Všetci dnes viete, že Boh vedie ľudí na správnu cestu životom, že vedie človeka k tomu, aby vykročil do ďalšieho veku, že vedie človeka k tomu, aby sa vymanil z tejto temnej starej doby, spod útlaku síl temnoty a vplyvu satana, aby úplne každý mohol žiť v slobodnom svete. Pre krásne zajtrajšky a preto, aby ľudia zajtrajška kráčali s väčšou odvahou, Duch Boží plánuje všetko pre človeka. Aby bol úžitok pre človeka väčší, Boh vynakladá všetko svoje úsilie v tele, aby vopred pripravil človeku cestu a urýchlil tak príchod dňa, po ktorom človek túži. Kiežby ste si všetci vážili túto krásnu chvíľu – stretnúť sa s Bohom nie je ľahká úloha. Hoci Ho zatiaľ nepoznáte, už dávno ste s Ním spojení. Kiežby si každý dokázal navždy zapamätať tieto krásne, ale prchavé dni a urobiť z nich svoje milované bohatstvo na zemi. Božie dielo bolo už človeku dávno zjavené – no pretože srdcia ľudí sú príliš komplikované a nikdy oň nemali záujem, Božie dielo ostalo pozastavené, stojac na svojich pôvodných základoch. Zdá sa, že myšlienky, predstavy a duševný postoj ľudí sú zastarané, a to až do takej miery, že duševný postoj mnohých z nich pripomína postoj primitívov z dávnych čias a doteraz sa ani v najmenšom nezmenil. Ľudia sú preto stále zarazení a nie je im jasné, čo Boh robí. Ešte nejasnejšia je ich predstava o tom, čo robia oni sami a do čoho by mali vstúpiť. Tieto veci predstavujú ohromné prekážky pre Božie dielo a bránia tomu, aby sa život ľudí vôbec niekedy pohol vpred. Ľudia pre svoje jadro a biednu kvalitu v zásade nie sú schopní uchopiť Božie dielo a nikdy nepovažujú tieto veci za dôležité. Ak si želáte pokročiť vo svojom živote, musíte začať venovať pozornosť detailom svojej existencie, uchopiť každý z nich, aby ste dokázali riadiť svoj vstup do života, dôkladne premeniť srdce každého z vás a vyriešiť problémy prázdnoty vo vašich srdciach, ako aj zatuchnutej a bezútešnej existencie, ktorá vás sužuje, aby bol každý z vás zvnútra obnovený a skutočne sa tešil životu, ktorý je povznesený, presahujúci materiálny svet a slobodný. Cieľom je, aby každý z vás ožil, oživil svojho ducha a získal podobu živej bytosti. Medzi všetkými bratmi a sestrami, ktorých stretávate, sa len málokedy nájde niekto, kto je plný života a svieži. Všetci sú ako pravekí opoľudia, prostoduchí a hlúpi, očividne bez akejkoľvek perspektívy na rozvoj. Čo je ešte horšie, bratia a sestry, s ktorými som sa stretol, boli rovnako grobianski a necivilizovaní ako divosi z hôr. Nevedia takmer nič o spôsoboch a už vôbec nič o základoch slušného správania. Mnohé z nich sú mladé sestry, ktoré možno vyzerajú inteligentne a slušne a sú pekné ako kvetiny, obliekajú sa však „alternatívne“. Vlasy jednej zo sestier^[a] jej zakrývajú celú tvár, až jej vôbec nevidieť oči. Hoci má čisté a cnostné črty tváre, jej účes je odpudzujúci a vyvoláva v ľuďoch zvláštny pocit, akoby bola delikventkou číslo jeden v nápravnom zariadení pre mladistvých. Jej oči, priezračné a žiarivé ako smaragdy vo vode, sú v ostrom kontraste s jej oblečením a účesom, sú ako pár lampášov, ktoré sa náhle objavia v tmavej noci a prerušovane blikajú oslepujúcou žiarou, ktorá vháňa hrôzu do ľudských sŕdc. Zároveň sa však zdá, akoby sa pred niekým zámerne skrývala. Keď ju stretnem, vždy vymýšľa spôsoby, ako uniknúť z „miesta činu“, ako vrah, ktorý práve niekoho zabil a v panickom strachu z odhalenia neustále kľučkuje. Je tiež ako čierni Afričania^[1], ktorí boli po celé generácie otrokmi a nikdy sa im nepodarí zdvihnúť pred ostatnými hlavu. Zlepšenie tohto spektra správania, až po spôsob, akým sa títo ľudia obliekajú a upravujú, by si vyžadovalo niekoľkomesačnú prácu.

Tisíce rokov viedli Číňania život otrokov, čo natoľko obmedzilo ich myšlienky, predstavy, život, jazyk, správanie a konanie, že im nezostal ani len kúsok slobody. Niekoľko tisíc rokov dejín zomlelo vitálnych a duchaplných ľudí na niečo podobné bezduchým mŕtvolám. Mnohí žijú pod satanovým mäsiarskym nožom, mnohí žijú v domoch podobných brlohom šeliem, mnohí sa živia rovnakou potravou ako voly alebo kone a mnohí spočívajú v „záhrobí“, bezvedomí a rozháraní. Ľudia sa navonok nijako nelíšia od primitívneho človeka, ich miesto odpočinku sa podobá peklu a za spoločníkov majú rôznych špinavých démonov a zlých duchov. Navonok sa ľudia javia ako vyššie „zvieratá“, v skutočnosti však žijú a prebývajú so špinavými démonmi. Keďže niet nikoho, kto by sa o nich postaral, ľudia žijú v satanovej pasci, chytení do jeho osídiel bez možnosti úniku. Presnejšie ako povedať, že prebývajú so svojimi blízkymi v útulných domovoch a žijú šťastný a plnohodnotný život, možno ľudí opísať tak, že žijú v podsvetí, zaoberajú sa démonmi a spolčujú sa s diablami. Ľudia sú naozaj stále spútaní Satanom, žijú tam, kde sa zhromažďujú špinaví démoni, a tí nimi manipulujú, akoby ich postele boli miestom, kde môžu spať ich mŕtvoly, akoby pre nich boli útulným hniezdom. Nádvorie pri vstupe do ich domu je chladné a pusté, mrazivý vietor hvízda v suchých konároch. Keď otvoríme dvere do „obytného priestoru“, v miestnosti je čiernočierna tma – keby ste pred seba natiahli ruku, neuvidíte si prsty. Cez trhlinu vo dverách preniká dovnútra trochu svetla, čo dodáva miestnosti ešte ponurejší a desivejší ráz. Z času na čas sa ozve zvláštny piskot potkanov, ktorý znie, akoby sa zabávali. Všetko v miestnosti je odpudzujúce a desivé, je to ako dom, v ktorom býval niekto, koho práve uložili do rakvy. Posteľ, prikrývky a nenápadná malá skrinka sú pokryté prachom, zopár malých stoličiek na zemi obnažuje tesáky a oháňa sa pazúrmi, na stenách visia pavučiny. Na stole leží zrkadlo a vedľa neho drevený hrebeň. Pristúpiš k zrkadlu, zdvihneš sviečku a zapáliš ju. Zbadáš, že zrkadlo je pokryté prachom, ktorý vytvára na odrazoch ľudských tvárí akési „líčenie“^[b], takže vyzerajú, akoby práve vystúpili z hrobu. Hrebeň je plný vlasov. Všetky tieto veci sú staré a surové, vyzerajú, akoby ich len nedávno používal niekto, kto práve zomrel. Pri pohľade na hrebeň má človek pocit, akoby vedľa neho ležala mŕtvola. Vlasy na hrebeni majú bez krvi, ktorá by v nich obiehala, mŕtvolný zápach. Cez štrbinu vo dverách preniká mrazivý vietor, akoby sa cez ňu pretláčal duch, ktorý sa vracia obývať izbu. V miestnosti je ťaživý chlad a náhle cítiť zápach ako po hnijúcej mŕtvole. V tej chvíli vidno, že po stenách visí spleť vecí, na posteli je rozhádzaná posteľná bielizeň, špinavá a zapáchajúca, v rohu je zrno, skrinka je zaprášená, podlaha je pokrytá konárikmi a blatom a tak ďalej – akoby ich práve používala mŕtvola, ktorá sa potáca vpred, škrípe zubami a driape do vzduchu. Stačí to na to, aby vás z toho zamrazilo. Nikde v miestnosti niet ani stopy po živote, všetko je tmavé a vlhké, ako podsvetie a peklo, o ktorých hovorí Boh. Je to tu ako v ľudskej hrobke, s nenatretou skrinkou, stoličkami, okennými rámami a dverami odetými do smútku a vzdávajúcimi tichú poctu mŕtvym. Človek žije v tomto záhrobí už niekoľko desaťročí alebo storočí, či dokonca niekoľko tisícročí, odchádza skoro a vracia sa neskoro. Ľudia zo svojej „hrobky“ vychádzajú za úsvitu, keď zakikiríkajú kohúty, a vzhliadnuc k oblohe a s pohľadom upretým na zem začínajú svoje denné činnosti. Keď slnko zapadne za hory, dovlečú svoje unavené telo späť do „hrobky“ a kým si nasýtia brucho, je už súmrak. Potom, keď dokončia prípravy na to, aby mohli zajtra „hrobku“ opäť opustiť, zhasnú svetlo, ktoré akoby žiarilo fosforeskujúcim ohňom. Vtedy je vo svetle mesačného svitu vidieť len hroby, ktoré sa ako malé kopčeky rozprestierajú do všetkých kútov. Zvnútra „hrobiek“ sa občas ozve chrapot, jeho zvuk raz hlasnejší, raz tichší. Všetci ľudia tvrdo spia a zdá sa, že aj špinaví démoni a duchovia pokojne odpočívajú. Z času na čas počuť z diaľky krákanie vrán. Tieto bezútešné výkriky počas takej tichej a pokojnej noci stačia na to, aby vám prebehol mráz po chrbte a vlasy vstali dupkom… Ktovie, koľko rokov človek strávil v takomto prostredí, zomieral a znovu sa rodil; ktovie, ako dlho ostávali v ľudskom svete, kde sa miešajú ľudia a duchovia, ba čo viac, ktovie, koľkokrát sa so svetom rozlúčili. V tomto pekle na zemi vedú ľudia šťastný život, bez jediného slova sťažnosti, lebo si už dávno zvykli na život v podsvetí. A tak sú ľudia fascinovaní týmto miestom, kde prebývajú špinaví démoni, akoby títo špinaví démoni boli ich priateľmi a spoločníkmi, akoby svet človeka bola jedna banda vagabundov^[2] – veď pôvodné jadro človeka sa už dávno nehlasne vytratilo, zmizlo bez stopy. Vzhľad ľudí má v sebe čosi zo špinavého démona, ba čo viac, ich konanie je manipulované špinavými démonmi. Dnes sa nelíšia od špinavých démonov, akoby sa z nich zrodili. Ľudia sú navyše mimoriadne láskyplní a povzbudiví voči svojim predkom. Nikto nevie, že ľudia sú už dávno tak pošliapaní satanom, že sa stali podobní horským gorilám. Ich krvou podliate oči majú úpenlivý výraz a v tlmenom svetle, ktoré z nich vyžaruje, badať slabú stopu ohavnej zloby špinavého démona. Ich tváre sú pokryté vráskami, popraskané ako kôra borovice, ústa im vyčnievajú smerom von, akoby ich vymodeloval satan, uši majú zvnútra i zvonku pokryté špinou, chrbty ohnuté, nohy majú čo robiť, aby udržali ich telo a kostnaté ruky sa rytmicky pohupujú sem a tam. Zdá sa, akoby boli len kosť a koža, ale na druhej strane sú aj vypasení ako horské medvede. Sú naskrz upravení a oblečení ako praveké ľudoopy – akoby sa dnes tieto ľudoopy ešte len mali úplne vyvinúť do podoby^[3] moderného človeka, takí sú zaostalí!

Človek spolunažíva so zvieratami a vychádzajú spolu harmonicky, bez sporov a slovných nezhôd. Človek je v starostlivosti o zvieratá prieberčivý a zvieratá existujú kvôli prežitiu človeka, vyslovene v jeho prospech, bez akýchkoľvek výhod pre ne samé, v úplnej a dokonalej poslušnosti voči človeku. Podľa všetkého je vzťah medzi človekom a zvieraťom blízky^[4] a harmonický^[5] – a zdá sa, že špinaví démoni sú dokonalou kombináciou človeka a zvieraťa. Človek a špinaví démoni na zemi sú si teda ešte bližší a nerozlučiteľnejší: aj keď je človek od špinavých démonov oddelený, zostáva s nimi v spojení; špinaví démoni zatiaľ pred človekom nič netaja a „venujú“ mu všetko, čo majú. Ľudia denne vystrájajú v „paláci pekelného kráľa“, hýria v spoločnosti „pekelného kráľa“ (svojho predka) a nechávajú sa ním manipulovať. Dnes sú už ľudia pokrytí zaschnutými nánosmi špiny a po toľkom čase strávenom v podsvetí sa už dávno netúžia vrátiť do „sveta živých“. A tak, len čo zbadajú svetlo a zazrú Božie požiadavky, Boží charakter a Jeho dielo, pocítia nervozitu a úzkosť a stále túžia vrátiť sa do podsvetia a prebývať s duchmi. Už dávno zabudli na Boha, a tak sa len potulujú po cintoríne. Keď niekoho stretnem, snažím sa s ním rozprávať a až vtedy zistím, že osoba, ktorá stojí predo mnou, vôbec nie je človek. Má neupravené vlasy, špinavú tvár a v jej zubatom úsmeve je čosi z vlka. Zdá sa tiež, že je v nej čosi z neohrabanosti ducha, ktorý práve vyšiel z hrobky a uvidel človeka zo sveta živých. Táto osoba sa neustále snaží vytvarovať si pery do úsmevu, čo pôsobí zákerne a zároveň zlovestne. Keď sa na Mňa usmeje, akoby mi chcela niečo povedať, ale zdá sa, že nevie nájsť slová, a tak sa zmôže len na to, že stojí bokom a tvári sa prázdno a hlúpo. Pri pohľade zozadu sa zdá, že zosobňuje „mocný obraz čínskeho pracujúceho ľudu“. V týchto chvíľach pôsobí ešte odpornejšie, pripomína to obraz potomkov legendárneho Yana a Huanga/Yan Wanga z dávnych čias^[c], o ktorých sa hovorí. Keď jej kladiem otázky, mlčky skloní hlavu. Dlho jej trvá, kým odpovie, a keď tak urobí, je veľmi zdržanlivá. Jej ruky sú nepokojné a cmúľa si dva prsty ako mačka. Až teraz si uvedomím, že mužove ruky vyzerajú, akoby sa práve prehrabávali v odpadkoch, nechty má olámané a také zafarbené, že by človek nikdy nespoznal, že to majú byť biele, „štíhle“ nechty pokryté hrubou vrstvou špiny. Ešte nechutnejšie sú chrbty ich rúk, ktoré pripomínajú kožu práve ošklbaného kurčaťa. Takmer všetky vrásky na ich rukách svedčia o krvopotnej ľudskej práci a v každej z nich je niečo, čo vyzerá ako špina, ktorá akoby vydávala „zemitú vôňu“ a predstavuje vzácneho a chvályhodného ľudského ducha utrpenia, hlboko zakoreneného v každej z vrások na rukách človeka. Žiaden kus mužovho oblečenia, od hlavy až po päty, nepripomína zvieraciu kožušinu, málokto však vie, že nech je akékoľvek „úctyhodné“, jeho hodnota je v skutočnosti menšia ako hodnota líščej kožušiny – dokonca menšia ako hodnota jedného pávieho pierka, lebo ich odev ich už dávno tak zošpatil, že vyzerajú horšie ako prasa alebo pes. Jej chabý vrchný diel jej visí do polovice chrbta a nohavice – sťaby kuracie črevá – plne odhaľujú jej mrzkosť v jasnom slnečnom svetle. Sú krátke a úzke, akoby preto, aby bolo vidieť, že chodidlá už dávno nemá zviazané: sú to veľké chodidlá, už to nie sú „sedemcentimetrové zlaté lotosy“ starej spoločnosti. Jej šaty sú príliš západniarske, ale aj príliš lacné. Keď sa s ňou stretnem, vždy sa ostýcha, tvár sa jej červená a nedokáže ani zdvihnúť hlavu, akoby ju pošliapali špinaví démoni a preto sa už nedokáže prinútiť pozrieť ľuďom do tváre. Mužovu tvár pokrýva prach. Tento prach akoby nespravodlivo dopadol z oblohy na mužovu tvár, až vyzerá ako vrabčie páperie. Aj mužove oči sú ako vrabčie: malé a suché, bez jasu. Keď ľudia rozprávajú, ich reč je zo zvyku váhavá a vyhýbavá, odporná a hnusná pre ostatných. Mnohí však takýchto ľudí vychvaľujú ako „predstaviteľov národa“. Nie je to vtip? Boh chce ľudí zmeniť, spasiť, zachrániť ich z hrobky smrti, aby unikli životu, ktorý vedú v podsvetí a v pekle.

Poznámky pod čiarou:

1. „Čierni Afričania“ odkazuje na čiernych ľudí, ktorí boli prekliati Bohom a ktorí sú po celé generácie otrokmi.

2. „Banda vagabundov“ odkazuje na skazenosť ľudstva a na to, že medzi ľuďmi nie sú sväté ľudské bytosti.

3. „Vyvinúť do podoby“ odkazuje na „vývoj“ opíc do podoby dnešných ľudí. Zámer je satirický: v skutočnosti neexistuje žiadna teória o premene pravekých ľudoopov na ľudí, ktorí chodia vzpriamene.

4. Výraz „blízky“ je použitý posmešne.

5. Výraz „harmonický“ je použitý posmešne.

a. Pôvodný text znie „Jej“.

b. Pôvodný text znie „tváre ľudí“.

c. „Yan“ a „Huang“ sú mená dvoch mytologických cisárov, ktorí patrili medzi prvých nositeľov kultúry v Číne. „Yan Wang“ je čínsky názov pre „kráľa pekla“. „Yan Huang“ a „Yan Wang“ sa v mandarínčine vyslovujú takmer rovnako.