Prvé praktizovanie usilovania sa o pravdu: zanechávanie

Zanechanie bariér medzi sebou a Bohom a svojho nepriateľstva voči Bohu

I. Zanechanie svojich predstáv a fantázií o Bohu: Zanechanie svojich predstáv a fantázií o Božom diele

F. Božie dielo nemení vrodené danosti ľudí; jeho cieľom je zmeniť ich skazené povahy

Počas tohto obdobia sa téma nášho duchovného spoločenstva týkala pomerne širokého rozsahu, však? (Áno.) Týkala sa niektorých špecifickejších otázok ľudskej prirodzenosti a týkala sa aj niektorých otázok, ktoré súvisia so životom ľudí. Na poslednom zhromaždení sme hovorili v duchovnom spoločenstve o témach týkajúcich sa kvality a potom sme hovorili v duchovnom spoločenstve o tom, ako rozlíšiť vrodené danosti, ľudskú prirodzenosť a skazené povahy. Naše duchovné spoločenstvo na tému kvality sme v podstate dokončili; odteraz na základe tohto obsahu môžete presne posúdiť, aká je kvalita človeka. Keď sme hovorili v duchovnom spoločenstve o týchto troch aspektoch – o vrodených danostiach, ľudskej prirodzenosti a skazených povahách – hovorili sme v duchovnom spoločenstve o niektorých prejavoch a odhaleniach ľudí v každodennom živote, aby sme posúdili, či spadajú pod vrodené danosti, ľudskú prirodzenosť alebo skazené povahy ľudí. Rozumiete teraz prostredníctvom nášho duchovného spoločenstva o týchto troch aspektoch: vrodených danostiach, ľudskej prirodzenosti a skazených povahách, konkrétnejšie základnej štruktúre ľudí ako stvorených bytostí? (Dokážeme tomu porozumieť o niečo viac ako predtým.) Dôvodom, prečo hovoríme v duchovnom spoločenstve o troch aspektoch prejavov, ktoré sa odhaľujú v živote ľudí, je to, že stvorené ľudstvo pozostáva z vrodených daností, ľudskej prirodzenosti a skazených pováh. Bez ohľadu na to, či si muž alebo žena, či si mladý alebo starý, bez ohľadu na to, medzi akou rasou ľudí alebo v akej krajine žiješ, v akom období žiješ či v akom žiješ spoločenskom prostredí a zázemí – skrátka, bez ohľadu na to, aký je tvoj vonkajší vzhľad –, pokiaľ si stvorená ľudská bytosť, pozostávaš z týchto troch aspektov: vrodených daností, ľudskej prirodzenosti a skazených pováh. Inak povedané, každý človek, ktorý patrí k skazenému ľudstvu, pozostáva z vrodených daností, ľudskej prirodzenosti a života skazených pováh. To znamená, že každá stvorená ľudská bytosť má vrodené danosti, ľudskú prirodzenosť a skazené povahy. Samozrejme, vrodené danosti človeka sú ustanovené Bohom. Ľudskú prirodzenosť čiastočne ovplyvňujú vrodené danosti a čiastočne ju formujú a ovplyvňujú rodinná výchova, spoločenské prostredie a satanova výchova. Na druhej strane, skazené povahy sú satanské povahy a satanská prirodzenosť človeka, ktoré vznikli v dôsledku zavádzania a kazenia zo strany satana. Táto skazená prirodzenosť pochádza čiastočne z rodiny, čiastočne zo spoločnosti a čiastočne z vplyvov a formovania, ktoré človek zažíva v rôznych prostrediach. Z tohto pohľadu v skutočnosti nie je žiadna stvorená osoba žiadnou záhadou, pretože pozostáva z týchto troch aspektov: vrodených daností, ľudskej prirodzenosti a skazených pováh. Rozlíšiť, akým človekom niekto je, by preto malo byť vlastne jednoduché. Ak odhliadneme od vrodených daností ustanovených a udelených Bohom, zostáva už len rozlíšiť, aká je ľudská prirodzenosť človeka a aké má skazené povahy – tie určujú, aká je podstata tohto človeka. Pri takomto spôsobe rozlišovania sú veci veľmi jasné. Rozlíšiť, aká je podstata človeka na základe týchto vecí, nie je náročná záležitosť. Takéto rozlišovanie má základ a má aj meradlo.

6. Rôzne prejavy vrodených daností, ľudskej prirodzenosti a skazených pováh

Predtým sme vymenovali niektoré konkrétne prejavy vrodených daností, ktorých súčasťou nie sú skazené povahy. Vrodené danosti sú základom, na ktorý sa ľudia spoliehajú, aby prežili, a sú to podmienky, ktoré by stvorené ľudstvo malo mať. Či už ide o podmienky súvisiace s narodením človeka, ako sú čas, prostredie a miesto narodenia, alebo o aspekty, ako sú vzhľad človeka, kvalita, silné stránky, inštinkty, záujmy a záľuby a osobnosť – to všetko je súčasťou vrodených daností človeka. Tieto vrodené danosti ľudí nekazia a, samozrejme, nepatria medzi ne ani žiadne skazené povahy. Všeobecne povedané, vrodené danosti sú niektoré základné podmienky, ktoré musí stvorená ľudská bytosť mať, aby prežila a žila. Ľudská prirodzenosť sa vzťahuje na to, čo človek žije. Zahŕňa svedomie a rozum normálnej ľudskej prirodzenosti, ktoré odhaľuje telo s vrodenými danosťami. Pokiaľ ide o skazené povahy, je to jednoduché – skazené povahy sú výsledkom skazenia života tohto tela s vrodenými danosťami a ľudskou prirodzenosťou satanom. Je to trochu abstraktné? Stvorení ľudia sú vo všeobecnosti stvorené bytosti, ktoré sú ovládané skazenými povahami a ktoré majú základné svedomie a rozum ľudskej prirodzenosti. Tieto stvorené bytosti majú rôzne vrodené danosti ustanovené Bohom. Toto je základná štruktúra ľudstva, ktoré stvoril Boh. Vrodeným danostiam a skazeným povahám možno v tejto súvislosti ľahšie porozumieť, ľudská prirodzenosť však môže byť relatívne abstraktná. Jednoducho povedané, ľudská prirodzenosť je jedinečný atribút stvoreného ľudstva, ktorý ho odlišuje od iných živých bytostí. Stvorené bytosti s týmto jedinečným atribútom majú svedomie a rozum, charakter a tiež schopnosť rozlišovať dobré od zlého. Tieto jedinečné atribúty, ktoré odlišujú ľudstvo od iných živých bytostí, tvoria ľudskú prirodzenosť. Táto ľudská prirodzenosť, samozrejme, zahŕňa schopnosť vyjadrovať sa pomocou jazyka, schopnosť rozlišovať dobré od zlého, schopnosť rozumieť, schopnosť prijímať nové veci, schopnosť prijímať slová Stvoriteľa a schopnosť prijať Božie poverenie a zvládnuť akúkoľvek záležitosť. Toto je ľudská prirodzenosť. Najjednoduchšie možno ľudskej prirodzenosti porozumieť tak, že je to vlastný atribút stvoreného ľudstva, ktorý ho odlišuje od iných živých bytostí. Najzákladnejšími charakteristikami tohto atribútu sú svedomie a rozum. Toto je najjednoduchší spôsob, ako tomu porozumieť. Súčasťou toho sú aj určité detaily, ako napríklad integrita a charakter, ktoré by ľudská prirodzenosť mala mať, rozlišovanie medzi pozitívnymi a negatívnymi vecami, ako aj výber a uskutočňovanie pozitívnych vecí. Toto sú v podstate veci, ktorým by ľudia mali porozumieť a ktoré by mali o týchto troch aspektoch: vrodených danostiach, ľudskej prirodzenosti a skazených povahách vedieť. Premýšľali ste už niekedy nad týmito otázkami? (Ešte sme nad nimi nepremýšľali.) Keď sa s týmito otázkami stretávate po prvýkrát, dokážete im porozumieť? Dokážete ich pochopiť? (Trochu im dokážeme porozumieť.) Má niekto pocit, že táto téma, o ktorej hovoríme, je podobne ako diskusia o filozofii príliš hlboká a do istej miery abstraktná a že je trochu nezrozumiteľná? Na základe konkrétnych prejavov týchto troch aspektov: vrodených daností, ľudskej prirodzenosti a skazených pováh, o ktorých sme v týchto dňoch hovorili v duchovnom spoločenstve, by pre vás to, o čom sme práve hovorili, nemalo byť abstraktné. Konkrétne prejavy týchto troch aspektov by pre vás mali byť zrozumiteľné. Navyše, nemali by byť jasné aj vzťahy medzi nimi? Ľudská prirodzenosť je integrita, charakter, svedomie a rozum, ktoré človek odhaľuje na základe toho, že má základné vrodené danosti. Skazené povahy sú to, čo človek prostredníctvom vrodených daností žije v rámci ľudskej prirodzenosti. Sú to rôzne povahy, ktoré ľudia žijú a ktoré sú ovládané životom vštepovaným zo strany satana. Takže bez ohľadu na to, aké má človek vrodené danosti, sú len tým úplne základným vonkajším obalom, zatiaľ čo život, ktorý môže skutočne ovládať podstatu človeka, sú skazené povahy vštepené satanom. To znamená, že ak chcete rozlíšiť, aká je podstata človeka, pozrite sa na povahy, ktoré odhaľuje. Ak prejavuje skazené povahy arogancie, neoblomnosti, nečestnosti, podlosti alebo surovosti, potom bez ohľadu na to, či je charakter tohto človeka láskavý alebo zlý, je vo svojej podstate zo satana, pretože jeho životom je satanova skazená povaha. Preto to, aký je atribút človeka, závisí od života v jeho vnútri, nie od toho, aké sú jeho vrodené danosti. Ak je jeho životom satanova skazená povaha, potom bez ohľadu na to, aké ušľachtilé alebo veľké sa môžu jeho vrodené danosti navonok javiť, je vo svojej podstate zo satana a je príslušníkom skazeného ľudstva. Ak je životom človeka pravda, potom bez ohľadu na to, aké obyčajné, normálne alebo podceňované sa môžu navonok javiť jeho vrodené danosti – a dokonca aj keď navonok vykazuje nejaké slabosti, nedostatky a chyby svojej ľudskej prirodzenosti –, stále je súčasťou ľudstva, ktoré bolo spasené. Vo svojej podstate patrí Bohu a nie je zo satana. Jeho podstata sa mení. Keď sa zmení jeho podstata, zmení sa aj jeho príslušnosť – patrí pravde a Bohu. Preto určujúcim faktorom príslušnosti, podstaty a konečného výsledku človeka nie sú jeho vrodené danosti, a samozrejme, úplne to nie je ani jeho ľudská prirodzenosť, ale skôr to, aký je jeho život. Ak sú životom človeka od začiatku do konca skazené povahy a je zo satana, potom bude patriť satanovi; ak má ako svoj život pravdu, patrí Bohu, a tak bude patriť Bohu v krásnom konečnom osude, ktorý Boh pripravil pre ľudstvo. Aká je súčasná príslušnosť ľudí na základe ich rôznych prejavov a podstaty vo všetkých aspektoch? Je životom ľudí pravda? (Nie.) Od čoho teda presne závisí podstata človeka? (Od toho, čo má ako svoj život.) Presne tak; aký život máš vnútri, taká je tvoja podstata. Ak sa život v tebe zmení a tvojím životom už nebudú skazené povahy, ale pravda, potom z hľadiska svojej podstaty patríš Bohu a pravde. Samozrejme, atribút človeka sa nemení – ľudia sú stále ľuďmi a z hľadiska svojho atribútu sú stále stvorenými ľuďmi. Pretože sa však tvoj život zmenil, zmenila sa aj tvoja príslušnosť. Stručne povedané, vrodené danosti sú základné podmienky, ktoré tvoria stvorené ľudstvo. To znamená, že pokiaľ sa nazývaš stvoreným človekom, tieto vrodené danosti v tebe musia existovať – sú to základné podmienky. Ľudská prirodzenosť je to, čo človek odhaľuje a žije zo svojej normálnej ľudskej prirodzenosti, pokým žije v rámci svojich vrodených daností. Skazené povahy sú životom, ktorý je vlastný skazenému ľudstvu a ktorý je skrytý pod vrodenými danosťami a obalom, ktorým je ľudská prirodzenosť. Vzťahy a rozdiely medzi týmito tromi aspektmi, ako aj úlohy, ktoré každý z nich zohráva, alebo funkcie, ktoré každý z nich plní v stvorenom ľudstve, sú presne také, ako sme práve opísali. Predtým sme hovorili v duchovnom spoločenstve o niektorých prejavoch súvisiacich s týmito tromi aspektmi: vrodenými danosťami, ľudskou prirodzenosťou a skazenými povahami, ktoré ľudia odhaľujú. Obsah týkajúci sa týchto troch aspektov však ďaleko presahuje to, o čom sme hovorili v duchovnom spoločenstve, takže dnes musíme v duchovnom spoločenstve na túto tému pokračovať.

Zajakávanie sa a koktanie

Kde sme minule skončili, pokiaľ ide o rôzne odhalenia vrodených daností, ľudskej prirodzenosti a skazených pováh? Pri bojazlivosti a smelosti, však? (Áno.) To duchovné spoločenstvo sme dokončili. Pozrime sa teraz na zajakávanie sa a koktanie pri rozprávaní – o aký druh problému ide? (O vrodenú danosť.) Je to vrodená danosť a tiež druh fyzického nedostatku. Samozrejme, formy zajakávania sú rôzne. Niektorí ľudia, ktorí sa zajakávajú, naťahujú jednu slabiku, zatiaľ čo iní neustále opakujú jednu slabiku a celý deň nie sú schopní vysloviť celú vetu. Stručne povedané, je to vrodená danosť a, samozrejme, je to aj druh fyzického nedostatku. Je súčasťou toho skazená povaha? (Nie.) Skazená povaha toho nie je súčasťou. Ak niekto povie: „Pri rozprávaní kokceš; určite si prefíkaný!“ alebo: „Dokonca sa počas reči aj zajakávaš; ako môžeš byť taký arogantný?“ – sú takéto tvrdenia presné? (Nie.) Zajakávanie ako nedostatok alebo chyba nesúvisí so žiadnym aspektom skazených pováh človeka. Preto je vrodenou danosťou a druhom fyzického nedostatku. Je jasné, že nesúvisí so skazenými povahami človeka a nemá s nimi vôbec žiadnu spojitosť. Existuje aj iná situácia týkajúca sa zajakávania: Niektorí ľudia zvyčajne pri rozprávaní nekokcú, ale keď sa ich na niečo opýtaš, váhajú a zasekávajú sa; trvá im celý deň, kým povedia jednu vetu, a ty stále netušíš, čo sa snažia povedať. Ich reč nikdy nie je dostatočne konkrétna, vždy musíš hádať, čo majú na mysli – a čokoľvek si domyslíš, stane sa to tým, čo chceli povedať. Prípadne namiesto odpovede použijú úsmev. Stručne povedané, jednoducho na tvoju otázku neodpovedia priamo. Napríklad sa ich opýtaš: „Odkiaľ si prišiel?“ Oni povedia: „Ja... ja... no, len som sa tak túlal a...“ Keď to počuješ, stále nevieš, odkiaľ prišli. Alebo sa ich opýtaš: „Ako hodnotíš kvalitu tohto človeka?“ Oni povedia: „Jeho... kvalita, no... všetci, veď vieš... my všetci... ehm... v tom nemáme celkom... jasno.“ Prečo hovoria takýmto váhavým a útržkovitým spôsobom? Je to zajakávanie sa alebo koktanie? Nezdá sa, že by bolo. Prečo potom takto hovoria? Ak to nie je kvôli zajakávaniu sa alebo koktaniu, aký to má dôvod? (Sú ovládaní skazenou povahou.) Toto je jasné odhalenie povahy. Znamená to, že keď niečo vyjadrujú alebo robia, ovláda ich povaha, ktorá je súčasťou ich života a ktorá ich nabáda hovoriť a konať tak, aby dosiahli určitý cieľ. Aký je to cieľ? Je ním zatajiť skutočné fakty, vyhnúť sa tomu, aby ti povedali skutočné fakty; nechcú veci vysvetliť veľmi jasne. Prečo takto konajú? Je to preto, lebo si myslia, že ak vysvetlia, čo sa v skutočnosti deje, budú musieť znášať následky – buď niekoho urazia, alebo spôsobia ujmu sami sebe. Nechcú tieto následky znášať; nechcú, aby si poznal skutočné fakty. Ide o spôsob a štýl rozprávania a konania pod nadvládou skazenej povahy. Život, ktorý ich ovláda, aby takto konali, predstavuje ich prirodzenosť, a to, že takto konajú, dokazuje, že nemajú vôbec žiadnu pravdu. Nehovoria podľa pravdy-princípov. Ako by teda mal človek hovoriť, aby hovoril podľa pravdy-princípov? Aby to človek dokázal, mal by byť čestným človekom, presne ako hovorí Boh: „Nech vaše áno znamená áno a vaše nie nech znamená nie.“ Robia to? (Nie.) Čo robia? Nehovoria áno, keď je to áno, ani nie, keď je to nie. Akú metódu používajú? Hovoria nejednoznačne, na vyjadrenie toho, čo majú na mysli, používajú nečestné a podlé spôsoby, aby dosiahli svoj cieľ – ochrániť samých seba. Používajú metódy, ktoré ich naučil a ktoré im vštepil satan, aby zvládli nejakú záležitosť alebo niečo vyjadrili. Toto je jasne satanova skazená povaha. Nie je to povrchné odhalenie ľudskej prirodzenosti, ale odhalenie spôsobu konania pod nadvládou satanovej skazenej povahy.

Užívanie si vzrušenia

Pokračujme ďalším prejavom: užívanie si vzrušenia a nechuť k fádnosti; robiť všetko a prijímať každé rozhodnutie o spôsobe života kvôli vzrušeniu. O aký problém ide? V prvom rade, spadá to pod záujmy a záľuby v rámci vrodených daností? (Áno.) Naozaj? Dobre sa zamyslite – skutočne to tam patrí? Je užívanie si vzrušenia v rámci rozumnosti človeka normálne? (Nie je to normálne.) Je teda vhodné zaradiť to pod vrodené danosti? (Nie.) Keď sa na to pozriem takto, nie je to vhodné. Pod aký problém tento prejav spadá? Ak povieme, že užívanie si vzrušenia je skazená povaha, o aký druh skazenej povahy potom ide? Je to arogancia, nečestnosť alebo surovosť? (Nie je to nič z toho.) Nesúvisí to so žiadnym typom skazenej povahy. O aký problém teda ide? (Je to problém ľudskej prirodzenosti.) O aký problém ľudskej prirodzenosti ide? Ide o to, že je to trochu nemiestne? (Áno.) Ide o nesprávne a nemiestne počínanie si, užívanie si vzrušenia a nepokojnosť. Nepokojnosť naznačuje nedostatok normálnej ľudskej prirodzenosti. Netýka sa to svedomia, ale predovšetkým to odráža nedostatok rozumnosti v normálnej ľudskej prirodzenosti. Takíto ľudia sa nedokážu držať jednej úlohy ani konať svoje povinnosti tak, aby dodržiavali pravidlá a boli svedomití. Nedokážu robiť veci ako dospelí; chýba im zrelé myslenie, zrelý štýl osobného počínania si a zrelý spôsob robenia vecí. Prinajmenšom je to nedostatok ich ľudskej prirodzenosti. Samozrejme, nedosahuje to úroveň problému ich charakteru, ale súvisí to s postojom, s akým si počínajú a konajú. Užívanie si novôt a vzrušenia, nedôslednosť v čomkoľvek, čo robia, neschopnosť vytrvať, nepokojnosť a nemiestnosť a neustála túžba hľadať vzrušenie a skúšať nové, módne veci – problémy tohto typu spadajú pod nedostatky ľudskej prirodzenosti. Ľuďom, ktorí si užívajú vzrušenie, chýba rozumnosť normálnej ľudskej prirodzenosti; nie je pre nich ľahké uniesť zodpovednosť a prácu, ktorú by mali uniesť dospelí. Nech robia akúkoľvek prácu, ak ju robia dlho a už nie je nová, pripadá im nudná, stratia o ňu záujem a chcú hľadať pocit novosti a vzrušenia. Bez vzrušenia majú pocit, že veci sú fádne, a môžu dokonca zažívať pocit duchovnej prázdnoty. Keď sa takto cítia, ich srdcia začnú byť nepokojné a chcú hľadať vzrušenie alebo veci, ktoré ich zaujímajú. Neustále chcú robiť niečo nekonvenčné. Vždy, keď zistia, že práca, ktorú robia, alebo záležitosti, ktoré riešia, sú nudné alebo nezaujímavé, stratia chuť pokračovať. Aj keď ide o prácu, ktorú by mali robiť, alebo o prácu, ktorá je zmysluplná a hodnotná, nedokážu vytrvať. Pozrite sa, že medzi nevercami je veľa takých, ktorí často užívajú drogy. Bez ohľadu na dôvody, ktoré sa za tým skrývajú, radi ich užívajú, aby hľadali pocit vzrušenia a iracionálne pocity presahujúce to, čo majú normálni ľudia. Ľudia, ktorí si užívajú vzrušenie, sú podobní tým, ktorí sa spoliehajú na stimuláciu drogami. V spôsobe, akým si počínajú, im chýba rozumnosť normálnych ľudí a pri výbere spôsobu života vždy radi vyhľadávajú nerealistické a nadprirodzené pocity. To je veľmi nebezpečné. Ľudia tohto typu sa často navonok javia tak, akoby nemali žiadne väčšie problémy. Ak takýchto ľudí nerozlišuješ alebo nevidíš do ich podstaty či do podstaty tohto druhu problému, mohol by si si pomyslieť: „Títo ľudia majú len nestabilné povahy; majú tridsať alebo štyridsať rokov, ale stále sú nezrelí ako deti.“ V skutočnosti ľudia tohto typu hlboko vo vnútri neustále hľadajú vzrušenie. Nech robia čokoľvek, chýbajú im myšlienky a uvedomenie dospelých, ako aj prístup a postoj, s akými riešia záležitosti dospelí. Preto sú takíto ľudia veľmi problematickí. Ich ľudská prirodzenosť možno nie je zlá a ich charakter nie je obzvlášť odporný, ale kvôli tomuto nedostatku svojej ľudskej prirodzenosti je pre nich veľmi ťažké, aby boli spôsobilí na významnú prácu, najmä na určité dôležité pracovné úlohy. Keď s nimi hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravde, povedia: „Všetkému rozumiem; len to nedokážem urobiť.“ Nedokážu žiť ani pracovať správne a svedomito s myšlienkami a postojmi normálnych ľudí. Ich srdcia sú vždy nepokojné. Ľudia s takýmito prejavmi sú tiež veľmi problematickí. Týmto uzatvárame našu diskusiu o prejave užívania si vzrušenia.

Citlivosť

Ďalej sa poďme porozprávať o citlivosti. Na jej zaradenie použime ten najjednoduchší spôsob a začnime vylučovacou metódou. Je citlivosť vrodená danosť? (Nie.) Je to teda skazená povaha? (Nie.) Ak sa u niekoho prejavuje citlivosť, ide o odhalenie skazenej povahy? (Nie.) Citlivosť neznamená, že človeka niečo svrbí, keď zje istý druh jedla, alebo že kýcha a slzia mu oči, keď zacíti nejakú vôňu; neznamená to peľovú alergiu, alergiu na arašidy ani žiadnu alergiu na konzervačné látky či chemické zlúčeniny – neznamená fyzickú citlivosť. Fyzická citlivosť znamená, že človek má citlivý organizmus, ktorý je náchylný na alergické reakcie vyvolané určitými vonkajšími škodlivými pachmi alebo látkami – to je fyzická citlivosť. Fyzická citlivosť je len inštinkt v rámci vrodených daností človeka – je to súčasť jeho vrodenej telesnej konštitúcie. Citlivosť, o ktorej tu hovoríme, však neznamená toto. Keď sme vylúčili vrodené danosti a vzali do úvahy, že tento typ citlivosti vo všeobecnosti nedosahuje úroveň skazenej povahy – čo znamená, že nejde o žiadne konkrétne odhalenie skazenej povahy –, o aký problém teda pri citlivosti ide? (Je to problém ľudskej prirodzenosti.) Je to prednosť ľudskej prirodzenosti alebo jej nedostatok? (Je to nedostatok ľudskej prirodzenosti.) Je to očividne nedostatok ľudskej prirodzenosti – ak nedokážete vidieť ani len toto, potom ste príliš nevedomí. Je dobré byť citlivý alebo nie? Keďže ide o nedostatok ľudskej prirodzenosti, určite to nie je dobré. Čo znamená citlivosť? Povedzte to vlastnými slovami. (Mať precitlivenú myseľ.) Je precitlivená myseľ duševná choroba? Povedzte Mi, stávajú sa ľudské nervy vo všeobecnosti precitlivenými? Nervy sa nachádzajú v ľudskom svalovom tkanive a neprichádzajú do kontaktu s vonkajším vzduchom, prachom ani inými látkami – ako by sa teda mohli stať precitlivenými? Ak je človek neustále citlivý, nejde o problém v jeho myšlienkach? Ak je problém v myšlienkach, znamená to, že má problém s mysľou? (Áno.) Problém s mysľou je riadený myšlienkami, a ak je riadený myšlienkami, potom je to problém súvisiaci s ľudskou prirodzenosťou. Keď ide o niečí pohľad, slovo alebo výber slov, prípadne keď sa takýto človek ocitne v nejakom prostredí alebo situácii, začne si to prehnane vysvetľovať, vzťahovať to na seba a potom upadne do pocitov úzkosti, skľúčenosti, smútku a skormútenosti. Niekedy dokonca upadne do negativity alebo – čo je ešte horšie – vykazuje negatívne prejavy, ako sú snaha o pomstu, nepriateľstvo a podobne. Tieto prejavy plne dokazujú, že citlivosť je akýmsi defektom ľudskej prirodzenosti. Defekt znamená, že ak máš takýto problém, ľudská prirodzenosť, ktorú zjavuješ, je abnormálna. Bez ohľadu na to, či tento problém spôsobili tvoje myšlienky, duševný stav, rozum alebo konkrétne predstavy a názory v určitom ohľade, v každom prípade ide o defekt v rámci tvojej ľudskej prirodzenosti. Ľudská prirodzenosť, ktorú zjavuješ, je v dôsledku toho abnormálna, nie je v súlade s rozumnosťou a svedomím normálnej ľudskej prirodzenosti ani s myšlienkami a názormi, ktoré sú produktom myšlienkových vzorcov normálnej ľudskej prirodzenosti, a ani s postojom, ktorý by mal človek mať pri kontakte s inými a pri riešení záležitostí. Aby sme to zhrnuli, to, čo sa zjavuje v tomto aspekte ľudskej prirodzenosti, je v podstate abnormálny duševný stav. Niektorí ľudia napríklad začnú byť precitlivení len preto, lebo sa na nich niekto neúmyselne pozrie – hneď si myslia, že ten človek sa na nich pozerá zvrchu, zostanú nešťastní a od žiaľu dokonca plačú. Povedzte Mi, nie je to abnormálny duševný stav? Nie je to duševná choroba? Je to, čo hovorím, presné? (Áno.) Presnejšie povedané, tento prejav ľudskej prirodzenosti je duševná choroba. Ostatní im nič nerobia, oni však aj tak niekoľko dní nekontrolovateľne plačú a nedokážu sa cez to preniesť. Je to defekt ľudskej prirodzenosti. Keď máš okolo seba ľudí tohto typu, cítiš sa obzvlášť stiesnene a obmedzene. Nevieš, kedy si u nich môžeš narobiť problémy alebo spôsobiť ťažkosti sebe, a keď pred nimi hovoríš, musíš byť mimoriadne opatrný a neustále zvažovať svoje slová: „Ak poviem toto slovo, budú si myslieť, že sa na nich pozerám zvrchu? Ak sa s nimi nebudem rozprávať, budú si myslieť, že na nich mám nejaký vyhranený názor? Ak im poviem pár slov, budú si myslieť, že mám nejaký postranný úmysel? Ako sa mám vlastne správne zachovať?“ Nakoniec dospeješ k záveru: Ľudia tohto typu sú jednoducho duševne chorí – sú skutočne problematickí! Nech k nim pristupuješ akokoľvek, nikdy to nie je dobré; nech povieš alebo urobíš čokoľvek, nikdy to nepochopia správne. Ich ľudská prirodzenosť je obzvlášť abnormálna. Keď s takýmito ľuďmi stráviš dlhší čas, chceš sa od nich len dištancovať a vyhýbať sa im a netúžiš po žiadnom ďalšom kontakte. Ľudia tohto druhu nemajú myslenie normálnej ľudskej prirodzenosti – sú duševne chorí. Citlivosť sa vzťahuje na tieto prejavy; je to defekt ľudskej prirodzenosti. Hoci ide o defekt ľudskej prirodzenosti, nie je to o nič jednoduchšie než skazená povaha. Ak má niekto nejaký defekt alebo problém v ľudskej prirodzenosti, pri jeho kontakte s ostatnými dôjde k mnohým ťažkostiam; bude s ním ťažké vychádzať a bude tiež ťažké ho napraviť. Toto je prejav ľudskej prirodzenosti.

Tvrdohlavosť

Poďme sa porozprávať o ďalšom prejave – tvrdohlavosti. O aký problém ide? (Je to defekt ľudskej prirodzenosti.) Najprv vylúčme vrodené danosti – tvrdohlavosť rozhodne nie je vrodená danosť, nie je daná Bohom. Okrem toho nedosahuje úroveň skazenej povahy. Preto je to defekt ľudskej prirodzenosti. Aké sú konkrétne prejavy tvrdohlavosti? Existuje určitá súvislosť medzi tvrdohlavosťou a absurditou? (Trochu áno.) Do istej miery tu je súvislosť. Aké sú teda prejavy tvrdohlavosti? Uveďte príklad. Aký druh ľudí má sklon k tvrdohlavosti? Aké slová a činy sú prejavmi tvrdohlavosti? (Keď sa tvrdohlaví ľudia stretnú s určitými osobami, udalosťami a vecami, majú sklon sa na to upnúť.) Byť upnutý na veci je jeden aspekt. Uveďte príklad – na aké záležitosti sa upínajú? (Keď niekto poukáže na ich problémy, radi sa vyhovárajú a používajú mylné argumenty. Vždy sa chytia nejakej frázy alebo výberu slov, aby sa bránili, a odmietajú prijať pravdu alebo orezávanie. Neustále trvajú na svojich argumentoch, aby sa ospravedlnili, a vysvetľujú dôvody svojho konania.) Keď ich iní orezávajú alebo s nimi hovoria v duchovnom spoločenstve o pravde-princípoch, neprijímajú to. Namiesto toho neustále zdôrazňujú svoje vlastné výhovorky a ospravedlnenia a tvrdia, že ich úmysly sú správne, bez toho, aby si uvedomovali svoje vlastné chyby. Toto je jeden z prejavov upnutia sa na niečo. Niektorí ľudia páchajú bezohľadné prehrešky a sú prepustení, ale neuvažujú nad sebou. Namiesto toho povedia: „Boh ma aj tak nemá rád a nie som niekto, kto miluje pravdu, takže je to tak – nemá zmysel snažiť sa napredovať.“ Niekto im poradí: „Nemal by si byť taký negatívny. Tvoja kvalita ti umožňuje porozumieť pravde – mal by si sa snažiť napredovať!“ Odpovedia: „Ak Boh ustanovil, že nezískaš dobrý konečný osud, potom aj keď sa budeš snažiť napredovať, je to zbytočné. Bez ohľadu na to, koľko úsilia vynaložíš alebo ako dobre si budeš počínať, je to zbytočné.“ Vo svojom srdci neustále nesprávne rozumejú Bohu a sporia sa s Ním. Bez ohľadu na to, čo hovoria iní, odmietajú to prijať. Bez ohľadu na to, ako presne to, čo povieš, zodpovedá ich stavu, alebo ako veľmi by im to mohlo pomôcť urobiť obrat a dosiahnuť určitý rast, aj tak to neprijímajú. Sú presvedčení, že ich vlastné myšlienky sú správne. Je to prejav tvrdohlavosti? (Áno.) Zaryto a pevne veria: „Boh ma nemá rád. Nech urobím čokoľvek, Boh mi nepreukáže milosť – odložil ma bokom. Viem, že nie som niekto, kto miluje pravdu, takže nemá zmysel snažiť sa napredovať. Ak môžem konať nejakú povinnosť, urobím len trochu. Ak ma nazývajú robotníkom, tak nech je to tak. Aj tak budem len nasledovať. Pokiaľ existuje iskierka nádeje, neodídem.“ V skutočnosti by na základe svojej kvality a rôznych iných podmienok nemali byť takí negatívni – stále sú schopní robiť nejaké hodnotné veci a pri konaní svojich povinností môžu dosiahnuť určité výsledky. Pre svoju tvrdohlavosť sa však odmietajú snažiť napredovať, nemenia smer a nekajajú sa; vo svojom srdci veria, že Boh im nepreukáže milosť. Iní prijímajú rôzne stupne svetla a osvietenia a Boh im často preukazuje určitú milosť, ale oni to nedokážu cítiť, a tak vo svojom srdci prechovávajú voči Bohu určitú nevôľu. Je to tvrdohlavosť? (Áno.) Niektorí ľudia si myslia: „Všetci tí, ktorí sú v Božom dome povyšovaní a rozvíjaní, sú zbehlí v rozprávaní, majú dary a silné stránky a vedia sa dobre prezentovať. Ľudí ako my, ktorí sa nevedia prezentovať a chýba im výrečnosť, Boží dom prehliada. Boh nám nedáva žiadne príležitosti. Aj keď máme talenty, je to zbytočné. Aj keď máme kvalitu a schopnosť chápať, nezáleží na tom – aj tak musíme stáť bokom. Nikdy nikde nevynikneme najmä preto, lebo pochádzame z chudobných pomerov, máme priemerný vzhľad a nevieme, ako sa upraviť. Takýto bude jednoducho celý náš život – bez postavenia vo svete a bez postavenia v Božom dome.“ Je to prejav tvrdohlavosti? (Áno.) Dokážete na základe týchto dvoch príkladov jasne vysvetliť, čo je to tvrdohlavosť? (Tvrdohlavé lipnutie na vlastných ideách a odmietanie kohokoľvek počúvať.) (Zotrvávanie na svojom strnulom názore.) Hovorovo sa to nazýva zotrvávanie na svojom strnulom názore, nie všetky jeho formy sú však tvrdohlavosťou – závisí to od toho, či je strnulý názor, na ktorom zotrvávajú, správny alebo nie. Ak je strnulý názor, na ktorom človek zotrváva, správny, potom je to stále prijateľné. Ak napríklad niekto zotrváva na svojom strnulom názore a hovorí: „Človek musí za každých okolností konať so svedomím“, potom je tento názor relatívne pozitívny. Ak je však strnulý názor, na ktorom zotrvávajú, nesprávny a nezhoduje sa s faktami, no oni sa ho aj tak odmietajú vzdať a nikto nedokáže docieliť, aby svoje myšlienky a názory zmenili, nech povie čokoľvek, potom je to tvrdohlavosť. Tvrdohlavosť je pomýlený spôsob porozumenia – je to vtedy, keď sa ľudia tvrdohlavo držia pomýlených myšlienok a názorov. Nie je v súlade s ľudskou prirodzenosťou ani so zdravým rozumom, a už vôbec nie s Božími požiadavkami; samozrejme, nemá to absolútne nič spoločné ani s pravdou. Tvrdohlavosť znamená zotrvávanie v pomýlených myšlienkach a názoroch pod nadvládou impulzívnosti a emócií vlastnej ľudskej prirodzenosti. Ľudia, ktorí vykazujú tieto druhy prejavov, sú tvrdohlaví ľudia. Niektorí ľudia napríklad po tom, čo prijmú orezávanie a spoznajú samých seba, cítia, že sa v tejto záležitosti mýlili a mali by sa kajať. Vnímajú to ako priestupok a myslia si, že orezávanie bolo správne, že našťastie prišlo včas a že bez neho by urobili veľkú chybu. Tvrdohlaví ľudia však takto neuvažujú. Hovoria: „To, že ma orezávajú, znamená, že sa na mňa pozerajú zvrchu – zasadli si na mňa, pretože som im nesympatický. Možno som sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a mal som smolu. Náhodou boli nahnevaní a nemali si to kde vybiť, tak si to vybili na mne tým, že ma orezali.“ Iní povedia: „Nie je to tak, ako si myslíš. Prečo nepreskúmaš, čo si urobil zle? Riešil si tú záležitosť podľa princípov? Porušil si pravdy-princípy?“ Oni tieto veci neskúmajú. Namiesto toho záležitosti analyzujú, rozumejú im a pristupujú k nim s emóciami a impulzívnosťou. Aby sme to zhrnuli, tvrdohlaví ľudia v drvivej väčšine prípadov neprijímajú pozitívne veci ani pravdu – neprijímajú dokonca ani pozitívne myšlienky a názory. Bez ohľadu na to, čo sa im stane alebo s akým prostredím sa stretnú, pristupujú k tomu tvrdohlavo a s absolútnou istotou sa toho držia. Aj keď s nimi hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravde, neprijímajú ju a myslia si, že to, čoho sa držia, je úplne v zhode s faktami. Čo často hovorievajú? „To, čo počuješ, nie je spoľahlivé; skutočné je len to, čo vidíš. To, čo vidím, sú fakty. Aj keď to, čo hovoríš, je pravda, ak si to nevidel, nemáš právo o tom hovoriť.“ Veria, že to, čo vidia, sú fakty, a že v podstate to, ako sa tieto fakty javia navonok, presne zodpovedá tomu, aké sú. Keď hovoríš o pravde, je to zbytočné – v ich očiach je pravda len fasáda, len zásterka, len príjemne znejúce slová. Preto ju neprijímajú. Slepo veria: „To, čo hovorím, je pravda – nie je to lož –, pretože som videl skutočné fakty. Videl som, ako sa to celé odohralo.“ Keď napríklad tvrdohlavý človek vidí, ako sa nejaký pár háda, pričom manžel aj manželka kričia, že sa rozvedú, dospeje k záveru, že sa určite rozvedú. Iní povedia: „To že si ich videl hádať sa o rozvode, ešte neznamená, že sa chcú naozaj rozviesť. Ľudia v hneve hovoria drsné slová. V skutočnosti sa títo dvaja zvyčajne veľmi milujú – ich vzťah má pevné základy. Aj keď sa hádajú celý život, nedokážu bez seba žiť. Manželka povedala niekomu, kto pozná situáciu, že je nemožné, aby sa rozviedli. Na základe týchto faktov a ich bežného spôsobu života sa teda určite nerozvedú.“ Tvrdohlavý človek tomu neverí. Neskôr si to ide overiť a zistí, že ten pár sa naozaj nerozviedol, stále však tvrdohlavo verí: „Nerozviedli sa len navonok; v súkromí sa už tajne rozviedli. Len to nezverejnili kvôli deťom.“ Vidíš, stále sa na túto záležitosť tvrdohlavo upínajú. Veria len tomu, čo vidia na vlastné oči, a vlastnému úsudku, pričom zaťato trvajú na tom, že ich úsudok a ich myšlienky a názory sú správne. Aj keď fakty také nie sú, alebo podstata a hlavná príčina problému také nie sú, stále veria, že to tak je. Ich porozumenie všetkým záležitostiam sa spolieha výlučne na vlastné predsudky, impulzívnosť a emócie – neposudzujú na základe povahy faktov alebo hlavnej príčiny problému. Aj keď sa situácia zmení, ich spôsob porozumenia a ich myšlienky a názory zostávajú nezmenené. Toto sú prejavy tvrdohlavých ľudí.

Keď sa tvrdohlaví ľudia stretnú s konkrétnymi problémami, ich spôsob riešenia problémov a povaha, ktorú zjavujú, zahŕňajú skazenú povahu. Tvrdohlavosť je veľkým defektom ľudskej prirodzenosti. Samozrejme, nedosahuje to úroveň charakteru ani integrity – súvisí to len s postojom, myšlienkami a názormi, s akými komunikujú s ostatnými a riešia záležitosti. Ak je človek tvrdohlavý, postačuje to na preukázanie toho, že jeho ľudská prirodzenosť má defekt. Keď sa tento defekt zjaví v konkrétnej záležitosti, to, čo tento človek zjavuje, už nie je len defekt ľudskej prirodzenosti. Ak v danej situácii tvrdohlavo trvá na svojom pomýlenom porozumení a názoroch a verí, že sú v súlade s pravdou, a bez ohľadu na to, kto s ním hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde, nedokáže to prijať – a dokonca sa dopustí nejakých tvrdohlavých činov a vyhlásení –, potom to už nie je len problém jeho ľudskej prirodzenosti. Už to dosiahlo úroveň problému s jeho povahou – dosiahlo to úroveň skazenej povahy. Napríklad pokiaľ ide o prijatie orezávania, ak pri konaní vecí porušuje princípy a pácha bezohľadné zlé skutky, mal by prijať orezávanie. Aj keď ho neprijme, mal by aspoň prijať zodpovedajúci trest a pokarhanie. Namiesto toho, aby to správne pochopil, sa však sťažuje, že má smolu, a hovorí: „Jednoducho som vošiel priamo do rany. Ten, kto ma orezával, bol len nahnevaný a nemal si kde vybiť zlosť – jednoducho náhodou narazil na túto moju záležitosť, tak ma orezal.“ Jeho myšlienky, názory a postoj k orezávaniu sú odhalením skazenej povahy. Akého druhu skazenej povahy? (Neoblomnosti a odporu k pravde.) Odporu k pravde a neoblomnosti. Jeho myšlienky a názory týkajúce sa ľudí a vecí spadajú pod tvrdohlavosť jeho ľudskej prirodzenosti, ale skazené povahy, ktoré vyvolávajú tieto tvrdohlavé myšlienky a názory, sú neoblomnosť a odpor k pravde. V dôsledku toho je podstata problému vážna – takíto ľudia sú pochybovači. Tvrdohlavosť je defekt ľudskej prirodzenosti. Aké sú hlavné charakteristiky skazených pováh, ktoré zahŕňa? Neoblomnosť a odpor k pravde – to ju posúva na úroveň skazených pováh. Čo si pritom všímate? Niektoré defekty v ľudskej prirodzenosti, ktoré zahŕňajú myšlienky, názory a postoje, s akými si ľudia počínajú a konajú, môžu prerásť do skazených pováh. Napríklad zajakávanie je defekt ľudskej prirodzenosti. Človek, ktorý sa zajakáva, sa bude zajakávať bez ohľadu na to, čo hovorí. Samotné zajakávanie nie je skazená povaha a nedosahuje jej úroveň. Ak však slová vyslovené zajakavým spôsobom obsahujú určité myšlienky a tieto myšlienky vznikajú pod nadvládou skazenej povahy, potom bez ohľadu na to, či sa daný človek od prírody zajakáva alebo nie, myšlienky za jeho slovami zahŕňajú skazenú povahu. Zajakávanie sa je problém reči – nemá žiadny vzťah ku skazenej povahe. Myšlienky a názory, ktoré sa skrývajú za používaním zajakavého spôsobu rozprávania, však vyvoláva alebo spôsobuje skazená povaha. Takže vidíš, že keď defekt ľudskej prirodzenosti zahŕňa vrodené danosti, nemá to žiadny vzťah ku skazenej povahe. Keď však defekt ľudskej prirodzenosti zahŕňa odporné, pomýlené alebo negatívne prvky charakteru človeka, zahŕňa to skazenú povahu. Rozumiete? (Áno.)

Otupenosť

Poďme prebrať ďalší prejav – otupenosť. O aký problém ide? (O nedostatok ľudskej prirodzenosti.) Otupenosť je nedostatok ľudskej prirodzenosti. Aké sú typické prejavy otupenosti u ľudí? Spomalené reakcie, pomalé tempo, nedostatok prispôsobivosti pri robení vecí a to, že keď premýšľajú o problémoch, majú málo nápadov alebo dokážu uvažovať len o relatívne malom počte aspektov problému. Toto všetko sa nazýva otupenosťou. Ktorého aspektu ľudskej prirodzenosti sa otupenosť týka? Týka sa hĺbky pohľadu človeka na ľudí a na veci, hĺbky jeho počínania a konania, ako aj jeho inteligencie či kvality, pokiaľ ide o pohľad na ľudí a na veci a o to, ako si počína a koná. Aký človek sa vo všeobecnosti opisuje pojmom „otupený“? (Človek s pomerne slabou kvalitou.) Otupenosť znamená, že človek má slabú kvalitu, nízku inteligenciu a spomalené reakcie – mať tieto prejavy znamená byť otupený. Otupenosť je závažný nedostatok ľudskej prirodzenosti. Táto otupenosť neznamená, že ti znecitlivie ruka alebo noha a stratíš v nej cit – nejde o tento druh fyzickej necitlivosti. Neoznačuje ani osobnostnú črtu, ako je nudnosť, strnulosť alebo upätosť. Ide skôr o mentálnu reakciu alebo prejav inteligencie človeka pri riešení problémov. Typicky je takýto človek často v stave otupenosti, je nechápavý a nijak nereaguje, pokiaľ ide o osoby, udalosti a veci okolo neho. Znamená to, že vidí veci, ale nedokáže vidieť do ich podstaty a nedokáže si všimnúť problémy, ktoré zahŕňajú. Keď mu pripomenieš, že je tu akýsi problém, ani len nijak nezareaguje a nevie, že je to problém. Aj keď ho niekto na problém upozorní, stále nedokáže pochopiť jeho závažnosť ani vidieť do jeho podstaty. Preto rieši mnohé záležitosti veľmi pomaly. Toto je otupenosť. Otupenosť sama o sebe je nedostatkom ľudskej prirodzenosti. Čo sa týka otupených ľudí, nezáleží na ich veku ani na tom, či je nejaká časť ich fyzického tela znecitlivená – z hľadiska prejavov ich ľudskej prirodzenosti v tomto aspekte nedokážu vykonávať špecifickú, zásadnú prácu a nedokážu ani prevziať prácu, ktorá zahŕňa technický obsah alebo má vysoko špecializovaný charakter. Samozrejme, takíto ľudia nie sú schopní ani byť vodcami a pracovníkmi. Ak je vodca alebo pracovník otupený, v práci, ktorú vykonáva, nastanú problémy a ona sa zastaví a bude paralyzovaná. Nedokáže si všimnúť problémy a nedokáže ich promptne vyriešiť, takže keď sa vyskytnú rôzne problémy, nedokáže ich spozorovať a ony sa nedajú vyriešiť. Nevidí problémy na vlastné oči, takže sa nemôže pustiť do ich riešenia a nevie, akú prácu je najdôležitejšie urobiť. Každý deň dokáže len rutinne vykonať trochu povrchnej práce. Akékoľvek pracovné opatrenia vydané Zhora posunie ďalej, ale keď ich posunie ďalej, nemá ani poňatia, či sa dajú uskutočniť správne, aké výsledky sa dajú dosiahnuť alebo aké budú následné účinky. Do ničoho nevidí. Bez ohľadu na to, koľko ľudí okolo neho pácha zlo alebo spôsobuje vyrušenia či narušenia, nedokáže to vnímať. Tiež nevie, koľko práce treba doriešiť alebo ktorú konkrétnu prácu treba uskutočniť. Niekto sa ho opýta: „Pridelil a zariadil si prácu?“ On povie: „Všetko je zariadené. Hovoril som s nimi v duchovnom spoločenstve a raz som im pracovné opatrenie prečítal nahlas – všetci ho poznajú.“ Je toto uskutočnením pracovného opatrenia? (Nie.) Uskutočnenie pracovného opatrenia si v prvom rade vyžaduje, aby sa správne pridelili zodpovednosti vodcov a pracovníkov, aby sa určilo, ktorý vodca by mal riešiť ktorú prácu, a aby sa zabezpečilo, že každá pracovná úloha bude pridelená konkrétnym ľuďom. Okrem toho treba vodcom a pracovníkom vyslovene povedať, ako to majú robiť a podľa akých princípov. Všetky tieto záležitosti musia byť jasne vysvetlené, aby každý vedel, ako má prácu vykonávať. Len toto znamená rozdeliť prácu. Niektorí ľudia pri vykonávaní práce len nahlas prečítajú pracovné opatrenie ostatným, nechajú každého podeliť sa o svoje porozumenie a pocity, ktoré sa s ním spájajú, a to je všetko. Pokiaľ vidia, že sú všetci zaneprázdnení konaním svojich povinností, predpokladajú, že pracovné opatrenie bolo uskutočnené správne. Ak sa ich v tomto bode opýtaš: „Majú bratia a sestry nejaké ťažkosti pri konaní svojich povinností? Existujú stále nejaké problémy? Hovoril si v duchovnom spoločenstve, aby si ich vyriešil?“, odpovedia: „O žiadnych problémoch som nepočul – pôjdem to zistiť.“ V skutočnosti osoba, ktorá zodpovedala za prácu, žiadne problémy ani ťažkosti nespomenula, lenže tieto ťažkosti existujú. Je to preto, lebo je príliš otupená na to, aby si ich všimla. Napríklad nedokáže vnímať ani len to, keď dvaja ľudia nedokážu spolupracovať a pri konaní svojich povinností medzi sebou súperia o postavenie, čo ovplyvňuje prácu. Dokonca povie: „Ich vzťah je celkom dobrý – rozprávajú sa a navzájom komunikujú. Keby nedokázali spolupracovať, nerozprávali by sa.“ Ľudia sa jej pýtajú: „Súperia medzi sebou o postavenie? Dokážu harmonicky spolupracovať?“ Odpovie: „To neviem.“ Až po istom vyšetrovaní sa ukáže, že tí dvaja nedokážu spolupracovať a že navzájom súperia – súperia o to, kto káže vznešenejšie kázne, koho hlas je silnejší a kto hovorí dlhšie. Boží vyvolený ľud si už tieto veci dávno všimol. Ak sa tohto človeka opýtaš: „Boli tieto problémy promptne vyriešené?“, povie: „Nie, neboli vyriešené. Nevedel som, že je to práca, ktorú by som mal robiť.“ Nevie ani len to, že má vyriešiť takýto veľký problém – nie je slabomyseľný? (Áno.) Raz nahlas prečíta pracovné opatrenia, potom od každého vyžaduje, aby vyhlásil a sľúbil, že bude dobre konať svoju povinnosť, a potom svoju prácu považuje za hotovú. Hovorí si: „Pamätám si, kto je cirkevným vodcom, kto konkrétne zodpovedá za ktorú pracovnú úlohu a kto má na starosti filmovú produkciu,“ lenže jednoducho nevidí, ako by sa tieto konkrétne pracovné úlohy mali uskutočniť. Takto vyzerá otupenosť a nechápavosť – je to hlúpy človek. Nedokáže si všimnúť žiadne problémy a nevie hovoriť v duchovnom spoločenstve o žiadnom aspekte právd-princípov. Pokiaľ ide o problémy týkajúce sa právd-princípov, nevie hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, aby ich vyriešil. V súvislosti s problémami, ktoré sa týkajú personálnej alebo administratívnej práce, tiež nedokáže žiadne z nich vnímať. Aj keď vidí, že niekto nedokáže vykonávať prácu, nevie, ako to vyriešiť. Do ničoho nevidí. Toto znamená byť otupený. Vie len hovoriť nejaké učenia, no nie je zdatný v práci – vyzerá otupene a nechápavo. Povedzte Mi, je takýto človek vodcom na požadovanej úrovni? (Nie.) Ak sú vodcovia a pracovníci otupení, je to problematické – nebudú schopní vykonať vôbec žiadnu prácu. Ak nevykonávajú prácu, ktorú by mali, a tiež neriešia problém, keď ho niekto nahlási, už to nie je len otázka otupenosti a je to namiesto toho nedostatok normálnej ľudskej prirodzenosti a strata normálnej funkcie svedomia a rozumu.

Otupenosť je nedostatok ľudskej prirodzenosti. Hoci tento nedostatok nedosahuje úroveň skazenej povahy, už len sám o sebe je tento problém fatálny. Stojí tam živý človek s fungujúcimi zmyslami a končatinami, ale skrátka nemá schopnosť normálneho človeka nazerať na ľudí a na veci alebo si počínať a konať. Pri práci je ako zbytočný človek bez myšlienok – nedokáže si všimnúť žiadny problém, je ešte neschopnejší riešiť problémy, keď na ne iní poukážu, a nevidí, akú prácu by mal urobiť. Akoby sa ho v jeho mysli nič netýkalo. Preto nedokáže vykonať žiadnu prácu – je to naničhodník a zbytočný človek. Nie je tento problém dostatočne vážny? Vidíš, tvrdohlaví a citliví ľudia aspoň aktívne premýšľajú – majú zmýšľanie normálneho človeka, čo znamená, že ich myseľ neustále pracuje. No myseľ otupených ľudí je jednoduchá; je to, akoby bola paralyzovaná – akoby boli mŕtvi. Hoci majú oči, bez ohľadu na to, čo vidia, na to vôbec nezareagujú a nebudú o tom v mysli uvažovať; nemajú žiadne myšlienky a sú úplne ako drevené bábky. Čo sú to drevené bábky? Sú to ľudia vyrezaní z dreva; navonok sa ľuďom podobajú, ale keď sa s nimi rozprávaš, nereagujú. Požiadaš ich, aby strážili dom, no keď ho niekto vykradne, neurobia nič. Opýtaš sa ich: „Prečo si nestrážil dom?“ a oni stále nereagujú. Ak človek na nič nereaguje, je to veľmi problematické. Inými slovami, nemožno vykonávať funkcie, ktoré by mali vykonávať inštinkty ľudskej prirodzenosti, ako sú funkcie myslenia a vedomia a funkcie, ktoré by mali vykonávať oči, uši, mozog a srdce. Nemá a nestačí na myšlienky, ktoré by mali mať ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou. Toto sa nazýva otupenosťou. Otupení ľudia sa až tak nelíšia od zbytočných ľudí. Niektorí ľudia hovoria: „Hovoríš, že ľudia tohto druhu sú otupení a že ich oči, uši a mozgy nedokážu plniť svoje funkcie. Lenže ak ich urazíš, reagujú, a ak utrpia stratu, reagujú. Možno ich teda stále považovať za hlúpych ľudí?“ Ešte aj niektoré zvieratá dokážu porozumieť ľudskej reči – dokážu porozumieť dobrým aj zlým veciam, ktoré o nich hovoríš. Ak niekto ako ľudská bytosť nedokáže porozumieť ľudskej reči, nespĺňa štandard človeka. Aby sa teda zmeralo, či je niekto človekom, musí sa použiť štandard pre ľudí. Prečo spomínam zvieratá? Je to preto, aby si vedel, že si živý tvor, ktorý patrí do kategórie stvorených ľudí – nie si zviera. Ak ti ako človeku chýbajú myšlienky, ktoré majú ešte aj zvieratá, tak príliš zaostávaš. Ešte aj zvieratá vedia byť dobré k tým, ktorí sa k nim dobre správajú a každodennú ich kŕmia, a zblížiť sa s nimi. Ak ti ako človeku chýba takáto ľudská prirodzenosť, zaslúžiš si vôbec nazývať sa človekom? Prečo uvádzam toto porovnanie? Je to preto, aby si vedel, že nie si zviera ani zviera na vyššej úrovni; si osoba a bytosť na najvyššej úrovni spomedzi všetkého, čo Boh stvoril – si človek. Máš jazykové schopnosti, schopnosť myslieť a schopnosť porozumieť pravde. Boh ťa stvoril, aby si bol pánom nad všetkým a aby si riadil všetky veci a ostatné živé bytosti. Spomedzi všetkých vecí si to ty, kto je správcom všetkých živých bytostí. Aby si ich mohol riadiť, musíš byť nad nimi. Musíš byť lepší než ony, aby si mal schopnosť riadiť ich. Spomínanie zvierat teda nemá za cieľ znevažovať ťa, no pripomenúť ti a pomôcť ti porozumieť, že by si mal byť lepší než ony. Mal by si využívať schopnosti, ktorými by tvoja ľudská prirodzenosť mala disponovať, ako aj rôzne druhy zdravého rozumu a schopností, ktoré si získal, odkedy si sa narodil, aby si ich riadil a viedol a robil pri tom to, čo by mal človek robiť – to, čím ťa Boh poveril. Ak sa považuješ za stvoreného človeka, mal by si na meranie svojej ľudskej prirodzenosti a podstaty použiť štandard pre stvorené ľudstvo. Tento štandard by nemal byť nižší než štandard, ktorý Boh stanovil pre ľudstvo. Aby sa teda zmerala kvalita človeka a aby sa zmerali problémy v rôznych aspektoch jeho ľudskej prirodzenosti, musí sa použiť štandard pre ľudí. Mnohí ľudia sú mentálne otupení a z hľadiska ľudskej prirodzenosti majú spomalené reakcie, čo vedie k tomu, že pri konaní svojich povinností mnohé z nich vykonávajú zle – nie sú spôsobilí na cirkevnú prácu a nedokážu praktizovať podľa právd-princípov. Preto musíš poznať sám seba a svoje hranice. Ak nemáš takúto kvalitu či ľudskú prirodzenosť, alebo ak máš vo svojej ľudskej prirodzenosti nedostatok v podobe otupenosti, nemal by si súperiť o to, aby si bol vodcom či nadriadeným. Ak sa staneš vodcom alebo nadriadeným, cirkev, za ktorej prácu budeš zodpovedať, bude paralyzovaná. V akejkoľvek pracovnej úlohe, za ktorú budeš zodpovedný, bude úplný chaos. Ak na to nie si spôsobilý, mal by si ustúpiť nabok a nechať to robiť tých, ktorí to vykonávať dokážu. Rozumiete? (Áno.) Mať sebauvedomenie a potom sa naučiť uvoľniť miesto tým schopnejším a odporučiť iných – to je princíp praktizovania. Niektorí ľudia hovoria: „Som taký otupený, že nedokážem rozoznať, kto je dobrý – ako môžem niekoho odporučiť?“ Ak nedokážeš rozoznať, kto má dobrú kvalitu, a nedokážeš dávať odporúčania, musíš sa nejak poučiť. Keď vidíš niekoho, kto rozumie pravde a dokáže rozlišovať iných, mal by si sa od neho učiť. Tým, že s ním viac budeš v duchovnom spoločenstve, sa budeš môcť niečo naučiť. Vzhľadom na nedostatok otupenosti vo svojej ľudskej prirodzenosti nebuď prieberčivý ani vyberavý v tom, aké povinnosti konáš. Sám máš tento nedostatok, takže nie je veľa druhov práce a povinností, ktoré môžeš vykonávať. Ak sa pre teba s veľkými ťažkosťami nájde vhodná pozícia a ty si stále prieberčivý a vyberavý, nie je to problém otupenosti alebo nedostatok ľudskej prirodzenosti, ale skazená povaha. Aká skazená povaha? Je to arogancia, nepodriadenosť a nepoznanie svojich hraníc. Si nula, len naničhodník a hlupák, a predsa chceš konať povinnosti, ktoré sú dôstojné, ktoré nie sú únavné a ktoré si ostatní vysoko vážia – to svedčí o arogantnej povahe. Ak si veľmi otupený, ak máš prácu, ktorú by si mal robiť, a záležitosti, o ktoré by si sa mal postarať, no ty ich ani nerobíš, ani si ich nevšímaš, a ak sa ani neobťažuješ pohnúť prstom, keď sa niečo pokazí, a ešte aj pri pohľade na to, ako niečo poškodzuje záujmy Božieho domu, to ignoruješ a myslíš si: „Toto nie je problém v mojom vlastnom dome, takže sa tým nebudem trápiť,“ nejde len o otupenosť, ale o nedostatok svedomia a rozumu. Ak máš čo i len trochu svedomia a rozumu a pristupuješ k záležitostiam Božieho domu ako k svojim vlastným, mal by si si plniť svoju zodpovednosť a nedovoliť, aby boli záujmy Božieho domu poškodené. Ak ti ale chýba tento dobrý úmysel a neurobíš ani jednu dobrú vec, nie si nechápavý a otupený človek? Týmto uzatvárame našu diskusiu o prejave otupenosti.

Hrošia koža

Poďme teraz hovoriť o hrošej koži. O aký problém ide pri hrošej koži? (O nedostatok ľudskej prirodzenosti.) Je to nedostatok? (Je to problém zlého charakteru.) Zlý charakter znamená zlú ľudskú prirodzenosť. Ktorého aspektu ľudskej prirodzenosti sa týka hrošia koža? Týka sa svedomia a rozumu, ako aj integrity a dôstojnosti. To sa týka aspektu charakteru človeka. Aké sú konkrétne prejavy hrošej kože? Aké veci svedčia o tom, že človek má hrošiu kožu? Akékoľvek nehanebné veci, ktoré robí, sú určite prejavmi hrošej kože. Lichotenie a podlizovanie sa bez pocitu, že je to trápne – nie je to hrošia koža? (Áno.) Prečo hovoríme, že je to hrošia koža? Pretože takéto konanie naznačuje, že človek nemá pocit hanby. Dokáže povedať slová, ktoré sú v rozpore so svedomím normálnej ľudskej prirodzenosti alebo sa nezhodujú s faktami, a to bez ohľadu na to, aké sú tieto slová trápne alebo nepríjemné, a bez toho, aby sa začervenal alebo aby sa mu rozbúchalo srdce. Nezaujíma ho, ako ho ostatní po ich vypočutí vnímajú; aj keď sa mu smejú, je mu to jedno. Chýba mu pocit hanby, však? (Áno.) Nie je absencia pocitu hanby presne tým, čo znamená mať hrošiu kožu? A nie je hrošou kožou aj to, keď je niekto zjavnou nulou, a predsa verejne súperí o postavenie a o to, aby bol vodcom? (Áno.) Nielenže verejne súperí, ale počas volieb aj falšuje hlasovacie lístky. Zatiaľ čo ostatní odovzdajú jeden hlas na osobu, on dvakrát zahlasuje za samého seba – nie je to hrošia koža? (Áno.) Keď za neho ostatní nehlasujú, hlasuje sám za seba. Takíto ľudia nehanebne a bez akéhokoľvek pocitu hanby súperia o to, aby sa stali vodcami – akú len musia mať hrošiu kožu! Všeobecne platí, že tí, ktorí milujú postavenie a majú ambície, sa všetci chcú dobre prezentovať, aby si ich ostatní vybrali za vodcov. Keď ich vyberú za vodcov, cítia sa celkom hrdí, ale ak si ich nevyberú, cítia sa nešťastní a nespokojní – to je normálny prejav. Ľudia s hrošou kožou však takí nie sú. Na to, aby sa stali vodcami, použijú akékoľvek prostriedky. Hovoria: „Nikto ma nemá rád a nebude za mňa hlasovať, ale ja si nájdem spôsob, ako sa stať vodcom. Aj keby som mal podvádzať a použiť nekalé praktiky, zariadim, aby ma za neho všetci volili!“ Iní hovoria: „Aj keď sa staneš vodcom, všetci ťa stále budú neznášať. Nemáme o tebe dobrú mienku a tvoja povesť je zlá. Ak zariadiš nejakú prácu, nikto ťa nebude počúvať.“ Odpovedia: „Pokúsim sa byť vodcom, aj keď ma nebudete počúvať!“ Akú len musia mať takíto ľudia hrošiu kožu! Nechýba im súdiac podľa tohto sebauvedomenie? (Áno.) Chýba im sebauvedomenie a majú v sebe niečo agresívne. Súdiac podľa názorov a pohľadov ľudí s hrošou kožou na ich vlastné správanie, v ich ľudskej prirodzenosti chýba akýkoľvek pocit hanby, nezaujímajú sa o integritu, charakter, svedomie ani pocit trápnosti a nezaujímajú sa ani o morálku a základnú hranicu svojho počínania – toto všetko ignorujú. Súdiac podľa ich myšlienok a vnímania sú nanajvýš hlúpi, ignorantskí a podlí. Preto sa hovorí, že majú mizerný, zlý charakter. Nehanebné veci, ktoré robia, sú teda určite poháňané ich mylnými myšlienkami a názormi. Počas cirkevných volieb trvajú na tom, že si vyberú seba, budú za seba hlasovať a stanú sa vodcami – to, že by sa nimi nestali, je pre nich neprijateľné, a ak sa nimi nestanú, budú nenávidieť bratov a sestry za to, že za nich nehlasovali. Keď zistia, že si za nich nehlasoval, si im nesympatický. Bez ohľadu na to, čo povieš, na všetko odvrávajú. Keď s tebou hovoria, sú mimoriadne tvrdí – akoby chrlili oheň. Tiež premýšľajú o tom, ako sa ti pomstiť a trápiť ťa, a dokonca s tebou môžu odmietnuť hovoriť do konca svojho života. To, čo odhaľujú tieto konkrétne činy takýchto ľudí, je skazená povaha. Aký druh skazenej povahy to je? (Surovosť.) Mierne povedané, je to arogancia a preceňovanie vlastných schopností – jednoducho chcú byť vodcami. Súdiac podľa ich spôsobov robenia vecí a rôznych prejavov to však sú ľudia, ktorí majú surovú povahu. Skazená povaha týchto ľudí s hrošou kožou, ktorí majú podlú ľudskú prirodzenosť, je veľmi zjavná. Všetky ich činy môžu dosiahnuť úroveň skazených pováh. Hrošia koža je jedným z prejavov ich charakteru a tento aspekt ich charakteru ich teda ovláda v tom, ako rozprávajú a konajú, v dôsledku čoho páchajú mnoho nehanebných skutkov a odhaľujú rôzne skazené povahy, akými sú arogancia a surovosť. Preto odporné prejavy, ktoré odhaľuje charakter človeka, do určitej miery spadajú pod skazené povahy; všetky tieto prejavy sú spojené a prepletené s jeho prirodzenosťou-podstatou a jeho konkrétne odhalenia akejkoľvek skazenej povahy vychádzajú z jeho odporného charakteru. Odporný charakter a skazené povahy sú teda vzájomne prepojené. Skazené povahy ľudí vznikajú po tom, čo sú ľudia skazení satanom. Napríklad všetky aspekty odporného charakteru v rámci ľudskej prirodzenosti ľudí, akými sú tvrdohlavosť, úzkoprsosť a hrošia koža, sú výsledkom toho, že ľudia sú skazení satanom a že na nich pôsobí. Pred prijatím pravdy všetci ľudia najprv prijmú kazenie a zavádzanie mnohými mylnými, zlými a negatívnymi myšlienkami a názormi – prijímajú tieto mylné veci do svojho srdca ako svoj život, čo znamená, že skazené povahy sa stávajú ich životom.

Hrošia koža má aj niektoré ďalšie prejavy. Niektorí vodcovia a pracovníci sa dopúšťajú činov, ktorými zjavne spôsobujú narušenia a vyrušenia, klamú svojich nadriadených, zatiaľ čo taja veci pred svojimi podriadenými, alebo idú proti pracovným opatreniam. Ich činy dokonca spôsobujú veľkú škodu cirkevnej práci, no oni nielenže neuvažujú o vlastných problémoch, nespoznávajú ich ani nepriznávajú fakt, že páchajú zlo vyrušovaním cirkevnej práce, ale naopak ešte aj veria, že si počínali dobre, a chcú sa domáhať uznania a odmien, pričom sa všade chvália a svedčia o tom, koľko práce vykonali, koľko utrpenia zniesli, koľko prispeli počas svojej práce, koľko ľudí počas nej získali kázaním evanjelia a podobne. Vôbec nepriznávajú, koľko zla napáchali alebo akú veľkú škodu priniesli cirkevnej práci. Samozrejme, ani sa nekajajú, nieto aby zmenili smer. Povedzte Mi, nemajú takíto ľudia hrošiu kožu? (Majú.) Ak sa ich opýtaš: „Vykonal si cirkevnú prácu podľa právd-princípov? Bola tvoja práca v súlade s pracovnými opatreniami Božieho domu?“, vyhnú sa tejto téme. Ak potom iní ľudia odhalia, že počas svojej práce spôsobili vážne straty na Božích obetách – niektoré vo výške niekoľkých stoviek jüanov, iné zas niekoľkých tisícov a ďalšie dokonca desiatok tisícov – aká je ich reakcia, keď ich požiadajú o náhradu? Keby si to vypočuli normálni ľudia so svedomím, rozumom a pocitom hanby, zrútili by sa a z hĺbky svojho srdca by sa cítili ponížení a zahanbení. Verili by, že si svoju prácu neurobili dobre a že sú Bohu veľmi dlžní, a tak by sa nesnažili ospravedlniť svoje konanie; aj keby vykonali nejakú konkrétnu prácu a zniesli veľa utrpenia, nepovažovali by to za hodné zmienky. Keby bola ich práca skutočne vykonaná dobre, mohla by spôsobiť toľko škody práci Božieho domu? Nemohla. Už len posúdením škody, ktorú spôsobili, možno dokázať, že ich práca bola vykonaná zle, a tak by si mali priznať chybu a kajať sa. Bez ohľadu na to, či si straty, ktoré spôsobili, vyžadujú náhradu, musia aspoň uznať fakt, že ich práca spôsobila vyrušenia a narušenia tej cirkevnej. Len úplne nehanební ľudia by odmietli uznať tento fakt. Povedali by: „Aj keď nahradím straty, neuznám, že som vo svojej práci urobil nejaké chyby alebo niečo zlé. Aj keď splatím dlhy, stále som zaslúžilým človekom a som lepší než priemerný človek v Božom dome. Mám za sebou slávnu históriu!“ Čo je to za ľudskú prirodzenosť? Povedzte Mi, majú ľudia tohto druhu nejaký pocit hanby? Poznajú vôbec slovné spojenie „pocit hanby“? Ak naozaj nemajú pocit hanby, je to problematické. Ak takíto ľudia v srdci jasne vedia, že páchali zlo, no tvrdohlavo to odmietajú slovne uznať, nie sú veľmi neoblomní? Ak vo svojom srdci uznávajú, že páchali zlo, a dokážu to uznať aj slovne, stále ich možno považovať za ľudí, ktorí majú svedomie – stále v sebe majú pocit hanby. A ak to nielenže odmietajú slovne uznať, no sú vo svojom srdci aj vzdorovití, neustále odporujú a dokonca všade šíria tvrdenia, že s nimi Boží dom zaobchádza nespravodlivo a že sú obeťami smoly, tak je ich problém závažný. Ako veľmi závažný? Nemajú vôbec žiadne svedomie ani rozum. Svedomie musí zahŕňať zmysel pre spravodlivosť aj láskavosť. Jedným z aspektov zmyslu pre spravodlivosť je to, že ľudia musia mať pocit hanby. Iba keď ľudia poznajú hanbu, môžu byť čestní, mať zmysel pre spravodlivosť, milovať pozitívne veci a držať sa ich. Ak ti však v tvojom svedomí a na rovine tvojho zmyslu pre spravodlivosť chýba pocit hanby a nepoznáš ju – a ak sa ani po tom, čo urobíš niečo zlé, necítiš trápne, nevieš o sebe uvažovať ani sa nenávidieť, necítiš žiadnu ľútosť, nezaujíma ťa, ako ťa iní odhaľujú, nečervená sa ti tvár a necítiš žiadnu hanbu –, tak máš ako človek problematické svedomie a dá sa tiež povedať, že nemáš žiadne svedomie. V tom prípade je ťažké povedať, či je tvoje srdce zlé alebo podlé – je možné, že tvoje srdce je zlé a že je to srdce vlka; nie pozitívne, ale negatívne. Ľudia bez svedomia a bez ľudskej prirodzenosti sú démoni. Ak urobíš niečo zlé, necítiš vôbec žiadnu hanbu, necítiš výčitky svedomia ani pocit viny, a nielenže o sebe neuvažuješ, ale sa aj hádaš, oponuješ, pokúšaš sa brániť a ospravedlňovať svoje konanie a skrývaš sa za peknú fasádu, tak je tvoja ľudská prirodzenosť v porovnaní so štandardnou ľudskou prirodzenosťou problematická. Nezáleží na tom, aký je tvoj rozum – ak nespĺňaš štandard svedomia, ťažko povedať, či vlastne máš ľudskú prirodzenosť alebo nie. Nehovorme o tom, akého máš vnútorného ducha, odkiaľ si prišiel alebo aké zlo si v minulosti napáchal; nehovorme o tvojom predchádzajúcom živote. Ak hovoríme len z hľadiska svedomia, ktoré by si mal mať v tomto živote, a ak ti chýba pocit hanby, tak ako človek nie si na požadovanej úrovni. Niektorí ľudia hovoria: „Mám hrošiu kožu, takže si jednoducho vezmem, čo chcem.“ Záleží však na tom, kde to robíš – robiť to v Božom dome nebude fungovať. Boží dom nie je miesto, na ktorom sa môžeš priživovať. Ak trváš na tom, že sa na ňom budeš priživovať, určite na seba privoláš nešťastie. Niektorí ľudia si myslia: „Mám rovnako hrubú kožu ako krokodíl. Správam sa takto, kamkoľvek idem, a naparujem sa, akoby mi to tam patrilo! Je mi jedno, čo o mne hovoria iní – kto mi čo môže urobiť?“ Ľudia ti možno nemôžu urobiť nič, no keďže veríš v Boha, mal by si venovať pozornosť tomu, ako Boh meria a hodnotí všetko, čo robíš, ako ťa definuje a aké rozsudky nad tebou vynáša. Ak tomu nevenuješ pozornosť, si vôbec ešte niekým, kto verí v Boha? Ak ťa to ani len nezaujíma, tak si pochybovač. Môžeš ignorovať to, čo o tebe hovoria ľudia, no nemal by si sa zaujímať o to, ako ťa hodnotí, ako sa na teba pozerá a aké rozsudky nad tebou vynáša Boh? Ak ťa Boh hodnotí tak, že máš hrošiu kožu, z ničoho nemáš rozpaky a chýba ti pocit hanby, že tvojej ľudskej prirodzenosti chýba veľa vecí a že ti chýbajú niektoré veľmi dôležité veci, mal by si si začať počínať nanovo – musíš sa kajať a prestať prichádzať s vlastnými argumentmi. Aj keby si mal tisíce a tisíce výhovoriek, už len samotný fakt, že máš hrošiu kožu, dostatočne určuje, že je s tvojou ľudskou prirodzenosťou a s tvojím svedomím obrovský problém. Ak sa to meria len podľa tohto, tak je tvoj problém veľmi vážny. Ak dokážeš porozumieť tomu, čo hovorím, mal by si sa kajať a prestať vo svojom srdci prichádzať s vlastnými argumentmi. Tvoje argumenty pramenia z impulzívnosti, z emócií a zo satana – aj keď veríš, že nie sú nesprávne, nie sú pravdou. To, ako ťa hodnotí, nie je úplne založené na tvojich skazených povahách. Predtým, než Boh vezme do úvahy tvoje skazené povahy, najprv sa pozrie na tvoju ľudskú prirodzenosť. To, akú máš ľudskú prirodzenosť a aký je tvoj postoj ku každej záležitosti, je určené tvojím charakterom. To, čo Boh pozoruje, je určite presné, a štandard, podľa ktorého ťa meria, je tiež v súlade s pravdou. Bez ohľadu na to, koho meria, to nikdy nie je založené na jeho vonkajšom vzhľade, ale na tom, čo vlastne robí, na jeho odhaleniach a prejavoch v každodennom živote, na jeho myšlienkach, názoroch a postojoch pri riešení každej záležitosti, ako aj na jeho postoji k pozitívnym veciam, pravde a Bohu. Akokoľvek ťa Boh nakoniec definuje alebo ohodnotí, nebude ti ukrivdené. Nezakladá sa to na tvojom dočasnom prejave alebo občasnom priestupku; ide o hodnotenie, ktoré je založené na tvojich celkových prejavoch. Preto je Božie hodnotenie každého človeka presné a objektívne. Nie je to tak? (Áno.) Prejav hrošej kože zahŕňa charakter človeka a do určitej miery, samozrejme, dosahuje aj úroveň skazenej povahy. Keďže takíto ľudia majú tento aspekt ľudskej prirodzenosti, vedie ich to k tomu, že robia určité veci, a keď tieto veci robia, odhaľujú svoju skazenú povahu. Nezáleží na tom, aký druh skazenej povahy sa odhalí – odhalené skazené povahy a činy, ktorých sa dopúšťajú ľudia s hrošou kožou, sú neoddeliteľné od ich ľudskej prirodzenosti. To, či sa skazené povahy človeka dajú zmeniť a odvrhnúť, teda závisí od toho, aký je jeho charakter. Ak je jeho charakter zlý a ak odoláva pravde, je ňou znechutený, má k nej odpor a odmieta ju prijať, odvrhnúť jeho skazené povahy bude ťažké a nebude schopný dosiahnuť spásu. Ak však z hľadiska svojho charakteru nie je zlým človekom a dokáže pochopiť a prijať pravdu, nie je tvrdohlavý a nemá problémy s odporným charakterom, tak sa jeho skazené povahy dajú odvrhnúť. Každý má skazené povahy, ale čo určuje, či človek dokáže odvrhnúť skazenosť a dosiahnuť spásu? (Závisí to od toho, aký má charakter.) Presne tak – závisí to od toho, či je ľudská prirodzenosť človeka dobrá alebo zlá.

Sklon k podozrievavosti

Ďalej si povedzme o sklone k podozrievavosti. Ktorý z prejavov, o ktorých sme práve hovorili, sa naň trochu podobá? (Citlivosť.) O aký problém ide pri citlivosti? (O nedostatok ľudskej prirodzenosti.) Sklon k podozrievavosti je o úroveň vyššie než citlivosť; je to vážnejší problém. Citlivosť je len znakom trochu nezrelej ľudskej prirodzenosti, ktorá sa podobá tej detskej, zatiaľ čo sklon k podozrievavosti zahŕňa určité konkrétne myšlienky a názory – ide o to, čo sa bežne nazýva prílišným premýšľaním, čo naznačuje zlý charakter. Niekto napríklad požiada človeka so sklonom k podozrievavosti, aby mu pomohol kúpiť vec v cene desiatich jüanov, a obzvlášť zdôrazní: „Rozhodne nemôžeš minúť viac ako desať jüanov. Ak je to príliš drahé, nekupuj to.“ Keď to počuje, uvažuje: „Si len zdvorilý? V skutočnosti chceš vec, ktorá stojí sto jüanov, no hanbíš sa mi to povedať. Ja ti ju teda kúpim, aby som ťa potešil a aby si zo mňa mal dobrý pocit.“ Keď to potom prinesie, ten druhý človek nakoniec povie: „Je to príliš drahé. Mám len desať jüanov; nemám toľko peňazí.“ Nespôsobil tak nakoniec tomuto človeku stratu tým, že mu kúpil vec za sto jüanov? On však tomu druhému človeku nedokáže porozumieť a namiesto toho v sebe živí pochybnosti, že ten človek nechce minúť viac peňazí a snaží sa ho využiť. Povedzte Mi, nie sú takíto ľudia, ktorí majú sklon k pochybnostiam, veľmi problematickí? (Áno.) V čom sú problematickí? (Ich myšlienky sú príliš komplikované.) S ľuďmi s príliš komplikovanými myšlienkami sa vychádza ťažko. Povedzte Mi, sú ľudia s priamočiarou povahou ochotní stýkať sa s takýmito ľuďmi? (Nie.) Nevieš, čo si v duchu myslia alebo akým smerom sa uberajú ich myšlienky, a nedokážeš prekuknúť ich úmysly ani to, ako o tebe pochybujú. Keď im teda zveríš niečo na starosť, veľmi to skomplikujú a sťažia, hoci ide o zjavne veľmi jednoduchú maličkosť. Keďže pri tom veci príliš komplikujú, sám sa cítiš vyčerpaný a myslíš si, že by bolo lepšie urobiť to sám. Nechceš sa s takýmito ľuďmi stýkať a chceš sa im len vyhnúť. Povedzme napríklad, že máš niečo, čo už nepotrebuješ. Nechať to len tak ležať by bolo plytvanie a vyhodiť to by bola škoda, tak to dáš takémuto človeku. Nielenže to neocení, no v srdci ešte aj pochybuje: „Prečo mi to dávaš? Určite za tým niečo je. Snažíš sa vo mne vyvolať dojem, že si dobrý človek, aby som ti bol dlžný láskavosť, alebo chceš, aby som pre teba niečo urobil?“ Vôbec si nečakal, že sa bude toľko zamýšľať nad takou maličkosťou a že môže viesť k toľkým pochybnostiam, keď mu niečo malé dáš. Musíš povedať veľa vecí, aby si rozptýlil jeho pochybnosti. Nie je to veľmi problematické? Začneš k tomuto človeku cítiť odpor, a ak potom máš niečo navyše, radšej to vyhodíš, než by si mu to dal. Prečo mu to nedať? Nie je to preto, lebo si bezcitný, ale preto, lebo nechceš vyvolávať problémy. V minulosti si niekto práve prenajal byt a neboli tam žiadne čistiace prostriedky, tak som z domu priniesol nejaké veci na upratovanie. Niektoré fľaše s čistiacimi prostriedkami boli plné, zatiaľ čo iné poloplné, a človek, ktorý si ten byt prenajímal, sa na ne pozrel a povedal: „Hoci si mi tieto veci dal zadarmo, nebudem Ti ďakovať – sú použité. Keby boli nové, dal by si mi ich?“ Nie sú tieto slová zraňujúce? (Áno.) Prečo sú zraňujúce? (Pretože takto prekrútil dobrý úmysel.) Vysvetlil si Môj dobrý úmysel ako zlý. Neprosil som ťa o to, aby si Mi ďakoval, ani som od teba nežiadal, aby si za tie veci zaplatil. Ide skrátka o to, že si prenajímaš byt, kde nie sú žiadne čistiace prostriedky a je pre teba nepohodlné ísť si ich von kúpiť. Len som ti priniesol niečo z toho, čo mám, aby som ti to uľahčil. Nesnažil som sa ti podlizovať, keď som ťa tieto veci nechal používať – nič ti nedlhujem ani som od teba nežiadal, aby si Mi bol dlžný nejakú láskavosť. Začal byť podozrievavý pre takú triviálnu vec: „Pch! Čo je na tom také skvelé? Priniesol si mi pár vecí a teraz si myslíš, že som Ti dlžný láskavosť! Veci, ktoré si priniesol, aj tak nie sú nič moc – ako by mohli byť dobré, keď ich len tak rozdávaš?“ S týmto človekom sa vychádza naozaj ťažko. Netvrdil som, že sú to nejaké vzácne elixíry – sú to len obyčajné čistiace prostriedky. Ak ich nechceš používať, nemusíš. Prečo si veci tak komplikovať? Uvedomil som si, že sa s týmto človekom ťažko vychádza a dohaduje. Nebolo by s tým menej problémov, keby som vôbec nič nepriniesol? Nie nutne. Keby som vôbec nič nepriniesol, pravdepodobne by spôsobilo problémy aj to. Možno by si aj tak pomyslel: „Prenajímam si tento byť a Ty si mi ani nepriniesol žiadne čistiace prostriedky. Máme byť bratia a sestry, a predsa si mi nepreukázal vôbec žiadnu lásku!“ Aj tak by mal čo povedať. Charakter takýchto ľudí je veľmi zlý. Neustále používajú svoje vlastné preferencie a štandardy, aby podľa nich posudzovali, či sú ostatní dobrí alebo zlí. Neustále druhých prísnym okom podrobne skúmajú a posudzujú a myslia si, že sú morálne nadradení, zatiaľ čo všetci ostatní majú svoju temnú stránku. Myslia ši, že bez ohľadu na to, ako iní ľudia konajú, vždy majú svoje vlastné motívy, zatiaľ čo len oni sami nie sú skazení a sú dokonalí.

Ľudia, ktorí majú sklon k podozrievavosti, majú zlý charakter. A keďže majú zlý charakter, nevyhnutne budú konať pod jeho nadvládou. To, čo odhaľujú, budú skazené povahy a určite to nebude normálna ľudská prirodzenosť. Ak to nie je normálna ľudská prirodzenosť, čo presne to potom je? Súvisí to so skazenými povahami. Pokiaľ ide o sklon k podozrievavosti, typickými skazenými povahami, ktoré takíto ľudia odhaľujú vo svojich činoch a interakciách s inými, sú určite podlosť a nečestnosť. Ich myšlienky sú skrátka takéto komplikované, podlé a zákerné. Keďže oni sami nepohnú ani prstom, pokiaľ z toho niečo nemajú, predpokladajú, že všetci ostatní sú rovnakí. Aj keď nie si taký človek, neuveria tomu, a aj keď sa to pokúsiš vysvetliť, nepomôže to – jednoducho ťa takto vnímajú. Používajú podlú metódu a podlú povahu pri nazeraní na všetky veci a záležitosti a na všetkých ľudí. Aj keď je to, čo robíš, správne a je to v súlade s potrebami ľudskej prirodzenosti, s rozumnosťou ľudskej prirodzenosti alebo s pravdami-princípmi, dajú za to rad otáznikov a opýtajú sa ťa: „Prečo to robíš? Aký je tvoj motív?“ Povieš: „Nemám žiadny motív,“ ale oni tomu jednoducho neuveria – trvajú na tom, že ti pripíšu nejaký motív a prinútia ťa priznať sa k nemu. Nie sú takíto ľudia problematickí? (Áno.) Ľuďom so sklonom k podozrievavosti sa s ostatnými vychádza ťažko. Takíto ľudia určite nie sú jednoduchí a otvorení a nie sú, samozrejme, ani čestní. V ich charaktere v podstate úplne chýbajú prvky čestnosti, láskavosti a rozumnosti. Aké sú teda hlavné zložky ich charakteru? Paranoja, ľstivosť, podlosť, nedostatok jednoduchosti a neúprimnosť. Vnímajú všetkých ľudí a všetky problémy ako veľmi komplikované. Aj keď s nimi hovoríš úprimne, budú analyzovať a uvažovať, prečo si to povedal. Aj keď sa s tebou stýkajú dlho a poznajú tvoj charakter, pri rozhovore, pri riešení záležitostí alebo pri stretávaní sa s tebou k tebe stále často zaujmú podozrievavý postoj. Takíto ľudia sú teda veľmi problematickí. Interakcia s nimi so sebou prináša veľa bremien a formalít a musíš sa na nich aj veľmi pripraviť a spoznať ich – spoznať, aké veci nemajú radi, čo neradi robia alebo o čom neradi hovoria. Ak si v opačnom prípade nedáš pozor, môžeš ich uraziť alebo – z ich pohľadu – zraniť. Takto zaobchádzajú s ľuďmi. Ako teda zaobchádzajú s Bohom? (S Bohom zaobchádzajú rovnako.) Zaobchádzali by s Bohom úprimne? (Nie.) Napríklad keď cirkev zariadi, aby konali nejakú povinnosť, začnú uvažovať: „Vie Boh, že konám túto povinnosť? Zapamätá si to? Koľko úsilia by som mal vynaložiť, aby som sa tým len nejak prelúskal a aby sa na to pred Bohom pamätalo?“ Po určitom čase konania svojej povinnosti tiež vyzvedajú, ako ich vnímajú vodcovia a pracovníci a či na nich nemajú nejaké negatívne hodnotenia. Čo za ľudskú prirodzenosť to vlastne je? Súdiac podľa ľudskej prirodzenosti prejavovanej ich postojom k riešeniu záležitosti sú takíto ľudia veľmi problematickí a nie je pre nich ľahké prijať pravdu. Prečo je to tak? Pretože je pre nich ťažké byť čestnými ľuďmi; ich svedomiu chýba zmysel pre spravodlivosť, nemajú zdravý rozum a ich spôsob posudzovania vecí je iracionálny. Prečo hovorím, že je iracionálny? Pretože sú pomerne extrémni, majú sklon upínať sa na veci a sú odporní – nevnímajú veci spôsobom, ktorý sa spája s myslením normálnej ľudskej prirodzenosti. Nie sú otvorení a úprimní a namiesto toho žijú obzvlášť temným spôsobom. Predsa však nikdy nemajú pocit, že žijú temným spôsobom, a dokonca si myslia, že sú múdrejší než ostatní a žijú s väčšou rafinovanosťou a väčším zmyslom pre detail ako oni. Mimoriadne obdivujú svoju vlastnú šikovnosť. Tomu sa hovorí považovať sa za šikovného. Ľudia, ktorí sa považujú za šikovných, majú veľké nedostatky, pokiaľ ide o rozum ich ľudskej prirodzenosti a o zmysel pre spravodlivosť v ich svedomí. Preto majú zlú ľudskú prirodzenosť a ostatní s nimi nie sú ochotní prichádzať do kontaktu. Ktokoľvek niečo povie, takíto ľudia z toho urobia problém. Všetky ich výklady sú extrémne, skreslené, plné impulzívnosti, od satana a plné emócií – sú to všetko veci, ktoré sú temné a negatívne a ktoré sú v rozpore s pravdou a odolávajú jej. Tieto veci vôbec nedokážu viesť ľudí na správnu cestu. Ľudia tohto druhu sú teda veľmi odpudiví a nechutní. Žijú v temných zákutiach a vo svojom vlastnom malom svete. Sú obzvlášť narcistickí, mimoriadne sa obdivujú a myslia si, že žijú znamenitejšie, ušľachtilejšie, ctihodnejšie a dôstojnejšie životy než ostatní – nikto sa ich nesmie dotknúť. Charakter takýchto ľudí je vlastne veľmi prízemný a nemajú žiadnu skutočnú dôstojnosť. Nedostatkom skutočnej dôstojnosti sa tu myslí, že ich charakter je obzvlášť zlý, pretože z ich ľudskej prirodzenosti pramenia samé temné veci, ktoré sa nedajú vyniesť na svetlo, a nie čestné a priamočiare veci. Preto sa pri takýchto ľuďoch nedá hovoriť o žiadnej dôstojnosti. Aké následky pravdepodobne prinesie to, že ľudia majú sklon k podozrievavosti? Jednoducho povedané, takíto ľudia sú plní prefíkaných trikov. Sklon k podozrievavosti znamená, že títo ľudia v sebe ukrývajú množstvo prefíkaných plánov. Pozrite sa, ako králi diablov utláčajú a zatýkajú Boží vyvolený národ – majú toľko prefíkaných plánov, až nakoniec ľuďom do takej miery ublížia, že sa ich rodiny rozpadnú a niektorí členovia zomrú a navzájom sa odlúčia. To sú skutky démonov a kráľov diablov. Preto nikto z tých, ktorí majú sklon k podozrievavosti, nie je dobrý. Veriaci v Boha by pri nazeraní na ľudí a na veci mali vychádzať z právd-princípov. Nesmú bezdôvodne podozrievať a za tým, čo hovoria, musia byť dôkazy. Myšlienky, na ktoré prídeš, keď sa pozeráš na nejakú osobu alebo záležitosť, by pre ostatných mali byť aspoň pozitívne a prijateľné. A ešte lepšie by bolo, keby zodpovedali pravdám-princípom, boli by pre iných nápomocné a mali by na nich pozitívny vplyv. Žiadne z myšlienok a názorov, na ktoré prichádzajú ľudia so sklonom k podozrievavosti, však nezodpovedajú pravde; prinajmenšom to nie sú pozitívne veci, čo znamená, že perspektíva, z ktorej takíto ľudia posudzujú problémy, alebo myšlienky a nápady, ktoré produkujú, jednoducho nezodpovedajú pravde. Preto takíto ľudia žijú v temných zákutiach a nedá sa pri nich hovoriť o žiadnej integrite ani dôstojnosti. Veci, ktoré pramenia z ich myšlienok, sú všetky temné a podlé – tieto veci sa nezhodujú s pravdami-princípmi a nebudú mať pozitívny vplyv na ľudí ani na ich životy. Ak prijmeš rôzne myšlienky a názory, ktoré pramenia z podozrievavosti takýchto ľudí, otráviš sa a stiahnu ťa dole, čo je to isté, akoby ťa skazil satan. Ak však takýchto ľudí dokážeš rozlíšiť a zaobchádzaš s nimi ako s negatívnym príkladom, môžeš urobiť určitý pokrok a získať určitú schopnosť rozlišovať pri chápaní negatívnych vecí. Týmto uzatvárame našu diskusiu o sklone k podozrievavosti.

Neschopnosť

Ďalej si povedzme o neschopnosti. Každý rozumie tomu, čo znamená neschopnosť – vzťahuje sa na neschopnosť čokoľvek dobre zvládnuť a na to, keď niekto pôsobí bezmocne – presne ako keď ľudia často hovoria: „Prečo si taký neschopný? Naozaj nemáš žiadne vyhliadky!“ Je neschopnosť dobrá? (Nie.) Tak si ju zaraďme – čo to je? (Je to nedostatok ľudskej prirodzenosti.) Neschopnosť je zjavne nedostatok ľudskej prirodzenosti. Neschopnosť znamená, že človek sa pri riešení záležitostí vyznačuje veľmi nízkou inteligenciou a má slabé schopnosti prežiť – tomu sa hovorí neschopnosť. Niektorí ľudia rozprávajú neohrabane a nedokážu sa vyjadriť a niektorí majú dokonca hanblivú, introvertnú osobnosť – keď majú hovoriť pred množstvom ľudí alebo byť stredobodom pozornosti, majú trému, cítia sa nesmelo a neodvážia sa prehovoriť, a ostatní ich často šikanujú. Niektorí zlí ľudia považujú šikanovanie takýchto ľudí za oprávnené a za veľmi zábavné a príjemné – každý deň si z ľudí tohto druhu robia žarty a doberajú si ich. Neschopní ľudia majú slabú schopnosť riešiť záležitosti. Niektorí z nich môžu mať aj slabé schopnosti prežiť, nedokážu zarobiť peniaze a v prítomnosti iných sú vždy veľmi bojazliví a prehnane opatrní. Keď vidia hrozivých ľudí, vyhýbajú sa im a neodvážia sa prehovoriť. Dokonca aj vtedy, keď ich šikanujú, sa neodvážia klásť odpor, pretože sa boja, že by iných mohli uraziť. Súdiac podľa prejavov neschopnosti v ľudskej prirodzenosti takýchto ľudí ide len o druh nedostatku ľudskej prirodzenosti. Nikoho neschopnosť nikdy nespôsobila, že by si vytvoril mylné myšlienky a názory alebo že by ňou privodil nejaké nepriaznivé dôsledky pre seba či iných; preto je neschopnosť len nedostatkom ľudskej prirodzenosti. Chce byť niekto neschopným človekom? (Nie.) Nikto nechce byť neschopným človekom – prečo? Neschopní ľudia sú šikanovaní a všetci sa na nich pozerajú zvrchu, však? (Áno.) Keby si si mal vybrať medzi tým, či budeš zlý alebo neschopný, určite by si si vybral, že budeš zlý, a nie neschopný. Pomyslel by si si: „Nikdy nebudem neschopným človekom! Neschopní ľudia sú v tejto spoločnosti týraní, šikanovaní a neobľúbení; kamkoľvek idú, ostatní sa tam na nich pozerajú zvrchu a šliapu po nich. Nielenže si ich nikto nevšíma, no môže im byť odobraté aj ich právo na prežitie. Ale byť zlým človekom je iné – kamkoľvek zlí ľudia idú, ostatní sa ich boja a správajú sa k nim s veľkým rešpektom. Nikto sa ich neodváži provokovať. Všade, kam idú, si užívajú privilégiá a môžu dokonca šliapať po iných. Zlým ľuďom sa na tomto svete darí, nech už sú kdekoľvek.“ Keby ste si teraz mali vybrať, nikto z vás by si nevybral byť neschopným človekom – všetci by ste si vybrali, že budete zlými ľuďmi. Je tento názor správny? (Nie.) Prečo nie je správny? Ktorej pravde-princípu odporuje? Neschopnosť je nedostatkom ľudskej prirodzenosti. Jej najčastejšími prejavmi sú neschopnosť čokoľvek dobre zvládnuť, diskriminácia a vylučovanie. Keďže sú neschopní ľudia v spoločnosti šikanovaní a pošliapavaní, nikto nechce byť neschopný. Všetci ľudia závidia tým schopným a zručným a dokonca si všetci želajú vyniknúť nad ostatnými, získať moc a vplyv, šliapať po iných a mať v akejkoľvek skupine privilégiá a prestíž. Želajú si nielen vyhnúť sa šikanovaniu zo strany iných, ale aj môcť šikanovať ostatných podľa vlastnej vôle. Je takýto druh myšlienky a názoru správny? Zodpovedá pravde? (Nie.) Vypočuli ste si toľko právd, a predsa aj teraz stále schvaľujete zlých ľudí – znamená to, že aj vaša povaha je dosť podlá. Závidíte každému, na kom vidíte, že je zlý, a obdivujete ho. V srdci veľmi dobre viete, že zlí ľudia sú zlí, a predsa si nemôžete pomôcť a nasledujete ich s pocitom, že vám to dáva oporu a chráni vás to pred šikanovaním. Keď vidíte neschopných ľudí, cítite k nim odpor a pozeráte sa na nich zvrchu, pričom po nich dokonca chcete šliapať. No uvažoval si niekedy nad tým, koľko zla by si spáchal a akú veľkú odplatu by si dostal, keby si nasledoval zlých ľudí? Aké by boli tvoje šance na prijatie spásy, keby si ich nasledoval? Dokázal by si sa vyhnúť páchaniu zla, keby si nasledoval zlých ľudí? Povedzme, že ich nasleduješ, verne im slúžiš a konáš ako ich podriadený. Možno sa s tebou podelia o kúsok koláča a možno ich budeš môcť nasledovať, aby si šliapal po iných, mal to najlepšie jedlo a pitie, užíval si veľký pôžitok, vyhol sa šikanovaniu a získal v tomto živote postavenie medzi ostatnými. No na to, aby si si tieto veci mohol užívať, musíš spáchať veľa zla! Vieš, akú veľkú odplatu a aký prísny trest dostaneš? Je toto tá správna cesta? (Nie.) Ste teda stále ochotní priniesť túto obetu a vybrať si páchanie zla a prijatie trestu len preto, aby ste neboli neschopnými ľuďmi a vyhli sa šikanovaniu – obetovať svoj konečný osud a údel výmenou za potešenie v tomto živote? Je toto váš názor a pohľad? Niektorí ľudia skutočne zastávajú takýto názor – radšej by si vybrali byť zlými ľuďmi, než by mali byť neschopní a šikanovaní. Nie je to túžba kráčať po ceste zlých ľudí? Neschopnosť je len nedostatok ľudskej prirodzenosti – čo je na tom také zlé? Je šikanovanie iných a páchanie zla naozaj lepšou voľbou? Mohol by si naozaj zomrieť od hladu, ak ťa Boh nenechá hladovať a dá ti najesť? Ak ti Boh dovolí žiť radostne, slobodne, šťastne, blažene a pokojne, nebude ti chýbať nič z týchto vecí. Čo je na tom, ak ťa iní šikanujú? Nikto ti tieto veci nemôže vziať – to, čo ti Boh udelí, ti nikto nemôže vziať. Ak budeš nasledovať zlých ľudí a budeš kráčať po ich ceste, všetky potešenia, ktoré si budeš užívať, budú hriešne. Akékoľvek peniaze či materiálne pôžitky, ktoré získaš páchaním zla, navyše získaš násilím a potešenie, ktoré zažiješ v tomto živote, presiahne to, čo ti dal Boh, takže to budeš musieť v budúcnosti splácať viacerými životmi. Získavať telesné pôžitky v tomto živote za cenu prijatia trestu – neznamená to, že nekráčaš po správnej ceste? Radšej by ste si vybrali byť zlými ľuďmi, než by ste mali byť šikanovaní – to odráža, ako v hĺbke duše vnímate a oceňujete zlo. Čo je teda také zlé na neschopnosti? Z perspektívy ľudskej prirodzenosti je to druh nedostatku, no je to aj vrodená danosť, čo je niečo, čo ľudia nemôžu zmeniť. Neschopní ľudia sa nestali neschopnými z vlastného rozhodnutia. Hoci je to nedostatok, nie je to skazená povaha a nie je to problém charakteru. Čo je teda na tom také zlé? Ak si pre svoju neschopnosť a pre svoje nízke postavenie často šikanovaný a dokážeš do hĺbky porozumieť nespravodlivosti a zlu tohto sveta i temnote tejto spoločnosti, takže úprimne predstúpiš pred Boha, aby si prijal Božiu zvrchovanosť, ochotne sa podriadiš Božej nadvláde a Jeho ovládaniu a dovolíš Bohu prevziať kontrolu nad tvojím osudom, nie je pre teba táto neschopnosť formou ochrany? Neschopnosť nie je negatívna vec; je to len druh nedostatku ľudskej prirodzenosti. Na čo sa vzťahuje nedostatok? Vzťahuje sa na neadekvátnosť, drobný problém, chybičku – je to len niečo nedokonalé, v čom niečo chýba a čo úplne nezodpovedá niekoho predstavám alebo nie je ideálne, ale nenaznačuje to zlý alebo odporný charakter. Prečo teda nedokážete tolerovať tento drobný nedostatok? A čo viac, tento drobný nedostatok môže priniesť veľké výhody tvojmu životu-vstupu, alebo by sa dalo povedať, že keďže niektorí ľudia majú tento nedostatok ľudskej prirodzenosti a túto vrodenú danosť, sú schopnejší z celého srdca nasledovať Boha až do konca. Keďže dokážu prijať pravdu a podriadiť sa Bohu a majú bohabojné srdce, napokon sú schopní odvrhnúť svoje skazené povahy a prijať spásu. Z tohto pohľadu je to požehnanie – ľudia by neschopnosť nemali odmietať. Čo je také zlé na tom byť neschopným? Skazená povaha človeka sa pre neschopnosť nezhorší. Boh sa na nikoho nebude pozerať zvrchu ani ho neodmietne spasiť, lebo je neschopný, a neschopnosť neovplyvní ani to, či tento človek prijme pravdu alebo bude spasený. Vaša myšlienka a váš názor sa teda musia zmeniť – stále sú dosť mimo. Niektorí ľudia hovoria: „Bol by som radšej zlým než neschopným človekom. Neschopní ľudia nemajú žiadne vyhliadky, všetci sa na nich pozerajú zvrchu a ešte aj oni sami sebou pohŕdajú. Byť neschopným človekom nemá zmysel; byť zlým človekom je úžasné – môžeš si robiť, čo chceš, šikanovať kohokoľvek, kto vyzerá ako ľahká obeť, a nikto sa neodváži klásť odpor. Aké je len skvelé žiť si takto na vysokej nohe!“ Aký úžitok je z takejto prestíže? Ak budeš vo svete prosperovať a žiť si na vysokej nohe, tvoje vyhliadky a tvoj konečný osud budú zničené. Už nebudeš môcť predstúpiť pred Boha a nebudeš sa k Nemu cítiť pripútaný; Boh už sa ti nebude pozdávať a nebude sa ti pozdávať ani životné a pracovné prostredie Božieho domu. Opustíš Boha a budeš hľadať životné prostredie, v ktorom budeš môcť uplatniť svoje silné stránky a realizovať svoju hodnotu. Boží dom ľudí obmedzuje v páchaní zla a žiadny zlý človek sa v ňom nikam nedostane ani nebude pevne stáť. Môžeš ešte ostať v Božom dome, ak máš rád zlých ľudí a chceš sa jedným z nich stať? Skôr či neskôr budeš odstránený. Nielenže nezískaš dobrý konečný osud, no po smrti ešte aj dostaneš trest za zlo, ktoré si spáchal. Hoci je teda neschopnosť nedostatkom ľudskej prirodzenosti, nie je to skazená povaha ani neznamená, že je niečia ľudská prirodzenosť zlá. Kto nemá nejaké chyby? Neschopnosť je rovnaká ako to, keď sa niektorí ľudia narodia so zajakávaním alebo keď sa narodia trochu škaredí – všetko sú to vrodené nedostatky. Ľudia majú rôzne farby pleti – niektorí ľudia sa narodia bieli, iní sa narodia so žltou pokožkou a ďalší sa narodia s čiernou. Je to vrodená danosť. Ľudia so žltou pokožkou môžu pôsobiť trochu nezdravo a ich pleť nemusí vyzerať najlepšie – to je drobný nedostatok. Ľudia s čiernou pokožkou sa javia robustnejší, no nikto nechce mať čiernu pokožku. Ľuďom s bielou pokožkou sa vo všeobecnosti závidí, ale aj medzi nimi majú niektorí pocit, že byť príliš bledý nie je dobré, a tak si svoju pokožku radi opaľujú do bronzova v presvedčení, že vďaka tomu vyzerajú zdravo a majú žiarivú pleť. Vidíš, neschopnosť je rovnaká ako rôzne vrodené danosti ľudí – len je to druh nedostatku. Je to teda veľký problém? (Nie.) Takže aj keď je tento problém nedostatkom ľudskej prirodzenosti, neovplyvňuje tvoje prijatie pravdy ani to, ako jej rozumieš. Bránite sa teda ešte stále predstave, že ste neschopným človekom? (Už nie.) Budete ešte stále šikanovať neschopných ľudí, keď ich uvidíte? (Nie.) Kedysi ste ich dosť šikanovali, však? Keď teraz uvidíte neschopných ľudí, budete sa na nich stále pozerať zvrchu a znevažovať ich? (Nie.) A ak si aj ty sám neschopný človek, o to viac by si sa na seba nemal pozerať zvrchu. Ak si neschopný, tak nech – praktizuj to, že budeš čestným človekom, podľa Božích slov. Hoci môžeš byť neschopný, mal by si byť čestný a nie ľstivý. Boh má takýto druh človeka rád. Čo má Boh rád? Nie je to tvoja neschopnosť. Je to to, že si pre svoju neschopnosť ochotný byť čestným človekom; je to to, že keďže sa na teba pozerajú zvrchu a nemôžeš si získať priazeň ľudí, premýšľaš o spôsoboch, ako byť čestným človekom, aby si potešil a uspokojil Boha, a robíš čokoľvek, čo Boh povie. Takto sa tvoja neschopnosť stáva výhodou, však? (Áno.) Zmenil sa teraz váš názor? (Áno.) Samozrejme, nie všetci neschopní ľudia sú nutne schopní prijať pravdu. Niektorí ľudia majú okrem nedostatku neschopnosti vo svojej ľudskej prirodzenosti aj problémy so svojím charakterom. Nedá sa to zovšeobecňovať. Neschopnosť sama o sebe nie je veľkým problémom, ale musíš sa pozrieť aj na to, aký má človek charakter. Ak je niekto nečestný alebo má odporný charakter – ak má hrošiu kožu, má sklon k podozrievavosti, je citlivý a tvrdohlavý alebo má dokonca surovú povahu –, tak ten človek nie je dobrý. Neschopný človek teda nie je nutne niekým s dobrým charakterom. Dobre, to je k našej diskusii o neschopnosti všetko.

Dobrosrdečnosť

Ďalším prejavom je dobrosrdečnosť. Tento prejav je prednosťou ľudskej prirodzenosti. Po tom, čo sme toho toľko prebrali, sme sa konečne dostali k nejakej prednosti ľudskej prirodzenosti; predností ľudskej prirodzenosti skutočne nie je veľa. Dobrosrdečnosť je druhom prednosti ľudskej prirodzenosti. Keďže je to prednosť, musíme o nej hovoriť podrobne, pretože väčšina ľudí nedisponuje prejavmi tých niekoľkých predností ľudskej prirodzenosti, ktoré sa u ľudí dajú nájsť. Poďme sa na to teda pozrieť; v čom spočívajú prednosti dobrosrdečnosti? (Dobrosrdečnosť znamená, že je niekto relatívne úprimný. Keď rieši veci, ostatní sa cítia pomerne isto. Nesie bremeno, aby dobre zvládol úlohy, ktoré sú mu zverené.) (Dobrosrdeční ľudia si morálne počínajú relatívne dobre, berú ohľad na druhých a myslia na nich.) Myslieť na druhých – to je ušľachtilá vlastnosť! Takíto ľudia sú ušľachtilí, ale je vari dobrosrdečnosť takáto ušľachtilá? (Nie.) Dobrosrdečnosť jednoducho znamená, že myšlienky človeka nie sú také zložité; takýto človek je pomerne jednoduchý, nie je zákerný; je veľkorysý, nie je k iným hrubý a pri styku s ostatnými nezrátava osobné zisky a straty. Niekto ho urazí a on je chvíľu rozrušený, ale potom si pomyslí: „Zabudni na to“, a nechá to tak. Niekto mu dlho dlhuje peniaze bez toho, aby ich vrátil, a on o tom premýšľa: „Naliehať na nich, aby zaplatili, by bolo trápne. Navyše to majú ťažké a v tom čase som na tom bol lepšie než oni. Požičal som im to a hotovo. Budem to skrátka pokladať za pomoc chudobným.“ Vidíš, jeho myšlienky sú pomerne veľkorysé a zhovievavé. Napríklad keď ho ostatní zle pochopia, neprekáža mu to a neobhajuje sa. Keď ho iní súdia a nazývajú ho hlúpym, je mu to jedno. Pri konaní svojej povinnosti nemá pocit, že je to únavné, a robí veci, ktoré sa iní zdráhajú robiť. Niekto sa mu posmieva so slovami: „Všetci ostatní odpočívajú, tak prečo ešte stále pracuješ?“ a on odpovie: „Čo je zlé na tom, ak urobím o trochu viac? Nevyčerpáva ma to. Môže práca niekoho naozaj zničiť? Ak to iní nerobia, nechaj ich tak. Keďže to môžem urobiť ja, skrátka spravím o trochu viac.“ Nerobí z takýchto záležitostí vedu a pustí sa do práce. Nerobí si ťažkú hlavu zo ziskov a strát ani zo svojej povesti či postavenia. Aj keď sám utrpí stratu, nehovorí o tom. Keď iní narazia na ťažkosti, prevezme iniciatívu a pomôže. Pomáha bez postranných úmyslov a cieľov, a ak sa mu iní chcú odvďačiť, má pocit, že trochu pomáhať nie je žiadna veľká vec a že je to niečo, čo by mal robiť. Aj keď iní neocenia jeho pomoc, keď im ju poskytne, nerobí z takýchto vecí vedu. Keď je čas pomôcť iným, aj tak pomôže. Je takýchto ľudí veľa? (Nie je ich veľa.) Takýchto ľudí nie je veľa. Hoci sú dobrosrdeční, v tom, ako si počínajú, majú určité hranice. Napríklad niektorí ľudia chcú takéhoto človeka vždy využiť a majú ho za hlupáka. Po tom, čo ho využijú, povedia pár milých slov, aby ho obmäkčili, a po chvíli ho využijú znova. Keď dobrosrdečný človek vidí, že to nebude mať konca, nerobí z toho vedu, neháda sa s nimi ani sa im nesnaží dohovoriť. Vo svojom srdci vie, že takíto ľudia nie sú dobrí a neradno sa s nimi stýkať, takže ich od tej chvíle ignoruje. Aj tak ich však za ich chrbtom nesúdi. Keď sa niekto na takého človeka opýta, nanajvýš povie: „Ten človek skrátka rád získava malé výhody na úkor druhých.“ Nepreháňa ani ľudí impulzívne nesúdi; jednoducho hovorí k veci. Ľudská prirodzenosť dobrosrdečných ľudí je naozaj dosť dobrá. Ich prednosťou je, že z vecí nerobia príliš veľkú vedu. Pri ničom, čo robia, nekonajú pod vplyvom impulzívnosti, emócií alebo pocitov; robia len to, čo by ľudia mali robiť, a plnia si zodpovednosti, ktoré by si ľudia mali plniť. V rámci normálnych medziľudských vzťahov robia to, čo by mali robiť; všetko, čo môžu urobiť, sa snažia urobiť čo najlepšie, usilujú sa pomáhať iným a robia to úprimne a svedomito. Niektorí z nich sa dokonca nesnažia získať žiadnu odmenu a myslia si: „Len podávam pomocnú ruku. Nemusíš mať pocit, že mi toho veľa dlhuješ ani že mi to nikdy nedokážeš splatiť len preto, lebo mi dlhuješ túto trošku, a nemusíš sa predo mnou neustále správať servilne a s prehnanou úctou. To nie je potrebné.“ Takíto jednotlivci majú spomedzi ľudí tú najlepšiu ľudskú prirodzenosť. Nie sú zákerní a nie sú ani hrubí k iným. Sú srdeční a ich ľudská prirodzenosť má určitú láskavú stránku. Robia všetko, čoho sú schopní, nerobia veľkú vedu z osobných ziskov a strát a nemajú veľký záujem o odmeny. To je prednosť ľudskej prirodzenosti. Rozhliadnite sa okolo seba a zistite, kto má takéto prednosti. Ak má človek takýto charakter, možno ho považovať za dobrého človeka a za slušného človeka uprostred skazeného ľudstva. Nerobí z vecí vedu, nie je zákerný, nie je k iným hrubý a pomáha im bez toho, aby v tom hľadal zisk. Je mimoriadne tolerantný voči ostatným a počína si veľmi veľkoryso. Čo znamená byť veľmi veľkorysý? Znamená to, že človek nerobí neustálu vedu z maličkostí a neprechováva v sebe zatrpknutosť, keď ho iní využijú. Toto sa nazýva veľkorysosťou a je to hlavná prednosť ľudskej prirodzenosti. Aj dobrosrdečnosť je prednosťou a veľkorysosť je ňou takisto. Je to iné ako u tých, ktorí sú malicherní, majú sklon k podozrievaniu a sú precitlivení a tvrdohlaví – títo ľudia stále robia vedu z maličkostí, nahnevajú sa pre každú drobnosť, kypia hnevom, tvária sa desivo chladne, ignorujú každého, kto sa im prihovorí, a nemyslia na nič iné než na to, ako sa druhým pomstiť. Nič z toho nie sú veci, ktoré by normálnym ľuďom boli vlastné. Dobrosrdeční ľudia nemyslia na takéto zložité záležitosti ani podozrievavo nepremýšľajú o iných. V srdci majú iba to, čo by normálni ľudia mali mať, a obzvlášť to zodpovedá svedomiu a rozumu ľudskej prirodzenosti, ako aj štandardu zmyslu pre spravodlivosť a láskavosti v ľudskej prirodzenosti. Keď sa s nimi stýkaš, cítiš sa veľmi uvoľnene a máš pocit, že veci sú veľmi jednoduché – nie je toľko problematických záležitostí a nemusíš sa pred ničím chrániť. Nemusíš špekulovať o ich myšlienkach ani hádať, na čo myslia. Aj keď im náhodou ublížiš, nemusíš sa obávať žiadnych následkov – a pravdaže ani žiadne následky znášať. Je možné, že keď sa nahneváš, začneš byť impulzívny, nakričíš na nich pár hrubých slov a aj oni sa s tebou v tej chvíli budú doťahovať a hádať, no po hádke voči tebe neprechovávajú zášť, ani proti tebe nebudú intrigovať alebo sa ti mstiť. Nemusíš sa obávať, že ak získajú postavenie, budú ti sťažovať život alebo na tebe hľadať chyby, a nemusíš sa obávať ani toho, že si ťa bezdôvodne zoberú na mušku. Nemajú v sebe takéto veci – sú skrátka takíto prostí. Rozhodne by ti to od tej chvíle nezazlievali. Keď je vec uzavretá, je uzavretá, a keď s tebou neskôr hovoria, stále sa k tebe správajú normálne. Aj keď sa v tom čase hnevali a hádali sa s tebou, neskôr voči tebe neprechovávajú zášť. Vedia, že si povedal len pár nahnevaných slov, a dokážu tomu porozumieť: „Kto nepovie pár hrubých slov, keď je nahnevaný? Nebolo to úmyselné. Navyše, každý má skazené povahy, každý má chvíle, keď má zlú náladu, a každý v sebe nosí impulzívnosť. Pokiaľ sa neskôr všetci upokoja, priznajú si chyby a uvažujú o tom, že odhalili skazené povahy a nekonali podľa princípov, je to v poriadku.“ Na rozdiel od zlých ľudí, ktorí ťa neúnavne prenasledujú a nezastavia sa, kým ťa nezničia, ti títo ľudia odpustia. Dobrosrdeční ľudia vo všeobecnosti nemajú srdce, ktoré by bažilo po pomste. Ak urobíš niečo, čím ich urazíš, môžu ťa občas nenávidieť, no rozhodne by neporušili morálku ľudskej prirodzenosti a nepoužili opovrhnutiahodné prostriedky, aby ťa trápili. Hoci majú skazené povahy a môžu na základe nich povedať alebo urobiť niektoré veci – napríklad spomenúť chyby, ktoré si urobil v minulosti, alebo ťa orezať –, nevymysleli by si niečo len tak ani by nepoužili moc, ktorou disponujú, aby na teba útočili alebo sa ti mstili. Aj keby na teba chceli útočiť alebo sa ti pomstiť a mali by tento druh skazenej povahy, tak vďaka tomu, že ich ľudská prirodzenosť má prednosť dobrosrdečnosti, sa vo chvíli, keď sa budú chcieť pomstiť, ovládnu a dokážu veci udržať v patričných medziach. Ak takúto úroveň dokáže dosiahnuť skazený človek s mocou, je to už samo osebe dosť chvályhodné. Väčšina ľudí, ak túto prednosť nemá, nedokáže dosiahnuť ani túto mieru sebaovládania a nedokáže sa zdržať toho, aby útočila na iných a mstila sa im.

Prejav alebo odhalenie dobrosrdečnosti je prednosťou ľudskej prirodzenosti. Táto prednosť ľudskej prirodzenosti bude ľudí do veľkej miery obmedzovať alebo podnecovať, čo im umožní nadobudnúť určitú mieru kontroly a sebaovládania, keď sa odhalí ich skazená povaha. Ak je takýto dobrosrdečný človek niekým, kto má duchovné porozumenie a kto dokáže pochopiť a prijať pravdu, tak mu táto prednosť jeho ľudskej prirodzenosti môže umožniť prísnejšie sa držať právd-princípov pri nazeraní na ľudí a na veci a pri počínaní si a konaní, nemám pravdu? (Áno.) Na druhej strane, prefíkaný človek je oveľa prešibanejší a od dobrosrdečného človeka sa líši. Keď urobí niečo zlé, nielenže nad sebou neuvažuje, no dokonca svoje zlé konanie ešte zintenzívni a dotiahne ho do konca. To z neho robí diabla, čo je úplne v rozpore s princípmi, podľa ktorých koná dobrosrdečný človek. Napríklad ak je niekto dobrosrdečným človekom a má túto prednosť ľudskej prirodzenosti, pri hádke s tebou bude hovoriť na základe faktov. Nebude preháňať, nevymyslí si o tebe sčista-jasna nejaké negatívne veci ani ťa nebude očierňovať a urážať tvoj charakter len preto, lebo je na teba nahnevaný. Také veci by rozhodne neurobil. Keď sa s tebou háda, môže odhaliť arogantnú alebo surovú povahu, ale slová, ktoré hovorí, sú rozhodne obmedzené jeho svedomím, rozumom a dobrosrdečnou ľudskou prirodzenosťou. Takýmto spôsobom sa do určitej miery znižuje miera ujmy, ktorá ti je spôsobená. Zlým ľuďom však chýba dobrosrdečná stránka ľudskej prirodzenosti. Ako sa hádajú zlí ľudia? „Si pobehlica, prostitútka! Preklínam tvojich predkov osem generácií dozadu!“ Povedia tie najrôznejšie hrubé a zlomyseľné veci. Takí sú zlí ľudia – majú odporný charakter. Niektorí ľudia s odporným charakterom nezakladajú svoje urážky na faktoch. Prečo ich nezakladajú na faktoch? Pretože im chýba svedomie a nespĺňajú štandardy svedomia. Keď urážajú iných, ich svedomie ich pri tom neobmedzuje. Bezohľadne chrlia nadávky a hovoria akékoľvek urážky, ktoré im zídu na um. Akékoľvek slová, ktorými si môžu vyventilovať svoju nenávisť, hlboko zraniť tvoje srdce a naštvať ťa tak, že ťa doženú k šialenstvu, sú presne tými slovami, ktoré povedia. Ich urážky ťa môžu rozzúriť takmer na smrť. Takíto ľudia nemajú v srdci žiadnu láskavosť a sú plní zlomyseľnosti. Zlí ľudia odhaľujú predovšetkým aroganciu a surovosť – tieto dva druhy pováh. Slová, ktoré chrlia, v podstate nesú kliatby, sú plné satanovej zlomyseľnosti a majú dostatočnú ničivú silu; dokážu chrliť ešte aj tie najzlomyseľnejšie kliatby. Ak máš ľudskú prirodzenosť alebo ak je tvoja ľudská prirodzenosť dobrosrdečná, tak takéto urážky nedokážeš vysloviť, a navyše si veci nedokážeš len tak vymyslieť. Je to preto, lebo máš hlas svedomia a rozum, a táto stránka tvojho svedomia, ktorá je dobrácka a dobrosrdečná, ťa do veľkej miery obmedzuje a ovláda, čo ti znemožňuje vysloviť takéto urážky. Keď ťa niekto urazí, cítiš sa nahnevaný a chceš ho prekliať do ôsmeho kolena a poslať do pekla, ale premyslíš si to: „Čo mi dáva právo ho preklínať? Nie som Boh a nemám konečné slovo.“ Tiež mu chceš urážku oplatiť vulgárnymi slovami, no rozmyslíš si to: „Ak použijem vulgárne slová, budem sa cítiť znechutene aj ja sám – čo si o mne pomyslia ľudia naokolo? Neznamenalo by to, že nemám žiadnu integritu ani dôstojnosť? Nesprával by som sa ako fúria? Takýmto človekom nebudem.“ Nedokážeš sa prinútiť uraziť ho. Tvoja reč je teda značne zdržanlivá a to, čo dokážeš vysloviť, je veľmi limitované. Nanajvýš by si mohol povedať: „Si satan, tvoja skazená povaha je závažná, nemôžeš dosiahnuť spásu a Boh ťa nemá rád.“ Nanajvýš možno povieš pár takýchto vecí, ale potom si to premyslíš: „Nie je na mne rozhodovať o tom, či Boh niekoho nemá rád“, a tak ti pri týchto slovách chýba sebaistota. Keď ťa niekto uráža, preklína a posiela do osemnástej úrovne pekla, pomyslíš si: „Preklínať niekoho a posielať ho do osemnástej úrovne pekla – to sú až prihrubé slová! Niečo také by som nedokázal povedať. Musím voliť miernejšie slová!“ Prečo si schopný mať takéto myšlienky? Pretože to, čo existuje v tvojej ľudskej prirodzenosti, je iné ako u zlých ľudí. Ak si dobrosrdečný a dobrácky a máš svedomie a rozum, slová, ktoré vyslovíš, budú veľmi rozumné. V rámci hraníc svojho svedomia možno vyslovíš nejaké nahnevané slová alebo ti možno vykĺzne niečo neslušné, ale keď to vyslovíš, sám sa cítiš veľmi rozrušený a vlastne si tomu druhému neublížil – tvojim slovám chýba ničivá sila. Čím viac zlí ľudia urážajú iných, tých viac ich to teší, zatiaľ čo ty si tým viac rozrušený, čím viac iných urážaš – pomyslíš si: „Nechám to tak. Klesnúť na rovnakú úroveň ako takýto opovrhnutiahodný charakter a zlý človek je bezcenné a nezmyselné. Už sa s ním nebudem hádať.“ Hádať sa so zlým človekom je rovnako načisto neúčinné ako snažiť sa hovoriť o pravde so satanom. Netreba sa s ním hádať alebo robiť z vecí vedu. V budúcnosti sa od takého človeka jednoducho drž ďalej. Premýšľal by si o tom, že by si mu ublížil? Premýšľal by si o tom, že by si sa mu pomstil, a našiel by si si príležitosť dať mu príučku? Nemáš také kruté srdce. Len si stále hovoríš: „Nechám to tak. Tých jeho pár urážok mi nespôsobilo žiadnu ujmu; nebudem z toho pred ním robiť vedu.“ Niektorí ľudia sa dokonca utešujú slovami: „Boh ma v každom prípade nepreklial. Kliatby tohto človeka nemajú žiadny účinok.“ Skutočnosť je taká, že keďže máš svedomie a rozum a si vo svojej ľudskej prirodzenosti dobrosrdečný a dobrácky, jednoducho takéto urážky nedokážeš vysloviť. Pripadajú ti špinavé a ponižujúce. Keby tieto slová vyšli z tvojich úst, mal by si pocit, že idú proti tvojmu svedomiu. Najmä keď ide o výmysly alebo nepodložené veci – tie nedokážeš vysloviť už vôbec. To, že ich nedokážeš vysloviť, je tvojou ochranou. Jeho slová majú značnú ničivú silu a spôsobili ti ujmu, čo je jeho zlý skutok. Ako k tomuto zlému skutku došlo? Stal sa preto, lebo jeho ľudská prirodzenosť obsahuje odporné vlastnosti. Keď s tebou má konflikty alebo spory, jeho skazená povaha sa bezhranične nafúkne a on ťa dokáže bezohľadne preklínať. Má takýto odporný charakter, takže prirodzene odhaľuje skazenú povahu. Na druhej strane, ak si dobrosrdečným a dobráckym človekom so svedomím, rozumom a ľudskou prirodzenosťou, nielenže by si v takejto situácii nedal priechod svojej skazenej povahe, no ešte by aj tvoja ľudská prirodzenosť do veľkej miery zabránila jej odhaleniu. To je pre teba nesmierne prospešné. Navonok sa zdá, že si utrpel ujmu, že si v nevýhode a že ho v hádke nedokážeš poraziť, čím sa pre ostatných stávaš terčom posmechu. V skutočnosti ťa tvoja ľudská prirodzenosť ochránila a zabránila ti páchať zlo a robiť veci alebo hovoriť slová, ktoré sa Bohu nepáčia. Vari ťa takto do istej miery neochránila? (Áno.) Táto prednosť ľudskej prirodzenosti ťa do veľkej miery ochránila a zabránila tomu, aby si pri odhaľovaní skazenej povahy ďalej robil veci, ktoré sa Bohu nepáčia či hnusia, alebo hovoril slová, ktoré Boh neznáša a odsudzuje. Hoci to nemožno pokladať za dobrý skutok, aspoň si nespáchal zlo. To, čo si v tejto situácii urobil, nebude odsúdené a nebudeš za to potrestaný. Naproti tomu zlí ľudia budú za veci, ktoré robia pod nadvládou svojho odporného charakteru, nielen odsúdení, ale aj potrestaní. Budú musieť znášať následky a niesť zodpovednosť. Môže sa teda zdať, že ľudia, ktorí vo svojej ľudskej prirodzenosti majú rôzne prednosti, v niektorých situáciách strácajú tvár, postavenie, dôstojnosť a najmä príležitosť prevziať iniciatívu a obhájiť si svoju pravdu, čo ale neznamená, že prichádzajú skrátka. Niektorí ľudia hovoria: „Ak to neznamená, že prichádzajú skrátka, znamená to, že získavajú výhody?“ Nedá sa to merať z hľadiska prichádzania skrátka alebo získavania výhod. Ako by sa to teda malo merať? Malo by sa to merať takto: Prísť v nejakej situácii skrátka nevadí; kľúčové je, že z toho môžeš mať úžitok. V tejto situácii sú to práve prednosti tvojej ľudskej prirodzenosti, ktoré ochránili tvoje správanie, zabránili ti páchať zlo a postarali sa o to, že ťa Boh neodsúdi. Nie je to získaním úžitku? Teraz už v dôsledku páchania zla nemôžeš dostať trest. Nie je to pre teba dobrá vec? (Áno.) Aj keď to nie je dobrý skutok, ktorý by si aktívne vykonal, ani akt aktívneho dodržiavania právd-princípov, v rámci toho, že vo svojej ľudskej prirodzenosti máš prednosti, si urobil niečo, čo neporušuje pravdy-princípy. Takto si chránený. Hoci to nebude zapamätané, aspoň to nie je odsúdené. Nemusíš teda niesť žiadnu zodpovednosť ani znášať trest. Nie je to dobrá vec? (Áno.) Keď nasleduješ Boha, bez ohľadu na to, či to, čo robíš, zodpovedá pravde a ako sa na to Boh pozerá, máš aspoň čisté svedomie. Aj keď si to Boh nezapamätá, mal by si sa prinajmenšom vyhnúť tomu, aby ťa odsúdil alebo nenávidel. Toto je ten najzákladnejší princíp, ktorým by si sa mal riadiť. Nie sú prednosti ľudskej prirodzenosti pre ľudí veľmi dôležité? (Áno.) Nepociťuj teda stále nevôľu len preto, lebo si myslíš, že si pre niektoré prednosti ľudskej prirodzenosti medzi ľuďmi neobľúbený, že vždy premeškáš možnosť získať výhodu alebo úžitok a že všetky výhody získajú iní, zatiaľ čo ty vždy budeš tým, kto utrpí ujmu. Čo je také zlé na tom, že utrpíš ujmu? Aspoň je to, čo si užívaš, niečím, čo ti Boh pôvodne dal, a nevzal si si to, čo patrí iným. Ak získaš výhodu, nie je to správne – znamená to, že si si vzal z podielu iných. Ak si vezmeš to, čo ti nepatrí, Boh ťa odsúdi. Ľudia by nemali robiť veci, ktoré Boh odsudzuje. Niektorí ľudia hovoria: „Neviem, aké skutky by som mal robiť, aby si ich Boh zapamätal.“ Ale vieš, aké skutky Boh odsudzuje? Ak áno, tak by si sa mal prinajmenšom držať tejto hranice: Nerob veci, ktoré Boh odsudzuje. Rozumiete? (Áno.) Keď sme teraz o týchto záležitostiach hovorili viac, mali by ste tomu rozumieť.

Prednosť dobrosrdečnosti v ľudskej prirodzenosti väčšine ľudí chýba. Ak však niekto túto prednosť skutočne má, tak je medzi skazeným ľudstvom naozaj dobrým človekom – takíto ľudia sú veľmi vzácni. Ak túto prednosť skutočne máš, Boh ťa požehná a bude ti na každom kroku preukazovať milosť. Ľudsky povedané to znamená, že Boh sa o teba bude na každom kroku starať. Ako sa o teba stará? To, ako sa o teba Boh stará, spočíva v tom, že aj keď stále myslíš na iných, vzdávaš sa vlastných záujmov a ostatní ťa využívajú, im sa nemôžu dostať Božie požehnania. Môžu žiť len z využívania iných a v budúcom živote to budú musieť splatiť. Ty však žiješ z Božích požehnaní. Hoci ťa iní môžu využívať, v skutočnosti nič nestrácaš. Povedzte Mi, je to dobré? (Áno.) Vidíš, navonok sa zdá, že dobrosrdeční ľudia vždy prichádzajú skrátka. Ľudia ich vnímajú ako prostých a nevinných, takže ich svojimi slovami a činmi neustále využívajú, majú ich za hlupákov, šikanujú ich, ťahajú z nich peniaze aj výhody a privlastňujú si veľa z ich majetku. Vidíš však, že by dobrosrdečným ľuďom niečo chýbalo? Nechýba im nič. Vo všetkom je o nich bohato postarané. Keď niečo robia, sú pri tom inteligentní a múdri a nerobia si starosti. Akúkoľvek povinnosť im Boží dom pridelí, nerobia si ťažkú hlavu zo ziskov a strát ani nebojujú či nesúperia. Jednoducho robia to, o čo boli požiadaní. Bez ohľadu na úlohu málokedy robia chyby. Aj keď sa občas vyskytnú menšie problémy alebo malé chyby, nie sú úmyselné. Do toho, čo robia, vkladajú srdce, spĺňajú minimálne požiadavky na svedomie a rozum a dokážu prijať Božie podrobné skúmanie. Preto takíto ľudia môžu dostať Božie požehnania. Keďže vieš, že dobrosrdečnosť je prednosťou ľudskej prirodzenosti, mal by si sa o to usilovať v tom, ako si počínaš? (Áno.) Nerob vedu z menších problémov a nebuď ako niekto, kto je taký nedotklivý, že sa ho nik neodváži osloviť ani vyprovokovať – nebuď takým človekom. Ak ťa iní trochu využijú, nemaj stále pocit, že ťa šikanujú. Čo je také zlé na troche prostoty a nevinnosti? Niektorí ľudia sú prehnane prefíkaní, ustavične chcú dokázať, že nie sú hlúpi, a hovoria: „Nemajte ma za hlupáka. Mám rozum! Vidím, kto ma nemá rád alebo sa ku mne správa zle. Viem rozoznať, kto sa na mňa pozerá zvrchu a koho slová prekypujú sarkazmom či skrytými narážkami.“ Byť schopný vidieť a počuť takéto veci je zbytočné. Ide len o malichernú chytrosť a prefíkanosť. To, že máš túto štipku prefíkanosti, neznamená, že si múdry alebo skutočne inteligentný. Práve naopak, ľudia sa na teba budú pozerať zvrchu, pretože ešte aj zvieratá disponujú týmto druhom prefíkanosti a týmito malichernými myšlienkami. Prečo to hovorím? Tí, ktorí sú v úzkom kontakte so zvieratami, to všetci vedia: Ešte aj malé zvieratká dokážu porozumieť tomu, keď o nich hovoríš pekné alebo nepekné veci. Napríklad ak ťa nejaký pes začuje hovoriť nepekné slová, okamžite zosmutnie, pričom dokáže rozoznať aj to, ak povieš nejaké slová, ktoré sú zjavne pekné. Ak sa ľudia neustále merajú podľa vecí, ktorými disponujú ešte aj malé zvieratká, neznevažuje to ich vlastný atribút ľudskosti? Znižovaním štandardu na meranie stvoreného ľudstva znehodnocuješ sám seba. Nehovor stále veci ako: „Nemysli si, že som hlúpy, a nesprávaj sa ku mne ako k trojročnému. Ak mi dáš kukuričný chlieb, určite ho nezjem; prines mi radšej knedle. Kto by nevedel, že knedle sú chutné?“ Nepoužívaj takéto hlúpe slová v snahe dokázať, že nie si hlúpy. Ak naozaj nie si hlúpy, tak sa snaž splniť štandardy ľudskej prirodzenosti. Čo by malo byť prítomné v ľudskom svedomí a rozume, aké sú prejavy predností ľudskej prirodzenosti a aké sú prejavy nedostatkov ľudskej prirodzenosti a zlého charakteru – hovor o týchto aspektoch v duchovnom spoločenstve a porozumej im. Hovor trochu v duchovnom spoločenstve o tom, čo by ľudia mali mať vo svojej ľudskej prirodzenosti a čím by malo disponovať stvorené ľudstvo, a potom sa o to usiluj a tvrdo pracuj na tom, aby si tieto veci mal. Nepozdvihne to tvoju osobnú hodnotu? Dostaneš sa raz niekam ustavičným porovnávaním svojej inteligencie s inteligenciou trojročného dieťaťa? Môžeš takto vôbec niekedy dospieť? Trojročné dieťa povie: „Viem piť mlieko z plastovej dojčenskej fľaše“, a ty povieš: „Ja viem piť zo sklenenej fľaše a nebojím sa, že si popálim ruky.“ Trojročné dieťa povie: „Pri obúvaní rozoznám ľavú topánku od pravej“, a ty povieš: „Ja pri obliekaní svetra rozoznám prednú stranu od zadnej. Dokážeš to?“ Vari sa takto raz niekam dostaneš? Ak sa tvoja inteligencia, tvoj charakter a rôzne schopnosti, ktoré by mala mať tvoja ľudská prirodzenosť, zaseknú na úrovni trojročného dieťaťa alebo neplnoletej osoby, bude pre teba veľmi ťažké stať sa zrelým človekom alebo dosiahnuť, aby sa k tebe iní správali ako k dospelému. Ako môžeš dosiahnuť, aby sa k tebe iní správali ako k dospelému? Musíš robiť veci, ktoré by dospelí mali robiť a ktoré by mali robiť stvorení ľudia. Musíš mať ľudskú prirodzenosť, ktorú by stvorení ľudia mali mať. Čo by táto ľudská prirodzenosť prinajmenšom mala mať? Svedomie, rozum a rôzne aspekty dobrého charakteru. Takto sa budeš postupne zlepšovať a robiť pokroky v oblasti nedostatkov a problémov tvojej ľudskej prirodzenosti. Potom bude oveľa jednoduchšie vstúpiť do pravdy a bude pred tebou menej prekážok.

Prednosť dobrosrdečnosti v ľudskej prirodzenosti je dosť vzácna a väčšina ľudí ju nemá. Ako teda môže človek túto prednosť nadobudnúť? Keď nerozumieš žiadnym pravdám, mať túto prednosť ľudskej prirodzenosti a byť takýmto človekom je veľmi ťažké. Len čo však pochopíš niektoré pravdy, budeš mať cestu, ako sa takýmto človekom stať, a budeš mať nádej, že to dosiahneš. A pokiaľ ide o to, či to dokážeš dosiahnuť a nakoniec získať výsledky, to závisí od toho, či dokážeš získať pravdu a mať život-vstup. Ako by mal človek praktizovať, aby túto prednosť nadobudol? Čokoľvek ti niekto urobí alebo povie, nepristupuj k tomu pod náporom impulzívnosti alebo emócií. Neanalyzuj, aké má vo vzťahu k tebe úmysly, koľko ujmy ti osobne spôsobil alebo aké veľké škody napáchal na tvojej povesti. Nepristupuj k žiadnej z týchto záležitostí na základe svojho zmýšľania, ľudskej vôle alebo filozofií pre svetské záležitosti. Ako by si k nim teda mal pristupovať? Ku všetkému pristupuj na základe Božích slov a právd-princípov. Usiluj sa o to, aby si v každom prostredí a pri stretnutí s každým človekom hľadal pravdy-princípy a konal podľa nich, bez ohľadu na to, či s ním hovoríš, stýkaš sa s ním, alebo riešiš nejakú konkrétnu záležitosť. Tento prístup bude mať značný optimalizačný účinok na tvoju ľudskú prirodzenosť, čo znamená, že poskytne určitú mieru podpory svedomiu a rozumu tvojej ľudskej prirodzenosti, pomôže ti vypestovať si zmysel pre spravodlivosť a umožní ti pozerať sa na ľudí a veci zo správnej pozície a perspektívy. To sa nazýva optimalizáciou. Optimalizovať znamená urobiť tvoju pôvodne zlú ľudskú prirodzenosť dobrou a normálnou. Ako teda tvoja pôvodne zlá ľudská prirodzenosť vznikla? Vznikla v dôsledku vplyvu a nadvlády skazených pováh. Ak si teraz počínaš a konáš na základe Božích slov a právd-princípov, tvoja ľudská prirodzenosť bude počas tvojho konania do veľkej miery ovplyvnená Božími slovami a pravdou. Tento vplyv je tým, čo sa nazýva optimalizáciou. Táto optimalizácia, samozrejme, neznamená, že tvoja ľudská prirodzenosť sa zmení a tvoj charakter sa vďaka jedinej udalosti stane ušľachtilým. Namiesto toho pramení z toho, že dlhodobo praktizuješ a zažívaš prijímanie Božích slov a pravdy za kritériá, spôsob a smerovanie svojho konania, počas čoho budeš čoraz viac rozumieť pravde a riešiť záležitosti čoraz väčším dodržiavaním princípov. Takto sa tvoja ľudská prirodzenosť bude postupne meniť a rozvíjať pozitívnym smerom. Bude sa v tebe rozvíjať čoraz citlivejšie svedomie, budeš čoraz láskavejší a budeš mať čoraz väčší zmysel pre spravodlivosť. Tvoj rozum bude čoraz normálnejší a ty už nebudeš impulzívny ani nebudeš konať pod vplyvom impulzívnosti. Takto bude tvoja ľudská prirodzenosť do veľkej miery čoraz silnejšie obmedzovať tvoju skazenú povahu a toto obmedzenie tvojich odhalení skazených pováh bude vďaka takémuto stavu ľudskej prirodzenosti čoraz viac silnieť a mocnieť. Tvoje odhalenia skazených pováh tak budú čoraz zriedkavejšie a ich intenzita bude čoraz slabšia. Kroky, ktoré podnikneš, alebo názory, ktoré odhalíš, budú čoraz viac zodpovedať pozitívnym veciam a pravdám-princípom. Tento druh javu a odhalenia naznačuje, že život človeka prechádza premenou. Konkrétne to znamená, že ak nazeráš na ľudí a na veci a počínaš si a konáš podľa Božích slov a s pravdou ako svojím kritériom, tvoja ľudská prirodzenosť bude čoraz normálnejšia a tvoje odhalenia skazených pováh budú čoraz zriedkavejšie. Postupne odvrhneš svoju skazenú povahu. Je to pozitívny cyklus. Ak však nazeráš na ľudí a na veci a počínaš si a konáš podľa satanovej logiky, tak to tvoju ľudskú prirodzenosť značne poškvrní a nahlodá. Tvoja skazená povaha sa bude čoraz viac nafukovať a bude čoraz závažnejšia. Je to začarovaný kruh. Nazeranie na ľudí a na veci a počínanie si a konanie podľa Božích slov predstavuje pozitívny cyklus. Nazeranie na ľudí a na veci a počínanie si a konanie podľa satanovej logiky ťa môže viesť len k tomu, že budeš donekonečna krúžiť v živote a prostredí začarovaného kruhu a nikdy sa z neho nedokážeš vymaniť. Ak chceš vstúpiť do pozitívneho cyklu, najjednoduchším a najpriamočiarejším prístupom je začať nad sebou uvažovať a spoznávať sa, počnúc nedostatkami tvojej ľudskej prirodzenosti a tvojimi odhaleniami skazenosti, riešiť svoje skazené povahy na základe Božích slov a právd-princípov a dosiahnuť tak výsledok spočívajúci v tom, že budeš schopný praktizovať pravdu a podriadiť sa Bohu. Takto tvoj život vstúpi do pozitívneho cyklu, tvoja ľudská prirodzenosť bude čoraz normálnejšia a ty svoje skazené povahy postupne premeníš a odvrhneš. Toto je proces života-vstupu a tiež proces, ktorý je potrebný na to, aby ľudia odvrhli svoje skazené povahy a dosiahli spásu. Je to, samozrejme, aj cesta k vstupu. Ak u seba rozpoznáš nedostatky a chyby ľudskej prirodzenosti, ako aj problémy odporného charakteru a chýbajúcej integrity, o ktorých sme hovorili, mal by si hľadať pravdu, aby si ich vyriešil, a potom ich nahraď praktizovaním Božích slov a pravdy. Týmto spôsobom vstúpiš do pozitívneho cyklu. Nakoniec tým nezískaš len premenu ľudskej prirodzenosti, ale aj odvrhnutie tvojich skazených pováh. Základ tvojich skazených pováh, na ktorý sa spoliehaš pri svojom prežití, sa zmení. Takéto praktizovanie ti dáva nádej na dosiahnutie spásy. Ak však týmto spôsobom nehľadáš ani nepraktizuješ pravdu a v srdci si myslíš: „Hovoríš, že som malicherný a mám vo svojej ľudskej prirodzenosti nedostatky a chyby, ako napríklad tvrdohlavosť, hrošiu kožu a sklon k podozrievaniu. Nuž, taký už raz som a tak budem žiť. Nezmením sa. Hovor si, čo chceš! Aj tak skrátka nechcem utrpieť stratu. Pokiaľ môžem získať výhodu, som v pohode!“ – ak sú toto tvoje myšlienky a názory, potom nanešťastie spadneš do hrozného víru začarovaného kruhu a už nikdy sa z neho nedokážeš dostať. Aký bude konečný následok? Bude taký, aký asi nechceš vidieť: Tvoje skazené povahy budú navždy tvojím životom. Budú ťa pevne zväzovať po celý tvoj život, hlboko sa zakorenia v tvojich myšlienkach a v hlbinách tvojej duše a bude pre teba nemožné ich odvrhnúť. Čo to znamená, že ich nemožno odvrhnúť? Znamená to, že nemáš žiadnu nádej na dosiahnutie spásy ani podiel na konečnom osude, ktorý Boh pripravil pre ľudstvo. Toto je ten následok. Ak tento následok nechceš vidieť, tak začni vstupovať a praktizovať na ceste, ktorú som opísal, dosiahni pozitívny cyklus a nakoniec určite zožneš výsledky. Rozumiete? (Áno.)

Hoci sme v dnešnom duchovnom spoločenstve neprebrali veľa rozličných tém, rozobrali sme veľké množstvo obsahu. Tu dnešné duchovné spoločenstvo ukončíme. Neskôr budeme v duchovnom spoločenstve pokračovať o ďalších témach a obsahu. Dovidenia!

2. decembra 2023