Prvé praktizovanie usilovania sa o pravdu: zanechávanie

Zanechanie bariér medzi sebou a Bohom a svojho nepriateľstva voči Bohu

I. Zanechanie svojich predstáv a fantázií o Bohu: Zanechanie svojich predstáv a fantázií o Božom diele

F. Božie dielo nemení vrodené danosti ľudí; jeho cieľom je zmeniť ich skazené povahy

Nedávno sme uskutočnili niekoľko duchovných spoločenstiev týkajúcich sa otázok vrodených daností, ľudskej prirodzenosti a skazených pováh; v duchovnom spoločenstve sme najmä podrobne a konkrétne hovorili o niektorých prejavoch týchto troch aspektov. Začali ste prostredníctvom takéhoto podrobného duchovného spoločenstva do istej miery rozumieť konkrétnej klasifikácii týchto prejavov? (Áno.) Keď už ste porozumeli konkrétnym prejavom v týchto troch aspektoch, je vám teraz jasnejšie, prečo musia ľudia odvrhnúť svoje skazené povahy alebo čo je v ľuďoch potrebné zmeniť a odvrhnúť? Ktoré aspekty treba zmeniť, ktoré netreba zmeniť, ktoré by sa mali praktizovať podľa právd-princípov a ktoré zas predstavujú vrodené danosti, ktoré sú vopred ustanovené a usporiadané Bohom, nesúvisia so skazenými povahami a nevyžadujú si od ľudí, aby vynakladali úsilie alebo čokoľvek menili – sú teraz tieto záležitosti jasné? (Cítime, že sú nám o niečo jasnejšie ako predtým.) Keď ste si to objasnili, rozumiete významu Božieho diela očisty ľudí, zmeny ich pováh a ich spásy spod vplyvu satana? Je teraz jasné, na čo je zamerané to, že Boh koná dielo a hovorí, aby poskytol pravdu a odhalil rôzne problémy v ľuďoch? Zameriava sa Božie odhaľovanie všetkých ľudských problémov na ich vrodené danosti? (Nie.) Zameriava sa na prirodzené nedostatky ľudí v ich ľudskej prirodzenosti? (Nie.) Na čo sa teda zameriava? (Predovšetkým na skazené povahy ľudí.) Zameriava sa najmä na princípy, podľa ktorých si ľudia počínajú a konajú, a na ich stanoviská a postoje k Bohu, pravde, pozitívnym veciam a ďalším podobným otázkam. Čo sú to skazené povahy? Skazené povahy majú pôvod a odhaľujú sa v satanovej prirodzenosti. Všetky tieto veci idú proti pravdám-princípom, sú mylné a sú to činy a prejavy odolávania Bohu. Sú to najmä tieto veci, ktoré odolávajú Bohu a sú hlavnými príčinami toho, že ľudia môžu ísť proti pravde, zradiť ju a ísť proti Božím úmyslom a požiadavkám. Na druhej strane, vrodené danosti sú len niektoré základné inštinktívne veci, s ktorými sa ľudia rodia, no život, na ktorý sa ľudstvo v súčasnosti spolieha, aby prežilo, predstavujú skazené povahy. Preto sa Božie dielo snaží zmeniť práve skazené povahy ľudí. Práve z toho dôvodu, že skazené povahy odolávajú Bohu a sú zo satana a že ich možno nazvať celkovými prejavmi všetkých negatívnych vecí – všetky rôzne skazené povahy, ktoré sa v ľuďoch odhaľujú, alebo rôzne stavy a podrobné odhalenia a prejavy zahŕňajúce skazené povahy, súvisia s negatívnymi vecami –, teda hlavnou príčinou toho, že ľudia odolávajú Bohu, nie sú ich vrodené danosti alebo určité nedostatky v ich ľudskej prirodzenosti, ale život, ktorý je v záujme prežitia založený na skazených povahách. Tento život má svoj pôvod práve v satanovi. Preto v konečnom dôsledku treba zmeniť práve skazené povahy ľudí a preto sú skazené povahy ľudí aj tým, čo treba odvrhnúť. Dá sa, samozrejme, povedať aj to, že len vtedy, keď sa skazené povahy ľudí zmenia, môžu prestať odolávať Bohu. Inými slovami, len keď ľudia odvrhnú svoje skazené povahy, znamená to, že dosiahli spásu, a len keď ľudia dosiahnu spásu, môžu prestať odolávať Bohu a úplne sa Mu podriadiť. Preto je skutočným zmyslom Božieho diela spásy ľudí umožniť im odvrhnúť ich skazené povahy. Skutočným zmyslom a zamýšľaným výsledkom toho, že Boh hovorí ľuďom, že usilovať sa o pravdu znamená pozerať sa na ľudí a na veci a počínať si a konať podľa Božích slov a s pravdou ako svojím kritériom, je umožniť ľuďom odvrhnúť ich skazené povahy a brať Božie slová za svoj život, keď sa pozerajú na ľudí a na veci a keď si počínajú a konajú. Rozumiete? (Áno.)

Predtým sme v duchovnom spoločenstve hovorili o niektorých konkrétnych odhaleniach a prejavoch týkajúcich sa vrodených daností, ľudskej prirodzenosti a skazených pováh. Niektoré prejavy sa týkajú vrodených daností, niektoré nedostatkov v ľudskej prirodzenosti, niektoré sú prejavmi odporného charakteru a niektoré zas konkrétnymi prejavmi skazených pováh. Nedostatky v ľudskej prirodzenosti a jej odporná podstata sú tým, čo si ľudia najľahšie mýlia. Nedostatky v ľudskej prirodzenosti väčšinou spadajú pod vrodené danosti. Niektorí ľudia napríklad pri rozprávaní koktajú a iní zas majú vznetlivú alebo flegmatickú povahu. Pokiaľ tieto nedostatky v ľudskej prirodzenosti nepatria do kategórie odporného charakteru, v podstate spadajú do rámca vrodených daností. Odporný charakter však nesúvisí s vrodenými danosťami; je odhalením skazenej povahy a mal by spadať pod skazené povahy, nie pod vrodené danosti. Je to preto, lebo v rámci charakteru človeka mu Boh dal dve základné veci: svedomie a rozum. Ak je niečí charakter odporný, zahŕňa to problémy s jeho svedomím a rozumom. To sa rozhodne netýka jeho vrodených daností. Rozhodne to spadá pod skazené povahy; je to konkrétny prejav určitej skazenej povahy. Fakty dostatočne ukazujú, že po tom, čo je niekto skazený satanom, stráca svoje svedomie a rozum. Má srdce úplne zavedené satanom a prijíma mnohé myšlienky a názory, ktoré pochádzajú od satana, ako aj niektoré výroky a názory zo zlých trendov. Keď veci dospejú do tohto bodu, jeho svedomie a rozum sú úplne skazené a nahlodané – dalo by sa povedať, že jeho svedomie a rozum sú vtedy úplne stratené. Prejavuje sa to tak, že má veľmi chabý a zlý charakter. To znamená, že predtým, ako prijal pozitívne veci, už vo svojom srdci prijal mnohé mylné veci od satana. Tieto veci vážne skazili jeho ľudskú prirodzenosť, čo má za následok, že jeho ľudská prirodzenosť je veľmi chabá. Napríklad keď prijme satanskú myšlienku a názor zo sveta, ktorý hovorí: „Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“, zlepší sa jeho svedomie, zostane rovnaké, alebo sa zhorší? (Zhorší sa.) A aké sú konkrétne prejavy tohto zhoršenia? (Vo všetkom, čo robí, berie do úvahy len svoje vlastné záujmy.) V záujme svojho vlastného cieľa a záujmov sa nezastaví pred ničím. Dokáže podvádzať a poškodzovať iných a robiť čokoľvek, čo je v rozpore s morálkou a svedomím. Čím viac toho robí, tým sú jeho činy bezohľadnejšie, tým temnejším sa stáva jeho srdce, tým menší zmysel pre svedomie má a tým menej ľudskej prirodzenosti si zachováva. Pre svoje vlastné záujmy podvedie a oklame kohokoľvek, pričom klame ľudí, ktorých pozná, rovnako ako ľudí, ktorých nepozná – oklame kolegov, rodinných príslušníkov a dokonca aj tých najbližších ľudí okolo seba, čím ubližuje tým, ktorí mu najviac dôverujú. Na začiatku, keď robí tieto veci, prežíva určitý vnútorný konflikt a mierny pocit vo svojom svedomí. Neskôr začne premýšľať o tom, ako konať, najprv vo vzťahu k neznámym cudzincom a nakoniec nepreukáže zľutovanie ani vlastným príbuzným. Vidíš, jeho ľudská prirodzenosť sa postupne kazí, postupne ju nahlodávajú satanove myšlienky a názory, ako napríklad „záujmy nadovšetko“ a „Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“. V tomto procese postupného nahlodávania jeho svedomie postupne stráca vedomie a prestáva fungovať, až kým nakoniec nedosiahne bod, keď je úplne stratené. Nakoniec vo svojich činoch nemá žiadne morálne hranice ani zmysel pre svedomie a dokáže oklamať kohokoľvek. Z akého dôvodu dokáže oklamať kohokoľvek? Čo je prvotnou príčinou? Je to preto, lebo prijal satanove myšlienky a názory a koná pod nadvládou satanových myšlienok a názorov. Nakoniec svedomie a rozum jeho ľudskej prirodzenosti už nefungujú; to znamená, že základné veci, ktoré by ľudská prirodzenosť mala mať, úplne prestávajú fungovať, sú úplne nahlodané a ovládané satanovými zlými myšlienkami. V tomto procese nahlodávania a ovládania prijíma tieto myšlienky a názory a, samozrejme, ide aj o proces jeho skazenia. Keďže svedomie a rozum jeho ľudskej prirodzenosti sú skazené, nakoniec sa v ňom prejavuje to, že jeho ľudská prirodzenosť sa stáva veľmi chabou a v závažnejších prípadoch svoju ľudskú prirodzenosť stráca. Toto sú niektoré prejavy ľudskej prirodzenosti normálnych skazených ľudí.

Existujú aj niektoré špeciálne prípady, v ktorých sa niektorí ľudia ani nenarodia ako ľudia, takže o nich nemožno povedať, že majú svedomie a rozum. Aby sme to vyjadrili abstraktne, nie sú prevtelení z ľudí. Hoci je záležitosť znovuzrodenia, reinkarnácie a prevteľovania abstraktná a je pre ľudí neviditeľná, ľudia by jej mali porozumieť ľahko; je to niečo, na čo ľudia dokážu prísť a čo dokážu pochopiť. Takíto ľudia nie sú prevtelení z ľudí, tak z čoho sú prevtelení? Niektorí sú znovuzrodení a prevtelení zo zvierat a niektorí sú prevtelení z diablov a rodia sa bez ľudskej prirodzenosti. Ľudia bez ľudskej prirodzenosti sa rodia bez svedomia alebo rozumu; nie je to spôsobené len skazenosťou. Sú to vo svojej podstate živí satani a živí diabli. Sú prevtelení z diablov. Napríklad antikristi sú zlí ľudia a sú prevtelení zo zlých ľudí. Neskôr v živote prijmú ešte viac satanových myšlienok a názorov a to, čo pôvodne majú, v kombinácii s tým, čo získajú neskôr, ich robí čoraz horšími. Takíto ľudia už od narodenia nemilujú pozitívne veci; majú vrodený odpor k pozitívnym veciam, vážne im odolávajú a nenávidia ich. Prejavom ľudskej prirodzenosti takýchto ľudí je teda to, že nemajú ani za mak svedomia alebo rozumu. Je úplne nemožné vidieť v nich akékoľvek prednosti alebo silné stránky ľudskej prirodzenosti. Samozrejme, že tieto prednosti rozhodne neodkazujú na zdatnosť v spievaní, zdatnosť vo vyjadrovaní svojich názorov alebo zdatnosť v určitej technickej zručnosti či profesii. Toto nie sú prednosti, o ktorých je tu reč. Odkazuje sa tu skôr na prednosti ľudskej prirodzenosti, ako sú dobrosrdečnosť, dobrá povaha, porozumenie iným alebo empatia. Tieto konkrétne prejavy, ktoré spadajú do rámca svedomia a rozumu ľudskej prirodzenosti, u nich úplne chýbajú. Aké sú teda hlavné charakteristiky ľudskej prirodzenosti takýchto ľudí? Zvrátenosť a zlo. Toto sú dve hlavné charakteristiky. Nemilujú pozitívne veci, a keď o nich počujú, dokážu uznať, že sú správne, ale nikdy ich neprijmú. Všetko v ich srdciach a všetko, čo odhaľujú, súvisí so zvrátenosťou a zlom. To je jedna z hlavných charakteristík ľudí, ktorých vrodená ľudská prirodzenosť-podstata je zlá. Takíto ľudia sú prevtelení a reinkarnovaní z diablov a satanov. Dokonca už aj bez umelého vštepovania, vyučovania, vplyvu alebo podmieňovania neskôr v živote sú veľmi zlí. Sú takýmito stvoreniami vo svojej podstate. Ich myšlienky a názory už z podstaty obsahujú mnoho podstatných vecí, ktoré satanské. Navyše po narodení prijmú ešte viac mylných myšlienok a názorov zo satanových zlých trendov. Dá sa teda povedať, že do ohňa prirodzenosti-podstaty takýchto ľudí sa prilieva olej a ona sa stáva ešte podlejšou a horšou, čo znamená, že má každú predstaviteľnú toxickú vlastnosť a stáva sa ešte závažnejšou. Toto sú dva mimoriadne prípady ľudí prevtelených zo zvierat a ľudí prevtelených z diablov. Normálna situácia je taká, že pokiaľ človek vykazuje nejaké prejavy odporného charakteru, bez ohľadu na to, s akými nedostatkami v ľudskej prirodzenosti sa narodí, to spadá do rámca skazených pováh. Ak dokáže prijať a praktizovať pravdu a kráčať po ceste usilovania sa o ňu, nakoniec môže všetky svoje skazené povahy odvrhnúť. A keď odvrhne svoje skazené povahy, odporné aspekty jeho charakteru sa zodpovedajúcim spôsobom zmenia. Takíto ľudia sú tými, ktorí môžu dosiahnuť spásu; sú to normálni skazení ľudia. Dokonca aj keď vykazuješ nejaké prejavy zlého charakteru, chýba ti integrita alebo niektoré prejavy tvojej ľudskej prirodzenosti nezodpovedajú pravde a sú iným odporné, pokiaľ tvoje svedomie a tvoj rozum stále existujú a môžu stále slúžiť ako základné predpoklady toho, ako vnímaš ľudí a veci a ako si počínaš a konáš – čiže tvoje svedomie a tvoj rozum stále môžu ovplyvňovať to, ako vnímaš ľudí a veci a ako si počínaš a konáš, a stále v tebe môžu fungovať –, tvoje skazené povahy sa nakoniec môžu zmeniť. Ak niekoho svedomie a rozum nedokážu kontrolovať ani riadiť nič z toho, čo robí, dá sa povedať, že takýto človek nie je schopný prijať pravdu a že už vôbec nie je schopný praktizovať ju. Takíto ľudia teda svoje skazené povahy ľahko neodvrhnú. Prečo je to tak? Pretože ich svedomia a rozumy vôbec nefungujú. Už nemajú príležitosť prijať pravdu a nemajú základné predpoklady na jej prijatie. Odvrhnúť svoje skazené povahy je pre týchto ľudí veľmi ťažké. Takže nech už v tvojej ľudskej prirodzenosti existujú akékoľvek problémy, preskúmaj sa, aby si zistil, či vo chvíľach, keď sa chystáš konať spôsobom, ktorý ide proti ľudskej prirodzenosti alebo pravde, cítiš niečo vo svojom svedomí alebo cítiš bolesť či výčitky vo svojom srdci, a či máš v srdci medze alebo štandard na posúdenie toho, či by sa táto vec mala alebo nemala robiť, či takéto konanie ide proti morálke alebo svedomiu a či to – v hlbšom zmysle – porušuje pravdy-princípy. Ak máš citlivé svedomie, dokážeš posúdiť, že táto vec ide proti ľudskej prirodzenosti a pravde, a pod vplyvom svojho fungujúceho svedomia a rozumu sa dokážeš krotiť a držať svoje konanie na uzde, tak máš možnosť dokázať prijať pravdu a praktizovať ju podľa právd-princípov alebo to u teba je pravdepodobné. Ale ak vo svojom svedomí pri žiadnej činnosti nič necítiš, nedokážeš posúdiť, aký je štandard pre túto vec alebo či by si ju mal urobiť, nevieš, či takýto skutok zodpovedá ľudskej prirodzenosti, morálnej spravodlivosti alebo pravdám-princípom, a navyše tvoje svedomie nedokáže fungovať tak, aby ťa zastavilo v nesprávnom a negatívnom konaní, keď takéto konanie ide proti svedomiu, ľudskej prirodzenosti alebo pravdám-princípom, ľudia ako ty v podstate nemajú žiadnu príležitosť prijať pravdu. Z toho vyplýva, že nemáš žiadnu príležitosť odvrhnúť svoje skazené povahy.

To, či ľudia dokážu odvrhnúť skazené povahy, závisí od toho, či dokážu prijať pravdu – to je celkom zrejmé. A to, či ľudia dokážu prijať pravdu, závisí od toho, či majú citlivé svedomie. Ako sa teda dá rozlíšiť, či má niekto citlivé svedomie? Treba sa pozrieť na to, či pri svojom konaní má aspoň tú najzákladnejšiu mieru svedomia, ktorou by ľudská prirodzenosť mala disponovať, a či jeho svedomie funguje, keď niečo robí alebo hovorí. Napríklad keď chceš povedať niečo, čo odporuje tvojmu svedomiu a faktom, aby si niekoho ohovoril, alebo keď chceš klamať, tvoje svedomie ti to vyčíta: „Toto by som nemal hovoriť. Povedať to znamená klamať a podvádzať, čo vypovedá o tom, že nie som čestný človek. Boh ma podrobne skúma a moje vlastné svedomie mi to nedovolí urobiť. Nie je vhodné to hovoriť.“ To, že máš takéto myšlienky, znamená, že tvoje svedomie funguje. Keď tvoje svedomie funguje, slová, ktoré hovoríš, stále môžu obsahovať nejaké prímesi alebo prvky ľudského úmyslu a nemusia byť stopercentne presné, no pod vplyvom svojho svedomia už hovoríš slová, ktoré sú relatívne vhodné. Ak dokážeš ďalej praktizovať pravdu a hovoriť na základe princípov, slová, ktoré budeš hovoriť, budú úplne vhodné a staneš sa čestným človekom. Ak však niekto nepodlieha fungovaniu svedomia, nemusí byť nevyhnutne schopný stať sa čestným človekom alebo hovoriť čestné slová. Napríklad keď sa ho Zhora na niekoho opýtajú, môže si pomyslieť: „Ten človek vskutku nie je zlý. Má dobrú kvalitu a aj jeho ľudská prirodzenosť je celkom dobrá. Pýtajú sa na neho Zhora, aby ho povýšili? Ak ho povýšia, znamená to, že mňa nie. Nemôžem povedať pravdu; poviem len to, že je priemerný“ – začne premýšľať, ako hovoriť tak, aby z toho mal prospech on sám. Funguje jeho svedomie, keď takto premýšľa? Nemá žiadne svedomie a nepodlieha jeho fungovaniu. Ľudia bez svedomia nemajú ľudskú prirodzenosť. Hovoria si to, čo chcú, a klamú, kedykoľvek chcú. Prečo sa pri klamaní necítia zle? Pretože nepodliehajú fungovaniu svedomia, a tak v ich srdciach nie sú žiadne zábrany zo strany svedomia a rozumu ani žiadna obmedzujúca sila. V konečnom dôsledku môžu klamať a napĺňať svoju osobnú túžbu klamať podľa vlastnej vôle. Akú podstatu napokon prejavia takíto ľudia? Je ňou konanie bez obmedzujúcej sily svedomia, čo znamená, že nepodliehajú fungovaniu svedomia. Ľudia, ktorí nepodliehajú fungovaniu svedomia, robia chyby a páchajú zlo bez toho, aby vo svojom srdci cítili výčitky alebo boli nesvoji. Preto všetko robia tak, že ako kritérium používajú svoje vlastné záujmy. Takíto ľudia v sebe nemajú vôbec žiadnu obmedzujúcu silu a nepodliehajú fungovaniu svedomia. Môžu teda praktizovať pravdu? (Nie.) Nedokážu praktizovať pravdu. Aby si zmeral, aký druh ľudskej prirodzenosti máš, musíš sa zamerať hlavne na to, či sú tvoje slová a činy riadené svedomím a rozumom a či dokážeš praktizovať pravdu, odvrhnúť skazené povahy a dosiahnuť spásu. Ak máš svedomie a rozum, ktoré stále môžu fungovať normálne, tak si človekom so svedomím a rozumom. Ak tvoje slová a činy nie sú obmedzované svedomím a rozumom a ty dokonca dokážeš konať úplne svojvoľne, bezohľadne a bez akéhokoľvek obmedzenia, nechýba ti iba svedomie a rozum, ale aj ľudská prirodzenosť. A ak všetko, čo sa prejavuje v niečej ľudskej prirodzenosti, v podstate môže spadať do rámca odporného charakteru, tak tento človek v zásade nemá žiadnu ľudskú prirodzenosť. Znakom toho, že človek nemá ľudskú prirodzenosť, je absencia svedomia a rozumu a konanie bez fungujúceho svedomia. Napríklad ak mu povieš, že človek by si mal počínať so svedomím a s ľudskou prirodzenosťou, pomyslí si: „Akú cenu má svedomie? Môže mi svedomie priniesť peniaze? Môže mi naplniť žalúdok?“ No u ľudí so svedomím je to iné. Ak sú občas poháňaní chamtivosťou a urobia niečo zlé, čím iným spôsobia škodu, neskôr pocítia výčitky svedomia a ľútosť a pomyslia si: „Keď som toto ľuďom urobil, naozaj som im ublížil. Nie je to páchanie zla? Ako som v tom čase mohol byť taký pochabý? Prečo som sa nedokázal krotiť? Musím nájsť spôsob, ako to napraviť.“ Vidíš, niekoho v tom čase podviedli, a hoci z toho mali nejaký prospech, pri myšlienke naň sa teraz v srdci cítia nesvoji, nenávidia sa a myslia si: „Ako som mohol urobiť niečo také? V budúcnosti to už rozhodne nemôžem urobiť. Radšej budem žiť v chudobe alebo hladovať, než by som to mal urobiť znova. Nie je to niečo, čo by mal človek robiť – keby som to urobil, celý život by som to ľutoval!“ Urobiť niečo také raz je pre nich rovnako nechutné ako prehltnúť mŕtvu muchu, takže to už nikdy neurobia. Cítia výčitky svedomia a vo svojom srdci sa trápia. Ľudia bez ľudskej prirodzenosti si naopak budú lámať hlavu a sústredia sa výlučne na to, aby podviedli iných a spravili to úplne bez zábran; nemajú výčitky svedomia a neprejavujú žiadne milosrdenstvo. Príšerne ubližujú iným a dokonca sa cítia šťastní a myslia si: „Dobre im tak! Kto im kázal padnúť mi do rúk? Koho iného by som podviedol, ak nie ich? Je to len ich smola, že na mňa narazili!“ Majú takíto ľudia nejakú citlivosť svedomia? (Nie.) Bez ohľadu na to, ako strašne podvádzajú iných alebo do akej miery im ubližujú, nikdy nevyslovia jediné slovo ospravedlnenia a necítia žiadnu vinu ani ľútosť. Namiesto toho sa v srdci cítia hrdí a šťastní. Vždy keď si užívajú to, čo získali podvodom, necítia sa utrápení, ale veria, že je to úplne oprávnené. Myslia si, že sú schopní, zruční a šikovní, že to, čo si vtedy mysleli a robili, bolo správne a že svojím podvodom mali získať ešte viac. Povedz Mi, majú takíto ľudia ľudskú prirodzenosť? (Nie.) Aj po spáchaní zla sú stále schopní takto premýšľať a vykazovať takéto správanie. Myslíš si, že tento druh človeka môže dosiahnuť spásu? Ak bude čeliť podobným okolnostiam, bude podvádzať znova? (Bude.) Čím viac bude podvádzať, tým zručnejším sa v tom stane, tým spokojnejší so sebou bude a tým šikovnejšie sa bude cítiť. S každým podvodom sa jeho srdce stane temnejším, jeho činy bezohľadnejšími a jeho metódy krutejšími. Pre takýchto ľudí už niet spásy. Dá sa povedať, že ich úplne zajal satan. Sú to zlí ľudia, diabli a darebáci skrz-naskrz. Ak takýmto ľuďom hovoríš o svedomí a ľudskej prirodzenosti, vysmejú sa ti a povedia: „Ty hlupák. Počínať si so svedomím a s ľudskou prirodzenosťou – kto ti za to dá peniaze? Vari takto neskončíš len v chudobe? Pozri, ako dobre sa mám ja, a pozri sa na seba – si taký úbohý!“ Vysmejú sa ti a budú tebou opovrhovať. Takáto ľudská prirodzenosť je načisto zbavená svedomia – svedomie takýchto ľudí sa úplne vytratilo; úplne ich ovládli diabli a stali sa z nich skutoční živí diabli. Takže s takýmito ľuďmi nehovor o pravde – nedokážu ju prijať. Nemajú ani len normálnu ľudskú prirodzenosť, tak ako by mohli prijať pravdu? Ľudia, ktorí dokážu prijať pravdu, majú istú hranicu pri nazeraní na ľudí a na veci a v tom, ako si počínajú a konajú, a to najmä vtedy, keď to zahŕňa ich vlastné záujmy. Čo je to za hranicu? Je ňou to, že ich obmedzuje a ovláda ich svedomie. Ak ich môže obmedzovať a ovládať ich svedomie, dá sa o nich povedať, že stále majú istú mieru ľudskej prirodzenosti a majú vo svojom počínaní hranice. Znamená to, že konajú s určitou mierou slušnosti. Ak pri styku s inými alebo pri akejkoľvek činnosti nerozumejú pravdám-princípom alebo nevedia, ako konať v súlade s pravdou, dokážu sa aspoň držať hraníc svedomia. Inými slovami, ich svedomie je stále bdelé a dokáže fungovať. Ak ich svedomie dokáže fungovať, tak majú príležitosť prijať pravdu. Ich svedomie sa bude vyvíjať pozitívnym smerom a napokon sa časti ich charakteru, ktoré nie sú dobré, trochu zmenia. Zatiaľ čo ich charakter bude postupne prechádzať premenou, oni krok za krokom odvrhnú aj svoje rôzne skazené povahy. Je to teraz jasné? (Áno.)

Ľudia by mali jasne vidieť, koho Boh spasí a ktoré časti ľudí Boh spasí a zmení. Na jednej strane by mali jasne rozumieť sebe samým a na druhej strane by tiež mali mať schopnosť rozlišovať, pokiaľ ide o ľudí v ich okolí. Čo sa týka prejavov odporného charakteru, niektoré z nich zahŕňajú odhalenia skazených pováh a vzťahujú sa predovšetkým na prejavy, ktoré sú v rozpore s pravdou a vzdorujú a odolávajú Bohu. V očiach ľudí takéto činy neporušujú zákon a zákon by ich neodsúdil, ale Boh ich odsudzuje. Tieto činy spadajú pod skazené povahy. Iné prejavy odporného charakteru sa netýkajú iba skazených pováh, ale aj problému surovej ľudskej prirodzenosti-podstaty. Takíto ľudia sú schopní urobiť akýkoľvek zlý skutok a sú načisto zlí. Ak má človek problémy so svojím charakterom iba v jednom aspekte, ale stále hovorí a koná so svedomím a s rozumom a spácha nejaké zlo len za zvláštnych okolností, tak to nie je zlý človek. Zlí ľudia nemajú vôbec žiadne svedomie ani rozum. Môžu ľudia bez svedomia a rozumu robiť dobré veci? Rozhodne nie. Môžu praktizovať pravdu? To už vôbec nie. Ak niečie svedomie funguje a má obmedzujúcu silu, jeho charakter a správanie sa do istej miery môžu zlepšiť. A ak niekto nemá svedomie a bez ohľadu na to, čo robí, mu chýba jeho funkcia, tak sa jeho charakter a správanie nezlepšia. Preto sa rozlišovanie človeka nemôže zakladať len na jeho charaktere alebo integrite; prvoradé je zistiť, či má svedomie a rozum a či jeho svedomie a rozum fungujú. Ak má svedomie a rozum a jeho svedomie a rozum dokážu fungovať, keď koná, tak má ešte stále základnú ľudskú prirodzenosť. A ak v jeho konaní chýba funkcia svedomia a rozumu, tak nemá základnú ľudskú prirodzenosť – ľudská prirodzenosť mu chýba. Ľudia, ktorí disponujú základnou funkciou svedomia a základnou ľudskou prirodzenosťou, majú príležitosť na spásu, zatiaľ čo tí, ktorým základná ľudská prirodzenosť chýba, nemajú žiadnu príležitosť na spásu. Čo je hlavným faktorom, pokiaľ ide o to, či niekto môže prijať spásu? (Hlavným faktorom je to, či v sebe má svedomie a rozum.) Správne. Dokážete teda rozlíšiť, či má niekto svedomie a rozum? (Trochu to rozlíšiť dokážeme. Najdôležitejšie je zistiť, či je človek počas toho, ako koná, vnútorne obmedzovaný svedomím a rozumom a či má morálne hranice.) Z hľadiska učenia a teórie sa to vysvetľuje takto – máte nejaké konkrétne príklady? (Niektorí ľudia napríklad pri konaní svojej povinnosti porušujú princípy a páchajú ľahkovážne zlé skutky a bratia a sestry poukážu na ich problémy alebo ich orežú. Ak títo ľudia majú svedomie a rozum, budú v takýchto prípadoch aktívne uvažovať a snažiť sa spoznať samých seba. Ak im však svedomie a rozum chýbajú, môžu pociťovať roztrpčenie alebo dokonca zaútočiť a pomstiť sa.) To je dobrý príklad. Keď ostatní kritizujú ľudí so svedomím a rozumom za to, že urobili niečo zlé, cítia sa zahanbení a vinní. V ich srdci sa prebudí ľútosť a oni budú s ľútosťou prejavovať pokánie a budú ochotní polepšiť sa. A čo sa týka ľudí bez svedomia a rozumu, bez ohľadu na to, aké veľké zlé skutky alebo chyby spáchajú, akú veľkú stratu spôsobia cirkevnej práci alebo koľko problémov prinesú bratom a sestrám a nakoľko ich vyrušia, keď sú kritizovaní, majú sto dôvodov, ktorými sa ospravedlňujú a bránia, a odmietajú čo i len v najmenšom uznať svoje priestupky. Je zrejmé, že spôsobujú straty práci, no vo svojom srdci necítia žiadnu vinu. Povedzte Mi, budú cítiť ľútosť? (Nebudú.) Nebudú cítiť ľútosť. Môžu sa ľudia bez ľútosti kajať? (Nie.) Sú ľudia, ktorí sa nedokážu kajať, tými, ktorí prijímajú pravdu? (Nie sú.) Budú naďalej robiť tie isté veci? (Áno.) Dokedy? (Keďže nemajú citlivé svedomie, budú ich robiť aj naďalej.) Správne. Budú ich robiť aj naďalej. Bez ohľadu na to, čo budú hovoriť iní, nebudú počúvať: „Skrátka robím veci takto – či sa vám to páči, alebo nie! Čo mám spoločné s tým, že cirkevná práca utrpela straty? Dôležité je len to, aby som neutrpel žiadne straty ja sám.“ Toto je ich názor. Dobre, to je pre naše duchovné spoločenstvo na túto tému všetko. Uvažujte o tom, o čom sme v duchovnom spoločenstve hovorili, vztiahnite to na seba a na veci a ľudí okolo seba, postupne tomu začnite rozumieť a používajte tieto slová, keď sa budete pozerať na iných, na veci a na seba samých. Krok za krokom týmto veciam porozumiete.

6. Rôzne prejavy vrodených daností, ľudskej prirodzenosti a skazených pováh

Slizkosť

Predtým sme v duchovnom spoločenstve hovorili o mnohých konkrétnych prejavoch spojených s ľudskou prirodzenosťou, vrodenými danosťami a skazenými povahami. Dnes budeme ďalej hovoriť v duchovnom spoločenstve o niektorých konkrétnych prejavoch, ktoré sa týchto troch aspektov týkajú. Začneme prvým prejavom: slizkosťou. Čo ten pojem znamená? (Znamená, že niekto nie je vyrovnaný, čestný a slušný a že je tajnostkársky a kradmý.) (Znamená, že sa niečie správanie a vystupovanie javia ako pomerne podlé.) Pomerne podlé – to pôsobí trochu abstraktne. Väčšina ľudí si nevie predstaviť, ako presne sa táto podlosť prejavuje. Sú nejaké ďalšie definície? (Slizkosť znamená, že človek sa správa a vystupuje dosť nekultivovane.) Koľko aspektov ste spomenuli? Tajnostkárstvo a kradmosť, podlosť, nekultivovanosť, opovrhnutiahodnosť a hanebnosť – nie sú toto tie prejavy? (Áno.) Môže sa teda pojem slizkosti nahradiť opovrhnutiahodnosťou a nekultivovanosťou? (Môže.) Ku ktorému aspektu sa tieto prejavy slizkosti priraďujú? (K odpornému charakteru.) Ide o nedostatok v ľudskej prirodzenosti? (Nie.) Tento prejav je svojou podstatou oveľa vážnejší ako nedostatok v ľudskej prirodzenosti, takže ho tak nemožno kategorizovať. Slizkosť je prejavom odporného charakteru. Ak sa niekto správa slizko, napriek tomu, že sa o ňom nedá povedať, že je to zlý človek, vždy z hľadiska prejavov slizkosti v ľuďoch vyvoláva odpor a znechutenie. Takíto ľudia, ktorí vykazujú slizkosť, určite konajú úskočne a kradmo, vôbec nie sú čestní, správajú sa dosť prízemne a neustále robia opovrhnutiahodné veci. Znamená to, že pri robení vecí používajú opovrhnutiahodné, nehanebné a neprístojné metódy, ktoré nie sú čestné ani otvorené. Väčšina ľudí pri pohľade na to cíti znechutenie a odpor. Ukazuje to, že sú opovrhnutiahodní a úbohí. Ich najvýraznejšou charakteristikou je, že sú obzvlášť úbohí, prízemní a opovrhnutiahodní. Pri ničom, čo robia alebo hovoria, nedokážu byť čestní a otvorení; neustále robia nejaké pochybné ťahy a dopúšťajú sa hanebných vecí. Napríklad viera v Boha je všeobecne uznávaná ako veľmi správna vec a niečo, čomu ľudia dokážu porozumieť a čo dokážu schvaľovať. Lenže keď títo ľudia veria v Boha, správajú sa, akoby sa vydali na nesprávnu cestu a akoby to bolo niečo hanebné. Toto sú tí ľudia, ktorí sú opovrhnutiahodní a slizkí. Akú rolu zvyčajne hrajú slizkí ľudia medzi ostatnými? (Sú to negatívne postavy a opovrhnutiahodní ľudia.) Hrajú negatívnu rolu. Aké charakteristiky majú takíto ľudia? Môže sa stať, že z ich vzhľadu nedokážeš rozoznať, že sú veľmi zlí, alebo že nevidíš, že by mali nejaké zlé úmysly, keď konajú. Po určitom čase, ktorý s nimi stráviš, však máš pocit, že neustále hovoria a konajú spôsobom, ktorý nie je čestný ani otvorený. To, čo hovoria, znie pekne, ale to, čo robia v zákulisí, je niečo iné. Stále máš pocit, že nemajú správne úmysly alebo že nehovoria o veciach, ktoré majú v úmysle urobiť, čo ťa uvádza do pomykova. Nakoniec nadobudneš pocit, že takíto ľudia sú mimoriadne nespoľahliví, robia len opovrhnutiahodné, zákerné veci a vždy ti ničia plány. To sú slizkí ľudia. Neuvidíš týchto ľudí otvorene vyjadrovať svoje odlišné názory alebo otvorene vznášať námietky. Pred ostatnými môžu dokonca povedať niečo, čo znie pekne, ako napríklad: „To nemôžeme urobiť; musíme konať so svedomím.“ V zákulisí však manipulujú situáciou a podnecujú niektorých nerozlišujúcich, hlúpych a nevedomých ľudí, aby konali v súlade s ich úmyslami. Nakoniec sa to, čo chceli dosiahnuť, uskutoční, oni si užívajú výsledky tohto úspechu, a predsa si nikto neuvedomí, že to bola ich práca. Vidíš, že v prítomnosti iných nič nehovoria ani nerobia, no nakoniec sa priebeh udalostí postupuje odvíja smerom, akým ho zmanipulovali. Z tohto hľadiska sú takíto ľudia aj trochu zákerní. Sú vo vašom okolí slizkí ľudia? Vedia ich iní vo všeobecnosti ľahko rozlíšiť alebo prekuknúť? (Nie.) Títo ľudia sa skrývajú dosť hlboko. Problém, ktorý u nich existuje, je problémom charakteru; majú mizernú ľudskú prirodzenosť-podstatu. Stretli ste sa so slizkými ľuďmi? Máte jasno v ich hlavných prejavoch? (Nie veľmi.) Odteraz musíte dávať pozor a sledovať, akí ľudia vo vašom okolí často odhaľujú rôzne prejavy slizkosti. Sú v tomto ohľade prejavy dosť abstraktné a skryté? (Áno.) Aj keď sú takíto ľudia okolo teba, keďže je ťažké ich rozlíšiť, nevšimneš si ich ľahko. Keď jedného dňa takého človeka identifikujete, môžete ho pozorovať, zaznamenávať jeho prejavy od začiatku až do konca, aby ste videli, aké sú v skutočnosti jeho charakteristiky a podstata, a potom ich zhrnúť. Tu sa pri téme prejavovania slizkosti nateraz zastavíme.

Chlipnosť

Ďalším prejavom je chlipnosť. Najprv sa pozrite, pod ktorý aspekt chlipnosť spadá. (Odporný charakter.) Spadá pod odporný charakter. Na aké problémy teda chlipnosť vo všeobecnosti odkazuje? (Na problémy s tým, ako si človek počína vo vzťahu k ľuďom.) To je celkom presné – chlipnosť zvyčajne zahŕňa problémy s počínaním vo vzťahoch medzi mužmi a ženami. Týka sa teda chlipnosť mužov alebo žien? (Mužov aj žien.) Netýka sa len jedného pohlavia. Sú takíto muži a sú aj takéto ženy. Preto nielen muži môžu byť chlipní. Ak majú ženy problémy s tým, ako si počínajú vo vzťahu k ľuďom, tiež je to chlipnosť. Aké sú teda konkrétne prejavy chlipnosti? To, že sa ľudia neustále radi dávajú do reči s opačným pohlavím a predvádzajú sa – čo je to za problém? Nie je to trochu chlipné? (Áno.) Pohľad na opačné pohlavie ich vzrušuje. Čím viac ľudí opačného pohlavia niekde je, tým sú vzrušenejší a tým viac sa chcú predvádzať. Platí to najmä u niektorých ľudí – do akej miery sa predvádzajú? Odhaľujú svoje hrude a chrbty, robia provokatívne gestá a hovoria provokatívne slová – nie sú toto prejavy chlipnosti? (Áno.) Pokiaľ sú nablízku príslušníci opačného pohlavia, bez ohľadu na ich vek alebo na to, či sa im páčia, sa obliekajú extravagantne, zvodne alebo očarujúco, aby toto opačné pohlavie prilákali. Nie je to prejav chlipnosti? (Áno.) Je to ten najčastejší prejav. Tieto javy sa už stali bežnými a medzi nevercami sa nepovažujú za nič nezvyčajné. Neverci to nepovažujú za chlipnosť, no vnímajú to naopak ako veľmi normálne a správne. Veria, že obe pohlavia by sa mali krásne obliekať, aby boli príťažlivé pre opačné pohlavie, aby ním boli obdivované a aby tak zlákali jeho príslušníkov, aby sa o ne uchádzali. Sú takéto myšlienky a názory chlipné? (Áno.) Stále chcú byť stredobodom pozornosti opačného pohlavia a ustavične ho chcú priťahovať a budiť v ňom záujem o seba samých; bez ohľadu na svoj rodinný stav alebo vek vždy rozmýšľajú a konajú takýmto spôsobom a ich život je plný takéhoto zmýšľania – nie je to chlipnosť? (Áno.) Toto sú niektoré prejavy, ktoré väčšina ľudí považuje za relatívne prijateľné a nevníma ako príliš chlipné – len sa radi prezentujú a predvádzajú pred opačným pohlavím. Napríklad keď si oblečú pekné šaty, nastriekajú si parfum, oblečú sa trochu zvodne, hovoria provokatívne slová alebo vystavujú na obdiv svoj šarm – tieto chlipné prejavy sú vecami, ktoré väčšina ľudí považuje za znesiteľné. Vážnejším prejavom chlipnosti je to, že nech už takíto ľudia vidia príslušníkov opačného pohlavia v akomkoľvek prostredí, dovolia si byť k nim dotieraví a dotýkať sa ich. Nenútene sa k nim približujú, dotýkajú sa ich bez toho, aby zvážili, či s tým ten druhý súhlasí, a správajú sa, akoby sa odjakživa poznali. Sú obzvlášť zruční v pozorovaní výrazov a reakcií iných. Ak vidia, že niekto nie je znechutený a že je relatívne poddajný, dovolia si ho nenútene pohladiť po hlave či chrbte, alebo si dokonca sadnúť blízko neho, alebo – ak sa ten druhý nebráni – držať ho za ruku. Niektoré ženy si dokážu rovno sadnúť mužom na kolená bez toho, aby sa starali o to, ako sa pri pohľade na to môžu cítiť ostatní. To už pokročilo od obyčajného predvádzania sa k niečomu podstatnejšiemu. Nie je to chlipnosť? (Áno.) Dokáže väčšina ľudí prijať takúto chlipnosť? (Nedokáže.) Niektorí ľudia si nemyslia, že je to niečo hrozné, a dokonca hovoria: „Nie je to chlipnosť. To, že si muži a ženy prejavujú náklonnosť, je veľmi normálne. Aký má inak zmysel žiť? Muži by mali mať potešenie zo žien a ženy by mali mať potešenie z mužov – len vtedy má život tú správnu chuť.“ Ak voči nim nikto z opačného pohlavia nerobí takéto chlipné gestá, myslia si: „Je to tým, že nemám žiadny šarm? Prečo nedokážem prilákať opačné pohlavie?“ a potom sa cítia sklamaní. Keď sa takíto ľudia stretnú s niekým chlipným, kto im robí návrhy, sú veľmi spokojní a vnútorne sa radujú. Prinajmenšom cítia fyzické a duševné uspokojenie a myslia si, že to, že sa o nich niekto zaujíma, dáva ich životu zmysel. Sú teda niektorí ľudia, ktorí tento druh chlipnosti dokážu prijať. Predpokladajme napríklad, že má nejaká osoba rada niekoho iného a prechováva k nemu city; ak ju ten človek vždy ignoruje a neprejavuje o ňu žiadny záujem, cíti sa veľmi sklamaná. No ak sa jej ten človek občas dotkne, doberá si ju, hladí ju po ruke, sadne si dostatočne blízko, aby cítil teplo jej tela, alebo je to dokonca muž, ktorý si k žene dovolil viac, ona si potom pomyslí: „Ach, to je pekné, páčim sa mu. Aj keď v tomto svete nemôžeme byť spojení v jedno, to, že sa ku mne správa takto chlipne, aspoň dáva môjmu životu zmysel!“ Vidíš, niektorí ľudia tento druh chlipnosti z hĺbky svojho srdca prijímajú namiesto toho, aby ním opovrhovali. Ich postoj závisí od toho, či je osoba opačného pohlavia, ktorá tieto veci robí, niekým, kto sa im páči. Ak sa im páči a necítia k nej odpor alebo po nej v srdci dokonca túžia, tak takýmito chlipnými ľuďmi alebo chlipnými činmi neopovrhujú. Dokážu ich naopak prijať, vnútorne ich vítajú a venujú im miesto vo svojom srdci. Niektorí ľudia teda takýchto chlipných jednotlivcov vnútorne prijímajú. Keďže chlipní ľudia nie sú dobrí, neznamená to, že sú chlipní aj tí, ktorí takéto chlipné správanie dokážu prijať? (Áno.) Aj oni sú chlipní. Existujú niektoré prejavy, ktoré sú ešte závažnejšie než tento druh chlipnosti – nejde len o trochu predvádzania sa, o vymieňanie si pohľadov alebo o fyzické hladenie, no zachádza to ešte ďalej. Mysle týchto ľudí sú úplne pohltené takýmito chlipnými vecami. Ak sa to stane, keď s niekým chodia, tak je to normálny prejav. No ak to niečí vek a reálne okolnosti nedovoľujú a oni aj tak pri pohľade na opačné pohlavie myslia iba na takéto veci, aká je potom podstata tohto prejavu? Znamená to, že zoči-voči opačnému pohlaviu zakaždým pociťujú určitú túžbu a žiadostivosť alebo majú na mysli nejaký cieľ – nie je to tak, že by chceli len uspokojiť nejakú psychologickú potrebu a to je všetko; chcú skôr podniknúť zásadné kroky a dosiahnuť značný pokrok. Vo svojich srdciach sa za týmito vecami neustále ženú; okrem toho, že v duchu myslia na chlipné veci, tiež na rovine svojho správania začínajú vyhľadávať kontakt s vhodnými príslušníkmi opačného pohlavia, aby sa oddávali svojej sexuálnej túžbe a ventilovali ju. Nie sú takíto ľudia chlipní? (Áno.) Nie je tento typ chlipného človeka v porovnaní s predchádzajúcimi dvoma typmi veľmi nebezpečný a desivý? (Áno.) Takíto chlipní ľudia môžu kedykoľvek prejsť k činu – už len to ukazuje, že sú veľmi podlí a chlipní. Pokiaľ ide o úrovne, ktoré tento rámec presahujú, o tých už ďalej hovoriť nebudeme.

Ktorý z týchto troch typov chlipnosti teda dokážete prijať? Pri ktorom z nich máte pocit, že ak sa tak niekto správa, je to normálne, nie je to veľký problém a je to človek, voči ktorému necítite veľký odpor ani opovrhnutie a dokážete ho do istej miery prijať? Akú mieru chlipnosti dokážete prijať? (Nedokážeme prijať žiadnu mieru.) Prečo nedokážete prijať žiadnu mieru chlipnosti? (Prirodzenosť posledného typu chlipnosti je dosť odporná, a hoci prvý typ chlipnosti zahŕňa iba predvádzanie sa pred opačným pohlavím, vyrušuje ľudí naokolo.) Prvý typ človeka v srdci nemá jasný pojem o rozdiele medzi pohlaviami. Väčšina ľudí pri styku s opačným pohlavím dbá na hranice medzi mužmi a ženami. Najmä pokiaľ ide o ženy stýkajúce sa s mužmi, mali by ostať zdržanlivé a udržiavať si pri mužoch určité hranice. Niektoré ženy sa však rady stýkajú s opačným pohlavím a pri pohľade na niekoho, kto sa im páči, sú vzrušené. Len čo majú možnosť, nájdu si zámienku na nadviazanie kontaktu. Každý, kto zámerne vyhľadáva kontakt s opačným pohlavím, má vo svojom srdci niečo nenormálne. Hoci prvý typ chlipnosti nezahŕňa podstatné chlipné spôsoby konania, nevedie k žiadnym konkrétnym udalostiam ani nezahŕňa sexuálne napadnutie, z prejavov týchto ľudí je zrejmé, že pokiaľ ide o ich počínanie vo vzťahu ľuďom, nemajú jasne nastavené hranice medzi mužmi a ženami. Znamená to, že vo svojich srdciach nemajú jasne vymedzené hranice a nerozumejú, že normálni ľudia by mali mať pocit hanby a nedovoliť, aby sa na nich ostatní pozerali zvrchu. Ak niekto vykazuje chlipné prejavy bez toho, aby pri tom niečo cítil, nie je to normálny človek a prinajmenšom mu chýba svedomie a rozum normálnych ľudí. Bez ohľadu na to, či je niekto muž alebo žena, musí rešpektovať hranice medzi pohlaviami a v srdci musí mať jasno v tom, že tieto hranice nemožno prekročiť. Boh stvoril mužov a ženy s vrodenými rozdielmi; nie je možné zotrieť hranicu medzi nimi. Ak niekto stále nemá jasne nastavené hranice medzi mužmi a ženami a neustále sa predvádza pred opačným pohlavím, nejde len o všeobecnú zhýralosť alebo o nedostatok zdržanlivosti – zahŕňa to problém s tým, ako si počína vo vzťahu k ľuďom. Nezáleží na tom, či so sebou jeho konanie nesie podstatné problémy alebo nie – pokiaľ tieto prejavy zahŕňajú problémy s tým, ako si počína vo vzťahu k ľuďom, sú v rozpore s ľudským pocitom hanby. Najmä vo vzťahoch medzi mužmi a ženami platí, že ak človek nepozná hanbu alebo mu chýba pocit hanby, je vo veľkom nebezpečenstve. Ak sa pred opačným pohlavím dokážeš zámerne vychvaľovať svojím šarmom a snažiť sa ho prilákať, je veľmi pravdepodobné, že dosiahneš ďalšiu úroveň chlipnosti. Môžeš začať predvádzaním sa, no to môže ľahko prerásť do dotieravosti a z tej to zas môže poľahky prejsť do niečoho podstatnejšieho, čo sa ti nakoniec vymkne spod kontroly. Vidíš, pokiaľ niečo spadá do rámca chlipnosti, bez ohľadu na úroveň chlipnosti to zahŕňa problém počínania si vo vzťahu k ľuďom. A keď to raz zahŕňa problém počínania si vo vzťahu k ľuďom, neexistuje žiadny rozdiel medzi úrovňami závažnosti. Je to tak preto, lebo takéto problémy sa môžu stupňovať – začne sa to predvádzaním sa a nedostatkom pocitu hanby a môže to ľahko prejsť k fyzickému kontaktu, rozvíjaniu náklonnosti a potom aj vzájomnej neoddeliteľnosti. Odtiaľ sa to môže ďalej stupňovať a vymknúť sa spod kontroly, takže na ľútosť už bude neskoro. Keď sa to stane realitou, je ťažké to priviesť k riadnemu koncu. Nech už teda vykazuješ akékoľvek prejavy chlipnosti, pokiaľ zahŕňajú problém s tým, ako si počínaš vo vzťahu k ľuďom, a ak sa neobmedzuješ a chýba ti pocit hanby – ak si úplne ľahostajný k tomu, čo o tebe hovoria iní, ako ťa ľudia hodnotia alebo ako sa na teba pozerá Boh –, tak si vo veľkom nebezpečenstve. Čo znamená byť vo veľkom nebezpečenstve? Znamená to, že počnúc bežnými chlipnými činmi a prejavmi veľmi ľahko mravne upadneš a budeš robiť absurdné veci, ktoré v tebe zanechajú celoživotnú ľútosť. Rozumiete? (Áno.) Ak teda nedokážete vidieť do podstaty problému chlipnosti a nevyriešite ho včas, máte veľký problém. Ak vykazuješ takéto prejavy alebo sa rád ženieš za takýmito vecami, dokazuje to, že v tvojej ľudskej prirodzenosti je vážny problém. Aký problém? Nedostatok pocitu hanby. Problém počínania si vo vzťahu k ľuďom súvisí so pocitom hanby daného človeka. Ak nemáš pocit hanby, nemáš ani žiadne hranice pri robení takýchto vecí. Čokoľvek ti napadne, to môžeš urobiť. Tvoje myšlienky a túžby nebudú kontrolované ani obmedzované. Pokiaľ bude prostredie vhodné, tvoje myšlienky a túžby využijú príležitosť, aby sa prejavili, postupne sa zväčšia a dosiahnu bod prasknutia. To povedie k desivým následkom.

Ak sú vo vašom okolí takíto chlipní ľudia, ktorých problém s chlipnosťou nespočíva iba v tom, že občas utrúsia nejakú provokatívnu poznámku, a ktorých chlipnosť sa nezameriava len na niekoľko konkrétnych jednotlivcov – skôr sa takto správajú často a bez akékoľvek pocitu hanby, problém zostáva nevyriešený, aj keď nimi ostatní opovrhujú, upozorňujú ich na to alebo ich varujú, a oni sú naďalej chlipní, pričom sa ich chlipnosť dokonca stáva čoraz závažnejšou –, a ak sa s takýmito ľuďmi stretnete, musíte sa im vyhýbať. Prečo by ste sa im mali vyhýbať? Pretože chlipní ľudia nemajú žiadnu hanbu. Majú ľudia bez hanby nejaké zábrany vo svojom konaní? Dokážu sa krotiť? (Nie.) Nedokážu sa krotiť, takže sa takýmto ľuďom musíš vyhýbať; rob, čo môžeš, aby si sa s nimi nestýkal. Ak si práca vyžaduje, aby si s nimi bol v kontakte, a nedá sa tomu vyhnúť, udržuj to striktne v pracovnej rovine, no najlepšie je komunikovať s nimi v prítomnosti niekoľkých ďalších ľudí. Nezapájaj sa s nimi do ničoho osamote a nedávaj im žiadnu možnosť zneužiť ťa. Rob, čo môžeš, aby si s nimi nebol osamote, aby si nepodľahol pokušeniu a aby si nedal satanovi žiadnu možnosť zneužiť ťa. Nezáleží na tom, o aký druh chlipného správania ide – pokiaľ zistíš, že si takíto ľudia vo vzťahu k iným nepočínajú so žiadnou hanbou, že dokážu flirtovať s akýmkoľvek príslušníkom opačného pohlavia a že sú dokonca takí chlipní, že pred množstvom príslušníkov opačného pohlavia dokážu rozprávať obscénne vtipy a hovoriť tak, akoby to bolo úplne normálne, takže sa poslucháči červenajú, cítia sa trápne a nedokážu to počúvať, zatiaľ čo oni sami nič necítia, neuvedomujú si to a je im to jedno, tak sa takýmto ľuďom musíš vyhýbať. Rozumiete? (Áno.) Najmä vtedy, keď ti pri komunikácii medzi štyrmi očami prejavujú mimoriadnu starostlivosť a pozornosť, dokonca tolerujú tvoje chyby a nedostatky a potom sú k tebe často dotieraví alebo sa navonok prezentujú ako džentlmeni a kultivovaní ľudia, ale ich slová vždy majú obscénny podtón – takíto ľudia sú veľmi nebezpeční a musíte sa pred nimi mať na pozore. Sú aj takí ľudia, ktorí pri záležitostiach, o ktorých by sa zjavne dalo hovoriť v duchovnom spoločenstve alebo informovať u niekoho rovnakého pohlavia, alebo pri práci, ktorú by bolo možné vybaviť s niekým rovnakého pohlavia, neurobia žiadnu z týchto vecí, ale namiesto toho trvajú na tom, že vyhľadajú niekoho opačného pohlavia. Ktoréhokoľvek príslušníka opačného pohlavia si vyhliadnu, neustále mu kladú otázky, otravujú ho, začínajú zbytočné rozhovory, vymýšľajú si veci, ktorými by ho obťažovali, neustále mu kladú zbytočné otázky, ktoré sa nemusia pýtať, a vynakladajú veľké úsilie, aby si vytvorili príležitosť komunikovať s týmto človekom medzi štyrmi očami. Príležitosti hľadajú preto, aby uspokojili svoje vlastné túžby. Či už si muž alebo žena, čo by si mal urobiť, keď sa stretneš s takýmito ľuďmi? (Vyhýbať sa im.) Mal by si prísť na spôsob, ako ich odmietnuť; jasne im to vysvetliť. Nedrž sa od nich len tak v tichosti ďalej a nemysli si, že to stačí. Ak ťa občas ojedinele pootravujú, nemusíš byť schopný určiť, či sa správajú neslušne. Ale ak ťa otravujú opakovane, musíš im to jasne povedať. Čo by si mal povedať? Môžeš im povedať: „Už si ma otravoval viackrát – o čo ti ide? Vyjadri sa! Naozaj máme takýto pracovný vzťah? Je toľko ľudí, ktorých by si sa mohol opýtať, a ty aj tak trváš na tom, že sa opýtaš mňa, a chodíš za mnou – naozaj sme si takí blízki? Nerob to. Nemám o to záujem a nerád sa s ľuďmi stýkam takýmto spôsobom. V budúcnosti ma, prosím, už nevyrušuj. Nemám o teba absolútne žiadny záujem. Ak ma budeš v budúcnosti ďalej takto obťažovať, nebudem sa s tebou maznať!“ Ako by sa malo pristupovať k takýmto ľuďom? (Treba sa od nich držať ďalej a odmietnuť ich.) Ako by sa s takýmito ľuďmi malo naložiť, ak aj napriek opakovaným napomenutiam ostávajú nenapraviteľní? Vtedy by sa s nimi malo naložiť podľa správnych ustanovení cirkvi, a to ich izolovaním alebo vyčistením. Niektorí jednotlivci sú pritakávači, ktorí sa neodvážia uraziť iných a vnútorne sa tohto druhu chlipného človeka boja. To je problematické. Neostáva im nič iné, než aby sa s nimi títo chlipní ľudia zahrávali. S takýmito chlipnými ľuďmi treba zaobchádzať prísne. Mal by si sa k nim správať chladnejšie, no netreba sa rozčuľovať – stačí hovoriť pokojne: „Nehrajme tieto detinské hry. Jasne vidím, o čo ti ide. Táto hra na mňa nebude fungovať. Nepáčiš sa mi, takže ma už, prosím, nevyrušuj! Ak ma budeš opakovane otravovať, mám veľa spôsobov, ako si s tebou poradiť!“ Neznamená to, že ich odmietate? (Áno.) Dokážete ich takto odmietnuť? (Po vypočutí Božích slov áno. Predtým, než Boh prehovoril, by sme sa ich takto neodvážili odmietnuť.) To je, samozrejme, len príklad. Takéto situácie sa neobmedzujú len obťažovanie žien mužmi; zahŕňajú obťažovanie mužov ženami. Či už si skrátka obťažovaný muž alebo obťažovaná žena, ak jasne vidíš, že s tebou takíto chlipní ľudia skutočne nekomunikujú normálne, nevedú s tebou úprimné rozhovory ani sa s tebou neradia, tak ich môžeš odmietnuť. Pri stýkaní sa s takýmito ľuďmi je veľmi ľahké vycítiť ich úmysel a mal by si sa pred nimi mať na pozore. Mal by si im povedať: „Nepoznáme sa, takže by si ma radšej nemal obťažovať!“ Ak ťa opakovane obťažujú a tebe je stále príliš trápne odmietnuť ich, obávaš sa, že by si mohol zraniť ich city, a myslíš si, že by si k nim ako k bratom a sestrám mal byť tolerantný, mal by si porozumieť tomu, aké následky môže takáto tolerancia priniesť. Ak sa ti páčia a si ochotný sa s nimi stýkať, je to na tebe. Samozrejme, nie je azda hlúpe súcitiť s chlipným človekom alebo ho mať dokonca rád? Ak sa k tebe dokáže správať chlipne, dokáže to isté urobiť aj iným. Stýkaním sa s takýmito ľuďmi si kopeš vlastný hrob – koleduješ si o smrť. Preto by si ich mal priamo odmietnuť; jasne im to vysvetliť a povedať im, aby si udržiavali odstup. Nie je to veľmi jednoduché? (Áno.) Skutočne chlipní ľudia sú tými, ktorým v ich ľudskej prirodzenosti chýba hanba. Samozrejme, že či už ide o mužov alebo ženy, ľudia občas môžu pri stretnutí s opačným pohlavím vykazovať niektoré mierne nenormálne prejavy. Pokiaľ to nie je zvykom, nevedie to k činom alebo následkom a človek to dokáže napraviť, keď po určitom čase pocíti, že je to nevhodné, nemožno kategorizovať ako chlipnosť. Tieto mierne nenormálne prejavy by sa nemali zovšeobecňovať. Chlipnosť je prejavom nedostatku hanby v niečej ľudskej prirodzenosti. Hlavným prejavom takýchto ľudí je, že si vo vzťahu k ľuďom počínajú bez akejkoľvek hanby – sú nespútaní, bezuzdní a mimoriadne samopašní. Toto sa zaraďuje medzi prejavy chlipnosti v ľudskej prirodzenosti človeka. Viete teraz, ako s takýmito ľuďmi zaobchádzať a ako si s nimi poradiť? (Áno.) To je k našej diskusii na tému chlipnosti všetko.

Špinavosť

Poďme si povedať o ďalšom prejave: o špinavosti. O aký druh problému ide? (Je to problém odporného charakteru.) Špinavosť spadá pod odporný charakter a zaraďuje sa do kategórie ľudskej prirodzenosti. Je špinavosť do istej miery podobná slizkosti? (Áno.) Aj ona je prejavom odporného charakteru. Byť špinavý znamená konať bez dodržiavania pravidiel a nečestným spôsobom a robiť veci nielen bez princípov alebo hraníc svedomia a morálky, ale aj spôsobom, ktorý je obzvlášť opovrhnutiahodný a prízemný. Aké sú prejavy špinavosti? Špinavý človek napríklad vidí, že si niekto kúpil pekné auto, ktoré si on sám nemôže dovoliť, a cestou okolo sa tomu človeku navonok pozdraví a povie: „Pekné auto! Ty musíš byť bohatý!“ Jeho slová síce znejú príjemne, no len čo majiteľ auta odíde, napľuje naň – pfuj. Nie je to špinavosť? (Áno.) Akým druhom správania je pľuvanie? (Špinavosťou.) Toto sa nazýva špinavosťou. Byť špinavý znamená byť obzvlášť opovrhnutiahodný, oplzlý a prízemný – ide o hanebné konanie, v dôsledku ktorého sa ti ostatní vysmievajú a opovrhujú tebou a ktoré v ľuďoch vyvoláva pocit, že máš prízemný charakter a robíš si hanbu. Niektorí ľudia napríklad vidia, že ich sused má dobrého psa, a vnútri cítia závisť: „Jeho rodina má takého dobrého psa. Prečo som si ho nekúpil ja?“ Nájdu teda spôsob, ako psa zabiť, a potom sú celí bez seba od radosti. Po príchode domov oslavujú, otvárajú šampanské a hodujú, pričom sa cítia šťastnejší ako kedykoľvek predtým. Povedz Mi, je tento človek hrozný? (Je.) To je špinavosť. Pokiaľ sa iným stane niečo dobré a cítia sa šťastní, on je nešťastný a vymýšľa spôsoby, ako im to prekaziť. Keď vidí, že iných postihla nejaká pohroma, teší sa z ich nešťastia. Takíto ľudia sú veľmi špinaví.

Myšlienky špinavých ľudí sú veľmi negatívne. Čím sú negatívne? Napríklad keď niekomu niečo dáš, za normálnych okolností by mal cítiť vďačnosť a povedať: „Táto vec je celkom dobrá. Kedysi si ju mal naozaj rád, no teraz ju už nepotrebuješ. Nedal si ju nikomu inému, ale rovno mne – naozaj sme priatelia!“ Každý, kto má svedomie a rozum, by zmýšľal takto a pochopil by túto záležitosť pozitívne. No zmýšľanie špinavých ľudí je zvrátené. Povedali by si: „Dal si mi to len preto, lebo to už nepotrebuješ. Vari by si mi to dal, keby si to ešte potreboval? Dobré veci si nechávaš pre seba a mne dávaš tie zlé – kto by to chcel! Odbíjaš ma ako žobráka? Myslíš si, že neviem, čo je dobré? Dal si mi to len preto, lebo to už nepotrebuješ, a ešte odo mňa očakávaš, že budem vďačný. Máš ma za idiota?“ Vidíš, pri takej prostej záležitosti premýšľajú takým opovrhnutiahodným, špinavým a prízemným spôsobom. Keď im niečo daruješ, nakoniec si tým len spôsobíš problémy. Prečo to spôsobuje problémy? Pretože človek, ktorému si to daroval, je špinavý človek – niekto s opovrhnutiahodnými, špinavými a prízemnými myšlienkami. O každom premýšľa negatívne. Keď sa na niekoho pozerá, nepozerá sa na neho na základe princípov alebo jeho charakteru či princípov jeho počínania, ktoré pozná z dlhoročného stretávania sa s ním. Namiesto toho sa na druhých pozerá na základe svojich vlastných extrémnych a tvrdohlavých myšlienok a názorov. Takíto ľudia sú veľmi špinaví. Ak sa s nimi nestýkaš alebo im nič nedáš, veci ostanú pokojné. No ak sa s nimi skutočne stýkaš a pomáhaš im, často ťa nakoniec súdia a kritizujú. Keď vidia, že používaš niečo dobré, vždy to chcú. Ak im to nedáš, myslia si, že si lakomý a skúpy. Takíto ľudia sú veľmi problematickí a veľmi ťažko sa s nimi vychádza. Priamo možno nepovedia nič, no hlboko vnútri s tebou neustále potajme súperia a v srdci si o tebe vytvárajú nepriaznivé názory. Jednoducho povedané, takíto ľudia majú odporné srdcia aj myšlienky. Myslím si, že slovo „odporný“ celkom výstižne opisuje myšlienky a srdce človeka ako špinavé – znamená, že nie sú čisté, pozitívne ani láskavé. Nezáleží na tom, aké je niečo pozitívne – keď o tom hovorí, zmení sa to na niečo negatívne. Bez ohľadu na to, koľko dobrých vecí pre neho robíš, nielenže to nevie oceniť, no ešte ťa aj znevažuje, falošne ťa obviňuje a tvrdí, že máš zlé úmysly. Ak mu poskytneš nejakú výhodu, bude uvažovať, či sa ho nesnažíš využiť. Ak si k nemu vlažný, bude si myslieť, že vzhľadom na svoje bohatstvo a moc sa na chudobných pozeráš zvrchu. Bude mať pocit, že nemáš ľudský prístup, nevieš vychádzať s ľuďmi a nedokážeš brať ohľad na pocity iných. Nebude fungovať ani to, ak sa od neho dištancuješ – stále k tomu bude mať čo povedať. Takíto ľudia sú veľmi problematickí. Bez ohľadu na to, ako sa s nimi stýkaš, nikdy ich nemôžeš uspokojiť. Nevieš, čo si budú myslieť, a nevieš, aké problémy vzniknú v dôsledku vecí, ktoré robíš s dobrými úmyslami. Existuje teda len jeden spôsob, ako si s takýmito ľuďmi poradiť – držať sa od nich ďalej a nezapodievať sa nimi. Pri nadväzovaní priateľstiev si takýchto ľudí nevyberaj, pretože sú príliš špinaví; stýkanie sa s nimi ti prinesie veľké trápenie a utrpenie a všetko toto utrpenie a trápenie je úplne zbytočné. Sú špinaví ľudia rozumní? (Nie.) Čo znamená, keď sa povie, že nie sú rozumní? (Nemajú svedomie ani rozum a nemajú morálne hranice.) Aké podrobnosti to zahŕňa? (Chýba im myslenie normálnych ľudí.) Chýbajúce myslenie normálnych ľudí je jeden aspekt. Povedzte Mi, majú takíto ľudia nejakú hanbu? (Nie.) Nemajú žiadnu hanbu, nemajú myslenie normálnej ľudskej prirodzenosti a hovoria len prekrútené a mylné argumenty. Ich argumenty sa zameriavajú na ochranu vlastných záujmov – všetky sú prekrútené. Ak im niečo dáš, povedia, že sa na nich pozeráš zvrchu a dávaš im len veci, ktoré nepotrebuješ. Ak im nedáš nič, povedia, že si príliš skúpy. Nie sú takéto slová prekrútenými argumentmi? (Áno.) Jednoducho nedokážu veci správne pochopiť a premýšľajú veľmi negatívnym spôsobom – to sú prekrútené argumenty. Neverci často hovoria, že ľudia si musia počínať rozumne – ak je niekto nerozumný a hovorí len prekrútené argumenty, tak to nie je nič dobré. Ak ti niekto niečo dá, znamená to, že k tebe prechováva určitú úctu, a ak ti to nedá, je to tiež oprávnené – svoj vlastný majetok môže dať komu chce. Ak stále hľadáš chyby, keď ti to dá, no nazveš ho skúpym, ak ti to nedá, nie je to za hranicou rozumu? Nie sú ľudia, ktorí používajú takéto prekrútené argumenty, špinaví? (Áno.) Sú mimoriadne špinaví! Špinaví ľudia sú úplne iracionálni, takže na nich žiadne argumenty neplatia. Konanie podľa svedomia a rozumu alebo na základe právd-princípov im jednoducho nedáva zmysel. Špinavosť je do istej miery podobná slizkosti, však? (Áno.) Niektorí ľudia napríklad minú peniaze, aby si niečo kúpili, a stále majú pocit, že to toľko nestojí, akoby utrpeli stratu. Potom uvažujú: „Využil si ma, takže musím nájsť spôsob, ako ti spôsobiť stratu – len vtedy sa budem cítiť vnútorne vyrovnaný.“ Takíto ľudia, ktorí sú opovrhnutiahodní a špinaví, vždy uvažujú o tom, ako využiť iných. Ak majú pocit, že utrpeli stratu, robia druhým problémy; vždy sa chcú uistiť, že o nič neprídu, a len vtedy sa cítia spokojní. Ak niekoho iného využijú, oslavujú a sú takí šťastní, že sa zo snov budia so smiechom. O tom, koľko peňazí na niečo minieš, rozhoduješ sám – nikto ťa nenútil, aby si mu dal svoje peniaze. Kúpil si si to dobrovoľne, tak prečo si stále plný hnevu a stále sa snažíš využiť iných a vyhnúť sa strate? Nie sú takíto ľudia veľmi špinaví? (Áno.) Keď idú do supermarketu nakúpiť potraviny a majú pocit, že sú príliš drahé, v snahe vyhnúť sa strate si vezmú zopár igelitových tašiek navyše. Ak sa to náhodou stane počas Nového roka alebo sviatku a supermarket rozdáva kalendáre, musia si zobrať o niekoľko kusov viac a až potom sa cítia spokojní. Keď využijú iných, majú veľkú radosť a dokonca sa všade predvádzajú, akí sú schopní a šikovní. Povedzte Mi, aké zmýšľanie majú takíto ľudia? Bez ohľadu na to, o čo ide, vždy merajú veci na základe toho, či niekoho môžu využiť a vyhnúť sa strate. Už len tento druh myšlienky a názoru je veľmi špinavý a opovrhnutiahodný. Má to, samozrejme, aj istú panovačnú stránku, ako aj zlú stránku. S takýmito ľuďmi sa ťažko zaobchádza a sú malicherní. Prejavuje sa u nich mnoho nedostatkov ľudskej prirodzenosti – ich spôsoby myslenia z pohľadu ľudskej prirodzenosti vôbec nezodpovedajú zdravému rozumu ani žiadnym pravidlám správania, klesajú pod základnú morálnu hranicu normálnej ľudskej prirodzenosti, a nezodpovedajú, samozrejme, ani svedomiu a rozumu ľudskej prirodzenosti. Sú veľmi narušení, prízemní a aj panovační. Nevidno takýchto ľudí v skupinách ľudí často? (Áno.) Špinaví ľudia majú odporný charakter a veľmi ťažko sa s nimi zaobchádza. Pokiaľ sa niečo týka ich záujmov, či už ide o materiálne záujmy, alebo o ich hrdosť a postavenie, to, ako si v tomto ohľade počínali, bude odhalené a bude to obzvlášť jasne viditeľné. Začnú hovoriť prekrútené a mylné argumenty a začnú úplne odolávať rozumu. Dobre, to je k našej diskusii o špinavých ľuďoch všetko.

Sebectvo

Ďalším prejavom je sebectvo. Je sebectvo dobré? (Nie.) Tak Mi najprv povedz – je sebectvo vrodené? (Nie.) Sebectvo nie je vrodené, tak o aký druh problému ide? (Nedostatok v ľudskej prirodzenosti.) (Myslím si, že je to problém charakteru.) Sebectvo by sa malo kategorizovať na základe situácie. Niektoré prípady sebectva sú prejavmi ľudského inštinktu; sú druhom ľudského inštinktu a právom, ktoré by ľudia mali mať – právom chrániť svoje vlastné záujmy. Ak je to prejav ľudského inštinktu, tak je to niečo, čo by ľudia mali mať. Tento druh sebectva je prejavom ochrany vlastných ľudských a zákonných práv a vlastných zákonných záujmov. Tento druh sebectva je oprávnený; nejde o nedostatok v ľudskej prirodzenosti. Existuje však aj iný druh prejavu, ktorý je závažnejší ako tento druh sebectva – zahŕňa poškodzovanie záujmov iných, čo je nedostatok v ľudskej prirodzenosti; vystupňovalo sa to na problém charakteru. Tieto problémy treba rozlišovať: ktoré prejavy sebectva sú oprávnené, ktoré sú nedostatkom v ľudskej prirodzenosti a ktoré zas zahŕňajú problém charakteru. Ak človek tieto problémy dokáže jasne vidieť, bude vedieť, ako praktizovať v súlade s princípmi. Ľudia sa chcú napríklad dobre starať o vlastný život, v plnej miere si plniť svoje zodpovednosti a povinnosti a dobre si riadiť čas bez toho, aby sa starali o iných – len dobre riadiť svoj čas a nezasahovať pri tom do záujmov iných. Z pohľadu ľudskej prirodzenosti je aj toto druh sebectva, však? Ibaže z iného pohľadu je to aj inštinktívna ľudská reakcia. Pravdaže, je to aj prirodzené právo, ktoré ľuďom dal Boh – teda máš právo najprv sa postarať o seba bez toho, aby si sa staral o iných. Udržiavaním svojho vlastného ľudského života si zachovávaš vlastné prežitie. To je oprávnené. Samozrejme, že z pohľadu ľudskej prirodzenosti je to, že sa človek stará len o seba a nezaujíma sa o iných, aj prejavom sebectva. Lenže tento druh sebectva je normálnym prejavom ľudskej prirodzenosti a je oprávnený. Hoci sa z ľudského pohľadu považuje za nedostatok v ľudskej prirodzenosti, v skutočnosti ním nie je. Starať sa len o seba – byť dobre živený a teplo oblečený, dobre si robiť svoju prácu, plniť si svoje záväzky a nič viac – bez toho, aby si sa dokázal či chcel postarať o iných, je tvoje právo a je to aj inštinkt, ktorý ti dal Boh. Ak sa človek z hľadiska vrodených daností nevie postarať ani sám o seba – ak mu chýba tento vrodený inštinkt –, nespĺňa štandard dospelého človeka. Tento druh sebectva je inštinktívnou ľudskou reakciou. Hoci sa starajú iba o seba, chránia len svoje vlastné práva a záujmy a dbajú len na vlastné základné životné potreby, ako aj na záležitosti v oblasti vlastného života a vlastnej práce, pokiaľ nezasahujú do záujmov iných, tento druh sebectva sa napriek tomu neodsudzuje. Druh sebectva, ktorý skutočne prerastá do odporného charakteru, zahŕňa okrem toho, že sa človek stará len o seba, aj narúšanie a poškodzovanie záujmov a práv iných a porušovanie ich ľudských práv. To je to skutočné sebectvo a to je problém odporného charakteru. Ak sa v záujme ochrany vlastných záujmov a povesti, postavenia a hrdosti nezastavíš pred ničím, aby si sa zmocnil záujmov iných alebo ich o ne obral násilím – privlastňuješ si záujmy iných, myslíš len na seba a nie na nich a dokonca im nenechávaš žiadnu možnosť prežiť –, tak tento druh sebectva svedčí o odpornom charaktere. Napríklad keď v noci všetci ostatní spia, ty sa cítiš nabudený a nemôžeš spať, a tak si chceš zaspievať pieseň. Keď sa necháš uniesť, začneš spievať nahlas a dokonca si pustíš hudbu a pri speve tancuješ. Tvoja vlastná nálada sa zlepší a cítiš sa šťastný, ibaže tým zobudíš všetkých ostatných, takže nemôžu spať. Ako sa to nazýva? (Sebectvo.) Tento druh správania sa nazýva sebectvo. Svedčí toto správanie o odpornom charaktere? (Áno.) Prečo toto správanie svedčí o odpornom charaktere? (Pretože takíto ľudia neberú ohľad na iných a ovplyvňujú ich odpočinok.) Aby si urobil radosť sám sebe, neváhaš obetovať čas ostatných na odpočinok a spánok a všetkých nútiš, aby ťa sprevádzali pri tvojom speve a veselí. V snahe dosiahnuť vlastné ciele a ochrániť svoje vlastné záujmy zasahuješ do záujmov a práv iných. Znamená to, že podmienkou ochrany tvojich vlastných záujmov je obetovanie záujmov a práv iných ľudí. Tento druh prejavu sa nazýva sebectvom. Dôvodom, prečo tento druh sebectva svedčí o opovrhnutiahodnom a odpornom charaktere, je to, že takéto správanie poškodzuje záujmy iných. Na ochranu svojich vlastných záujmov používaš nesprávne prostriedky, pričom poškodzuješ a podkopávaš záujmy iných – to sa nazýva sebectvo. Keď napríklad všetci spoločne jedia, niektorí ľudia sa starajú iba o to, či dostanú mäso, a dokonca zjedia aj porcie mäsa ostatných. Sú takíto ľudia, ktorí jedia viac mäsa, sebeckí? (Áno.) Počínajú si nesprávne, myslia len na seba a neberú ohľad na iných – to sa nazýva sebectvo. Prečo sa táto situácia nazýva sebectvo? Prečo sa považuje za odporný charakter? Je to preto, lebo kvôli ochrane svojich vlastných záujmov zasahujú do záujmov iných, zmocňujú sa ich vecí a privlastňujú si ich. To sa volá sebectvo a tento druh sebectva svedčí o opovrhnutiahodnej ľudskej prirodzenosti a odpornom charaktere. Ak teda chrániš svoje vlastné práva a záujmy narúšaním a poškodzovaním záujmov iných, tak si sebecký človek, človek s odporným charakterom a dá sa povedať, že aj človek so zlou ľudskou prirodzenosťou. Ak si ale nepoškodil záujmy iných, nezničil ani nenarušil si ich vzťahy a staral si sa len o seba bez toho, aby si sa zaujímal o iných, tak je tento druh sebectva stále do istej miery ospravedlniteľný. Nanajvýš sa dá povedať, že nie si veľmi láskavý a že si malicherný a egocentrický, no nie si zlý človek; nedosahuje to úroveň odporného charakteru. Je v povahe týchto dvoch druhov sebectva nejaký rozdiel? (Áno.) Pri rozlišovaní charakteru ľudí na základe miery ich sebectva a podstaty toho, ako konajú, možno vidieť, že charakter ľudí je odlišný – existujú rozdiely.

Niektorí ľudia sa nikdy nestarajú o záležitosti iných ľudí a sústreďujú sa len na svoje vlastné. Takíto ľudia môžu pôsobiť dojmom, že vo svojich interakciách s inými nie sú veľmi srdeční, priateľskí a vrelí. Nikdy však nespôsobujú vyrušenia, nikdy si o iných nevymýšľajú klamstvá ani fámy a nikdy nezasahujú do ich vecí ani si ich neprisvojujú. Samozrejme, ani nikdy nedávajú svoje vlastné veci iným. Môžu sa javiť ako veľmi lakomí a skúpi, ale nikdy nepoškodzujú záujmy iných a počínajú si veľmi zásadovo. Takíto ľudia majú istú základnú hranicu, ktorá znie: „Ja nevyužívam teba a ty by si nemal uvažovať o tom, že využiješ mňa. Ja ťa nikdy nezneužívam a ty by si nemal uvažovať o tom, že zneužiješ mňa.“ Sú veľmi zásadoví. Hoci sú takíto ľudia ľahostajní k iným, nehrnú sa im pomáhať, nestýkajú sa s nimi, neprejavujú im veľkú priateľskosť ani pred nimi neukazujú nadšenie, nikdy im neubližujú. Aj keď majú niečoho veľa, nedajú to iným. Keď iných vidia s dobrými vecami, občas môžu cítiť závisť alebo žiarlivosť, ale nemajú v úmysle chamtivo si ich vziať ani iných tajne nevyužívajú a nezasahujú do ich záujmov pre svoj vlastný prospech. Súdiac podľa týchto vyššie uvedených bodov nie sú zlí. Znamená to teda, že ich ľudská prirodzenosť je dobrá? To, či je ich ľudská prirodzenosť dobrá alebo nie, závisí od ich svedomia a rozumu, od ich postoja k prijatiu pravdy a od ich postoja k pozitívnym veciam – to už je iná vec. No súdiac podľa postoja a správania, aké si osvojujú pri vychádzaní s inými, k nim prinajmenšom nie sú zákerní. Navonok sa zdajú veľmi sebeckí, starajú sa len o seba, žijú vo svojom vlastnom malom svete a nestarajú sa o záležitosti iných. Nikdy však nepoškodzujú ich záujmy, takže ich charakter je ešte stále prijateľný. Znamená to, že keď sa s nimi stýkaš alebo s nimi máš materiálne či spoločenské vzťahy, prinajmenšom nepoškodia tvoje záujmy. Ak ich požiadaš o radu alebo o poskytnutie nejakých nápadov, pomôžu ti, ale ak ich nepožiadaš, tak ti sami od seba nepomôžu. Súdiac podľa tohto prejavu sa takíto ľudia môžu zdať celkom odmeraní, no súdiac podľa toho, že nikdy nevyužívajú iných ani nepoškodzujú ich záujmy, stále majú ľudskú prirodzenosť a sú pomerne slušní. Je takýto pohľad na vec presný a objektívny? (Áno.) Preto nie sú všetci sebeckí ľudia aj zlými ľuďmi alebo ľuďmi s mizerným charakterom. Musíš sa pozrieť aj na to, či ich sebectvo dospelo do bodu, v ktorom poškodzujú záujmy iných alebo sa zmocňujú ich majetku, ako aj na to, podľa akých princípov si počínajú a zaobchádzajú so svetom, aká je podstata ich charakteru a či vo svojom počínaní majú hranice a princípy. Niektorí ľudia sa navonok zdajú veľmi veľkorysí a srdeční, pokiaľ ide o to, ako vychádzajú s inými, a tiež im dávajú dary, pomáhajú im a vybavujú pre nich veci. Ak s niečím potrebuješ pomôcť, len čo to zistia, podajú ti pomocnú ruku, a vôbec ich o to nemusíš žiadať. Súdiac podľa týchto prejavov pôsobia celkom láskavo. Ak ich však urazíš alebo neúmyselne urobíš niečo, čo poškodí ich záujmy, odmietnu to nechať tak, budú k tebe prechovávať zášť a vyťahovať staré účty a neuspokoja sa, kým ťa nezničia. Toto sú zlí ľudia – svojou ľudskou prirodzenosťou sú oveľa horší ako tí, ktorí sa navonok javia ako sebeckí. Rozumiete? (Áno.) Ktorý z týchto dvoch typov sa medzi ľuďmi vyskytuje častejšie? Ktorý typ uprednostňujete? Väčšina ľudí nemá rada tých, ktorí sú ľahostajní a sebeckí. Keď ťa niektorí ľudia vidia v zložitej situácii, prevezmú iniciatívu a pomôžu ti. Aj keď ich o to nepožiadaš, overia si, či nepotrebuješ pomoc, a ak áno, pomôžu ti. Takíto ľudia majú lásku k iným a majú sklon dávať im dary a pomáhať im. Niektorí iní ti síce sami od seba nepomôžu, keď ťa vidia v zložitej situácii, ale pokiaľ sa ozveš a požiadaš ich, stále ti pomôžu. Hoci sú takíto ľudia trochu pasívni, stále nie sú zlí a možno ich považovať za dobrých ľudí. Existuje ešte jeden typ človeka – ten, ktorý ti nepomôže bez ohľadu na to, akej veľkej ťažkosti čelíš. Aj keď ho o to požiadaš, nájde si výhovorky a dôvody, aby ťa odmietol. Tento druh človeka je najsebeckejší. Niektorí ľudia často navonok hovoria: „Ak s niečím potrebuješ pomôcť, daj mi vedieť.“ Keď sa nič nedeje, javia sa ako obzvlášť srdeční, iniciatívni a pozitívni. Keď ich však skutočne požiadaš, aby s niečím pomohli, po tom, čo ti pomôžu, začnú narážať na protislužbu a hovoriť veci ako: „Na darčeky pre šéfa som kvôli tejto záležitosti minul toľkoto peňazí.“ Vidíš, navonok pôsobia celkom srdečne, ponúkajú ti služby a vybavujú za teba záležitosti bez toho, aby za to niečo žiadali. Ale keď ti pomôžu, nikdy túto osobnú láskavosť nedokážeš v plnej miere splatiť. Akí sú len takíto ľudia zákerní! Mal by si sa s nimi stýkať? (Nie.) Ja sa s takýmito ľuďmi jednoducho nestýkam. Majú sladké reči a prejavujú mimoriadnu srdečnosť a ohľaduplnosť. Do očí ti hovoria pekné veci, no za tvojím chrbtom páchajú zlo. Vo svojom konaní nemajú vôbec žiadne princípy a sú to len usmievavé tigre, ktoré za svojimi úsmevmi skrývajú dýky. Keď sa nič nedeje, stále sa s tebou smejú a žartujú a správajú sa, akoby ste si boli celkom blízki. Ibaže keď skutočne potrebuješ ich pomoc, nikde ich niet. Ešte aj pri veciach, ktoré je pre nich ľahké urobiť, si nájdu dôvody a výhovorky, aby sa im vyhli. Aj keď ide o niečo, čo si vyžaduje len malé úsilie, stále od teba žiadajú osobné láskavosti. Keď pre teba niečo urobia, vymyslia najrôznejšie spôsoby, ako dosiahnuť, aby si im za to niečo dal. Túto osobnú láskavosť nebudeš nikdy schopný úplne splatiť. Na druhej strane tí, ktorí navonok pôsobia celkom chladne a vyzerajú dosť sebecky, neraz majú hranice vo svojom počínaní a sú vo svojich činoch veľmi dôslední. Hoci k tebe môžu byť vlažní, nikdy proti tebe nebudú intrigovať. Ak ich skutočne požiadaš, aby ti s niečím pomohli, určite to s veľkou vážnosťou urobia. Ak sa im potom odvďačíš malou osobnou láskavosťou alebo niečím materiálnym, postavia sa k tomu správne. Ak im však nedáš nič, nebudú ťa o nič žiadať ani to neustále vyťahovať, aby žiadali o láskavosť alebo protislužbu. Takíto ľudia sú autentickí; navonok sú presne tým, čím sú vo vnútri. Takýchto ľudí však často nemá nikto rád, všetci o nich hovoria, že sú sebeckí, ťažko sa s nimi vychádza, sú chladní a chýba im ľudský prístup, a nikto s nimi nechce udržovať žiadny kontakt. V skutočnosti majú niektorí z týchto ľudí slušnú ľudskú prirodzenosť. Rozhliadnite sa okolo seba a zistite, kto je takýmto druhom človeka. Hoci nie sú výreční, majú dosť chladnú osobnosť, navonok sa zdá, že im chýba ľudský prístup, a nevedia, ako sa zapojiť do rozhovoru s inými alebo ako ho nadviazať, počínajú si celkom zásadovo. Hoci nemusia byť veľmi láskaví, v ich srdciach nie je žiadna zlomyseľnosť; prinajmenšom nemajú voči väčšine ľudí žiadne zlé úmysly. To, čím sú navonok, je presne tým, čím sú vo vnútri. Nepoužívajú taktiky ani filozofie pre svetské záležitosti, aby si získali ľudí. Takíto ľudia sú prostí. Je to tak? (Áno.) Nemáš teda teraz základ, na ktorom by si mal stavať pri správnom zaobchádzaní so sebeckými ľuďmi? Na čom by sa malo zakladať to, ako s nimi zaobchádzaš? Nemôže sa to zakladať na tvojich pocitoch ani preferenciách, na tom, či máš týchto ľudí rád alebo nie, či s nimi vychádzaš a či sú pre teba užitoční alebo prospešní, ani na tom, aký k tebe majú postoj – nemôže sa to zakladať na týchto veciach. Namiesto toho by sa to malo zakladať na ich charaktere, ľudskej prirodzenosti-podstate a postoji k ľuďom, pravde a pozitívnym veciam. Na základe týchto faktorov by si mal zaobchádzať so sebeckými ľuďmi. Ak sú to skutočne zlí ľudia, tak s nimi zaobchádzaj zodpovedajúcim spôsobom. Ak sa navonok javia ako sebeckí, ale ich ľudská prirodzenosť nie je zlá, nemal by si s nimi zaobchádzať ako so zlými ľuďmi ani ako s ľuďmi so zlou ľudskou prirodzenosťou. Aj keď týchto ľudí nemáš rád alebo nie sú dobrí v stýkaní sa s inými či udržiavaní vzťahov, nemôžeš ich považovať za zlých ľudí alebo za ľudí bez ľudskej prirodzenosti len preto, lebo sa navonok javia ako sebeckí. To je voči týmto ľuďom zaujaté. Nemáš teda teraz princíp, ako zaobchádzať so sebeckými ľuďmi? Nedá sa to zovšeobecniť; malo by sa to zakladať skôr na ich ľudskej prirodzenosti-podstate, na ich postoji k pravde a k svojej povinnosti a na postoji, s akým si počínajú – to je princíp, podľa ktorého by si s nimi mal zaobchádzať. To je k nášmu duchovnému spoločenstvu o probléme sebectva všetko.

Zapájanie sa do vzletných rečí

Ďalším prejavom je zapájanie sa do vzletných rečí a nerobenie ničoho skutočného. Najprv si povedzme, o aký problém ide. Takíto ľudia radi hovoria vznešené učenia a zapájajú sa do vzletných rečí. Na zhromaždeniach často diskutujú o svojich vlastných ašpiráciách, o vlastnom odhodlaní a porozumení a o svojich plánoch pre prácu. No keď príde čas urobiť niečo skutočné, nedokážu vyvinúť žiadne úsilie. Aký problém majú takíto ľudia? Je to otázka vrodených daností, ľudskej prirodzenosti alebo skazených pováh? (Myslím si, že to spadá pod skazené povahy.) Spadá to pod skazené povahy? Sú tu dva problémy, však? Jedným z nich je nedostatok v ľudskej prirodzenosti – nie sú ochotní robiť nič skutočné, pretože cítia, že si to od nich vyžaduje, aby si robili starosti, znášali ťažkosti, platili cenu a vynakladali energiu. Nie je v tom náznak lenivosti? Je lenivosť nedostatkom v ľudskej prirodzenosti? (Áno.) Ľudia, ktorí sú takíto leniví, nerobia nič skutočné, no predsa sa zapájajú do vzletných rečí. Stále sa radi stavajú na piedestál a kážu iným ľuďom vznešené učenia. Svedčí to o zlej povahe? Zahŕňa to aj prvky skazenej povahy? (Áno.) O akú skazenú povahu ide? (Aroganciu.) Ide o arogantnú skazenú povahu. Navyše sú aj leniví, milujú pohodlie, nenávidia prácu, nerobia veci s nohami pevne na zemi a zdráhajú sa zapojiť do skutočnej činnosti, no predsa sa chcú správať nadradene, presadzovať svoje postavenie a kázať iným – sú ochotní len mať veľa rečí, no nepohnú ani prstom. Nedostatky v ich ľudskej prirodzenosti sú značné a ich skazená povaha je veľmi zjavná. Nie sú to dva veľmi očividné problémy? (Áno.) Nie je takýchto ľudí veľa? (Áno.) Pri diskusiách o práci sa zapájajú do vzletných rečí a pokračujú v nich donekonečna, ale keď príde na to, aby urobili niečo skutočné, nedokážu urobiť jediný krok. Nehovorme o tom, aká je ich kvalita – dajú sa charakterizovať ako zbytoční ľudia už len na základe toho, že len rozprávajú a nerobia nič skutočné. Nerobia nič skutočné, no predsa sa chcú správať nadradene a užívať si výhody postavenia – nie sú až natoľko arogantní, že im chýba rozum? Len rozprávajú, nerobia vôbec nič skutočné a sú leniví aj arogantní – sú to zbytoční ľudia, však? Ak sa od nich žiada, aby konali, urobili niečo skutočné a organizovali, plánovali a uskutočňovali prácu, zdráhajú sa to urobiť; v hĺbke srdca tomu odolávajú. Akí veľmi leniví takíto ľudia musia byť! Sú to povaľači, ktorí sa nevenujú svojej riadnej práci. Iba radi tárajú, nechcú nič robiť, chcú len preplávať životom, dobre jesť a dobre sa obliekať, a predsa chcú, aby si ich ostatní vysoko vážili a aby sa tešili výsadnému zaobchádzaniu a prístupu, akého sa dostáva tým s postavením. Aká je ich ľudská prirodzenosť? (Zlá.) Považujete takýchto ľudí za odporných? (Áno.) Keď niektorí ľudia vidia tých, ktorí sú výreční, ale nerobia nič skutočné, závidia im. Pomyslia si: „Dokážu rozprávať donekonečna a všetko, čo hovoria, je štruktúrované a systematické – ukazuje to, že majú pravdu-realitu.“ Všetci ľudia so schopnosťou rozlišovať dokážu rozpoznať, že veci, ktoré často hovoria, sú naučené z kázní a duchovných spoločenstiev Božieho domu a nepochádzajú z ich vlastných skúseností. Hoci teda to, čo kážu, znie pôsobivo, nedokážu vyriešiť vôbec žiadne problémy. Časom ľudia jasne vidia, že takíto jednotlivci boli po celý čas podvodníkmi. Akúkoľvek otázku im položíš, nedokážu na ňu odpovedať, nedokážu sa ani podeliť o žiadne princípy či cesty praktizovania, a napriek tomu chcú, aby si o nich mal vysokú mienku. Ako dosiahnu, aby si mal o nich vysokú mienku? Využívajú svoje výkony a prejavy na to, aby si zaistili miesto v tvojom srdci a aby si im závidel, obdivoval ich a vzhliadal k nim. Nie sú takíto ľudia nehanební? Nevykonávajú žiadnu skutočnú prácu a ani ju vykonávať nedokážu, no napriek tomu chcú, aby o nich ostatní mali vysokú mienku. Stále chcú svojimi vzletnými rečami plytvať energiou a časom iných ľudí, no nakoniec nedokážu vyriešiť vôbec žiadne problémy. Ľudia, ktorí veria v Boha len rok alebo dva, sa nimi možno ešte nechajú zaviesť, no tí, ktorí v Neho veria už mnoho rokov a ktorí trochu rozumejú pravde-realite, už nechcú počúvať ich vzletné reči. Ak ich však odmietneš počúvať, vytvoria si o tebe negatívnu mienku a povedia, že nemiluješ pravdu. Nie sú takíto ľudia veľmi problematickí? (Áno.) Každému aspektu pravdy rozumejú len čiastočne, a keď rozumejú niekoľkým učeniam, nedokážu ich jasne vysvetliť, no predsa ich chcú kázať iným a chcú, aby ich iní prijali. Ak ich odmietneš počúvať, povedia, že nemiluješ pravdu a nerešpektuješ ich, ale ak ich počúvaš, cítiš sa nepríjemne a nedokážeš obsedieť. Prečo nedokážeš obsedieť? Pretože máš veľa problémov, ktoré treba vyriešiť, a veľa práce, ktorú treba urobiť. Nemáš čas na počúvanie ich vzletných rečí. Ak niekto skutočne závidí tým, ktorí sa zapájajú do vzletných rečí, čo je to človeka? Je to niekto, kto je nečinný a hlúpy a kto nemá nič lepšie na práci. Pokiaľ ide o konanie povinnosti, takíto ľudia vôbec nie sú oddaní a nenesú vôbec žiadne bremeno; chcú len preplávať životom, priživovať sa a čakať na smrť. Každý deň počúvajú nejaké hlboké učenia, aby si skrátili čas, no aj tak si myslia, že niečo získali a že vo svojej viere v Boha urobili pokrok: „Pravdy, ktoré kážu, sú zo dňa na deň vznešenejšie – ich kázne čoskoro dočiahnu až tretieho neba! Všetko sú to tajomstvá z neba!“ Vypočujú si množstvo učení tých, ktorí sa zapájajú do vzletných rečí, ibaže stále nevedia, ako byť oddaní konaniu svojej povinnosti alebo akými princípmi by sa pri ňom mali riadiť. Je teda počúvanie týchto vecí užitočné? (Nie.) Čo by ste mali robiť, keď stretnete ľudí, ktorí sa zapájajú do vzletných rečí a kážu vznešené učenia? Mali by ste ich nasledovať alebo odmietnuť? (Odmietnuť.) Ako ich odmietneš? Musíš vedieť, ako ich odmietnuť a prečo to robíš. Ak to nevieš, po tom, čo ich odmietneš, sa v srdci možno budeš pýtať: „Znamená ich odmietnutie, že nemilujem pravdu?“ Ak ti táto myšlienka napadne, je to problematické – dokazuje to, že nemáš schopnosť rozlišovať a nerozumieš tomu, čo je pravda-realita. Ak ich počúvaš hovoriť učenia, stále si myslíš, že hovoria v duchovnom spoločenstve o pravde, a dokonca ich v srdci schvaľuješ, tak si úplne hlúpy. Ak máš schopnosť rozlišovať, pokiaľ ide o učenia, ktoré takíto ľudia zapájajúci sa do vzletných rečí hovoria, mal by si ich odmietnuť. Dôvodom je, že hovoria len samé učenia a prázdne slová – je to zbytočné. Je to ako kresliť si koláče na zahnanie hladu alebo hľadieť na slivky na uhasenie smädu – nemôže to vyriešiť vôbec žiadne skutočné problémy. Hovoria mnoho učení, lenže tieto učenia nezodpovedajú skutočným problémom, s ktorými sa ľudia stretávajú pri konaní svojich povinností, a vôbec ich nedokážu vyriešiť. Počúvať ich je rovnaké ako ich nepočúvať. Nevedia riešiť problémy, ktoré vznikajú v práci na evanjeliu a v cirkevnom živote; nevedia, ako vykonávať pracovné opatrenia ani ktorá práca má nedostatky a medzery, ktoré treba napraviť či dotiahnuť; a nevedia, ako vyriešiť alebo vyvrátiť skreslené predstavy, keď ich iní prednesú. Žiadnu z týchto vecí nevedia. Nie je teda počúvanie ich vzletných rečí stratou času? To je ten dôvod, prečo by si ich mal odmietnuť. Tieto vzletné reči teda treba odmietnuť, pretože títo ľudia nehovoria pravdu, ale učenia. Čo sú to učenia? Učenia pozostávajú zo slov, ktoré sa zhodujú s ľudskými predstavami a fantáziami. Títo ľudia sa pri hovorení v duchovnom spoločenstve o pravdách-princípoch nezameriavajú na podstatu problému. Hoci ich slová znejú príjemne a sú vyjadrené jasným a logickým spôsobom, nedokážu vyriešiť vôbec žiadne problémy a sú to preto učenia; akokoľvek správne môžu pôsobiť, nie sú to pravdy-princípy. Slová niektorých ľudí môžu pôsobiť plytko, no dokážu naraziť na koreň problému a jasne vysvetliť jeho podstatu. Aj keď niektoré z ich nich znejú rovnako nepríjemne ako urážky, sú to slová, ktoré ľudia dokážu prijať, a dokážu vyriešiť skutočné problémy. Tieto slová sa bezpochyby zhodujú s pravdami-princípmi. Niektoré slová môžu znieť príjemne, taktne, kultivovane a hlboko, no nedokážu vyriešiť vôbec žiadne skutočné problémy. Ani v najmenšom sa netýkajú právd-princípov ani ľuďom nedokážu ukázať cestu či smer. Všetko sú to klamlivé učenia. Tieto slová by sa teda mali odmietnuť. Dôvodom na odmietnutie takýchto ľudí je to, že ťa ich vzletné reči oberajú o čas, ktorý by si mal využiť na konanie svojej povinnosti a na hľadanie pravdy, a plytvajú tvojou osobnou energiou – preto by si ich mal odmietnuť. Ako by si ich mal odmietnuť? Odmietneš ich jednoducho tým, že povieš „Dovidenia“, nie? Alebo by si mohol povedať: „Prestaň rozprávať. Rozumiem všetkému, čo hovoríš. Kedy odpovieš na otázku, ktorú som ti položil? Ak na ňu nedokážeš odpovedať, tak odtiaľto okamžite odíď a prestaň mrhať mojím časom.“ Je tento spôsob ich odmietnutia dobrý? (Áno.) Mne sa zdá celkom dobrý – ako inak by si ich v opačnom prípade odmietol? Odmietnuť ich vzletné reči, učenia a heslá je presne ako odmietnuť farizejov. Takíto ľudia nedokážu urobiť nič skutočné. Ich ľudská prirodzenosť nie je na požadovanej úrovni, ich kvalita je slabá a v podstate nie sú schopní vykonávať skutočnú prácu, no aj tak stále používajú vznešené učenia, aby sa ťa pokúsili zaviesť. Ak ich neodmietneš, tak si úplne hlúpy. Odmietnuť takýchto ľudí, keď ich stretneš, je správne. Stačí povedať „Ahoj“ a odísť – rieši sa to veľmi ľahko, však? Presne takto treba zaobchádzať s tými, ktorí sa zapájajú do vzletných rečí, ale nerobia nič skutočné. Takíto ľudia nekonajú riadne a seriózne; nie sú to ľudia, ktorí stoja nohami pevne na zemi. Tomu, čo hovoria, chýba dôveryhodnosť a nestojí za to viazať sa na to a počúvať to, akoby to bola účinná rada alebo účinná cesta. Pokiaľ teda ide o ich vzletné reči, jednoducho ich rovno odmietni – netreba si robiť poznámky a nestojí za to vážiť si ich. Týmto uzatvárame našu diskusiu o otázke vzletných rečí.

Záľuba v diskusiách o politike

Povedzme si o ďalšom prejave: o záľube v diskusiách o politike. Niektorí ľudia radi diskutujú o politickej situácii vo svojej vlastnej krajine alebo vo svete, ako aj o politikách a vyhláseniach popredných politických predstaviteľov, o ich programe vládnutia a politickej línii, o spôsoboch a prostriedkoch, akými rôzne politiky uskutočňujú, a podobne. V skratke často diskutujú o politických témach; či už sa tieto témy týkajú starovekej, modernej, domácej alebo medzinárodnej politiky, radi ich chvíľami nadhodia. Spadá záľuba v diskusiách o politike pod vrodené danosti, ľudskú prirodzenosť alebo skazené povahy? Neviete, však? To preto, lebo táto téma je tak trochu špecifická. To, o čom radi diskutujú, je politika, ktorá podľa vášho názoru nie je ničím pozitívnym. Myslíte si: „Keby bola záľuba v diskusiách o politike záujmom a koníčkom v rámci vrodených daností, Boh by ľuďom takýto druh záujmu a koníčka nedal; a keby bola problémom zlej ľudskej prirodzenosti, to, že o nej človek iba diskutuje a nerobí pri tom nič zlé, by nemalo predstavovať zlú ľudskú prirodzenosť, a už vôbec by to nemohlo dosiahnuť úroveň skazenej povahy. Kam by sa to teda malo zaradiť?“ Nakoniec nedospejete k žiadnemu záveru. Je to tak? (Áno.) Je teda správne, že takto uvažujete? Prečo nakoniec nedospejete k žiadnemu záveru? Kde ste sa zasekli? Zasekli ste sa na slove „politika“, však? (Áno.) Keby som hovoril o záľube v diskusiách o výtvarnom umení, hudbe, tanci, dizajne alebo ekonómii, ako by sa to klasifikovalo? (Klasifikovalo by sa to ako záujem a koníček v rámci vrodených daností.) Keby som spomenul záľubu v diskusiách o histórii alebo o gurmánskom jedle, ako by sa to malo klasifikovať? (Ako vrodená danosť.) Keď sa povie, že niekto rád o niečom diskutuje, rád niečo skúma alebo je v niečom dobrý, znamená to, že sa mu tá oblasť páči a že o ňu má záujem. Preto sa to klasifikuje ako záujem a koníček v rámci vrodených daností. No keďže je témou, o ktorej títo ľudia v takomto prípade radi diskutujú, práve politika, neodvažujete sa to takto klasifikovať. Prečo sa to takto neodvažujete klasifikovať? Pretože politika je veľmi citlivá téma a nie je ničím obzvlášť pozitívnym, však? (Áno.) Hoci sama politika nie je ničím obzvlášť pozitívnym, činnosťou pri záľube v diskusiách o politike je – ako sa už spomínalo – diskusia. Preto by sa mala klasifikovať ako záujem a koníček v rámci vrodených daností. Vrodeným záujmom a koníčkom takéhoto človeka je to, že do istej miery rád sleduje politiku a diskutuje o nej. No zúčastňuje sa na nej? K tomu sme sa ešte nedostali; zatiaľ sa zameriavame len na samotnú diskusiu, takže ju možno klasifikovať len ako záujem a koníček v rámci vrodených daností. Rozumiete už? (Áno.) Povedať to takto je objektívne; je to fakt, nie? (Áno.) Predstavme si napríklad, že niekto rád diskutuje o starovekých panovníkoch a často hovorí o tom, ako určití cisári zaobchádzali so svojimi ministrami a s bežným ľudom, ako určití vládcovia usilovne vládli, starali sa o ľud a krajina mala dostatočné zásoby obilia a akú úroveň dosiahol životný štandard obyvateľstva počas ich vládnutia. Hovoria aj o tom, ktorí cisári boli tyranmi a ako ľudia pod ich nadvládou treli biedu, zatiaľ čo sa oni sami oddávali extravagantným hostinám a zhýralosti a žili vo svojich palácoch vo veľkom prepychu, a potom prejdú k diskusii o problémoch súčasných politických predstaviteľov, hovoria o tom, kto odvádza dobrú prácu a kto nie, a podobne. Skrátka radi diskutujú o týchto veciach. Inými slovami, tento človek sa už od narodenia pomerne dosť zaujíma o takéto témy a záležitosti. V jeho bežnom živote je diskusia o týchto politických otázkach jeho spôsobom relaxácie a zábavy a využíva ju ako prostriedok na krátenie času – je to súčasť jeho života. Ak iba rád diskutuje o politike, tak je to len záujem a koníček. Týka sa to jeho ľudskej prirodzenosti? Ak sa pozeráte len na jeho záľubu v diskusiách o politike, nedokážete povedať, aký má charakter, pretože nevidíte, aký je jeho postoj k politike a aké na ňu má názory. Jednoducho rád diskutuje o takýchto témach a zaujíma sa o tieto veci; netýka sa to jeho princípov počínania. Ak niekto skrátka rád diskutuje o politike a vo svojom bežnom živote k nej pristupuje ako k rekreačnej téme, ako k námetu na rozhovor alebo ako k častému predmetu diskusií pri interakcii s inými a pri riešení vecí, tak je to záujem a koníček a netýka sa to jeho ľudskej prirodzenosti. Ľudia s týmto záujmom a koníčkom sú rovnakí ako tí s inými koníčkami – sú si rovní. Nemožno tohto človeka charakterizovať ako ambiciózneho a ako niekoho so zlou ľudskou prirodzenosťou alebo s odporným charakterom iba preto, lebo rád diskutuje o politike. Hoci sa veriaci v Boha nezúčastňujú na politike, pokiaľ ide o politiku samotnú, každý človek má právo zúčastňovať sa na nej. Politika nie je ničím pozitívnym, no nedá sa o nej povedať ani to, že by bola negatívna – je to skrátka niečo, čo nevyhnutne existuje v priebehu vývoja ľudskej spoločnosti. Preto samotná záľuba v diskusiách o politike nenaznačuje, aký je niečí charakter. Je to ako s niekým, kto rád tancuje – nemôžeš o ňom povedať, že je zvrátený alebo že sa nevenuje poriadnym úlohám. Ak má niekto rád elektronické produkty, tiež o ňom nemôžeš povedať, že je schopný veľkých vecí alebo je pozitívnou postavou. Bol by takýto úsudok správny? (Nie.) Ako by sa to teda malo hodnotiť? Závisí to od toho, čo so svojimi záujmami a koníčkami robíš. Ak sa zapájaš do spravodlivej veci, tvoje záujmy a koníčky môžu vytvárať prospešnú hodnotu. Ak využívaš svoje záujmy a koníčky na konanie negatívnych vecí, ktoré ľuďom ubližujú a poškodzujú ich záujmy, stále sa nedá povedať, že sú negatívne – znamená to skôr to, že máš zlú ľudskú prirodzenosť a kráčaš po nesprávnej ceste. Môžeš svoje záujmy a koníčky využívať na konanie zlých vecí, ale tvoje záujmy, koníčky a silné stránky a súvisiace odborné zručnosti, technické zručnosti a vedomosti nie sú samy osebe negatívne. Nech už sú tvoje záujmy a koníčky akékoľvek, sú tu na to, aby si ich využíval. Ak kráčaš po správnej ceste, to, čo robíš so svojimi záujmami a koníčkami, je spravodlivé. Ak nekráčaš po správnej ceste, to, na čo využívaš svoje záujmy a koníčky, nie je spravodlivé, ale zlé. Napríklad počítač je iba stroj – je to technologický nástroj. Môžeš ho používať na zhromaždeniach, pri kázňach a na kázanie evanjelia, no zároveň môžu mnohí skazení a zlí ľudia používať počítače aj na páchanie zlých vecí. Keď sa teda počítač používa na spravodlivú vec, nemôžeš o ňom povedať, že je sám o sebe spravodlivý; a keď sa počítač používa na páchanie zlých vecí, rovnako o ňom nemôžeš povedať, že je sám o sebe zlý. Rozumieš? (Áno.) Podobne aj u ľudí, ktorí radi diskutujú o politike, je tento prejav záľuby v diskusiách o politike záujmom a koníčkom – netýka sa otázok ich ľudskej prirodzenosti-podstaty. Tí, ktorí radi diskutujú o politike, navyše majú radi politické témy. Stále radi diskutujú o otázkach dobra a zla a hádajú sa s inými o niektorých témach, ktoré sa týkajú politických názorov. Niektorí sa obzvlášť zaujímajú o témy týkajúce sa slávnych ľudí a veľkých osobností, zatiaľ čo iných mimoriadne zaujímajú témy, ktoré odhaľujú temné stránky spoločnosti. Tí, ktorí radi diskutujú o politike, však v žiadnom prípade nevlastnia pravdu a Boh v ich srdciach nemá žiadne miesto – to je úplne isté. Dobre, to je k našej diskusii o otázke záľuby v diskusiách o politike asi všetko.

Záľuba v účasti na politike

Záľuba v diskusiách o politike je pre niektorých ľudí ich záujmom a koníčkom. Ďalej túto diskusiu posuňme o krok vpred a povedzme si o záľube v účasti na politike. Záľuba v účasti na politike nie je to isté ako záľuba v diskusiách o politike – zahŕňa konanie. Záľuba v účasti na politike nie je len nejakým námetom na rozhovor po večeri alebo zábavou a nezostáva len na úrovni záujmov a koníčkov alebo zaujímania sa o politiku; zahŕňa skôr cestu, po ktorej človek kráča. Po akej ceste teda kráčajú tí, ktorí sa radi zúčastňujú na politike? Týka sa to ich ľudskej prirodzenosti? (Áno.) Kam by sa teda mala zaradiť záľuba v účasti na politike? To je pre vás všetkých ťažká otázka – nevidíte do nej. Hovorme o tom teda v duchovnom spoločenstve. Ľudia, ktorí radi diskutujú o politike, sú vo všetkých oblastiach života. Hoci žijú poľnohospodári na najnižších priečkach spoločnosti, niektorí z nich vedia veľa o záležitostiach týkajúcich sa vyšších politických kruhov a dokážu vyjadriť určité názory, ktoré s politikou súvisia. Aj ľudia, ktorí sa venujú podnikaniu a ekonómii, a dokonca aj tí v oblasti umenia a vzdelávania diskutujú o politike. Znamená to, že vo všetkých možných oblastiach sú ľudia, ktorí radi diskutujú o politike a zaujímajú sa o politické témy. Nezáleží na tom, akej oblasti sa človek venuje – ak rád diskutuje o politike, je to výlučne preto, lebo o ňu má záujem. Tento záujem sa istým spôsobom týka ich vrodenej kvality a výške ich perspektívy. Dokážu pochopiť veci v rámci politickej moci, takže z času na čas vyjadrujú svoje vlastné názory. Ich prejavy zostávajú na úrovni záujmu a koníčka v rámci vrodených daností. Účasťou na politike však nemyslí uspokojenie sa s takýmto záujmom a koníčkom na úrovni myslenia; myslí sa ňou skôr to, že človek opustí svoju pôvodnú oblasť a rozhodne sa angažovať v politickej práci, vstúpiť na politickú scénu a stýkať sa s politickými predstaviteľmi. Čo je teda problémom pri takýchto ľuďoch? Tento druh človeka, ktorý sa rád zúčastňuje na politike, síce zvyčajne o politike veľa nediskutuje, no pokiaľ sa venuje práci, ktorá s ňou nesúvisí, je jedno, akú kariéru si vyberie – nemá o ňu záujem a cíti, že jeho vyhliadky sú pochmúrne. Keď však príde reč na účasť v politike, oči sa mu rozžiaria túžbou a vzbudí to uňho záujem. Keď počuje, že niekto kandiduje na starostu, guvernéra, zákonodarcu alebo prezidenta, cíti v srdci pocit straty a láme si hlavu, ako by sa sám mohol zúčastniť. Čo je to za človeka? Nie je to druh človeka, ktorý má obrovskú túžbu po moci? (Áno.) Čo ešte má teda tento druh človeka vo svojej ľudskej prirodzenosti? Je úplne posadnutý peniazmi alebo mocou? (Je úplne posadnutý mocou.) Pokladá moc za nadradenú všetkému ostatnému, vníma ju ako samotný vlastný život a považuje ju za cieľ, o ktorý sa má po celý život usilovať. Čo je to teda vlastne za človeka? Čo ešte má vo svojej ľudskej prirodzenosti, čo tam bežní ľudia nemajú? (Ambície a túžby.) Čo má ambíciu a túžbu robiť? (Mať moc.) Aký je najpriamejší prospech, ktorý mu prináša to, že má moc? (Získanie postavenia a to, že si ho ostatní vysoko vážia.) To sú druhoradé veci a nie je to ten zásadný prospech. (Chce ovládať ľudí.) To je blízko. Ak nejaký človek rád zastáva úrad, no pozícia, ktorú zastáva, je len prázdnym titulom a on pod sebou nemá jediného podriadeného, dá sa to považovať za moc? (Nie.) Nedá sa to považovať za moc. Nemá žiadne zvláštne privilégiá a nemôže si užívať žiadne z výhod zastávania úradu. Má podľa neho zastávanie takejto pozície nejakú skutočnú hodnotu? (Nie.) Takže tento druh človeka má jednu vec, ktorú iní nemajú – mimoriadne silnú ambíciu a túžbu po moci. Keďže má tento druh ambície a túžby, cieľ, ktorý chce dosiahnuť, nie je nič také prosté ako len to, aby si ho ostatní vysoko vážili, zbožňovali ho alebo mu závideli. Namiesto toho chce zastávať úrad, rozhodovať a viesť iných. Má túto ambíciu a túžbu – ak nemá postavenie, môže dosiahnuť svoj cieľ? Bude ho niekto počúvať? Rozhodne nie. Preto je odhodlaný získať postavenie. Keď už má postavenie, nájdu sa ľudia, ktorí ho budú počúvať, keď hovorí, a keď od iných žiada, aby niečo urobili, nájdu sa takí, ktorí poslúchnu a vyhovejú mu – jeho ambícia a túžba, to, čo chce dosiahnuť, sa potom môže stať skutočnosťou. Tí, ktorí sa radi zúčastňujú na politike, môžu byť peknými slovami opísaní ako ušľachtilí a ctižiadostiví, no zjednodušene povedané, sú len posadnutí zastávaním úradu – jednoducho milujú zastávať úrad. Keď ho nezastávajú, nemôžu rozhodovať a nemajú zopár podriadených, ktorých by viedli, a tak začnú byť skľúčení a cítia, že život je pochmúrny. No keď už zastávajú úrad, nájdu sa ľudia, ktorí ich počúvajú, keď hovoria, a majú nasledovníkov, v dôsledku čoho cítia, že život je príjemný. Je teda nejaký problém s ich ľudskou prirodzenosťou? (Áno.) Dá sa to nazvať nedostatkom v ich ľudskej prirodzenosti? (Nie.) Určite to nie je také jednoduché. O aký problém teda ide? (O skazené povahy.) Je takýto človek z hľadiska svojej ľudskej prirodzenosti spoľahlivý? (Nie.) Je teda jeho charakter dobrý? (Nie.) Prečo nie je dobrý? (Stále chce ovládať ľudí a rozhodovať.) Tento druh človeka má obzvlášť silnú túžbu po postavení – vždy chce nájsť rôzne možnosti rozhodovať a neustále chce byť vo vodcovskej pozícii a ovládať iných. Takíto ľudia sú nespoľahliví a nemajú ani dobrý charakter. V Božom dome je takýchto ľudí pomerne veľa. Ak ich Boží dom poverí dohľadom nad nejakou pracovnou úlohou, veria, že to znamená, že zastávajú úrad a slúžia vo vodcovskej pozícii. Budú hľadať pravdy-princípy? Budú vykonávať pracovné opatrenia? (Nie.) Ak považujú to, že sú nadriadenými alebo vodcami, za zastávanie úradu, určite nebudú vykonávať pracovné opatrenia ani robiť skutočnú prácu. Čo budú robiť? Budú sa venovať vlastnému podnikaniu, budovať si vlastnú autoritu, upevňovať si vlastné postavenie, odovzdávať svoje vlastné nápady tým pod sebou a presviedčať ľudí, aby ich počúvali – čím spravia pracovné opatrenia, Božie úmysly a pravdu neúčinnými. Presne toto je podstata takýchto ľudí. Keď nemajú postavenie, usilujú sa oň zo všetkých síl, a keď už ho získajú, znamená to pre nich, že si našli príležitosť. Príležitosť na čo? Na to, aby v čo najväčšej miere uspokojili vlastnú ambíciu a upevnili si vlastné postavenie; takúto príležitosť využívajú na uspokojenie svojej vlastnej ambície a svojej závislosti od zastávania úradu.

Záľuba v účasti na politike je záležitosťou zlého charakteru aj skazených pováh. Koľko skazených pováh to zahŕňa? (Aroganciu a surovosť.) Aroganciu, surovosť, odpor k pravde a neoblomnosť – sú tu prítomné všetky tieto skazené povahy; každá jedna z nich. Čo je tu teda tou najzávažnejšou skazenou povahou? Je ňou surovosť – najvýraznejšou typickou charakteristikou je tu surovosť. Ak sú ľudia, ktorí sa radi zúčastňujú na politike, vo svete frustrovaní a neúspešní a chcú sa zúčastňovať na politike, ale nemajú príležitosť alebo nenachádzajú spôsob, ako preniknúť do politických kruhov, po príchode do Božieho domu ich ambícia neumiera – stále sa chcú zúčastňovať na politike. Pristupujú teda k voľbám vodcov na rôznych úrovniach, akoby to boli voľby vládnych úradníkov. Vždy keď sa takéto voľby konajú, nevedia sa dočkať a všade lobujú u ľudí, aby za nich hlasovali. Len čo sa stanú vodcami, vnímajú to tak, že zastávajú úrad, nechávajú si postavenie iba pre seba, privlastňujú si moc a robia, čo sa im zachce. Konajú, ako sa im zachce, ignorujú prácu, ktorú im pridelil Boží dom, aj povinnosť, ktorú by mali konať, a zaujíma ich iba oddávanie sa výhodám postavenia. Pristupujú k vykonávaniu vodcovskej povinnosti ako k zastávaniu úradu, robia si, čo sa im páči a čo chcú robiť, a konajú akýmkoľvek spôsobom, ktorý im umožňuje budovať si vlastnú autoritu, upevňovať si vlastné postavenie, nútiť ostatných, aby ich počúvali, a plne uspokojovať svoju závislosť od zastávania úradu. Neberú do úvahy prácu Božieho domu ani požiadavky pracovných opatrení. Takíto ľudia sú veľmi nebezpeční – aj keď ešte neboli odhalení ako antikristi, v zárodku nimi sú. Sú medzi tými, ktorí sa radi zúčastňujú na politike, nejakí dobrí ľudia? Nie, nie sú medzi nimi žiadni dobrí ľudia. Ľudia so silnou túžbou po moci by pravdu milovať nemohli. Keďže majú mimoriadne silnú túžbu po moci, ich svedomie a rozum nedokážu potlačiť ani obmedziť to, ako po nej túžia a ako sa o ňu usilujú. Ak sa človek rád zúčastňuje na politike alebo je tým mimoriadne posadnutý a má silnú túžbu to robiť, znamená to, že má silnú ambíciu získať postavenie a moc. Úmysly, ciele a základy jeho počínania a činov plne závisia od toho, či môže získať moc a či môže byť uspokojená jeho ambícia. Nie sú určované svedomím a rozumom. Preto je ľudská prirodzenosť takýchto ľudí desivá. Na to, aby uspokojili svoju túžbu po moci a aby ju získali, dokážu urobiť a obetovať čokoľvek – dokonca aj obetovať ľudí, ktorí sú im najbližší a ktorých najviac milujú. Súdiac podľa tohto, majú takíto ľudia ľudskú prirodzenosť? (Nie.) Predpokladajme napríklad, že nejaký muž sa rád zúčastňuje na politike a má mimoriadne silnú túžbu po moci. Keď sa mu naskytne príležitosť zúčastňovať sa na politike a získať postavenie a moc, po ktorom túži, v prípade, že musí obetovať ženu, ktorú miluje, aby získal postavenie, o ktoré sa usiluje, nebude váhať a urobí to – rozhodne nebude mäkký. Niektorí ľudia na získanie postavenia nebudú váhať obetovať ani vlastných rodičov – sú schopní obetovať kohokoľvek. Jediná vec, ktorej sa nikdy nevzdajú, je postavenie. Inými slovami, môžu použiť akúkoľvek osobu, udalosť alebo vec ako nejakú páku a cenu, ktorú vymenia za postavenie. Ak to teda posúdime podľa ich charakteru, majú takíto ľudia skutočne svedomie a rozum? (Nie.) Preto sú veľmi desiví. Je možné, že ich svedomie a rozum sa vytratili alebo že ich nikdy nemali – možné je oboje. Prečo hovorím, že je možné oboje? Keď títo ľudia nemajú postavenie a nie sú vo veci politické záležitosti, môžu s inými vychádzať veľmi dobre, pomáhať ľuďom, nikdy iných nezneužívať, rozdávať milodary a byť veľmi tolerantní. Na povrchu sa zdá, že majú ľudskú prirodzenosť, a ich svedomie a rozum pôsobia normálne, no nevieš, čo milujú v hĺbke duše. Keď zistíš, že v hĺbke duše milujú postavenie a moc, a pozoruješ ich ľudskú prirodzenosť znova, tvoj názor sa zmení a zmení sa aj to, ako ich ľudskej prirodzenosti rozumieš a ako ju hodnotíš. Keď nejde o postavenie a moc, správajú sa pri interakcii s inými normálne a pôsobia ako slušní ľudia. No len čo získajú postavenie a moc, ich správanie už nie je rovnaké ako predtým – už nevidíš, kde majú svedomie alebo rozum. Až vtedy si uvedomíš, že takíto ľudia sú naozaj desiví. Ukazuje sa, že ľudská prirodzenosť, ktorú prejavovali, bola len dočasná – prejavila sa len v dôsledku popudu určitého prostredia a určitých výhod a za okolností, keď nešlo o ich milovanú moc a postavenie. Keď však ide o postavenie a moc, odhalí sa ich skutočná ľudská prirodzenosť. Keď uvidíš ich skutočnú ľudskú prirodzenosť, definuješ ich ako ľudí, ktorým ľudská prirodzenosť chýba. Znamená to, že kým neuvidíš tú podstatnú vec v hĺbke ich sŕdc, budeš mať pocit, že s inými dokážu vychádzať celkom dobre a nechýba im ľudská prirodzenosť, no keď skutočne pochopíš ich vnútorný svet a ich ľudskú prirodzenosť-podstatu a uvidíš, že milujú postavenie a moc, uvedomíš si, že takíto ľudia nemajú ľudskú prirodzenosť – sú dvojtvárni. Ako neverci nazývajú tento druh prejavu? Nenazýva sa to rozdvojenou osobnosťou? (Áno.) Nečlovek nosí ľudské telo – keď komunikuje s inými, nevidíš, čo leží hlboko v jeho duši, takže si myslíš, že je to normálny človek – možno dokonca veríš, že je to dobrý človek. No keď uvidíš jeho druhú stránku, nielenže si prestaneš myslieť, že je to dobrý človek, no budeš ho ešte aj považovať za desivého. To znamená byť nečlovekom. Čo sú vlastne neľudia? Aj keď je v tom, čo prejavujú, trochu ľudskej podoby, nie je to skutočné. Keďže nemajú pravdu-realitu, ich občasné dobré prejavy nepredstavujú ich podstatu. Ich podstatou je práve tá ľudská prirodzenosť, ktorú prejavujú, keď si skutočne vyberú svoju cestu. Preto sa nesmieš nechať zaviesť vonkajším vzhľadom takýchto ľudí – kľúčom je pozrieť sa na cestu, po ktorej kráčajú, a na ich podstatu. Vysvetlil som túto záležitosť teraz jasne? (Áno.) Čomu ste porozumeli? Ak človek rád diskutuje o politike, zostáva to len na úrovni myslenia a je to len záujem a koníček, nie je to problém. No ak sa rád aj zúčastňuje na politike, už to nie je otázka myslenia – týka sa to problému s jeho počínaním a s cestou, po ktorej kráča. Len čo sa to týka toho, ako si počína, a cesty, po ktorej kráča, týka sa to jeho charakteru. A keď sa to týka charakteru, vo väčšine prípadov sa to týka skazených pováh. Nie je to tak? (Áno.) Dobre, týmto našu diskusiu o prejave záľuby v účasti na politike uzatvárame.

Záľuba v literatúre, záľuba v technológiách a podobne

Poďme si povedať o ďalšom prejave – o záľube v literatúre. Čo je to za prejav? (Vrodená danosť.) Čiže takíto ľudia majú prirodzene radi literatúru. Keďže majú radi literatúru, prejavujú mimoriadnu náklonnosť a zvedavosť alebo istý mimoriadny postoj, keď príde na témy, knihy a záležitosti, ktoré s literatúrou súvisia – to je vrodená danosť. A čo záľuba v technológiách? (Je to vrodená danosť.) To znamená, že ľudia sa aj bez toho, aby do toho zasahovali alebo prichádzali veci z vonkajšieho sveta, veľmi zaujímajú o určité druhy vecí, radi čítajú takéto knihy, radi sa tiež zameriavajú na takéto témy a diskutujú o nich a zároveň je ich ašpiráciou aj venovať sa povolaniu alebo oblasti, ktorá s takýmito vecami súvisí. Je to vrodené – nevyžaduje si to zásah iných, netreba sa to učiť a nevyžaduje si to, samozrejme, ani to, aby ich iní počas ich života zámerne ovplyvňovali alebo im niečo vštepovali. Rodia sa s tým, že majú radi určité veci. Záľuba v technológiách je vrodená danosť, no čo tak záľuba v rastlinách a zvieratách? (Aj to je vrodená danosť.) Záľuba v rastlinách a zvieratách – starostlivosť o stromy, hmyz a vtáky a najmä záľuba v interakcii a úzkom kontakte s malými zvieratami a v mimoriadnej láskavosti a zhovievavosti k nim – je vrodená danosť. Vidíš, tieto veci zahrnuté vo vrodených danostiach sú veľmi normálne, však? (Áno.) Nezahŕňajú negatívne veci v rámci skazených pováh, ako sú arogancia a podlosť. A čo také veci ako záľuba v letectve, záľuba v histórii, záľuba v astronómii a geografii, záľuba vo vede o výžive a medicíne, záľuba v práve a záľuba v poľnohospodárstve – aké sú to prejavy? (Vrodené danosti.) Niektorí ľudia majú radi poľnohospodárstvo; radi skúmajú štepenie, šľachtenie a zber rôznych rastlín, radi skúmajú, ako na ne vplýva podnebie a teplota, a radi pestujú zeleninu, plodiny, stromy a kvety. Ruky majú každý deň zablatené a zrohovatené od práce. Títo ľudia by nechceli byť lekármi, právnikmi alebo úradníkmi – jednoducho radi farmárčia, zaoberajú sa rastlinami a cítia sa pri takomto živote veľmi uvoľnene. Má to, čo majú ľudia radi a aké majú záujmy a záľuby, nejaký súvis s ich ľudskou prirodzenosťou? (Nie.) Ovplyvňuje ju to? (Nie.) V podstate ju to neovplyvňuje. Poľnohospodárov nemožno nazvať veľmi šľachetnými; aj oni majú skazené povahy. Podobne ani intelektuáli na vysokej úrovni, ako napríklad ľudia pôsobiaci v oblastiach, ako sú technológie, literatúra, medicína alebo právo, nemajú o nič šľachetnejšiu ľudskú prirodzenosť ako poľnohospodári. Po tom, čo získali toľko vedomostí, prečítali toľko kníh a tak dlho sa vzdelávali, nakoniec Bohu vôbec nerozumejú – len sa z kníh naučili o niečo viac a získali trochu viac vedomostí a vhľadu. No pokiaľ ide o to, ako by si mali počínať, akou životnou cestou by sa mali uberať, ako by mali veriť v Boha a uctievať Ho a ako by mali konať, aby to bolo v súlade s princípmi počínania si vo všetkých možných životných situáciách – o ničom z toho nevedia nič. Spoločnou charakteristikou ľudí, ktorí majú záujem o rôzne oblasti a majú v nich záľubu, je to, že nech už majú radi čokoľvek, nezdráhajú sa to robiť, sú ochotní venovať sa práci v danej oblasti a potom sa tejto oblasti oddajú. Bez ohľadu na to, akej oblasti sa venujú, pokiaľ sú v tejto spoločnosti, boli formovaní a skazení satanom. Nikoho ľudská prirodzenosť sa nestáva šľachetnou iba preto, lebo jeho záujmy a záľuby alebo oblasť, ktorej sa venuje, sú šľachetnejšie alebo úctyhodnejšie ako u iných. A podobne sa nikto nestáva prízemnejším ani skazenejším ako ostatní iba preto, lebo sa venuje povolaniu, ktoré je druhoradé, podradné alebo sa naň iní pozerajú zvrchu. Naopak, nezáleží na tom, aké má človek záujmy a záľuby, akej oblasti sa venuje a aké silné stránky alebo dary pri tom využíva – myšlienky a názory, ktoré má, nakoniec nezodpovedajú pravde. Všetci ľudia majú rovnaký postoj k pravde a k Bohu a odhaľujú iba samé skazené povahy. Spoločným znakom ľudí je žitie, pri ktorom sú skazené povahy ich životom. Bez ohľadu na to, aké máš záujmy a záľuby a akému povolaniu sa venuješ, to teda neznamená, že to bude mať vplyv na tvoju ľudskú prirodzenosť, ani že sa tvoja ľudská prirodzenosť do určitej miery zlepší alebo naruší. Z týchto faktov možno vidieť, že vrodené danosti, ktoré Boh dáva ľuďom, neovplyvňujú ich kritériá počínania si a konania a nemenia ani cestu a smerovanie ich činov. Nanajvýš sú tieto záujmy a záľuby len nástrojmi alebo akýmsi vrodeným kapitálom, na ktorý sa spoliehajú, aby prežili a aby si pomocou oblasti, ktorej sa venujú, mohli zarobiť a tým si zabezpečiť živobytie. V procese zabezpečovania si živobytia sú však rôzne myšlienky a názory, ktoré ľudia prijímajú v skupinách ľudí v rôznych oblastiach, rovnaké. Preto v konečnom dôsledku nezáleží na tom, v akej oblasti a akom kúte spoločnosti sa človek nachádza alebo do akej skupiny ľudí či k akej rase patrí – skazenosť, ktorú prijíma, je rovnaká. Nestávaš sa šľachetnejším ani do menšej hĺbky skazeným ako iní len preto, lebo sa venuješ práci alebo povolaniu na trochu vyššej úrovni, a nestávaš sa ani hlbšie skazeným ako iní len preto, lebo sa venuješ oblasti, ktorá je podradná. Stručne povedané, nech už sú tvoje vrodené záujmy a záľuby akékoľvek, nakoniec si v tejto spoločnosti a medzi ľuďmi nevyhnutne a zdrvujúco skazený satanom.

Záľuba vo finančnej a účtovníckej práci

Ďalej si povedzme o ďalšom prejave. Niektorí ľudia majú radi finančnú a účtovnícku prácu; radi narábajú s číslami a celý život sa venujú práci s financiami. Každý deň vedú účty, vyrovnávajú ich a vybavujú platby a príjmy finančných prostriedkov – ich myseľ je stále plná údajov, no nikdy ich to neunavuje. Záľuba vo finančnej a účtovníckej práci – pod aký aspekt to spadá? (Pod vrodené danosti.) Je to silná stránka, ktorú Boh dáva ľuďom. Keďže si v tom dobrý, prirodzene sa tomuto povolaniu aj venuješ a potom si zabezpečíš živobytie na celý život – takto sa udržiavaš pri živote. Je to to isté, ako keby ti Boh z neba zoslal mannu alebo prepelice, aby si mal čo jesť. Tento záujem a koníček je ako zlatá hus, ktorá spadne z neba, pristane ti v rukách a umožní ti tak mať tento záujem a koníček. Potom sa prirodzene venuješ povolaniu, ktoré súvisí s tvojím záujmom a koníčkom, a s týmto ako so svojím živobytím sa udržiavaš pri živote až doteraz. Nezáleží na tom, či to robíš dobre alebo nie a koľko rokov sa tomu venuješ – pokiaľ je to niečo, s čím si sa narodil, tak je to to, čo ti Boh ustanovil – je to vrodená danosť. Skrátka to všetko pochádza od Boha – neexistuje nič, čím by sa ľudia mohli chváliť. Nie je to tak? (Áno.)

Zručnosť v podnikaní

Záľuba a zručnosť v podnikaní – pod aký aspekt to spadá? (Pod vrodené danosti.) Mať zručnosť v podnikaní znamená podnikať lepšie než väčšina ľudí. Iní môžu prevádzkovať podnik dva alebo tri mesiace a skrachovať, pričom ešte aj stratia svoj počiatočný kapitál, no oni svoj podnik prevádzkujú dva alebo tri roky a darí sa im čoraz lepšie. Postupne v živote začnú prosperovať – ich rodina sa lepšie stravuje a oblieka, malý dom aj malé auto vymenia za väčšie a ich život sa neustále zlepšuje; stávajú sa z nich bohatí podnikatelia. Zručnosť v podnikaní – je to vrodená danosť? (Áno.) Zručnosť v podnikaní, táto vrodená danosť, je ich silnou stránkou. Nikdy sa podnikať nijak zvlášť neučili ani neboli ovplyvnení svojimi rodičmi, no aj tak ľahko uspejú v prevádzkovaní malého podniku a zarábaní peňazí. Opýtaš sa ich: „Pripadá ti podnikanie ťažké?“ Povedia: „Vôbec nie. Len zapnem mozog, premýšľam o tom, ako konať tak, aby to bolo vhodné a aby sa na tom dalo zarobiť, a potom to tak urobím – a nakoniec sú peniaze moje.“ Povieš: „Zdá sa, že ti podnikanie ide prirodzene a ľahko. Prečo to nedokážem ja?“ Prečo? Pretože Boh ti nedal túto silnú stránku, takže na to jednoducho nemáš talent. Tí, ktorí majú silnú stránku, by teda nemali byť pyšní, a tí, ktorí silnú stránku nemajú, by nemali závidieť. To, čo Boh dáva, nikto nemôže vziať – aj keď to nechceš, nemôžeš to odmietnuť. Boh ťa v tom skrátka urobil zručným a prostredníctvom tejto silnej stránky ti poskytuje spôsob obživy alebo remeslo, s ktorým sa udržíš pri živote. Je to Božia milosť. Iní sa učia, sú vyučovaní a praktizujú, a predsa bez ohľadu na to, ako sa snažia, nedokážu dosiahnuť dobré výsledky. No ty to dokážeš bez toho, aby si sa to učil. Akokoľvek premýšľajú, ich myseľ pri tom nepracuje tak rýchlo ako tvoja a nedokážu fungovať tak dobre ako ty. Odkiaľ sa teda berie táto tvoja silná stránka? Nie je vrodená? A nie je to, čo je vrodené, darované Bohom? Neustále hovoríš o tom, čo máš rád a v čom si zručný, no je to niečo, o čo si žiadal? Niektorí ľudia hovoria, že to zdedili po svojich rodičoch. Prečo si teda nezdedil niečo iné? Pokús sa nájsť spôsob, ako túto silnú stránku odovzdať svojej ďalšej generácii – dokážeš to? Máš nejaké slovo? (Nie.) Rozhodne nie. Silná stránka, ktorú máš, je daná Bohom – akokoľvek veľmi ti iní môžu závidieť, nemôžu ju odstrániť ani vziať, a aj keď ju nechceš, Boh ti ju stále dáva. Keďže ti Boh preukázal milosť, mal by si ju od Neho prijať. Nebuď pyšný a nechváľ sa. Pýcha a chvastanie sú prejavmi ľudskej nevedomosti.

Ako by si teda mal správne zaobchádzať so silnou stránkou, ktorú ti Boh dal? Ak Boží dom potrebuje, aby si v tejto oblasti konal povinnosť, mal by si svoju silnú stránku využiť vo svojej povinnosti a v práci cirkvi. Nedrž ju v ústraní – uplatni ju a urob to v plnej miere. Takto silná stránka, ktorú ti Boh dal, nebude daná nadarmo; splatíš Mu milosť a osobitné zaobchádzanie, ktorým si sa u Neho tešil. Keď takto konáš, si človekom so svedomím – nehľadáš len výhody pre seba, no odplácaš sa Bohu. To je to správne konanie. Aj keď si myslíš: „Mám túto silnú stránku a tento záujem a koníček. Robiť to je pre mňa hračka“, pokiaľ to berieš ako svoju povinnosť, nemôžeš sa spoliehať len na svoju silnú stránku a na svoj záujem a koníček. Musíš to robiť podľa princípov, ktoré ti Boh oznámil, a podľa požiadaviek Božieho domu, a potom to so svojou silnou stránkou spojiť. Takto svoju povinnosť vykonáš riadne a preukážeš svoju vernosť. Je to presne tak, ako keď Boh daroval Abrahámovi syna – keď mu ho Boh dal, Abrahám sa veľmi radoval, a keď mu ho Boh chcel vziať, Abrahám ho Bohu musel ochotne a úplne obetovať. Nemohol sa zdráhať ani sa snažiť klásť si podmienky, a už vôbec sa na Boha nemohol sťažovať ani Ho urážať – musel svojho syna obetovať celým srdcom a úprimne. Keď ťa Boh obdarí milosťou, si veľmi šťastný a spokojný a máš pocit, že si získal výhodu a že ti Boh preukazuje láskavosť. Aký je potom tvoj postoj, keď ťa Boh požiada, aby si niečo obetoval, keď už si si užil toľko Jeho milosti? Dokážeš sa s tým rozlúčiť? Dokážeš Mu to obetovať a bez výhrad Mu to vrátiť? Ak Bohu dokážeš bez kompromisov, podľa princípov, ktoré vyžaduje, bez sťažností a bez výhrad vrátiť to, čo ti dal, pričom si to nenecháš pre seba, no radšej to obetuješ Bohu, tak si stvorenou bytosťou na požadovanej úrovni. Aj povinnosť, ktorú si vykonal, je na požadovanej úrovni a Boh bude spokojný. Boh na teba nemá vysoké požiadavky, pretože to, čo ti dal, mnohonásobne prevyšuje to, čo môžeš obetovať. Boh ti okrem života dal aj kapitál a danosti, na ktoré sa spoliehaš pri prežití. Keďže máš túto silnú stránku a tento záujem a koníček, koľko úžitku si tým získal? Koľkej Božej milosti si sa tešil? Koľko si doteraz Bohu splatil? Ak Bohu začínaš splácať až teraz, tak si dosť pomalý. Ak si si v minulosti nepočínal dobre, odteraz by si mal Bohu obetovať bez akýchkoľvek výhrad; využi svoju silnú stránku, svoje odborné zručnosti a rôzne princípy profesií, ktoré si si osvojil, vo svojej povinnosti a nič si pri tom nenechávaj pre seba, pretože to, čo obetuješ, bolo pôvodne Božie – daroval ti to Boh. Keď tieto veci obetuješ a využiješ ich vo svojej povinnosti, na jednej strane to Boh prijme a na druhej strane získaš pravdu, život a Božie schválenie – získaš obrovské výhody a vôbec neutrpíš stratu. Boh ti zároveň nevzal právo užívať si svoj záujem, koníček a svoju silnú stránku. Keďže ťa Boh obdaril týmto záujmom a koníčkom, nikdy ti ich nevezme. Bez ohľadu na to, koľko obetuješ, ich stále budeš mať – Boh zaisťuje, že v tebe budú naďalej naveky prítomné; sú súčasťou tvojho samotného bytia. Ak Bohu nič neobetuješ, dá sa povedať len to, že nemáš svedomie, že ako stvorená bytosť nie si na požadovanej úrovni a že voči Nemu vôbec nie si úprimný. Ak nie si úprimný, mal by si Bohu splatiť to, čo si od Neho prijal a čo máš. Takýto postoj by si mal mať. Nezáleží na tom, koľko ti toho Boh dal, koľkým veciam rozumieš a koľko si toho schopný urobiť – všetko Mu to potom musíš bez výhrad obetovať. Myslíš si, že by Boh chcel, aby si to obetoval nadarmo? Pozri sa na Abraháma – keď od neho Boh žiadal Izáka, obetoval Izáka na oltári. No vari si Boh naozaj vzal Izáka po tom, čo videl Abrahámovu úprimnosť? Boh si ho nevzal – Boh mu Izáka vrátil a neďaleko pripravil baránka. Abrahám nielenže nemusel vrátiť Izáka Bohu, ale aj dostal už pripraveného baránka. Požehnanie, ktoré mu Boh dal, nakoniec nespočetnekrát prevýšilo to, čo si vôbec dokázal predstaviť. Samozrejme, nebolo to niečo, čo by si Abrahám dokázal predstaviť ani o čo by žiadal. Ale Boh s ľuďmi nezaobchádza nespravodlivo; On im skrátka žehná takýmto spôsobom – je to Božia vôľa. Boh ťa aj vtedy, keď si Mu ešte nič nesplatil, toľkým obdaril. Myslíš si teda, že ťa obdarí menej, ak Mu skutočne splácaš? Rozhodne nie – požehnanie, ktoré ti Boh dá, prevýši všetko, čo by si si kedy dokázal predstaviť. Povedz Mi teda, je ľahké obetovať všetky silné stránky, ktorými ťa Boh obdaril, a využiť ich vo svojej povinnosti? Predpokladajme, že si pomyslíš: „Tieto silné stránky, záujmy a koníčky, ktoré sú mi vlastné, sú niečím, s čím som sa narodil. Zdedil som ich po svojich rodičoch. Vďačím za ne svojim dobrým génom a priaznivému pôvodu. To, či mi ich daroval Boh, neviem. Každopádne mám jednoducho šťastie – je to moje vlastné šťastie. A čo sa týka toho, či ich vrátim Bohu, o tom rozhodnem neskôr. Momentálne to nemám v pláne.“ Povedz Mi, znamenalo by to, že máš svedomie? (Nie.) Aj keby ti Boh nevzal záujmy, koníčky, silné stránky a iné veci, ktorými ťa obdaril, nezískal by si Božie požehnanie. V Jeho očiach by si nebol stvorenou bytosťou na požadovanej úrovni – prinajmenšom Boh takýchto ľudí nemá rád. Boh ľudí obdarúva určitými záujmami, koníčkami a silnými stránkami a má na nich aj špecifické požiadavky. A pokiaľ ide o to, ako ľudia s týmito záujmami, koníčkami a silnými stránkami zaobchádzajú, mali by mať aj princípy, ktoré sa zhodujú s pravdou. Na jednej strane ich neber ako svoj kapitál; a ak si práca Božieho domu vyžaduje, aby si konal povinnosť spojenú s tvojimi záujmami, koníčkami a silnými stránkami, mal by si navyše cítiť morálnu povinnosť prijať túto povinnosť ako svoj osobný záväzok. Mal by si úplne a bez výhrad obetovať to, čím ťa Boh obdaril, aby sa Boh mohol tešiť z úprimnosti a podriadenosti stvorenej bytosti voči Nemu. Nie je to dôstojná a veľkolepá vec? (Áno.) Ak Bohu nedokážeš obetovať dary a silné stránky, ktorými ťa obdaril, tak si Mu dlžníkom – to je hanebná vec. Keď ťa Boh týmito darmi a silnými stránkami obdaril, bol si celkom šťastný, no keď ťa Boh žiada, aby si Mu ich obetoval, si podráždený, nechceš, aby ich Boh použil, a chceš ich využívať len pre seba. Svedčí to o rozume? Nie je to tvoje súkromné vlastníctvo – daroval ti ich Boh. Keďže ti ich daroval Boh, mal by si ich obetovať, keď o ne žiada. To, že ich dokážeš obetovať, ukazuje, že máš voči Bohu podriadenosť a úprimnosť. Ak ich nechceš obetovať alebo to robíš neochotne a s nevôľou, dokazuje to, že voči Bohu nemáš ani podriadenosť, ani úprimnosť. Dá sa povedať iba to, že je nejaký problém s tvojou ľudskou prirodzenosťou a tvojím charakterom.

Dobre, to je pre naše dnešné duchovné spoločenstvo všetko. Dovidenia!

23. decembra 2023