Ako dieťa som mala často zdravotné problémy, na čo moji rodičia míňali veľa peňazí. Moj otec ma preto nemal rád, bil ma a často na mňa kričal. Ostatní sa mi preto vysmievali a vylučovali ma z kolektívu. Často som sa skrývala a osamote plakala. Trápila som sa a cítila krivdu. Hovorila som si: „Vy sa nado mnou povyšujete. Keď vyrastiem, vybudujem si skvelú kariéru a všetkým vám ukážem.“ S manželom sme si po svadbe prestali rozumieť, tak sme sa rozviedli. Svojho štvorročného syna som dala na starosť mame a išla som vypomáhať do salónu krásy, ktorý si otvorila moja spolužiačka. Bola učiteľkou na obchodnej škole a keďže mala prácu, požiadala ma, aby som jej pomohla spravovať salón. Netrvalo dlho a úplne sa zmenila, stala sa chladnou a povýšeneckou, z pozície šéfky mi rozkazovala. Bolo mi to naozaj nepríjemné a vznikla medzi nami priepasť. Jedného dňa sme sa pre niečo pohádali a chcela som odísť. Vysmiala sa mi a povedala: „Song Zihan, nepodceňujem ťa. Ak to dokážeš aj bezo mňa, zjem svoj klobúk!“ Veľmi zle mi to padlo. Skutočne mi to podrylo sebadôveru. Pomyslela som si: „Si príliš neúctivá. Nemala by si súdiť knihu podľa obalu. Pre tvoje slová ti ukážem, že si vybudujem kariéru a zahanbím ťa, aj keby ma to malo stáť život. Postarám sa o to, aby si si tieto ponižujúce slová zapamätala. Jedného dňa sa budem prizerať, ako ješ svoj klobúk.“ Zbalila som si veci a v ten deň som s hnevom odišla.

Začala som pracovať a šetriť peniaze a nežiadala som o voľno ani v chorobe. Keď som bola unavená a bolel ma chrbát, zaťala som zuby a išla ďalej. Po štyroch mesiacoch som začala celkom sama riadiť kaderníctvo. Prevádzkovala som ho sama, aby som šetrila peniaze, jedla som len raz za deň. V noci mi škvŕkalo v bruchu a aby som utíšila hlad, pila som vodu. Niekedy sa podniku darilo a ťahala som až do druhej alebo tretej ráno. O šiestej ráno som sa s polozavretými očami nútila vstať z postele. Ruky som mala popraskané a spálené chemikáliami na trvalú. Prsty mi krvácali pri každom zohnutí – nesmierne to bolelo. Často som sa schovávala pod perinou a plakala, ale vždy, keď som pomyslela na opovrhnutie svojho otca alebo výsmech spolužiačky, ticho ma to povzbudilo a hovorila som si: „Žiadna bolesť, žiadny zisk,“ a „Ukáž im, čo v tebe je.“ Myslela som na deň, keď to dosiahnem a všetci, ktorí mnou pohŕdali a ponižovali ma, ma uvidia v novom svetle. Motivovalo ma to tvrdo pracovať. V roku 1996 som si konečne otvorila vlastný salón. Bol väčší a krajšie vyzdobený ako spolužiačkin. V deň otvorenia som bola dojatá k slzám. Pomyslela som si: „Konečne mám vlastný podnik a som sama sebe šéfkou – môžem zdvihnúť hlavu. Neskôr chcem podnik rozšíriť a spraviť ho ešte luxusnejším a atraktívnejším, aby som spolužiačku úplne zahanbila. Keby moji priatelia a rodina vedeli, že som si otvorila vlastnú prevádzku, boli by ohromení.“ Po troch rokoch tvrdej driny som si našetrila trochu peňazí. Aby som si získala rešpekt u viac ľudí, zainvestovala som ďalej a otvorila ešte väčší salón a kozmetickú firmu s deviatimi predajňami v rôznych regiónoch. Zúčastnila som sa niekoľkých národných súťaží v oblasti krásy a získala nejednu zlatú medailu. Po rokoch tvrdej práce som si v odvetví konečne vytvorila meno a nedokážem vám opísať, aká som bola šťastná. Túžila som stáť na vrchole hory a zakričať: „Splnil sa mi sen! Už nie som tá, ktorej sa všetci smiali!“ Na ceste domov autom na mňa všetci hľadeli so závisťou. Mala som pocit zadosťučinenia a hrdosti. Zdalo sa, že som si zvolila správnu cestu a že by som v budúcnosti mala pracovať ešte tvrdšie.

V roku 2002 som otvorila veľký salón krásy v ďalšom veľkomeste. S rastom môjho podniku ma poznalo čoraz viac ľudí. Mohla som kráčať so vztýčenou hlavou a svižným krokom. Cítila som sa živá. V hlave mi behalo: „Ak natrafím na spolužiačku, určite sa jej ‚poďakujem‘. Bez jej ponižujúcich komentárov by som nemala to, čo mám dnes.“ Na moje prekvapenie som sa však dozvedela, že dostala rakovinu pľúc a zomrela. Šokovalo ma to a naozaj sklamalo. Nerozumela som tomu, aký krehký je ľudský život. Zomrela, keď mala len 39 rokov. Nakoniec som za takú veľkú cenu dosiahla úspech. Chcela som, aby odvolala svoje slová, ktoré ma tak urazili a pošliapali moju dôstojnosť. Bolo už však neskoro na to, aby som jej ukázala svoj okamih úspechu a slávy, pretože tak náhle odišla. Bez ohľadu na to, koľko máte slávy alebo bohatstva, keď zomriete, nič z toho si so sebou nevezmete, tak čo je zmyslom života? Tá myšlienka vo mne vyvolala nevysvetliteľné sklamanie a zúfalosť. Nejaký čas ma táto otázka neustále trápila, ale nikto mi na ňu nevedel odpovedať.

Zanedlho som sa opäť vrhla do práce a začala uvažovať o zmene kariéry. Otvoriť si salón krásy bolo v spoločenskej hierarchii stále nízko, ale byť lekárom bolo vysoko prestížne a uznávané povolanie. Neodradilo ma ani drahé školné, a tak som odišla do niekoľkých veľkomiest hľadať slávnych lekárov a akupunkturistov a študovať čínsku medicínu. Pri uskutočňovaní svojho sna som zanedbávala vzdelanie svojho syna. Vlastne som úplne zabudla, že existuje. Nestarala som sa o svoju starnúcu matku ani vlastné obchodné záležitosti a naplno som sa pohrúžila do štúdia. Či už som niekde išla, jedla alebo ležala v posteli, neustále som bola ponorená do teórií suchej čínskej medicíny. Nezvýšil mi ani čas na zábavu s priateľmi ani na rozhovory s rodičmi či sestrami. Niekedy to bolo naozaj ťažké a mala som chuť štúdium zanechať, ale pri predstave, ako by štúdium medicíny zdvihlo moje spoločenské postavenie a získalo mi obdiv ľudí, upozornila som sa, aby som to v polovici nevzdala a druhí mnou nepohŕdali. Musela som dokončiť štúdium, nech bolo akékoľvek ťažké a únavné. To bola moja motivácia. Po 15 rokoch usilovného štúdia, výskumu a praxe som si v oblasti medicíny vytvorila povesť a začala cestovať po krajine, kde som robila kurzy akupunktúry a zdravotnej starostlivosti. Po dlhej dobe nepretržitých kurzov a cestovania hore-dole lietadlom a vlakom som začala mať problémy s trávením, ktoré mi vážne narúšali spánok, a trpela som neustálymi závratmi. Napriek tomu som nešla k lekárovi. Raz, keď sa mi zhoršil žalúdočný zápal, som dostala aj análnu fistulu a mala som silno krvavú stolicu. Mala som vtedy kurz, tak som to musela vydržať a nastúpiť na lietadlo do mesta vzdialeného takmer 500 kilometrov. Hneď ako som vystúpila z lietadla, bola som obklopená kvetmi a potleskom a za chrbtom som počula závistlivé hlasy uznania: „To je profesorka Song, je taká mladá a krásna.“ „Áno, chodila som na jej kurz – je veľmi šikovná.“ V tom momente som cítila, že všetka moja obeta a tvrdá práca stáli za to, a v duchu som si opakovala: „Buď silná, zvládneš to. Za úspechom je množstvo tvrdej práce.“ Bojovala som s ostrou bolesťou brucha a studeným potom, tri dni som stála na pódiu a s úsmevom prednášala svoj prejav. Keď som schádzala z pódia, kývla som študentom na rozlúčku a v tej chvíli na mňa doľahol zvláštny smútok a prázdnota. Svoje vyčerpané telo som dotiahla späť do hotela, zvalila sa na posteľ a tupo hľadela do stropu. Zmocnil sa ma nevysvetliteľný pocit samoty a smútku. Kvety a potlesk bývali symbolom môjho úspechu a dobrej povesti, ale všetko to bolo krátke, úplne prchavé. Vôbec mi to nepomohlo zbaviť sa svojej choroby a prázdnoty. Dokola som sa sama seba pýtala: „Prečo nie som ani zďaleka šťastná, keď som konečne ziskala rešpekt a obdiv? Namiesto toho sa cítim prázdna, bezútešná, bezmocná a osamelá. Pre čo vlastne ľudia žijú? Ako sa dá žiť zmysluplne?“

Zakaždým, čo som vláčila svoje unavené telo domov, sa ma mama smutne pýtala: „Zlatko, celé dni si len zavalená robotou. Si fyzicky vyčerpaná. Stojí ti to za to? Mala by si veriť v Boha – to On nás stvoril. Vierou získaš pravdu a len tak budeš vedieť žiť zmysluplný a pokojný život. Bez viery bude každé úsilie v živote prázdne.“ Vedela som, že viera je dobrá vec, ale moje srdce patrilo práci. Veriacou som sa chcela stať vo vyššom veku, na dôchodku. Ako som sa mohla v takom mladom veku nezameriavať na kariéru? Preto som nebrala matkine slová vážne.

Následne som trpela chronickým stresom, ako v pracovnej, tak i v citovej oblasti. Zistili mi endokrinnú poruchu, čo mi oslabilo imunitu. Dostala som neznámu kožnú chorobu, ktorá ma nesmierne svrbela hlboko pod kožou. Lieky ani škrabanie sa nepomohli. Jednou rukou som si chytila pokožku na tvári, v druhej som držala ihlu na kožné testy a prepichovala som si ňou kožu, až kým mi celá tvár nekrvácala. Tak neznesiteľne ma to svrbelo, že som si priala radšej smrť. Tvár som mala strašne opuchnutú. Keď som sa uvidela v zrkadle, nevyzerala som ako človek ani ako duch a vedela som, že nemôžem vyjsť z domu. Pomyslela som si: „Dokážem vyliečiť ťažko liečiteľné choroby iných, ale nie svoje vlastné. Aké úbohé!“ Bola som taká slávna, no stala sa zo mňa troska. Chcela som vyskočiť z okna. Plakala som a nariekala: „Ách! V minulom živote som musela spraviť veľa zla a toto je moja odplata!“ Potom som sa išla liečiť k doktorovi čínskej medicíny. Povedal mi, že už podobný prípad zažil a nepomohlo ani 20 rokov liečby. To ma úplne zdrvilo. Naozaj ma toto čaká po zvyšok života? Väčšinu svojho života som si krvopotne budovala meno, a takto som skončila. Má môj život vôbec nejaký zmysel? Chcela som len prehltnúť tabletky na spanie a skoncovať s tým. Ako som sa tak pripravovala na samovraždu, v apríli 2018 sa so mnou mama znovu podelila o Božie dielo posledných dní.

Pozrela som si muzikálnu drámu Cirkvi Všemohúceho Boha s názvom „Príbeh Xiaozhen“. Neuveriteľne ma dojala. Zaznelo v nej zopár Božích slov. „Všemohúci je milosrdný k týmto ľuďom, lebo hlboko trpia. Zároveň je sklamaný z tých ľudí, ktorým chýba svedomie, a až príliš dlho musel čakať na odpoveď od ľudstva. Túži hľadať – hľadať tvoje srdce a tvojho ducha, chce ti priniesť vodu a jedlo a prebudiť ťa, aby si už nikdy nebol smädný ani hladný. Keď si zničený a keď začínaš cítiť niečo z pochmúrnej opustenosti tohto sveta, nebuď stratený, neplač. Všemohúci Boh, strážca, vždy uvíta tvoj návrat. Drží stráž po tvojom boku a čaká na teba, kým sa obrátiš späť. Čaká na deň, keď si zrazu spomenieš: keď si uvedomíš, že pochádzaš od Boha, že v nejakom neznámom čase si stratil svoje smerovanie, v nejakom neznámom čase si po ceste stratil svedomie a v nejakom neznámom čase si si osvojil iného ‚otca‘; keď si navyše uvedomíš, že Všemohúci vždy držal stráž a čakal veľmi, veľmi dlhý čas na tvoj návrat. Pozeral sa so zúfalou túžbou a čakal na reakciu, ktorá neprichádzala. Jeho sledovanie a čakanie sú neoceniteľné a poskytuje ich kvôli samotnému ľudskému srdcu a ľudskému duchu. Možno je toto sledovanie a čakanie nekonečné, a možno sa blíži ku koncu. Ty by si však mal presne vedieť, kde sa práve teraz nachádza tvoje srdce a tvoj duch.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Povzdychy Všemohúceho) Každá veta z Božích slov ma chytila za srdce. Príbeh Xiaozhen bol ako pravdivý obraz môjho vlastného života. Cítila som, ako ma Boh s otvorenou náručou volá: „Dieťa, vráť sa!“ Božia láska ma dojala k slzám a nevedela som prestať plakať. V tej chvíli som znovu pocítila teplo domova. Moje blúdiace srdce našlo svoj prístav a bola som v bezpečí. Konečne som mohla Bohu povedať o všetkých tých rokoch samoty, nešťastia a smútku a tajomstiev, ktoré som si držala pre seba. V srdci som volala: „Len Boh vie, aký strastiplný som mala život. Iba Stvoriteľ k ľuďom prechováva skutočnú lásku!“ Predstúpila som pred Boha so slzami v očiach a slovami: „Bože! Vo chvíľach vyčerpania z budovania kariéry, si mi prostredníctvom mamy podal evanjelium, ale pre svoju kariéru som pred Teba odmietala predstúpiť. Vidieť Xiaozhen, ako na javisku opakuje ‚Bože‘, ‚Bože‘, bolo pre mňa ako jeden úder za druhým. Nenávidím sa za to, že som opakovane odmietala Tvoju ruku spásy a neustále Ťa tým ranila. Ty si sa však mojej spásy nevzdal. Stál si po mojom boku, čakal si na okamih, keď sa na Teba obrátim, aby si ma mohol zachrániť z mora bolesti. Ó Bože, chcem v Teba veriť. Chcem Ťa pozorne nasledovať a klaňať sa Ti!“ Potom som sa Bohu zverila so všetkým, čo som celé tie roky potláčala v srdci. Cítila som sa oveľa ľahšie a zlepšila sa mi nálada. Možnosť predstúpiť pred Boha ma spravilo najšťastnejším človekom na svete a naozaj som ľutovala, že som celý ten čas tvrdohlavo odmietala Božiu spásu.

Potom som vyhladovane hltala Božie slová. Hlboko ma zasiahlo vidieť skutočný obraz, ktorý nám Boh podáva o ľudskej skazenosti satanom. Božie slová sú všetkou pravdou a odhaľujú ľudí takých, akí naozaj sme. Stretnutia s bratmi a sestrami a spievanie chválospevov o Bohu ma nesmierne napĺňalo. Bola som veľmi šťastná. Medzi bratmi a sestrami som videla vzájomnú úprimnosť a čestnosť. Vždy, keď prejavili skazenosť, mohli viesť medzi sebou otvorené duchovné spoločenstvo a pomáhať si bez intríg či podvodov. Cítila som, že žijem v úplne inom svete a celkom som zabudla na moje predošlé utrpenie. Aj moje zdravie sa postupne zlepšovalo. Bola som tak vďačná za Božiu spásu. Mala som pocit, že odkedy som sa stala veriacou, čítam Božie slová a každý deň spievam chválospevy o Bohu, som taká šťastná. Ako je možné, že som v čase najväčšej slávy, kariéry, postavenia a peňazí nebola vôbec šťastná, ale naopak, môj život bol neuveriteľne úbohý? Neskôr som sa niečo dočítala v Božích slovách. „Satan používa slávu a zisk, aby ovládal myšlienky človeka, až kým ľudia dokážu myslieť len na slávu a zisk. Usilujú sa o slávu a zisk, prežívajú útrapy kvôli sláve a zisku, znášajú ponižovanie kvôli sláve a zisku, obetujú všetko, čo majú, kvôli sláve a zisku a vynesú akýkoľvek súd alebo prijmú akékoľvek rozhodnutie, aby dosiahli slávu a zisk. Satan takto ľudí spútava neviditeľnými putami a ľudia nemajú silu ani odvahu ich odhodiť. Nevedomky nosia tieto putá a len s veľkými ťažkosťami sa vlečú vpred. Ľudstvo sa kvôli tejto sláve a tomuto zisku vyhýba Bohu, zrádza Ho a je čoraz skazenejšie. Uprostred satanovej slávy a zisku preto týmto spôsobom dochádza k ničeniu jednej generácie za druhou.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný VI) „Ak nechápeš pravdu, túto záležitosť nebudeš môcť vnímať jasne a pomyslíš si: ‚Je dobré mať vôľu bojovať; je to správne. Ako môžu ľudia žiť, ak nemajú ani trochu vôle bojovať? Ak nemajú ani trochu vôle bojovať, nebudú mať žiadneho ducha ani životnú silu. Aký ma teda život zmysel? Ľudia sa podriaďujú každej nepriaznivej situácii – aké je to slabošské a zbabelé!‘ Všetci ľudia sa domnievajú, že na preukázanie svojej hodnoty musia bojovať. Ako bojujú, aby preukázali svoju hodnotu? Kladením dôrazu na slovo ‚boj‘. Nech už ich postretne akákoľvek situácia, svoje ciele sa snažia dosiahnuť prostredníctvom boja. Mentalita nevzdávať sa za žiadnu cenu má svoj pôvod v slove ‚boj‘. … Každý deň svojho života bojujú. Bez ohľadu na to, čo robia, vždy sa snažia zvíťaziť pomocou boja a potom sa svojím víťazstvom vystatujú. Snažia sa bojovať, aby preukázali svoju hodnotu vo všetkom, čo robia – podarí sa im to? O čo presne súperia a za čo bojujú? Celý ich boj je pre slávu, zisk a postavenie; celý ich boj sa týka ich vlastných záujmov. Prečo bojujú? Preto, aby vyzerali ako hrdinovia a aby ich označili za elitu. Ich boj sa však musí skončiť smrťou a musia byť potrestaní. O tom niet žiadnych pochýb. Kde je satan a démoni, tam je boj. Napokon budú zničení a vtedy sa skončí aj boj. Tak dopadne boj satana a démonov.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Exkurz prvý: Čo je pravda) Božie slová vyriešili zmätok v mojom srdci a okamžite ma osvietili. Uvedomila som si, že sláva, bohatstvo a postavenie sú prostriedky, taktiky, ktoré satan používa na to, aby nás skazil, zavádzal a ovládal. Sú to tiež putá, ktoré nám satan nasadzuje, a z ktorých niet úniku. Za tých 28 rokov tvrdej práce som mala mizerný život. Satanské jedy ako: „Ukáž im, čo je v tebe,“ „Niet nad ľudskú dôstojnosť,“ „Žiadna bolesť, žiadny zisk,“ „Ako človek stúpa hore, tak voda tečie dole“ a „Odkaz človeka je ozvenou jeho života“ som považovala za pozitívne veci. Vnímala som ich ako svoje ciele. Rútila som sa cestou prahnutia po sláve a bohatstve a žila mizerným životom. Keď si spomeniem na časy, keď sa mi spolužiačka posmievala a ponižovala ma, prisahala som, že sa ju budem snažiť prekonať. Dostala som sa do kruhov vysokého postavenia a prestíže. Začala som drieť a trpieť pre slávu a bohatstvo. Ruky som mala popraskané a krvavé od chemikálii na trvalú, ale nechcela som míňať peniaze na výpomoc. Aby som ušetrila peniaze, jedla som len raz denne a zaháňala hlad vodou. Bola som na pokraji síl, ale aj tak som neoddychovala. Slová ako „Žiadna bolesť, žiadny zisk“ ma motivovali v snahe o slávu a bohatstvo. Neskôr som sa konečne stala lokálne známou, čo ma čiastočne napĺňalo, ale stále som sa nevzdala snahy o postavenie a reputáciu. Moje ambície a túžby narastali. Len pre to, aby som si zlepšila spoločenské postavenie, zvýšila prestíž a získala obdiv a uznanie od ľudí, mi nerobilo problém venovať 15 rokov štúdiu medicíny a zanedbávať pritom svoju matku aj syna. Nič pre mňa neznamenalo viac než kariéra a povesť. Keď som dosiahla úspech, nebrala som ohľad na nič iné a chcela si len vychutnávať kvety a potlesk. Dokonca som ustavične odmietala Božiu ruku spásy. Len, aby som si získala pochvalu iných, hrala som divadlo. Bola som fyzicky vyčerpaná a vyhorená, až som ochorela, no aj tak som neprestala prednášať. Všetko to vyčerpanie nakoniec vyústilo do neznámej choroby a ja som si priala zomrieť. Cesta, po ktorej som kráčala spútaná slávou a bohatstvom, bola úmorná. Bola som ako osol po tme ťahajúci mlynský kameň, z ktorého nebolo úniku. Žila som podľa týchto satanských jedov. V srdci som mala slávu a bohatstvo a v mysli uznanie ostatných. Stal sa zo mňa sebecký a ohavný človek bez štipky dôvernosti či lásky. Bola som chladnokrvná bytosť – ani človek ani zviera. Ja jediná som poznala bolesť, ktorá sa skrývala za mojou reputáciou. Nebola to správna životná cesta. Pre tú jednu vec, ktorú mi povedala spolužiačka, som odmietala priemernosť a chcela sa povyšovať nad druhými a byť vyzdvihovaná. Vyše dve desaťročia som trpela, ako keby ma piekli v peci. Presne ako hovoria Božie slová: „Ak chceš byť stále niekým výnimočným, kto vyčnieva z davu, potom sa vrháš napospas vlkom, nechávaš sa zomlieť a strpčuješ si vlastný život.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Dvanásty bod: Keď nemajú pozíciu ani nádej na získanie požehnaní, chcú sa stiahnuť) Keby nebolo zjavení Božích slov, nikto z nás by nevidel, že výroky ako „Niet nad ľudskú dôstojnosť“ či „Žiadna bolesť, žiadny zisk“ sú klamstvá, taktiky, ktoré satan používa, aby ľudí skazil.

V Božích slovách som sa dočítala niečo viac: „Keď človek nemá Boha, keď Ho nevidí, keď nedokáže jasne rozpoznať Božiu zvrchovanosť, každý deň je bezvýznamný, zbytočný a úbohý. Nech je človek kdekoľvek, nech je jeho práca akákoľvek, jeho životné prostriedky a snaha dosiahnuť svoje ciele mu neprinášajú nič iné ako nekonečné sklamanie a utrpenie bez úľavy, lebo sa nemôže obhliadnuť späť do svojej minulosti. Až keď človek prijme Stvoriteľovu zvrchovanosť, podriadi sa Jeho riadeniu a opatreniam a bude sa usilovať o skutočný ľudský život, postupne sa začne oslobodzovať od všetkého sklamania a utrpenia a zbaví sa všetkej prázdnoty života.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Z Božích slov som si uvedomila, že uplynulých 20 rokov bolo pre mňa bolestivých preto, lebo som nepoznala Boha. Žila som v súlade so satanskými filozofiami bez cieľa a životného smeru. Práve to ma zaviedlo na zlé chodníčky. Satan sa so mnou neľútostne zahrával a môj život nemal zmysel. Musela som predstúpiť pred Boha, prijať Jeho slová ako základ svojho bytia, podriadiť sa Jeho nadvláde a usporiadaniu a ísť cestou bázne pred Bohom a vyhýbania sa zlu, aby som našla tú správnu cestu životom. Podobné sa stalo Jóbovi, najbohatšiemu mužovi na východe, ktorý pochádzal z majetnej rodiny, ale vedel, že všetko, čo máme, je určené Božou zvrchovanosťou. Neusiloval sa a ani sa neoddával sláve a postaveniu, ale pracoval ako ostatní. Žil slobodne a šťastne. Potom jeho rodinu zo dňa na deň obrali o majetok a zomreli mu deti, no on naďalej velebil Božie meno. Hovoril: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“ (Jób 1, 21) Bol úžasným svedkom Boha. Jób sa vedel podriadiť Božej nadvláde a usporiadaniu a zvolil si cestu bázne pred Bohom a vyhýbania sa zlu. Žil dôstojne a napokon získal Božie uznanie. Chcela som napodobniť Jóba, opustiť nesprávnu cestu životom, mať skutočnú vieru, čítať Božie slová, usilovať sa o pravdu a vykonávať povinnosť stvorenej bytosti. Iba tak sa zbavím prázdnoty a bolesti v srdci a oslobodím sa od satanových okov a ubližovania. To je pre mňa jediná možná cesta. Modlila som sa k Bohu, chcela som sa stať človekom, ktorý vníma Jeho slová a poslúcha Ho.

Keď som však chcela zanechať svoju kariéru a venovať sa svojej viere a povinnosti, narazila som na prekážky. Jedného dňa mi zavolal syn. Firma stála na pokraji zatvorenia a chcel, aby som sa vrátila a pokúsila sa ju zachrániť. Vyvolalo to vo mne zmiešané pocity. Naozaj dopustím, aby to po 28 rokoch tvrdej práce takto skončilo? Mihnutím oka stratím všetko a vrátim sa na samý začiatok svojej kariéry? Čo by si o mne ostatní pomysleli? Ako by som sa im pozrela do očí? Nedokázala by som sa uživiť. Nebola som pripravená sa toho len tak vzdať. Keď som sa plánovala vrátiť a zachrániť firmu, obe ruky mi sčervenali a začali strašne svrbieť, presne ako predtým tvár. Mala som bolesti a veľmi ma to hnevalo. Ešte som sa úplne nevyliečila, tak čo ak by mi tam prišlo zle? Vedela som, že pri takýchto strastiach je jediným riešením prehovoriť s Bohom. Tak som sa pomodlila: „Bože! Viem, že som bola na zlej ceste, keď som sa hnala za peniazmi a slávou. Teraz však chcem čítať Tvoje slová a každý deň si vykonávať povinnosť, no zatvárajú mi firmu. Mám naozaj zmiešané pocity. Nechcem, aby len tak zatvorili firmu, na ktorej som neúnavne pracovala vyše 20 rokov. Bože, vážne neviem, čo mám robiť. Prosím, ukáž mi cestu.“ Potom mi jedno ráno volal môj učeň so slovami, že náš učiteľ v lietadle dostal mozgovú príhodu a bol odvezený do nemocnice, ale nedokázali ho zachrániť. Uvedomila som si, že je to Boží varovný signál, ktorý mi ukazuje, že žiadne peniaze či sláva mi život nezachránia. Po tom, čo som zložila, som si s plačom kľakla pred Boha a modlila sa: „Ó, Bože! Viem, že si vypočul moju modlitbu. Smrť môjho učiteľa bola pre mňa výstrahou. Už chápem, že každý nový deň je spásou, ktorú mi dávaš. V časoch, keď ma sužovala choroba až do bodu, že som sa chcela zabiť a ukončiť to, si mi dovolil počuť Tvoj hlas a tým si ma zachraňoval. Dnes si chcem túto vzácnu príležitosť ceniť a nemôžem opakovať tie isté chyby.“

Vtedy som si prečítala niekoľko Božích slov, ktoré ma veľmi dojali a umožnili mi pochopiť, o čo by sme sa v živote mali usilovať. Boh hovorí: „Rozličné schopnosti prežitia, ktoré si ľudia celý život cibria, im síce môžu poskytnúť hojnosť materiálneho pohodlia, ale nikdy im neprinesú skutočný pokoj a útechu do srdca. Naopak, spôsobujú, že ľudia neustále strácajú svoj smer, majú problém ovládať sa a premárnia každú príležitosť spoznať zmysel života. Tieto schopnosti prežitia spôsobujú skrytú úzkosť z toho, ako správne čeliť smrti. Ľudské životy sa takto ničia.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) „Ľudia sa celý život naháňajú za peniazmi a slávou, chytajú sa týchto slamiek, mysliac si, že sú ich jedinou oporou, akoby vďaka nim mohli ďalej žiť, oslobodení od smrti. Ale až keď majú zomrieť, uvedomia si, ako sú im tieto veci vzdialené, akí sú slabí tvárou v tvár smrti, ako ľahko sa zlomia, akí sú osamelí a bezmocní a nemajú sa kam obrátiť. Uvedomujú si, že život sa nedá kúpiť za peniaze či slávu a že bez ohľadu na to, aký je človek bohatý a aké má vysoké postavenie, tvárou v tvár smrti sú všetci rovnako chudobní a bezvýznamní. Pochopia, že život si nemožno kúpiť za peniaze, sláva nemôže vymazať smrť a že ani peniaze ani sláva nemôžu predĺžiť život človeka ani o jedinú minútu či sekundu. Čím viac to ľudia cítia, tým viac túžia žiť ďalej a tým viac sa desia blížiacej sa smrti. Až v tom momente si skutočne uvedomia, že ich život im nepatrí, nemôžu ho ovládať a že človek nemôže rozhodnúť o tom, či bude žiť alebo zomrie – že to všetko je mimo jeho kontroly.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Božie slová mi rozjasnili srdce a osvietili ma. Myslela som na svojho učiteľa, ktorý celý život bažil po sláve a zisku a bol uznávaný lekármi v Číne aj v zahraničí. Kdekoľvek išiel, sprevádzali ho fanfáry a dalo sa povedať, že mal slávu aj bohatstvo. Ale napriek všetkému úspechu, ho v život ohrozujúcej chorobe sláva nemohla zachrániť. To mi naozaj ukázalo, že nech má človek vo svete akékoľvek meno, život mu to nepredĺži ani o sekundu. Zdravie si nekúpi ani ten najväčší boháč. Ja som na tom bola rovnako. Mala som úspech a slávu, ale pre utrpenie z choroby som si želala zomrieť. Načo mi bola dobrá povesť? Ani zďaleka mi nemohla zmierniť citovú prázdnotu a telesnú bolesť. Potom som na vlastnej koži zažila, že sláva a bohatstvo sú ako padajúce hviezdy, čosi prázdne, čo sa len mihne pred očami a prinesie nám chvíľkové potešenie a spokojnosť. Ale nebola som stále len obyčajný človek? Musela som jesť trikrát za deň, aby som sa nasýtila a potrebovala som priestor na oddych. Sama som čelila samote, sama som odolávala bolestiam, sama som znášala obrovskú únavu a sama som sa liečila zo svojej choroby. Bola som ako všetci ostatní. Bez viery, bez toho, aby sme predstúpili pred Boha a čítali Jeho slová, neporozumieme Jeho zvrchovanosti a nerozlíšime pozitívne od negatívneho. Dokážeme len nasledovať trendy, tie zlé svetské trendy, a s každým krokom vpred bojovať s okovami slávy a bohatstva. Takto sa satan s nami zahráva, šliape po nás a ubližuje nám. Smrť mojej spolužiačky a učiteľa bola pre mňa výstrahou. Ak by som zostala na ceste slávy a bohatstva, skončím ako oni. Toto uvedomenie vo mne vyvolalo skutočný strach. Modlila som sa k Bohu, pripravená zbaviť sa okov slávy a bohatstva, pestovať skutočnú vieru a ísť cestou hľadania pravdy a podriadenia sa Bohu.

Práve Božie slová mi pomohli rozhodnúť sa. Obzvlášť jeden úryvok na mňa nesmierne zapôsobil. Všemohúci Boh hovorí: „Ste ochotní tešiť sa z Mojich požehnaní na zemi, akoby ste boli v nebi? Ste ochotní pokladať pochopenie Mňa, potešenie z Mojich slov a poznanie Mňa za to najcennejšie a najvýznamnejšie vo svojom živote? Dokážete sa Mi naozaj plne podriadiť bez toho, aby ste mysleli na vlastné vyhliadky? Skutočne sa Mi dokážete podriadiť tak, že Mi dovolíte Vás usmrtiť a viesť ako ovce? Kto z vás je toho schopný? Je požehnaný každý, koho prijímam a kto dostáva Moje zasľúbenia? Chápete niečo z týchto slov? Keby som vás skúšal, naozaj by ste sa Mi vydali na milosť a uprostred týchto skúšok hľadali Moje úmysly a vnímali Moje srdce? Nechcem od vás dojímavé slová ani srdcervúce príbehy. Namiesto toho vás žiadam, aby ste o Mne vydávali dobré svedectvo a aby ste dokázali úplne a hlboko vstúpiť do reality. Ak by som nehovoril priamo, dokázali by ste sa vzdať všetkého okolo seba a nechať sa Mnou používať? Nie je to realita, ktorú žiadam? Kto dokáže pochopiť význam Mojich slov? A predsa vás prosím, aby vás už neťažili pochybnosti, aby ste aktívne prenikli do viery a pochopili podstatu Mojich slov. Aby ste ich nepochopili zle a aby vám neunikol Môj význam, v dôsledku čoho by ste mohli porušiť Moje správne ustanovenia. Dúfam, že vďaka Mojim slovám pochopíte, aké mám s vami úmysly. Nemyslite viac na vlastné vyhliadky a konajte tak, akoby ste sa rozhodli predo Mnou podriadiť sa vo všetkom Božiemu riadeniu. Všetci, ktorí stoja v Mojom dome, by mali robiť všetko, čo je v ich silách. A ty by si mal v poslednej časti Môjho diela na zemi zo seba vydať to najlepšie. Si naozaj ochotný správať sa takto v reálnom živote?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Slová Boha celému vesmíru, 4. kapitola) Tieto Božie slová ma tak dojali, že som sa rozplakala. Cítila som Boha pri sebe, akoby sme stáli tvárou v tvár, a pýtal sa ma, či som pripravená všetko Mu odovzdať, prijať Jeho usporiadania a podriadiť sa Mu. Pomyslela som na Petra. Jeho celoživotným úsilím bolo milovať a uspokojovať Boha. Nakoniec ostal Bohu podriadený a až do smrti Ho najväčšmi miloval. Kvôli Bohu bol ukrižovaný hore nohami, čím sa stal hlasným svedkom a Jeho zmysel života bol naplnený. Spomenula som si na okamih, keď som začula ten bezvýznamný komentár od spolužiačky. Obetovala som svoju mladosť a zdravie a pre obdiv ostatných som sa zúfalo hnala za slávou, bohatstvom a postavením. Zničilo mi to život. Boh ma vytrhol z davu ľudí a na pokraji smrti ma zachránil. Mala som to šťastie predstúpiť pred Boha a počuť Jeho hlas a osobne som prijala Jeho polievanie a vedenie. Bola to neuveriteľná spása priamo od Boha. V posledných dňoch Boh vyjadril množstvo právd, aby očistil a spasil ľudí, Umožnil nám zbaviť sa satanskej povahy, úplne sa oslobodiť od satanovho vplyvu a nenechať si viac ubližovať jeho skazenosťou, aby nás napokon priviedol do svojho kráľovstva. Nemohla som si nechať ujsť jedinečnú príležitosť, keď Boh spasí a zdokonalí človeka, a obzvlášť som Ho nemohla sklamať, keď vynaložil také veľké úsilie. Musela som mať skutočnú vieru a usilovať sa o pravdu. Pri tejto myšlienke som v srdci povedala Bohu: „Bože, som pripravená! Aj keď mi na starobu nič nezostane, žiadna sláva ani bohatstvo, aj tak sa chcem podriadiť Tvojmu usporiadaniu a byť niekým, kto dbá na Tvoje slová, podriaďuje sa Ti a koná si povinnosť stvorenej bytosti.“

Potom som odovzdala riadenie firmy synovi a napokon som sa úplne rozlúčila so svojím starým životom. Zlepšilo sa mi zdravie. Onedlho nato som si prijala povinnosť v kostole a začala zažívať ľudí a situácie, ktoré Boh zariadil. Teraz sa sústredím na hľadanie pravdy a učím sa cenné lekcie a cítim pokoj, aký som nikdy predtým nezažila. Bohu vďaka!