Keď sa ľudia zhromažďujú v Mojej blízkosti, Moje srdce oplýva radosťou. Okamžite im udeľujem požehnania v Mojich rukách, aby sa so Mnou schádzali a neboli nepriateľmi, ktorí Ma neposlúchajú, ale priateľmi, ktorí sú so Mnou v súlade. K človeku sa teda správam aj srdečne. V Mojom diele sa človek považuje za člena vysokopostavenej organizácie, takže mu venujem viac pozornosti, pretože bol vždy predmetom Môjho diela. V srdciach ľudí som si vybudoval svoje miesto, aby ich srdcia ku Mne mohli vzhliadať – no i tak stále vôbec netušia, prečo to robím, a len vyčkávajú. Aj keď som si v modlia za veci ľudských srdciach vybudoval svoje miesto, ľudia nechcú, aby som tam prebýval. Namiesto toho čakajú na náhly príchod „Svätého“ do ich sŕdc. Keďže Moja identita je príliš „prízemná“, nezodpovedám ľudským požiadavkám, a preto Ma ľudia odvrhujú. Chcú len také Moje „Ja“, ktoré je vysokopostavené a mocné, no keď som prišiel, takto som sa človeku nezjavil. Preto stále hľadeli do diaľky a čakali na toho, ktorý je v ich srdciach. Keď som pred ľudí predstúpil, pred masami Ma odmietli. Mohol som sa nanajvýš postaviť bokom a čakať na to, ako sa bude so mnou človek „zaoberať“, a sledovať, čo so Mnou – chybným „produktom“ – ľudia napokon urobia. Nepozerám sa na jazvy ľudí, ale na ich nezjazvenú časť – a z toho získavam zadosťučinenie. V ľudských očiach som len „malou hviezdou“, ktorá zostúpila z nebies; som ten najmenší v nebi a Môj dnešný príchod na zem zariadil Boh. Ľudia v dôsledku toho prišli s viacerými výkladmi slov Ja a Boh, pričom sa veľmi báli považovať Boha a Mňa za jedno a to isté. Keďže sa Môj obraz úplne líši od Božieho, všetci ľudia sú presvedčení, že som sluha nepochádzajúci z Božej rodiny, a vravia, že toto nie je obraz Boha. Možno existujú ľudia, čo Boha videli – no v dôsledku Môjho nedostatočného pochopenia na zemi sa Mi Boh nikdy „nezjavil“. Možno mám príliš málo „viery“, a tak Ma ľudia vnímajú ako prízemného. Ľudia sa domnievajú, že ak je niekto naozaj Boh, celkom iste dokonale hovorí ľudským jazykom, pretože Boh je Stvoriteľ. Fakty však hovoria pravý opak: nielenže nie som odborníkom na ľudský jazyk, ale občas sa tiež stane, že nedokážem ani „napraviť“ ľudské „nedostatky“. V dôsledku toho sa cítim trochu „vinný“, pretože nekonám tak, ako ľudia „žiadajú“, len pripravujem materiály a konám podľa toho, čo im „chýba“. Na človeka vôbec nekladiem veľké požiadavky, no ľudia sú presvedčení o opaku. Ich „pokora“ sa tak prejavuje v každom ich kroku. Majú vždy tendenciu kráčať predo Mnou, viesť Ma, pričom sa veľmi obávajú, že sa stratím a zablúdim do prastarých lesov hlboko v horách. V dôsledku toho Ma ľudia vždy viedli vpred, veľmi sa strachujúc, že vkročím do žalára. Z viery ľudí mám pomerne „priaznivý dojem“, pretože pre Mňa „dreli“ bez pomyslenia na jedlo či spánok, a to až do takej miery, že pre prácu pre Mňa v noci i vo dne nespali a dokonca z nej i zošediveli – to stačí ako dôkaz toho, že ich viera naprieč vekmi „prekročila“ vesmíry a „prekonala“ apoštolov a prorokov.

Netlieskam od radosti, keď ľudia preukážu skvelé schopnosti, ani na nich odmerane nehľadím pre ich nedostatky. Robím len to, čo je v Mojich rukách. S nikým špeciálne nezaobchádzam, iba jednoducho konám podľa svojho plánu. Ľudia však nepoznajú Moju vôľu a stále sa modlia za veci odo Mňa, akoby bohatstvo, ktoré som im udelil, nedokázalo naplniť ich požiadavky, akoby dopyt prevyšoval ponuku. V súčasnom veku však všetci ľudia cítia, že existuje „inflácia“ – v dôsledku toho sú ich ruky plné toho, čo som im dal pre radosť. Práve preto sú už zo Mňa otrávení, ich životy sú plné chaosu a netušia, čo majú a čo nemajú jesť. Niektorí dokonca pevne stískajú veci, ktoré som im dal pre radosť, a pozorne ich sledujú. Keďže ľudia kedysi trpeli hladom a nie je pre nich ľahké dostať sa k dnešným pôžitkom, všetci sú „nekonečne vďační“ a ich postoj ku Mne sa do istej miery zmenil. Stále predo Mnou plačú; keďže som im toho toľko dal, stále ma berú za ruku a vydávajú „zvuky vďačnosti“. Pohybujem sa nad vesmírmi a za chôdze pozorujem ľudí v celom vesmíre. Medzi davmi ľudí na zemi som nikdy nenašiel takých, ktorí by boli vhodní pre Moje dielo alebo ktorí by Ma skutočne milovali. Preto v tejto chvíli sklamane vzdychám a ľudia sa okamžite rozchádzajú, už sa nezhromažďujú, veľmi sa totiž boja, že ich „všetkých chytím do jednej siete“. Využívam túto možnosť, aby som prišiel medzi ľudí a konal svoje dielo – náležité dielo – medzi týmito rozídenými ľuďmi, pričom si vyberám tých, ktorí sú vhodní na to, aby som v nich pôsobil. Nechcem ľudí „zadržiavať“ uprostred svojho napomínania, aby nemohli nikdy uniknúť. Jednoducho konám dielo, ktoré musím konať. Prišiel som človeka požiadať o „pomoc“; keďže v Mojom riadení chýbajú ľudské skutky, nie je možné úspešne dokončiť Moje dielo, čo mu bráni v tom, aby účinne napredovalo. Ja len dúfam, že sa ľudia odhodlajú na spoluprácu so Mnou. Nežiadam od nich, aby Mi varili chutné jedlo, ani aby Mi pripravili vhodné miesto, kde by som hlavu zložil, ani aby Mi ušili pekné šaty – tieto veci ma ani trochu nezaujímajú. Vo svojom srdci budem spokojný vtedy, keď ľudia pochopia Moju vôľu a budú so Mnou bok po boku napredovať.

Kto na zemi Ma kedy prijal celým svojím srdcom? Kto Ma kedy miloval celým svojím srdcom? Ľudská láska je vždy skalená; dokonca ani Ja „neviem“, prečo nemôže byť vysušená a neskalená. V človeku sa teda vyskytuje aj veľa „tajomstiev“. Spomedzi stvorených bytostí sa človek považuje za niekoho „zázračného“ a „záhadného“, takže má predo Mnou „spôsobilosť“, akoby Mi bol svojím postavením rovný – na svojom „postavení“ však nevidí nič zvláštne. V tomto prípade nejde o to, že by som ľuďom nedovolil zotrvávať v tomto postavení a vychutnávať si ho, ale chcem, aby mali zmysel pre slušnosť, aby si o sebe príliš nenamýšľali; medzi nebom a zemou existuje určitá vzdialenosť, nehovoriac o vzdialenosti medzi Bohom a človekom. Nie je vzdialenosť medzi Bohom a človekom ešte väčšia? Na zemi som s človekom „na tej istej lodi“ a „spoločne čelíme búrke“. Moja identita Ma neoslobodzuje od prežívania ťažkostí ľudského sveta – a práve preto som sa dostal do tejto dnešnej situácie. Nikdy som nemal na zemi miesto, kde by som mohol pokojne prebývať, preto ľudia vravia: „Syn človeka nikdy nemal kde hlavu zložiť.“ V dôsledku toho pre Mňa ľudia ronili slzy súcitu a odložili Mi niekoľko desiatok jüanov v rámci „fondu pomoci“. Len vďaka tomu mám miesto na odpočinok. Ak by Mi ľudia „nepomohli“, ktovie, kde by som skončil!

Keď sa Moje dielo skončí, od človeka už nebudem žiadať túto „finančnú podporu“; namiesto toho budem plniť svoju vlastnú funkciu a aby mali ľudia radosť, znesiem im všetky „veci Môjho domu“. Dnes každý podstupuje jednu z Mojich skúšok. Keď Moja ruka oficiálne dopadne na človeka, ľudia už ku Mne nebudú vzhliadať s obdivným pohľadom, ale budú ku Mne pristupovať s nenávisťou, pričom práve v tomto okamihu z nich zaraz vyrvem srdcia, aby poslúžili na ukážku. Ľudské srdce skúmam pod „mikroskopom“ – nie je v ňom žiadna pravá láska ku Mne. Ľudia Ma celé roky klamú a podvádzajú – ukazuje sa, že v ich ľavej predsieni aj pravej komore sa nachádza jed nenávisti voči Mne. Potom sa nemožno čudovať, že k nim mám taký postoj. Aj napriek tomu si to stále vôbec neuvedomujú ani nepriznávajú. Keď im ukážem výsledky Môjho bádania, vôbec neprecitnú; akoby toto všetko bolo v ich mysliach záležitosťou minulosti a dnes by sa to už opäť nemalo vyťahovať. Na „laboratórne výsledky“ sa teda ľudia dívajú ľahostajne. Vrátia hárok a svižne odkráčajú preč. Navyše hovoria veci ako: „Tie nie sú dôležité, na moje zdravie nemajú žiaden vplyv.“ Pohŕdavo sa pousmejú a potom sa v ich očiach objaví mierne výhražný pohľad, akoby tým naznačovali, že by som nemal byť taký naivný, že musím byť nedbanlivý. Akoby Moje zjavenie ich vnútorných tajomstiev porušilo ľudské „zákony“, a tak Ma začnú väčšmi nenávidieť. Až vtedy zbadám zdroj ľudskej nenávisti. Je to preto, lebo keď ich sledujem, ich krv prúdi a po prechode tepnami v ich telách vchádza do srdca – práve vtedy „objavujem“ niečo nové. Ľuďom je to však úplne jedno. Sú celkom ľahostajní a vôbec sa nezamýšľajú nad tým, čo získajú či stratia, čo stačí na to, aby sa prejavil ich duch „obetavej“ oddanosti. Vôbec neprihliadajú na stav svojho vlastného zdravia a „náhlia sa“ pre Mňa. Aj na tom sa ukazujú ich „vernosť“ a „chvályhodné“ vlastnosti, preto im ešte raz posielam list „chvály“, aby im to prinieslo radosť. Keď si však tento „list“ prečítajú, okamžite ich pochytí mierna zlosť, pretože Môj tichý list odsúdil všetko, čo robia. Vždy som dozeral na konanie ľudí, no zdá sa, že Moje slová sa im hnusia; keď teda otvorím ústa, zavrú oči a rukami si zakryjú uši. Nevzhliadajú ku Mne s úctou pre Moju lásku, ale vždy Ma neznášali, pretože som poukazoval na ich nedostatky, odkrýval som celý ich majetok, a preto utrpeli straty vo svojom podnikaní a ich živobytie sa vytratilo. Samotná ich nenávisť voči Mne sa preto umocňuje.

14. apríla 1992