Fakt, že ľudstvo pokročilo až tak ďaleko, nemá obdobu. Božie dielo a vstup človeka postupujú bok po boku, a tak je aj Božie dielo nevídanou veľkolepou udalosťou. Doterajší vstup človeka je zázrak, ktorý si človek nikdy predtým nevedel predstaviť. Božie dielo dosiahlo svoj zenit – a následne dosiahol svoj vrchol aj „vstup“ človeka^[1]. Boh sa znížil ako len mohol, a nikdy sa neohradil voči ľudstvu alebo vesmíru a všetkému. Človek zatiaľ šliape Bohu po hlave a jeho utláčanie Boha vrcholí; všetko už dosiahlo svoj vrchol a prišiel čas, aby nastal deň spravodlivosti. Prečo naďalej dopustiť, aby krajinu pokrývala temnota a aby tma halila všetky národy? Boh sa díva už tisíce rokov, dokonca desaťtisíce, a Jeho tolerancia už dávno dosiahla svoju hranicu. Sleduje každý pohyb ľudstva, pozoruje, ako dlho bude vyčíňať ľudská nespravodlivosť, a predsa človek, ktorý už dávno otupel, necíti nič. A kto kedy pozoroval Božie skutky? Kto kedy zdvihol pohľad a zahľadel sa do diaľky? Kto kedy pozorne načúval? Kto kedy bol v rukách Všemohúceho? Všetkých ľudí morí imaginárny strach^[2]. Načo je dobrá kopa sena a slamy? Jediné, čo dokážu, je umučiť vteleného Boha na smrť. Hoci sú len kopami sena a slamy, predsa len je jedna vec, ktorú robia „najlepšie zo všetkých“^[3]: umučiť Boha na smrť a potom kričať, že „je to potechou pre ľudské srdcia“. Aká horda neužitočných a početných poskokov Je pozoruhodné, že uprostred neutíchajúceho prúdu ľudí sústreďujú svoju pozornosť na Boha a vytvárajú okolo Neho nepreniknuteľnú blokádu. Ich zápal horí stále viac,^[4] v hordách Boha obkľúčili, takže sa už nemôže pohnúť ani o piaď. V rukách držia tie najrôznejšie zbrane a na Boha hľadia ako na nepriateľa, ich pohľady sú plné hnevu; nevedia sa dočkať kedy „roztrhajú Boha na kusy“. Aké mätúce! Prečo sa z človeka a Boha stali takí nezmieriteľní nepriatelia? Žeby medzi Bohom, tým najmilším, a človekom panovala zášť? Žeby Božie činy neprinášali človeku nijaký úžitok? Žeby človeku ubližovali? Človek uprene hľadí na Boha, veľmi sa obáva, že prelomí jeho blokádu, vráti sa do tretieho neba a opäť uvrhne človeka do temnice. Človek je pred Bohom ostražitý, je ako na ihlách, z diaľky sa plazí po zemi s „guľometom“ v rukách namiereným na Boha medzi ľuďmi. Je to akoby mal človek Boha úplne vymazať pri Jeho najmenšom pohybe – celé Jeho telo i všetko, čo má na sebe – aby po Ňom nič neostalo. Vzťah medzi Bohom a človekom už nemožno napraviť. Boh je pre človeka nepochopiteľný; človek medzitým zámerne zatvára oči a správa sa samopašne, nemá žiadnu ochotu vidieť Moju existenciu a je neúprosný voči Môjmu súdu. A tak sa teda ticho vytratím, keď to človek nečaká, a už sa viac nebudem s človekom porovnávať, kto je vysoko a kto nízko. Ľudstvo je to najprízemnejšie „zviera“ zo všetkých a Ja mu už nechcem venovať pozornosť. Celú svoju milosť som si už dávno vzal späť tam, kde pokojne prebývam; keďže je človek taký neposlušný, prečo by si mal ďalej užívať Moju vzácnu milosť? Nie som ochotný márne udeľovať svoju milosť silám, ktoré sú ku Mne nepriateľské. Svoje vzácne plody by som rád udelil tým hospodárom z Kanaánu, ktorí sú zanietení a úprimne vítajú Môj návrat. Želám si len, aby nebesá trvali večne, a viac než to, aby človek nikdy nezostarol, aby boli nebesá a človek večne na odpočinku a aby tie stále zelené „borovice a cyprusy“ večne sprevádzali Boha a večne sprevádzali nebesá pri spoločnom vstupe do dokonalého veku.

Strávil som s človekom mnoho dní a nocí, prebýval som s ním na svete a nikdy som na neho nekládol žiadne ďalšie požiadavky; stále ho len vediem vpred, nerobím nič iné, len človeka vediem a v záujme osudu ľudstva neprestajne vykonávam dielo usporiadania. Kto kedy pochopil vôľu nebeského Otca? Kto sa pohyboval medzi nebom a zemou? Už nechcem s človekom tráviť jeho „starobu“, lebo človek je príliš staromódny, ničomu nerozumie; jediné, čo vie, je napchávať sa na hostine, ktorú som prestrel, bokom od všetkého ostatného, nepomysliac na nič iné. Ľudstvo je príliš lakomé, medzi ľuďmi je priveľa sťažností, temnoty a nebezpečenstva, a tak sa nechcem deliť o vzácne plody víťazstva získané počas posledných dní. Nech si človek užíva bohaté požehnania, ktoré si sám vytvoril, veď Ma nevíta – prečo by som mal ľudstvo nútiť predstierať úsmev? Ani v jedinom kúte sveta nie je teplo, v žiadnej z krajín niet ani stopy po jari, lebo človek, podobne ako vodné stvorenie, nevyžaruje ani kúsoček tepla, je ako mŕtvola, a dokonca aj krv, ktorá mu prúdi v žilách, je ako ľad, ktorý chladí srdce. Kam sa podelo teplo? Človek bezdôvodne pribil Boha na kríž a nepocítil ani najmenšie výčitky. Nikdy nikto nepocítil ľútosť a títo krutí tyrani plánujú ešte raz „zajať zaživa“^[5] Syna človeka a priviesť Ho pred popravčiu čatu, aby skoncovali s nenávisťou vo svojich srdciach. Aký mám úžitok z toho, že zostávam v tejto nebezpečnej krajine? Ak zostanem, prinesiem človeku len konflikty, násilie a nekonečné problémy, lebo nikdy som človeku nepriniesol mier, iba vojnu. Posledné dni ľudstva musia byť naplnené vojnou a konečný osud človeka sa musí zrútiť uprostred násilia a konfliktov. Nie som ochotný podieľať sa na „potešeniach“ vojny, nechcem sprevádzať krviprelievanie a obete človeka, pretože jeho odmietnutie Ma dohnalo ku „skľúčenosti“ a nemám už to srdce sledovať jeho vojny – nech si človek bojuje do sýtosti. Chcem odpočívať, chcem spať; nech démoni sprevádzajú ľudstvo počas jeho posledných dní! Kto pozná Moju vôľu? Keďže Ma človek nevíta a nikdy Ma neočakával, môžem sa s ním len rozlúčiť a udeliť mu jeho konečný osud, zanechávam človeku všetko svoje bohatstvo, zasievam svoj život medzi ľudí, sadím semeno svojho života do poľa ľudského srdca, zanechávam mu večné spomienky, zanechávam ľudstvu všetku svoju lásku a všetko, čo si človek vo Mne cení, ako dar lásky, po ktorej vzájomne túžime. Chcel by som, aby sme sa navzájom milovali naveky, aby náš včerajšok bol čímsi krásnym, čo si navzájom darujeme, lebo Ja som už ľudstvu daroval celú svoju celistvosť – na čo by sa mohol človek sťažovať? Už som celý svoj život prenechal človeku a bez slova som tvrdo drel, aby som pre ľudstvo zoral krásnu zem lásky; n Nikdy som na človeka nekládol žiadne nestranné požiadavky a nerobil som nič iné, len som sa podriaďoval ľudským opatreniam a vytváral pre ľudstvo krajší zajtrajšok.

Božie dielo je bohaté a hojné, vstup človeka je ale veľmi chudobný. V spoločnom „podniku“ medzi človekom a Bohom je takmer všetko dielom Boha; pokiaľ ide o to, koľko doň vstúpil človek, nemá sa veľmi čím pochváliť. Človek, ktorý je taký zbedačený a slepý, si dokonca meria sily s dnešným Bohom so „starobylými zbraňami“ v rukách. Títo „primitívni opoľudia“ sotva dokážu chodiť vzpriamene a za svoje „nahé“ telá sa vôbec nehanbia. Čo ich oprávňuje hodnotiť Božie dielo? Oči mnohých z týchto štvornohých opoľudí napĺňa zúrivosť a stavajú sa proti Bohu s pravekými kamennými zbraňami v rukách. Snažia sa začať súťaž opoľudí, akú svet ešte nevidel, usporiadať súťaž posledných dní medzi opoľuďmi a Bohom, ktorá sa preslávi po celej zemi. Mnohí z týchto napoly vzpriamených pravekých opoľudí navyše prekypujú samoľúbosťou. Zlepené chlpy im pokrývajú tvár, sú plní vražedných úmyslov a zdvíhajú predné nohy. Ešte sa z nich úplne nevyvinul moderný človek, takže niekedy stoja vzpriamene a niekedy chodia po štyroch, kropaje potu im pokrývajú čelo ako husté kvapky rosy – ich dychtivosť je očividná. Sotva sa ovládajú pri pohľade na nepoškvrneného, prastarého opočloveka, ich spoločníka, ktorý stojí na štyroch, jeho štyri končatiny sú mohutné a pomalé, sotva dokáže odraziť údery a nemá silu brániť sa. V okamihu – nie je ani čas vidieť, čo sa stalo – sa „hrdina“ v ringu zrúti na zem s nohami nahor. Tieto končatiny, po celé tie roky chybne položené na zemi, sa zrazu prevrátili naopak a opočlovek už nemá žiadnu túžbu vzdorovať. Od tejto chvíle je najstarší z opoľudí vymazaný z povrchu zeme – je to naozaj „žalostné“. Tohto pravekého opočloveka postretol taký náhly koniec. Prečo sa musel tak skoro ponáhľať z nádherného sveta ľudí? Prečo sa so svojimi spoločníkmi nedohodol na ďalšej stratégii? Aká škoda, že sa rozlúčil so svetom bez toho, aby zanechal tajomstvo ako si merať sily s Bohom! Aké to bolo od tohto starého opočloveka neuvážené, že zomrel bez slovka a odišiel bez toho, aby odovzdal „starobylú kultúru a umenie“ svojim potomkom. Nebol čas, aby si k sebe zavolal svojich najbližších a povedal im o svojej láske, nezanechal odkaz na kamennej doske, nerozoznal nebeské slnko a nepovedal nič o svojich nevýslovných útrapách. Keď naposledy vydýchol, nezavolal svojich potomkov k svojmu umierajúcemu telu, aby im povedal: „Nevstupujte do ringu, aby ste vyzvali Boha“. Predtým, než zavrel oči, jeho štyri tuhé údy zostali navždy trčať nahor ako konáre stromu smerujúce k nebu. Zdá sa, že zomrel trpkou smrťou… Zrazu spod ringu zaburáca smiech; jeden z napoly vzpriamených opoľudí je ako bez seba; v ruke drží „kamenný kyjak“ na lov antilop alebo inej divej koristi, ktorý je dokonalejší ako kyjak starého opočloveka. Plný zúrivosti, s dobre premysleným plánom^[6], skáče do ringu. Akoby vykonal niečo záslužné. Pomocou „sily“ svojho kamenného kyjaku sa mu „tri minúty“ podarí udržať na nohách. Aká veľká je „moc“ tejto tretej „nohy“! Pomohla veľkému, nemotornému, pochabému, napoly vzpriamenému opočloveku udržať sa na nohách celé tri minúty – nečudo, že tento ctihodný^[7] starý opočlovek je taký suverénny. Iste, starobylý kamenný nástroj „neostáva nič dlžný svojej povesti“: má rukoväť, ostrie a špičku, chýba mu len lesk – aké poľutovaniahodné. Pozrite sa znova na „malého hrdinu“ z dávnych čias, ktorý stojí v ringu a s pohŕdavým pohľadom si premeriava tých pod sebou, akoby to boli bezmocní podriadení a on bol galantný hrdina. V hĺbke srdca tajne nenávidí tých pred pódiom. „Krajina má problémy a každý z nás je za to zodpovedný, prečo sa zdráhate? Môže to byť tým, že síce vidíte, že krajine hrozí katastrofa, ale do krvavého boja sa nezapojíte? Krajina je na pokraji katastrofy – prečo nie ste prví, ktorí prejavia obavy, a poslední, ktorí si užívajú? Ako sa môžete pozerať na to, ako krajina zlyháva a jej ľud upadá do rozkladu? Ste ochotní znášať hanbu národného podmanenia? Čo ste to za bandu naničhodníkov!“ Ako si to pomyslí, pred pódiom vypuknú výtržnosti a jeho oči sa ešte viac rozhoria, akoby z nich mali vyšľahnúť^[8] plamene. Nevie sa dočkať, aby Boh pred bojom zlyhal, zúfalo sa snaží Boha usmrtiť, aby urobil ľudom radosť. Netuší, že hoci jeho kamennému nástroju môže patriť zaslúžená sláva, nikdy by sa nedokázal postaviť Bohu. Skôr než sa stihne brániť, skôr než sa stihne prikrčiť a postaviť sa na nohy, zakolíše sa sem a tam, z oboch očí sa mu vytráca zrak. Padá k svojmu starému predkovi a už sa nepostaví; pevne zovrie pravekého opočloveka, už nekričí a uznáva svoju podriadenosť, už nemá žiadnu túžbu vzdorovať. Títo dvaja úbohí opoľudia zomierajú pred ringom. Aká smola, že predkovia ľudstva, ktorí prežili až do dnešných dní, zomreli v nevedomosti v deň, keď sa zjavilo Slnko spravodlivosti! Aké je to hlúpe, že si nechali ujsť také veľké požehnanie – že v deň ich požehnania si opoľudia, ktorí čakali tisíce rokov, odniesli požehnanie do podsvetia, aby si ho „užili“ s kráľom diablov! Prečo si tieto požehnania nenechali vo svete živých, aby si ich užívali so svojimi synmi a dcérami? Len si koledujú o problémy! Aká je to škoda, že kvôli troche postavenia, povesti a márnivosti musia trpieť, keď sú vraždení, hrabú sa, aby ako prví otvorili brány pekla a stali sa jeho synmi. Platiť takúto cenu je také zbytočné. Aká škoda, že starí predkovia, ktorí boli takí „plní národného ducha“, vedeli byť takí „prísni na seba, ale takí tolerantní k iným“, zatvárajúc sa do pekla a nechávajúc bezmocných podriadených pred jeho bránami. Kde možno nájsť takýchto „predstaviteľov ľudu“? Pre „blaho svojho potomstva“ a „pokojný život budúcich generácií“ nedovolia Bohu narúšať, a tak neberú ohľad na svoj vlastný život. Bez zábran sa oddávajú „národnej veci“ a bez slova vstupujú do podsvetia. Kde možno nájsť takýto nacionalizmus? Bojujú s Bohom, neboja sa smrti ani krviprelievania, a už vôbec sa neobávajú zajtrajška. Jednoducho sa vydávajú na bojisko. Aká škoda, že jediné, čo za ich „ducha oddanosti“ dostanú, je večný žiaľ a že ich pohltia večné plamene pekla!

Aké zaujímavé! Prečo ľudia vždy odmietali a zlorečili vtelenie Boha? Prečo ľudia nikdy nepochopili Božie vtelenie? Je možné, že Boh prišiel v nesprávnom čase? Je možné, že Boh prišiel na nesprávne miesto? Je možné, že sa to deje lebo Boh koná sám, bez „podpísaného súhlasu“ človeka? Mohlo by to byť preto, že sa Boh rozhodol sám bez povolenia človeka? Fakty hovoria, že to Boh ohlásil vopred. Boh neurobil nič zlé, keď sa stal telom – musí žiadať o súhlas človeka? Boh to navyše človeku pripomenul už dávno, možno na to ľudia zabudli. Nie je to ich chyba, veď človek je už dávno natoľko skazený satanom, že nedokáže pochopiť ani nič z toho, čo sa deje pod nebesami, nehovoriac o dianí v duchovnom svete! Aká hanba, že predkovia človeka, opoľudia, zahynuli v ringu, ale to nie je prekvapujúce: nebo a zem nikdy neboli zlučiteľné, a ako si mohli opoľudia, ktorých myseľ je z kameňa, vedieť predstaviť, že by sa Boh mohol opäť stať telom? Aké smutné, že taký „starý človek“, ktorý je vo „svojom šesťdesiatom roku“, zomrel v deň Božieho zjavenia. Nie je to zázrak, že opustil svet nepožehnaný, na sklonku takého veľkého požehnania? Vtelenie Boha spôsobilo otrasy vo všetkých náboženstvách a oblastiach, „rozvrátilo“ pôvodný poriadok náboženských kruhov a zasiahlo srdcia všetkých, ktorí túžia po zjavení Boha. Kto Ho nezbožňuje? Kto netúži vidieť Boha? Boh je osobne medzi ľuďmi už mnoho rokov, no človek si to nikdy neuvedomil. Dnes sa zjavil sám Boh a ukázal svoju identitu masám – ako by to mohlo nepriniesť potešenie ľudskému srdcu? Kedysi Boh s človekom zdieľal radosti a starosti, dnes sa znovu spojil s ľudstvom a zdieľa s ním príbehy z minulých čias. Po svojom odchode z Judey nezanechal ľudom po sebe ani stopu. Ľudia sa túžia s Bohom opäť stretnúť, netušia, že dnes sa s Ním opäť stretli a znovu sa s Ním spojili. Ako by to mohlo nevyvolať myšlienky na včerajšok? Dnes je to už dvetisíc rokov, čo Šimon, syn Jonášov, potomok Židov, uzrel Ježiša Spasiteľa, jedol s Ním pri jednom stole a potom, čo bol dlhé roky Jeho nasledovníkom k Nemu pocítil hlbšiu náklonnosť: miloval Ho z celého srdca; hlboko miloval Pána Ježiša. Židovský národ vôbec nevedel o tom, že toto zlatovlasé dieťa, narodené v studených jasliach, bolo prvým obrazom Božieho vtelenia. Všetci si mysleli, že je rovnaký ako oni, nikto Ho nepovažoval za odlišného – ako mohli ľudia spoznať tohto obyčajného a všedného Ježiša? Židovský ľud Ho považoval za židovského syna tej doby. Nikto sa na Neho nepozeral ako na milého Boha a ľudia nerobili nič iné, len na Neho slepo kládli požiadavky, žiadali od Neho bohaté a hojné milosti, pokoj a radosť. Vedeli len to, že podobne ako milionár má všetko, čo si človek môže priať. Ľudia sa však k Nemu nikdy nesprávali ako k milovanému; vtedajší ľudia Ho nemilovali, iba proti Nemu protestovali a kládli na Neho iracionálne požiadavky. Nikdy neodporoval, len neustále udeľoval človeku milosti, hoci Ho človek nepoznal. Stále len mlčky dával človeku teplo, lásku a milosrdenstvo, ba čo viac, dával mu nové spôsoby praxe, vyvádzal ho zo zákonných väzieb. Človek Ho nemiloval, iba Mu závidel a pripúšťal Jeho výnimočné nadanie. Ako mohlo slepé ľudstvo vedieť, aké veľké poníženie utrpel milý Ježiš Spasiteľ, keď prišiel medzi ľudí? Nikto nebral ohľad na Jeho trápenie, nikto nepoznal Jeho lásku k Bohu Otcu a nikto nemohol vedieť o Jeho osamelosti; hoci Mária bola Jeho vlastnou matkou, ako mohla vedieť, čo si milosrdný Pán Ježiš myslel v hĺbke srdca? Kto vedel o nevýslovnom utrpení, ktoré podstúpil Syn človeka? Po tom, čo Mu vyslovili svoje požiadavky, Ho vtedajší ľudia chladne odsunuli do úzadia a vyhnali preč. Preto blúdil ulicami, deň za dňom, rok za rokom, túlal sa mnohé roky, až kým sa nedožil tridsiatich troch ťažkých rokov, rokov, ktoré boli dlhé a zároveň tak krátke. Keď Ho ľudia potrebovali, s úsmevom Ho pozývali do svojich domovov a snažili sa od Neho niečo získať – a keď im to dal, okamžite Ho vystrčili za dvere. Ľudia jedli z Jeho úst, pili Jeho krv, tešili sa z milostí, ktoré im udeľoval, no zároveň sa Mu vzpierali, pretože sa nikdy nedozvedeli, kto im daroval život. Nakoniec Ho pribili na kríž, no On ani vtedy nevydal ani hláska. Aj dnes naďalej mlčí. Ľudia jedia Jeho telo, pijú Jeho krv, jedia pokrmy, ktoré pre nich pripravil, a kráčajú po ceste, ktorú im otvoril, no stále Ho chcú odmietnuť. S Bohom, ktorý im daroval život, zaobchádzajú ako s nepriateľom a s tými, ktorí sú otrokmi rovnako ako oni, zaobchádzajú ako s nebeským Otcom. Vari sa Mu tým zámerne nevzpierajú? Ako došlo k tomu, že Ježiš zomrel na kríži? Viete to? Nezradil ho vari Judáš, ktorý Mu bol najbližší a ktorý z Neho jedol, pil a radoval sa? Nezradil Judáš Ježiša preto, lebo nebol ničím iným než bezvýznamným, obyčajným učiteľom? Ak by ľudia naozaj videli, že Ježiš je výnimočný, že pochádza z nebies, ako by Ho mohli zaživa pribiť na kríž na dvadsaťštyri hodín, až kým v Jeho tele nezostal ani posledný kúsok dychu? Kto môže poznať Boha? Ľudia nerobia nič iné, len si Boha užívajú s nenásytnou chamtivosťou, ale nikdy Ho nepoznali. Dostali prst a vzali si celú ruku a „Ježiša“ nútia dokonale poslúchať ich príkazy, ich rozkazy. Kto kedy prejavil niečo ako milosrdenstvo voči tomuto Synovi človeka, ktorý nemá kam hlavu skloniť? Komu kedy napadlo spojiť s Ním sily, aby splnil poverenie Boha Otca? Kto na Neho kedy vôbec pomyslel? Kto bol niekedy ohľaduplný k Jeho ťažkostiam? Človek Ho bez štipky lásky ťahá sem a tam; nevie, odkiaľ sa vzalo jeho svetlo a život, a nerobí nič iné, len tajne plánuje, ako ešte raz ukrižovať „Ježiša“ spred dvetisíc rokov, ktorý zakúsil bolesť medzi ľuďmi. Naozaj „Ježiš“ vzbudzuje takú nenávisť? Či sa už dávno zabudlo na všetko, čo urobil? Nenávisť, ktorá sa hromadila tisíce rokov, nakoniec vytryskne von. Vy, ktorí ste rovnakí ako Židia! Kedy bol „Ježiš“ voči vám nepriateľský, že Ho tak nenávidíte? Toľko toho vykonal a toľko toho povedal – vari nie je nič z toho pre váš úžitok? Dal vám svoj život bez toho, aby za to niečo žiadal, celý sa vám vydal – naozaj Ho ešte stále chcete zjesť zaživa? Dal vám svoje všetko bez toho, aby si čokoľvek ponechal, bez toho, aby si niekedy užíval svetskú slávu, teplo, lásku alebo všetky požehnania medzi ľuďmi. Ľudia sú voči Nemu takí zlí, nikdy si neužil všetko bohatstvo na zemi, celé svoje úprimné, vášnivé srdce dáva človeku, celé svoje Ja venoval ľudstvu – a kto Mu kedy dal teplo? Kto Mu kedy poskytol útechu? Človek Naňho nahrnul všetok tlak, preniesol na Neho všetko nešťastie, vnútil Mu tie najhoršie ľudské skúsenosti, obviňuje Ho zo všetkej nespravodlivosti a On to mlčky prijal. Protestoval niekedy pred niekým? Požadoval niekedy od niekoho čo i len malé odškodné? Kto Mu kedy prejavil nejaký súcit? Kto z vás, obyčajných ľudí, nemal romantické detstvo? Kto nemal pestrú mladosť? Kto nemá teplo blízkych? Komu chýba láska príbuzných a priateľov? Komu chýba úcta druhých? Komu chýba teplo rodiny? Komu chýba útecha svojich dôverníkov? Zažil vari On niekedy niečo také? Kto Mu kedy poskytol trochu tepla? Kto Mu kedy poskytol aspoň zlomok útechy? Kto Mu kedy ukázal aspoň štipku ľudskej morálky? Kto bol voči Nemu kedy tolerantný? Kto pri Ňom kedy stál v ťažkých časoch? Kto s Ním kedy prešiel ťažkým životom? Človek vo svojich požiadavkách na Neho nikdy nepoľavil; ďalej ich na Neho kladie bez akýchkoľvek škrupúľ, akoby po príchode do ľudského sveta mal byť volom alebo koňom človeka, jeho väzňom, a mal dať človeku všetko; ak nie, človek Mu nikdy neodpustí, nikdy k Nemu nebude zhovievavý, nikdy Ho nebude volať Bohom a nikdy Ho nebude mať vo veľkej úcte. Človek je vo svojom postoji k Bohu príliš prísny, akoby si predsavzal utrápiť Boha až na smrť, až potom zmierni svoje požiadavky voči Nemu. Inak človek nikdy nepoľaví zo svojich požiadaviek voči Bohu. Ako by takého človeka Boh nemohol nenávidieť? Nie je to tragédia dnešnej doby? Svedomie človeka nikde nevidieť. Stále hovorí, že Bohu odvďačí Jeho lásku, ale iba Ho rozpitvá a umučí na smrť. Nie je to „tajný recept“ na jeho vieru v Boha, ktorý mu odovzdali jeho predkovia? Niet miesta, kde by sa nenachádzali „Židia“, a aj dnes robia to isté, stále vykonávajú to isté dielo, stavajú sa proti Bohu ale veria, že Ho vyzdvihujú. Ako by mohli oči človeka spoznať Boha? Ako by mohol človek, ktorý žije v tele, považovať vteleného Boha za Boha, ktorý vzišiel z Ducha? Kto z ľudí by Ho mohol poznať? Kde sa medzi ľuďmi podela pravda? Kde je pravá spravodlivosť? Kto dokáže spoznať Božiu povahu? Kto môže súťažiť s Bohom v nebi? Niet divu, že Boha nikto nepoznal, keď prišiel medzi ľudí, a že bol odmietnutý. Ako môže človek tolerovať existenciu Boha? Ako môže dovoliť, aby svetlo vytlačilo temnotu sveta? Nie je toto všetko z úctyhodnej pobožnosti človeka? Nie je to poctivý vstup človeka? A nesústreďuje sa Božie dielo okolo vstupu človeka? Želal by som si, aby ste si spojili Božie dielo so vstupom človeka a vytvorili dobrý vzťah medzi človekom a Bohom a plnili povinnosť, ktorú by mal plniť človek, ako najlepšie vie. Takto sa Božie dielo dostane k svojmu ukončeniu a On v jeho závere získa slávu!

Poznámky pod čiarou:

1. „‚Vstup‘ človeka“ tu označuje neposlušné správanie človeka. Skôr než na vstup ľudí do života – ktorý je pozitívny – sa vzťahuje na ich negatívne správanie a konanie. V širšom zmysle sa to vzťahuje na všetky skutky človeka, ktoré sú v rozpore s Bohom.

2. „Morí imaginárny strach“ je použité ako výsmech pomýleného života ľudskej prirodzenosti. Odkazuje na škaredý stav života ľudstva, v ktorom ľudia žijú spolu s démonmi.

3. „Najlepšie zo všetkých“ sa používa posmešne.

4. „Zápal horí stále viac“ sa používa posmešne a odkazuje na škaredý stav človeka.

5. „Zajať zaživa“ odkazuje na násilné a opovrhnutiahodné správanie človeka. Človek je brutálny, k Bohu nie je ani trochu zhovievavý a kladie na Neho absurdné požiadavky.

6. „S dobre premysleným plánom“ sa používa posmešne a odkazuje to na to, ako ľudia nepoznajú sami seba a nevedia o svojom skutočnom duchovnom postavení. Ide o znevažujúce tvrdenie.

7. „Ctihodný“ je použité posmešne.

8. „Vyšľahnúť“ poukazuje na škaredý stav ľudí, z ktorých sa od hnevu parí, keď sú porazení Bohom. Poukazuje na mieru ich odporu voči Bohu.