Dielo a vstup sú vo svojej podstate praktické – hovoria o Božom diele a vstupe človeka. Absolútna neschopnosť človeka preniknúť do pravej Božej tváre a Božieho diela jeho vstup krajne sťažila. Mnohí ľudia dodnes nevedia, aké dielo Boh vykoná v posledných dňoch, ani prečo Boh strpel extrémne poníženie, aby prišiel v tele a stál pri človeku v dobrom i zlom. Počnúc cieľom Božieho diela až po zámer Božieho plánu pre posledné dni, človek v týchto veciach len tápe. Ľudia mali z rôznych dôvodov vždy vlažný a nejednoznačný^[1] postoj k vstupu, ktorý od nich Boh požaduje, čo nesmierne sťažovalo Božie dielo v tele. Zdá sa, že všetci ľudia sa stali prekážkami a dodnes nemajú jasno. Z tohto dôvodu si myslím, že by sme mali hovoriť o diele, ktoré Boh koná na človeku, a o naliehavom Božom úmysle, aby sa z vás všetkých stali verní Boží služobníci, ktorí, podobne ako Jób, radšej zomrú, než by odmietli Boha, strpia každé poníženie a, podobne ako Peter, obetujú Bohu celú svoju bytosť a stanú sa dôverníkmi, ktorých Boh získa v posledných dňoch. Kiežby všetci bratia a sestry dokázali odovzdať svoje všetko a obetovať celú svoju bytosť nebeskej Božej vôli, stať sa svätými služobníkmi v Božom dome a tešiť sa z prísľubu nekonečna, ktorý im udelil Boh, aby sa srdce Boha Otca mohlo čoskoro tešiť z pokojného odpočinku. „Konať vôľu Boha Otca“ by malo byť mottom všetkých, ktorí milujú Boha. Tieto slová by mali človeku slúžiť ako návod pri vstupe a ako kompas vedúci jeho činy. Človek by mal mať toto odhodlanie. Doviesť Božie dielo na zemi do dôkladného konca a spolupracovať na Božom diele v tele – to je ľudská povinnosť, až kým sa jedného dňa, keď sa Božie dielo skončí, s Ním človek radostne nerozlúči, keď sa predčasne vráti k Otcovi do neba. Nie je to zodpovednosť, ktorú by mal človek splniť?

Keď sa Boh vo Veku milosti vrátil do tretieho neba, Božie dielo vykúpenia celého ľudstva už vlastne prešlo do svojej záverečnej časti. Na zemi zostal len kríž, ktorý Ježiš niesol na chrbte, jemné plátno, do ktorého bol Ježiš zabalený, a tŕňová koruna a šarlátové rúcho, ktoré mal Ježiš na sebe (to boli predmety, ktorými sa Mu Židia posmievali). Po tom, čo dielo Ježišovho ukrižovania vyvolalo veľký rozruch, sa veci opäť ustálili. Odvtedy začali Ježišovi učeníci pokračovať v Jeho diele, pôsobili ako duchovní pastieri a polievali všade v kostoloch. Obsah ich práce bol tento: všetkých ľudí žiadali, aby činili pokánie, vyznali svoje hriechy a dali sa pokrstiť; a všetci apoštoli sa vydali šíriť príbeh, ako ho zažili, holú pravdu o Ježišovom ukrižovaní, a tak nikto nemohol urobiť nič iné, než padnúť pred Ježišom na kolená, aby vyznal svoje hriechy. Apoštoli navyše všade zvestovali slová, ktoré Ježiš povedal. Od tohto momentu začala výstavba kostolov vo Veku milosti. Ježiš počas tohto veku tiež rozprával o živote človeka a o vôli nebeského Otca, lenže keďže to bol iný vek, mnohé z týchto výrokov a praktík sa veľmi líšili od tých dnešných. V podstate sú však rovnaké: všetky sú dielom Božieho Ducha v tele, práve a presne tak. Takéto dielo a výroky pretrvali až do dnešných dní, a tak sa stále tieto veci šíria aj medzi dnešnými náboženskými inštitúciami a sú úplne nezmenené. Keď bolo Ježišovo dielo zavŕšené a cirkvi už vykročili na správnu cestu Ježiša Krista, Boh napriek tomu inicioval svoj plán pre ďalšiu etapu svojho diela, ktorou bola záležitosť Jeho príchodu v tele v posledných dňoch. Ako to vidí človek, Božie ukrižovanie už zavŕšilo dielo Božieho vtelenia, vykúpilo celé ľudstvo a umožnilo Mu zmocniť sa kľúča od podsvetia. Všetci si myslia, že Božie dielo je už úplne dokončené. V skutočnosti bola z Božej perspektívy dokončená len malá časť Jeho diela. Jediné, čo urobil, bolo vykúpenie ľudstva, ľudstvo si nepodmanil a už vôbec nezmenil jeho satanskú tvár. Preto Boh hovorí: „Hoci Moje vtelené telo zakúsilo bolesť smrti, nebol to celý cieľ Môjho vtelenia. Ježiš je Môj milovaný Syn a bol za Mňa pribitý na kríž, ale nedokončil Moje dielo úplne. Vykonal len jeho časť.“ Takto Boh začal druhé kolo plánov na pokračovanie diela vtelenia. Konečným Božím úmyslom bolo zdokonaliť a získať všetkých ľudí, ktorí boli zachránení z pazúrov satana, a preto sa Boh opäť pripravil na to, že sa odvážne postaví nebezpečenstvu príchodu do tela. To, čo sa myslí pod pojmom vtelenie, sa vzťahuje na Toho, ktorý neprináša slávu (keďže Božie dielo ešte nie je dokončené), ale ktorý sa zjavuje v identite milovaného Syna a je Kristom, v ktorom má Boh zaľúbenie. Preto sa hovorí, že sa odvážne postaví nebezpečenstvu. Moc vteleného tela je nepatrná. Musí byť veľmi opatrné^[2] a Jeho moc je diametrálne odlišná od autority Otca v nebi. Plní iba službu tela, dokončuje dielo Boha Otca a Jeho poverenie, nezapája sa do iného diela a dokončuje iba jednu jeho časť. Preto bol Boh hneď po svojom príchode na zem pomenovaný Kristus – to je skrytý význam tohto mena. Dôvod, prečo sa hovorí, že príchod sprevádzajú pokušenia, je ten, že sa dokončuje len jedna časť diela. Navyše, dôvod, prečo Ho Boh Otec nazýva iba Kristom a milovaným Synom, ale neodovzdal Mu všetku slávu, je práve ten, že vtelené telo prichádza vykonať jednu časť diela, nemá zastupovať Otca v nebi, ale plniť službu milovaného Syna. Keď milovaný Syn dokončí celé poverenie, ktoré prijal na svoje plecia, Otec Mu potom odovzdá plnú slávu spolu s Otcovou identitou. Dalo by sa povedať, že toto je nebeský kód. Keďže Ten, ktorý prišiel v tele, a Otec v nebi sa nachádzajú v dvoch rôznych oblastiach, pozerajú na seba len v Duchu, pričom Otec nespúšťa oči z milovaného Syna, ale Syn Otca z diaľky nedokáže vidieť. Keďže schopnosti tela sú príliš nepatrné a On môže byť potenciálne kedykoľvek zabitý, dá sa povedať, že tento príchod zahŕňa to najväčšie nebezpečenstvo. Je to presne, ako keď sa Boh opäť zrieka svojho milovaného Syna a necháva Ho napospas tigrej tlame, kde je Jeho život v nebezpečenstve, a necháva Ho na mieste, kde sa satan koncentruje najviac. Aj za týchto príšerných okolností však Boh stále vydáva svojho milovaného Syna ľuďom z miesta plného špinavosti a nemravnosti, aby Ho „priviedli do dospelosti“. Je to preto, lebo to je jediný spôsob, ako urobiť Božie dielo vhodným a prirodzeným, a je to zároveň jediný spôsob, ako splniť všetky želania Boha Otca a dokončiť poslednú časť Jeho diela medzi ľuďmi. Ježiš len dokončil jednu etapu diela Boha Otca, neurobil nič viac. Pre prekážku, ktorú predstavovalo vtelené telo, a rozdiely v diele, ktoré malo byť dokončené, ani samotný Ježiš nevedel, že dôjde k druhému návratu do tela. Preto sa žiaden z vykladačov Biblie ani prorokov neodvážil jasne predpovedať, že sa Boh opäť vtelí v posledných dňoch, teda že opäť príde v tele, aby v tele uskutočnil druhú časť svojho diela. Nikto preto nezistil, že Boh sa už dávno v tele skrýva. Niet divu, veď Ježiš toto poverenie prijal až po svojom vzkriesení a zmŕtvychvstaní, preto o druhom Božom vtelení neexistuje žiadne jasné proroctvo a pre ľudí je to nemysliteľné. V žiadnej z mnohých prorockých kníh v Biblii sa o tom jasne nehovorí. Keď však Ježiš prišiel konať svoje dielo, existovalo už jasné proroctvo o tom, že panna bude samodruhá a porodí syna, čo značí, že bol počatý skrze Ducha Svätého. Boh však napriek tomu stále hovoril, že sa tak udialo s rizikom smrti, teda o čo viac by to platilo dnes? Niet divu, že Boh hovorí, že toto vtelenie je vystavené tisíckrát väčšiemu nebezpečenstvu, než aké hrozilo počas Veku milosti. Boh na mnohých miestach prorokoval, že v krajine Sinim získa skupinu premožiteľov. Keďže je to práve východ sveta, kde má získať premožiteľov, tak miestom, kam Boh vkročí vo svojom druhom vtelení, je bezpochyby krajina Sinim, presne to miesto, kde leží skrútený veľký červený drak. Tam si Boh získa potomkov veľkého červeného draka, aby bol úplne porazený a potupený. Boh týchto ľudí, tak zaťažených utrpením, prebudí, aby precitli až do plného vedomia, vyšli z hmly a odmietli veľkého červeného draka. Zobudia sa zo svojho sna, spoznajú jadro veľkého červeného draka, dokážu odovzdať celé svoje srdce Bohu, vzbúria sa útlaku temných síl, povstanú na východe sveta a stanú sa dôkazom Božieho víťazstva. Iba tak Boh získa svoju slávu. Len z tohto dôvodu Boh preniesol dielo, ktoré sa skončilo v Izraeli, do krajiny, kde leží skrútený veľký červený drak, a takmer dvetisíc rokov po svojom odchode opäť prišiel v tele, aby pokračoval v diele Veku milosti. Človeku sa môže na prvý pohľad zdať, že Boh v tele začína nové dielo. Z pohľadu Boha však pokračuje v diele Veku milosti, ale až po niekoľko tisícročnom bezvládí a len na inom mieste a so zmeneným programom svojho diela. Hoci sa zdá, že obraz, ktorý hmotné telo prijalo počas diela dneška, je úplne odlišný od toho Ježišovho, Oni obaja vychádzajú z tej istej podstaty a koreňa a pochádzajú z toho istého zdroja. Navonok sa môžu sa zdať veľmi odlišní, ale vnútorné pravdy Ich diela sú úplne totožné. Veď aj veky sa napokon od seba líšia ako deň a noc. Ako by teda mohlo mať Božie dielo nemennú podobu? Alebo ako by si mohli rôzne etapy Jeho diela navzájom prekážať?

Ježiš na seba vzal podobu Žida, prispôsobil sa židovskému odevu a vyrastal na židovskej strave. Je to Jeho normálny ľudský aspekt. Dnes však na seba vtelené telo berie podobu občana Ázie a vyrastá v národe veľkého červeného draka. Tieto skutočnosti nie sú v žiadnom rozpore s cieľom Božieho vtelenia. Naopak, navzájom sa dopĺňajú, čo robí pravý význam Božieho vtelenia ešte úplnejším. Keďže vtelené telo sa označuje ako „Syn človeka“ alebo „Kristus“, o vonkajšej podobe dnešného Krista nemožno hovoriť rovnakým spôsobom ako o Ježišovi Kristovi. Toto telo sa predsa nazýva „Syn človeka“ a má podobu tela z mäsa a kostí. Každá etapa Božieho diela v sebe nesie značne hlboký význam. Ježiš bol počatý z Ducha Svätého, pretože mal vykúpiť hriešnikov. Musel byť bez hriechu. Ale až nakoniec, keď sa musel stať podobou hriešneho tela a vzal na seba hriechy hriešnikov, zachránil ich z prekliateho kríža, kríža, ktorým Boh napomenul ľudstvo. (Kríž je Božím nástrojom na prekliatie a napomínanie ľudstva; kedykoľvek sa spomína prekliatie a napomínanie, konkrétne sa odkazuje na hriešnikov.) Cieľom bolo dosiahnuť, aby všetci hriešnici činili pokánie a aby prostredníctvom ukrižovania vyznali svoje hriechy. To znamená, že Boh sa teda vtelil do hmotného tela, ktoré počal Duch Svätý, aby vykúpil celé ľudstvo a vzal na seba jeho hriechy. Ak by sme to opísali bežným jazykom, ponúkol sväté hmotné telo výmenou za všetkých hriešnikov, čo sa rovná tomu, že Ježiš bol postavený ako „obeta za hriech“ pred satana, aby „prosil“ satana, aby ten vzal celé nevinné ľudstvo, ktoré pošliapal, a vrátil ho Bohu. Preto bolo počatie skrze Ducha Svätého nevyhnutné, aby sa uskutočnila táto etapa diela vykúpenia. Bola to nevyhnutná podmienka, „mierová zmluva“ v boji medzi Bohom Otcom a satanom. Preto sa táto etapa diela zavŕšila až po tom, ako bol Ježiš vydaný satanovi. Božie dielo vykúpenia však dnes dosiahlo dosiaľ nevídaný stupeň veľkoleposti a satan už nemá žiadnu zámienku, aby mohol vznášať požiadavky, takže Boh už nepotrebuje byť počatý Duchom Svätým, aby sa vtelil. Keďže Boh je prirodzene svätý a nevinný, Boh v tomto vtelení už nie je Ježišom Veku milosti. Stále sa však vteľuje z vôle Boha Otca a aby doviedol želania Boha Otca do úplnosti. Nie je tento spôsob vysvetlenia zaiste nerozumný? Musí sa Božie vtelenie podriadiť danému súboru pravidiel?

Mnohí ľudia hľadajú dôkazy v Biblii v nádeji, že tam nájdu proroctvo o Božom vtelení. Ako by mohol človek so svojimi zmätenými a neusporiadanými myšlienkami vedieť, že Boh už dávno prestal „pôsobiť“ v Biblii a „preskočil“ za jej hranice, aby sa s chuťou a elánom pustil do diela, ktoré už dávno naplánoval, ale nikdy o ňom človeku nepovedal? Ľuďom príliš chýba rozum. Po nepatrnej ochutnávke Božej povahy vylezú na plošinu a s úplnou nenútenosťou sa posadia na prvotriedny „vozík“, aby skontrolovali Božie dielo, dokonca zachádzajú tak ďaleko, že začnú Boha poúčať bombastickými a nesúvislými rečami o všetkom možnom. Nejeden „starec“ v okuliaroch na čítanie si pohládza bradu a otvára zažltnuté stránky „starého almanachu“ (Biblie), ktorý čítal celý svoj život. Mumlajúc si, oči sa mu akoby blýskali duchom, obracia sa raz na knihu Zjavení, raz na knihu proroka Daniela a inokedy na knihu proroka Izaiáša, ktorú všetci tak dobre poznajú. Hľadí na stránku za stránkou, husto zaplnenými drobným písmom, a mlčky číta, pričom mu mozog neprestajne pracuje. Zrazu sa ruka hladiaca bradu zastaví a začne ju šklbať. Sem-tam počuť zvuk vytrhnutých chlpov. Takéto nezvyčajné správanie človeka zaskočí. „Načo používať takú silu? Čo ho tak rozzúrilo?“ Keď sa ešte raz pozrieme na starca, vidíme, ako sa mu zježilo obočie. Chĺpky postriebreného obočia klesli ako husie pierka presne dva centimetre nad viečka tohto starca, akoby náhodou a pritom tak dokonale, lebo starcove oči sú prilepené na stránkach, ktoré vyzerajú ako plesnivé. Keď sa opakovane vráti k tým istým stránkam, nedokáže si pomôcť, vyskočí a začne rapotať, akoby s niekým viedol všedný rozhovor^[3], hoci svetlo vyžarujúce z jeho očí ostáva uprené na almanachu. Zrazu zakryje otvorenú stranu a obráti sa k „inému svetu“. Jeho pohyby sú také náhlivé^[4] a desivé, až to ľudí takmer zaskočí. Vzápätí sa myš, ktorá vyšla zo svojej diery a počas jeho mlčania sa práve začínala cítiť dostatočne uvoľnená na to, aby sa mohla voľne pohybovať, jeho nečakanými pohybmi tak vyľaká, že rýchlo vbehne späť do diery a zmizne v nej ako obláčik dymu, aby sa už nikdy neobjavila. A teraz starcova ľavá ruka pokračuje v dočasne pozastavenom hladení brady, hore a dole, hore a dole. Vzdiali sa zo svojho miesta a knihu nechá na stole. Vietor vniká cez prasklinu vo dverách a otvorené okno a nemilosrdne knihu zatvára a potom opäť otvára. Z tejto scény sála nevýslovná opustenosť a okrem zvuku stránok knihy, ktorými šuchoce vietor, sa zdá, že všetko stvorenie zmĺklo. Starec, s rukami zopnutými za chrbtom, chodí po miestnosti sem a tam, tu sa zastaví, tu sa rozbehne, z času na čas potrasie hlavou a akoby si opakoval slová: „Ó, Bože! Ty by si to naozaj urobil?“ Z času na čas tiež s prikývnutím povie: „Ó, Bože! Kto môže pochopiť Tvoje dielo? Nie je ťažké hľadať Tvoje stopy? Verím, že nekonáš tak, aby si spôsoboval problémy bez dobrého dôvodu.“ Vzápätí starec pevne zvraští obočie a zavrie oči, jeho výraz je rozpačitý a zároveň nesmierne bolestný, akoby sa chystal pomaly a premyslene dospieť k zisteniu. Úbohý starec! Prežiť celý život a potom „nanešťastie“ naraziť na túto záležitosť tak neskoro. Čo sa s tým dá robiť? Aj ja som príliš bezradný a bezmocný, aby som niečo urobil. Kto môže za to, že jeho starý almanach vekom žltne? Kto môže za to, že jeho brada a obočie, neúprosne ako biely sneh, pokrývajú rôzne časti jeho tváre? Akoby chlpy na jeho brade vyjadrovali jeho vek. Kto však mohol vedieť, že sa človek môže stať pochabým do takej miery, že bude hľadať Božiu prítomnosť v starom almanachu? Koľko listov papiera môže mať starý almanach? Môže naozaj s úplnou presnosťou zaznamenať všetky Božie skutky? Kto sa to odváži zaručiť? A predsa chce človek skutočne hľadať Božie zjavenie a plniť Božiu vôľu pomocou rozoberania slov a slovičkárenia^[5] v nádeji, že tak vstúpi do života. Je snaha vstúpiť do života týmto spôsobom taká jednoduchá ako to znie? Nie je to falošné odôvodnenie toho najnezmyselnejšieho, absurdného druhu? Nezdá sa ti to smiešne?

Poznámky pod čiarou:

1. „Nejednoznačný“ znamená, že ľudia nemajú jasný vhľad do Božieho diela.

2. „Moc vteleného tela je nepatrná. Musí byť veľmi opatrné“ naznačuje, že je priveľa ťažkostí tela a vykonané dielo je príliš obmedzené.

3. „Všedný rozhovor“ je metaforou pre škaredú tvár ľudí pri skúmaní Božieho diela.

4. „Náhlivé“ odkazuje na horlivé, uponáhľané pohyby „starca“, keď sa odvoláva na Bibliu.

5. „Rozoberanie slov a slovičkárenie“ sa tu používa na zosmiešnenie odborníkov na falošné predstavy, ktorí slovičkária, ale nehľadajú pravdu a nepoznajú pôsobenie Ducha Svätého.