Počas nášho posledného stretnutia sme sa v duchovnom spoločenstve zaoberali veľmi dôležitou témou. Pamätáte si, akou? Dovoľte Mi to zopakovať. Témou nášho posledného duchovného spoločenstva bolo: Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh. Je to pre vás dôležitá téma? Ktorá časť je pre vás najdôležitejšia? Božie dielo, Božia povaha, alebo samotný Boh? Čo z toho vás zaujíma najviac? O ktorej časti sa chcete dozvedieť najviac? Viem, že je pre vás ťažké odpovedať na túto otázku, pretože Božia povaha je viditeľná v každom aspekte Jeho diela, Jeho povaha sa zjavuje v Jeho diele vždy a na všetkých miestach a v skutočnosti predstavuje samotného Boha. V celom Božom pláne riadenia sú Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh navzájom neoddeliteľné.

Obsah nášho posledného duchovného spoločenstva o Božom diele pozostával z biblických príbehov o udalostiach, ktoré sa udiali kedysi dávno. Boli to všetko príbehy o človeku a Bohu a opisujú udalosti, ktoré sa prihodili človeku, pričom sa v nich tiež vyskytuje a vyjadruje Boh, takže tieto príbehy majú osobitnú hodnotu a význam pre poznanie Boha. Hneď po stvorení ľudstva sa Boh začal zaoberať človekom, rozprával sa s ním a začal mu vyjadrovať svoju povahu. Inými slovami, od chvíle, keď sa Boh prvýkrát spojil s ľudstvom, začal bez prerušenia zverejňovať človeku svoju podstatu a to, čo má a čím je. Bez ohľadu na to, či to vtedajší alebo dnešní ľudia dokážu vidieť alebo pochopiť, Boh hovorí k človeku a pôsobí medzi ľuďmi, zjavuje svoju povahu a vyjadruje svoju podstatu – to je fakt, ktorý nikto nemôže poprieť. Znamená to tiež, že Božia povaha, Božia podstata a to, čo Boh má a čím je, sa neustále vydáva a zjavuje, keď Boh koná a zaoberá sa človekom. Nikdy pred človekom nič netajil ani neskrýval, namiesto toho zverejňuje a vydáva vlastnú povahu a nič nezatajuje. Boh teda dúfa, že Ho človek môže spoznať a pochopiť Jeho povahu a podstatu. Nechce, aby človek zaobchádzal s Jeho povahou a podstatou ako s večnými tajomstvami, ani nechce, aby ľudstvo považovalo Boha za nevyriešiteľnú hádanku. Iba keď ľudstvo spozná Boha, môže človek spoznať ďalšie smerovanie a prijať Božie vedenie, a iba takéto ľudstvo môže skutočne žiť pod Božou nadvládou a žiť vo svetle, uprostred Božieho požehnania.

Slová a povaha, ktoré Boh vydáva a zjavuje, predstavujú Jeho úmysly a tiež Jeho podstatu. Keď sa Boh zaoberá človekom, bez ohľadu na to, čo hovorí alebo koná, alebo akú povahu zjavuje, a bez ohľadu na to, čo človek vidí z Božej podstaty a z toho, čo Boh má a čím je, všetko to predstavuje Božie úmysly pre človeka. Nezáleží na tom, koľko je človek schopný si uvedomiť, pochopiť alebo porozumieť, všetko predstavuje Božie úmysly – Božie úmysly pre človeka. O tom niet pochýb! Božie úmysly pre ľudstvo predstavujú to, čo Boh od ľudí požaduje, čo od nich vyžaduje, aby robili, ako od nich vyžaduje, aby žili, a ako od nich žiada, aby boli schopní uspokojovať Božie úmysly. Sú tieto veci neoddeliteľné od Božej podstaty? Inými slovami, Boh vydáva svoju povahu a všetko, čo má a čím je, spolu s tým, keď kladie požiadavky na človeka. Nie je v tom žiadna lož, predstieranie, utajovanie ani prikrášľovanie. Prečo však človek nie je schopný poznania a prečo nikdy nedokázal jasne vnímať Božiu povahu? Prečo si človek nikdy neuvedomil Božie úmysly? To, čo Boh zjavil a vydal, je to, čo samotný Boh má a čím je; je to každý útržok a aspekt Jeho pravej povahy – tak prečo to človek nedokáže vidieť? Prečo človek nie je schopný dôkladného poznania? Má to dôležitý dôvod. Aký je teda tento dôvod? Od čias stvorenia človek nikdy nezaobchádzal s Bohom ako s Bohom. V najskorších dobách, bez ohľadu na to, čo Boh vykonal so zreteľom na človeka – človeka, ktorý bol práve stvorený –, človek zaobchádzal s Bohom len ako so spoločníkom, ako s niekým, na koho sa dá spoľahnúť, a človek nemal žiadne poznanie ani pochopenie Boha. To znamená, že človek nevedel, že to, čo vydávala táto Bytosť – Bytosť, na ktorú sa spoliehal a ktorú videl ako svojho spoločníka –, bola podstata Boha ani že táto Bytosť bola tou, ktorá vládne všetkým veciam. Jednoducho povedané, vtedajší ľudia Boha vôbec nespoznali. Nevedeli, že On stvoril nebo, zem a všetko, ani nevedeli, odkiaľ prichádzal a kým bol. Boh vtedy, samozrejme, nepožadoval od človeka, aby Ho poznal alebo pochopil, alebo aby pochopil všetko, čo vykonal, či poznal Jeho úmysly, pretože to boli tie najstaršie časy hneď po stvorení ľudstva. Keď Boh spustil prípravy na dielo Veku zákona, vykonal na človeku isté veci a tiež začal klásť na človeka určité požiadavky, hovoriť mu, ako prinášať obety a uctievať Boha. Až potom človek získal niekoľko jednoduchých predstáv o Bohu a až vtedy spoznal rozdiel medzi človekom a Bohom, a to, že Boh je ten, ktorý stvoril ľudstvo. Keď človek vedel, že Boh je Boh a človek je človek, medzi ním a Bohom sa vytvoril určitý odstup, no Boh napriek tomu nežiadal, aby mal človek o Ňom veľké poznatky alebo hlboké porozumenie. Preto Boh kladie na človeka rôzne požiadavky na základe etáp a okolností svojho diela. Čo v tom vidíte? Aký aspekt Božej povahy vnímate? Je Boh skutočný? Sú Božie požiadavky na človeka primerané? V najstarších časoch po Božom stvorení ľudstva, keď Boh ešte nevykonal dielo podmanenia a zdokonalenia človeka a nepovedal mu veľa slov, žiadal od človeka málo. Bez ohľadu na to, čo človek urobil a ako sa správal – aj keď urobil niektoré veci, ktoré Boha urazili –, Boh mu všetko odpustil a prehliadol. Boh totiž vedel, čo dal človeku a čo je v ňom, a teda poznal úroveň požiadaviek, ktoré by mal na človeka klásť. Hoci úroveň Jeho požiadaviek bola v tom čase veľmi nízka, neznamená to, že Jeho povaha nebola veľká alebo že Jeho múdrosť a všemohúcnosť boli len prázdnymi slovami. Pre človeka existuje len jeden spôsob, ako spoznať Božiu povahu a samotného Boha: nasledovaním krokov Božieho riadenia a spásy ľudstva a prijatím slov, ktoré Boh hovorí ľudstvu. Len čo človek spozná, čo Boh má a čím je, a spozná Božiu povahu, bude naďalej žiadať Boha, aby mu ukázal svoju skutočnú osobu? Nie, človek by nežiadal a ani by sa neodvážil žiadať, pretože keď pochopí Božiu povahu a to, čo Boh má a čím je, človek už uvidí samotného pravého Boha a Jeho skutočnú osobu. To je neodvratný výsledok.

Ako Božie dielo a plán nepretržite napredovali a potom, čo Boh s človekom uzavrel zmluvu dúhy na znamenie, že už nikdy nezničí svet povodňami, mal Boh čoraz naliehavejšiu túžbu získať tých, ktorí by s Ním mohli tvoriť jednu myseľ. Takisto mal stále naliehavejší úmysel získať tých, ktorí boli schopní nasledovať Jeho vôľu na zemi, a navyše získať skupinu ľudí schopných oslobodiť sa od síl temnoty a nebyť v područí satana, skupinu, ktorá by bola schopná podávať o Ňom svedectvo na zemi. Získanie takejto skupiny ľudí bolo dlho Božím želaním a čakal na to od čias stvorenia. Takže bez ohľadu na to, že Boh použil povodne na zničenie sveta, alebo bez ohľadu na Jeho zmluvu s človekom, Božie úmysly, rozpoloženie, plán a nádeje zostali všetky nemenné. Čo chcel vykonať, po čom túžil už dávno pred stvorením, bolo získať takých ľudí, ktorých chcel získať – získať skupinu ľudí schopných pochopiť a spoznať Jeho povahu a pochopiť Jeho úmysly, skupinu, ktorá by Ho dokázala uctievať. Takáto skupina ľudí by bola skutočne schopná o Ňom svedčiť a dá sa povedať, že by sa stali Jeho dôverníkmi.

Poďme dnes pokračovať v hľadaní Božích stôp a nasledujme kroky Jeho diela, aby sme mohli odhaliť Jeho myšlienky a nápady a všetky rôzne detaily, ktoré majú s Bohom niečo spoločné, ktoré boli všetky veľmi dlhý čas „zapečatené“. Skrze tieto veci spoznáme Božiu povahu, pochopíme Božiu podstatu, vpustíme Boha do našich sŕdc a každý z nás sa pomaly priblíži k Bohu, čím sa zmenší naša vzdialenosť od Boha.

Časť z toho, o čom sme naposledy hovorili, sa týkala otázky, prečo Boh uzavrel s človekom zmluvu. Tentoraz budeme v duchovnom spoločenstve hovoriť o nižšie uvedených úryvkoch z Písma. Začnime čítaním z Písma.

A. Abrahám

1. Boh sľúbi, že dá Abrahámovi syna

Gn 17, 15-17 A Boh riekol Abrahámovi: „Pokiaľ ide o tvoju ženu Saraj, nebudeš ju volať Saraj, ale bude sa volať Sára. A požehnám ju a dám ti aj syna z nej. Áno, požehnám ju a bude matkou národov; z nej vyjdú králi národov.“ Vtedy padol Abrahám na tvár, zasmial sa a v duchu si povedal: „Či sa narodí dieťa storočnej žene? Či porodí Sára, ktorá má deväťdesiat rokov?“

Gn 17, 21-22 „Svoju zmluvu však uzavriem s Izákom, ktorého ti Sára porodí v stanovenom čase na budúci rok.“ Potom sa s ním prestal rozprávať a Boh odišiel od Abraháma.

Nikto nemôže zabrániť dielu, ktoré sa Boh rozhodne vykonať

Takže všetci ste si práve vypočuli príbeh o Abrahámovi, však? Bol vyvolený Bohom po potope, ktorá zničila svet, volal sa Abrahám a keď mal sto rokov a jeho manželka Sára deväťdesiat, dostalo sa mu Božieho zasľúbenia. Aký sľub mu dal Boh? Boh sľúbil to, čo je uvedené v Písme: „A požehnám ju a dám ti aj syna z nej.“ Aké bolo pozadie Božieho sľubu, že mu dá syna? V Písme sa uvádza: „Vtedy padol Abrahám na tvár, zasmial sa a v duchu si povedal: ‚Či sa narodí dieťa storočnej žene? Či porodí Sára, ktorá má deväťdesiat rokov?‘“ Inými slovami, tento pár bol príliš starý na to, aby mohol mať deti. A čo urobil Abrahám, keď mu Boh dal sľub? S úsmevom padol na tvár a spýtal sa sám seba: „Či sa narodí dieťa storočnej žene?“ Abrahám sa domnieval, že je to nemožné – čo znamenalo, že veril, že Boží sľub nebol ničím iným než vtipom. Z ľudského hľadiska je to niečo pre človeka nedosiahnuteľné a rovnako nedosiahnuteľné a nemožné aj pre Boha. Pre Abraháma to možno bolo na smiech: „Boh stvoril človeka, ale zdá sa, že si neuvedomuje, že niekto taký starý nie je schopný porodiť dieťa; Boh si myslí, že mi umožní porodiť dieťa, hovorí, že mi dá syna – určite to nie je možné!“ Abrahám padol na tvár, zasmial sa a pomyslel si: „Nemožné – Boh so mnou žartuje, to nemôže byť pravda!“ Nebral Božie slová vážne. Akým človekom bol teda Abrahám v Božích očiach? (Spravodlivým.) Kde bolo uvedené, že bol spravodlivým mužom? Myslíte si, že všetci tí, ktorých Boh povolá, sú spravodliví a dokonalí, že sú to všetci ľudia, ktorí kráčajú s Bohom. Lipnete na učení! Musíte jasne vidieť, že keď Boh niekoho vymedzí, nekoná tak svojvoľne. Boh v tomto prípade nepovedal, že Abrahám bol spravodlivý. Boh si vo svojom srdci vytvára normy na meranie každého človeka. Hoci Boh nepovedal, aký typ človeka bol Abrahám, pokiaľ ide o jeho správanie, akú vieru mal Abrahám v Boha? Bolo to trochu abstraktné? Alebo bola jeho viera veľká? Nie, nebola! Jeho smiech a myšlienky dokazovali, kým bol, takže vaše presvedčenie, že bol spravodlivý, je len výplodom vašej fantázie, je to slepé nasledovanie učenia a nezodpovedný úsudok. Videl Boh Abrahámov smiech a jeho drobné vyjadrenia? Vedel o nich? Boh to vedel. Ale zmenil by Boh to, čo sa rozhodol vykonať? Nie! Keď Boh naplánoval a rozhodol sa, že si toho muža vyberie, naplnilo sa to. Myšlienky človeka a jeho správanie by ani v najmenšom neovplyvnili Boha ani Mu neprekážali; Boh by svojvoľne nezmenil svoj plán ani by ho impulzívne nezmenil či nezavrhol pre správanie človeka, dokonca ani ak by išlo o nevedomé správanie. Čo je teda napísané v Genezis 17, 21-22? „‚Svoju zmluvu však uzavriem s Izákom, ktorého ti Sára porodí v stanovenom čase na budúci rok.‘ Potom sa s ním prestal rozprávať a Boh odišiel od Abraháma.“ Boh nevenoval ani najmenšiu pozornosť tomu, čo si Abrahám myslel alebo povedal. Aký bol dôvod Jeho nevšímavosti? Bolo to preto, lebo v tom čase Boh nežiadal, aby mal človek veľkú vieru alebo aby bol schopný veľkého poznania Boha, či dokonca aby bol schopný pochopiť, čo Boh koná a hovorí. Preto nežiadal, aby človek úplne pochopil Jeho rozhodnutia, dôvody, prečo vybral určitých ľudí, či princípy Jeho činov, pretože duchovné postavenie človeka bolo jednoducho nedostatočné. Boh v tej dobe považoval všetko Abrahámovo konanie a správanie za normálne. Neodsudzoval ani nekarhal, len vyslovil: „Sára ti porodí Izáka v stanovenom čase na budúci rok.“ Keď Boh vyhlásil tieto slová, táto záležitosť sa postupne stala skutočnosťou; v očiach Boha sa už dosiahlo to, čo sa malo uskutočniť podľa Jeho plánu. Po dokončení príslušných príprav Boh odišiel. Čo človek robí alebo si myslí, čo chápe, jeho plány – nič z toho nemá žiadny vzťah k Bohu. Všetko prebieha podľa Božieho plánu, v súlade s časmi a etapami stanovenými Bohom. Taký je princíp Božieho diela. Boh nezasahuje do všetkého, čo si človek myslí alebo vie, ale ani sa nevzdáva svojho plánu či neopúšťa svoje dielo len preto, lebo človek neverí alebo nerozumie. Fakty sa tak uskutočňujú podľa Božieho plánu a myšlienok. Presne to vidíme v Biblii: Boh spôsobil, aby sa Izák narodil v tom čase, ktorý určil. Dokazujú fakty, že správanie a chovanie človeka bránilo Božiemu dielu? Nebránilo to Božiemu dielu! Ovplyvnila malá viera človeka v Boha a jeho predstavy a fantázie o Ňom Božie dielo? Nie, nemalo to žiadny vplyv! Ani v najmenšom! Boží plán riadenia nie je ovplyvnený žiadnym človekom, hmotou ani prostredím. Všetko, čo sa Boh rozhodne urobiť, bude dokončené a uskutočnené včas a podľa Jeho plánu a nikto nemôže zasahovať do Jeho diela. Boh prehliada určité aspekty ľudskej hlúposti a nevedomosti, a dokonca aj určité aspekty ľudského odporu a predstáv voči Nemu a bez ohľadu na to koná skutky, ktoré musí vykonať. To je Božia povaha a je to odraz Jeho všemohúcnosti.

2. Abrahám obetuje Izáka

Gn 22, 2-3 A riekol: „Vezmi svojho syna, jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, o ktorých ti poviem.“ Abrahám vstal skoro ráno, osedlal osla, vzal so sebou dvoch svojich mladíkov a svojho syna Izáka, naštiepal drevo na zápalnú obetu, vstal a šiel na miesto, o ktorom mu povedal Boh.

Gn 22, 9-10 A prišli na miesto, o ktorom mu riekol Boh, a Abrahám tam vytvoril oltár, nazhromaždil drevo, spútal svojho syna Izáka a položil ho na drevo na oltári. Abrahám natiahol ruku a zobral nôž, aby zabil svojho syna.

Dielo Božieho riadenia a spásy ľudstva sa začína Abrahámovou obetou Izáka

Keď dal Boh Abrahámovi syna, naplnili sa slová, ktoré Abrahámovi povedal. To neznamená, že Boží plán sa tu zastavil; naopak, Boží veľkolepý plán riadenia a spásy ľudstva sa práve začal a Jeho požehnanie Abrahámovho syna bolo len predohrou k Jeho celkovému plánu riadenia. Kto v tom momente vedel, že Boží boj so satanom sa v tichosti začal vo chvíli, keď Abrahám obetoval Izáka?

Boha nezaujíma, či je človek hlúpy – žiada len, aby bol pravdivý

Pozrime sa ďalej na to, čo spôsobil Boh Abrahámovi. V Genezis 22, 2 vydal Boh Abrahámovi nasledujúci príkaz: „Vezmi svojho syna, jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, o ktorých ti poviem.“ Boží odkaz bol jasný: hovoril Abrahámovi, aby daroval svojho jediného syna Izáka, ktorého miloval, ako zápalnú obetu. Ak sa na to pozrieme dnes, je Boží príkaz stále v rozpore s ľudskými predstavami? Áno! Všetko, čo Boh vtedy vykonal, je úplne v rozpore s predstavami človeka; je to pre človeka nepochopiteľné. Vo svojich predstavách ľudia veria nasledovnému: keď človek neveril a považoval to za nemožné, Boh mu dal syna, a keď syna získal, Boh ho požiadal, aby svojho syna obetoval. To je úplne neuveriteľné! Čo mal Boh vlastne v úmysle urobiť? Aký bol skutočný Boží úmysel? Dal Abrahámovi syna bezpodmienečne, a predsa žiadal Abraháma, aby priniesol bezpodmienečnú obetu. Bolo to neúmerné? Z pohľadu tretej strany to bolo nielen neúmerné, ale tak trochu to bol aj prípad „bezdôvodného vytvárania problémov“. Samotný Abrahám si však nemyslel, že Boh žiada priveľa. Hoci mal na to niekoľko vlastných drobných názorov a hoci bol voči Bohu trochu podozrievavý, bol stále pripravený priniesť obetu. Čo vidíš v tomto bode ako dôkaz, že bol Abrahám ochotný obetovať svojho syna? O čom sa píše v týchto vetách? V pôvodnom texte sa uvádza toto: „Abrahám vstal skoro ráno, osedlal osla, vzal so sebou dvoch svojich mladíkov a svojho syna Izáka, naštiepal drevo na zápalnú obetu, vstal a šiel na miesto, o ktorom mu povedal Boh.“ (Gn 22, 3) „A prišli na miesto, o ktorom mu riekol Boh, a Abrahám tam vytvoril oltár, nazhromaždil drevo, spútal svojho syna Izáka a položil ho na drevo na oltári. Abrahám natiahol ruku a zobral nôž, aby zabil svojho syna.“ (Gn 22, 9-10) Keď Abrahám natiahol ruku a zobral nôž, aby svojho syna zabil, videl Boh jeho činy? Áno. Celý proces – od začiatku, keď Boh požiadal Abraháma, aby obetoval Izáka, až do chvíle, keď Abrahám skutočne zdvihol nôž, aby zabil svojho syna – ukázal Bohu Abrahámovo srdce a bez ohľadu na jeho predchádzajúcu hlúposť, nevedomosť a nepochopenie Boha bolo jeho srdce v tom čase pre Boha pravdivé a čestné a Abrahám sa skutočne chystal vrátiť Izáka, syna, ktorého mu dal Boh, späť Bohu. Boh v ňom uvidel podriadenosť, presné tú podriadenosť, po ktorej túžil.

Boh koná mnohé veci, ktoré sú pre človeka nepochopiteľné a dokonca neuveriteľné. Keď Boh chce niekoho ovládať, toto ovládanie je často v rozpore s predstavami človeka a je pre neho nepochopiteľné, ale je to práve tento nesúlad a nepochopiteľnosť, ktoré sú Božou skúškou a testom človeka. Abrahám medzitým dokázal preukázať podriadenosť Bohu, čo bolo najzákladnejšou podmienkou jeho schopnosti uspokojiť Božiu požiadavku. Len vtedy, keď sa Abrahám dokázal podriadiť Božiu požiadavku a podujal sa obetovať Izáka, Boh skutočne pocítil istotu a uznanie voči ľudstvu – voči Abrahámovi, ktorého si vyvolil. Až vtedy Boh získal istotu, že táto osoba, ktorú si vybral, bola nenahraditeľným vodcom, ktorý mohol prijať Jeho sľub a Jeho následný plán riadenia. Hoci to bola len skúška a test, Boh sa cítil uspokojený, vnímal ľudskú lásku a cítil sa potešený človekom ako nikdy predtým. Zastavil Boh Abraháma vo chvíli, keď zdvihol nôž, aby zabil Izáka? Boh nedovolil Abrahámovi obetovať Izáka, pretože Boh jednoducho nemal v úmysle vziať Izákovi život. Boh teda zastavil Abraháma práve včas. Abrahámova podriadenosť prešla Božou skúškou. To, čo urobil, bolo dostatočné a Boh už videl výsledok toho, čo zamýšľal urobiť. Bol tento výsledok pre Boha uspokojivý? Dá sa povedať, že tento výsledok bol pre Boha uspokojivý, že to bolo to, čo Boh chcel a túžil vidieť. Je to pravda? Hoci Boh v rôznych súvislostiach používa rozličné spôsoby skúšania každého človeka, v Abrahámovi Boh videl to, čo chcel, videl, že Abrahámovo srdce bolo pravdivé a jeho podriadenosť bezpodmienečná. Bolo to práve táto bezpodmienečnosť, po čom Boh túžil. Ľudia často hovoria: „Už som obetoval toto, už som sa vzdal tamtoho – prečo so mnou Boh stále nie je spokojný? Prečo ma stále vystavuje skúškam? Prečo ma neustále testuje?“ Dokazuje to jeden fakt: Boh nevidel tvoje srdce ani tvoje srdce nezískal. Znamená to, že neuvidel takú úprimnosť, ako keď Abrahám dokázal zdvihnúť nôž, aby zabil svojho syna vlastnou rukou a obetoval ho Bohu. Nevidel tvoju bezpodmienečnú podriadenosť a nepotešil si Ho. Je teda prirodzené, že ťa Boh neustále skúša. Nie je to pravda? Teraz odložíme túto tému stranou. Ďalej si prečítame Boží sľub Abrahámovi.

3. Boží sľub Abrahámovi

Gn 22, 16-18 „Prisahal som na seba,“ riekol Jahve, „lebo si to urobil a neušetril si svojho jediného syna. Požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu, a tvoje potomstvo obsadí bránu svojich nepriateľov. A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme, pretože si poslúchol Môj hlas.“

To je neskrátený príbeh o Božom požehnaní Abraháma. Hoci je stručný, jeho obsah je bohatý: zahŕňa dôvod a pozadie Božieho daru Abrahámovi a to, čo Abrahámovi dal. Je tiež naplnený radosťou a vzrušením, s ktorými Boh vyslovil tieto slová, ako aj naliehavosťou Jeho túžby získať tých, ktorí sú schopní počúvať Jeho slová. Vidíme v tom Božiu opateru a nežnosť voči tým, ktorí poslúchajú Jeho slová a podriaďujú sa Jeho príkazom. Tiež tak vidíme cenu, ktorú platí za získanie ľudí, a opateru a myšlienky, ktoré vkladá do ich získania. Táto pasáž, ktorá obsahuje slová „prisahal som na seba“, nám navyše dáva silný pocit trpkosti a bolesti, ktorú znáša Boh a jedine Boh v zákulisí tohto diela svojho plánu riadenia. Je to pasáž na zamyslenie, ktorá mala osobitný význam pre tých, ktorí prišli potom, a mala na nich ďalekosiahly dosah.

Človek získava Božie požehnania svojou úprimnosťou a podriadenosťou

Bolo požehnanie, ktoré udelil Boh Abrahámovi a o ktorom tu čítame, veľké? Aké veľké bolo? Je tu jedna kľúčová veta: „A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme.“ Táto veta dokazuje, že Abrahám prijal požehnanie, ktoré nebolo dané nikomu, kto prišiel pred ním alebo po ňom. Keď, ako žiadal Boh, Abrahám vrátil Bohu svojho jediného syna – svojho milovaného jediného syna (tu nemôžeme použiť slovo obetoval; mali by sme povedať, že svojho syna vrátil Bohu) –, Boh nielenže nedovolil Abrahámovi obetovať Izáka, ale ho aj požehnal. Akým sľubom požehnal Abraháma? Požehnal ho sľubom, že rozmnoží jeho potomstvo. A ako sa malo rozmnožiť? V Písme je tento záznam: „ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu, a tvoje potomstvo obsadí bránu svojich nepriateľov. A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme.“ V akom kontexte Boh vyslovil tieto slová? Teda ako Abrahám získal Božie požehnania? Dostal ich presne tak, ako hovorí Boh v Písme: „pretože si poslúchol Môj hlas.“ To znamená, že Abrahám sa riadil Božím príkazom, pretože urobil všetko, čo Boh povedal, žiadal a prikázal, bez najmenšej ponosy, a tak mu Boh dal taký sľub. V tomto sľube je jedna kľúčová veta, ktorá sa dotýka vtedajších Božích myšlienok. Vidíte ju? Možno ste nevenovali veľkú pozornosť Božím slovám: „Prisahal som na seba.“ Znamenajú, že keď Boh tieto slová vyslovil, prisahal sám na seba. Na čo ľudia prisahajú, keď skladajú prísahu? Prisahajú na nebo, čo znamená, že skladajú prísahu Bohu a prisahajú na Boha. Ľudia možno veľmi nerozumejú, čo znamená, že Boh prisahal sám na seba, ale dokážete to pochopiť, keď vám poskytnem správne vysvetlenie. Keď sa Boh stretol s mužom, ktorý počul len Jeho slová, ale nerozumel Jeho srdcu, cítil sa znovu osamelý a stratený. V zúfalstve – a dá sa povedať, že podvedome – urobil Boh niečo veľmi prirodzené: položil ruku na svoje srdce a obrátil sa sám na seba, keď udeľoval tento sľub Abrahámovi, a tento muž počul Boha povedať: „Prisahal som na seba.“ Skrze Božie činy môžeš myslieť na seba. Keď si položíš ruku na srdce a rozprávaš sa sám so sebou, máš jasnú predstavu o tom, čo hovoríš? Je tvoj postoj úprimný? Hovoríš otvorene, zo srdca? Vidíme tu teda, že keď Boh hovoril s Abrahámom, bol vážny a úprimný. Keď Boh hovoril k Abrahámovi a žehnal mu, zároveň hovoril aj sám k sebe. Hovoril si: Požehnám Abraháma a rozmnožím jeho potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu, pretože poslúchol Moje slová a on je ten, ktorého som si vyvolil. Keď Boh povedal: „Prisahal som na seba“, rozhodol, že v Abrahámovi vytvorí vyvolený ľud Izraela a povedie tento ľud vpred spolu so svojím dielom. To znamená, že Boh by nechal Abrahámových potomkov niesť dielo Božieho riadenia, a Božie dielo a to, čo Boh vyjadril, by sa začalo Abrahámom a pokračovalo Abrahámovými potomkami, čím by sa naplnilo Božie želanie spasiť človeka. Čo poviete, nie je to požehnaná vec? Pre človeka neexistuje väčšie požehnanie ako toto; dá sa povedať, že je to tá najpožehnanejšia vec. Požehnanie, ktoré Abrahám získal, nepredstavovalo rozmnoženie jeho potomstva, ale dosiahnutie Božieho riadenia, Jeho poverenia a Jeho diela v Abrahámových potomkoch. To znamená, že požehnania, ktoré Abrahám získal, neboli dočasné, ale pokračovali spolu s napredovaním Božieho plánu riadenia. Keď Boh prehovoril, keď Boh prisahal na seba, už urobil rozhodnutie. Bol proces tohto rozhodnutia pravdivý? Bolo to skutočné? Boh sa rozhodol, že od toho okamihu bude Jeho úsilie, cena, ktorú zaplatil, to, čo má a čím je, Jeho všetko, a dokonca aj Jeho život, dané Abrahámovi a jeho potomkom. Boh sa tiež rozhodol, že počnúc touto skupinou ľudí prejaví svoje skutky a umožní človeku vidieť Jeho múdrosť, autoritu a moc.

Nemenným Božím úmyslom je získať tých, ktorí poznajú Boha a sú schopní o Ňom svedčiť

V rovnakom čase, keď Boh prehovoril k sebe, hovoril aj k Abrahámovi, ale okrem toho, že si vypočul požehnania, ktoré mu Boh dal, dokázal Abrahám v tej chvíli pochopiť skutočné Božie úmysly vo všetkých Jeho slovách? Nie, nedokázal! Takže v tej chvíli, keď Boh prisahal na seba, Jeho srdce bolo stále osamelé a smutné. Naďalej neexistoval jediný človek, ktorý by bol schopný pochopiť alebo porozumieť, čo Boh zamýšľal a plánoval. V tom okamihu s Ním nikto – vrátane Abraháma – nedokázal dôverne hovoriť, a už vôbec s Ním nikto nedokázal spolupracovať pri vykonávaní diela, ktoré musel vykonať. Na povrchu Boh získal Abraháma, niekoho, kto dokázal poslúchať Jeho slová. No v skutočnosti nemal tento človek o Bohu takmer žiadne poznatky. Aj keď Boh požehnal Abraháma, Božie srdce stále nebolo uspokojené. Čo znamená, že Boh nebol uspokojený? Znamená to, že Jeho riadenie sa len začalo, že ľudia, ktorých chcel získať, ľudia, ktorých túžil vidieť, ľudia, ktorých miloval, boli od Neho stále vzdialení; potreboval čas, potreboval počkať, potreboval byť trpezlivý. Lebo vtedy okrem samotného Boha nebolo nikoho, kto by vedel, čo potrebuje, čo chce získať alebo po čom túži. Takže v tom istom čase, keď sa Boh cítil veľmi vzrušený, cítil zároveň na srdci ťažobu. Napriek tomu nezastavil svoje kroky a pokračoval v plánovaní ďalšieho kroku toho, čo musí urobiť.

Čo vidíte v Božom sľube Abrahámovi? Boh udelil Abrahámovi veľké požehnania jednoducho preto, lebo poslúchol Božie slová. Aj keď sa to na prvý pohľad zdá normálne a samozrejmé, vidíme v tom Božie srdce: Boh si obzvlášť cení ľudskú podriadenosť voči Nemu a váži si ľudské pochopenie a úprimnosť voči Nemu. Ako veľmi si Boh váži túto úprimnosť? Možno nechápete, ako veľmi si to váži, a možno si to ani nikto neuvedomuje. Boh dal Abrahámovi syna, a keď tento syn vyrástol, Boh požiadal Abraháma, aby Mu svojho syna obetoval. Abrahám do písmena splnil Boží príkaz, poslúchol Božie slovo a jeho úprimnosť pohla Bohom tak, že to ocenil. Do akej miery to Boh ocenil? A prečo to ocenil? V čase, keď nikto nechápal Božie slová ani nerozumel Jeho srdcu, Abrahám urobil niečo, čo otriaslo nebom a rozochvelo zem, a to spôsobilo, že Boh pocítil bezprecedentný pocit uspokojenia a mal radosť, že získal niekoho, kto bol schopný podriadiť sa Jeho slovám. Toto uspokojenie a radosť pochádzali od stvorenej bytosti, ktoré Boh vytvoril vlastnou rukou, a bola to prvá „obeta“, ktorú človek priniesol Bohu a ktorú si Boh najviac cenil od stvorenia človeka. Boh dlho čakal na túto obetu a považoval ju za prvý najdôležitejší dar od človeka, ktorého stvoril. Ukázala Bohu prvé ovocie Jeho úsilia a cenu, ktorú zaplatil, a umožnila Mu uzrieť v ľudstve nádej. Potom Boh ešte väčšmi zatúžil po skupine takýchto ľudí, aby Mu robili spoločnosť, zaobchádzali s Ním s úprimnosťou a aby sa o neho úprimne starali. Boh dokonca dúfal, že Abrahám bude žiť ďalej, pretože si želal, aby Ho sprevádzalo také srdce, aké má Abrahám, a aby bol s Ním, keď bude pokračovať vo svojom riadení. Bez ohľadu na to, čo Boh chcel, bolo to len želanie, len myšlienka – pretože Abrahám bol len človekom, ktorý bol schopný podriadiť sa Mu a nemal najmenšie pochopenie ani poznanie Boha. Abrahám zďaleka nedosahoval normy Božích požiadaviek na človeka, ktorými sú: poznanie Boha, schopnosť svedčiť o Bohu a byť s Bohom jedna myseľ. Abrahám teda nemohol s Bohom držať krok. V Abrahámovom obetovaní Izáka uvidel Boh jeho úprimnosť a podriadenosť a videl, že odolal Božej skúške. Aj keď Boh prijal jeho úprimnosť a podriadenosť, stále nebol hoden stať sa Božím dôverníkom, stať sa niekým, kto pozná a chápe Boha, a niekým, kto je schopný poznať Božiu povahu; ani zďaleka nebol s Bohom jednej mysle a nenasledoval Božiu vôľu. Boh preto vo svojom srdci stále zostával osamelý a znepokojený. Čím osamelejším a znepokojenejším sa Boh stával, tým viac potreboval čo najskôr pokračovať vo svojom riadení a byť schopný vybrať a získať skupinu ľudí, aby čo najskôr splnili Jeho plán riadenia a dosiahli Jeho vôľu. Bol to dychtivý Boží úmysel a nezmenil sa od samého začiatku až dodnes. Odkedy Boh na počiatku stvoril človeka, túži po skupine premožiteľov, skupine, ktorá s Ním bude kráčať a dokáže si uvedomiť, spoznať a pochopiť Jeho povahu. Tento Boží úmysel sa nikdy nezmenil. Bez ohľadu na to, ako dlho ešte musí čakať, aká ťažká môže byť cesta vpred a aké vzdialené môžu byť ciele, po ktorých túži, Boh nikdy nezmenil svoje očakávania od človeka ani sa ich nevzdal. Teraz, keď som to vyslovil, uvedomujete si niečo z Božieho úmyslu? Možno to, čo ste si uvedomili, nie je veľmi hlboké – ale postupne to príde!

Počas toho istého obdobia, v ktorom žil Abrahám, Boh zničil mesto. To mesto sa volalo Sodoma. Mnohí ľudia určite poznajú príbeh Sodomy, no nikto nepozná Božie myšlienky, ktoré Ho priviedli k zničeniu mesta.

Dnes sa teda prostredníctvom nižšie uvedených rozhovorov medzi Bohom a Abrahámom dozvieme o Jeho vtedajších myšlienkach a zároveň spoznáme Jeho povahu. Prečítajme si nasledujúce pasáže z Písma.

B. Boh musí zničiť Sodomu

Gn 18, 26 A Jahve riekol: „Ak nájdem v Sodome päťdesiat spravodlivých, ušetrím celé mesto kvôli nim.“

Gn 18, 29 On Mu ešte raz povedal: „Možno, že sa ich tam nájde štyridsať.“ On však odpovedal: „Neurobím to.“

Gn 18, 30 On Mu povedal: „Možno, že sa tam nájde tridsať.“ On odpovedal: „Neurobím to.“

Gn 18, 31 A on povedal: „Možno, že sa ich tam nájde dvadsať.“ A On odpovedal: „Nezničím ho.“

Gn 18, 32 A on povedal: „Možno, že sa ich tam nájde desať.“ A On odpovedal: „Nezničím ho.“

To je niekoľko úryvkov, ktoré som vybral z Biblie. Nie sú to úplné, originálne verzie. Ak si ich chcete prečítať, môžete si ich sami vyhľadať v Biblii. Aby som ušetril čas, vynechal som časť pôvodného obsahu. Vybral som len niekoľko kľúčových pasáží a viet, pričom som vynechal niekoľko viet, ktoré dnes nemajú žiadny vplyv na naše duchovné spoločenstvo. Vo všetkých pasážach a v celom obsahu, o ktorom sa v duchovnom spoločenstve rozprávame, sa nezameriavame na detaily príbehov a správanie človeka v príbehoch; namiesto toho hovoríme len o tom, aké boli v tom čase Božie myšlienky a nápady. V Božích myšlienkach a nápadoch uvidíme Božiu povahu a vo všetkom, čo Boh vykonal, uvidíme pravého samotného Boha – tak dosiahneme náš cieľ.

Boh sa stará len o tých, ktorí dokážu poslúchať Jeho slová a nasledovať Jeho príkazy

Vyššie uvedené pasáže obsahujú niekoľko kľúčových slov: čísla. Jahve najskôr povedal, že ak nájde v meste päťdesiat spravodlivých, ušetrí celé miesto, čo znamená, že mesto nezničí. Bolo teda v Sodome päťdesiat spravodlivých? Nebolo. Čo povedal Abrahám Bohu krátko nato? Povedal: „Možno, že sa ich tam nájde štyridsať?“ A Boh odpovedal: „Neurobím to.“ Potom Abrahám povedal: „Možno, že sa ich tam nájde tridsať?“ A Boh odpovedal: „Neurobím to.“ „A možno dvadsať?“ „Neurobím to.“ „Desať?“ „Neurobím to.“ Bolo nakoniec v meste desať spravodlivých? Nebolo ich desať, ale jeden tam bol. A kto to bol? Bol to Lót. V tom čase žil v Sodome len jeden spravodlivý človek, ale bol Boh veľmi prísny alebo náročný, pokiaľ išlo o toto číslo? Nie, nebol! A tak, keď sa človek stále pýtal: „A čo štyridsať?“ „A čo tridsať?“, až kým sa nedostal k: „A čo tak desať?“ Boh povedal: „Aj keby ich bolo len desať, nezničil by som mesto; ušetril by som ho a odpustil by som nielen týmto desiatim, ale aj ostatným ľuďom.“ Keby ich bolo len desať, už to by bolo dosť poľutovaniahodné, ale ukázalo sa, že v Sodome v skutočnosti nebolo ani toľko spravodlivých ľudí. Vidíte teda, že v Božích očiach bolo v obyvateľoch mesta toľko hriechu a zla, že Boh nemal inú možnosť, ako ich zničiť. Čo Boh myslel tým, keď povedal, že mesto nezničí, ak tam bude päťdesiat spravodlivých? Tieto čísla neboli pre Boha dôležité. Dôležité bolo, či v meste žili, alebo nežili spravodliví ľudia, ktorých chcel. Keby mesto malo len jedného spravodlivého človeka, Boh by nedovolil, aby sa mu ublížilo pre Jeho zámer zničiť mesto. Znamená to, že bez ohľadu na to, či sa Boh chystal zničiť mesto a koľko spravodlivých v ňom bolo, pre Boha bolo toto hriešne mesto prekliate a ohavné a malo byť zničené, malo zmiznúť z Božích očí, zatiaľ čo spravodliví mali zostať. Bez ohľadu na dobu a štádium vývoja ľudstva zostáva Boží postoj nemenný: nenávidí zlo a stará sa o tých, ktorí sú v Jeho očiach spravodliví. Tento jasný Boží postoj je tiež pravým zjavením Božej podstaty. Keďže v meste bol len jeden spravodlivý človek, Boh už viac neváhal. Konečným výsledkom bolo, že Sodoma bola nevyhnutne zničená. Čo v tom vidíte? V tej dobe by Boh nezničil mesto, ak by v ňom bolo päťdesiat spravodlivých ani ak by ich bolo len desať, čo znamená, že Boh by sa rozhodol odpustiť a byť tolerantný voči ľudstvu alebo by vykonal dielo vedenia kvôli niekoľkým ľuďom, ktorí sa Ho dokázali báť a ctiť si Ho. Boh pripisuje veľký význam spravodlivým skutkom človeka, tým, ktorí Ho dokážu uctievať, a tým, ktorí sú schopní pred Ním konať dobré skutky.

Od najstarších čias až podnes, dočítali ste sa niekedy v Biblii o tom, ako Boh komunikuje pravdu alebo rozpráva niekomu o Božej ceste? Nie, nikdy. Božie slová adresované človeku, o ktorých čítame, hovorili ľuďom len o tom, čo majú robiť. Niektorí išli a urobili to, niektorí nie; niektorí uverili a niektorí nie. To bolo všetko. Spravodliví tej doby – tí, ktorí boli spravodliví v Božích očiach – boli len tí, ktorí dokázali počúvať Božie slová a nasledovať Jeho príkazy. Boli to služobníci, ktorí vykonávali Božie slová medzi ľuďmi. Mohli by sa takíto ľudia nazývať tými, ktorí poznajú Boha? Mohli by sa nazývať ľuďmi, ktorých zdokonalil Boh? Nie, nemohli. Bez ohľadu na ich počet, boli títo spravodliví ľudia v Božích očiach hodní nazývať sa Božími dôverníkmi? Mohli by sa nazývať Božími svedkami? Určite nie! Určite neboli hodní nazývať sa Božími dôverníkmi ani svedkami. Ako teda Boh nazýval takýchto ľudí? V Starej zmluve Biblie je mnoho príkladov, keď ich Boh nazýva označením Môj služobník. To znamená, že v tom čase boli títo spravodliví ľudia v Božích očiach Božími služobníkmi, boli to ľudia, ktorí Mu slúžili na zemi. A ako Boh vymyslel toto pomenovanie? Prečo ich tak nazval? Má Boh vo svojom srdci normy pre pomenovania ľudí? Určite áno. Boh má určité normy bez ohľadu na to, či ľudí nazýva spravodlivými, dokonalými, bezúhonnými, alebo služobníkmi. Keď niekoho nazve svojím služobníkom, pevne verí, že tento človek je schopný prijímať Jeho poslov, plniť Jeho príkazy a dokáže vykonávať to, čo mu poslovia prikážu. Čo tento človek vykonáva? Vykonáva to, čo Boh mu prikazuje, aby robil a vykonal na zemi. Dalo by sa to, čo vtedy Boh od človeka žiadal, aby robil a vykonával na zemi, nazvať Božou cestou? Nie, nedalo. Pretože v tom čase Boh žiadal len to, aby človek urobil niekoľko jednoduchých vecí; vyslovil niekoľko jednoduchých príkazov a človeku povedal, aby robil len to alebo ono a nič viac. Boh konal podľa svojho plánu. Pretože mnohé podmienky v tom čase ešte neexistovali, čas ešte nedozrel a pre ľudstvo bolo ťažké niesť Božiu cestu, preto Božia cesta ešte nezačala vychádzať z Božieho srdca. Boh videl spravodlivých ľudí, o ktorých hovoril a ktorých tu vidíme – či už tridsiatich alebo dvadsiatich –, ako svojich služobníkov. Keď Boží poslovia prišli k týmto služobníkom, tí ich prijali, nasledovali ich príkazy a konali podľa ich slov. Presne to by mali urobiť a dosiahnuť tí, ktorí boli služobníkmi v Božích očiach. Boh je uvážlivý, keď ľuďom dáva pomenovania. Svojimi služobníkmi ich nenazval preto, lebo boli takí, akí ste teraz vy – nie preto, lebo si vypočuli mnoho kázní, vedeli, čo Boh robí, pochopili veľa z Božej vôle a rozumeli Jeho plánu riadenia –, ale preto, že boli vo svojej ľudskej prirodzenosti čestní a schopní vyhovieť Božím slovám. Keď im Boh rozkázal, boli schopní odložiť stranou to, čo práve robili, a vykonali to, čo im Boh prikázal. Takže pre Boha je ďalšou významovou úrovňou v oslovení služobník to, že spolupracoval s Jeho dielom na zemi, a hoci nebol Božím poslom, bol vykonávateľom a realizátorom Božích slov na zemi. Vidíte teda, že títo služobníci alebo spravodliví ľudia mali v Božom srdci veľkú váhu. Dielo, ktoré mal Boh začať na zemi, nebolo možné vykonať bez ľudí, ktorí by s Ním spolupracovali, a rolu, ktorú prevzali Boží služobníci, nedokázali nahradiť Boží poslovia. Každá úloha, ktorú Boh prikázal týmto služobníkom, bola pre Neho veľmi dôležitá, a preto ich nemohol stratiť. Bez spolupráce týchto služobníkov s Bohom by Jeho dielo medzi ľuďmi ustalo, v dôsledku čoho by Boží plán riadenia a Božie nádeje prišli nazmar.

Boh je nesmierne milosrdný voči tým, na ktorých Mu záleží, a hlboko hnevlivý voči tým, ktorých nenávidí a zavrhuje

Bolo podľa biblických záznamov v Sodome desať Božích služobníkov? Nie, nebolo! Bolo mesto hodné toho, aby ho Boh ušetril? Iba jediná osoba v meste – Lót – prijala Božích poslov. Z týchto slov vyplýva, že v meste žil len jeden Boží služobník, a preto Boh nemal inú možnosť, než zachrániť Lóta a Sodomu zničiť. Vyššie citované rozhovory medzi Abrahámom a Bohom sa môžu zdať jednoduché, avšak objasňujú niečo veľmi hlboké: existujú princípy Božích činov a pred prijatím rozhodnutia strávi Boh dlhý čas pozorovaním a uvažovaním; rozhodne neurobí žiadne rozhodnutia ani žiadne závery skôr, než nastane ten správny čas. Rozhovory medzi Abrahámom a Bohom nám ukazujú, že Božie rozhodnutie zničiť Sodomu nebolo ani v najmenšom nesprávne, pretože Boh už vedel, že v meste nebolo štyridsať spravodlivých ani tridsať spravodlivých, ani dvadsať. Nebolo ich tam ani desať. Jediný spravodlivý v meste bol Lót. Boh pozoroval všetko dianie a okolnosti v Sodome a poznal ich ako vlastnú dlaň. Jeho rozhodnutie teda nemohlo byť nesprávne. Na rozdiel od Božej všemohúcnosti je človek taký otupený, taký hlúpy a nevedomý, taký krátkozraký. To vidíme v rozhovoroch medzi Abrahámom a Bohom. Boh vydáva svoju povahu od počiatku až dodnes. Aj v tomto by sme mali vidieť Božiu povahu. Čísla sú jednoduché – nič nedokazujú –, ale je v nich veľmi dôležité vyjadrenie Božej povahy. Boh by nezničil mesto kvôli päťdesiatim spravodlivým. Je to vďaka Božiemu milosrdenstvu? Je to vďaka Jeho láske a tolerancii? Uvedomujete si túto stránku Božej povahy? Aj keby bolo len desať spravodlivých, Boh by vďaka týmto desiatim spravodlivým ľuďom mesto nezničil. Ide, alebo nejde o Božiu toleranciu a lásku? Vďaka Božiemu milosrdenstvu, tolerancii a obavám o týchto spravodlivých ľudí by mesto nezničil. To je Božia tolerancia. Aký výsledok nakoniec vidíme? Keď Abrahám povedal: „Možno sa ich tam nájde desať“, Boh odpovedal: „Nezničím ho.“ Potom už Abrahám nepovedal nič, lebo v Sodome nebolo tých desať spravodlivých, o ktorých hovoril, a už nemal čo dodať. Vtedy pochopil, prečo sa Boh rozhodol zničiť Sodomu. Akú Božiu povahu v tom vidíš? Aké rozhodnutie prijal Boh? Boh rozhodol, že ak toto mesto nemalo desať spravodlivých, nedovolil by jeho jestvovanie a nevyhnutne by ho zničil. Nie je to Boží hnev? Predstavuje tento hnev Božiu povahu? Je táto povaha zjavením Božej svätej podstaty? Je to zjavenie Božej spravodlivej podstaty, ktorú človek nesmie uraziť? Keď si Boh overil, že v Sodome nie je desať spravodlivých, získal istotu, že zničí mesto a ľudí v tomto meste prísne potrestá, pretože sa postavili Bohu a boli tak nečistí a skazení.

Prečo sme tieto pasáže rozobrali týmto spôsobom? Týchto niekoľko jednoduchých viet totiž plne vyjadruje Božiu povahu nesmierneho milosrdenstva a hlbokého hnevu. V Božom srdci tkvela hlboká nenávisť voči všetkým, ktorí boli v Sodome skazení, zatiaľ čo spravodlivých si cenil, mal pre nich milosrdenstvo, toleroval ich a staral sa o nich. Išlo o nesmierne milosrdenstvo a hlboký hnev, alebo nie? Akými prostriedkami Boh zničil mesto? Ohňom. A prečo ho zničil ohňom? Keď vidíš, že niečo horí v plameňoch, alebo keď sa chystáš niečo spáliť, čo pritom cítiš? Prečo to chceš spáliť? Máš pocit, že to už viac nepotrebuješ, že sa na to už viac nechceš dívať? Chceš sa toho zbaviť? Boh použil oheň na znak opustenia, nenávisti a pretože si už viac neželal hľadieť na Sodomu. Táto emócia spôsobila, že Boh zmietol Sodomu ohňom. Použitie ohňa predstavuje veľkosť Božieho hnevu. Božie milosrdenstvo a tolerancia skutočne existujú, ale Božia svätosť a spravodlivosť, keď rozpúta svoj hnev, tiež človeku ukazujú Božiu stránku, ktorá nestrpí žiadne urážky. Keď je človek plne schopný poslúchať Božie príkazy a koná v súlade s Božími požiadavkami, Boh nešetrí milosrdenstvom voči človeku; keď je človek voči Nemu plný skazenosti, nenávisti a nepriateľstva, Boh je hlboko nahnevaný. Do akej miery sa hlboko hnevá? Jeho hnev bude trvať dovtedy, kým viac neuvidí odpor a zlé skutky človeka, kým sa Mu nestratia z očí. Až potom Boží hnev zmizne. Inými slovami, bez ohľadu na to, o koho ide, ak sa srdce človeka vzdiali od Boha a navždy sa od Neho odvráti, potom sa Boží hnev rozpúta bez prestania a bez ohľadu na to, ako chce tento človek – zdanlivo alebo z hľadiska jeho subjektívnych túžob – uctievať a nasledovať Boha a podriaďovať sa Bohu vo svojom tele alebo v mysli. Keď Boh vypustí svoj hlboký hnev po tom, čo dal človeku dostatok príležitostí, len čo sa rozpúta, nebude už žiadna možnosť, ako ho vziať späť a Boh už nikdy nebude milosrdný a tolerantný voči takémuto ľudstvu. To je jedna stránka Božej povahy, ktorá netoleruje žiadnu urážku. Ľuďom sa tu zdá normálne, že by Boh zničil mesto, pretože v Božích očiach mesto plné hriechu nemohlo existovať a ďalej pretrvávať a bolo rozumné, aby ho Boh zničil. A predsa vidíme celú Božiu povahu v tom, čo sa stalo pred zničením Sodomy a po ňom. Je tolerantný a milosrdný k veciam, ktoré sú láskavé, krásne a dobré; k veciam, ktoré sú zlé, hriešne a podlé, pociťuje hlboký, nepretržitý hnev. To sú dva hlavné a najvýznamnejšie aspekty Božej povahy a Boh ich navyše zjavuje od začiatku až do konca: nesmierne milosrdenstvo a hlboký hnev. Väčšina z vás zažila niečo z Božieho milosrdenstva, ale len veľmi málo z vás ocenilo Boží hnev. Božie milosrdenstvo a láskavosť možno vidieť v každom človeku; to znamená, že Boh je voči každému človeku nesmierne milosrdný. Boh napriek tomu len veľmi zriedka prejavil, ba možno nikdy neprejavil hlboký hnev voči niektorým jednotlivcom či skupine ľudí medzi vami. Len pokoj! Skôr či neskôr každý človek uvidí a zažije Boží hnev, no teraz ešte nenastal ten správny čas. Prečo je to tak? Je to preto, lebo keď sa Boh na niekoho neustále hnevá, teda keď naňho vypustí svoj hlboký hnev, znamená to, že tohto človeka už dávno zavrhol, pohŕda jeho existenciou a nemôže jeho existenciu zniesť; len čo naňho zošle svoj hnev, zmizne. Božie dielo dnes ešte nedosiahlo tento bod. Nikto z vás nedokáže uniesť, keď sa Boh hlboko nahnevá. Vidíte teda, že v tomto čase je Boh voči vám všetkým len nesmierne milosrdný a Jeho hlboký hnev ste ešte nevideli. Ak sú medzi vami ešte nepresvedčení ľudia, môžete požiadať Boha, nech na vás zošle svoj hnev, aby ste mohli zažiť, či sú Boží hnev a Jeho povaha, ktorá nestrpí žiadnu urážku zo strany človeka, skutočné. Trúfate si?

Ľudia posledných dní vidia Boží hnev len v Jeho slovách a v skutočnosti ho nikdy nezažili

Sú obe stránky Božej povahy, ktoré sú opísané v týchto pasážach Písma, hodné duchovného spoločenstva? Obnovilo sa vaše chápanie Boha po vypočutí tohto príbehu? Aký druh porozumenia ste získali? Dá sa povedať, že od čias stvorenia až dodnes sa žiadna skupina netešila z Božej milosti alebo milosrdenstva a láskavosti tak ako táto posledná skupina. Hoci v záverečnej etape Boh vykonal dielo súdu a napomínania a vykonal svoje dielo s majestátom a hnevom, väčšinu času používa na dokončenie svojho diela len slová; používa slová na učenie a polievanie, na zaopatrenie a nakŕmenie. Boží hnev bol pritom vždy skrytý a okrem toho, že zažili Božiu hnevlivú povahu v Jeho slovách, len veľmi málo ľudí osobne zakúsilo Jeho hnev. To znamená, že hoci hnev zjavený v Božích slovách počas Božieho diela súdu a napomínania umožňuje ľuďom zažiť Boží majestát a Jeho neznášanlivosť voči urážkam, tento hnev neprekračuje Jeho slová. Inými slovami, Boh používa slová na pokarhanie človeka, na jeho odhalenie, súdenie, napomínanie a dokonca na jeho odsúdenie – ale Boh sa na človeka ešte hlboko nenahneval a okrem svojich slov len sotva rozpútal svoj hnev voči človeku. Božie milosrdenstvo a láskavosť, ktoré človek zažíva v tomto veku, sú teda zjavením pravej Božej povahy, zatiaľ čo Boží hnev, ktorý človek zažíva, je len účinkom tónu a pocitu Jeho výrokov. Mnohí ľudia nesprávne považujú tento účinok za pravé prežívanie a pravé poznanie Božieho hnevu. V dôsledku toho väčšina ľudí verí, že v Jeho slovách uvideli Božie milosrdenstvo a láskavosť, že tiež uzreli Božiu neznášanlivosť voči ľudským urážkam a väčšina z nich si dokonca vážiť Božie milosrdenstvo a toleranciu voči človeku. No bez ohľadu na to, aké zlé je správanie človeka alebo akú má skazenú povahu, Boh vždy vytrval. Vo vytrvalosti je Jeho cieľom vyčkať, kým slová, ktoré vyslovil, úsilie, ktoré vynaložil, a cena, ktorú zaplatil, dosiahnu účinok u tých, ktorých chce získať. Čakanie na takýto výsledok si vyžaduje čas a vyžaduje si to vytvorenie rôznych prostredí pre človeka, rovnako ako sa ľudia nestanú dospelými hneď po narodení; trvá to osemnásť alebo devätnásť rokov a niektorí ľudia dokonca potrebujú dvadsať či tridsať rokov, kým skutočne dospejú. Boh očakáva zavŕšenie tohto procesu, očakáva príchod takého času a očakáva príchod tohto výsledku. Počas celého vyčkávania je Boh nesmierne milosrdný. Počas obdobia Božieho diela je však len extrémne málo ľudí zrazených k zemi a niektorí sú potrestaní za svoj vážny odpor voči Bohu. Takéto príklady sú ešte väčším dôkazom Božej povahy, ktorá nestrpí urážku človeka, a plne potvrdzujú skutočnú existenciu Božej tolerancie a trpezlivosti voči vyvoleným. Samozrejme, že v týchto typických príkladoch neovplyvní zjavenie časti Božej povahy v týchto ľuďoch celkový Boží plán riadenia. V tejto záverečnej fáze Božieho diela Boh v skutočnosti vytrval počas celého obdobia vyčkávania a vymenil svoju trpezlivosť a svoj život za spásu tých, ktorí Ho nasledujú. Vidíte to? Boh bezdôvodne nenarúša svoj plán. Môže rozpútať svoj hnev a môže byť aj milosrdný; to je zjavenie dvoch hlavných častí Božej povahy. Je to úplne jasné, alebo nie? Inými slovami, pokiaľ ide o Boha, správne a nesprávne, spravodlivé a nespravodlivé, pozitívne a negatívne – to všetko je človeku jasne ukazované. Čo vykoná, čo má rád a čo nenávidí – to všetko sa môže priamo odraziť v Jeho povahe. Takéto veci môžu byť tiež veľmi zrejmé a jasne viditeľné v Božom diele a nie sú hmlisté ani všeobecné; namiesto toho umožňujú všetkým ľuďom uzrieť povahu Boha a to, čo má a čím je, mimoriadne konkrétnym, pravým a praktickým spôsobom. To je pravý samotný Boh.

Božia povaha nebola pred človekom nikdy skrytá – ľudské srdce sa vzdialilo od Boha

Keby som o týchto veciach nehovoril v duchovnom spoločenstve, nikto z vás by nebol schopný uvidieť v biblických príbehoch pravú Božiu povahu. To je fakt. Je to preto, lebo hoci tieto biblické príbehy zaznamenali niektoré veci, ktoré Boh vykonal, Boh povedal len niekoľko slov a priamo nepredstavil svoju povahu ani otvorene nevydal človeku svoje úmysly. Neskoršie generácie nepovažovali tieto záznamy za nič iné než príbehy, a tak sa ľuďom zdá, že sa Boh pred človekom skrýva, že pred človekom nie je skrytá Božia osoba, ale Jeho povaha a úmysly. Máte po Mojom dnešnom duchovnom spoločenstve stále pocit, že Boh je pred človekom úplne skrytý? Stále veríte, že Božia povaha je pred človekom skrytá?

Od čias stvorenia je Božia povaha v súlade s Jeho dielom. Nikdy nebola pred človekom skrytá, ale bola úplne verejne známa a človeku objasnená. S postupom času sa však ľudské srdce čoraz viac vzďaľovalo od Boha a ako sa prehlbovala ľudská skazenosť, človek a Boh boli od seba čoraz ďalej. Človek pomaly, ale isto zmizol z Božích očí. Stal sa neschopným „vidieť“ Boha, v dôsledku čoho zostal bez akýchkoľvek „správ“ o Bohu; preto nevie, či Boh existuje, a dokonca zachádza tak ďaleko, že úplne popiera Božiu existenciu. Nepochopenie Božej povahy a toho, čo má a čím je, preto nie je spôsobené tým, že Boh je pred človekom skrytý, ale tým, že jeho srdce sa odvrátilo od Boha. Hoci človek verí v Boha, nemá Ho v srdci, nevie, ako Ho milovať, ani Ho nechce milovať, pretože jeho srdce sa k Nemu nikdy nepriblíži a on sa Mu vždy vyhýba. Výsledkom toho je, že ľudské srdce je od Boha vzdialené. Kde sa teda nachádza jeho srdce? Srdce človeka v skutočnosti nikam neodišlo: namiesto toho, aby ho dal Bohu alebo Mu ho zjavil, nechal si ho pre seba. A to aj napriek tomu, že niektorí ľudia sa často modlia k Bohu a vravia: „Ó, Bože, pozri na moje srdce – Ty vieš všetko, na čo myslím!“ a niektorí dokonca prisahajú, že nechajú Boha, aby sa na nich pozrel, aby mohli byť potrestaní, ak porušia svoju prísahu. Hoci človek dovoľuje Bohu nahliadnuť do svojho srdca, neznamená to, že je schopný podriadiť sa Božiemu ovládaniu a opatreniam, ani to, že prenechal svoj osud, svoje vyhliadky a všetko Božej kontrole. Takže bez ohľadu na prísahy, ktoré dávaš Bohu, alebo na to, čo Mu tvrdíš, v Božích očiach je tvoje srdce pred Ním stále zatvorené, pretože Bohu iba dovolíš, aby sa pozrel na tvoje srdce, ale nedovolíš Mu, aby ho ovládal. Inými slovami, vôbec si svoje srdce Bohu nedal a vyslovuješ iba pekne znejúce slová, aby ich Boh počul; pritom skrývaš pred Bohom svoje rozličné klamlivé úmysly spolu so svojimi intrigami, machináciami a plánmi, držíš svoje vyhliadky a osud vo svojich rukách a v hĺbke duše sa obávaš, že ti ich Boh vezme. Boh preto nikdy neuvidí úprimnosť človeka voči Nemu. Hoci Boh pozoruje hlbiny ľudského srdca a vidí, čo si človek myslí a čo si želá robiť vo svojom srdci, a vidí, aké veci vo svojom srdci prechováva, ľudské srdce nepatrí Bohu a človek Mu ho neodovzdal, aby ho ovládal. To znamená, že Boh má právo pozorovať, ale nemá právo ovládať. Človek vo svojom subjektívnom vedomí nechce ani nemá v úmysle nechať Boha, aby ho ovládal. Nielenže sa človek pred Bohom uzavrel, ale existujú aj takí ľudia, ktorí hľadajú spôsoby, ako zaobaliť svoje srdcia, peknými rečičkami a lichôtkami sa snažia vytvoriť falošný dojem a získať Božiu dôveru a skrývajú svoju pravú tvár pred Božím zrakom. Cieľom ich snahy zabrániť Bohu, aby videl, je nedovoliť Mu, aby vnímal, akí skutočne sú. Nechcú dať svoje srdcia Bohu, ale chcú si ich nechať pre seba. Podtextom toho je, že to, čo človek robí a čo chce, si všetko sám naplánoval, vypočítal a rozhodol; nepožaduje účasť ani zásah Boha, o to menej potrebuje Božie riadenie a opatrenia. Či už ide o Božie príkazy, Jeho poverenie alebo požiadavky, ktoré Boh kladie na človeka, rozhodnutia človeka sú založené na jeho vlastných úmysloch a záujmoch, na jeho vlastnom stave a okolnostiach v danom čase. Človek vždy používa vedomosti a názory, s ktorými je stotožnený, ako aj svoj vlastný intelekt, aby posúdil a zvolil cestu, ktorou by mal ísť, a nedovolí zásah alebo kontrolu Boha. To je srdce človeka, ktoré vidí Boh.

Od začiatku až podnes dokázal hovoriť s Bohom jedine človek. To znamená, že medzi všetkými živými vecami a Božími stvoreniami nikto okrem človeka nebol schopný hovoriť s Bohom. Človek má uši, ktorými počúva, a oči, ktorými vidí; má jazyk, vlastné myšlienky a slobodnú vôľu. Má všetko, čo treba, aby počul Boha hovoriť, pochopil Božie úmysly a prijal Božie poverenie, a tak Boh kladie na človeka všetky svoje želania a chce z neho urobiť spoločníka, ktorý s Ním bude jedna myseľ a bude s Ním môcť kráčať. Odkedy Boh začal riadiť, čaká na človeka, aby Mu dal svoje srdce, aby Mu ho dovolil očistiť a vybaviť, aby sa stal pre Boha uspokojivým a milovaným, bál sa Ho a vyhýbal sa zlu. Boh sa vždy tešil a čakal na tento výsledok. Nachádzajú sa takíto ľudia v biblických záznamoch? Teda spomína sa v Biblii niekto, kto dokázal dať svoje srdce Bohu? Existuje pred týmto vekom nejaký precedens? Pokračujme dnes v čítaní biblických príbehov a pozrime sa, či to, čo urobila táto postava – Jób – má nejakú súvislosť s témou „odovzdať svoje srdce Bohu“, o ktorej dnes hovoríme. Pozrime sa, či bol Jób pre Boha uspokojivý a či ho miloval.

Aký dojem na vás zanechal Jób? Niektorí ľudia citujú pôvodné písmo a tvrdia, že Jób sa bál Boha a vyhýbal sa zlu. „Bál sa Boha a vyhýbal sa zlu“ – také je Božie hodnotenie Jóba. Ako by ste vlastnými slovami opísali Jóba? Niektorí ľudia hovoria, že Jób bol dobrý a rozumný človek; niektorí hovoria, že mal pravú vieru v Boha; iní zase tvrdia, že Jób bol spravodlivý a ľudský človek. Videli ste Jóbovu vieru, čo znamená, že vo svojich srdciach pripisujete Jóbovej viere veľkú dôležitosť a závidíte mu ju. Dnes sa teda pozrime na to, čo bolo na Jóbovi také zvláštne, že Boh s mím bol taký spokojný. Prečítajme si teraz nižšie uvedené pasáže z Písma.

C. Jób

1. Ako hodnotí Jóba Boh a Biblia

Jób 1, 1 V krajine Úc žil jeden muž, ktorý sa volal Jób, a ten človek bol dokonalý a spravodlivý. Bál sa Boha a vyhýbal sa zlu.

Jób 1, 5 A stalo sa tak, že keď uplynuli dni ich hodovania, Jób poslal po nich a posvätil ich, vstal skoro ráno a obetoval zápalné obety za nich všetkých, lebo si povedal: „Mohlo sa stať, že moji synovia zhrešili a zlorečili Bohu vo svojich srdciach.“ Takto to Jób robil neustále.

Jób 1, 8 A Jahve sa spýtal satana: „Videl si Môjho služobníka Jóba? Veď nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému.“

Aký kľúčový bod vidíte v týchto pasážach? Všetky tieto tri krátke pasáže z Písma sa týkajú Jóba. Hoci sú krátke, jasne uvádzajú, akým bol človekom. Na základe opisu Jóbovho každodenného správania a konania je všetkým zrejmé, že Božie hodnotenie Jóba bolo opodstatnené, a nie bezdôvodné. Hovoria nám, že či už ide o ľudské posúdenie Jóba (Jób 1, 1), alebo o Božie posúdenie Jóba (Jób 1, 8), obe sú výsledkom Jóbových skutkov pred Bohom a človekom (Jób 1, 5).

Najskôr si prečítajme prvú pasáž: „V krajine Úc žil jeden muž, ktorý sa volal Jób, a ten človek bol dokonalý a spravodlivý. Bál sa Boha a vyhýbal sa zlu.“ Toto je prvé hodnotenie Jóba v Biblii a táto veta je autorovým posúdením Jóba. Prirodzene, predstavuje aj ľudské hodnotenie Jóba, že „ten človek bol dokonalý a spravodlivý. Bál sa Boha a vyhýbal sa zlu“. Ďalej si prečítajme o Božom hodnotení Jóba: „Veď nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému.“ Z týchto dvoch hodnotení pochádza jedno od človeka a jedno od Boha; obidve s rovnakým obsahom. Je teda zrejmé, že Jóbovo správanie a konanie bolo človeku známe a Boh ho tiež chválil. Inými slovami, Jóbovo správanie pred človekom a jeho správanie pred Bohom boli rovnaké; vždy položil svoje správanie a motiváciu pred Boha, aby ich Boh mohol pozorovať, a bol človekom, ktorý sa bál Boha a vyhýbal sa zlu. Takže v Božích očiach bol spomedzi ľudí na zemi len Jób dokonalý a spravodlivý, bál sa Boha a vyhýbal sa zlu.

Konkrétne prejavy Jóbovho strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu v jeho každodennom živote

Pozrime sa na konkrétne prejavy Jóbovho strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu. Okrem predchádzajúcich a nasledujúcich pasáží si prečítajme aj časť z knihy Jób 1, 5, kde sa opisuje jeden konkrétny prejav Jóbovho strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu. Týka sa toho, ako sa bál Boha a vyhýbal sa zlu vo svojom každodennom živote; čo je najdôležitejšie, pre svoj vlastný strach pred Bohom a vyhýbanie sa zlu nielenže robil to, čo mal robiť, ale tiež pravidelne prinášal Bohu zápalné obety v mene svojich synov. Bál sa, že počas hodovania často „zhrešili a zlorečili Bohu vo svojich srdciach“. Ako sa tento strach prejavoval v Jóbovi? V pôvodnom texte sa uvádza: „A stalo sa tak, že keď uplynuli dni ich hodovania, Jób poslal po nich a posvätil ich, vstal skoro ráno a obetoval zápalné obety za nich všetkých.“ Jóbovo správanie nám ukazuje, že namiesto toho, aby sa jeho strach pred Bohom prejavoval v jeho správaní navonok, vychádzal zvnútra jeho srdca a že jeho strach z Boha možno nájsť v každom aspekte jeho každodenného života, neustále, pretože sa nielen vyhýbal zlu, ale často obetoval zápalné obety v mene svojich synov. Inými slovami, Jób sa nielen hlboko bál zhrešenia proti Bohu a zrieknutia sa Boha vo svojom vlastnom srdci, ale tiež sa obával, že jeho synovia by mohli zhrešiť proti Bohu a zrieknuť sa Ho vo svojich srdciach. Z toho je zrejmé, že pravdivosť Jóbovho strachu pred Bohom obstojí pri skúmaní a nikto o ňom nemôže pochybovať. Robil to príležitostne, alebo pravidelne? Posledná veta textu znie: „Takto to Jób robil neustále.“ Tieto slová znamenajú, že Jób nechodieval a nenavštevoval svojich synov príležitostne alebo keď sa mu to páčilo ani sa nevyznával Bohu skrze modlitby. Namiesto toho pravidelne posielal svojich synov, aby sa posvätili, a obetoval za nich zápalné obety. Slovo „neustále“ tu neznamená, že to vykonával jeden alebo dva dni alebo len chvíľu. Znamená to, že prejav Jóbovho strachu pred Bohom nebol dočasný a neprestal pri poznaní alebo vyslovení slov; namiesto toho cesta strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu viedla jeho srdce, diktovala jeho správanie a bola v jeho srdci koreňom jeho existencie. To, že to robil neustále, dokazuje, že sa vo svojom srdci často bál, že sám zhreší proti Bohu, a tiež sa bál, že jeho synovia a dcéry zhrešia proti Bohu. Ukazuje to, akú váhu mala v jeho srdci cesta strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu. Robil tak neustále, pretože vo svojom srdci bol vystrašený a bál sa – bál sa, že spáchal zlo a zhrešil proti Bohu a že sa odklonil od Božej cesty, a preto nebol schopný uspokojiť Boha. Zároveň sa obával aj o svojich synov a dcéry, bál sa, že urazili Boha. Také bolo Jóbovo bežné správanie v jeho každodennom živote. Práve toto normálne správanie dokazuje, že Jóbov strach z Boha a vyhýbanie sa zlu nie sú prázdnymi slovami, že Jób skutočne žil takúto realitu. „Takto to Jób robil neustále.“ Tieto slová nám hovoria o Jóbových každodenných skutkoch pred Bohom. Keď tak robil neustále, dosiahlo jeho správanie a jeho srdce Boha? Inými slovami, bol Boh často potešený jeho srdcom a správaním? V akom stave a v akom kontexte to tak potom Jób robil neustále? Niektorí ľudia hovoria: „Konal tak preto, lebo Jóbovi sa často zjavoval Boh.“ Niektorí hovoria: „Robil tak neustále, pretože mal vôľu vyhýbať sa zlu.“ A niektorí vravia: „Možno si myslel, že k svojmu majetku neprišiel ľahko, a vedel, že mu ho Boh daroval, a preto sa veľmi bál, že stratí svoj majetok, pretože zhrešil proti Bohu alebo Ho urazil.“ Sú niektoré z týchto tvrdení pravdivé? Určite nie. Lebo to, čo Boh prijal a čo si na Jóbovi najviac cenil, nebol v Božích očiach len fakt, že to robil neustále; bolo to skôr jeho správanie pred Bohom, človekom a satanom, keď bol vydaný satanovi a pokúšaný. Nižšie uvedené časti ponúkajú najpresvedčivejší dôkaz, dôkaz, ktorý nám ukazuje pravdivosť Božieho hodnotenia Jóba. Prečítajme si nasledujúce pasáže z Písma.

2. Satan po prvý raz pokúša Jóba (ukradnú mu dobytok a jeho deti postihne pohroma)

a) Slová vyslovené Bohom

Jób 1, 8 A Jahve sa spýtal satana: „Videl si Môjho služobníka Jóba? Veď nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému.“

Jób 1, 12 A Jahve riekol satanovi: „Hľa, všetko, čo má, je v tvojej moci, len na neho nevystri svoju ruku.“ Vtedy satan od Jahveho odišiel.

b) Satanova odpoveď

Jób 1, 9-11 A satan odpovedal Jahvemu: „Či sa Jób bojí Boha len tak, pre nič, za nič? Či si neurobil plot okolo neho a jeho domu a okolo všetkého, čo má po svojom boku? Požehnal si dielo jeho rúk a jeho majetok sa v krajine zväčšil. Teraz však vystri ruku a dotkni sa všetkého, čo má, a bude ťa preklínať do tváre.“

Boh dovolí satanovi pokúšať Jóba, aby sa zdokonalila Jóbova viera

Jób 1, 8 je prvým biblickým záznamom rozhovoru medzi Bohom Jahvem a satanom. Čo teda povedal Boh? V pôvodnom texte sa píše toto: „A Jahve sa spýtal satana: ‚Videl si Môjho služobníka Jóba? Veď nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému.‘“ Toto bolo Božie hodnotenie Jóba pred satanom. Boh povedal, že je dokonalý a spravodlivý muž, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlu. Ešte pred týmito slovami medzi Bohom a satanom sa Boh rozhodol, že použije satana na pokúšanie Jóba – že Jóba odovzdá satanovi. V jednom ohľade by to dokázalo, že Božie pozorovanie a hodnotenie Jóba bolo presné a bezchybné, a spôsobilo by to, že satan by bol zahanbený Jóbovým svedectvom; v inom by to zdokonalilo Jóbovu vieru v Boha a strach z Neho. Keď teda satan predstúpil pred Boha, Boh nemal pochýb. Pristúpil rovno k veci a spýtal sa satana: „Videl si Môjho služobníka Jóba? Veď nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému.“ V Božej otázke je skrytý nasledujúci význam: Boh vedel, že satan sa túla kade-tade a často špehuje Jóba, ktorý je Božím služobníkom. Často pokúšal a útočil na Jóba, snažil sa nájsť spôsob, ako ho zničiť, aby dokázal, že jeho viera v Boha a strach z Boha nemôžu obstáť. Satan tiež dychtivo hľadal príležitosti na zničenie Jóba, aby sa zriekol Boha a aby ho mohol uchmatnúť z Božích rúk. Boh však nazrel do Jóbovho srdca a videl, že je dokonalý a spravodlivý, a že sa Boha bojí a vyhýba sa zlu. Boh prostredníctvom otázky oznámil satanovi, že Jób je dokonalý a spravodlivý muž, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlu, že Jób sa nikdy Boha nezriekne a nebude nasledovať satana. Keď si satan vypočul Božie hodnotenie Jóba, zrodil sa v ňom hnev z poníženia, ešte viac sa rozzúril a nevedel sa dočkať, kedy Jóba uchmatne, pretože satan nikdy neveril, že niekto môže byť dokonalý a spravodlivý alebo že sa môže báť Boha a vyhýbať sa zlu. Satan zároveň nenávidel dokonalosť a spravodlivosť v človeku a hnusili sa mu ľudia, ktorí sa dokázali báť Boha a vyhýbať sa zlu. Tak je to napísané v Jóbovi 1, 9-11: „A satan odpovedal Jahvemu: ‚Či sa Jób bojí Boha len tak, pre nič, za nič? Či si neurobil plot okolo neho a jeho domu a okolo všetkého, čo má po svojom boku? Požehnal si dielo jeho rúk a jeho majetok sa v krajine zväčšil. Teraz však vystri ruku a dotkni sa všetkého, čo má, a bude ťa preklínať do tváre.‘“ Boh dôverne poznal satanovu zlomyseľnú prirodzenosť a veľmi dobre vedel, že satan už dlho plánuje zničiť Jóba, a tak si Boh zaumienil, že satanovi ešte raz povie, že Jób je dokonalý a spravodlivý a že sa bojí Boha a vyhýba sa zlu, aby priviedol satana do takého stavu, že odhalí svoju pravú tvár, zaútočí na Jóba a bude ho pokúšať. Inými slovami, Boh zámerne zdôraznil, že Jób je dokonalý a spravodlivý a že sa bojí Boha a vyhýba sa zlu, a tým spôsobil, že satan zaútočil na Jóba pre svoju nenávisť a hnev voči tomu, akým dokonalým a spravodlivým mužom bol Jób, ktorý sa bál Boha a vyhýbal sa zlu. To by viedlo k tomu, že Boh by zahanbil satana tým, že Jób je dokonalý a spravodlivý človek, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlu, a satan by zostal úplne ponížený a porazený. Potom by už satan nepochyboval ani nevznášal obvinenia o Jóbovej dokonalosti, spravodlivosti, strachu z Boha alebo vyhýbaniu sa zlu. Týmto spôsobom bola Božia skúška a satanovo pokúšanie takmer nevyhnutné. Jób bol jediný, kto bol schopný odolať Božej skúške a satanovmu pokúšaniu. Po tomto rozhovore dostal satan povolenie pokúšať Jóba. Tak sa začalo satanovo prvé kolo útokov. Cieľom týchto útokov bol Jóbov majetok, pretože satan vzniesol proti Jóbovi nasledujúce obvinenie: „Či sa Jób bojí Boha len tak, pre nič, za nič? … Požehnal si dielo jeho rúk a jeho majetok sa v krajine zväčšil.“ Preto Boh dovolil satanovi, aby vzal Jóbovi všetko, čo mal – to bol skutočný dôvod, prečo sa Boh rozprával so satanom. Napriek tomu Boh vzniesol na satana jednu požiadavku: „Všetko, čo má, je v tvojej moci, len na neho nevystri svoju ruku.“ (Jób 1, 12) To bola podmienka, ktorú Boh vytvoril, keď satanovi dovolil pokúšať Jóba a vložil Jóba do satanových rúk. A bola to hranica, ktorú mu stanovil: prikázal satanovi, aby Jóbovi neublížil. Keďže Boh uznal, že Jób je dokonalý a spravodlivý, a veril, že Jóbova dokonalosť a spravodlivosť pred Ním sú nespochybniteľné a mohli by odolať skúške, Boh dovolil satanovi pokúšať Jóba, ale udelil mu obmedzenie: satan mohol vziať všetok Jóbov majetok, no nemohol sa ho ani dotknúť. Čo to znamená? Znamená to, že Boh v tej chvíli nevydal satanovi Jóba úplne. Satan mohol Jóba pokúšať akýmkoľvek spôsobom, ale sám nemohol Jóbovi ublížiť – skriviť mu jediný vlások na jeho hlave –, pretože všetko v človeku ovláda Boh a len Boh rozhoduje o tom, či človek žije, alebo zomrie. Satan takéto oprávnenie nemá. Keď Boh vyriekol tieto slová satanovi, satan sa nemohol dočkať, až začne. Použil všetky prostriedky na to, aby Jóba pokúšal, a onedlho Jób stratil stádo oviec a volov a všetok majetok, ktorý mu dal Boh… Tak ho zasiahli Božie skúšky.

Hoci nám Biblia hovorí o pôvode Jóbovho pokúšania, uvedomoval si samotný Jób, ktorý bol vystavený týmto pokúšaniam, čo sa vlastne dialo? Jób bol len obyčajným smrteľníkom; samozrejme nevedel nič o príbehu, ktorý sa okolo neho odohrával. Napriek tomu mu jeho strach pred Bohom a jeho dokonalosť a spravodlivosť umožnili uvedomiť si, že Boh naňho zoslal skúšky. Nevedel, čo sa stalo v duchovnej oblasti, ani aké sú Božie úmysly za týmito skúškami. Vedel však, že bez ohľadu na to, čo sa mu stalo, mal by zostať verný svojej dokonalosti a spravodlivosti a mal by sa držať cesty strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Boh jasne videl postoj a reakciu Jóba na tieto záležitosti. Čo Boh videl? Videl Jóbovo bohabojné srdce, pretože od začiatku až do chvíle, keď bol Jób skúšaný, Jóbovo srdce zostalo otvorené Bohu, bolo Mu predložené a Jób sa nevzdal svojej dokonalosti ani spravodlivosti, neodvrhol cestu strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu ani sa od nej neodvrátil – Boha nič tak neutešovalo ako toto. Ďalej sa pozrieme na to, aké pokúšania Jób podstúpil a ako sa s týmito skúškami vysporiadal. Prečítajme si z Písma.

c) Jóbova reakcia

Jób 1, 20-21 Vtedy Jób vstal, roztrhol svoj plášť, oholil si hlavu a padol na zem, klaňal sa a povedal: „Nahý som vyšiel z lona svojej matky a nahý sa tam aj vrátim. Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“

Jóbovo rozhodnutie vrátiť všetko, čo vlastní, pramení z jeho strachu z Boha

Keď Boh povedal Satanovi: „Všetko, čo má, je v tvojej moci, len na neho nevystri svoju ruku,“ satan odišiel. Čoskoro na to sa Jób dostal pod náhle a prudké útoky: najprv boli vyplienené jeho voly a osly a niektorí z jeho sluhov zabití; potom jeho ovce a niektorých ďalších sluhov pohltili plamene; následne mu vzali jeho ťavy a ešte viac jeho sluhov bolo zavraždených; nakoniec prišli o život jeho synovia a dcéry. Táto séria útokov predstavovala muky, ktorými Jób trpel počas prvého pokúšania. Ako prikázal Boh, počas týchto útokov sa satan zameral len na Jóbov majetok a jeho deti a samotnému Jóbovi neublížil. A jednako sa Jób v okamihu premenil z majetného muža s veľkým bohatstvom na niekoho, kto nemal nič. Nikto nedokázal odolať tomuto neuveriteľne prekvapivému útoku ani naň správne reagovať, no Jób napriek tomu ukázal svoju mimoriadnu stránku. V Písme sa uvádza nasledujúci úryvok: „Vtedy Jób vstal, roztrhol svoj plášť, oholil si hlavu a padol na zem, klaňal sa.“ Toto bola Jóbova prvá reakcia, keď sa dozvedel, že prišiel o svoje deti a všetok majetok. Predovšetkým nevyzeral prekvapene ani zdesene a už vôbec neprejavoval hnev či nenávisť. Vidíte teda, že vo svojom srdci už uznal, že tieto pohromy neboli náhoda ani neboli dielom ľudskej ruky a už vôbec to nebola odplata alebo trest. Namiesto toho ho zasiahli Jahveho skúšky. Bol to Jahve, kto chcel vziať jeho majetok a deti. Jób bol vtedy veľmi pokojný a mal jasnú hlavu. Jeho dokonalá a spravodlivá ľudská prirodzenosť mu umožnila rozumne a prirodzene robiť presné úsudky a rozhodnutia o pohromách, ktoré ho postihli, a v dôsledku toho sa správal nezvyčajne pokojne: „Vtedy Jób vstal, roztrhol svoj plášť, oholil si hlavu a padol na zem, klaňal sa.“ „Roztrhol svoj plášť“ znamená, že bol vyzlečený a nič nevlastnil; „oholil si hlavu“ znamená, že sa vrátil pred Boha ako novorodenec; „padol na zem, klaňal sa“ znamená, že prišiel na svet nahý a aj dnes, keď stále nič nemal, bol vrátený Bohu ako novonarodené dieťa. Jóbov postoj voči všetkému, čo sa mu prihodilo, nemohol dosiahnuť žiadna stvorená bytosť. Jeho dôvera v Jahveho presahovala oblasť viery; bol to jeho strach pred Bohom, jeho podriadenosť Bohu. Bol schopný ďakovať Bohu nielen za to, že mu dal, ale aj za to, že mu vzal. Okrem toho bol schopný sám od seba vrátiť Bohu všetko, čo vlastnil, vrátane svojho života.

Jóbov strach z Boha a podriadenosť voči Nemu sú príkladom pre ľudstvo a jeho dokonalosť a spravodlivosť boli vrcholom ľudskej prirodzenosti, ktorú by mal človek vlastniť. Hoci Boha nevidel, uvedomil si, že Boh skutočne jestvuje, a vďaka tomuto poznaniu sa Ho bál. Vďaka svojmu strachu pred Bohom sa Mu dokázal podriadiť. Dal Bohu voľnú ruku, aby mu vzal všetko, a vôbec sa neponosoval, len padol pred Bohom a povedal Mu, že aj keby v tej chvíli vzal jeho telo, s radosťou a bez ponosy by Mu to dovolil. Celé jeho správanie bolo podmienené jeho dokonalou a spravodlivou ľudskou prirodzenosťou. To znamená, že v dôsledku svojej nevinnosti, čestnosti a láskavosti bol Jób neochvejný vo svojom poznávaní a prežívaní Božej existencie. Na tomto základe kládol na seba požiadavky a vytváral normy pre svoje myslenie, správanie a princípy konania pred Bohom v súlade s Božím vedením a Božími skutkami, ktoré videl medzi všetkými vecami. Postupom času v ňom jeho skúsenosti vyvolali skutočný a ozajstný strach z Boha a spôsobili, že sa vyhýbal zlu. To bol zdroj bezúhonnosti, na ktorej Jób pevne lipol. Bol posadnutý čestnou, nevinnou a láskavou ľudskou prirodzenosťou a mal ozajstnú skúsenosť so strachom z Boha, s podriadením sa Bohu a vyhýbaním sa zlu, ako aj s poznaním, že „Jahve dal a Jahve vzal“. Len vďaka tomu bol schopný stáť pevne vo svojom svedectve uprostred takýchto podlých útokov satana a len vďaka tomu bol schopný nesklamať Boha a poskytnúť Mu uspokojivú odpoveď, keď na neho doľahli Božie skúšky. Hoci Jóbovo správanie počas prvého pokúšania bolo veľmi priamočiare, neskoršie generácie nemali istotu, že dosiahnu takúto priamočiarosť, a to ani po celoživotnom úsilí, a nemuseli ani dosiahnuť vyššie opísané Jóbovo správanie. Dnes, keď čelíte Jóbovmu priamočiaremu správaniu a porovnávate ho s výkrikmi a odhodlaním „absolútnej podriadenosti a vernosti až do smrti“, ktoré Bohu preukazujú tí, ktorí tvrdia, že veria v Boha a nasledujú Ho, cítite hlbokú hanbu, alebo nie?

Keď čítaš v Písme o všetkom, čo Jób a jeho rodina podstúpili, ako na to reaguješ? Strácaš sa vo svojich myšlienkach? Prekvapuje ťa to? Mohli by sa skúšky, ktoré postihli Jóba, opísať ako desivé? Inak povedané, je dosť hrozné čítať o Jóbových skúškach, ako sú opísané v Písme, nehovoriac o tom, aké by boli v skutočnom živote. Vidíte teda, že to, čo sa stalo Jóbovi, nebol „nácvik“, ale skutočný „boj“ so skutočnými „zbraňami“ a „nábojmi“. No čia ruka ho vystavila týmto skúškam? Boli, samozrejme, dielom satana, ktorý činil tieto veci vlastnými rukami. Napriek tomu to všetko schválil Boh. Povedal Boh satanovi, akými prostriedkami má pokúšať Jóba? Nie. Boh len vytvoril jednu podmienku, podľa ktorej sa mal satan riadiť, a potom Jóba zasiahlo pokúšanie. Keď na Jóba prišlo pokúšanie, ľudia pocítili zlo a ohavnosť satana, jeho zlomyseľnosť a odpor voči človeku, ako aj jeho nepriateľstvo voči Bohu. Na tom vidíme, že slová nedokážu opísať, aké kruté bolo toto pokúšanie. Dá sa povedať, že zlomyseľná prirodzenosť, s ktorou satan ubližoval človeku, a jeho škaredá tvár, boli v tej chvíli úplne odhalené. Satan využil príležitosť, ktorú dostal s Božím dovolením, aby vystavil Jóba horúčkovitému a neľútostnému týraniu, ktorého metóda a úroveň krutosti sú pre dnešných ľudí nepredstaviteľné a úplne neznesiteľné. Namiesto toho, aby sme povedali, že Jób bol pokúšaný satanom a že počas tohto pokúšania obstál vo svojom svedectve, je lepšie povedať, že v skúškach, ktoré pre neho pripravil Boh, sa Jób pustil do boja so satanom, aby chránil svoju dokonalosť a spravodlivosť a ubránil cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. V tomto zápase stratil Jób stádo oviec a dobytka a prišiel o celý svoj majetok i o svojich synov a dcéry. Nevzdal sa však svojej dokonalosti, spravodlivosti ani strachu z Boha. Inými slovami, v tomto zápase so satanom sa Jób radšej zbavil svojho majetku a detí, než aby stratil svoju dokonalosť, spravodlivosť a strach z Boha. Radšej sa držal zásad toho, čo znamená byť mužom. Písmo poskytuje stručný opis celého procesu, ako Jób prišiel o svoj majetok, a tiež dokumentuje Jóbove správanie a postoj. Tieto strohé, krátke vyjadrenia vyvolávajú pocit, že Jób bol takmer pokojný, keď čelil tomuto pokušeniu, ale ak by sa to, čo sa naozaj stalo, malo odohrať znovu – aj s ohľadom na skutočnosť satanovej zlomyseľnej prirodzenosti –, potom by veci neboli také jednoduché alebo ľahké, ako je opísané v týchto vetách. Realita bola oveľa krutejšia. Taká je úroveň skazy a nenávisti, s akou satan zaobchádza s ľudstvom a so všetkými, ktorých Boh schvaľuje. Keby Boh nepožiadal satana, aby Jóbovi neublížil, satan by ho nepochybne bez výčitiek svedomia zmárnil. Satan nechce, aby niekto uctieval Boha, ani si neželá, aby tí, ktorí sú spravodliví v Božích očiach, a tí, ktorí sú dokonalí a čestní, mohli pokračovať v strachu pred Bohom a vo vyhýbaní sa zlu. Keď sa ľudia boja Boha a vyhýbajú sa zlu, znamená to, že sa vyhýbajú satanovi a vzdorujú mu, a tak satan využil Božie povolenie, aby bez milosti vylial na Jóba všetok svoj hnev a nenávisť. Vidíte teda, aké veľké boli muky, ktoré znášal Jób od hlavy až po päty, zvonku až do špiku kostí. Dnes nevidíme, ako sa to vtedy udialo, a z biblických záznamov môžeme získať len krátky náznak Jóbových pocitov, keď bol vtedy vystavený mučeniu.

Jóbova neochvejná bezúhonnosť zahanbuje satana a núti ho v panike utiecť

Čo teda urobil Boh, keď bol Jób vystavený týmto mukám? Pozoroval, sledoval a čakal na výsledok. Ako sa Boh cítil pri pozorovaní a sledovaní? Bol samozrejme zdrvený žiaľom. Je však možné, že mohol oľutovať, že dovolil satanovi pokúšať Jóba, len pre žiaľ, ktorý cítil? Odpoveď znie: nie, nemohol cítiť takú ľútosť. Lebo pevne veril, že Jób je dokonalý a spravodlivý, že sa bojí Boha a vyhýba sa zlu. Boh dal jednoducho satanovi príležitosť overiť Jóbovu spravodlivosť pred Bohom a odhaliť satanovu vlastnú podlosť a opovrhnutie. Okrem toho to bola pre Jóba príležitosť svedčiť o svojej spravodlivosti, bohabojnosti a vyhýbaní sa zlu pred ľuďmi sveta, satanom a dokonca aj všetkými, ktorí nasledujú Boha. Dokázal konečný výsledok, že Božie hodnotenie Jóba bolo správne a bezchybné? Premohol vlastne Jób satana? Čítame tu archetypálne slová, ktoré vyslovil Jób, slová, ktoré sú dôkazom, že satana premohol. Povedal: „Nahý som vyšiel z lona svojej matky a nahý sa tam aj vrátim.“ To je Jóbov postoj podriadenosti voči Bohu. Ďalej povedal: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“ Tieto slová, ktoré vyslovil Jób, dokazujú, že Boh pozoruje hlbiny ľudského srdca a vie nazrieť do mysle človeka, a dokazujú, že jeho schvaľovanie Jóba bolo bezchybné, že tento muž, ktorý bol schválený Bohom, bol spravodlivý. „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“ Tieto slová sú Jóbovým svedectvom o Bohu. Boli to tieto obyčajné slová, ktoré zastrašili a zahanbili satana a prinútili ho v panike utiecť a ktoré ho navyše spútali a zanechali bez zdrojov. Tieto slová tiež spôsobili, že satan pocítil zázračnosť a moc skutkov Boha Jahveho, a umožnili mu vidieť mimoriadnu charizmu človeka, ktorého srdce ovláda Božia cesta. Okrem toho satanovi odhalili mocnú vitalitu, ktorú preukázal malý a bezvýznamný človek tým, že sa držal cesty strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Tak bol satan v prvom zápase porazený. Napriek tomu, že sa „z toho poučil“, nemal v úmysle nechať Jóba odísť ani nedošlo k žiadnej zmene v jeho zlomyseľnej prirodzenosti. Satan skúšal pokračovať v útokoch na Jóba, a tak opäť prišiel pred Boha…

Prečítajme si ďalej z Písma o druhom pokúšaní Jóba.

3. Satan ešte raz pokúša Jóba (celé Jóbove telo pokryjú bolestivé vredy)

a) Slová vyslovené Bohom

Jób 2, 3 A Jahve sa spýtal satana: „Videl si Môjho služobníka Jóba? Veď nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému. A on sa stále drží svojej bezúhonnosti, hoci si ma pohnal proti nemu, aby som ho bez príčiny zničil.“

Jób 2, 6 A Jahve riekol satanovi: „Pozri, je v tvojich rukách, ale ušetri mu život.“

b) Slová vyslovené satanom

Jób 2, 4-5 A satan odpovedal Jahvemu: „Kožu za kožu, áno, všetko, čo človek má, dá za svoj život. Ale teraz vystri ruku, dotkni sa jeho kostí a jeho mäsa, a bude ťa preklínať do tváre.“

c) Ako sa Jób vysporiada so skúškou

Jób 2, 9-10 Vtedy mu jeho žena povedala: „Ešte si zachovávaš svoju bezúhonnosť? Preklínaj Boha a zomri!“ On jej však povedal: „Hovoríš ako jedna z nerozumných žien. Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ V tom všetkom Jób nezhrešil svojimi perami.

Jób 3, 3-4 Nech zanikne deň, v ktorom som sa narodil, a noc, v ktorej bolo povedané: „Počal sa človek.“ Nech je ten deň tmou, nech sa naň Boh nepozerá zhora a nech naň nesvieti svetlo.

Jóbova láska k Božej ceste premôže všetko ostatné

Písmo dokumentuje slová vyslovené medzi Bohom a satanom takto: „A Jahve sa spýtal satana: ‚Videl si Môjho služobníka Jóba? Veď nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému. A on sa stále drží svojej bezúhonnosti, hoci si ma pohnal proti nemu, aby som ho bez príčiny zničil.‘“ (Jób 2, 3) V tomto rozhovore Boh opakuje satanovi tú istú otázku. Je to otázka, ktorá nám ukazuje, ako Boh Jahve kladne hodnotil to, čo Jób preukázal a žil počas prvej skúšky, a že sa to nijako nelíši od Božieho hodnotenia Jóba predtým, než podstúpil satanovo pokúšanie. To znamená, že v Božích očiach bol dokonalý ešte pred začatím pokúšania, a tak Boh chránil jeho a jeho rodinu a požehnal ho; bol hoden byť požehnaný v Božích očiach. Po pokúšaní Jób nezhrešil svojimi perami preto, lebo stratil majetok a deti, ale naďalej chválil Jahveho meno. Jeho skutočné správanie spôsobilo, že Boh mu tlieskal, a preto mu Boh dal jednotku s hviezdičkou. Lebo Jóbovi potomkovia či majetok v jeho očiach nestačili na to, aby sa zriekol Boha. Inak povedané, Božie miesto v jeho srdci nemohli nahradiť jeho deti ani žiadny majetok. Počas Jóbovho prvého pokúšania ukázal Bohu, že jeho láska k Nemu a jeho láska k ceste strachu z Boha a vyhýbania sa zlu prekonala všetko ostatné. Jób vďaka tejto skúške len zažil, že Boh Jahve mu dal odmenu a že mu vzal majetok a deti.

Pre Jóba to bola pravá skúsenosť, ktorá očistila jeho dušu; bol to krst života, ktorý naplnil jeho jestvovanie, a navyše to bola okázalá hostina, ktorá preverila jeho podriadenosť voči Bohu a strach z Boha. Toto pokúšanie zmenilo Jóbovo postavenie z bohatého človeka na niekoho, kto nemal nič, a tiež mu umožnilo okúsiť satanovo týranie ľudstva. Jeho bieda v ňom nevyvolala nenávisť voči satanovi; v satanových ohavných činoch skôr videl jeho ohavnosť a opovrhnutiahodnosť, ako aj jeho nepriateľstvo voči Bohu a zrada Boha, a to ho viac povzbudilo, aby sa navždy držal cesty strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Prisahal, že nikdy neopustí Boha a neobráti sa chrbtom k Božej ceste pre vonkajšie faktory, ako sú majetok, deti či príbuzní, ani sa nikdy nestane otrokom satana, majetku alebo akejkoľvek osoby. Okrem Boha Jahveho nemôže byť nikto jeho Pánom ani Bohom. Také boli Jóbove snahy. Na druhej strane, Jób tiež získal niečo z tohto pokúšania: získal veľké bohatstvo uprostred skúšok, ktoré mu dal Boh.

Jób počas svojho života v posledných niekoľkých desaťročiach videl Jahveho skutky a získal od Boha Jahveho požehnania. Boli to požehnania, ktoré v ňom vyvolali pocit nesmierneho nepokoja a zaviazanosti, pretože veril, že neurobil pre Boha nič, a predsa bol obdarený takým veľkým požehnaním a tešil sa toľkej milosti. Z tohto dôvodu sa v srdci často modlil, v nádeji, že sa bude môcť Bohu odvďačiť, že bude mať príležitosť vydať svedectvo o Božích skutkoch a Božej veľkosti, že Boh podrobí jeho podriadenosť skúške a že jeho viera sa navyše očistí, až kým jeho podriadenosť a viera nezískajú Boží súhlas. Keď potom Jóba zasiahla skúška, uveril, že Boh vypočul jeho modlitby. Jób si túto príležitosť cenil viac než čokoľvek iné, a preto sa neodvážil brať to na ľahkú váhu, pretože sa mohlo splniť jeho najväčšie celoživotné želanie. Príchod tejto príležitosti znamenal, že jeho podriadenosť voči Bohu a strach z Boha môžu byť podrobené skúške a očistené. Okrem toho to znamenalo, že Jób mal šancu získať Boží súhlas, čím by sa priblížil k Bohu. Počas skúšky mu táto viera a úsilie umožnili stať sa dokonalejším a lepšie pochopiť Božie úmysly. Jób tiež pocítil väčšiu vďaku za Božie požehnania a milosti, vo svojom srdci viac chválil Božie skutky, stal sa bázlivejším a úctivejším voči Bohu a túžil viac po Božej milote, veľkosti a svätosti. V tomto čase, hoci v Božích očiach bol Jób stále niekým, kto sa bojí Boha a vyhýba sa zlu, Jóbova viera a poznanie z hľadiska jeho skúseností pokročili míľovými krokmi: jeho viera vzrástla, jeho podriadenosť získala oporu a jeho strach z Boha sa prehĺbil. Hoci táto skúška premenila Jóbovho ducha a život, táto premena Jóba neuspokojila ani nespomalila jeho napredovanie. Zároveň s tým, ako vypočítaval, čo získal z tejto skúšky, a zvažoval svoje nedostatky, sa ticho modlil a čakal na ďalšiu skúšku, pretože túžil po tom, aby sa jeho viera, podriadenosť a strach z Boha povýšili počas ďalšej Božej skúšky.

Boh pozoruje najvnútornejšie myšlienky človeka a všetko, čo človek hovorí a robí. Jóbove myšlienky sa dostali do uší Bohu Jahvemu, Boh jeho modlitbám načúval, a tak podľa očakávaní prišla na Jóba ďalšia Božia skúška.

Uprostred extrémneho utrpenia si Jób skutočne uvedomuje Božiu starostlivosť o ľudstvo

Po otázkach Boha Jahveho satanovi bol satan potajme šťastný. Bolo to preto, lebo satan vedel, že bude môcť opäť zaútočiť na človeka, ktorý bol v Božích očiach dokonalý – pre satana to bola vzácna príležitosť. Satan chcel využiť túto príležitosť na úplné podkopanie Jóbovho presvedčenia, aby stratil vieru v Boha, už sa Ho viac nebál ani nevelebil Jahveho meno. Satan by tak získal šancu: bez ohľadu na miesto alebo čas by bol schopný urobiť z Jóba hračku, závislú od jeho príkazov. Satan bez stopy zakryl svoje podlé úmysly, no nedokázal udržať pod kontrolou svoju zlomyseľnú prirodzenosť. Táto pravda je naznačená v odpovedi na slová Boha Jahveho, ako je zaznamenané v Písme: „A satan odpovedal Jahvemu: ‚Kožu za kožu, áno, všetko, čo človek má, dá za svoj život. Ale teraz vystri ruku, dotkni sa jeho kostí a jeho mäsa, a bude ťa preklínať do tváre.‘“ (Jób 2, 4-5) Z tohto rozhovoru medzi Bohom a satanom je nemožné nezískať podstatné vedomosti a predstavu o satanovej zlomyseľnosti. Po vypočutí týchto satanových bludov budú všetci, ktorí milujú pravdu a nenávidia zlo, nepochybne cítiť ešte väčšiu nenávisť voči satanovej nečestnosti a nehanebnosti, budú sa cítiť zdesení a znechutení satanovými bludmi a zároveň budú ponúkať Jóbovi hlboké modlitby a úprimné želania, modliac sa, aby tento muž spravodlivosti mohol dosiahnuť dokonalosť, želajúc si, aby tento muž, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlu, navždy prekonal satanove pokúšania a žil vo svetle, uprostred Božieho vedenia a požehnania. Podobne si takíto ľudia budú želať, aby Jóbove spravodlivé skutky mohli navždy podnietiť a povzbudiť všetkých, ktorí sa usilujú o cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Hoci v tomto vyhlásení možno vidieť satanov zlomyseľný úmysel, Boh poľahky súhlasil so satanovou „žiadosťou“, ale dal mu aj jednu podmienku: „Je v tvojich rukách, ale ušetri mu život.“ (Jób 2, 6) Pretože tentoraz satan žiadal, aby mohol vystrieť ruku, aby ublížil Jóbovmu mäsu a kostiam, Boh povedal: „ale ušetri mu život.“ Význam týchto slov spočíva v tom, že Boh vydal Jóbovo telo satanovi, ale ponechal si Jóbov život. Satan nemohol vziať Jóbovi život, no okrem toho mohol proti nemu použiť akékoľvek prostriedky alebo metódu.

Po získaní Božieho povolenia sa satan ponáhľal k Jóbovi a natiahol svoju ruku, aby zasiahol jeho kožu, čo mu po celom tele vyvolalo bolestivé vredy a Jób na svojej koži ucítil bolesť. Jób velebil zázračnosť a svätosť Boha Jahveho, vďaka čomu bol satan ešte ohavnejší vo svojej trúfalosti. Pretože cítil radosť z ubližovania človeku, vystrel ruku a zaškrabol do Jóbovho tela, čo vyvolalo hnisanie jeho bolestivých vredov. Jób na svojom tele okamžite pocítil takú bolesť a muky, akým nebolo páru, a nemohol si pomôcť, len sa rukami masíroval od hlavy až po päty, akoby to malo zmierniť úder zasadený jeho duchu skrze túto bolesť tela. Uvedomoval si, že Boh stojí pri ňom a pozoruje ho, a snažil sa zo všetkých síl, aby sa zocelil. Znovu si kľakol na zem a povedal: „Pozeráš sa do srdca človeka, pozoruješ jeho biedu; prečo si robíš starosti o jeho slabosť? Nech je pochválené meno Boha Jahveho.“ Satan videl Jóbovu neznesiteľnú bolesť, ale nevidel ho vzdať sa mena Boha Jahveho. Tak chvatom vystrel ruku, aby zasiahol Jóbove kosti, a zúfalo ho chcel roztrhať na kusy. Jób v okamihu pocítil nevídané muky; bolo to, akoby sa jeho mäso odtrhlo od kostí a akoby sa jeho kosti rozbili na márne kúsky. Tieto trýznivé muky ho priviedli k myšlienke, že by bolo lepšie zomrieť… Jeho schopnosť znášať takú bolesť dosiahla svoje hranice… Chcel kričať, chcel si trhať kožu na tele v snahe zmierniť bolesť – no napriek tomu zadržal výkriky a netrhal si kožu na tele, pretože nechcel, aby satan uvidel jeho slabosť. Jób si teda ešte raz kľakol, ale tentoraz nepocítil prítomnosť Boha Jahveho. Vedel, že Boh Jahve bol často pred ním, za ním a po jeho bokoch. Počas jeho bolesti sa však Boh ani raz nepozeral; zakryl si tvár a skryl sa, pretože zmyslom Jeho stvorenia človeka nebolo priniesť človeku utrpenie. Vtedy Jób plakal a robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby zniesol takú telesnú agóniu, a predsa sa nedokázal ubrániť tomu, aby Bohu vzdával vďaky: „Človek padá pri prvom údere, je slabý a bezmocný, je mladý a nevedomý – prečo by si mal byť voči nemu taký starostlivý a nežný? Udieraš ma, no zraňuje Ťa to. Čo je na človeku také cenné, že si to zaslúži Tvoju starostlivosť a obavy?“ Jóbove modlitby sa dostali k Božím ušiam, ale Boh mlčal, len sa díval bez toho, aby vydal nejaký zvuk… Keď satan márne vyskúšal každý mysliteľný trik, potichu odišiel, ale to nebol koniec Božích skúšok Jóba. Pretože Božia moc, ktorá bola zjavená v Jóbovi, nebola verejne známa, Jóbov príbeh sa neskončil ústupom satana. Ako vstupovali ďalšie postavy, mali sa odohrať ešte veľkolepejšie scény.

Ďalším prejavom Jóbovho strachu z Boha a vyhýbania sa zlu je jeho ospevovanie Božieho mena vo všetkých veciach

Jób trpel satanovým pustošením, no napriek tomu sa nevzdal mena Boha Jahveho. Jeho žena vystúpila ako prvá a v úlohe satana zaútočila na Jóba spôsobom viditeľným ľudskému oku. Pôvodný text to opisuje takto: „Vtedy mu jeho žena povedala: ‚Ešte si zachovávaš svoju bezúhonnosť? Preklínaj Boha a zomri!‘“ (Jób 2, 9) To boli slová, ktoré vyslovil satan v ľudskom prestrojení. Boli útokom a obvinením, ako aj lákadlom, pokušením a urážkou. Satan, ktorý zlyhal v útoku na Jóbovo telo, potom priamo zaútočil na Jóbovu bezúhonnosť a tento útok chcel využiť na to, aby sa Jób vzdal svojej bezúhonnosti, zriekol sa Boha a už ďalej nežil. Satan teda tiež chcel použiť takéto slová na nalákanie Jóba: ak by sa Jób vzdal Jahveho mena, potom by nemusel znášať takéto muky a mohol by sa oslobodiť od telesných múk. Zoči-voči radám svojej manželky ju Jób pokarhal slovami: „Hovoríš ako jedna z nerozumných žien. Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ (Jób 2, 10) Jób poznal tieto slová už dávno, ale vtedy sa dokázala pravdivosť Jóbovho poznania týchto slov.

Keď mu jeho žena poradila, aby preklial Boha a zomrel, myslela tým: „Tvoj Boh s tebou takto zaobchádza, tak prečo Ho neprekliať? Čo robíš, že ešte stále takto žiješ? Tvoj Boh je k tebe taký nespravodlivý, ale ty stále vravíš: ‚Nech je požehnané Jahveho meno.‘ Ako na teba mohol priviesť pohromu, keď požehnávaš Jeho meno? Poponáhľaj sa a vzdaj sa Božieho mena, viac Ho nenasleduj. Potom sa tvoje útrapy skončia.“ V tejto chvíli bolo vydané svedectvo, ktoré chcel Boh u Jóba vidieť. Žiadny obyčajný človek by nemohol vydať takéto svedectvo a nedočítame sa o ňom ani v žiadnom biblickom príbehu – Boh to však videl dávno predtým, než Jób vyslovil tieto slová. Boh chcel len využiť túto príležitosť a umožniť Jóbovi, aby všetkým dokázal, že Boh mal pravdu. Napriek radám svojej ženy sa Jób nielenže nevzdal svojej bezúhonnosti ani sa nezriekol Boha, ale tiež svojej žene povedal: „Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ Majú tieto slová veľkú váhu? Je len jeden fakt, ktorý dokáže overiť váhu týchto slov. Váha týchto slov spočíva v tom, že ich Boh schvaľuje vo svojom srdci, sú tým, po čom Boh túži, sú tým, čo Boh chce počuť, a sú výsledkom, ktorý Boh túži vidieť; tieto slová sú tiež jadrom Jóbovho svedectva. V tom sa dokázala Jóbova dokonalosť, spravodlivosť, strach pred Bohom a vyhýbanie sa zlu. Vzácnosť Jóba spočívala v tom, že keď bol pokúšaný, a dokonca aj keď bolo celé jeho telo pokryté bolestivými vredmi, keď znášal tie najväčšie muky, a keď mu jeho manželka a príbuzní radili, naďalej vyslovoval také slová. Inak povedané, vo svojom srdci veril, že bez ohľadu na to, aké pokúšania alebo ako bolestné súženia či muky to boli, aj keby na neho prišla smrť, nezriekne sa Boha ani nezavrhne cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Vidíte teda, že Boh mal v jeho srdci najdôležitejšie miesto a že v jeho srdci bol iba Boh. Práve preto o ňom v Písme čítame také opisy ako: „V tom všetkom Jób nezhrešil svojimi perami.“ Nielenže nezhrešil svojimi perami, ale vo svojom srdci sa nesťažoval na Boha. Nevyriekol o Bohu žiadne zraňujúce slová ani proti Nemu nezhrešil. Nielenže jeho ústa velebili Božie meno, ale meno Božie velebil aj vo svojom srdci; jeho ústa a srdce boli ako jedno. To bol pravý Jób, akého videl Boh, a práve preto si Boh Jóba cenil.

Mnohé mylné predstavy ľudí o Jóbovi

Útrapy, ktoré Jób znášal, neboli dielom poslov zoslaných Bohom ani ich nespôsobila samotná Božia ruka. Naopak, osobne ich zapríčinil satan, nepriateľ Boha. Z toho vyplýva, že miera útrap, ktoré Jób znášal, bola obrovská. V tej chvíli však Jób bezvýhradne preukázal svoje každodenné poznanie Boha vo svojom srdci, princípy svojich každodenných činov a svoj postoj k Bohu – to je pravda. Ak by Jób nebol pokúšaný a ak by Boh neuvalil na Jóba skúšky, keď Jób povedal: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno“, povedal by si, že Jób je pokrytec. Boh mu daroval veľké bohatstvo, a preto niet divu, že velebil Jahveho meno. Ak by sa Jób pred podstúpením skúšok spýtal: „Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“, povedal by si, že Jób preháňa a že by sa nezriekol Božieho mena, pretože bol často požehnaný Božou rukou. Povedal by si, že keby naňho Boh zoslal pohromu, určite by sa zriekol Božieho mena. Keď sa však Jób ocitol v situáciách, v ktorých by nikto nechcel byť ani si ich neželal vidieť, v situáciách, ktoré by nikto nechcel zažiť a ktorých by sa všetci báli, v situáciách, na ktoré sa nedokázal dívať ani Boh, Jób si napriek všetkému stále dokázal udržať bezúhonnosť: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno,“ a „vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ Tvárou v tvár Jóbovmu vtedajšiemu správaniu stratí reč každý, kto rád vyslovuje vznešené slová a prednáša slová a učenia. Tí, ktorí chvália Božie meno iba rečami, ale nikdy neprijali Božie skúšky, sú odsúdení bezúhonnosťou, ktorej sa Jób pevne držal, a tí, ktorí nikdy neverili, že človek je schopný pevne sa držať Božej cesty, sú súdení podľa Jóbovho svedectva. Zoči-voči Jóbovmu správaniu počas týchto skúšok a slovám, ktoré vyslovil, sa niektorí ľudia budú cítiť zmätení, niektorí budú cítiť závisť, niektorí budú cítiť pochybnosti a iní sa dokonca budú tváriť nezaujato a nad Jóbovým svedectvom budú ohŕňať nosy, pretože nielenže vidia muky, ktoré postihli Jóba počas skúšok, a čítajú slová, ktoré Jób vyslovil, ale vidia aj ľudskú „slabosť“, ktorú Jób prejavil, keď ho postihli skúšky. Túto „slabosť“ považujú za údajnú nedokonalosť v dokonalosti Jóba, škvrnu na človeku, ktorý bol v Božích očiach dokonalý. To znamená, že sa verí, že tí, ktorí sú dokonalí, sú bezchybní, bez poškvrny alebo chyby, že nemajú žiadne slabosti, nepoznajú bolesť, nikdy sa necítia nešťastní alebo skľúčení, nedržia v sebe nenávisť a navonok neprejavujú žiadne extrémne správanie. V dôsledku toho veľká väčšina ľudí neverí, že bol Jób bol skutočne dokonalý. Ľudia neschvaľujú mnohé aspekty jeho správania počas skúšok. Napríklad keď Jób stratil svoj majetok a deti, nerozplakal sa, ako by si ľudia predstavovali. Jeho „nedostatok slušného slušnosti“ vyvoláva u ľudí dojem, že bol chladný, pretože nevyronil ani slzu a neprejavil náklonnosť k svojej rodine. To je prvotný zlý dojem, ktorý majú ľudia z Jóba. Jeho následné správanie ich mätie ešte viac: „roztrhol svoj plášť“ ľudia interpretovali ako jeho neúctu k Bohu a „oholil si hlavu“ sa chybne považuje za Jóbovo rúhanie a odpor voči Bohu. Okrem Jóbových slov: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno“ ľudia nevidia v Jóbovi nič zo spravodlivosti, ktorú Boh vychválil, takže keď hodnotia Jóba, väčšinou nejde o nič iné ako o nepochopenie, nedorozumenie, pochybnosť, odsúdenie a len teoretické schvaľovanie. Nikto z nich nie je schopný skutočne pochopiť a oceniť slová Boha Jahveho o tom, že Jób bol dokonalý a spravodlivý muž, ktorý sa bál Boha a vyhýbal sa zlu.

Na základe vyššie uvedeného dojmu o Jóbovi majú ľudia ďalšie pochybnosti o jeho spravodlivosti, pretože Jóbove činy a jeho správanie zaznamenané v Písme neboli tak ohromujúco dojemné, ako by si ľudia predstavovali. Nielenže nevykonal žiadne veľké skutky, ale vzal do rúk aj črep, aby sa ním škrabal, kým sedel v popole. Tento čin tiež ľudí udivuje a vyvoláva v nich pochybnosti o Jóbovej spravodlivosti – dokonca ju popierajú –, pretože kým sa škrabal, nemodlil sa ani nedával Bohu sľuby; navyše nebolo vidieť, že roní slzy bolesti. Teraz ľudia vidia len Jóbovu slabosť a nič iné, a tak, aj keď počujú Jóba hovoriť: „Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“, ani to s nimi nepohne alebo sú nerozhodní a stále nedokážu rozlíšiť spravodlivosť Jóba od jeho slov. Základný dojem, ktorý Jób zanecháva v ľuďoch, keď podstupuje muky uprostred skúšok, je, že nebol ani pokorný, ani arogantný. Ľudia nevidia príbeh za jeho správaním, ktorý sa odohrával v hĺbke jeho srdca, ani nevidia strach z Boha v jeho srdci alebo jeho dodržiavanie princípu cesty vyhýbania sa zlu. Pre jeho rozvahu si ľudia myslia, že jeho dokonalosť a spravodlivosť boli len prázdnymi slovami, že jeho strach z Boha bol len fámou; „slabosť“, ktorú prejavil navonok, v nich, naopak, zanecháva hlboký dojem, dáva im „novú perspektívu“, a dokonca aj „nové pochopenie“ človeka, ktorého Boh definuje ako dokonalého a spravodlivého. Takáto „nová perspektíva“ a „nové pochopenie“ sa potvrdili, keď Jób otvoril ústa a preklial deň, keď sa narodil.

Hoci miera múk, ktorými trpel, je pre každého človeka nepredstaviteľná a nepochopiteľná, nevyslovil ani slovko rúhania, len zmiernil bolesť svojho tela vlastnými prostriedkami. Ako je zaznamenané v Písme, povedal: „Nech zanikne deň, v ktorom som sa narodil, a noc, v ktorej bolo povedané: ‚Počal sa človek.‘“ (Jób 3, 3) Možno, že nikto nikdy nepovažoval tieto slová za dôležité, a možno existujú ľudia, ktorí im venovali pozornosť. Znamenajú podľa vás, že Jób odporoval Bohu? Predstavujú ponosu na Boha? Viem, že mnohí z vás majú určité názory na tieto Jóbove slová a veria, že ak bol Jób dokonalý a spravodlivý, nemal prejaviť žiadnu slabosť či ľútosť a mal namiesto toho pozitívne čeliť každému útoku satana, ba dokonca sa usmievať tvárou v tvár satanovým pokúšaniam. Nemal prejaviť čo i len najmenšiu reakciu na žiadne muky, ktoré na jeho telo privolal satan, ani nemal ukázať žiadne z emócií vo svojom srdci. Mal dokonca požiadať Boha, aby tieto skúšky ešte viac pritvrdil. Toto by mal preukázať a vlastniť niekto, kto je neochvejný a kto sa skutočne bojí Boha a vyhýba sa zlu. Uprostred týchto nesmiernych múk Jób len preklial deň svojho narodenia. Nesťažoval sa na Boha, a už vôbec nemal v úmysle Bohu odporovať. Oveľa ľahšie sa to povie, než urobí, pretože od dávnych čias až dodnes nikto nikdy nezažil takéto pokúšania ani netrpel tým, čo postihlo Jóba. Prečo teda nikto nikdy nebol vystavený rovnakému pokúšaniu ako Jób? Je to preto, lebo – ako to vidí Boh – nikto nie je schopný niesť takú zodpovednosť alebo poverenie, nikto by nedokázal vykonať to, čo vykonal Jób, a nikto by navyše nedokázal – okrem prekliatia dňa svojho narodenia – nezrieknuť sa Božieho mena a ďalej žehnať meno Boha Jahveho, ako to urobil Jób, keď ho postihli také veľké muky. Bol by niekto toho schopný? Keď to povieme o Jóbovi, chválime jeho správanie? Bol to spravodlivý muž, schopný vydať takéto svedectvo o Bohu a prinútiť satana utiecť s hlavou v dlaniach, takže už nikdy neprišiel pred Boha, aby ho obvinil – tak čo je zlé na tom, že ho chválime? Je možné, že máte vyššie nároky ako Boh? Bolo by možné, že by ste konali ešte lepšie ako Jób, keď by vás postihli skúšky? Boh vychválil Jóba – aké námietky by ste mohli mať?

Jób prekľaje deň svojho narodenia, pretože nechce, aby Boh pre neho trpel

Často hovorím, že Boh nahliada do ľudských sŕdc, zatiaľ čo ľudia sa pozerajú na svoj vonkajšok. Pretože Boh pozerá do ľudských sŕdc, rozumie ich podstate, zatiaľ čo ľudia definujú podstatu iných ľudí na základe ich vzhľadu. Keď Jób otvoril ústa a preklial deň svojho narodenia, tento čin ohromil všetky duchovné postavy vrátane troch Jóbových priateľov. Človek vzišiel z Boha a mal by byť vďačný za život a telo, ako aj za deň svojho narodenia, ktorý mu Boh daroval, a nemal by ich preklínať. To je niečo, čo bežní ľudia dokážu pochopiť a poňať. Pre každého, kto nasleduje Boha, je toto chápanie posvätné a neporušiteľné a je to pravda, ktorú nikdy nemožno zmeniť. Jób však porušil pravidlá: preklial deň svojho narodenia. Ide o čin, ktorý obyčajní ľudia považujú za prekročenie zakázanej hranice. Jób nielenže nemá nárok na pochopenie a súcit ľudí, ale nemá ani nárok na Božie odpustenie. Zároveň ešte viac ľudí pochybuje o Jóbovej spravodlivosti, pretože sa zdalo, že vďaka Božej priazni sa Jób stal sebeckým – stal sa takým bezočivým a bezohľadným, že nielenže nepoďakoval Bohu za požehnanie a starostlivosť počas života, ale zatratil deň svojho narodenia do záhuby. Čo to je, ak nie odpor voči Bohu? Takéto povrchnosti poskytujú ľuďom dôkaz, aby tento Jóbov čin odsúdili, ale kto môže vedieť, čo si Jób vtedy skutočne myslel? Kto môže poznať dôvod, prečo Jób konal týmto spôsobom? Iba Boh a Jób poznajú vnútorný príbeh a dôvody.

Keď satan natiahol ruku, aby zasiahol Jóbove kosti, Jób padol do jeho pazúrov bez možnosti úniku a bez sily vzdorovať. Jeho telo a duša trpeli obrovskou bolesťou a táto bolesť ho prinútila, aby si v hĺbke uvedomil bezvýznamnosť, krehkosť a bezmocnosť človeka žijúceho v tele. Zároveň získal hlboké uznanie a pochopenie toho, prečo Boh chce zaopatriť ľudstvo a starať sa oň. V satanových pazúroch si Jób uvedomil, že človek, ktorý je z mäsa a kostí, je v skutočnosti bezmocný a slabý. Keď padol na kolená a modlil sa k Bohu, cítil, akoby si Boh zakryl tvár a skryl sa, keďže ho úplne vydal do rúk satana. Boh nad ním zároveň nariekal a navyše bol kvôli nemu zarmútený; Boh bol zasiahnutý jeho bolesťou a zranený jeho ranami… Jób cítil Božiu bolesť, ako aj to, aké neznesiteľné to pre Boha bolo… Nechcel Boha ešte viac zarmútiť ani nechcel, aby nad ním Boh plakal, a už vôbec nechcel vidieť, ako Boh pre neho trpí. V tej chvíli sa Jób chcel len zbaviť svojho tela, aby už viac nemusel znášať bolesť, ktorú mu toto telo spôsobovalo, pretože potom by sa už Boh nemusel trápiť jeho bolesťou – no nemohol, a preto musel znášať nielen bolesť tela, ale aj muky z toho, že nechcel Boha znepokojovať. Tieto dve bolesti – jedna z tela a druhá z ducha – spôsobili Jóbovi srdcervúce, mučivé utrpenie a dali mu pocítiť, ako môžu obmedzenia človeka, ktorý je z mäsa a kostí, spôsobiť zúfalstvo a bezmocnosť. Za týchto okolností sa jeho túžba po Bohu ešte znásobila a jeho odpor k satanovi sa zintenzívnil. Jób by bol vtedy radšej, keby sa nikdy nenarodil do ľudského sveta, radšej by nejestvoval, než by videl Boha roniť slzy alebo cítiť kvôli nemu bolesť. Začal hlboko nenávidieť svoje telo, mal odpor k sebe samému, voči dňu, keď sa narodil, a dokonca ku všetkému, čo s ním bolo spojené. Nechcel, aby sa viac spomínal deň jeho narodenia alebo čokoľvek, čo s ním súviselo, a tak otvoril ústa a preklial deň, keď sa narodil: „Nech zanikne deň, v ktorom som sa narodil, a noc, v ktorej bolo povedané: ‚Počal sa človek.‘ Nech je ten deň tmou, nech sa naň Boh nepozerá zhora a nech naň nesvieti svetlo.“ (Jób 3, 3-4) Jóbove slová nesú v sebe jeho odpor k sebe samému: „Nech zanikne deň, v ktorom som sa narodil, a noc, v ktorej bolo povedané: ‚Počal sa človek.‘“ A rovnako cítil voči sebe vinu a pocit zaviazanosti za to, že Bohu spôsobil bolesť: „Nech je ten deň tmou, nech sa naň Boh nepozerá zhora a nech naň nesvieti svetlo.“ Tieto dve pasáže sú konečným vyjadrením toho, ako sa Jób vtedy cítil, a všetkým naplno dokazujú jeho dokonalosť a spravodlivosť. Zároveň, tak ako si Jób prial, sa jeho viera a podriadenosť voči Bohu, ako aj jeho strach pred Bohom, skutočne povzniesli. Samozrejme, toto povznesenie je presne ten účinok, ktorý Boh očakával.

Jób porazí satana a v Božích očiach sa stane pravým človekom

Keď Jób prvýkrát podstúpil svoje skúšky, bol zbavený všetkého majetku a detí, ale nepadol ani nepovedal nič, čím by sa prehrešil proti Bohu. Prekonal satanove pokúšania, svoj hmotný majetok, potomstvo i skúšku straty celého svetského majetku, čo znamená, že sa dokázal podriadiť Bohu, keď Mu odňal veci, a bol tiež schopný vzdať Bohu vďaku a chválu za to, čo urobil. Také bolo Jóbovo správanie počas satanovho prvého pokúšania a také bolo aj jeho svedectvo počas prvej Božej skúšky. V druhej skúške satan vystrel ruku, aby zasiahol Jóba, a hoci Jób nikdy predtým nezažil väčšiu bolesť, jeho svedectvo stačilo na to, aby ľudia zostali ohromení. Použil svoju statočnosť, presvedčenie a podriadenosť voči Bohu, ako aj svoj strach pred Bohom, aby opäť porazil satana, a Boh jeho správanie a svedectvo opäť schválil a podporil. Počas tohto pokúšania využil Jób svoje skutočné správanie na to, aby pred satanom vyhlásil, že bolesť tela nemôže zmeniť jeho vieru a podriadenosť Bohu ani ho zbaviť oddanosti Bohu a bohabojného srdca. Nezriekol sa Boha ani sa nevzdal vlastnej dokonalosti a spravodlivosti len preto, lebo čelil smrti. Jóbovo odhodlanie urobilo zo satana zbabelca, satan sa pred jeho vierou chvel od strachu a intenzita, s akou Jób bojoval proti satanovi v boji na život a na smrť, vyvolala v satanovi hlbokú nenávisť a odpor. Jóbova dokonalosť a spravodlivosť spôsobila, že satan mu už nemohol urobiť nič viac, preto na neho prestal útočiť a vzdal sa svojich obvinení proti Jóbovi, ktoré vzniesol pred Bohom Jahvem. Znamenalo to, že Jób premohol svet, premohol telo, premohol satana a premohol smrť. Úplne a absolútne patril Bohu. Počas týchto dvoch skúšok stál Jób pevne vo svojom svedectve, skutočne žil svoju dokonalosť a spravodlivosť a rozšíril rozsah svojich živých princípov strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu. Po prekonaní týchto dvoch skúšok sa v Jóbovi zrodila bohatšia skúsenosť a táto skúsenosť ho urobila zrelším, ostrieľanejším, silnejším a presvedčenejším. Jób vďaka nim nadobudol väčšiu istotu o spravodlivosti a hodnote bezúhonnosti, ktorých sa pevne držal. Skúška Boha Jahveho spôsobila, že Jób získal hlboké porozumenie a zmysel pre Božiu starostlivosť o človeka a umožnila mu pocítiť vzácnosť Božej lásky – vtedy sa k jeho strachu pred Bohom pridala aj úcta a láska k Bohu. Skúšky Boha Jahveho nielenže Jóba od Neho neodcudzili, ale priviedli jeho srdce bližšie k Bohu. Keď telesná bolesť, ktorú Jób znášal, dosiahla vrchol, obava, ktorú cítil od Boha Jahveho, mu nedala inú možnosť, než prekliať deň svojho narodenia. Takéto správanie nebolo vopred naplánované, ale bolo prirodzeným prejavom úcty a lásky k Bohu zvnútra jeho srdca. Bolo to prirodzené zjavenie, ktoré vyplynulo z jeho úcty a lásky k Bohu. To znamená, že keďže sa nenávidel, nebol ochotný a nedokázal vystáť Božie trápenie, jeho ohľaduplnosť a láska dospeli až k nezištnosti. Vtedy Jób pozdvihol svoj dlhotrvajúci obdiv k Bohu, túžbu po Bohu a oddanosť voči Nemu na úroveň úcty a lásky. Zároveň pozdvihol svoju vieru, podriadenosť Bohu a strach pred Bohom na úroveň úcty a lásky. Nedovolil si urobiť nič, čo by ublížilo Bohu, nedovolil si žiadne správanie, ktoré by Boha zranilo, a nedovolil si privodiť Bohu žiadny žiaľ, ľútosť či dokonca nešťastie pre svoje vlastné dôvody. Hoci bol Jób v Božích očiach stále tým istým Jóbom ako predtým, jeho viera, podriadenosť a strach pred Bohom priniesli Bohu úplné uspokojenie a potešenie. Vtedy Jób dosiahol dokonalosť, ktorú od neho Boh očakával; stal sa niekým skutočne hodným toho, aby ho v Božích očiach nazývali dokonalým a spravodlivým. Jeho spravodlivé skutky mu umožnili premôcť satana a stáť pevne vo svojom svedectve o Bohu. Tak aj jeho spravodlivé skutky ho urobili dokonalým a umožnili, aby sa pozdvihla hodnota jeho života a vynikla viac než kedykoľvek predtým, a tiež sa stal prvým človekom, ktorého satan už viac nenapádal a nepokúšal. Pretože Jób bol spravodlivý, satan ho obvinil a pokúšal. Pretože Jób bol spravodlivý, bol vydaný satanovi. A pretože Jób bol spravodlivý, premohol a porazil satana a stál pevne vo svojom svedectve. Stal sa prvým človekom, ktorý už nikdy nebol vydaný satanovi, skutočne prišiel pred Boží trón a žil vo svetle, pod Božím požehnaním bez satanovho špehovania a pustošenia… V Božích očiach sa stal pravým človekom a bol oslobodený…

O Jóbovi

Keď už viete, aké skúšky Jób podstúpil, väčšina z vás sa pravdepodobne bude chcieť dozvedieť viac podrobností o samotnom Jóbovi, najmä pokiaľ ide o tajomstvo, ktorým získal Božiu chválu. Poďme sa teda dnes porozprávať o Jóbovi!

V Jóbovom každodennom živote vidíme jeho dokonalosť, spravodlivosť, strach pred Bohom a vyhýbanie sa zlu

Ak máme diskutovať o Jóbovi, potom musíme začať jeho hodnotením, vysloveným z Božích úst: „Nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému.“

Poďme najskôr spoznať Jóbovu dokonalosť a spravodlivosť.

Ako rozumiete slovám dokonalý a spravodlivý? Myslíte si, že bol Jób bezúhonný a čestný? To by, samozrejme, bola doslovná interpretácia a chápanie slov dokonalý a spravodlivý. Zákonitosti skutočného života sú však neoddeliteľnou súčasťou pravého pochopenia Jóba – slová, knihy a samotná teória neposkytnú žiadne odpovede. Začneme tým, že sa pozrieme na rodinný život Jóba a na jeho normálne správanie počas života. To nám napovie o jeho životných zásadách a cieľoch, ako aj o jeho osobnosti a úsilí. Teraz si prečítajme posledné slová z knihy Jób 1, 3: „Tento muž bol najväčší zo všetkých mužov Východu.“ Tieto slová znamenajú, že Jóbovo postavenie a štatút boli veľmi vysoké, a hoci sa nedozvedáme, či dôvod, prečo bol najväčší zo všetkých mužov Východu, bolo jeho bohatstvo alebo skutočnosť, že bol dokonalý, spravodlivý a bál sa Boha, zatiaľ čo sa vyhýbal zlu, celkovo vieme, že Jóbovo postavenie a štatút boli veľmi cenené. Ako je zaznamenané v Biblii, prvé dojmy ľudí z Jóba boli, že Jób bol dokonalý, že sa bál Boha a vyhýbal sa zlu a že mal veľké bohatstvo a ctihodné postavenie. Pre normálneho človeka žijúceho v takomto prostredí a za takýchto podmienok by bola Jóbova životospráva, kvalita života a rôzne aspekty jeho osobného života stredobodom pozornosti väčšiny ľudí; preto musíme pokračovať v čítaní Písma: „A jeho synovia šli a hodovali vo svojich domoch, každý vo svoj určený deň, a pozvali a zavolali aj svoje tri sestry, aby jedli a pili s nimi. A stalo sa tak, že keď uplynuli dni ich hodovania, Jób poslal po nich a posvätil ich, vstal skoro ráno a obetoval zápalné obety za nich všetkých, lebo si povedal: ‚Mohlo sa stať, že moji synovia zhrešili a zlorečili Bohu vo svojich srdciach.‘ Takto to Jób robil neustále.“ (Jób 1, 4-5) Tento úryvok nám objasňuje dve veci: po prvé, že Jóbovi synovia a dcéry pravidelne hodovali, veľa jedli a pili; po druhé, že Jób často obetoval zápalné obety, pretože sa často obával o svojich synov a dcéry zo strachu, že zhrešili a že vo svojich srdciach sa zriekli Boha. Sú tu opísané životy dvoch rôznych typov ľudí. Prvým typom sú Jóbovi synovia a dcéry, ktorí vďaka svojej zámožnosti často hodovali, žili extravagantne, pili víno a stolovali, koľko im hrdlo ráčilo, a tešili sa vysokej kvalite života, ktorú im prinášalo materiálne bohatstvo. Keď žili takýmto životom, bolo nevyhnutné, že často hrešili a urážali Boha – no napriek tomu sa neposvätili ani neprinášali zápalné obety. Vidíte teda, že v ich srdciach nebolo miesta pre Boha, nemysleli na Božie milosti ani sa nebáli, že urazia Boha, a už vôbec sa nebáli zrieknutia sa Boha vo svojich srdciach. Samozrejme, nezameriavame sa na Jóbove deti, ale na to, čo urobil Jób, keď čelil takýmto veciam; to je ďalšia záležitosť opísaná v pasáži, ktorá zahŕňa Jóbov každodenný život a jeho ľudskú prirodzenosť-podstatu. Tam, kde Biblia opisuje hodovanie Jóbových synov a dcér, nie je žiadna zmienka o Jóbovi; hovorí sa len, že jeho synovia a dcéry spolu často jedli a pili. Inými slovami, Jób nehodoval ani sa nepripojil k svojim synom a dcéram pri ich extravagantnom stolovaní. Aj keď bol bohatý a mal veľký majetok a mnohých sluhov, neviedol luxusný život. Neočarilo ho výnimočné prostredie, v ktorom žil, a napriek svojmu bohatstvu neprepadol telesným pôžitkom ani nezabúdal obetovať zápalné obety, a už vôbec to nespôsobilo, že sa vo svojom srdci postupne vyhýbal Bohu. Jób bol teda očividne disciplinovaný vo svojom spôsobe života, nebol chamtivý ani hedonistický v dôsledku Božích požehnaní ani nelipol na kvalite života. Namiesto toho bol pokorný a skromný, nebol okázalý a pred Bohom bol opatrný a obozretný. Často premýšľal o Božích milostiach a požehnaniach a neustále mal bohabojné srdce. Vo svojom každodennom živote často skoro vstával, aby za svojich synov a dcéry obetoval zápalné obety. Inými slovami, nielenže sa sám Jób bál Boha, ale dúfal, že jeho deti sa tiež budú báť Boha a nebudú proti Nemu hrešiť. Jóbovo materiálne bohatstvo nezastávalo žiadne miesto v jeho srdci ani nenahrádzalo postavenie, ktoré v ňom zastával Boh; či už kvôli sebe alebo svojim deťom, Jóbove každodenné činy boli spojené so strachom pred Bohom a s vyhýbaním sa zlu. Jeho strach z Boha Jahveho nepredstavoval len prázdne reči, ale bolo to niečo, čo premieňal na činy a čo sa odrážalo v každej časti jeho každodenného života. Toto skutočné správanie Jóba nám ukazuje, že bol čestný a vo svojej podstate miloval spravodlivosť a veci, ktoré boli pozitívne. To, že často posielal po svojich synov a dcéry a posväcoval ich, znamená, že neuznával ani neschvaľoval správanie svojich detí; namiesto toho bol vo svojom srdci mal odpor k ich správaniu a odsudzoval ich. Dospel k záveru, že správanie jeho synov a dcér netešilo Boha Jahveho, a preto ich často vyzýval, aby išli pred Boha Jahveho a vyznali sa zo svojich hriechov. Jóbove činy nám ukazujú druhú stránku jeho ľudskej prirodzenosti, a to, že nikdy nekráčal spolu s tými, ktorí často hrešili a urážali Boha, ale namiesto toho sa im vyhýbal a obchádzal ich. Napriek tomu, že títo ľudia boli jeho synmi a dcérami, neopustil svoje vlastné zásady správania len preto, lebo boli z jeho rodu, ani nebol zhovievavý k ich hriechom pre svoje vlastné pocity. Namiesto toho ich nabádal, aby sa vyznali a získali zhovievavosť Boha Jahveho, a varoval ich, aby neopúšťali Boha pre svoj vlastný chamtivý pôžitok. Princípy toho, ako Jób zaobchádzal s ostatnými, sú neoddeliteľné od princípov jeho strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Miloval to, čo Boh prijímal, a nenávidel to, čo Boha odpudzovalo. Miloval tých, ktorí sa Boha vo svojich srdciach báli, a nenávidel tých, ktorí páchali zlo alebo hrešili proti Bohu. Táto láska a nenávisť sa prejavovali v jeho každodennom živote a predstavovali spravodlivosť, ktorú v Jóbovi videli Božie oči. Prirodzene, je to aj vyjadrenie a žitie Jóbovej pravej ľudskej prirodzenosti vo vzťahoch s ostatnými v jeho každodennom živote, o ktorých sa musíme dozvedieť.

Prejavy Jóbovej ľudskej prirodzenosti počas jeho skúšok (pochopenie Jóbovej dokonalosti, spravodlivosti, strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu počas skúšok)

Vyššie sme sa podelili o rôzne aspekty Jóbovej ľudskej prirodzenosti, ktoré sa prejavili v jeho každodennom živote ešte pred pokušeniami, ktoré zakúsil. Tieto rôzne prejavy bezpochyby poskytujú prvotné oboznámenie sa s Jóbovou spravodlivosťou, so strachom z Boha a s vyhýbaním sa zlu a sú, samozrejme, prvotným potvrdením. Dôvod, prečo hovorím „prvotný“, je ten, že väčšina ľudí stále nezískala pravé pochopenie Jóbovej osobnosti a miery, do akej nasledoval cestu podriadenosti a strachu pred Bohom. To znamená, že u väčšiny ľudí sa pochopenie Jóba obmedzuje len na niečo ako priaznivý dojem, ktorý získali z dvoch biblických úryvkov obsahujúcich jeho slová: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno“ a „vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ Preto je veľmi potrebné, aby sme pochopili, ako Jób žil svoju ľudskú prirodzenosť, keď prijímal Božie skúšky; týmto spôsobom sa Jóbova pravá ľudská prirodzenosť prejaví všetkým v plnom rozsahu.

Keď sa Jób dopočul, že mu ukradli majetok, že jeho synovia a dcéry prišli o život a že jeho sluhovia boli zabití, reagoval takto: „Vtedy Jób vstal, roztrhol svoj plášť, oholil si hlavu a padol na zem, klaňal sa.“ (Jób 1, 20) Tieto slová nám hovoria jednu skutočnosť: po vypočutí tejto správy Jób neprepadol panike, neplakal ani neobviňoval sluhov, ktorí mu túto správu oznámili, a už vôbec neskúmal miesto činu, aby vyšetril a overil podrobnosti a zistil, čo sa skutočne stalo. Neprejavil žiadnu bolesť či ľútosť nad stratou svojho majetku ani sa nezrútil v slzách v dôsledku straty svojich detí a svojich blízkych. Naopak, roztrhol svoj plášť, oholil si hlavu, padol na zem a klaňal sa. Konanie Jóba sa líši od konania každého obyčajného človeka. Mätie mnoho ľudí a núti ich, aby Jóbovi vo svojich srdciach vyčítali jeho „chladnokrvnosť“. Pri náhlej strate majetku by normálni ľudia vyzerali zdrvení alebo zúfalí – a niektorí by dokonca mohli upadnúť do hlbokej depresie. Je to preto, lebo v srdciach ľudí predstavuje ich majetok celoživotné úsilie – je to niečo, na čom závisí ich prežitie, je to nádej, ktorá ich udržuje pri živote. Strata ich majetku znamená, že ich úsilie bolo zbytočné, že stratili nádej, a dokonca, že nemajú žiadnu budúcnosť. Každý normálny človek sa takto stavia k svojmu majetku, má k nemu blízky vzťah a majetok má v očiach ľudí nesmiernu dôležitosť. Veľká väčšina ľudí sa preto cíti zmätená Jóbovým ľahostajným postojom k strate majetku. Dnes rozptýlime zmätok, ktorý pociťovali všetci títo ľudia, tým, že vysvetlíme, čo sa odohrávalo v Jóbovom srdci.

Zdravý rozum káže, že Jób by sa mal pred Bohom hanbiť za to, že stratil taký veľký majetok, ktorý mu Boh zveril, pretože sa oň nestaral alebo naň nedával pozor – neudržal si majetok, ktorý mu Boh daroval. Keď sa teda dopočul, že jeho majetok bol ukradnutý, jeho prvou reakciou by malo byť, že pôjde na miesto činu a prešetrí rozsah všetkého, o čo prišiel, a potom sa vyzná Bohu, aby mohol opäť získať Božie požehnania. Jób to však neurobil a, prirodzene, mal na to svoje dôvody. Vo svojom srdci bol Jób hlboko presvedčený, že všetko, čo má, mu daroval Boh a nebolo to výsledkom jeho vlastnej práce. Preto nevidel tieto požehnania ako niečo, z čoho by sa dalo ťažiť, ale namiesto toho ukotvil princípy svojho prežitia v tom, že sa zo všetkých síl držal cesty, ktorá by sa mala dodržiavať. Vážil si Božie požehnania a ďakoval za ne, no nebol nimi fascinovaný ani ich nevyhľadával. Taký bol jeho postoj k majetku. Nerobil nič pre získanie požehnaní, neobával sa nedostatku či straty Božích požehnaní ani sa pre ne netrápil. Pre Božie požehnania sa nestal neviazane, bláznivo šťastným ani neignoroval Božiu cestu a nezabudol na Božiu milosť len pre požehnania, z ktorých sa často tešil. Jóbov postoj k majetku odhaľuje ľuďom jeho pravú ľudskú prirodzenosť. Po prvé, Jób nebol chamtivý a bol nenáročný vo svojom materiálnom živote. Po druhé, Jób sa nikdy nestrachoval a nebál, že mu Boh vezme všetko, čo má, čo bol jeho postoj podriadenosti voči Bohu vo svojom srdci; to znamená, že nemal žiadne požiadavky ani sťažnosti, pokiaľ ide o to, či alebo kedy mu Boh vezme, a nepýtal sa na dôvod prečo, len sa snažil podriadiť sa Božím usporiadaniam. Po tretie, nikdy neveril, že jeho majetok pochádza z jeho vlastnej práce, ale že mu ho Boh daroval. To bola Jóbova viera v Boha a je znakom jeho presvedčenia. Objasnili sme Jóbovu ľudskú prirodzenosť a jeho pravé každodenné úsilie v tomto trojbodovom zhrnutí? Jóbova ľudská prirodzenosť a úsilie boli neoddeliteľnou súčasťou jeho chladného správania, keď čelil strate svojho majetku. Práve vďaka svojmu každodennému úsiliu mal Jób duchovné postavenie a presvedčenie, aby počas Božích skúšok vyslovil: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“ Tieto slová nezískal cez noc ani sa len tak neobjavili v Jóbovej hlave. Boli tým, čo videl a nadobudol počas mnohých rokov prežívania života. V porovnaní so všetkými, ktorí len hľadajú Božie požehnania a ktorí sa boja, že im Boh vezme, nenávidia to a sťažujú sa, nie je Jóbova podriadenosť veľmi reálna? V porovnaní so všetkými, ktorí veria, že Boh existuje, ale ktorí nikdy neverili, že Boh vládne nad všetkými vecami, nie je Jób nadmieru čestný a spravodlivý?

Jóbova racionálnosť

Jóbove skutočné skúsenosti a jeho spravodlivá a čestná ľudská prirodzenosť viedli k tomu, že vykonal najrozumnejšie súdy a rozhodnutia, keď prišiel o svoj majetok a deti. Takéto racionálne rozhodnutia boli neoddeliteľné od jeho každodenného úsilia a Božích skutkov, ktoré spoznal počas každodenného života. Jóbova čestnosť mu umožnila uveriť, že Jahveho ruka vládne nad všetkými vecami; jeho viera mu umožnila spoznať skutočnosť, že Boh Jahve je zvrchovaný nad všetkými vecami; jeho poznanie ho urobilo ochotným a schopným podriadiť sa zvrchovanosti a usporiadaniam Boha Jahveho; jeho podriadenosť mu umožnila byť čoraz pravdivejším vo svojom strachu pred Bohom Jahvem; jeho strach ho robil čoraz skutočnejším vo vyhýbaní sa zlu; nakoniec sa Jób stal dokonalým, pretože sa bál Boha a vyhýbal sa zlu; jeho dokonalosť ho urobila múdrym a dala mu najvyššiu racionálnosť.

Ako by sme mali rozumieť slovu racionálny? Doslovný výklad je, že to znamená mať zdravý rozum, byť logický a rozumný v myslení, prejavovať sa múdrou rečou, činmi a úsudkom a riadiť sa zdravými a správnymi morálnymi zásadami. Napriek tomu sa Jóbova racionálnosť nedá vysvetliť tak ľahko. Keď sa tu hovorí, že Jób mal najvyššiu racionálnosť, hovorí sa to v súvislosti s jeho ľudskou prirodzenosťou a jeho správaním pred Bohom. Pretože Jób bol čestný, bol schopný podriadiť sa Božej zvrchovanosti a veriť v ňu, čo mu dalo poznanie, ktoré bolo pre iných nedosiahnuteľné, a toto poznanie mu umožnilo presnejšie rozlišovať, posudzovať a definovať to, čo sa mu prihodilo, čo mu umožnilo presnejšie a presvedčivejšie si zvoliť, čo robiť a čoho sa pevne držať. To znamená, že jeho slová, správanie, princípy za jeho činmi a kódex, podľa ktorého konal, boli stále, jasné a konkrétne a neboli slepé, impulzívne ani emocionálne. Vedel, ako zaobchádzať s tým, čo ho postihlo, vedel, ako vyvážiť a zvládať vzťahy medzi zložitými udalosťami, vedel, ako sa pevne držať cesty, ktorej by sa mal pevne pridržiavať, a navyše vedel, ako zaobchádzať s tým, že Boh Jahve dáva a berie. Presne to bola Jóbova racionálnosť. Práve vďaka tejto racionálnosti Jób povedal: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno“, keď prišiel o majetok i o svojich synov a dcéry.

Keď Jób čelil obrovskej telesnej bolesti a výčitkám svojich príbuzných a priateľov, a keď čelil smrti, jeho skutočné správanie opäť všetkým ľuďom ukázalo jeho pravú tvár.

Skutočná Jóbova tvár: pravdivá, čistá a bez falše

Prečítajme si z Jóba 2, 7-8: „Tak satan odišiel od Jahveho a zasiahol Jóba bolestivými vredmi od chodidiel až po temeno hlavy. A Jób si vzal hrnčiarsky črep, aby sa ním oškrabal, a sadol si do popola.“ Toto je opis Jóbovho správania, keď mu telo posiali bolestivé vredy. Jób v tom čase sedel v popole a trpel bolesťami. Nikto ho neošetril a nikto mu nepomáhal zmierniť bolesť jeho tela; namiesto toho použil hrnčiarsky črep na oškrabanie bolestivých vredov. Na pohľad išlo len o etapu Jóbových múk a nemá to žiadny súvis s jeho ľudskou prirodzenosťou a so strachom z Boha, pretože Jób v tom čase nevyslovil žiadne slová, aby vyjadril svoju náladu a názory. Napriek tomu sú Jóbove činy a jeho správanie stále pravým vyjadrením jeho ľudskej prirodzenosti. V úryvku predchádzajúcej kapitoly sa dočítame, že Jób bol najväčší zo všetkých mužov Východu. Táto pasáž z druhej kapitoly nám medzitým ukazuje, že tento veľký muž z Východu skutočne vzal hrnčiarsky črep, aby sa oškrabal, zatiaľ čo sedel v popole. Nie je medzi týmito dvoma opismi zjavný kontrast? Je to kontrast, ktorý nám ukazuje Jóbovo pravé ja: napriek svojmu prestížnemu postaveniu a statusu tieto veci nikdy nemiloval ani im nevenoval žiadnu pozornosť; nezaujímalo ho, ako ostatní vnímajú jeho postavenie, ani sa nezaujímal o to, či by jeho činy alebo správanie mali negatívny vplyv na jeho postavenie; nevychutnával si výhody statusu ani si neužíval slávu, ktorá prichádzala so statusom a s postavením. Záležalo mu len na jeho hodnote a význame jeho žitia v očiach Boha Jahveho. Jóbovo pravé ja bolo jeho samotnou podstatou: nemiloval slávu a bohatstvo a nežil pre slávu a bohatstvo; bol pravdivý, čistý a bez falše.

Jób rozlišuje medzi láskou a nenávisťou

Ďalší aspekt Jóbovej ľudskej prirodzenosti sa prejavuje v nasledujúcom rozhovore medzi ním a jeho ženou: „Vtedy mu jeho žena povedala: ‚Ešte si zachovávaš svoju bezúhonnosť? Preklínaj Boha a zomri!‘ On jej však povedal: ‚Hovoríš ako jedna z nerozumných žien. Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?‘“ (Jób 2, 9-10) Keď Jóbova žena uvidela muky, ktorými trpel, snažila sa dať Jóbovi radu, aby mu pomohla mukám uniknúť, ale jej „dobré úmysly“ nezískali Jóbov súhlas. Namiesto toho vyvolali jeho hnev, pretože poprela jeho vieru a podriadenosť voči Bohu Jahvemu a tiež poprela existenciu Boha Jahveho. To bolo pre Jóba neprijateľné, pretože si nikdy nedovolil urobiť nič, čo by odporovalo Bohu alebo Mu ubližovalo, o iných ani nehovoriac. Ako mohol zostať ľahostajný, keď videl iných hovoriť slová, ktorými sa rúhali Bohu a urážali Ho? Svoju manželku preto nazval „nerozumnou ženou“. Jób k svojej manželke pociťoval hnev a nenávisť, ako aj pohanu a výčitky. Bolo to prirodzené vyjadrenie Jóbovej ľudskej prirodzenosti – rozlišovania medzi láskou a nenávisťou – a bol to pravý obraz jeho spravodlivej ľudskej prirodzenosti. Jób mal zmysel pre spravodlivosť, ktorý ho nútil nenávidieť trendy a prílivy zla, neznášať, odsudzovať a odmietať absurdné kacírstvo, smiešne argumenty a groteskné tvrdenia a umožňoval mu držať sa vlastných, správnych zásad a postojov, keď ho masy odmietli a jeho blízki ho opustili.

Jóbova dobrosrdečnosť a úprimnosť

Keďže z Jóbovho správania môžeme vidieť prejavy rôznych aspektov jeho ľudskej prirodzenosti, čo vidíme z Jóbovej ľudskej prirodzenosti, keď otvoril ústa, aby preklial deň svojho narodenia? Touto témou sa budeme zaoberať nižšie.

Vyššie som hovoril o tom, čo viedlo k tomu, že Jób preklial svoj deň narodenia. Čo v tom vidíte? Keby bol Jób bezcitný a bez lásky, keby bol chladný a bez emócií a zbavený ľudskej prirodzenosti, mohol by brať ohľad na Božie úmysly? Mohol by pohŕdať dňom svojho narodenia, keď mu záležalo na Božom srdci? Inými slovami, ak by bol Jób bezcitný a zbavený ľudskej prirodzenosti, mohol by byť skľúčený z Božej bolesti? Mohol by prekliať deň svojho narodenia, pretože Boh nad ním žialil? Odpoveď znie: rozhodne nie! Keďže Jób bol dobrosrdečný, záležalo mu na Božom srdci; keďže mu záležalo na Božom srdci, cítil Božiu bolesť; keďže bol dobrosrdečný, trpel väčšími mukami v dôsledku toho, že cítil Božiu bolesť; keďže cítil Božiu bolesť, začal nenávidieť deň svojho narodenia, a tak ho preklial. Pre nezaujatých je celé Jóbovo správanie počas jeho skúšok príkladné. Iba jeho prekliatie dňa narodenia kladie otáznik nad jeho dokonalosťou a spravodlivosťou alebo poskytuje odlišné hodnotenie. V skutočnosti to bolo najpravdivejšie vyjadrenie Jóbovej ľudskej prirodzenosti-podstaty. Jeho ľudská prirodzenosť-podstata nebola skrytá, zaobalená či niekým upravovaná. Keď preklial deň svojho narodenia, preukázal dobrosrdečnosť a úprimnosť hlboko vo svojom srdci. Bol ako prameň s tak čistou a priehľadnou vodou, že bolo vidno až na samé dno.

Keď sa ľudia dozvedia o Jóbovi toto všetko, väčšina z nich nepochybne získa pomerne presný a objektívny pohľad na Jóbovu ľudskú prirodzenosť-podstatu. Mali by tiež získať hlboké, praktické a pokročilejšie pochopenie a uznanie Jóbovej dokonalosti a spravodlivosti, ako o nich hovorí Boh. Dúfajme, že toto porozumenie a uznanie pomôže ľuďom vydať sa na cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu.

Vzťah medzi Božím odovzdaním Jóba satanovi a cieľmi Božieho diela

Hoci väčšina ľudí už uznáva, že Jób bol dokonalý a spravodlivý, bál sa Boha a vyhýbal sa zlu, toto uznanie im neposkytuje väčšie pochopenie Božích úmyslov. Popri tom, ako závidia Jóbovej ľudskej prirodzenosti a úsiliu, pýtajú sa Boha nasledujúcu otázku: Jób bol taký dokonalý a spravodlivý, ľudia ho tak veľmi zbožňujú, tak prečo ho Boh vydal satanovi a vystavil ho toľkým mukám? Takéto otázky nevyhnutne existujú v srdciach mnohých ľudí – alebo skôr táto pochybnosť je otázkou v srdciach mnohých ľudí. Keďže to zmiatlo toľko ľudí, musíme túto otázku otvoriť a správne vysvetliť.

Všetko, čo Boh koná, je nevyhnutné a má mimoriadny význam, pretože všetko, čo v človeku vytvorí, sa týka Jeho riadenia a spásy ľudstva. Dielo, ktoré Boh vykonal v Jóbovi, samozrejme, nie je výnimkou, hoci Jób bol v Božích očiach dokonalý a bezúhonný. Inými slovami, bez ohľadu na to, čo Boh vykoná alebo akými prostriedkami to koná, a bez ohľadu na cenu či Jeho cieľ, sa zámer Jeho skutkov nemení. Jeho zámerom je pôsobiť na človeka Božími slovami, ako aj Božími požiadavkami a úmyslami. Inými slovami, pôsobiť na človeka všetkým, čo Boh považuje za pozitívne a v súlade s Jeho krokmi, umožniť človeku pochopiť Božie srdce a porozumieť Božej podstate a dovoliť mu podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniam, a tak mu umožniť báť sa Boha a vyhýbať sa zlu – to všetko je jeden aspekt Božieho zámeru vo všetkom, čo koná. Druhým aspektom je, že keďže satan je protipólom a predmetom služby v Božom diele, človek je často vydaný satanovi. To je prostriedok, ktorý Boh používa, aby umožnil ľuďom vidieť v satanových pokušeniach a útokoch podlosť, škaredosť a opovrhnutie satana, čím ľudí donúti nenávidieť satana a získať schopnosť poznať a rozoznať to, čo je negatívne. Tento proces im umožní postupne sa oslobodiť spod satanovej kontroly, obvinení, vyrušovania a útokov – až kým nezvíťazia nad útokmi a obvineniami satana vďaka Božím slovám, svojmu poznaniu Boha, podriadenosti voči Bohu, viere v Boha a strachu z Neho. Len potom budú úplne zachránení spod satanovej moci. Spása ľudí znamená, že satan je porazený a že už viac nie sú pokrmom v satanových ústach – satan sa ich zriekol namiesto toho, aby ich prehltol. Je to preto, lebo títo ľudia sú bezúhonní, prechovávajú vieru, podriadenosť a strach voči Bohu a načisto so satanom skoncovali. Zahanbujú satana, robia z neho zbabelca a úplne ho porazia. Ich odhodlanie nasledovať Boha, podriadenie sa Bohu a strach z Boha porazia satana a prinútia ho, aby sa ich úplne vzdal. Iba takíto ľudia sú skutočne získaní Bohom a to je to, čo je konečným Božím cieľom pri záchrane človeka. Ak chcú byť spasení a úplne získaní Bohom, potom všetci, ktorí Boha nasledujú, musia čeliť väčším či menším pokušeniam a útokom satana. Boh zachráni tých, ktorí sa vymania z týchto pokušení a útokov a sú schopní satana úplne poraziť. To znamená, že Boh zachráni tých, ktorí podstúpili Božie skúšky a ktorých nespočetne mnohokrát pokúšal a napádal satan. Tí, ktorých Boh zachráni, rozumejú Božím úmyslom a požiadavkám a dokážu sa podriadiť Božej zvrchovanosti a usporiadaniu. Neopúšťajú cestu strachu pred Bohom a vyhýbajú sa zlu uprostred satanových pokušení. Tí, ktorých Boh zachráni, sú čestní, dobrosrdeční, rozlišujú medzi láskou a nenávisťou, majú zmysel pre spravodlivosť, sú rozumní, dokážu sa o Boha starať a vážiť si všetko, čo od Neho pochádza. Týchto ľudí satan neobmedzuje, nesleduje, neobviňuje ani nezneužíva. Sú úplne voľní, úplne sa oslobodili a boli prepustení. Jób bol práve takým slobodným človekom a práve preto ho Boh vydal satanovi.

Satan zneužil Jóba, ktorý však získal večnú slobodu a oslobodenie a získal právo, aby už nikdy nebol vystavený satanovej skazenosti, zneužívaniu a obvineniam, aby namiesto toho žil vo svetle Božej priazne, slobodný a nezaťažený a žil uprostred Božích požehnaní, ktoré mu boli dané. Nikto mu nemohol toto právo odobrať, zničiť alebo sa ho zmocniť. Bolo dané Jóbovi ako odmena za jeho vieru, odhodlanie, podriadenosť Bohu a strach z Boha. Jób zaplatil cenu svojho života, aby získal radosť a šťastie na zemi a získal právo a oprávnenie – čo je úplne prirodzené a oprávnené – uctievať Stvoriteľa bez zasahovania ako pravá Božia stvorená bytosť na zemi. To bol tiež najväčší výsledok pokušení, ktoré Jób znášal.

Keď ľudia ešte len musia byť spasení, a preto satan ich životy vyrušuje, a dokonca ich ovláda. Inými slovami, ľudia, ktorí neboli spasení, sú satanovými väzňami, nemajú slobodu, satan sa ich nevzdal, nie sú spôsobilí ani oprávnení uctievať Boha a satan ich zblízka prenasleduje a zlovoľne na nich útočí. Takíto ľudia nemajú žiadne šťastie, o ktorom by mohli hovoriť, nemajú právo na normálnu existenciu, a navyše nemajú žiadnu dôstojnosť, o ktorej by mohli hovoriť. Iba ak povstaneš a začneš bojovať so satanom, použiješ svoju vieru v Boha, podriadenosť Bohu a strach z Boha ako zbrane, s ktorými budeš bojovať so satanom na život a na smrť, aby si ho úplne porazil, prinútil ho stiahnuť chvost, premenil ho na zbabelca vždy, keď ťa zbadá, a dosiahol, že úplne zastaví svoje útoky a obvinenia proti tebe, len potom budeš spasený a slobodný. Ak si odhodlaný úplne skoncovať so satanom, ale nemáš zbrane, ktoré ti pomôžu satana poraziť, potom budeš stále v ohrození. Ak ťa bude satan postupom času mučiť natoľko, že už v tebe nezostane ani štipka sily, no ty stále nedokážeš vydať svedectvo a úplne sa nezbavíš satanových obvinení a útokov proti tebe, potom bude tvoja nádej na spásu veľmi malá. Nakoniec, keď sa vyhlási ukončenie Božieho diela, budeš stále v zovretí satana, neschopný sa oslobodiť, a tak nikdy nedostaneš šancu ani nádej. Z toho vyplýva, že takíto ľudia budú úplne v satanovom zajatí.

Prijmite Božie skúšky, prekonajte satanove pokušenia a dovoľte Bohu, aby získal celú vašu bytosť

Počas diela Božej trvalej starostlivosti a podpory pre človeka mu rozpovie všetky svoje úmysly a požiadavky a ukáže mu svoje skutky, povahu a to, čo má a čo pre človeka znamená. Cieľom je dať človeku duchovné postavenie, dovoliť mu získať od Boha rôzne pravdy a zároveň Ho nasledovať – pravdy, ktoré sú zbraňami, ktoré dal človeku Boh, aby s nimi bojoval proti satanovi. Takto vyzbrojený človek musí čeliť Božím skúškam. Boh má mnoho prostriedkov a spôsobov skúšania človeka, ale každý z nich vyžaduje „spoluprácu“ Božieho nepriateľa – satana. To znamená, že keď dal Boh človeku zbrane, s ktorými môže bojovať so satanom, odovzdáva človeka satanovi a dovoľuje satanovi „skúšať“ jeho duchovné postavenie. Ak sa človek dokáže vymaniť zo satanových bojových šíkov, dokáže uniknúť satanovmu obkľúčeniu a prežiť, potom zloží skúšku. Ak sa mu však nepodarí utiecť zo satanovej bojovej formácie a podvolí sa satanovi, skúškou neprejde. Bez ohľadu na to, ktorý aspekt človeka Boh skúma, kritériom Jeho skúmania je to, či človek stojí pevne za svojím svedectvom, keď ho satan napadne, alebo či opustil Boha, kapituloval a vzdal sa satanovi, keď ho chytil do svojich osídiel. Dá sa povedať, že to, či človek môže alebo nemôže byť zachránený, závisí od toho, či môže premôcť a poraziť satana. A jeho schopnosť získať slobodu závisí od toho, či je schopný sám od seba pozdvihnúť zbrane, ktoré mu dal Boh, aby premohol satanovo zajatie, čím by satan úplne stratil nádej a nechal ho na pokoji. Ak satan opustí nádej a niekoho sa zriekne, znamená to, že sa už nikdy nepokúsi vziať túto osobu Bohu, už nikdy ju neobviní a nevyruší a už nikdy ju nebude svojvoľne mučiť ani na ňu útočiť. Jedine niekto taký bude skutočne získaný Bohom. To je celý proces, ktorým Boh získava ľudí.

Varovanie a osvietenie pre budúce generácie cez Jóbove svedectvo

Len čo ľudia pochopia proces, ktorým Boh niekoho úplne získa, pochopia aj ciele a význam Božieho odovzdania Jóba satanovi. Ľudí už viac nevyrušujú Jóbove muky a znovu si uvedomujú ich význam. Už sa nestarajú o to, či sami budú vystavení rovnakému pokúšaniu ako Jób, a už viac neodporujú ani neodmietajú zoslanie Božích skúšok. Jóbova viera, podriadenosť a jeho svedectvo o zdolaní satana sú pre ľudí zdrojom obrovskej pomoci a povzbudenia. V Jóbovi vidia nádej na vlastnú spásu a vidia, že vierou, podriadenosťou a strachom pred Bohom je úplne možné poraziť satana a zvíťaziť nad ním. Vidia, že pokiaľ sa podriadia Božej zvrchovanosti a usporiadaniam a pokiaľ majú odhodlanie a vieru nezriecť sa Boha po tom, čo stratili všetko, môžu privodiť satanovi hanbu a porážku a uvidia, že potrebujú len odhodlanie a vytrvalosť, aby stáli pevne vo svojom svedectve – aj keď to znamená stratiť svoje životy –, aby bol satan zastrašený a dal sa na rýchly útek. Jóbovo svedectvo je varovaním pre budúce generácie a toto varovanie im hovorí, že ak neporazia satana, nikdy sa nebudú môcť zbaviť jeho obvinení a vyrušovania ani nikdy nebudú schopní uniknúť jeho zneužívaniu a útokom. Jóbovo svedectvo osvietilo budúce generácie. Toto osvietenie učí ľudí, že len ak budú dokonalí a spravodliví, dokážu sa báť Boha a vyhýbať sa zlu; učí ich, že len ak sa budú báť Boha a vyhýbať sa zlu, môžu vydávať silné a zvučné svedectvo o Bohu; iba ak budú vydávať silné a zvučné svedectvo o Bohu, nikdy ich neovládne satan a budú žiť pod vedením a ochranou Boha – len vtedy budú skutočne spasení. Jóbovu osobnosť a jeho životné úsilie by mal napodobňovať každý, kto sa usiluje o spásu. To, ako žil celý svoj život a ako sa správal počas skúšok, je vzácnym pokladom pre všetkých, ktorí nasledujú cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu.

Jóbove svedectvo prináša Bohu útechu

Ak vám teraz poviem, že Jób je milý muž, možno nebudete vedieť oceniť význam týchto slov a možno nedokážete pochopiť myšlienku, prečo som hovoril o všetkých týchto veciach. Počkajte však do dňa, keď okúsite skúšky, ktoré budú rovnaké alebo podobné ako Jóbove skúšky, keď si prejdete ťažkosťami, podstúpite skúšky, ktoré pre vás osobne pripravil Boh, keď zo seba vydáš všetko a budeš znášať poníženie a útrapy, aby si zvíťazil nad satanom a svedčil o Bohu uprostred pokušení – potom budeš schopný oceniť význam týchto slov, ktoré hovorím. Vtedy budeš mať pocit, že si oveľa horší než Jób, pocítiš, aký milý je Jób a že je hodný nasledovania. Keď nadíde ten čas, uvedomíš si, aké dôležité sú tieto nadčasové Jóbove slová pre toho, kto je skazený a žije v týchto časoch, a zistíš, aké ťažké je pre dnešných ľudí dosiahnuť to, čo dosiahol Jób. Keď budeš mať pocit, že je to ťažké, uvedomíš si, aké je Božie srdce ustráchané a znepokojené, uvedomíš si, akú vysokú cenu Boh zaplatil za získanie takýchto ľudí a aké vzácne je to, čo Boh koná a vynakladá pre ľudstvo. Keď ste si teraz vypočuli tieto slová, rozumiete presne Jóbovi a hodnotíte ho správne? Bol vo vašich očiach Jób skutočne dokonalým a spravodlivým mužom, ktorý sa bál Boha a vyhýbal sa zlu? Verím, že väčšina ľudí určite povie áno. Pretože fakty o tom, čo Jób vykonal a zjavil, nemôže nikto poprieť, a to ani satan. Sú najsilnejším dôkazom Jóbovho víťazstva nad satanom. Tento dôkaz vytvoril Jób a bol prvým svedectvom, ktoré Boh prijal. Keď teda Jób zvíťazil nad satanovými pokušeniami a svedčil o Bohu, potešil Božie srdce a Boh v ňom videl nádej. Od čias stvorenia až do Jóbových čias to bolo prvýkrát, keď Boh skutočne zakúsil, čo je to útecha a čo to znamená byť potešený človekom. Bolo to prvýkrát, čo uvidel a získal pravé svedectvo, vydané pre Neho.

Verím, že po vypočutí Jóbovho svedectva a zvážení rôznych jeho aspektov bude mať väčšina ľudí plány na cestu, ktorá ich čaká. Rovnako verím, že väčšina ľudí, ktorí sú plní úzkosti a strachu, pomaly začne upokojovať svoje telo i myseľ a pocíti úľavu, kúsok po kúsku…

Nižšie uvedené pasáže sú tiež výpovede o Jóbovi. Pokračujme v čítaní.

4. Jób sa dopočuje o Bohu

Jób 9, 11 „Pozrite, ide okolo mňa, a nevidím Ho; ide ďalej, ale ja Ho nevnímam.“

Jób 23, 8-9 „Pozrite, idem vpred, ale On tam nie je, vrátim sa späť, ale nevidím Ho. Po ľavej strane, kde pôsobí, Ho nevidím. Skrýva sa po pravici, aby som Ho nevidel.“

Jób, 42, 2-6 „Viem, že Ty môžeš urobiť všetko a že pred Tebou nemožno skryť žiadnu myšlienku. Kto je ten, kto skrýva radu bez poznania? Preto som vyslovil to, čomu som nerozumel, veci pre mňa príliš úžasné, o ktorých som nevedel. Vypočuj ma, prosím ťa, a budem hovoriť: Spýtam sa Ťa a Ty mi odpovieš. Počul som o Tebe hovoriť, ale teraz Ťa vidí moje oko. Preto sa nenávidím a kajám sa v prachu a popole.“

Hoci sa Boh Jóbovi nezjavil, Jób verí v Božiu zvrchovanosť

V čom spočívajú tieto slová? Uvedomil si niekto z vás, že je za nimi určitá skutočnosť? Po prvé, ako Jób vedel, že Boh existuje? Ako potom vedel, že to Boh riadi nebo, zem a všetko ostatné? V jednom úryvku sa nachádzajú odpovede na obe tieto otázky: „Počul som o Tebe hovoriť, ale teraz Ťa vidí moje oko. Preto sa nenávidím a kajám sa v prachu a popole.“ Z týchto slov sa dozvedáme, že namiesto toho, aby Jób videl Boha na vlastné oči, dozvedel sa o Ňom z legendy. Za týchto okolností začal kráčať po ceste nasledovania Boha a neskôr potvrdil existenciu Boha vo svojom živote a medzi všetkými vecami. Je v tom nepopierateľný fakt – čo je to? Napriek tomu, že dokázal nasledovať cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu, nikdy Boha nevidel. Nebol v tomto rovnaký ako dnešní ľudia? Jób nikdy nevidel Boha, z čoho vyplýva, že hoci o Ňom počul, nevedel, kde Boh je, aký je alebo čo robí. To všetko sú subjektívne faktory. Objektívne povedané, hoci Boha nasledoval, Boh sa mu nikdy nezjavil ani k nemu neprehovoril. Nie je to fakt? Hoci Boh k Jóbovi neprehovoril ani mu nevydal žiadne príkazy, Jób videl Božiu existenciu a videl Jeho zvrchovanosť medzi všetkými vecami, a keď sa mu doniesli legendy, v ktorých Jób počul o Bohu hovoriť, začal viesť život strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu. Taký bol pôvod a proces, na základe ktorého Jób nasledoval Boha. No bez ohľadu na to, ako sa bál Boha a vyhýbal sa zlu, a bez ohľadu na to, ako pevne sa držal svojej bezúhonnosti, Boh sa mu nikdy nezjavil. Prečítajme si túto pasáž. Povedal: „Pozrite, ide okolo mňa, a nevidím Ho; ide ďalej, ale ja Ho nevnímam.“ (Jób 9, 11) Tieto slová hovoria, že Jób mohol alebo aj nemusel cítiť Boha vo svojej blízkosti, ale nikdy Ho neuvidel. Boli časy, keď si predstavoval Boha, ako pred ním kráča, ako koná či vedie človeka, ale nikdy Ho nespoznal. Boh prichádza k človeku, keď to neočakáva; človek nevie, kedy k nemu Boh príde alebo kde k nemu príde, pretože človek nemôže vidieť Boha, a tak je Boh pred človekom skrytý.

Jóbova viera v Boha nie je otrasená skutočnosťou, že Boh je pred ním skrytý

V nasledujúcom úryvku Písma potom Jób povie: „Pozrite, idem vpred, ale On tam nie je, vrátim sa späť, ale nevidím Ho. Po ľavej strane, kde pôsobí, Ho nevidím. Skrýva sa po pravici, aby som Ho nevidel.“ (Jób 23, 8-9) V tejto výpovedi sa dozvedáme, že v Jóbových skúsenostiach bol Boh pred ním celý čas skrytý; Boh sa mu otvorene nezjavil a otvorene k nemu neprehovoril ani slovo, ale vo svojom srdci bol Jób presvedčený o Božej existencii. Vždy veril, že Boh môže pred ním kráčať alebo môže konať po jeho boku a že hoci Ho nemôže vidieť, Boh je vedľa neho a riadi všetko okolo neho. Jób nikdy nevidel Boha, ale dokázal zostať verný svojej viere, čo nedokázal žiadny iný človek. Prečo to iní ľudia nedokázali? Pretože Boh s Jóbom nehovoril ani sa mu nezjavil, a ak by Jób skutočne neveril, nemohol by pokračovať ani by sa nemohol pevne držať cesty strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Nie je to pravda? Ako sa cítiš, keď čítaš o Jóbovi, ako vyslovuje tieto slová? Máš pocit, že Jóbova dokonalosť, bezúhonnosť a spravodlivosť pred Bohom sú pravdivé a že nejde len o zveličovanie zo strany Boha? Aj keď Boh zaobchádzal s Jóbom rovnako ako s inými ľuďmi, nezjavil sa mu ani s ním nehovoril, Jób si uchovával svoju bezúhonnosť, stále veril v Božiu zvrchovanosť, a navyše často obetoval zápalné obety a modlil sa pred Bohom, pretože sa bál uraziť Boha. Jóbova schopnosť báť sa Boha bez toho, aby Ho videl, dokazuje, ako veľmi miloval pozitívne veci a aká pevná a skutočná bola jeho viera. Nepoprel existenciu Boha, pretože bol pred ním skrytý, ani nestratil svoju vieru a nezriekol sa Boha, pretože Ho nikdy nevidel. Namiesto toho si uprostred skrytého Božieho diela vlády nad všetkými vecami uvedomil Božiu existenciu a pocítil Božiu zvrchovanosť a moc. Nevzdal sa svojej spravodlivosti len preto, lebo Boh bol skrytý, ani neopustil cestu strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu, lebo sa mu Boh nikdy nezjavil. Jób nikdy nežiadal, aby sa mu Boh otvorene zjavil a dokázal tak svoju existenciu, pretože Jób už videl Božiu zvrchovanosť medzi všetkými vecami a veril, že získal požehnania a milosti, ktoré iní nezískali. Hoci Boh zostal pred ním skrytý, Jóbovou vierou to nikdy neotriaslo. Zožal teda to, čo nikto iný nemal: Božie schválenie a Božie požehnanie.

Jób žehná Božiemu menu a nemyslí na požehnania ani pohromu

Existuje skutočnosť, o ktorej sa v biblických príbehoch o Jóbovi nikdy nehovorí, a na tento fakt sa dnes zameriame. Hoci Jób nikdy nevidel Boha ani nepočul Božie slová na vlastné uši, v jeho srdci bolo pre Boha miesto. Aký bol Jóbov postoj k Bohu? Bolo to, ako už bolo spomenuté, „nech je požehnané Jahveho meno“. Jeho požehnanie Božieho mena bolo bezpodmienečné, bez ohľadu na kontext, a neviazalo sa na žiadny dôvod. Vidíme, že Jób dal svoje srdce Bohu, dovolil, aby bolo ovládané Bohom; všetky jeho myšlienky a rozhodnutia i všetky plány v jeho srdci boli otvorené Bohu a neboli pred Ním uzavreté. Jeho srdce Bohu neodporovalo a Jób Ho nikdy nežiadal, aby pre neho niečo urobil alebo mu niečo dal. Nemal extravagantné túžby, aby zo svojho uctievania Boha niečo získal. Jób nehovoril o obchodovaní s Bohom a nekládol na Boha žiadne požiadavky ani nároky. Chválil Božie meno z dôvodu veľkej Božej moci a autority pri riadení všetkých vecí, a nie preto, či získal požehnanie alebo ho zasiahla pohroma. Veril, že bez ohľadu na to, či Boh ľudí požehná alebo na nich zošle pohromu, Božia moc a autorita sa nezmenia, a že Božie meno by sa preto malo chváliť bez ohľadu na okolnosti daného človeka. Tento človek je požehnaný Bohom pre Božiu zvrchovanosť, a keď človeka postihne pohroma, tak aj to je pre Božiu zvrchovanosť. Božia moc a autorita ovládajú a usporadúvajú všetko, čo sa týka človeka; vrtochy ľudského šťastia sú prejavom Božej moci a autority a bez ohľadu na ľudský názor by sa Božie meno malo chváliť. To je to, čo Jób zažil a spoznal počas rokov svojho života. Všetky Jóbove myšlienky a činy sa dostali k Božím ušiam a pred Boha a Boh ich považoval za dôležité. Boh si cenil toto Jóbove poznanie a vážil si ho za to, že má také srdce. Toto srdce vždy a všade očakávalo Boží príkaz a bez ohľadu na čas alebo miesto privítalo všetko, čo sa mu prihodilo. Jób na Boha nekládol žiadne požiadavky. Od seba vyžadoval čakať na všetky opatrenia, ktoré prišli od Boha, prijímať ich, čeliť im a podriadiť sa im. Jób veril, že je to jeho povinnosť a že práve to Boh chce. Jób nikdy neuvidel Boha ani Ho nepočul vysloviť žiadne slová, vydať žiadne príkazy, učiť alebo ho o niečom poučovať. Slovami dneška, skutočnosť, že mal také poznanie a postoj k Bohu, keď mu Boh nedal žiadne osvietenie, vedenie alebo zaopatrenie v súvislosti s pravdou, bola vzácna a to, že takéto veci dokázal, bolo pre Boha dostatočné a Boh jeho svedectvo chválil a oceňoval. Jób nikdy nevidel Boha ani Ho osobne nepočul vysloviť nejaké učenie, ale pre Boha boli jeho srdce i Jób sám oveľa cennejší ako tí ľudia, ktorí pred Ním boli schopní hovoriť len z hľadiska hlbokej teórie, ktorí sa dokázali len chváliť a hovoriť o obetovaní, ale ktorí nikdy nemali pravé poznanie Boha a nikdy sa Ho skutočne nebáli. Lebo Jóbovo srdce bolo čisté a neskrývalo sa pred Bohom, jeho ľudská prirodzenosť bola čestná a dobrosrdečná a Jób miloval spravodlivosť a to, čo bolo pozitívne. Iba človek s takým srdcom a ľudskou prirodzenosťou mohol nasledovať Božiu cestu a bol schopný báť sa Boha a vyhýbať sa zlu. Takýto človek mohol vidieť Božiu zvrchovanosť, mohol vidieť Jeho autoritu a moc a dokázal dosiahnuť podriadenosť voči Jeho zvrchovanosti a usporiadaniam. Iba taký človek mohol skutočne chváliť Božie meno. Je to preto, lebo sa nepozeral na to, či ho Boh požehná alebo na neho zošle pohromu, lebo vedel, že všetko je ovládané Božou rukou a že ľudské obavy sú znakom hlúposti, nevedomosti a iracionálnosti, pochybností o skutočnosti Božej zvrchovanosti nad všetkými vecami a chýbajúceho strachu z Boha. Jóbovo poznanie bolo presne také, aké Boh chcel. Mal teda Jób väčšie teoretické vedomosti o Bohu ako vy? Keďže v tom čase bolo málo Božieho diela a výrokov, nebolo ľahké dosiahnuť poznanie Boha. To, čo dosiahol Jób, bolo nemalým úspechom. Nezakúsil Božie dielo, nikdy nepočul Boha hovoriť ani nevidel Božiu tvár. To, že bol schopný mať takýto postoj k Bohu, bolo len výsledkom jeho ľudskej prirodzenosti a osobného úsilia, takého, aké dnešní ľudia nemajú. V tej dobe Boh povedal: „Nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého.“ Boh už v tej dobe o ňom urobil také hodnotenie a dospel k takémuto záveru. O koľko pravdivejšie by to bolo dnes?

Hoci je Boh pred človekom skrytý, Jeho skutky medzi všetkými vecami sú dostatočné na to, aby Ho človek poznal

Jób nevidel Božiu tvár ani nepočul Božie slová a už vôbec osobne nezažil Božie dielo, a predsa všetci dosvedčili jeho strach pred Bohom a svedectvo počas jeho skúšok. U Boha to vyvolalo lásku, nadšenie a chválu a u ľudí zase závisť a obdiv, ba dokonca o tom spievali chválospevy. Na jeho živote nebolo nič veľkolepé ani výnimočné: tak ako každý obyčajný človek, žil všedný život, chodil do práce pri východe slnka a vracal sa domov na odpočinok pri súmraku. Rozdiel je v tom, že počas niekoľkých nevýznamných desaťročí svojho života nadobudol poznanie Božej cesty a uvedomil si a pochopil veľkú Božiu moc a zvrchovanosť ako nikto predtým. Nebol chytrejší než ktorýkoľvek obyčajný človek, neviedol obzvlášť húževnatý život, a navyše nemal žiadne neviditeľné špeciálne schopnosti. Mal však osobnosť, ktorá bola čestná, dobrosrdečná a spravodlivá, ktorá milovala nestrannosť, spravodlivosť a pozitívne veci – väčšina obyčajných ľudí takéto vlastnosti nemá. Rozlišoval medzi láskou a nenávisťou, mal zmysel pre spravodlivosť, bol neústupný a vytrvalý a pri uvažovaní venoval dôkladnú pozornosť detailom. Počas svojho všedného života na zemi teda videl všetky mimoriadne veci, ktoré Boh vykonal, videl Božiu veľkosť, svätosť a spravodlivosť, videl Božiu starostlivosť, láskavosť a ochranu pre človeka a videl česť a autoritu najvyššieho Boha. Prvým dôvodom, prečo bol Jób schopný získať tieto veci, ktoré boli nad rámec každého obyčajného človeka, bolo jeho čisté srdce, ktoré patrilo Bohu a bolo vedené Stvoriteľom. Druhým dôvodom bolo jeho úsilie: jeho úsilie byť bezchybný a dokonalý a byť niekým, kto plní vôľu nebies, koho miluje Boh a kto sa vyhýba zlu. Jób tieto veci vlastnil a usiloval sa o ne, pričom nedokázal vidieť Boha ani počuť Božie slová. Hoci Boha nikdy nevidel, spoznal prostriedky, ktorými Boh vládne nad všetkými vecami, a pochopil múdrosť, s akou to Boh robí. Hoci Jób nikdy nepočul Božie slová, vedel, že všetky skutky, ktorými je človek odmeňovaný, alebo všetko, čo mu je odňaté, pochádzajú od Boha. Hoci roky jeho života sa nijako nelíšili od života bežného človeka, nedovolil, aby všednosť jeho života ovplyvnila jeho poznanie Božej zvrchovanosti nad všetkými vecami alebo jeho nasledovanie cesty strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. V jeho očiach boli zákony všetkých vecí plné Božích skutkov a Božia zvrchovanosť bola viditeľná v každej časti ľudského života. Nevidel Boha, ale dokázal si uvedomiť, že Božie skutky sú všade, a počas svojho bezvýznamného času na zemi bol schopný v každom kúte svojho života vidieť a vnímať mimoriadne a zázračné Božie skutky a videl zázračné Božie usporiadania. Skrytosť a mlčanie Boha nebránili Jóbovi v uvedomení si Božích skutkov ani neovplyvnili jeho poznanie Božej zvrchovanosti nad všetkými vecami. Jeho život bol počas jeho každodenného života uvedomením si zvrchovanosti a usporiadaní Boha, ktorý je skrytý medzi všetkými vecami. Vo svojom každodennom živote tiež počul a pochopil hlas Božieho srdca a slová Boha, ktorý mlčí medzi všetkými vecami, a predsa vyjadruje hlas svojho srdca a svoje slová tým, že riadi zákony všetkých vecí. Vidíte teda, že ak majú ľudia rovnakú ľudskú prirodzenosť a úsilie ako Jób, potom môžu získať rovnaké uvedomenie a poznanie ako Jób a môžu nadobudnúť rovnaké pochopenie a vedomosti o Božej zvrchovanosti nad všetkými vecami. Boh sa Jóbovi nezjavil ani s ním nehovoril, ale Jób bol schopný byť dokonalý a spravodlivý, báť sa Boha a vyhýbať sa zlu. Inými slovami, bez toho, aby sa Boh zjavil človeku alebo k nemu prehovoril, Božie skutky medzi všetkými vecami a Jeho zvrchovanosť nad všetkými vecami sú dostatočné na to, aby si človek uvedomil Božiu existenciu, moc a autoritu a Božia moc a autorita sú dostatočné na to, aby človek nasledoval cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Keďže obyčajný človek, akým bol Jób, bol schopný dosiahnuť strach z Boha a vyhýbať sa zlu, potom by to mal dokázať aj každý obyčajný človek, ktorý nasleduje Boha. Hoci tieto slová môžu znieť ako logická dedukcia, nie je to v rozpore so zákonitosťami vecí. Fakty však nezodpovedajú očakávaniam: zdá sa, že strach z Boha a vyhýbanie sa zlu je výhradou Jóba a len Jóba. Pri zmienke o strachu z Boha a vyhýbaní sa zlu si ľudia myslia, že by to mal robiť len Jób, akoby bola cesta strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu označená menom Jób a nemala nič spoločné s inými ľuďmi. Dôvod je jasný: pretože len Jób mal osobnosť, ktorá bola čestná, dobrosrdečná a spravodlivá a ktorá milovala nestrannosť, spravodlivosť a pozitívne veci, tak len Jób mohol nasledovať cestu strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu. Určite ste všetci pochopili dôsledky – pretože nikto nemá ľudskú prirodzenosť, ktorá je čestná, dobrosrdečná a spravodlivá a ktorá miluje nestrannosť, spravodlivosť a pozitívne veci, nikto sa nemôže báť Boha a vyhýbať sa zlu, a preto ľudia nikdy nemôžu získať Božiu radosť alebo stáť pevne uprostred skúšok. To tiež znamená, že s výnimkou Jóba sú všetci ľudia stále zviazaní a uväznení satanom; všetkých obviňuje, napáda a zneužíva. Sú to tí, ktorých sa satan pokúša prehltnúť, a všetci sú zbavení slobody, sú väzňami v zajatí satana.

Ak je ľudské srdce v nepriateľstve s Bohom, ako sa môže človek báť Boha a vyhýbať sa zlu?

Keďže dnešní ľudia nemajú rovnakú ľudskú prirodzenosť ako Jób, aká je ich prirodzenosť-podstata a ich postoj k Bohu? Boja sa Boha? Vyhýbajú sa zlu? Tých, ktorí sa neboja Boha ani sa nevyhýbajú zlu, môžeme súhrnne opísať len dvomi slovami: nepriatelia Boha. Často tieto dve slová hovoríte, no nikdy ste nespoznali ich skutočný význam. Slová „nepriatelia Boha“ majú svoju podstatu: neznamenajú, že Boh vidí človeka ako nepriateľa, ale že človek vidí Boha ako nepriateľa. V prvom rade, keď ľudia začnú veriť v Boha, kto z nich nemá svoje vlastné ciele, motivácie a ambície? Aj keď jedna časť z nich verí v existenciu Boha a uvidela existenciu Boha, ich viera v Boha stále obsahuje tieto motivácie a ich konečným cieľom vo viere v Boha je získať Jeho požehnania a veci, ktoré chcú. Ľudia si vo svojich životných skúsenostiach často pomyslia: „Vzdal som sa svojej rodiny a kariéry pre Boha, a čo mi dal? Musím si to spočítať a potvrdiť – dostalo sa mi v poslednom čase nejakých požehnaní? Počas tohto obdobia som veľa dával, bežal som a bežal a veľa som trpel. Dal mi Boh za odplatu nejaké prísľuby? Spomenul si na moje dobré skutky? Aký bude môj koniec? Môžem získať Božie požehnania? …“ Každý človek neustále robí takéto výpočty vo svojom srdci a kladie na Boha požiadavky, ktoré v sebe nesú ich motiváciu, ambície a vypočítavosť. To znamená, že človek vo svojom srdci neustále skúša Boha, neustále vymýšľa plány o Bohu, neustále sa s Bohom dohaduje o svojom vlastnom individuálnom výsledku a snaží sa od Boha získať stanovisko, či mu Boh môže dať to, čo chce. Keď sa človek usiluje o Boha, nezaobchádza s Ním ako s Bohom. Vždy sa snaží s Bohom uzatvárať dohody, neustále na Neho kladie požiadavky, a dokonca na Neho na každom kroku tlačí – keď mu Boh podá prst, človek mu chmatne celú ruku. Ako sa človek snaží uzatvárať s Bohom dohody, tak sa s Ním súčasne aj háda, a sú aj takí ľudia, ktorí, keď ich postihnú skúšky alebo sa ocitnú v určitých situáciách, často zoslabnú, sú negatívni, sú nedbalí vo svojej práci a len sa na Boha sťažujú. Od chvíle, keď človek prvýkrát začal veriť v Boha, považoval Ho za roh hojnosti a vreckový nožík a seba považoval za najväčšieho Božieho veriteľa, akoby snaženie získať požehnania a zasľúbenia od Boha boli jeho vrodeným právom a povinnosťou, zatiaľ čo Božou zodpovednosťou bolo chrániť, starať sa o človeka a zaopatrovať ho. To je základné chápanie „viery v Boha“ všetkých tých, ktorí v Boha veria, a to je ich najhlbšie porozumenie pojmu viery v Boha. Od prirodzenosti-podstaty človeka až po jeho subjektívne úsilie neexistuje nič, čo by súviselo so strachom pred Bohom. Cieľ človeka veriť v Boha pravdepodobne nemal nič spoločné s uctievaním Boha. To znamená, že človek si nikdy neuvedomil ani nepochopil, že viera v Boha si vyžaduje strach z Boha a Jeho uctievanie. Vzhľadom na takúto situáciu je ľudská podstata zrejmá. Aká je to teda podstata? Je to tak, že ľudské srdce je zlomyseľné, je v ňom zakorenená zrada a lož, nemiluje nestrannosť a spravodlivosť a pozitívne veci, je pohŕdavé a chamtivé. Srdce človeka už nemôže byť viac uzavreté pred Bohom; nedal ho Bohu ani v najmenšom. Boh nikdy nevidel pravé srdce človeka ani nebol človekom uctievaný. Bez ohľadu na to, akú veľkú cenu Boh platí, koľko skutkov koná alebo koľko človeku poskytuje, človek zostáva slepý a úplne ľahostajný voči všetkému. Človek nikdy nedal svoje srdce Bohu, chce sa len starať o svoje srdce a robiť svoje vlastné rozhodnutia – podtextom toho je, že človek nechce nasledovať cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu ani podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniam, ani nechce uctievať Boha ako Boha. Taký je dnešný stav človeka. Pozrime sa teraz znova na Jóba. V prvom rade, uzavrel s Bohom dohodu? Mal nejaké postranné úmysly, keď sa pevne držal cesty strachu z Boha a vyhýbania sa zlu? Povedal v tom čase Boh niekomu o konci, ktorý má prísť? Boh vtedy nikomu nesľúbil koniec a práve na tomto pozadí bol Jób schopný báť sa Boha a vyhýbať sa zlu. Obstoja dnešní ľudia v porovnaní s Jóbom? Je medzi nimi príliš veľa rozdielností; patria do iných líg. Hoci Jób nemal veľa poznatkov o Bohu, dal Bohu svoje srdce a to Mu patrilo. Nikdy s Bohom nevyjednával a nemal voči Bohu žiadne extravagantné túžby alebo požiadavky; namiesto toho veril, že „Jahve dal a Jahve vzal“. To bolo to, čo videl a získal z toho, že sa držal pravej cesty strachu z Boha a vyhýbania sa zlu počas mnohých rokov života. Podobne dosiahol výsledok vyjadrený slovami: „Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ Tieto dve vety boli to, čo videl a spoznal vďaka svojmu postoju podriadenosti voči Bohu počas svojich životných skúseností, a boli tiež jeho najmocnejšími zbraňami, s ktorými zvíťazil počas satanových pokušení, a stali sa základom jeho pevného postoja v svedectve o Bohu. Predstavujete si v tejto chvíli Jóba ako milú osobu? Dúfate, že sa stanete takým človekom? Bojíte sa, že budete musieť podstúpiť satanove pokušenia? Rozhodli ste sa modliť, aby vás Boh podrobil rovnakým skúškam ako Jóba? Niet pochýb o tom, že väčšina ľudí by sa neodvážila modliť sa za takéto veci. Je teda zrejmé, že vaša viera je žalostne malá; v porovnaní s Jóbom je vaša viera jednoducho nehodná zmienky. Ste nepriateľmi Boha, nebojíte sa Ho, nie ste schopní stáť pevne vo svojom svedectve o Bohu a nedokážete zvíťaziť nad satanovými útokmi, obvineniami a pokušeniami. Čo vás oprávňuje, aby ste prijali Božie sľuby? Po vypočutí príbehu o Jóbovi a pochopení Božieho úmyslu spasiť človeka a významu spásy človeka, získali ste teraz vieru, aby ste prijali rovnaké skúšky ako Jób? Nemali by ste sa trochu odhodlať a dovoliť si nasledovať cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu?

Nemajte pochybnosti o Božích skúškach

Po prijatí svedectva od Jóba po skončení jeho skúšok sa Boh rozhodol, že získa skupinu – alebo viac než skupinu – ľudí ako je Jób. Rozhodol sa však, že už nikdy nedovolí satanovi napadnúť alebo zneužiť akúkoľvek inú osobu pomocou prostriedkov, ktorými pokúšal, napádal a zneužíval Jóba, stávkovaním s Bohom. Boh nedovolil satanovi, aby ešte niekedy urobil také veci človeku, ktorý je slabý, hlúpy a nevedomý – stačilo, že satan pokúšal Jóba! Je to Božie milosrdenstvo, že nedovolí satanovi, aby zneužíval ľudí, akokoľvek sa mu zachce. Bohu stačilo, že Jób podstúpil satanovo pokúšanie a týranie. Boh už nikdy nedovolil satanovi robiť takéto veci, pretože životy a bytie ľudí, ktorí nasledujú Boha, sú riadené a ovládané Bohom a satan nie je oprávnený manipulovať s Božími vyvolenými podľa ľubovôle – v tomto bode by ste mali mať jasno! Boh sa stará o ľudskú slabosť a rozumie ľudskej hlúposti a nevedomosti. Aby však mohol byť človek úplne spasený, Boh ho musí vydať satanovi. Boh nechce, aby si satan niekedy robil z človeka blázna a zneužíval ho, ani nechce vidieť človeka neustále trpieť. Boh stvoril človeka a to, že Boh riadi a usporadúva všetko, čo sa týka človeka, je úplne prirodzené a oprávnené; to je Božia zodpovednosť a je to autorita, ktorou Boh riadi všetky veci! Boh nedovolí satanovi zneužívať a zle zaobchádzať s človekom podľa ľubovôle, nedovolí mu používať rôzne prostriedky, aby zviedol človeka z cesty, a navyše mu nedovolí zasahovať do Božej zvrchovanosti nad človekom ani mu nedovolí pošliapať a zničiť zákony, ktorými Boh riadi všetky veci, nehovoriac o veľkom Božom diele riadenia a záchrany ľudstva! Tí, ktorých chce Boh spasiť, a tí, ktorí dokážu vydať svedectvo o Bohu, sú jadrom a vykryštalizovaním Božieho šesťtisícročného plánu riadenia, ako aj cenou Jeho úsilia v Jeho šesťtisícročnom diele. Ako by mohol Boh bezstarostne vydať týchto ľudí satanovi?

Ľudia sa často strachujú a obávajú Božích skúšok, no stále žijú v satanovej pasci a na nebezpečnom území, na ktorom na nich satan útočí a zneužíva ich – napriek tomu nepoznajú strach a nič ich nevyvedie z miery. O čo ide? Viera človeka v Boha sa obmedzuje len na to, čo vidí. Ani v najmenšom si neváži Božiu lásku a záujem o človeka ani Jeho nehu a ohľaduplnosť k človeku. Okrem trochy nepokoja a strachu z Božích skúšok, súdu a napomínania, majestátu a hnevu nemá človek ani najmenšie pochopenie Božích dobrých úmyslov. Pri zmienke o skúškach majú ľudia pocit, akoby mal Boh postranné úmysly, a niektorí dokonca veria, že Božie zámery sú zlé. Neuvedomujú si, čo im Boh v skutočnosti urobí. Preto, keď volajú po podriadenosti voči Božej zvrchovanosti a usporiadaniam, robia všetko, čo môžu, aby odolali a postavili sa proti Božej zvrchovanosti nad človekom a usporiadaniam pre človeka, lebo veria, že ak nebudú opatrní, Boh ich uvedie do omylu, že ak nebudú držať v rukách vlastný osud, Boh im môže vziať všetko, čo majú, a ich život by sa mohol dokonca skončiť. Človek je v satanovom tábore, ale nikdy si nerobí starosti z toho, že ho satan zneužíva. Je zneužívaný satanom, ale nikdy sa nebojí, že ho satan zajme. Stále hovorí, že prijíma Božiu spásu, avšak nikdy Bohu nedôveroval ani neveril, že Boh skutočne zachráni človeka zo satanových pazúrov. Ak sa človek dokáže podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniam podobne ako Jób a odovzdá celú svoju bytosť do Božích rúk, nezažije potom rovnaký koniec ako Jób – teda prijatie Božích požehnaní? Ak je človek schopný prijať a podriadiť sa Božej vláde, čo môže stratiť? Preto navrhujem, aby ste boli opatrní vo svojich činoch a dávali pozor na všetko, čo sa na vás chystá. Nebuďte unáhlení alebo impulzívni a nezaobchádzajte s Bohom a ľuďmi, so záležitosťami a s predmetmi, ktoré pre vás usporiadal, na základe vlastnej temperamentnosti či prirodzenosti alebo podľa svojej fantázie a predstáv. Musíte byť opatrní vo svojich činoch a musíte sa modliť a viac snažiť, aby ste sa vyhli podnecovaniu Božieho hnevu. Zapamätajte si to!

Ďalej sa pozrieme na to, ako na tom bol Jób po svojich skúškach.

5. Jób po svojich skúškach

Jób 42, 7-9 A stalo sa tak, že po tom, čo Jahve povedal tieto slová Jóbovi, povedal Jahve Temančanovi Elifazovi: „Môj hnev sa roznietil proti tebe a proti tvojim dvom priateľom, lebo si o Mne nehovoril to, čo je správne, ako Môj služobník Jób. Preto si teraz vezmite sedem býčkov a sedem baranov, choďte k Môjmu služobníkovi Jóbovi a obetujte za seba zápalnú obetu a Môj služobník Jób sa bude za vás modliť, lebo len preňho s vami nenaložím podľa vašej hlúposti, pretože ste o Mne nehovorili to, čo je správne, ako Môj služobník Jób.“ A tak išli Temančan Elifaz, Šuachčan Bildad a Naamčan Zofar a urobili, ako im prikázal Jahve. Ten prijal aj Jóba.

Jób 42, 10 A Jahve zrušil zajatie Jóbovo, keď sa Jób modlil za svojich priateľov. A Jahve dal Jóbovi dvakrát toľko, čo mal predtým.

Jób 42, 12 A tak Jahve požehnal Jóbove ďalšie dni viac ako predchádzajúce, lebo mal štrnásťtisíc oviec, šesťtisíc tiav, tisíc volov a tisíc oslíc.

Jób 42, 17 Jób teda zomrel starý a naplnený.

Boh sa pozerá s úctou na tých, ktorí sa boja Boha a vyhýbajú sa zlu, zatiaľ čo tých, ktorí sú hlúpi, považuje za podradných

V Jóbovi 42, 7-9 Boh hovorí, že Jób je Jeho služobníkom. Jeho používanie pojmu služobník na označenie Jóba dokazuje dôležitosť Jóba v Jeho srdci. Hoci Boh nenazval Jóba nijak váženejšie, toto pomenovanie nemalo žiadny vplyv na dôležitosť Jóba v Božom srdci. Služobník je Božia prezývka pre Jóba. Viacnásobné Božie zmienky o „Mojom služobníkovi Jóbovi“ ukazujú, ako Ho Jób tešil. Hoci Boh nehovoril o význame, ktorý sa skrýva za slovom služobník, Božiu definíciu slova služobník môžeme vidieť z Jeho slov v tejto pasáži Písma. Boh najprv povedal Temančanovi Elifazovi: „Môj hnev sa roznietil proti tebe a proti tvojim dvom priateľom, lebo si o Mne nehovoril to, čo je správne, ako Môj služobník Jób.“ Týmito slovami Boh prvýkrát otvorene povedal ľuďom, že prijal všetko, čo Jób povedal a vykonal po Božích skúškach, a je to prvýkrát, čo otvorene potvrdil presnosť a správnosť všetkého, čo Jób vykonal a povedal. Boh sa hneval na Elifaza a ostatných pre ich nesprávne, absurdné reči. Hoci, rovnako ako Jób, nemohli vo svojich životoch vidieť zjavenie Boha či počuť slová, ktoré hovoril, Jóbovo poznanie Boha bolo presné, zatiaľ čo oni mohli o Bohu len slepo hádať, porušovať Božie úmysly vo všetkom, čo robili, a spôsobovať, aby k nim Boh cítil odpor. Následkom bolo, že súčasne s prijatím všetkého, čo vykonal a povedal Jób, Boh vzbĺkol hnevom voči ostatným, lebo v nich nielenže nedokázal vidieť žiadnu realitu strachu z Boha, ale tiež nepočul nič o strachu z Boha v tom, čo hovorili. A tak od nich potom Boh požadoval toto: „Preto si teraz vezmite sedem býčkov a sedem baranov, choďte k Môjmu služobníkovi Jóbovi a obetujte za seba zápalnú obetu a Môj služobník Jób sa bude za vás modliť, lebo len preňho s vami nenaložím podľa vašej hlúposti.“ V tejto pasáži Boh hovorí Elifazovi a ostatným, aby urobili niečo, čo vykúpi ich hriechy, lebo ich hlúposť bola hriechom proti Bohu Jahvemu, a preto museli obetovať zápalné obety, aby napravili svoje chyby. Bohu sa často obetujú zápalné obety, ale na týchto zápalných obetách je nezvyčajné to, že boli obetované Jóbovi. Boh prijal Jóba, lebo počas svojich skúšok vydal svedectvo o Bohu, kým títo Jóbovi priatelia boli počas jeho skúšok odhalení a pre ich hlúposť ich Boh odsúdil. Podnecovali Boží hnev a zaslúžili si, aby ich Boh potrestal tým, že museli obetovať zápalné obety pred Jóbom. Jób sa potom za nich modlil, aby rozptýlil Boží trest a hnev voči nim. Božím úmyslom bolo zahanbiť ich, lebo to neboli ľudia, ktorí sa báli Boha a vyhýbali sa zlu, a odsudzovali Jóbovu bezúhonnosť. V jednom ohľade im Boh hovoril, že ich činy neprijal, ale ochotne prijal Jóba a tešil sa z neho; v inom ohľade im Boh hovoril, že Božie prijatie povyšuje človeka pred Bohom, že Boh človeka nenávidí pre jeho hlúposť, pre ňu Boha uráža, a preto je v Božích očiach podradný a ohavný. Takto Boh definuje tieto dva typy ľudí. Sú to Božie postoje týkajúce sa týchto dvoch typov ľudí a Božie vyjadrenia hodnoty a postavenia týchto dvoch typov ľudí. Hoci Boh nazval Jóba svojím služobníkom, v Božích očiach bol tento služobník milovaný a bola mu udelená autorita modliť sa za iných a odpúšťať im ich chyby. Tento služobník dokázal hovoriť priamo k Bohu a prísť priamo pred Boha a jeho postavenie bolo vyššie a vznešenejšie než postavenie iných. To je pravý význam slova služobník, ktoré vyslovil Boh. Jóbovi bola udelená táto osobitná česť pre jeho strach z Boha a vyhýbanie sa zlu a dôvod, prečo Boh nenazval služobníkmi iných, spočíva v tom, že sa nebáli Boha a nevyhýbali sa zlu. Tieto dva zreteľne odlišné Božie postoje sú Jeho postoje k dvom typom ľudí: tých, ktorí sa boja Boha a vyhýbajú sa zlu, Boh prijíma a považuje za vzácnych, zatiaľ čo tých, ktorí sú hlúpi, Boha sa neboja, nie sú schopní vyhýbať sa zlu a nedokážu prijať Božiu priazeň, Boh často nenávidí a odsudzuje a v Jeho očiach sú podradní.

Boh Jóbovi udeľuje autoritu

Jób sa modlil za svojich priateľov a vďaka Jóbovým modlitbám s nimi potom Boh nezaobchádzal tak, ako by sa pre ich hlúposť patrilo – netrestal ich ani sa im neodplácal. Prečo to tak bolo? Bolo to preto, lebo modlitby, ktoré za nich predniesol Boží služobník Jób, sa dostali k Jeho ušiam. Boh im odpustil, lebo prijal Jóbove modlitby. Čo v tom teda vidíme? Keď Boh niekoho požehná, dá mu mnoho odmien, nielen materiálnych: Boh mu tiež udelí autoritu a oprávnenie modliť sa za druhých. Boh zabúda a prehliada priestupky týchto ľudí, lebo tieto modlitby počuje. Je to tá istá autorita, ktorú Boh udelil Jóbovi. Prostredníctvom Jóbových modlitieb za zastavenie ich odsúdenia Boh Jahve tých hlúpych ľudí zahanbil – čo bol, samozrejme, Jeho osobitný trest pre Elifaza a ostatných.

Boh ešte raz požehná Jóba a satan ho už nikdy neobviní

Medzi výrokmi Boha Jahveho sa nachádzajú slová: „O Mne si nehovoril to, čo je správne, ako Môj služobník Jób.“ Čo také povedal Jób? Hovorili sme o tom už predtým a Jóbove výpovede sú tiež zaznamenané na mnohých stranách so slovami v knihe Jób. Na všetkých týchto stránkach so slovami sa Jób nikdy nesťažuje a nemá žiadne pochybnosti o Bohu. Len jednoducho čaká na výsledok. Práve toto čakanie je jeho postojom podriadenosti, a vďaka tomu i vďaka slovám, ktoré povedal Bohu, ho Boh prijal. Keď znášal skúšky a trpel útrapami, Boh bol po jeho boku, a hoci Božia prítomnosť jeho útrapy nezmiernila, Boh videl, čo vidieť chcel, a počul, čo chcel počuť. Každý z Jóbových činov a slov sa dostal k Božím očiam a ušiam. Boh načúval a díval sa – to je fakt. Jóbovo poznanie Boha a jeho myšlienky o Bohu v jeho srdci v tom čase, v tom období, neboli v skutočnosti také špecifické ako u dnešných ľudí, ale v kontexte tej doby Boh rozpoznal všetko, čo povedal, pretože jeho správanie a myšlienky v jeho srdci, ako aj to, čo vyjadril a odhalil, postačovali Jeho požiadavkám. V čase, keď bol Jób podrobený skúškam, ukázalo to, na čo myslel vo svojom srdci a čo sa rozhodol vykonať, Bohu výsledok, ktorý bol pre Neho uspokojivý. Boh potom Jóba zbavil skúšok, Jób sa vynoril zo svojich ťažkostí, jeho skúšky boli preč a už ho nikdy viac nepostihli. Keďže sa už Jób podrobil skúškam a počas týchto skúšok pevne obstál a úplne zvíťazil nad satanom, Boh mu dal požehnania, ktoré si právom zaslúžil. Ako je zaznamenané v knihe Jób 42, 10-12, Jób bol znova požehnaný a bol požehnaný viac než po prvý raz. Vtedy sa satan stiahol a už nič nepovedal ani neurobil. Od toho momentu už satan Jóba nevyrušoval ani na neho neútočil a už viac neobviňoval Božie požehnania Jóba.

Jób strávi druhú polovicu svojho života uprostred Božích požehnaní

Hoci sa Jeho požehnania v tom čase obmedzovali len na ovce, dobytok, ťavy, hmotné statky a tak ďalej, požehnania, ktoré Boh chcel udeliť Jóbovi vo svojom srdci boli oveľa väčšie. Bolo v tom čase zaznamenané, aké večné zasľúbenia chcel dať Boh Jóbovi? Boh sa vo svojich požehnaniach pre Jóba nezmienil o jeho konci ani sa ho nedotkol a bez ohľadu na to, akú dôležitosť alebo postavenie zastával Jób v Božom srdci, Boh bol vo svojich požehnaniach veľmi uvážlivý. Boh neoznámil Jóbov koniec. Čo to znamená? Boží plán vtedy ešte nedospel k tomu, aby sa ohlasoval ľudský koniec, plán ešte nevstúpil do záverečnej etapy Jeho diela, Boh sa o konci vôbec nezmienil, iba človeku dával materiálne požehnania. Znamená to, že Jób strávil druhú polovicu života uprostred Božích požehnaní, čo ho odlišovalo od iných ľudí – no podobne ako oni, aj on zostarol a ako u každého normálneho človeka nadišiel deň, keď sa rozlúčil so svetom. Tak je to aj zaznamenané: „Jób teda zomrel starý a naplnený.“ (Jób 42, 17) Čo v tomto prípade znamená „zomrel naplnený“? V období, keď Boh ešte neohlasoval ľudský koniec, Boh Jóbovi určil očakávanú dĺžku života, a keď tento vek dosiahol, dovolil Jóbovi prirodzene odísť z tohto sveta. Od Jóbovho druhého požehnania až po jeho smrť Boh nepridal žiadne ďalšie útrapy. Pre Boha bola Jóbova smrť prirodzená a tiež nevyhnutná. Bolo to niečo veľmi bežné a nešlo ani o súd, ani o odsúdenie. Kým bol nažive, Jób uctieval Boha a bál sa Ho. Čo sa týka toho, aký koniec ho čakal po smrti, Boh nepovedal nič ani sa k tomu nevyjadril. Boh má silný zmysel pre to, čo je správne, v tom, čo hovorí a koná, a obsah a princípy Jeho slov a činov sú v súlade s etapou Jeho diela a obdobím, v ktorom pôsobí. Aký koniec mohol mať niekto ako Jób v Božom srdci? Dospel Boh vo svojom srdci k nejakému rozhodnutiu? Samozrejme, že áno! Ide len o to, že o tom človek nevedel. Boh to človeku nechcel povedať ani mu to nemal v úmysle povedať. Takže, stručne povedané, Jób zomrel naplnený a taký bol aj jeho život.

Cena, ktorú Jób žil počas svojho života

Prežil Jób hodnotný život? V čom spočívala jeho hodnota? Prečo sa hovorí, že žil hodnotný život? Akú mal hodnotu pre človeka? Z pohľadu človeka zastupoval ľudstvo, ktoré chce Boh zachrániť, tým, že vydával zvučné svedectvo o Bohu pred satanom a ľuďmi sveta. Splnil povinnosť, ktorú by mala splniť stvorená bytosť. Bol príkladom a pôsobil ako vzor pre všetkých, ktorých chce Boh zachrániť, čím umožnil ľuďom vidieť, že je celkom možné zvíťaziť nad satanom spoliehaním sa na Boha. Akú mal hodnotu pre Boha? Pre Boha spočívala hodnota Jóbovho života v jeho schopnosti báť sa Boha, uctievať Boha, svedčiť o Božích skutkoch a chváliť Božie skutky, prinášať Bohu útechu a niečo, z čoho sa mohol tešiť. Hodnota Jóbovho života bola pre Boha aj v tom, že pred svojou smrťou Jób okúsil skúšky a zvíťazil nad satanom a pred satanom a ľuďmi sveta vydal o Bohu zvučné svedectvo, takže Boh získal medzi ľuďmi slávu, utešil svoje srdce a dovolil svojmu dychtivému srdcu uzrieť výsledok a uvidieť nádej. Jeho svedectvo vytvorilo precedens, pretože Jób dokázal stáť pevne vo svojom svedectve o Bohu a zahanbiť satana v mene Boha, v Božom diele riadenia ľudstva. Nie je to hodnota Jóbovho života? Jób priniesol útechu Božiemu srdcu, dal Bohu predzvesť radosti zo získania slávy a poskytol nádherný začiatok Božieho plánu riadenia. Od toho momentu sa meno Jób stalo symbolom získania Božej slávy a znamením víťazstva ľudstva nad satanom. Boh si bude navždy ceniť to, čo Jób žil počas svojho života, ako aj jeho pozoruhodné víťazstvo nad satanom. Budúce generácie budú uctievať a napodobňovať jeho dokonalosť, spravodlivosť a strach pred Bohom. Boh si ho navždy bude vážiť ako bezchybnú, žiarivú perlu, takže je hodný toho, aby si ho takto cenil aj človek!

Pozrime sa ďalej na Božie dielo počas Veku zákona.

D. Ustanovenia Veku zákona

Desať prikázaní

Princípy stavania oltárov

Ustanovenia pre zaobchádzanie so služobníkmi

Ustanovenia o krádeži a náhrade škody

Dodržiavanie sabatického roka a troch sviatkov

Ustanovenia pre sobotu

Ustanovenia pre obety

Zápalné obety

Obilné obety

Ďakovné obety

Obety za hriech

Obety za vinu

Ustanovenia o kňazských obetách (Áronovi a jeho synom sa nariaďuje, aby ich dodržiavali)

Kňazské zápalné obety

Kňazské obilné obety

Kňazské obety za hriech

Kňazské obety za vinu

Kňazské ďakovné obety

Ustanovenia pre jedenie obiet pre kňazov

Čisté a nečisté zvieratá (ktoré sa môžu a nemôžu jesť)

Ustanovenia pre očistenie žien po pôrode

Postupy pre vyšetrenie na malomocenstvo

Ustanovenia pre tých, ktorí boli uzdravení z malomocenstva

Ustanovenia na vyčistenie infikovaných domov

Ustanovenia pre tých, ktorí trpia abnormálnymi únikmi

Deň zmierenia, ktorý treba dodržiavať raz za rok

Pravidlá zabíjania hovädzieho dobytka a oviec

Zákaz nasledovania ohavných pohanských praktík (nepáchanie incestu a tak ďalej)

Ustanovenia, ktoré musia ľudia dodržiavať („Budete svätí, lebo ja, Jahve, váš Boh, som svätý“ (Lv 19, 2))

Poprava tých, ktorí obetujú svoje deti Molochovi

Ustanovenia pre trest za cudzoložstvo

Pravidlá, ktoré by mali dodržiavať kňazi (pravidlá ich každodenného správania, pravidlá spotreby svätých vecí, pravidlá prinášania obetí a tak ďalej)

Sviatky, ktoré by sa mali dodržiavať (sobota, Pesach, Turíce, Deň zmierenia a tak ďalej)

Ostatné ustanovenia (zapaľovanie lámp, jubilejný rok, vykupovanie pozemkov, skladanie sľubov, obetovanie desiatkov a tak ďalej)

Ustanovenia Veku zákona sú skutočným dôkazom Božieho usmernenia celého ľudstva

Takže, prečítali ste si tieto ustanovenia a princípy Veku zákona, však? Majú tieto ustanovenia široký rozsah? Začínajú Desiatimi prikázaniami, po nich nasledujú ustanovenia o tom, ako stavať oltáre a tak ďalej. Potom nasledujú ustanovenia o dodržiavaní soboty a troch sviatkov, po ktorých sú zaradené ustanovenia o obetách. Videli ste, koľko je tam rôznych druhov obiet? Sú to zápalné obety, obilné obety, ďakovné obety, obety za hriech a tak ďalej. Po nich sú zaradené ustanovenia o kňazských obetách vrátane zápalných a obilných obiet pre kňazov a iných druhov obiet. Ôsmy súbor ustanovení sa týka jedenia obiet u kňazov. Ďalej tam patria ustanovenia pre to, čo by sa malo dodržiavať počas života ľudí. Sú tam uvedené podmienky pre mnohé aspekty ľudských životov, ako sú ustanovenia pre to, čo môžu alebo nesmú jesť, pre očistenie žien po pôrode a pre tých, ktorí boli uzdravení z malomocenstva. V týchto ustanoveniach Boh zachádza až tak ďaleko, že hovorí o chorobe, a dokonca existujú pravidlá pre zabíjanie oviec a hovädzieho dobytka a podobne. Ovce a dobytok stvoril Boh, a preto by si ich mal zabíjať tak, ako ti Boh povie; Božie slová majú bezpochyby zmysel; nepochybne je správne konať tak, ako to nariadil Boh, a určite to prináša ľuďom úžitok! Existujú aj sviatky a pravidlá, ktoré sa majú dodržiavať, ako sobota, Pesach a ďalšie – Boh sa o všetkých zmienil. Pozrime sa na tie posledné: iné ustanovenia – zapaľovanie lámp, jubilejný rok, vykupovanie pozemkov, skladanie sľubov, obetovanie desiatkov a tak ďalej. Majú široký záber? Najprv treba hovoriť o ľudských obetách. Potom nasledujú ustanovenia pre krádež a náhradu škody a dodržiavanie soboty…; nachádza sa v nich každý detail života. To znamená, že keď Boh oficiálne spustil svoj plán riadenia, vytvoril mnohé ustanovenia, ktoré mal človek dodržiavať. Tieto ustanovenia mali umožniť človeku viesť normálny život na zemi, normálny život človeka, ktorý je neoddeliteľný od Boha a Jeho vedenia. Boh najskôr človeku povedal, ako má vyrobiť oltáre a ako ich má postaviť. Potom mu povedal, ako má prinášať obety, a určil, ako má žiť – čomu má v živote venovať pozornosť, čo má dodržiavať, čo má a čo nemá robiť. To, čo Boh stanovil pre človeka, obsiahlo všetky aspekty a pomocou týchto zvyklostí, ustanovení a princípov vytvoril normy pre správanie ľudí, viedol ich životy, viedol ich zasvätenie do Božích zákonov, aby predstúpili pred Boží oltár, viedol ich k tomu, aby mali život medzi všetkými vecami, ktoré Boh vytvoril pre človeka a v ktorých vládol poriadok, pravidelnosť a umiernenosť. Boh najskôr použil tieto jednoduché ustanovenia a princípy na určenie hraníc pre človeka, aby človek na zemi viedol normálny život uctievania Boha a mal normálny život človeka; to je špecifický obsah začiatku Jeho šesťtisícročného plánu riadenia. Ustanovenia a pravidlá pokrývajú veľmi široký obsah a predstavujú špecifiká Božieho vedenia ľudstva počas Veku zákona. Ľudia, ktorí prišli pred Vekom zákona, ich museli prijať a poslúchať. Sú záznamom Božieho diela vykonaného počas Veku zákona a sú skutočným dôkazom Božieho vodcovstva a vedenia celého ľudstva.

Ľudstvo bude navždy neoddeliteľné od Božích učení a nariadení

V týchto ustanoveniach vidíme, že Boží postoj k Jeho dielu, k Jeho riadeniu a k ľudstvu je vážny, svedomitý, prísny a zodpovedný. Vykonáva dielo, ktoré musí medzi ľuďmi vykonať podľa svojich krokov, bez najmenšieho rozporu, vyslovuje slová, ktoré musí ľudstvu vysloviť, bez najmenšej chyby alebo opomenutia, čo umožňuje človeku vidieť, že je neoddeliteľný od Božieho vedenia, a ukazuje mu, aké dôležité je všetko, čo Boh koná a hovorí ľudstvu. Bez ohľadu na to, aký je človek v nasledujúcom veku, na samom začiatku – počas Veku zákona – Boh vykonal tieto jednoduché veci. Pre Boha bolo ľudské chápanie Boha, sveta a ľudstva v tom veku abstraktné a nejasné, a hoci mali ľudia určité vedomé názory a úmysly, všetky boli nejasné a nesprávne, a preto bolo ľudstvo neoddeliteľné od Božích učení a nariadení. V raných časoch ľudstvo nevedelo nič, a tak musel Boh začať učiť človeka od najpovrchnejších a najzákladnejších princípov prežitia a ustanovení potrebných na život a kúsok po kúsku tieto veci vštepiť do srdca človeka. Prostredníctvom týchto slovných pravidiel a týchto ustanovení poskytol človeku postupné pochopenie Boha, postupné uznanie a pochopenie Jeho vedenia a základný koncept vzťahu medzi Ním a človekom. Až po dosiahnutí tohto účinku bol Boh schopný, kúsok po kúsku, vykonať dielo, ktoré vykonal neskôr. Tieto ustanovenia a dielo, ktoré Boh vykonal počas Veku zákona, sú teda základom Jeho diela spásy ľudstva a prvou etapou diela v Božom pláne riadenia. Hoci pred dielom Veku zákona Boh prehovoril k Adamovi, Eve a ich potomkom, tieto príkazy a učenia neboli také systematické alebo špecifické, aby ich mohol postupne vydať človeku, a neboli zapísané ani sa nestali ustanoveniami. Je to preto, lebo v tom čase Boží plán nezašiel až tak ďaleko. Až keď Boh priviedol človeka k tomuto kroku, mohol začať hovoriť o týchto ustanoveniach Veku zákona a začať ho viesť k tomu, aby ich vykonával. Bol to potrebný proces a výsledok bol nevyhnutný. Tieto jednoduché zvyklosti a ustanovenia ukazujú človeku kroky Božieho diela riadenia a Božiu múdrosť zjavenú v Jeho pláne riadenia. Boh vie, aký obsah a prostriedky treba použiť na začiatok, aké na pokračovanie a aké prostriedky sa majú použiť na koniec, aby získal skupinu ľudí, ktorí o Ňom vydajú svedectvo, a aby získal skupinu ľudí, ktorí majú rovnaké zmýšľanie ako On. Vie, čo je v človeku, a vie, čo mu chýba. Vie, čo musí poskytnúť a ako by mal človeka viesť, a tiež vie, čo by človek mal a nemal robiť. Človek je ako bábka: aj keď nerozumel Božím úmyslom, nemohol si pomôcť a nechal sa viesť Božím dielom riadenia, krok za krokom, až dodnes. V Božom srdci nebol žiadny zmätok, pokiaľ ide o to, čo má robiť. Vo svojom srdci mal veľmi jasný a živý plán a vykonal dielo, ktoré chcel vykonať On sám podľa svojich krokov a svojho plánu, postupujúc od povrchného k hlbokému. Aj keď nenaznačil dielo, ktoré sa chystal vykonať neskôr, Jeho nasledujúce dielo sa predsa len vykonávalo a napredovalo v prísnom súlade s Jeho plánom, ktorý je prejavom toho, čo Boh má a čím je, a je aj Božou autoritou. Bez ohľadu na to, v ktorej etape svojho plánu riadenia práve koná, Jeho povaha a Jeho podstata predstavujú Jeho samotného. To je absolútna pravda. Bez ohľadu na vek alebo etapu diela existujú veci, ktoré sa nikdy nezmenia: akých ľudí Boh miluje, akých nenávidí, Jeho povaha a všetko, čo má a čím je. Napriek tomu, že tieto ustanovenia a princípy, ktoré Boh vytvoril počas diela Veku zákona, sa dnes ľuďom zdajú veľmi jednoduché a povrchné, a aj keď sú ľahko pochopiteľné a dosiahnuteľné, predsa je v nich Božia múdrosť a Božia povaha a to, čo má a čím je. Lebo v týchto zdanlivo jednoduchých ustanoveniach je vyjadrená Božia zodpovednosť a starostlivosť voči ľudstvu, ako aj znamenitá podstata Jeho myšlienok, čo umožňuje človeku skutočne si uvedomiť fakt, že Boh vládne nad všetkými vecami a všetky veci sú ovládané Jeho rukou. Nezáleží na tom, koľko vedomostí ľudstvo ovláda alebo koľkým teóriám či tajomstvám rozumie, nič z toho nedokáže nahradiť Božie zaopatrenie a vedenie ľudstva. Ľudstvo bude navždy neoddeliteľné od Božieho vedenia a osobného Božieho diela. Taký je neoddeliteľný vzťah medzi človekom a Bohom. Nezáleží na tom, či ti Boh dáva prikázanie, ustanovenie alebo pravdu, aby si pochopil Jeho úmysly – bez ohľadu na to, čo robí, je Božím cieľom viesť človeka ku krásnemu zajtrajšku. Slová vyslovené Bohom I dielo, ktoré koná, sú zjavením jedného aspektu Jeho podstaty a zjavením jedného aspektu Jeho povahy a Jeho múdrosti; sú nenahraditeľným krokom Jeho plánu riadenia. To nesmieme prehliadať! Božie úmysly sú vo všetkom, čo robí; Boh sa nebojí nesprávnych poznámok ani sa neobáva žiadnej z ľudských predstáv či myšlienok o Ňom. Iba vykonáva svoje dielo a pokračuje vo svojom riadení v súlade so svojím plánom riadenia, neobmedzený žiadnou osobou, záležitosťou či predmetom.

Dobre. To bude na dnešok všetko. Dovidenia nabudúce!

9. novembra 2013