Zhang Liang, Čína

V roku 2016 ma zvolili za vodkyňu v cirkvi. Spolupracovala som so sestrou Zhang Jing a boli sme zodpovedné za prácu cirkvi. V tom čase som verila v Boha len niečo vyše dvoch rokov. Zhang Jing bola vodkyňou už dlho a mala rozsiahle pracovné skúsenosti. Okrem toho, jej duchovné spoločenstvo na stretnutiach bolo celkom jasné. Akékoľvek ťažkosti mali bratia a sestry, dokázala rýchlo nájsť Božie slová, ktoré s tým súviseli, hovoriť o nich v duchovnom spoločenstve a pomôcť im. Všetci ju naozaj obdivovali. Veľmi som Zhang Jing závidela a dúfala som, že jedného dňa budem môcť byť ako ona a získam si obdiv a uznanie všetkých. Po istom čase tvrdej práce som už počas zhromaždení dokázala veľmi rýchlo nájsť príslušné Božie slová, keď som zistila, že niekto má nejaký stav, a vedela som hovoriť v duchovnom spoločenstve tak, že som doň zahrnula vlastné skúsenosti alebo niekoľko príkladov. Moji bratia a sestry pozorne počúvali a robili si poznámky. Keď som to videla, bola som veľmi šťastná a cítila som, že ma moji bratia a sestry skutočne schvaľujú. Výsledkom bolo, že som hovorila v duchovnom spoločenstve s ešte väčšou energiou.

Raz niekoľko bratov a sestier v cirkvi spoločne nahlásilo falošného vodcu. V tom čase som nevedela, ako to riešiť, tak som sa úprimne modlila k Bohu a potom som vyhľadala duchovné spoločenstvo u svojich bratov a sestier. Nakoniec bol falošný vodca prepustený a práca cirkvi sa vrátila do normálu. Po tomto incidente som začala obdivovať samu seba: „Vyriešila som taký zložitý problém za pár dní. Musím ukázať svojim bratom a sestrám, ako sa to robí. Napriek môjmu mladému veku a krátkemu času, čo verím v Boha, stále dokážem riešiť zložité problémy.“ Na zhromaždeniach som veľmi živo diskutovala o tom, ako som vybavila ten list s nahlásením, ale vynechala som podrobnosti o tom, ako som v tom čase žila uprostred ťažkostí, ako som nedokázala rozlíšiť veci a ako som bola negatívna. Hlavne som zdôrazňovala, aký zložitý bol ten incident, aká zlá bola ľudská prirodzenosť falošného vodcu a ako som hľadala pravdu, zostala pokojná a nebojácna, aby som problém vyriešila. Vtedy všetci veľmi pozorne počúvali. Keď som sledovala ten obdivný pohľad v ich očiach, cítila som sa v srdci dobre. Ešte väčšmi som cítila, že mám pracovnú schopnosť. Pri inej príležitosti bola istá sestra obmedzená vo vykonávaní svojej povinnosti, pretože jej v tom bránili jej neveriaci rodinní príslušníci. Hovorila som o tom, ako ma môj manžel prenasledoval za to, že verím v Boha, a ako som nakoniec opustila svoju rodinu a trávila všetok svoj čas konaním svojej povinnosti. Veľmi podrobne som hovorila o tom, koľko som si vytrpela, aké som mala odhodlanie a ako som opustila svoju rodinu. Po tom, čo si ma sestra vypočula, ma naozaj obdivovala. Povedala: „Dokázala si pevne vytrvať, aj keď ťa tvoj manžel tak strašne prenasledoval. Naozaj si si veľa vytrpela. Skutočne máš odhodlanie!“ Ostatní bratia a sestry hovorili: „Ty naozaj vieš, ako zažívať veci. Usiluješ sa o pravdu viac ako my. Prečo my nedokážeme praktizovať pravdu?“ Vtedy som povedala: „Naša skazenosť je úplne rovnaká. Pokiaľ sme ochotní praktizovať pravdu, Boh nás povedie.“ V srdci som však samu seba stále veľmi obdivovala. Cítila som, že sa usilujem o pravdu a mám väčší duchovný vzrast ako moji bratia a sestry. Keby nie, ako by som mohla opustiť svoju rodinu, aby som konala svoju povinnosť? A prečo by ma potom všetci zvolili za vodkyňu? V skutočnosti, keď som zažívala prenasledovanie zo strany môjho manžela, mala som v sebe veľa negativity a slabosti. Dokonca som sa na nejaký čas vzdala svojej povinnosti. Toto všetko som však spomenula len letmo, alebo som to proste nespomenula vôbec. Cítila som: „Ak poviem všetko, všetci si určite pomyslia, že mi chýba duchovný vzrast a že nie som o nič lepšia ako oni. Kto ma v tom prípade bude v budúcnosti ešte obdivovať? Okrem toho, ak budem viac hovoriť o pozitívnom praktizovaní, mojich bratov a sestry to tiež povzbudí. Na tom nie je nič zlé.“ Preto som o tom už viac nepremýšľala. Celkovo, keď som bola na zhromaždeniach v duchovnom spoločenstve, vedome som hovorila viac o pozitívnom porozumení, ale nespomínala som svoje vlastné skazené povahy a škaredé myšlienky a úmysly. Prípadne som len jednoduchým spôsobom hovorila o všeobecných, povrchných skazenostiach, ktoré odhaľuje každý. Bála som sa, že keby to ľudia vedeli, už by ma neobdivovali. Tiež som vedome aj nevedome hovorila o tom, aká som bola zavalená prácou, koľko vecí som musela urobiť a ako som vždy pracovala až do neskorého večera. Moji bratia a sestry potom verili, že dokážem znášať utrpenie a zaplatiť cenu, a že pri vykonávaní svojej povinnosti nesiem bremeno. Hovorili tiež, že dokážem hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, aby som vyriešila problémy, a že som človek, ktorý sa usiluje o pravdu. Všetci ma obdivovali a spoliehali sa na mňa. Neskôr som zistila, že zakaždým, keď som sa stretla so svojimi spolupracovníkmi, všetci len jedným dychom vychrlili všetky problémy vo svojej práci a potom toho už veľa nepovedali. Počas celého zhromaždenia som bola jediná, kto o veciach diskutoval. Cítila som, že tu niečo nie je v poriadku – nezmenili sa zhromaždenia na priestor, kde môžem hovoriť len ja sama? Keď mali ťažkosti, nehľadali pravdu, ale len čakali, kým ich vyriešim ja. Neprivádzala som ich tým pred seba? Povedala som im, že sa musia viac modliť k Bohu, viac hľadať a byť v duchovnom spoločenstve a nespoliehať sa len na ľudí. Avšak potom to bolo stále rovnaké.

Neskôr ma prepustili, pretože som počas zhromaždení a duchovného spoločenstva neustále chrlila slová a učenia, aby som sa predviedla, nedokázala som vyriešiť problémy a moja práca neprinášala výsledky. V tom čase som o tom veľa nepremýšľala. Myslela som si, že ak ma prepustili, pretože som nedokázala vykonávať skutočnú prácu, tak to jednoducho je: mala by som byť prepustená. V každom prípade som zo seba vydala všetko a neflákala som sa ani som nebola úskočná. Nečakala som však, že po mojom prepustení s tým niektorí bratia a sestry nebudú súhlasiť a budú sa pýtať, prečo ma vodcovia prepustili. Vodcovia ma požiadali, aby som dôkladne uvažovala o svojich vlastných problémoch. Vtedy som pocítila strach. Pomyslela som si: „Prepustili ma pre spôsob, akým som konala svoju prácu, a teraz ma moji bratia a sestry bránia pred tým, čo vnímajú ako nespravodlivosť, a ochraňujú ma. Nepriviedla som ich tým len pred seba? To je kráčanie po ceste antikristov!“ Čím viac som premýšľala, tým viac som sa bála. Nedokázala som zastaviť slzy a úprimne som sa modlila k Bohu: „Drahý Bože, opustila som svoju rodinu a svoju prácu a chcela som náležite konať svoju povinnosť. Nikdy som nečakala, že nielenže nebudem svoju povinnosť konať dobre, ale že aj privediem ľudí pred seba. Som skutočne príliš vzdorovitá! Drahý Bože, prosím Ťa veď ma, aby som porozumela svojim problémom, nech sa môžem kajať a zmeniť sa.“

Následne som začala o sebe uvažovať. Pri hľadaní som si prečítala tieto Božie slová: „Vyvyšovať sa a podávať svedectvo o sebe samých, predvádzať sa, snažiť sa, aby o nich mali ľudia vysokú mienku a uctievali ich – týchto vecí je schopné skazené ľudstvo. Ľudia takto inštinktívne reagujú, keď ich ovláda ich satanská prirodzenosť, a je to bežné v celom skazenom ľudstve. Ako sa ľudia obvykle vyvyšujú a podávajú svedectvo o sebe samých? Ako dosiahnu cieľ, aby o nich ostatní mali vysokú mienku a uctievali ich? Svedčia o tom, ako veľa práce vykonali, ako veľa trpeli, ako veľmi sa vydávali a akú veľkú cenu zaplatili. Vyvyšujú sa tým, že rozprávajú o svojom kapitáli, aby si v srdciach ostatných získali vyššie, pevnejšie a istejšie miesto, aby ich viac ľudí ocenilo, malo o nich vysokú mienku a závidelo im a aby ich dokonca viac ľudí uctievalo, vzhliadalo k nim a nasledovalo ich. Aby ľudia dosiahli tento cieľ, robia veľa vecí, ktoré zdanlivo podávajú svedectvo o Bohu, ale v podstate sa vyvyšujú a podávajú svedectvo o sebe samých. Majú rozum, ak sa správajú takto? Sú za hranicou rozumnosti a nemajú hanbu. Nehanebne svedčia o tom, čo urobili pre Boha a koľko pre Neho trpeli. Dokonca predvádzajú svoje dary, talenty, skúsenosti, zvláštne zručnosti, šikovné techniky pre svetské záležitosti, prostriedky, ktoré používajú, aby sa s ľuďmi zahrávali a podobne. Jednou z ich metód, ktorou sa vyvyšujú a podávajú svedectvo o sebe samých, spočíva vo vychvaľovaní seba a znevažovaní ostatných. Okrem toho sa maskujú a prikrášľujú, skrývajú pred ľuďmi svoje slabosti, chyby a nedostatky, aby ľudia vždy videli len to, akí sú skvelí. Neodvážia sa dokonca povedať iným ľuďom ani to, že sa cítia negatívne; chýba im odvaha otvoriť sa a byť s nimi v duchovnom spoločenstve, a keď urobia niečo nesprávne, urobia všetko pre to, aby to zatajili a skryli. Nikdy nespomenú škodu, ktorú počas vykonávania svojej povinnosti spôsobili na práci cirkvi. No keď niečím malým prispejú alebo dosiahnu nejaký drobný úspech, rýchlo sa tým pochvália. Nevedia sa dočkať, aby dali celému svetu vedieť, akí sú schopní, akú majú veľkú kvalitu, akí sú výnimoční a o koľko sú lepší než normálni ľudia. Nie sú to spôsoby, ako sa vyvyšovať a podávať svedectvo o sebe samých? Je vyvyšovanie sa a podávanie svedectva o sebe samom niečo, čo by robil človek so svedomím a s rozumom? Nie je. Takže keď to ľudia robia, aká povaha je zvyčajne odhalená? Arogancia. To je jedna z hlavných odhalených pováh, po ktorej nasleduje ľstivosť, ktorá spočíva v tom, že človek robí všetko pre to, aby ho mali ostatní ľudia vo veľkej úcte, hovorí spôsobom, ktorý je nepriestrelný. Zjavne hovoria so skrytými úmyslami a intrigami, predvádzajú sa, ale chcú túto skutočnosť zakryť. Výsledkom ich vyjadrení však je, že ľudia si o nich pomyslia, že sú lepší ako ostatní, že nikto sa im nevyrovná, že všetci ostatní sú horší ako oni. A nedosahuje sa tento výsledok pokútnymi prostriedkami? Aká povaha sa skrýva za týmito prostriedkami? A sú v nej nejaké prvky podlosti? (Áno, sú.) Je to druh podlej povahy.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Štvrtý bod: Povyšujú sa a svedčia o sebe) Po prečítaní Božích slov som uvažovala o tom, že po mojom prepustení bolo hlavným dôvodom, prečo s tým moji bratia a sestry nesúhlasili, to, že som sa často povyšovala a predvádzala, a nehovorila som otvorene o svojich vlastných nedostatkoch a skazenostiach, čo viedlo všetkých k tomu, že videli len moju dobrú stránku. Bojovali za mňa proti tomu, čo považovali za nespravodlivosť, len preto, že som ich zavádzala. Premýšľala som o tom, ako som vybavila ten list s nahlásením. Spočiatku som bola tiež zmätená a nevedela som, ako to riešiť. Neskôr som ten problém vyriešila len tak, že som sa úprimne modlila k Bohu a hľadala, diskutovala a spolupracovala so svojimi bratmi a sestrami. Pred nimi som však obšírne hovorila o tom, ako som hľadala, ako som rozlíšila falošného vodcu na základe právd-princípov, a ako som to nakoniec vybavila a vyriešila. Všetko, čo som zdôrazňovala, bolo o tom, čo som urobila ja, aby ma všetci videli v novom svetle. Tiež som pravidelne využívala príležitosti hovoriť o tom, ako som zažívala prenasledovanie zo strany svojej rodiny, aby som sa predviedla. Veľmi podrobne som hovorila o tom, ako som bola prenasledovaná a koľko som si vytrpela, ale svoje vlastné slabosti som prešla len letmo. Nezmienila som sa ani slovom o tom, ako som zanechala svoju povinnosť a zradila Boha, aby si všetci mysleli, že mám duchovný vzrast a viem, ako zažívať veci. Tiež som často dávala na obdiv, ako som trpela a zaplatila cenu pri vykonávaní svojej povinnosti, a vedome som hovorila viac o pozitívnom spôsobe praktizovania a vstupu. Svoju vlastnú negativitu a ťažkosti som tajila, aby si ľudia mylne mysleli, že sa usilujem o pravdu viac ako oni a že mám realitu. Používala som tieto ilúzie, aby som podviedla a oklamala svojich bratov a sestry. Bola som skutočne úplne podlá a odporná! Moji bratia a sestry ku mne vzhliadali a obdivovali ma, pretože som ich oklamala. Dokonca sa ozvali, aby ma chránili, keď ma cirkev prepustila v súlade s princípmi, pretože som nebola schopná vykonávať skutočnú prácu. To všetko boli dôsledky toho, že som sa povyšovala a predvádzala. Ako som to mohla nazývať konaním svojej povinnosti? Nehanebne som odolávala Bohu a ubližovala svojim bratom a sestrám! Premýšľala som o tom, ako som svojim bratom a sestrám nepriniesla nič dobré, keď som bola vodkyňou, namiesto toho som ich zavádzala a ubližovala som im, a v srdci som sa cítila obzvlášť mizerne.

Počas tohto obdobia som sa každý deň úprimne modlila k Bohu a prosila som Ho o pomoc pri riešení mojich problémov. Jedného dňa som si prečítala tieto Božie slová: „Niektorí ľudia obzvlášť zbožňujú Pavla. Radi chodia von, prednášajú a pracujú, radi organizujú zhromaždenia a kážu a majú radi, keď ich ľudia počúvajú, obdivujú a točia sa okolo nich. Sú radi, keď majú miesto v srdciach iných, a sú radi, keď ostatní venujú pozornosť obrazu, ktorý prezentujú. Na základe týchto prejavov rozoberme ich prirodzenosť. Aká je ich prirodzenosť? Ak naozaj vykazujú tieto prejavy, potom to stačí na preukázanie toho, že sú arogantní a namyslení, že vôbec neuctievajú Boha a že sa usilujú o vysoké postavenie a chcú mať autoritu nad ostatnými, vlastniť ich a mať miesto v ich srdciach. Toto je klasický obraz satana. Aspekty ich prirodzenosti, ktoré obzvlášť vystupujú do popredia, sú, že sú arogantní a namyslení, neuctievajú Boha a pokúšajú sa dosiahnuť, aby ich ostatní uctievali. Takéto prejavy vám môžu poskytnúť veľmi jasný pohľad na ich prirodzenosť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako spoznať prirodzenosť človeka) „Ak vo svojom srdci skutočne chápeš pravdu, potom budeš vedieť, ako ju praktizovať a ako sa podriadiť Bohu, a prirodzene sa vydáš na cestu usilovania sa o pravdu. Ak je cesta, po ktorej kráčaš, správna a v súlade s Božími úmyslami, potom ťa pôsobenie Ducha Svätého neopustí – v takom prípade bude čoraz menšia pravdepodobnosť, že Boha zradíš. Bez pravdy je ľahké páchať zlo a ty ho budeš páchať aj napriek sebe samému. Ak si mal napríklad arogantnú a namyslenú povahu, potom to, že ti niekto povie, aby si neodolával Bohu, by nič nezmenilo. Nemohol by si si totiž pomôcť – robil by si to mimovoľne. Neurobil by si to zámerne, ale pod vplyvom svojej arogantnej a namyslenej povahy. Tvoja arogancia a namyslenosť by spôsobili, že by si pohŕdal Bohom a nebral na Neho ohľad; viedli by ťa k tomu, aby si sa vyvyšoval, a spôsobili by, že by si sa na každom kroku vystavoval na obdiv; spôsobili by, že by si sa díval na druhých zhora a v srdci by si nemal miesta pre nikoho okrem seba samého; pripravili by ťa o Božie miesto v tvojom srdci a nakoniec by spôsobili, že by si zasadol na Božie miesto a vyžadoval by si, aby sa ti ľudia podriaďovali, pričom ako pravdu by ťa prinútili uctievať vlastné nápady, myšlienky a predstavy. Ľudia páchajú pod vplyvom svojej arogantnej a namyslenej povahy toľko zla!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len usilovaním sa o pravdu môže človek dosiahnuť zmenu povahy) Keď som uvažovala o Božích slovách, uvedomila som si, že som neustále chcela, aby sa ľudia točili okolo mňa, pretože moja prirodzenosť bola príliš arogantná. Nerozumela som svojej identite ani postaveniu a nebola som ochotná byť obyčajným človekom, ktorý si poctivo vykonáva svoju povinnosť. Namiesto toho, kamkoľvek som išla, chcela som, aby ma ľudia obdivovali a uctievali. V snahe dosiahnuť tento cieľ som na zhromaždeniach neustále chrlila slová a učenia, aby som sa predviedla, aby si ľudia mysleli, že mám pravdu-realitu. Tiež som neustále dávala na obdiv, ako dokážem vyriešiť problémy, znášať utrpenie a vydávať sa pre Boha. Vedome som tajila skazenosti, ktoré som prejavovala, ako aj svoju negativitu a slabosť. Vytvárala som v ľuďoch ilúziu, že som veľmi odhodlaná a vytrvalo sa usilujem o pravdu, aby som si podvodne získala obdiv svojich bratov a sestier. To spôsobilo, že si moji bratia a sestry mysleli, že mám pravdu-realitu a dokážem vyriešiť problémy. Keď sa im niečo prihodilo, nemodlili sa k Bohu a nehľadali pravdu, ale namiesto toho sa spoliehali na mňa, že to vyriešim. Dokonca bojovali proti tomu, čo považovali za nespravodlivosť, keď som bola prepustená. Keď nad tým teraz premýšľam, bola som vodkyňou v cirkvi. Veci ako vybavovanie listov s nahlásením a riešenie problémov boli súčasťou mojej hlavnej práce. Navyše, dokázala som túto záležitosť dobre vybaviť, pretože som mala Božie vedenie, ako aj duchovné spoločenstvo a pomoc svojich bratov a sestier. Len vďaka tomu sa dali dosiahnuť tieto výsledky. Spoliehaním sa na seba by som nedokázala dosiahnuť nič. Jednoducho som nemala žiadne zásluhy, ktorými by som sa mohla predvádzať. Okrem toho som aj trochu trpela, keď som zažívala prenasledovanie zo strany svojej rodiny, ale ak človek verí v Boha a nasleduje Ho v krajine, kde má moc ČKS, musí znášať tieto ťažkosti. Je to tiež v záujme mojej spásy. Navyše som bola často slabá a negatívna a dokonca som raz zanechala svoje povinnosti a zradila Boha. Keby nebolo vedenia Božích slov, nedokázala by som sama pevne vytrvať. Ja som však nepovyšovala Boha a nesvedčila som o Bohu. Namiesto toho som povyšovala samu seba. Dokonca som sa cítila šťastná a považovala som za príjemné, keď ma všetci obdivovali. Naozaj som nemala ani kúska hanby! Videla som, že v mojom srdci nebolo miesto pre Boha, ani som nemala najmenší náznak bohabojného srdca. Bola som nehanebne skazený človek, bez akejkoľvek pravdy-reality, a predsa som sa stále snažila nachádzať skryté spôsoby, ako sa povyšovať a predvádzať, a chcela som zaujať vlastné miesto v srdciach svojich bratov a sestier. Bola som skutočne príliš arogantná a chýbal mi rozum! Potom som si spomenula na Pavla a na to, ako bol nesmierne arogantný a namyslený. Neustále chcel, aby ho ľudia obdivovali a uctievali. Len čo vykonal trochu práce, hneď dával na obdiv, ako trpel a aký bol verný, a predsa nikdy nepodával svedectvo o slovách Pána Ježiša. Nakoniec dokonca povedal: „Žiť je totiž pre mňa Kristus.“ To je arogantné a rúhavé do extrému. Urazil Božiu povahu a privolal na seba Boží spravodlivý trest. Prostredníctvom odhalenia Božích slov som konečne uvidela, že moje správanie v tom, ako som robila veci, a povaha, ktorú som odhaľovala, boli rovnaké ako u Pavla. Kráčala som po ceste antikristov a odolávala som Bohu. Boh to odsúdil. V srdci som bola vydesená. Nečakala som, že po niekoľkých rokoch viery v Boha skončím ako niekto, kto odoláva Bohu. Spasí ma ešte Boh? Použije toto prepustenie na to, aby ma zjavil a vyradil? Čím viac som premýšľala, tým som bola utrápenejšia. Modlila som sa teda k Bohu a prosila Ho, aby ma osvietil, aby som porozumela Jeho úmyslu.

Neskôr som si prečítala dve pasáže Božích slov: „Ľudia sú obzvlášť citliví na svoj vlastný výsledok a konečný osud, na úpravy pridelenia ich povinnosti a na prepustenie z povinnosti. Niektorí ľudia v takýchto prípadoch často dospejú k mylnému záveru a myslia si, že len čo sú prepustení a prídu o postavenie, alebo Boh povie, že ich už nemá rád alebo ich nechce, tak je s nimi koniec. Takýto rozsudok vynášajú. Veria: ‚Nemá zmysel veriť v Boha, Boh ma nechce a môj výsledok je už určený, tak aký má ešte zmysel žiť?‘ Keď ich ostatní počujú hovoriť takéto veci, myslia si, že títo ľudia majú celkom dosť rozumu a sú celkom dôstojní – aké je to však v skutočnosti zmýšľanie? Je to vzdorovitosť voči Bohu, je to poddávanie sa zúfalstvu. Prečo sa poddávajú zúfalstvu? Je to preto, lebo nechápu Božie úmysly, nedokážu jasne vidieť, ako Boh prináša spásu ľudí, a nemajú pravú vieru v Boha.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Iba ak sa človek zbaví svojich predstáv, môže sa vydať na správnu cestu viery v Boha (1)) „Počuješ od Boha jedinú vetu odsúdenia a potom predpokladáš, že ak Boh odsudzuje ľudí, znamená to, že to s nimi vzdal a nespasí ich. A tak sa stávaš negatívnym a poddávaš sa zúfalstvu. To je nesprávne pochopenie Boha. V skutočnosti to Boh s ľuďmi nevzdal – to skôr ľudia nesprávne pochopili Boha a vzdali to sami so sebou. Práve vzdať sa samého seba je skutočne smrtiace; napĺňa to slová Starého zákona: ‚Blázni hynú nedostatkom rozumu‘ (Príslovia 10, 21). Poddať sa zúfalstvu je tá najhlúpejšia vec, akú by človek mohol urobiť. Niekedy čítaš Božie slová, ktoré akoby vynášali rozsudky nad ľuďmi; v skutočnosti nevynášajú rozsudky nad konkrétnym jednotlivcom, ale sú vyjadrením Božích úmyslov a názorov. Sú to slová pravdy a princípu, nevynášajú rozsudky nad nikým. Dokonca aj slová, ktoré Boh vyslovuje v čase hnevu, tiež predstavujú Jeho povahu; tieto slová sú pravda, ba čo viac, sú to slová princípu. Ľudia to musia pochopiť. Boh to hovorí s tým cieľom, aby ľudia pochopili pravdu a pochopili princípy; rozhodne to nie je vynášanie rozsudkov nad kýmkoľvek. Nemá to nič spoločné s konečným osudom a odmenou ľudí, a už vôbec to neodkazuje na ich konečný trest. Sú to len slová vyrieknuté s cieľom súdiť a orezávať ľudí, sú to slová vyjadrujúce frustráciu z toho, že ľudia nenaplnili očakávania. Boh ich vyriekol na to, aby ľudí prebudili, aby ich podnietili, a sú to slová z Božieho srdca. A predsa sa niektorí ľudia potknú a zanechajú Boha pre jedinú vetu Jeho súdu. Takíto ľudia nevedia, čo je pre nich dobré, a odmietajú počúvať hlas rozumu; sú to ľudia, ktorí pravdu vôbec neprijímajú.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Iba ak sa človek zbaví svojich predstáv, môže sa vydať na správnu cestu viery v Boha (1)) Prostredníctvom Božích slov som porozumela Božiemu úpornému úmyslu. Keď na nás doľahne zlyhanie a sme odhalení, neznamená to, že budeme vyradení. Ak dokážeme uprostred zlyhania hľadať pravdu, prísť k ponaučeniu a skutočne robiť pokánie, je to pre nás spása. Premýšľala som o tom, ako som sa vždy povyšovala a predvádzala pri vykonávaní svojej povinnosti. Celý ten čas som kráčala po ceste antikristov bez toho, aby som si to uvedomovala. Keď ma tentoraz prepustili, myslela som si len, že keďže nedokážem konať skutočnú prácu, moja povinnosť bude upravená a to bude v poriadku. Vôbec som o sebe neuvažovala. Až keď mi vodcovia pripomenuli, aby som o sebe uvažovala, a vďaka odhaleniu Božích slov som porozumela tomu, že som už dávno zišla na nesprávnu cestu, páchala som zlo a odolávala som Bohu. Bola som naozaj príliš otupená! Pre mňa bolo toto prepustenie obrovskou ochranou. Páchala som zlo a toto ma v tom zastavilo. Inak by som bola nakoniec potrestaná a stále by som nevedela, čo sa deje. Videla som, že zlyhanie a odhalenie neznamenajú vyradenie – namiesto toho išlo o to, aby som porozumela samej sebe a dosiahla pokánie a zmenu. Zažila som Boží úporný úmysel a bola som veľmi dojatá. Urobila som toľko vecí, ktorými som odolávala Bohu, ale On to s mojou spásou aj tak nevzdal. Toto bola skutočne Božia láska! Už som Boha nechápala zle a bola som ochotná sa pred Ním kajať.

Neskôr som si prečítala viac Božích slov: „Keď podávate svedectvo o Bohu, mali by ste hovoriť hlavne o tom, ako Boh súdi a napomína ľudí a aké skúšky používa na to, aby ich zušľachtil a zmenil ich povahy. Mali by ste tiež hovoriť o tom, koľko skazenosti ste odhalili, aké predstavy ste si o Bohu vytvorili a aké veci ste robili, aby ste vzdorovali Bohu počas svojich skúseností. Ďalej o tom, ako si vás Boh nakoniec podmanil, aké skutočné poznanie Božieho diela ste získali a ako by ste mali podávať svedectvo o Bohu, aby ste Mu oplatili Jeho lásku. Do týchto slov by ste mali vložiť jadro, pričom by ste mali hovoriť jednoduchými slovami. Nehovorte o prázdnych teóriách. Povedzte niečo skutočné, niečo úprimné. Len podávanie svedectva o Bohu týmto spôsobom je správne. Nepripravujte si zdanlivo hlboké, prázdne teórie v snahe predvádzať sa. Ak to robíte, vyzeráte veľmi arogantne a bez rozumu. Mali by ste viac hovoriť o reálnych veciach zo svojej reálnej skúsenosti a hovoriť viac zo srdca; to je pre ostatných najprospešnejšie a to považujú aj za najvhodnejšie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len usilovaním sa o pravdu môže človek dosiahnuť zmenu povahy) „Aký spôsob konania teda nie je vyvyšovaním a podávaním svedectva o sebe samom? Ak sa v určitej veci predvádzaš a podávaš svedectvo o sebe samom, dosiahneš výsledok, že si ťa niektorí ľudia budú vysoko vážiť a uctievať. Ale ak sa v tej istej veci obnažíš a budeš hovoriť o svojom sebapoznaní, má to iný charakter. Nie je to tak? Obnažiť sa a podeliť sa o svoje sebapoznanie je niečo, čo patrí k normálnej ľudskej prirodzenosti. Je to pozitívna vec. Ak sa naozaj poznáte a hovoríte o svojom stave presne, úprimne a precízne, ak sa delíte o poznanie, ktoré je úplne založené na Božích slovách, ak sú tí, ktorí vás počúvajú, duchovne budovaní a majú z toho úžitok; a ak podávate svedectvo o Božom diele a oslavujete Ho, potom to znamená podávanie svedectva o Bohu. … Kľúčom k rozoznaniu, či sa ľudia vyvyšujú a podávajú svedectvo o sebe samých, alebo nie, je pozrieť sa na úmysel hovoriaceho. Ak je tvojím úmyslom ukázať všetkým skazenosť, ktorú si odhalil, a ako si sa zmenil, a umožniť im, aby z toho mali úžitok, tak sú tvoje slová úprimné a pravdivé a v zhode s faktami. Takýto úmysel je správny a nepredvádzaš sa ani nepodávaš svedectvo o sebe samom. Ak je tvojím úmyslom ukázať všetkým, že máš skutočné skúsenosti a že si sa zmenil a vlastníš pravdu-realitu, aby o tebe mali vysokú mienku a uctievali ťa, tak je tento úmysel nesprávny. To je predvádzanie sa a podávanie svedectva o sebe samom. Ak je skúsenostné svedectvo, o ktorom hovoríš, falošné, skreslené a určené na oklamanie ľudí, aby nevideli tvoj pravý stav a aby sa tvoje úmysly, skazenosť, slabosť alebo negativita neodhalili ostatným, takýto spôsob rozprávania znamená klamanie a zavádzanie ľudí. Toto je vydávanie falošného svedectva, je to pokus oklamať Boha a robí Mu to hanbu, a to Boh nenávidí najviac zo všetkého. Medzi týmito stavmi sú jasné rozdiely a všetky sa dajú rozoznať na základe úmyslov.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Štvrtý bod: Povyšujú sa a svedčia o sebe) Prostredníctvom Božích slov som našla cestu praktizovania. Pri konaní svojej povinnosti si musím stanoviť správny úmysel a vedome povyšovať Boha, svedčiť o Bohu a v srdci si ctiť Boha ako veľkého. Pri rozprávaní o svojej skúsenosti musím mať bohabojné srdce. Či už ide o moju vlastnú negativitu a slabosť, alebo o odhalenie mojej vlastnej skazenosti, musím o tom vždy otvorene hovoriť a odhaliť to, aby moji bratia a sestry dokázali rozlíšiť tento druh skazenej povahy, vedeli, ako tomu porozumieť a vyriešiť to, a aby načerpali z mojej skúsenosti duchovné budovanie a úžitok. Okrem toho, tým, že sa otvorím a odhalím svoju skazenosť, budú môcť moji bratia a sestry jasne vidieť môj skutočný duchovný vzrast a pravdu o mojej skazenosti, a že mám množstvo skazenosti, ktorú odhaľujú iní, že niektoré z mojich skazených pováh môžu byť ešte vážnejšie ako u iných ľudí, a že som úplne nehodná toho, aby ma ostatní obdivovali a uctievali. Takéto praktizovanie je zároveň aj mojou ochranou.

Keď som tomu porozumela, spomenula som si, ako vodcovia hovorili, že všetkým voči mne chýba rozlišovanie, a požiadali ma, aby som o sebe uvažovala. Chcela som preto na zhromaždeniach otvorene hovoriť o svojom uvažovaní o sebe a o poznaní seba samej z tohto obdobia a odhaliť skazenosť, ktorú som prejavovala. Takto by ma všetci dokázali rozlíšiť. Keď však prišiel čas skutočne prehovoriť, cítila som vnútorný rozkol: „Ak sa moji bratia a sestry dozvedia o všetkých týchto veciach, ktoré som odhalila, a o mojom správaní, čo si o mne pomyslia? Povedia, že som bola celý ten čas pokrytec? Odmietnu ma?“ Vtedy som začala byť trochu neochotná otvoriť sa a byť v duchovnom spoločenstve. V tom čase som si spomenula na Božie duchovné spoločenstvo o pokání obyvateľov Ninive. Boh hovorí: „Keď sa človek ‚odvráti od svojej zlej cesty‘, znamená to, že sa už nikdy nedopustí týchto činov. Inak povedané, už nikdy sa nebude takto zle správať; metóda, zdroj, motív, zámer a princíp jeho konania sa zmenili; už nikdy tieto metódy a princípy nepoužije, aby svojmu srdcu priniesol radosť a šťastie. Výraz ‚zanechať‘ v slovnom spojení ‚zanechať násilie vo svojich rukách‘ znamená odložiť alebo zavrhnúť, úplne sa rozlúčiť s minulosťou a už sa nikdy nevrátiť. Keď Ninivčania zanechali násilie vo svojich rukách, dokazovalo a predstavovalo to ich skutočné pokánie. Boh sleduje vonkajšie prejavy ľudí, ako aj ich srdcia. Keď Boh spozoroval skutočné pokánie v srdciach Ninivčanov aj to, že sa odvrátili od svojich zlých ciest a zanechali násilie vo svojich rukách, zmenil zámer.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II) Obyvatelia Ninive sa pred Bohom kajali vo vrecovine a v popole. Zanechali svoje zlé cesty z minulosti a už nepáchali zlé skutky. Nakoniec si získali Božie milosrdenstvo. Naproti tomu ja som len hovorila o tom, že som ochotná robiť pokánie. Keď som sa však skutočne ocitla v nejakej situácii, opäť som si chcela len chrániť vlastnú hrdosť. To nebolo skutočné pokánie! Musím sa zriecť svojej hrdosti a otvorene s bratmi a sestrami hovoriť o pravde o mojej skazenosti. Musím všetkým umožniť, aby jasne videli môj skutočný duchovný vzrast, aby ma už neobdivovali a neuctievali, a aby na príklade môjho zlyhania porozumeli Božej spravodlivosti a vzali si z neho varovanie. Keď som si to uvedomila, otvorila som sa a hovorila v duchovnom spoločenstve o tom, čo som odhaľovala a ako som sa správala, odkedy som sa stala vodkyňou: ako som sa povyšovala a predvádzala. Keď som dohovorila v duchovnom spoločenstve, v srdci som sa cítila obzvlášť oslobodená.

O niekoľko dní neskôr mi vodcovia na vyššej úrovni zariadili povinnosť. Vtedy som bola taká nadšená, až som plakala. Nikdy by som nečakala, že keď budem skutočne robiť pokánie pred Bohom, uvidím Jeho usmiatu tvár. Boh ma neopustil ani so mnou nezaobchádzal podľa mojich priestupkov. Bola som nesmierne dojatá. V kútiku duše som si zaumienila: „V budúcnosti musím mať pri vykonávaní svojej povinnosti bohabojné srdce, vedome povyšovať Boha, podávať svedectvo o Bohu, zo všetkých síl sa usilovať o pravdu, konať svoje povinnosti nohami pevne na zemi a prestať sa predvádzať.“ Neskôr som pri konaní svojich povinností prejavovala som oveľa väčšiu zdržanlivosť. Zakaždým, keď som sa chcela predviesť, vedome som sa modlila k Bohu, prijímala Jeho podrobné skúmanie, vzdorovala svojim nesprávnym úmyslom a už som nekonala na základe svojich skazených pováh. Keď som takto praktizovala, cítila som v srdci veľký pokoj.