Bolo to v júli roku 2006. Jedného dňa ma cestou na stretnutie s mojimi spolupracovníkmi náhle zatkli. V tú noc ma odviedli na tajné miesto na výsluch. Polícia u mňa našla potvrdenky o úhrade cirkevných peňazí, a tak sa striedali pri mojom vypočúvaní a tlačili na mňa, aby som im dala mená správcov cirkevných peňazí a vyšších vodcov. Neodpovedala som im, a tak ma zbičovali koženým opaskom, spútali mi zápästia a zavesili ma na železnú reťaz. Takto ma mučili týždeň. Trápil ma smäd aj hlad a bola som na konci svojich síl. V istom momente som stratila vedomie. Keď som sa prebrala, nebola som si istá, čo mi dali piť, ale v ústach som mala čudnú chuť, dusilo ma a po celom tele som mala ostré bolesti. Moje telo sa vtedy dostalo na hranu toho, čo dokázalo zniesť, a ja som nevedela, čo mi budú robiť ďalej. Veľmi som sa bála. Bála som sa, že nevydržím mučenie a stanem sa judášom. V srdci som sa vrúcne modlila k Bohu a prosila som Ho o pomoc, aby som si pevne stála za svojím svedectvom. Keď policajti videli, že som nezapredala cirkevných vodcov ani neprezradila, kde sú peniaze, hoci ma takto mučili, zmenili taktiku a začali využívať moje city k rodine, aby ma nalákali, a vraveli: „Nebola si doma už niekoľko rokov. Svojej rodine a deťom určite veľmi chýbaš. Kde sú cirkevné peniaze? Ak nám všetko povieš, pustíme ťa domov.“ Vytiahli aj nejakú hotovosť a tvrdili, že už zistili, kto mal cirkevné peniaze v úschove. Keď som to počula, pomyslela som si: „Keďže peniaze už zhabali, je úplne jedno, či im to poviem alebo nie. Ak im niečo poviem, možno ma už nebudú mučiť.“ Povedala som im o jednej z rodín, ktorá uschovala cirkevné peniaze, a oni ma prinútili, aby som ich tam zaviedla, aby mohli tieto peniaze zobrať. Až vtedy som si uvedomila, že som sa chytila do ich pasce. V tom čase som už vydržala všetko, čo som dokázala zniesť. Pomyslela som si: „Už som zapredala rodinu, ktorá má na starosti úschovu peňazí. Ak ich tam nevezmem, určite ma budú mučiť ďalej. Navyše, od môjho zatknutia uplynul už týždeň a cirkevné peniaze sa mohli presunúť.“ V tejto chvíli zlého úsudku som zaviedla políciu do domu rodiny, ktorá peniaze ukrývala. Keď sa cirkev dozvedela o mojom zatknutí, cirkevné peniaze sa okamžite presunuli. Brata z rodiny, ktorá uschovávala peniaze, takmer zatkli, ale pod Božou ochranou policajnej razii unikol. Keďže cirkevné peniaze sa nenašli, polícia ma svojvoľne odsúdila na jeden rok a deväť mesiacov väzenia.

Každý deň, ktorý som strávila vo väzení, bol plný utrpenia a bolesti, a to najmä keď som myslela na tieto Božie slová: „Voči tým, ktorí Mi v časoch súženia nepreukázali ani najmenší prejav vernosti, už nebudem milosrdný, lebo Moje milosrdenstvo siaha len do určitej miery. Okrem toho nemám rád nikoho, kto Ma raz zradil, a už vôbec nechcem mať nič spoločné s tými, ktorí dokážu zapredať záujmy svojich priateľov. To je Moja povaha, bez ohľadu na to, o akého človeka ide.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Priprav si dostatok dobrých skutkov pre svoj konečný osud) Veľmi dobre som vedela, že zapredaním brata som sa stala judášom. Urazila som Božiu povahu a spáchala neodpustiteľný hriech. Keď som na to pomyslela, srdce ma veľmi bolelo. Zradila som Boha a On ma určite nespasí. Mohol to byť úplný koniec môjho obdobia viery v Boha. Odvtedy som bola veľmi skľúčená a každý deň som trávila v bolesti. Moje srdce trpelo a mala som pocit, že mŕtvej by mi bolo lepšie. Čakala som len na smrť vo viere, že tá ma oslobodí. Hoci som sa stále modlila k Bohu, vždy, keď som si spomenula na svoj priestupok, cítila som, že Boh ma už nebude chcieť, a myslela som si, že nie som hodná predstúpiť pred Neho. Dva roky po mojom prepustení z väzenia ma našli bratia a sestry. Keď videli, že mám určité sebapoznanie, dovolili mi obnoviť cirkevný život a zverili mi aj povinnosť. Bola som veľmi dojatá a myslela som si, že Boh mi dáva šancu na pokánie. O to viac som mala pocit, že som Jeho dlžníčka. Modlila som sa k Bohu a po tvári mi stekali horké slzy: „Bože, naozaj nie som hodná predstúpiť pred Teba. Keď som čelila okolnostiam, nepodala som vôbec žiadne svedectvo. Zapredala som brata a stala sa judášom, znamením hanby. Dnes si mi dal šancu vrátiť sa do cirkvi a konať svoju povinnosť a ja vidím Tvoje milosrdenstvo.“ Vo svojom srdci som si tajne predsavzala, že budem svedomito konať svoju povinnosť, odčiním svoj priestupok a odplatím Božiu lásku. Neskôr, bez ohľadu na to, akú povinnosť mi cirkev zverila, vždy som spolupracovala s plným nasadením. Bez ohľadu na nepriaznivé okolnosti, s ktorými som sa stretávala, nenechala som sa týmito ťažkosťami zlomiť. Bola som odhodlaná urobiť všetko, čo bude v mojich silách, aby som svoj priestupok napravila.

Jedného dňa som sa dopočula, že Hua Chenovú zatkli a stala sa judášom. Zapredala mnoho vodcov, pracovníkov a rodín, čo strážili peniaze a potom ju vyčistili z cirkvi. Keď som to počula, pomyslela som na svoju vlastnú situáciu. Aj ja som zapredala ľudí, čo spôsobilo, že polícia takmer zhabala cirkevné peniaze a brat ukrývajúci peniaze sa preto nemohol vrátiť domov. Pomyslela som si, že podstata môjho zapredania brata bola rovnaká ako u Hua Chenovej, bola to obrovská škvrna. Boh by mi môj priestupok neodpustil. Teraz bola Hua Chenová vyčistená z cirkvi. Možno jedného dňa vyčistia a vyradia aj mňa. Keď som nad tým uvažovala, cítila som veľkú skľúčenosť. Hoci som si aj naďalej konala každú povinnosť, ktorú mi cirkev pridelila, nemala som už toľko energie, aby som sa vydávala Bohu ako v minulosti. Niekedy, keď som mala zaplatiť cenu a hľadať pravdu-princípy, nehľadala som ich. Uspokojila som sa len s tým, že som vykonala prácu predpísaným spôsobom a poskytovala nejakú službu. Neuvažovala som ani nad tým, či moja práca dosahuje výsledky a spoliehala som sa len na minimálnu úroveň svedomia, aby som si svoju povinnosť udržala. Spomínam si, že v tom čase sa jedna sestra bála zatknutia a neodvažovala sa vykonávať svoju povinnosť. Vedela som, že by som jej mala pomôcť a podporiť ju, ale keďže som zradila Boha, čo ma oprávňovalo dávať duchovné spoločenstvo iným? Nemala som náladu uvažovať o tom, ako v duchovnom spoločenstve dosahovať výsledky, a tak som len povrchne a bez záujmu hovorila čosi o poznatkoch z učenia. Vedela som, že pristupovať k svojej povinnosti s takýmto postojom nie je v súlade s Božím úmyslom a chcela som sa usilovať o zmenu svojho stavu. Keď som však pomyslela na ten obrovský priestupok, ktorého som sa dopustila, a na to, že nemám nádej na spásu, moje srdce sa cítilo vyčerpané a každý deň som trávila bezcieľne. Keď som pri vykonávaní svojej povinnosti odhalila skazené povahy, vedela som, že by som mala hľadať pravdu, aby som svoj problém vyriešila a že by to bolo prospešné pre moju prácu a pre môj vstup do života. No len čo som si spomenula na svoj neodpustiteľný priestupok a na to, ako by ma mohli z cirkvi vyčistiť, jednoducho som to nedokázala urobiť. Stačilo mi, že som si každý deň len dokončila svoju prácu, a nesústredila som sa na hľadanie pravdy, aby som vyriešila svoj stav. Neskôr som často mávala bolesti hlavy a vracali sa mi aj žalúdočné problémy. Spočiatku som svoj stav liečila správne, ale časom som sa z choroby nielenže nedokázala zotaviť, ale ešte sa mi priťažilo. Rozmýšľala som, či táto choroba nie je Božím trestom. V minulosti som zradila Boha, vďaka čomu ma zavrhol a znenávidel, a teraz som ochorela. Bola som si istá, že Boh ma nechce. Niekedy som vo svojej povinnosti neprinášala žiadne výsledky a myslela si, že Boh na mne nekoná svoje dielo. Bolo zbytočné, aby som sa naďalej usilovala o pravdu a vykonávala svoju povinnosť. Vždy, keď ma prepadli takéto myšlienky, moje srdce naplnil neopísateľný pocit rozrušenia. Úprimne som ľutovala, že som vtedy Boha zradila. Keby som dokázala vydržať o niečo dlhšie, nebola by som si pevne stála za svojím svedectvom? Prečo som zapredala brata? Nenávidela som sa za to, že som sa príliš starala o svoje telo a nemala srdce, ktoré by Boha naozaj chcelo. Keby som si vtedy pevne stála za svojím svedectvom, nemusela by som potom vari znášať tieto duchovné muky? Čím viac som o tom premýšľala, tým viac ma to rozrušovalo a často som žila v stave negativizmu.

Raz som svoj stav rozoberala s jednou sestrou a ona mi prečítala úryvok z Božích slov: „Existuje aj ďalšia príčina, prečo ľudia upadajú do pocitu depresie, a to, že sa im pred dosiahnutím plnoletosti alebo po tom, čo dospeli, prihodia určité špecifické veci, teda že sa dopustia nejakých priestupkov alebo urobia nejaké hlúpe, nezmyselné a nevedomé veci. Pre tieto priestupky, pre tieto hlúpe a neznalé veci, ktoré urobili, upadajú do depresie. Takáto depresia je odsúdením seba samého a zároveň sa pri nej istým spôsobom určí, o aký typ človeka ide. … Vždy keď počúvajú kázeň alebo duchovné spoločenstvo o pravde, táto depresia sa pomaly vkradne do ich mysle a do ich najvnútornejšieho srdca a oni začnú spytovať samých seba: ‚Dokážem to? Dokážem sa usilovať o pravdu? Dokážem dosiahnuť spásu? Aký typ človeka som? Vtedy som urobil tú vec, býval som takým typom človeka. Už ma nemožno spasiť? Spasí ma Boh aj tak?‘ Niektorí ľudia sa niekedy dokážu zbaviť pocitu depresie a prekonať ju. Svoju úprimnosť a všetku energiu, ktorú dokážu nazbierať, použijú na vykonávanie svojej povinnosti, záväzkov a zodpovednosti, a dokonca dokážu vložiť celé svoje srdce a myseľ do úsilia o pravdu a do rozjímania o Božích slovách, pričom svoju snahu vkladajú do Božích slov. V okamihu, keď sa vyskytne nejaká zvláštna situácia alebo okolnosť, sa ich však opäť zmocní pocit depresie a v hĺbke srdca sa opäť cítia obviňovaní. Pomyslia si: ‚Vtedy si urobil tú vec a býval si takým človekom. Môžeš dosiahnuť spásu? Má zmysel praktizovať pravdu? Čo si Boh myslí o tom, čo si urobil? Odpustí ti to, čo si urobil? Možno tento priestupok teraz napraviť zaplatením ceny?‘ Často si niečo vyčítajú a v hĺbke duše sa cítia obviňovaní, stále pochybujú a neustále sa umárajú otázkami. Nikdy nedokážu tento pocit depresie prekonať ani ho odvrhnúť a majú neustály pocit nepokoja z toho, že urobili niečo hanebné. Takže napriek tomu, že toľko rokov verili v Boha, akoby nikdy nepočúvali nič z toho, čo Boh povedal, ani tomu nerozumeli. Akoby nevedeli, či sa ich dosiahnutie spásy vôbec týka, či môžu byť oslobodení a vykúpení, alebo či sú spôsobilí prijať Boží súd a napomínanie a Jeho spásu. O žiadnej z týchto vecí nemajú ani potuchy. Keďže nedostávajú žiadne odpovede ani žiadny presný verdikt, hlboko vnútri sa cítia neustále deprimovaní. V hĺbke svojho srdca si zas a znova spomínajú na to, čo urobili, zas a znova si to prehrávajú v mysli, spomínajú si, ako sa to všetko začalo a ako sa to skončilo, pripomínajú si to všetko od začiatku do konca. Bez ohľadu na to, ako si to pamätajú, vždy sa cítia hriešne, a tak sa po celé tie roky neustále cítia touto záležitosťou deprimovaní. Dokonca aj keď konajú svoju povinnosť, aj keď majú na starosti určitú prácu, stále majú pocit, že nemajú nádej na spásu. Preto sa nikdy nepostavia k otázke usilovania sa o pravdu priamo a nepovažujú ju za niečo nanajvýš správne a dôležité. Veria, že na chybu, ktorú urobili, alebo na vec, ktorú vykonali v minulosti, sa väčšina ľudí pozerá zle alebo že ich ľudia môžu odsúdiť a opovrhovať nimi, alebo ich dokonca odsúdi Boh. Bez ohľadu na to, v akej etape je Božie dielo alebo koľko výrokov už Boh vyslovil, nikdy nečelia záležitosti usilovania sa o pravdu správnym spôsobom. Prečo je to tak? Nemajú odvahu prekonať svoju depresiu. To je konečný záver, ktorý tento typ ľudí vyvodí z toho, že niečo také zažili, a keďže nevyvodia správny záver, nedokážu svoju depresiu prekonať.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Tieto Božie slová boli úzko spojené s mojím stavom. Keď som počas týchto pár rokov počula, že niekoho vypudili za to, že je judáš, naozaj som si to vždy spájala so sebou. Verila som, že som ako taký judáš zapredala brata a previnila sa voči Bohu. Ako by ma mohol Boh ešte stále chcieť? Mala som ešte nejakú nádej na spásu? Len čo som na to pomyslela, prepadla som negativizmu. Hoci som si naoko konala svoju povinnosť, v skutočnosti som vo vnútri neniesla bremeno a ešte viac som mala pocit, že usilovanie sa o pravdu sa ma netýka. Vždy som sa radila mimo tých, ktorí sa usilovali o pravdu. Nemala som odvahu prijímať Božie slová vedenia, povzbudzovania a nabádania v presvedčení, že neboli vyslovené pre ľudí, ako som ja. Dokonca som sa cítila nehodná, keď som pred Bohom skladala prísahu, a ešte nehodnejšia prijať súd a napomínanie z Jeho slov. Najmä keď som sa dozvedela, že Hua Chenová bola judášom a že ju vyčistili, myslela som si, že ona a ja sme jedno a to isté. Chcela som si zachrániť vlastnú kožu, a tak som zapredala cirkevné peniaze a brata, čo malo za následok, že brata prenasledovali a nemohol sa vrátiť domov. Pre ochranu seba samej som na brata privolala takú veľkú pohromu. Bola som naozaj príliš sebecká a chýbala mi ľudská prirodzenosť! Prirodzenosť môjho konania bola rovnako hanebná ako u Judáša. Za to, čo som vykonala, mi Boh mohol urobiť čokoľvek. V skutočnosti, ak by ma poslal do pekla, nebolo by to prehnané. Boh však vôbec neprihliadal na môj priestupok a dal mi šancu žiť cirkevný život a konať svoju povinnosť. To, že som dnes mohla žiť a vykonávať svoju povinnosť, boli Božia milosť a Božie povznesenie. Mala som sa usilovať o pravdu, vyriešiť svoju skazenosť, kajať sa a dobre si konať svoju povinnosť. Stále som však bola zahľadená do svojho priestupku, čo ma znepokojovalo z hľadiska mojich vyhliadok a osudu. Žila som v stave skľúčenosti a negativizmu a pri plnení svojej povinnosti som bola čoraz pasívnejšia, čo mi spôsobovalo nielen straty v práci, ale zasahovalo aj do môjho vstupu do života. Prišla som o mnohé príležitosti získať pravdu. Po prečítaní tohto úryvku Božích slov som pocítila, že Boh so mnou hovorí tvárou v tvár. Nechcel, aby ľudia po spáchaní priestupku prepadli skľúčenosti. Chcel, aby ľudia dokázali nad sebou pouvažovať a naďalej sa usilovali vo svojom snažení. Bez ohľadu na čas sa človek nesmie vzdať úsilia o pravdu. Keď som videla, aká skutočná je Božia láska, rozhodla som sa hľadať pravdu a odvrhnúť okovy svojho negatívneho stavu.

Neskôr som si prečítala niekoľko Božích slov: „Ľudia veria v Boha, aby boli požehnaní, odmenení, korunovaní. Nie je toto v srdci každého človeka? Popravde je. Hoci o tom často nerozprávajú, a dokonca skrývajú svoju pohnútku a túžbu získať požehnania, táto túžba a pohnútka hlboko v ľudských srdciach bola vždy neochvejná. Bez ohľadu na to, v akom rozsahu rozumejú duchovnej teórii, aké majú skúsenosti alebo poznatky, akú povinnosť dokážu vykonať, koľko utrpenia znášajú alebo akú vysokú cenu platia, nikdy sa nevzdajú pohnútky získať požehnania, ktorú majú ukrytú hlboko vo svojich srdciach, a neustále potichu drú na jej naplnení. Nie je toto ukryté kdesi v hlbinách ľudských sŕdc? Ako by ste sa cítili bez tejto pohnútky získať požehnania? S akým postojom by ste si vykonávali svoju povinnosť a nasledovali Boha? Čo by sa z ľudí stalo, keby sa zbavili tejto pohnútky získavať požehnania, ktorú skrývajú vo svojich srdciach? Je možné, že z mnohých ľudí by sa stali negativisti a niektorí by nemali motiváciu plniť si povinnosti. Stratili by záujem o svoju vieru v Boha, ako keby sa ich duša rozplynula. Vyzerali by, akoby im vytrhli srdce z hrude. Preto hovorím, že pohnútka získať požehnania je niečo, čo je skryté hlboko v ľudských srdciach.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Šesť ukazovateľov rastu života) Pochopila som, že Boh odhaľuje, že všetci veriaci v Boha majú svoje vlastné skryté motívy. Všetko je to len pre získanie požehnaní. Keď sa ľuďom do toho zapletú vyhliadky a osud a oni nemôžu získať požehnania, myslia si, že veriť v Boha nemá zmysel, žijú v stave skľúčenosti a vo svojom srdci sa neusilujú. Toto je pomýlené úsilie človeka vo viere v Boha. Na základe Božích slov som nad sebou začala uvažovať: V čase, keď som prijala túto etapu Božieho diela, som sa vydávala Bohu a veľmi sa usilovala, aby som získala požehnania. Po zatknutí som zapredala brata a podľahla som priestupku, pretože som sa bála, že budem musieť znášať utrpenie a budú ma trýzniť až do smrti. Myslela som si, že som už navždy prišla o šancu byť spasená, a tak som žila v skľúčenosti a vyniesla nad sebou rozsudok. Keď som sa dostala z väzenia, bola som ochotná prijať akúkoľvek povinnosť, ktorú som konala, a podriadiť sa jej, ale len preto, aby som odčinila svoje hriechy a získala požehnania. Nebolo to skutočné pokánie. Len čo som si začala myslieť, že už nemôžem byť spasená a nezískam požehnania, prepadla ma taká negativita, že som nemala náladu konať svoju povinnosť. Pochopila som, že som si plnila svoju povinnosť len pre získanie požehnaní a že som s Bohom uzatvárala obchod. Bola som ako Pavol. Pavol kedysi robil všetko preto, aby nepodľahol Pánu Ježišovi. Chytal a prenasledoval Pánových učeníkov, no nakoniec ho zasiahlo jasné svetlo. Vtedy sa len priznal k svojim hriechom a neskôr, keď šíril evanjelium pre Pána, bolo to v snahe odčiniť ich. Ani jedno z toho nebolo pravým pokáním a zmenou. Nepoznal podstatu svojho odolávania Bohu a keď jeho práca priniesla nejaké výsledky, myslel si, že má kapitál, a to až natoľko, že otvorene uzavrel obchod s Bohom a povedal: „Je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti.“ (2 Tim 4, 8) Urazil Božiu povahu, Boh ho preklial a potrestal. Keď som uvažovala nad Božími slovami, nenávidela som sa ešte viac. Spáchala som niečo tak strašne zlé a ešte som s Bohom obchodovala! Určite som potratila rozum! Aj keby som v budúcnosti nedosiahla dobrý výsledok a konečný osud, bola by to Božia spravodlivosť. Bolo by to spôsobené mojím zlým konaním a zradou Boha. Pľuzgiere na mojich nohách sú z cesty, po ktorej som kráčala – musím žať to, čo som zasiala. Mala by som zaujať svoje miesto stvorenej bytosti a dobre konať svoju povinnosť, bez ohľadu na môj výsledok. Taký rozum by som mala mať a tak by som mala praktizovať. Predstúpila som pred Boha a modlila sa: „Bože! Verila som v Teba, aby som získala požehnania a odmeny. Zanechanie všetkého a vydávanie sa Ti som brala ako obchod, ktorý s Tebou robím. Musela som prísť o rozum! Keď má niekto psa, aj ten pes sa vie odvďačiť svojmu majiteľovi a chrániť dom. Ale ja… Polieval a zásoboval si ma toľkými pravdami a prejavoval si mi milosrdenstvo a toleranciu, ale ja som s Tebou len obchodovala. Keď som si myslela, že ma nečaká dobrý konečný osud, nechcelo sa mi svedomito vykonávať povinnosť. Som ešte horšia ako ten pes! Bože, som ochotná činiť pokánie. Bez ohľadu na to, aký bude môj výsledok v budúcnosti, budem oddane konať svoju povinnosť a nebudem viac v Teba veriť len preto, aby som získala požehnania.“

Potom som si prečítala ešte niekoľko Božích slov, ktoré mi priniesli určité poznanie Jeho spravodlivej povahy. Všemohúci Boh hovorí: „Väčšina ľudí sa určitým spôsobom previnila a pošpinila. Niektorí ľudia napríklad odolávali Bohu a hovorili rúhavé veci; niektorí ľudia odmietli Božie poverenie, nevykonávali svoju povinnosť a Boh ich zavrhol; niektorí ľudia zradili Boha, keď čelili pokušeniam; niektorí zradili Boha podpísaním ‚troch listov‘, keď ich zatkli; niektorí kradli obety; niektorí premrhali obety; niektorí často narúšali cirkevný život a spôsobovali škodu Božiemu vyvolenému ľudu; niektorí vytvorili tlupy a hrubo zaobchádzali s ostatnými, čím narobili v cirkvi neporiadok; niektorí často šírili predstavy a smrť, čím škodili bratom a sestrám; a niektorí sa venovali smilstvu a promiskuite a mali hrozný vplyv. Postačí, keď povieme, že každý má svoje priestupky a škvrny. Niektorí ľudia sú však schopní prijať pravdu a činiť pokánie, kým iní nie a skôr zomrú, než by sa kajali. S ľuďmi by sa teda malo zaobchádzať podľa ich prirodzenosti-podstaty a ich sústavného správania. Tí, ktorí dokážu činiť pokánie, sú tí, ktorí skutočne veria v Boha; no čo sa týka tých, ktorí nečinia skutočné pokánie, tí, ktorí by mali byť vyčistení a vypudení, tí budú vyčistení a vypudení. … Božie zaobchádzanie s každým človekom vychádza zo skutočnej situácie týkajúcej sa okolností a zázemia daného človeka, ako aj z jeho činov a správania a jeho prirodzenosti-podstaty. Boh nikdy nikomu neukrivdí. To je jedna stránka Božej spravodlivosti. … Božie zaobchádzanie s človekom nie je také jednoduché, ako si ľudia predstavujú. Keď je Jeho postoj k nejakému človeku postojom zhnusenia alebo znechutenia, alebo keď ide o to, čo tento človek v danom kontexte hovorí, Boh dobre rozumie jeho stavom. Je to preto, lebo Boh podrobne skúma srdce a podstatu človeka. Ľudia si vždy myslia: ‚Boh má len svoju božskosť. Je spravodlivý a od človeka nestrpí žiadne urážky. Neberie do úvahy ľudské ťažkosti a nestavia sa do kože ľudí. Ak by niekto odolával Bohu, Boh ho potrestá.‘ Takto sa veci vôbec nemajú. Ak niekto takto chápe Jeho spravodlivosť, Jeho dielo a Jeho zaobchádzanie s ľuďmi, veľmi sa mýli. Božie určenie výsledku každého človeka nie je založené na ľudských predstavách a fantázii, ale na Božej spravodlivej povahe. Boh každému odplatí podľa toho, čo urobil. Boh je spravodlivý a skôr či neskôr sa postará o to, aby boli všetci ľudia skrz-naskrz presvedčení.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že Boh zaobchádza s človekom podľa svojich princípov. On výsledok ľudí neurčuje na základe chvíľkového priestupku, ale skôr na základe súvislostí a prirodzenosti ľudského konania, a tiež toho, či je človek schopný prijať pravdu a skutočne sa kajať. To je Božia spravodlivosť. Keď som nad tým uvažovala, zrazu mi svitlo. Videla som, že v Božom zaobchádzaní s človekom nie je len spravodlivý súd, ale aj milosrdenstvo. Nemal na každého rovnaký meter. Keď som si spomenula, ako som zradila Boha, lebo moje telo bolo slabé, verila som, že ak som urobila niečo také, budem odsúdená a vyradená, a že bez ohľadu na to, ako by som sa kajala, je nemožné, aby ma spasil. Teraz sa zdalo, že som len nepochopila Božiu spravodlivú povahu. Je to ako keď sme ja aj Hua Chenová, zapredali záujmy Božieho domu, no mne cirkev dala druhú šancu konať svoju povinnosť. Vychádzalo to najmä zo súvislostí a prirodzenosti toho, ako som zapredala cirkev, prihliadajúc na konzistentnosť môjho správania pri vykonávaní povinnosti. Polícia ma vtedy mučila sedem dní a sedem nocí a moje telo to už nevydržalo. Neprekukla som rafinovaný plán satana a v slabej chvíli som Boha zradila. Nespôsobilo to veľké straty a potom som mala výčitky svedomia a opovrhovala som sama sebou. Považovalo sa to za vážny priestupok a Boží dom mi dal šancu činiť pokánie. Na druhú stranu, keď zatkli Hua Chenovú, polícia jej sotva položila zopár otázok a ona sa hneď podvolila zneužívajúcej moci veľkého červeného draka. Zapredala mnohých vodcov, pracovníkov a domácnosti, kde sa ukrývali knihy, čo viedlo k zatknutiu mnohých bratov a sestier a spôsobilo obrovské straty v práci cirkvi. Priestupok Hua Chenovej nebol dôsledkom slabej chvíľky – ona mala podstatu judáša. Cirkev ju vyčistila na základe prirodzenosti jej činov a dôsledkov, ktoré tieto činy priniesli. Bola to výlučne Božia spravodlivosť. Keď som toto pochopila, mala som isté vedomosti o Božej spravodlivej povahe a videla som, že Jeho povaha je krásna a dobrá. Predtým som sa mala pred Bohom na pozore a pochybovala som o Ňom, no teraz som ešte viac cítila, že som Jeho dlžníčkou. Rozhodla som sa kajať a zmeniť. Ak by ma ešte niekedy zatkli a prenasledovali, nezávisle od toho, akú bolesť by moje telo prežívalo, a dokonca aj keby som zomrela, stála by som si pevne za svojím svedectvom o Bohu a ponížila by som satana, pričom Boha by som už viac nezradila.

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová a naučila sa, ako zaobchádzať so svojím priestupkom. Všemohúci Boh hovorí: „A ako ti môže dať Boh rozhrešenie a odpustiť ti? To závisí od tvojho srdca. Ak sa naozaj vyspovedáš, naozaj uznáš svoju chybu a svoj problém, či už ide o priestupok, ktorý si spáchal, alebo hriech, zaujmeš postoj pravej spovede, pocítiš pravú nenávisť za to, čo si urobil, a naozaj sa zmeníš, aby si tú zlú vec už nikdy neurobil, potom jedného dňa získaš Božie rozhrešenie a odpustenie, teda Boh už nebude rozhodovať o tvojom konci na základe nevedomých, hlúpych a špinavých vecí, ktoré si urobil predtým. … Niektorí ľudia sa pýtajú: ‚Koľko sa musím modliť, než budem vedieť, že mi Boh odpustil?‘ Keď sa už nebudeš cítiť obviňovaný touto záležitosťou, keď už pre túto záležitosť nebudeš upadať do depresie, vtedy dosiahneš výsledky a ukáže sa, že Boh ti dal rozhrešenie. Keď ťa nikto, žiadna moc ani vonkajšia sila nebude môcť vyrušiť a keď ťa nebude obmedzovať žiadny človek, udalosť ani vec, vtedy dosiahneš výsledky. To je prvý krok, ktorý musíš urobiť. Druhý krok je, že kým budeš neustále úpenlivo prosiť Boha o rozhrešenie, mal by si aktívne hľadať princípy, ktoré by si mal nasledovať pri vykonávaní svojej povinnosti – len tak budeš môcť dobre vykonávať svoju povinnosť. Samozrejme, je to aj praktický úkon, praktický prejav a postoj, ktoré napravia tvoj priestupok a ktoré dokážu, že sa kajáš a že si sa obrátil; je to niečo, čo by si mal urobiť. Ako dobre vykonávaš svoju povinnosť, poverenie, ktoré ti Boh dáva? Pristupuješ k nemu s depresívnym postojom alebo s princípmi, ktorých nasledovanie od teba Boh vyžaduje? Ponúkaš svoju vernosť? Na základe čoho by ti mal Boh udeliť rozhrešenie? Dal si najavo si nejaké pokánie? Čo ukazuješ Bohu? Ak chceš dostať Božie rozhrešenie, musíš byť najprv úprimný: jednak musíš mať postoj úprimnej spovede a zároveň musíš priniesť svoju úprimnosť a dobre vykonávať svoju povinnosť, inak nie je o čom hovoriť. Ak dokážeš urobiť tieto dve veci, ak dokážeš pohnúť Bohom svojou úprimnosťou a dobrou vierou a necháš Ho, aby ťa zbavil hriechov, potom budeš ako ostatní ľudia. Boh sa na teba bude pozerať rovnako, ako sa pozerá na ostatných ľudí, bude s tebou zaobchádzať rovnako ako s ostatnými ľuďmi a bude ťa súdiť a napomínať, skúšať a zušľachťovať rovnako ako ostatných ľudí – nebude s tebou zaobchádzať nijako inak. Takto budeš mať nielen odhodlanie a túžbu usilovať sa o pravdu, ale Boh ťa tiež osvieti, povedie a postará sa o teba rovnakým spôsobom pri tvojom úsilí o pravdu. Samozrejme, keďže máš teraz úprimnú a skutočnú túžbu a úprimný postoj, Boh s tebou nebude zaobchádzať inak ako s ostatnými a, rovnako ako ostatní ľudia, budeš mať príležitosť dosiahnuť spásu. Rozumieš tomu, však? (Áno.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Keď som sa nad Božími slovami zamyslela, pochopila som, že bez ohľadu na to, akých priestupkov sa človek v minulosti dopustil, Boh chce, aby skutočne činil pokánie a zmenil sa. Ak človek urobí chybu, musí predstúpiť pred Boha a úprimne si svoje hriechy priznať. Potom sa musí držať svojej povinnosti, verne ju plniť a praktickými skutkami odčiniť svoje priestupky. Je to presne ako v prípade Dávida, ku ktorému Boh poslal proroka, aby k nemu prehovoril, pretože sa dopustil cudzoložstva, keď zhrešil s Uriášovou ženou. Dávid vedel, že sa dopustil hriechu, priznal ho a prejavil Bohu sebaľútosť. Vyplakal toľko sĺz, že posteľ v jeho izbe plávala, a keď dosiahol starobu, nedotkol by sa ani dievčiny, ktorá mu zohrievala prikrývky. Popri tom, okrem hlbokej ľútosti konal aj praktické činy, aby si plnil svoju povinnosť. Postavil svätý chrám a viedol Izraelitov k uctievaniu Boha Jahveho. Dávidov postoj k vlastnému priestupku nebola skľúčenosť. Skôr bol pozitívny a smeroval vpred. Dal sa na skutočné pokánie a zmenu. Bol tu aj Peter, ktorý Pána trikrát zaprel a prišiel o svoje svedectvo. Ani Peter neprepadol skľúčenosti. Namiesto toho sa pred Bohom úprimne priznal k svojim priestupkom a konal skutočné pokánie. Napokon sa pre Pána nechal ukrižovať dolu hlavou a tak podal svedectvo o svojej láske k Bohu. Musela som nasledovať príklad Dávida a Petra, pozitívne sa postaviť k svojmu priestupku, opustiť stav skľúčenosti a usilovať sa o skutočné pokánie a zmenu pred Bohom. Toto je praktizovanie a postoj, ktoré by som mala mať.

Neskôr som uvažovala, prečo som vtedy, keď ma zatkli, zradila Boha. Bolo to preto, že som príliš dbala na svoje telo a príliš som si cenila vlastný život. Spomenula som si, čo povedal Pán Ježiš: „Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre Mňa, zachráni si ho.“ (Lk 9, 24) To, či budem žiť, alebo zomriem, vlastne ovláda a riadi Boh. Aj keby ma polícia prenasledovala až na smrť, pokiaľ by som dokázala stáť si pevne za svojím svedectvom o Bohu, moja smrť by mala hodnotu a význam. Teraz, keď som zradila Boha, moje telo síce netrpelo, no znášala som utrpenie svojho srdca. Vždy, keď som si predstavila, ako som zapredal brata a cirkevné peniaze, bolo to také bolestivé, ako keby mi srdce prebodol nôž. Natrvalo ma to poškvrnilo a stalo sa to mojou nekonečnou bolesťou. V skutočnosti je telesné utrpenie dočasné a ak ho len znášate, pominie. Utrpenie srdca však trvá večne. Zachovala som si telo, no stratila som všetok pokoj a radosť. Žila som ako chodiaca mŕtvola. Myslela som na bratov a sestry vo väzení, ktorí si stáli pevne za svojím svedectvom. Hoci ich telo znášalo veľa utrpenia a niektorých polícia dokonca zbila na smrť, zomreli za spravodlivosť. Takáto smrť má hodnotu a význam a Boh ju schvaľuje a pamätá na ňu. Uvedomila som si, že to, prečo som zapredala cirkev, má ešte jeden aspekt: nerozpoznala som rafinovanú fintu polície. Keď povedali, že našli cirkevné peniaze, myslela som si, že keďže ich už zabavili, nezáleží na tom, či niečo poviem alebo nie. Myslela som, že keď prehovorím, prestanú ma mučiť. A tak som prišla o svoje svedectvo. V skutočnosti, bez ohľadu na to, či tie cirkevné peniaze našli, mala som držať jazyk za zubami. To, čo Boh chcel, bola moja vernosť a moje svedectvo. Keď som odhalila príčinu svojho zlyhania, dala som si predsavzatie: ak ma niekedy v budúcnosti opäť zatknú, nezapredám záujmy cirkvi ani keby to znamenalo smrť. Keď som sa zamyslela nad poslednými rokmi, vždy som sa tomuto problému vyhýbala. Nebola som ochotná čeliť realite a vyriešiť tento svoj problém. Aj keď som sa nenávidela, nikdy som sa skutočne nepoznala. Nevymanila som sa zo svojej skľúčenosti. Pod vedením Božích slov som konečne odstránila odcudzenie a nedorozumenia medzi mnou a Bohom. Teraz ma Boh obdaril milosťou a poveril ma povinnosťou polievať nováčikov. Ja by som mala na polievaní pracovať v súlade s princípmi, viesť svojich bratov a sestry k pochopeniu pravdy, zapusteniu koreňov na pravej ceste a príprave dobrých skutkov. Teraz som sa k svojmu previneniu mohla postaviť správne a už som viac Boha nechápala nesprávne ani sa pred ním nemala na pozore. Tiež som sa v duchovnom spoločenstve otvorila a zdieľala túto skúsenosť zlyhania s bratmi a sestrami, svedčiac o Božej spravodlivosti. Keď sme sa zhromažďovali v malých skupinkách, aktívne som hovorila v duchovnom spoločenstve a keď som vo svojej povinnosti narazila na problémy a ťažkosti, mohla som vedome hľadať pravdu a zamýšľať sa nad sebou. Po určitej dobe praktizovania sa môj stav jasne obrátil a pri vykonávaní mojej povinnosti ma viedol Boh. Keď som videla, že Boh ma pre môj priestupok neopustil a stále ma vedie a usmerňuje, uvedomila som si, že priestupok nie je tá najdesivejšia vec na svete. Pokiaľ sa človek úprimne kajá a dokáže praktizovať pravdu podľa princípov, môže získať Božiu milosť a Jeho vedenie. Presne ako hovorí Boh: „Božie milosrdenstvo a tolerancia nie sú výnimočné – pravé ľudské pokánie výnimočné je.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II) Za to, že môžem mať takéto poznanie a osobné skúsenosti, vďačím len Božiemu vedeniu! Sláva Bohu!