Narodila som sa do obyčajnej roľníckej rodiny. Moji rodičia sa živili pestovaním plodín. V našej dedine bola jedna bohatá rodina, ktorá mala krásny veľký dom. Deti mali často nové oblečenie a dobré jedlo. Dosť som im závidela. Myslela som si, že sa musím dobre učiť, v budúcnosti sa dostať na nejakú dobrú univerzitu a nájsť si skvelú prácu. Vtedy by som vyčnievala z davu a ostatní by mali o mne vysokú mienku a závideli by mi. Lenže v prvom ročníku strednej školy mi diagnostikovali systémový lupus erythematosus. Je to nevyliečiteľné reumatické autoimunitné ochorenie. Celý život je naň potrebné brať lieky. V tom čase som mala veľkú depresiu a nevedela som, prečo som ochorela. Všetku svoju energiu som vložila do štúdia. Moje známky často patrili k najlepším v triede a myslela som si, že ak sa dostanem na ideálnu univerzitu, dokážem zmeniť svoj osud. Nečakane, niečo vyše dvadsať dní pred skúškou kao-kchao som dostala vysokú horúčku, ktorá nechcela ustúpiť, a musela som zostať v nemocnici na ošetrenie, čo ovplyvnilo môj výkon na skúške. Nakoniec som sa nedostala na ideálnu univerzitu a išla som len na obyčajnú odbornú školu. Nebola som však ochotná poddať sa svojmu osudu a po nástupe na túto školu som sa zapísala do prípravného kurzu na skúšku na univerzitu. Po pol roku štúdia sa však moja choroba zhoršila. Mávala som zvýšenú teplotu, kĺby na rukách a nohách mi opúchali a boleli ma a bolo pre mňa náročné vyjsť po schodoch. Niekedy som nevládala niesť ani termosku. Nakoniec mi nezostávalo nič iné, len nechať školu a ísť domov. Moji priatelia v rovnakom veku boli zdraví a pracovali na naplnení svojich snov. Mohla som sa len pozrieť k nebesám a s povzdychom rozmýšľať: „Prečo je ku mne osud taký nespravodlivý? Prečo som do rúk dostala také zlé karty?“ Často som obviňovala všetkých a všetko a chvíľami som dokonca myslela na smrť. Keď som však videla, ako sa rodičia o mňa starajú, nemala som to srdce konať podľa týchto myšlienok. Mohla som len bezmocne počítať plynúce dni.

Neskôr som prijala dielo Všemohúceho Boha posledných dní. Celkom dobre som sa zotavila a mohla som žiť normálnym životom. Vodca zariadil, že sa budem starať o výrobu videí. V tom čase som bola dosť horlivá a aktívne som sa učila videoprodukciu. Neskôr ma povýšili na kontrolórku a bola som veľmi šťastná. Svoju povinnosť som konala ešte aktívnejšie. Občas som mala zvýšenú teplotu, ale v konaní svojej povinnosti som vytrvala. Vzhľadom na môj zdravotný stav vodca neskôr zariadil, aby som sa vrátila domov a tam konala všetky povinnosti, ktoré som mohla. Cítila som sa trochu stratená. Zdalo sa, že nikdy nebudem mať možnosť na kultiváciu a pomyslela som si: „Nie je to všetko pre túto strašnú chorobu? Naozaj mi nebol dopriaty dobrý osud.“ Potom som v cirkvi vykonávala povinnosti, ktoré súviseli s textmi. Často som uvažovala: „Robím len povinnosti súvisiace s textami, nemôžem vyniknúť ani byť stredobodom pozornosti.“ Bola som veľmi deprimovaná. Keď som videla, ako vodcovia často chodia na zhromaždenia na rôzne miesta, aby hovorili v duchovnom spoločenstve o Božích slovách a riešili problémy, a boli celkom pôsobiví a úspešní, pomyslela som si: „Keby som len mohla trochu viac rozumieť pravde a riešiť problémy so stavmi bratov a sestier, možno by si aj mňa všetci vybrali za vodkyňu.“ Takže vždy, keď som išla na zhromaždenie, venovala som pozornosť stavom bratov a sestier. Keď som sa vrátila domov, našla som nejaké Božie slová, o ktorých som potom na ďalšom zhromaždení v duchovnom spoločenstve hovorila s bratmi a sestrami. Samozrejme, pri pohľade na to, ako každý pozorne počúva moje duchovné spoločenstvo, som bola veľmi šťastná. Práve keď sa všetko uberalo správnym smerom, som cestou na zhromaždenie spadla z bicykla. Tak vážne som si zranila nohu, že som nevedela chodiť a musela som zostať doma a zotaviť sa. Bol som veľmi zmätená a rozmýšľala som: „V poslednom čase som bola vo svojej povinnosti dosť aktívna, ako sa mi zrazu mohlo niečo také stať? Prečo mám takú smolu?“ Ešte viac ma rozrušilo, že v cirkvi mali byť onedlho voľby; myslela som si, že by ma mohli zvoliť, ale vodca mi povedal: „Vodcovia sú zodpovední za všetku prácu cirkvi. Keďže tvoj zdravotný stav nie je dobrý, obávam sa, že by ťa to vyčerpalo. Bude pre teba lepšie, ak sa budeš naďalej držať textov.“ Keď som ho počúvala, akoby na mňa vyliali vedro studenej vody a srdce mi zmeravelo. Vyzeralo to tak, že byť vodkyňou mi proste nebolo súdené. Potom som už na zhromaždenia nechodila s takým elánom ako predtým. Nechcela som rozmýšľať o problémoch bratov a sestier. Nová vodkyňa Chen Fang, ktorú vtedy zvolili, mala toľko rokov ako ja a veľmi som jej závidela. Bola zdravá a mohli ju zvoliť za vodkyňu, zatiaľ čo ja som mohla konať len drobné povinnosti súvisiace s textami. V mysli som sa sťažovala a premýšľala: „Chcem sa usilovne vydať Bohu; prečo mám také slabé telo? Mám srdce, ale nemám silu. Naozaj mi nebol dopriaty dobrý osud.“ Cítila som sa stratená a pomyslela som si: „Aj keď nemôžem byť vodkyňou, ak dosiahnem nejaké úspechy pri textových povinnostiach, nebudú mať o mne bratia a sestry stále vysokú mienku?“ S touto myšlienkou na pamäti som horlivo kontrolovala rukopisy. No koncom roka ma noha už bolela tak, že som nemohla chodiť. Ukázalo sa, že to bola avaskulárna nekróza. Onedlho v cirkvi zatýkali a ja som nevedela vyjsť von a spojiť sa s bratmi a sestrami. Bola som mimoriadne deprimovaná a rozmýšľala som: „Ako ma mohol postihnúť taký zlý osud? V minulosti som chcela svoj osud zmeniť pomocou štúdia, nevyšlo to však podľa plánu. Myslela som si, že keď uverím v Boha, budem môcť mať dobrý osud, no veci sa stále nevyvíjali v môj prospech. Teraz je moja choroba vážna a pre nebezpečné okolnosti nemôžem konať svoju povinnosť. Deň, keď zažiarim, nikdy nepríde. Mojím osudom je trpieť!“ Celý deň som mala tvár zaliatu slzami a nevedela som, ako mám ďalej žiť. Vtedy mi tiež napadlo, že by som mohla písať články, no len čo som pomyslela na svoj osud a na to, že všetko moje úsilie by bolo márne, stratila som náladu písať a celý deň som bola depresívna.

Jedného dňa mi sestra, ktorá bývala neďaleko, priniesla nejaké Božie slová. Bola som Bohu veľmi vďačná a modlila som sa k Nemu: „Bože, ďakujem ti za Tvoje milosrdenstvo. V tomto období som žila v depresii. Myslela som si, že mám zlý osud, a tak som nehľadala pravdu ani sa nepoučila. Bože, som taká vzdorovitá!“ Neskôr som si prečítala dva úryvky Božích slov a do istej miery som porozumela svojmu stavu. Všemohúci Boh hovorí: „Hlavná príčina vzniku negatívneho pocitu depresie je u každého iná. Jeden druh ľudskej emócie, depresia, môže vzniknúť v dôsledku neustálej viery človeka vo svoj hrozný osud. Nie je to jedna príčina? (Je.) V mladosti žili ľudia na vidieku alebo v chudobnom kraji, ich rodiny živorili a okrem nejakého jednoduchého zariadenia nemali nič, čo by malo veľkú hodnotu. Mali možno jednu alebo dve súpravy oblečenia, ktoré museli nosiť, aj keď už bolo deravé, nikdy nemohli bežne jesť kvalitnú stravu a na mäso museli čakať do Nového roka alebo do sviatkov. Niekedy hladovali a nemali dosť ošatenia, ktoré by ich zahrialo, veľká misa plná mäsa bola nesplniteľným snom a ťažké bolo nájsť si čo i len kúsok ovocia. Keďže žili v takomto prostredí, mali pocit, že sú iní ako ostatní ľudia, ktorí bývali vo veľkomeste, mali majetných rodičov, mohli jesť a obliecť si čokoľvek, čo chceli, okamžite dostali všetko, čo si zažiadali, a boli všetkého znalí. Uvažovali: ‚Títo ľudia majú taký dobrý osud. Prečo je ten môj taký zlý?‘ Neustále chcú vyčnievať z davu a zmeniť svoj osud. Zmeniť svoj osud však nie je také ľahké. Keď sa človek narodí do takýchto podmienok, môže sa síce snažiť, no do akej miery ho môže zmeniť a zlepšiť? Keď dospeje, všade, kam sa v spoločnosti pohne, ho zastavia prekážky, nech ide kamkoľvek, všade ho šikanujú, a tak sa vždy cíti veľmi nešťastný. Rozmýšľa: ‚Prečo mám takú smolu? Prečo stále stretávam podlých ľudí? Keď som bol dieťa, život bol ťažký a bolo to proste tak. Teraz, keď som dospelý, je to stále rovnako zlé. Chcem vždy ukázať, čo dokážem, nikdy však nedostanem príležitosť. Ak ju nikdy nedostanem, tak nech. Chcem len tvrdo pracovať a zarábať dostatok peňazí, aby som mal dobrý život. Prečo nemôžem ani len to? Ako môže byť také náročné žiť dobrý život? Nemusím mať lepší život než všetci ostatní. Chcem žiť aspoň tak ako bežný obyvateľ mesta, aby mnou ľudia nepohŕdali a nebol som druhotriednym či treťotriednym občanom. Keď sa na mňa ľudia obrátia, nech aspoň nekričia „Hej ty, poď sem!“ Aby ma aspoň nazvali menom a oslovili ma s úctou. Nemôžem sa však tešiť ani z toho, že ma úctivo oslovia. Prečo je môj osud taký krutý? Kedy sa to skončí?‘ Keď takýto človek neveril v Boha, považoval svoj osud za krutý. Keď v Neho začal veriť a videl, že je to pravá cesta, pomyslel si: ‚Všetko to utrpenie predtým stálo za to. Celé to ovládal a učinil Boh a urobil to dobre. Keby som tak netrpel, nezačal by som v Neho veriť. Ak teraz, keď v Neho verím, dokážem prijať pravdu, môj osud by sa mal zmeniť k lepšiemu. Teraz môžem žiť rovnocenný život v cirkvi s mojimi bratmi a sestrami a ľudia ma nazývajú „bratom“ alebo „sestrou“ a oslovujú ma úctivo. Teraz si užívam pocit, že ma ostatní rešpektujú.‘ Zdá sa, že jeho osud sa zmenil, že už viac netrpí a nemá zlý osud. Keď začal veriť v Boha, rozhodol sa dobre vykonávať svoju povinnosť v Božom dome, získal schopnosť znášať ťažkosti a tvrdo pracovať, dokáže v ktorejkoľvek záležitosti strpieť viac než ktokoľvek iný a snaží sa získať uznanie a úctu väčšiny ľudí. Myslí si, že ho dokonca môžu zvoliť za cirkevného vodcu, niekoho, kto má niečo na starosti, alebo vedie tím. Nebude to prejav jeho úcty k predkom a svojej rodine? Nebude to potom znamenať, že zmenil svoj osud? Realita však nie je celkom podľa jeho želaní, začne klesať na duchu a uvažuje: ‚Roky som veril v Boha a veľmi dobre som vychádzal so svojimi bratmi a sestrami, ako je však možné, že vždy, keď nastane čas zvoliť si vodcu, niekoho, kto má niečo na starosti, alebo vedie tím, neprídem nikdy na rad? Je to preto, lebo vyzerám tak fádne, alebo som nepodával dosť dobrý výkon a nikto si ma nevšimol? Zakaždým, keď sa hlasuje, môžem mať iskierku nádeje a bol by som šťastný, keby ma vybrali hoci aj za vedúceho tímu. Mám veľký záujem splatiť Bohu svoj dlh, no pri každom hlasovaní zažijem sklamanie a zo všetkého ma vynechajú. Čo sa to deje? Bolo by možné, že naozaj dokážem byť len priemerným, obyčajným človekom, niekým, kto po celý svoj život nie je ničím výnimočný? Pri pohľade do svojho detstva, mladosti a stredného veku vidím, že táto cesta, po ktorej som kráčal, bola vždy taká priemerná a neurobil som nič pozoruhodné. Nejde o to, že nemám žiadne ambície alebo že mám príliš nedostatočnú kvalitu, a nie je to ani v tom, že nevynakladám dostatok úsilia alebo nedokážem znášať ťažkosti. Mám odhodlanie a ciele a dokonca možno povedať, že mám ambície. Tak prečo nemôžem nikdy vyčnievať z davu? Z konečnej analýzy vyplýva, že mám jednoducho zlý osud, som predurčený trpieť a Boh to pre mňa takto zariadil.‘ Čím viac sa tým zaoberá, tým horší sa mu zdá jeho osud. … Je jedno, čo sa takémuto človeku stane, vždy to pripisuje svojmu zlému osudu; neustále sa zaoberá myšlienkou na svoj zlý osud, snaží sa tomu hlbšie porozumieť a uznať to a ako o tom premýšľa, je ešte sklesnutejší. Keď pri vykonávaní svojej povinnosti urobí drobnú chybu, pomyslí si: ‚Och, ako môžem dobre plniť svoju povinnosť, keď mám taký zlý osud?‘ Keď na zhromaždeniach vedú jeho bratia a sestry duchovné spoločenstvo, dookola o tom premýšľa, no nerozumie tomu a myslí si: ‚Och, ako môžem veciam porozumieť, keď mám taký zlý osud?‘ Vždy keď vidí niekoho, kto rozpráva lepšie ako on, diskutuje o svojom porozumení jasnejším a osvetlenejším spôsobom než on, cíti sa ešte skľúčenejšie. Keď vidí niekoho, kto dokáže strpieť ťažkosti a zaplatiť cenu, kto vidí výsledky pri vykonávaní svojej povinnosti, bratia a sestry ho uznávajú a dosiahne povýšenie, je vo svojom srdci nešťastný. Pri pohľade na to, ako sa niekto stane vodcom alebo pracovníkom, sa cíti ešte skľúčenejšie, a pocit skľúčenosti sa ho zmocní dokonca aj vtedy, keď vidí niekoho, kto spieva a tancuje lepšie než on a on sa cíti horším než tento človek. Bez ohľadu na to, s akými ľuďmi, udalosťami alebo vecami sa stretne, alebo do akých situácií sa dostane, vždy na ne reaguje s týmto depresívnym pocitom. Dokonca aj keď vidí, že niekto má o niečo krajšie oblečenie alebo lepší účes, je vždy smutný a v srdci mu vzplanie žiarlivosť a závisť, až sa nakoniec vráti k spomínanej depresii.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (2)) „Keďže sa stále domnievajú, že majú zlý osud, upadajú napokon do zúfalstva, žijú bez akéhokoľvek skutočného cieľa, len jedia a spia a čakajú na smrť. Tým čoraz viac strácajú záujem o usilovanie sa o pravdu, o náležité vykonávanie svojej povinnosti, o dosiahnutie spásy a iných podobných Božích požiadaviek, ba dokonca tieto veci čoraz viac odmietajú a zavrhujú. Svoj zlý osud považujú za dôvod a základ toho, že sa neusilujú o pravdu a nemôžu dosiahnuť spásu ako samozrejmosť. Nerozoberajú svoje skazené povahy ani negatívne emócie v situáciách, s ktorými sa stretávajú, takže svoje skazené povahy nespoznávajú a neriešia. Svoj názor na zlý osud využívajú skôr v tom, ako reagujú na každú osobu, udalosť a vec, s ktorou sa stretnú a ktorú zažijú, čo vedie k tomu, že ešte hlbšie upadajú do pocitu depresie.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Boh presne odhalil môj stav. Vždy som si myslela, že mám zlý a krutý osud, a preto som často žila v depresii. V mladosti som si uvedomovala, že som sa narodila do obyčajnej rodiny, a chcela som svoj osud zmeniť štúdiom, ale v prvom ročníku strednej školy mi, žiaľ, diagnostikovali lupus erythematosus. Keď sa mi tesne pred skúškou kao-kchao choroba vrátila, nepodarilo sa mi dostať na ideálnu univerzitu. Neskôr som musela pre svoj vážny zdravotný stav zo školy odísť a vrátiť sa domov. Keď som si uvedomila, že vedomosťami svoj osud nezmením, veľmi ma bolelo srdce a často som sa sťažovala na nespravodlivý osud. Keď som uverila v Boha, povinnosti súvisiace s textami som si v zákulisí plnila vždy neochotne a chcela som, aby ma zvolili za vedúcu, lebo som aktívne riešila stavy bratov a sestier. No vzhľadom na môj zdravotný stav ma bratia a sestry nezvolili. Ešte viac som vnímala, že mám zlý osud, a na zhromaždeniach som už nebola taká aktívna. Cirkev mi pre moju situáciu zariadila pobyt v hostiteľskej rodine a kontrolu rukopisov. Stále som chcela dosiahnuť nejaké úspechy, aby ľudia mali o mne vysokú mienku, ale môj zdravotný stav sa nečakane zhoršil a pre avaskulárnu nekrózu som nemohla chodiť konať svoju povinnosť medzi ľudí. Upadla som do ešte väčšej depresie. Myslela som si, že sa mi nič nedarí a že mojím osudom je trpieť. Žila som v depresii a vzdala som to. Už som sa nechcela usilovať o pravdu a dokonca ani písať články. Verila som, že ma postihol zlý osud a že nemá zmysel sa ďalej snažiť. Na veci som sa dívala rovnako ako ľudia, ktorí neveria v Boha: keď som čelila nepriazni osudu, usúdila som, že môj osud je zlý a vo všetkých svojich skutkoch som proti nemu chcela bojovať. Keď som tento boj prehrala, sťažovala som sa, že ma postihol zlý osud. Roky som verila v Boha, ale nepodriadila som sa Mu naozaj. Nevedela som hľadať pravdu, aby som vyriešila svoje problémy, len som žila v depresii a obviňovala Boha. Ako by som mohla povedať, že verím v Boha?

Neskôr som si prečítala ďalšie dva úryvky Božích slov a dozvedela som sa, že dobrý ani zlý osud neexistuje. Všemohúci Boh hovorí: „To, aký osud Boh pre človeka zariadi, či už je dobrý alebo zlý, sa nemá posudzovať ani merať očami človeka alebo veštca a nemá sa merať ani podľa toho, akému bohatstvu a sláve sa tento človek počas života teší, koľko utrpenia zažije alebo aký je úspešný v honbe za vyhliadkami, slávou a majetkom. No práve toto je vážna chyba tých, ktorí hovoria, že majú zlý osud, a je to aj spôsob, ktorým väčšina ľudí svoj osud hodnotí. Ako väčšina ľudí hodnotí svoj vlastný osud? Ako svetskí ľudia hodnotia, či je osud človeka dobrý alebo zlý? Vychádzajú v prvom rade z toho, či život tohto človeka prebieha hladko, či si môže užívať bohatstvo a slávu, či môže mať lepší spôsob života ako ostatní, koľko počas svojho života trpí a koľko si toho môže užívať, ako dlho žije, akú má kariéru, či je jeho život plný driny alebo je pohodlný a ľahký – na hodnotenie toho, či je osud človeka dobrý alebo zlý, používajú tieto a ďalšie veci. Nehodnotíte to takto aj vy? (Áno.) Takže keď sa väčšina z vás stretne s niečím, čo vám nie je po chuti, keď zažívate ťažké časy alebo si nemôžete užívať nadštandardný životný štýl, aj vy si pomyslíte, že máte zlý osud a upadnete do depresie.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (2)) „Boh dávno predurčil ľudské osudy a tieto osudy sú nemenné. Tento ‚dobrý‘ a ‚zlý osud‘ sú u každého človeka iné a závisia od prostredia, od toho, ako sa ľudia cítia a o čo sa usilujú. Preto osud človeka nie je dobrý ani zlý. Môžeš mať veľmi ťažký život, môžeš si však myslieť: ‚Nesnažím sa o luxusný život. Som jednoducho šťastný, keď mám dostatok jedla a oblečenia. Každý počas svojho života trpí. Svetskí ľudia hovoria: „Bez dažďa nevyjde dúha“, čiže v utrpení je hodnota. Nie je to také zlé a môj osud nie je ťažký. Nebo nado mnou mi nadelilo nejakú bolesť, skúšky a trápenia. Je to preto, lebo Boh má o mne vysokú mienku. Je to dobrý osud!‘ Niektorí ľudia si myslia, že utrpenie je zlá vec, že to znamená, že majú zlý osud, a že len pohodlný a ľahký život bez utrpenia predstavuje dobrý osud. Neverci tomu hovoria ‚vec názoru‘. Ako vnímajú túto záležitosť ‚osudu‘ ľudia, ktorí veria v Boha? Hovoríme, že máme ‚dobrý‘ alebo ‚zlý osud‘? (Nie.) Takéto veci nehovoríme. Povedzme, že máš dobrý osud, lebo veríš v Boha. Ak vo svojej viere nejdeš správnou cestou, ak si potrestaný, odhalený a vyradený, znamená to potom, že máš dobrý osud alebo zlý? Ak neveríš v Boha, nemôžeš byť odhalený ani vyradený. Neverci a pobožní ľudia nerozprávajú o odhaľovaní alebo rozlišovaní ľudí ani o tom, že ľudia sú vyčistení alebo vyradení. To by malo znamenať, že ľudia majú dobrý osud, keď dokážu veriť v Boha, no keď sú nakoniec potrestaní, znamená to potom, že majú zlý osud? V jednej chvíli je ich osud dobrý a v druhej zlý – tak ktorý teda? To, či má niekto dobrý osud, nie je niečo, čo možno súdiť, ľudia túto záležitosť nemôžu súdiť. Všetko to robí Boh a všetko, čo Boh zariadi, je dobré. Ide len o to, že trajektória osudu každého jednotlivca alebo jeho prostredie, ľudia, udalosti a veci, s ktorými sa stretne, a životná cesta, po ktorej počas svojho života kráča, sa od seba navzájom líšia; u každého človeka sú iné. Životné podmienky každého jednotlivca a prostredie, v ktorom vyrastá a ktoré mu pripravil Boh, sú rôzne. Všetky veci, ktoré každý človek zažije počas svojho života, sa od seba líšia. Neexistuje takzvaný dobrý alebo zlý osud – všetko to zariaďuje a robí Boh. Ak túto záležitosť vnímame z toho hľadiska, že to všetko robí Boh, všetko, čo Boh robí, je dobré a správne; ide len o to, že z hľadiska toho, čo ľudia uprednostňujú, aké sú ich pocity a voľby, sa niektorí z nich rozhodnú žiť pohodlný život, vyberú si slávu a bohatstvo, dobrú povesť, blahobyt vo svete a úspech. Veria, že toto znamená mať dobrý osud, a že zlý osud je viesť priemerný, neúspešný život a neustále žiť na dne spoločnosti. Takto vyzerajú veci z pohľadu nevercov a svetských ľudí, ktorí sa usilujú o svetské veci a hľadajú život vo svete, a takto vznikla predstava o dobrom a zlom osude. Predstava o dobrom a zlom osude vzniká len v dôsledku ľudského obmedzeného porozumenia a povrchného vnímania osudu a z ľudského súdu o tom, koľko telesného utrpenia človek znesie a koľko radosti, slávy a bohatstva získa a podobne. Ak sa na to pozrieme z pohľadu toho, že Boh zariadil osud človeka a má nad ním zvrchovanosť, v skutočnosti neexistuje žiadna taká interpretácia dobrého a zlého osudu. Nie je to presné? (Je.) Ak posudzuješ osud človeka z hľadiska Božej zvrchovanosti, potom je všetko, čo Boh robí, dobré a je to to, čo každý jednotlivec potrebuje. Je to preto, lebo v minulých a súčasných životoch zohrávajú rolu príčina a dôsledok, predurčuje ich Boh, ktorý má nad nimi zvrchovanosť, plánuje ich a zariaďuje – ľudstvo nemá na výber. Ak sa na to pozrieme takto, ľudia by nemali súdiť, či je ich vlastný osud dobrý alebo zlý, pravda?“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Po prečítaní Božích slov som si nakoniec uvedomila, že z pohľadu Boha neexistuje nič také ako dobrý alebo zlý osud. Všetko, čo Boh robí, je dobré. Má zvrchovanú moc nad osudom každého človeka a zariaďuje ho. Ľudia posudzujú, či je ich osud dobrý alebo zlý, podľa toho, koľko počas života trpia, koľko slávy a bohatstva si užívajú, či nakoľko úspešní sú v honbe za slávou, ziskom a vyhliadkami do budúcnosti. Je to vnímanie z hľadiska toho, čo človek uprednostňuje po svetskej stránke, a vôbec sa to nezhoduje s Božím úmyslom. Aj ja som tomu verila. Myslela som si, že zdraví ľudia, ktorí môžu dosiahnuť slávu a zisk a tešiť sa zo slávy a bohatstva, sú ľudia s dobrým osudom, zatiaľ čo tí, ktorí sú chorí, žijú v chudobe a celý život sú priemerní a nikto o nich nemá vysokú mienku, sú ľudia so zlým osudom. Takže z toho dôvodu, že ma stále trápila choroba a chcela som sa usilovať o slávu, zisk a vyhliadky do budúcnosti, no nikdy sa mi to nepodarilo, som si myslela, že mám zlý osud. Veci som vnímala rovnako ako neverci; bol to pohľad pochybovačov. Niektorí ľudia sú zdraví a celý život vytrvalo bojujú o peniaze, slávu, zisk a postavenie. A ani vtedy, keď sa im želania splnia, nepoznajú hodnotu ani zmysel života. Niektorí ľudia sa celé dni cítia prázdni, iní zas vyhľadávajú najrôznejšie druhy stimulácie. Niektorí prepadnú pôžitkárstvu, zatiaľ čo iní sa dokonca rozhodnú ukončiť svoj život samovraždou. Majú títo ľudia skvelé osudy? Sú skutočne šťastní a radujú sa? Myslela som si, že hoci niektorí bratia a sestry pochádzajú z obyčajných rodín a v Božom dome ich nepovýšili na vodcov ani kontrolórov, stále konajú svoje povinnosti a rozumejú niektorým pravdám. Niektorí dokonca písali články svedčiace o Bohu; nemali zlé osudy. Hoci ma trápila choroba, často som sa preto modlila k Bohu a moje srdce sa neodvážilo vyhýbať sa Mu. Navyše, počas týchto rokov som vďaka povinnostiam súvisiacim s textami pochopila niektoré pravdy. To všetko prospelo môjmu vstupu do života. Moja prirodzenosť bola navyše veľmi arogantná a mala som dosť silnú túžbu po povesti a postavení, takže to, že ma nepovýšili, aby som konala tie príťažlivé povinnosti, bol Boží spôsob, ako ma chrániť. Dôležitejšie bolo, že keby som nemala túto chorobu, určite by som sa celým srdcom hnala za peniazmi, slávou a ziskom vo svete, žila by som v moci satana, trpela jeho ranami a úskokmi, úplne by sa ma zmocnil a neprijala by som Božiu spásu posledných dní. Táto choroba mi toho vlastne veľa dala, no ja som sa vždy sťažovala na zlý osud. Požehnanie bolo neustále všade okolo mňa a ja som o tom nemala ani potuchy! Pomyslela som si na Božie slová, ktoré hovorili: „Niektorí ľudia začnú veriť v Boha kvôli chorobe. Táto choroba je pre vás Božou milosťou. Bez nej by ste neverili v Boha. A ak by ste neverili v Boha, potom by ste nezašli takto ďaleko, a tak aj táto milosť je láskou Boha.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Milotu Boha možno spoznať len cez bolestivé skúšky) Teraz som tieto Božie slová zažila na vlastnej koži. Už som sa viac nesťažovala, že pre chorobu mám zlý osud.

Čítam viac Božích slov: „Pochopili ste, či sú myšlienky a názory tých ľudí, ktorí vždy hovoria, že majú zlý osud, správne alebo nesprávne? (Sú nesprávne.) Je jasné, že títo ľudia zažívajú pocit depresie v dôsledku toho, že uviazli v extrémizme. … Problémy a ľudí vnímajú z tohto krajného a nesprávneho hľadiska, a preto opakovane žijú, nazerajú na ľudí a veci, správajú sa a konajú pod vplyvom a účinkom tejto negatívnej emócie. Bez ohľadu na to, ako žijú, sa nakoniec zdajú byť takí unavení, že nedokážu prejaviť žiadne nadšenie pre svoju vieru v Boha a usilovanie sa o pravdu. Bez ohľadu na to, ako sa rozhodnú žiť svoj život, nedokážu pozitívne alebo aktívne vykonávať svoju povinnosť a napriek mnohoročnej viere v Boha sa nikdy nesústredia na vykonávanie svojej povinnosti celým srdcom a dušou alebo na jej uspokojivé vykonávanie a, samozrejme, už vôbec nehľadajú pravdu ani nepraktizujú v súlade s pravdou-princípmi. Prečo je to tak? V konečnom dôsledku je to preto, lebo si vždy myslia, že majú zlý osud, a to ich vedie k hlbokým depresívnym pocitom. Stanú sa z nich celkom deprimovaní, bezmocní ľudia pripomínajúci chodiace mŕtvoly, bez životnej sily, ktorí neprejavujú žiadne pozitívne alebo optimistické správanie a už vôbec nie odhodlanie či silu obetovať vernosť, ktorú by mali obetovať svojej povinnosti, zodpovednostiam a záväzkom. Skôr každý deň s odporom, lajdácky, bezcieľne a zmätene zápasia, či dokonca nevedomky prežívajú deň za dňom. Nemajú predstavu, ako dlho sa budú len tak ponevierať. Nakoniec nemajú iné východisko, než si len pripomenúť: ‚Och, budem sa len ďalej ponevierať, kým môžem! Ak jedného dňa už nebudem môcť ďalej pokračovať a cirkev ma bude chcieť vylúčiť a vyradiť, tak nech ma vyradí. Je to preto, lebo mám zlý osud!‘ Vidíš, ešte aj to, čo hovoria, znie tak porazenecky. Tento depresívny pocit nie je len obyčajná nálada, no dôležitejšie je, že to má zničujúci vplyv na ľudské myšlienky, srdcia a na ľudské úsilie. Ak včas a rýchlo nedokážeš zmeniť svoje depresívne pocity k lepšiemu, nebude to mať len vplyv na celý tvoj život, ale ho to aj zničí a povedie to k tvojej smrti. Aj keď skutočne veríš v Boha, nebudeš schopný získať pravdu a dosiahnuť spásu a nakoniec zahynieš. Preto by sa mali teraz zobudiť tí, ktorí veria, že ich osud je zlý. Nie je dobré, ak neustále skúmajú, či je ich osud dobrý alebo zlý, ak sa neustále usilujú o určitý typ osudu a ak sa neustále strachujú o svoj osud. Ak vždy beriete svoj osud veľmi vážne, keď sa stretnete s malým vyrušením alebo sklamaním, alebo keď sa objavia neúspech, prekážky či rozpaky, rýchlo uveríte, že za to môže váš zlý osud a vaša vlastná smola. A tak si opakovane pripomínate, že ste niekým so zlým osudom, že nemáte dobrý osud ako ostatní ľudia, a opakovane sa ponárate do depresie. Obklopuje, spútava a zachvacuje vás negatívny pocit depresie, pričom mu nedokážete uniknúť. To je veľmi desivé a nebezpečné. Aj keď tento pocit depresie nemusí spôsobiť, že sa staneš arogantnejším alebo nečestnejším, alebo že zjavíš podlosť či neoblomnosť alebo iné podobné skazené povahy; hoci sa nemusí dostať na takú úroveň, že by si zjavil skazenú povahu a vzoprel sa Bohu alebo zjavil skazenú povahu a porušil pravdu-princípy, alebo spôsobil narušenia a vyrušenia, alebo vykonal zlé skutky, predsa je z hľadiska podstaty najvážnejším prejavom nespokojnosti ľudí s realitou. Tento prejav nespokojnosti s realitou je v podstate aj nespokojnosťou s Božou zvrchovanosťou a usporiadaním. A aké sú dôsledky nespokojnosti s Božou zvrchovanosťou a usporiadaním? Určite sú veľmi vážne a spôsobia prinajmenšom to, že budeš vzdorovať Bohu a vzpierať sa Mu, a povedú k tomu, že nebudeš schopný prijať Božie výroky a zaopatrenie a nebudeš schopný pochopiť a ochotný počúvať Božie učenia, napomenutia, pripomienky a varovania.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Vďaka Božím slovám som si uvedomila, že to, že neustále lipneme na negatívnych emóciách pesimizmu a depresie, má vážne dôsledky. Ľudia nedokážu správne vnímať veci, ktoré sa im dejú, a navyše nemajú záujem konať svoju povinnosť a usilovať sa o pravdu, až nakoniec stratia nádej na spasenie. Ešte vážnejšia je skutočnosť, že táto depresívna emócia predstavuje nespokojnosť s realitou a s Božou zvrchovanosťou a usporiadaním. Jej podstatou je sťažovanie sa Bohu a tichá vzbura proti Nemu. Má to veľmi vážnu prirodzenosť. Môj výsledok skúšky kao-kchao negatívne ovplyvnila recidíva ochorenia a navyše som pre chorobu nechala školu a odišla domov. Veľmi ma to bolelo a obviňovala som všetkých a všetko. Keď som uverila v Boha, choroba mi zabránila v povýšení a kultivácii, a vždy som si myslela, že ma postihol zlý osud a vinila som Boha za to, že mi dal toto telo. Aj svoju povinnosť som konala ľahostajne, bez túžby aktívne spolupracovať. Neustále som bola zaseknutá v mylnom názore, že mám zlý osud, čoraz viac som upadala do depresie, stále som sa sťažovala na Boha a nerozumela som Mu. Ak by som nezmenila smer, pre odolávanie Bohu by som stratila nádej na spasenie. Takéto mylné myslenie a pohľad sú navyše veľmi jedovaté. Ľudia v ich dôsledku nečelia záležitostiam, ktoré ich postihnú, s postojom podriadenosti, a skončia tak, že ich satan oklame a ublíži im. Keď som si to uvedomila, modlila som sa k Bohu: „Bože, vždy som sa sťažovala na zlý osud a žila v negatívnej emócii v podobe depresie. Bola to tichá vzbura proti Tebe, odolávala som Ti. Bože, nechcem takto pokračovať, prosím, veď ma.“

Potom som si prečítala Božie slová a naučila som sa správne vnímať svoj osud. Všemohúci Boh hovorí: „Aký postoj by mali mať ľudia k osudu? Mal by si sa poddať tomu, čo zariadil Stvoriteľ, aktívne a húževnato hľadať Jeho účel a zmysel v tom, ako všetky tieto veci zariadil, a dosiahnuť pochopenie pravdy, zapojiť svoje najväčšie funkcie v tomto živote, ktorý pre teba Boh pripravil, plniť si povinnosti, zodpovednosti a záväzky stvorenej bytosti a dosiahnuť zmysluplnejší a hodnotnejší život, až bude Stvoriteľ s tebou nakoniec spokojný a zapamätá si ťa. Samozrejme, ešte lepšie by bolo dosiahnuť prostredníctvom svojho hľadania a húževnatého snaženia spásu – to by bol najlepší výsledok. V každom prípade, pokiaľ ide o osud, najvhodnejším postojom stvoreného ľudstva by nemal byť bezohľadný súd a vymedzenie či použitie krajných metód s cieľom poradiť si s ním. Samozrejme, ľudia by sa už vôbec nemali pokúšať svojmu osudu vzdorovať, vyberať si ho alebo ho meniť, skôr by ho mali pomocou svojho srdca oceniť, hľadať, skúmať a poddať sa mu a potom mu s pozitívnym postojom čeliť. No a nakoniec, v životných podmienkach a na ceste, ktorú ti v živote určil Boh, by si sa mal snažiť počínať si tak, ako ťa to učí Boh, mal by si hľadať cestu, po ktorej ťa žiada ísť, a prežiť osud, ktorý ti takýmto spôsobom pripravil, až budeš nakoniec požehnaný. Keď zažiješ osud, ktorý ti Stvoriteľ takto zariadil, nielenže oceníš zármutok, žiaľ, slzy, bolesť, frustráciu a zlyhanie, ale dôležitejšie je, že zažiješ radosť, pokoj a potešenie, ako aj osvietenie a osvetlenie pravdy, ktoré ti Boh venuje. Ba čo viac, keď sa na svojej ceste životom stratíš, keď budeš čeliť frustrácii a zlyhaniu a budeš si musieť vybrať, okúsiš vedenie Stvoriteľa a nakoniec porozumieš, zažiješ a oceníš, ako prežiť najzmysluplnejší život. Potom sa už v živote nikdy viac nestratíš, už nikdy nebudeš v neustálom stave úzkosti a, samozrejme, už nikdy sa nebudeš sťažovať na to, že máš zlý osud, a už vôbec ťa nepohltí pocit depresie, pretože budeš cítiť, že tvoj osud je zlý. Ak budeš mať takýto postoj a budeš používať túto metódu, aby si čelil osudu, ktorý pre teba Stvoriteľ pripravil, nielenže sa tvoja ľudská prirodzenosť stane normálnejšou, dospeješ k normálnej ľudskej prirodzenosti a mysleniu, názorom a princípom, ako sa pozerať na veci normálnej ľudskej prirodzenosti, ale, samozrejme, dospeješ aj k názorom a porozumeniu zmyslu života, ktoré neverci nikdy mať nebudú.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Z Božích slov som pochopila, že je jedno, aký osud nám Boh pripraví, vždy by sme sa mali podriadiť Jeho ovládaniu a opatreniam. Takýto rozum by mali mať stvorené bytosti. Bez ohľadu na náš osud je najdôležitejšie, aby sme sa mohli usilovať o pravdu, plniť si svoju povinnosť ako stvorená bytosť a žiť hodnotný a zmysluplný život. Pokiaľ ide o Jóba, keď ho Boh najprv požehnal hromadou dobytka, veľkým majetkom a krásnymi deťmi, ľudia si mysleli, že má dobrý osud. Jób však tieto veci nevnímal ako pôžitky a sústredil sa len na to, aby kráčal cestou bázne pred Bohom a vyhýbal sa zlu. Neskôr čelil skúškam. Všetok jeho majetok zmizol za jednu noc, deti mu zomreli a navyše mal celé telo pokryté vredmi. Ľudia to vnímali tak, že ho stretlo veľké nešťastie. Jób sa však na veci, ktoré sa mu stali, nepozeral z ľudskej perspektívy, ani sa nebúril a neodolával. Naopak, prijímal veci od Boha, hľadal Boží úmysel a velebil Jeho sväté meno a nakoniec si pevne stál za svojím svedectvom. Zjavil sa mu Boh a Jób Ho videl. Jeho srdce sa naplnilo pokojom a radosťou a nakoniec zomrel sýty životom. Pokiaľ však ide o môj osud, vždy som ho chcela zmeniť a zbaviť sa ho. Usilovne som ho nehľadala ani mu nečelila s pozitívnym postojom, a preto som žila v neznesiteľnej bolesti. Myslela som na Božie slová, ktoré hovorili: „Čo je príčinou tejto bolesti? Božia zvrchovanosť alebo skutočnosť, že sa človek nešťastne narodil? Samozrejme, ani jedno, ani druhé nie je pravda. V podstate ju spôsobujú ľudské rozhodnutia a spôsoby, akými sa ľudia rozhodnú žiť svoj život.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Uvedomila som, že toľko bolesti som zažívala preto, lebo som mala problém so svojou cestou usilovania sa. Kým som neverila v Boha, chcela som, aby mi osud zmenili vedomosti. Usilovala som sa vyniknúť a žiť život plný pohodlia a bohatstva. Keď som uverila v Boha, stále som sa vo svojej povinnosti usilovala o povesť a postavenie a chcela som, aby si ma ostatní vážili. Keď som si pre chorobu nemohla svoje želania splniť, sťažovala som sa na zlý osud a žila som v depresii. Tak veľmi som túžila po povesti a postavení. Nemohla som si pomôcť a pýtala som sa samej seba: „Má človek naozaj dobrý osud a má život naozaj hodnotu len preto, lebo získal povesť a postavenie?“ Myslela som na to, ako cirkev mnohých ľudí odhalila a vyradila. Niektorí síce boli povýšení do vedúcich funkcií, no niektorí z nich sa neusilovali o pravdu, tvrdohlavo sa usilovali o povesť a postavenie, vyvyšovali sa a svedčili o sebe v prítomnosti bratov a sestier. Nesúhlasili s orezávaním, až ich nakoniec odhalili a vyradili. Videla som, že ak sa ľudia neusilovali o pravdu a nekonali svoju povinnosť stojac nohami na zemi, tak aj keď boli povýšení a kultivovaní a mnohí ľudia o nich mali vysokú mienku, nezískali Boží súhlas a nakoniec boli odhalení a vyradení. Myslela som na to, ako som na začiatku začala veriť v Boha pre svoju chorobu. Tešila som sa z poskytnutia Božích slov a pochopila som niektoré pravdy. Vždy, keď som ochorela a žila vo svojej negativite, Boh používal svoje slová, aby ma osvietil, viedol a umožnil mi ďalej žiť. Boh mi toho dal naozaj veľa. Nepremýšľala som však o tom, že by som mu splatila Jeho lásku a držala sa svojej povinnosti stojac nohami na zemi. Túžila som len po svojej povesti a postavení a nebola som k Bohu úprimná. Bola som skutočne taká vzdorovitá! Nedokázala som si pomôcť, ronila som slzy ľútosti a modlila sa k Bohu: „Bože, bola som taká vzdorovitá. Vždy som sa usilovala o povesť a postavenie a nekráčala som správnou cestou; naozaj som nebola hodná, aby si si ma vybral. Bože, jediné, čo chcem, je správne v Teba veriť, podriadiť sa Ti, a konať svoju povinnosť stojac nohami na zemi.“ Keď som toho toľko pochopila, už som sa necítila deprimovaná.

V tom čase som sa nemohla spojiť so svojimi bratmi a sestrami, a tak som vytrvalo každý deň čítala Božie slová, modlila sa a približovala k Nemu a precvičovala si písanie kázní. Niekedy sa môj zdravotný stav o niečo zhoršil a kĺby ma boleli tak, že som sa nemohla hýbať ani postaviť. Podvedome som sa začala trochu trápiť, najmä keď som videla videá, v ktorých bratia a sestry spievali, tancovali a chválili Boha. Veľmi som im závidela, mysliac si: „Títo bratia a sestry sú zdraví, môžu spievať, tancovať a chváliť Boha. Aké to musí byť pekné! Ja sa neviem ani postaviť.“ Uvedomila som si, že môj stav nebol správny, a potichu som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby chránil moje srdce. Myslela som na Božie slová, ktoré hovorili: „Jej povinnosti nie sú tie isté. Máme jedno telo. Keď si každé bude plniť svoju povinnosť na svojom mieste, robiť všetko čo najlepšie a snažiť sa hľadať zrelosť v živote – veď z každej iskry môže vzniknúť oheň –, vtedy budem spokojný.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 21. kapitola) Boh určuje každému človeku inú povinnosť. Títo bratia a sestry spievali, tancovali a chválili Boha a ja som konala povinnosti súvisiace s textami a svedčila o Ňom. Každá povinnosť má svoju funkciu. Ak si človek plní tú svoju podľa svojich najlepších schopností, Boh ho schváli. Po týchto myšlienkach sa moje srdce cítilo oveľa slobodnejšie. Teraz už neverím, že som do vienka dostala zlý osud. Chcem sa len podriadiť Božej zvrchovanosti a Božiemu usporiadaniu, správne sa usilovať o pravdu a dobre konať svoju povinnosť. Tohto mylného názoru, že mám zlý osud, som sa dokázala zbaviť jedine vďaka vedeniu Božích slov.