Čas plynie a ani sme sa nenazdali a ocitli sme sa v súčasnosti. Všetci ľudia žijú pod vedením Môjho Ducha v Mojom svetle a nikto už viac nemyslí na minulosť, ani nevenuje pozornosť včerajšku. Kto nikdy nežil a neexistoval v súčasnosti? Kto nestrávil nádherné dni a mesiace v kráľovstve? Kto nežil pod slnkom? Kráľovstvo síce zostúpilo medzi ľudí, nikto však skutočne nezažil jeho vrelosť; človek si ho všíma len zvonka a nechápe jeho podstatu. Kto sa v čase formovania Môjho kráľovstva z neho neteší? Môžu krajiny na zemi naozaj uniknúť? Dokáže veľký červený kráľ vďaka svojej podlosti naozaj uniknúť? Moje správne ustanovenia sú oznamované v celom vesmíre, zavádzajú Moju autoritu medzi všetkými ľuďmi a nadobúdajú účinnosť v celom kozme. Človek to napriek tomu nikdy skutočne nevedel. Keď sú Moje správne ustanovenia zjavené vesmíru, je to zároveň čas, keď sa blíži dokončenie Môjho diela na zemi. Keď vládnem a uplatňujem moc medzi všetkými ľuďmi a keď Ma uznávajú ako jediného samotného Boha, Moje kráľovstvo úplne zostúpi na zem. Dnes všetci ľudia nanovo začínajú novú cestu. Začali nový život, nikto však skutočne nezažil život na zemi podobný nebu. Naozaj žijete v Mojom svetle? Naozaj žijete uprostred Mojich slov? Kto nepomyslí na svoje vlastné vyhliadky? Koho netrápi jeho vlastný osud? Kto sa neborí v mori tiesne? Kto sa nechce vyslobodiť? Sú požehnania kráľovstva poskytované výmenou za ťažkú prácu človeka na zemi? Mohli by byť všetky túžby človeka naplnené, ako si to želá? Raz som človeku ukázal nádherný pohľad na kráľovstvo, on naň však len zízal chamtivými očami a nikto nemal skutočnú snahu do neho vstúpiť. Raz som človeku „oznámil“, aká je skutočná situácia človeka na zemi. On však len počúval a slovám vychádzajúcim z Mojich úst nečelil srdcom; raz som človeku povedal o okolnostiach v nebi, on však Moje slová považoval za krásne rozprávky a to, čo Moje ústa opisovali, v skutočnosti neprijal. Dnes sa medzi ľuďmi mihajú scény kráľovstva, stalo sa však niekedy, aby niekto „prekročil štíty hôr a doliny“, aby ho hľadal? Človek by sa bez Môjho naliehania ešte neprebudil zo svojich snov. Je naozaj taký očarený svojím životom na zemi? Skutočne vo svojom srdci nemá žiadne vysoké normy?

Tí, ktorých som predurčil ako svoj ľud, sa Mi dokážu zasvätiť a žiť so Mnou v harmónii. Sú Mojim očiam vzácni a v Mojom kráľovstve žiaria láskou ku Mne. Kto medzi dnešnými ľuďmi spĺňa takéto podmienky? Kto dokáže uspieť podľa Mojich požiadaviek? Naozaj robia Moje požiadavky človeku ťažkosti? Spôsobujem úmyselne to, že robí chyby? Voči všetkým ľuďom som zhovievavý a zaobchádzam s nimi prednostne. Je to tak však len vo vzťahu k Môjmu ľudu v Číne. Nie žeby som vás podceňoval, ani sa na vás nepozerám podozrievavo, som však voči vám praktický a realistický. Ľudia sa vo svojich životoch nevyhnutne stretávajú s nezdarmi, či už sa to týka ich rodín, alebo širšieho sveta. Kto si však ťažkosti spôsobil vlastnou rukou? Človek nie je schopný Ma spoznať. Pozná trochu Môj vonkajší zjav, no nevie nič o Mojej podstate; nepozná prísady v potrave, ktorú konzumuje. Kto dokáže pozorne vnímať Moje srdce? Kto dokáže v Mojej prítomnosti skutočne porozumieť Mojej vôli? Keď zostúpim na zem, je zahalená temnotou a človek „tvrdo spí“. Prechádzam všetkými miestami a všetko, čo vidím, je roztrhané, zničené a nedá sa na to pozerať. Je to, akoby si človek chcel len užívať a netúži venovať pozornosť „veciam z vonkajšieho sveta“. Bez toho, aby o tom ľudia vedeli, prehľadávam celú zem, nikde však nevidím miesto naplnené životom. Ihneď začnem vyžarovať svetlo a teplo a pozerám sa na zem z tretieho neba. Na krajinu síce dopadá svetlo a šíri sa nad ňou teplo, no zdá sa, že sa tešia len svetlo a teplo. V človeku, ktorý v pohodlí hýri, nič nevzbudili. Pri pohľade na to človeku okamžite udeľujem „palicu“, ktorú som pripravil. Ako palica padá, svetlo a teplo sa postupne rozptyľujú a zem je hneď opustená a tmavá – a človek pre tmu využije príležitosť, aby sa ďalej zabával. Má nejakú hmlistú vedomosť o príchode Mojej palice, no nereaguje a ďalej si užíva svoje „požehnania na zemi“. Na to Moje ústa všetkých ľudí napomenú a ľudia na celom svete budú pribití na kríž hore nohami. Pri Mojom napomínaní človekom otrasie rachot padajúcich pohorí a trhania zeme. Vydesene sa prebudí a otrasený a zhrozený chce utiecť, je však príliš neskoro. Ako padá Moje napomínanie, Moje kráľovstvo zostupuje na zem a všetky krajiny, rozbité na kusy, bez stopy miznú a nič za sebou nezanechajú.

Každý deň sa pozerám na vesmír a každý deň vykonávam medzi ľuďmi svoje nové dielo. Ľudia sa však všetci strácajú vo svojom konaní a nikto nevenuje pozornosť dynamike Môjho diela, ani si nevšíma stav vecí mimo seba. Ľudia akoby žili v novom nebi a na novej zemi, ktoré si sami vytvorili, a nechcú, aby ich niekto vyrušoval. Všetci sa venujú svojim radovánkam a obdivujú sami seba pri svojom „telesnom cvičení“. Naozaj nemám v srdci človeka žiadne miesto? Skutočne nedokážem byť Vládcom ľudského srdca? Vari človeka naozaj opustila jeho duša? Kto kedy starostlivo premýšľal o slovách z Mojich úst? Kto kedy vnímal túžbu Môjho srdca? Naozaj sa ľudského srdca zmocnila nejaká iná vec? Mnohokrát som k človeku prevolával, pociťoval však niekto súcit? Žil niekedy niekto v ľudskej prirodzenosti? Človek môže žiť v tele, je však bez ľudskej prirodzenosti. Narodil sa do kráľovstva zvierat? Alebo sa narodil v nebi a má božskú prirodzenosť? Na človeka kladiem svoje požiadavky, no akoby nerozumel Mojim slovám, akoby som bol neprístupný netvor, ktorý mu je cudzí. Človek Ma toľkokrát sklamal, toľkokrát som sa rozzúril nad jeho úbohým konaním a toľkokrát Mi ukrivdila jeho slabosť. Prečo nedokážem v ľudskom srdci vyvolať duchovné cítenie? Prečo v ňom nedokážem vzbudiť lásku? Prečo so Mnou človek nechce zaobchádzať ako so svojím milovaným? Nie je srdce človeka jeho vlastným srdcom? Začalo v jeho duši prebývať niečo iné? Prečo človek neustále narieka? Prečo je nešťastný? Prečo ignoruje Moju existenciu, keď je smutný? Mohlo by to byť tým, že som ho prebodol? Mohol som ho úmyselne opustiť?

V Mojich očiach je človek vládcom všetkých vecí. Dal som mu pomerne dosť autority a dovolil som mu riadiť všetky veci na zemi – trávu v horách, zvieratá v lesoch a ryby vo vode. No namiesto toho, aby ho to robilo šťastným, trápi ho úzkosť. Celý jeho život pozostáva z múk a zhonu, zo zábavy, ktorá vypĺňa prázdnotu. V celom jeho živote sa nenachádzajú žiadne nové vynálezy a výtvory. Nikto sa nedokáže vyslobodiť z bezobsažného života, nikto nikdy neobjavil život, ktorý by mal zmysel a nikto nezažil skutočný život. Aj keď všetci ľudia súčasnosti žijú pod Mojím žiariacim svetlom, o živote v nebi nevedia nič. Ak k človeku nebudem milosrdný a nezachránim ľudstvo, všetci ľudia prišli márne. Ich život na zemi nemá zmysel a odídu zbytočne bez toho, aby mali byť na čo hrdí. Ľudia zo všetkých náboženstiev, každej oblasti spoločnosti, všetkých národov a každej denominácie poznajú prázdnotu na zemi a všetci Ma hľadajú a očakávajú Môj návrat. Kto Ma však dokáže spoznať, keď prídem? Vytvoril som všetky veci, stvoril som ľudstvo a dnes som zostúpil medzi ľudí. Človek Mi však vracia úder a mstí sa Mi. Nie je dielo, ktoré v človeku konám, pre neho žiadnym prínosom? Skutočne nie som schopný ho uspokojiť? Prečo Ma odmieta? Prečo je voči Mne taký chladný a ľahostajný? Prečo je zem pokrytá mŕtvolami? Je toto naozaj stav sveta, ktorý som pre človeka stvoril? Prečo Mi človek neponúka nič za jedinečné bohatstvo, ktoré som mu dal? Prečo Ma skutočne nemiluje? Prečo predo Mňa nikdy nepríde? Boli všetky Moje slová naozaj zbytočné? Vyparili sa ako teplo z vody? Prečo človek nie je ochotný so Mnou spolupracovať? Je príchod Môjho dňa naozaj okamihom ľudskej smrti? Mohol by som človeka skutočne zničiť v čase, keď vzniká Moje kráľovstvo? Prečo počas celého Môjho plánu riadenia nikto nepochopil Moje úmysly? Prečo človek nenávidí a odmieta výroky z Mojich úst namiesto toho, aby ich s láskou opatroval? Nikoho neodsudzujem, len zapríčiňujem, aby sa všetci ľudia vrátili k pokoju a vykonávali dielo sebareflexie.

27. marca 1992