Jedného aprílového rána v roku 2009, okolo deviatej, sa na mňa a sestru Ding Ning vrhlo osem mužov vo chvíli, keď sme po zhromaždení vyšli na ulicu. Bez jediného slova nám okamžite vykrútili ruky za chrbát a zhabali nám tašky a viac ako 40 000 jüanov z cirkevných peňazí. Zostala som úplne zaskočená a kým som stihla zareagovať, už aj ma odvádzali do ich auta. Krátko nato som počula, ako nejaká žena hovorí: „Zadržali sme podorzrivé.“ Až vtedy som si uvedomila, že nás zatkla polícia. Veľmi ma rozzúrilo, že nám ukradli takú veľkú sumu z cirkevných peňazí, a pomyslela som si: „Títo policajti nás len tak svojvoľne zatkli a za bieleho dňa nám vzali peniaze – kde je tu právny štát?“ Bola som trochu vystrašená a srdce mi prudko bilo, a tak som sa neustále modlila k Bohu. Prosila som Boha, aby ochránil moje srdce, aby som bez ohľadu na to, ako ma budú policajti mučiť a vypočúvať, nezradila Boha ako Judáš a dokázala si pevne stáť za svojím svedectvom o Bohu. Po modlitbe som pocítila, ako ma zalial pokoj.

Policajti nás vzali na nejaké odľahlé miesto a rozdelili nás na výsluch. Vyšetrovacia miestnosť pôsobila ponuro a zlovestne a policajti vnútri vyzerali kruto a hrozivo. Jeden z policajtov začal výsluch otázkou: „Si cirkevná vodkyňa? Aký je tvoj vzťah s Ding Ning? Ako ste sa spoznali? Je to tvoja vyššia vodkyňa?“ Odpovedala som: „Nie som žiadna vodkyňa a neviem, o akej ‚Ding Ning‘ to hovoríte.“ To ho rozzúrilo, vlepil mi facku, dvakrát do mňa kopol a zareval: „Takže to vyzerá, že na teba budem musieť ísť tvrdo, aby si sa priznala.“ Po týchto slovách ma začal opakovane udierať päsťou do tváre. Stratila som prehľad o tom, koľkokrát ma udrel – z pier mi tiekla krv, tvár som mala opuchnutú na nepoznanie a zvíjala som sa v pálčivej bolesti. Ani vtedy však neprestal a ďalej mi do hlavy búšil päsťami, až mi na čele navrela bolestivá hrča. V duchu som si hovorila: „Bijú ma tak nemilosrdne. Čo si počnem, ak z týchto brutálnych úderov dostanem otras mozgu? Čo ak ma zbijú tak, že budem mať vážne poškodený mozog? Ako potom budem ďalej veriť v Boha?“ Čím viac som na to myslela, tým väčší strach som mala. Potichu som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby ochránil moje srdce. Po modlitbe som si spomenula na túto pasáž Božích slov: „O koho z celého ľudstva nie je v očiach Všemohúceho postarané? Kto nežije uprostred predurčenia Všemohúceho? Odvíjajú sa život a smrť človeka podľa jeho vlastnej voľby? Ovláda človek svoj vlastný osud?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 11. kapitola) Boh je Stvoriteľ a vládne nad všetkým. Môj život bol v Jeho rukách a satan nemal žiadne právo rozhodovať o tom, či zostanem mrzáčkou alebo či ma zbijú až tak, že mi to poškodí mozog. Bola som ochotná vložiť svoj život do Božích rúk. Keď som si to uvedomila, pocítila som trochu väčší pokoj a pomyslela som si: „Títo diabli môžu rovno zabudnúť na to, že odo mňa dostanú čo i len štipku informácií. Nikdy sa im nepoddám!“

Potom ma policajti vzali do hotela a pokračovali vo výsluchu. Nejaká policajtka na mňa škrekľavo vybehla s otázkami: „Ako sa voláš? V koľkých hostiteľských rodinách si bývala? Koho poznáš? Kde má vaša cirkev uložené peniaze?“ Keď som neodpovedala, prirútila sa ku mne, vlepila mi dve facky a prinútila ma vyzuť sa, a potom mi po prstoch na nohách dupala svojimi koženými topánkami. Celým telom mi okamžite vystrelila pálčivá bolesť a neubránila som sa mučivému výkriku. Dupala mi po prstoch a pritom hovorila: „Ak tú bolesť neznesieš, tak nám len povedz to, čo chceme počuť!“ Bolesť bola naozaj neznesiteľná, a tak som volala k Bohu: „Ó, Bože! Ak nedostanú, čo chcú, nedajú mi pokoj. Bojím sa, že nebudem vedieť zniesť ich mučenie. Prosím, veď ma.“ Po modlitbe som si zrazu spomenula, že Boh je mojím štítom a keď ma vedie Boh, čoho sa mám báť? Bez ohľadu na to, ako ma bude polícia mučiť, nezradím Boha ani nezapredám cirkev. Keď ďalší policajt videl, že stále nechcem hovoriť, spútal mi ruky za chrbtom a pri výsluchu mi ich násilím vykrútil nahor. Okamžite mnou prešla bolesť, akoby mi vykĺbil rameno, a zakrátko mi silno opuchli chrbty rúk. Iný policajt sa mi vyhrážal: „Ak nezačneš hovoriť, vyzlečieme ťa donaha, na krk ti zavesíme tabuľu a potom ťa budeme na korbe auta predvádzať po celom meste. Uvidíme, či ti potom zostane nejaká dôstojnosť!“ Keď som to počula, dostala som veľký strach a pomyslela som si: „Títo diabli sú naozaj zlí a zdá sa, že sú schopní všetkého. Ak ma naozaj vyzlečú donaha a budú ma predvádzať po meste, ako sa potom budem môcť ukázať na verejnosti a ďalej žiť?“ Práve keď som sa cítila najslabšia a najzúfalejšia, spomenula som si na chválospev Božích slov Boh znáša extrémnu bolesť pre spásu človeka. Hovorí sa v ňom: „Boh prebdel mnoho bezsenných nocí v prospech diela pre ľudstvo. Zostúpil z najvyššej výšky až do najnižších hlbín, do živého pekla, kde prebýva človek, aby s ním žil medzi koncami sveta. Nikdy sa nesťažoval na biedu medzi ľuďmi a nikdy nevyčítal človeku jeho vzdorovitosť, ale znáša najväčšie poníženie, keď osobne vykonáva Svoje dielo. Ako by mohol Boh patriť do pekla? Ako by mohol v pekle stráviť svoj život? Ale pre dobro všetkých ľudí, aby celé ľudstvo čo najskôr našlo odpočinok, znášal poníženie a trpel nespravodlivosť pri príchode na zem a osobne vstúpil do ‚pekla‘ a ‚podsvetia‘, do tigrieho brlohu, aby zachránil človeka.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (9)) Keď som uvažovala nad Božími slovami, hlboko ma to dojalo. Boh je svätý – prišiel dvakrát v tele, aby spasil ľudstvo, ktoré bolo hlboko skazené satanom. Najprv prišiel vykúpiť ľudstvo a bol ukrižovaný, pričom trpel neznesiteľnými mukami. V posledných dňoch opäť prišiel v tele do Číny a znáša prenasledovanie a štvanice zo strany ČKS, ako aj odsúdenie, ohováranie a odmietanie zo strany náboženského sveta, a to všetko len preto, aby dôkladne spasil ľudstvo z jeho hriešnosti. Boh to všetko ticho znáša a naďalej vyjadruje pravdy a koná dielo, aby nás spasil – Jeho láska k nám je skutočne taká veľká. Mala som to šťastie, že som prijala Božie dielo v posledných dňoch a môžem čerpať zo zaopatrenia Božími slovami, takže som vedela, že by som mala odplatiť Božiu lásku. Keď som si to uvedomila, vedela som, že tá bolesť a poníženie majú zmysel a hodnotu – bolo to znášanie prenasledovania v mene spravodlivosti. Potichu som sa modlila k Bohu: „Ó, Bože! Bez ohľadu na to, ako ma policajti ponížia, budem si pevne stáť za svojím svedectvom, aby som Ťa uspokojila!“ Po modlitbe som už nemala taký strach. Potom, bez ohľadu na to, ako sa mi policajti vyhrážali, som nepovedala ani slovo a im nezostávalo nič iné, len odísť.

Keď policajti o niekoľko dní neskôr usúdili, že zo mňa nedostanú žiadne informácie, poslali ma do vyšetrovacej väzby. Hneď po príchode ma jedna policajtka úmyselne ponížila tým, že mi prikázala vyzliecť sa donaha a točiť sa dokola, a tiež som si musela čupnúť s rukami za hlavou a skákať ako žaba. O 42 dní neskôr nado mnou vzniesli vykonštruované obvinenie z „využívania kultovej organizácie na marenie výkonu zákona“ a odsúdili ma na rok a pol prevýchovy prácou. Pomyslela som si, že bude nesmierne ťažké byť viac ako rok bez čítania Božích slov, zhromažďovania sa, duchovného spoločenstva a vykonávania svojej povinnosti. Potichu som sa modlila k Bohu: „Ó, Bože! Neviem, aké trýzne ma ešte čakajú a či ich dokážem zniesť. Prosím, veď ma, aby som porozumela Tvojmu úmyslu a dokázala v tomto prostredí zostať silná.“ Po modlitbe som si spomenula na túto pasáž Božích slov: „Nedaj sa odradiť, nebuď slabý, a Ja ti všetko zjavím. Cesta do kráľovstva nie je taká hladká – nič neprichádza tak ľahko! Chceš, aby sa ti ľahko dostalo požehnania, všakže? Dnes bude každý čeliť trpkým skúškam. Bez týchto skúšok sa milujúce srdce, ktoré pre Mňa máte, neposilní a nebudete ku Mne prechovávať pravú lásku. Aj keď tieto skúšky pozostávajú len z drobných okolností, každý musí týmito skúškami prejsť, len ich intenzita sa bude líšiť. Skúšky sú požehnaním, ktoré Vám dávam. Koľkí z vás predo Mnou často pokľaknú a prosia Ma, aby som ich požehnal? Pochabé deti! Vždy si myslíte, že ak sa vám dostane zopár prívetivých slov, počíta sa to za Moje požehnanie, no nikdy neveríte, že horkosť je Moje požehnanie. Tým, ktorí majú účasť na Mojej horkosti, sa určite dostane aj podiel na Mojej sladkosti. To je Môj prísľub a Moje požehnanie, ktoré vám dávam.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 41. kapitola) Božie slová mi pomohli uvedomiť si, že toto prostredie mi pomôže zdokonaliť moju vieru a posilniť moju vôľu znášať utrpenie. Iba vďaka tomu, že prejdem utrpením, sa budem môcť viac modliť, spoliehať sa na Boha a priblížiť sa k Nemu. Napriek tomu, že nebudem môcť čítať Božie slová ani sa zhromažďovať a byť v duchovnom spoločenstve s bratmi a sestrami nasledujúceho poldruha roka, Boh bude stále so mnou, a tak som sa musela spoliehať na Boha a pevne si stáť za svojím svedectvom, aby som zahanbila satana. Keď som porozumela Božiemu úmyslu, pocítila som nový príval viery a sily. Počas pobytu v pracovnom tábore som sa často modlila k Bohu a uvažovala nad Jeho slovami. Vďaka vedeniu Božích slov sa mi podarilo prečkať dlhé dni môjho uväznenia.

Po prepustení som opäť začala vykonávať svoju povinnosť, ale v októbri 2013 ma znova zatkli. V ten deň, okolo štvrtej popoludní, som sa práve vracala z kázania evanjelia a vystupovala som z autobusu, keď sa na mňa vrhla skupina troch ľudí a pritlačila ma k zemi. Jeden z nich povedal: „Už je to pár rokov, ešte si ma pamätáš? Čo keby si sa s nami trochu previezla?“ Okamžite ma zachvátila panika a pomyslela som si: „Teraz je so mnou naozaj zle. Keďže ma polícia zadržala, určite mi nedajú len tak pokoj.“ Násilím ma vtlačili do auta, sadli si ku mne z oboch strán a držali mi ruky, aby som sa nemohla hýbať. Potom ma poslali do centra na vymývanie mozgov, kde ma neustále sprevádzali dvaja „dozorcovia“. Na tomto mieste, od pol ôsmej ráno do siedmej večer, ma s cieľom prinútiť ma zradiť Boha nútili sledovať videá, ktoré sa rúhali Bohu a očierňovali cirkev, ako aj videá, ktoré ospevovali ČKS. Dozorcovia ma sledovali 24 hodín denne a nesmela som sa modliť ani si zavrieť dvere, keď som išla na záchod. Dlhé hodiny vymývania mozgu a neustále sledovanie vo mne vyvolávali pocit útlaku – každý deň som prežívala úzkosť a napätie, a na smrť som sa bála, že ak nebudem opatrná, padnem do satanovej pasce. Len som sa neustále modlila k Bohu a úpenlivo Ho prosila, aby ochránil moje srdce.

Jedného dňa mi Chen, ktorý mal na starosti vymývanie mozgov, priniesol knihu Slovo sa zjavuje v tele a povedal: „Toto je kniha vašej cirkvi – stále si myslíš, že je to Božie slovo? Je jasné, že ju napísal len obyčajný človek.“ Vzala som si knihu Božích slov a pomyslela som si: „Každé Božie slovo je pravda; vy diabli v Boha neveríte, tak ako by ste vôbec mohli rozumieť Jeho slovám?“ Otvorila som knihu a uvidela túto pasáž: „V tejto etape diela je od nás požadovaná tá najväčšia viera a láska a môžeme zakopnúť aj kvôli najmenšej neopatrnosti, pretože táto etapa diela sa líši od všetkých predchádzajúcich: Boh zdokonaľuje vieru ľudí, ktorá je neviditeľná a nehmatateľná. Boh robí to, že mení slová na vieru, lásku a život.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Cesta… (8)) Pri čítaní týchto slov som pocítila Božie povzbudenie a útechu. Božie dielo v posledných dňoch je dielom slov. Usporiadava najrôznejšie situácie, aby ľuďom umožnil zažívať Jeho slová a aby sa tieto slová stali súčasťou ľudí, aby sa stali ich životom. Takto Boh dáva ľudstvu spásu a zdokonaľuje ho. Spomenula som si, ako mi Božie slová dodali vieru a silu prekonať týranie zo strany diablov počas mučenia a trýznenia pri mojom prvom zatknutí. Teraz, počas tohto súčasného zatknutia, keď som prežívala muky, zúfalstvo a tieseň z neustáleho sledovania a vymývania mozgu herézami a bludmi, to, že mi tento policajt ukázal výtlačok Jeho slov, bolo Božie usporiadanie, ktoré ma naplnilo vierou a silou. Napriek nebezpečným skúškam, ktoré ma postihli v tomto pekelnom väzení, som sa naozaj necítila sama, pretože som vedela, že Boh ma neustále chráni a vedie ma svojimi slovami. Potom, bez ohľadu na to, ako sa mi policajti snažili vymyť mozog satanovými herézami a bludmi, vedome som sa v mysli stíšila pred Bohom, modlila som sa k Nemu a spoliehala sa na Neho, aby som nepadla do satanových pascí. Jeden policajt mi ukázal fotku istej sestry a spýtal sa, či ju spoznávam. Keď som neodpovedala, pokúsil sa ma zastrašiť a oklamať slovami: „Ostatní ťa už zapredali. Povedali nám, že si vodkyňa, ale ty sa ich tu stále snažíš chrániť. Všetci sa už priznali a poslali sme ich domov. Robíš zo seba hlupaňu, keď mlčíš, a vyfasuješ veľmi, veľmi dlhý trest vo väzení! Čím skôr začneš hovoriť, tým skôr ťa môžeme poslať domov.“ Keď som to počula, šokovalo ma to a pomyslela som si: „Niekto ma zapredal? Tak to už o mne policajti určite všetko vedia! Ak nezačnem hovoriť, možno naozaj dostanem dlhý trest. Možno by som im mohla prezradiť len nejaké nepodstatné detaily, aby som aspoň dostala miernejší trest a nemusela toľko trpieť, ak už naozaj budem musieť ísť do väzenia.“ Vzápätí som si však pomyslela: „Ak im prezradím detaily, nezradím tým Boha a nezapredám svojich bratov a sestry? To neprichádza do úvahy, nemôžem im nič povedať!“ V tej chvíli som si spomenula na Božie slová, ktoré hovoria: „V budúcnosti prinesiem odplatu každému človeku podľa toho, čo urobil. Povedal som všetko, čo je potrebné povedať, lebo presne to je Moje dielo.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Zlí budú určite potrestaní) Božie slová mi pomohli porozumieť tomu, že Boh s ľuďmi zaobchádza podľa toho, ako konali. Keby som mala zapredať svojich bratov a sestry, konala by som ako hanebný Judáš a Boh by ma preklial a potrestal. Ak ma zapredali iní, bol to ich zlý skutok, ale ja som nemohla zradiť Boha ani zapredať ostatných bratov a sestry. Spomenula som si, ako bola istá sestra zatknutá, vystavená brutálnemu mučeniu a odsúdená na 9 rokov väzenia, no nikdy sa nepoddala satanovi a po prepustení naďalej vykonávala svoju povinnosť. Napriek tomu, že zažila utrpenie, stála si pevne za svojím svedectvom a Boh ju schválil. Bol tu aj Peter, ktorý bol vo Veku milosti po zatknutí ukrižovaný dolu hlavou a podal svedectvo o svojej láske k Bohu. Pri spomienke na tieto príbehy som pocítila hlboké povzbudenie a moje srdce sa naplnilo vierou a silou. V duchu som sa rozhodla: bez ohľadu na to, ako dlho budem musieť zostať vo väzení, nikdy nezradím Boha a nezapredám svojich bratov a sestry!

Potom ma ďalej vypočúvali a pýtali sa: „S kým si v kontakte? Kto je tvoj vyšší vodca? Kde býva?“ Keď som neodpovedala, prinútili ma postaviť sa čelom k stene a striedali sa pri mne v dvojhodinových zmenách, pričom na každú zmenu boli pridelení dvaja policajti, aby sa uistili, že celých 24 hodín nezaspím. Keď videli, že zaspávam, ziapali na mňa: „Opováž sa zavrieť oči alebo sa modliť k tvojmu Bohu!“ Keď som takto prestála celý deň, nohy mi opuchli tak, že koža na nich bola napnutá a lesklá, už sa mi nevošli do topánok a musela som chodiť bosá. Chrbát ma bolel tak veľmi, až som si myslela, že sa mi tam niečo zlomilo. Takto ma mučili celých sedem dní a sedem nocí. Bola som úplne vyčerpaná na tele aj na duchu, moje telo bolo na pokraji zrútenia, a tak som v tichej modlitbe volala k Bohu a prosila Ho, aby mi dal vieru a silu prekonať barbarstvo týchto diablov. Po modlitbe som si spomenula na Božie slová, ktoré hovoria: „Počas týchto posledných dní musíte svedčiť pre Boha. Nehľadiac na veľkosť vášho utrpenia, mali by ste kráčať až do úplného konca a aj pri poslednom nádychu musíte byť verní Bohu a vydať sa na milosť Božiemu ovládaniu. Iba to znamená skutočne milovať Boha a iba to je silné a hlasné svedectvo.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Iba ak zažiješ bolestné skúšky, môžeš spoznať Božiu milotu) Božie slová ma naplnili vierou. Bez ohľadu na to, ako ma polícia mučila, nemohla ovládať moje srdce. Kým budem žiť a dýchať, budem si pevne stáť za svojím svedectvom, aby som zahanbila satana. Neskôr jeden z policajtov priniesol rúhavé vyhlásenie proti Bohu a chcel, aby som ho podpísala. Keď som ho nepodpísala, vlepil mi niekoľko faciek a surovo vyhŕkol: „Si len kus mäsa na kláte a my si ťa môžeme naporciovať, ako len chceme. Každý deň, keď sa nepodpíšeš a nepovieš nám to, čo chceme vedieť, ti dáme poriadne zabrať. Máme tu k dispozícii osemnásť rôznych foriem mučenia pre tvoje ‚voľnočasové potešenie‘. Mohli by sme ťa zabiť a nikto by sa to nikdy nedozvedel!“ Po týchto slovách ma začali kopať a udierať päsťami. Bili ma viac ako 10 minút – cítila som mrákoty, tvár som mala opuchnutú, hlava mi trešťala, v ušiach mi silno pískalo a z úst mi tiekla krv. Tvár ma bolela tak veľmi, akoby mi niekto sypal soľ do čerstvej popáleniny. Dostala som strach, že ak ma budú takto biť aj naďalej, určite zomriem. V tej chvíli som si spomenula na jednu pasáž Božích slov: „Keď sú ľudia pripravení obetovať svoje životy, všetko ostatné stráca význam a nikto ich nemôže poraziť. Čo by mohlo byť dôležitejšie ako život?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Zjavenia tajomstiev „Božie slová celému vesmíru“, 36. kapitola) Božie slová mi dodali vieru a silu. Môj život a smrť boli v Božích rukách a bez Jeho dovolenia mi satan nemohol vziať život. Aj keby ma umučili na smrť, stalo by sa tak len s Božím dovolením. Bola som pripravená podriadiť sa Božiemu ovládaniu a usporiadaniu a pevne si stáť za svojím svedectvom, aby som Ho uspokojila, aj keby to znamenalo moju smrť.

Potom ma neúprosne zastrašovali a nútili, aby som podpísala vyhlásenie, ktoré bolo rúhavé voči Bohu. Keď som ho nepodpísala, prinútili ma čupieť, kým ma bili kovovou tyčou po nohách a chrbte. Inokedy ma jeden policajt udrel po chrbte tak silno, až som mala pocit, že sa niečo zlomilo, a mimovoľne som vykríkla. Potom si zapálil cigaretu a fúkal mi dym do očí, zatiaľ čo ma nútil mať ich otvorené. V očiach som cítila bolestivé pálenie a z očí a nosa sa mi liali slzy a hlieny. Od toho dymu som nevedela prestať kašľať a snažila som sa uhnúť hlavou, ale policajt ma schmatol za vlasy, aby mi udržal hlavu na mieste, a ďalej na mňa fúkal dym. Šialene sa zasmial a povedal: „Tak čo, ako sa ti to páči? Ak to už viac neznesieš, proste podpíš ten papier a povedz nám, čo vieš. Ak nezačneš hovoriť, tak si to poriadne zlízneš. Zajtra kúpim ďalšiu škatuľku cigariet a znova ťa vydymím.“ Kým tá cigareta dohorela, teplé oblečenie, čo som mala na sebe, bolo úplne premočené potom. Policajt ma potom opäť prinútil čupnúť si, ale bola som úplne vyčerpaná, celé telo sa mi triaslo a bola som taká slabá, že som mala pocit, že každú chvíľu odpadnem. Takto ma mučili ďalšie dve hodiny. Neskôr mi do tváre fúkali dym z ďalších dvoch cigariet – prežívala som absolútne muky, na hrudi a v bruchu som mala strašne ťaživý pocit a prsty mi stuhli a skrútili sa. Schmatli mi ruku a snažili sa ma prinútiť podpísať ten dokument, ale ja som sa v tichosti modlila k Bohu a nedovolila som im pohnúť mojou rukou ani o milimeter. Nakoniec som ten rúhavý dokument proti Bohu nepodpísala, ale policajti so mnou ešte neskončili – aby ma prinútili k podpisu, jeden z nich ma schmatol za vlasy a otrieskal mi hlavu o stenu, až mi na hlave navrela obrovská hrča. Potom ma silno udrel do tváre a kopal ma do nôh a do brucha, z čoho sa mi točila hlava a celé telo mi zmeravelo. Keď sa policajt unavil z toho, ako ma bil, schmatol elektrický obušok a začal mi ním dávať šoky do tváre, hrude a ďalších častí tela. Mala som pocit, akoby ma po celom tele bodali tisícky ihiel. Neustále som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma naplnil vierou a silou, aby som si pevne stála za svojím svedectvom. Kým mi dával elektrošoky, surovo sa mi vyhrážal: „Budem ťa mučiť, až kým ti nepoškodím vnútorné orgány. Keď odtiaľto odídeš, budeš samá choroba a zomrieš pomalou smrťou!“ Čím viac títo policajti hovorili, tým viac som ich nenávidela. Spomenula som si na Božie slová, ktoré hovoria: „Ako môže tento diabol, bez seba od zúrivosti, dovoliť Bohu, aby mal kontrolu nad jeho cisárskym dvorom na zemi? Ako sa môže dobrovoľne skloniť pred Jeho nadradenou mocou? Jeho ohavná tvár už bola odhalená, takže človek nevie, či sa má smiať, alebo plakať, a je naozaj ťažké o nej hovoriť. Či to nie je jeho jadro? Stále verí, že jeho mrzká duša je neuveriteľne krásna. Táto banda zločinných komplicov! Zostupujú do ríše smrteľníkov, aby sa oddávali rozkošiam, provokovali a vyvolávali chaos do takej miery, až sa svet stáva nepredvídateľným a nestálym a srdcia ľudí zaplavuje strach a nepokoj. S človekom sa zahrávali natoľko, že sa začal podobať na veľmi ohyzdné a neľudské zviera z divočiny, ktoré stratilo aj posledné znaky pôvodného svätého človeka. Ba čo viac, chcú sa dokonca zmocniť zvrchovanej moci na zemi. Bránia Božiemu dielu natoľko, že sa sotva dokáže pohnúť čo i len o piaď, a väznia človeka tak tesne ako steny z medi a ocele. Potom, čo sa dopustili toľkých ťažkých hriechov a spôsobili toľko katastrof, očakávajú ešte niečo iné ako napomínanie?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (7)) ČKS je diabol, ktorý nenávidí Boha a odporuje Mu. Čím viac ma mučili, tým jasnejšie som videla, akí sú v skutočnosti ohavní a odpudiví. Nenávidela som ich celou svojou bytosťou, vzdorovala som im a mala som ešte väčšie odhodlanie nasledovať Boha a uspokojiť Ho. Potom sa ma policajt znova pokúsil zastrašiť slovami: „Aj keď neprehovoríš, aj tak ťa odsúdime a pôjdeš do basy na viac ako desať rokov!“ Bola som pobúrená a pomyslela som si: „Ak musím ísť do väzenia, tak dobre. Bez ohľadu na to, na koľko rokov ma odsúdite, vám diablom sa nikdy nepoddám!“ Nakoniec sa im odo mňa nepodarilo dostať žiadne informácie a v júli 2014 mi prišili vykonštruované obvinenie z ‚využívania kultovej organizácie na marenie výkonu zákona‘ a odsúdili ma na štyri roky väzenia.

Keď sa spätne zamyslím nad tými dvoma razmi, keď ma zatkli a uväznili, ČKS použila rôzne metódy, aby ma prinútila zradiť Boha vrátane brutálnych bitiek, zastrašovania, vymývania mozgu a ponižovania. Keby som počas všetkých týchto ťažkých skúšok nemala Božiu ochranu a vieru a silu, ktorú mi vštepili Božie slová, policajti by ma už dávno umučili na smrť. Prostredníctvom týchto skúšok som na vlastnej koži zažila Božiu lásku a bola som svedkom autority a moci Jeho slov. Boli to práve Božie slová, ktoré ma previedli týmito súženiami. Bez ohľadu na to, ako veľmi ma ČKS prenasleduje, budem naďalej nasledovať Boha a konať svoju povinnosť, aby som Mu odplatila Jeho lásku.