Medzi ľuďmi som raz zhrnul neposlušnosť a slabosť človeka, a tak som pochopil jeho slabosť a spoznal jeho neposlušnosť. Pred príchodom medzi ľudí som už dávno pochopil radosti a starosti človeka – a vďaka tomu som schopný robiť to, čo človek nemôže, a hovoriť to, čo človek nemôže, a robím to s ľahkosťou. Nie je toto rozdiel medzi Mnou a človekom? A nie je to jasný rozdiel? Mohlo by byť Moje dielo dosiahnuteľné pre ľudí z mäsa a kostí? Mohlo by to byť tak, že som rovnakého druhu ako stvorené bytosti? Ľudia Ma zaradili medzi „podobné pojmy“ – a nie je to preto, lebo Ma nepoznajú? Prečo sa namiesto toho, aby som medzi ľuďmi stúpal do výšin, musím pokoriť? Prečo sa Ma ľudstvo neustále zrieka, prečo nie je schopné hlásať Moje meno? V Mojom srdci je veľký smútok, ale ako by to mohli ľudia vedieť? Ako by to mohli vidieť? Keďže ľudia nikdy nepovažovali to, čo sa Ma týka, za najdôležitejšie v celom svojom živote, zostali omráčení a zmätení, akoby si práve vzali tabletku na spanie; keď ich vyzvem, jednoducho pokračujú v snívaní, a tak si nikto nikdy neuvedomil Moje skutky. Dnes väčšina ľudí ešte stále tvrdo spí. Až keď zaznie hymna kráľovstva, otvoria svoje ospalé oči a v srdci pocítia trochu melanchólie. Keď Moja berla udrie medzi ľudí, stále tomu nevenujú dostatočnú pozornosť, akoby ich osud bol bezcenný ako piesok v mori. Hoci väčšina z nich má isté povedomie, stále nevedia, ako ďaleko sa dostali Moje kroky – ľudia totiž nemajú záujem pochopiť Moje srdce, a tak sa nikdy nedokázali oslobodiť zo satanovho otroctva. Pohybujem sa nad všetkými vecami a žijem medzi všetkými vecami a zároveň zaujímam ústredné miesto v srdciach všetkých ľudí. Z tohto dôvodu sa na Mňa ľudia pozerajú, ako keby som bol odlišný, a veria, že som výnimočný alebo že som nepochopiteľný – a v dôsledku toho je ich dôvera vo Mňa každým dňom silnejšia. Raz som spočíval v treťom nebi, pozorujúc všetkých ľudí a veci vo vesmíre. Keď spím, ľudia zmĺknu, v hlbokom strachu, aby nerušili Môj odpočinok. Keď sa prebudím, okamžite ožijú, akoby robili prácu, ktorá Mi výslovne prináša radosť. Nie je práve toto postoj, aký majú ku Mne ľudia na zemi? Kto z dnešných ľudí vidí Moje Ja v nebi a na zemi ako jedno? Kto si nectí Moje Ja v nebi? A kto nehľadí na Moje Ja na zemi zvrchu? Prečo Ma človek vždy rozdeľuje? Prečo má človek ku Mne vždy dva rôzne postoje? Nie je vtelený Boh na zemi Bohom, ktorý rozkazuje všetkým v nebi? Nie je Moje Ja v nebi teraz na zemi? Prečo Ma ľudia vidia, ale nepoznajú? Prečo je medzi nebom a zemou taká veľká vzdialenosť? Nie sú tieto veci hodné hlbšieho skúmania zo strany človeka?

Keď konám svoje dielo a v čase, keď vyslovujem svoje výroky, ľudia si vždy želajú pridať k nim „príchuť“, akoby ich čuch bol ostrejší ako Môj, akoby dávali prednosť silnej chuti a akoby som nevedel, čo človek potrebuje, a preto ho musím „obťažovať“, aby „doplnil“ Moje dielo. Nesnažím sa zámerne tlmiť pozitívnu náladu ľudí, ale žiadam ich, aby sa očistili na základe toho, že Ma poznajú. Pretože im toho príliš veľa chýba, navrhujem im, aby sa viac usilovali a tak kompenzovali svoje nedostatky, aby uspokojili Moje srdce. Ľudia Ma kedysi poznali vo svojich predstavách, no vôbec si to neuvedomovali, a tak bola ich úcta taká, ako keby piesok pokladali za zlato. Keď som im to pripomenul, zbavili sa toho len čiastočne, ale namiesto toho, aby chýbajúcu časť nahradili vecami zo striebra a zlata, naďalej sa tešili z časti, ktorú majú ešte stále v rukách – a v dôsledku toho sú predo Mnou vždy pokorní a trpezliví; nie sú schopní byť so Mnou v súlade, pretože majú príliš veľa predstáv. Preto som sa rozhodol, že sa zmocním všetkého, čo človek má a čím je, a ďaleko to odhodím, aby všetci mohli žiť so Mnou a už viac neboli mimo Mňa. Práve pre Moje dielo človek nechápe Moju vôľu. Niektorí veria, že po druhý raz ukončím svoje dielo a uvrhnem ich do pekla. Niektorí veria, že si osvojím nový spôsob reči, a väčšina z nich sa chveje od strachu: veľmi sa boja, že ukončím svoje dielo a oni nebudú mať kam ísť, a hlboko sa obávajú toho, že ich opäť opustím. Ľudia vždy používajú staré predstavy na meranie Môjho nového diela. Povedal som, že ľudia nikdy nepochopili metódu, ktorou pracujem – mohli by tentoraz ukázať, čo v nich naozaj je? Nie sú staré predstavy ľudí zbraňami, ktoré narúšajú Moje dielo? Keď hovorím k ľuďom, vždy sa vyhýbajú Môjmu pohľadu, v hlbokom strachu, že na nich spočinie. Preto skláňajú hlavy, akoby odo Mňa prijímali inšpekciu – a nie je to spôsobené ich predstavami? Prečo som sa až dodnes pokoroval, ale nikto si to nikdy nevšimol? Musím sa skláňať pred človekom? Prišiel som z neba na zem, zostúpil som z výšin na tajné miesto, prišiel som medzi ľudí a zjavil som im všetko, čo mám a kým som. Moje slová sú úprimné a vážne, trpezlivé a láskavé – no kto kedy videl, kým som a čo mám? Či som ešte stále človeku skrytý? Prečo je pre Mňa také ťažké stretnúť sa s človekom? Je to preto, lebo ľudia sú príliš zaneprázdnení svojou prácou? Je to preto, lebo zanedbávam svoje povinnosti a ľudia dychtia po úspechu?

V mysliach ľudí je Boh Bohom a nie je ľahké sa s ním spojiť, zatiaľ čo človek je človekom a nemal by sa ľahko stať zhýralým – a predsa sa skutky ľudí nemôžu dostať predo Mňa. Je možné, že Moje požiadavky sú príliš vysoké? Je možné, že človek je príliš slabý? Prečo sa ľudia vždy pozerajú na normy, ktoré vyžadujem, z diaľky? Sú pre človeka naozaj nedosiahnuteľné? Moje požiadavky sú vypočítané na základe ľudskej „konštitúcie“, a preto nikdy nepresiahli duchovné postavenie ľudí – no ľudia aj napriek tomu zostávajú neschopní splniť normy, ktoré vyžadujem. Nespočetnekrát som bol medzi ľuďmi opustený, nespočetnekrát sa na Mňa ľudia pozerali s výsmechom v očiach, akoby Moje telo bolo pokryté tŕním a bolo im odporné, a tak ku Mne ľudia cítia odpor a veria, že som bezcenný. Takto Ma ľudia strkajú sem a tam. Nespočetnekrát si Ma ľudia lacno priniesli domov a nespočetnekrát Ma draho predali, a práve preto som sa ocitol v situácii, v akej som dnes. Ľudia akoby proti Mne intrigovali; väčšina z nich Ma stále chce predať so ziskom stoviek miliónov dolárov, pretože človek si Ma nikdy nevážil. Akoby som sa stal prostredníkom medzi ľuďmi, jadrovou zbraňou, ktorou medzi sebou bojujú, alebo dohodou, ktorú medzi sebou podpísali – a v dôsledku toho som v ľudskom srdci celkovo úplne bez hodnoty, som zbytočný predmet v domácnosti. Ja však preto človeka neodsudzujem; nerobím nič iné, len ho zachraňujem a vždy som s ním súcitil.

Ľudia veria, že sa budem cítiť pokojne, keď ich uvrhnem do pekla, akoby som uzatváral špeciálne obchody s peklom a akoby som bol nejakým oddelením, ktoré sa zameriava na predaj ľudí, akoby som bol špecialistom na podvody s ľuďmi a predal ich za vysokú cenu, keď ich raz mám v rukách. Ľudia to síce nahlas nepovedia, ale v srdci tomu veria. Hoci Ma všetci milujú, robia to tajne. Zaplatil som takú vysokú cenu a vynaložil toľko prostriedkov za tento malý kúsok lásky z ich strany? Ľudia sú podvodníci a Ja vždy hrám úlohu podvedeného. Akoby som bol príliš naivný: keď uvidia toto slabé miesto, klamú ma ďalej. Slová z Mojich úst nemajú ľudí usmrtiť ani im nalepiť náhodné nálepky – sú realitou človeka. Možno niektoré Moje slová „zachádzajú priďaleko“ a v takom prípade môžem ľudí len „prosiť“ o odpustenie; pretože nie som „zbehlý“ v ľudskom jazyku, mnohé z toho, čo hovorím, nie je schopné uspokojiť požiadavky ľudí. Niektoré Moje slová sa možno ľuďom zabodnú priamo do srdca, a tak ich môžem len „prosiť“, aby boli tolerantní; pretože nie som zbehlý vo filozofii ľudského života a nie som vyberavý, pokiaľ ide o spôsob, akým hovorím, mnohé Moje slová môžu v ľuďoch vyvolať rozpaky. Niektoré Moje slová možno prehovárajú ku koreňu ľudskej choroby a odhaľujú ochorenie ľudí, a preto ti radím, aby si užil trochu lieku, ktorý som pre teba pripravil, lebo nemám v úmysle ti ublížiť a tento liek nemá vedľajšie účinky. Možno niektoré Moje slová neznejú „realisticky“, ale „prosím“ ľudí, aby nepanikárili – chýba mi „obratnosť“ v rukách a nohách, takže Moje slová sa ešte musia uskutočniť. Prosím ľudí, aby boli voči Mne „zhovievaví“. Pomôžu ľuďom tieto slová? Dúfam, že ľudia z týchto slov niečo získajú, aby Moje slová neboli vždy márne!

9. apríla 1992