V ľudských srdciach som nikdy nemal miesto. Keď skutočne vyhľadávam ľudí, silne predo Mnou zatvárajú oči a ignorujú Moje činy, akoby bolo všetko, čo robím, pokusom zavďačiť sa im, v dôsledku čoho sú Mojou činnosťou vždy znechutení. Akoby Mi chýbalo sebauvedomenie, akoby som sa pred človekom stále predvádzal, a tak zlostil tých, čo sú „bezúhonní a spravodliví“. Znesiem však aj takéto nepriaznivé podmienky a budem pokračovať vo svojom diele. Hovorím teda, že som ochutnal sladkú, kyslú, horkú aj ostrú chuť ľudskej skúsenosti, pričom prichádzam vo vetre a odchádzam v daždi. Hovorím, že som zakúsil prenasledovanie rodiny, životné vzostupy aj pády a tiež bolesť odlúčenia sa od tela. Keď som však prišiel na zem, namiesto toho, aby Ma ľudia privítali – keďže som pre nich vytrpel útrapy –, „slušne“ odmietli Moje dobré úmysly. Akoby Ma to mohlo netrápiť? Akoby som sa mohol cítiť nedotknutý? Mohol som sa stať telom len preto, aby sa to všetko takto skončilo? Prečo Ma človek nemiluje? Prečo ľudia odplatili Moju lásku nenávisťou? Možno sa očakáva, že budem takto trpieť? Ľudia ronili slzy súcitu pre Moje útrapy na zemi a preklínali nespravodlivosť Môjho nešťastia. Kto však naozaj spoznal Moje srdce? Kto vôbec dokáže vnímať Moje pocity? Človek voči Mne kedysi pociťoval hlbokú náklonnosť a často po Mne túžil vo svojich snoch – ako by však mohli ľudia na zemi pochopiť Moju vôľu v nebi? Aj keď ľudia kedysi vnímali Moje pocity žiaľu, kto už ako spolutrpiaci súcitil s Mojím súžením? Mohlo by svedomie ľudí na zemi pohnúť Mojím užialeným srdcom a zmeniť ho? Nedokážu Mi ľudia na zemi povedať o nevýslovných strastiach vo svojich srdciach? Duchovia a Duch od seba navzájom závisia, no v dôsledku prekážok tela ľudské mozgy „stratili kontrolu“. Kedysi som ľuďom pripomenul, aby predo Mňa predstúpili, ale Moje volania nestačili na to, aby ľudia splnili to, čo som žiadal; len sa zahľadeli na nebesá, s očami naplnenými slzami, akoby znášali nevýslovnú núdzu, akoby im niečo stálo v ceste. Takto spínali ruky, skláňali sa pod nebom a úpenlivo Ma prosili. Keďže som milosrdný, udeľujem im svoje požehnania a v zlomku sekundy prichádza chvíľa Môjho osobného príchodu medzi ľudí – človek však už dávno zabudol na svoju prísahu nebesám. Nie je práve toto vzdorovitosť človeka? Prečo vždy človek trpí „stratou pamäti“? Bodol som ho? Skolil som jeho telo? Hovorím človeku o pocitoch vo svojom srdci; prečo sa Mi stále vyhýba? Akoby sa v spomienkach ľudí niečo stratilo, pričom to nikde nevedia nájsť, ale akoby boli tiež ich spomienky nepresné. Ľudia teda vo svojich životoch stále trpia zábudlivosťou a dni života celého ľudstva sú chaotické. Nik však nerobí nič preto, aby sa to vyriešilo; ľudia po sebe len šliapu a vraždia sa, čo dnes viedlo k stavu katastrofálnej porážky a spôsobilo, že všetko vo vesmíre sa bez akejkoľvek šance na spásu prepadlo do špinavej vody a bahna.

Keď som prišiel medzi všetkých ľudí, práve vtedy Mi začali byť ľudia verní. V tomto čase začal na ľudí klásť svoje vražedné ruky aj veľký červený drak. Prijal som „pozvanie“ a prišiel som medzi ľudí „sadnúť si k slávnostnému stolu“ s „pozývacím listom“ od nich v ruke. Keď Ma uvideli, nevšímali si Ma, pretože som sa neskrášlil a nezaodel do honosných šiat, priniesol som si len svoj „preukaz totožnosti“, aby som mohol sedieť pri stole s človekom. Na tvári som nemal žiadny drahý make-up, nemal som na hlave korunu a obuté som mal len obyčajné podomácky vyrobené topánky. Ľudí najviac sklamalo, že som nemal rúžom namaľované ústa. Navyše som nevyslovoval zdvorilé slová a Môj jazyk nebol ako pero pohotového spisovateľa; každé Moje slovo však preniklo do najhlbších zákutí ľudského srdca, čo trochu umocnilo „priaznivý“ dojem ľudí z Mojich úst. Už vyššie zmienený vzhľad stačil na to, aby Mi ľudia uštedrili „špeciálne zaobchádzanie“, a tak sa ku Mne správali ako k prostému sedliakovi z vidieka, ktorý neoplýva žiadnymi poznatkami o svete ani múdrosťou. No i keď každý odovzdal „peňažné dary“, ľudia Ma stále nevnímali ako počestného, len predo Mňa predstupovali bez úcty, neochotne a popudlivo. Keď som vystrel ruku, okamžite sa začali diviť, pokľakli a vydali zo seba veľké výkriky. Zozbierali všetky Moje „peňažné dary“. Keďže suma bola vysoká, ihneď ma začali považovať za milionára a bez Môjho súhlasu Mi z tela strhli staré šaty a nahradili ich novými – to Mi však šťastie neprinieslo. Keďže som nebol zvyknutý na taký ľahký život a pohŕdal som týmto „prvotriednym“ zaobchádzaním, keďže som vzišiel zo svätého domu a takpovediac som sa narodil do „chudoby“, nebol som privyknutý na luxusný život so služobníctvom okolo seba. Prajem si len to, aby ľudia pochopili pocity v Mojom srdci, aby dokázali strpieť trochu útrap a prijať nepríjemné pravdy z Mojich úst. Keďže som nikdy nevedel hovoriť teoreticky ani používať tajné ľudské spôsoby správania sa v spoločnosti, a tak s ľuďmi nadväzovať kontakt, a keďže nie som schopný prispôsobiť svoje slová výrazu ľudskej tváre či psychológii, ľudia Ma vždy nenávideli, boli presvedčení, že nie som hoden interakcie, a vraveli, že mám nabrúsený jazyk a vždy ľudí raním. Nemám však inú možnosť: kedysi som „študoval“ psychológiu človeka, „napodobňoval som“ ľudskú filozofiu pre svetské záležitosti a chodil som do „jazykovej školy“, aby som sa naučil ľudský jazyk, aby som si osvojil prostriedky, ktorými ľudia hovoria, a rozprával tak, ako to prislúcha im – aj keď som však vynaložil veľké úsilie a navštívil mnohých „odborníkov“, všetko vyšlo nazmar. Nikdy vo Mne nebola žiadna ľudská prirodzenosť. Po celé tie roky nemala Moja snaha vôbec žiadny účinok a nikdy som nemal ani najmenší talent na osvojenie si ľudského jazyka. Ľudské slová o tom, že „tvrdá práca sa vypláva“ sa teda odo Mňa len „odrazili“ a v dôsledku toho sa tieto slová na zemi skončili. Aj keď si to ľudia neuvedomili, Boh z neba vyvrátil tento aforizmus, čím dostatočne potvrdil, že takéto slová sú neobhájiteľné. Preto sa človeku ospravedlňujem, ale nič sa nedá robiť – to mám za to, že som taký „hlúpy“. Nedokážem sa naučiť ľudský jazyk, stať sa zdatným vo filozofii pre svetské záležitosti, stýkať sa s ľuďmi. Ľuďom len radím, aby boli trpezliví, aby potlačili hnev vo svojich srdciach, aby si kvôli Mne neubližovali. Kto nás prinútil, aby sme medzi sebou komunikovali? Kto nás prinútil, aby sme sa v tomto momente stretli? Kto nás prinútil, aby sme zdieľali tie isté ideály?

Moja povaha preniká všetkými Mojimi slovami, no ľudia ju z nich nedokážu pochopiť. V súvislosti s tým, čo hovorím, iba preháňajú – načo je to dobré? Môžu ich ich predstavy o Mne zdokonaliť? Môžu pozemské veci naplniť Moju vôľu? Stále som sa usiloval ľudí naučiť, ako vyslovovať Moje slová, no človek akoby bol neschopný slova, nikdy sa nedokázal naučiť vyslovovať Moje slová podľa Môjho priania. Tieto pohyby úst som ho učil osobne, no i tak to nezvládol. Až následne som prišiel na niečo nové: Ako by mohli pozemskí ľudia vyslovovať nebeské slová? Nie je to proti zákonom prírody? V dôsledku ľudského zanietenia a zvedavosti voči Mne som sa pustil do ďalšej časti diela na človeku. Nikdy som človeka nepotupoval pre jeho nedostatky, skôr ho zabezpečujem v súlade s tým, čo mu chýba. Len vďaka tomu majú zo Mňa ľudia pomerne priaznivý dojem a túto príležitosť využívam na to, aby som ich opätovne zhromaždil, aby si mohli vychutnať ďalšiu časť Môjho bohatstva. V tejto chvíli sú ľudia znova pohrúžení do šťastia, pričom radosť a smiech sa vznášajú okolo pestrofarebných oblakov na nebi. Otváram ľudské srdce a človek okamžite nadobúda novú vitalitu a už sa predo Mnou nechce skrývať, lebo ochutnal sladkú chuť medu, a tak prináša všetky svoje rárohy na výmenu – akoby som sa stal zberným miestom odpadkov alebo strediskom odpadového hospodárstva. Keď si teda ľudia prečítali zverejnené „inzeráty“, predstupujú predo Mňa a nedočkavo sa zúčastňujú, zdá sa totiž, že si myslia, že môžu získať niekoľko „suvenírov“. Všetci Mi teda posielajú „listy“, aby sa mohli zúčastniť udalostí, ktoré som nachystal. V tejto chvíli sa neobávajú strát, pretože „kapitál“ obsiahnutý v týchto aktivitách nie je veľký, a tak sa neboja zariskovať a zúčastniť sa. Ak by vďaka svojej účasti nemohli získať žiadne suveníry, opustili by arénu a žiadali by späť svoje peniaze – a tiež by vypočítali „úrok“, ktorý im dlžím. Práve preto, že dnešné životné štandardy vzrástli a dosiahli „skromnú úroveň prosperity“ a „modernizáciu“, pričom „vyšší úradník“ osobne „navštevuje vidiek“, aby zabezpečil prácu, viera ľudí okamžite niekoľkonásobne vzrástla – a keďže sa ich „stav“ čoraz viac zlepšuje, hľadia na Mňa s obdivom a sú ochotní komunikovať so Mnou, aby si získali Moju dôveru.

11. apríla 1992