Človek si až dnes uvedomil, že to, čo mu chýba, nie je len prísun duchovného života a skúsenosť poznania Boha, ale, čo je ešte oveľa dôležitejšie, zmena jeho povahy. Dôsledkom úplnej neznalosti dejín a starobylej kultúry vlastného rodu je, že človek nevie o Božom diele vôbec nič. Všetci ľudia dúfajú, že človek sa vie pripútať k Bohu v hĺbke svojho srdca, ale keďže ľudské telo je nadmieru skazené, meravé aj otupené, výsledkom je, že o Bohu nevie vôbec nič. Cieľom dnešného príchodu Boha medzi ľudí nie je nič iné, ako zmeniť myšlienky a ducha ľudí, ako aj obraz Boha v ich srdciach, ktorý majú už milióny rokov. Využije túto príležitosť, aby človeka zdokonalil. To znamená, že prostredníctvom ľudského poznania zmení spôsob, akým Ho ľudia spoznávajú, a tiež ich postoj k Nemu, čím umožní človeku triumfálny nový začiatok v poznávaní Boha, a tak dosiahne obnovu a premenu ľudského ducha. Orezávanie a disciplinovanie sú prostriedkami, zatiaľ čo podmanenie a obnova sú cieľmi. Rozptýliť poverčivé ľudské idey o nejasnom Bohu bolo odjakživa Božím úmyslom a v poslednom čase to začal považovať za veľmi naliehavé. Kiežby sa všetci ľudia vedeli na túto situáciu pozerať z nadhľadu. Zmeňte spôsob prežívania každého človeka, aby sa tento naliehavý Boží úmysel čoskoro naplnil a aby sa posledná etapa Božieho diela na zemi dokonale zavŕšila. Dajte Bohu vernosť, ktorú vám prislúcha Mu dať, a naposledy poskytnite útechu Božiemu srdcu. Spomedzi bratov a sestier by sa nikto nemal vyhýbať tejto zodpovednosti alebo ju len predstierať. Boží príchod v tele je tentoraz odpoveďou na pozvánku a priamou odozvou na situáciu človeka. Prichádza teda, aby človeku poskytol to, čo človek potrebuje. Bez ohľadu na jeho kvalitu a výchovu nakoniec umožní človeku uvidieť Božie slovo, z Jeho slova uzrieť Božiu existenciu a prejav a prijať od Boha zdokonalenie, ktoré zmení idey a predstavy človeka tak, aby sa pôvodná Božia tvár pevne zakorenila v hĺbke ľudského srdca. To je jediné Božie želanie na zemi. Nezáleží na tom, aká skvelá je vrodená prirodzenosť človeka, aké úbohé je jeho jadro alebo aké bolo v skutočnosti jeho správanie v minulosti – Boh na to neberie ohľad. On len dúfa, že obraz Boha v ľudskom srdci sa vytvorí úplne nanovo a že spozná jadro ľudstva, čím dospeje k premene ideologického pohľadu človeka, ktorý potom dokáže hlboko túžiť po Bohu a pocíti k Nemu večnú oddanosť. To je jediná požiadavka, ktorú Boh kladie na človeka.

Poznatky o starovekej kultúre a histórii trvajúcej niekoľko tisíc rokov zablokovali myslenie, predstavy a duševný rozhľad človeka natoľko, až sa stali nepriepustnými a nerozložiteľnými^[1]. Ľudia žijú v osemnástom kruhu pekla, kde, akoby zahnaní Bohom do temnice, nikdy neuzrú svetlo. Feudálne myslenie tak utláča ľudí, že sotva dýchajú a dusia sa. Nemajú ani štipku sily odporovať, len mlčky trpia a trpia… Nikto sa nikdy neodvážil bojovať alebo sa postaviť za spravodlivosť a nestrannosť. Ľudia jednoducho žijú horšie ako zvieratá, bití a týraní feudálnou morálkou, deň čo deň a rok čo rok. Nikdy im nenapadlo hľadať Boha, aby si mohli užívať šťastie v ľudskom svete. Ľudia akoby boli ubití do takej miery, že sú ako opadané jesenné lístie, zvädnuté, vysušené a žltohnedé. Už dávno stratili pamäť, žijú bezmocní v pekle zvanom ľudský svet a čakajú na príchod posledného dňa, aby zahynuli spolu s týmto peklom, akoby posledný deň, po ktorom túžia, bol dňom, keď sa človek dočká pokojného oddychu. Feudálna morálka doviedla život človeka do „podsvetia“, čím ešte viac oslabila silu človeka vzdorovať. Rôzne typy útlaku nútia človeka k tomu, aby sa krok za krokom prepadal hlbšie do „podsvetia“, čoraz ďalej a ďalej od Boha, až sa dnes stal pre Boha úplným cudzincom, a keď sa stretnú, človek sa Mu rýchlo vyhne. Človek na Neho neberie ohľad a necháva Ho stáť osamoteného bokom, akoby Ho nikdy predtým nepoznal a nevidel. Boh však na človeka čakal počas celej dlhej cesty ľudského života, nikdy naň nevylial svoj nezadržateľný hnev, len ticho a bez slova čakal, kým človek učiní pokánie a začne odznova. Boh už dávno prišiel do sveta ľudí, aby s človekom zdieľal jeho utrpenie. Za celé tie roky, počas ktorých žil s človekom, nikto neodhalil Jeho existenciu. Boh len mlčky znáša útrapy biedy v ľudskom svete a zároveň vykonáva dielo, ktoré osobne priniesol. Pre vôľu Boha Otca a pre potreby ľudstva naďalej znáša utrpenie, aké človek nikdy predtým neokúsil. V prítomnosti človeka ho ticho sprevádza a v prítomnosti človeka sa pokoril pre vôľu Boha Otca a pre potreby ľudstva. Poznatky o starovekej kultúre nenápadne ukradli človeka z Božej prítomnosti a vydali ho kráľovi diablov a jeho potomstvu. Štyri knihy a päť klasických textov^[a] preniesli myslenie a predstavy človeka do ďalšieho veku vzdoru, v dôsledku čoho človek ešte viac než predtým obdivuje autorov Kníh/Klasických textov, a preto si vytvára ešte nepresnejšie predstavy o Bohu. Človek nevie o tom, že kráľ diablov bezcitne vyhnal Boha z jeho srdca a naplnil ho triumfálnou škodoradosťou. Odvtedy má človek mrzkú a zlú dušu a vzhľad kráľa diablov. Nenávisť k Bohu naplnila jeho hruď a zlomyseľná zákernosť kráľa diablov sa v človeku šírila deň za dňom, až kým ho úplne nepohltila. Človeku už nezostal ani kúsok slobody a nemal nijakú možnosť vymaniť sa z osídiel kráľa diablov. Nemal inú možnosť, ako sa nechať na mieste zajať, vzdať sa a podriadene padnúť v jeho prítomnosti. Kedysi dávno, keď boli ľudské srdce a duša ešte v plienkach, kráľ diablov zasadil do človeka semeno nádoru ateizmu a učil ho takým bludom ako: „Študuj vedu a techniku, realizuj štyri modernizácie, na svete neexistuje nič také ako Boh.“ Pri každej príležitosti navyše kričí: „Spoliehajme sa na našu usilovnú prácu pri budovaní krásnej vlasti“ a žiada od každého človeka, aby sa od detstva pripravoval na vernú službu svojej krajine. Človek bol nevedomky privedený do jeho prítomnosti, kde si kráľ diablov bez váhania prisvojil všetky zásluhy (teda zásluhy patriace Bohu za to, že drží celé ľudstvo vo svojich rukách). Nikdy nemal pocit hanby. Navyše sa bezostyšne zmocnil Božieho ľudu a vtiahol ho späť do svojho domu, kde vyskočil na stôl ako myš a prinútil človeka, aby sa mu klaňal ako Bohu. Aký zúfalec! Vykrikuje škandalózne, šokujúce veci, ako napríklad: „Na svete nie je nič také ako Boh. Vietor vzniká premenami podliehajúcimi prírodným zákonom; dážď vzniká, keď sa vodná para pri nízkej teplote kondenzuje na kvapky, ktoré padajú na zem; zemetrasenie je chvenie zemského povrchu v dôsledku geologických zmien; sucho je dôsledkom suchého vzduchu spôsobeného nukleónovými trhlinami na povrchu Slnka. Ide o prírodné javy. Kde je v tom všetkom vyššia moc?“ Nájdu sa dokonca aj takí, ktorí vykrikujú výroky, ako je tento, výroky, ktoré by nemali zaznievať: „Človek sa v dávnej minulosti vyvinul z opíc a dnešný svet je výsledkom po sebe nasledujúcich primitívnych spoločností, ktoré začali približne pred jedným eónom. To, či krajina bude prekvitať, alebo upadať, je plne v rukách jej obyvateľov.“ Satan v zákulisí núti človeka, aby si ho zavesil na stenu alebo položil na stôl, vzdával mu hold a prinášal obety. Keď kričí: „Boh neexistuje“, zároveň sa stavia do úlohy Boha, bez okolkov Ho vytláča za hranice zeme a stojac na Jeho mieste preberá úlohu kráľa diablov. Aké nezmyselné! Človek ho musí nenávidieť až do špiku kostí. Zdá sa, že Boh a on sú úhlavnými nepriateľmi a že títo dvaja nemôžu spolu existovať. Plánuje vyhnať Boha, zatiaľ čo sa slobodne potuluje mimo dosahu zákona^[2]. Taký je to kráľ diablov! Ako možno tolerovať jeho existenciu? Nedá si pokoj, kým nenarobí v Božom diele poriadny chaos a nezanechá ho celé v úplnom zmätku^[3], akoby sa chcel stavať proti Bohu až do trpkého konca – kým buď ryba neumrie, alebo sa sieť nepretrhne, zámerne sa stavia proti Bohu a tlačí sa stále bližšie. Jeho ohavná tvár sa už dávno úplne odhalila, teraz je pomliaždená a dobitá^[4] a v žalostnom stave, no napriek tomu vo svojej nenávisti voči Bohu nepoľavuje, akoby sa nenávisť nahromadená v jeho srdci dala zmierniť len tým, že pohltí Boha v jednom kuse. Ako môžeme tolerovať tohto Božieho nepriateľa? Naše životné želanie sa naplní jedine ak bude zničený a úplné vyhladený. Ako mu môžeme dovoliť, aby naďalej bezuzdne vyčíňal? Skazil človeka do takej miery, že človek nepozná nebeské slnko, stal sa otupeným a necitlivým. Človek stratil normálny ľudský rozum. Prečo neobetujeme celú svoju bytosť, aby sme ho zničili a spálili, zbavili sa tak všetkých starostí o budúcnosť a umožnili Božiemu dielu skôr dosiahnuť neslýchanú nádheru? Táto banda darebákov prišla do sveta ľudí a uvrhla ho do chaosu. Priviedli všetkých ľudí na okraj priepasti a tajne ich plánujú zhodiť dolu, aby ich rozbili na kusy a potom mohli zožrať ich mŕtvoly. Márne dúfajú, že sa im podarí rozložiť Boží plán a pustiť sa s Ním do zápasu, pričom všetko stavajú na jediný hod kockou^[5]. Nie je to vôbec jednoduché! Kríž bol predsa pripravený pre kráľa diablov, ktorý je vinný z tých najodpornejších zločinov. Boh na kríž nepatrí. Už ho odhodil bokom pre diabla. Boh už dávno zvíťazil a viac nesmúti nad hriechmi ľudstva, ale prinesie celému ľudstvu spásu.

Satan zo všetkých strán a od začiatku až do konca vyrušuje Božie dielo a koná proti Nemu. Všetky tie reči o „starobylom kultúrnom dedičstve“, cenných „poznatkoch starobylej kultúry“, „učení taoizmu a konfucianizmu“ a „konfuciánskych klasických textoch a feudálnych obradoch“ priviedli človeka do pekla. Vyspelá a moderná veda a technika, ako aj vysoko rozvinutý priemysel, poľnohospodárstvo a obchod sú v nedohľadne. Skôr sa len zdôrazňujú feudálne rituály, ktoré šírili „opice“ v dávnych dobách, aby zámerne narúšali, brzdili a rozvracali Božie dielo. Satan nielenže človeka dodnes trápi, ale chce ho dokonca celého pohltiť^[6]. Odovzdávanie morálnych a etických učení feudalizmu a poznatkov antickej kultúry už dávno nakazilo ľudstvo a zmenilo ho na veľkých i malých diablov. Málo je tých, ktorí by s radosťou prijali Boha, málo je tých, ktorí by radostne vítali Jeho príchod. Na tvári celého ľudstva sa zračia vražedné úmysly a všade vo vzduchu cítiť dych smrti. Snažia sa vyhnať Boha z tejto zeme, s nožmi a mečmi v rukách sa zoraďujú do bojovej formácie, aby „zničili“ Boha. Po celej tejto diabolskej krajine, kde človeka neustále učia, že Boh neexistuje, sú rozložené modly a vzduch nad nimi je presiaknutý odporným zápachom horiaceho papiera a kadidla, takým hustým, až dusí. Podobá sa zápachu bahna, ktorý sa vznesie, keď sa zvíja jedovatý had, až sa človek neubráni zvracaniu. Okrem toho tam možno započuť hlasy zlých démonov odriekajúcich sväté písma, ktoré akoby prichádzali z ďalekého pekla, až človeka musí striasť. Všade po tejto krajine sú umiestnené modly všetkých farieb dúhy, ktoré menia krajinu na svet zmyselných pôžitkov, zatiaľ čo kráľ diablov sa neustále zlomyseľne smeje, akoby jeho podlý plán uspel. Človek si však zatiaľ vôbec nič neuvedomuje ani netuší, že ho diabol už skazil do takej miery, že stratil rozum a porazene zvesil hlavu. Diabol chce jedným ťahom vymazať všetko, čo sa týka Boha, a opäť Ho znesvätiť a zavraždiť. Je rozhodnutý strhnúť a prerušiť Jeho dielo. Ako môže dovoliť, aby mal Boh rovnaké postavenie? Ako môže tolerovať, aby sa Boh „miešal“ do jeho diela medzi ľuďmi na zemi? Ako môže dovoliť, aby Boh odhalil jeho ohavnú tvár? Ako môže dovoliť Bohu, aby jeho dielo uviedol do zmätku? Ako môže tento diabol, bez seba od zúrivosti, dovoliť Bohu, aby mal kontrolu nad jeho cisárskym dvorom na zemi? Ako sa môže dobrovoľne skloniť pred Jeho nadradenou mocou? Jeho ohavná tvár už bola odhalená, takže človek nevie, či sa má smiať, alebo plakať, a je naozaj ťažké o nej hovoriť. Či to nie je jeho jadro? Stále verí, že jeho mrzká duša je neuveriteľne krásna. Táto banda zločinných komplicov^[7]! Zostupujú do ríše smrteľníkov, aby sa oddávali rozkošiam, provokovali a vyvolávali chaos do takej miery, až sa svet stáva nepredvídateľným a nestálym a srdcia ľudí zaplavuje strach a nepokoj. S človekom sa zahrávali natoľko, že sa začal podobať na veľmi ohyzdné a neľudské zviera z divočiny, ktoré stratilo aj posledné znaky pôvodného svätého človeka. Ba čo viac, chcú sa dokonca zmocniť zvrchovanej moci na zemi. Bránia Božiemu dielu natoľko, že sa sotva dokáže pohnúť čo i len o piaď, a väznia človeka tak tesne ako steny z medi a ocele. Potom, čo sa dopustili toľkých ťažkých hriechov a spôsobili toľko katastrof, očakávajú ešte niečo iné ako napomínanie? Démoni a zlí duchovia vyčíňajú na zemi už nejaký čas a tak dôkladne odrezali Božiu vôľu i Jeho svedomité úsilie, že sú nepreniknuteľné. To je skutočne smrteľný hriech! Ako môže Boh necítiť úzkosť? Ako môže Boh necítiť hnev? Vážne bránili Božiemu dielu a stavali sa proti nemu. Koľký vzdor! Aj títo démoni, veľkí i malí, sa správajú ako šakaly v pätách leva, nasledujú prúd zla a cestou plánujú nepokoje. Hoci poznajú pravdu, zámerne sa jej stavajú na odpor, títo synovia vzdoru! Akoby sa teraz, keď ich kráľ pekla zasadol na kráľovský trón, stali samoľúbymi a spokojnými a ku všetkým ostatným sa správajú s opovrhnutím. Koľkí z nich hľadajú pravdu a nasledujú spravodlivosť? Sú to všetko zvieratá, o nič lepšie ako svine a psy, na čele roja smradľavých múch, ktoré v nafúkanej samoľúbosti krútia hlavami a uprostred hromady hnoja vyvolávajú rôzne ťažkosti^[8]. Veria, že ich kráľ pekla je najväčším kráľom zo všetkých, nevediac, že oni sami nie sú nič viac ako smradľavé muchy. A predsa využívajú moc svíň a psov, ktorí sú ich rodičmi, aby hanili Božiu existenciu. Tieto drobné mušky sa domnievajú, že ich rodičia sú veľkí ako veľryby^[9]. Netušia však, že kým oni sami sú maličkí, ich rodičia sú nečisté svine a psy, stomiliónkrát väčšie ako oni. Neuvedomujúc si vlastnú prízemnosť, spoliehajú sa na zápach hniloby, ktorý tieto svine a psy vylučujú, aby sa mohli rozbesnieť a márne si myslia, že splodia budúce generácie, nedbajúc na hanbu! Na chrbtoch majú zelené krídla (to sa vzťahuje na ich tvrdenie, že veria v Boha), sú samoľúbi a všade sa chvália svojou krásou a pôvabom, zatiaľ čo na človeka potajomky vrhajú nemravnosť ich vlastných tiel. Navyše sú nadmieru spokojní sami so sebou, akoby mohol pár dúhovo sfarbených krídel zakryť ich vlastnú nemravnosť, a takto utláčajú existenciu pravého Boha (týka sa to toho, čo sa deje v zákulisí náboženského sveta). Ako by človek mohol vedieť, že nech sú mušie krídla akokoľvek očarujúco krásne, samotná mucha nie je ničím iným než drobným tvorom s bruchom plným špiny a s telom pokrytým mikróbmi? Pomocou sily svíň a psov, ktorých majú za rodičov, besnejú po celej zemi (týka sa to spôsobu, akým sa náboženskí predstavitelia, ktorí prenasledujú Boha, opierajú o silnú podporu národnej vlády, aby vzdorovali pravému Bohu a pravde), nespútaní vo svojom barbarstve. Akoby sa duchovia židovských farizejov vrátili spolu s Bohom do krajiny veľkého červeného draka, späť do svojho starého hniezda. Začali ďalšie kolo prenasledovania a nadviazali na svoje dielo spred niekoľkých tisícročí. Táto skupina zvrhlíkov nakoniec na zemi určite zahynie! Zdá sa, že po niekoľkých tisícročiach sú nečistí duchovia ešte ľstivejší a zákernejší. Neustále premýšľajú o spôsoboch, ako tajne podkopať Božie dielo. Pomocou množstva trikov a úskokov chcú vo svojej vlasti zopakovať tragédiu spred niekoľkých tisícročí a dohnať Boha takmer k výkriku. Sotva sa môže udržať, aby sa nevrátil do tretieho neba a nevyhladil ich. Aby človek mohol milovať Boha, musí uchopiť Jeho vôľu, poznať Jeho radosti a starosti a pochopiť, čo sa Mu hnusí. Ešte viac tak podnieti vstup človeka. Čím rýchlejší bude vstup človeka, tým skôr sa naplní Božia vôľa, tým jasnejšie človek prezrie kráľa diablov a tým viac sa priblíži k Bohu, aby sa naplnila Jeho túžba.

Poznámky pod čiarou:

1. „Nerozložiteľní“ sa tu myslí ako satira, znamená to, že ľudia sú ustrnutí vo svojich vedomostiach, kultúre a duchovnom rozhľade.

2. „Slobodne sa potuluje mimo dosahu zákona“ naznačuje, že diabol sa besnie a vyčíňa.

3. „V úplnom zmätku“ odkazuje na to, ako je diablovo násilné správanie neznesiteľné na pohľad.

4. „Pomliaždená a dobitá“ odkazuje na mrzkú tvár kráľa diablov.

5. „Všetko stavajú na jediný hod kockou“ znamená vložiť všetky peniaze na jedinú stávku v nádeji na výhru. Je to metafora pre diablove zlovestné a nekalé plány. Výraz sa používa posmešne.

6. „Pohltiť“ odkazuje na zlomyseľné správanie kráľa diablov, ktorý znásilňuje ľudí v plnej miere.

7. „Zločinní komplici“ je to isté ako „banda vagabundov“.

8. „Vyvolávajú rôzne ťažkosti“ sa vzťahuje na to, ako démonickí ľudia robia výtržnosti, prekážajú Božiemu dielu a stavajú sa proti nemu.

9. „Veľryby“ sa tu používa posmešne. Je to metafora na to, že muchy sú také malé, že sa im svine a psy zdajú veľké ako veľryby.

a. Štyri knihy a päť klasických textov sú smerodajné knihy konfucianizmu v Číne.