V kázňach sa často spomína, že je potrebné žiť správnym cirkevným životom. Prečo sa teda život cirkvi zatiaľ nezlepšil a prečo stále pripomína obohranú pieseň? Prečo neexistuje úplne nový a odlišný spôsob života? Bolo by normálne, aby človek z 90. rokov žil životom cisárov z dávnych dôb? Hoci si dnes ľudia v jedle a pití vychutnávajú delikatesy, akým nebolo v minulosti páru, v cirkevnom živote nedošlo k žiadnym významným zmenám. Mohli by sme to prirovnať k prelievaniu starého vína do nových fliaš. Aký má potom zmysel, že toho Boh toľko hovorí? Cirkvi sa na väčšine miest vôbec nezmenili. Videl som to na vlastné oči a cítim to vo svojom srdci. Aj keď som život cirkvi na vlastnej koži nezažil, okolnosti cirkevných zhromaždení poznám ako svoju vlastnú dlaň. Veľmi sa dopredu neposunuli. Týmto sa vraciame k spomínanému porekadlu: je to ako nalievať staré víno do nových fliaš. Nič sa nezmenilo! Keď sa o stádo niekto stará, vedie ho, tak horí ako plameň; ale keď tam nie je nikto, kto by ho podporil, mení sa na kus ľadu. Málokto vie hovoriť o praktických veciach a len veľmi zriedka sa niekto dokáže chopiť kormidla. Hoci sú kázne vznešené, len málokedy pri nich niekto dosiahol nejaké vstúpenie. Slovo Božie si ctí len málo ľudí. Keď Božie slovo prijmú, stávajú sa uplakanými, veselými, keď ho odsunú nabok, a fádnymi a bez lesku, keď od neho vybočia. Úprimne povedané, jednoducho si nevážite slovo Božie a slová z Jeho vlastných úst už dnes vôbec nepovažujete za poklad. Pri čítaní Jeho slova skrátka znervózniete a vyčerpáva vás jeho zapamätávanie, a keď napokon príde na to, aby sa Božie slovo pretavilo do praxe, je to ako pokúšať sa otáčať kľukou studne tak, že o ňu priviažete konský vlas a začnete zaň ťahať – bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíte, jednoducho nedokážete nakrútiť dostatok energie. Pri čítaní slova Božieho sršíte energiou, ale pri jeho praktizovaní ste roztržití. V skutočnosti tieto slová netreba tak snaživo vyslovovať a trpezlivo opakovať, ale faktom zostáva, že ľudia slovo Božie počúvajú len na pol ucha, bez toho, aby ho uviedli do praxe, čo predstavuje prekážku pre Jeho dielo. Musím to spomenúť, nedá mi o tom nehovoriť. Cítim povinnosť tak urobiť; to však neznamená, že sa vyžívam v odhaľovaní slabostí iných. Myslíte si, že vaše praktizovanie viery je viac-menej postačujúce, a že keď sú zjavenia na vrchole, je aj vaše vstúpenie na vrchole? Je to také jednoduché? Nikdy neskúmate základy, na ktorých sú v konečnom dôsledku postavené vaše skúsenosti! V tejto chvíli vaše zhromaždenia vonkoncom nemožno označovať za správny cirkevný život, a ani v najmenšom nepredstavujú správny duchovný život. Sú len stretnutím skupiny ľudí, ktorí sa radi rozprávajú a spievajú. Presnejšie povedané, chýba tomu miera skutočnosti. Pre ďalšie objasnenie, ak nepraktizuješ pravdu, kde je skutočnosť? Nie je chvastaním vyhlasovať, že máš v sebe skutočnosť? Tí, čo prácu zakaždým predvádzajú, sú arogantní a namyslení, zatiaľ čo tí, čo sú vždy poslušní, mlčia a skláňajú hlavu, bez akejkoľvek možnosti tréningu. Ľudia, ktorí túto prácu robia, nerobia nič iné, len rozprávajú, neustále dookola vytrvávajú vo svojich pompéznych prejavoch a ich nasledovníci len načúvajú. Nedá sa tu hovoriť o žiadnej premene; sú to len zvyklosti z minulosti! Dnes tvoju schopnosť podriadiť sa a neodvážiť sa nijako zasahovať či robiť si, čo sa ti zachce, spôsobuje príchod Božích správnych ustanovení; nejde o zmenu, ktorú si podstúpil na základe skúseností. Skutočnosť, že sa dnes už neodvažuješ robiť niektoré veci, ktoré porušujú správne ustanovenia, pramení z toho, že Božie dielo slov malo jasný účinok a podmanilo si ľudí. Dovoľ mi položiť ti nasledovné otázky: Koľko zo svojho dnešného úspechu si dosiahol vďaka potu zo svojej vlastnej tvrdej práce? Koľko z toho ti prikázal priamo Boh? Ako by si odpovedal? Zarazil by si sa a nezmohol sa na slovo? Čím to je, že iní dokážu prehovoriť o mnohých svojich skutočných skúsenostiach, aby ti poskytli obživu, zatiaľ čo ty si jednoducho vychutnávaš jedlá, ktoré uvarili iní? Necítiš hanbu? Môžete vykonať prieskum, zistiť fakty a preskúmať tých, ktorí sú pomerne dobrí: Do akej miery chápeš pravdu? Koľko z nej nakoniec pretavíš do praxe? Koho miluješ viac, Boha alebo seba? Čo robíš častejšie – dávaš alebo prijímaš? V koľkých prípadoch si zradil svoje staré ja a uspokojil vôľu Božiu, keď boli tvoje úmysly nesprávne? Len týchto pár otázok vyvedie mnohých ľudí z miery. Aj keď väčšina ľudí vie, že ich úmysly sú nesprávne, stále vedome páchajú zlo a ani zďaleka sa nevzdávajú svojho tela. Mnohí ľudia dovolia hriechu vo svojom vnútri bujnieť, čím mu umožňujú viesť každé ich konanie. Nie sú schopní svoje hriechy prekonať a naďalej pokračujú v živote v hriechu. S príchodom do súčasného stavu, kto netuší, koľko zlých skutkov spáchal? Ak tvrdíš, že netušíš, potom klameš, až sa hory zelenajú. Úprimne povedané, celé toto je o neochote vzdať sa svojho starého „ja“. Aký má potom zmysel hovoriť toľko kajúcnych „slov zo srdca“, ktoré sú bezcenné? Pomáha ti to v živote rásť? Dá sa povedať, že poznať samého seba je tvoja práca na plný úväzok. Ja zdokonaľujem ľudí prostredníctvom ich podvolenia sa a praktizovania slov Božích. Ak slovo Božie nosíš len tak, ako svoje oblečenie, len aby si vyzeral vkusne a nóbl, neklameš potom seba aj ostatných? Ak máš len prázdne reči a nikdy ich neuvedieš do praxe, čo tým dosiahneš?

Mnoho ľudí dokáže síce hovoriť trochu o praxi a podeliť sa o svoje osobné dojmy, no väčšinou ide o osvietenie získané zo slov iných. Nezahŕňa to však nič z ich vlastných osobných praktík, ani to, čo vidia na základe svojich skúseností. Túto problematiku som rozoberal už skôr; nemysli si, že nič neviem. Si len papierovým tigrom, a predsa rozprávaš o podmanení si satana, o vydávaní víťazných svedectiev a o živote podľa Božieho obrazu? Toto všetko je nezmysel! Myslíš si, že všetky slová, ktoré dnes Boh hovorí, sú tu na to, aby si ich obdivoval? Tvoje ústa hovoria o zanechaní svojho starého „ja“ a o praktizovaní pravdy, ale tvoje ruky vykonávajú iné skutky a tvoje srdce splieta iné intrigy – čo si to za človeka? Prečo nie sú tvoje srdce a tvoje ruky jedno a to isté? Z toľkého kázania sa stali len prázdne slová – netrhá ti to srdce? Ak nedokážeš uviesť slovo Božie do praxe, dokazuje to, že si ešte nevstúpil na cestu, na ktorej pracuje Duch Svätý, ešte stále v sebe nenosíš dielo Ducha Svätého, ani si zatiaľ nezažil Jeho vedenie. Ak tvrdíš, že slovo Božie dokážeš iba pochopiť, ale nedokážeš ho praktizovať, potom si človek, ktorý nemiluje pravdu. Boh neprichádza, aby vykúpil takúto osobu. Keď bol Ježiš ukrižovaný, zažíval obrovské muky, aby vykúpil hriešnikov, chudobných a pokorných ľudí. Jeho ukrižovanie slúžilo ako obeta za ich hriechy. Ak nedokážeš praktizovať slovo Božie, mal by si odísť čo najskôr; nezdržiavaj sa v dome Božom ako príživník. Mnoho ľudí dokonca považuje za ťažké prestať robiť veci, ktorí jasne vzdorujú Bohu. Nekoledujú si tak o smrť? Ako len môžu rozprávať o vstupe do Božieho kráľovstva? Opovážili by sa pozrieť do Božej tváre? Jesť jedlo, ktoré ti dáva Boh, robiť nečestné veci, ktoré odporujú Bohu, byť zlomyseľný, zákerný a intrigánsky, aj keď ti Boh dovoľuje užívať si požehnania, ktorými ťa obdaril – necítiš, ako ti pália ruky, keď ich prijímaš? Necítiš, ako ti červená tvár? Po tom, ako si urobil niečo, čo Bohu odporuje, splietal intrigy, ako „dať voľnú ruku skazenosti“, necítiš sa vydesene? Ak nič necítiš, ako môžeš hovoriť o nejakej budúcnosti? Už dávno ťa nečakala žiadna budúcnosť, takže aké väčšie očakávania ešte môžeš mať? Ak vyslovíš niečo nehanebné, no napriek tomu nepociťuješ výčitku a tvojmu srdcu chýba uvedomelosť, neznamená to potom, že sa ťa už Boh zriekol? Hovoriť a konať svojvoľne a nezdržanlivo sa stalo tvojou prirodzenosťou; ako ťa vôbec niekedy môže Boh takto zdokonaliť? Dokázal by si prejsť celý svet? Kto by sa tebou nechal presvedčiť? Tí, čo by poznali tvoju pravú prirodzenosť, by si udržiavali odstup. Nie je to Boží trest? Celkovo, ak sú niekde len prázdne reči bez činov v praxi, nie je tam žiaden rast. Hoci na teba môže Duch Svätý pôsobiť, zatiaľ čo rozprávaš, ak tieto slová nepraktizuješ, Duch Svätý prestane pôsobiť. Ak v tom budeš takto ďalej pokračovať, ako možno vôbec hovoriť o budúcnosti alebo o odovzdaní celého svojho bytia Božiemu dielu? Môžeš len povedať, že obetuješ celé svoje bytie, ale svoje srdce milujúce Boha si Mu nedal. Všetko, čoho sa mu od teba dostáva, je verbálna oddanosť; nie je mu daný tvoj zámer praktizovať pravdu. Môže byť toto tvoje skutočné duchovné postavenie? Ak by si takto pokračoval ďalej, kedy by ťa Boh zdokonalil? Necítiš úzkosť pri pomyslení na svoju ponurú a neradostnú budúcnosť? Necítiš, že Boh v teba stratil nádej? Či nevieš, že Boh túži zdokonaľovať stále viac a novších ľudí? Mohli by staré veci obstáť? Dnes slovám Božím nevenuješ pozornosť: čakáš na zajtrajšok?