Narodil som sa do obyčajnej rodiny v severnom Mjanmarsku. V decembri 2018 som prijal dielo Všemohúceho Boha posledných dní a počas štúdia som sa zúčastňoval stretnutí. Štúdium som ukončil v roku 2021 a poslali ma vyučovať do odľahlej horskej oblasti. Hoci som bol učiteľom, bol som aj vojakom. Vo všetkom, čo som robil, som musel poslúchať svojich nadriadených. V opačnom prípade by ma poslali do lesov v najnebezpečnejšej a najodľahlejšej časti frontu. Pamätal som na slová nadriadených a celé dni som usilovne vyučoval. Vďaka môjmu dobrému správaniu ma vedúci školy požiadal, aby som dohliadal na študentský zväz. Hoci som bol každý deň zaneprázdnený prácou, vnútorne som sa cítil prázdny. Zistil som tiež, že internetové pripojenie v regióne je dosť zlé, a tak som sa nemal ako účastniť stretnutí s ostatnými. Prišiel som hneď na začiatku pandémie a pri uzavretí všetkých miest a ciest som stratil kontakt s ostatnými na celý polrok. Hoci som nebol v kontakte s ostatnými, stále som sa modlil a čítal som Božie slovo. Raz som si prečítal úryvok z Božieho slova, ktorý ma naozaj motivoval. Všemohúci Boh hovorí: „Si si vedomý bremena, ktoré spočíva na tvojich pleciach, svojho poverenia a zodpovednosti? Kde je tvoj cit pre toto historické poslanie? Ako budeš primerane slúžiť ako majster v ďalšom veku? Máš silný zmysel pre majstrovstvo? Ako by si definoval majstra všetkých vecí? Je skutočne majstrom všetkých živých tvorov a všetkých hmotných vecí na svete? Ako plánuješ postupovať v ďalšej fáze diela? Koľko ľudí očakáva, že budeš ich pastierom? Je tvoja úloha náročná? … Napadlo ti niekedy, aké zarmútené a znepokojené je Božie srdce? Ako môže zniesť pohľad na nevinné ľudstvo, ktoré Boh stvoril svojimi vlastnými rukami, ako trpí takýmito mukami? Napokon, ľudia sú obeťami, ktoré boli otrávené. A hoci ľudstvo prežilo dodnes, kto mohol vedieť, že ho už dávno otrávil diabol? Zabudol si, že si jednou z obetí? Nie si ochotný snažiť sa zo svojej lásky k Bohu o spasenie týchto preživších? Nie si ochotný venovať všetku svoju energiu, aby si splatil dlh Bohu, ktorý miluje ľudstvo ako svoje telo a krv? Keď je všetko povedané a vykonané, ako by si si vysvetlil tvoje používanie Bohom na to, aby si žil svoj výnimočný život? Si naozaj odhodlaný a presvedčený prežiť zmysluplný život zbožného, Bohu slúžiaceho človeka?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Ako by si mal pristupovať k svojmu budúcemu poslaniu?) Po prečítaní Božieho slova som pochopil Boží naliehavý úmysel spasiť ľudstvo. Boh dúfa, že viac pravých veriacich bude môcť získať Jeho spásu. To je Jeho najnaliehavejšie prianie. Ako veriaci som povinný šíriť Božie evanjelium. Ako stvorená bytosť mám túto povinnosť. Veril som už takmer tri roky, jedol som a pil Božie slovo a chápal som niektoré pravdy. Hoci som sa nemohol normálne schádzať kvôli práci a slabému internetu, stále som mohol šíriť evanjelium. Mohol som pred Boha priviesť viac ľudí, aby v posledných dňoch prijali Jeho spásu. Katastrofy sa množia a pandémia je v plnom prúde, ale toľko ľudí ešte nepočulo Boží hlas ani neprijalo Jeho spásu, čo Boha napĺňa smútkom a obavami. Svedomie mi to nedovolilo. Musel som sa podeliť o evanjelium, priviesť pred Boha tých, ktorí majú dobrú ľudskú prirodzenosť a veria v Boha, a konať svoju povinnosť, aby som Ho uspokojil. Moje duchovné postavenie aj chápanie pravdy však boli obmedzené a nevedel som, ako mám kázať. Mal som ochotu, ale nie schopnosti. Tak som sa modlil k Bohu: „Bože, moje duchovné postavenie je nízke a neviem, ako mám kázať. Prosím, veď ma, aby som pred Teba priviedol tých, ktorí majú pravú vieru. Viem, že šíriť evanjelium nie je ľahké, ale som si istý, že s Tvojím vedením ich môžem priviesť pred Teba.“

Potom som plánoval podeliť sa o evanjelium so svojimi kolegami a študentmi. V tom čase som sa však cítil dosť rozpoltený. Lebo moji nadriadení mi povedali, že som učiteľ a vojak, takže som nemohol robiť nič, čo by nesúviselo s vyučovaním, a ak by sa na to prišlo, poslali by ma na front, kde často dochádza ku konfliktom a teroristickým útokom, a mohol by som kedykoľvek zomrieť. Počul som tiež, že posledný riaditeľ školy bol kresťan a že ho jeho nadriadení preložili na inú školu za to, že kázal svojim študentom, že ho degradovali na obyčajného učiteľa a že ak ešte raz poruší pravidlá, pošlú ho na front. Keď som o tom všetkom premýšľal, do istej miery som cítil strach. Pomyslel som si: „Riaditeľ mohol učiť aj po odvolaní, ale ja som len obyčajný učiteľ. Ak sa dozvedia, že kážem, pošlú ma rovno na front bez ďalšej šance stať sa učiteľom. Stratu zamestnania zvládnem; skutočný problém je, že na takom nebezpečnom mieste môžem kedykoľvek zomrieť.“ Tieto myšlienky spôsobili, že som sa príliš bál kázať v škole. Myslel som však na to, ako sa Božie dielo blíži ku koncu a ako sa množia katastrofy, a keby som nekázal svojim kolegom, priateľom a študentom a nepredviedol ich pred Boha, jedného dňa by upadli do katastrofy, boli by potrestaní a stratili by šancu na spásu. Božím naliehavým úmyslom je, aby sa evanjelium o kráľovstve šírilo a spasilo tých, ktorí môžu byť spasení, ale ja som sa strachoval len o svoju vlastnú budúcnosť a osud a príliš som sa bál šíriť evanjelium posledných dní. Skutočne som Bohu prinášal sklamanie! Cítil som sa taký rozpoltený. Neskôr som si prečítal niekoľko úryvkov z Božieho slova, ktoré mi dodali vieru. Všemohúci Boh hovorí: „Nemal by si sa báť toho či onoho; bez ohľadu na to, koľkým ťažkostiam a nebezpečenstvám možno čelíš, si schopný zostať predo Mnou pevne stáť, bez akýchkoľvek prekážok, aby sa Moja vôľa mohla uskutočňovať bez obmedzení. Je to tvoja povinnosť… Musíš vydržať všetko; pre Mňa musíš byť pripravený obetovať všetko, čo vlastníš, a urobiť všetko, čo môžeš, aby si Ma nasledoval, a byť pripravený vložiť do toho všetko, čo máš. Teraz nastal čas, keď ťa budem skúšať: Ponúkneš Mi svoju vernosť? Môžeš Ma verne nasledovať až na koniec cesty? Neboj sa; kto by s Mojou podporou mohol túto cestu zahatať? Pamätaj na to! Nezabúdaj! Všetko, čo sa deje, je Mojím dobrým úmyslom a všetko je pod Mojím dohľadom. Môžeš nasledovať Moje slovo vo všetkom, čo hovoríš a robíš? Keď na teba prídu skúšky ohňom, pokľakneš a budeš kričať? Alebo sa budeš krčiť, neschopný pohnúť sa vpred?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 10. kapitola) „Čo by si mal ako stvorená bytosť robiť? Mal by si konať svoju povinnosť, robiť to, čo by si mal, celým svojím srdcom, celou svojou mysľou a silou. O zvyšku – o veciach súvisiacich s vyhliadkami a osudom a budúcim konečným osudom ľudstva – nerozhoduješ, je to v Božích rukách; toto všetko spadá pod zvrchovanosť Stvoriteľa, zabezpečuje to On a nijako to nesúvisí so žiadnou stvorenou bytosťou. … Musíš uznať jednu skutočnosť: nezáleží na tom, o aký druh zasľúbenia ide, či je dobré alebo obyčajné, či je potešujúce alebo nezaujímavé, všetko je zahrnuté vo zvrchovanosti, opatreniach a rozhodnutiach Stvoriteľa. Povinnosťou a záväzkom stvorenej bytosti je iba nasledovať a nastúpiť na správny smer a správnu cestu, ktorú ukazuje Stvoriteľ. Pokiaľ ide o to, čo napokon získaš a aký podiel z Božích zasľúbení sa ti ujde, to všetko závisí od tvojho snaženia, od cesty, ktorou sa vydáš, a od zvrchovanosti Stvoriteľa.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Deviata časť)) Božie slovo mi jasne hovorilo, aby som sa nebál a že všetko je v Božích rukách. Či už by som naďalej učil, alebo by ma poslali na front, nezáviselo by to od nikoho iného ako od Boha. Nezáviselo by to ani od riaditeľa či vodcov. Musel som mať vieru v Boha. S Božou oporou som sa nemal čoho báť, bez ohľadu na to, aké ťažké bolo šíriť evanjelium. Stále som sa bál, že keď škola zistí, že kážem, pošlú ma na front a budem vo vážnom nebezpečenstve, preto som sa neodvážil deliť sa o evanjelium. Vôbec som nemal vieru v Boha. Najviac sa ma dotkli nasledujúce slová: „Mal by si konať svoju povinnosť, robiť to, čo by si mal, celým svojím srdcom, celou svojou mysľou a silou. O zvyšku – o veciach súvisiacich s vyhliadkami a osudom a budúcim konečným osudom ľudstva – nerozhoduješ, je to v Božích rukách; toto všetko spadá pod zvrchovanosť Stvoriteľa, zabezpečuje to On a nijako to nesúvisí so žiadnou stvorenou bytosťou.“ Cítil som sa oveľa motivovanejší. Ako stvorená bytosť by som mal konať svoju povinnosť a plniť ju celým srdcom. Bez ohľadu na to, čo by bolo s mojou prácou, či by ma poslali na front, alebo by som bol vystavený nebezpečenstvu smrti, všetky tieto veci diktoval a zariadil Pán stvorenia. Vždy som sa obával, že ma vodcovia pošlú na front, ak ma pristihnú pri kázaní, pretože som nerozumel všemohúcej Božej zvrchovanosti, akoby o mojom osude mohli rozhodovať vodcovia. Bol som taký hlúpy. Katastrofy aj pandémia sa teraz zhoršujú a naozaj nie je času nazvyš. Mal som to šťastie, že som prijal Božie dielo posledných dní, ale nekázal som ľuďom okolo seba. Bol som ľuďom zaviazaný a vzdoroval som Bohu, pričom moje svedomie nemohlo nájsť pokoj. Keď som si tieto veci uvedomil, získal som vieru. Zrazu som bol ochotný odložiť svoje starosti bokom a konať svoju povinnosť – kázať a svedčiť o Bohu.

Neskôr mi vŕtalo v hlave: „Prečo ma vyslanie na front desí natoľko, že sa neodvážim konať svoju povinnosť? Čo presne ma obmedzuje?“ Neskôr som to pochopil z Božieho slova. „Na ľudskej viere v Boha je najsmutnejšie, že zatiaľ čo Boh koná svoje dielo, ľudia riadia svoje životy, ale nevenujú pozornosť Božiemu riadeniu. Najväčšie zlyhanie ľudstva spočíva v tom, že keď sa snaží podriadiť Bohu a uctievať Ho, vytvára si vlastný ideálny konečný osud a snaží sa zosnovať spôsob, ako získať čo najväčšie požehnanie a dosiahnuť najlepší konečný osud. Koľkí z tých, čo rozumejú, akí sú žalostní, odporní a úbohí, sa dokážu ľahko vzdať svojich ideálov a nádejí? A ktorí sa dokážu zastaviť a prestať uvažovať len o sebe? Boh potrebuje ľudí, ktorí s Ním budú úzko spolupracovať, aby sa Jeho riadenie naplnilo. Potrebuje tých, čo sa Jeho riadeniu podriadia celou svojou mysľou a celým svojím telom. Nepotrebuje ľudí, ktorí k Nemu každý deň naťahujú ruky, aby Ho prosíkali, nieto ešte takých, čo dajú málo a potom čakajú odmenu. Boh opovrhuje tými, ktorí po chabom príspevku zaspia na vavrínoch. Nenávidí týchto chladnokrvných ľudí, ktorí majú odpor k Jeho riadeniu a chcú hovoriť len o ceste do neba a získavaní požehnaní. Ešte väčší odpor prechováva voči tým, ktorí zneužívajú príležitosť poskytnutú dielom, ktoré koná, aby spasil ľudstvo. Je to preto, že títo ľudia sa nikdy nestarali o to, čo sa Boh snaží dosiahnuť a získať skrz svoje riadenie. Zaujíma ich len to, ako využiť príležitosť poskytnutú Božím riadením, aby získali požehnania. Nezaujíma ich Božie srdce, ich pozornosť je pohltená vlastnou budúcnosťou a vlastným osudom. Tí, ktorí cítia odpor k Božiemu riadeniu a nemajú najmenší záujem o to, ako Boh zachraňuje ľudstvo, ani o Jeho úmysly, konajú len to, čo teší ich, a to spôsobom, aký je vzdialený Božiemu riadeniu. Ich správanie Bohu neutkvie v pamäti, ani ho Boh neschvaľuje, a už vôbec Mu nie je priaznivo naklonený.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 3: Človek môže byť spasený jedine v rámci Božieho riadenia) Po úvahe nad Božím slovom som si uvedomil, že hlavným dôvodom, prečo som sa bál kázať, boli obavy o vlastný osud. Bál som sa, že ma vodcovia pošlú na front, len čo zistia, že kážem, a ak by sa to stalo, nielenže by som sa nemohol zúčastňovať stretnutí alebo čítať Božie slovo, ale musel by som tiež celé dni hliadkovať v lesoch so zbraňou v ruke. Bola to oblasť sužovaná konfliktami a terorizmom a ak by som pochybil, pravdepodobne by som zomrel a navždy by som stratil šancu na spásu. Pochopil som, že som veril v Boha, aby som získal požehnania, nie preto, aby som sa usiloval o pravdu alebo konal povinnosť stvorenej bytosti. Moja viera a povinnosť sa týkali mojich vlastných záujmov. Bol som ochotný robiť veci, ktoré by mi priniesli požehnania, ale nie veci, ktoré by mi ich nepriniesli. Bolo to ako vzťah medzi šéfom a pracovníkom – zameraný na prospech a obchod, bez lásky alebo záujmu o Boha. Bol som taký sebecký a opovrhnutiahodný. Veril som v Boha, ale nezniesol by som ani trošku utrpenia či najmenšieho trápenia. Myslel som si, že čítať Božie slovo v pohodlí a chváliť Boha piesňami a tancom stačí, ale táto moja viera by ma nikdy nepriviedla k tomu, aby som skutočne zažil alebo pochopil Božie slovo, spoznal svoju skazenú povahu alebo dosiahol spásu. Boh od nás v našej viere vyžaduje, aby sme vzali do úvahy Jeho úmysel, milovali Ho a svedčili o Ňom. Bez ohľadu na to, čomu čelíme, musíme vždy hľadať pravdu, podriadiť sa Bohu, báť sa Ho a vyhýbať sa zlu, a len tak môžeme dosiahnuť spásu. Moje úsilie o požehnania nebolo v súlade s Božím úmyslom a bolo vzdialené od Jeho požiadaviek. Ako veriaci človek by som sa mal snažiť milovať Boha, podriadiť sa Mu a venovať sa podávaniu svedectva o Jeho diele v posledných dňoch. Iba to má hodnotu a zmysel. Tak som sa modlil k Bohu, aby som stále nemyslel na svoju vlastnú budúcnosť. Musel som šíriť Božie dielo spásy v posledných dňoch a svedčiť o ňom.

Začal som kázaním svojim kolegom, ale zistil som, že naozaj odolávajú viere v Boha, tak som začal kázať svojim študentom. Každý deň som im po vyučovaní čítal Božie slovo, ako napríklad „Boh je zdrojom života človeka“, „Boh vládne osudu celého ľudstva“, a hovoril som o takých veciach, ako sú tri etapy Božieho diela. Boli naozaj ochotní počúvať. Vďaka Božiemu vedeniu som do mesiaca v škole obrátil viac ako 50 ľudí. Moja viera sa v tom čase posilnila. Videl som, že títo študenti sa chcú schádzať a majú dobré porozumenie, a tak som kázal a svedčil o Bohu s ešte väčšou vervou. Už som necítil takú nervozitu ani strach, pretože som vedel, že Boh je so mnou a naozaj som pochopil, čo mal na mysli, keď povedal: „Musíš veriť, že všetko je v Božích rukách a že ľudia len spolupracujú. Ak si úprimný, Boh to uvidí a v každej situácii ti otvorí cestu von. Žiadna ťažkosť nie je neprekonateľná; musíš mať túto vieru. Keď teda vykonávaš svoje povinnosti, nemusíš mať žiadne obavy. Pokiaľ dáš do toho všetko a vložíš do toho celé svoje srdce, Boh ti nedá ťažkosti ani ti nedá viac, ako môžeš zvládnuť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Pri viere v Boha je najdôležitejšie praktizovať a zažívať Jeho slová) Boh nám hovorí, že pokiaľ s Ním budeme úprimne spolupracovať, otvorí nám cestu. Nemusel som si robiť také veľké starosti. Stačilo robiť všetko, čo je v mojich silách, dať do toho všetko a pri práci sa spoliehať na Boha. Všetko, čo odo mňa Boh žiada, mám na dosah a nepresahuje to moje duchovné postavenie.

Keďže čoraz viac študentov prijímalo Božie dielo posledných dní, začali zasahovať satanove sily. Žiaci v tejto škole boli z etnickej menšiny, ktorá verila v budhizmus, takže boli odjakživa budhisti. Niekoľko študentov mi povedalo, že ich rodičia im zakázali veriť. Jedna študentka povedala, že ju rodičia dokonca varovali, že ak zistia, že opäť verí v Boha, vyhodia ju z domu a zrieknu sa jej ako svojej dcéry. Pomerne veľa študentov nevedelo, čo robiť. V tom čase som sa obával, že sa pre prenasledovanie ich rodín stanú negatívnymi a slabými alebo sa dokonca budú cítiť neschopní pokračovať a zanechajú vieru. Bol som veľmi znepokojený a nevedel som, čo mám robiť. Božie dielo sa čoskoro skončí. Ak by zanechali vieru, prišli by o Božiu spásu. Ako by som sa za to zodpovedal pred Bohom? Celé dni som sa modlil a prosil som Boha, aby ma viedol. Neskôr som si prečítal v Božom slove toto. „Keď Boh koná svoje dielo, stará sa o človeka a díva sa na neho, a keď si ho obľúbi a schvaľuje ho, satan je mu v pätách v snahe zavádzať ho a spôsobiť mu ujmu. Keď si Boh želá tohto človeka získať, satan urobí všetko, čo je v jeho moci, aby Bohu prekážal, a na to, aby dosiahol svoj skrytý cieľ, používa rôzne podlé úskoky s úmyslom pokúšať, vyrušiť a poškodiť dielo Boha. Aký je to cieľ? Nechce, aby Boh niekoho získal; chce sa zmocniť tých, ktorých si chce získať Boh, chce ich ovládať, prevziať nad nimi moc, aby ho uctievali, aby sa k nemu pridali pri páchaní zlých skutkov a odporovali Bohu. Nie je to satanov nepoctivý motív? … Súperí s Bohom, plazí sa za Ním s cieľom zničiť celé dielo, ktoré chce Boh vykonať, zmocniť sa tých, ktorých chce Boh získať, a ovládať ich, úplne ich vyhubiť. Ak nebudú vyhubení, stanú sa majetkom satana, aby ich využil – to je jeho cieľ.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný IV) Počas premýšľania nad Božím slovom som pochopil, že zatiaľ čo Boh pracuje na spáse človeka, satan sa drží v úzadí, kazí človeka a ubližuje mu, zasahuje do Božieho diela a ničí ho. Je to dané satanovou zlou podstatou. Kážeme a svedčíme o Bohu, aby sme spasili ľudí, ale satan to nemôže zniesť. Satan sa nás neustále snaží obmedzovať a obťažovať s úmyslom zničiť Božie dielo, aby sme sa vzdialili od Boha a zradili Ho. Potom prídeme o Jeho spásu a satana budeme sprevádzať do pekla. Musel som prekuknúť satanove ľsti a vyhnúť sa jeho nástrahám. Uvedomujúc si tieto veci som spolu s bratmi a sestrami čítal Božie slovo, aby pochopili pravdu a prekukli satanove ľsti. Hovoril som s nimi v duchovnom spoločenstve: „Viete, prečo narazíme na toľko prekážok, keď uveríme v Boha? Je to preto, lebo sme vždy žili v satanovej moci, ale teraz, keď veríme v Boha, prijímame Jeho spásu a počúvame Jeho slovo, satana už viac neuctievame. Satan nechce, aby nás Boh spasil, preto používa ľudí okolo nás, aby nás prenasledovali, s úmyslom zabrániť nám veriť v pravého Boha, aby nás priviedol späť pod svoju nadvládu, skazil nás a ublížil nám, a aby sme stratili šancu na Božiu spásu. Preto nemôžeme naletieť na satanove ľsti.“ Neskôr som s nimi v duchovnom spoločenstve hovoril o pravdách, ako je „rozdiel medzi pravým Bohom a falošnými bohmi“, „odkiaľ pochádza budhizmus“, a „existuje len jeden pravý Boh“. Po mojom duchovnom spoločenstve jeden brat povedal: „Teraz už chápem, že keď uveríme v Boha a prijmeme Jeho dielo, sme obmedzovaní a prenasledovaní, pretože neuctievame satana a satan robí všetko pre to, aby nám zabránil veriť v Boha a kráčať po správnej ceste. Musíme rozlišovať a nemôžeme sa chytiť do satanových pascí.“ Jedna sestra povedala: „Teraz už chápem, čo je pravý Boh a čo sú falošní bohovia. Iba pravý Boh je schopný stvoriť nebo, zem a všetko, ako aj ľudí. Nielenže všetko stvoril, ale nad všetkým aj vládne. Tiež nám hojne poskytuje každodenný chlieb. Falošný boh nedokáže stvoriť ani jediného chrobáka, nieto ešte nebo, zem a všetko, preto by sme v neho nemali veriť.“ Keď som počul slová bratov a sestier, naozaj ma to dojalo. V duchovnom boji proti satanovi pochopili pravdu z Božieho slova a prekukli satanove ľsti. Nikto z nich sa nenechal podviesť. Naopak, boli ešte odhodlanejší nasledovať Boha. To všetko sa dosiahlo vďaka Božiemu slovu. Aj moja viera v Boha sa vtedy veľmi posilnila.

Raz sa do mňa riaditeľ naozaj pustil. Povedal mi: „Jonah, počúvaj ma. Už tretíkrát som si ťa sem musel zavolať. Nenúť ma, aby som ti musel povedať, čo už vieš. Stala sa z teba celkom celebrita. Všetci ľudia navôkol vedia, že kážeš v škole! Máme byť učiteľmi, ktorí odovzdávajú študentom poznatky, tak prečo im odovzdávaš vieru v Boha? Všetci obyvatelia dediny sú budhisti. Musíme viac dodržiavať ich zvyky a vyučovať ich ich vlastnú vieru. Toto tvoje kázanie má veľký vplyv na našu školu. Snažíš sa zničiť našu povesť? Chceš, aby tebou študenti a ich rodiny opovrhovali? To, čo robíš, je neprofesionálne a neetické! Nie si hoden toho, aby si bol učiteľom! Ak sa nezobudíš, na konci polroka ťa preložia!“ Cítil som veľké rozhorčenie a vedel som, že tieto slová pochádzajú od diabla satana. Chcel len, aby ľudia nasledovali diabla, a nedovolil im predstúpiť pred Boha a uctievať Ho. Viera v Boha je tá najspravodlivejšia vec, ale v jeho očiach to bolo zlo. Videl som, že títo diabli prekrúcajú fakty a nevedia rozlíšiť dobro od zla. V ubytovni som sa cítil veľmi rozrušený. Nevedel som, čo bude ďalej, a podvedome som opäť začal uvažovať o svojej budúcnosti. Čo by sa stalo, keby ma naozaj preložili? Poslali by ma na front? Ako by som mal čeliť hroznej situácii na fronte? Ako by som mohol veriť v Boha? Mohol by som byť ešte spasený? … Pri týchto myšlienkach mi oči zaliali slzy. V tú noc sa mi vôbec nechcelo spať. Celú noc som len sedel pri stole, stále dokola som sa modlil k Bohu: „Bože, prečo sa v tejto situácii nemôžem zbaviť strachu?“ Premýšľal som o spôsoboch, ktorými satan kazí ľudí a ktoré sa spomínajú v Božom slove. Boh hovorí: „Prvou je ovládanie a donucovanie. Satan spraví všetko možné, aby ovládol tvoje srdce. Čo je to donucovanie? Znamená to používanie zastrašujúcej a násilnej taktiky, aby si ho poslúchal a myslel na dôsledky prípadného neuposlúchnutia. Bojíš sa a neodvážiš sa mu vzdorovať, takže sa mu podriadiš.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný VI) Keď som premýšľal nad Božím slovom, lepšie som pochopil satanovu škaredú tvár. Satan vedel, že sa bojím, aby ma neposlali na front, kde by som bol v neustálom smrteľnom nebezpečenstve. Tento strach zo smrti bol mojou osudovou chybou a najväčšou slabosťou. Satan využíval riaditeľa, aby ma prenasledoval, a vyhliadku na preloženie, aby ma zastrašil, čím ma mal prinútil, aby som mu podľahol a uzavrel s ním kompromis tým, že sa vzdám svojej povinnosti a nebudem viac svedčiť o Bohu. Mohlo sa zdať, že riaditeľ robí, čo je pre mňa najlepšie, ale v skutočnosti ma nútil prestať kázať, aby zachránil svoju povesť. Nedovolil mi kázať o Božom evanjeliu spásy, ale chcel, aby som kázal podľa satana a uzavrel s ním kompromis. Uvidel som riaditeľovu pravú zlú tvár. Získal som schopnosť trochu rozlišovať a vedel som, že ide o satanove ľsti. Vedel som, prečo som sa pri kázaní cítil taký obmedzovaný. Bolo to preto, lebo som sa veľmi bál smrti. Bál som sa, že keď ma raz preložia na front brániť hranicu, mohli by ma kedykoľvek zabiť, a ešte viac som sa bál, že po smrti nebudem mať možnosť veriť v Boha ani byť spasený, preto som sa utiahol a stal som sa negatívnym.

Potom som tento svoj stav predniesol Bohu v modlitbe a prosil som Ho, aby ma viedol pri prekonávaní tohto strachu zo smrti. Neskôr som si prečítal úryvok z Božieho slova. „Ako zomreli učeníci Pána Ježiša? Niektorých z nich ukameňovali, iných vliekli za koňom, ukrižovali hore nohami alebo ich rozštvrtilo päť koní – postretla ich najrôznejšia smrť. Aký bol dôvod ich smrti? Boli zákonne popravení za svoje zločiny? Nie. Boli odsúdení, bití, karhaní a usmrtení, pretože šírili Pánovo evanjelium a ľudia sveta ich odmietli – takto boli umučení. … Bez ohľadu na to, ako zomreli a odišli alebo ako to prebehlo, Boh takto nedefinoval konečné výsledky týchto životov, týchto stvorených bytostí. To je niečo, čo musíš jasne vidieť. Naopak, to ony použili presne tieto spôsoby na odsúdenie tohto sveta a na to, aby svedčili o Božích skutkoch. Tieto stvorené bytosti použili svoje najcennejšie životy – posledný okamih svojich životov –, aby svedčili o Božích skutkoch, o veľkej Božej moci, a aby oznámili satanovi a svetu, že Božie skutky sú pravé, že Pán Ježiš je Boh, že On je Pán a Božie vtelené telo. Do poslednej chvíle svojho života nikdy nezapreli meno Pána Ježiša. Nebola to forma súdu tohto sveta? Pomocou svojich životov oznámili svetu a potvrdili ľuďom, že Pán Ježiš je Pán, že Pán Ježiš je Kristus, Božie vtelené telo, že vďaka dielu vykúpenia, ktoré vykonal pre celé ľudstvo, môže ľudstvo ďalej žiť – táto skutočnosť je naveky nemenná. Do akej miery si vykonali svoju povinnosť tí, ktorí boli umučení za šírenie evanjelia Pána Ježiša? Bolo to do najväčšej možnej miery? Ako sa táto najväčšia možná miera prejavila? (Obetovali svoje životy.) Správne, zaplatili svojimi životmi. Rodina, bohatstvo a materiálne statky tohto života sú všetko vonkajšie veci. Jediná vec, ktorá súvisí s ja, je život. Pre každého živého človeka je život to najhodnotnejšie a najvzácnejšie a títo ľudia vlastne dokázali obetovať to najvzácnejšie, čo mali – život –, aby potvrdili Božiu lásku k ľudstvu a svedčili o nej. Až do dňa svojej smrti nezapreli Božie meno ani Božie dielo a posledné chvíle svojho života využili na to, aby svedčili o tejto skutočnosti – nie je to najvyššia forma svedectva? Toto je najlepší spôsob, ako vykonávať svoju povinnosť; takto sa má plniť zodpovednosť človeka. Svojej zodpovednosti sa nezbavili, ani keď sa im satan vyhrážal, zastrašoval ich a napokon ich prinútil zaplatiť svojimi životmi. Toto je splnenie povinnosti v najvyššej možnej miere. Čo tým chcem povedať? Chcem povedať, aby ste o Bohu svedčili a šírili Jeho evanjelium rovnakou metódou? Nemusíš to nevyhnutne urobiť, musíš však porozumieť tomu, že je to tvoja zodpovednosť a že ak to Boh bude od teba potrebovať, mal by si to prijať ako niečo, čo si zaviazaný urobiť. Dnešní ľudia majú v sebe strach a obavy, ale na čo slúžia tieto pocity? Ak Boh nepotrebuje, aby si to robil, aký má zmysel trápiť sa nad tým? Ak Boh potrebuje, aby si to robil, nemal by si sa tejto zodpovednosti vyhýbať ani ju odmietať. Mal by si aktívne spolupracovať a prijať ju bez obáv. Bez ohľadu na to, ako človek zomrie, nemal by zomrieť pred satanom a v jeho rukách. Ak má človek zomrieť, mal by zomrieť v Božích rukách. Ľudia pochádzajú od Boha a k Bohu sa vracajú – takýto rozum a postoj by mala mať stvorená bytosť. Ide o poslednú pravdu, ktorú by mal človek pochopiť pri šírení evanjelia a vykonávaní svojej povinnosti – musí zaplatiť cenu svojho života, aby šíril a svedčil o evanjeliu vteleného Boha, ktorý vykonal svoje dielo a spasil ľudstvo. Ak máš túto túžbu, ak môžeš takto vydávať svedectvo, je to úžasné. Ak takúto túžbu napriek tomu stále nemáš, mal by si aspoň riadne plniť zodpovednosť a povinnosť, ktoré máš pred sebou, a zvyšok zveriť Bohu. Možno potom, keď uplynú mesiace a roky a budeš skúsenejší a starší a tvoje chápanie pravdy sa prehĺbi, si uvedomíš, že máš povinnosť a zodpovednosť obetovať svoj život dielu Božieho evanjelia, a to až do poslednej chvíle svojho života.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Šírenie evanjelia je povinnosť, ku ktorej sú zaviazaní všetci veriaci) Z Božieho slova som pochopil, že vo Veku milosti boli učeníci Pána Ježiša odsúdení a prenasledovaní za to, že hlásali Božie evanjelium, ale nezáležalo na tom, akým spôsobom zomreli, nepredstavovalo to ich konečný výsledok. Život a smrť tela človeka neznačia, či bude jeho výsledok dobrý alebo zlý. Hoci sa smrteľné prenasledovanie učeníkov Pána Ježiša môže javiť ako niečo zlé, v skutočnosti boli umučení, aby splnili Božie poverenie, a na to Boh pamätá. Tvárou v tvár zlým satanovým silám svedčili o Božom diele bez ohľadu na svoj život alebo bezpečnosť. To ich svedectvo ešte viac posilnilo, čím porazilo satana. Život je to najcennejšie, čo človek má, ale oni obetovali tento svoj najcennejší život, aby svedčili o Bohu a aby sa svet dozvedel o Božom diele. To je to najväčšie svedectvo. Keď som premýšľal nad Božími slovami, cítil som sa ponížený a zahanbený. Keď ma riaditeľ varoval, že ma preložia, ak budem znova kázať, cítil som veľký strach. Bál som sa, že ma pošlú na front a že keď raz zomriem, bude to pre mňa znamenať koniec a nebudem môcť byť spasený. Príliš som si cenil svoj život a nemal som chrbtovú kosť ani svedectvo. Popri apoštoloch som naozaj zaostával. Premýšľal som o tom, odkiaľ pochádza môj život a ako som ho dostal od Boha. Boh rozhoduje o tom, kedy zomrieme, a nikto nežije ani o minútu dlhšie. Ak Boh človeka chráni a nenechá ho zomrieť, potom aj keby bol na tom najnebezpečnejšom mieste, nezomrie. Ľudia nemajú kontrolu nad tým, kedy budú žiť alebo zomrú, nehovoriac o ich konečnom výsledku. To je ešte väčšmi v Božích rukách. Pán Ježiš povedal: „Lebo každý, kto si chce zachrániť život, oň príde, no ten, kto príde o život pre Mňa, ho nájde.“ (Mt 16, 25) Keď kážeme a svedčíme o Bohu, čelíme mnohým prenasledovaniam a strastiam. Tak ako učeníci Pána Ježiša, niektorí môžu byť za kázanie a svedectvo o Bohu prenasledovaní až na smrť, ale ich duše sú v Božích rukách. Hoci ich telá môžu byť mŕtve, neznamená to, že nemajú konečný výsledok. Všetko je v Božích rukách a riadi to Boh. Keby som nevykonal svoju povinnosť alebo nehlásal evanjelium, pretože túžim po živote a bojím sa smrti, aj keby ma neposlali na front alebo by som nebol v smrteľnom nebezpečenstve, v Božích očiach by som bol chodiaca mŕtvola, mŕtvy muž, ktorý musí byť nakoniec odvrhnutý. Mal by som riskovať všetko, dokonca aj vlastný život, aby som nasledoval Boha a hlásal evanjelium. Ak by ma naozaj poslali na front, mal by som sa podriadiť Božím plánom. Mohol by som tiež kázať vojakom na fronte, aby som pred Boha priviedol viac ľudí. Aj keby ma jedného dňa naozaj prenasledovali na smrť za to, že som kázal a svedčil o Bohu, Boh by to dovolil a ja by som sa chcel podriadiť. Keď som o tom premýšľal, rozhodol som sa pred Bohom pokračovať v kázaní a svedectve o Ňom a že sa nesmiem nechať nikým obmedzovať.

Potom som sa denne modlil k Bohu a pokračoval v kázaní a vedení duchovného spoločenstva o Božom slove s ostatnými. Takisto som ich viedol pri preskúšaní učiva a organizoval som pre nich stretnutia počas prázdnin, a oni sa stali oveľa aktívnejšími ako predtým. Po skúškach som videl, že títo bratia a sestry dostávajú celkom dobré známky, pričom ich priemer z každého predmetu bol od 76 do 98. Nikto z nich neprepadol. Bol som ohromený! Riaditeľ si všimol dobré známky mojej triedy a povedal mi: „Tvoja trieda má najlepšie známky v škole, preto sme sa rozhodli, že v budúcom polroku budeš ich triednym učiteľom. Želáme ti všetko najlepšie v budúcom polroku.“ Mal som obrovskú radosť, keď som to počul, pretože to úplne predčilo moje očakávania. Pripomenulo mi to jeden verš z biblickej Knihy prísloví: „Srdce kráľa je v Jahveho ruke ako vodný tok – obracia ho, kam chce.“ (Prís 21, 1) Všetko je v Božích rukách a Boh riadi všetky naše osudy. Pokiaľ verím v Boha a úprimne s Ním spolupracujem, otvorí mi cestu. Stále hlásam evanjelium na akademickej pôde, vediem bratov a sestry počas stretnutí a dosť veľa ľudí prijalo Božie dielo posledných dní. Keď sa obzriem späť na tieto dni kázania, získal som veľa a viem, že to všetko bolo Božie vedenie.