Hlboko zakorenené etnické tradície a mentálny postoj už dávno vrhli tieň na čistého, akoby detského ducha človeka a zaútočili na jeho dušu bez štipky ľudskej prirodzenosti, akoby boli pozbavení citu a akéhokoľvek sebavnímania. Spôsoby týchto démonov sú neobyčajne kruté a je to akoby sa „vzdelávanie“ a „výchova“ stali tradičnými spôsobmi, ktorými kráľ diablov vraždí človeka. Prostredníctvom svojho „hlbokého učenia“ dokonale skrýva svoju škaredú dušu, odieva sa do ovčieho rúcha, aby si získal dôveru človeka, a zatiaľ čo človek letargicky drieme, využije príležitosť, aby ho úplne pohltil. Úbohé ľudstvo – ako mohli ľudia vedieť, že zem, na ktorej vyrástli, je zemou diablov, že tí, ktorí ich vychovali, sú v skutočnosti nepriatelia, ktorí im ubližujú. Človek sa však vôbec neprebúdza; keď zaženie svoj hlad a smäd, chystá sa odplatiť „láskavosť“ svojich „rodičov“, za to, že ho vychovali. Taký je človek. Dodnes nevie, že kráľ, ktorý ho vychoval, je jeho nepriateľ. Zem je posiata kosťami mŕtvych, diabli sa neustále šialene zabávajú a ďalej požierajú ľudské mäso v „podsvetí“, kde zdieľa hrob s ľudskými kostrami a márne sa pokúša zožrať posledné zvyšky roztrhaného ľudského tela. Človek však ostáva v nevedomosti a nikdy sa k diablom nespráva ako k svojim nepriateľom, naopak, slúži im celým svojim srdcom. Takto skazený ľud jednoducho nie je schopný poznať Boha. Je pre Boha ľahké stať sa telom, prísť medzi nich a vykonať celé svoje dielo spásy? Ako by mohol človek, ktorý už bol uvrhnutý do podsvetia, uspokojiť Božie požiadavky? Boh prebdel mnoho bezsenných nocí pre dielo ľudstva. Zostúpil z najvyššej výšky až do najnižších hlbín, do pekla, v ktorom žije človek, aby s ním prežil svoje dni. Nikdy sa nesťažoval na biedu medzi ľuďmi a nikdy nevyčítal človeku jeho vzdorovitosť, ale znáša najväčšie poníženie, keď osobne vykonáva svoje dielo. Ako by mohol Boh patriť do pekla? Ako by mohol v pekle stráviť svoj život? Ale pre dobro všetkých ľudí, aby celé ľudstvo čo najskôr našlo odpočinok, znášal poníženie a trpel nespravodlivosť, aby prišiel na zem a osobne vstúpil do „pekla“ a „podsvetia“, do tigrieho brlohu, aby zachránil človeka. Čo dáva človeku právo odporovať Bohu? Aký má dôvod sťažovať sa na Boha? Kde berie tú drzosť pozerať sa na Boha? Nebeský Boh prišiel do tejto najšpinavšej krajiny neresti, a nikdy nedal voľný priechod svojim ponosám, ani sa na človeka nesťažoval, naopak, pokojne prijíma ľudské pustošenie^[1] a útlak. Nikdy neoplatil nerozumné požiadavky človeka, nikdy na neho nekládol prehnané nároky ani neprimerané požiadavky; iba bez ponôs vykonáva celé dielo, ktoré človek vyžaduje: vyučovanie, osvietenie, karhanie, zušľachťovanie slov, pripomínanie, upozorňovanie, utešovanie, súdenie a zjavovanie. Ktorý z Jeho krokov nebol učinený pre život človeka? Hoci odložil vyhliadky a osud človeka bokom, ktorý z krokov vykonaných Bohom nebol v záujme jeho osudu? Ktorý z nich nebol v záujme prežitia človeka? Ktorý z nich nemal oslobodiť človeka od tohto utrpenia a od útlaku temných síl, čiernych ako noc? Ktorý z nich nie je pre dobro človeka? Kto môže pochopiť Božie srdce, ktoré je ako srdce milujúcej matky? Kto môže pochopiť horlivé Božie srdce? Vášnivé Božie srdce a vrúcne očakávania boli oplatené chladnými srdcami, bezcitnými, ľahostajnými pohľadmi a opakovanými výčitkami a urážkami človeka. Boli oplatené uštipačnými poznámkami, sarkazmom a znevažovaním; boli oplatené ľudským posmechom, pošliapaním a odmietaním, nepochopením, nárekmi, odcudzením, vyhýbaním a ničím iným než klamstvom, útokmi a zatrpknutosťou. Vrúcne slová sa stretávali so zvrašteným obočím a chladným odporom tisícov hroziacich prstov. Boh to všetko môže len znášať, so sklonenou hlavou, slúžiac ľuďom ako poslušný vôl^[2]. Toľko sĺnc a mesiacov, toľko ráz čelil hviezdam, toľko ráz odchádzal za úsvitu a vracal sa za súmraku, prehadzoval sa, znášal muky tisíckrát väčšie ako bolesť pri odchode od svojho Otca, znášal útoky a porušenia človeka a orezával ho. Božia pokora a skrytosť boli oplatené ľudskými predsudkami^[3], ich nespravodlivými názormi a zaobchádzaním. Nehlasný spôsob, akým Boh pracuje v ústraní, Jeho zhovievavosť a tolerancia boli oplatené chamtivým pohľadom človeka; človek sa bez výčitiek svedomia pokúša udupať Boha na smrť a pokúša sa Ho zašliapať do zeme. Postoj človeka pri zaobchádzaní s Bohom je postojom „ojedinelej chytrosti“ a Boh, ktorého človek šikanuje a ktorým opovrhuje, je drvený pod nohami desaťtisícov ľudí, zatiaľ čo samotný človek stojí vysoko, akoby chcel byť víťazom, akoby chcel prevziať absolútnu moc^[4], súdiť spoza opony, urobiť z Boha režiséra, ktorý je zásadový a dodržuje pravidlá zo zákulisia, a nesmie sa brániť ani robiť problémy. Boh musí hrať rolu posledného cisára, musí byť bábkou^[5], zbavenou akejkoľvek slobody. Skutky človeka sú nevypovedateľné, čo mu teda dáva právo žiadať od Boha to či ono? Čo mu dáva právo dávať Bohu návrhy? Čo mu dáva právo požadovať, aby Boh súcitil s jeho slabosťami? Ako je spôsobilý prijať Božie milosrdenstvo? Ako je spôsobilý na to, aby znova a znova prijímal Božiu veľkodušnosť? Ako je spôsobilý na to, aby znova a znova prijímal Božie odpustenie? Kde je jeho svedomie? Už dávno Bohu zlomil srdce, už dávno zanechal Jeho srdce rozbité na kúsky. Boh prišiel medzi ľudí s rozžiareným pohľadom a nadšením, dúfajúc, že človek bude voči nemu zhovievavý, prejaví hoci len trochu vrúcnosti. Božiemu srdcu sa však od človeka dostáva len sťažka útechy, všetko, čo dostáva, sú útoky a muky, ktoré sa nabaľujú ako snehová guľa^[6]. Ľudské srdce je príliš chamtivé, jeho túžba je príliš veľká, nikdy sa nedokáže nasýtiť, človek je vždy zlomyseľný a pochabý, nikdy Bohu nedopraje žiadnu slobodu ani právo prejavu, a tak Bohu nezostáva nič iné, len sa podrobiť poníženiu a dovoliť človeku, aby s Ním manipuloval, ako sa mu zachce.

Od stvorenia až doteraz Boh znášal toľko bolesti a čelil mnohým útokom. A predsa ani dnes človek nepoľavuje vo svojich požiadavkách voči Bohu, stále Ho kriticky skúma, stále Ho vôbec netoleruje a nerobí nič iné, len Mu radí, kritizuje Ho a disciplinuje Ho, akoby sa veľmi bál, že Boh sa vydá nesprávnou cestou, že Boh na zemi je surový a neracionálny, že vyvádza alebo v ničom neuspeje. Človek má k Bohu vždy takýto postoj. Ako by to mohlo Boha nezarmucovať? Keď sa Boh stal telom, podstúpil ohromnú bolesť a poníženie; o čo horšie je potom nútiť Boha prijať ľudské učenie? Jeho príchod medzi ľudí Ho zbavil všetkej slobody, akoby bol uväznený v podsvetí, a bez najmenšieho odporu prijal, aby Ho človek rozpitval na kúsky. Nie je to hanebné? Keď „Ježiš“ prišiel do rodiny bežného človeka, utrpel najväčšiu nespravodlivosť. Ešte ponižujúcejšie je, že prišiel na tento prašný svet, ponížil sa až na úplné dno a prijal to najvšednejšie telo. Netrpí Najvyšší Boh tým, že sa stal biednou ľudskou bytosťou? A nerobí to vari pre ľudstvo? Boli vôbec nejaké chvíle, keď myslel sám na seba? Keď Ho Židia zavrhli a usmrtili, keď sa Mu ľudia posmievali a zosmiešňovali Ho, nikdy sa nesťažoval nebu ani neprotestoval zemi. Dnes sa táto tisíce rokov stará tragédia znovu objavila medzi týmto národom podobným Židom. Či sa nedopúšťajú tých istých hriechov? Čo robí človeka spôsobilým prijať Božie prisľúbenia? Neodporuje Bohu a následne prijíma Jeho požehnania? Prečo človek nikdy nečelí spravodlivosti alebo nehľadá pravdu? Prečo sa nikdy nezaujíma o to, čo robí Boh? Kde je jeho spravodlivosť? Kde je jeho bezúhonnosť? Má tú drzosť zastupovať Boha? Kde je jeho zmysel pre právo? Koľko z toho, čo miluje človek, miluje Boh? Človek nedokáže rozlíšiť jablká od hrušiek^[7], vždy si zamieňa čierne s bielym^[8], potláča spravodlivosť a pravdu a neprávosť a nespravodlivosť vynáša do výšin. Nevpúšťa svetlo a šantí uprostred tmy. Tí, čo hľadajú pravdu a spravodlivosť, namiesto toho vypudzujú svetlo, tí, čo hľadajú Boha, Ho zadupávajú a seba vyzdvihujú do nebies. Človek sa nijako nelíši od zločinca^[9]. Kde sa podel jeho rozum? Kto dokáže odlíšiť dobro od zla? Kto dokáže obhájiť spravodlivosť? Kto je ochotný trpieť za pravdu? Ľudia sú zlomyseľní a diabolskí! Pribili Boha na kríž a tlieskajú a jasajú, ich divoký krik neutícha. Sú ako sliepky a psi, spolčujú sa a intrigujú, založili si vlastné kráľovstvo, ich zásahy nenechali kameň na kameni, zatvárajú oči a šialene vyjú a vyjú, všetci sú natlačení na jednej kope, kde sa šíri temná atmosféra, rušná a živá, a stále sa objavujú tí, čo sa slepo pripútavajú k iným, všetci vyzdvihujú „významné“ mená svojich predkov. Títo psi a sliepky už dávno odsunuli Boha do úzadia svojej mysle a nikdy nevenovali pozornosť stavu Božieho srdca. Niet divu, že Boh hovorí, že človek je ako pes alebo sliepka, štekajúci pes, ktorý vyprovokuje k vytiu stovky ďalších; takto s veľkým rozruchom priniesol Božie dielo do súčasnosti, nedbajúc na to, aké je Božie dielo, či existuje spravodlivosť, či existuje pre Boha miesto, kam môže vkročiť, bez ohľadu na zajtrajšok, na svoju vlastnú prízemnosť a vlastnú špinavosť. Človek nikdy o veciach príliš nerozmýšľal, nikdy si nerobil starosti so zajtrajškom a všetko, čo je prospešné a cenné, zhromaždil vo vlastnom náručí, pričom Bohu nenechal nič okrem zvyškov a odrobiniek^[10]. Aké kruté je ľudstvo! Nemá s Bohom žiaden súcit a po tom, čo tajne pohltí všetko Božie, odvrhne Boha ďaleko za seba, neberúc ďalej ohľad na Jeho existenciu. Teší sa z Boha, no zároveň Mu odporuje a zadupáva Ho, zatiaľ čo jeho ústa vzdávajú Bohu vďaky a chválu. Modlí sa k Bohu a spolieha sa na Neho, no zároveň Boha klame. „Vychvaľuje“ Božie meno a vzhliada k Božej tvári, no zároveň bezostyšne a nehanebne sedí na Božom tróne a súdi „nespravodlivosť“ Boha. Z jeho úst plynú slová, že je Bohu zaviazaný, a vzhliada k Božím slovám, ale v srdci na Boha chrlí nadávky. Je voči Bohu „tolerantný“, ale zároveň Ho utláča, a hovorí, že je to pre Jeho dobro. V rukách drží Božie veci a v ústach prežúva pokrm, ktorý mu dal Boh, ale jeho oči upierajú na Boha chladný a bezcitný pohľad, akoby Ho chcel celého zhltnúť. Pozerá na pravdu, ale trvá na tom, že je to satanova lesť. Pozerá na spravodlivosť, ale nasilu ju pretvára na sebazaprenie. Pozerá na ľudské skutky a trvá na tom, že sú tým, čím je Boh. Pozerá na prirodzené vlohy človeka a trvá na tom, že sú pravdou. Pozerá na Božie skutky a trvá na tom, že sú aroganciou a nadutosťou, chvastúnstvom a samospravodlivosťou. Keď sa človek pozerá na Boha, nástojčivo Ho označuje za človeka, a snaží sa Ho dosadiť na miesto stvorenej bytosti, ktorá sa spolčila so satanom. Veľmi dobre vie, že sú to Božie výroky, ale nenazve ich inak ako spismi človeka. Veľmi dobre vie, že Duch sa realizuje v tele a Boh sa stal telom, ale len hovorí, že toto telo je potomkom satana. Veľmi dobre vie, že Boh je pokorný a skrytý, ale len hovorí, že satan bol ponížený a Boh zvíťazil. Akí naničhodníci! Človek nie je hoden slúžiť ani len ako strážny pes! Nerozlišuje medzi čiernym a bielym, ba dokonca úmyselne prekrúca čierne na biele. Môžu sily človeka a jeho súženie zniesť deň Božieho oslobodenia? Po tom, ako sa človek úmyselne postavil proti Bohu, už mu na ničom nezáležalo, ba dokonca zašiel tak ďaleko, že Ho usmrtil, a nedal Bohu možnosť, aby sa ukázal. Kde je spravodlivosť? Kde je láska? Sedí vedľa Boha a tlačí Ho na kolená, aby ho prosil o odpustenie, aby sa podriadil všetkým jeho opatreniam, aby sa podvolil všetkým jeho machináciám, a núti Boha, aby si od neho bral príklad vo všetkom, čo robí, inak sa nazlostí^[11] a rozzúri. Ako by mohol Boh nesmútiť pod takýmto vplyvom temnoty, ktorá prekrúca čierne na biele? Ako by sa mohol netrápiť? Prečo sa hovorí, že keď Boh začal svoje najnovšie dielo, bolo to ako dielo stvorenia neba a zeme? Činy človeka sú také „bohaté“, sú ako „večne tečúci prameň živej vody“, ktorý neprestajne „napája“ ľudské srdce, zatiaľ čo ľudský „prameň živej vody“ bez škrupúľ^[12] konkuruje Bohu. Oba sú nezmieriteľné, beztrestne zásobuje ľudí namiesto Boha, zatiaľ čo človek s ním spolupracuje bez ohľadu na nebezpečenstvo, ktoré to obnáša. A s akým výsledkom? Chladnokrvne odsúva Boha bokom a do úzadia, kde si Ho ľudia nebudú všímať, veľmi sa obáva, že upúta ich pozornosť, s hlbokým strachom, že Boží prameň živej vody človeka zláka a získa si ho. A tak po dlhých rokoch svetských starostí spriada úklady a intrigy proti Bohu, ba dokonca robí z Boha terč svojho karhania. Je to akoby sa Boh stal preňho tŕňom v oku a zúfalo sa Ho snaží schmatnúť a hodiť Ho do ohňa, aby sa zušľachtil a očistil. Keď človek vidí Boží zármutok, bije sa do hrude a smeje sa, tancuje od radosti a hovorí, že aj Boh bol uvrhnutý do zušľachťovania a že ohňom očistí Boha od špinavých nečistôt, akoby len toto bolo racionálne a rozvážne, akoby len toto boli spravodlivé a rozumné metódy neba. Zdá sa, že toto násilné správanie človeka je zámerné a zároveň neúmyselné. Človek odhaľuje svoju škaredú tvár i ohavnú, špinavú dušu, ako aj poľutovaniahodný výzor žobráka. Vyčíňa kade-tade a následne si osvojí žalostný vzhľad a prosí nebo o odpustenie, pripomína dočista poľutovaniahodného mopslíka. Ľudské konanie je vždy nečakané, stále „sa vozí na chrbte tigra, aby zastrašil iných“^[a], vždy hrá nejakú rolu, neberie najmenší ohľad na Božie srdce a ani neporovnáva svoje vlastné postavenie. Len mlčky oponuje Bohu, akoby mu Boh ukrivdil a nemal by s ním takto zaobchádzať, a akoby nebo bolo slepé a zámerne mu spôsobovalo ťažkosti. Takto človek stále potajomky strojí zlomyseľné úklady a ani v najmenšom nepoľavuje vo svojich požiadavkách voči Bohu, pozerá sa na Neho dravým pohľadom, zúrivo sleduje každý Boží krok, nikdy si nepomyslí, že je nepriateľom Boha a dúfa, že príde deň, keď Boh rozoženie hmlu, všetko objasní, zachráni ho z „tigrej tlamy“ a napraví jeho krivdy. Ľudia si ešte stále nemyslia, že hrajú rolu Božieho protivníka, ktorú už počas histórie hralo toľko ľudí; ako by mohli vedieť, že vo všetkom, čo robia, už dávno zblúdili, že všetko, čomu rozumeli, už dávno pohltili moria.

Kto kedy pochopil pravdu? Kto kedy privítal Boha s otvorenou náručou? Kto si kedy radostne želal Božie zjavenie? Správanie človeka už dávno podľahlo rozkladu a jeho znesvätenie už dávno spôsobilo, že Boží chrám je na nepoznanie. Človek zatiaľ stále pokračuje vo svojom vlastnom diele a stále sa na Boha pozerá zhora. Akoby bol jeho odpor voči Bohu vrytý do skaly a nemenný, preto sa radšej nechá prekliať, než by mal trpieť ďalšie zneužitie svojich slov a činov. Ako by mohli takíto ľudia poznať Boha? Ako by mohli u Neho nájsť odpočinok? A ako by mohli byť spôsobilí pred Neho predstúpiť? Nepochybne nie je nič zlé na tom, keď sa človek oddá Božiemu plánu riadenia – ale prečo ľudia vždy odsúvajú Božie dielo a Jeho celistvosť do úzadia, zatiaľ čo nezištne obetujú svoju vlastnú krv a pot? Ľudský duch nezištnej oddanosti je nepochybne vzácny – ale ako by mohli vedieť, že „hodvábne vlákno“, ktoré spriadajú, vôbec nedokáže predstavovať to, čím je Boh? Ľudské dobré úmysly sú nepochybne vzácne a ojedinelé – ale ako by mohli prehltnúť „neoceniteľný poklad“^[13]? Každý z vás by sa mal zamyslieť nad svojou minulosťou: Prečo ste sa nikdy nevyhli bezcitnému napomínaniu a kliatbam? Prečo majú ľudia vždy také „dôverné vzťahy“ s majestátnymi slovami a spravodlivým súdom? Skutočne ich Boh skúša? Zušľachťuje ich Boh zámerne? A ako ľudia vstupujú do zušľachťovania? Poznajú skutočne Božie dielo? Aké ponaučenia si ľudia odniesli z Božieho diela a vlastného vstupu? Nech ľudia nezabúdajú na Božie varovanie a nech majú vhľad do Božieho diela, jasne ho identifikujú a správne riadia svoj vlastný vstup.

Poznámky pod čiarou:

1. „Pustošenie“ sa používa na odhalenie vzdorovitosti ľudstva.

2. „Stretávali sa so zvrašteným obočím a chladným odporom tisícov hroziacich prstov, so sklonenou hlavou, slúžiac ľuďom ako poslušný vôl“ bola pôvodne jedna veta, ale tu je rozdelená na dve, aby bol význam jasnejší. Prvá časť vety sa vzťahuje na konanie človeka, kým druhá naznačuje utrpenie, ktoré podstúpil Boh, a to, že Boh je pokorný a skrytý.

3. „Predsudky“ sa vzťahuje na vzdorovité správanie ľudí.

4. „Prevziať absolútnu moc“ sa vzťahuje na vzdorovité správanie ľudí. Vyvyšujú sa, zväzujú druhých, nútia ich, aby ich nasledovali a trpeli za nich. Sú to sily, ktoré sú voči Bohu nepriateľské.

5. „Bábka“ sa používa na zosmiešnenie tých, ktorí nepoznajú Boha.

6. „Nabaľujú sa ako snehová guľa“ sa používa na zdôraznenie prízemného správania ľudí.

7. „Nedokáže rozlíšiť jablká od hrušiek“ označuje, keď ľudia prekrúcajú Božiu vôľu na niečo satanské, vo všeobecnosti sa to vzťahuje na správanie, v ktorom ľudia odmietajú Boha.

8. „Zamieňa si čierne s bielym“ odkazuje na zamieňanie pravdy s ilúziami a spravodlivosti so škaredosťou.

9. „Zločinec“ sa používa na označenie toho, že ľudia sú nerozumní a chýba im vhľad.

10. „Zvyškov a odrobiniek“ sa používa na označenie správania, v ktorom ľudia utláčajú Boha.

11. „Nazlostí sa“ sa vzťahuje na škaredú tvár človeka, ktorý je podráždený a rozčúlený.

12. „Bez škrupúľ“ sa vzťahuje na to, keď sú ľudia bezohľadní a nemajú voči Bohu ani najmenšiu úctu.

13. „Neoceniteľný poklad“ sa vzťahuje na celistvosť Boha.

a. Toto je preložené na základe zdrojového textu „hú jiǎ hǔ wēi“, je to čínske príslovie. Odkazuje na príbeh, v ktorom líška vystraší ostatné zvieratá, keď príde spoločnosti tigra, a tak si „prepožičia“ strach a prestíž, ktorú vzbudzuje tiger. Ide o metaforu, ktorá sa tu používa na označenie ľudí, ktorí si „prepožičiavajú“ prestíž niekoho iného, aby zastrašili alebo utlačili iných ľudí.