Keď som v roku 2022 pôsobil ako cirkevný vodca, moja arogancia, samospravodlivosť a svojvoľnosť ma viedli k tomu, že som vo všetkom chcel mať posledné slovo. Spôsobilo to, že brat, s ktorým som spolupracoval, bol obmedzovaný a narúšal cirkevnú prácu. Vyššie postavený vodca moju aroganciu, samospravodlivosť a úplné nasledovanie cesty antikrista odhalil, orezal ma za ne a nakoniec ma prepustil. Po svojom prepustení som sa cítil veľmi skormútený. Uvažoval som o tom, že som veril v Boha vyše dvadsať rokov a že to nebolo prvý raz, čo ma za moju aroganciu a samospravodlivosť prepustili, pričom som sa ani teraz veľmi nezmenil. Cítil som, že sa od tej chvíle musím vo svojich povinnostiach dobre správať a že už ďalej nesmiem byť takýto arogantný ani stále opakovať svoje staré chyby, inak už nikdy nedostanem ďalšiu príležitosť byť spasený. Až vďaka čítaniu Božích slov a uvažovaniu som si neskôr uvedomil, že som skutočne bol naozaj arogantný a samospravodlivý a pri spolupráci som sústavne obmedzoval svojho brata, ktorému som vnucoval vlastné želania a predstavy. Chcel som, aby ma poslúchal, a výsledkom bolo, že práca meškala. Ani napriek opakovaným orezaniam som nad sebou nikdy neuvažoval. Naozaj som nasledoval cestu antikrista. Cítil som k sebe hlbokú nenávisť a predsavzal som si, že už ďalej budem dobre a vytrvalo konať svoje povinnosti.

Po nejakom čase mi vodca vybavil, aby som pripravil podklady k vyčisteniu ľudí, a nechal ma spolupracovať so sestrou Li Xin. Spýtal sa ma, nakoľko som v tomto období uvažovania porozumel svojej arogantnej a namyslenej povahe, a chcel, aby som túto povinnosť konal na skúšobnú dobu, aby sa zistilo, ako sa veci majú. Keď som tie jeho slová začul, cítil som sa naozaj utrápene a premýšľal som: „Nie je snáď skúšobná doba len dočasná? Už niekoľkokrát som svoje povinnosti konal podľa svojej arogantnej povahy a akurát som tým narúšal a brzdil cirkevnú prácu. Ak svoje staré chyby zopakujem, môžem už naveky stratiť príležitosť konať svoje povinnosti a môj život viery v Boha sa načisto skončí. Tentoraz sa tej príležitosti musím chopiť, byť poslušný a urobiť všetko, čo sa odo mňa žiada. Nesmiem byť taký arogantný, samospravodlivý a agresívny ako predtým.“ Neskôr som si pri konaní povinností všimol, že Li Xin obmedzujú isté rodinné veci, že vo svojich povinnostiach nemá zmysel pre bremeno a že niektoré podklady, ktoré bolo treba pripraviť, neurobila včas, takže mi napadlo, že ju na to upozorním. Len čo som sa to však v duchovnom spoločenstve chystal prebrať, v mysli sa mi znova vynorili vodcove slová a spomenul som si, že už ma predtým prepustili za moju aroganciu, samospravodlivosť a svojvoľnosť, a preto, že som chcel mať vo všetkom posledné slovo, v dôsledku čoho som druhých obmedzil a narušil cirkevnú prácu. Ešte stále som túto povinnosť konal len na skúšku a vodca ma navyše nežiadal, aby som Li Xininu prácu preveril. Ak by som ju na jej problémy upozornil, nemyslela by si, že som príliš arogantný a prekračujem svoje hranice alebo že sa len po niekoľkých dňoch poslušnosti vraciam do starých koľají? S týmito myšlienkami som si radšej zahryzol do jazyka.

Vodca ma neskôr opakovane upozorňoval, že niektoré podklady, ktoré Li Xin pripravila, neboli úplné a že vinou predošlých nepresných hodnotení bolo treba nanovo zozbierať a pripraviť podklady istého pochybovača, čo zdržiavalo pokrok. Cítil som sa naozaj previnilo. Ak by som sa s Li Xin porozprával v duchovnom spoločenstve a včas ju na to upozornil, tak by sa to nestalo. Pri tomto pocite viny som natrafil na dva úryvky z Božích slov: „Za normálnych okolností by ľudia po mnohých rokoch viery v Boha a po prežití mnohých neúspechov a zlyhaní a tiež po Božom zjavení a Jeho orezávaní mali o sebe uvažovať a spoznávať sa prostredníctvom lekcií z týchto neúspechov, hľadať pravdu na riešenie problémov a nájsť dôvody svojich neúspechov a pošmyknutí v Božích slovách, ako aj cestu praktizovania, ktorou by sa mali uberať. Antikristi to však nerobia. Po početných pošmyknutiach a zlyhaniach sa ich správanie stupňuje, ich pochybnosti o Bohu pribúdajú a sú čoraz vážnejšie, ich podrobné skúmanie Boha sa stále zintenzívňuje, ich podozrenie voči Bohu sa prehlbuje a ich srdce sa rovnako napĺňa ostražitosťou voči Bohu. Ich ostražitosť je plná sťažností, hnevu, vzdoru a pobúrenia a dokonca sa u nich postupne objavuje odmietanie, súdenie a odsudzovanie Boha. Nie sú vari v čoraz väčšom nebezpečenstve?“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Piaty exkurz: Zhrnutie charakteru antikristov a ich povahy-podstaty (Druhá časť)) „Súdiac podľa toho, aký postoj majú antikristi voči Bohu, voči prostrediam a ľuďom, udalostiam a veciam usporiadaným Bohom, voči tomu, ako ich Boh zjavuje a disciplinuje a tak ďalej, majú najmenší úmysel hľadať pravdu? Majú čo i len najmenší úmysel podriadiť sa Bohu? Majú čo i len najmenšiu vieru v to, že toto všetko nie je náhodné, ale že je to skôr riadené Božou zvrchovanosťou? Majú toto pochopenie a povedomie? Očividne nie. Dá sa povedať, že koreň ich ostražitosti pochádza z ich pochybností o Bohu. Dá sa povedať, že koreň ich podozrenia voči Bohu tiež pochádza z ich pochybností o Bohu. Výsledky, ktoré prináša ich podrobné skúmanie Boha, vedú k tomu, že sú voči Bohu podozrievavejší a zároveň ostražitejší. Súdiac podľa rôznych myšlienok a názorov vychádzajúcich z myslenia antikristov, ako aj rôznych prístupov a správaní vytváraných pod nadvládou týchto myšlienok a názorov sú títo ľudia jednoducho nerozumní; nedokážu pochopiť pravdu, nevedia si vypestovať skutočnú vieru v Boha, nedokážu dôkladne veriť v existenciu Boha a uznať ju a nedokážu veriť a uznať, že Boh je zvrchovaným nad celým stvorením, že je zvrchovaným nad všetkým. To všetko je spôsobené ich podlou povahou-podstatou.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Piaty exkurz: Zhrnutie charakteru antikristov a ich povahy-podstaty (Druhá časť)) Zoči-voči odhaleniu v Božích slovách som sa cítil skutočne súdený. Vari nebolo to, čo Boh odhalil, presne môj stav? Už od svojho prepustenia som žil v stave ostražitosti a mylného chápania. Veril som, že ma už niekoľkokrát prepustili pre moju aroganciu, samospravodlivosť a svojvoľné konanie. Myslel som si, že som sa ani po vyše dvadsiatich rokoch viery v Boha veľmi nezmenil, že som ešte stále žil podľa svojej arogantnej povahy a že ak aj naďalej nezažijem reálnu zmenu, budem nadobro zjavený a vyradený bez jedinej príležitosti konať svoje povinnosti. Keď som začul vodcove slová, že mi moju povinnosť dovolí konať len na skúšobnú dobu, naplnilo ma ešte väčšie podozrenie a ostražitosť, takže som sa v snahe predísť ďalšiemu zjaveniu a vyradeniu celkom uzavrel do seba a každý deň som žil v strachu a obozretnosti. A keď som zbadal, že sestra, s ktorou spolupracujem, koná svoje povinnosti povrchne a bez zmyslu pre bremeno, vedel som, že by som na jej problémy mal upozorniť a chrániť tak cirkevnú prácu, no bál som sa, že si pomyslí, že som arogantný a že sa už po niekoľkých dňoch od začiatku svojich povinností vraciam do starých koľají, a tak som nad tým prižmúril oči. Nakoniec som tým uškodil práci. Až z Božích slov som pochopil, že keď antikristov po niekoľkých zlyhaniach a pádoch zjavia, nielenže nad sebou nedokážu uvažovať, no navyše sa aj ešte viac stránia Boha. Boja sa, že ich aj ten najmenší chybný krok pripraví o budúcnosť a osud, a stále si preto pred Bohom dávajú pozor. Ako sa táto povaha, ktorú som zjavoval, líšila od povahy antikrista? Uvažoval som o tom, ako moja arogancia, samospravodlivosť a odmietanie pravdy spôsobili veľkú škodu cirkevnej práci. Práve v jej záujme ma vodca upozorňoval a nabádal, aby som viac uvažoval nad svojimi osudovými chybami, nech sa môžem poučiť zo svojich zlyhaní a prestať žiť podľa svojej arogantnej povahy. Bola to Božia láska. No ja som bol namiesto toho, aby som to od Boha prijal, podozrievavý a pochybovačný. Uvidel som, že som naozaj nečestný a podlý!

Neskôr som si prečítal jeden úryvok z Božích slov: „Antikristi nikdy nedodržiavajú opatrenia Božieho domu a svoju povinnosť, slávu, zisk a postavenie vždy úzko spájajú s nádejou na získanie požehnaní a svojho budúceho konečného osudu, akoby po strate svojej povesti a postavenia nemali nádej na získanie požehnaní a odmien, čo im pripadá, akoby prišli o svoje životy. Myslia si: ‚Musím byť opatrný, nesmiem byť ľahkovážny! Boží dom, bratia a sestry, vodcovia a pracovníci, ba dokonca ani boh nie sú tými, na ktorých sa dá spoľahnúť. Nemôžem dôverovať nikomu z nich. Osoba, na ktorú sa môžeš najviac spoľahnúť a ktorá si dôveru najviac zaslúži, si ty sám. Ak si pre seba nič neplánuješ, kto sa potom o teba postará? Kto bude uvažovať o tvojej budúcnosti? Kto bude uvažovať o tom, či dostaneš požehnania? Preto si musím vo vlastnom záujme robiť starostlivé plány a výpočty. Nemôžem robiť chyby ani byť čo i len trochu nepozorný, pretože čo urobím, ak sa ma niekto pokúsi využiť?‘ Preto sa chránia pred vodcami a pracovníkmi Božieho domu v obave, že ich niekto rozlíši alebo zistí, akí sú, a potom budú prepustení a ich sen o požehnaniach sa rozplynie. Myslia si, že si musia udržať svoju povesť a postavenie, aby mali nádej na získanie požehnaní. Antikrist považuje požehnanie za väčšiu vec než je nebo a život, za dôležitejšiu než usilovanie sa o pravdu, zmena povahy alebo osobná spása a dôležitejšiu než dobre konať svoju povinnosť a byť stvorenou bytosťou, ktorá zodpovedá norme. Myslí si, že byť stvorenou bytosťou zodpovedajúcou norme, ktorá dobre koná svoju povinnosť a je spasená, sú všetko malichernosti, ktoré sotva stoja za zmienku alebo komentár, zatiaľ čo získanie požehnaní je jediná vec v celom ich živote, na ktorú nemožno nikdy zabudnúť. S čímkoľvek sa stretne, nech je to akékoľvek veľké či malé, spája to s požehnaním, je neuveriteľne opatrný a pozorný a vždy si necháva zadné dvierka.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Dvanásty bod) Vo svetle Božích slov som pochopil, že povaha, ktorú som zjavil, bola presne rovnaká ako povaha antikrista, ktorú odhalil Boh. Akúkoľvek povinnosť, ktorú som konal, som si stále spájal s dostávaním požehnaní, pričom som toto dostávanie považoval za rovnako dôležité ako život samotný. V každej situácii som sa najprv zaujímal o svoj vlastný výsledok a konečný osud. Po svojom prepustení a zjavení som nepredstúpil pred Boha, aby som uvažoval a pochopil sám seba, no radšej som sa pred Ním začal chrániť, mylne Ho chápal a zvažoval len vlastnú budúcnosť a konečný osud. Keď som znova konal svoje povinnosti, začal som mať ešte ťaživejšie myšlienky a v mysli som každú situáciu komplikoval, pretože som sa bál, že by aj jediný prešľap viedol k môjmu zjaveniu, zlému výsledku a konečnému osudu. A keď som videl, ako sestra Li Xin pre svoj zlý stav žije v negativite a odkladá svoje povinnosti, napriek tomu, že som vedel, že by som ju na jej problémy mal upozorňovať, pomáhať jej dobre robiť svoju prácu a chrániť tak prácu cirkvi, som prácu cirkvi zanedbal, pretože som sa obával, že v jej očiach budem arogantný, samospravodlivý a nezmenený. Žil som podľa satanského jedu „každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“, svoje povinnosti som konal iba preto, aby som získal požehnania a výhody, a svoju budúcnosť a konečný osud som považoval za dôležitejšie než čokoľvek iné. Nebral som žiaden ohľad na Božie úmysly ani na prácu cirkvi. Bol som ochotný robiť to, čo pre mňa bolo výhodné, no ak také niečo nebolo, nevšímal som si to ani len vtedy, keď som videl, ako to škodí cirkevnej práci. Bol som naozaj sebecký a opovrhnutiahodný! Spomenul som si na Pavla na ceste do Damašku. Po tom, čo ho Pán Ježiš zasiahol jasným svetlom, sa napriek svojmu priznaniu, že bol Jeho hlavným prenasledovateľom, nikdy skutočne nekajal. Ani v najmenšom neuvažoval a neporozumel svojej prirodzenosti-podstate odolávania Bohu, a aj keď naoko tvrdo pracoval a cestoval široko ďaleko, aby kázal evanjelium, jeho úmyslom bolo vyjednávať s Bohom o korunu a odmeny. Neboli moje názory na úsilie a cesta, po ktorej som kráčal, rovnaké ako tie Pavlove? Len som sa Boha snažil využiť a oklamať. Uvidel som, ako veľmi mi chýba ľudská prirodzenosť. Bol som ako oportunista a pochybovač, ktorý prenikol do Božieho domu, a ak by som svoje názory na úsilie nezmenil, nielenže by som sa nestretol s Božím schválením, ale aj napokon čelil Jeho trestu.

Potom som natrafil na jeden úryvok z Božích slov: „Boh niekedy použije určitú záležitosť, aby ťa zjavil alebo disciplinoval. Znamená to potom, že si bol vyradený? Znamená to, že prišiel tvoj koniec? Nie. … V skutočnosti v mnohých prípadoch pramenia obavy ľudí z ich vlastných sebeckých záujmov. Všeobecne povedané, je to strach, že nedosiahnu žiadny výsledok. Stále premýšľajú: ‚Čo ak ma Boh zjaví, vyradí a odmietne?‘ To je tvoj nesprávny výklad Boha; sú to len tvoje jednostranné dohady. Musíš prísť na to, aký je Boží úmysel. Keď zjavuje ľudí, nie je to preto, aby ich vyradil. Zjavuje ich preto, aby odhalil ich nedostatky, chyby a ich prirodzenosti-podstaty, aby spoznali sami seba a boli schopní pravého pokánia; z tohto dôvodu sú ľudia zjavovaní, aby mohli vo svojom živote rásť. Bez čistého pochopenia sú ľudia náchylní nesprávne interpretovať Boha a stávajú sa negatívnymi a slabými. Môžu dokonca podľahnúť zúfalstvu. V skutočnosti to, že ťa Boh zjaví, nemusí nevyhnutne znamenať, že budeš vyradený. Má ti to pomôcť spoznať tvoju vlastnú skazenosť a primäť ťa k pokániu. Keďže ľudia sú často vzdorovití a nehľadajú riešenie v pravde, keď odhalia skazenosť, Boh musí uplatňovať disciplínu. A tak niekedy zjavuje ľudí, odhaľuje ich škaredosť a úbohosť, aby spoznali samých seba, čo pomáha ich životu rásť. Zjavovanie ľudí má dva rôzne dôsledky: pre zlých ľudí zjavenie znamená, že sú vyradení. Pre tých, ktorí sú schopní prijať pravdu, je to pripomenutie a varovanie; sú prinútení zamyslieť sa nad sebou, pochopiť svoj skutočný stav a prestať byť svojhlaví a bezohľadní, pretože pokračovať takto by bolo nebezpečné. Takýmto zjavovaním ľudí sa im má pripomenúť, aby pri plnení svojich povinností neboli zmätení a nedbalí, nebrali veci vážne, neuspokojili sa len s niekoľkými výsledkami a nemysleli si, že svoje povinnosti splnili na prijateľnej úrovni, hoci v skutočnosti, v meradle Božích požiadaviek, zďaleka nedosahujú požadovanú úroveň, a napriek tomu sú stále spokojní a nazdávajú sa, že sa im darí. Za takýchto okolností bude Boh ľudí disciplinovať, varovať a upozorňovať. Niekedy Boh zjaví ich škaredosť – čo má zrejme slúžiť ako pripomienka. V takýchto chvíľach by si sa mal nad sebou zamyslieť: ak si takto plníš svoje povinnosti, je to nepostačujúce, je v tebe vzdorovitosť a príliš veľa negatívnych prvkov. Všetko, čo robíš, je povrchné, a ak sa stále nekajáš, mal by si byť potrestaný. Z času na čas, keď ťa Boh disciplinuje alebo ťa zjaví, nemusí to nevyhnutne znamenať, že budeš vyradený. K tejto záležitosti treba pristupovať správne. Aj keď budeš vyradený, mal by si to prijať, podriadiť sa tomu a poponáhľať sa, aby si sa zamyslel a činil pokánie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek môže dosiahnuť zmenu povahy len praktizovaním pravdy a podriadením sa Bohu) Po prečítaní Božích slov som sa cítil hlboko zahanbený a vinný. Už v minulosti som tieto Jeho slová čítal veľakrát. Neraz som hovoril o Božej spravodlivej povahe a tvrdil, že Boh zjavuje ľudí, aby ich spasil, pričom im umožňuje lepšie nad sebou uvažovať a porozumieť si. Keď však zjavili a prepustili mňa, upodozrieval som Ho z toho, že ma chce vyradiť, a nevidel som ani stopu Božej lásky a spásy. Hoci som naoko konal svoje povinnosti, moje srdce pred Ním ostávalo zatvorené. Uvažoval som nad svojimi rokmi viery. Pre moju arogantnú prirodzenosť ma zjavili a prepustili už mnohokrát, no Boh ma napriek tomu za moje priestupky nevyradil, ale radšej použil odhalenie a pomoc zo strany bratov a sestier, ako aj osvietenie a vedenie svojich slov, aby mi pomohol uvažovať, konať pokánie a zmeniť sa. A keď som trochu porozumel a dosiahol istú zmenu, dal mi ďalšiu príležitosť konať svoje povinnosti. Ak Boh naozaj určuje výsledky ľudí na základe skazeností, ktoré zjavujú, mal som byť už dávno potrestaný a nedožil by som sa tohto dňa. Aj moje nedávne prepustenie zavinilo len to, že som sa nedokázal usilovať o pravdu a kráčal po ceste antikrista, čo vážne narušilo prácu a prekážalo jej. Vyriešilo sa to podľa princípov a plne to zjavilo Božiu spravodlivosť. Ak by ma včas neprepustili, nakoniec by som vzhľadom na svoju arogantnú povahu napáchal veľa zla a čelil Božiemu trestu. Tento druh prepustenia bol naozaj Božou spásou a ochranou, pretože bez neho by som sa nikdy skutočne nezamýšľal a nepochopil sám seba ani by som nikdy neuvažoval o nesprávnej ceste, na ktorú som sa dal. Tak som si kľakol a modlil sa k Bohu: „Bože, už nechcem žiť v stave ostražitosti a mylného chápania. Chcem sa kajať a dobre konať svoje povinnosti a prosím Ťa len o to, aby si ma usmerňoval a viedol.“

Po modlitbe som si prečítal zopár Božích slov: „Bez ohľadu na to, aké sú vaše osobné myšlienky a názory, pokiaľ slepo určíte, že sú správne a že podľa nich treba veci robiť, je to arogancia a samospravodlivosť. Ak cítite, že nejaké vaše myšlienky alebo názory sú správne, ale nemáte úplnú vieru v seba samého, a ak si ich môžete potvrdiť skrz hľadanie a duchovné spoločenstvo, to je to, čo znamená nebyť samospravodlivý. Počkať na podporu a schválenie od všetkých a až potom konať je rozumný spôsob, ako robiť veci.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek môže mať s Bohom normálny vzťah, len keď pred Ním bude často žiť) „Ak si si istý, že si našiel problém, a v srdci chápeš, že ten problém treba vyriešiť, lebo inak sa práca zdrží, ale nie si schopný držať sa princípov a bojíš sa, že urazíš iných ľudí, o aký problém ide? Prečo by si sa mal báť dodržiavať princípy? Je to otázka so závažnou prirodzenosťou, ktorá sa dotýka toho, či miluješ pravdu a či máš zmysel pre spravodlivosť. Mal by si svoj názor vyjadriť, a to aj vtedy, keď nevieš, či je správny. Ak máš nejaký názor alebo nápad, mal by si ich predostrieť a nechať na ostatných, aby ho posúdili. Také konanie ti prinesie výhody a do určitej miery prispeje k vyriešeniu problému.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Na čo presne sa ľudia spoliehajú, aby žili?) Po dôkladnom premýšľaní nad Božími slovami som pochopil, že obmedzovať druhých a stavať sa do istej pozície na základe arogantnej povahy nie je to isté ako praktizovať pravdu na ochranu záujmov Božieho domu. Arogancia a samospravodlivosť zahŕňajú konanie, pri ktorom človek nehľadá pravdu-princípy, neustále lipne na vlastnom pohľade a neprijíma návrhy druhých, veľmi dobre vie, že sa jeho činy nezhodujú s pravdou, no predsa len chce, aby ho druhí počúvali, robí všetko podľa vlastných myšlienok a názorov a neberie ani najmenší ohľad na záujmy Božieho domu. To je arogancia, samospravodlivosť a úmysel robiť sa dôležitým. Napríklad ja som sa v pozícii vodcu vo všetkom staval do vedúcej úlohy. Nikdy som s druhými nespolupracoval, nediskutoval ani im nedovoľoval zasiahnuť, vždy som chcel, aby vyhoveli mojim nápadom a úmyslom, a nikdy som od svojich bratov a sestier neprijímal rozumné návrhy. To bola arogancia a samospravodlivosť. Ak zbadám, ako niekto robí niečo, čo porušuje princípy a prekáža cirkevnej práci, mal by som ho bez ohľadu na to, či je to moja zodpovednosť alebo osoba, na ktorú dohliadam, odhaliť a pomôcť mu. Tak vyzerá ochrana záujmov Božieho domu a prejavenie zmyslu pre spravodlivosť. V tom žiadna arogancia ani samospravodlivosť nie je. Boh sa pozerá na to, s akými úmyslami človek koná, a nezáleží na tom, či sa vodcovia na niečom dohodli. Pokiaľ sa isté veci týkajú cirkevnej práce a záujmov Božieho domu, sú ich všetci povinní chrániť. Práve takýto človek je naozaj súčasťou Božieho domu. Keď som si to uvedomil, s cieľom poukázať na Li Xinine problémy a pochopiť, akým ťažkostiam čelí vo svojich povinnostiach, som sa jej prihovoril v duchovnom spoločenstve, vďaka ktorému sa jej stav trocha zlepšil. Raz som si všimol, že Li Xin nesprávne zaradila určité podklady k vyčisteniu jedného pochybovača, a tak som nadhodil príslušné Božie slová a princípy, aby som sa s ňou v duchovnom spoločenstve porozprával. Po našom duchovnom spoločenstve sa jej niektoré z princípov podarilo pochopiť. Za svoje chápanie aj zmenu, ktorú som dosiahol, vďačím iba usmerňovaniu a vedeniu Božích slov. Bohu vďaka!