V júli roku 2014 ma zvolili za kazateľku. Ešte som vtedy nevedela rozlišovať a pri nahlasovaní oblastného vodcu som sa riadila sestrou, ku ktorej ma pridelili, čo v práci spôsobilo chaos. Vyšetrovanie neskôr jasne ukázalo, že oblastný vodca dokázal konať nejakú skutočnú prácu a že to bola táto sestra, ktorá sa uňho úmyselne snažila nájsť chyby, aby ho napadla a vyrušila prácu cirkvi. V tej chvíli som si uvedomila, že som bola zavádzaná, a zmocnil sa ma pocit, že som sa dopustila veľkého zla a vážneho priestupku. Aj keď mi cirkev predsa len dala príležitosť kajať sa, bála som sa, že spácham ďalšie priestupky a budem vyradená. Žila som pre ten strach v neustálom stave ostražitosti a nedokázala som zmeniť smer, a tak ma prepustili, pretože som vo svojich povinnostiach nebola dosť efektívna. Mala som vtedy pocit, že moje chápanie pravdy je plytké a v budúcnosti by tak bolo lepšie, ak by som neslúžila ako vodkyňa ani pracovníčka. Ak by som totiž spáchala vážne priestupky a bola vypudená, tak by moja šanca na spásu bola fuč. Myslela som si, že je trochu bezpečnejšie konať obyčajné povinnosti, pri ktorých by zodpovednosť za akékoľvek problémy niesli vodcovia a pracovníci a neohrozovalo by to moju možnosť dosiahnuť spásu. Nehľadala som vtedy pravdu, aby som tento problém vyriešila.

V októbri roku 2023 ma zvolili za oblastnú vodkyňu a ja som cítila určité obavy. Premýšľala som: „Budem dohliadať na prácu niekoľkých cirkví. Čo ak sa niečo vážne pokazí? Ako zvládnem niesť takú zodpovednosť? Nezničí to moju príležitosť dosiahnuť spásu, ak sa mojich priestupkov nazbiera viac?“ Svedomie mi však hovorilo, že som ako členka cirkvi v čase súženia, keď zatýkajú mnohých vodcov a pracovníkov, nemohla byť taká sebecká a vyhýbať sa svojej povinnosti iba preto, aby som ochránila svoje vlastné záujmy. A tak som sa aspoň na istý čas rozhodla spolupracovať v nádeji, že neskôr zvolia vhodnejšieho človeka, čo mi z tejto funkcie umožní odstúpiť. Po nejakom čase zapredal sestru Li Yun, ktorá so mnou pracovala, istý Judáš a ona sa už nemohla ukazovať a konať svoje povinnosti. Bolo toľko úloh, ktoré som musela zvládať sama. Obávala som sa, že ak by som odviedla zlú prácu, mohlo by to uškodiť práci cirkvi a spôsobiť, že budem páchať priestupky. V tom čase bolo treba vyriešiť jeden list s hlásením, no ja som sa bála robenia chýb a toho, že za ne možno budem niesť zodpovednosť a že to môže ovplyvniť moje vyhliadky a konečný osud. Li Yun som teda povedala, že to vyriešiť neviem, a požiadala ju, nech napíše list a dá si s tým rady sama. A hoci ma povzbudzovala, aby som sa cvičila v samostatnom riešení takýchto úloh, stále som si na to netrúfala a prenechala som jej ju. Behom ďalšej spolupráce s Li Yun som sa ujímala iba úloh, v ktorých som sa cítila sebaisto, zatiaľ čo som dôležitejšiu a náročnejšiu prácu posúvala jej. Bola tak pod tlakom a jej práca nepriniesla dobré výsledky. V novembri roku 2023 cirkev musela zvoliť dvoch nových vodcov a poprosila ma, aby som voľby viedla. Napadlo mi, že pri výbere a používaní ľudí treba vedieť rozlišovať. Čo ak ich neprezriem a vyberiem tých nesprávnych? Keď som predtým pôsobila ako kazateľka, vybrala som nesprávneho cirkevného vodcu, čo zdržalo vstup bratov a sestier do života. Už som jeden priestupok spáchala a naozaj som sa bála, že si opäť zvolím nesprávnych ľudí. Pomyslela som si: „Konám svoju povinnosť, aby som si pripravila dobré skutky. Nesmiem skončiť s plným záznamom priestupkov.“ Už len tá myšlienka ma vystavovala veľkému tlaku a v noci som nemohla spať. Premýšľala som: „Možno by som mohla poprosiť Li Yun, aby sa prestrojila a voľby viedla ona. Ak by sa potom niečo pokazilo, bolo by to na jej zodpovednosť a nie na mňa.“ Vedela som však, že Li Yunino bezpečie je v ohrození. Ak by sa ukázala, mohlo by to viesť k jej zatknutiu, čo by malo ešte horšie následky. Uvedomila som si, že to nemôžem spraviť a voľby skrátka budem musieť zorganizovať sama.

Neskôr som pochopila, že nie som v správnom stave a začala som nad sebou uvažovať. Prečo som sa tak bála preberania zodpovednosti? Modlila som sa k Bohu s prosbou, aby ma osvietil, nech svojim problémom porozumiem. Potom som narazila na tieto Božie slová: „Niektorí ľudia sa boja prevziať zodpovednosť pri vykonávaní svojej povinnosti. Ak im cirkev zadá prácu, ktorú majú urobiť, najprv zvážia, či si táto práca vyžaduje prevzatie zodpovednosti, a ak áno, tak tú prácu neprijmú. Ich podmienkami pre vykonávanie povinnosti je, po prvé, že to musí byť ľahká práca; po druhé, že nie je náročná ani únavná; a po tretie, že bez ohľadu na to, čo robia, nepreberajú žiadnu zodpovednosť. To je jediný druh povinnosti, ktorý na seba berú. Čo je to za človeka? Nie je to úlisný, nečestný človek? Nechce niesť ani tú najmenšiu zodpovednosť. Dokonca sa bojí, že lístie padajúce zo stromov mu rozbije lebku. Akú povinnosť môže takýto človek vykonávať? Aký úžitok by mohol mať v Božom dome? Práca v Božom dome súvisí s prácou boja proti satanovi, ako aj so šírením evanjelia o kráľovstve. Ktorá povinnosť nie je spojená so záväzkami? Povedali by ste, že byť vodcom nesie so sebou zodpovednosť? Nie sú jeho záväzky o to väčšie a nemusí niesť o to väčšiu zodpovednosť? Bez ohľadu na to, či kážeš evanjelium, svedčíš, natáčaš videá a tak ďalej – bez ohľadu na to, akú prácu vykonávaš –, pokiaľ sa týka pravdy-princípov, nesie so sebou záväzky. Ak je plnenie tvojej povinnosti bez princípov, ovplyvní to prácu Božieho domu, a ak sa bojíš prevziať zodpovednosť, potom nemôžeš vykonávať žiadnu povinnosť. Je niekto, kto sa bojí prevziať zodpovednosť pri vykonávaní svojej povinnosti, zbabelý alebo je problém v jeho povahe? Musíš to vedieť rozlíšiť. Faktom je, že nejde o otázku zbabelosti. Ako to, že tento človek je taký odvážny, keď túži po bohatstve alebo robí niečo vo vlastnom záujme? Podstúpil by akékoľvek riziko. No keď robí niečo pre cirkev, pre Boží dom, nepodstupuje žiadne riziko. Takíto ľudia sú sebeckí a odporní, najzradnejší zo všetkých. Každý, kto pri vykonávaní povinnosti nepreberá zodpovednosť, nie je ani trochu úprimný voči Bohu, nehovoriac o jeho vernosti. Aký druh človeka sa odváži prevziať zodpovednosť? Aký druh človeka má odvahu niesť ťažké bremeno? Niekto, kto sa ujme vedenia a smelo vykročí vpred v najzásadnejšej chvíli v diele Božieho domu a nebojí sa niesť veľkú zodpovednosť a znášať veľké útrapy, keď vidí dielo, ktoré je najdôležitejšie a rozhodujúce. To je niekto verný Bohu, Kristov dobrý vojak. Je to azda tak, že každý, kto sa bojí prevziať zodpovednosť za svoju povinnosť, to robí preto, lebo nerozumie pravde? Nie; je to problém v ich ľudskej prirodzenosti. Nemajú zmysel pre spravodlivosť ani zodpovednosť, sú to sebeckí a odporní ľudia, nie úprimní veriaci v Boha, a pravdu neprijímajú ani v najmenšom. Z tohto dôvodu nemôžu byť spasení. Veriaci v Boha musia zaplatiť veľkú cenu, aby získali pravdu, a pri jej praktizovaní narazia na mnohé prekážky. Musia zanechať veci, opustiť svoje telesné záujmy a znášať určité utrpenie. Až potom budú schopní uviesť pravdu do praxe. Môže teda človek, ktorý sa bojí prevziať zodpovednosť, praktizovať pravdu? Určite nemôže praktizovať pravdu, nieto ju ešte získať. Bojí sa praktizovať pravdu a toho, že utrpí stratu na svojich záujmoch; bojí sa poníženia, zneváženia a súdu a neodváži sa praktizovať pravdu. V dôsledku toho ju nemôže získať a bez ohľadu na to, koľko rokov verí v Boha, nemôže dosiahnuť Jeho spásu.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod (Prvá časť)) Keď som prečítala slová ako „sebecký“, „zradný“ a „je to problém v ich ľudskej prirodzenosti“, cítila som sa hlboko skľúčená a rozrušená. Uvedomila som si, že som tieto vlastnosti naozaj mala. Aj keď som sa role vodkyne ujala, neniesla som žiadne skutočné bremeno. Neustále som sa bála, že veci neurobím dobre a ponesiem za to zodpovednosť, pričom som mala strach, že páchaním priestupkov prídem o možnosť byť spasená. Uprednostňovala som teda úlohy, ktoré si nevyžadovali znášanie zodpovednosti, a zložitejšiu prácu som posúvala Li Yun. Lenže to najmä ja som mala na starosti riešenie listov s hláseniami, Aj keď som dobre nepoznala princípy, s vedením a pomocou od Li Yun som na niektorých úlohách bola schopná spolupracovať. Ibaže ja som sa bála zodpovednosti za akékoľvek možné chyby v procese, a tak som použila svoje nedostatočné chápanie ako výhovorku, prečo túto prácu hodiť na Li Yun. A to najmä počas cirkevných volieb, ktoré Li Yun nemohla viesť osobne kvôli vlastnej bezpečnosti. Bála som sa, že vyberiem nesprávnych ľudí, spácham priestupky a ohrozím svoje vyhliadky, a tak som chcela, aby voľby organizovala ona. Nebrala som ohľad na jej bezpečnosť ani na celkovú cirkevnú prácu. Vždy, keď prišlo na veci, ktoré si vyžadovali, aby som niesla zodpovednosť, tlačila som do nich iných, pretože som sa bála, že ak ich vyriešim zle, spácham priestupky, čo možno ovplyvní moje vyhliadky a konečný osud. Nebola som verná Bohu ani zodpovedná za svoje povinnosti. Bola som taká sebecká a opovrhnutiahodná! Presne ako odhaľuje Boh: „Nechce niesť ani tú najmenšiu zodpovednosť. Dokonca sa bojí, že lístie padajúce zo stromov mu rozbije lebku. Akú povinnosť môže takýto človek vykonávať?“ Presne tak. Naozaj som bola tým typom človeka. Ktokoľvek, kto je Bohu verný a má ľudskú prirodzenosť, by pri pohľade na to, že cirkevná práca potrebuje, aby ľudia spolupracovali, cítil morálnu povinnosť prevziať zodpovednosť a hľadať pravdu-princípy, aby si svoje povinnosti splnil. Lenže ja som ako členka Božieho domu vo svojej povinnosti nebrala ohľad na Božie úmysly a namiesto toho zvažovala, aká závažná je zodpovednosť, ktorú mám prevziať. Bola som príliš opatrná a obozretná a v snahe ochrániť samu seba som veľa úloh posunula Li Yun. Bola som naozaj sebecká a opovrhnutiahodná! Ak by som sa neobrátila, nevedela by som žiadnu povinnosť konať dobre a skončila by som ako naničhodníčka. Povedala som si, že už sa svojim povinnostiam nesmiem vyhýbať. Bez ohľadu na to, či rozumiem alebo nie, mala by som ich najprv prijať, hľadať princípy a snažiť sa ich vykonať čo najlepšie.

Koncom decembra 2023 cirkev potrebovala zvoliť nadriadených, ktorí by mali na starosti prácu na evanjeliu a polievaní. Znova som sa strachovala a premýšľala: „Kázanie evanjelia aj polievanie nováčikov sú v cirkvi rozhodujúce úlohy a ja tu tých jej členov veľmi nepoznám. Čo ak vyberiem nevhodných ľudí, ktorí prácu zdržia? Ako zvládnem niesť takú zodpovednosť?“ Uvedomila som si, že som opäť žila v stave ostražitosti a mylného chápania, a tak som sa pomodlila k Bohu s prosbou, aby ma viedol, nech porozumiem svojim problémom. Jedno ráno som si prečítala tieto Božie slová: „Antikristi vo svojom srdci prechovávajú tieto veci, ktoré sú všetky nepochopením, odporom, súdením a odolávaním voči Bohu. Chýba im akákoľvek znalosť Božieho diela. Pri skúmaní Božích slov, pri skúmaní Božej povahy, identity a podstaty dochádzajú k takýmto záverom. Antikristi tieto veci pochovávajú hlboko vo svojom srdci a napomínajú sami seba: ‚Opatrnosti nikdy nie je dosť; najlepšie je držať sa v úzadí; klinec, ktorý vytŕča, treba zatĺcť; a byť na vrchole znamená byť sám! Bez ohľadu na to, kedy, nikdy nebuď tým klincom, ktorý vytŕča, nikdy nelez príliš vysoko; čím vyššie vylezieš, tým tvrdšie dopadneš.‘ Neveria, že Božie slová sú pravdou, a neveria, že Božia povaha je spravodlivá a svätá. Na to všetko sa pozerajú cez ľudské predstavy a domnienky a k Božiemu dielu pristupujú s ľudským pohľadom, ľudskými myšlienkami a ľudskou ľstivosťou, pričom na vymedzenie Božej povahy, identity a podstaty používajú logiku a myslenie satana. Je zrejmé, že antikristi nielenže neprijímajú a neuznávajú Božiu povahu, identitu a podstatu; naopak, sú plní predstáv, odporu a vzdorovitosti voči Bohu a nemajú o Ňom ani štipku skutočného poznania. Definícia Božieho diela, Božej povahy a Božej lásky je pre antikristov otáznikom – pochybnosťou a sú vo vzťahu k nej plní skepsy a plní popierania a hanobenia; tak čo potom s Jeho identitou? Božia povaha predstavuje Božiu identitu; s takýmto pohľadom na Božiu povahu, aký majú oni, je ich pohľad na Božiu identitu samozrejmý – priame popieranie. To je podstata antikristov.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Desiaty bod (Šiesta časť)) „Niektorí ľudia neveria, že Boží dom môže zaobchádzať s ľuďmi spravodlivo. Neveria, že Boh vládne vo svojom dome a že tam vládne pravda. Veria, že bez ohľadu na to, akú povinnosť človek vykonáva, ak sa v nej vyskytne problém, Boží dom sa s týmto človekom okamžite vysporiada, zbaví ho práva vykonávať túto povinnosť, pošle ho preč alebo ho dokonca vyčistí z cirkvi. Naozaj fungujú veci takto? Určite nie. Boží dom zaobchádza s každým človekom podľa pravdy-princípov. Boh je spravodlivý vo svojom zaobchádzaní s každým človekom. Nepozerá sa len na to, ako sa človek správa v jednom konkrétnom prípade; pozerá sa na prirodzenosť-podstatu človeka, na jeho úmysly, na jeho postoj a najmä na to, či je človek schopný sebareflexie, keď urobí chybu, či má výčitky svedomia a či dokáže preniknúť do podstaty problému na základe Jeho slov, porozumieť pravde, nenávidieť seba samého a skutočne činiť pokánie. Ak niekomu chýba tento správny postoj a je úplne poškvrnený osobnými úmyslami, ak je plný ľstivých plánov a odhalení skazených pováh, a keď sa vyskytnú problémy, utieka sa k pretvárke, rafinovanosti a sebaospravedlňovaniu a tvrdohlavo odmieta uznať svoje činy, potom takýto človek nemôže byť spasený. Vôbec neprijíma pravdu a bol úplne zjavený. Ľudia, ktorí nie sú správni a nedokážu ani v najmenšom prijať pravdu, sú v podstate pochybovači a možno ich len vyradiť. … Ak sa vždy bojíš, že budeš vyradený, vždy sa vyhováraš, vždy sa ospravedlňuješ, je to problém. Ak dáš ostatným najavo, že ani v najmenšom neprijímaš pravdu a že si neprístupný rozumu, máš problém. Cirkev sa s tebou bude musieť vysporiadať. Ak vôbec neprijímaš pravdu pri vykonávaní svojej povinnosti a vždy sa bojíš, že budeš odhalený a vyradený, potom je tento tvoj strach poškvrnený ľudským úmyslom a skazenou satanskou povahou a podozrievavosťou, ostražitosťou a nepochopením. Ani jeden z týchto postojov by človek nemal mať.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Z Božích slov som pochopila, že antikristi neveria v Božiu spravodlivosť ani to, že Jeho domu vládne pravda. Veria, že s ich narastajúcou zodpovednosťou porastie aj počet priestupkov, ktoré spáchajú, a že sa tak zníži ich nádej na spásu. Neustále preto mylne rozumejú Bohu, majú sa pred Ním na pozore a nikdy svoje povinnosti nekonajú najlepšie, ako vedia. Chránia sa používaním filozofií pre svetské záležitosti a sú nesmierne sebeckí a zradní. Uvedomila som si, že aj ja som mala povahu antikrista. Verila som, že „čím vyšší je schod, tým tvrdší je pád“ a „opatrnosť je matkou bezpečia“, a vždy, keď ma zvolili za vodkyňu, som to chcela odmietnuť. Verila som, že ak by som ňou nebola, nespáchala by som veľké zlá a nebola ani ľahko zjavená a vyradená. Ešte aj teraz, keď som sa ňou stala, som svoju povinnosť konala obozretne a s maximálnou opatrnosťou, pretože som sa bála, že by všetky priestupky, ktoré spácham, ovplyvnili môj výsledok a konečný osud. Nemyslela som na to, ako si plniť povinnosť, a moja myseľ sa miesto toho zaplnila nečestnými myšlienkami. Vždy, keď si nejaké úlohy vyžadovali, aby som niesla zodpovednosť, podstrčila som ich Li Yun. Vo svojich povinnostiach som svoje srdce nikdy skutočne neodovzdala Bohu a držala som Ho v ňom na opačnom konci hlbokej priepasti, za ktorou som sa pred Ním neustále chránila. Vôbec som nerozumela Božej spravodlivej povahe. Boh sa vlastne ku každému správa férovo. Boží dom s každým zaobchádza podľa princípov. Nikoho neprepustí ani nevyradí pre letmý priestupok. Boh sa u človeka pozerá na jeho podstatu, na úmysly za jeho činmi a na jeho postoj k pravde. Ak niekto svojím konaním proti princípom narúša a vyrušuje prácu, stále odmieta prijať pravdu, keď sa s ním ostatní rozprávajú v duchovnom spoločenstve, a znovu a znovu škodí práci Božieho domu, tak ho treba prepustiť. Spomenula som si na niektorých antikristov a zlých ľudí, ktorých vypudili z cirkvi. Pri konaní svojich povinností sa neustále usilovali o slávu, zisk a postavenie, porušovali pracovné opatrenia a robili si veci po svojom. Dokonca sa s Bohom snažili súperiť o ľudí a ovládať Jeho vyvolených. Keď sa s nimi ostatní rozprávali v duchovnom spoločenstve a odhalili ich, nekajali sa, až ich cirkev nakoniec na základe princípov vypudila. To bola Božia spravodlivosť. Ak ktosi vo svojich povinnostiach spácha nejaké priestupky, pretože nerozumie pravde alebo má skazenú povahu, no dokáže prijať pravdu, uvažovať a spoznať sám seba, keď sa s ním ostatní rozprávajú v duchovnom spoločenstve, Boží dom mu dá možnosť kajať sa. Napríklad ako vtedy, keď som bola kazateľkou. Riadila som sa druhým človekom pri páchaní zlého skutku, pretože som nerozumela pravde. No keď som vďaka duchovnému spoločenstvu a pomoci ostatných sestier uznala svoje chyby, hlboko som svoje činy oľutovala a bola som ochotná kajať sa. Cirkev ma vtedy nevypudila a dokonca mi v mojej povinnosti dovolila pokračovať, čo mi ukázalo, že v Božom dome vládne pravda a spravodlivosť. Lenže ja som Boha pomýlene vnímala ako svetského kráľa, ktorý je nečestný a nespravodlivý a ktorý ľudí po tom, čo ich prichytí pri niečom zlom, odsúdi a potrestá. Neustále som o Ňom špekulovala a chránila som sa pred Ním, čím som sa Mu rúhala. Moja povaha bola naozaj podlá!

Spomenula som si na pravdu o tom, ako máme byť čestnými ľuďmi, o ktorú sa s nami Boh podelil v duchovnom spoločenstve, a tak som si tie Jeho slová vyhľadala, nech ich môžem prečítať. Všemohúci Boh hovorí: „Teším sa z tých, ktorí nepodozrievajú iných a mám rád tých, ktorí bez váhania prijímajú pravdu. Voči týmto dvom druhom ľudí prejavujem veľkú starostlivosť, pretože v Mojich očiach sú títo ľudia úprimní. Ak si nečestný, potom budeš obozretný a podozrievavý voči všetkým ľuďom a všetkým záležitostiam, a preto tvoja dôvera vo Mňa sa bude zakladať na podozrievaní. Takúto dôveru by som nemohol nikdy schváliť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Ako poznať Boha na zemi) „Plnenie povinnosti je v skutočnosti naplnením všetkého, čo je človeku vlastné, teda toho, čo je pre človeka možné. Vtedy je jeho povinnosť splnená. Ľudské nedostatky pri službe Bohu sa postupne zmenšujú tým, ako človek nadobúda skúsenosti a podrobuje sa súdu. Plneniu povinnosti to nebráni ani neovplyvňuje. Tí, ktorí prestanú Bohu slúžiť alebo sa vzdajú a ustúpia, pretože sa boja, že by ich služba Bohu mohla mať nedostatky, sú zo všetkých najzbabelejší. … Medzi povinnosťou človeka a tým, či dostane požehnania alebo ho postihne nešťastie, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a nemalo by závisieť od odmeny, podmienok alebo dôvodov. Len vtedy si človek plní svoju povinnosť. Dostať požehnania znamená, keď je niekto po tom, ako zakúsi súd, zdokonalený a teší sa z Božích požehnaní. Človeka postihne nešťastie vtedy, keď sa jeho povaha po zažití napomínania a súdu nezmení, a keď nezažije zdokonalenie, ale je potrestaný. No bez ohľadu na to, či stvorené bytosti dostanú požehnania alebo ich postihne nešťastie, majú konať svoju povinnosť, robiť to, čo musia a čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha. Nemal by si konať povinnosť len preto, aby si dostal požehnania, a nemal by si odmietať konať zo strachu, že ťa postihne nešťastie. Chcem vám povedať toto: Vykonávanie povinnosti je to, čo by mal človek robiť, a ak nie je schopný vykonávať svoju povinnosť, potom je to jeho vzdorovitosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) Myseľ sa mi po týchto Božích slovách naplnila hlbokými myšlienkami. Áno, Boh opakovane hovorí, že má rád čestných ľudí, ktorí vedia prijať pravdu, a neznáša tých nečestných. Za príklad, ktorý máme nasledovať, nám dáva Noema. Keď mu Boh prikázal postaviť archu, určite vtedy čelil ťažkostiam, pretože archu nikdy predtým nestaval. No on sa týmito výzvami nenechal obmedzovať ani nemal strach z možného trestu, ak by neodviedol dobrú prácu. Jednoducho prijal Božie poverenie, skutočne šiel hľadať materiály a pri každom stretnutí s ťažkosťami sa k Nemu modlil. Ak nejakú časť neurobil správne, zbúral ju a postavil ju nanovo. Archu postavil presne tak, ako to od neho vyžadoval Boh, až nakoniec vďaka svojej viere a podriadenosti voči Bohu dostal Jeho požehnania. Ako som tak nad sebou uvažovala, uvedomila som si, že som bola príliš nečestná. Pri konaní svojich povinností som sa neustále bála preberania zodpovednosti a znepokojovala páchaním priestupkov a stratou nádeje na spásu. Chýbal mi čestný prístup. Vlastne keď nad tým rozmýšľam, vzhľadom na moje skazené povahy a nedostatočné chápanie pravdy boli odchýlky v mojich povinnostiach neodvratné. Mala by som sa k tomu postaviť správne, zanalyzovať, kde som spravila chybu, pouvažovať nad sebou a porozumieť svojim skazeným povahám. Robila by som tým neustále pokroky a viedlo by to aj k zlepšeniu v mojich povinnostiach. Mala by som sa pri stretnutí s vecami, ktoré mi v mojich povinnostiach nie sú jasné, viac modliť a hľadať, diskutovať so sestrou, s ktorou spolupracujem, alebo sa obrátiť na vyšších vodcov. Nemala by som svoje povinnosti konať povrchne ani pred nimi utekať a vyhýbať sa im zo strachu pred zodpovednosťou. Napríklad ak pri výbere a používaní ľudí spočiatku niekoho zvolím podľa princípov, no on sa nakoniec ukáže ako nesprávny, potom to bude mať súvis s cestou, po ktorej kráča, a Boží dom mi to nebude klásť za vinu.

Neskôr som si uvedomila, že mám ďalší mylný názor. Zvykla som veriť, že sa u mňa v roli vodkyne s väčšou zodpovednosťou nazbiera aj viac priestupkov a že to nakoniec zmarí moju šancu na spásu. Myslela som si, že bude bezpečnejšie byť obyčajnou veriacou. Lenže je vlastne jedno, či je človek vodcom alebo nie. Ak sa neusiluje o pravdu a jeho skazené povahy ostanú nezmenené, je odsúdený na to, aby bol nakoniec zničený. Presne ako hovorí Všemohúci Boh: „Nezmeniť svoju povahu znamená byť nepriateľom Boha.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo) Mnohí z tých, ktorých vyradili z cirkvi, boli obyčajní veriaci. Niektorí z nich boli zjavení ako zlí ľudia či antikristi a iní zas ako pochybovači. A hoci nezastávali vysoké pozície, neboli za svoje narúšanie a vyrušovanie cirkevnej práce vyradení všetci rovnako? Tieto skutočnosti poukazujú na to, že zjavenie a vyradenie nemajú nič spoločné s tým, akú povinnosť človek koná, ale práve s tým, či sa usiluje o pravdu a či sa jeho povahy menia. Keď som si to všetko uvedomila, bola som ochotná napraviť svoj mylný názor a osvojiť si to správne zmýšľanie, aby som ako vodkyňa dobre konala svoju povinnosť. Neskôr som vybrala ľudí, ktorí mali byť zodpovední za prácu na evanjeliu a polievaní. Niektorých jednotlivcov som však nedokázala prečítať, a tak som to prebrala s Li Yun a aj s vyššie postavenými vodcami. Nakoniec sme zvolili tých správnych ľudí. Keď som upustila od svojej ostražitosti, spoliehala sa na Boha a konala svoju povinnosť podľa princípov, cítila som sa oveľa uvoľnenejšie.

Vďaka tejto skúsenosti som si uvedomila, že satanské filozofie ako „čím vyšší schod, tým tvrdší pád“ a „opatrnosť je matkou bezpečia“ sú mylné a kacírske myšlienky, ktoré ľudí kazia. Keďže som žila podľa takýchto názorov, bola som čoraz sebeckejšia a zradnejšia, neustále som bola pred Bohom ostražitá a nedokázala som sa ujať svojej povinnosti s pokojom v duši. Viedlo to nielen k duchovnému potláčaniu a bolesti, ale aj tomu, že som stratila príležitosti získať pravdu. No boli to práve Božie slová, ktoré ma osvietili a viedli, aby som porozumela svojej skazenej povahe, a ktoré mi do istej miery pomohli skutočne pochopiť Božiu spravodlivú povahu. Uvedomila som si, že všetko, čo Boh robí, robí pre našu spásu.