Moje napomínanie patrí všetkým ľuďom, no napriek tomu zároveň zostáva od všetkých ľudí vzdialené. Celý život každého človeka je naplnený láskou a nenávisťou voči Mne a nikto Ma nikdy nepoznal – a tak sa postoj človeka ku Mne mení ako na hojdačke a nedokáže byť normálny. O človeka som sa však vždy staral a vždy som ho chránil a len pre svoju tuposť nedokáže vidieť všetky Moje skutky a rozumieť Mojim horlivým úmyslom. Som Prvým medzi všetkými národmi a Najvyšším medzi všetkými ľuďmi, len Ma človek proste nepozná. Mnoho rokov som žil medzi ľuďmi a zažil som život vo svete človeka, no napriek tomu Ma ignoroval a zaobchádzal so Mnou ako s bytosťou z vesmírneho priestoru. V dôsledku toho so Mnou ľudia pre rozdiely v povahe a jazyku zaobchádzajú ako s cudzincom na ulici. Zdá sa, že aj Môj odev je príliš výstredný a človek sa Ma preto neodváži osloviť. Až vtedy naozaj pociťujem bezútešnosť života medzi ľuďmi a až vtedy skutočne vnímam nespravodlivosť sveta človeka. Prechádzam sa medzi okoloidúcimi a pozorujem všetky ich tváre. Je to akoby žili uprostred choroby, ktorá napĺňa ich tváre melanchóliou, a tiež, akoby žili v napomínaní, ktoré bráni ich oslobodeniu. Človek sám seba obmedzuje a tvári sa skromne. Väčšina ľudí o sebe predo Mnou vytvára falošný dojem, aby som im mohol tlieskať, a väčšina predo Mnou úmyselne pôsobí poľutovaniahodne, aby mohla získať Moju pomoc. Za Mojím chrbtom Mi všetci ľudia lichotia a vzdorujú Mi. Nemám pravdu? Nie je toto stratégia prežitia človeka? Kto Ma kedy žil vo svojom živote? Kto Ma kedy medzi ostatnými chválil? Kto bol kedy zaviazaný pred Duchom? Kto si kedy pred satanom stál pevne za svojím svedectvom o Mne? Kto kedy pridal pravdivosť k „vernosti“ voči Mne? Koho kedy pre Mňa odvrhol veľký červený drak? Ľudia sa spojili so satanom a teraz sa s ním váľajú v blate; sú majstrami v tom, ako Mi vzdorovať, vynálezcami odporu voči Mne a „pokročilými žiakmi“, pokiaľ ide o ich ľahostajné spôsoby zaobchádzania so Mnou. Človek pre svoj vlastný osud hľadá tu a tam po zemi a keď na neho kývnem, naďalej nie je schopný vnímať Moju vzácnosť, pokračuje vo svojej „viere“ v spoliehaní sa na seba a nechce byť pre ostatných „bremenom“. „Snahy“ človeka sú vzácne, no nikdy nikomu nepriniesli najvyššie známky: všetci sa predo Mnou lámu na kusy a mlčky padajú.

Hovorím každý jeden deň a každý deň konám nové veci. Ak človek nevyužije všetku svoju silu, len s problémami začuje Môj hlas a bude pre neho ťažké uvidieť Moju tvár. Milovaní môžu byť úplne v poriadku a Jeho reč môže byť nanajvýš láskavá, človek však nedokáže ľahko zočiť Jeho nádhernú tvár a počuť Jeho hlas. Celé veky nikto nikdy len tak nezočil Moju tvár. Raz som prehovoril k Petrovi a „zjavil sa“ Pavlovi, no nikto iný – s výnimkou Izraelitov – Moju tvár skutočne nevidel. Dnes som osobne prišiel k človeku, aby som s ním žil. Mohlo by sa stať, že sa vám to nezdá zriedkavé a vzácne? Neželáte si čo najlepšie využiť svoj čas? Chcete ho nechať takto plynúť? Mohli by sa v ľudských mysliach zrazu zastaviť ručičky hodín? Alebo by mohol čas plynúť naspäť? Alebo by mohol byť človek znova mladý? Mohol by sa niekedy vrátiť požehnaný život dneška? Človeku za jeho „plytvanie“ primerane „neodmeňujem“. Len vytrvávam vo svojom diele, oddelený od všetkého ostatného, a nezastavím plynutie času, pretože je človek zaneprázdnený alebo počujem jeho nárek. Niekoľko tisícročí nikto nedokázal rozdeliť Moju silu a nikto nedokázal zmariť Môj pôvodný plán. Prekročím priestor, presiahnem veky a pustím sa do jadra svojho celého plánu nad všetkými vecami aj medzi nimi. Ani jeden človek odo Mňa nedokázal získať osobitné zaobchádzanie alebo „odmeny“ z Mojich rúk, aj keď otvárajú svoje ústa a modlia sa za tieto veci a hoci naťahujú svoje dlane, zabúdajú na všetko ostatné a požadujú odo Mňa tieto veci. Ani jeden z týchto ľudí Mnou nikdy nedokázal pohnúť a Môj „nemilosrdný“ hlas všetkých odstrčil. Väčšina ľudí stále verí, že sú „príliš mladí“, a tak čakajú, že im preukážem veľké milosrdenstvo, že s nimi budem po druhý raz súcitný a žiadajú, aby som im dovolil vojsť zadnými dverami. No ako by som mohol náhodne zasahovať do svojho plánu? Mohol by som pre mladosť človeka zastaviť rotujúcu zem, aby na nej mohol žiť o pár rokov dlhšie? Ľudský mozog je taký zložitý, no zdá sa, že sú aj veci, ktoré mu chýbajú. V dôsledku toho sa v ľudskej mysli často zjavujú „skvelé spôsoby“, ako úmyselne narušiť Moje dielo.

Hoci som človeku mnohokrát odpustil jeho hriechy a preukázal mu mimoriadnu láskavosť pre jeho slabosť, mnohokrát som s ním aj primerane zaobchádzal pre jeho nevedomosť. Je to jednoducho tak, že človek nikdy nevedel, ako oceniť Moju dobrotu, až skĺzol do svojej súčasnej situácie: je pokrytý prachom, má roztrhané šatstvo, akoby mu na hlave namiesto vlasov rástla burina, tvár umazaná, nohy obuté v rohovine, vlastnoručne zhotovené topánky a po bokoch mu chatrne ovísajú ruky ako pazúry zdochnutého orla. Keď otvorím oči a pozriem sa, je to akoby práve vyliezol z bezodnej jamy. Nemôžem si pomôcť, musím sa hnevať: k človeku som bol vždy zhovievavý, ako som však mohol dovoliť, aby diabol prichádzal do Môjho svätého kráľovstva a odchádzal z neho, ako sa mu zachce? Ako som mohol dovoliť, aby žobrák jedol zadarmo v Mojom dome? Ako som mohol strpieť nečistého démona ako hosťa vo svojom dome? Človek bol vždy „prísny na seba“ a „mierny k ostatným“, no ku Mne nebol nikdy ani trochu zdvorilý. Keďže som Boh v nebi, zaobchádza so Mnou inak a nikdy ku Mne nemal ani najmenšiu náklonnosť. Akoby boli ľudské oči obzvlášť bystré: len čo Ma zočí, výraz jeho tváre sa okamžite zmení a svojmu chladnému, necitlivému zjavu dodá trocha viac výrazu. Neukladám človeku primerané tresty pre jeho postoj ku Mne, len sa pozerám na oblohu sponad vesmíru a odtiaľ vykonávam svoje dielo na zemi. V spomienkach človeka som nikdy žiadnej osobe neprejavil láskavosť, no tiež som s nikým nezaobchádzal zle. Keďže človek pre Mňa vo svojom srdci nenecháva „voľné miesto“, keď prestanem byť opatrný a prebývam v ňom, nezdvorilo Ma vytlačí a potom sa pomocou príjemných rečí a lichôtok ospravedlňuje a hovorí, že mu toho veľa chýba a nedokáže sa odovzdať pre Moje potešenie. Keď rozpráva, tvár mu často zakrývajú „tmavé chmáry“, ako keby človeka mohla kedykoľvek postihnúť pohroma. Stále Ma však žiada, aby som odišiel a nezvažuje nebezpečenstvá, ktoré sú s tým spojené. Hoci človeku dávam prostredníctvom svojich slov a tepla svojho objatia, tvári sa ako by bol hluchý a Môjmu hlasu nevenuje ani najmenšiu pozornosť. Namiesto toho sa drží za hlavu a rýchlo odchádza. Človeka opúšťam trochu sklamaný, ale aj trochu nahnevaný. Okamžite odchádza v nápore silných vetrov a mocných vĺn. Krátko na to ku Mne prevoláva. Akoby však mohol ovplyvniť pohyb vetra a vĺn? Postupne všetky jeho stopy zmiznú a už ho nemožno nikde nájsť.

Kedysi dávno som sa pozeral na všetky územia sponad vesmíru. Plánoval som na zemi veľkú udalosť: stvorenie ľudstva, ktoré by bolo podľa Môjho srdca, a vybudovanie kráľovstva na zemi podobného tomu v nebi, aby Moja moc vyplnila oblohu a Moja múdrosť sa rozšírila v celom vesmíre. A tak dnes, po tisícoch rokov, pokračujem vo svojom pláne. O Mojom pláne alebo riadení na zemi však nikto nevie a už vôbec nikto nevidí Moje kráľovstvo na zemi. Človek teda naháňa tiene a prichádza predo Mňa v snahe oklamať Ma. Chce zaplatiť „tichú cenu“ za Moje požehnania v nebi. Tým podnieti Môj hnev a Ja mu vynesiem súd. Ani to ho však neprebudí. Ako keby pracoval pod zemou a vôbec si neuvedomoval to, čo je na zemi, pretože nedbá na nič iné, len svoje vlastné vyhliadky. Spomedzi všetkých ľudí som nikdy nevidel nikoho, kto by žil pod Mojím žiarivým svetlom. Žijú vo svete temna a zdá sa, že si na život v tme zvykli. Keď nastane svetlo, zostávajú ďaleko, ako keby ich svetlo vyrušovalo pri práci; v dôsledku toho trochu vyzerajú, že k nemu majú odpor, ako keby svetlo narušilo ich pokoj a oni nedokázali dobre spať. Človek preto nazbiera všetku svoju silu, aby svetlo zahnal preč. Zdá sa, že aj svetlo je nevedomé, a tak človeka prebudí zo spánku. Keď sa zobudí, plný hnevu zatvorí oči. Je so Mnou akosi nespokojný, no Ja vo svojom srdci viem, ako to je. Postupne svetlo zosilňujem, až všetci ľudia začnú v Mojom svetle žiť, onedlho sa s ním skúsene spájajú a všetci si ho navyše aj cenia. V tej chvíli prišlo Moje kráľovstvo k človeku. Všetci ľudia od radosti tancujú a oslavujú, na zemi zrazu všetko jasá a príchod svetla preruší ticho trvajúce niekoľko tisíc rokov…

26. marca 1992