Dávidov dom bol rod, ktorý pôvodne prijal Jahveho zasľúbenia a dedičstvo. Pôvodne bol jedným z izraelských kmeňov a patril medzi vyvolený národ. V tom čase Jahve ustanovil pre Izraelitov zákon, podľa ktorého všetci Židia, ktorí patrili do Dávidovho domu – všetci, ktorí sa do tohto domu narodili – dostali Jeho dedičstvo. Boli by to tí, ktorí dostali stonásobok, ktorí získali postavenie prvorodených synov; boli by v tom čase najvznešenejšími ľuďmi spomedzi všetkých Izraelitov, s najvyšším postavením medzi všetkými izraelskými rodmi a slúžili by Jahvemu priamo v chráme, nosili by kňazské rúcha a koruny. Jahve ich vtedy nazval vernými a svätými služobníkmi a získali si úctu všetkých ostatných izraelských kmeňov. V tom čase ich teda všetci s úctou nazývali pánmi – to všetko bolo Jahveho dielom vo Veku zákona. Dodnes naďalej v chráme preukazujú Jahvemu takúto službu, takže sú navždy kráľmi, ktorých Jahve dosadil na trón. Nikto im nemôže vziať korunu a nikto nemôže zmeniť ich službu, pretože svojím pôvodom patria do Dávidovho domu; tým ich obdaril Jahve. Dôvod, prečo nepatríte pôvodom do Dávidovho domu, je ten, že nie ste izraelským národom, ale patríte k pohanským rodom mimo Izraela. Okrem toho vašou prirodzenosťou nie je uctievať Jahveho, ale vzdorovať Mu, takže vaša identita sa svojou prirodzenosťou líši od postavenia ľudu Dávidovho domu a vy nie ste tí, ktorí dostanú Moje dedičstvo, a už vôbec nie ste tí, ktorí dostanú stonásobok.

V tom čase bol Izrael rozdelený na mnoho rôznych domov a kmeňov, ale všetci boli vyvoleným národom. Izrael sa však od ostatných národov líši tým, že jeho ľud je rozdelený podľa kmeňov, rovnako ako ich postavenie pred Jahvem a krajina, do ktorej každý človek patrí. V iných krajinách ako v Izraeli sa človek nemôže náhodne hlásiť k príslušnosti k Dávidovmu, Jákobovmu alebo Mojžišovmu domu. Bolo by to v rozpore so skutočnosťou – izraelské kmene nemožno náhodne chybne priraďovať k iným krajinám. Ľudia často zneužívajú mená Dávid, Abrahám, Ezau atď. alebo hovoria: „Teraz sme prijali Boha, takže sme z domu Jákobovho.“ Hovoriť takéto veci nie je nič iné ako nepodložené ľudské uvažovanie; nepochádza priamo od Jahveho, ani z Mojich vlastných myšlienok. Je to čisto ľudský nezmysel! Podobne ako rečník, ktorý rozpráva rozprávky, aj ľudia sa neopodstatnene považujú za Dávidových potomkov alebo za súčasť Jákobovho rodu a veria, že sú toho hodní. Vari ľudia nevedia, že tých z Dávidovho domu už dávno ustanovil Jahve, že Dávid sa nekorunoval sám za kráľa? Je však veľa takých, ktorí bez hanby tvrdia, že sú potomkami Dávidovho domu – ľudia sú takí nevedomí! Pravda je taká, že záležitosti Izraela nemajú nič spoločné s pohanmi – sú to dve rôzne veci, ktoré spolu vôbec nesúvisia. O záležitostiach Izraela možno hovoriť len v súvislosti s izraelským ľudom, ktoré nesúvisia s pohanmi, a dielo, ktoré sa v súčasnosti vykonáva medzi pohanmi, rovnako nemá nič spoločné s izraelským ľudom. To, čo hovorím teraz, určuje to, čo sa hovorí o pohanoch, a dielo vykonané v Izraeli nemožno považovať za „predobraz“ diela medzi pohanmi. Neukazovalo by to, že Boh je príliš konvenčný? Až keď sa dielo začne šíriť medzi pohanmi, zjaví sa, čo sa o nich povie alebo aký bude ich výsledok. Takže to, že ľudia hovoria, ako to bolo v minulosti, „sme Dávidovi potomkovia“ alebo „Ježiš je syn Dávidov“, je ešte absurdnejšie. Moje dielo je rozdelené na časti. Nenazval by som „jeleňa koňom“; dielo je skôr rozdelené podľa svojej postupnosti.