Niekoľko našich predchádzajúcich duchovných spoločenstiev malo veľký vplyv na každého z vás. Teraz už ľudia môžu konečne naozaj pocítiť skutočnú existenciu Boha a to, že Boh je vlastne k človeku veľmi blízko. Hoci možno verili v Boha celé roky, nikdy nerozumeli Jeho myšlienkam a ideám tak, ako teraz, a nikdy naozaj nezažili Jeho praktické skutky tak, ako teraz. Väčšina ľudí sa naučila niečo nové a dosiahla lepšie porozumenie, či už hovoríme o poznaní alebo o konkrétnom praktizovaní. Zároveň si uvedomili chybu vo svojom predchádzajúcom snažení, povrchnosť svojich skúseností a to, že príliš veľa skúseností, ktoré majú, nie je v súlade s Božou vôľou. Uvedomili si, že človeku najviac chýba poznanie Božej povahy. Poznanie človeka je založené len na vnímaní; dôkladnejšie racionálne poznanie si vyžaduje postupné prehlbovanie a posilňovanie poznania prostredníctvom vlastných skúseností. Zo subjektívneho pohľadu by sme mohli povedať, že skôr než človek skutočne porozumie Bohu, z hĺbky svojho srdca skutočne verí v Jeho existenciu, nerozumie však určitým otázkam. Ide o otázky typu akým Bohom Boh vlastne je, aká je Jeho vôľa a povaha a aký je Jeho naozajstný postoj k ľudstvu. Táto skutočnosť výrazne narúša vieru ľudí v Boha a bráni tomu, aby ich viera niekedy dosiahla čistotu alebo dokonalosť. Aj keď stojíš zoči-voči Božiemu slovu, alebo cítiš, že si Boha stretol prostredníctvom svojich skúseností, stále nemožno povedať, že Mu úplne rozumieš. Pretože nepoznáš Jeho myšlienky ani to, čo miluje a čo nenávidí, čo Ho hnevá a čo Mu prináša radosť, nemáš o Ňom pravdivé porozumenie. Tvoja viera je postavená na základe nejasnosti a predstavivosti, na základe tvojich subjektívnych túžob. Stále má ďaleko od pravej viery a ty máš ďaleko od toho, aby si bol pravým nasledovateľom Boha. Vďaka vysvetleniam príkladov z biblických príbehov mohli ľudia spoznať srdce Boha, zistiť, čo si počas jednotlivých krokov svojho diela myslel a prečo dané dielo vykonal, aký bol Jeho pôvodný úmysel a plán, keď ho konal, ako naplnil svoje myšlienky, ako sa na svoj plán pripravoval a ako ho vytvoril. Prostredníctvom týchto príbehov môžeme dopodrobna a konkrétne porozumieť každému jednému úmyslu Boha a každej reálnej myšlienke počas Jeho riadenia trvajúceho šesťtisíc rokov, ako aj Jeho postoju k ľuďom v rôznych časoch a v rôznych obdobiach. Ak ľudia dokážu porozumieť tomu, čo si Boh myslel, aký bol Jeho postoj a akú povahu zjavil, keď čelil jednotlivým situáciám, každému človeku to pomôže hlbšie si uvedomiť pravú existenciu Boha a viac precítiť Jeho praktickosť a hodnovernosť. Cieľom môjho rozprávania nie je, aby ľudia pochopili dejiny Biblie, ani aby sa oboznámili s biblickými veršami alebo ľuďmi, ktorí v nich vystupujú, a už vôbec nie, aby pochopili pozadie toho, čo Boh robil vo Veku zákona. Ide skôr o to, aby som ľuďom pomohol porozumieť Božej vôli, Jeho povahe a každej Jeho maličkej časti a dosiahnuť hodnovernejšie a presnejšie porozumenie a poznanie Boha. Takýmto spôsobom sa srdcia ľudí môžu postupne otvoriť Bohu. Môžu sa k Nemu priblížiť a lepšie porozumieť tak Jemu, ako aj Jeho povahe a podstate a lepšie spoznať samotného pravého Boha.

Poznanie Božej povahy a toho, čo Boh má a čím je, môže mať na ľudí pozitívny vplyv. Môže im to pomôcť získať väčšiu dôveru v Boha a dosiahnuť skutočnú podriadenosť a strach z Boha. Potom Ho už nebudú slepo nasledovať ani uctievať. Boh nechce bláznov ani tých, čo slepo nasledujú dav, ale skupinu ľudí, ktorí vo svojich srdciach jasne rozumejú Božej povahe, poznajú ju a dokážu vystupovať ako Boží svedkovia – ľudí, ktorí by Boha nikdy neopustili kvôli Jeho milote, kvôli tomu, čo má a čím je, a kvôli Jeho spravodlivej povahe. Ak by si ako nasledovateľ Boha v srdci stále nemal jasno alebo by v ňom stále panovala nejednoznačnosť alebo zmätok, pokiaľ ide o pravú existenciu Boha, Jeho povahu, čo má a čím je a Jeho plán zachrániť ľudstvo, potom by si tvoja viera nemohla získať chválu Boha. Boh nechce, aby Ho takýto človek nasledoval, a nie je rád, keď pred Neho príde. Keďže takýto človek nerozumie Bohu, nedokáže Mu dať svoje srdce – jeho srdce je pred Bohom uzavreté a jeho viera v Boha je teda plná nečistoty. Jeho nasledovanie Boha môžeme označiť len za slepé. Ľudia môžu získať pravú vieru a byť pravými nasledovateľmi, len ak Bohu skutočne rozumejú a poznajú Ho. Toto v nich vyvolá pravú podriadenosť a strach z Boha. Len takto môžu dať Bohu svoje srdce a otvoriť Mu ho. Toto je to, čo Boh chce, pretože všetko, čo robia a čo si myslia, dokáže odolať Božej skúške a podať svedectvo o Bohu. Všetko, čo vám hovorím o Božej povahe alebo o tom, čo Boh má a čím je, či o Jeho vôli a myšlienkach vo všetkom, čo robí, a nech už o tom hovorím z akejkoľvek perspektívy, vám má pomôcť získať väčšiu dôveru v skutočnú existenciu Boha, lepšie porozumieť Jeho láske k ľudstvu a viac ju oceniť a tiež lepšie pochopiť a oceniť starosť Boha o ľudí a Jeho úprimnú túžbu riadiť a zachrániť ľudstvo.

Prehľad Božích myšlienok, predstáv a činov od stvorenia sveta

Dnes si najprv zhrnieme myšlienky a predstavy Boha a každý Jeho krok, odkedy stvoril ľudstvo. Pozrieme sa na to, aké dielo vykonal od stvorenia sveta po oficiálny začiatok Veku milosti. Potom môžeme zistiť, ktoré myšlienky a predstavy Boha človek nepozná. Následne si môžeme objasniť postupnosť Božieho plánu riadenia a dôkladne porozumieť kontextu, v ktorom Boh vytvoril svoje dielo riadenia, jeho zdroju a procesu vývoja, a zároveň dôkladne pochopiť, aké výsledky chce, aby Jeho dielo riadenia prinieslo – teda podstatu a účel Jeho diela riadenia. Aby sme týmto veciam porozumeli, musíme sa vrátiť do dávnych, pokojných a tichých čias, keď neexistovali žiadni ľudia…

Boh osobne stvoril prvého živého človeka

Keď Boh vstal zo svojej postele, ako prvá Mu napadla táto myšlienka: stvoriť živého človeka – skutočného, živého človeka – niekoho, s kým bude žiť, a kto bude Jeho neustálym spoločníkom. Táto osoba by Ho počúvala a On by sa na ňu mohol spoľahnúť a rozprávať sa s ňou. Potom si Boh po prvýkrát vzal za hrsť hliny a použil ju na stvorenie úplne prvého živého človeka podľa obrazu, ktorý si predstavoval vo svojej mysli. Tejto živej bytosti dal potom meno – Adam. Ako sa Boh cítil, keď mal túto živú a dýchajúcu osobu? Po prvýkrát pocítil radosť z milovanej osoby, spoločníka. Prvý raz tiež cítil zodpovednosť otca a obavy, ktoré s tým prichádzajú. Tento živý a dýchajúci človek priniesol Bohu šťastie a radosť. Po prvýkrát cítil potešenie. Bola to prvá vec, ktorú Boh nedosiahol svojimi myšlienkami a dokonca ani slovami, ale vytvoril ju vlastnými rukami. Keď táto bytosť – živý a dýchajúci človek – stála pred Bohom, z mäsa a krvi, s telom a tvarom, a bola schopná hovoriť s Bohom, mal radosť, akú nikdy predtým necítil. Boh skutočne cítil svoju zodpovednosť a táto živá bytosť sa nedotkla len Jeho srdca, ale každým svojím drobným pohybom Boha zahriala pri srdci a zapôsobila na Neho. Keď stála pred Bohom, Bohu prvýkrát napadlo, že získa viac takýchto ľudí. Bol to sled udalostí, na začiatku ktorého stála táto prvá myšlienka Boha. Pre Boha sa všetky tieto udalosti odohrávali po prvý raz, ale bez ohľadu na všetky Jeho vtedajšie pocity – radosť, zodpovednosť, obavu – nemal nikoho, s kým by sa o tieto pocity počas nich podelil. Od tej chvíle Boh skutočne pociťoval osamelosť a smútok, ktorý nikdy predtým nezažil. Cítil, že človek nemohol prijať ani pochopiť Jeho lásku a obavy, ani Jeho úmysly týkajúce sa človeka, a tak vo svojom srdci stále pociťoval smútok a bolesť. Tieto veci síce spravil pre človeka, človek však o tom nevedel a nerozumel tomu. Okrem šťastia, radosti a potešenia, ktoré Mu človek priniesol, prišli rýchlo aj prvé pocity smútku a osamelosti. Takéto myšlienky a pocity mal Boh v tom čase. Aj keď robil všetky tieto veci, radosť v Jeho srdci sa zmenila na smútok a smútok na bolesť a tieto pocity sa zmiešavali s úzkosťou. Chcel sa poponáhľať, aby tento človek, toto ľudstvo vedelo, čo má vo svojom srdci, a skôr porozumelo Jeho úmyslom. Ľudia by sa potom mohli stať Jeho nasledovateľmi, šírili by Jeho myšlienky a prispôsobili sa Jeho vôli. Už by len nepočúvali, ako Boh hovorí, a nezostávali by bez slov; už by vedeli, ako sa pripojiť k Bohu v Jeho diele; a predovšetkým by už neboli ľuďmi ľahostajnými voči Božím požiadavkám. Tieto prvé veci, ktoré Boh urobil, majú dnes veľký zmysel a veľkú hodnotu pre Jeho plán riadenia a pre ľudí.

Keď Boh stvoril všetky veci a ľudstvo, nedoprial si odpočinok. Bol nepokojný a netrpezlivo chcel vykonávať svoje riadenie a získať ľudí, ktorých v rámci ľudstva tak miloval.

Boh koná sériu nevídaných činov niekedy v období Veku zákona

Z Biblie ďalej vieme, že krátko po tom, ako Boh stvoril ľudí, sa po celom svete rozšírila veľká potopa. V záznamoch o nej sa spomína Noe a môžeme povedať, že Noe bol prvý človek, ktorého Boh povolal, aby spolu s Ním vykonal Jeho úlohu. Samozrejme, bolo to tiež prvýkrát, čo Boh oslovil človeka na zemi, aby urobil niečo podľa Jeho príkazu. Keď Noe postavil archu, Boh po prvý raz zaplavil zem. Po tom, ako ju potopou zničil, bolo to prvýkrát od stvorenia človeka, čo k ľuďom pocítil odpor. Práve to Boha donútilo prijať bolestivé rozhodnutie a zničiť ľudské pokolenie potopou. Keď potopa zničila zem, Boh uzatvoril s ľuďmi prvú zmluvu, aby im ukázal, že už svet potopami nikdy viac nezničí. Symbolom tejto zmluvy bola dúha. Toto bola prvá zmluva Boha s ľudstvom, takže dúha bola prvým symbolom Božej zmluvy. Dúha je skutočná, hmotná vec, ktorá existuje. Samotná existencia dúhy v Bohu často vyvoláva smútok nad predchádzajúcim ľudským pokolením, o ktoré prišiel, a neustále Mu pripomína, čo sa mu stalo… Boh svoje tempo nezmiernil – bol nepokojný a nedočkavo chcel vo svojom riadení vykonať ďalší krok. Potom si ako prvého človeka pre svoje dielo v Izraeli vybral Abraháma. Bolo to zároveň po prvý raz, čo si vybral takéhoto kandidáta. Rozhodol sa, že prostredníctvom tohto človeka začne vykonávať svoje dielo spočívajúce v záchrane ľudstva a že bude vo svojom diele pokračovať medzi jeho potomkami. Z Biblie vieme, že práve toto Boh s Abrahámom urobil. Potom spravil z Izraela prvú vyvolenú zem a prostredníctvom svojho vyvoleného národa – Izraelitov – začal vykonávať svoje dielo Veku zákona. A opäť spravil niečo po prvýkrát – Izraelitom dal výslovné pravidlá a zákony, ktoré ľudstvo malo dodržiavať, a podrobne im ich vysvetlil. Bolo to prvýkrát, čo Boh dal ľuďom takéto konkrétne, štandardizované pravidlá, ako majú prinášať obete, žiť, čo majú a nemajú robiť, ktoré sviatky a dni majú svätiť, a zásady, ktoré mali dodržiavať pri každom svojom konaní. Bolo to po prvýkrát, čo Boh dal ľudstvu takéto podrobné, štandardizované ustanovenia a zásady, ako majú žiť svoje životy.

Vždy keď poviem „prvýkrát“, znamená to, že ide o dielo, ktoré Boh nikdy predtým nevykonal. Označuje to dielo, ktoré predtým neexistovalo, a aj keď Boh stvoril ľudstvo a najrôznejšie stvorenia a živé bytosti, takéto dielo nikdy predtým nevykonal. Súčasťou celého tohto diela bolo Božie riadenie ľudstva. Celé to súviselo s ľuďmi a ich spásou a riadením zo strany Boha. Po Abrahámovi Boh opäť urobil niečo po prvýkrát – vybral si Jóba ako niekoho, kto žije podľa zákona, dokáže odolať pokúšaniu satana a zároveň sa naďalej báť Boha, vyhýbať sa zlu a stáť si za svedectvom o Bohu. Bolo to zároveň po prvýkrát, čo Boh dovolil satanovi pokúšať nejakého človeka, a po prvýkrát čo so satanom uzavrel stávku. Nakoniec po prvý raz získal niekoho, kto bol schopný stáť si za svojím svedectvom a svedčiť o Ňom tvárou v tvár satanovi, a niekoho, kto mohol satana poriadne zahanbiť. Odkedy Boh stvoril ľudstvo, išlo o prvého človeka, ktorého získal a ktorý bol schopný svedčiť o Ňom. Keď tohto človeka získal, ešte viac túžil pokračovať vo svojom riadení a vykonať ďalšiu etapu svojho diela spočívajúcu v príprave miesta a ľudí, ktorých si vyberie pre ďalší krok svojho diela.

Po duchovnom spoločenstve o tomto všetkom, rozumiete dôkladne Božej vôli? Boh považuje tento prípad svojho riadenia a spásy ľudstva za dôležitejší než čokoľvek iné. Tieto veci nekoná len pomocou svojej mysle, svojich slov a určite nie s nedbalým postojom – všetky tieto veci robí podľa plánu, s cieľom, normami a svojou vôľou. Je jasné, že toto dielo záchrany ľudstva má pre Boha i človeka veľký význam. Je jedno, aké ťažké je toto dielo, aké veľké sú prekážky, akí slabí sú ľudia alebo aká hlboká je vzdorovitosť ľudstva, nič z toho nie je pre Boha ťažké. Boh sa neustále zamestnáva, starostlivo sa usiluje a riadi dielo, ktoré chce sám vykonať. Zároveň všetko organizuje a uplatňuje svoju zvrchovanosť nad všetkými tými ľuďmi, na ktorých bude konať svoje dielo, a celým dielom, ktoré chce vykonať – nič z toho sa nikdy predtým nestalo. Je to prvýkrát, čo Boh použil tieto metódy a zaplatil takú vysokú cenu za tento veľký projekt spočívajúci v riadení a záchrane ľudstva. Ako Boh vykonáva toto dielo, kúsok po kúsku a bez výhrad vyjadruje a sprístupňuje ľudstvu svoje dôsledné úsilie, čo má a čím je, svoju múdrosť a všemohúcnosť a každú stránku svojej povahy. Tieto veci sprístupňuje a vyjadruje tak, ako to nikdy predtým nerobil. Okrem ľudí, ktorých chce Boh riadiť a zachrániť, v celom vesmíre neboli nikdy žiadne stvorenia tak blízko k Bohu, žiadne stvorenia s Ním nikdy nemali taký dôverný vzťah. Boh vo svojom srdci považuje ľudstvo, ktoré chce riadiť a zachrániť, za najdôležitejšie. Toto ľudstvo si nadovšetko cení. Hoci za ľudí zaplatil vysokú cenu, stále Mu ubližujú a vzdorujú Mu, nikdy na nich nezanevrie a neúnavne pokračuje vo svojom diele, bez sťažností alebo výčitiek. Je to preto, lebo vie, že ľudia skôr či neskôr na Jeho volanie zareagujú a budú dojatí Jeho slovami, uvedomia si, že je Pánom stvorenia, a znova sa postavia na Jeho stranu…

Po tom všetkom, čo ste dnes počuli, môžete mať pocit, že všetko, čo Boh robí, je úplne normálne. Zdá sa, že ľudia zo slov a diela Boha vždy cítili nejaké Jeho úmysly, ktoré s nimi mal, ale medzi ich pocitmi alebo poznaním a tým, čo si myslí Boh, je vždy určitý odstup. Preto si myslím, že je potrebné so všetkými ľuďmi komunikovať o tom, prečo Boh stvoril ľudstvo, a čo stojí za Jeho želaním získať si ľudstvo, v ktoré dúfal. Je nevyhnutné podeliť sa o to s každým, aby v tom mali všetci vo svojich srdciach jasno a rozumeli tomu. Pretože každá myšlienka a predstava Boha a každá etapa a vek Jeho diela súvisia a sú úzko spojené s Jeho celým dielom riadenia. Keď porozumieš myšlienkam, predstavám a vôli Boha v každom kroku Jeho diela, je to rovnaké, ako keby si porozumel tomu, ako vzniklo dielo Jeho plánu riadenia. Na základe toho sa prehlbuje vaše porozumenie Bohu. Hoci všetko, čo Boh urobil, keď, ako som spomínal, najprv stvoril svet, teraz vyzerá len ako „informácia“, ktorá je bezvýznamná z hľadiska hľadania pravdy, počas tvojich skúseností príde deň, keď si nebudeš myslieť, že ide len o jednoduché útržky informácií, ani že to je proste len nejaká záhada. Keď Boh neskôr v tvojom živote získa miesto v tvojom srdci, alebo keď dôkladnejšie a hlbšie porozumieš Jeho vôli, potom budeš naozaj rozumieť dôležitosti a potrebe toho, o čom dnes hovorím. Nezáleží na tom, do akej miery tomu teraz rozumiete; je potrebné, aby ste týmto veciam porozumeli a poznali ich. Keď Boh niečo robí, keď vykonáva svoje dielo, či už prostredníctvom svojich predstáv alebo svojimi vlastnými rukami, nezávisle od toho, či to robí prvý alebo poslednýkrát, skutočne má plán a Jeho zámery a myšlienky sú vo všetkom, čo robí. Tieto zámery a myšlienky predstavujú Božiu povahu a vyjadrujú, čo Boh má a čím je. Tieto dve veci – Božia povaha a to, čo má a čím je – musí pochopiť každý jeden človek. Keď porozumie povahe Boha a tomu, čo Boh má a čím je, postupne môže porozumieť, prečo Boh robí to, čo robí, a prečo hovorí to, čo hovorí. Vďaka tomu môžu mať ľudia väčšiu vieru pri nasledovaní Boha a hľadať pravdu a zmenu svojej povahy. To znamená, že porozumenie Bohu zo strany človeka a jeho vieru v Boha od seba nemožno oddeliť.

Ak ľudia spoznajú Božiu povahu a to, čo Boh má a čím je, a porozumejú tomu, získajú život, ktorý pochádza od Boha. Po tom, ako sa v tebe tento život zakorení, tvoj strach z Boha bude čoraz väčší. Je to niečo, čo získaš veľmi prirodzene. Keď nechceš porozumieť Božej povahe alebo podstate alebo o nej nechceš vedieť, ak sa nad týmito vecami nechceš ani len zamyslieť alebo sa na ne sústrediť, môžem ti s istotou povedať, že spôsob, akým v súčasnosti hľadáš svoju vieru v Boha, ti nikdy neumožní, aby si uspokojil Jeho vôľu alebo od Neho získal pochvalu. Ba čo viac, nikdy nebudeš môcť skutočne dosiahnuť spásu – toto sú konečné dôsledky. Keď ľudia Bohu nerozumejú a nepoznajú Jeho povahu, ich srdcia sa Mu nikdy nebudú môcť skutočne otvoriť. Po tom, ako Bohu porozumejú, začnú si so záujmom a vierou ceniť a užívať, čo je v Božom srdci. Tvoje srdce sa Mu postupne, kúsok po kúsku, otvorí. Keď sa Mu otvorí, uvedomíš si, aké hanebné a opovrhnutiahodné boli tvoje rozhovory s Bohom, tvoje nároky na Boha a tvoje extravagantné túžby. Keď sa tvoje srdce skutočne otvorí Bohu, uvidíš, že Jeho srdce je nekonečným svetom, a vstúpiš do oblasti, akú si nikdy predtým nezažil. V tejto oblasti neexistuje podvádzanie, klamstvo, temnota ani zlo. Je tam len úprimnosť a vernosť, len svetlo a počestnosť, spravodlivosť a dobrota. Je plná lásky a opatery, súcitu a tolerancie a vďaka nej pocítiš šťastie a radosť z toho, že si nažive. Tieto veci ti Boh zjaví, keď Mu otvoríš svoje srdce. Tento nekonečný svet je plný Božej múdrosti a všemohúcnosti a je tiež plný Jeho lásky a autority. Môžeš v ňom vidieť každý aspekt toho, čo Boh má a čím je, čo Mu robí radosť, prečo sa obáva a prečo je smutný, prečo sa hnevá… Toto uvidí každý človek, ktorý otvorí svoje srdce a dovolí Bohu, aby doň vošiel. Boh môže vojsť do tvojho srdca, len ak Mu ho otvoríš. To, čo má a čím je, a aké má s tebou úmysly, uvidíš, len ak vojde do tvojho srdca. Vtedy zistíš, že všetko na Bohu je veľmi cenné, že to, čo má a čím je, je hodné toho, aby si to chránil ako oko v hlave. V porovnaní s tým nestoja ľudia okolo teba, predmety a udalosti v tvojom živote a dokonca ani tvoji milovaní, tvoj partner a veci, ktoré máš rád, ani za reč. Sú takí malí a takí nízki. Budeš mať pocit, že žiadna materiálna vec ťa už nikdy nezaujme, alebo že ťa už nikdy nedonúti k tomu, aby si za ňu zaplatil nejakú cenu. V Božej pokore uvidíš Jeho veľkosť a najvyššiu moc. V niektorom z Božích skutkov, o ktorom si si predtým myslel, že nie je veľmi podstatný, navyše uvidíš Jeho nekonečnú múdrosť a znášanlivosť. Uvidíš Jeho trpezlivosť, zhovievavosť a to, že ti rozumie. Toto spôsobí, že Ho budeš zbožňovať. V ten deň zistíš, že ľudstvo žije v takom nečistom svete, že ľudia po tvojom boku a veci, ktoré sa dejú v tvojom živote, ba dokonca aj tí, ktorých miluješ, ich láska k tebe a ich takzvaná ochrana alebo starosť o teba ani nestoja za reč – len Boh je tvoj milovaný a je to jedine Boh, koho si najviac ceníš. Verím, že keď príde ten deň, nájdu sa ľudia, ktorí povedia: Božia láska je taká veľká a Jeho podstata je taká svätá – v Bohu nie je žiadne klamstvo, zlo, závisť, boj, ale len spravodlivosť a pravosť, a ľudia by mali túžiť po všetkom, čo Boh má a čím je. Ľudia by sa o to mali usilovať a chcieť to dosiahnuť. Na čom je založená schopnosť ľudstva docieliť to? Je založená na ich porozumení Božej povahe a podstate. Porozumenie Božej povahe a tomu, čo Boh má a čím je, je teda pre každého človeka celoživotnou lekciou; je to celoživotný cieľ, o ktorý sa usiluje každý človek, ktorý sa snaží zmeniť svoju povahu a spoznať Boha.

Boh sa prvýkrát stáva telom, aby vykonal dielo

Práve sme hovorili o celom diele, ktoré Boh vykonal, o rade nebývalých diel, ktoré uskutočnil. Každá jedna z týchto vecí súvisí s Božím plánom riadenia a Božou vôľou. Súvisia aj s povahou samotného Boha a Jeho podstatou. Ak chceme lepšie porozumieť tomu, čo Boh má a čím je, nemôžeme sa zastaviť v Starom zákone alebo vo Veku zákona – musíme pokračovať ďalej, nasledovať kroky, ktoré Boh pri svojom diele vykonal. Tak ako Boh ukončil Vek zákona a započal Vek milosti, nech naše kroky smerujú do Veku milosti – veku plného milosti a vykúpenia. V tomto veku Boh opäť spravil niečo veľmi dôležité, čo nikdy predtým neurobil. Dielo v tomto novom veku bolo pre Boha i ľudstvo novým východiskovým bodom – východiskovým bodom pozostávajúcim z ďalšieho nového diela, ktoré Boh nikdy predtým nevykonal. Toto nové dielo bolo nebývalé a presahovalo predstavivosť ľudí a všetkých stvorení. Je to niečo, čo teraz ľudia dobre vedia – Boh sa po prvýkrát stal človekom a po prvý raz začal vykonávať nové dielo v podobe a s identitou človeka. Toto nové dielo znamenalo, že Boh dokončil svoje dielo vo Veku zákona a že už nikdy neurobí ani nepovie nič podľa zákona. Rovnako tak nepovie a neurobí nič vo forme zákona alebo podľa zásad alebo pravidiel zákona. To znamená, že celé Jeho dielo založené na zákone bolo naveky prerušené a už v ňom nebude pokračovať, pretože chcel začať nové dielo a robiť nové veci. Jeho plán mal znova nový východiskový bod a ľudstvo musel voviesť do nového veku.

Či to bola pre ľudí radostná alebo zlovestná správa, záviselo od podstaty každého jedného človeka. Mohli by sme povedať, že pre niektorých ľudí to nebola radostná, ale zlovestná správa, pretože keď Boh začal konať svoje nové dielo, ľudia, ktorí len dodržiavali zákony, pravidlá a učenie, no nebáli sa Ho, mali sklon používať staré dielo Boha na odsúdenie Jeho nového diela. Pre týchto ľudí to bola zlovestná správa. No pre každého nevinného a otvoreného človeka, ktorý bol k Bohu úprimný a snažil sa o Jeho vykúpenie, bolo prvé vtelenie Boha veľmi radostnou správou. Bolo to totiž prvýkrát od začiatku existencie ľudstva, čo sa Boh zjavil a žil medzi ľuďmi v podobe, ktorá nebola Duchom. Tentoraz sa narodil ako človek, žil medzi ľuďmi ako Syn človeka a pôsobil medzi nimi. Týmto „prvýkrát“ sa zrútili predstavy ľudí. Bolo to niečo, čo si nevedeli predstaviť. Všetci nasledovatelia Boha navyše získali hmatateľnú výhodu. Boh nielen ukončil starý vek, ale skončil aj so svojimi starými metódami a spôsobom práce. Už viac nežiadal svojich poslov, aby oznamovali Jeho vôľu. Už sa neskrýval v oblakoch, už sa nezjavoval a nehovoril k ľuďom príkazmi prostredníctvom hromobitia. Na rozdiel od všetkého predtým sa pre ľudí nepredstaviteľným spôsobom, ktorému ťažko rozumeli a ktorý ťažko prijímali – tým, že sa stal telom – stal Synom človeka, aby začal dielo tohto veku. Tento počin Boha zastihol ľudstvo úplne nepripravené. Ľudia boli v rozpakoch, pretože Boh opäť začal nové dielo, ktoré nikdy predtým nevykonal. Dnes sa pozrieme na to, aké nové dielo Boh dosiahol v novom veku, a pouvažujeme nad tým, čo nás toto nové dielo môže naučiť, pokiaľ ide o Božiu povahu a to, čo Boh má a čím je.

Nasledujúce slová sú zaznamenané v Novom zákone, ktorý je súčasťou Biblie:

1. Ježiš trhá v sobotu klasy obilia na jedenie

Mt 12, 1 V tom čase išiel Ježiš v sobotu cez obilné pole. Jeho učeníci boli hladní a začali trhať klasy, aby sa najedli.

2. Syn človeka je Pánom nad sobotou

Mt 12, 6-8 Ale Ja vám hovorím, že na tomto mieste je niekto väčší ako chrám. Keby ste však vedeli, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem a nie obetu, neodsúdili by ste nevinného. Lebo Syn človeka je Pánom aj nad sobotou.

Najprv sa pozrime na túto časť: „V tom čase išiel Ježiš v sobotu cez obilné pole. Jeho učeníci boli hladní a začali trhať klasy, aby sa najedli.“

Prečo som vybral práve túto časť? Ako súvisí s Božou povahou? Prvá vec, ktorú sa z tohto textu dozvieme, je, že bola sobota, ale Pán Ježiš išiel von a viedol svojich učeníkov obilnými poľami. Ešte „vierolomnejšie“ je, že dokonca „začali trhať klasy, aby sa najedli“. Podľa zákona Boha Jahveho vo Veku zákona ľudia v sobotu nemohli len tak ísť von alebo vykonávať nejaké činnosti – bolo veľa vecí, ktoré v sobotu nemohli robiť. Toto konanie Pána Ježiša bolo záhadou pre tých, ktorí žili dlhý čas podľa zákona, a dokonca vyvolalo vlnu kritiky. Ich zmätok a spôsob, akým hovorili o tom, čo Ježiš urobil, necháme teraz bokom a najprv si povieme, prečo sa Pán Ježiš rozhodol urobiť to spomedzi všetkých dní práve v sobotu a čo tým chcel povedať ľuďom, ktorí žili podľa zákona. To je súvislosť medzi týmto úryvkom a Božou povahou, o ktorej chcem hovoriť.

Keď Pán Ježiš prišiel, použil svoje praktické činy, aby ľuďom povedal, že Boh opustil Vek zákona a začal nové dielo a že toto nové dielo si nevyžaduje, aby ľudia svätili sobotu. To, že sa Boh zbavil obmedzení sobotného dňa, bolo len akýmsi predkrmom Jeho nového diela. Skutočné a veľké dielo malo ešte len prísť. Keď Pán Ježiš začal vykonávať svoje dielo, vymanil sa z „pút“ Veku zákona a prelomil jeho ustanovenia a princípy. Nebolo v Ňom ani stopy po ničom, čo by súviselo so zákonom. Naveky ho odvrhol a už ho viac nedodržiaval a ani od ľudstva už jeho dodržiavanie nevyžadoval. Tu teda vidíš, ako Pán Ježiš v sobotu išiel cez obilné polia, a že neodpočíval. Bol vonku a pracoval, neoddychoval. Toto Jeho konanie bolo pre predstavy ľudí šokom a povedalo im, že už viac nežije podľa zákona, zbavil sa obmedzení soboty a pred ľudstvom sa zjavil v novom obraze, s novým spôsobom práce. Tento Jeho čin ľuďom povedal, že so sebou priniesol nové dielo – dielo, ktoré sa začalo vymanením spod zákona a odklonom od soboty. Keď Boh vykonával toto nové dielo, už viac nelipol na minulosti, už sa netrápil ustanoveniami Veku zákona. Ani Jeho dielo v predchádzajúcom veku Ho neovplyvnilo. Namiesto toho v sobotu pracoval ako v ktorýkoľvek iný deň a keď boli Jeho učeníci v sobotu hladní, mohli si odtrhnúť kukuričné klasy. Toto všetko bolo v očiach Boha úplne normálne. Pre Boha je prípustné mať pre veľké množstvo diela, ktoré chce vykonať, a nové slová, ktoré chce povedať, nový začiatok. Keď začne niečo nové, nespomína svoje predchádzajúce dielo ani nepokračuje v jeho vykonávaní. Keďže Boh má počas konania diela svoje princípy, keď chce začať nové dielo, je to vtedy, keď chce ľudstvo priviesť do novej etapy svojho diela a keď sa Jeho dielo dostane do vyššej fázy. Ak budú ľudia naďalej konať podľa starých prísloví a ustanovení alebo sa ich ďalej pevne držať, nebude si to pamätať ani to neschváli. Je to preto, lebo už začal nové dielo a vstúpil do novej fázy svojho diela. Keď začne vykonávať nové dielo, zjaví sa ľudstvu v úplne novom obraze, z úplne nového uhla a úplne novým spôsobom, takže ľudia môžu vidieť odlišné aspekty Jeho povahy a to, čo má a čím je. Toto je jeden z cieľov Jeho nového diela. Boh nelipne na starých veciach ani nechodí po vychodených cestách. Keď pracuje a hovorí, nie je plný zákazov, ako si to ľudia predstavujú. V Bohu je všetko slobodné a uvoľnené, nie sú v Ňom žiadne zákazy, žiadne obmedzenia – ľudstvu prináša voľnosť a oslobodenie. Je živým Bohom, Bohom, ktorý naozaj a skutočne existuje. Nie je bábkou ani hlinenou figúrkou a je úplne iný ako modly, ktoré ľudia uctievajú a velebia. Je živý a energický a všetko, čo Jeho slová ľudstvu prinášajú, je život a svetlo, voľnosť a oslobodenie, pretože On je pravda, život a cesta – v žiadnom Jeho diele Ho nič neobmedzuje. Je jedno, čo ľudia hovoria a ako Jeho nové dielo vnímajú alebo hodnotia, svoje dielo bude vykonávať bez pochybností. Nebude sa trápiť tým, aké má niekto predstavy, alebo že ukazuje prstom na Jeho dielo a slová, a dokonca ani silným vzdorom a odporom ľudí k Jeho novému dielu. Žiadna zo stvorených bytostí nemôže použiť ľudský rozum ani predstavivosť, poznanie či morálku na zmeranie alebo určenie toho, čo Boh robí, ani na poškodenie, vyrušenie alebo sabotovanie Jeho diela. V Jeho diele ani v tom, čo robí, nie sú žiadne zákazy, a žiadny človek, udalosť ani vec to neobmedzí a nevyrušia to žiadne nepriateľské sily. Pokiaľ ide o Jeho nové dielo, je kráľom, ktorý vždy víťazí, a všetky nepriateľské sily, herézy a omyly ľudstva sú pošliapané pod Jeho nohami. Nezáleží na tom, ktorú novú etapu svojho diela vykonáva, toto veľké dielo sa v každom prípade bude rozvíjať a rozširovať medzi ľuďmi a určite bude vykonané bez prekážok v celom vesmíre, až kým nebude dokončené. Toto je Božia všemohúcnosť a múdrosť, Jeho autorita a moc. Pán Ježiš teda mohol pokojne ísť v sobotu von a pracovať, pretože vo svojom srdci nemal žiadne pravidlá, žiadne poznanie ani učenie, ktoré pochádzalo od ľudstva. To, čo mal, bolo Božie nové dielo a Božia cesta. Jeho dielom bola cesta k oslobodeniu ľudstva, k voľnosti ľudí, aby mohli existovať vo svetle a žiť. Tí, ktorí uctievajú modly alebo falošných bohov, zatiaľ žijú každý deň spútaní satanom a obmedzujú ich všetky druhy pravidiel a tabu – dnes je zakázaná jedna vec, zajtra druhá – v ich životoch nie je žiadna sloboda. Sú ako väzni v putách, žijúc bez radosti, o ktorej by mohli rozprávať. Čo znamenajú „zákazy“? Znamenajú obmedzenia, okovy a zlo. Keď človek uctieva nejakú modlu, uctieva falošného boha, zlého ducha. Zákazy prichádzajú, keď ľudia robia takéto veci. Nemôžete jesť to alebo tamto, dnes nemôžete ísť von, zajtra nemôžete variť, pozajtra sa nemôžete presťahovať do nového domu, pre svadby, pohreby a dokonca aj rodenie detí musia byť vyhradené určité dni. Ako sa to volá? Volá sa to zakazovanie. Je to otroctvo, sú to putá satana, ovládanie ľudí zlými duchmi a obmedzovanie ich sŕdc a tiel. Existujú tieto zákazy aj u Boha? Keď hovoríme o svätosti Boha, mal by si sa najprv zamyslieť nad týmto: U Boha neplatia žiadne zákazy. Boh má vo svojich slovách a svojom diele princípy, no žiadne zákazy, pretože samotný Boh je pravda, cesta a život.

Teraz sa pozrime na nasledujúci úryvok z Písma: „Ale Ja vám hovorím, že na tomto mieste je niekto väčší ako chrám. Keby ste však vedeli, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem a nie obetu, neodsúdili by ste nevinného. Lebo Syn človeka je Pánom aj nad sobotou.“ (Mt 12, 6-8) Čo v tomto úryvku označuje slovo „chrám“? Jednoducho povedané, je to veľkolepá, vysoká budova a vo Veku zákona to bolo miesto, kde kňazi uctievali Boha. Keď Pán Ježiš povedal „na tomto mieste je niekto väčší ako chrám“, kto bol ten „niekto“? Jednoznačne je to Pán Ježiš v tele, pretože len On bol väčší ako chrám. Čo tieto slová ľuďom napovedali? Povedali im, aby vyšli z chrámu – Boh už chrám opustil a už v ňom viac nepôsobil, preto by ľudia mali hľadať Božie kroky mimo chrámu a nasledovať Jeho kroky v Jeho novom diele. Keď to Pán Ježiš povedal, v Jeho slovách sa skrýval predpoklad, že pod zákonom začali ľudia vnímať chrám ako niečo väčšie, než je samotný Boh. Znamená to, že uctievali skôr chrám než Boha, a tak ich Pán Ježiš varoval, aby neuctievali modly, ale Boha, pretože Boh je najvyšší. Povedal teda: „Milosrdenstvo chcem a nie obetu.“ Je zjavné, že v očiach Pána Ježiša väčšina ľudí žijúca podľa zákona už viac neuctievala Jahveho, ale len mechanicky prinášala obete. Pán Ježiš to označil za uctievanie modiel. Títo uctievači modiel považovali chrám za niečo väčšie a vyššie ako je Boh. Vo svojich srdciach mali len chrám, nie Boha, a keby o chrám prišli, prišli by o svoje obydlie. Bez chrámu nemali kde uctievať modly a nemohli prinášať svoje obete. Ich takzvané „obydlie“ je miesto, kde falošne predstierali, že uctievajú Boha Jahveho, aby mohli zostať v chráme a venovať sa vlastným aktivitám. Ich takzvané „prinášanie obetí“ bolo len vykonávaním hanebných osobných obchodov pod zámienkou, že robia službu v chráme. To bol dôvod, prečo ľudia v tom čase považovali chrám za väčší, než je Boh. Pán Ježiš povedal ľuďom tieto slová ako varovanie, pretože chrám používali ako záštitu a obete zas na to, aby zakryli, že klamú ľudí a Boha. Keď tieto slová použijeme vo vzťahu k súčasnosti, sú stále rovnako platné a vhodné. Hoci dnešní ľudia zažili iné dielo Boha než ľudia vo Veku zákona, ich prirodzenosť-podstata je rovnaká. V kontexte dnešného diela ľudia stále robia rovnaké veci, ako boli veci opísané v slovách „chrám je väčší než Boh“. Ľudia napríklad vnímajú vykonávanie svojej povinnosti ako svoju prácu. Svedectvo o Bohu a boj s veľkým červeným drakom považujú za politické hnutia na obranu ľudských práv, za demokraciu a slobodu. Svoju povinnosť využívať svoje zručnosti premenia na kariéru, ale strach z Boha a vyhýbanie sa zlu považujú len za náboženské učenie, ktoré sa má dodržiavať a podobne. Nie je takéto správanie v podstate to isté, čo vyjadrujú slová „chrám je väčší než Boh“? Rozdiel je v tom, že pred dvetisíc rokmi si ľudia vykonávali svoje súkromné aktivity vo fyzickom chráme, no dnes ich vykonávajú v nehmotných chrámoch. Ľudia, ktorí si cenia pravidlá, považujú pravidlá za niečo väčšie, než je Boh. Ľudia, ktorí majú radi postavenie, vnímajú postavenie za niečo väčšie, než je Boh. Tí, ktorí milujú svoju kariéru, považujú kariéru za niečo väčšie, ako je Boh a tak ďalej. Všetky ich vyjadrenia Ma vedú k tomu, aby som povedal toto: „Ľudia chvália Boha ako najväčšieho svojimi slovami, ale v ich očiach je všetko väčšie než Boh.“ Je to tak preto, lebo len čo na svojej ceste nasledovania Boha natrafia na príležitosť ukázať svoje vlastné talenty, venovať sa vlastným aktivitám alebo rozvíjať vlastnú kariéru, vzdialia sa od Boha a vrhnú sa na svoju milovanú kariéru. Pokiaľ ide o to, čo im Boh zveril, a Jeho vôľu, tieto veci už dávno odhodili. Aký je rozdiel medzi stavom týchto ľudí a tých, ktorí pred dvetisíc rokmi vykonávali svoju činnosť v chráme?

Teraz sa pozrime na poslednú vetu tohto úryvku: „Lebo Syn človeka je Pánom aj nad sobotou.“ Má táto veta nejakú praktickú stránku? Vidíte ju? Každá jedna vec, ktorú Boh hovorí, vychádza z Jeho srdca, tak prečo to povedal? Ako tomu rozumiete? Teraz možno rozumiete zmyslu tejto vety, ale v čase, keď ju Boh vyslovil, jej nerozumelo veľa ľudí, pretože ľudstvo práve opustilo Vek zákona. Pre ľudí bolo veľmi ťažké zanechať sobotu, nehovoriac o pochopení toho, čo je pravá sobota.

Veta „Syn človeka je Pánom aj nad sobotou“ hovorí ľuďom, že nie všetko na Bohu má materiálny charakter a že hoci Boh dokáže zabezpečiť všetky tvoje materiálne potreby, môže po ich naplnení uspokojenie z nich nahradiť tvoje hľadanie pravdy? To očividne nie je možné! Pravdou je Božia povaha a to, čo Boh má a čím je, ako to bolo predmetom nášho duchovného spoločenstva. Jej hodnotu nemožno merať v porovnaní s materiálnymi vecami, nech sú akékoľvek cenné, ani ju nemožno vyčísliť peniazmi, pretože nejde o materiálnu vec, a uspokojuje potreby srdca každého jedného človeka. Pre každého človeka by mala byť hodnota týchto nehmatateľných právd vyššia než hodnota akýchkoľvek materiálnych vecí, ktoré si možno ceníš, všakže? Touto vetou sa musíš dlho zaoberať. Najpodstatnejšie z toho, čo som práve povedal, je skutočnosť, že to, čo Boh má a čím je, a všetko, čo s Ním súvisí, sú pre každého človeka najdôležitejšie veci a žiadna materiálna vec ich nemôže nahradiť. Uvediem príklad: Keď si hladný, potrebuješ jedlo. Toto jedlo môže byť viac alebo menej dobré alebo viac či menej vyhovujúce, no pokiaľ sa nasýtiš, nepríjemný pocit hladu zmizne – bude preč. Môžeš pokojne sedieť a tvoje telo bude odpočívať. Hlad ľudí možno zahnať potravou, ale keď nasleduješ Boha a máš pocit, že Mu nerozumieš, ako zaženieš prázdnotu vo svojom srdci? Môžeš ju zahnať jedlom? Alebo keď nasleduješ Boha a nerozumieš Jeho vôli, čím uspokojíš ten hlad vo svojom srdci? Ak počas svojej skúsenosti spásy prostredníctvom Boha a pri hľadaní zmeny svojej povahy nerozumieš Božej vôli alebo nevieš, čo je pravda, ak nerozumieš povahe Boha, nebudeš sa cítiť veľmi stiesnene? Nebudeš vo svojom srdci pociťovať silný hlad a smäd? Nezabránia ti tieto pocity v tom, aby si vo svojom srdci cítil pokoj? Ako teda uspokojíš ten hlad vo svojom srdci – existuje nejaký spôsob, ako ho odstrániť? Niektorí ľudia chodia nakupovať, iní sa zveria svojim priateľom, ďalší si dožičia dlhý spánok, iní si prečítajú ešte viac Božích slov alebo ťažšie pracujú a venujú viac úsilia vykonávaniu svojich povinností. Môžu tieto veci vyriešiť tvoje skutočné ťažkostí? Všetci týmto praktikám úplne rozumiete. Čo najviac potrebuješ, keď sa cítiš bezmocný, keď pociťuješ silnú túžbu získať od Boha osvietenie, aby si mohol spoznať realitu pravdy a Jeho vôľu? Nepotrebuješ sýte jedlo ani zopár milých slov, ani nehovoriac o pominuteľnom pohodlí a uspokojení tela – potrebuješ, aby ti Boh priamo a jasne povedal, čo a ako by si mal urobiť, aby ti jasne povedal, čo je pravda. Keď tomuto aspoň trochu porozumieš, nebudeš vo svojom srdci cítiť väčšiu spokojnosť, ako keby si si dal dobré jedlo? Nie je to tak, že keď je tvoje srdce spokojné, spolu s celým tvojím bytím si skutočne odpočinie? Rozumiete teraz vďaka tejto analógii a analýze, prečo som sa s vami chcel podeliť o vetu „Syn človeka je Pánom aj nad sobotou“? Znamená to, že to, čo pochádza od Boha, čo Boh má a čím je, a všetko, čo s Ním súvisí, je väčšie než akákoľvek iná vec vrátane veci alebo osoby, o ktorej si si kedysi myslel, že si ju ceníš najviac. Chcem povedať, že keď človek nemôže získať slová z úst Boha, alebo nerozumie Jeho vôli, nemôže si odpočinúť. Počas svojich budúcich skúseností porozumiete tomu, prečo som dnes chcel, aby ste videli tento úryvok – je to veľmi dôležité. Všetko, čo Boh robí, je pravda a život. Pravda je niečo, čo ľuďom v ich životoch nemôže chýbať a bez čoho nikdy nemôžu byť. Mohli by sme tiež povedať, že je to tá najväčšia z vecí. Hoci ju nevidíš ani sa jej nemôžeš dotknúť, nemôžeš ignorovať, aká je pre teba dôležitá. Je to jediná vec, ktorá dokáže priniesť odpočinok tvojmu srdcu.

Je vaše chápanie pravdy súčasťou vášho stavu? V skutočnom živote sa najskôr musíš zamyslieť nad tým, ktoré pravdy súvisia s ľuďmi, udalosťami a vecami, s ktorými si sa stretol. Práve medzi týmito pravdami môžeš nájsť Božiu vôľu a spojiť si to, s čím si sa stretol, s Jeho vôľou. Ak nevieš, ktoré aspekty pravdy súvisia s vecami, s ktorými si sa stretol, a namiesto toho priamo hľadáš Božiu vôľu, ide o slepý prístup, ktorý ti nemôže priniesť výsledky. Ak chceš hľadať pravdu a porozumieť Božej vôli, najskôr sa musíš zamerať na to, aké veci sa ti stali a s ktorými aspektmi pravdy súvisia, a v Božom slove hľadať konkrétnu pravdu, ktorá súvisí s tým, čo si zažil. Potom v tej pravde budeš hľadať cestu praktizovania, ktorá je pre teba tá správna. Takto môžeš nepriamo porozumieť Božej vôli. Hľadanie a praktizovanie pravdy nie je mechanické aplikovanie učenia alebo dodržanie nejakého vzorca. Pravda sa nedá vyjadriť vzorcom a nie je to ani zákon. Nie je mŕtva – samotná pravda je život, je to živá vec a pravidlo, ktoré stvorená bytosť musí v živote dodržiavať, a pravidlo, ktoré človek musí v živote mať. Je to niečo, čo musíš v maximálnej miere pochopiť prostredníctvom skúseností. Je jedno, do ktorej etapy si sa so svojimi skúsenosťami dostal. Nemôžeš sa oddeliť od Božieho slova ani pravdy a všetko, čo vieš o Božej povahe a o tom, čo Boh má a čím je, vyjadrujú Božie slová. Božie slová sú navždy spojené s pravdou. Božia povaha a to, čo Boh má a čím je, to je samé o sebe pravda. Pravda je autentický prejav Božej povahy a toho, čo Boh má a čím je. Vďaka tomu má to, čo Boh má a čím je, konkrétny charakter, a je to jasné vyjadrenie toho, čo Boh má a čím je. Priamočiarejším spôsobom ti to hovorí, čo Boh má a čo nemá rád, čo chce, aby si urobil a čo ti nepovoľuje urobiť, ktorými ľuďmi pohŕda a z ktorých má potešenie. Za pravdami, ktoré Boh vyjadruje, môžu ľudia vidieť Jeho potešenie, hnev, smútok a šťastie, ako aj Jeho podstatu – je to zjavenie Jeho povahy. Okrem poznania toho, čo Boh má a čím je, a porozumenia Jeho povahe na základe Jeho slova, je najdôležitejšia potreba dosiahnuť toto porozumenie prostredníctvom praktickej skúsenosti. Ak sa človek izoluje od skutočného života, aby spoznal Boha, nebude to schopný dosiahnuť. Aj keď existujú ľudia, ktorí tomu do istej miery porozumejú na základe Božieho slova, ich porozumenie je obmedzené na teórie a slová a je to v určitom rozpore s tým, aký je samotný Boh naozaj.

Všetko to, o čom teraz komunikujeme, patrí medzi príbehy zaznamenané v Biblii. Ľudia môžu prostredníctvom týchto príbehov a rozobraním vecí, ktoré sa stali, porozumieť Božej povahe a tomu, čo Boh má a čím je, tak ako to vyjadril, a môžu tak širšie, hlbšie, podrobnejšie a dôkladnejšie spoznať každú stránku Boha. Sú teda tieto príbehy jediným spôsobom, ako spoznať každú stránku Boha? Nie, nie je to jediný spôsob! To, čo Boh hovorí, a dielo, ktoré vykonáva vo Veku kráľovstva, totiž ľuďom viac pomôže spoznať Jeho povahu a poznať ju dôkladnejšie. Myslím si však, že je trochu ľahšie spoznať Božiu povahu a porozumieť tomu, čo má a čím je, prostredníctvom nejakých príkladov alebo príbehov zaznamenaných v Biblii, ktoré ľudia poznajú. Ak by som vzal slová súdu a napomínania a pravdy, ktoré Boh dnes vyjadruje, slovo po slove, aby som ti umožnil takýmto spôsobom Ho spoznať, budeš mať pocit, že je to príliš jednotvárne a zdĺhavé, a niektorí ľudia budú mať dokonca pocit, ako keby boli Božie slová mechanické. Ak však tieto biblické príbehy použijem ako príklady, aby som ľuďom pomohol spoznať Božiu povahu, nebudú to považovať za nudné. Mohli by ste povedať, že pri vysvetľovaní týchto príkladov sa ľudia o detailoch toho, čo bolo v tom čase v srdci Boha – o Jeho nálade alebo pocitoch či Jeho myšlienkach a predstavách –, dozvedeli ľudskou rečou a cieľom tohto celého je dosiahnuť, aby to ocenili a mali pocit, že to, čo Boh má a čím je, nemá mechanický charakter. Nie je to legenda alebo niečo, čo ľudia nevidia alebo čoho sa nemôžu dotknúť. Ide o niečo, čo naozaj existuje, čo ľudia cítia a oceňujú. Toto je hlavný cieľ. Mohli by ste povedať, že ľudia žijúci v tomto veku sú požehnaní. Môžu čerpať z príbehov Biblie, aby lepšie porozumeli predchádzajúcemu dielu Boha. Prostredníctvom diela, ktoré vykonal, môžu vidieť Jeho povahu. Vďaka týmto povahám, ktoré vyjadril, môžu porozumieť Božej vôli pre ľudstvo a pochopiť konkrétne prejavy Jeho svätosti a starostlivosti o ľudí. Týmto spôsobom môžu podrobnejšie a hlbšie spoznať Božiu povahu. Verím, že každý z vás to teraz cíti!

V diele, ktoré Pán Ježiš vykonal vo Veku milosti, môžeš vidieť ďalšiu stránku toho, čo Boh má a čím je. Táto stránka bola vyjadrená skrze Jeho telo a ľudia ju mohli vidieť a oceniť pre Jeho ľudskú prirodzenosť. V Synovi človeka ľudia videli, ako Boh v tele žije svoju ľudskú prirodzenosť, a videli božskú prirodzenosť Boha vyjadrenú prostredníctvom tela. Tieto dva druhy výrazu ľuďom umožnili vidieť úplne praktického Boha a vytvoriť si o Ňom inú predstavu. Lenže v čase medzi stvorením sveta a koncom Veku zákona, teda pred Vekom milosti, boli jedinými stránkami Boha, ktoré ľudia videli, počuli a zažili, božská prirodzenosť Boha, veci, ktoré Boh urobil a povedal v nemateriálnej oblasti, a veci, ktoré vyjadril ako skutočná osoba, ktorú ľudia nevideli a nemohli sa jej dotknúť. Tieto veci v ľuďoch často vyvolávali pocit, že Boh je vo svojej veľkosti taký vznešený, že sa k Nemu nemôžu priblížiť. Boh v ľuďoch obvykle vyvolával dojem, že Ho raz môžu a inokedy nemôžu vnímať. Mali dokonca pocit, že každá jedna z Jeho myšlienok a predstáv je záhadná a prchavá, a preto neexistuje spôsob, ako by sa k nim dostali, a už vôbec sa nemôžu pokúsiť im porozumieť a oceniť ich. Pre ľudí bolo všetko súvisiace s Bohom veľmi vzdialené, také vzdialené, že to nemôžu vidieť ani sa toho dotknúť. Zdal sa byť vysoko na oblohe a ako keby vôbec neexistoval. Nemohli teda porozumieť Božiemu srdcu a mysli ani žiadnej z Jeho myšlienok – niečo také nemohli dosiahnuť. Hoci Boh vo Veku zákona vykonal nejaké konkrétne diela, vyslovil špecifické slová a vyjadril špecifické povahy, lebo chcel, aby ľudia ocenili a vnímali skutočné poznatky, ktoré sa Ho týkali, tieto vyjadrenia toho, čo Boh má a čím je, nakoniec pochádzali z nemateriálnej oblasti, a to, čomu ľudia rozumeli, čo poznali, sa stále týkalo božskej stránky toho, čo Boh má a čím je. Ľudstvo z tohto vyjadrenia toho, čo Boh má a čím je, nemohlo získať konkrétnu predstavu a ich predstava o Bohu uviazla v rámci „duchovného tela, ku ktorému sa dá len ťažko priblížiť a ktoré človek raz vníma a inokedy nie“. Keďže Boh na to, aby sa ľuďom zjavil, nepoužíval konkrétny objekt alebo obraz patriaci do materiálnej oblasti, ľudia Ho naďalej nedokázali definovať ľudskou rečou. Ľudia vo svojich srdciach a mysliach vždy chceli použiť svoj vlastný jazyk, aby stanovili štandard Boha, aby Ho zhmotnili a poľudštili – napríklad aký je vysoký, veľký, ako vyzerá, čo presne má rád, či akú má osobnosť. Boh vo svojom srdci v skutočnosti vedel, že ľudia takto rozmýšľajú. Boli Mu veľmi jasné ich potreby a, samozrejme, vedel aj to, čo by mal urobiť. Vo Veku milosti teda svoje dielo vykonal iným spôsobom. Tento nový spôsob bol božský a zároveň poľudštený. V čase, keď Pán Ježiš pôsobil, ľudia videli, že Boh má mnoho ľudských výrazov. Vedel napríklad tancovať, mohol chodiť na svadby, komunikovať s ľuďmi, hovoriť s nimi a rozoberať s nimi rôzne veci. Pán Ježiš okrem toho vykonal veľa diel, ktoré vyjadrovali Jeho božskú prirodzenosť Boha a, samozrejme, všetky tieto diela boli výrazom a zjavením Božej povahy. V tomto čase, keď mala božská prirodzenosť Boha podobu obyčajného tela a ľudia ju mohli vidieť a dotknúť sa jej, prestali mať pocit, že Ho raz vnímajú a raz nie, alebo že sa k Nemu nemôžu priblížiť. Naopak, prostredníctvom každého pohybu, prostredníctvom slov a diela Syna človeka sa mohli pokúsiť pochopiť vôľu Boha alebo porozumieť Jeho božskej prirodzenosti. Vtelený Syn človeka vyjadroval božskú prirodzenosť Boha svojou ľudskou prirodzenosťou a ľudstvu oznamoval vôľu Boha. A svojím vyjadrením Božej vôle a povahy ľuďom zároveň zjavil Boha žijúceho v duchovnej oblasti, ktorého nevidia a nemôžu sa Ho dotknúť. Čo ľudia videli, bol samotný Boh v hmatateľnej podobe, z tela a krvi. Vtelený Syn človeka teda skonkretizoval a poľudštil veci ako identitu samotného Boha, postavenie Boha, Jeho obraz, povaha a to, čo má a čím je. Hoci vonkajší vzhľad Syna človeka mal určité obmedzenia, pokiaľ ide o obraz Boha, Jeho podstata a to, čo má a čím je, dokázali plne vyjadriť identitu a postavenie samotného Boha – až na určité rozdiely v spôsobe výrazu. Nemôžeme poprieť, že Syn človeka reprezentoval identitu a postavenie samotného Boha, a to tak vo forme Jeho ľudskej prirodzenosti, ako aj v Jeho božskej prirodzenosti. V tomto čase však Boh pracoval prostredníctvom tela, hovoril z pohľadu tela a pred ľudstvom stál s identitou a postavením Syna človeka. Toto ľuďom umožňovalo stretnúť sa s pravými slovami a dielom Boha medzi ľuďmi a zažiť ich. Ľuďom to zároveň dovolilo vnímať Jeho božskú prirodzenosť a veľkosť v pokore, a tiež predbežne porozumieť pravosti a praktickosti Boha a poznať jej definíciu. Aj keď sa dielo, ktoré vykonal Pán Ježiš, Jeho spôsoby práce a perspektíva, z ktorej hovoril, líšili od skutočnej osoby Boha v duchovnej oblasti, všetko, čo s Ním súviselo, skutočne vyjadrovalo samotného Boha, ktorého ľudstvo nikdy predtým nevidelo – toto nemožno poprieť! To znamená, že je jedno v akej podobe sa Boh zjaví, z akej perspektívy hovorí alebo aký je Jeho výzor pred ľudstvom, nezastupuje nič iné, len samého seba. Nemôže reprezentovať žiadneho človeka ani skazené ľudstvo. Boh je samotný Boh a toto nemožno poprieť.

Teraz sa pozrieme na podobenstvo, ktoré Pán Ježiš rozpovedal vo Veku milosti.

3. Podobenstvo o stratenej ovci

Mt 18, 12-14 Čo myslíte, ak má niekto sto oviec a jedna z nich zablúdi, nenechá tých deväťdesiatdeväť, nepôjde do hôr a nebude hľadať tú, čo zablúdila? A ak ju nájde, veru, hovorím vám, že sa z tej ovce bude tešiť viac ako z deväťdesiatich deviatich, ktoré nezablúdili. Tak ani vôľa vášho Otca, ktorý je na nebesiach, nie je, aby zahynul čo i len jeden z týchto maličkých.

Tento úryvok je podobenstvom – aký pocit v ľuďoch vyvoláva? Spôsob vyjadrovania v podobenstvách, ktoré sa tu používa, je v ľudskom jazyku rečníckou figúrou, a preto je súčasťou ľudského poznania. Keby Boh povedal niečo podobné vo Veku zákona, ľudia by mali pocit, že Jeho slová nie sú plne v súlade s Božou identitou. Keď však tieto slová vyslovil Syn človeka vo Veku milosti, na ľudí to zapôsobilo príjemne, vrúcne a dôverne. Keď sa Boh stal telom a zjavil sa v podobe človeka, použil veľmi vhodné podobenstvo, ktoré vychádzalo z Jeho vlastnej ľudskej prirodzenosti, aby vyjadril hlas svojho srdca. Tento hlas predstavoval vlastný hlas Boha a dielo, ktoré chcel v tom veku vykonať. Predstavoval tiež postoj Boha k ľuďom vo Veku milosti. Z perspektívy postoja Boha k ľuďom prirovnal každého človeka k ovci. Ak sa ovca stratila, urobil všetko pre to, aby ju našiel. Bol to princíp Božieho diela medzi ľuďmi v tom čase, keď bol v tele. Boh použil toto podobenstvo, aby opísal svoje odhodlanie a postoj v uvedenom diele. Bola to výhoda toho, že Boh sa stal telom – mohol využiť ľudské poznanie a použiť ľudskú reč, aby k nim prehovoril a vyjadril svoju vôľu. Človeku vysvetlil svoj veľkolepý, božský jazyk, ktorému ľudia nerozumeli, alebo im ho „preložil“ do ľudskej reči, podal ho ľudským spôsobom. Toto ľuďom pomohlo porozumieť Jeho vôli a zistiť, čo chce urobiť. Mohol tiež s ľuďmi viesť rozhovory z pohľadu človeka a v ľudskom jazyku a komunikovať s nimi spôsobom, ktorému rozumeli. Za použitia ľudského jazyka a poznania mohol dokonca hovoriť a pracovať, takže ľudia mohli cítiť dobrotu a blízkosť Boha, a tiež vidieť Jeho srdce. Čo v tom vidíte? Je v Božích slovách a činoch nejaký zákaz? Ľudia to vnímajú tak, že nie je možné, aby Boh používal ľudské poznanie, jazyk alebo spôsoby reči na to, aby hovoril o tom, čo chce povedať samotný Boh, o diele, ktoré chce vykonať, alebo aby vyjadril svoju vlastnú vôľu. Toto myslenie je však nesprávne. Boh použil toto podobenstvo, aby ľudia mohli cítiť skutočnosť a úprimnosť Boha a vnímať Jeho postoj k nim počas toho obdobia. Toto podobenstvo zobudilo zo sna ľudí, ktorí dlho žili podľa zákona, a zároveň inšpirovalo jednu generáciu ľudí žijúcich vo Veku milosti za druhou. Keď si ľudia prečítajú úryvok z tohto podobenstva, spoznajú úprimnosť Boha, pokiaľ ide o záchranu ľudstva, a porozumejú významu a dôležitosti, ktorú má ľudstvo v Božom srdci.

Pozrime sa na poslednú vetu tohto úryvku: „Tak ani vôľa vášho Otca, ktorý je na nebesiach, nie je, aby zahynul čo i len jeden z týchto maličkých.“ Boli to vlastné slová Pána Ježiša alebo slová Otca na nebesiach? Síce sa zdá, že hovorí Pán Ježiš, Jeho vôľa však predstavuje vôľu samotného Boha, čo je dôvod, prečo povedal: „Tak ani vôľa vášho Otca, ktorý je na nebesiach, nie je, aby zahynul čo i len jeden z týchto maličkých.“ Ľudia v tom čase uznávali ako Boha len Otca na nebesiach a verili, že túto osobu, ktorú videli priamo pred sebou, Otec na nebesiach len poslal a že Ho nemôže zastupovať. Preto Pán Ježiš musel na koniec tohto podobenstva pridať túto vetu, aby ľudia mohli naozaj pocítiť Božiu vôľu pre ľudstvo a pravosť a presnosť toho, čo povedal. Túto vetu bolo síce jednoduché vysloviť, povedal ju však so starostlivosťou a láskou a zjavila pokoru a skrytosť Pána Ježiša. Je jedno, či sa Boh stal telom, alebo či pôsobil v duchovnej oblasti, ľudské srdce poznal najlepšie a najlepšie rozumel tomu, čo ľudia potrebovali. Vedel, čo ich trápilo a čo ich miatlo, a preto doplnil túto vetu. Táto veta zdôraznila problém skrytý v ľudstve: Ľudia boli skeptickí, pokiaľ ide o to, čo povedal Syn človeka. To znamená, že keď Pán Ježiš rozprával, musel doplniť vetu „Tak ani vôľa vášho Otca, ktorý je na nebesiach, nie je, aby zahynul čo i len jeden z týchto maličkých“. Len na základe tejto premisy mohli Jeho slová priniesť ovocie, len takto ľudia uverili, že sú presné, a ich dôveryhodnosť sa zvýšila. To ukazuje, že keď sa Boh stal obyčajným Synom človeka, medzi Ním a ľudstvom bol veľmi problematický vzťah, a situácia Syna človeka bola veľmi trápna. Ukazuje to tiež, aké bezvýznamné bolo v tom čase postavenie Pána Ježiša medzi ľuďmi. Keď tieto slová vyslovil, ľuďom chcel vlastne povedať: Môžete si byť istí – tieto slová nevyjadrujú, čo je v Mojom vlastnom srdci. Sú vôľou Boha, ktorý je vo vašich srdciach. Nebolo to pre ľudstvo ironické? Hoci mal Boh, ktorý konal v tele, mnoho výhod, ktoré nemal ako osoba, musel znášať ich pochybnosti a odmietnutie, ako aj ich necitlivosť a nechápavosť. Mohli by sme povedať, že proces diela Syna človeka bol procesom, v ktorom zažíval odmietnutie zo strany ľudstva a to, že s Ním ľudstvo zápasilo. Ba čo viac, bol to proces konania diela s cieľom neustále si získavať dôveru ľudstva a podmaniť si ho prostredníctvom toho, čo má a čím je, skrze svoju vlastnú podstatu. Nešlo ani tak o to, že vtelený Boh viedol pozemnú vojnu so satanom, ale skôr o to, že Boh sa stal obyčajným človekom a začal bojovať s tými, ktorí Ho nasledujú. Syn človeka v tomto boji vykonal svoje dielo s pokorou, s tým, čo má a čím je, a so svojou láskou a múdrosťou. Získal ľudí, ktorých chcel, dosiahol identitu a postavenie, ktoré si zaslúžil, a „vrátil sa“ na svoj trón.

Teraz sa pozrime na nasledujúce dva úryvky z Písma.

4. Odpustiť sedemdesiatkrát sedem

Mt 18, 21-22 Vtedy k Nemu pristúpil Peter a povedal: „Pane, keď sa môj brat prehreší proti mne, koľkokrát mu môžem odpustiť, až sedemkrát?“ Ježiš mu povedal: „Vravím ti, nie sedemkrát, ale až sedemdesiatkrát sedem.“

5. Láska Pána

Mt 22, 37-39 Ježiš mu povedal: „Pána, svojho Boha, budeš milovať celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou. Také je prvé a najväčšie prikázanie. A druhé je obdobné: Svojho blížneho budeš milovať ako seba samého.“

Z týchto dvoch úryvkov hovorí jeden o odpustení a druhý o láske. Tieto dve témy skutočne zdôrazňujú dielo, ktoré chcel Pán Ježiš vykonať vo Veku milosti.

Keď sa Boh stal telom, spolu s Ním prišla etapa Jeho diela pozostávajúca zo špecifických pracovných úloh a povahy, ktorú chcel vyjadriť v tomto veku. Všetko, čo v tom období Syn človeka urobil, sa točilo okolo diela, ktoré Boh chcel v tomto veku vykonať. Neurobil nič viac a nič menej. Každá jedna vec, ktorú povedal, a každý druh diela, ktoré vykonal, súviseli s týmto vekom. Bez ohľadu na to, či to vyjadril ľudským spôsobom pomocou ľudského jazyka alebo prostredníctvom božského jazyka a nezávisle od toho, akým spôsobom alebo z akej perspektívy to urobil, Jeho cieľom bolo pomôcť ľuďom porozumieť, čo chce urobiť, aká je Jeho vôľa a aké má na ľudí požiadavky. Na to, aby ľuďom pomohol porozumieť a poznať svoju vôľu a porozumieť svojmu dielu spočívajúcemu v záchrane ľudstva, mohol používať rôzne prostriedky a rozličné pohľady. Vo Veku milosti teda vidíme, ako Pán Ježiš po väčšinu času používa ľudský jazyk, aby vyjadril to, čo chce ľudstvu oznámiť. Dokonca Ho vidíme z perspektívy obyčajného vodcu, ktorý hovorí s ľuďmi, zabezpečuje ich potreby a pomáha im s tým, o čo požiadali. Takýto spôsob práce vo Veku zákona, ktorý predchádzal Veku milosti, neexistoval. Bol bližšie k ľudstvu a viac s ním súcitil a zároveň vedel lepšie dosahovať praktické výsledky, pokiaľ ide o formu aj spôsob. Metafora o tom, že ľuďom treba odpustiť sedemdesiatkrát sedem, tento bod skutočne objasňuje. Počet uvedený v tejto metafore dosiahol účel spočívajúci v tom, aby ľudia mohli porozumieť úmyslu Pána Ježiša v čase, keď to povedal. Jeho úmyslom bolo, aby ľudia odpúšťali iným ľuďom – nie raz alebo dvakrát a dokonca ani nie sedemkrát, ale sedemdesiatkrát sedem. Aká myšlienka je obsiahnutá v čísle „sedemdesiatkrát sedem“? Cieľom je dosiahnuť, aby ľudia vnímali odpúšťanie ako svoju povinnosť, niečo, čo sa musia naučiť, a „cestu“, ktorú musia nasledovať. Hoci to bola len metafora, slúžila na zdôraznenie kľúčovej veci. Pomohla ľuďom hlboko si vážiť, čo mal Boh na mysli, a nájsť správne spôsoby praktizovania a ich princípy a normy. Táto metafora pomohla ľuďom jasne chápať a dodala im správnu predstavu – že by sa mali naučiť odpúšťať a mali by odpúšťať neobmedzene veľakrát bezpodmienečne, ale s postojom znášanlivosti a porozumenia pre druhých. Čo mal Pán Ježiš vo svojom srdci, keď to povedal? Naozaj tým myslel číslo „sedemdesiatkrát sedem“? Nie. Je stanovené, koľkokrát Boh odpustí človeku? Mnoho ľudí veľmi zaujíma „počet“, ktorý sa tu spomína, a chcú skutočne porozumieť pôvodu a zmyslu tohto čísla. Chcú rozumieť tomu, prečo z úst Pána Ježiša vyšlo toto číslo. Veria, že to má nejaký hlbší dosah. Boh však v skutočnosti použil len rečnícku figúru, ktorá sa používa v ľudskej reči. Akýkoľvek dosah alebo zmysel sa musí vnímať spolu s požiadavkami Pána Ježiša na ľudstvo. Skôr než sa Boh stal telom, ľudia väčšine z toho, čo povedal, nerozumeli, pretože Jeho slová vychádzali z čistej božskej prirodzenosti. Pre ľudstvo boli perspektíva a kontext toho, čo povedal, neviditeľné a nedosiahnuteľné. Bolo to vyjadrené z duchovnej oblasti, ktorú ľudia nevideli. Ľudia žijúci v tele totiž nemohli prejsť do duchovnej oblasti. Keď sa však Boh stal telom, hovoril k ľudstvu z perspektívy ľudskej prirodzenosti, vyšiel z rozsahu duchovnej oblasti a prekročil ho. Svoju božskú povahu, vôľu a postoj mohol vyjadriť prostredníctvom vecí, ktoré si ľudia vedeli predstaviť, vecí, ktoré vo svojich životoch videli a stretli, a pomocou metód, ktoré dokázali akceptovať, v jazyku, ktorému rozumeli a s poznaním, ktoré dokázali pochopiť. Cieľom bolo, aby ľudstvo mohlo porozumieť Bohu a poznať Ho, pochopiť Jeho úmysel a normy, ktoré požadoval, v rámci svojich schopností a do takej miery, do akej bolo schopné. Toto bola metóda a princíp Božieho diela v ľudskej prirodzenosti. Hoci spôsoby a princípy pôsobenia Boha v tele sa väčšinou dosiahli prostredníctvom ľudskej prirodzenosti alebo cez ňu, skutočne dosiahli výsledky, ktoré nebolo možné dosiahnuť pôsobením priamo v božskej prirodzenosti. Božie dielo v ľudskej prirodzenosti bolo konkrétnejšie, autentickejšie a cielené, metódy boli oveľa flexibilnejšie a toto dielo malo formu, ktorá prevýšila dielo vykonané počas Veku zákona.

Teraz sa porozprávajme o láske k Pánovi a láske k svojmu blížnemu ako sebe samému. Je to niečo, čo je priamo vyjadrené v božskej prirodzenosti? Nie, určite nie! Boli to všetko veci, o ktorých Syn človeka rozprával v ľudskej prirodzenosti. Len ľudia by povedali niečo ako „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ a „Miluj ostatných rovnako, ako opatruješ svoj vlastný život“. Tento spôsob reči je výlučne ľudský. Boh nikdy takto nehovoril. Boh prinajmenšom nepoužíva vo svojej božskej prirodzenosti tento druh jazyka, pretože nepotrebuje heslo „Miluj svojho blížneho ako seba samého“, aby reguloval svoju lásku k ľudstvu. Božia láska k ľudstvu je totiž prirodzeným zjavením toho, čo Boh má a čím je. Kedy ste počuli Boha povedať niečo ako „milujem ľudstvo, ako milujem sám seba“? Nepočuli ste to, pretože láska je v Božej podstate a v tom, čo Boh má a čím je. Božia láska k ľudstvu a Jeho postoj, spôsob, akým zaobchádza s ľuďmi, sú prirodzeným výrazom a zjavením Jeho povahy. Nepotrebuje to robiť úmyselne určitým spôsobom alebo zámerne dodržiavať istú metódu alebo morálny kódex, aby miloval svojho blížneho ako seba samého – tento druh podstaty už má. Čo v tom vidíš? Keď Boh pôsobil v ľudskej prirodzenosti, mnoho Jeho metód, slov a právd vyjadroval ľudským spôsobom. Božia povaha, to, čo Boh má a čím je, a Jeho vôľa však boli zároveň vyjadrené, aby to ľudia poznali a porozumeli tomu. To, čo spoznali a čomu porozumeli, bola presne Jeho podstata a to, čo má a čím je, čo vyjadruje vrodenú identitu a postavenie samotného Boha. To znamená, že Syn človeka v tele vyjadril vrodenú povahu a podstatu samotného Boha v najväčšom možnom rozsahu a tak presne, ako je to možné. Ľudská prirodzenosť Syna človeka nielenže nebola prekážkou alebo bariérou komunikácie človeka a jeho interakcie s Bohom na nebesiach, ale v skutočnosti bola jediným kanálom a mostom, cez ktorý sa ľudstvo mohlo spojiť s Pánom stvorenia. Nemáte v tejto chvíli pocit, že povaha a metódy diela, ktoré Pán Ježiš vykonal vo Veku milosti, a súčasná etapa vykonávania diela sú si v mnohom podobné? Táto súčasná etapa diela tiež využíva na vyjadrenie Božej povahy veľa ľudského jazyka a veľa jazyka a metód z každodenného života ľudstva a ľudského poznania na vyjadrenie vôle samotného Boha. Keď sa Boh stane telom, je jedno, či hovorí z ľudskej alebo božskej perspektívy. Veľká časť Jeho jazyka a spôsobov vyjadrovania prichádza prostredníctvom ľudského jazyka a metód. To znamená, že keď sa Boh stane telom, je to pre teba tá najlepšia príležitosť, aby si uvidel Božiu všemohúcnosť a Jeho múdrosť a spoznal každú praktickú stránku Boha. Keď sa Boh stal telom, počas toho, ako vyrastal, porozumel, osvojil si a pochopil niečo z poznania ľudstva, zdravý rozum, jazyk a spôsoby vyjadrovania v ľudskej prirodzenosti. Vtelený Boh mal tieto veci, ktoré pochádzali od ľudí a ktoré stvoril. Pre Boha v tele sa stali nástrojom na vyjadrenie Jeho povahy a božskej prirodzenosti a umožnili Mu zvýšiť relevantnosť, autentickosť a presnosť Jeho diela, keď pracoval medzi ľuďmi, z ich perspektívy a za použitia ich jazyka. Vďaka tomu bolo Jeho dielo prístupnejšie a ľudia Mu ľahšie porozumeli, čím dosiahol výsledky, ktoré chcel. Nie je pre Boha praktickejšie vykonávať dielo v tele týmto spôsobom? Nie je to Božia múdrosť? Keď sa Boh stal telom, keď bolo Božie telo schopné prevziať dielo, ktoré chcel vykonať, teda keď prakticky vyjadril svoju povahu a svoje dielo, bol to zároveň čas, keď mohol oficiálne započať svoju službu ako Syn človeka. Znamenalo to, že medzi Bohom a človekom už nebol „generačný rozdiel“, že Boh čoskoro prestane komunikovať prostredníctvom poslov a že samotný Boh môže osobne vyjadriť všetky slová a dielo v tele, ktoré chce. Znamenalo to tiež, že ľudia, ktorých Boh zachraňuje, k Nemu boli bližšie, že Jeho dielo riadenia vstúpilo na nové územie a že celé ľudstvo malo zakrátko čeliť novej ére.

Každý, kto čítal Bibliu, vie, že keď sa Pán Ježiš narodil, stalo sa mnoho udalostí. Najväčšou z nich bolo to, že na Neho poľoval kráľ diablov, čo bola taká mimoriadna udalosť, že všetky dvojročné a mladšie deti v meste boli zavraždené. Je zjavné, že Boh predvídal veľké riziko spočívajúce v tom, že sa stal telom medzi ľuďmi. Zjavná je aj vysoká cena, ktorú zaplatil za svoje riadenie záchrany ľudstva. Rovnako zjavné sú aj veľké nádeje, ktoré Boh vkladal do svojho diela v tele medzi ľuďmi. Ako sa Boh cítil, keď sa Jeho telo dokázalo ujať diela medzi ľuďmi? Ľudia by tomu mali vedieť do určitej miery porozumieť, všakže? Boh bol prinajmenšom šťastný, pretože mohol medzi ľuďmi začať vykonávať svoje nové dielo. Keď bol Pán Ježiš pokrstený a oficiálne začal so svojím dielom, aby vykonal svoju službu, Božie srdce bolo plné radosti, pretože po toľkých rokoch čakania a príprav Boh mohol konečne používať telo normálneho človeka a začať svoje nové dielo v podobe človeka z mäsa a kostí, ktorého ľudia vidia a môžu sa ho dotknúť. Konečne mohol pomocou identity človeka s ľuďmi hovoriť tvárou v tvár a od srdca k srdcu. Konečne sa mohol ľudstvu postaviť zoči-voči prostredníctvom ľudských spôsobov a jazyka. Mohol ľudstvo zabezpečovať, osvecovať a pomáhať mu pomocou ľudského jazyka, mohol s ním jesť za jedným stolom a žiť s ním na rovnakom mieste. Mohol vidieť ľudí, veci a všetko tak, ako to videli ľudia, a dokonca ich vlastnými očami. Už toto bolo pre Boha prvé víťazstvo Jeho diela v tele. Mohli by sme tiež povedať, že to bol úspech veľkého diela – toto, samozrejme, robilo Boha najšťastnejším. Vtedy Boh po prvýkrát pocítil určité potešenie zo svojho diela medzi ľuďmi. Všetky udalosti, ktoré sa diali, boli veľmi praktické a prirodzené a potešenie, ktoré Boh cítil, bolo také pravdivé. Vždy keď sa uskutoční nová etapa Božieho diela a Boh sa cíti potešene, pre ľudstvo je to chvíľa, keď môže byť bližšie k Bohu a k spáse. Pre Boha je to tiež začiatok Jeho nového diela, rýchlo postupuje vo svojom pláne riadenia a sú to navyše časy, keď sa Jeho úmysly približujú k úplnému naplneniu. Pre ľudstvo je takáto možnosť šťastím a veľkým pozitívom. Pre všetkých, ktorí čakajú na Božiu spásu, je to dôležitá a radostná správa. Keď Boh vykonáva novú etapu diela, vtedy vlastní nový začiatok, a keď sa toto nové dielo a nový začiatok spustia a zavedú medzi ľudí, je to chvíľa, keď už je rozhodnuté o výsledku tejto etapy diela, tento výsledok už bol dosiahnutý a Boh už videl konečný účinok a ovocie. Je to tiež okamih, keď tieto účinky napĺňajú Boha spokojnosťou a, samozrejme, Jeho srdce je vtedy šťastné. Pociťuje istotu, pretože svojimi očami už videl a určil ľudí, ktorých hľadá, a už túto skupinu ľudí získal – skupinu, ktorá dokáže zabezpečiť úspech Jeho diela a priniesť Mu spokojnosť. Odkladá teda svoje obavy a je šťastný. Inak povedané, keď sa telo Boha dokáže pustiť do nového diela medzi ľuďmi, keď začne bez prekážok vykonávať dielo, ktoré musí vykonať, a má pocit, že všetko bolo dosiahnuté, vtedy je pre Neho koniec na dohľad. Preto je spokojný a Jeho srdce je šťastné. Ako sa prejavuje šťastie Boha? Viete si predstaviť, aká by mohla byť odpoveď? Smie Boh plakať? Vie Boh plakať? Vie tlieskať rukami? Vie tancovať a spievať? Ak áno, čo by spieval? Samozrejme, Boh by mohol zaspievať krásnu, dojemnú pieseň, ktorá by vyjadrovala radosť a šťastie v Jeho srdci. Mohol by ju zaspievať pre ľudstvo, pre seba a pre všetky veci. Šťastie Boha možno vyjadriť akýmkoľvek spôsobom – všetko toto je normálne, pretože Boh prežíva radosť a smútok a Jeho rôzne pocity môžu byť vyjadrené rôznymi spôsobmi. Je to Jeho právo a nič nemôže byť normálnejšie a správnejšie. Ľudia by si o tom nemali myslieť nič iné. Nemali by ste sa pokúšať nasadzovať Bohu „rituálnu kovovú obruč“^[a] a hovoriť Mu, čo by nemal robiť, či ako by nemal konať, a týmto obmedzovať Jeho šťastie alebo akýkoľvek pocit, ktorý by mohol mať. V ľudských srdciach Boh nevie byť šťastný, nevie roniť slzy či plakať – nevie vyjadrovať žiadnu emóciu. Verím, že vďaka tomu, o čom sme komunikovali počas týchto dvoch duchovných spoločenstiev, už viac nebudete Boha vnímať takto, ale dáte Mu nejakú slobodu a voľnosť. Toto je veľmi dobrá vec. Keď budete v budúcnosti schopní skutočne precítiť smútok Boha v prípade, že sa dopočujete, že je smutný, a budete schopní skutočne precítiť Jeho šťastie, keď sa dopočujete, že je šťastný, budete prinajmenšom jasne vedieť a chápať, čo Ho robí šťastným a čo smutným. Keď dokážeš byť smutný, lebo Boh je smutný, a šťastný, lebo Boh je šťastný, vtedy úplne získa tvoje srdce a medzi tebou a Ním už nebude žiadna prekážka. Už sa nebudeš pokúšať Boha obmedzovať ľudskými obrazmi, predstavami a poznatkami. Vtedy bude Boh v tvojom srdci živý a vitálny. Bude Bohom tvojho života a Pánom všetkého, čo s tebou súvisí. Máte takúto snahu? Ste presvedčení, že to môžete dosiahnuť?

Teraz si prečítajme nasledujúce úryvky z Písma:

6. Kázeň na hore

Blahoslavenstvá (Mt 5, 3-12)

Soľ zeme a svetlo sveta (Mt 5, 13-16)

O zákone (Mt 5, 17-20)

O hneve (Mt 5, 21-26)

O cudzoložstve (Mt 5, 27-30)

O rozvode (Mt 5, 31-32)

O prísahe (Mt 5, 33-37)

O odplate (Mt 5, 38-42)

O láske k nepriateľom (Mt 5, 43-48)

O almužne (Mt 6, 1-4)

O modlitbe (Mt 6, 5-8)

7. Podobenstvá Pána Ježiša

Podobenstvo o rozsievačovi (Mt 13, 1-9)

Podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou (Mt 13, 24-30)

Podobenstvo o horčičnom zrnku (Mt 13, 31-32)

Podobenstvo o kvase (Mt 13, 33)

Vysvetlenie podobenstva o kúkoli (Mt 13, 36-43)

Podobenstvo o poklade (Mt 13, 44)

Podobenstvo o perle (Mt 13, 45-46)

Podobenstvo o sieti (Mt 13, 47-50)

8. Prikázania

Mt 22, 37-39 Ježiš mu povedal: „Pána, svojho Boha, budeš milovať celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou. Také je prvé a najväčšie prikázanie. A druhé je obdobné: Svojho blížneho budeš milovať ako seba samého.“

Najprv sa pozrime na jednotlivé časti „Kázne na hore“. Čoho sa všetky tieto časti dotýkajú? Možno s istotou povedať, že ich obsah je vznešenejší, konkrétnejší a bližší k životom ľudí než ustanovenia Veku zákona. Keby sme to mali vyjadriť moderným jazykom, povedali by sme, že tieto veci sú relevantnejšie pre skutočné praktizovanie zo strany ľudí.

Prečítajme si o tomto konkrétnom obsahu: Ako by si mal chápať blahoslavenstvá? Čo by si mal vedieť o zákone? Ako by sme mali definovať hnev? Ako by sme mali zaobchádzať cudzoložníkmi? Ako by sme mali hovoriť o rozvode a aké pravidlá sa naň vzťahujú? Kto sa môže rozviesť a kto nie? A čo prísahy, odplata, láske k nepriateľom a almužne? A tak ďalej. Všetky tieto veci súvisia s každou stránkou praktizovania viery ľudstva v Boha a jeho nasledovania Boha. Niektoré z týchto foriem praktizovania platia ešte aj dnes, hoci sú povrchnejšie v porovnaní s tým, čo sa v súčasnosti od ľudí vyžaduje – sú to celkom elementárne pravdy, s ktorými sa ľudia stretávajú, keď veria v Boha. Od chvíle, keď Pán Ježiš začal pôsobiť, už začínal konať dielo na povahe života ľudí, ale tieto stránky Jeho diela boli založené na vytvorení zákona. Mali pravidlá a spôsoby rozprávania o týchto témach niečo do činenia s pravdou? Samozrejme, že áno! Všetky predchádzajúce ustanovenia a princípy, ako aj tieto kázne vo Veku milosti, súviseli s povahou Boha a s tým, čo Boh má a čím je, a, samozrejme, s pravdou. Je jedno, čo Boh vyjadruje a akú formu vyjadrovania alebo jazyka používa, všetky veci, ktoré vyjadruje, majú svoj základ, pôvod a východiskový bod v princípoch Jeho povahy a v tom, čo má a čím je. Toto je úplná pravda. Takže hoci sa tieto veci, ktoré povedal, zdajú byť teraz trocha povrchné, stále nemôžete povedať, že nie sú pravdivé. Vo Veku milosti to totiž boli veci, ktoré boli pre ľudí nevyhnutné, aby mohli uspokojiť Božiu vôľu a dosiahnuť zmenu vo svojej povahe života. Môžeš povedať, že niektorá z týchto kázní nie je v súlade s pravdou? Nie, nemôžeš! Každá z nich je pravdivá, lebo to všetko boli požiadavky Boha na ľudstvo. Boli to všetko princípy a rozsah daný Bohom. Ukazovali, ako sa má človek správať, a predstavujú Božiu povahu. Podľa miery rastu ľudí v živote v tom čase to však boli jediné veci, ktoré dokázali prijať a pochopiť. Keďže hriech ľudstva ešte nebol odstránený, boli to jediné slová, ktoré Pán Ježiš mohol vysloviť, a mohol používať len jednoduché učenia zahrnuté v tomto rozsahu, aby ľuďom tej doby povedal, ako by mali konať, čo by mali robiť, v rámci akých princípov a rozsahu by mali robiť veci a ako by mali veriť v Boha a plniť Jeho požiadavky. Toto všetko bolo určené na základe duchovného postavenia ľudstva v tom čase. Pre ľudí žijúcich podľa zákona nebolo ľahké tieto učenia prijať, takže to, čo ich Pán Ježiš učil, muselo zostať v tomto rozsahu.

Teraz sa pozrime na rôzny obsah „Podobenstiev Pána Ježiša“.

Prvé je podobenstvo o rozsievačovi. Je to veľmi zaujímavé podobenstvo. Sejba je v živote ľudí bežnou činnosťou. Druhou je podobenstvo o kúkoli. Ktokoľvek, kto už sadil plodiny, a určite každý dospelý, vie, čo je „kúkoľ“. Tretím je podobenstvo o horčičnom zrnku. Všetci viete, čo je horčica, nie? Ak neviete, môžete sa pozrieť do Biblie. Štvrtým podobenstvom je podobenstvo o kvase. Väčšina ľudí vie, že kvas sa používa na fermentáciu a je to niečo, čo ľudia používajú vo svojom každodennom živote. Ďalšie podobenstvá vrátane šiesteho – podobenstva o poklade, siedmeho – podobenstva o perle a ôsmeho – podobenstva o sieti sú odvodené a získané zo skutočného života ľudí. Aký obraz maľujú tieto podobenstvá? Je to obraz Boha, ktorý sa stal normálnym človekom, žije s ľudstvom a na komunikáciu s ním a zabezpečovanie toho, čo potrebuje, používa jazyk života, ľudský jazyk. Keď sa Boh stal telom a dlhý čas žil medzi ľuďmi, po tom, ako zažil rôzny spôsob ich života a bol jeho svedkom, sa z týchto skúseností stal Jeho učebný materiál, prostredníctvom ktorého premenil svoj božský jazyk na ľudský. Samozrejme, tieto veci, ktoré v živote videl a počul, tiež obohatili skúsenosti Syna človeka s ľuďmi. Keď chcel, aby ľudia porozumeli nejakým pravdám, časti Božej vôle, mohol použiť podobné podobenstvá ako tieto, aby ľuďom povedal o Božej vôli a Jeho požiadavkách na ľudstvo. Všetky tieto podobenstvá súviseli so životmi ľudí. Ani jedno z nich nebolo také, že by sa ich nedotýkalo. Keď Pán Ježiš žil s ľudstvom, videl poľnohospodárov, ako sa starajú o svoje polia, a vedel, čo je kúkoľ a kvasenie. Rozumel tomu, že ľudia milujú poklady, preto použil metafory o poklade a perle. V živote často vídaval rybárov, ako rozhadzujú svoje siete. Pán Ježiš videl tieto a ďalšie činnosti spojené s ľudským životom a tento druh života aj zažil. Rovnako ako každý iný normálny človek zažil každodenné ľudské činnosti a jedol trikrát denne. Osobne si vyskúšal život priemerného človeka a pozoroval životy iných ľudí. Keď toto všetko pozoroval a osobne zažil, nemyslel na to, ako mať dobrý život, alebo ako by mohol žiť slobodnejšie a pohodlnejšie. Pán Ježiš vďaka svojim skúsenostiam so skutočným ľudským životom videl, aké majú ľudia vo svojich životoch ťažkosti. Videl ťažkosti, nešťastie a smútok ľudí žijúcich pod mocou satana, ktorí pri satanovej skazenosti žili život v hriechu. Keď sám prežíval ľudský život, videl bezmocných ľudí žijúcich v skazenosti a videl a zažil úbohé podmienky ľudí žijúcich v hriechu, ktorí uprostred múk, ktorým ich vystavovali satan a hriech, úplne stratili svoj smer. Keď Pán Ježiš videl tieto veci, videl ich so svojou božskou alebo ľudskou prirodzenosťou? Jeho ľudská prirodzenosť naozaj existovala a bola veľmi živá. Toto všetko mohol zažiť a vidieť. Ale samozrejme, tieto veci videl aj vo svojej podstate, ktorou je Jeho božská prirodzenosť. To znamená, že to videl samotný Kristus, Pán Ježiš, ktorý bol človekom, a na základe všetkého, čo videl, vnímal dôležitosť a potrebu diela, ktoré vykonal v tomto čase, keď žil v tele. Hoci sám vedel, že zodpovednosť, ktorú musel vziať na seba v tele, je obrovská, a tiež, aká krutá bude bolesť, ktorej bude čeliť, keď videl bezmocné ľudstvo v hriechu, jeho nešťastný život a vetchý boj pod zákonom, bol čoraz zarmútenejší a čoraz úzkostlivejšie chcel ľudstvo zachrániť pred hriechom. Nezáležalo na tom, akým ťažkostiam bude čeliť alebo akou bolesťou bude trpieť, bol stále odhodlanejší vykúpiť ľudstvo, ktoré žilo v hriechu. Mohli by ste povedať, že Pán Ježiš začal počas tohto procesu čoraz jasnejšie rozumieť dielu, ktoré musel vykonať a ktorým bol poverený. Stále s väčšou horlivosťou chcel vykonať dielo, ktoré mal prijať – vziať na seba všetky hriechy ľudstva a odčiniť ich, aby už nežilo v hriechu. Boh by bol zároveň schopný odpustiť ľuďom hriechy kvôli obete za hriech, čo by Mu umožnilo pokračovať v diele spočívajúcom v záchrane ľudstva. Mohli by sme povedať, že Pán Ježiš bol vo svojom srdci ochotný ponúknuť seba za ľudstvo, obetovať sa. Bol tiež ochotný stať sa obetou za hriech, byť pribitý na kríž a nemohol sa dočkať, kedy toto dielo vykoná. Keď videl biedne podmienky ľudského života, ešte viac chcel čo najrýchlejšie vykonať svoje poslanie. Nechcel sa omeškať ani o minútu a dokonca ani o sekundu. Keďže pociťoval takúto naliehavosť, nemyslel na to, aká veľká bude Jeho bolesť, ani sa viac nebál toho, koľko poníženia bude musieť zniesť. Vo svojom srdci mal len jedno presvedčenie: Keď obetuje sám seba, keď bude pribitý na kríž ako obeta za hriech, bude vykonaná Božia vôľa a Boh bude môcť začať nové dielo. Život ľudstva a stav jeho existencie v hriechu sa úplne premenia. Jeho presvedčenie a to, čo bol odhodlaný urobiť, súviseli so záchranou človeka. Mal len jeden cieľ, ktorým bolo nasledovať Božiu vôľu, aby Boh mohol úspešne začať ďalšiu etapu svojho diela. Toto mal Pán Ježiš v tom čase na mysli.

Vtelený Boh žijúci v tele vlastnil normálnu ľudskú prirodzenosť. Mal emócie a racionalitu normálneho človeka. Vedel, čo je šťastie a bolesť, a keď videl, že ľudstvo žije takýto druh života, hlboko v sebe cítil, že na to, aby ho vyviedol z hriechu, nebude postačovať, keď mu dá len nejaké naučenia, niečo preň zabezpečiť alebo ho niečo naučiť. Na vykúpenie ľudstva z hriechu tiež nepostačovalo, aby ľudstvo len dodržiavalo prikázania – jeho slobodu a Božie odpustenie mohol získať len výmenou za to, že na seba vezme hriech ľudskej prirodzenosti a stane sa podobou hriešneho tela. Takže po tom, ako Pán Ježiš okúsil život ľudí v hriechu a bol jeho svedkom, Jeho srdca sa zmocnila silná túžba – umožniť ľuďom, aby sa vyslobodili zo svojich životov, v ktorých čelili ťažkostiam v hriechu. Kvôli tejto túžbe stále viac cítil, že sa musí dať čo najskôr a čo najrýchlejšie ukrižovať a vziať na seba hriechy ľudskej prirodzenosti. Takéto boli myšlienky Pána Ježiša v čase, keď žil s ľuďmi a videl, počul a cítil biedu ich života v hriechu. Je to, že vtelený Boh mohol pre ľudstvo chcieť niečo také a vyjadriť a zjaviť takúto povahu, niečo, čo by mohol chcieť priemerný človek? Čo by videl priemerný človek, keby žil v takomto prostredí? Čo by si myslel? Keby tomuto všetkému čelil priemerný človek, pozeral by sa na problémy z nadhľadu? Určite nie! Hoci navonok vyzerá vtelený Boh úplne rovnako ako človek, hoci si osvojuje poznatky človeka a hovorí jeho jazykom a niekedy dokonca vyjadruje svoje myšlienky prostredníctvom metód ľudstva alebo pomocou jeho spôsobu reči, Jeho spôsob vnímania ľudí a podstaty vecí vôbec nie je rovnaký ako spôsob, akým vnímajú ľudstvo a podstatu vecí skazení ľudia. Jeho pohľad a vznešenosť, ktorú má, je niečo, čo skazený človek nemôže dosiahnuť. Je to preto, lebo Boh je pravda, lebo telo, ktoré nosí, má aj podstatu Boha, a Jeho myšlienky a to, čo vyjadruje Jeho ľudská prirodzenosť, sú tiež pravda. Pre skazených ľudí je to, čo vyjadruje v tele, zabezpečením pravdy a života, a to nielen pre jednu osobu, ale pre celé ľudstvo. V srdci ktoréhokoľvek skazeného človeka je len tých pár ľudí, s ktorými má vzťah. Stará a zaujíma sa len o túto hŕstku ľudí. Keď je na obzore nejaké nešťastie, najprv myslí na svoje deti, manžela alebo manželku či rodičov. Súcitný človek by prinajlepšom pomyslel na nejakého príbuzného alebo dobrého priateľa, no siahajú myšlienky takéhoto súcitného človeka ďalej? Nie, nikdy! Ľudia sú napokon ľudia a na všetko sa dokážu dívať len z výšky a perspektívy ľudskej bytosti. Vtelený Boh je však úplne iný ako skazený človek. Nezáleží na tom, aký je vtelený Boh obyčajný, normálny a skromný a dokonca ani na tom, s akou neúctou sa na Neho ľudia zvysoka pozerajú, Jeho myšlienky a postoj voči ľudstvu sú veci, ktoré by žiadny človek nemohol mať ani ich napodobniť. Ľudstvo bude vždy pozorovať z pohľadu božskosti, zo vznešenosti svojej pozície Stvoriteľa. Vždy ho bude vidieť prostredníctvom podstaty a postoja Boha. V žiadnom prípade ho nemôže vidieť z nízkeho postavenia priemerného človeka alebo z pohľadu skazeného človeka. Ľudia sa pozerajú na ľudstvo očami človeka a ako meradlo používajú ľudské poznatky, pravidlá a teórie. Je to v medziach toho, čo ľudia vidia svojimi očami, a je to rozsah, ktorý sú schopní dosiahnuť skazení ľudia. Keď sa na ľudstvo pozerá Boh, díva sa božskými očami a ako meradlo používa svoju podstatu a to, čo má a čím je. Do týchto medzí patria veci, ktoré ľudia nevidia, a práve v tomto sú vtelený Boh a skazení ľudia úplne rozdielni. Tento rozdiel je daný odlišnou podstatou ľudí a Boha – práve tieto odlišné podstaty určujú ich identitu a postavenie, ako aj perspektívu a výšku, z ktorej vidia veci. Vidíte v Pánovi Ježišovi výraz a zjavenie samotného Boha? Mohli by ste povedať, že to, čo Pán Ježiš urobil a povedal, súviselo s Jeho službou a vlastným Božím dielom riadenia, že to všetko bol výraz a zjavenie Božej podstaty. Hoci sa prejavil ako človek, Jeho božskú podstatu a zjavenie Jeho božskosti nemožno poprieť. Bol tento ľudský prejav skutočne prejavom ľudskej prirodzenosti? Jeho ľudský prejav bol vo svojej podstate úplne iný než ľudský prejav skazených ľudí. Pán Ježiš bol vtelený Boh. Keby bol skutočne jedným z bežných, skazených ľudí, mohol by vidieť život ľudstva v hriechu z božskej perspektívy? V žiadnom prípade! Toto je rozdiel medzi Synom človeka a bežnými ľuďmi. Všetci skazení ľudia žijú v hriechu a keď niekto vidí hriech, nič zvláštne pritom necíti. Všetci sú rovnakí. Je to ako keď prasa žije v blate – vôbec sa necíti nepríjemne alebo špinavo. Naopak, dobre žerie a má zdravý spánok. Keď mu niekto vyčistí chliev, bude sa cítiť zle a nezostane čisté. Zakrátko sa bude opäť váľať v blate a bude mu veľmi príjemne, pretože je to špinavé stvorenie. Ľudia považujú prasatá za špinavé. Keď však prasaťu vyčistíš jeho obydlie, nebude sa cítiť o nič lepšie. To je dôvod, prečo nikto nedrží prasa vo svojom dome. Spôsob, akým ľudia vnímajú prasatá, sa bude vždy líšiť od toho, ako sa cítia samotné prasatá, pretože ľudia a prasatá nie sú z jedného druhu. A pretože vtelený Syn človeka nie je rovnakého druhu ako skazení ľudia, len vtelený Boh môže mať božskú perspektívu a so vznešenosťou Boha vidieť ľudstvo a všetko ostatné.

A čo utrpenie, ktoré Boh zakúsil, keď sa stal telom a žil medzi ľuďmi? Aké je to utrpenie? Rozumie tomu niekto naozaj? Niektorí ľudia hovoria, že Boh veľmi trpí, že hoci je samotným Bohom, ľudia nerozumejú Jeho podstate, ale vždy majú sklon zaobchádzať s Ním ako s človekom a On preto cíti krivdu a bezprávie – hovoria, že z týchto dôvodov je utrpenie Boha naozaj veľké. Iní ľudia hovoria, že Boh je nevinný a bez hriechu, ale že trpí rovnako ako ľudstvo, že po boku ľudí trpí prenasledovaním, ohováraním a potupou. Hovoria, že tiež znáša nepochopenie a vzburu svojich nasledovateľov, a preto sa podľa nich utrpenie Boha v skutočnosti nedá zmerať. Zdá sa, že Bohu nerozumiete naozaj. Boh vlastne toto utrpenie, o ktorom hovoríte, nevníma ako pravé utrpenie, pretože existuje aj väčšie utrpenie. Čo je teda pre samotného Boha pravým utrpením? Čo je pravým utrpením pre vtelené telo Boha? Boh nevníma ako utrpenie to, že mu ľudia nerozumejú, ani to, že ľudia do istej miery Boha nechápu a nevidia Ho ako Boha. Ľudia však majú často pocit, že Boh si musel vytrpieť veľkú nespravodlivosť, že v čase, ktorý trávi v tele, nemôže ľudstvu ukázať svoju osobu a umožniť ľuďom, aby videli Jeho veľkosť, že sa pokorne skrýva v bezvýznamnom tele a že to pre Neho musí byť veľké trápenie. Ľudia si berú k srdcu to, čomu dokážu porozumieť, a tú časť Božieho utrpenia, ktorú vidia. Vyjadrujú Mu súcit každého druhu a často za Jeho utrpenie dokonca ponúkajú aj malú pochvalu. V skutočnosti je to však inak – je rozdiel medzi tým, čomu ľudia z Božieho utrpenia rozumejú, a tým, čo Boh skutočne cíti. Hovorím vám pravdu – je jedno, či je to Boží Duch alebo vtelené telo Boha, utrpenie opísané vyššie nie je pravým utrpením. Čím potom Boh vlastne trpí? Porozprávajme sa o Božom utrpení len z pohľadu vteleného Boha.

Keď sa Boh stane telom a zmení sa na priemerného, normálneho človeka žijúceho medzi ľuďmi, či nevidí a nevníma metódy, zákony a teórie ľudí pre život? Aký má pocit z týchto metód a zákonov pre život? Pociťuje vo svojom srdci nenávisť? Prečo by pociťoval nenávisť? Aké sú metódy a zákony ľudstva pre život? Z akých zásad vychádzajú? Na čom sú založené? Všetky metódy a zákony ľudstva a podobne, ktoré sa týkajú spôsobu života, vznikli na základe logiky, poznatkov a filozofie satana. Ľudia žijúci podľa takýchto zákonov nemajú ľudskú prirodzenosť ani pravdu – všetci pravde vzdorujú a sú nepriateľskí voči Bohu. Keď sa pozrieme na podstatu Boha, vidíme, že Jeho podstata je pravým opakom logiky, poznatkov a filozofie satana. Jeho podstata je plná spravodlivosti, pravdy a svätosti a iných realít všetkých pozitívnych vecí. Čo cíti Boh, ktorý má túto podstatu a žije medzi takými ľuďmi? Čo pociťuje vo svojom srdci? Nie je plné bolesti? Jeho srdce sa zmieta v bolesti. V bolesti, ktorej žiadny človek nemôže porozumieť ani ju zažiť. Je to preto, lebo všetko, čomu čelí, s čím sa stretáva, čo počuje, vidí a zažíva, je skazenosť a zlo ľudstva a jeho vzdor a odpor voči pravde. Zdrojom Jeho utrpenia je všetko, čo pochádza od ľudí. To znamená, že keďže Jeho podstata nie je rovnaká ako skazení ľudia, skazenosť ľudstva sa stáva zdrojom Jeho najväčšieho utrpenia. Keď sa Boh stane telom, dokáže si nájsť niekoho, kto hovorí Jeho rečou? Medzi ľuďmi nie je možné takéhoto človeka nájsť. Neexistuje nikto, kto s Bohom môže komunikovať alebo si s Ním vymieňať myšlienky – aký pocit má podľa teba z toho Boh? Všetky veci, o ktorých sa ľudia rozprávajú, ktoré milujú, o ktoré sa usilujú alebo po ktorých túžia, majú do činenia s hriechom a zlými sklonmi. Keď Boh tomuto všetkému čelí, nie je to ako keby Mu bodli nôž do srdca? Mohol by vzhľadom na tieto veci pociťovať radosť v srdci? Mohol by nájsť útechu? Žijú s Ním ľudia plní vzdorovitosti a zla – akoby Jeho srdce netrpelo? Aké veľké je v skutočnosti toto utrpenie a koho to zaujíma? Kto sa o to stará? A kto je schopný to oceniť? Ľudia nemajú ako porozumieť srdcu Boha. Hlavne Jeho utrpenie je niečo, čo ľudia nedokážu oceniť, a ľudský chlad a necitlivosť Božie utrpenie len prehlbujú.

Niektorí ľudia často súcitia s ťažkou situáciou Krista, pretože v Biblii je nasledujúci verš: „Líšky majú nory a vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by hlavu zložil.“ Keď to ľudia počujú, zoberú si to k srdcu a veria, že toto je najväčšie utrpenie Boha a najväčšie utrpenie Krista. Keď sa na to pozrieme z hľadiska faktov, je to tak? Nie, Boh si nemyslí, že tieto ťažkosti sú utrpením. Nikdy kvôli svojim ťažkostiam v tele nahlas neprotestoval proti nespravodlivosti a nikdy ľudí nenútil, aby Mu niečo splatili alebo Ho čímkoľvek odmenili. Keď je však svedkom všetkého, čo súvisí s ľudstvom, skazenými životmi a zlom skazených ľudí, keď vidí, že ľudstvo je v područí satana, ktorý ho väzní, a ono nemôže uniknúť, že ľudia žijúci v hriechu nevedia, čo je pravda, nemôže všetky tieto hriechy strpieť. Jeho odpor voči ľuďom sa každým dňom zväčšuje, musí to však všetko zniesť. Toto je veľké utrpenie Boha. Boh medzi svojimi nasledovateľmi nemôže v plnom rozsahu vyjadriť dokonca ani hlas svojho srdca alebo svoje emócie a nikto z Jeho nasledovateľov nemôže skutočne porozumieť Jeho utrpeniu. Nikto sa ani nesnaží porozumieť Jeho srdcu alebo ho utešiť, a tak toto trápenie trvá deň za dňom, rok za rokom, stále zas a znova. Čo v tomto všetkom vidíte? Boh od ľudí nevyžaduje nič za to, čo im dal, no kvôli svojej Božej podstate v žiadnom prípade nemôže znášať zlo, skazenosť a hriech ľudstva. Namiesto toho pociťuje veľký odpor a nenávisť, v dôsledku čoho Jeho srdce a telo znášajú nekonečné utrpenie. Videli ste to? S najväčšou pravdepodobnosťou to nikto z vás nemohol vidieť, pretože nikto z vás Bohu skutočne nerozumie. S postupom času by ste to mali sami zakúsiť.

Teraz sa pozrime na nasledujúce úryvky z Písma.

9. Ježiš koná zázraky

a) Ježiš nasýti päťtisíc ľudí

Jn 6, 8-13 Jeden z Jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, Mu riekol: „Je tu chlapec s piatimi jačmennými chlebmi a dvoma rybami. Ale čo je to pre toľkých?“ A Ježiš prikázal: „Usaďte mužov!“ Na mieste bolo veľa trávy. A tak si posadali muži v počte asi päťtisíc. Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával učeníkom a učeníci tým, čo si posadali, a podobne aj z rýb, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Zozbierajte zvyšky, ktoré zostali, aby nič nevyšlo navnivoč.“ Potom ich zozbierali a naplnili dvanásť košov zvyškami piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli.

b) Vzkriesenie Lazára prináša Bohu slávu

Jn 11, 43-44 Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel, ruku a nohu mal zviazané pohrebným plátnom a jeho tvár bola obviazaná šatkou. Ježiš im prikázal: „Rozviažte ho a nech odíde!“

Spomedzi zázrakov, ktoré Pán Ježiš vykonal, sme vybrali len tieto dva, pretože primerane poukazujú na to, o čom tu chcem hovoriť. Tieto dva zázraky sú skutočne ohromujúce a sú veľmi dobrým príkladom zázrakov, ktoré Pán Ježiš vykonal počas Veku milosti.

Najprv sa pozrime na prvý úryvok: Ježiš nasýti päťtisíc ľudí.

Čo znamená „päť chlebov a dve ryby“? Koľko ľudí by sa za normálnych okolností mohlo dostatočne nasýtiť piatimi chlebmi a dvomi rybami? Ak vychádzame z apetítu priemerného človeka, stačilo by to len pre dvoch ľudí. To je základná predstava o „piatich chleboch a dvoch rybách“. Koľko ľudí sa však tými piatimi chlebmi a dvomi rybami nasýtilo v tomto úryvku? V Písme je zaznamenané toto: „Na mieste bolo veľa trávy. A tak si posadali muži v počte asi päťtisíc.“ Je v porovnaní s piatimi chlebmi a dvomi rybami päťtisíc veľký počet? Čo ukazuje, že tento počet je taký veľký? Z pohľadu človeka by nebolo možné rozdeliť päť chlebov a dve ryby medzi päťtisíc ľudí, pretože rozdiel medzi množstvom ľudí a množstvom potravy je priveľký. Aj keby si každý človek dal len maličké sústo, pre päťtisíc ľudí by to nepostačovalo. Pán Ježiš tu však vykonal zázrak – nielenže zabezpečil, aby sa päťtisíc ľudí mohlo dosýta najesť, ale aby z potravy ešte aj zostalo. Písmo hovorí: „Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: ‚Zozbierajte zvyšky, ktoré zostali, aby nič nevyšlo navnivoč.‘ Potom ich zozbierali a naplnili dvanásť košov zvyškami piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli.“ Vďaka tomuto zázraku ľudia mohli vidieť identitu a postavenie Pána Ježiša a to, že pre Boha nie je nič nemožné – takýmto spôsobom uvideli pravdu o Božej všemohúcnosti. Päť chlebov a dve ryby stačili na to, aby sa nasýtilo päťtisíc ľudí. Dokázal by však Boh nasýtiť päťtisíc ľudí, keby žiadne jedlo nemali? Samozrejme, že áno! Bol to zázrak, takže ľudia v každom prípade cítili, že je to niečo nepochopiteľné, neuveriteľné a záhadné. Pre Boha to však bola maličkosť. Keďže pre Boha to bolo niečo obyčajné, prečo by sme to teraz mali zdôrazniť a vyložiť? Pretože za týmto zázrakom je vôľa Pána Ježiša, ktorú ľudstvo nikdy predtým nevnímalo.

Najprv sa pokúsme porozumieť tomu, čo za ľudí bolo týchto päťtisíc. Boli to nasledovatelia Pána Ježiša? Z Písma vieme, že neboli. Vedeli, kto je Pán Ježiš? Určite nie! Prinajmenšom nevedeli, že človek, ktorý stojí pred nimi, je Kristus. Niektorí ľudia možno poznali len Jeho meno a vedeli alebo počuli niečo o veciach, ktoré urobil. Na Pána Ježiša začali byť zvedaví, až keď o Ňom počuli príbehy. Určite by sme však nemohli povedať, že Ho nasledovali, a už vôbec nie, že Mu rozumeli. Keď Pán Ježiš videl týchto päťtisíc ľudí, boli hladní a dokázali myslieť len na to, ako si naplniť žalúdky, takže Pán Ježiš uspokojil ich túžbu v tomto kontexte. Čo mal vo svojom srdci, keď ju uspokojil? Aký bol Jeho postoj voči týmto ľuďom, ktorí sa chceli len dosýta najesť? Myšlienky a postoj Pána Ježiša v tom čase súviseli s Božou povahou a podstatou. Keď bolo pred Pánom Ježišom týchto päťtisíc ľudí, ktorí sa chceli len poriadne najesť, boli na Neho zvedaví a dúfali v Neho, myslel len na to, ako tento zázrak využije na to, aby im udelil milosť. Nerobil si však nádeje, že sa stanú Jeho nasledovateľmi, pretože vedel, že sa len chceli cítiť príjemne a poriadne sa najesť. A tak čo najlepšie využil, čo mal k dispozícii, a pomocou piatich chlebov a dvoch rýb nasýtil päťtisíc ľudí. Otvoril oči týmto ľuďom, ktorí boli radi svedkami vzrušujúcich vecí a chceli vidieť zázraky. A tak na vlastné oči uvideli veci, ktoré vtelený Boh dokázal vykonať. Hoci Pán Ježiš použil na upokojenie ich zvedavosti niečo hmatateľné, vo svojom srdci už vedel, že tých päťtisíc ľudí sa chce len dobre najesť. Preto im nekázal a dokonca im vôbec nič nepovedal – len im umožnil pozorovať tento zázrak. S týmito ľuďmi v žiadnom prípade nezaobchádzal tak ako so svojimi učeníkmi, ktorí Ho skutočne nasledovali. V srdci Boha sú všetky stvorenia pod Jeho vládou a keď to bolo potrebné, všetkým, ktoré zočil, umožnil tešiť sa z milosti Boha. Aj keď títo ľudia nevedeli, kto je, nerozumeli Mu, neurobil na nich žiadny zvláštny dojem a necítili k Nemu vďačnosť ani keď zjedli chleby a ryby, Bohu to nevadilo – dal im skvelú príležitosť tešiť sa z milosti Boha. Niektorí ľudia hovoria, že Boh je vo svojom konaní zásadový, že na nevercov nedohliada ani ich nechráni, a že im v prvom rade neumožní tešiť sa z Jeho milosti. Je to naozaj tak? Z pohľadu Boha platí, že ak sú to živé bytosti, ktoré sám stvoril, bude ich riadiť a starať sa o ne a bude s nimi zaobchádzať, pripravovať pre ne plány a vládnuť im mnohými spôsobmi. Toto sú myšlienky a postoj Boha ku všetkým veciam.

Aj keď tých päťtisíc ľudí, ktorí zjedli chleby a ryby, neplánovalo nasledovať Pána Ježiša, On na nich nemal žiadne prísne nároky. Viete, čo Pán Ježiš urobil, keď sa dosýta najedli? Kázal im vôbec? Kam potom išiel? V Písme nie je zaznamenané, že im Pán Ježiš niečo povedal, len že po vykonaní zázraku potichu odišiel. Mal teda na týchto ľudí nejaké požiadavky? Bola tam nejaká nenávisť? Nie, nič z toho. Jednoducho už týmto ľuďom, ktorí Ho nemohli nasledovať, nechcel ďalej venovať žiadnu pozornosť, a vtedy mal v srdci bolesť. Keďže vnímal mravnú skazenosť ľudstva a cítil, že Ho odmieta, keď týchto ľudí videl a bol s nimi, zarmútila Ho ľudská obmedzenosť a nevedomosť, v srdci mal bolesť a chcel od nich čo najrýchlejšie odísť. Vo svojom srdci na nich nemal žiadne požiadavky, nechcel im venovať pozornosť a ani na nich nechcel vynakladať svoju energiu. Vedel, že Ho nemôžu nasledovať, no napriek tomu k nim mal stále veľmi jasný postoj. Chcel s nimi zaobchádzať láskavo a udeliť im milosť. Takýto bol skutočný postoj Boha ku každej stvorenej bytosti pod Jeho vládou – chcel s každou  stvorenou bytosťou zaobchádzať láskavo, zabezpečiť ju a poskytovať jej potravu. Keďže Pán Ježiš bol vtelený Boh, veľmi prirodzene zjavil vlastnú podstatu Boha a s týmito ľuďmi zaobchádzal láskavo. Jeho srdce bolo zhovievavé a znášanlivé a s takýmto srdcom im preukázal láskavosť. Bolo jedno, ako títo ľudia Pána Ježiša vnímali a aký by bol výsledok, s každou stvorenou bytosťou zaobchádzal na základe svojej identity Pána všetkého stvorenia. Všetko, čo zjavil, bola bez výnimky Božia povaha a to, čo Boh má a čím je. Pán Ježiš spravil túto vec potichu a potom v tichosti odišiel – ktorá stránka Božej povahy to je? Mohli by ste povedať, že je to Božie milosrdenstvo? Mohli by ste povedať, že je nesebeckosť Boha? Je to niečo, čoho je schopný bežný človek? Určite nie! Kto boli vlastne títo ľudia – týchto päťtisíc, ktorých Pán Ježiš nasýtil piatimi chlebmi a dvomi rybami? Mohli by ste povedať, že to boli ľudia, ktorí s Ním boli v súlade? Že boli všetci voči Bohu nepriateľsky naladení? Môžeme s istotou povedať, že s Pánom vôbec neboli v súlade a ich podstata bola voči Bohu maximálne nepriateľská. Ako však s nimi Boh zaobchádzal? Na to, aby zmiernil vzdoroval nepriateľstvo zo strany ľudí, použil metódu, ktorá sa nazýva „láskavosť“. To znamená, že hoci Pán Ježiš videl týchto ľudí ako hriešnikov, v Jeho očiach boli napriek tomu Jeho stvorenými bytosťami, preto s týmito hriešnikmi zaobchádzal láskavo. Toto je Božia znášanlivosť, ktorú určuje vlastná identita a podstata Boha. Je to teda niečo, čoho nie je schopný žiadny Bohom stvorený človek – môže to urobiť len Boh.

Keď budeš schopný naozaj oceniť Božie myšlienky a Jeho postoj k ľudstvu, keď budeš skutočne rozumieť Jeho emóciám a starosti o každú stvorenú bytosť, vtedy pochopíš oddanosť a lásku, ktorú Stvoriteľ venuje každému jednému človeku. Keď sa to stane, na opis Božej lásky budeš používať dve slová. O aké dve slová ide? Niektorí ľudia spomenú „nesebecká“ a iní „filantropická“. Z týchto dvoch slov sa na opísanie Božej lásky najmenej hodí slovo „filantropická“. Je to slovo, ktoré ľudia používajú na opis niekoho, kto je veľkodušný alebo veľkorysý. Toto slovo je mi odporné, lebo znamená náhodné neuvážené poskytovanie dobročinných darov, bez ohľadu na princíp. Ide o nadmieru sentimentálnu záľubu, ktorú často mávajú pochabí a zmätení ľudia. Keď toto slovo použijeme na opísanie Božej lásky, má nevyhnutne rúhačský význam. Mám tu dve slová, ktoré Božiu lásku opisujú vhodnejším spôsobom. Aké sú to slová? Prvým je „nesmierna“. Nezdá sa vám, že toto slovo niečo výrazne evokuje? Druhým je „obrovská“. Tieto slová, ktoré som použil na opis Božej lásky, majú praktický význam. Slovo „nesmierna“ sa v doslovnom zmysle týka objemu alebo kapacity nejakej veci. Nezáleží však na tom, aká veľká je daná vec – je to niečo, čoho sa ľudia môžu dotknúť a čo môžu vidieť. Je to preto, lebo existuje – nie je to abstraktný predmet, ale niečo, čo v ľuďoch môže relatívne presným a praktickým spôsobom vyvolávať myšlienky. Či už sa na to dívate ako na niečo dvojrozmerné alebo trojrozmerné, nemusíte si existenciu daného predmetu predstavovať, pretože skutočne existuje. Hoci použitie slova „nesmierna“ na opis Božej lásky môžeme vnímať ako snahu o vyčíslenie Jeho lásky, zároveň to vyvoláva pocit, že Jeho láska sa nedá vyčísliť. Ja hovorím, že Božiu lásku možno vyčísliť, pretože nie je prázdna a nie je to ani legenda. Skôr je to niečo, čo majú spoločné všetky veci pod Božou vládou, niečo, z čoho sa v rôznej miere a z rôzneho uhla pohľadu tešia všetky bytosti. Ľudia túto lásku nemôžu vidieť ani sa jej dotknúť, avšak všetkým veciam prináša obživu a život, keď sa v ich životoch kúsok po kúsku zjavuje a oni s touto Božou láskou, ktorej sa tešia v každej chvíli, počítajú a podávajú o nej svedectvo. Tvrdím, že Božia láska je nevyčísliteľná, pretože záhada Boha, ktorý zabezpečuje a živí všetky veci, je niečo, čo je pre ľudí ťažko pochopiteľné, rovnako ako Božie myšlienky o všetkých veciach a predovšetkým o ľudstve. To znamená, že nikto nevie nič o krvi a slzách, ktoré Stvoriteľ za ľudstvo prelial. Hĺbku ani váhu lásky Stvoriteľa k ľudstvu, ktoré stvoril vlastnými rukami, nedokáže nikto pochopiť, nikto jej nevie porozumieť. Keď Božiu lásku opíšeme ako nesmiernu, má to ľuďom pomôcť oceniť a pochopiť jej rozsah a pravdu o jej existencii. Ďalším dôvodom je, že ľudia lepšie pochopia praktický význam slova „Stvoriteľ“, a dôkladnejšie porozumejú skutočnému významu pojmu „stvorená bytosť“. Čo zvyčajne znamená slovo „obrovský“? Vo všeobecnosti sa používa na opis oceánu alebo vesmíru – napríklad „obrovský vesmír“ alebo „obrovský oceán“. Rozpínavosť a pokojná hĺbka vesmíru sú nad ľudské chápanie. Je to niečo, čo v ľuďoch vyvoláva predstavivosť, niečo, k čomu majú veľký obdiv. Vidia jeho záhadnosť a hĺbku, je pre nich však nedosiahnuteľný. Keď si predstavíš oceán, predstavíš si jeho šírku – vyzerá tak bezhranične a ty vnímaš jeho záhadnosť a výraznú schopnosť udržať veci. Práve preto som na opis Božej lásky použil slovo „obrovská“. Ľudia tak budú lepšie vnímať, aká je Jeho láska vzácna a krásna a tiež to, že moc Božej lásky je nekonečná a ďalekosiahla. Toto slovo som použil, aby som ľuďom pomohol precítiť svätosť Jeho lásky a dôstojnosť a neuraziteľnosť Boha, ktorá sa prostredníctvom Jeho lásky zjavuje. Myslíte si, že je vhodné použiť slovo „obrovská“ na opísanie Božej lásky? Napĺňa Božia láska význam slov „nesmierna“ a „obrovská“? Jednoznačne! V ľudskej reči sú tieto dve slová ako-tak vhodné a relatívne dobre opisujú Božiu lásku. Nemyslíte si to? Keby som vás požiadal, aby ste opísali Božiu lásku, použili by ste tieto dve slová? S najväčšou pravdepodobnosťou nie, pretože Božiu lásku chápete a oceňujete len v rozsahu dvojrozmernej perspektívy, ktorá ešte nevystúpila do výšky trojrozmerného priestoru. Ak by som vás teda požiadal, aby ste opísali Božiu lásku, mali by ste pocit, že nemáte slov, alebo by ste dokonca ostali ticho. Možno sú pre vás tieto dve slová, o ktorých som dnes hovoril, ťažko pochopiteľné alebo možno jednoducho nesúhlasíte. To len svedčí o tom, že Boha oceňujete a chápete len povrchne a v úzkom rozsahu. Už som povedal, že Boh je nesebecký. Azda si spomínate na slovo „nesebecký“. Mohlo by to byť tak, že Božiu lásku možno opísať len ako nesebeckú? Nie je to príliš úzky rozsah? Aby ste z toho niečo mali, mali by ste sa nad touto otázkou viac zamyslieť.

Z vyššie uvedeného vyplýva, čo z povahy a podstaty Boha sme videli od prvého zázraku. Hoci je to príbeh, ktorý ľudia čítajú niekoľko tisíc rokov, má jednoduchý dej a ľudia sú svedkami jednoduchého javu. V tomto jednoduchom deji však môžeme vidieť niečo hodnotnejšie, a to povahu Boha a to, čo Boh má a čím je. Veci, ktoré Boh má a ktorými je, predstavujú Jeho samotného a sú výrazom Jeho vlastných myšlienok. Keď Boh vyjadruje svoje myšlienky, je to výraz hlasu Jeho srdca. Verí, že sa nájdu ľudia, ktorí Mu porozumejú, spoznajú Ho a pochopia Jeho vôľu, budú počuť hlas Jeho srdca a dokážu aktívne spolupracovať v snahe uspokojiť Jeho vôľu. Veci, ktoré Pán Ježiš vykonal, boli nemým výrazom Boha.

Teraz sa pozrime na nasledujúci úryvok: Vzkriesenie Lazára prináša Bohu slávu.

Aký dojem máte po jeho prečítaní? Tento zázrak Pána Ježiša má oveľa väčší význam než predchádzajúci zázrak, pretože žiadny zázrak neohromí viac, ako keď mŕtvy vstane z hrobu. V tom období malo veľmi veľký význam, že Pán Ježiš niečo také urobil. Keďže Boh sa stal telom, ľudia mohli vidieť len Jeho telesný zjav, Jeho praktickú stránku a nedôležitý aspekt. Aj keď niektorí ľudia vnímali a chápali niečo z Jeho charakteru alebo niektoré zvláštne schopnosti, ktoré očividne mal, nikto nevedel, odkiaľ Pán Ježiš prišiel, kým vo svojej podstate skutočne je a aké ďalšie veci vlastne dokáže spraviť. Nič z tohto ľudstvo nevedelo. Mnohí ľudia preto chceli nájsť dôkaz, ktorý by im dal odpovede na tieto otázky o Pánovi Ježišovi, a tak spoznať pravdu. Mohol Boh urobiť niečo, aby preukázal svoju identitu? Pre Boha to bola hračka – bolo to veľmi jednoduché. Aby preukázal svoju identitu a podstatu, mohol urobiť niečo kdekoľvek a kedykoľvek, Boh však robil veci svojím vlastným spôsobom – podľa plánu a po krokoch. Nerobil veci neuvážene. Čakal skôr na vhodný čas a príležitosť, aby urobil niečo, vďaka čomu by človek pochopil, niečo, čo v sebe ukrývalo hlboký význam. Takto preukázal svoju autoritu a identitu. Mohlo teda zmŕtvychvstanie Lazára preukázať identitu Pána Ježiša? Pozrime sa na tento úryvok z Písma: „Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: ‚Lazár, poď von!‘ A mŕtvy vyšiel…“ Keď to Pán Ježiš urobil, povedal len jednu vec: „Lazár, poď von!“ Lazár potom vyšiel zo svojho hrobu – stalo sa tak len kvôli niekoľkým slovám, ktoré Pán vyslovil. V tomto čase Pán Ježiš nepripravil oltár a nerobil ani žiadne iné úkony. Len povedal túto jednu vec. Mali by sme to nazvať zázrakom alebo príkazom? Alebo to boli nejaké čary? Navonok sa zdá, že by sme to mohli nazvať zázrakom. Keď sa na to pozrieme zo súčasnej perspektívy, samozrejme, aj v takom prípade by sme to stále mohli nazvať zázrakom. Určite by sme to ale nemohli považovať za mágiu, ktorá má za cieľ zavolať dušu naspäť zo sveta mŕtvych, a v žiadnom prípade to neboli žiadne čary. Je správne povedať, že tento zázrak bol najnormálnejším, nepatrným prejavom autority Stvoriteľa. Toto je autorita a moc Boha. Boh má autoritu dosiahnuť, aby človek zomrel, aby jeho duša opustila telo a vrátila sa do podsvetia alebo kamkoľvek, kam by mala odísť. Čas smrti človeka a miesto, kam po smrti pôjde, určuje Boh. Tieto rozhodnutia môže spraviť kedykoľvek a kdekoľvek, bez toho, aby Ho obmedzovali ľudia, udalosti, predmety, priestor alebo geografické podmienky. Ak to chce urobiť, môže, pretože všetky veci a živé bytosti sú pod Jeho vládou, a všetko sa rodí, žije a hynie na základe Jeho slova a autority. Môže vzkriesiť mŕtveho, a to tiež kedykoľvek a kdekoľvek. Takúto autoritu má len Stvoriteľ.

Keď Pán Ježiš konal skutky ako vzkriesenie Lazára, Jeho cieľom bolo dať ľuďom a satanovi dôkaz, aby videli a spoznali, že všetko, čo súvisí s ľudstvom a jeho životom a smrťou, určuje Boh, a že hoci sa Boh stal telom, naďalej ovláda materiálny svet, ktorý je viditeľný, ako aj duchovnú sféru, ktorú ľudia nevidia. Urobil to preto, aby ľudstvo aj satan vedeli, že nič z toho, čo súvisí s ľudstvom, neovláda satan. Bolo to zjavenie a prejav Božej autority a zároveň to bol spôsob, ktorým Boh poslal všetkým veciam posolstvo, že život a smrť ľudstva sú v Božích rukách. Vzkriesenie Lazára Pánom Ježišom je jeden zo spôsobov, ktorými Stvoriteľ ľudstvo učí a poučuje. Bol to konkrétny skutok, počas ktorého použil svoju moc a autoritu, aby ľudstvo poučil a zabezpečil. Bol to spôsob, ktorým Stvoriteľ bez použitia slov umožnil ľudstvu vidieť pravdu, a síce že On všetko ovláda. Takto pomocou praktických skutkov ľudstvu povedal, že spása je možná jedine prostredníctvom Neho. Tento tichý prostriedok, ktorý použil na poučenie ľudstva, je večný, nezmazateľný a v ľudských srdciach vyvoláva úžas a osvietenie, ktoré nikdy nevyprchá. Vzkriesenie Lazára prinieslo Bohu slávu a na každého jedného z nasledovateľov Boha to má veľký dopad. V každom človeku, ktorý tejto udalosti rozumie do hĺbky, pevne zakorení porozumenie a víziu, že len Boh môže ovládať život a smrť ľudstva. Boh má síce túto autoritu a prostredníctvom vzkriesenia Lazára poslal posolstvo o svojej zvrchovanosti nad životom a smrťou ľudstva, nebolo to však Jeho hlavné dielo. Boh nikdy nerobí nič, čo by nemalo zmysel. Každá jedna vec, ktorú učiní, má veľkú hodnotu a je to klenot, ktorý vyniká nad všetkými ostatnými. Keď prikáže, aby „človek vyšiel zo svojho hrobu“, v žiadnom prípade to nie je hlavný alebo jediný cieľ či prvok Jeho diela. Boh nerobí niečo, čo nemá zmysel. Vzkriesenie Lazára ako jedinečná udalosť primerane vyjadruje Božiu autoritu a preukazuje identitu Pána Ježiša. To je dôvod, prečo Pán Ježiš takýto zázrak už nezopakoval. Boh robí veci podľa vlastných zásad. V ľudskej reči by sme to mohli vyjadriť tak, že Boh sa vo svojej mysli zaoberá len vážnymi záležitosťami. To znamená, že keď niečo koná, neodchyľuje sa od účelu svojho diela. Vie, aké dielo chce v tejto fáze vykonať, čo chce dosiahnuť, a bude konať striktne podľa svojho plánu. Keby mal takúto schopnosť skazený človek, myslel by len na to, ako túto svoju schopnosť zjaviť, aby ostatní vedeli, aký je mocný, a klaňali sa mu, aby ich mohol ovládať a zničiť. Toto je zlo, ktoré pochádza od satana a nazýva sa skazenosť. Boh nemá takúto povahu ani podstatu. Keď niečo koná, Jeho zámerom nie je sa ukazovať, ale poskytnúť ľudstvu viac zjavenia a usmernení, preto ľudia v Biblii vidia tento jav len veľmi málo. Nechcem tým povedať, že Pán Ježiš mal obmedzenú moc, alebo že niečoho takého nebol schopný. Boh to jednoducho nechcel robiť, pretože vzkriesenie Lazára Pánom Ježišom malo veľmi praktický význam. Bolo to tak aj preto, lebo keď sa Boh stal telom, Jeho hlavným zámerom nebolo robiť zázraky ani vracať mŕtvych do života, ale vykonať dielo vykúpenia ľudstva. Veľká časť diela Pána Ježiša preto spočívala v učení a zabezpečovaní ľudí, pomoci ľuďom a udalosti ako zmŕtvychvstanie Lazára tvorili len malú časť služby, ktorú Pán Ježiš vykonával. Mohli by sme dokonca povedať, že „ukazovanie sa“ nepatrí do Božej podstaty, takže keď Pán Ježiš neukázal ďalšie zázraky, neznamenalo to, že sa úmyselne ovládal. Príčinou neboli ani obmedzenia prostredia a určite nie nedostatkom moci.

Keď Pán Ježiš vrátil Lazára späť medzi živých, povedal len pár slov: „Lazár, poď von!“ Nič iné nepovedal. Čo teda dokazujú tieto slová? Dokazujú, že Boh môže svojimi slovami dosiahnuť čokoľvek vrátane zmŕtvychvstania zosnulého človeka. Keď Boh stvoril všetky veci a svet, urobil to pomocou slov – vyslovených príkazov, slov s autoritou. Takto stvoril všetky veci a takto to dosiahol. Bolo to rovnaké, ako keby tých pár slov, ktoré Pán Ježiš vyslovil, povedal Boh, keď stvoril nebo a zem a všetky veci. Tiež v sebe mali autoritu Boha a moc Stvoriteľa. Všetky veci vznikli a vytrvali vďaka slovám vychádzajúcim z úst Boha. Lazár rovnako tak vyšiel zo svojho hrobu vďaka slovám z úst Pána Ježiša. Bola to autorita Boha, ktorá sa prejavila a uplatnila v Jeho vtelenom tele. Tento typ autority a schopností patril Stvoriteľovi a Synovi človeka, v ktorom sa Stvoriteľ realizoval. Toto naučil Boh ľudstvo tým, že vrátil Lazára späť medzi živých. Týmto sa naša diskusia na túto tému skončila. Prečítajme si teraz ešte niečo v Písma.

10. Farizeji súdia Ježiša

Mk 3, 21-22 Keď o tom počuli Jeho priatelia, vyšli, aby Ho chytili, lebo hovorili: „Pomiatol sa.“ A zákonníci, ktorí prišli z Jeruzalema, hovorili: „Posadol Ho Belzebub a s kniežaťom démonov vyháňa démonov.“

11. Ježiš karhá farizejov

Mt 12, 31-32 Preto vám hovorím: „Ľuďom sa odpustí každý hriech a rúhanie, ale rúhanie proti Duchu Svätému sa im neodpustí. A kto by povedal slovo proti Synovi človeka, odpustí sa mu, ale kto by hovoril proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani na tomto svete, ani na budúcom.“

Mt 23, 13-15 Ale beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi, lebo ani sami nevchádzate, ani nedovoľujete vchádzať tým, čo vchádzajú. Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo vyžierate domy vdov a pre zámienku sa dlho modlíte; preto vás čaká väčšie zatratenie. Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo obchádzate more i zem, aby ste získali jedného prozelytu, a keď sa stane prozelytom, urobíte z neho dvojnásobne väčšie dieťa pekla, než ste vy sami.

Vyššie uvedené dva úryvky majú rozdielny obsah. Pozrime sa najskôr na prvý úryvok: Farizeji súdia Ježiša.

V Biblii farizeji posudzovali samotného Ježiša a veci, ktoré vykonal, takto: „… hovorili: ‚Pomiatol sa.‘ … ‚Posadol Ho Belzebub a s kniežaťom démonov vyháňa démonov.‘“ (Mk 3, 21-22) Keď zákonníci a farizeji súdili Pána Ježiša, neopakovali len slová iných ľudí a nebola to ani nepodložená domnienka – bol to záver, ktorý si o Pánovi Ježišovi vyvodili z toho, čo videli a počuli o Jeho skutkoch. Hoci k svojmu záveru naoko dospeli v mene spravodlivosti a ľuďom sa zdalo, že bol dobre podložený, aroganciu, s ktorou súdili Pána Ježiša, bolo ešte aj pre nich ťažké prijať. Šialená energia ich nenávisti k Pánovi Ježišovi odhalila ich vlastné divoké ambície a ich zlé satanské tváre, ako aj ich nežičlivú prirodzenosť, s ktorou odporovali Bohu. To, čo povedali, keď Pána Ježiša súdili, spôsobili ich divoké ambície, žiarlivosť a škaredá a zlomyseľná prirodzenosť ť ich nepriateľstva k Bohu a pravde. Neskúmali pôvod skutkov Pána Ježiša ani podstatu toho, čo povedal či vykonal. Namiesto toho slepo, v stave poblázneného vzrušenia a s úmyselnou zlovôľou napadli a zneuctili to, vykonal. Zašli až tak ďaleko, že zámerne zneuctili Jeho Ducha, teda Ducha Svätého, čo je Boží Duch. Toto mali na mysli, keď povedali: „Pomiatol sa“, „Belzebub“ a „knieža démonov“. Povedali tým, že Duch Boží je Belzebub a knieža démonov. Dielo vteleného Božieho Ducha, ktorý sa zaodel do tela, charakterizovali ako šialenstvo. Rúhali sa, keď označili Božieho Ducha za Belzebuba a knieža démonov, a navyše odsúdili Božie dielo a Pána Ježiša Krista, ktorému sa tiež rúhali. Podstata ich odporu a rúhania sa Bohu bola úplne rovnaká ako podstata odporu a rúhania sa Bohu zo strany satana a démonov. Nezastupovali len skazených ľudí, ale boli stelesnením satana. Pre satana predstavovali spojencov medzi ľuďmi. Boli jeho komplicmi a lokajmi. Podstatou ich rúhania a pošpiňovania Pána Ježiša Krista bol ich boj s Bohom o postavenie, ich zápas s Bohom a nekonečné skúšanie Boha. Podstata ich odporu a nepriateľského postoja k Bohu, ako aj ich slov a myšlienok, bola priamym rúhaním a nahnevala Božieho Ducha. Boh preto na základe toho, čo povedali a urobili, vyniesol primeraný súd a rozhodol, že ich skutky sú hriechom rúhania sa Duchu Svätému. Tento hriech je neodpustiteľný tak v tomto svete, ako aj vo svete, ktorý príde, a potvrdzuje ho nasledujúca pasáž z Písma: „Rúhanie proti Duchu Svätému sa ľuďom neodpustí“ a „kto by hovoril proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani na tomto svete, ani na budúcom“. Porozprávajme sa dnes o pravom význame týchto slov Boha: „neodpustí sa mu ani na tomto svete, ani na budúcom.“ Demystifikujme teda to, ako Boh napĺňa slová: „neodpustí sa mu ani na tomto svete, ani na budúcom.“

Všetko, o čom sme hovorili, súvisí s povahou Boha a Jeho postojom k ľuďom, udalostiam a veciam. Prirodzene, ani dva úryvky uvedené vyššie nie sú výnimkou. Všimli ste si niečo v týchto dvoch úryvkoch z Písma? Niektorí ľudia hovoria, že v nich vidia hnev Boha. Niektorí zas tvrdia, že vidia tú stránku Božej povahy, ktorá netoleruje urážku zo strany ľudstva, a že ak ľudia urobia niečo, čím sa budú rúhať Bohu, neodpustí im. Napriek tomu, že ľudia v týchto dvoch úryvkoch vidia a vnímajú hnev Boha a to, že netoleruje urážku zo strany ľudstva, stále skutočne nerozumejú Jeho postoju. Tieto dva úryvky obsahujú skryté zmienky o pravom postoji Boha a Jeho prístupe k tým, ktorí sa Mu rúhajú a hnevajú Ho. Jeho postoj a prístup dokazujú pravý význam nasledujúceho úryvku: „Kto by hovoril proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani na tomto svete, ani na budúcom.“ Keď sa ľudia rúhajú Bohu a hnevajú Ho, vynesie verdikt a tento verdikt je výsledkom, ktorý vydáva. V Biblii je to opísané takto: „Preto vám hovorím: Ľuďom sa odpustí každý hriech a rúhanie, ale rúhanie proti Duchu Svätému sa im neodpustí“ (Mt 12, 31) a „Ale beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci.“ (Mt 23, 13) Je však v Biblii zaznamenané, aký bol výsledok pre tých zákonníkov a farizejov, ako aj tých, ktorí po tom, ako Pán Ježiš povedal tieto slová, povedali, že je blázon? Je tam zaznamenané, že dostali nejaký trest? S istotou môžeme povedať, že nie. Keď hovoríme „nie“, neznamená to, že takýto záznam neexistuje, len to, že nebol zaznamenaný žiadny výsledok, ktorý by bolo možné vidieť ľudskými očami. Keď povieme, že „to nebolo zaznamenané“, objasníme tým postoj a zásady Boha týkajúce zaobchádzania s určitými vecami. Boh nezatvára oči ani uši pred ľuďmi, ktorí sa Mu rúhajú alebo Mu odporujú, dokonca ani pred tými, ktorí Ho ohovárajú – ľuďmi, ktorí Ho úmyselne napádajú, ohovárajú a preklínajú Ho – k takýmto ľuďom má jasný postoj. Týchto ľudí nenávidí a vo svojom srdci ich odsudzuje. Dokonca otvorene deklaruje, k čomu to povedie, aby ľudia vedeli, že k tým, ktorí sa Mu rúhajú, má jasný postoj, a tiež aby vedeli, ako určí ich výsledok. Keď však Boh povedal tieto veci, ľudia len zriedka videli pravdu o tom, ako by Boh s takýmito ľuďmi zaobchádzal, a nerozumeli zásadám výsledku a verdiktu, ktorý Boh vydal. To znamená, že ľudia nevidia, aký je konkrétny prístup Boha a Jeho metódy, ktorými s nimi bude zaobchádzať. Súvisí to so zásadami, na základe ktorých Boh koná. So zlým správaním niektorých ľudí si Boh poradí pomocou faktov, ktoré sa dejú. To znamená, že neoznámi, že zhrešili, a neurčí ich výsledok, ale priamo použije fakty, aby im pridelil trest a spravodlivú odplatu. Keď k týmto faktom dôjde, potrestané je ľudské telo. Trest je teda niečo, čo možno vidieť ľudskými očami. Keď sa Boh zaoberá zlým správaním niektorých ľudí, jednoducho ich prekľaje slovami a zošle na nich aj svoj hnev. Trestom, ktorý dostanú, však môže byť niečo, čo nevidia. Takýto výsledok ale môže byť závažnejší než výsledky, ktoré ľudia vidia, napríklad potrestanie alebo zabitie. Je to preto, lebo keď Boh určil, že daného človeka nezachráni, že mu už nebude prejavovať milosť alebo k nemu už nebude znášanlivý a nedá mu viac príležitostí, zaujme k nemu taký postoj, že si ho nebude všímať. Aký význam má v tomto prípade slovo „nevšímať si“? Základný význam tohto slova je odsunúť nabok, ignorovať a viac tomu nevenovať pozornosť. Keď si však v tomto prípade Boh niekoho nevšíma, má to dve vysvetlenia: prvé je také, že život tohto človeka a všetko, čo s ním súvisí, odovzdal do rúk satana a už za neho viac nie je zodpovedný a neriadi ho. Boha sa už nijako netýka, či je tento človek šialený alebo hlúpy, mŕtvy alebo živý alebo či zostúpil do pekla, aby tam bol potrestaný. Znamenalo by to, že takáto stvorená bytosť by k Stvoriteľovi nemala žiadny vzťah. Druhé vysvetlenie hovorí, že Boh určil, že chce s takýmto človekom spraviť niečo sám, svojimi vlastnými rukami. Je možné, že využije jeho službu, alebo ho použije ako protipól. Je možné, že s týmto človekom naloží nejakým osobitným spôsobom, že s ním bude zaobchádzať osobitne, ako napríklad s Pavlom. Toto je zásada a postoj v srdci Boha, na základe ktorých určil, ako s týmto človekom naloží. Keď teda ľudia Bohu odporujú, ohovárajú Ho a rúhajú sa Mu, keď hnevajú Jeho povahu alebo prekročia hranice Jeho znášanlivosti, na dôsledky je hrozné čo i len pomyslieť. Najvážnejším dôsledkom je, keď Boh raz a navždy odovzdá ich život a všetko, čo s nimi súvisí, do rúk satana. Neodpustí sa im na celú večnosť. Znamená to, že takýto človek sa stal potravou v ústach satana, hračkou v jeho rukách a Boh s ním už nemá viac nič do činenia. Viete si predstaviť tú mizériu, keď satan pokúšal Jóba? Jób ohromne trpel aj napriek podmienke, že satan nesmel siahnuť na jeho život. A nie je ešte ťažšie si predstaviť tú spúšť, ktorú by satan napáchal na niekom, kto by mu bol úplne odovzdaný, koho by mal plne vo svojej moci, kto by úplne prišiel o starostlivosť a milosť Boha, kto by už nebol pod vládou Stvoriteľa, bol by zbavený práva uctievať Ho a byť stvorením pod Božou vládou a koho vzťah s Pánom stvorenia by bol úplne prerušený? To, ako satan prenasledoval Jóba, bolo možné vidieť ľudskými očami, no keď Boh odovzdá život človeka satanovi, dôsledky si človek ani nevie predstaviť. Ľudia sa napríklad môžu znova narodiť ako krava či somár, niektorých sa môžu zmocniť a posadnúť ich nečistí, zlí duchovia a tak ďalej. Takéto výsledky dosiahnu niektorí ľudia, ktorých Boh vydá satanovi. Navonok to vyzerá tak, že ľudia, ktorí Pána Ježiša zosmiešňovali, ohovárali Ho, odsudzovali a rúhali sa Mu, netrpeli žiadnymi dôsledkami. Pravda je však taká, že Boh má ku všetkému svoj prístup. Nemusí ľuďom jasne povedať, aký bude výsledok Jeho konania vo vzťahu ku každému človeku. Niekedy nehovorí priamo, ale skôr priamo koná. To, že o tom nehovorí, neznamená, že nejestvuje žiadny výsledok – v takom prípade je celkom možné, že výsledok je ešte závažnejší. Navonok sa môže zdať, že existujú ľudia, ktorým Boh priamo nehovorí o svojom postoji, v skutočnosti je to však tak, že im nechcel dlho venovať svoju pozornosť. Nechce ich viac vidieť. Kvôli veciam, ktoré vykonali, a ich správaniu, kvôli ich prirodzenosti-podstate jednoducho chce, aby Mu zmizli z očí, chce ich odovzdať priamo satanovi, dať satanovi ich ducha, dušu a telo a dovoliť mu, aby si s nimi robil, čo chce. Je jasné, nakoľko ich nenávidí, nakoľko je nimi znechutený. Ak nejaký človek nahnevá Boha natoľko, že Boh ho už nechce ani vidieť a je pripravený sa ho úplne vzdať, nechce sa ním už sám zaoberať – ak sa to dostane do takého bodu, že ho odovzdá satanovi, nech si s ním robí, čo chce, dovolí satanovi, aby ho ovládal, pohltil a zaobchádzal s ním, ako sa mu páči – takýto človek načisto skončil. Bolo mu navždy odňaté právo byť človekom a jeho právo byť stvorením, ktoré stvoril Boh, zaniklo. Nie je to ten najťažší trest?

Všetko, čo je uvedené vyššie, dôkladne vysvetľuje slová: „neodpustí sa mu ani na tomto svete, ani na budúcom.“ Zároveň to slúži ako jednoduchý komentár k uvedeným úryvkom z Písma. Verím, že teraz tomu už rozumiete.

Teraz si prečítajme nasledujúce úryvky z Písma.

12. Slová Ježiša k učeníkom po Jeho zmŕtvychvstaní

Jn 20, 26-29 A po ôsmich dňoch boli vnútri opäť Jeho učeníci a s nimi Tomáš. Potom prišiel Ježiš, dvere boli zatvorené, postavil sa doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Natiahni sem prst a pozri si Moje ruky, natiahni sem ruku a vlož ju do Môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Tomáš Mu odpovedal: „Môj Pán a Môj Boh.“ Ježiš mu povedal: „Tomáš, pretože si Ma videl, uveril si; blahoslavení sú tí, čo nevideli, a predsa uverili.“

Jn 21, 16-17 Druhýkrát sa Ho spýtal: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“ On Mu odpovedal: „Áno, Pane, Ty vieš, že Ťa milujem.“ Povedal mu: „Pas Moje ovce.“ Tretíkrát sa Ho spýtal: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“ Peter sa zarmútil, lebo sa Ho tretíkrát spýtal: „Miluješ Ma?“ A on mu povedal: „Pane, Ty vieš všetko, Ty vieš, že Ťa milujem.“ Ježiš mu povedal: „Pas Moje ovce.“

V týchto úryvkoch sú opísané určité veci, ktoré Pán Ježiš vykonal a povedal svojim učeníkom po svojom zmŕtvychvstaní. Najprv sa pozrime, či je Pán Ježiš v niečom iný pred zmŕtvychvstaním a po ňom. Bol stále tým istým Pánom Ježišom ako predtým? V Písme sa nachádza nasledujúci riadok, ktorý opisuje Pána Ježiša po zmŕtvychvstaní: „Potom prišiel Ježiš, dvere boli zatvorené, postavil sa doprostred a povedal: ‚Pokoj vám!‘“ Je úplne jasné, že Pán Ježiš v tom čase už neprebýval v hmotnom, ale v duchovnom tele. Bolo to preto, lebo prekročil obmedzenia tela. Dvere boli síce zatvorené, no On mohol aj tak vojsť medzi ľudí a dovoliť im, aby Ho uvideli. Toto je najväčší rozdiel medzi Pánom Ježišom po zmŕtvychvstaní a Pánom Ježišom žijúcim v tele pred zmŕtvychvstaním. Hoci vo vzhľade duchovného tela v danej chvíli a vo vzhľade Pána Ježiša predtým nebol žiadny rozdiel, ľudia Ho od tej chvíle vnímali ako cudzieho, pretože po tom, ako vstal z mŕtvych, sa stal duchovným telom, ktoré v porovnaní s Jeho predchádzajúcim telom bolo pre ľudí väčšou záhadou a viac ich miatlo. Zároveň to spôsobilo, že Pán Ježiš a ľudia si boli vzdialenejší a ľudia mali vo svojich srdciach pocit, že v tej chvíli sa stal záhadnejším. Toto poznanie a pocity ľudí náhle vrátili do doby, keď verili v Boha, ktorého nemohli vidieť ani sa Ho dotknúť. Prvá vec, ktorú teda Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní urobil, bola tá, že ľuďom dovolil, aby Ho videli, a potvrdil, že existuje a že vstal z mŕtvych. Tento skutok navyše obnovil Jeho vzťah s ľuďmi z čias, keď pôsobil v tele, keď bol Kristom, ktorého mohli vidieť a ktorého sa mohli dotknúť. Jedným z dôsledkov toho je, že ľudia vôbec nepochybovali o tom, že Pán Ježiš po tom, ako Ho pribili na kríž, vstal z mŕtvych, a nemali ani žiadne pochybnosti o Jeho diele spočívajúcom vo vykúpení ľudstva. Skutočnosť, že Pán Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavil ľuďom a dovolil im, aby Ho uvideli a dotkli sa Ho, navyše pevne ukotvila ľudstvo vo Veku milosti. To zaistilo, že ľudia sa odteraz nebudú na domnelom základe spočívajúcom v tom, že Pán Ježiš „zmizol“ alebo „bez slova odišiel“, vracať do predchádzajúceho Veku zákona. Takto zabezpečil, že budú pokračovať v napredovaní a nasledovať učenie Pána Ježiša a dielo, ktoré vykonal. Týmto sa formálne otvorila nová etapa v diele vo Veku milosti a ľudia, ktorí žili pod zákonom, od tejto chvíle zákon formálne opustili a vstúpili do novej éry, do nového začiatku. Toto sú mnohostranné významy zjavenia Pána Ježiša ľudstvu po zmŕtvychvstaní.

Keďže Pán Ježiš teraz prebýval v duchovnom tele, ako sa Ho ľudia mohli dotknúť a ako Ho mohli vidieť? Táto otázka sa dotýka významu toho, že Pán Ježiš sa zjavil ľuďom. Všimli ste si niečo v úryvkoch z Písma, ktoré sme si práve prečítali? Duchovné telá vo všeobecnosti nie sú viditeľné a nemožno sa ich dotknúť a po zmŕtvychvstaní bolo dielo, ktoré Pán Ježiš na seba vzal, už dokončené. Teoreticky teda nemal vôbec žiadnu potrebu vracať sa medzi ľudí vo svojom pôvodnom obraze a stretnúť sa s nimi. Zjavenie duchovného tela Pána Ježiša ľuďom ako Tomáš však spôsobilo, že Jeho zjavenie bolo konkrétnejšie a preniklo hlbšie do ľudských sŕdc. Keď prišiel k neveriacemu Tomášovi, dovolil mu, aby sa dotkol Jeho ruky, a povedal mu: „Natiahni sem ruku a vlož ju do Môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Tieto slová a skutky neboli vecami, ktoré Pán Ježiš chcel povedať a urobiť len po svojom zmŕtvychvstaní. V skutočnosti to boli veci, ktoré chcel povedať a urobiť ešte predtým, ako Ho pribili na kríž, pretože Tomášove pochybnosti nevznikli až vtedy, ale mal ich počas celého svojho nasledovania Pána Ježiša. Je zjavné, že Pán Ježiš mal k ľuďom ako Tomáš pochopenie ešte skôr, než Ho pribili na kríž. Čo z toho teda môžeme vyvodiť? Po zmŕtvychvstaní bol stále tým istým Pánom Ježišom. Jeho podstata sa nezmenila. Bol tu však Pán Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych a vrátil sa z duchovnej sféry so svojím pôvodným obrazom, so svojou pôvodnou povahou a porozumením pre ľudstvo z čias, keď bol v tele. Preto išiel najprv k Tomášovi a nechal ho, nech sa Mu dotkne rebra, a to nielen preto, aby Tomáš videl Jeho duchovné telo po zmŕtvychvstaní, ale aj preto, aby sa dotkol Jeho duchovného tela a cítil jeho existenciu, a tak sa úplne zbavil svojich pochybností. Skôr než Pána Ježiša pribili na kríž, Tomáš vždy pochyboval o tom, že je Kristus, a nebol schopný veriť. Veriť v Boha začal až na základe toho, čo videl na vlastné oči a čoho sa mohol dotknúť vlastnými rukami. Pán Ježiš dobre rozumel viere takéhoto človeka. Títo ľudia verili len v Boha na nebi a vôbec neverili v toho, ktorého zoslal Boh, alebo v Krista v tele a ani ho neprijali. Preto, by Tomáš uznal existenciu Pána Ježiša a to, že je naozaj vtelený Boh, a aby v to veril, dovolil mu vystrieť ruku a dotknúť sa Jeho rebra. Boli Tomášove pochybnosti pred zmŕtvychvstaním Pána Ježiša a po ňom v niečom rozdielne? Vždy pochyboval a okrem toho, že sa mu duchovné telo Pána Ježiša osobne zjavilo a dovolil mu dotknúť sa stôp po klincoch na Jeho tele neexistoval iný spôsob, ako by ktokoľvek mohol jeho pochybnosti vyvrátiť a odohnať. Takže od chvíle, keď Pán Ježiš dovolil Tomášovi, aby sa dotkol Jeho rebra, a Tomáš mohol skutočne vnímať existenciu stôp po klincoch, jeho pochybnosti zmizli a skutočne vedel, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Uznal a uveril, že Pán Ježiš bol pravý Kristus a vtelený Boh. Hoci v tejto chvíli už viac nepochyboval, navždy stratil možnosť stretnúť sa s Kristom. Navždy stratil možnosť byť s Ním, nasledovať Ho, spoznať Ho. Stratil možnosť, aby ho Kristus zdokonalil. Zjavenie a slová Pána Ježiša boli záverom a verdiktom o viere tých, ktorí boli plní pochybností. Použil svoje praktické slová a skutky, aby pochybovačom a tým, čo verili len v Boha na nebi, ale neverili v Krista, povedal: Boh ich vieru neschvaľoval a neschvaľoval ani to, aby Ho nasledovali, keď o Ňom pochybujú. Deň, keď úplne uverili v Boha a Krista, mohol byť len dňom, keď Boh dokončil svoje veľkolepé dielo. Samozrejme, ten deň bol zároveň dňom vynesenia verdiktu nad ich pochybovaním. Ich postoj ku Kristovi určil ich osud, ich tvrdošijné pochybnosti znamenali, že ich viera im nepriniesla žiadne ovocie, a ich tvrdosť zas znamenala, že ich nádeje boli márne. Keďže ich vieru v Boha na nebi živili ilúzie a ich pochybnosti o Kristovi boli v skutočnosti ich pravým postojom k Bohu, aj keď sa dotkli stôp po klincoch na tele Pána Ježiša, ich viera bola naďalej zbytočná a ich výsledky možno opísať len ako naberanie vody deravým košom, teda úplne zbytočne. To, čo Pán Ježiš povedal Tomášovi, bolo očividne to, čo hovorí každému človeku: Pán Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych, je Pán Ježiš, ktorý tridsaťtri a pol roka pracoval medzi ľuďmi. Hoci Ho pribili na kríž a bol v údolí tieňa smrti a hoci vstal z mŕtvych, nijako sa nezmenil. Aj keď mal teraz na tele stopy po klincoch a hoci vstal z mŕtvych a vyšiel z hrobu, Jeho povaha, Jeho porozumenie pre ľudstvo a Jeho úmysly týkajúce sa ľudstva sa ani trochu nezmenili. Ľuďom tiež hovoril, že zišiel z kríža, zvíťazil nad hriechom, prekonal ťažkosti a zvíťazil nad smrťou. Stopy po klincoch boli len dôkazom Jeho víťazstva nad satanom, dôkazom, že je obetou za hriech, aby úspešne vykúpil celé ľudstvo. Ľuďom hovoril, že už na seba vzal hriechy ľudstva a dokončil svoje dielo vykúpenia. Keď sa vrátil, aby navštívil svojich učeníkov, prostredníctvom svojho zjavenia im povedal: „Som stále živý, stále existujem a dnes pred vami skutočne stojím, aby ste Ma videli a dotkli sa Ma. Vždy budem s vami.“ Pán Ježiš chcel tiež použiť Tomášov prípad ako varovanie ľudí budúcnosti: Hoci Pána Ježiša vo svojej viere v Neho nemôžeš vidieť ani sa Ho dotknúť, si kvôli svojej pravej viere požehnaný, kvôli nej Pána Ježiša vidíš a takýto človek je požehnaný.

Slová o tom, že Pán Ježiš prehovoril, keď sa zjavil Tomášovi, ktoré sú zaznamenané v Biblii, veľmi pomáhajú všetkým ľuďom vo Veku milosti. Jeho zjavenie Tomášovi a slová, ktoré mu povedal, mali veľmi veľký vplyv na nasledujúce generácie – ich význam je večný. Tomáš predstavuje človeka, ktorý v Boha verí, no pochybuje o Ňom. Je podozrievavý, má zlovestné srdce, je vierolomný a neverí vo veci, ktoré Boh dokáže. Neverí v Božiu všemohúcnosť a Jeho zvrchovanosť a neverí ani vo vteleného Boha. Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša bolo však v rozpore s týmito charakteristikami a navyše mu umožnilo objaviť a uvedomiť si svoju vlastnú pochybnosť, uznať svoju vierolomnosť a začať skutočne veriť v existenciu a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. To, čo sa stalo s Tomášom, bolo varovaním a upozornením pre neskoršie generácie, aby si viac ľudí mohlo uvedomiť, že nemajú pochybovať ako Tomáš a že ak budú plní pochybností, upadnú do temnoty. Ak nasleduješ Boha, no rovnako ako Tomáš sa vždy chceš dotknúť Pánovho rebra a cítiť Jeho stopy po klincoch, aby si si potvrdil alebo overil, či Boh existuje, a aby si o tom špekuloval, Boh ťa zaprie. Pán Ježiš teda od ľudí vyžaduje, aby neboli ako Tomáš a neverili len tomu, čo vidia na vlastné oči, ale boli čistými, čestnými ľuďmi, aby nemali o Bohu pochybnosti, ale v Neho jednoducho verili a nasledovali Ho. Takíto ľudia sú požehnaní. To je veľmi malá požiadavka Pána Ježiša na ľudí a tiež varovanie pre Jeho nasledovateľov.

Vyššie je uvedený postoj Pána Ježiša k tým, ktorí sú plní pochybností. Čo teda povedal Pán Ježiš tým, ktorí v Neho dokážu úprimne uveriť a nasledovať Ho, a čo pre nich urobil? Na to sa pozrieme teraz v rozhovore medzi Pánom Ježišom a Petrom.

V tomto rozhovore sa Pán Ježiš opakovane opýtal Petra jednu vec: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“ Toto je vyššia úroveň, ktorú Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní vyžadoval od ľudí ako Peter, ľudí, ktorí skutočne veria v Krista a snažia sa milovať Pána. Táto otázka mala charakter vyšetrovania a vypočúvania. Ba čo viac, bola to požiadavka na ľudí ako Peter a tiež niečo, čo sa od nich očakávalo. Pán Ježiš použil túto metódu kladenia otázok, aby ľudia o sebe premýšľali, pozreli sa do svojho vnútra a opýtali sa: Aké má Pán Ježiš na ľudí požiadavky? Milujem Pána? Som človekom, ktorý miluje Boha? Ako by som mal milovať Boha? Aj keď Pán Ježiš položil túto otázku len Petrovi, pravda je taká, že keď mu kládol tieto otázky, vo svojom srdci chcel túto príležitosť využiť na to, aby rovnakú otázku položil viacerým ľuďom, ktorí sa snažia milovať Boha. Ide len o to, že Peter mal to požehnanie predstavovať tento druh človeka a dostať túto otázku z úst samotného Pána Ježiša.

V porovnaní s nasledujúcimi slovami, ktoré Pán Ježiš povedal Tomášovi po svojom zmŕtvychvstaní: „Natiahni sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci“, Jeho otázka, ktorú Petrovi položil trikrát: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“, umožňuje ľuďom lepšie precítiť tvrdosť postoja Pána Ježiša a naliehavosť, ktorú pociťoval, keď kládol otázky. Pokiaľ ide o neveriaceho Tomáša a jeho klamlivú prirodzenosť, Pán Ježiš mu dovolil, aby natiahol ruku a dotkol sa stôp po klincoch na Jeho tele, v dôsledku čoho Tomáš uveril, že Pán Ježiš je Syn človeka, ktorý vstal z mŕtvych, a uznal Jeho identitu Krista. A hoci Pán Ježiš Tomáša prísne nepokarhal ani o ňom slovne nevyjadril žiadny jasný súd, pomocou praktických skutkov mu dal spoznať, že mu rozumie, pričom však zároveň prejavil svoj postoj a rozhodnutie vo vzťahu k takémuto človeku. Zo slov Pána Ježiša nie sú zrejmé Jeho požiadavky na takéhoto človeka ani očakávania, ktoré na neho kladie, pretože ľudia ako Tomáš proste nemajú ani štipku pravej viery. Požiadavky Pána Ježiša na takýchto ľudí siahajú len takto ďaleko, ale postoj k ľuďom ako Peter, ktorý Pán Ježiš zjavil, je úplne iný. Od Petra nepožadoval, aby natiahol svoju ruku a dotkol sa Jeho stôp po klincoch, ani mu nepovedal: „Nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Namiesto toho mu opakovane kládol rovnakú otázku. Bola to zmysluplná otázka vyvolávajúca úvahy, otázka, ktorá musí v každom nasledovateľovi Krista vyvolať výčitky a strach, a zároveň mu dá pocítiť úzkosť a zármutok Pána Ježiša. A keď takíto ľudia cítia veľkú bolesť a utrpenie, dokážu lepšie porozumieť obavám a starostlivosti Pána Ježiša Krista a uvedomia si Jeho úprimné učenie a prísne požiadavky na čistých, čestných ľudí. Otázka Pána Ježiša umožňuje ľuďom vnímať, že očakávania Pána od ľudí, ktoré sa zjavujú v týchto jednoduchých slovách, nespočívajú len v tom, aby v Neho uverili a nasledovali Ho, ale aby v sebe mali lásku a milovali svojho Pána a svojho Boha. Takáto láska je starostlivá a podriaďujúca sa. Znamená, že ľudia pre Boha žijú a zomierajú, všetko Mu zasvätia, odovzdajú sa Mu a dajú Mu všetko. Takáto láska navyše Boha utešuje, dovoľuje Mu radovať sa zo svedectva a odpočívať. Ľudstvo tým Bohu spláca dlh. Je to zodpovednosť, povinnosť, úloha človeka a cesta, po ktorej musia ľudia ísť celý svoj život. Tieto tri otázky boli požiadavkou na Petra a všetkých ľudí, ktorí mali byť zdokonalení, ako aj ich upozornením. Práve tieto tri otázky Petra viedli a motivovali k tomu, aby v živote kráčal po svojej ceste až do konca, a boli to tieto tri otázky Pána Ježiša počas Jeho rozlúčky, ktoré Petra viedli k tomu, aby sa vydal na cestu za zdokonalením a k tomu, aby sa z lásky k Pánovi staral o Jeho srdce, podriadil sa Mu, utešoval Ho a kvôli tejto láske obetoval celý svoj život a svoje bytie.

Počas Veku milosti bolo Božie dielo primárne určené pre dva druhy ľudí. Prvým boli ľudia, ktorí v Neho uverili a nasledovali Ho, dokázali dodržiavať Jeho prikázania, niesť kríž a držať sa cesty Veku milosti. Tento druh ľudí získal Božie požehnanie a tešil sa z Jeho milosti. Druhým typom človeka boli ľudia ako Peter, ktorí mohli byť zdokonalení. Pán Ježiš teda po svojom zmŕtvychvstaní najprv spravil tieto dve veci, ktoré mali najväčší zmysel. Jednu urobil s Tomášom a druhú s Petrom. Čo tieto dve veci vyjadrujú? Predstavujú skutočné zámery Boha zachrániť ľudstvo? Predstavujú úprimnosť Boha k ľudstvu? Dielo, ktoré vykonal s Tomášom, spočíva vo varovaní ľudí, aby nepochybovali, ale jednoducho uverili. Dielo, ktoré vykonal s Petrom, zas spočívalo v posilnení viery ľudí ako Peter, v objasnení Jeho požiadaviek na tento druh človeka a predstavení cieľov, ktoré by mal dosahovať.

Pán Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavil ľuďom, ktorým považoval za potrebné sa zjaviť. Hovoril s nimi, vyslovil svoje požiadavky a zanechal za sebou svoje úmysly, ktoré mal s ľuďmi, a to, čo od nich očakáva. To znamená, že Jeho starosť o ľudstvo a požiadavky na ľudí sa nezmenili, ani keď bol vteleným Bohom. Zostali rovnaké, keď bol v tele, aj keď bol po ukrižovaní vo svojom duchovnom tele a vstal z mŕtvych. O týchto učeníkov si robil starosti pred ukrižovaním a vo svojom srdci mal jasno, v tom, v akom stave je každý jeden človek. Rozumel nedostatkom každého človeka a, samozrejme, po svojej smrti, zmŕtvychvstaní a po tom, ako sa stal duchovným telom, rozumel ľuďom rovnako, ako keď bol v tele. Vedel, že ľudia si neboli úplne istí Jeho identitou Krista, ale keď bol v tele, nemal na nich prísne požiadavky. Po zmŕtvychvstaní sa im však zjavil a rozhodne ich uistil, že Pán Ježiš prišiel od Boha a že On je vtelený Boh. Svoje zjavenie a zmŕtvychvstanie použil ako najväčšiu víziu a motiváciu celoživotného hľadania ľudstva. Jeho zmŕtvychvstanie nielen dodalo silu všetkým, ktorí Ho nasledovali, ale zároveň medzi ľuďmi dôkladne zakorenilo Jeho dielo Veku milosti, a tak sa evanjelium o spáse Pána Ježiša vo Veku milosti postupne šírilo do všetkých kútov, v ktorých ľudia žili. Povedal by si, že zjavenie Pána Ježiša po zmŕtvychvstaní malo nejaký význam? Keby si bol v tom čase Tomášom alebo Petrom a vo svojom živote by si sa stretol s niečím takým významným, aký vplyv by to na teba malo? Vnímal by si to ako najlepšiu a najväčšiu víziu svojho života, v ktorom veríš v Boha? Vnímal by si to ako silu, ktorá ťa vedie, keď Boha počas celého svojho života nasleduješ, snažíš sa Ho uspokojiť a milovať? Vynaložil by si celoživotné úsilie, aby si túto najväčšiu z vízií šíril? Prijal by si šírenie spásy Ježiša Krista ako poverenie od Boha? Aj keď ste to nezažili, príklad Tomáša a Petra dnešným ľuďom stačí na to, aby jasne porozumeli Bohu a Jeho vôli. Mohli by sme povedať, že keď sa Boh stal telom, keď osobne zažil život medzi ľuďmi a vyskúšal si ľudský život, a keď videl mravnú skazenosť ľudstva a situáciu ľudského života v tom čase, Boh v tele väčšmi cítil, aké je ľudstvo bezmocné, biedne a úbohé. Boh bol kvôli svojej ľudskej prirodzenosti, ktorú mal, keď žil v tele, a kvôli svojim telesným inštinktom k situácii človeka empatickejší. V dôsledku toho mal ešte väčšiu starosť o svojich nasledovateľov. To sú zrejme veci, ktoré nemôžete pochopiť. Túto obavu a starostlivosť Boha v tele vo vzťahu ku každému z jeho nasledovateľov môžem opísať dvomi slovami „veľká starosť“. Hoci ide o pojem v ľudskej reči a hoci je to veľmi ľudský pojem, pravdivo vyjadruje a opisuje, čo Boh cítil k svojim nasledovateľom. Túto veľkú starosť Boha o ľudí budete počas získavania skúseností postupne cítiť a zažijete ju. Môžete to však dosiahnuť len tak, že postupne porozumiete povahe Boha, a to tak, že sa budete snažiť o zmenu vo svojej vlastnej povahe. Keď sa Pán Ježiš takto zjavil, vyvolalo to v Ňom veľkú starosť o to, aby sa Jeho nasledovatelia v ľudskej prirodzenosti zhmotnili a prešli do Jeho duchovného tela alebo do Jeho božskej prirodzenosti. Jeho zjavenie ľuďom umožnilo ešte raz zažiť a pocítiť starosť a opateru Boha a zároveň to bolo veľmi silným dôkazom, že Boh je ten, kto istý vek začína, rozvíja ho a aj ho ukončuje. Svojím zjavením posilnil vieru všetkých ľudí a dokázal svetu, že je samotný Boh. Jeho nasledovatelia tak získali večný dôkaz. Svojím zjavením zároveň začal etapu svojho diela v novom veku.

13. Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní je chlieb a vysvetľuje Písmo

Lk 24, 30-32 Keď s nimi sedel pri stole, vzal chlieb, požehnal ho, lámal ho a dával im. Otvorili sa im oči a spoznali Ho, ale On im zmizol z očí. A oni si povedali: „Či nám srdce nehorelo v srdci, keď sa s nami cestou rozprával a keď nám vysvetľoval Písma?“

14. Učeníci dávajú Ježišovi zjesť pečenú rybu

Lk 24, 36-43 Keď to hovorili, sám Ježiš sa postavil medzi nich a povedal im: „Pokoj vám!“ Ale oni sa zľakli a vydesili a mysleli si, že videli ducha. On im povedal: „Prečo ste ustarostení a prečo v duchu pochybujete? Pozrite sa na Moje ruky a nohy, že som to Ja sám; dotknite sa Ma a uvidíte, lebo duch nemá telo a kosti, ako mám Ja.“ Keď to povedal, ukázal im svoje ruky a nohy. A keď ešte neverili od radosti a čudovali sa, spýtal sa ich: „Máte tu niečo na jedenie?“ A oni Mu podali kúsok pečenej ryby a plást medu. On to vzal a jedol pred nimi.

Teraz sa pozrieme na vyššie uvedené úryvky z Písma. Prvý úryvok rozpráva o tom, ako Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní jedol chlieb a vysvetľoval Písmo. Druhý zas hovorí o tom, ako Pán Ježiš jedol pečenú rybu. Ako vám tieto dva úryvky pomáhajú spoznať Božiu povahu? Viete si predstaviť obraz, ktorý získate z opisov toho, ako Pán Ježiš je chlieb a potom pečenú rybu? Viete si predstaviť, ako by ste sa asi cítili, keby Pán Ježiš stál pred vami a jedol chlieb? Alebo aký by ste mali pocit, keby s vami jedol za jedným stolom, jedol by s ľuďmi rybu a chlieb? Keby si k Pánovi pociťoval veľkú blízkosť, a to, že je k tebe veľmi dôverný, je to správny pocit. Je to presne ten výsledok, ktorý chcel Pán Ježiš dosiahnuť, keď po svojom zmŕtvychvstaní jedol chlieb a rybu pred zhromaždenými ľuďmi. Ako by sa ľudia cítili, keby sa s nimi Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní len rozprával, keby necítili Jeho telo a kosti a namiesto toho by Ho vnímali ako nedosiahnuteľného Ducha? Neboli by sklamaní? Keby boli sklamaní, necítili by sa opustení? Nevnímali by akýsi odstup od Pána Ježiša Krista? Aký negatívny vplyv by mal tento odstup na vzťah ľudí s Bohom? Ľudia by sa určite obávali a neodvážili by sa k Nemu prísť blízko, a preto by si od Neho udržiavali úctivú vzdialenosť. Od tej chvíle by prerušili svoj dôverný vzťah s Pánom Ježišom Kristom a vrátili by sa k vzťahu medzi ľudstvom a Bohom v nebi, ktorý existoval vo Veku milosti. Duchovné telo, ktorého sa ľudia nemohli dotknúť a necítili ho, by zničilo ich dôvernosť s Bohom a ukončilo existenciu dôverného vzťahu, ktorý sa vytvoril, keď bol Pán Ježiš Kristus v tele, keď medzi Ním a ľuďmi nebol žiadny odstup. Jediné, čo duchovné telo v ľuďoch vyvolalo, boli pocity strachu a vyhýbania a nemý uprený pohľad. Neodvážili by sa k Nemu priblížiť alebo s Ním viesť rozhovor, ani nehovoriac o tom, že by Ho nasledovali, dôverovali Mu alebo Ho obdivovali. Boh si neželal, aby z Neho mali ľudia takýto pocit. Nechcel vidieť, ako sa Mu vyhýbajú alebo sa od Neho odťahujú. Chcel len, aby Mu porozumeli, priblížili sa k Nemu a boli Jeho rodinou. Ako by si sa cítil, keby ťa vlastná rodina, tvoje deti videli, no nepoznali by ťa, neodvážili by sa k tebe priblížiť a vždy by sa ti vyhýbali, keby nenadobudli porozumenie toho, čo všetko si pre nich urobil? Nebolelo by ťa to? Nezlomilo by ti to srdce? Presne to Boh cíti, keď sa Mu ľudia vyhýbajú. Po zmŕtvychvstaní sa teda Pán Ježiš stále zjavoval ľuďom vo forme tela a kostí a stále s nimi jedol a pil. Boh vníma ľudí ako rodinu a chce, aby aj Jeho ľudstvo považovalo za niekoho, kto im je najdrahší. Len takto si môže skutočne ľudí získať a len takto Ho ľudia môžu naozaj milovať a uctievať. Rozumiete už, aký som mal zámer, keď som z Písma vybral tieto dva úryvky, v ktorých Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní je chlieb a vysvetľuje Písmo, a v ktorých Mu učeníci dávajú jesť pečenú rybu?

Možno povedať, že veci, ktoré Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní povedal a urobil, boli múdro premyslené. Boli plné láskavosti a náklonnosti Boha k ľudskej prirodzenosti, a tiež Jeho opatery a úzkostlivej starostlivosti o dôverný vzťah, ktorý si s ľudstvom vytvoril v čase, keď bol v tele. Ba čo viac, boli plné Jeho nostalgie a túžby po živote v tele, keď jedol a žil so svojimi nasledovateľmi. Boh teda nechcel, aby ľudia vnímali odstup medzi Ním a človekom, a tiež nechcel, aby sa ľudstvo od Neho vzdialilo. Dokonca nechcel ani to, aby malo pocit, že Pán Ježiš po zmŕtvychvstaní už nebol viac Pánom, ktorý mal s ľuďmi taký dôverný vzťah, že už nebol s ľudstvom, lebo sa vrátil do duchovnej sféry k Otcovi, ktorého ľudia nikdy nevidia ani sa k Nemu nemôžu dostať. Nechcel, aby mali ľudia pocit, že medzi Ním a ľudstvom nastal nejaký rozdiel v postavení. Keď Boh vidí ľudí, ktorí Ho chcú nasledovať, ale udržiavajú si od Neho úctivú vzdialenosť, bolí Ho srdce, pretože to znamená, že ich srdcia sú od Neho veľmi vzdialené a bude pre Neho veľmi ťažké si ich získať. Keby sa teda ľuďom zjavil v duchovnom tele, ktoré by nevideli a nemohli by sa ho dotknúť, znova by ich to od Boha vzdialilo a mylne by sa domnievali, že Kristus sa po zmŕtvychvstaní stal povýšeneckým, že sa od nich líši a už s človekom nezdieľa stôl a neje s ním, pretože ľudia sú hriešni, nečistí a nikdy sa nemôžu priblížiť Bohu. Aby Pán Ježiš odstránil toto nesprávne chápanie ľudstva, urobil niekoľko vecí, ktoré robieval v tele, ako to je zaznamenané v Biblii: „Vzal chlieb, požehnal ho, lámal ho a dával im.“ Tiež ľuďom vysvetľoval Písmo tak, ako to robieval v minulosti. Všetky tieto veci, ktoré Pán Ježiš vykonal, vyvolali v každom človeku, ktorý Ho videl, pocit, že Pán sa nezmenil, že je to stále ten istý Pán Ježiš. Aj keď Ho ukrižovali a zomrel, vstal z mŕtvych a ľudstvo neopustil. Vrátil sa medzi ľudí a nič sa na Ňom nezmenilo. Syn človeka stojaci pred ľuďmi bol stále ten istý Pán Ježiš. Jeho vystupovanie a spôsob, ako sa s ľuďmi rozprával, im boli také známe. Stále bol plný láskavosti, milosti a znášanlivosti – stále to bol ten istý Pán Ježiš, ktorý miloval iných tak, ako miloval seba, ktorý dokázal ľudstvu odpustiť sedemdesiatkrát sedem. Tak ako vždy predtým, jedol s ľuďmi, hovoril s nimi o Písme a čo je ešte dôležitejšie, rovnako ako predtým bol z mäsa a kostí a ľudia sa Ho mohli dotknúť a vidieť Ho. Ako Syn človeka dal ľuďom pocítiť dôvernosť, vnútorný pokoj a radosť z toho, že znovu získali niečo, čo stratili. Ľudia sa veľmi ľahko začali smelo a sebaisto na Syna človeka, ktorý dokázal ľudstvu odpustiť jeho hriechy, spoliehať a obdivovať Ho. Začali sa tiež bez váhania modliť v mene Pána Ježiša, modliť sa za Jeho milosť a požehnanie, za to, aby im dal radosť a pokoj, aby sa o nich staral a chránil ich a v mene Pána Ježiša začali uzdravovať chorých a vyháňať démonov.

V čase, keď Pán Ježiš pôsobil v tele, si väčšina Jeho nasledovateľov nemohla úplne overiť Jeho identitu a veci, ktoré povedal. Keď prichádzal ku krížu, Jeho nasledovníci Ho pozorovali. Od chvíle, keď Ho pribili na kríž, až dovtedy, keď Ho uložili do hrobu, boli z Neho ľudia sklamaní. V tom čase už ľudia vo svojich srdciach prestávali spochybňovať veci, ktoré Pán Ježiš vykonal, keď bol v tele, a začali Ho úplne popierať. Keď však vyšiel z hrobu a ľuďom sa jednému po druhom zjavil, väčšina tých, ktorí Ho videli na vlastné oči alebo počuli o Jeho zmŕtvychvstaní, postupne prešla od popierania ku skepse. To, že Pán Ježiš je Kristus v tele skutočne prijali, až keď Pán Ježiš vyzval Tomáša, aby vložil svoju ruku do Jeho boku a keď po svojom zmŕtvychvstaní polámal chlieb a jedol ho pred davom a potom pre ním jedol pečenú rybu. Mohli by sme povedať, že to bolo, ako keby toto duchovné telo z mäsa a kostí stojace pred ľuďmi prebudilo každého jedného zo sna – Syn človeka stojaci pred nimi bol tým, ktorý existoval od nepamäti. Mal tvar, telo a kosti a už dlho predtým žil a jedol s ľudstvom… Vtedy ľudia pocítili, že Jeho existencia je taká skutočná a taká nádherná. Zároveň boli veselí a šťastní a plní emócií. Jeho opätovné zjavenie ľuďom umožnilo skutočne vidieť Jeho pokoru, cítiť Jeho blízkosť a náklonnosť k ľudstvu a to, koľko na nich myslel. V dôsledku tohto krátkeho opakovaného stretnutia mali tí, čo Pána Ježiša videli, pocit, ako keby prešla večnosť. Ich stratené, zmätené, ustráchané, úzkostlivé a necitlivé srdcia plné túžby našli útechu. Už viac nepochybovali ani neboli sklamaní, pretože cítili, že teraz majú nádej a majú sa na čo spoliehať. Syn človeka, ktorý vtedy stál pred nimi, bude ochrancom, bude po celú večnosť ich pevnou vežou, ich útočiskom.

Hoci Pán Ježiš vstal z mŕtvych, Jeho srdce a dielo ľudstvo neopustili. Svojím zjavením ľuďom povedal, že nezáleží na tom, akú má podobu, bude ich sprevádzať, kráčať s nimi a bude s nimi vždy a všade. Povedal im, že vždy a všade bude ľudstvo zabezpečovať a viesť, dovolí mu, aby Ho videlo a dotklo sa Ho, a zaistí, aby už nikdy nemalo pocit bezmocnosti. Pán Ježiš tiež chcel, aby ľudia vedeli, že na tomto svete nežijú sami. Ľudstvo je v opatere Boha, Boh je s ním. Vždy sa o Neho môže oprieť a je rodinou každého zo svojich nasledovateľov. Keď sa ľudstvo bude môcť oprieť o Boha, už viac nebude osamelé ani bezmocné a tí, čo Ho prijmú ako obetu za ich hriechy, už viac neuviaznu v hriechu. V ľudských očiach boli tieto časti diela, ktoré Pán Ježiš vykonal po svojom zmŕtvychvstaní, veľmi malé skutky, ja to však vnímam tak, že každá jedna vec, ktorú vykonal, bola veľmi zmysluplná, cenná, dôležitá a plná významu.

Hoci Pán Ježiš zažil v čase, keď pôsobil v tele, množstvo ťažkostí a utrpenia, svoje dielo z času, keď bol v tele, vykonal úplne a dokonale, aby vykúpil ľudstvo zjavením vo svojom duchovnom tele z mäsa a kostí. Svoju službu začal tým, že sa stal telom, a dokončil ju, keď sa ľudstvu zjavil v telesnej podobe. Zvestoval Vek milosti, čím začal nový vek prostredníctvom svojej identity Krista. Takto vykonal dielo vo Veku milosti, v ktorom dodal silu svojim nasledovateľom a viedol ich. O Božom diele môžeme povedať, že to, čo Boh začne, to aj dokončí. Toto dielo má svoje kroky a plán a je plné Jeho múdrosti, všemohúcnosti, zázračných skutkov a Jeho lásky a milosrdenstva. Samozrejme, hlavnou charakteristikou celého Božieho diela je Jeho starostlivosť o ľudstvo. Je presiaknuté Jeho obavami, ktorých sa nevie nikdy zbaviť. Tieto verše z Biblie zjavili nemenné nádeje a starosť Boha o ľudstvo v každej jednej veci, ktorú Pán Ježiš urobil po svojom zmŕtvychvstaní, ako aj Jeho úzkostlivú starostlivosť a opateru ľudstva. Nič z toho sa ani do dnešného dňa nezmenilo – vidíte to? Keď to vidíte, nepribližujú sa vaše srdcia podvedome bližšie k Bohu? Ako by ste sa cítili, keby ste žili v tom veku a Pán Ježiš by sa vám po svojom zmŕtvychvstaní zjavil v hmotnej podobe, aby ste Ho videli? A keby sedel by pred vami, jedol chlieb a rybu, vysvetľoval vám Písmo a hovoril s vami, čo by ste cítili? Boli by ste šťastní? Alebo by ste cítili vinu? Nezmizli by všetky predchádzajúce nedorozumenia a vyhýbanie sa Bohu, konflikty s Ním a pochybnosti o Ňom? Nebol by vzťah medzi Bohom a človekom normálnejší a správnejší?

Našli ste pri interpretácii týchto obmedzených kapitol z Biblie nejaké chyby v Božej povahe? Našli ste v nich falšovanie Božej lásky? Vidíte vo všemohúcnosti alebo múdrosti Boha nejaké klamstvo alebo zlo? Určite nie! Môžete teraz s istotou povedať, že Boh je svätý? Môžete s istotou povedať, že každá z emócií Boha je zjavením Jeho podstaty a povahy? Dúfam, že porozumenie, ktoré získate po prečítaní týchto slov, vám pomôže a bude pre vás prínosom pri vašom hľadaní zmeny povahy a strachu z Boha, a že vám to prinesie ovocie – ovocie, ktoré bude postupne rásť, aby ste sa počas tohto hľadania dostali čoraz bližšie k Bohu a úrovne, ktorú Boh vyžaduje. Už nebudete mať odpor k hľadaniu pravdy a už nebudete mať pocit, že hľadanie pravdy a zmeny povahy je nepríjemná alebo nepotrebná vec. Motivovaní výrazom pravej povahy Boha a Jeho svätou podstatou budete túžiť po svetle a spravodlivosti, vašou ambíciou bude hľadať pravdu a naplnenie Božej vôle a stanete sa človekom, ktorého si Boh získal, stanete sa skutočným človekom.

Dnes sme hovorili o niektorých skutkoch, ktoré Boh vykonal vo Veku milosti po prvom vtelení. V týchto skutkoch sme videli povahu, ktorú vyjadril a zjavil v tele, ako aj každý aspekt toho, čo má a čím je. Všetky aspekty toho, čo má a čím je, pôsobia veľmi poľudšteným dojmom, realita je však taká, že podstata všetkého, čo zjavil a vyjadril, sa nedá oddeliť od Jeho vlastnej povahy. Každá metóda a každý aspekt vteleného Boha, ktorý vyjadruje Jeho povahu v ľudskej prirodzenosti je nerozlučne spojený s Jeho vlastnou podstatou. Je teda veľmi dôležité, aby Boh prišiel k ľudstvu prostredníctvom vtelenia. Dôležité je aj dielo, ktoré vykonal v tele, ale pre každého človeka žijúceho v tele a v skazenosti je ešte dôležitejšia povaha, ktorú zjavil, a vôľa, ktorú vyjadril. Je to niečo, čo dokážete pochopiť? Dospeli ste po tom, ako ste porozumeli Božej povahe a tomu, čo Boh má a čím je, k nejakým záverom, ktoré by sa týkali toho, ako by ste sa mali správať k Bohu? V odpovedi na túto otázku by som vám na záver rád dal tri rady: po prvé, neskúšaj Boha. Je jedno, do akej miery Bohu rozumieš a koľko toho vieš o Jeho povahe, v žiadnom prípade Ho neskúšaj. Po druhé, nezápas s Bohom o postavenie. Nezáleží na tom, aké postavenie ti Boh dá, alebo akú prácu ti zverí, akú povinnosť ti uloží a nakoľko si sa Mu vydal a obetoval, v žiadnom prípade s Ním nebojuj o postavenie. Po tretie, nesúťaž s Bohom. Je jedno, či rozumieš alebo sa dokážeš podriadiť tomu, čo s tebou Boh robí, čo pre teba zariaďuje, a veciam, ktoré ti prináša, v žiadnom prípade s Ním nesúťaž. Ak dokážeš dodržiavať tieto tri rady, budeš relatívne v bezpečí a nebudeš mať sklon Boha nahnevať. Tu dnes naše duchovné spoločenstvo ukončíme.

23. novembra 2013

Poznámky pod čiarou:

a. „Rituálna kovová obruč“ je obruč, ktorú používal mních Tang Sanzang v čínskej novele Cesta na západ. Používal ju na to, aby mal vo svojej moci Suna Wukonga. Kovovú obruč mu pripevnil okolo hlavy, čo mu spôsobovalo akútne bolesti hlavy, a takto ho mal vo svojej moci. Stala sa z toho metafora opisujúca niečo, čo človeka zväzuje.