V Mojom dome sa kedysi nachádzali tí, ktorí ospevovali Moje sväté meno, ktorí neúnavne konali, aby Moja sláva na zemi naplnila nebesá. Preto som prekypoval radosťou a Moje srdce plesalo – kto by však mohol konať namiesto Mňa a zriekať sa vo dne i v noci spánku? Ľudské odhodlanie predo Mnou Ma teší, no vzdorovitosť človeka vo Mne vyvoláva hnev, a keďže človek nikdy nedokáže splniť svoju povinnosť, žialim nad ním čoraz viac. Prečo sa Mi ľudia nikdy nedokážu oddať? Prečo sa so Mnou stále snažia vyjednávať? Som azda riaditeľom obchodného centra? Čím to je, že bezvýhradne splním to, čo odo Mňa ľudia požadujú, no všetko, o čo požiadam človeka, vyjde nazmar? Mohlo by to byť tým, že nie som zbehlý v obchodných záležitostiach, no človek áno? Prečo Ma ľudia stále klamú peknými rečičkami a lichôtkami? Prečo stále prichádzajú s „darčekmi“ a chcú sa dostať dnu zadným vchodom? Toto som vari naučil človeka? Prečo ľudia robia také veci rýchlo a čisto? Prečo Majú stále pohnútky klamať Ma? Keď som medzi ľuďmi, hľadia na Mňa ako na stvorenú bytosť; keď som v treťom nebi, považujú Ma za Všemohúceho, ktorý všetkému vládne; keď som na nebesách, vidia Ma ako Ducha, ktorý všetko napĺňa. V ľudských srdciach pre Mňa skrátka nie je vhodné miesto. Akoby som bol nepozvaným hosťom, ľudia Ma nenávidia. Keď si kúpim lístok a posadím sa, vyženú Ma so slovami, že tu sedieť nesmiem a že som prišiel na nesprávne miesto. Potom mi neostáva nič iné, než nazlostený odísť. Zaumienim si, že sa už človeku nebudem venovať, pretože ľudia sú príliš obmedzení a chýba im veľkodušnosť. Už nebudem jesť pri rovnakom stole ako oni, už s nimi nebudem na zemi tráviť čas. Keď však prehovorím, ľudia sú udivení; boja sa, že odídem, a preto Ma stále zdržiavajú. Keď vidím ich pretvárku, okamžite sa v hĺbke srdca cítim trochu zronený a osamotený. Ľudia sa boja, že ich opustím, a keď sa naše cesty rozídu, krajinu hneď naplní nárek a tváre ľudí zalejú slzy. Ja im zotriem slzy, ešte raz ich pozdvihnem a oni na Mňa hľadia, akoby Ma ich prosebné oči naliehavo žiadali, aby som neodchádzal, a vďaka ich „úprimnosti“ zostávam s nimi. Kto však dokáže pochopiť bolesť v Mojom srdci? Kto má na pamäti Moje veci, o ktorých nemožno hovoriť? V očiach ľudí akoby som nemal emócie, a preto sme vždy patrili k dvom odlišným druhom. Ako by mohli postrehnúť pocit smútku v Mojom srdci? Ľudia prahnú len po vlastných pôžitkoch a nedbajú na Moju vôľu, pretože až doteraz nepoznali zámer Môjho plánu riadenia, a tak aj dnes potichu prosia – no aký to má úžitok?

Keď žijem medzi ľuďmi, zaberám v ich srdciach určité miesto; keďže som sa zjavil v tele a ľudia žijú v starom tele, vždy so Mnou zaobchádzajú podľa tela. Keďže ľudia vlastnia len telo a okrem neho nemajú nič iné, odovzdali Mi „všetko, čo majú“. A predsa nič nevedia; jednoducho Mi len „ponúkajú svoju oddanosť“. Žnem len bezcenný odpad – ľudia si to však nemyslia. Keď porovnám ich „dary“ s Mojimi vecami, ľudia okamžite spoznajú Moju vzácnosť, a až následne uvidia Moju nezmerateľnosť. Necítim sa pyšný preto, lebo Ma velebia, ale naďalej sa zjavujem človeku, aby Ma všetci ľudia dokonale spoznali. Keď im ukazujem svoju celistvosť, hľadia na Mňa s doširoka otvorenými očami, stoja predo Mnou bez pohnutia ako soľný stĺp. A keď uzriem ich čudáctvo, sotva sa dokážem prestať smiať. Keďže Ma oslovujú, aby odo Mňa všeličo žiadali, dávam im veci z Mojich rúk a oni si ich pridržiavajú na prsiach, strážia si ich ako novorodeniatko, no robia to len chvíľku. Keď zmením prostredie, v ktorom žijú, ihneď odhodia „bábätko“ bokom a bežia preč, s hlavou v dlaniach. V očiach ľudí predstavujem pomoc, ktorá je prítomná vždy a všade; akoby som bol čašníkom, ktorý príde, keď ho privolajú. Ľudia teda ku Mne vždy „vzhliadali“, akoby som mal neobmedzenú moc zápasiť s katastrofami, a tak Ma vždy držali za ruku a viedli Ma na cestách celou krajinou, aby všetci videli, že majú Vládcu, aby sa ich nik neodvážil oklamať. Už dávno som prekukol ľudský fígeľ spočívajúci v tom, že „líška si prisvojí majestát tigra“, pretože všetci si už „založili vlastné podniky“, túžiac po obohatení sa prostredníctvom ľstí. Už dávno som prekukol ich rafinovaný, zlomyseľný plán a ide len o to, že nechcem naštrbiť náš vzťah. Nezvyknem vytvárať problémy z ničoho – nemá to cenu ani význam. Vzhľadom na ľudské slabosti sa podieľam len na nutnom diele; ak by to tak nebolo, premenil by som ich na popol a neumožnil by som im ďalšiu existenciu. No dielo, ktoré konám, má zmysel, a preto človeka nenapomínam mierne. Práve z tohto dôvodu ľudia nikdy neobmedzovali svoje telo. Nedodržiavajú Moju vôľu, no pred Mojou súdnou stolicou sa Mi vždy zaliečali. Ľudia sú takí statoční: keď im hrozia všetky „mučiace nástroje“, ani trochu nezaváhajú. Zoči-voči faktom nedokážu prísť so žiadnymi a akurát Mi tvrdohlavo odporujú. Keď ich poprosím, aby Mi predostreli všetko, čo je špinavé, vždy Mi len ukážu prázdne dlane – ako by to ostatní mohli nepoužiť ako „príklad“? Je to preto, že „viera“ ľudí je taká veľká, až sú „obdivuhodní“.

Začal som uskutočňovať svoje dielo naprieč vesmírom; ľudia vo vesmíre sa náhle prebudia a krúžia okolo jadra, ktorým je Moje dielo, a keď nimi „cestujem“, všetci uniknú satanovmu zajatiu a netrýzni ich satanovo súženie. Príchod Môjho dňa naplnil ľudí šťastím, smútok v ich srdciach sa vytráca, oblaky smútku na oblohe sa menia na kyslík a nechávajú sa unášať vzduchom a v tejto chvíli sa teším, že môžem byť s človekom. Ľudské činy Mi dávajú niečo, čo si môžem vychutnať, a preto sa už viac netrápim. Veci na zemi obdarované životnou silou s príchodom Môjho dňa znovuzískavajú koreň svojej existencie, všetky veci na zemi opäť ožívajú a berú si Ma za základ svojej existencie, pretože len vďaka Mne sa všetky veci rozžiaria životom, ale tiež potichu zaniknú. Všetky veci teda očakávajú príkazy z Mojich úst a teší ich to, čo robím a hovorím. Som Najvyšším spomedzi všetkých vecí – žijem však aj medzi ľuďmi a využívam ľudské skutky ako prejavy Môjho stvorenia neba a zeme. Keď Mi ľudia vzdávajú veľkú chválu, som vyvýšený nad všetko, a tak kvety na zemi pod horúcim slnkom rastú viac do krásy, tráva sa viac zelená a oblaky na oblohe sa zdajú byť modrejšie. Ľudia pre Môj hlas pobehujú sem a tam; tváre ľudí v Mojom kráľovstve sú dnes naplnené radosťou a ich život prekvitá. Konám medzi celým svojím vyvoleným ľudom a nedovolím, aby Moje dielo poškvrnili ľudské predstavy, pretože svoje dielo vykonávam Ja osobne. Keď pracujem, nebesá a zem sa menia a obnovujú i všetko v nich sa mení a obnovuje. Po dokončení Môjho diela je človek úplne obnovený, už nežije v úzkosti z toho, čo žiadam, lebo po celej zemi sa rozliehajú zvuky šťastia a Ja využívam túto príležitosť, aby som ľuďom udelil požehnania, ktoré im dávam. Keď som Kráľom kráľovstva, ľudia sa Ma obávajú, keď som však Kráľom medzi ľuďmi a žijem medzi nimi, nenachádzajú vo Mne potešenie, lebo ich predstavy o Mne sú príliš hrozné a tak hlboko zaryté, že sa dajú len ťažko vymazať. Svoje náležité dielo konám kvôli ľudským prejavom, a keď vystúpim vysoko do nebies a uvalím na človeka svoj hnev, rôzne ľudské názory na Mňa sa okamžite premenia na popol. Prosím ich, aby Mi ešte porozprávali o svojich predstavách o Mne, no oni sú ohromení, akoby nič nemali a boli pokorní. Čím viac žijem v predstavách ľudí, tým viac Ma začínajú milovať, a čím viac žijem mimo ich predstáv, tým viac sa odo Mňa odťahujú a majú na Mňa viac názorov, pretože odkedy som stvoril svet až dodnes žijem v ľudských predstavách. Keď dnes prichádzam medzi ľudí, rozptyľujem všetky ich predstavy a oni preto skrátka zaujímajú odmietavý postoj – Ja mám však v zálohe vhodné metódy na vysporiadanie sa s ich predstavami. Ľudia by nemali byť ustarostení ani znepokojení; zachránim celé ľudstvo svojimi vlastnými metódami a potom Ma budú všetci milovať a budú sa môcť tešiť z Mojich požehnaní.

17. apríla 1992