Zhihui, Čína

Po svadbe som bola dosť zaneprázdnená svojou povinnosťou, a tak som si pomyslela, že keby som otehotnela a mala dieťa, musela by som sa celé dni točiť okolo neho a nezostal by mi čas ani energia na konanie povinnosti a vydávanie sa Bohu, tak som sa rozhodla, že nateraz deti mať nebudem a uprednostním svoju povinnosť. O niekoľko rokov neskôr moji rodičia ochoreli, a ja som bola zaneprázdnená starostlivosťou o nich, až kým obaja nezomreli. Po ich smrti ma zrazu prepadla obava, ktorú som nikdy predtým nemala. Premýšľala som o tom, ako mali moji rodičia pri sebe mňa, aby som sa o nich v chorobe postarala, ale pýtala som sa sama seba, kto by bol ochotný postarať sa v starobe alebo v chorobe o mňa, keby som nemala deti. Táto myšlienka sa však vynorila len občas a moju povinnosť v skutočnosti neovplyvňovala, takže som jej nevenovala veľkú pozornosť.

Po nejakom čase som zrazu dostala silné menštruačné kŕče. Boli také zlé, že som od bolesti z nich vracala. Menštruačné kŕče som mávala roky, ale nikdy to takto veľmi nebolelo. Išla som do nemocnice na vyšetrenie a diagnostikovali mi adenomyózu a myómy maternice, pričom myómy už narástli na päť centimetrov. Lekárka povedala, že tento stav sa ťažko lieči, že kŕče sa budú časom zhoršovať, že to môže byť také bolestivé, až by som mohla uvažovať o samovražde, a že nakoniec si budem musieť dať odstrániť maternicu. Keď sa lekárka dozvedela, že ešte nemám deti, naliehala na mňa, aby som mala dieťa čím skôr, a povedala, že ak potom nebudem chcieť mať deti, môžem si dať odstrániť maternicu. Vtedy som nad tým príliš nepremýšľala a myslela som si, že lekárka to berie príliš vážne. Keď som prišla domov, vyhľadala som si o tejto chorobe množstvo informácií na internete a minula som nejaké peniaze na konzultáciu s odborníkom v Pekingu. Nečakala som, že to bude komplikovaný stav, a zistila som, že sa to naozaj ťažko lieči. Buď budem musieť pravidelne brať hormóny, aby som to udržala pod kontrolou a zabránila tak rýchlemu zhoršovaniu, alebo si budem musieť dať odstrániť maternicu. Počas nasledujúcich dní sa môj stav zhoršoval a zhoršoval. Cítila som nevysvetliteľný strach a smútok, a myslela som si: „Táto choroba sa bude časom určite zhoršovať a bude bolestivejšia. Ak si dám odstrániť maternicu, nikdy nebudem môcť mať deti, hoci mám len niečo po tridsiatke. Teraz mám však stále svoju povinnosť a každý deň som veľmi zaneprázdnená. Ako si mám nájsť čas alebo energiu na to, aby som mala dieťa a vychovávala ho? Okrem toho Pán Ježiš povedal: ‚Beda ťarchavým a tým, čo budú v tie dni dojčiť!‘ (Mt 24, 19) Božie dielo spásy ľudstva sa chýli ku koncu a dorazili aj veľké kataklizmy. Čo sa stane, ak si zničím príležitosť usilovať sa o pravdu a byť spasená tým, že budem mať dieťa? Ale ak nebudem mať dieťa teraz, keď mi odstránia maternicu, už nikdy nebudem môcť mať deti. Kto sa potom o mňa postará, keď zostarnem?“ Žila som v tiesni a úzkosti, trápila som sa tým, že sa môj stav stále zhoršuje a že mi odstránia maternicu. Celý čas som bola skľúčená a nemala som motiváciu konať svoje povinnosti. V srdci som prežívala hrozný stav trýzne. Modlila som sa k Bohu a hľadala u Neho pomoc v týchto ťažkostiach. Ako by som mohla praktizovať v súlade s Božím úmyslom?

Neskôr som si prečítala Božie slová: „Kedy niekto ochorie a kedy dostane nejakú ťažkú alebo vážnu chorobu – povedzte Mi, nie sú tieto veci predurčené? Rozhodne sú. Po celoživotných skúsenostiach dokážu mnohí ľudia dospieť k záveru, že ‚osud človeka určujú Nebesia‘. A hoci ľudia nevedia, aký bude celý ich život, neveriaci veštci a tí, čo čítajú z tváre, dokážu prezrieť veľkú časť celoživotného osudu človeka, čím ľudí úplne presvedčia. Z týchto vecí sa dá tiež potvrdiť, že všetko je vopred ustanovené Bohom. Preto bez ohľadu na to, kedy sa človek v živote s niečím stretne alebo dostane vážnu chorobu, je súdené, aby sa to stalo. … To, aké bude zdravie človeka v určitom veku a či ho postihne závažná choroba, to všetko usporiadal Boh. Dokonca aj niektorí neverci dokážu povedať, kedy človek ochorie a kedy zomrie, čítaním z dlane, tváre či dátumu narodenia, a aj oni veria, že to všetko je už predurčené. Ak neveríš v Božiu zvrchovanosť a vopred dané ustanovenie napriek tomu, že veríš v Boha a často počúvaš kázne a duchovné spoločenstvá o pravde, potom si jednoducho pochybovač a tvoja kvalita je ešte slabšia ako u nevercov, ktorí veria v osud. Ak skutočne veríš, že všetko je v Božích rukách, potom by si mal veriť, že všetky tieto veci – či už ťažké choroby, vážne choroby, ľahké choroby, alebo fyzický stav človeka – spadajú pod Božiu zvrchovanosť a usporiadania a že prepuknutie vážnej choroby a zdravie človeka v určitom veku nie sú veci, ktoré sa dejú náhodou. Toto je druh pozitívneho a presného pochopenia.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (4)) Prostredníctvom čítania Božích slov som pochopila, že narodenie, starnutie, choroba a smrť človeka sú predurčené Bohom. To, koľko utrpenia človek v živote zažije, akými chorobami a útrapami si prejde a koľkým požehnaniam sa bude tešiť, to všetko je predurčené Bohom a nikto tomu nemôže uniknúť. Vždy som sa trápila tým, či sa moja choroba zhorší, či bude bolesť taká neznesiteľná, že si budem musieť dať odstrániť maternicu, a akému utrpeniu budem čeliť, ak v budúcnosti nebudem mať deti. V skutočnosti boli všetky tieto obavy zbytočné. Ak by som si naozaj musela dať odstrániť maternicu a nemala by som deti, bol by to môj osud. Nedalo sa to vyriešiť mojím trápením a tiesňou. Aký bude môj stav a aká bude moja budúcnosť – to všetko je v Božích rukách. Mala by som tomu čeliť pokojne a podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniam. Navyše, moja choroba neohrozovala môj život, takže by som sa tým nemala celé dni trápiť a znepokojovať. Najdôležitejšie bolo usilovať sa o pravdu, hľadať v tejto situácii Boží úmysel a naučiť sa podriadiť Božej zvrchovanosti a usporiadaniam. Keď som na to myslela, cítila som menšiu tieseň. Niekedy som však stále uvažovala: „Čo ak stratím schopnosť mať deti a žiadne mať nebudem? Čo potom budem robiť, keď zostarnem alebo ochoriem? Mala by som mať dieťa teraz? Neovplyvní však to, že budem mať dieťa, moje úsilie o pravdu a moju spásu?“

Jedného dňa som si prečítala Božie slová: „Pokiaľ ide o manželstvo, už si sa mal doteraz zbaviť bremien, ktorých si sa mal zbaviť. Rozhodnúť sa zostať slobodným je tvoja sloboda, rozhodnúť sa vstúpiť do manželstva je tiež tvoja sloboda a rozhodnúť sa mať veľa detí je takisto tvoja sloboda. Nech už je tvoja voľba akákoľvek, je to tvoja sloboda. V jednom ohľade rozhodnutie vstúpiť do manželstva neznamená, že si takto odplatil láskavosť svojich rodičov alebo si splnil svoju povinnosť mať úctu voči rodičom; samozrejme, rozhodnutie zostať slobodným tiež neznamená, že sa protivíš svojim rodičom. V inom ohľade rozhodnutie vstúpiť do manželstva alebo mať veľa detí nie je vzdorovaním voči Bohu, ani to nie je protivenie sa Mu. Nebudeš za to odsúdený. Ak sa rozhodneš zostať slobodným, neznamená to, že si schopný podriadiť sa Bohu, a Boh ti kvôli tomu nakoniec neudelí spásu. Stručne povedané, či už si slobodný, ženatý alebo vydatá, alebo máš veľa detí, Boh nebude určovať, či môžeš byť nakoniec spasený, na základe týchto faktorov. Boh sa nepozerá na tvoje manželské pozadie alebo rodinný stav; pozerá sa len na to, či sa usiluješ o pravdu, na tvoj postoj ku konaniu tvojich povinností, na to, koľko z pravdy si prijal a podriadil sa jej, a či konáš podľa pravdy-princípov. Nakoniec Boh určí, či budeš alebo nebudeš spasený, len na základe toho, akú cestu v živote a pravidlá pre prežitie si si vybral. … Pokiaľ ide o to, koľko detí máš po vstupe do manželstva, to bolo vopred ustanovené Bohom, ale môžeš si tiež vybrať sám na základe svojich skutočných okolností a úsilia. Boh ti nebude vnucovať pravidlá. Povedzme, že si bohatý a chceš mať o niekoľko detí viac a cítiš, že uživiť niekoľko detí by nebol žiadny problém a neodčerpalo by to žiadnu energiu, ktorú potrebuješ na konanie svojej povinnosti. Ak sa nebojíš ťažkostí, tak do toho choď a maj ich; Boh ťa neodsúdi. Boh nezmení Svoj postoj k tvojej spáse kvôli tvojim postojom k manželstvu. Tak to je. Je to jasné? (Áno.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Práve čítaním Božích slov som zrazu porozumela, že manželstvo a možnosť mať deti je sloboda, ktorú dal ľuďom Boh. Boh neodsudzuje ľudí len preto, že vstúpia do manželstva alebo majú deti. Boh posudzuje, či môže byť človek spasený, najmä na základe jeho postoja k povinnosti, a toho, či sa usiluje o pravdu a podriaďuje sa pravde. Aj keby človek nevstúpil do manželstva alebo nemal deti, ak sa neusiluje o pravdu a nevyriešil svoju skazenú povahu, nakoniec aj tak nebude spasený. V skutočnosti Boh nehľadí na viditeľné obety alebo skutky človeka. Ľudia si môžu vybrať, či budú mať deti, alebo ostanú slobodní, a bez ohľadu na to, ako sa v tejto veci rozhodnú, Boh ich neodsudzuje. Je to ich sloboda a právo. Takéto záležitosti však musia vychádzať z vlastnej situácie ľudí. Ak vstup do manželstva a to, že budú mať deti, ovplyvní ich úsilie o pravdu a povinnosť, potom by mali tieto veci odložiť bokom a uprednostniť svoju povinnosť. Teraz je kritický okamih v Božom diele spásy ľudstva, a jedine dobrým konaním svojej povinnosti a usilovaním sa o pravdu mám šancu byť spasená. Keby som mala mať dieťa len preto, aby bolo o mňa v budúcnosti postarané, a všetku energiu by som minula na výchovu dieťaťa, potom by to ovplyvnilo moje úsilie o pravdu aj moju povinnosť. Mať deti je sloboda a právo, ktoré dal Boh, ale musela som rozlíšiť, čo je dôležitejšie, a práve teraz je najdôležitejšie usilovať sa o pravdu a získať ju. Keď som na to pomyslela, srdce mi zaplavil pocit oslobodenia, a vedela som, ako pristupovať k otázke manželstva a detí.

Keď som začala byť ochotná podriadiť sa, jedného dňa ma zrazu kontaktovala príbuzná s tým, že existuje miesto, kde ponúkajú bezplatnú regeneráciu tela, a spýtala sa, či tam nechcem ísť. Práve v tom čase som nebola príliš zaneprázdnená povinnosťou, tak som sa rozhodla ísť sa tam pozrieť. O niekoľko mesiacov sa môj stav nečakane zlepšil. Išla som do nemocnice na kontrolu a správa ukázala, že myómy sa zmenšili na tri centimetre. Nikdy by som nečakala, že sa môj stav zlepší bez toho, aby som minula čo i len cent. Z hĺbky srdca som ďakovala Bohu. Kým som chodila na regeneráciu, videla som, že väčšina ľudí tam boli starší muži a ženy, a pýtala som sa ich, či majú deti, ktoré sa o nich starajú. Niektorí hovorili, že nielenže sa o nich deti nestarajú, ale ešte musia zo svojho dôchodku deti podporovať. Niektorí, ktorí mali takmer sedemdesiat rokov, sa stále museli starať o vnúčatá, vodiť ich do školy a zo školy. Báli sa ochorieť, pretože mali strach, že by boli deťom na ťarchu, preto často chodili na regeneráciu. Zrazu som si uvedomila, že mať deti neznamená nevyhnutne, že o vás bude postarané, a v skutočnosti, keď človek zostarne, môže sa stať, že sa nakoniec bude musieť starať o svoje deti a vnúčatá on. Hlboko sa ma to dotklo.

Jedného dňa som si prečítala ďalšie Božie slová: „Prečo rodičia vychovávajú deti? Nie preto, aby sa o teba v starobe postarali a vystrojili ti náležitý pohreb, keď zomrieš, ale aby si splnil zodpovednosť a záväzok, ktorý ti dal Boh. Jedným aspektom je, že výchova detí je ľudský inštinkt, zatiaľ čo druhým je, že ide o ľudskú zodpovednosť. Deti si priviedol na svet z inštinktu a zodpovednosti, nie kvôli príprave na starobu a tomu, aby sa o teba postarali, keď zostarneš. Nie je tento názor správny? (Áno.) Sú ľudia bez detí v starobe nevyhnutne nešťastní? Nie nevyhnutne, však? Aj ľudia bez detí sa môžu dožiť staroby a niektorí sú dokonca zdraví, užívajú si jeseň života a v pokoji odchádzajú do hrobu. Môžu si ľudia, ktorí majú deti, určite užívať jeseň života v šťastí a zdraví? (Nie nevyhnutne.) Preto zdravie, šťastie, životná situácia, kvalita života a fyzický stav rodičov v starobe v skutočnosti nemajú priamy súvis s tým, či im deti prejavujú synovskú úctu alebo nie, ale súvisia s Božím predurčením a so životným prostredím, ktoré im On pripravil. Deti nie sú povinné niesť zodpovednosť za životnú situáciu svojich rodičov v neskoršom veku. Nie je to tak? (Je.) … Mal by si prevziať zodpovednosť a niesť bremeno za svoj vlastný život a prežitie, pokiaľ si toho schopný, a nemal by si to presúvať na iných, najmä na svoje deti. Mal by si proaktívne a správne čeliť životu bez spoločnosti alebo pomoci svojich detí po svojom boku, a aj keď si od nich odlúčený, stále by si mal byť schopný sám čeliť všetkému, čo ti život prinesie.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (19)) „Aké silné je puto medzi rodičmi a ich deťmi, koľko od svojich detí môžu dostať na oplátku, či sa môžu spoľahnúť na to, že sa o nich deti v starobe postarajú – jednoducho povedané, to všetko je predurčené a vopred ustanovené Bohom. Nie všetko prebieha presne tak, ako si to ľudia vo svojich hlavách želajú. Samozrejme, každý si veci predstavuje veľmi pekne a chce od svojich detí získať nejaké výhody. Ale prečo si nikdy neuvažoval o tom, či je to napísané v tvojom osude? Kľúčové je, ako dlho potrvá puto medzi tebou a tvojimi deťmi. Či každá práca, ktorú v tomto živote konáš, bude mať spojitosť s tvojimi deťmi, či budú tvoje deti medzi tými, ktorých sa to bude týkať, keď zažiješ nejakú významnú udalosť – to všetko závisí od Božieho ustanovenia vopred. Bez Božieho ustanovenia vopred, bez ohľadu na to, ako tvrdo pracuješ, bude to zbytočné. Keď vychováš svoje deti do dospelosti, tvoja zodpovednosť bude splnená a tvoje deti prirodzene odídu v čase, kedy by mali odísť. Toto musia ľudia jasne vidieť. Ak túto záležitosť nedokážeš jasne vidieť, vždy budeš mať osobné túžby, vždy budeš mať osobné požiadavky a budeš prijímať rôzne typy myšlienok a názorov, aby si dosiahol svoje ciele. Čo sa stane nakoniec? Prebudíš sa až na smrteľnej posteli a uvedomíš si, že si v živote urobil veľa hlúpostí, že si konal výlučne na základe predstáv a fantázií a bol si príliš hlúpy a nevedomý; jednoducho to nie je v súlade so skutočnou situáciou ani s Božími ustanoveniami vopred.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Božie slová mi umožnili pochopiť, že mať deti je ľudský inštinkt a tiež zodpovednosť, a že človek by sa nemal spoliehať na svoje deti, že sa o neho v starobe postarajú. O tom, aké budú posledné roky človeka, či to zahŕňa viac utrpenia alebo viac zdravia a šťastia, nerozhoduje to, či má človek deti, ale Božie predurčenie. Ľudia musia prevziať zodpovednosť za svoju starobu v rámci svojich vlastných schopností, čeliť životným výzvam nezávisle a nespoliehať sa v týchto veciach na svoje deti. Keď som uvažovala o sebe, uvedomila som si, že som sa trápila tým, ako nebudem môcť mať deti, ak sa môj stav zhorší a odstránia mi maternicu. Tiež som sa trápila, kto sa potom o mňa postará, keď zostarnem alebo ochoriem. Žila som preto v stave úzkosti a tiesne. Držala som sa tradičnej myšlienky: „Vychovávaj deti, aby sa o teba v starobe postarali,“ kde účelom môjho materstva, bolo zabezpečiť si vlastnú stabilitu v starobe, a aby sa mal o mňa kto postarať, keď zostarnem. Sústredila som sa len na vlastný prospech, s cieľom klásť im požiadavky. Bol to úplne sebecký pohľad. Navyše, to, ako každý prežije starobu, už bolo predurčené Bohom, a nemá to nič spoločné s tým, či má človek deti. Niektorí starší ľudia sú zdraví a majú dôchodok, ale ich deti sú zaťažené dlhmi, takže nielenže nepotrebujú starostlivosť svojich detí, ale namiesto toho vlastne pomáhajú podporovať svoje deti. Keď niektorí ľudia zostarnú a ochorejú, ich deťom chýba ľudskosť a nie sú ochotné sa o nich postarať, a tak im v chorobe so starostlivosťou pomáhajú iní príbuzní. Pochopila som, že mať deti nezaručuje istotu. To, ako človek prežije starobu a či ho budú sprevádzať deti alebo sa o neho starať, všetko závisí od Božieho predurčenia. Keď som premýšľala o tom, ako môj manžel pracuje inde a ja konám svoju povinnosť, aj keď som pri sebe nemala nikoho, kto by sa o mňa postaral, pri chorobe a problémoch som sa naučila spoliehať na Boha. Boli to Božie slová, ktoré ma previedli mojimi ťažkosťami. Moje zdravie sa veľmi zlepšilo. To všetko bola Božia milosť a milosrdenstvo. Aj keď v budúcnosti nebudem mať deti, stále môžem dobre žiť tým, že sa budem spoliehať na Boha. Kedysi som sa ale stále trápila tým, čo budem robiť, ak nebudem mať deti, ktoré by sa o mňa v budúcnosti postarali, čo spôsobovalo, že som žila v tiesni a obavách a nemohla som sa ani motivovať ku konaniu svojej povinnosti. Nespôsobovala som si túto bolesť len sama a nedôverovala Božej zvrchovanosti? Verila som v Boha, ale nespoliehala som sa na Neho ani som nerozumela Jeho zvrchovanosti. Žila som podľa satanovej tradičnej kultúry. Neboli vari moje názory presne také ako názory pochybovačov? Keď som tieto veci pochopila, pocítila som úľavu. Nemala by som sa trápiť budúcnosťou a mala by som sa zveriť do Božích rúk. Bez ohľadu na to, aká bude jeseň môjho života, podriadim sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniu. Vykonávanie mojej povinnosti na uspokojenie Boha a usilovanie sa o spásu sú tou najdôležitejšou vecou, a tiež aj najrealistickejšou.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok Božích slov: „Ak stráviš svoje najlepšie roky premýšľaním o nájdení dobrej práce alebo hľadaním partnera v nádeji, že si budeš užívať telesný život a zároveň veriť v Boha bez toho, aby ťa jedno alebo druhé zdržiavalo, potom si po niekoľkých rokoch možno nájdeš partnera, oženíš sa alebo vydáš, budeš mať deti a vybuduješ si domov a kariéru, ale z viery v Boha za všetky tie roky nezískaš nič, nezískaš nič z pravdy, tvoje srdce sa bude cítiť prázdne a tvoje najlepšie roky ti ubehnú. Keď sa v štyridsiatke obzrieš späť, budeš mať rodinu, budeš mať deti a nebudeš sám, ale budeš musieť živiť svoju rodinu. To je reťaz, z ktorej sa nemôžeš vymaniť. Ak chceš konať svoju povinnosť, budeš to musieť robiť spútaný touto reťazou. To ti sťažuje konanie tvojich povinností, takže nedokážeš celým srdcom nasledovať Boha a konať svoje povinnosti tak, aby to bolo na požadovanej úrovni. Sú ľudia, ktorí zanechali rodinu a svetské veci, ale usilujú sa len o slávu, zisk a postavenie a tvrdo pracujú, aby ich získali; ani po mnohých rokoch viery v Boha nezískali pravdu a nemajú dokonca ani žiadne skutočné skúsenostné svedectvo. To je to isté ako strácať čas. Keď teraz konáš svoju povinnosť, nerozumieš ani malej časti pravdy, a keď sa ti niečo stane, nevieš, ako to zažívať – takže začneš fňukať a si naplnený veľkými výčitkami svedomia. Keď si spomenieš na začiatky, na toľko mladých ľudí, ktorí spolu žili cirkevný život, konali povinnosti, spievali chválospevy a spoločne chválili Boha, pomyslíš si, aké dobré boli tie dni a ako veľmi by si sa chcel do tých čias vrátiť! Nanešťastie, v tomto svete neexistuje liek na ľútosť. Nikto nedokáže vrátiť čas, aj keby chcel. Neexistuje spôsob, ako sa vrátiť na začiatok a prežiť život odznova. Preto, keď raz príležitosť pominie, už sa nevráti. Život človeka trvá len niekoľko desaťročí; ak zmeškáš tento najlepší čas na usilovanie sa o pravdu, tvoja ľútosť bude zbytočná. … Práve teraz ste prišli presne včas na tento veľký okamih – Boh koná dielo súdu v posledných dňoch. Toto je jediná príležitosť pre ľudí, aby boli spasení a zdokonalení Bohom. Vy všetci konáte svoje povinnosti v tomto kľúčovom okamihu šírenia Božieho evanjelia o kráľovstve. Boh vás týmto skutočne výnimočne povýšil. Bez ohľadu na to, aké odborné zručnosti si študoval, alebo aké vedomosti máš, alebo aké dary máš, v každom prípade ti bolo umožnené využiť tieto silné stránky na konanie povinnosti v Jeho dome – to je Božia milosť a je to vzácna príležitosť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Zaplatiť cenu za získanie pravdy má veľký význam) Božia spása ľudstva v posledných dňoch je poslednou príležitosťou. Druhá ani tretia šanca už nebude. Obzvlášť teraz je zlomový čas na to, aby Boh vyjadroval pravdu na spásu a zdokonalenie ľudí. Skutočnosť, že som mohla prijať Božie dielo posledných dní v takom dobrom veku svojho života, že som sa mohla plne venovať svojim povinnostiam bez akejkoľvek záťaže alebo zväzujúcich záväzkov, a že som sa pri svojich povinnostiach mohla tiež usilovať o pravdu a zmenu povahy, je skutočne Božia milosť. Svoj najlepší čas a energiu by som mala venovať kázaniu evanjelia a usilovaniu sa o pravdu a spásu. Keby som mala mať dieťa, vzhľadom na to, že moji rodičia už zomreli a moji svokrovci a manžel neverili v Boha, nebol by tu nik, kto by mi pomohol starať sa o dieťa, a musela by som sa oň starať sama. Moje myšlienky by patrili môjmu dieťaťu, a to by mi prinieslo viac bremien a komplikácií. Mala by som veľmi málo času alebo energie na usilovanie sa o pravdu alebo konanie svojich povinností. Ak by som všetok svoj najlepší čas a energiu minula na to, že budem mať deti, premeškala by som túto optimálnu príležitosť na to, aby ma Boh zdokonalil. Nakoniec by som nezískala pravdu ani si nesplnila svoje povinnosti, zničila by som si šancu na spásu, a potom by už bolo neskoro na ľútosť.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok Božích slov, ktorý ma hlboko zasiahol. Všemohúci Boh hovorí: „Neverci nerozumejú, čo je tá najzmysluplnejšia vec, ktorú môže človek vo svojom živote urobiť, ale vy z toho niečo rozumiete, však? (Áno.) Prijať Božie poverenie a plniť si svoje vlastné poslanie – to je tá najdôležitejšia vec. Povinnosti, ktoré teraz vykonávate, sú cenné! Zatiaľ možno nevidíš výsledky a zatiaľ z nich možno nezískavaš veľké účinky, ale nepotrvá dlho, kým prinesú ovocie. Z dlhodobého hľadiska, ak sa táto práca vykoná dobre, jej prínos pre ľudstvo sa nedá merať peniazmi. Takéto pravdivé svedectvá sú vzácnejšie a cennejšie ako čokoľvek iné a potrvajú celú večnosť. Toto sú dobré skutky, ktoré by mali nasledovníci Boha mať, a stoja za zapamätanie. Okrem viery v Boha, usilovania sa o pravdu a plnenia si povinnosti stvorenej bytosti je všetko ostatné, čo človek v živote robí, prázdne a nestojí za zapamätanie. Aj keby si dokázal niečo ohromujúce, cestoval do vesmíru a na Mesiac, je to márne; aj keby si dosiahol vedecký pokrok, ktorý by bol pre ľudstvo nejakým prínosom alebo pomocou, je to márne. To všetko pominie. Čo je to jediné, čo nepominie? (Božie slovo.) Iba Božie slovo, iba svedectvá o Bohu, všetky svedectvá a diela, ktoré podávajú svedectvo o Stvoriteľovi, a dobré skutky ľudí nepominú. Tieto veci potrvajú večne a sú veľmi cenné. Takže do toho dajte všetko, čo máte, a využite svoje schopnosti naplno. Nenechajte sa obmedzovať žiadnymi osobami, udalosťami ani vecami; úprimne sa vydajte Bohu a vložte všetku svoju energiu a krv svojho srdca do vykonávania svojich povinností. Toto je vec, ktorú Boh žehná najviac zo všetkého, a stojí to za akékoľvek utrpenie!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Iba v dobrom vykonávaní povinnosti stvorenej bytosti je hodnota života) Z Božích slov som porozumela, že konanie povinnosti stvorenej bytosti, obetovanie síl na rozšírenie evanjelia o kráľovstve a privádzanie viac ľudí pred Boha, sú tie najčestnejšie veci a veci, ktoré Boh najviac schvaľuje. To, že môžem vykonávať povinnosti v práci s textom a vyberať viac dobrých článkov so skúsenostnými svedectvami, aby som svedčila o výsledkoch Božieho diela na ľuďoch, a umožniť tak viacerým ľuďom spoznať Boha a vrátiť sa pred Neho, je svedectvom o Bohu, niečím, čo Boh schvaľuje, a akékoľvek utrpenie, ktoré pri tom znášam, stojí za to. Božie dielo spásy ľudstva sa chýli ku koncu a veľké kataklizmy sa už začali. Ani som nevedela, čo sa stane zajtra alebo kedy udrie pohroma, a predsa som stále plánovala budúcnosť a premýšľala o tom, že budem mať deti, aby sa o mňa v starobe postarali. Všetka moja tieseň a obavy o budúcnosť sú zbytočné. Teraz sa môžem naplno oddať svojim povinnostiam bez akejkoľvek záťaže či zväzujúcich záväzkov. Popri konaní povinností sa môžem tiež usilovať o pravdu a zmenu povahy. To všetko je Božia milosť. Mala by som si vážiť túto súčasnú príležitosť usilovať sa o pravdu a spásu a venovať všetku svoju energiu a čas svojim povinnostiam a podávaniu svedectva o Bohu. Ak dokážem pochopiť nejakú pravdu a byť Bohom spasená, potom môj život nebude prežitý nadarmo. Keď som tieto veci pochopila, pustila som tieseň a obavy zo svojho srdca a získala som väčšiu vieru žiť pre to, aby som dobre konala svoje povinnosti. Bohu vďaka!