myslí. Okrem toho sa snaží predstierať, že je človekom s ľudskou prirodzenosťou, ktorý je veľmi duchovný a oddane sa usiluje o pravdu. Nikto nevie, akú má povahu a akým je človekom.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Pätnásty bod: Neveria v Božiu existenciu a popierajú Kristovu podstatu (Prvá časť)) Z Božieho slova som si uvedomila, že falošní ľudia s ostatnými nehovoria zo srdca ani sa nezdôverujú so svojím skutočným stavom. Namiesto toho sa často skrývajú a pretvarujú. Uvedomila som si, že som presne taká, ako ma Boh odhalil. Odkedy som sa stala diakonkou polievania, videla som, že mám mnoho nedostatkov a že som prejavila mnoho skazených pováh, a chýbala mi láska a trpezlivosť voči nováčikom. Musela som otvoriť svoje srdce a hľadať riešenia týchto problémov so svojimi bratmi a sestrami. Ale obávala som sa, že ak poviem pravdu, budú mnou pohŕdať, preto som im nechcela povedať o svojom skutočnom stave. Vyhýbala som sa dôležitým veciam a hovorila im o veciach, ktoré neboli dôležité, alebo o problémoch, ktoré malo podľa mňa veľa ľudí. Robila som to, aby som skryla svoju temnú stránku a svoje najhlbšie myšlienky. Pretvarovala som sa a vytvárala falošný dojem, aby mali ostatní o mne dobrú mienku. Klamala som svojich bratov a sestry. Bola som taká prefíkaná a pokrytecká!

Neskôr mi sestra poslala ďalší úryvok z Božích slov: „V realite všetci ľudia vedia, prečo klamú. Pre svoj osobný zisk a hrdosť alebo pre márnomyseľnosť a postavenie sa snažia súťažiť s ostatnými a vydávajú sa za niekoho, kým nie sú. Ostatní však nakoniec zjavia a odhalia ich lži a oni stratia tvár, ako aj dôstojnosť a charakter. Toto všetko je spôsobené nadmerným množstvom lží. Tvojich lží je už priveľa. Každé slovo, ktoré vyriekneš, je znehodnotené a neúprimné a ani jedno nemožno považovať za pravdivé alebo čestné. Hoci pri klamaní nemáš pocit, že si stratil tvár, hlboko vo svojom vnútri sa cítiš zahanbený. Obviňuje ťa vlastné svedomie, máš o sebe nízku mienku a myslíš si: ‚Prečo je môj život taký úbohý? Je také ťažké hovoriť pravdu? Musím sa pre svoju hrdosť uchyľovať ku klamstvám? Prečo je môj život taký namáhavý?‘ Nemusíš mať namáhavý život. Ak dokážeš byť čestným človekom, môžeš mať uvoľnený a slobodný život bez obmedzení. Ty si si však zvolil, že budeš klamaním podporovať svoju hrdosť a márnomyseľnosť. V dôsledku toho je tvoja existencia únavná a úbohá a spôsobil si si to sám. Človek si môže klamstvami dodávať pocit hrdosti, no čo je to za hrdosť? Len čosi prázdne a úplne bezcenné. Klamať znamená zapredať svoj charakter a dôstojnosť. Človeka to oberá o dôstojnosť a charakter a Bohu sa to nepáči a protiví. Stojí to za to? Nie. … Ak si niekto, kto miluje pravdu, znesieš rôzne ťažkosti, aby si ju mohol praktizovať. Aj keď to znamená obetovať svoju povesť, postavenie a znášať posmech a ponižovanie zo strany ostatných, nebude ti to vadiť – ak dokážeš praktizovať pravdu a uspokojiť Boha, stačí to. Tí, ktorí milujú pravdu, si volia jej praktizovanie a čestnosť. To je správna cesta a Boh ju žehná. Ak človek nemiluje pravdu, čo si zvolí? Zvolí si používanie klamstiev na zachovanie svojej povesti, postavenia, dôstojnosti a charakteru. Radšej by klamal a vybral si, aby ho Boh nenávidel a odmietal. Takíto ľudia odmietajú pravdu a Boha. Volia vlastnú povesť a postavenie; chcú klamať. Nestarajú sa, či má Boh radosť alebo či ich zachráni. Môže Boh takýchto ľudí napriek tomu zachrániť? Určite nie, pretože si zvolili nesprávnu cestu. Môžu žiť len na základe klamstiev a podvádzania; môžu žiť len bolestivé životy, v ktorých klamú, zakrývajú klamstvá a lámu si hlavu nad tým, ako sa každý deň obránia. Ak si myslíš, že pomocou klamstiev si udržíš povesť, postavenie, márnomyseľnosť a hrdosť, po ktorých bažíš, si úplne na omyle. Klamaním si márnomyseľnosť, hrdosť, dôstojnosť a charakter neudržíš, čo je však vážnejšie, nevyužiješ príležitosť praktizovať pravdu a byť čestným človekom. Aj keď sa ti v tej chvíli podarí ochrániť svoju povesť, postavenie, márnomyseľnosť a hrdosť, obetoval si pravdu a zradil si Boha. To znamená, že si úplne stratil možnosť, aby ťa Boh zachránil a zdokonalil, čo je tá najväčšia strata a dôvod na celoživotnú ľútosť. Klamári to však nikdy nepochopia.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len čestný človek môže žiť pravú ľudskú podobu) Po prečítaní Božieho slova som sa nad sebou zamyslela. Aby som si zachovala svoju tvár a postavenie a vyhla sa pohŕdaniu, som si pred každým stretnutím lámala hlavu nad tým, ako viesť duchovné spoločenstvo. Bála som sa, že keby som otvorene prehovorila o svojom skutočnom stave, bratia a sestry by o mne mali zlú mienku. Ale keby som nič nepovedala, bála som sa, že si zas pomyslia, že som zlá a budú mnou opovrhovať. V zúfalstve som chcela z tejto situácie utiecť. Videla som, že aby som si zachovala tvár a postavenie, lámala som si hlavu a cítila sa hrozne, ale stále som nechcela byť úprimným a otvoreným človekom a povedať bratom a sestrám o svojom skutočnom stave a ťažkostiach. Bola som taká falošná! Hoci som si v srdciach ľudí na chvíľu niesla dobré meno, stratila som svoju dôstojnosť, možnosť byť úprimným človekom a hľadať pravdu. Bola som na každom stretnutí taká unavená, a vôbec som necítila úľavu. Uviazla som v úplnom zajatí svojej skazenej povahy. Bratia a sestry by mali na stretnutiach jesť a piť Božie slovo a rozprávať o svojich skúsenostiach a poznatkoch Božieho slova. Ak máme problémy alebo ťažkosti, môžeme si pomáhať a učiť sa zo silných stránok druhých. Takto človek ľahšie získa dielo Ducha Svätého a porozumie pravde. Ale na stretnutiach som vždy premýšľala, ako viesť duchovné spoločenstvo, aby mnou nepohŕdali a mali o mne dobrú mienku. Zasvätila som tomu všetky svoje myšlienky. Takto žiť bolo príliš ťažké a vyčerpávajúce.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok z Božieho slova: „Dokážete sa v duchovnom spoločenstve s ostatnými otvoriť a povedať, čo máte skutočne vo svojom srdci? Keď niekto neustále hovorí, čo má naozaj vo svojom srdci, keď hovorí čestne a na rovinu, keď je úprimný a pri vykonávaní svojej povinnosti nie je vôbec nedbanlivý alebo povrchný, a keď dokáže praktizovať pravdu, ktorej rozumie, potom má takýto človek nádej, že získa pravdu. Keď sa človek stále skrýva, ukrýva svoje srdce, aby ho nikto nemohol jasne vidieť, keď robí falošný dojem, aby ostatných oklamal, je vo vážnom nebezpečenstve, vo veľkých problémoch a bude pre neho veľmi ťažké získať pravdu. Vyhliadky človeka môžeme zistiť z jeho každodenného života a z jeho slov a činov. Ak tento človek stále niečo predstiera, vždy sa vyvyšuje, potom neprijíma pravdu, a skôr či neskôr bude odhalený a odvrhnutý. … Ľudia, ktorí nikdy neotvoria svoje srdcia, neustále sa snažia veci skrývať a zatajovať, predstierajú, že sú vážení, chcú, aby o nich ľudia mali vysokú mienku, nedovolia ostatným, aby ich úplne spoznali, chcú, aby ich ľudia obdivovali – nie sú títo ľudia hlúpi? Sú najhlúpejší! Je to preto, lebo pravda o ľuďoch vyjde skôr či neskôr najavo. Po akej ceste s takýmto správaním kráčajú? Je to cesta farizejov. Sú pokrytci v nebezpečenstve? Týchto ľudí Boh nenávidí najviac zo všetkých, tak čo si myslíš, sú v nebezpečenstve? Všetci farizeji kráčajú cestou k zničeniu!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Keď človek dá svoje srdce Bohu, môže dosiahnuť pravdu) Z Božích slov som pochopila, že Boh chce, aby sme boli úprimnými ľuďmi, hovorili jednoducho a otvorene, neklamali ani nepodvádzali, a ak odhalíme skazenosť, dokázali o nej otvorene hovoriť, aby aj ostatní videli naše skutočné myšlienky. Takéto praktizovanie pravdy nás nebude unavovať a môžeme kráčať cestou spásy. Ale tí, ktorí sa vždy pretvarujú, skrývajú, zahaľujú a nedovolia ostatným vidieť ich stav, kráčajú nesprávnou cestou, stávajú sa len čoraz viac pokryteckými, a tak nikdy nevyriešia svoju skazenú povahu. To je cesta do záhuby. Pomyslela som na farizejov spred dvetisíc rokov. Navonok boli zbožní a trávili dni vysvetľovaním Písma v synagógach. Tiež zámerne stáli na križovatkách a modlili sa, aby si ľudia mysleli, že milujú Boha. Ale vôbec sa Boha nebáli, nestavali Ho nado všetko ani neposlúchali Božie prikázania. Keď sa Pán Ježiš zjavil a konal svoje dielo, jasne vedeli, že Jeho slová mali autoritu a moc a pochádzali od Boha, ale aby si udržali svoje postavenie a príjem, horlivo odporovali Božiemu dielu a odsudzovali ho a nakoniec Pána Ježiša ukrižovali. Videla som, že farizeji boli navonok zbožní, ale vo svojej podstate zákerní a prefíkaní. Boli to majstri v pretvárke a klamstve. Všetko, čo robili, bolo na to, aby klamali a manipulovali ľudí, okrádali ich o úctu a pobožnosť. Kráčali po ceste odporu voči Bohu. Nakoniec urazili Božiu povahu a boli Ním prekliati a potrestaní. Zamyslela som sa nad sebou. Len aby som mala dobrý obraz v srdciach ostatných a zachovala si tvár a postavenie, som skrývala svoju skazenosť a hovorila len o správaní, o ktorom sa hovorilo bežne. Tým som si nielen zachovala tvár, ale vytvárala som v ľuďoch dojem, že sa im otváram. Nebola som vari rovnaká podvodníčka ako farizeji? Keď som si to uvedomila, nahnalo mi to hrôzu. Už som v tom nemohla pokračovať. Musela som byť úprimným človekom podľa Božích požiadaviek.

Potom mi sestra poslala ďalší úryvok z Božieho slova. „V súčasnosti sa mnoho ľudí usiluje o pravdu a dokážu ju hľadať, keď ich niečo postihne. Ak chceš odstrániť nesprávne motívy a nenormálne stavy, ktoré v sebe máš, musíš hľadať pravdu, aby si to urobil. Na začiatku sa musíš naučiť otvoriť v duchovnom spoločenstve podľa Božích slov. Samozrejme, na otvorené duchovné spoločenstvo by si si mal vybrať správneho príjemcu – mal by si si vybrať prinajmenšom niekoho, kto miluje pravdu a prijíma ju, niekoho, koho ľudská prirodzenosť je lepšia než väčšiny ostatných, a kto je relatívne čestný a bezúhonný. Bolo by, samozrejme, lepšie, keby si si mohol vybrať niekoho, kto rozumie pravde a duchovným spoločenstvom s ním môžeš získať pomoc. Ak nájdeš takéhoto človeka, pri ktorom sa môžeš v duchovnom spoločenstve otvoriť a vyriešiť svoje ťažkosti, môže to byť účinné. Ak si vyberieš nesprávnu osobu, niekoho, kto nemiluje pravdu, len má dar alebo talent, vysmeje sa ti, bude tebou pohŕdať a poníži ťa. To by nebolo v tvoj prospech. Otvorenie a odhalenie samého seba je v jednom ohľade prístup, ktorý by sme mali uplatniť, keď prichádzame pred Boha a modlíme sa k Nemu; je to tiež spôsob, akým by sme mali byť v duchovnom spoločenstve o pravde s ostatnými. Nedrž veci v sebe mysliac si: ‚Mám motívy a ťažkosti. Môj vnútorný stav nie je dobrý – je negatívny. Nikomu to nepoviem. Jednoducho to v sebe budem držať.‘ Ak vždy v sebe dusíš veci bez toho, aby si ich riešil, budeš ešte negatívnejší a tvoj stav sa bude naďalej zhoršovať. Nebudeš ochotný modliť sa k Bohu a to je ťažké zvrátiť. A tak bez ohľadu na svoj stav, nehľadiac na to, či si negatívny alebo si v ťažkostiach, nehľadiac na svoju osobnú motiváciu alebo plány, bez ohľadu na to, čo si skúmaním zistil alebo si si uvedomil, musíš sa naučiť otvoriť sa a byť v duchovnom spoločenstve, a keď si v duchovnom spoločenstve, Duch Svätý koná dielo. A ako ho koná? Osvecuje a osvetľuje ťa a umožňuje ti vidieť závažnosť problému a vnímať jeho koreň a podstatu, potom ti umožní porozumieť pravde a Jeho vôli a po troške ti dovolí vidieť cestu praktizovania a vstúpiť do pravdy-reality. Keď človek dokáže byť otvorene v duchovnom spoločenstve, znamená to, že má čestný postoj k pravde. To, či je človek čestný, sa určuje podľa jeho postoja k pravde.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Po prečítaní Božieho slova so mnou moja sestra viedla duchovné spoločenstvo: „Ak chceme vyriešiť naše nesprávne stavy, musíme byť úprimní a otvárať svoje srdcia v spoločenstve s ostatnými. Ak sa vždy budeme skrývať, zahaľovať a uzatvárať, ostaneme uväznení vo svojich nesprávnych stavoch, stratíme Božie vedenie a upadneme do temnoty. Ak je niekto napríklad chorý, nájde si lekára alebo sa opýta niekoho skúseného. Takto môže pochopiť svoj stav, dostať správne lieky a včas dostať chorobu pod kontrolu. Ale niektorí ľudia, hoci o svojej chorobe vedia, ju berú na ľahkú váhu a nechcú o nej rozprávať. Nakoniec sa im pre nedostatok včasnej liečby stav zhorší alebo im to môže ohroziť život. Ak chceme vyriešiť naše nesprávne stavy a ťažkosti, musíme byť v duchovnom spoločenstve otvorení a byť úprimnými ľuďmi. To je správny spôsob praktizovania.“ Vďaka sestrinmu duchovnému spoločenstvu o Božom slove som pochopila, že byť úprimným človekom a otvoriť sa je veľmi dôležité. Dlho som neverila v Boha a nerozumela pravde. Hoci som si svoju skazenú povahu uvedomovala, nevedela som ju vyriešiť. Mala by som praktizovať úprimnosť, rozprávať o svojom stave a hľadať pravdu. Iba takto by som mohla získať Božie vedenie a pomohlo by mi to aj vyriešiť svoju skazenú povahu. S polievaním nováčikov som začala len nedávno, tak bolo normálne, že som mnohému nerozumela. Keď som nerozumela, mala som sa otvoriť a spolu s bratmi a sestrami hľadať. Takto by som mohla postupne ovládať princípy svojej povinnosti a dobre si ju plniť. Potom som sa sestre zdôverila o svojom stave počas tohto obdobia a o mojich ťažkostiach v povinnosti. Nielenže mnou nepohŕdala, ale poslala mi Božie slovo a podelila sa so mnou o svoje skúsenosti, aby mi pomohla. S jej pomocou som získala poznatky o svojom stave a skazenosti, ktorú som prejavila, a cítila som veľký pocit šťastia a úľavy. Potom som vedome praktizovala úprimnosť a otvárala sa o svojom stave.

V jeden večer som viedla skupinové stretnutie. Vedúca zariadila, aby som ho viedla spolu s vedúcou skupiny. Táto sestra chápala pravdu lepšie než ja. Počas stretnutia efektívne viedla duchovné spoločenstvo a riešila problémy ostatných. Trochu som žiarlila. Obávala som sa, čo si o mne pomyslia ostatní. Budú si myslieť, že som horšia než ona? Po stretnutí sa ma vedúca spýtala, či mám nejaké myšlienky, s ktorými by som sa chcela podeliť. Vedela som, že by som mala byť úprimná, otvoriť sa tej sestre o svojej skazenosti a hľadať riešenie. Tak som jej povedala, čo som odhalila vo svojom srdci. Poslala mi Božie slovo a rozprávala mi o svojich skúsenostiach. Uvedomila som si, že som žiarlila na svoju sestru, pretože som si cenila postavenie, mala som arogantnú povahu a chcela som byť obdivovaná. Tiež som si uvedomila, že ak sa chcem zbaviť svojej žiarlivosti, musím sa viac modliť k Bohu, brať ohľad na prácu cirkvi a svoju povinnosť a klásť záujmy cirkvi na prvé miesto. Toto je v súlade s Božou vôľou. Zároveň som potrebovala vyriešiť svoje nedostatky a slabiny a priučiť sa zo silných stránok iných, aby som vyvážila svoje nedostatky. Takto by som mohla lepšie pochopiť pravdu. Bola som veľmi rada, keď som si to uvedomila. Skutočne som cítila, že keď sa otváram svojim bratom a sestrám, namiesto toho, aby mnou pohŕdali, mi všetci veľmi pomáhajú.

Po tejto skúsenosti cítim, aké je dôležité byť úprimným človekom. Len tým, že budeme úprimní a otvoríme sa, môžeme prijať dielo Ducha Svätého a pochopiť pravdu. Vidím tiež, že úprimnosť nám dokáže dať úľavu a slobodu a umožní nám žiť ako ľudia. Bohu vďaka!