Keď znie Môj hlas a z Mojich očí srší oheň, dohliadam na celú zem a pozorujem celý vesmír. Všetci ľudia sa ku Mne modlia, obracajú svoj zrak nahor ku Mne, úpenlivo Ma prosia, aby som sa už nehneval, a zaprisahávajú sa, že Mi už viac nebudú vzdorovať. Toto však už nie je minulosť, je to súčasnosť. Kto môže odmietnuť Moju vôľu? Určite to nie sú modlitby v ľudských srdciach ani slová v ľudských ústach? Kto dokázal prežiť do súčasnosti inak ako vďaka Mne? Kto prežíva inak než vďaka slovám v Mojich ústach? Na koho nedozerá Moje oko? Na celej zemi vykonávam svoje nové dielo. Kto pred ním kedy dokázal utiecť? Môžu mu uniknúť hory vďaka svojej výške? Môžu ho zastaviť vody svojou rozľahlosťou? Vo svojom pláne som nikdy ľahko nenechal žiadnu vec odísť, a tak sa žiadny človek ani žiadna vec nikdy nevyhli zovretiu Mojich rúk. Moje sväté meno dnes velebia všetci ľudia a na druhej strane sa proti Mne medzi všetkými ľuďmi dvíha vlna protestných slov a šíria sa legendy o Mojom bytí na zemi. Nestrpím, aby Ma ľudia súdili ani aby rozdeľovali Moje telo, a už vôbec nie, aby Ma hanili. Keďže človek Ma nikdy skutočne nepoznal, vždy Mi odporoval a klamal Ma, neopatroval vo svojom srdci Môjho Ducha ani si necenil Moje slová. Človeka za každý jeho skutok a čin a za postoj voči Mne „odmením“ tak, ako mu to prináleží. A tak všetci ľudia konajú, aby dostali svoju odmenu, a ani jeden z nich nikdy nevykonal žiadne dielo, ktorého súčasťou by bolo sebaobetovanie. Ľudia nie sú ochotní priniesť nesebeckú obetu. Namiesto toho sa tešia z odmien, ktoré môžu dostať len tak. Hoci sa Peter predo Mnou zasvätil, nebolo to pre odmenu, ktorú by dostal zajtra, ale pre poznatky dneška. Ľudia so Mnou nikdy skutočne nekomunikovali, ale zas a znova so Mnou zaobchádzali povrchne v domnienke, že takto bez úsilia získajú Môj súhlas. Nazrel som hlboko do ľudského srdca a v jeho najvnútornejších zákutiach som objavil „zlatú baňu“, niečo, o čom zatiaľ ani samotný človek nevie, ja som to však objavil nanovo. Ľudia preto upustia od svojho pokryteckého sebaponižovania, až keď uvidia „hmotné dôkazy“, a s vystretými dlaňami priznajú svoj vlastný nečistý stav. Medzi ľuďmi čaká oveľa viac nových vecí na to, aby som ich „odhalil“ pre radosť ich všetkých. Mám ďaleko od toho, aby som pre ľudskú neschopnosť prestal vykonávať svoje dielo, a orezávam človeka v súlade s Mojím pôvodným plánom. Človek je ako ovocný strom: bez orezávania nezarodí, zostanú z neho len vysušené konáre a opadané listy a na zem nespadne žiadne ovocie.

Ako tak deň za dňom skrášľujem „vnútornú komoru“ svojho kráľovstva, nikto náhle nevtrhne do Mojej „pracovne“, aby Moje dielo prerušil. Všetci ľudia robia všetko pre to, aby so Mnou spolupracovali, v hlbokom strachu z „odmietnutia“ a zo „straty svojho postavenia“, v dôsledku čoho sa vo svojich životoch dostávajú do slepej uličky, kde dokonca môžu spadnúť do „púšte“, ktorú obsadil satan. Človeka pre jeho strach každý deň utešujem, podnecujem ho k láske, a navyše mu počas jeho každodenného života dávam pokyny. Akoby všetci ľudia boli práve narodenými deťmi, ktoré – keď nedostanú mlieko – čoskoro opustia túto zem a nik ich viac neuvidí. Uprostred úpenlivých prosieb človeka prichádzam do jeho sveta a on okamžite žije vo svete svetla a už viac nie je zatvorený v „izbe“, z ktorej sa úpenlivo modlí k nebu. Len čo Ma ľudia uvidia, naliehavo vyslovujú „sťažnosti“ ukryté v ich srdciach, otvárajú predo Mnou svoje ústa, aby prosili o jedlo. Potom sa však ich strach zmierni a znova nadobudnú pokoj. Už odo Mňa nič nepýtajú a upadnú do hlbokého spánku alebo sa, popierajúc Moju existenciu, začnú venovať svojim veciam. Z „opustenia“ zo strany ľudstva je úplne zjavné, ako ľudia, zbavení „citu“, vo vzťahu ku Mne vykonávajú „nestrannú spravodlivosť“. Preto, vidiac človeka z jeho nepeknej stránky, potichu odídem a na jeho naliehavé prosby už viac nadol nezostúpim. Ťažkosti človeka sú každým dňom väčšie bez toho, aby o tom vedel, a tak počas svojej driny, keď zrazu objaví Moju existenciu, odmieta „nie“ ako odpoveď, schmatne Ma za golier a privedie Ma do svojho domu ako hosťa. Môže Mi predložiť vyberané jedlo, ktoré si mám vychutnať, ale ani raz Ma nepovažoval za svojho a namiesto toho sa ku Mne správa ako k hosťovi, aby odo Mňa získal troška pomoci. A tak Mi človek tentokrát bez veľkej slávy predstaví svoju úbohú situáciu v nádeji, že získa Môj „podpis“. Celou silou Ma „schytí“ ako niekto, kto potrebuje pôžičku na svoje podnikanie. V každom jeho geste a pohybe vidím záblesk jeho úmyslu: ako keby si myslel, že neviem čítať myšlienky skryté za výrazom jeho tváre či za jeho slovami alebo ako sa pozrieť hlboko do srdca človeka. A tak sa Mi zverí s každou skúsenosťou, ktorú zažil, bez toho, aby spravil chybu alebo niečo vynechal, a potom Mi predostrie svoje požiadavky. Nenávidím každý ľudský skutok a čin a pohŕdam ním. Medzi ľuďmi nikdy nebol nikto, kto by vykonal dielo, ktoré sa Mi páči. Ako keby si Ma ľudstvo chcelo úmyselne znepriateliť a zámerne privolať Môj hnev: všetci sa predo Mnou predvádzajú a pred Mojím zrakom sa oddávajú svojej vlastnej vôli. Medzi ľuďmi nie je nikto, kto žije pre Mňa, v dôsledku čoho nemá existencia celej ľudskej rasy hodnotu ani zmysel a ľudstvo žije v prázdnote. Napriek tomu sa stále odmieta prebudiť a zotrvávajúc vo svojej márnosti Mi naďalej vzdoruje.

Ľudia Ma počas všetkých tých skúšok, ktorými prešli, ani raz nepotešili. Cieľom ľudstva pre jeho krutú nespravodlivosť nie je svedčiť o Mojom mene. „Ide skôr opačným smerom“ a spolieha sa pritom na Moju podporu. Srdce človeka sa ku Mne neobracia úplne, a tak ho satan ničí, až je samá rana a telo má pokryté špinou. Stále si však neuvedomuje, aký je jeho zjav odpudivý: za Mojím chrbtom po celý čas uctieval satana. Z tohto dôvodu ho nahnevane zhodím do bezodnej jamy a spravím to tak, aby sa už viac nedokázal vyslobodiť. Človek však počas svojho úpenlivého náreku stále odmieta napraviť svoje zmýšľanie, má v úmysle odporovať Mi až do trpkého konca v nádeji, že tým úmyselne vyvolá Môj hnev. Pre to, čo urobil, s ním zaobchádzam ako s hriešnikom, ktorým je, a odopieram Mu teplo svojej náruče. Anjeli Mi od začiatku slúžili a podriaďovali sa Mi bez zmeny a bez prestania, ale človek vždy robil pravý opak, ako keby nepochádzal zo Mňa, ale zrodil sa zo satana. Všetci anjeli nachádzajúci sa na svojich miestach sú Mi úplne oddaní, neovládajú ich sily satana a len vykonávajú svoju povinnosť. Zástupy Mojich synov a Môjho ľudu, ktoré odchovávajú a živia anjeli, sú silné a zdravé, nie je medzi nimi nikto slabý či neduživý. Toto je Moje dielo, Môj zázrak. Keď na počesť založenia Môjho kráľovstva znie z kanóna jedna salva za druhou, anjeli, kráčajúci v rytmickom sprievode, prichádzajú pred Môj stolec, aby sa podriadili Mojej kontrole, pretože v ich srdciach niet nečistoty ani modiel a Mojej kontrole sa nevyhýbajú.

Nebo počas zúriacej víchrice v okamihu zostúpi nadol a svojím tlakom zadusí celé ľudstvo, ktoré Ma tak už nedokáže podľa svojho želania privolať. Celé ľudstvo je zničené a ani o tom nevie. Stromy sa vo vetre hojdajú hore-dole, občas počuť praskanie vetiev a všetky zvädnuté listy odvial vietor. Na zemi je zrazu pusto a bezútešne a ľudia sa silno objímajú, pripravení na pohromu, ktorá nadíde po jeseni a zasiahne ich každú chvíľu. Vtáky na kopcoch lietajú sem a tam, akoby niekomu s plačom zvestovali svoj zármutok. V horských jaskyniach revú levy, čo desí ľudí, ktorí sú zmrznutí na kosť a vlasy im stoja dupkom. Akoby navôkol zavládol zlovestný pocit, predzvesť zániku ľudstva. Všetci ľudia sa potichu modlia k Zvrchovanému v nebi a nechcú sa podrobiť tomu, ako s nimi podľa svojej vôle naložím. Ako však môže zvuk vody tečúcej v malom potôčiku zadržať víchricu? Ako ju môže zrazu zastaviť zvuk vzývajúcich ľudí? Ako môže stíchnuť hromobitie pre plachosť človeka? Človek sa zmieta hore-dole vo vetre. Behá sem a tam, aby sa ukryl pred dažďom. Ľudia sa počas Môjho hnevu chvejú a trasú v obrovskom strachu, že na ich telá položím svoju ruku, akoby som bol hlaveň zbrane neustále namierenej na hruď človeka, a opäť, sťa by bol Mojím nepriateľom, no napriek tomu je Mojím priateľom. Človek nikdy neobjavil, aké s ním mám skutočné úmysly, nikdy neporozumel Mojim pravým cieľom, a tak Ma nevedomky uráža, nevedomky Mi odporuje, a predsa, bez toho, aby to mal v úmysle, videl aj Moju lásku. Človek môže len ťažko vidieť Moju tvár, keď sa hnevám. Som skrytý v čiernych oblakoch svojho hnevu, stojím medzi hromobitím nad celým vesmírom a človeku zosielam svoje milosrdenstvo. Keďže Ma nepozná, nenapomínam ho za to, že neporozumel Môjmu úmyslu. V očiach ľudí z času na čas prejavujem svoj hnev, občas ukazujem svoj úsmev, no ani keď Ma človek vidí, nikdy skutočne nevidel celú Moju povahu a stále nedokáže začuť sladký zvuk poľnice, pretože sa stal príliš necitlivým a nevnímavým. Akoby Môj obraz existoval v spomienkach človeka a Moja podoba v jeho myšlienkach. Na ceste ľudstva do súčasnosti sa však nevyskytol ani jeden človek, ktorý by Ma naozaj videl, pretože ľudský mozog príliš ochudobnel. Človek Ma síce „rozpitval“, no jeho veda je nedostatočne rozvinutá a jeho vedecký výskum doteraz nepriniesol žiadne výsledky. Téma „Môjho obrazu“ tak bola vždy úplne vyprázdnená a nemal ju kto zaplniť. Nikto neprekonal svetový rekord, pretože už len to, že ľudstvo si udržalo svoje miesto v súčasnosti, je neoceniteľnou útechou uprostred veľkého nešťastia.

23. marca 1992