Jin Xin, Čína

Veľmi mi záležalo na mojej hrdosti a vždy som sa starala o to, čo si o mne myslia druhí. Vždy, keď som sa zúčastnila zhromaždení, bola som veľmi nervózna, stále som sa bála, že ak sa nebudem dobre modliť alebo viesť duchovné spoločenstvo, ostatní mnou budú pohŕdať. Pred každou modlitbou som sa vopred pripravovala a premýšľala o presných slovách, ktoré použijem. Ak som pri vedení duchovného spoločenstva o Božích slovách niečomu rozumela na základe vlastných skúseností, nebola som taká znepokojená. Ale ak mi chýbalo porozumenie a nevedela som, čo v duchovnom spoločenstve povedať, búšilo mi srdce, v bruchu som mala motýle a dlane sa mi potili. Ak si v každodennom živote ostatní všimli moje nedostatky, cítila som sa mimoriadne zahanbená a neodvážila som sa im pozrieť do očí a každý môj pohyb bol veľmi obmedzený. Život v takomto stave ma často napĺňal pocitom veľkého útlaku a bolesti.

Pamätám si, že keď som sa prvýkrát cvičila v práci s textami, raz sa s nami prišla zhromaždiť nadriadená. Videla som, ako moja partnerka, sestra Yang Min, vedie veľmi konkrétne duchovné spoločenstvo, a pomyslela som si: „Nemôžeš v duchovnom spoločenstve hovoriť menej? Už si pokryla to, čo viem, takže ak v ňom neskôr budem hovoriť ja, budem sa opakovať. Nadriadená si potom určite pomyslí, že nemám žiadne nové porozumenie. Ak budem viesť duchovné spoločenstvo o iných častiach a nakoniec to nebude presné, pomyslí si nadriadená, že moje chápanie pravdy je slabé a moje duchovné spoločenstvo sa nedostáva k podstate?“ Čím viac som premýšľala, tým viac som bola znepokojená. Pozrela som si jeden úryvok Božích slov a potom ďalší a premýšľala som, z ktorého by som mohla čerpať nejaké porozumenie na zdieľanie. Moja myseľ bola vtedy taká zmätená, že som sa nemohla upokojiť, aby som o tom vážne premýšľala. Po dlhom čítaní som stále nevedela, kde začať. Naozaj som dúfala, že keď Yang Min skončí so zdieľaním, nadriadená bude pokračovať v duchovnom spoločenstve, aby som ho nemusela viesť ja. Lenže keď Yang Min skončila, nadriadená ma na moje prekvapenie požiadala, aby som duchovné spoločenstvo mala. Obávala som sa, že ak poviem, že nemám žiadne porozumenie, ostatní mnou budú pohŕdať, takže som nakoniec zostala ticho. Vedela som, že na moje duchovné spoločenstvo všetci čakajú, no ja som skrátka mala priveľké zábrany. V tej chvíli ma jedna sestra otvorene napomenula: „Mala by si viesť duchovné spoločenstvo o všetkom, čomu rozumieš. Ak sa bojíš, že ho nepovedieš dobre a že sa na teba ostatní budú pozerať zhora, a stále premýšľaš o tom, ako ho viesť lepšie alebo sa mu úplne vyhnúť, chrániš si svoj vlastný imidž. Tvoj úmysel je, aby o tebe ľudia mali vysokú mienku a aby si zaujala miesto v ich srdciach.“ Tých pár slov ma zasiahlo priamo do srdca. Neodvážila som sa zdvihnúť hlavu, aby som sa pozrela na bratov a sestry, horeli mi líca, v duchu som odolávala a premýšľala som: „Aj ja viem, že by som taká nemala byť, ale jednoducho to nedokážem prekonať!“ Keď videli, že stále mlčím, ostatní už nič viac nepovedali. Vtedy bola atmosféra veľmi trápna. Po zhromaždení som sa neustále cítila skľúčená a nedokázala som sa naplno venovať svojim povinnostiam. Inokedy sestra Zhang Xin požiadala Yang Min a mňa, aby sme jej poskytli spätnú väzbu k scenáru, ktorý napísala. Krátko nato Yang Min poukázala na problémy, ktoré zistila. Keď skončila, Zhang Xin sa ma spýtala, aké problémy som si všimla ja. Pomyslela som si: „Zdá sa, že jej myšlienkový pochod nie je veľmi jasný, ale nie som si istá, kde sú problémy. Čo mám povedať? Ak poviem niečo nesprávne, bude to také trápne.“ Aby sa na mňa nepozerali zhora, zostala som ticho. Zhang Xin sa ma opýtala znova, a hoci som navonok vyzerala pokojne, vo vnútri som bola znepokojená: „Ešte som na to neprišla. Čo mám povedať? Ak spomeniem menšie problémy, ktoré som si všimla, bude to v poriadku, ak mám pravdu, ale ak sa mýlim, pomyslí si Zhang Xin, že po istom čase práce na scenári neviem ani rozoznať problémy a že som naozaj príliš neschopná?“ V tej chvíli Zhang Xin stratila trpezlivosť a povedala: „Len nemlč. Ak si si niečo všimla, povedz, čo si videla. A ak nie, tak to jednoducho povedz.“ Všetci sa na mňa ticho pozerali a ja som sa v tej chvíli cítila mimoriadne trápne. Želala som si, aby som sa skrátka mohla prepadnúť pod zem. Neochotne som povedala: „Nateraz o tom nehovorme; zatiaľ to nechaj tak, ako si to napísala.“ Všetci sa museli vrátiť k svojim vlastným úlohám. Sedela som tam a cítila som sa veľmi zahanbená a hlboko skľúčená. Keď som premýšľala o predchádzajúcej scéne, nemohla som si pomôcť a špekulovala som, ako ma tie dve sestry budú vnímať. Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som bola rozrušená a nemala som náladu konať svoje povinnosti. Cítila som sa, akoby mi na srdci ležal ťažký kameň. Keď som premýšľala o tom, ako často žijem v takomto stave, cítila som veľkú bolesť. Nevedela som, ako by som sa z toho mala poučiť, a tak som sa k Bohu pomodlila s prosbou, aby ma osvietil a viedol k pochopeniu svojho skutočného stavu.

Neskôr som si prečítala dva úryvky z Božích slov a trochu som svojmu stavu porozumela. Boh hovorí: „Ak máš vo svojom živote často pocit obviňovania, ak tvoje srdce nenachádza pokoj, ak si bez pokoja a radosti a často ťa sužujú starosti a úzkosť z rôznych vecí, o čom to svedčí? Len o tom, že nepraktizuješ pravdu a nestojíš si pevne za svojím svedectvom o Bohu. Keď žiješ pod vplyvom povahy satana, pravdepodobne často zlyhávaš v praktizovaní pravdy, zrádzaš pravdu, si sebecký a nemorálny; chrániš iba svoj imidž, svoje meno a postavenie a svoje záujmy. Neustále žiješ len pre seba a to ti prináša veľkú bolesť. Máš toľko sebeckých túžob, zmätkov, pút, pochybností a problémov, že nemáš ani najmenší pokoj a radosť. Žiť pre skazené telo znamená nadmerne trpieť. Tí, ktorí sa usilujú o pravdu, sú iní. Čím viac rozumejú pravde, tým voľnejšími a oslobodenejšími sa stávajú; čím viac praktizujú pravdu, tým viac pokoja a radosti majú. Keď získajú pravdu, budú žiť úplne vo svetle, budú sa tešiť z Božích požehnaní a nepostretne ich žiadna bolesť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Vstup do života sa začína vykonávaním povinnosti) „Niektorí ľudia hovoria zriedkavo pre slabú kvalitu alebo prostoduchosť či nedostatok komplexných myšlienok, ale keď antikrist hovorí zriedkavo, nie je to z rovnakého dôvodu – je to problém povahy. Pri stretnutí s druhými hovorí zriedkavo a nerád vyjadruje svoje názory na záležitosti. Prečo nevyjadruje svoje názory? Po prvé, určite mu chýba pravda a nedokáže veci rozpoznať. Ak prehovorí, mohol by robiť chyby alebo by ho mohli spoznať. Má strach, že naň budú pozerať zvrchu, preto predstiera mlčanie a tvári sa, že je hĺbavý, čím sťažuje ostatným, aby ho odhadli, a pôsobí múdro a distingvovane. Vďaka tejto fasáde sa ľudia neodvážia antikrista podceniť, a keď vidia jeho zdanlivo pokojný a vyrovnaný zovňajšok, majú ho v ešte väčšej úcte a neodvážia sa ho znevážiť. Toto je ľstivý a podlý aspekt antikristov. Svoje názory nevyjadrujú ochotne, pretože väčšina ich názorov nie je v súlade s pravdou, ale sú to len ľudské predstavy a domnienky, ktoré nie sú hodné toho, aby sa dostali na verejnosť. Preto mlčia. Vnútri dúfajú, že získajú nejaké svetlo, ktoré môžu uvoľniť na získanie obdivu, ale keďže ho nemajú, počas duchovného spoločenstva o pravde zostávajú ticho a skrytí, číhajúc v tieňoch ako duch čakajúci na príležitosť. Keď nájdu iných, ktorí hovoria o svetle, vymyslia spôsoby, ako si to privlastniť, a vyjadrujú to iným spôsobom, aby sa predviedli. Takíto prefíkaní sú antikristi. Nech robia čokoľvek, snažia sa vyniknúť a byť nadradení, pretože len vtedy sa cítia spokojní. Ak na to nemajú príležitosť, najprv sa držia v úzadí a svoje názory si nechávajú pre seba. To je prefíkanosť antikristov. Napríklad, keď kázeň vydáva Boží dom, niektorí ľudia hovoria, že to vyzerá ako Božie slová, a iní si myslia, že to vyzerá skôr ako duchovné spoločenstvo Zhora. Relatívne dobrosrdečníľudia hovoria, čo majú na srdci, ale antikristi, aj keď na to majú svoj názor, to skrývajú. Pozorujú a sú pripravení nasledovať väčšinový názor, ale v skutočnosti to sami nedokážu dôkladne pochopiť. Môžu takíto úlisní a prefíkaní ľudia pochopiť pravdu alebo mať reálne rozlišovanie? Do čoho môže vidieťniekto, kto nerozumie pravde? Nemôže vidieť do ničoho. Niektorí ľudia nedokážu nazrieť do vecí, ale predstierajú, že sú hĺbaví; v skutočnosti im chýba schopnosť rozlišovať a boja sa, že ostatní ich prekuknú. Správny postoj v takýchto situáciách je: ‚Do tej záležitosti nevieme nazrieť. Keďže to nevieme, nemali by sme hovoriť ľahkomyseľne. Ak budeme hovoriť nesprávne, môže to mať negatívny vplyv. Počkám a uvidím, čo povedia Zhora.‘ Nie je to vari úprimná reč? Je to taká jednoduchá reč, a predsa, prečo to antikristi nehovoria? Je to taký jednoduchý jazyk, prečo to teda antikristi nepovedia? Nechcú, aby ich ostatní spoznali, lebo poznajú svoje vlastné obmedzenia. Skrýva sa za tým však aj opovrhnutiahodný úmysel – byť obdivovaní. Nie je práve toto najodpornejšie?“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Šiesty bod) Božie slová odhalili môj stav a správanie. Bola som presne taká, ako Boh opísal: nikdy som pohotovo nevyjadrovala svoje názory ani nezjavovala svoje pravé myšlienky. Keď som počas zhromaždení viedla duchovné spoločenstvo o Božích slovách alebo diskutovala o problémoch, nehovorila som v ňom však o všetkom, čomu som rozumela, ani som sa neotvárala čistým spôsobom a nevravela, čo si myslím. Namiesto toho som sa vždy bála, že poviem niečo nesprávne, nebudem hovoriť dobre alebo sa nedostanem k podstate, a tak sa na mňa ostatní budú pozerať zhora. Vždy som sa bála odhaliť svoje skutočné duchovné postavenie a toho, že ma ostatní prekuknú a povedia, že som nula. A tak som sa vždy postarala o to, aby som hovorila posledná, nechala ostatných, aby mali duchovné spoločenstvo prví, alebo dokonca počas celého zhromaždenia mlčala a neustále pred bratmi a sestrami predstierala, že som zdržanlivá a hĺbavá. Keď boli moje nedostatky alebo problémy odhalené, cítila som sa mimoriadne zahanbená, nemala som náladu konať svoje povinnosti a prežívala som extrémne vnútorné bolesti a muky. Teraz som pochopila, že som bola v takej veľkej bolesti, pretože som si príliš chránila svoju tvár a postavenie, ako aj svoj obraz v mysliach ľudí, a následne som sa vždy veľmi snažila maskovať a skrývať, pričom som sa neodvážila povedať jediné úprimné slovo. Presne ako povedal Boh, bola som ako duch, ktorý sa vždy skrýva v tmavých kútoch a bojí sa vyjsť na svetlo. Premýšľala som o tom, že som bola veriacou iba krátko a mala som priemernú kvalitu, takže nerozumieť mnohým pravdám alebo nevidieť cez mnohé veci bolo veľmi normálne. Ak som nerozumela, mala som to jednoducho povedať. Mala to byť jednoduchá záležitosť, ale pre mňa to bolo veľmi ťažké. S cieľom vyhnúť sa tomu, že ma prekuknú alebo mnou budú pohŕdať, a ochrániť svoju tvár a postavenie som vyskúšala všetky prostriedky, aby som sa skryla a oklamala bratov a sestry. Naozaj som bola veľmi nečestná! Až vďaka odhaleniu Božích slov som napokon spoznala, že toto bola podlá povaha. Čím viac som sa porovnávala s Božími slovami, tým viac som cítila, že som škaredá a odporná, bez akejkoľvek ľudskej podoby a hanebná. A tak som chcela tento stav zvrátiť a prestať takto žiť.

Neskôr som si prečítala úryvok z Božích slov: „Ak chceš hovoriť pravdu a byť čestným človekom, musíš sa vedieť zbaviť svojej pýchy a márnivosti bez ohľadu na to, čo ťa postihne. Keď niečomu nerozumieš, povedz, že tomu nerozumieš; keď ti niečo nie je jasné, povedz, že ti to nie je jasné. Neboj sa, že ostatní sa na teba budú pozerať zvrchu alebo že o tebe budú mať horšiu mienku. Keď budeš hovoriť stále zo srdca a takýmto spôsobom hovoriť pravdu, nájdeš vo svojom srdci radosť, pokoj a pocit slobody a oslobodenia a márnivosť a pýcha ťa už nebudú obmedzovať. Ak dokážeš vyjadriť, čo si skutočne myslíš, otvoriť svoje srdce druhým a nepredstierať, že vieš veci, ktoré nevieš, bez ohľadu na to, s kým komunikuješ, potom je to čestný prístup. Ľudia sa na teba môžu niekedy pozerať zvrchu a nazývať ťa hlúpym, pretože vždy hovoríš pravdu. Čo by si mal v takej situácii urobiť? Mal by si povedať: ‚Aj keď ma všetci nazývajú hlupákom, rozhodol som sa byť čestným človekom, nie zradným. Budem hovoriť pravdivo a na základe skutočností. Hoci som pred Bohom špinavý, skazený a bezcenný, aj tak budem hovoriť pravdu bez pretvárky a predstierania.‘ Ak budeš hovoriť takto, tvoje srdce bude vyrovnané a pokojné. Ak chceš byť čestným človekom, musíš sa zbaviť svojej márnivosti a pýchy a ak chceš hovoriť pravdu a vyjadrovať svoje pravé pocity, nemal by si sa báť posmechu a opovrhnutia druhých. Aj keď ťa ostatní majú za blázna, nemal by si sa hádať ani brániť. Ak dokážeš takýmto spôsobom praktizovať pravdu, môžeš sa stať čestným človekom.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len čestný človek môže žiť pravú ľudskú podobu) Po prečítaní Božích slov som našla cestu, ako praktizovať pravdu. Aby som sa oslobodila od pút a obmedzení márnosti a pýchy, musela som sa cvičiť v čestnosti. Musela som sa naučiť vzdať sa svojej pýchy a byť čisto otvorená. Ak som niečo nevedela, skrátka som mala povedať, že neviem, a ak som nerozumela, mohla som to jednoducho priznať. Aj keby sa na mňa pozerali zhora za to, že som povedala niečo nesprávne alebo priznala, že niečomu nerozumiem, aspoň by som tak praktizovala pravdu a bola pred Bohom aspoň raz čestným človekom. To by mi prinieslo pocit pokoja a oslobodenia. Je to zmysluplnejšie, než získavať od ostatných chválu a obdiv. Keď som si to pomyslela, už som nemala toľko obáv a chcela som praktizovať pravdu a zmeniť sa. Neskôr som sa vždy, keď som sa chcela pretvarovať alebo nosiť masku, modlila k Bohu a vedome vzdorovala svojim nesprávnym úmyslom, nech už to bolo pri duchovnom spoločenstve o Božích slovách počas zhromaždení alebo diskusii o problémoch. Podelila som sa o toľko, koľko som chápala, a ak som nerozumela, tak som to povedala a zjavila svoje skutočné myšlienky. Keď som to takto praktizovala, postupne som sa v srdci začala cítiť slobodnejšie.

Neskôr som pol roka nemohla konať svoje povinnosti, pretože ma zatkla komunistická strana. Keď ma prepustili, vodkyňa mi zariadila, aby som pokračovala v práci s textami. Keďže bratia a sestry v tíme boli v cvičení sa s prácou s textami všetci noví, vodkyňa navrhla, aby som dočasne prevzala úlohu vedúcej tímu. Keďže som túto povinnosť dlho nekonala, pri písaní scenárov som sa cítila trochu neisto a za celé popoludnie som toho veľa nenapísala. Keď som začínala byť nervózna, jedna sestra ma požiadala o pomoc, pretože nemala jasný obraz o chybách vo svojom scenári. Nedokázala som sa vtedy upokojiť a po prečítaní scenára som nenašla žiadne problémy. Keď sa spýtala, aké tam sú, zakoktala som sa a nevedela som odpovedať a okamžite som sa cítila dosť trápne. Pomyslela som si: „Som predsa vedúca tímu; musím pomôcť vyriešiť problémy, ktoré členovia tímu nevidia jasne. Keď teraz neviem dať jasnú odpoveď, povie si: ‚Si vedúca tímu – naozaj je toto tvoja úroveň?‘“ Naozaj som sa hanbila. Keď som sa v ten večer pozrela na scenár, pri ktorom som sa v polovici písania zasekla, chcela som, aby sa naň pozreli ostatné sestry, ale obávala som sa, že by mohli povedať, že moja úroveň nemôže byť pohvieaká, ak som ten scenár pokazila. Veľmi som váhala a dlho som sa neodvážila ukázať im ho. Vtedy som si uvedomila, že môj stav nie je v poriadku – bála som sa, že ostatní uvidia moje nedostatky, a chránila som si svoju tvár a postavenie. Tak som sa pomodlila k Bohu a vedome som tento stav zvrátila. Potom som scenár ukázala sestrám. Vďaka ich radám a pomoci som trochu pochopila, ako v písaní pokračovať.

Neskôr som si uvedomila, že ma neustále obmedzuje moja pýcha. Niekedy som vďaka modlitbe dokázala tento stav trochu zvrátiť, ale môj problém rozhodne nebol úplne vyriešený. Pomyslela som si: „Prečo som stále často žila v takom stave, hoci som vedela, že pretvarovať sa a nosiť masku je také bolestivé a vyčerpávajúce?“ Keď som hľadala odpoveď, prečítala som si úryvok z Božích slov: „Čo je to za povahu, keď ľudia vždy predstierajú, vždy sa prikrášľujú, vždy sa naparujú, aby k nim ostatní vzhliadali a nemohli vidieť ich chyby a nedostatky, a keď sa vždy snažia ukazovať ľuďom svoju najlepšiu stránku? Je to arogancia, pretvárka, pokrytectvo, je to povaha satana, je to niečo podlé. Vezmite si členov satanského režimu: bez ohľadu na to, ako veľmi sa hádajú, súperia alebo zabíjajú v temnote, nikto nemá dovolené ich nahlásiť alebo odhaliť. Boja sa, že ľudia uvidia ich démonickú tvár, a robia všetko pre to, aby ju zakryli. Na verejnosti robia všetko pre to, aby sa vykreslili v pozitívnom svetle, hovoria, ako veľmi milujú ľudí, akí sú veľkí, slávni a neomylní. Taká je prirodzenosť satana. Najvýraznejšou črtou satanovej prirodzenosti je ľstivosť a klamstvo. A čo je cieľom tejto ľstivosti a klamstva? Oklamať ľudí, zabrániť im vidieť jeho podstatu a pravú tvár, a tak dosiahnuť cieľ predĺžiť jeho vládu. Obyčajným ľuďom možno chýba takáto moc a postavenie, ale aj oni si želajú, aby na nich ostatní mali priaznivý názor, aby si ich ľudia vysoko cenili a aby ich vo svojom srdci povýšili na vysoké postavenie. Je to skazená povaha… Ľudia sa neustále maskujú, predvádzajú sa pred ostatnými, hrajú sa na niečo, predstierajú a skrášľujú sa, aby si ostatní mysleli, že sú dokonalí. Ich cieľom je získať postavenie, aby mohli využívať výhody postavenia. Ak tomu neveríš, dobre sa nad tým zamysli: prečo chceš, aby mali o tebe ľudia vždy dobrú mienku? Chceš ich priviesť k tomu, aby ťa uctievali a vzhliadali k tebe, aby si nakoniec mohol prevziať moc a užívať si výhody postavenia.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Princípy, ktorými by sa malo riadiť správanie človeka) Vďaka odhaleniu v Božích slovách som pochopila, že neustále pretvarovanie sa a maskovanie je prejavom arogantnej, podlej a klamlivej satanskej povahy. Pod nadvládou tejto satanskej povahy som vždy chcela, aby o mne ľudia mali vysokú mienku a aby som si v ich mysliach udržala svoje postavenie a imidž. Hoci som vedela, že nerozumiem mnohým pravdám-princípom a mám veľa nedostatkov, stále som nechcela, aby ostatní videli moje slabosti a mysleli si, že za nič nestojím. Takže či už išlo o duchovné spoločenstvo o Božích slovách na zhromaždeniach, alebo o diskusiu o problémoch, ak ma mohli zahanbiť, ponížiť alebo raniť moju hrdosť, urobila som všetko pre to, aby som sa zamaskovala a skryla, a pevne som sa do seba uzavrela, pričom som skrývala svoju zlú stránku a ostatným ukazovala tú dobrú, nech si v ich mysliach vybudujem dobrý obraz. Videla som, že som tak hlboko skazená satanom a natoľko arogantná, že mi chýbal akýkoľvek rozum. Bola som zjavne obyčajný, skazený, chudobný a úbohý človek, ktorý nemal vôbec nič, a predsa som sa vždy chcela pretvarovať a získavať od ostatných obdiv. Bola som naozaj nehanebná a chýbalo mi akékoľvek sebapoznanie. Premýšľala som o tom, ako si všetci skazení ľudia – či už majú postavenie, alebo nie – chcú urobiť meno, byť chválení a obdivovaní ostatnými a túžia po tom, aby ich všetci uctievali. Predovšetkým satanský režim Komunistickej strany Číny vždy hovoril pekné slová, zatiaľ čo páchal ohavné činy. Navonok predstiera, že všetko ide dobre, presadzuje svoj „veľký, slávny a správny“ imidž a používa falošné zdanie, aby oklamal a ohlúpil celý svet, ale v tajnosti potláča a prenasleduje náboženské presvedčenie, odníma ľudské práva a zabíja a brutálne ubližuje nespočetnému množstvu ľudí. Bez ohľadu na to, koľko zlých vecí urobil alebo koľko zlých skutkov vykonal, nikdy sa neodváži odhaliť tieto veci verejnosti a ukázať tak ľuďom svoju podlú a krutú pravú tvár. Uvedomila som si, že prefíkanosť a klamstvo sú obvyklou taktikou satana. Uvažovala som nad svojimi vlastnými činmi: Mala som nedostatky a problémy, ale nechcela som, aby ich ostatní videli a hovorili o mne negatívne; radšej som sa pretvarovala a maskovala, aj keď to znamenalo znášať vnútorné muky; a či už prejavom, duchovným spoločenstvom, správaním alebo konaním, ukazovala som ostatným falošný obraz, čím som im bránila vidieť moju najpravdivejšiu stránku. Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som cítila, že som naozaj taká falošná a som presne ako satan plná prefíkanosti a klamstva a úplne škaredá a opovrhnutiahodná. Predtým som vždy mala pocit, že je hanebné dovoliť ostatným, aby videli moje nedostatky a slabosti, ale vtedy som si uvedomila, že žiť podľa satanskej arogantnej, podlej a klamlivej povahy, neustále sa maskovať a klamať ostatných a žiť bez akejkoľvek ľudskej podoby je vlastne to, čo je hanebné a potupné. Nielenže sa to Bohu hnusí a nenávidí to, ale aj bratia a sestry budú cítiť znechutenie a odpor, keď to prekuknú. Ak by som nerobila pokánie, jediným výsledkom by bolo, že by ma Boh vyradil. Keď som na to pomyslela, pocítila som voči svojej skazenej povahe istý odpor a už som takto nechcela žiť.

Jedného dňa poslala vodkyňa správu, že na druhý deň príde do nášho tímu na zhromaždenie. Pomyslela som si: „Keď príde vodkyňa, určite sa spýta, v akých sme boli v poslednom čase stavoch. O ktorých častiach by som mala hovoriť? Nedávno som si uvedomila, že milujem postavenie a chcem sa stať nadriadenou, ale bolo by také trápne to povedať! Moje chápanie pravdy je plytké a nemala som veľa skutočných skúseností, a predsa chcem stále prevziať úlohu nadriadenej. Ak o tom budem hovoriť, povedia si bratia a sestry, že nepoznám svoju mieru a že sa preceňujem?“ Čím viac som o tom premýšľala, tým trápnejšie sa mi to zdalo a nemala som odvahu ozvať sa. Premýšľala som: „Možno by som mala len trochu porozprávať o svojich skúsenostiach s pozitívnym vstupom. Ale vodkyňa príde na zhromaždenie, aby nám pomohla vyriešiť naše nesprávne stavy a ťažkosti. Ak sa neotvorím, nebudem čestný človek a moje problémy sa nevyriešia.“ V mysli sa mi to všetko mlelo. Obávala som sa, že vo vodkyni zanechám dojem, že mi príliš záleží na postavení a chýba mi sebapoznanie, takže som nemala odvahu ozvať sa. Keď sa počas zhromaždenia ostatní bratia a sestry podelili o svoje stavy, vodkyňa našla nejaké Božie slová a požiadala ma, aby som ich prečítala, a ja som náhodou čítala tento úryvok: „Čo je to za povahu, keď ľudia vždy predstierajú, vždy sa prikrášľujú, vždy sa naparujú, aby k nim ostatní vzhliadali a nemohli vidieť ich chyby a nedostatky, a keď sa vždy snažia ukazovať ľuďom svoju najlepšiu stránku? Je to arogancia, pretvárka, pokrytectvo, je to povaha satana, je to niečo podlé.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Princípy, ktorými by sa malo riadiť správanie človeka) Keď som si znova prečítala tento úryvok odsudzujúcich Božích slov, pocítila som výčitky a nepokoj. Stále som sa chcela pretvarovať a maskovať a dúfala som, že vo vodkyni zanechám dobrý dojem, čím som klamala seba aj ostatných. Z Božích slov som tiež pochopila, že faloš a pokrytectvo sú niečím, čo Boh nenávidí. Boh od nás vždy vyžadoval, aby sme boli čestní ľudia. Čestný človek sa dokáže čisto otvoriť, neklame Boha ani ľudí a to sa Bohu páči. Keď som na to pomyslela, pozbierala som odvahu, aby som na základe Božích slov hovorila o svojom vlastnom stave. Keď som sa takto podelila, pocítila som veľkú úľavu a vďaka duchovnému spoločenstvu s vodkyňou som jasnejšie pochopila svoj stav a našla cestu, ako to praktizovať a ako do toho vstúpiť. Počas toho zhromaždenia som jednoducho hovorila o všetkom, čo som chápala, a vyjadrila všetko, čo som mala v srdci. Jasne som cítila Božie vedenie a tiež som viac porozumela niektorým pravdám. Ochutnala som sladkosť praktizovania pravdy.

Neskôr som si prečítala tieto Božie slová: „Musíš hľadať pravdu, aby si vyriešil akýkoľvek vzniknutý problém bez ohľadu na to, o čo ide, a v žiadnom prípade sa nesmieš pred ostatnými skrývať alebo si nasadzovať masku. Tvoje nedostatky, nedokonalosti, chyby, skazené povahy – buď o nich všetkých úplne otvorený a hovor o nich v duchovnom spoločenstve. Nedrž ich vo svojom vnútri. Naučiť sa otvoriť je prvým krokom k vstupu do života a je to prvá prekážka, ktorá sa zdoláva najťažšie. Keď ju zdoláš, vstup do pravdy je ľahký. Čo značí vykonanie tohto kroku? Znamená to, že otváraš svoje srdce a ukazuješ všetko, čo máš, dobré alebo zlé, pozitívne alebo negatívne; obnažuješ sa, aby ťa videli ostatní a Boh; nič pred Bohom neskrývaš, nezatajuješ, nemaskuješ, neklameš a nepodvádzaš a rovnako otvorený a úprimný si aj k iným ľuďom. Takto žiješ vo svetle a nepreskúma ťa len Boh, ale ostatní ľudia budú tiež môcť vidieť, že konáš zásadovo a do istej miery transparentne. Nemusíš používať žiadne metódy na ochranu svojej povesti, imidžu a postavenia a nemusíš ani zakrývať alebo maskovať svoje chyby. Nemusíš vynakladať tieto zbytočné snahy. Ak sa dokážeš týchto vecí zbaviť, budeš sa cítiť veľmi uvoľnene a budeš žiť bez obmedzení či bolesti a úplne vo svelte. Naučiť sa, ako byť otvorený v duchovnom spoločenstve, je prvým krokom k vstupu do života. Ďalej sa musíš naučiť rozoberať svoje myšlienky a skutky, aby si videl, ktoré sú nesprávne a ktoré sa Bohu nepáčia, a musíš ich okamžite zvrátiť a napraviť. Aký je účel ich napravenia? Treba prijať a osvojiť si pravdu, zbaviť sa vecí vo svojom vnútri, ktoré patria satanovi, a nahradiť ich pravdou. Predtým si všetko robil podľa svojej nečestnej povahy, ktorá je lživá a zradná; mal si pocit, že bez klamstva nič nedosiahneš. Teraz, keď chápeš pravdu a hnusia sa ti satanove spôsoby konania, už tak nekonáš, ale konáš s postojom čestnosti, čistoty a podriadenosti. Ak nič nezatajuješ, nepredstieraš, nepretvaruješ sa a nič nezakrývaš, ak sa pred bratmi a sestrami obnažuješ, neskrývaš svoje najvnútornejšie nápady a myšlienky, ale namiesto toho dovolíš druhým, aby videli tvoj úprimný postoj, potom sa v tebe pravda postupne zakorení, rozkvitne a prinesie ovocie, krok za krokom prinesie výsledky. Ak je tvoje srdce čoraz čestnejšie a čoraz viac orientované smerom k Bohu a ak vieš pri vykonávaní svojej povinnosti chrániť záujmy Božieho domu a trápi ťa svedomie, keď ich neochrániš, potom je to dôkaz, že v tebe zapôsobila pravda a že sa stala tvojím životom.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Božie slová mi ukázali, ako praktizovať pravdu: naučiť sa byť otvorená o svojich nedostatkoch a slabostiach, nemaskovať a nepretvarovať sa, nedržať sa svojej márnivosti a pýchy, praktizovať pravdu a byť čestným človekom. Toto je prvý krok k vstupu do pravdy. Potom som už viac nepoužívala ticho na to, aby som sa skrývala. Ak som narazila na problémy, ktoré som nevidela jasne, povedala som, že ich nevidím jasne a neviem, ako ich vyriešiť, a aktívne som sa na ne pýtala ostatných bratov a sestier. Keď sme sa spoločne radili a diskutovali o problémoch, podelila som sa o toľko, koľko som chápala, a povedala som presne to, čo som si myslela, priamo a bez pretvárky. Keď som takto istý čas praktizovala, zistila som, že čisto sa otvoriť bez pretvárky a maskovania sa je čoraz jednoduchšie, a už som to viac nepovažovala za hanebné. Teraz, či už na zhromaždeniach, v modlitbách, v duchovnom spoločenstve alebo v kontakte s bratmi a sestrami, si už nerobím starosti o svoju hrdosť alebo imidž, ani nie som taká úzkostlivá, nervózna alebo utrápená ako predtým. Cítim, že odkedy som sa oslobodila od svojej skazenej povahy, môj život je oveľa ľahší, slobodnejší a jednoduchší! Hoci som zatiaľ urobila len malú zmenu, som naďalej ochotná usilovať sa o pravdu a napredovať.