Raz som pozval človeka ako hosťa do svojho domu, no on v reakcii na Moje volania pobehoval sem a tam – akoby som ho nepozval ako hosťa, ale zaviedol ho na popravisko. Môj dom teda zostal prázdny, lebo človek sa Ma vždy stránil a mal sa predo Mnou na pozore. Z tohto dôvodu som zostal bez prostriedkov na vykonanie časti svojho diela, čo znamená, že som odvolal hostinu, ktorú som preňho pripravil, pretože človek nebol ochotný tešiť sa z nej, a preto som ho k tomu nenútil. Zrazu však človeka prepadol hlad, a tak zaklopal na Moje dvere a požiadal Ma o pomoc – keď som ho videl v takej zúfalej situácii, mohol by som ho vari nezachrániť? Tak mu teda ešte raz pripravujem hostinu, aby si ju mohol vychutnať, a až vtedy pocíti, aký som obdivuhodný, a tak sa na Mňa začne spoliehať. Postupne, vďaka Môjmu postoju k nemu, Ma začne „bezvýhradne“ milovať a už Ma nepodozrieva z toho, že ho pošlem do „krajiny spopolnenia“, pretože to nie je Moja vôľa. A tak sa na Mňa človek skutočne spoľahne až vtedy, keď uvidí Moje srdce, čo značí, aký je „opatrný“. Ja sa však nemám pred človekom na pozore pre jeho lži, ale skôr hýbem ľudskými srdcami svojím vrúcnym objatím. Nie je to práve to, čo v súčasnosti robím? Neprejavuje sa práve toto v ľuďoch v súčasnej etape? Prečo dokážu robiť niečo také? Prečo majú takýto postoj? Je to preto, lebo Ma skutočne poznajú? Je to preto, lebo ku Mne naozaj cítia bezhraničnú lásku? Nikoho nenútim, aby Ma miloval, ľuďom len dávam slobodnú vôľu, aby sa sami rozhodli; nezasahujem do toho ani im nepomáham rozhodovať sa o ich osude. Ľudia predo Mňa predostreli svoje odhodlanie, priniesli ho predo Mňa, aby som ho preskúmal, a keď som otvoril vrece s „ľudským odhodlaním“, uvidel som v ňom veci, ktoré boli síce bez ladu a skladu, ale napriek tomu ich bolo celkom „hojne“. Ľudia sa na Mňa pozreli s doširoka otvorenými očami, v hlbokých obavách, že im vytrhnem ich odhodlanie. Pre ľudskú slabosť som však nevyriekol rozsudok hneď na začiatku a namiesto toho som vrece zavrel a pokračoval v diele, ktoré musím vykonať. Človek však nevstupuje do Môjho vedenia v dôsledku Môjho diela, ale naďalej sa zapodieva tým, či som jeho odhodlanie pochválil. Vykonal som už toľko práce a vyslovil som toľko slov, no človek stále nedokáže pochopiť Moju vôľu, a tak sa Mi z každého jeho zarážajúceho činu točí hlava. Prečo nikdy nedokáže pochopiť Moju vôľu a robí veci bezhlavo, ako sa mu zachce? Utrpel jeho mozog šok? Je možné, že nerozumie slovám, ktoré hovorím? Prečo stále koná s pohľadom upretým pred seba, no nedokáže vytýčiť cestu a ísť príkladom pre ľudí budúcnosti? Išiel niekto príkladom ešte pred Petrom? Neprežil Peter práve pod Mojím vedením? Prečo to dnešní ľudia nedokážu? Prečo nie sú stále schopní uspokojiť Moju vôľu, aj keď mali vzor, ktorý mohli nasledovať? To dokazuje, že človek Mi stále nedôveruje, čo viedlo k dnešnej žalostnej situácii.

Teším sa z pozorovania malých vtáčikov poletujúcich po oblohe. Aj keď Mi nepredostreli svoje odhodlanie a nemajú slová, ktoré by Mi mohli „poskytnúť“, majú pôžitok zo sveta, ktorý som im dal. Človek však toho nie je schopný a jeho tvár je plná melanchólie – je možné, že mu dlhujem nesplatiteľný dlh? Prečo mu po tvári vždy stekajú slzy? Obdivujem ľalie kvitnúce na kopcoch; svahy sú posiate kvetmi a trávami, no ľalie dodávajú lesk Mojej sláve na zemi pred príchodom jari – môže človek dosiahnuť také veci? Mohol by o Mne svedčiť na zemi pred Mojím návratom? Mohol by sa obetovať v záujme Môjho mena v krajine veľkého červeného draka? Moje výroky sú akoby prestúpené požiadavkami voči človeku – v dôsledku týchto požiadaviek Ma neznáša; bojí sa Mojich slov, pretože má príliš slabé telo a v zásade nedokáže dosiahnuť to, čo žiadam. Keď otvorím ústa, vidím, ako ľudia na zemi utekajú všetkými smermi, akoby sa snažili ujsť pred hladomorom. Keď si zakryjem tvár a otočím sa, ľudia ihneď podľahnú panike. Nevedia, čo majú robiť, pretože sa boja Môjho odchodu; v ich predstavách bude deň, keď odídem, dňom, keď z neba zostúpi pohroma, a dňom začiatku ich trestu. Moje konanie však predstavuje pravý opak ľudských predstáv; nikdy som nekonal na základe predstáv ľudí a nikdy som nedovolil, aby ich predstavy boli so Mnou v súlade. Konám práve vtedy, keď je človek obnažený. Inak povedané, Moje činy nemožno merať podľa ľudských predstáv. Od čias stvorenia až dodnes nikto nikdy neobjavil „nový kontinent“ vo veciach, ktoré robím; nikto nikdy nepochopil zákony, podľa ktorých konám, a nikto nikdy neponúkol nové východisko. Ľudia tak dnes nedokážu vstúpiť na správnu cestu – presne to im chýba a tam by mali vstúpiť. Od čias stvorenia až dodnes som sa nikdy nepodujal na taký počin. Len som k svojmu dielu v posledných dňoch pridal niekoľko nových častí. Ľudia však aj za týchto zjavných okolností stále nedokážu pochopiť Moju vôľu – nechýba im práve toto?

Po vstupe do nového diela mám na človeka nové požiadavky. Minulé požiadavky akoby nemali na človeka žiaden účinok, a preto na ne zabúda. Pomocou akých nových prostriedkov konám? Čo od človeka žiadam? Ľudia dokážu sami posúdiť, či bolo ich minulé konanie v súlade s Mojou vôľou a či ich činy boli v medziach toho, čo som žiadal. Netreba, aby som všetko kontroloval jednotlivo; poznajú svoje vlastné duchovné postavenie, takže v mysli majú jasno, kam až môžu vo svojom konaní zájsť. Nemusím im to výslovne hovoriť. Keď prehovorím, niektorí ľudia možno zakopnú; preto som sa vyhýbal vysloveniu tejto časti svojich slov, aby to ľudí neoslabilo. Nemá to väčší prínos pre snahu človeka? Nemá to väčší prínos pre pokrok človeka? Kto by nechcel zabudnúť na svoju minulosť a posunúť sa ďalej? Keďže som „nepozorný“, neviem, či ľudia chápu, že prostriedky, ktorými hovorím, už vstúpili do novej sféry. Navyše, keďže Moje dielo Ma tak veľmi „zamestnáva“, nemal som čas zisťovať, či ľudia chápu tón, ktorým rozprávam. Žiadam teda len to, aby boli ľudia voči Mne chápavejší. Keďže Moje dielo Ma tak veľmi „zamestnáva“, nemôžem osobne navštevovať základne svojho diela, aby som ľudí usmernil, a tak im „málo rozumiem“. Celkovo, bez ohľadu na čokoľvek iné, som teraz začal viesť človeka k tomu, aby formálne vstúpil do nového začiatku a do novej metódy. Vo všetkých Mojich výrokoch si ľudia všimli, že v tom, čo hovorím, je šibalstvo, humor a zvlášť silný posmešný tón. Harmónia medzi Mnou a človekom je teda nevedomky narušená, v dôsledku čoho ľudské tváre zahaľujú husté mračná. Mňa to však neobmedzuje a pokračujem vo svojom diele, pretože všetko, čo hovorím a robím, je nutnou súčasťou Môjho plánu. Všetko, čo vychádza z Mojich úst, človeku pomáha a nič, čo robím, nie je bezvýznamné; všetko, čo robím, je poučné pre všetkých ľudí. Práve pre nedostatky človeka tomu dávam voľný priebeh a rozprávam ďalej. Niektorí ľudia možno zúfalo čakajú, že na nich budem klásť nové požiadavky. Ak je to tak, potom uspokojujem ich potreby. Musím vám však pripomenúť jednu vec: Dúfam, že keď hovorím, ľudia získajú hlbšie pochopenie. Dúfam, že sa stanú bystrejšími, aby mohli z Mojich slov získať viac a splnili tak Moje požiadavky. Predtým sa v cirkvách ľudia zameriavali na to, aby sa nimi zaoberali a zlomili ich. Moje slová sa jedli a pili na základe pochopenia ich cieľov a zdroja – v súčasnosti je to však inak ako v minulosti a ľudia sú úplne neschopní pochopiť zdroj Mojich výrokov, a preto nemajú najmenšiu šancu, že sa nimi budem zaoberať a zlomím ich. Všetku svoju energiu totiž vydali len na jedenie a pitie Mojich slov. Ani za týchto okolností však naďalej nedokážu uspokojiť Moje požiadavky, a preto na nich kladiem nové požiadavky: žiadam, aby spolu so Mnou vstúpili do skúšok, aby vstúpili do napomínania. Dovoľte Mi však pripomenúť vám jednu vec: neznamená to, že človeka vydávam na smrť, ale vyžaduje si to skôr Moje dielo, lebo v súčasnej etape sú Moje slová pre človeka príliš nepochopiteľné a človek so Mnou nedokáže spolupracovať – nedá sa s tým nič robiť! Môžem len docieliť, aby človek vstúpil do novej metódy spolu so Mnou. Čo iné sa dá robiť? Pre ľudské nedostatky musím aj Ja vstúpiť do prúdu, do ktorého vstupuje človek – nie som to vari Ja, kto ľudí zdokonalí? Nie som to azda Ja, kto vymyslel tento plán? Aj keď druhá požiadavka nie je zložitá, voči prvej nie je druhoradá. Moje dielo medzi skupinou ľudí posledných dní je nevídaným počinom. Aby teda Moja sláva mohla naplniť vesmír, všetci ľudia musia pre Mňa vytrpieť posledné ťažkosti. Chápete Moju vôľu? To je posledná požiadavka, ktorú kladiem na človeka. To znamená, že dúfam, že všetci ľudia o Mne pred veľkým červeným drakom podajú silné, zvučné svedectvo, naposledy sa za Mňa obetujú a posledný raz splnia Moje požiadavky. Naozaj to dokážete? V minulosti ste Moje srdce nedokázali uspokojiť – mohli by ste tento vzorec nakoniec prelomiť? Ľuďom dávam príležitosť zamyslieť sa; nechávam ich dôkladne premýšľať, kým mi konečne dajú odpoveď – je to nesprávne? Čakám na odpoveď človeka, čakám na jeho „list s odpoveďou“ – máte vieru, aby ste splnili Moje požiadavky?

20. apríla 1992