Spoločným problémom všetkých ľudí je, že rozumejú pravde, ale nedokážu ju uviesť do praxe. Na jednej strane nie sú ochotní zaplatiť jej cenu a na druhej strane nie sú schopní dostatočne rozlišovať a vidieť ťažkosti každodenného života také, aké sú, a nevedia, ako správne praktizovať pravdu. Pretože skúsenosti ľudí sú príliš plytké, ich kvalita príliš slabá a pravde rozumejú len obmedzene, nevedia vyriešiť ťažkosti, s ktorými sa stretávajú v každodennom živote. Veria v Boha iba slovom, ale nie sú schopní vniesť Boha do svojho každodenného života. To znamená, že Boh je Boh, život je život a ľudia akoby nemali vo svojom živote s Bohom žiadny vzťah. To si všetci myslia. Takáto viera v Boha si ľudí v realite nezíska ani ich nezdokonalí. Neznamená to, že by Božie slovo nenašlo úplné vyjadrenie, ale skôr to, že schopnosť chápania ľudí je jednoducho nedostatočná. Dalo by sa povedať, že takmer nikto nekoná podľa pôvodných Božích úmyslov; viera v Boha je skôr v súlade s vlastnými úmyslami ľudí, ich náboženskými predstavami z minulosti a ich vlastným konaním. Málo je tých, ktorí sa po prijatí Božieho slova premenia a začnú konať Jeho vôľu. Namiesto toho zotrvávajú vo svojich mylných presvedčeniach. Keď ľudia začnú veriť v Boha, robia tak na základe konvenčných pravidiel náboženstva a žijú a komunikujú s ostatnými výlučne na základe svojej vlastnej filozofie pre svetské záležitosti. Je to tak približne u deviatich z desiatich ľudí. Iba málo je tých, ktorí skutočne obrátia nový list a začnú žiť inak, keď uveria v Boha. Ľudstvo nedokázalo prijať Božie slovo ako pravdu, a tí, ktorí ho uznali za pravdu, ho nedokázali uviesť do praxe.

Zamyslime sa napríklad nad vierou v Ježiša. Či už niekto práve začal veriť, alebo už verí veľmi dlho, všetci jednoducho naďalej používajú svoje talenty a prejavujú svoje schopnosti, ktorými disponujú. Ľudia jednoducho pridali do svojich zvyčajných životov „vieru v Boha“, tieto tri slová, no ich povaha sa nijako nezmenila a ich viera v Boha ani v najmenšom nerástla. Ich snaha je vlažná – nie sú ani studení, ani horúci. Nechcú sa vzdať svojej viery, ale nie sú ani ochotní zasvätiť všetko Bohu. Nikdy Boha skutočne nemilovali ani sa Mu nepodriadili. Ich viera v Boha bola zmesou viery pravej a falošnej, pristupovali k nej s jedným okom otvoreným a jedným zavretým a ich viera bola neúprimná. Žili v zmätenom stave a nakoniec zomreli zmätenou smrťou. Aký je zmysel toho všetkého? Aby ste dnes uverili v praktického Boha, musíte vykročiť na správnu cestu. Ak veríte v Boha, nemali by ste len hľadať požehnanie, ale aj milovať Boha a poznať Ho. Skrze Jeho osvietenie, skrze vaše vlastné individuálne hľadanie, môžete jesť a piť Jeho slovo, rozvíjať skutočné pochopenie Boha a cítiť k Nemu skutočnú lásku, ktorá vychádza z najvnútornejšej časti srdca. Pokiaľ je tvoja láska k Bohu nanajvýš úprimná a nikto ju nemôže zničiť alebo jej prekážať, vtedy si vo svojej viere v Boha na správnej ceste. To dokazuje, že patríš Bohu, pretože tvoje srdce je už v Božom vlastníctve a nič iné ťa viac nemôže ovládnuť. Skrze svoje skúsenosti, skrze cenu, ktorú si zaplatil, a skrze Božie dielo dokážeš v sebe rozvinúť bezpodmienečnú lásku k Bohu – a vtedy sa oslobodíš spod vplyvu satana a začneš žiť vo svetle Božieho slova. Až keď sa vymaníš spod vplyvu temnoty, možno povedať, že si získal Boha. Vo viere musí byť toto tvojím cieľom. Je to povinnosťou každého z vás. Ani jeden z vás by nemal byť spokojný so súčasným stavom. Nemôžete mať dvojaký názor na Božie dielo, ani ho nemôžete brať na ľahkú váhu. Rozmýšľajte nad Bohom neustále a vo všetkých ohľadoch a robte všetko pre Neho. A kedykoľvek hovoríte alebo konáte, mali by ste klásť na prvé miesto záujmy Božieho domu. Len tak môžete byť v súlade s Božou vôľou.

Najväčšou chybou ľudí vo viere v Boha je to, že veria len v slovo, ale Boh nie je vôbec prítomný v ich každodennom živote. V skutočnosti všetci ľudia veria v existenciu Boha, no Boh nie je súčasťou ich každodenného života. Ústami vyslovujú veľa modlitieb, ale Boh má v ich srdciach málo miesta, a tak ich skúša znova a znova. Keďže ľudia sú nečistí, Boh nemá inú možnosť, len ich skúšať, aby sa zahanbili a spoznali samých seba uprostred týchto skúšok. Ak by to tak nebolo, ľudstvo by sa zmenilo na potomkov archanjela a čoraz viac sa skazilo. V procese svojej viery v Boha každý človek zavrhne mnohé zo svojich osobných úmyslov a cieľov pod neustálym Božím očisťovaním. Inak by Boh nemal možnosť, ako človeka použiť, ani možnosť, ako v ľuďoch vykonať potrebné dielo. Boh najprv očisťuje ľudí, skrze tento proces môžu spoznať samých seba a tým ich Boh môže zmeniť. Len vtedy do nich Boh vkladá svoj život a len tak sa ich srdcia môžu plne obrátiť k Bohu. Veriť v Boha nie je také jednoduché, ako ľudia hovoria. Z Božieho pohľadu, ak máte iba poznanie, ale nemáte Jeho slovo ako život, a ak sa obmedzujete iba na svoje vlastné poznanie, ale nedokážete praktizovať pravdu ani nežijete slovo Božie, potom dokazujete, že nemáte srdce milujúce Boha a nepatrí Mu. Človek môže spoznať Boha vierou: toto je konečný cieľ a cieľ ľudského úsilia. Musíte vynaložiť úsilie a žiť slová Boha, aby ste ich mohli naplniť vo vašej praxi. Ak máte iba doktrinálne znalosti, potom vaša viera v Boha vyjde nazmar. Iba ak budete praktizovať a žiť Jeho slová, bude vaša viera úplná a v súlade s Božou vôľou. Na tejto ceste môžu ľudia priam chrliť vedomosti, ale v čase smrti majú oči plné sĺz a nenávidia sa za to, že premrhali celý život a dožili sa zrelej staroby zbytočne. Rozumejú iba učeniu, ale nedokážu pravdu uviesť do praxe ani svedčiť o Bohu; namiesto toho behajú sem a tam, zaneprázdnení ako včely, a až na pokraji smrti konečne uvidia, že im chýba pravdivé svedectvo, a že Boha vôbec nepoznajú. A nie je to neskoro? Prečo nevyužijete každý deň a neusilujete sa o pravdu, ktorú milujete? Prečo čakáte na zajtrajšok? Ak v živote netrpíte pre pravdu ani sa ju nesnažíte získať, to naozaj chcete v hodine smrti pociťovať ľútosť? Prečo potom veríte v Boha? V skutočnosti je veľa vecí, v ktorých ľudia, ak vynaložia čo len najmenšiu námahu, môžu pravdu uviesť do praxe a tak uspokojiť Boha. Iba preto, že srdcia ľudí sú vždy posadnuté démonmi, nemôžu ľudia konať v prospech Boha a neustále sa ženú za svojím telom, pričom nakoniec nemajú čo ukázať. Preto sú ľudia neustále sužovaní problémami a ťažkosťami. Nie sú to satanove muky? Nie je to skazenosť tela? Nemali by ste sa pokúšať oklamať Boha zbytočným rečnením. Skôr musíte podniknúť konkrétne kroky. Neklamte sami seba – aký by to malo zmysel? Čo môžete získať tým, že budete žiť pre svoje telo a bojovať o mamon a slávu?