Dnes budeme ďalej hovoriť v duchovnom spoločenstve o téme, o ktorej sme hovorili minule. Predtým sme hovorili v duchovnom spoločenstve o pôvode rôznych druhov ľudí a rozoberali sme tri typy. Pamätáte si, aké tri typy to sú? (Jeden typ sú ľudia reinkarnovaní zo zvierat, druhý sú ľudia reinkarnovaní z diablov a ďalší sú ľudia reinkarnovaní z ľudí.) Kam sme sa v našom rozhovore dostali? (Skončili sme pri tom, ako tí, ktorí sú reinkarnovaní z ľudí, majú normálnu ľudskú prirodzenosť a že v rámci svojej ľudskej prirodzenosti majú svedomie a rozum. To zahŕňa dve vlastnosti: rozoznávanie dobrého od zlého a poznanie toho, čo je správne a čo nesprávne.) Jednou je rozoznávanie dobrého od zlého a druhou je poznanie toho, čo je správne a čo nesprávne; toto sú vlastnosti ľudí. Ľudia majú tieto dve vlastnosti predovšetkým preto, že majú svedomie a rozum; preto tí, ktorí majú svedomie a rozum, sú schopní rozoznávať dobré od zlého a vedieť, čo je správne a čo nesprávne. Aj o tomto aspekte sme podrobne hovorili v duchovnom spoločenstve. V duchovnom spoločenstve sme hovorili najmä o prejavoch tých, ktorí nedokážu rozoznávať dobré od zlého a nevedia, čo je správne a čo nesprávne, pričom sme odhalili niektoré ich negatívne prejavy. Potom sme hovorili o tom, čo sú pozitívne veci, však? (Áno.) Dnes budeme ďalej hovoriť v duchovnom spoločenstve o téme ľudí reinkarnovaných z ľudí. Tí, ktorí sú reinkarnovaní z ľudí, nielenže dokážu rozoznávať dobré od zlého, ale tiež vedia, čo je správne a čo nesprávne. Rozoznávanie dobrého od zlého spočíva najmä v tom, že človek vie, čo sú pozitívne veci a čo negatívne veci – to znamená, že ten, kto dokáže rozoznávať dobré od zlého, dokáže rozoznať všetky druhy osôb, udalostí a vecí; dokonca aj pri veciach, s ktorými sa predtým nestretol, použije svoje svedomie a rozum, aby si o nich urobil základný úsudok. Ak sa stretne s takými vecami, ktoré v jeho svedomí vyvolávajú nepokoj alebo ktoré nie sú v súlade s jeho rozumom, prirodzene sa rozhodne určitým spôsobom, pričom podvedome vycíti, či sú tie veci správne alebo nesprávne, pozitívne alebo negatívne. To znamená, že praví ľudia použijú základné pocity svojho svedomia alebo rozumu na posúdenie neznámych vecí, s ktorými sa stretnú, aby rozoznali, či ide o pozitívne alebo negatívne veci a či sú správne alebo nesprávne. Avšak pre ľudí, ktorí nemajú svedomie ani rozum, je veľmi ťažké rozoznávať dobré od zlého a vedieť, čo je správne a čo nesprávne, či už ide o veci neznáme alebo známe. O to menej sú schopní rozpoznať, či niektoré nové veci, ktoré sa objavujú v spoločnosti, sú správne alebo nie. Nedokážu rozoznať, či sú to pozitívne alebo negatívne veci. Ak sa v spoločnosti objaví niečo pozitívne, dokonca sa prispôsobia svetským trendom v tom, ako s tým zaobchádzajú, a v tom, ako to odsudzujú a odmietajú. Toto je rozdiel medzi ľuďmi a neľuďmi. Vidíš, hoci navonok vyzerajú rovnako ako ľudia, niektorí nikdy nepočuli pravdu ani neprijali zaopatrenie Božích slov, no bez ohľadu na to, v akom prostredí sa nachádzajú, majú pri svojom konaní najnižšiu hranicu – aspoň tú najnižšiu hranicu svedomia. Za žiadnych okolností neurobia nič, čo je v rozpore so svedomím alebo morálkou. Je to preto, že hlboko vo svojom srdci majú odpor k negatívnym veciam a majú ľudské svedomie a rozum, a preto majú v tom, ako si počínajú a konajú, základnú najnižšiu hranicu morálky. Pokiaľ však ide o tých neľudí, ak sa pozrieme na vlastnosti ich klasifikácie, nemajú svedomie ani rozum. Po prvé, nedokážu rozoznávať medzi pozitívnymi a negatívnymi vecami. Po druhé, necítia žiadny odpor ani znechutenie voči negatívnym veciam alebo dokonca očividne nesprávnym veciam, ani nemajú schopnosť im odolať; dokonca sú schopní milovať negatívne veci a nasledovať zlé trendy. Ešte poľutovaniahodnejšie je, že niektorí ľudia, ktorí veria v Boha a tvrdia, že Ho nasledujú, dokážu aj tak nasledovať zlé trendy a robiť tie podlé veci rovnako ako neverci, a to bez akéhokoľvek pocitu hanby či dokonca bez akýchkoľvek výčitiek svedomia.

V súčasnosti si mnohí ľudia robia selfie fotografie pomocou svojich telefónov. Aké fotografie robia ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou? Robia fotografie, ktoré sú zmysluplné a stoja za to, aby si ich človek uchoval, s cieľom zanechať po sebe nejaké krásne spomienky. Aj keď fotografujú sami seba, robia také fotografie, ktoré pôsobia uhladene, primerane, dôstojne a počestne. Ich konanie v tomto smere je celkom v rámci svedomia a rozumu normálnej ľudskej prirodzenosti. Avšak tí, ktorí nemajú svedomie ani rozum, sú iní; tiež si robia selfie fotografie, no ich fotky sú problematické. Aké fotografie si robia niektoré ženy? Nerobia si dôstojné, počestné a primerané fotografie. Keď vidia, ako neveriace ženy na internete zverejňujú provokatívne, sexualizované alebo obzvlášť výstredné fotografie, napodobňujú ich a tiež si robia fotografie, z ktorých muži slintajú a majú chlipné myšlienky – to znamená, že sa zámerne fotografujú tak, aby vyzerali ako neviestky, ľahké ženy, alebo si robia sexualizované fotografie. Niektoré ženy rady nosia výrazný mejkap, maľujú si tvár celkom nabielo a pery na sýtočerveno a očné tiene si nanášajú tak, že nakoniec vyzerajú ako prízraky; pred fotoaparátom zámerne zaujímajú zvodný, očarujúci postoj s vábivým a zmyselným pohľadom v očiach, takže muži pri pohľade na ne majú chlipné myšlienky. Sú aj ženy, ktoré si prehodia dlhé vlasy cez tvár, mierne zaklonia hlavu a pomedzi pramene vlasov vrhajú zvodný, zmyselný pohľad. Skrátka, takéto ženy sa fotografujú s akýmikoľvek výrazmi a postojmi, o ktorých si myslia, že sú zvodné a sexi. Po tom, čo si tieto fotografie urobia, cítia sa obzvlášť narcisticky a z času na čas obdivujú svoje vlastné provokatívne fotografie. Ba čo viac, svoje najcennejšie a najobľúbenejšie selfie fotografie si dávajú ako tapetu na počítač alebo telefón a niektoré z týchto žien ich dokonca zverejňujú na internete. Kedykoľvek sa na tieto fotografie pozrú, majú pocit, že sú veľmi očarujúce, že sa narodili, aby boli hviezdami, a že keby neverili v Boha, určite by z nich boli veľké celebrity. Pozrite, po akej ceste to kráčajú? Nielenže samy neustále obdivujú tieto fotografie, ale ukazujú ich aj ľuďom vo svojom okolí. Ak ich ľudia, ktorí uvidia ich fotografie, nepochvália, cítia vnútornú nespokojnosť. Ak stretnú niekoho rovnakého druhu, kto ich fotografie obzvlášť oceňuje a povie: „Táto fotografia je tak dobre urobená, je to fotka hviezdy! Vyzerá presne ako tá a tá,“ sú ešte viac spokojné samy so sebou a každý deň sa v tomto pocite vyžívajú. Niektorí ľudia si svoje fotografie aj radi prikrášľujú, dávajú si na hlavu zajačie uši a mačacie fúziky a myslia si, že sú roztomilejší ako zajačiky a mačiatka. Každého, koho stretnú, sa pýtajú: „Myslíš si, že vyzerám skôr ako zajačik alebo ako mačiatko?“ Keď ľudia povedia: „Ťažko povedať, ako vlastne vyzeráš,“ veľmi sa nahnevajú. Povedzte Mi, nie je to zvrátené, keď človek nechce byť poriadnou ľudskou bytosťou, ale chce byť zvieraťom? Tieto svoje „majstrovské diela“ dokonca zverejňujú na internete a snažia sa získať pochvalu od viacerých ľudí. Sú aj takí, ktorí sa pri robení selfie prezliekajú za šermiarov alebo potulných rytierov – alebo za Spider-Mana či Batmana zo západných filmov –, alebo sa obliekajú do podoby chladných, odmeraných a tajomných postáv. Robia to všetko v nádeji, že sa budú ostatným páčiť a že ich uznajú, a každý deň sú tým posadnutí. Povedzte Mi, čo sú to za ľudia? Sú to normálni ľudia? Rozhodne nie; sú to neľudia. Hoci je robenie selfie fotografií len jednoduchou, triviálnou záležitosťou v rámci zlých trendov, odhaľuje to preferencie a úsilie človeka a odhaľuje jeho charakter, potreby jeho ľudskej prirodzenosti a veci, ktoré ležia hlboko v jeho duši. Dôstojní a čestní ľudia používajú mobilný telefón, tento nástroj, na fotografovanie pozitívnych, zmysluplných a hodnotných vecí, zatiaľ čo ľudia, ktorí nemajú vlastnosti ľudskej prirodzenosti, fotografujú negatívne, podlé veci – veci, ktoré vyžaduje ich vlastná prirodzenosť-podstata. Dá sa povedať, že to, aký je niekto človek, určuje, aké má potreby, aké fotografie si robí a aký spôsob si zvolí, aby sa upravil a prezentoval svoj obraz. Ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou sa rozhodnú urobiť si na pamiatku dôstojné, počestné, uhladené, zmysluplné a hodnotné obrázky, zatiaľ čo ľudia bez normálnej ľudskej prirodzenosti budú nasledovať zlé trendy sveta a robiť veci, ktoré sa im páčia. Hoci je robenie selfie fotografií malichernosť, stačí to na to, aby sme videli najvnútornejšie preferencie ľudí a to, o čo sa usilujú. Bez ohľadu na to, o akú záležitosť ide, aj keď je to niečo, pri čom ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou nedokážu celkom jasne určiť, čo sú pozitívne a čo negatívne veci, pretože takíto ľudia sú obmedzovaní svedomím a rozumom, prirodzene si vyberú pozitívne veci. Ak si pre chvíľkový nedostatok schopnosti rozoznávania vyberú negatívnu vec alebo neúmyselne urobia niečo negatívne, v ich srdci sa rýchlo objaví pocit – ich svedomie im to bude vyčítať, alebo to nedokážu zosúladiť so svojím rozumom. Keď ľudia, ktorí nemajú ľudskú prirodzenosť, čelia pozitívnym veciam, majú pocit, že pozitívne veci sú veľmi nevýrazné a nudné, nehodné zmienky a že ľudia sa na ne pozerajú zvrchu, zatiaľ čo vo svojom srdci obzvlášť milujú a obdivujú negatívne veci, najmä tie, ktoré sú veľmi populárne v rámci zlých trendov. Ak tomuto typu človeka urobíš dôstojnú a počestnú fotografiu, bude znechutený a ohrnie nad ňou nos so slovami: „Kto sa dnes ešte takto fotí? Je to také zastarané!“ Oni sami sa rozhodnú robiť sexualizované fotografie. Normálnym ľuďom pripadajú takéto fotografie nechutné a nevzhľadné, ale tento typ človeka povie: „Toto je sexi. Rozumieš, čo je sexi? Toto je moderné; je to vysoké umenie. Ty umeniu nerozumieš!“ Nielenže necítia znechutenie, keď si robia sexualizované fotografie, ale obzvlášť radi tieto moderné a sexualizované veci nasledujú.

Neľudia sú mimoriadne nadšení z negatívnych vecí. Keď sa v rámci zlých trendov objavia nejaké negatívne veci, rýchlo sa o nich dozvedia a vo vysokej miere ich prijmú. Ak majú príležitosť a podmienky to dovoľujú, určite budú robiť tie veci zo zlých trendov, ktoré sa im páčia a ktoré schvaľujú. Rozhodne to neodmietnu a rozhodne sa nebudú len prizerať, a už vôbec k nim nebudú pociťovať odpor ani sa od nich držať ďalej; namiesto toho sa do nich vrhnú. Najmä niektorí ľudia, ktorí veria v Boha, tiež pozorne nasledujú niektoré módne výroky a praktiky, ktoré prichádzajú zo Západu. Na Západe napríklad existuje sviatok zvaný Halloween, čo je vlastne sviatok duchov. V tento deň sa dospelí aj deti obliekajú do rôznych kostýmov, podobne ako pri divadelnom predstavení. Niektorí sa prezliekajú za čarodejnice, iní za princov alebo princezné a ďalší za žaby, hady, dinosaury a podobne. Potom si vezmú košíky alebo tašky a chodia do rôznych nákupných centier, obchodov a domov a pýtajú si sladkosti. Niektorí ľudia, ktorí veria v Boha, tiež oslavujú tento sviatok a nosia kostýmy duchov, pričom sa cítia celkom šťastní a myslia si, že je to dobrá príležitosť zahrať si rôzne úlohy. Aké kostýmy si vyberajú? Nevyberajú si kostýmy relatívne pozitívnych postáv, ako sú vojenskí dôstojníci, generáli alebo hrdinovia; trvajú na tom, že si oblečú odev čarodejníc a šamanov. Keď sa prezliekajú za rôznych diablov, aby oslávili sviatok duchov, cítia sa šťastní a zdá sa im to zábavné, pričom si neuvedomujú, že je to niečo, k čomu má Boh odpor, a že je to v ľudskom svete negatívna vec. Hlboko vo svojom vnútri tento typ človeka nemá jasné porozumenie týmto negatívnym veciam a nevie, ako by mal pristupovať k týmto veciam tradičnej kultúry a k týmto svetským trendom. Nemá ani pravé porozumenie tomu, čo vlastne je on sám – nevie, či je človek alebo duch. Nevie, či je človek alebo duch, ale je veľmi ťažké priviesť ho k tomu, aby bol človekom; zato ak ho požiadaš, aby bol duchom alebo zvieraťom, zdá sa mu to nesmierne zábavné a nikdy neodmietne. Povedzte Mi teda, čo je vlastne tento typ človeka zač? Ak ho požiadaš, aby bol človekom so svedomím a rozumom, často povie: „Akú hodnotu má svedomie? Komu dnes ešte záleží na svedomí? Komu ešte záleží na náklonnosti a morálnej spravodlivosti? Komu ešte záleží na morálke?“ No keď ho požiadaš, aby sa prezliekol a hral sa na šamana, alebo aby si obliekol kostým dinosaura a hral sa na dinosaura, nenamieta ani to neodmietne. Povedz Mi, aký je to človek? Má vo svojej prirodzenosti-podstate aspoň trochu lásky k pozitívnym veciam? Cíti vôbec nejaký odpor k negatívnym veciam? Keď sa pozrieme na osoby, udalosti a veci, ktoré si volí, je zrejmé, že nemá vôbec žiadnu lásku k pozitívnym veciam a necíti žiadny odpor k negatívnym veciam. Práve naopak, k pozitívnym veciam cíti výrazný odpor, pričom na ne hľadí s výsmechom a opovrhnutím. Pokiaľ ide o negatívne veci – najmä tie, ktoré sú obzvlášť populárne a v súčasnosti veľmi v móde v rámci zlých trendov –, veľmi ich obdivuje a schvaľuje. Niektorí ľudia sú dokonca hrdí na to, že dokážu držať krok so zlými trendmi a hrať úlohy diablov, zlých duchov a divých zvierat, pričom majú pocit, že sa tým odlišujú od ostatných. Je zrejmé, že tento typ človeka nemá svedomie ani rozum; čím viac niečo pochádza zo zlých trendov, tým viac sa mu to páči. Najmä niektorí ľudia Východu – keď počujú iných hovoriť, čo je populárne na Západe, čo majú radi ľudia Západu, čo nosia a používajú – všetko to prijmú bez akéhokoľvek rozoznávania a snažia sa to napodobňovať. Aj keď je to niečo podlé, čo odporuje svedomiu a rozumu a čo odporuje pravde, aj tak to prijmú. Niektorí ľudia hovoria: „Je toto uctievanie cudzích vecí a podlizovanie sa cudzincom?“ Je to tak? (Nie, vo svojej prirodzenosti-podstate jednoducho milujú tieto podlé veci.) Presne tak. Majú pocit, že veci populárne medzi ľuďmi Východu nie sú dosť sofistikované, a tak nasledujú to, čo je populárne na Západe, pretože chcú byť jedineční a odlišní od ostatných a chcú, aby si ich ostatní vážili. V každom prípade tento typ človeka nemá vlastnosti ľudskej prirodzenosti. Súdiac podľa jeho preferencií a toho, o čo sa usiluje, a tiež podľa jeho myšlienok, názorov a toho, čo zjavuje v každej záležitosti, nemá svedomie ani rozum. Jeho myšlienky a názory sú rovnaké ako u neľudí, a dokonca rovnaké ako u diablov a satana. Jeho postoj a perspektíva pri posudzovaní záležitostí sú presne opačné a nepriateľské voči postoju a perspektíve normálneho človeka, ako to vyžaduje Boh. Avšak praví ľudia majú vrodené ľudské svedomie a rozum, preto budú každú osobu, udalosť alebo vec posudzovať na základe pocitov svojho svedomia a rozumu, pričom si spomedzi nich vyberú pozitívne veci a rozoznajú, čo je správne a nesprávne.

Niektorí ľudia sú v prostredí východnej spoločnosti obmedzovaní tradičnou východnou kultúrou a dokážu dodržiavať niektoré východné tradície. Hoci nerobia niektoré veci, ktoré odporujú svedomiu a morálke, hlboko vo svojom vnútri majú tieto veci radi. Preto keď sa zmení prostredie a keď dostanú príležitosť, ukážu pravú stránku svojej ľudskej prirodzenosti, úplne zmenia to, ako pôsobia navonok, a odhalia svoju neľudskú vlastnosť. Ako by sa mala táto neľudská vlastnosť vysvetliť? Vyznačuje sa tým, že nerozoznávajú dobré od zlého, nevedia, čo je správne a čo nesprávne, a nemajú svedomie ani rozum normálnej ľudskej prirodzenosti. Niektorí ľudia, kým sú na Východe, pôsobia, že žijú čestný život, sú dôstojní, cnostní a kultivovaní, a obzvlášť sa starajú o svoje rodiny a majú bezúhonnú povesť. Keď sa však dostanú na Západ, správajú sa inak. Počujú niektorých ľudí hovoriť: „Na Západe sú ľudia veľmi otvorení a vo vzťacehoch medzi mužmi a ženami majú veľkú voľnosť.“ V skutočnosti to nie je v súlade s faktami, ale podľa svojich myšlienok a predstáv veria, že keď sa dostanú na Západ, sú slobodní a nemusia sa starať o povesť, morálnu bezúhonnosť ani o výroky tradičnej východnej kultúry. Myslia si, že ženy nemusia dodržiavať ženskú cnosť a muži nemusia zachovávať monogamiu a že po príchode na Západ môžu byť uvoľnení vo vzťahoch s opačným pohlavím a nikto sa im nebude smiať ani ich kritizovať. Veria, že taká je jednoducho západná kultúra, že toto je spoločenský trend a nikto proti tomu nič nemá. Keď začnú takto uvažovať, vari už nekráčajú po dobrej ceste? Veci, ktoré vo svojej ľudskej prirodzenosti skutočne milujú, budú čoskoro odhalené, rovnako ako pravá tvár ich ľudskej prirodzenosti. Keď ľudia z Východu – najmä Číňania – prídu na Západ, keďže ich manželia či manželky zostali v domovskej krajine, zatiaľ čo oni sú sami v cudzej krajine medzi neznámymi ľuďmi a v neznámom prostredí, musia pracovať, žiť a riešiť ďalšie zložité záležitosti, ich život je dosť náročný a často sa cítia veľmi osamelí. Preto sa v čínskej komunite v Spojených štátoch stal populárnym určitý druh „vojnového páru“ – to zahŕňa nájdenie si dočasného partnera, s ktorým si človek vytvorí dočasný domov a žije v spoločnej domácnosti, pričom si navzájom pomáhajú a podporujú sa, aby spoločne zvládali životné ťažkosti a zároveň uspokojovali svoje telesné potreby. Keďže je ťažké prežiť sám v cudzej krajine, mnohí ľudia si nájdu osobu opačného pohlavia, s ktorou vytvoria takýto vojnový pár, aby uspokojili svoje rôzne potreby. Hovorí sa, že niektoré takéto vojnové páry spolu žijú mnoho rokov, a keď potom prídu manžel a manželka oboch strán, tieto dve rodiny sa dokonca spriatelia a navzájom sa navštevujú. Táto praktika sa stala medzi nevercami módnym spôsobom, ako sa vyrovnať s ťažkosťami života. Povedzte Mi, sú medzi tými, ktorí veria v Boha, ľudia, ktorí robia takéto veci? (Aj niektorí pochybovači to dokážu robiť.) Medzi tými, ktorí veria v Boha, je veľa takých, ktorí sa neusilujú o pravdu, a sú aj takí, ktorí sú zjavne pochybovači a o pravdu nemajú vôbec žiadny záujem. Niektorí dokonca nemajú svedomie ani rozum. Keď títo ľudia počujú o takýchto negatívnych veciach, hlboko vo svojom vnútri nimi v skutočnosti nie sú znechutení; majú pocit, že tieto veci sú prijateľné, a niektorí sa v nich dokonca vyžívajú. Nie sú nimi znechutení a dokonca si myslia: „Toto je celkom normálne. Všetci neverci to robia; je to trend, nie zločin. Po prvé, nie je to nezákonné. Po druhé, nekazí to verejnú morálku. Po tretie, je to ľudská fyziologická potreba. Je to spravodlivé, rozumné a legálne – čo je na tom zlé?“ Myslia si, že je to normálne. Nechajme teraz nevercov bokom – ak toto dokážu robiť ľudia, ktorí veria v Boha, čo sú to za ľudia? Nie je s ich ľudskou prirodzenosťou niečo v neporiadku? (Áno, takýto človek nemá ľudskú prirodzenosť.) Ľudia bez ľudskej prirodzenosti dokážu robiť takéto nechutné veci. Ľudia s ľudskou prirodzenosťou nedokážu ani len prijať myšlienky a názory tohto zlého trendu, nieto ešte aby takéto veci robili, a v hĺbke srdca sú nimi znechutení a nenávidia ich. Bez ohľadu na to, či ide o vzájomnú starostlivosť alebo o nejaký iný účel, z pohľadu svedomia a rozumu ľudskej prirodzenosti nie je vytvorenie „vojnového páru“ pozitívnou vecou. Ak človek, ktorý verí v Boha, ani len nevie, či je takáto vec pozitívna alebo či je rozumná, má vôbec svedomie a ľudskú prirodzenosť? Niektorí ľudia hovoria: „Hoci neviem, či je to pozitívna vec, verím v Boha, takže to nemôžem robiť. Neverci neveria v Boha ani sa Ho neboja, preto si to neuvedomujú, keď to robia, ale ja verím v Boha, takže to robiť nemôžem.“ Ak premýšľajú takto, dokazuje to, že majú ľudské svedomie a rozum. Hoci nevedia, či je táto záležitosť správna alebo nie, ani nevedia, či je to pozitívna vec alebo čo o nej hovorí Boh, dokážu na jej posúdenie použiť základné svedomie a rozum ľudskej prirodzenosti. Aj keď nedokážu jasne určiť, či je to pozitívne alebo negatívne, vidia, že táto záležitosť odporuje morálke a ľudskej prirodzenosti a nemala by sa robiť. Majú určitú mieru rozoznávania, pokiaľ ide o tieto veci, a preto keď sa im takéto veci stanú, odmietnu ich. Dá sa povedať, že tí, ktorí to neodmietnu a dokážu takéto veci v plnej miere prijať, nie sú ľudia; nemajú normálnu ľudskú prirodzenosť a nemajú svedomie ani rozum. Skutočnosť, že dokážu prijímať tieto negatívne veci, ukazuje, že ich svedomie a rozum vôbec nefungujú a že nepoužili ani len minimálny štandard, ktorým sú svedomie a rozum, aby takéto veci rozoznali, odolali im alebo ich odmietli. Preto je zjavné, že s ľudskou prirodzenosťou tohto typu človeka je problém. Niektorí ľudia hovoria: „Ak je s ich ľudskou prirodzenosťou problém, sú teda zo zvierat alebo z diablov?“ Bez ohľadu na to, či sú zo zvierat alebo z diablov, súhrnne sa označujú ako neľudia. Keď prídu na Západ a vidia, že západné krajiny sú rozvinuté, bohaté a slobodné a že ich sociálne systémy sú vyspelejšie ako v krajinách Východu, myslia si, že všetko na Západe je správne a lepšie ako na Východe. Myslia si, že ľudia Východu sú uzavretí, konzervatívni a neznalí sveta, zatiaľ čo ľudia Západu sú otvorení, slobodní a svetaznalí, a sú obzvlášť otvorení, pokiaľ ide o manželstvo alebo vzťahy medzi pohlaviami. Myslia si, že je celkom normálne, keď sa muži a ženy pri stretnutí na ulici objímajú a bozkávajú. V skutočnosti však ľudia Západu majú pri objímaní určité princípy; neobjímajú sa len tak s kýmkoľvek. Najmä dospelí to nerobia veľmi často; väčšinou to robia mladí ľudia. Naopak, na miestach, kde sa zhromažďujú Ázijčania, možno často vidieť muža a ženu, ako sa na verejnosti dopúšťajú rôznych intímnych prejavov, najmä na preplnených uliciach. Dokonca to robia aj starší ľudia, čo je mimoriadne nechutné. Možno niektorí Ázijčania cestovali na Západ a videli kultúrny život a etiketu ľudí Západu a potom tvrdili, že ľudia Západu sú slobodní, otvorení a sexuálne uvoľnení. Na základe týchto tvrdení si mnohí Ázijčania vo svojej mysli svojvoľne predstavujú všelijaké podlé veci. V skutočnosti, ak sa hlbšie ponoríš do západnej spoločnosti alebo budeš mať hlbší kontakt a interakciu s ľuďmi Západu, zistíš, že mnohé veci sú úplne iné, ako si ich Ázijčania predstavujú a hovoria o nich. Najmä v niektorých komunitách s náboženským pozadím alebo vo vzdialenejších komunitách sú ľudia obzvlášť konzervatívni a tradiční, vôbec nie takí ako v mýtoch, ktoré šíria Ázijčania. Tvrdenia, že ľudia Západu sú veľmi otvorení, pokiaľ ide o vzťahy medzi pohlaviami, sú len ľudské predstavy, nie fakty. Ak niekto naozaj takto premýšľa a uplatňuje túto takzvanú otvorenosť, o ktorej si myslí, že je pravdivá, sám na seba, pričom sa svojvoľne oddáva svojim telesným žiadostivostiam, potom je to jeho vlastný problém; nemá to absolútne nič spoločné s trendmi, kultúrou ani tradíciami akejkoľvek spoločnosti. Nie sú to západná kultúra ani tradície, čo ho zavádzajú, ale skôr to, že on sám má problémy. Nie je to tak? (Áno.) Keď ľudia Východu spomenú ľudí Západu, prvé, čo povedia, je: „Ľudia Západu sú slobodní, otvorení a sexuálne uvoľnení,“ čím naznačujú, že ľudia na Západe sa môžu oddávať žiadostivosti alebo dokonca páchať incest. Pod vplyvom takýchto myšlienok a názorov sa ľudia Východu po príchode na Západ začnú oddávať svojim chúťkam. Neoddávajú sa im preto, že by tieto javy skutočne videli a napodobňovali ich, ale jednoducho preto, že v ich prirodzenosti je milovať podlé veci; takzvanú západnú kultúru alebo západné tradície používajú len ako výhovorku na to, aby sa mohli oddávať chúťkam svojho tela. Keďže tento typ človeka v skutočnosti nie je pozitívnou postavou a nemá vlastnosti ľudskej prirodzenosti a keďže milovať negatívne veci a všetky nesprávne veci je v jeho vrodenej prirodzenosti, hľadá rôzne výhovorky a zámienky, aby robil veci, ktoré sú v rozpore s pozitívnymi vecami alebo sú voči nim dokonca nepriateľské. Navyše má pocit, že je úplne v práve, pretože si myslí, že na Západe sú dnes už všetci takí. Zakladá sa to na faktoch? Hovorí len samé nezmysly a vznáša nepodložené obvinenia! Je zrejmé, že keď tento typ človeka hovorí: „Ľudia Západu sú slobodní, otvorení a sexuálne uvoľnení,“ má v skutočnosti postranné úmysly – vytvoriť si priestor na oddávanie sa žiadostivostiam svojho tela. Prečo dokáže tento typ človeka nasledovať tieto negatívne veci s takou sebaistotou? Po prvé, nemá správne porozumenie pozitívnym a negatívnym veciam; keď sa stretne s neznámymi vecami, nedokáže na ich posúdenie použiť ani len minimálny štandard, ktorým sú svedomie a rozum. Je zjavné, že tento typ človeka nemá vlastnosti ľudskej prirodzenosti. Ak nedokáže pochopiť jasne pozitívnu vec ako pozitívnu, ani ju prijať ako pozitívnu, potom takýto človek rozhodne nemá svedomie ani rozum normálneho človeka. Po druhé, ak niekto nevie, čo sú pozitívne veci, ani čo sú negatívne veci, potom zjavne nedokáže rozoznávať dobré od zlého a správne od nesprávneho. Pretože zastáva chybné myšlienky a názory, aj keď urobí niečo nesprávne alebo niečo, čo odporuje svedomiu a rozumu, vôbec si to neuvedomuje. Je celkom zrejmé, že tento typ človeka nedokáže rozlišovať medzi dobrým a zlým a medzi správnym a nesprávnym. Nemá svedomie ani rozum normálnej ľudskej prirodzenosti a nevie, či sú niektoré veci, ktoré sa dejú v živote alebo v procese prežitia, správne alebo nesprávne, ani nedokáže použiť svoje svedomie na posúdenie a zhodnotenie ich správnosti a nesprávnosti. Preto často robí nesprávne veci, ktoré sú v rozpore so svedomím a rozumom, a keď ich urobí, vôbec si to neuvedomuje, ba dokonca sa cíti úplne v práve, mysliac si, že konal správne a je čestným človekom. Nie je to úplné prekrúcanie toho, ako sa veci majú? (Áno.)

Niektorí ľudia vidia, že cudzie deti sú obzvlášť neposlušné, a povedia: „To je ale neposlušné dieťa; už na prvý pohľad vidno, že z neho nič dobré nebude. Keď vyrastie, určite sa nebude venovať poriadnej práci. Ako by to mohlo niekam dotiahnuť?“ Ak však iní povedia takémuto človeku, že jeho dieťa je neposlušné, odpovie: „No a čo, že je neposlušné? To, že je moje dieťa neposlušné, je prejavom jeho sľubnej budúcnosti. Keď vyrastie, dokáže vyniknúť nad ostatnými; možno sa z neho dokonca stane vysoký úradník!“ Keď sú neposlušné deti iných ľudí, tvrdí, že keď vyrastú, nikam to nedotiahnu, keď je však neposlušné jeho vlastné dieťa, hovorí, že keď vyrastie, dokáže vyniknúť nad ostatnými. Ktoré z jeho tvrdení je správne? (Ani jedno.) Prečo to teda hovorí? Hovorí spravodlivo? (Nie.) To, že dokáže povedať takéto veci, ukazuje, že nemá ani len základné vedomie svedomia. Deti iných ešte ani nevyrástli, tak ako môže vedieť, že to nikam nedotiahnu? To, či to ľudia niekam dotiahnu, keď vyrastú, závisí od Božieho určenia a cesty, po ktorej kráčajú; ako by to mohlo závisieť od jednej jeho vety! To, že dokáže povedať takéto veci, ukazuje, že nemá vedomie svedomia. Ide o ten istý problém neposlušnosti, no keď hovorí o svojom vlastnom dieťati, vykresľuje to v pozitívnom svetle, zatiaľ čo pri cudzích deťoch to vykresľuje v negatívnom svetle. Sú jeho slová spravodlivé? (Nie.) Aký človek je teda spravodlivý? (Človek so svedomím.) Aké vlastnosti má človek so svedomím? Človek so svedomím má dve vlastnosti: čestnosť a láskavosť. Byť čestný znamená prinajmenšom to, že keď človek hovorí a koná, musí mať správne srdce. Slová, ktoré hovorí, musia byť spravodlivé, objektívne a založené na faktoch; nesmú byť zaujaté, slúžiť na zakrývanie nedostatkov alebo byť založené na pocitoch. Keď sú deti iných ľudí neposlušné, hovorí, že keď vyrastú, nič dobré z nich nebude, ale keď je neposlušné jeho vlastné dieťa, hovorí, že keď vyrastie, bude mať sľubnú budúcnosť. Ten istý prejav neposlušnosti opisuje dvoma rôznymi spôsobmi. Povedal by si, že takýto človek je čestný? (Nie.) Má človek, ktorý hovorí výlučne na základe svojich pocitov, svedomie? (Nie.) Už len tento samotný fakt dokazuje, že nemá svedomie. O svojom vlastnom dieťati hovorí len pekné veci, vyslovuje nad ním požehnania a dobré priania, no keď hovorí o cudzích deťoch, preklína ich. To je neláskavé a nečestné. Pretože nemá svedomie, dokáže povedať takéto zlomyseľné slová. Takýto človek nehovorí spravodlivo a vyjadruje len prekrútené uvažovanie. V jednom ohľade to ukazuje, že nie je čestný; v druhom, že nie je láskavý. Ľudia, ktorí nie sú láskaví, budú situácie druhých opisovať ako zlé, bez ohľadu na to, aké v skutočnosti sú. Hovoria s postrannými úmyslami, akoby zúfalo dúfali, že sa druhým bude dariť zle. V tom, čo hovoria, je zlomyseľnosť a náznak preklínania iných. Vždy hovoria takto, a nikdy pre to nemajú výčitky svedomia. Takto hovoria o záležitostiach iných ľudí a rovnako s nimi aj zaobchádzajú. Vezmime si situáciu, keď má manžel nejakej ženy pomer. Žena sa bojí, čo o tom povedia ostatní, a preto hovorí ľuďom: „Môj manžel má pomer, pretože je jednoducho príliš výnimočný. Dobre vyzerá a je schopný. V tejto zlej spoločnosti sú ženy také bezočivé – samy sa mu hádžu okolo krku. Je to len preto, že je príliš výnimočný. To len dokazuje, že som sa v ňom nemýlila; mám taký dobrý vkus!“ Ak však má pomer manžel niekoho iného, povie: „Vidno, že to nie je slušný človek. Nemá ani peniaze, ani výzor, a predsa sa naháňa za milenkami. Každá žena, ktorá s ním zostane, je slepá!“ Dokonca tej osobe radí, aby svojho manžela rýchlo opustila a našla si nového. Tá osoba sa pýta: „Tvoj manžel má tiež pomer, tak prečo si ty nenájdeš nového?“ Ona povie: „Môj manžel je iný ako tvoj. Tvoj manžel je darebák. Ten môj je jednoducho príliš výnimočný a iné ženy sa mu vnucujú. Môj manžel si nemohol pomôcť, zatiaľ čo ten tvoj si milenku aktívne hľadal.“ Vidíš, jej slová sa vždy menia, keď ide o ňu. Všetko, čo sa týka jej samej, je ospravedlniteľné a je to osobitý prípad; všetko vykresľuje v pozitívnom svetle. Keď však ide o druhých, je to iné; všetko opisuje ako zlé. Čo teda povie takýto človek, ak jeho rodičia neveria v Boha? „Hoci moji rodičia neveria v Boha, vo svete sú to dobrí ľudia. Nepúšťajú sa do bitiek ani nenadávajú druhým a pomôžu každému, kto sa ocitne v ťažkostiach. Sú široko-ďaleko známi ako nesmierne dobrí a láskaví ľudia. Keby verili v Boha, určite by boli lepší ako my!“ Keď však rodičia niektorých bratov a sestier neveria v Boha, povie: „Tvoji rodičia sú čistí diabli.“ Keď rodičia niektorých bratov a sestier veria v Boha, vtedy povie: „Aj keď veria v Boha, sú to veriaci len podľa mena a za nič nestoja.“ „Keď veria v Boha, prečo ťa nepodporujú v konaní tvojej povinnosti?“ Vždy, keď ide oňho, jeho slová sa zmenia. Nikdy nehovorí na základe objektívnych faktov a jeho slová nikdy nie sú spravodlivé. Pre svoje vlastné záležitosti má jeden štandard a pre záležitosti iných ľudí iný. Hlboko vo svojom srdci nemá žiadny spravodlivý štandard na posudzovanie všetkých druhov osôb, udalostí a vecí. Čokoľvek, čo sa týka jeho samého, je dobré a pozitívne, a má v zálohe rôzne ospravedlniteľné dôvody; čokoľvek, čo sa týka iných, by malo byť odsúdené, prekliate a odmietnuté, a pochádza to od diablov a satana. Pokiaľ ide o jeho rodinu, príbuzných a priateľov, všetci sú to dobrí ľudia, praví veriaci, bratia a sestry. Ale keď ide o bratov a sestry v cirkvi, posudzuje ich svojvoľne a hovorí, že tento je pochybovač, tamten nie je oddaný konaniu svojej povinnosti a že by mali byť všetci vyčistení. Ak brat alebo sestra urobí malú chybu alebo má menší problém, okamžite sa toho chytí, zverejní to a potom ho s prísnym pohľadom v očiach poučuje a znevažuje. Keď však urobia niečo zlé jeho vlastní príbuzní, snaží sa to urovnať a robí všetko, čo môže, aby ich obhájil prekrúcaním pravdy. Má takýto človek nejaký zmysel pre spravodlivosť? (Nie.) Nemá vôbec žiadny zmysel pre spravodlivosť. Keď sú v kontakte s bratmi a sestrami a inými ľuďmi, „drží sa princípov“ s prísnym pohľadom a má pocit, že vlastní pravdu-realitu. Často sa pred inými chváli slovami: „Pozrite, ako veľmi sa držím princípov, aký mám pevný postoj. Dokážem tak dobre praktizovať pravdu.“ Keď však ide o záležitosti jeho vlastnej rodiny – jeho manžela alebo manželku, deti, príbuzných, ba dokonca aj jeho psa – jeho postoj sa zmení. Ak napríklad jeho pes šteká zakaždým, keď vidí cudzieho človeka, a bez rozmyslu hryzie, keď prídu na návštevu známi, povie: „Pozrite, tento pes je skutočne dobrý a verný strážca. Je mi úplne verný, svojmu pánovi; nikdy sa nezmení!“ Ak však bez rozmyslu hryzie pes niekoho iného, keď uvidí známeho človeka, povie: „Tento pes je slepý. Ani sa nepozrie, kto prišiel. Nemá žiadne princípy pri strážení domu. Prečo tak slepo hryzie?“ Nie je spravodlivý ani k psom. Čo je toto za človeka? (To nie je ľudská bytosť.) Myslí si, že všetko, čo robí, je správne a rozumné, že je to v súlade s pozitívnymi vecami; dokonca si myslí, že sa drží pravdy-princípov. No keď ide o akúkoľvek nespravodlivosť, ktorej sa dopustí, alebo o akékoľvek prekrútené uvažovanie, ktoré vyjadrí, nikdy si nemyslí, že je to zlé, ani to nikdy nenapraví. Ak mu to vytkneš alebo ho odhalíš, neprijme to. Aký je konečný výsledok? Tvrdohlavo sa drží svojich vlastných tvrdení a svojich takzvaných princípov, a dokonca sa správa, akoby bol stelesnením spravodlivosti, a hodnotí všetky záležitosti. V skutočnosti sú perspektíva a postoj, z ktorých hodnotí správnosť vecí, úplne protichodné a v rozpore s pravdou-princípmi, no on sám si to nikdy neuvedomuje. Chrlí množstvo bludov a mylných argumentov, tvrdohlavo lipne na týchto slovách, dokonca sa stavia proti pravde a snaží sa hádať s tými, ktorí dokážu rozoznávať dobré od zlého a rozumejú pravde. Čo je to za človeka? Je to nerozumný človek. Aj keby to, čo robí a na čom trvá, nebolo v očiach ľudí považované za zlé, podľa mnohých jeho prejavov a odhalení vôbec nevlastní čestnosť, láskavosť a rozum, tieto vlastnosti ľudskej prirodzenosti. Už len pri pohľade na to, ako zaobchádza s rôznymi osobami, udalosťami a vecami v každodennom živote, je jeho hodnotenie prekrútené dokonca aj v prípade dieťaťa či psa – bez ohľadu na to, aký zlý je jeho vlastný pes, stále je ten najlepší na svete; a bez ohľadu na to, aký dobrý je pes niekoho iného, nedokáže sa prinútiť povedať o ňom jediné dobré slovo. Rozhodne nehodnotí osobu alebo záležitosť spravodlivo, nieto ešte, aby s osobou alebo záležitosťou spravodlivo zaobchádzal. V jeho ľudskej prirodzenosti sú len pocity a zaujatosť. Chráni len svoje vlastné záujmy a akékoľvek osoby, udalosti a veci, ktoré s ním súvisia. Okrem toho má pocit, že v živote už nič nestojí za to, aby sa tomu venoval. V akejkoľvek skupine ľudí a v akejkoľvek záležitosti sa prejavujú vlastnosti jeho prirodzenosti, ktorými sú prekrúcanie všetkých objektívnych osôb, udalostí a vecí a ich skresľovanie. Hodnotí ich a zaobchádza s nimi výlučne podľa svojich vlastných myšlienok a názorov, alebo podľa toho, či sú preňho prospešné.

Ľudia tohto typu, ktorí nemajú vlastnosti ľudskej prirodzenosti, nevlastnia čestnosť, láskavosť a rozum ľudskej prirodzenosti. Keď sa pozrieme na tieto prejavy, nie je ťažké dohodnúť sa s takýmito ľuďmi na čomkoľvek? (Áno.) Je ťažké dohodnúť sa s nimi na čomkoľvek a je ťažké s nimi vychádzať. Nikdy ich nedonútiš, aby prijali správne myšlienky a názory, pretože nemajú schopnosť prijímať pozitívne veci. To znamená, že nemajú predpoklady na to, aby prijali akékoľvek správne myšlienky a názory. Preto mnohé správne názory a pozitívne veci nesprávne interpretujú a skresľujú, a po skreslení sa z nich stávajú rôzne myšlienky, názory a tvrdenia typické pre tento typ človeka. Aj keď veria v Boha, bez ohľadu na to, koľko Božích slov prečítali alebo koľko kázní a duchovných spoločenstiev si vypočuli, vo svojom srdci sa vždy držia svojich vlastných mylných myšlienok a názorov a nikdy sa ich nevzdajú. Aj keby im Boh poskytol pravdu, nie sú schopní prijať správne myšlienky a názory od Boha, ani nie sú schopní správne opísať či správnym spôsobom zaobchádzať s osobou alebo záležitosťou. Na základe vlastností svojej ľudskej prirodzenosti budú so všetkými druhmi osôb, udalostí a vecí zaobchádzať len podľa svojich typických mylných myšlienok a názorov a budú v tom zotrvávať. Takže na takýchto ľuďoch môžeš vidieť, že okrem arogantnej a nečestnej povahy majú ešte jednu jasne výraznú povahu: sú mimoriadne neoblomní. Konkrétnym prejavom toho je, že sú mimoriadne tvrdohlaví, hlúpi, neústupčiví a dokonca zaostalí vo svojom myslení. Keď s takýmto človekom komunikuješ a diskutuješ o nejakých témach, alebo keď spolu čelíte nejakým záležitostiam, vidíš, že jeho postoje a povaha pri riešení vecí sú mimoriadne neoblomné, tvrdohlavé, hlúpe a neústupčivé. Správna záležitosť alebo správna myšlienka a názor, ktoré normálny človek zjavne veľmi ľahko prijme, sa preňho stávajú veľmi ťažko prijateľnými a je s tým spojených veľa prekážok. Nevieš, či sa máš smiať alebo plakať, a cítiš, že tento človek je obzvlášť problematický, a povieš: „Prečo sa z takej jednoduchej záležitosti stane uňho taký veľký problém? Je vôbec človekom?“ Prinútiť ho prijať správnu vec alebo správny názor je rovnako namáhavé, ako prinútiť vlka, aby sa vzdal mäsa a namiesto toho jedol rôznu zeleninu. Je to rovnaké, ako žiadať od neho, aby zmenil svoju klasifikáciu – také ťažké to je. Môže sa stať, že pri nejakej malej záležitosti stráviš veľa času vysvetľovaním a vynaložíš veľké úsilie, aby si ho sotva presvedčil, nech to prijme, no keď sa vyskytne iná záležitosť, jeho neoblomná povaha sa prejaví znova, a to obzvlášť zjavným spôsobom – pričom ukáže svoje skreslené chápanie a tvrdohlavosť, ako aj to, že je hlúpy, neústupčivý a zaostalý vo svojom myslení. Ako s takýmito ľuďmi prichádzaš viac do kontaktu a získaš do nich hlbší vhľad, zistíš, že podstaty ľudí sa líšia. Pokiaľ ide o podstatu takýchto ľudí, možno budeš musieť vynaložiť obrovské množstvo úsilia, aby si k nim prenikol a jasne im vysvetlil niektoré bezvýznamné záležitosti, pričom s veľkými ťažkosťami dosiahneš aspoň nejaký výsledok. Avšak, keď dôjde na otázky názoru a postoja, alebo na zásadné záležitosti, nikdy s nimi nedokážeš komunikovať. Vtedy pochopíš, že existujú rôzne klasifikácie ľudí a klasifikácia každého človeka je iná. Ak dvaja ľudia nedokážu spolu plynule komunikovať ani harmonicky spolupracovať a pri diskusii o akejkoľvek záležitosti nedokážu rýchlo dosiahnuť súlad a zhodu vo svojich názoroch, potom sú odlišnej klasifikácie. Pretože ľudia, ktorí nevedia, čo je správne a čo nesprávne, nemajú vo svojej ľudskej prirodzenosti schopnosť rozoznávať, čo je správne a čo nesprávne, nikdy si neuvedomia, prečo sú zjavne správne myšlienky a názory, správne slová a správne záležitosti správne, ani v čom spočíva ich správnosť. Povedia: „Prečo je to, čo ty hovoríš, správne? Prečo to, čo hovorím ja, nie je správne? V čom presne je to, čo hovoríš ty, správne?“ Niekedy, aby si dokázal, že to, čo hovoríš, je správne, musíš predložiť fakty, logicky argumentovať, uviesť množstvo príkladov a prirovnaní, pričom musíš vynaložiť veľa námahy a veľa nad tým premýšľať, aby si im jedinú záležitosť dokázal jasne vysvetliť. Keď sa ti to konečne podarí, aj pri ďalšej záležitosti, ktorá sa vyskytne, budeš opäť musieť veľa premýšľať a vynaložiť veľa námahy, aby si im ju jasne vysvetlil. Ak to budeš robiť stále, časom zistíš, že v konečnom dôsledku tým nedokážeš zmeniť klasifikáciu človeka a že tvoja snaha bola úplne márna. Aj keď vynaložíš veľa úsilia a vložíš do nich veľkú nádej, výsledky, ktoré dosiahneš, budú nepatrné, pretože nikto nedokáže zmeniť klasifikáciu človeka. Ak niekto dokonca ani nevie, čo je správne a čo nesprávne, potom existuje len jediný krok, ktorý môže zmeniť jeho klasifikáciu, a to ten, že sa vráti do svojej pôvodnej podoby, aby sa znova reinkarnoval. Ak bude mať šťastie, reinkarnuje sa ako človek; ak bude mať smolu a opäť sa reinkarnuje ako niečo iné než človek, potom stále neexistuje žiadna nádej, že by takíto ľudia poznali, čo je správne a čo nesprávne. Tak to jednoducho je.

Ľudia tohto typu, ktorí nemajú vlastnosti ľudskej prirodzenosti, majú pri kontakte s inými ešte jednu vlastnosť: dokážu nachádzať chyby na všetkých ostatných, ale keď majú tie isté chyby oni sami, nikdy nepriznajú, že sú to chyby. Jednoducho nedokážu na iných vidieť žiadne silné stránky ani prednosti; len vyhľadávajú ich chyby a odhaľujú ich nedostatky, pričom to používajú ako výhovorku, aby mohli povedať, že iní s nimi nedokážu harmonicky spolupracovať a že neschopnosť harmonicky spolupracovať je výlučne chybou tých druhých, zatiaľ čo oni sami nenesú vôbec žiadnu vinu a sú to tí druhí, ktorí by mali spoznať samých seba. V čom je tu problém? Pri svojom správaní a riešení vecí takíto ľudia nikdy nedokážu zaobchádzať s inými racionálne, ani nedokážu pristupovať k svojim vlastným problémom racionálnym, správnym a spravodlivým spôsobom. Povedali by ste, že ich postoj pri riešení záležitostí a zaobchádzaní s ľuďmi je správny alebo nesprávny? (Nesprávny.) Ale vedia to oni? (Nevedia.) Vždy hodnotia a posudzujú iných z pozície morálnej nadradenosti. Ich spôsob nazerania na iných a perspektíva, z ktorej tak robia, zahŕňajú používanie ich vlastného takzvaného „správneho a nesprávneho“ na rozoznávanie iných. Všetko, čo robia iní, považujú za zlé a podradné voči nim samým. Ak vznikne spor a nedokážu harmonicky spolupracovať, veria, že ide výlučne o problém iných ľudí, že ho spôsobili oni, že oni majú skazené povahy a že sú to oni, ktorí by mali urobiť zmeny a premeniť sa. Iných vnímajú ako plných chýb a problémov, bez jedinej prednosti, zatiaľ čo seba vnímajú ako oplývajúcich prednosťami a bez akýchkoľvek chýb. Povedal by si, že takíto ľudia majú rozum? (Nie.) Sú oči ľudí bez rozumu na niečo dobré? (Nie.) Jednoducho nedokážu vidieť silné stránky a prednosti u najrôznejších ľudí. Naopak, chytajú sa nedostatkov iných – ktoré v skutočnosti ani nemusia byť nedostatkami – a neúmerne ich zveličujú. Kým nevzniknú žiadne problémy, všetko je v poriadku. No len čo nejaký problém vznikne, chytia sa nedostatkov druhej strany, nepopustia a namietajú: „V čom si lepší ako ja? Ak si lepší ako ja, prečo sa tento problém aj tak stal?“ Ich hlboko zakorenený vzdor prepukne a všetky ich skutočné vnútorné názory sú odhalené. Nikdy sa nepozerajú na osoby, udalosti a veci racionálnym spôsobom. V ich očiach je akýkoľvek prejav iných ľudí problémom, chybou. Podľa ich myšlienok a názorov nič z toho neobstojí; všetko je zlé, všetko sú to negatívne veci a všetko je len nástroj, ktorý môžu použiť na súdenie. S takýmito ľuďmi je ťažké vychádzať. Nemajú svedomie ani rozum normálnej ľudskej prirodzenosti, takže v hĺbke svojho srdca ich takzvané „správne a nesprávne“ znamená jednoducho to, že čokoľvek oni sami považujú za správne, je správne, a čokoľvek oni sami považujú za nesprávne, je nesprávne. Správnosť osôb, udalostí a vecí posudzujú na základe vlastného hodnotenia a preferencií, ako aj na základe vlastných záujmov. Nebudú sa na ľudí a veci pozerať spravodlivo. Všetkých ľudí a všetky veci, ktoré sa im nepáčia, s ktorými nie sú v súlade, z ktorých nemajú výhody alebo na ktoré sa pozerajú zvrchu, zovšeobecňujú ako nesprávne a zlé, bez akéhokoľvek priestoru na diskusiu. S takýmito ľuďmi sa nielen ťažko vychádza, ale sú aj desiví. Ak je v tvojom okolí takýto človek, keď sa naplno prejavia jeho myšlienky a názory, jeho charakter je úplne odhalený. Môžeš vidieť, čo presne má hlboko vo svojej duši, čo presne miluje, čo presne potrebuje a o čo presne sa usiluje. Keď tieto veci v ňom uvidíš, môže sa ti zhnusiť na celý život. Samozrejme, keď sú všetky tieto jeho problémy odhalené, získaš odpoveď týkajúcu sa jeho prejavov, akými sú jeho skreslené chápanie a tvrdohlavosť, hlúposť, neústupčivosť a sklon k prekrúcaniu, ktoré odhaľuje pre svoju neoblomnú povahu. Aká je to odpoveď? Je taká, že takíto ľudia nemajú normálnu ľudskú prirodzenosť – to znamená, že nemajú svedomie ani rozum človeka; sú to neľudia. Keby mali aspoň trochu svedomia a rozumu, nechytali by sa prekrútených argumentov a nehovorili by o nich, akoby boli správne. Po toľkých kázňach, ktoré si vo svojej viere v Boha vypočuli, by mali porozumieť aspoň časti pravdy a ich názory na veci by sa mali aspoň trochu zmeniť. Prečo sa teda stále pozerajú na veci pohľadom nevercov, prečo považujú chybné názory a prekrútené argumenty za správne a za pravdu, a dokonca odsudzujú pravdu, pozitívne veci a správne veci ako negatívne veci? Keď sú ich chybné myšlienky a názory odhalené, dostaneš odpoveď. Niet sa čo čudovať, že v živote dokážu povedať toľko vecí, ktoré prevracajú čierne na biele a prekrúcajú fakty – je to preto, že úplne odmietajú prijať pravdu. Keďže majú vlastnosť, ktorou je odpor k pravde, je len logické, že tieto veci odhaľujú. Nie je to spôsobené tým, ako ich vychovali rodičia, ani vplyvom prostredia, a už vôbec nie tým, čo ich naučila spoločnosť; toto je vlastnosť ich ľudskej prirodzenosti. Majú odpor k pravde; túto vlastnosť majú. To, čo človek miluje, akú ľudskú prirodzenosť prejavuje, čo prirodzene prejavuje v každodennom živote a aký je jeho bežný stav v živote – to všetko závisí od jeho vlastností. Nikto nedokáže zmeniť vlastnosti človeka. Je to ako s hadom: pretože má vlastnosť kľukatiť sa, nikdy sa nebude plaziť rovno. Alebo ako s krabom: chodí bokom, a aj keby si ho dal do úzkeho priestoru, stále bude chodiť bokom. Toto sú ich vlastnosti a vlastnosti sa nedajú zmeniť. Ak človek nedokáže rozoznávať dobré od zlého alebo nevie, čo je správne a čo nesprávne, dá sa povedať, že táto charakteristická črta je jeho vlastnosťou. Pretože túto vlastnosť má, prirodzene vo svojom každodennom živote prejavuje mnohé veci, ktoré s ňou súvisia – to je úplne normálne.

Niektorí ľudia nevedia rozlíšiť, čo je správne a čo nesprávne, či už ide o pocity, alebo o spôsob, ako riešia veci. Rovnako nevedia, čo je správne a čo nesprávne, ani vo vzťahoch medzi mužmi a ženami. Nevedia napríklad, aký odstup si majú udržiavať pri vzájomnom kontakte a styku s opačným pohlavím, akým témam, poznámkam a spôsobom konania sa majú vyhýbať, alebo akým detailom venovať pozornosť vo svojej každodennej reči a počínaní. Je ťažké to pochopiť – či azda všetci normálni ľudia nevedia, že v kontakte s opačným pohlavím musia existovať hranice? (Áno.) Je to niečo, čo treba učiť? Keď je človek dieťaťom, možno ho to musia učiť rodičia, ale ako postupne dospieva a stáva sa rozumným, prirodzene tieto veci spoznáva bez toho, aby ho to musela učiť rodina alebo spoločnosť. Je to vrodené, však? Vedieť, že medzi mužmi a ženami existujú hranice, je vlastnosťou ľudskej prirodzenosti. Vlastnosti ľudskej prirodzenosti zahŕňajú svedomie a rozum, takže ľudia určite vedia, čo znamená mať zmysel pre hanbu. Ak máš zmysel pre hanbu, potom vieš, ako sa správať k opačnému pohlaviu. Ak to nevieš a konáš bez zmyslu pre hanbu – a nevieš, aký spôsob konania je správny a aký nesprávny, aký spôsob je vhodný a rozumný a aký spôsob je prehnaný a prekračuje hranice –, potom je s tvojou ľudskou prirodzenosťou problém, pretože toto je úplné minimum, ktoré by mal normálny človek vedieť. Ak človek tieto veci ovláda a dokáže ich dodržiavať, potom má svedomie a rozum ľudskej prirodzenosti; ak nič z toho nevie a iní mu to dokonca musia pripomínať a obmedzovať ho, potom má takýto človek veľký problém. Existuje najmä jeden typ človeka, ktorý si v spoločnosti iných nesadne k ľuďom rovnakého pohlavia, ale zámerne si sadne k osobe opačného pohlavia a veľmi sa k nej približuje – vôbec sa tomu nesnaží vyhnúť. Keď ho iní napomenú, ešte sa mu to zdá zvláštne a povie: „Čo je zlé na tom, keď sedíme blízko pri sebe? Čo by sme asi tak mohli robiť na verejnosti? Som dospelý človek – potrebuješ ma strážiť? Prečo si ma stále berieš na mušku?“ Dokonca má tú drzosť povedať: „Čo by sme asi tak mohli robiť na verejnosti?“ Má vôbec nejaký zmysel pre hanbu? (Nie.) Je problém v tom, že by naozaj musel niečo robiť? Alebo ide o to, že pokiaľ nič neurobí, nemusí dodržiavať hranice medzi mužmi a ženami? Neexistuje azda rozdiel medzi mužmi a ženami? (Áno.) Keďže je to tak, mali by medzi nimi existovať hranice, a udržiavanie týchto hraníc pramení zo zmyslu pre hanbu v rámci ľudskej prirodzenosti. Ak máš zmysel pre hanbu, celkom prirodzene budeš udržiavať hranice pri kontakte s opačným pohlavím; nebudeš potrebovať, aby na teba iní dohliadali, ani aby ťa obmedzovalo prostredie – dokážeš to sám. Ak ti chýba čo i len tento základný zmysel pre hanbu a potrebuješ, aby na teba druhí dohliadali a napomínali ťa, potom si vo veľkom nebezpečenstve. Niektorí ľudia sú obzvlášť ľahkovážni, pokiaľ ide o záležitosti medzi mužmi a ženami, a často na osoby opačného pohlavia žmurkajú, hádžu na ne pohľadmi a správajú sa dotieravo. Niektorí ľudia sa obzvlášť radi predvádzajú pred opačným pohlavím. Čím viac príslušníkov opačného pohlavia je nablízku, tým sú divokejší a vzrušenejší, a tým intenzívnejšie sa predvádzajú. Ostatným to pripadá nevhodné a nedôstojné, no oni sami v tom nevidia problém, ani necítia výčitky svedomia. Namiesto toho si myslia: „Toto je celkom normálne. Nemalo by to takto byť medzi mužmi a ženami? Či snáď ženy neboli stvorené pre mužov? A muži pre ženy? Čo je zlé na tom, keď sa trochu zabavíme? Nie je to niečo radostné? Žiť tak vážne, ako žijete vy, je také únavné! Predsa sa hovorí: ‚Keď muži a ženy pracujú spolu, práca ide ľahšie‘.“ Vidíš, pre nich je prijateľná akákoľvek myšlienka alebo názor. Obzvlášť ľahko prijímajú tieto mylné myšlienky a názory, no pozitívne tvrdenia neprijímajú ani v najmenšom, naopak, odporujú im, vyvracajú ich a odmietajú ich. Ak sa ich pokúsiš napomenúť, popudí ich to, vo svojom srdci ťa nenávidia a hľadia na teba nepriateľsky. Neprijímajú rady od nikoho a trvajú na tom, že budú konať práve takto. Niektorí ľudia môžu na chvíľu stratiť sebakontrolu alebo poľaviť v ostražitosti, a občas sa správajú trochu nemravne. Bez toho, aby ich iní museli napomínať, cítia vo vnútri nepokoj a uvedomia si, že v budúcnosti musia byť opatrní. Takto sa prejavuje človek, ktorý má svedomie a rozum. Avšak tento druhý typ človeka zašiel už priďaleko a závažným spôsobom prekročil hranicu; už sa oddáva telesnej žiadostivosti. Mnohí ľudia sa na to nedokážu pozerať. Ak v tom bude pokračovať, privodí na seba nebezpečenstvo a Boh ho zavrhne a vyradí. On sa však o to vôbec nestará a hovorí: „Aké nebezpečenstvo môže byť v tom, keď sa človek oddáva žiadostivosti?“ V skutočnosti si to vôbec neuvedomuje. Niektoré ženy po dvadsiatke sa príležitostne stýkajú s opačným pohlavím a prespávajú v domoch mužov. Ak by sa to dostalo von, zničilo by to ich povesť, no im je to akosi jedno. Má takýto človek zmysel pre hanbu? (Nie.) Nemá vôbec žiadny zmysel pre hanbu. Či už ide o muža, alebo ženu, ak vo svojom srdci nemá ani tú najzákladnejšiu hranicu, pokiaľ ide o záležitosti medzi mužmi a ženami, a nepozná význam slova „hanba“, potom to plne potvrdzuje, že nemá vlastnosti ľudskej prirodzenosti. Ak človek má vlastnosti ľudskej prirodzenosti a občas urobí chybu vo vzťahu k opačnému pohlaviu alebo urobí niečo, čo už je za hranicou, bude to ľutovať po celý život. Kedykoľvek si na to spomenie, bude mu horieť tvár a pocíti slabé pichnutie pri srdci; bude sa cítiť nepríjemne a nesvoj, nebude chcieť túto záležitosť znova vyťahovať a bude dúfať, že sa už nič také v budúcnosti nestane. To, čo urobil, bude preňho trvalou škvrnou. Normálni ľudia majú zmysel pre hanbu a vo veciach medzi mužmi a ženami majú svoju najnižšiu hranicu; dokážu sa ovládať a držať na uzde a nebudú robiť takéto veci. Aj keď na chvíľu stratia sebakontrolu a urobia chybu vo vzťahu k opačnému pohlaviu, budú cítiť ľútosť. Nebudú svoju chybu prehlbovať ani sa nebudú oddávať svojim chúťkam a nenechajú sa dohnať k úpadku, keď im to prostredie dovolí; namiesto toho sa ovládnu. Ako je to možné? Je to dobrý výsledok toho, že ťa obmedzuje tvoje svedomie a rozum. Tvoje svedomie a rozum ťa budú obmedzovať a usmerňovať a dajú ti tú najnižšiu hranicu, ktorá je zároveň tvojím minimálnym štandardom, podľa ktorého pristupuješ k takýmto záležitostiam; to znamená, že ti pomôžu neprekročiť túto najnižšiu hranicu a zdržať sa takýchto skutkov. Ak sa stane, že pre slabosť alebo z nejakého zvláštneho dôvodu dočasne nedokážeš prekonať svoje nutkania a urobíš chybu vo vzťahu k opačnému pohlaviu, v hĺbke svojho srdca pocítiš znechutenie a odpor a dokonca budeš cítiť výčitky svedomia po celý život – v tomto živote sa to už druhýkrát nestane. Ľuďom bez ľudskej prirodzenosti je však jedno, keď robia takéto veci. Dokonca to všade rozhlasujú, porovnávajú sa s ostatnými a myslia si, že je to zručnosť a schopnosť, že sa tomu hovorí mať šarm a je to spôsob, ako získať výhodu – a že by bola škoda to nevyužiť. Ak budú mať takíto ľudia príležitosť, urobia to znova? Odpoveď je jednoznačne áno – určite to urobia. Nikdy necítia ľútosť nad tým, čo urobili, ale namiesto toho sa tým chvália. Nie je to nechutné? (Je to nechutné.) Už len to, že necítia nijakú ľútosť, je sklamaním, no to, že sa tým ešte aj chvália, je ešte nechutnejšie. To, čo robia, vyvoláva v iných opovrhnutie, no oni sami necítia ani štipku hanby; takíto ľudia si nezaslúžia nazývať sa ľuďmi. Často páchajú takéto hanebné veci, a predsa necítia hanbu, ľútosť ani vnútorný nepokoj, a ak sa v budúcnosti naskytne príležitosť alebo budú vhodné podmienky, urobia ich znova – toto je prejav človeka, ktorý nemá žiadny zmysel pre hanbu. Povedzte Mi teda, ak takýto človek nepraktizuje pravdu, bude cítiť vnútorný nepokoj alebo výčitky? (Nie.) Správne, ani v takomto prípade nebude cítiť nepokoj ani výčitky. Prečo je to tak? (Pretože nemá svedomie ani rozum.) Pokiaľ ide o páchanie hanebných vecí, človek bez svedomia alebo rozumu sa nehanbí robiť niečo, čo by aj neverci považovali za hanebné, ani necíti nepokoj, keď to robí. O to menej je pravdepodobné, že by cítil nepokoj, keď robí veci, ktoré sú v rozpore s pravdou, však? (Áno.) V očiach nevercov je celkom normálne nepraktizovať pravdu a neusilovať sa o pravdu; nepovažuje sa to za hanebné, ani sa to nepovažuje za konanie proti ľudskej morálke, pretože taká je väčšina ľudí. Preto to v takomto človeku nevyvoláva žiadne pocity. Ak je normálny človek orezávaný preto, že nedokáže praktizovať pravdu a ide proti princípom, keďže má svedomie a rozum, bude vo svojom srdci cítiť výčitky a jeho svedomie nebude pokojné. Keď však človek bez svedomia a rozumu robí nehanebné veci alebo veci, ktoré v iných vyvolávajú opovrhnutie a znechutenie, necíti sa nepríjemne ani nesvoj. Podľa jeho názoru je predsa úplne normálne, že nepraktizuje pravdu. Vôbec si to neuvedomuje, a preto takíto ľudia nemajú nádej.

Povedzte Mi, je veľa tých, ktorí dokážu jasne vidieť, čo je dobré a zlé, čo je správne a čo nesprávne? Pozrite sa na ľudí okolo seba, vrátane rodiny, priateľov a kolegov, a potom sa pozrite na bratov a sestry. Je medzi týmito ľuďmi veľa alebo málo tých, ktorí dokážu rozoznávať a jasne vidieť, čo je dobré a zlé, a čo je správne a nesprávne? (Veľmi málo.) Nie je veľa tých, ktorí vedia, čo je správne a čo nesprávne. To znamená, že na tomto svete nie je veľa ľudí s čestnou a láskavou ľudskou prirodzenosťou, nie je veľa tých, ktorí sú vo svojich slovách a činoch spravodliví a objektívni, ktorí sa neženú do konania zlých skutkov, a tých, ktorí hovoria rozumne a nepoužívajú prekrútené argumenty. Najmä medzi nevercami je takýchto ľudí príliš málo. Keď prídeš do kontaktu s akýmkoľvek nevercom, stačí si vypočuť, čo hovorí, a hneď vieš, aký je to človek. V slovách nevercov je príliš veľa nepresností a zmätku. Väčšina z nich nehovorí spravodlivo a objektívne; hovoria na základe svojich pocitov a tak, aby chránili svoje vlastné záujmy. Bez ohľadu na to, aké nesprávne slová povedia alebo aké nesprávne veci urobia, v hĺbke svojho srdca si to vôbec neuvedomujú. Ak je človek, ktorý verí v Boha, ako neverec v tom, že nevie, čo je správne a čo nesprávne vo svojich slovách a činoch – a hoci slová, ktoré hovorí, a názory, ktorých sa drží, sú zlé, napriek tomu na nich slepo trvá, považuje zlé názory za pozitívne veci a za pravdu, ba dokonca takýmito názormi nahrádza pravdu a Božie slová –, existuje pre takého človeka nejaká nádej na spásu? (Nie.) Niektorí ľudia veria v Boha dvadsať alebo tridsať rokov, ba dokonca celý život, no nikdy nevedia, čo sú pozitívne veci a čo negatívne veci, ani im nikdy nie je jasné, čo je správne a čo nesprávne. Pokiaľ im niečo prináša úžitok, páči sa im to a obhajujú to; ak im to úžitok neprináša, povedia, že je to zlé a nesprávne, a odmietnu to. Žijú až dodnes s takouto filozofiou a s takýmto postojom k svetským záležitostiam, a predsa stále tvrdia, že veria v Boha a chcú byť spasení – nie je to snáď vtip? (Je.) Tiež tvrdia, že sú nasledovníkmi Boha a svedkami Boha. Čím by mohli svedčiť o Bohu? Veď ani nevedia, čo je správne a čo nesprávne, a predsa tvrdia, že chcú svedčiť o Bohu – nie je to čistý nezmysel? Použil by Boh takýchto popletených ľudí, aby o Ňom svedčili? (Nie.) Pre Boha by bolo hanbou, keby o Ňom takíto ľudia svedčili. Nikdy nemajú pocit, že čokoľvek, čo Boh robí, je dobré. Podľa ich myšlienok a názorov mnohé veci, ktoré Boh robí, nie sú v súlade s ich myšlienkami a názormi, ani nie sú v súlade s ich predstavami, a samozrejme, nie sú v súlade ani s ich telesnými záujmami. Božie slová alebo Božie dielo idú často proti ich želaniam, ich osobným túžbam a ambíciám, a ich osobným záujmom všetkého druhu. Preto je pre niektorých ľudí, ktorí veria v Boha desať alebo dvadsať rokov, veľmi ťažké povedať čo i len jediné slovo, ktoré vychádza zo srdca, že všetko, čo Boh robí, je dobré a bez chyby. Dá sa povedať, že v ich srdciach je niečo skryté. Keďže veria v Boha celé tie roky, majú hlbokú osobnú skúsenosť: cítia, že ich túžby neboli uspokojené; chceli byť úradníkmi, no nestali sa nimi, chceli získať požehnania, no nedostali ich. Zdá sa im, že Boží dom s nimi nezaobchádza spravodlivo. V srdci sa im kopia sťažnosti a majú pocit ukrivdenia, ktoré chcú vyjadriť, ale nemôžu; boja sa, že ak prehovoria, urazia Boha, dajú ostatným do rúk zbraň, ktorú by mohli použiť proti nim, alebo si pokazia dobrý obraz v očiach ľudí. Preto v sebe mnohé veci potláčajú. To, že to nepovedia nahlas, ešte neznamená, že v srdci nemajú myšlienky alebo určité veci. A čo sú tieto takzvané „veci“? Nejde o to, že by títo ľudia pozitívne chápali a poznali Boha a Jeho dielo, ale ide skôr o ich nepochopenie, vzdor a odpor voči Bohu, ako aj o krivdy, o ktorých veria, že ich utrpeli a ktoré sa v nich nahromadili počas všetkých tých rokov viery v Boha. No keďže veria v Boha, nemôžu to povedať. Prečo majú v srdci toľko vecí, ktoré nedokážu vysloviť? Aj to má svoj dôvod. Už len tento fakt stačí na to, aby ukázal, že napriek dlhoročnej viere v Boha pravdu skutočne nepochopili. Vo svojej viere v Boha neberú usilovanie sa o pravdu vážne. Bez ohľadu na to, čo sa im stane, neposudzujú veci podľa Božích slov ani nehľadajú pravdu, aby našli cestu praktizovania. Nikdy neprijali Božie slová ako pravdu a život. Necenia si pravdu ani jej neprikladajú hodnotu, ani to nemyslia vážne s tým, ako pravdu praktizovať. Počas mnohých rokov svojej viery v Boha vždy stáli proti Bohu, podrobne skúmali, rozoberali a spochybňovali Božie slová, ba dokonca odporovali Božím slovám, alebo hodnotili a posudzovali Božie slová a Jeho dielo podľa svojich takzvaných správnych názorov. Takže po mnohých rokoch viery v Boha nakoniec povedia niečo zo srdca: „Čo som vlastne získal tým, že verím v Boha?“ Narážajú tým na to, že zo svojej viery v Boha nezískali nič. V srdci veria, že počas rokov, keď v Božom dome konali svoju povinnosť, veľa trpeli a zaplatili veľkú cenu, no ich túžba získať požehnania a ich želanie usilovať sa o slávu a zisk neboli uspokojené. Niektorí dokonca veria, že Boh nenapravil krivdy, ktoré utrpeli, a preto v sebe nosia vzdor, rozhorčenie a pocit ukrivdenia. Pre túžbu získať požehnania a pre svoj konečný osud nemajú inú možnosť, len s pocitom krivdy vykonávať niečo zo svojej povinnosti a urobiť trochu práce v Božom dome, no nakoniec ich nádeje vyjdú nazmar a nezískajú nič. Existujú takíto ľudia? Existuje aspoň zopár takýchto ľudí. To, že po mnohých rokoch viery v Boha nezískali nič, je spôsobené ich vlastnými problémami. Nemajú schopnosť pochopiť pravdu alebo jej porozumieť a nasledujú Boha a konajú svoju povinnosť s úmyslom získať požehnania. Hoci sa do istej miery úprimne vydali Bohu, zaplatili veľkú cenu a veľa trpeli, nikdy sa nezaujímali o slová, ktoré Boh hovorí, ani o pravdy, ktoré Boh vyjadruje. Nikdy ich neprijali do svojho srdca, ani vážne nebrali praktizovanie pravdy. Preto nikdy nevedia, či majú pravdu-realitu, alebo nie. Myslia si: „Dokážeme hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde a rozumieme niektorým pravdám, tak ako môže niekto povedať, že nemáme pravdu-realitu?“ Nedokážu však napísať jediné skutočné skúsenostné svedectvo, tak kde je tá ich pravda-realita? Ich činy a skutky sú stále rovnaké ako u nevercov; len ich správanie sa v porovnaní s nevercami trochu zmenilo. Pokiaľ ide o ich spôsoby a metódy počínania si, ich myšlienky a názory na všetky udalosti a veci – najmä pokiaľ ide o pozitívne a negatívne veci a o to, čo je správne a čo nesprávne – nikdy neposudzovali veci podľa Božích slov ani podľa pravdy. Namiesto toho všetko posudzujú podľa vlastných myšlienok a názorov. Veria, že čokoľvek sa im páči, je pozitívna vec, a čokoľvek nenávidia, je negatívna vec. Nikdy neposudzujú ľudí ani veci na základe Božích slov, nikdy nehľadajú pravdu ani neprijímajú pravdu v osobách, udalostiach a veciach, s ktorými sa stretávajú – jednoducho nasledujú svoje vlastné zbožné priania, aby konali, žili a plnili si svoju povinnosť podľa vlastných túžob, úmyslov a preferencií. Veria, že ich schopnosť zanechať veci, vydať sa Bohu, trpieť a zaplatiť cenu znamená, že už Bohu veľmi prispeli; myslia si, že práve toto znamená veriť v Boha a že toto je usilovanie sa o pravdu. Svojím vlastným spôsobom veria v Boha, ktorého si predstavujú vo svojom srdci, a svojím vlastným spôsobom sa usilujú o pravdu. Keď sú orezávaní za to, že pri konaní svojej povinnosti vždy konajú svojvoľne a bezohľadne podľa vlastnej vôle, alebo keď nie sú v Božom dome poverovaní dôležitými úlohami, cítia sa skľúčení a sklamaní. Nakoniec všetko zhrnú do jedinej vety: „Čo som vlastne získal tým, že verím v Boha toľko rokov?“ V skutočnosti nič nezískali. Dôvodom, prečo nezískali pravdu, je to, že sa o ňu neusilujú; Boha z toho nemožno viniť. Je to preto, že Boh neprejavuje voči ľuďom zaujatosť a rovnako ani pravda. To, že si nezískal pravdu, nie je preto, že by ti Boh nedal príležitosť, alebo že by ti nedovolil počuť Jeho slová, ale preto, že hoci si počul Božie slová, nerozjímaš nad nimi, nepremýšľaš o nich, ani ich nepraktizuješ a nezažívaš ich. Pravdu neprijímaš práve preto, že ju nemiluješ. Boh ti nezaslepil oči ani ti neuzamkol srdce; sú to skôr tvoje preferencie a tvoja nerozumnosť, čo ti zablokovalo srdce, takže nedokážeš prijať pravdu. To, že si nezískal pravdu, nie je preto, že by ti ju Boh neposkytol, ale preto, že si nikdy nemal rád čítanie Božích slov a Božie slová ani pravdu neprijímaš vo svojom srdci. Svoje vlastné presvedčenia a názory považuješ za pravdu, o ktorú sa treba usilovať a ktorej sa treba podriadiť – chceš, aby ťa ľudia uctievali ako Boha? Božie slová a Božie dielo sú pre teba len formalitou, akýmsi vzorcom; vôbec si sa neusiloval o pravdu ani život. Preto sa tvoja viera v Boha mohla skončiť len jedným spôsobom – že si v skutočnosti nezískal nič. Prečo si nezískal pravdu? Nie preto, že by ti Boh neudelil milosť, ale pre cestu, po ktorej kráčaš ty sám. Boh ti dal veľa príležitostí a úprimne a trpezlivo ťa nabáda a pomáha ti, ale ty na to nedbáš. Ani orezávanie neprijímaš. Vždy sa usiluješ o získanie požehnaní alebo sa usiluješ o povesť a postavenie, a nikdy s tým neprestávaš. To, že si napokon zlyhal pri získavaní pravdy, je výlučne dôsledkom toho, po akej ceste kráčaš. Nekráčaš po ceste usilovania sa o pravdu. To nemá s Bohom nič spoločné. Boh neprejavuje voči ľuďom zaujatosť a rovnako ani pravda. Bez ohľadu na to, aká je tvoja klasifikácia, pokiaľ si ľudská bytosť, potom aj za predpokladu, že tvoja schopnosť pochopiť pravdu by mohla byť o niečo horšia ako u bežného človeka, ak napriek tomu dokážeš počúvať Božie slová srdcom, prijímať Božie slová a praktizovať ich – hoci možno rozumieš len niektorým učeniam a dodržiavaš len niektoré predpisy – stále môžeš niečo získať. Väčšina ľudí to dokáže, tak prečo ty nie? Iní počúvajú kázne a konajú svoju povinnosť rovnako, prečo teda oni dokážu získať pravdu, konať svoju povinnosť na požadovanej úrovni, odvrhnúť svoje skazené povahy a podriadiť sa Bohu, zatiaľ čo ty to nedokážeš? Boh ti pripravil prostredie na konanie tvojej povinnosti v nádeji, že porozumieš pravde a dokážeš ju uviesť do praxe. Boh ti nebránil, no ty sám stále túžiš po svetských veciach a telesných pôžitkoch, neješ a nepiješ Božie slová a v srdci máš odpor k pravde a odmietaš ju. Považuješ satanove filozofie, učenie a vedomosti za pozitívne veci a za pravdu, zatiaľ čo Božie slová a pravdu ignoruješ a považuješ ich za svojho nepriateľa, za niečo, čo je proti tebe. Keďže v srdci nemiluješ pravdu, prečo vlastne veríš v Boha? Veríš v Boha, ale nepočúvaš Božie slová ani ich neprijímaš – môžeš ešte dúfať, že budeš spasený? Neprijímaš pravdu ani neodvrhuješ svoje skazené povahy, ako teda môžeš byť spasený? Neprijímaš Božie slová a neusiluješ sa o pravdu, a predsa chceš, aby ťa Boh prijal a uznal, to je len nesplniteľný sen; takto to nebude fungovať. Neprijímaš Božie slová a neprijímaš pravdu, a to znamená, že Boh v tvojom srdci nemá miesto. Budeš sa od Boha čoraz viac vzďaľovať. Budeš ako neverec; bude pre teba nemožné dosiahnuť spásu.

Niektorí ľudia v skutočnosti nikdy neprijali Božie slová v hĺbke svojho srdca; neprijímajú ani jediné Božie slovo. Keď ich Boží dom nepovýši ani nepoužije, sťažujú sa: „Ako to, že ma Boh nemá rád? Prečo ma Boží dom nikdy nepovýši ani nepostaví do dôležitej pozície? Rozumiem niektorým pravdám, mám ašpirácie a odhodlanie a som ochotný vydať sa Bohu! Som vzdelaný, mám silu, viem trpieť a zaplatiť cenu – tak prečo mi Boží dom nedá šancu? Takéto zaobchádzanie so mnou je nespravodlivé! Iní dostávajú príležitosti, tak prečo nie ja? Boh nie je spravodlivý!“ Prečo sa teda nepozrieš, či si v súlade s princípmi Božieho domu pre povyšovanie a používanie ľudí? Tvoje srdce je pred Bohom uzavreté a odporuješ slovám, ktoré Boh hovorí – porozumel si tomu, čo Boh hovorí? Hľadal si niekedy Božie slová, keď niečo robíš? Nepočúvaš, čo hovoria Božie slová, a nikdy nehľadáš Božie úmysly ani pravdy-princípy, ako by ťa potom Boží dom mohol použiť? Aj keby ti Boh pripravil prostredie a Boží dom by ti dal šancu byť povýšený a použitý, akú prácu by si bol schopný vykonávať? Akú prácu by si dokázal prevziať? Ak by bol takýto človek použitý na cirkevnú prácu, určite by konal podľa vlastnej vôle, bezohľadne páchal zlé skutky a spôsoboval narušenia a vyrušenia, čo by mohlo viesť len k jednému – bol by vyradený. Existujú dva dôvody, prečo sú ľudia vyradení: jedným je, že ide o falošného vodcu, ktorý nedokáže vykonávať skutočnú prácu, a druhým je, že ide o antikrista, ktorý bezohľadne pácha zlé skutky, robí veci po svojom a nezastáva prácu cirkvi ani záujmy Božieho domu. Nakoniec musia byť obaja vyradení. Ty nikdy neprijímaš pravdu, máš odpor k čítaniu Božích slov, tvoje srdce je pred Bohom uzavreté, a keď niečo robíš, nehľadáš pravdy-princípy. Aj keby s tebou Boh zaobchádzal s milosťou a dal ti šancu, a aj keby ťa Boží dom povýšil a použil, nebol by si schopný vykonávať prácu ani by si nedokázal samostatne prevziať zodpovednosť za akúkoľvek prácu. Nakoniec by si aj tak musel byť vyradený. Dúfaš, že ťa Boží dom povýši a použije, ale je tvoje zmýšľanie pozitívne? Ak tvojím cieľom nie je plniť si svoju povinnosť, získať pravdu a odplatiť Božiu lásku, potom tvoje zmýšľanie nie je nič iné ako ambície a túžby; je to spôsobené tým, že sa prejavuje tvoja arogantná povaha, a to Boh neprijíma. Povedz Mi, vzhľadom na tvoje prejavy, odvážil by sa ťa Boží dom použiť? Ak by si bol použitý, prinieslo by to práci cirkvi iba problémy a škodu. Nič nedokážeš urobiť dobre, a keď niečo urobíš, niekoľko ľudí musí situáciu napravovať a upratať neporiadok, ktorý si spôsobil. Preto sa ťa Boží dom neodvažuje použiť. Každá oblasť cirkevnej práce je veľmi dôležitá – dokážeš ju zvládnuť? Ak sa niečo pokazí, vedel by si prevziať zodpovednosť? Nie si schopný vykonávať prácu a nedokážeš ju uniesť, a predsa chceš, aby ťa Boží dom postavil do dôležitej pozície – to je ale ambícia! Ak naozaj chceš byť povýšený, aby si mal na starosti prácu cirkvi, prečo potom nepremýšľaš o tom, že by si sa vyzbrojil väčším množstvom pravdy a viac pravde porozumel? Nebuď nepriateľom Božích slov. Zanechaj svoje vlastné takzvané správne myšlienky a názory a úprimne čítaj Božie slová. Aj keby si mal k Božím slovám len postoj podriadenosti, bolo by to dobré. Ty však k Božím slovám nemáš ani len postoj podriadenosti, nieto ešte, aby si ich prijímal. Ak neprijímaš Božie slová, a predsa chceš byť povýšený v Božom dome a vykonávať cirkevnú prácu, potom nevydržíš ani pár dní, kým budeš vyradený. Ľudia tohto typu akoby mali hlboko v srdci svoje vlastné ašpirácie, no tieto ašpirácie sa nikdy nemôžu naplniť a ich srdcia nemôžu byť uspokojené. Veria síce v Boha a konajú svoje povinnosti v Božom dome už mnoho rokov a dokážu zanechať veci a vydať sa Bohu, no keďže sú ich srdcia pred Bohom vždy uzavreté a majú odmietavý postoj k pravde, cítia, že po toľkých rokoch viery v Boha nič nezískali. Ja hovorím: „To, čo hovoríš, je celkom pravda; skutočne si nič nezískal.“ Keby si po toľkých rokoch viery v Boha skutočne získal nejakú pravdu, bolo by to naozaj vzácne. Keby v tebe skutočne boli poklady, potom by mal Boží dom takéhoto človeka naozaj rád a vážil by si ho. Žiaľ, ty takým človekom nie si. To, čo si získal, nie je pravda ani poklady; to, čo si získal, je hlava plná krívd, vzdoru, nespokojnosti a sťažností. Hovoríš, že si nič nezískal, a to je pravda; tak to naozaj je. Keby si naozaj rozumel nejakej pravde a nejakú pravdu získal, potom by si vo svojom srdci nemal krivdy, vzdor, sťažnosti a iné podobné negatívne veci. Namiesto toho by si mal vieru v Boha, porozumenie Bohu, ohľaduplnosť voči Bohu, podriadenosť Bohu a bázeň pred Bohom – všetky tieto pozitívne veci. Škoda, že v tebe nie sú pozitívne veci, ale výlučne negatívne. Napriek tomu sa ich pevne držíš a myslíš si, že tieto veci sú tie najvzácnejšie; zatiaľ čo sa ich držíš, myslíš si, že si v práve a máš výhovorku. To je hlúpa myšlienka. Ten tvoj hnev, nenávisť, súdenie, vzdor a odpor nie sú pravdou. Všetko sú to veci, ktoré pochádzajú od satana; sú to zhubné nádory, ktoré vznikli zo satanovej skazenej povahy. Musíš nájsť spôsob, ako ich vyriešiť. Tieto veci ti nemôžu umožniť dosiahnuť spásu ani ti nemôžu umožniť prijať pravdu a predstúpiť pred Boha s otvoreným a obnaženým vnútrom, aby si sa stal skutočnou stvorenou bytosťou a prijal zvrchovanosť a usporiadania Stvoriteľa. Ak si, naopak, tieto veci stále ceníš a nevzdávaš sa ich, spôsobí to len to, že sa budeš od Boha čoraz viac vzďaľovať a tvoje vnútro bude čoraz temnejšie a bude upadať čoraz hlbšie. Nakoniec to povedie k tomu, že tvoja viera v Boha bude čoraz slabšia a začnú sa ti čoraz viac protiviť Božie slová, Božie dielo, Božie požiadavky a Božia povaha-podstata. Veríš v Boha, no postupne sa od Neho čoraz viac vzďaľuješ; to nie je dobré znamenie. Pre teba je to pohroma, ktorá prinesie úplnú skazu. Mal by si to zvrátiť a nelipnúť na týchto veciach. Ak budeš lipnúť na týchto negatívnych veciach, nasmeruje ťa to len k zničeniu. Urobil by si lepšie, keby si tieto veci vyniesol na svetlo, rozobral ich, vzdal sa ich a prijal pravdu. Niektorí ľudia hovoria: „Nepovedal si azda, že ľudia nášho typu nemajú schopnosť prijať pravdu?“ Ty nemáš schopnosť prijať pravdu, ale Ja ti teraz hovorím: krivdy, nespokojnosť, vzdor, odpor, nenávisť a súdenie, ktoré sú v tebe, sú všetko veci, ktoré odporujú Bohu. Ak tomu rozumieš a dokážeš rozoznať problémy vo svojom vnútri, mal by si sa týchto vecí vzdať. Niektorí ľudia hovoria: „Nerozumiem pravde, takže neviem, ako sa ich vzdať.“ Vieš sa potom riadiť predpismi? Jednoducho rob to, čo ti hovoria Božie slová. Dokážeš sa napríklad zdržať páchania zla? Dokážeš sa zdržať súdenia Boha? Dokážeš robiť viac dobrých vecí? Dokážeš sa zdržať nasledovania zlosynov? Dokážeš otvoriť svoje srdce Bohu? Dokážeš nahlásiť problémy Božiemu domu, keď ich objavíš? Dokážeš hovoriť zo srdca, keď sa modlíš k Bohu? Dokážeš sa zdržať povrchnosti pri konaní svojej povinnosti? Ak dokážeš robiť tieto veci, potom pre teba stále existuje nádej. Ak nedokážeš robiť ani tieto veci, potom ti poviem pravdu: si odpísaný. Pred tebou nie je svetlo, ale temnota. Stále si človekom, ktorý patrí satanovi, a nemôžeš byť spasený.

Aj keď človek nerozumie pravde, ak má svedomie a rozum, dokáže do určitej miery rozoznať, čo je správne a nesprávne, nech sa už stretne s čímkoľvek. Ľudia bez svedomia a rozumu však v mnohých záležitostiach nevedia, čo je správne a nesprávne, čo v druhých vyvoláva dojem, že sú veľmi zvláštni. Keď s nimi ľudia prichádzajú do kontaktu alebo s nimi riešia záležitosti, mnohé veci u nich nefungujú a mnohé slová k nim nepreniknú. Navyše, ich myšlienky a názory sú veľmi nekonvenčné a extrémne a ľuďom pripadajú nepochopiteľné, akoby nikdy nežili v ľudskom svete. Mnohým veciam, ktoré sú všeobecne uznávané ako správne, nerozumejú; nielenže ich nedokážu schváliť ani prijať, ale dokážu dokonca vyjadriť súbor prekrútených úvah a heréz. Najmä niektorí ľudia často v skupine robia nečestné úskoky, zasievajú nezhody, prekrúcajú fakty aj nepravdy. Akoby každý deň nemali nič poriadne na práci; buď súdia tohto človeka, alebo tamtú vec, a majú z toho potešenie. Aj keď nikto nevenuje pozornosť tomu, čo hovoria, a nikoho tieto veci nezaujímajú, stále ich neúnavne hovoria a robia. Neustále zasievajú nezhody v medziľudských vzťahoch, súdia iných a za ich chrbtom prekrúcajú fakty aj nepravdy. Keď však veci nejdú podľa ich predstáv, reptajú, sťažujú sa, a dokonca za chrbtom druhých vynášajú súdy. Ich životy sú týmito vecami celkom naplnené. Nikdy ich nevidíš hovoriť v duchovnom spoločenstve o vlastnom porozumení – či už hovoriť v duchovnom spoločenstve o osvietení a svetle, ktoré získali z Božích slov, alebo hovoriť v duchovnom spoločenstve a deliť sa s každým o svoje skúsenosti v určitej záležitosti. Čím viac sa diskutuje o týchto správnych záležitostiach, tým viac mlčia, chýba im aktívny postoj, pôsobia apaticky a nie sú schopní nájsť v sebe ani štipku energie. To, čo ich nadchýna, je zasievanie nezhôd, prekrúcanie faktov aj neprávd. Aj keď diskutujú o nejakej záležitosti, pozerajú sa na ňu ako neverci, z perspektívy toho, čo je dobré a zlé, správne a nesprávne, pričom o žiadnej záležitosti nikdy nediskutujú z hľadiska svedomia a rozumu normálnej ľudskej prirodzenosti. V skupinách ľudí vždy zohrávajú úlohu komárov, múch, potkanov a podobne, čím vyrušujú a obťažujú normálny život ostatných. Keď prehovoria a vyjadria svoje názory alebo niečo hodnotia a súdia, ľudia v srdci cítia odpor a vyrušenie, a niektorí ľudia s nízkym duchovným vzrastom, ktorí nerozumejú pravde, sú nimi dokonca zavádzaní a obmedzovaní. Títo ľudia nikdy nezohrávajú v skupine pozitívnu úlohu; stále klebetia, prekrúcajú fakty aj nepravdy, hovoria o chybách tohto človeka a následne o tom, čo urobil tamten človek. Napriek tomu nikdy nemajú pocit, že by na tom bolo niečo zlé; naopak, veria, že takto by ľudia mali žiť a že iba takýto život môže človeku priniesť šťastie a slobodu. Tento zlý životný štýl a spôsob riešenia vecí považujú za správny, za životný štýl, ktorý by mali mať ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou, a neprijímajú, keď ich iní orezávajú a odhaľujú. Ak ich prístup v určitej skupine nefunguje, idú do inej skupiny, aby našli ľudí rovnakého druhu – ďalších, ktorí zdieľajú rovnaké zvrátené zmýšľanie – a s nimi potom posudzujú, čo je dobré a čo zlé. Keď nájdu spriaznenú dušu, majú pocit, že každý deň ich života je veľmi šťastný a radostný. V akomkoľvek prostredí zohrávajú úlohu tých, ktorí prekrúcajú fakty aj nepravdy, zasievajú nezhody, snažia sa získať ľudí na svoju stranu a vyrušujú a napádajú ich. Ak sa ich spýtaš, aké postranné úmysly pri tom majú a aký cieľ chcú dosiahnuť, sami nedokážu jasne vysvetliť, prečo to robia. Možno nemajú jasný cieľ, no stav, v ktorom bežne žijú, je plný týchto prejavov a praktík. Povedz Mi, aká je klasifikácia takýchto ľudí? Ak povieš, že v tom majú postranné úmysly, sú plní výhovoriek: „Nechcel som ovplyvniť nikoho pri vykonávaní povinnosti, nechcel som nikoho vyrušovať a nechcel som vyrušovať prácu Božieho domu. Nemôžem len povedať, čo mám na srdci?“ Keď ich odhalíš, začnú vzdorovať; trvajú na tom, že to budú robiť takto, trvajú na tom, že si budú robiť veci po svojom a že budú medzi ostatnými žiť týmto spôsobom. Bez ohľadu na to, koho súdia alebo aké fakty a nepravdy prekrúcajú, je ich spôsob života a počínania si správny? (Nie.) Napriek tomu v tom nachádzajú potešenie. Povedal by si, že problém týchto ľudí je veľmi vážny? (Áno.) Sú to dospelí ľudia, a predsa nevedia, ktoré slová a ktoré činy sú dobré, hodnotné, zmysluplné a čo znamená venovať sa poriadnej práci, nevedia ani to, ktoré činy znamenajú zanedbávanie poriadnej práce. Takíto ľudia sú vo všetkých ohľadoch vandráci, nie normálni ľudia. Bez ohľadu na to, či spôsobujú vyrušenia iným, vzhľadom na to, že každý deň žijú v stave bezohľadného páchania zlých skutkov, pričom ani nevedia, či to, čo robia, je správne alebo nesprávne, a prekrúcanie faktov aj neprávd a zasievanie nezhôd považujú za poriadnu prácu, a to všetko bez toho, aby si to vo svojom svedomí uvedomovali, povedal by si, že majú ľudskú prirodzenosť? Ak by skutočne mali normálnu ľudskú prirodzenosť, mali by vedieť, aké princípy riadia reč a konanie, a o to viac by mali vedieť, že človek musí pri svojom počínaní rozumieť pravde a že toto je najväčšia potreba ľudí. Oni však nevedia, čo ľudia potrebujú ani čo by mali robiť. Nemajú normálnu ľudskú prirodzenosť; sú to zvieratá. Niektorí sú dokonca horší ako zvieratá. Pozri sa na mačky: cez deň spia a občas sa hrajú, a keď sa zotmie, chytajú myši. Myši sú pre ľudí škodlivé, takže tým, že ich chytajú, robia mačky pre ľudí niečo užitočné. Alebo sa pozri na to, ako žijú psy. Okrem toho, že sa hrajú so svojimi pánmi, strážia dom. Stačí, aby sa priblížil cudzí človek, a začnú štekať, aby upozornili svojho pána a chránili dom. Keď ich pán vezme von, zostávajú po jeho boku, a ak sa priblíži cudzí človek, chránia svojho pána. Plnia úlohu strážcov a ochrancov domu. Či už mačky, alebo psy – všetky sa dokážu venovať poriadnej práci. Samozrejme, zvieratá to nerobia pod vplyvom svedomia, ale z inštinktu. Keď ich Boh stvoril, stvoril tento inštinkt a dal im takéto poslanie, a ony sa ho držia a nikto to nedokáže zmeniť. Zvieratá si dokonca dokážu plniť svoje zodpovednosti a venovať sa poriadnej práci. Ak je však niekto človekom, musí byť prinajmenšom riadený svedomím a rozumom. Mal by mať vo svojom srdci štandardy a tú najnižšiu hranicu v tom, čo by mal a nemal každý deň robiť, ktoré činy súvisia s pravdou a ktoré znamenajú zanedbávanie poriadnej práce. Tieto štandardy a túto najnižšiu hranicu možno rýchlo posúdiť pomocou svedomia a rozumu ľudskej prirodzenosti. Byť napríklad zhýralý a nespútaný, mať záľubu v prekrúcaní faktov a neprávd a podobne – akí ľudia robia tieto veci? Normálni ľudia si dokážu uvedomiť: „To sú veci, ktoré robia povaľači a vandráci, ktorí zanedbávajú poriadnu prácu. Normálni ľudia sú príliš zaneprázdnení správnymi záležitosťami; kto by robil takéto veci? Nemá to žiadny zmysel! Navyše prekrúcanie faktov a neprávd a zasievanie nezhôd sú všetko negatívne a nesprávne veci. Ak ľudia majú svedomie a rozum, rozhodne by ich nemali robiť. Príležitostne môže nastať nejaká zvláštna okolnosť – niekto ťa urazí – a ty z horkokrvnosti zamrmleš zopár slov, ale nemôžeš z toho urobiť normu pre svoj každodenný život; nemôžeš k tomu pristupovať ako k poriadnej práci!“ Toto je niečo, čo normálny človek dokáže posúdiť vďaka svojmu svedomiu a rozumu, a preto sa týchto vecí dokáže zdržať. Na druhej strane ľudia, ktorí nemajú svedomie a rozum, k týmto veciam pristupujú ako k poriadnej práci. Neznepokojuje ich ani ich netrápi, že tým zdržiavajú svoju povinnosť. Keď ešte nedokončili svoju prácu a ostatní ich poháňajú, neberú to vážne. Ostatní sú zaneprázdnení konaním svojich povinností, ale oni predstierajú, že to nevidia. Kedykoľvek sa im zachce, nečinne debatujú, pričom buď prekrúcajú fakty a nepravdy, alebo zasievajú nezhody. Tieto prejavy nie sú prejavmi normálnej ľudskej prirodzenosti, ale prejavmi toho, že sú neľudia. Ako príslušník ľudskej rasy by mal každý po dosiahnutí dospelosti uvažovať o niektorých správnych záležitostiach, napríklad aký pohľad na život by si mal vytvoriť, aké ašpirácie a ciele by mal mať, v čo by mal veriť, akou cestou by sa mal vydať, ako žiť tak, aby mal život hodnotu a zmysel, a podobne. Je toho veľmi veľa, nad čím by mal človek uvažovať a čomu by mal rozumieť. Tým skôr to platí pre ľudí, ktorí uveria v Boha a konajú povinnosť v Božom dome, kde je množstvo práce a dokončenie každej úlohy si vyžaduje pokrok a efektívnosť. Každý je veľmi zaneprázdnený – kto má čas na prekrúcanie faktov a neprávd a na zasievanie nezhôd? Väčšina ľudí by tým svoj čas netrávila. Navyše, väčšina ľudí nemá túto záľubu; kto ju má, pôsobí veľmi zvláštne a čudne. Tí, ktorí pristupujú k prekrúcaniu faktov a neprávd a k zasievaniu nezhôd ako k záľube, sú neľudia, pretože ich správanie je úplne odlišné od správania normálnych ľudí a odporuje princípom konania, ktoré by normálni ľudia mali mať. Preto sú takíto ľudia úbožiaci, ktorí zanedbávajú svoju poriadnu prácu. Veci, ktoré robia, nie sú to, čo by mali robiť normálni ľudia; úloha, ktorú zohrávajú, je úlohou neľudí. No oni sami si myslia, že je to celkom dobré a správne. Neznamená to, že nevedia, čo je správne a čo nesprávne? (Áno, je.)

Niektorí ľudia sa za chrbtom druhých neustále dopúšťajú ľstivého a dotieravého správania. Niektorí napríklad radi kontrolujú súkromné informácie iných ľudí, ako sú ich osobné denníky či poznámky z duchovných pobožností. Iní radi odpočúvajú modlitby druhých alebo odpočúvajú ich rozhovory, aby zistili, či ich ostatní spomínajú a čo si o nich myslia. Niektorí nakúkajú do cudzích počítačov, aby videli, aké správy tam majú, s kým sú v kontakte, aké piesne počúvajú či aké videá sledujú, pričom sa neustále vŕtajú v súkromnom živote iných. Sú aj takí ľudia, ktorí majú dlhé prsty a bez dovolenia sa prehrabávajú v osobných veciach druhých, v ich balíkoch, a dokonca aj v ich posteľnej bielizni. Kontrolujú, čo jedia, nosia alebo používajú. Ak nájdu niečo dobré, vezmú si to a použijú to, a ak sa im to zapáči, zaobchádzajú s tým, akoby to bolo ich vlastné. Keď si iní kúpia nejaké maškrty alebo pečivo, potajomky nakúkajú, a ak nájdu niečo chutné, odhryznú si alebo si vezmú kúsok. Ich cieľom nie je len sa pozerať, ale jesť, pretože sú nenásytní. Ak sa chcú najesť, mohli by si predsa vypýtať, a nikto by sa im nesmial. Prečo však kradnú jedlo ostatným za ich chrbtom? Je správne to robiť? (Nie.) Vedia, že je to zlé, no napriek tomu to robia, a robia to často, prehrabávajú sa vo veciach druhých, akoby boli ich vlastné. Ak ich prichytia, vyhovárajú sa, že sa len pozerali, a necítia pri tom žiadnu hanbu. Keď nablízku nikto nie je, pokračujú v prehrabávaní a kradnutí. Nemajú žiadny pocit hanby; ani len nevedia, či je to správne alebo nie. Aký človek robí takéto veci? Vo všeobecnosti ich nerobia ani rozumné šesť-či sedemročné deti. Ak to robí dospelý, je to preto, že je na to zvyknutý už od detstva. Je to ako zlodej, ktorý si zvykol kradnúť a kradne všade, kam príde. Aj keď mu nič nechýba, stále chce kradnúť; stalo sa to jeho druhou prirodzenosťou a nedokáže prestať. Aj keby chcel prestať, nedokáže to. Je to rodený zlodej. Nie je to nečlovek? (Áno, je.) Ty si zvedavý a trváš na tom, že sa chceš pozrieť na osobné veci iných, ale čo dobré ti to prinesie? Aj keď sa pozrieš, nepatria ti a nemôžeš ich získať. Ak si naozaj chceš niečo požičať, jednoducho sa danej osoby opýtaj a použi to až vtedy, keď bude súhlasiť. Rob veci otvorene a čestne; nebuď ľstivý. Ak chceš nosiť oblečenie niekoho iného, otvorene ho požiadaj, aby ti ho požičal. Môžeš si to obliecť len vtedy, ak súhlasí, že ti to požičia. Ak ti niekto, hoci aj neochotne, požičia niečo, čo si cení, počíta sa to ako prejav náklonnosti medzi bratmi a sestrami. Ak ti to však nepožičia, nenos to potajomky. Všetci veriaci v Boha sú dospelí, a predsa sa niektorí správajú neslušne, a niektorí jednotlivci majú dokonca dlhé prsty. Tajne sa prehrabávajú vo veciach iných, ani len netušiac, že je to nesprávne. Keď ich prichytia a ostatní o nich hovoria, necítia žiadnu hanbu, ba dokonca si myslia: „No a čo, že som sa prehrabával v tvojich veciach? Nič si nestratil, tvoje veci predsa nie sú posvätné, tak prečo by som sa na ne nemohol pozrieť?“ Vidíš, dokonca používajú prekrútené uvažovanie. Tento problém je vážny; nejde len o problém týkajúci sa ich správania, ale o problém s ich ľudskou prirodzenosťou-podstatou. V čom spočíva problém s ich podstatou? Takíto ľudia si vôbec neuvedomujú, keď robia zle. Keď niekto odhalí, čo urobili, a napomenie ich, nielenže to neprijmú, ale ešte sa aj vyhovárajú, používajú prekrútené uvažovanie a trvajú na tom, že to budú takto robiť naďalej. To ukazuje, že sú to neľudia. Jednou z charakteristík neľudí je, že keď urobia niečo zlé, nikdy nepriznajú svoju chybu, necítia žiadnu ľútosť, vytrvalo veria, že sú v práve, a sú plní výhovoriek. To znamená, že o zlých, skreslených, prekrútených a podlých veciach hovoria ako o správnych. Považujú mylné uvažovanie za správne. Tým, ktorí majú túto vlastnosť, chýbajú svedomie a rozum. Ľudia, ktorým chýba svedomie a rozum, sú neľudia. Toto sú presne tie prejavy, ktoré majú neľudia. Keď sa potajomky prehrabávajú vo veciach iných, bez ohľadu na to, ako ich odhalíš alebo s nimi hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravde, neprijímajú to. Nielenže necítia ľútosť, ale používajú aj prekrútené uvažovanie a hovoria: „Len som sa niekomu prehrabával vo veciach – čo je na tom zlé? V porovnaní s tými, ktorí sa oddávajú smilstvu, vraždia alebo zakladajú požiare a spáchali každý zlý skutok, aký si možno predstaviť, som ten najlepší človek na svete! Kde inde by si našiel takého dobrého človeka, ako som ja?“ Nie je to úplne nerozumné? (Áno, je.) Ak niekto urobí niečo zlé a tvrdohlavo to odmieta priznať, je stratený. Niektorí ľudia páchajú také vážne veci, že sú neprijateľné aj z hľadiska ľudskej morálky, nieto ešte z hľadiska pravdy; ich kvalita im neumožňuje uvedomiť si to. Z hľadiska ľudskej prirodzenosti, ak človeku chýba svedomie a rozum, je nečlovekom. Bez ohľadu na to, za akého dobrého, láskavého, veľkého alebo ušľachtilého sa považuješ, ak nemáš prejavy svedomia a rozumu, ale namiesto toho máš mnohé neľudské prejavy a dokonca máš veľa konkrétnych praktík a chybných myšlienok a názorov, potom si nečlovek. Hlavnými charakteristikami neľudí je, že neprijímajú pravdu ani pozitívne veci, ale prijímajú chybné veci ako správne názory, a dokonca dokážu zamieňať pravdu za lož a robiť z čierneho biele, aby zavádzali ľudí.

Existuje typ človeka, ktorý, keď vidí, že jeho dcéra je pekná, chce ju využiť na to, aby zarobil veľa peňazí. Preto ju zasnúbi s bohatým mužom a požaduje množstvo zásnubných darov. Len čo sa mu tieto dary dostanú do rúk, začne jesť, piť a užívať si. Po nejakom čase, keď už takmer všetky peniaze minul, vráti sa k rodine toho muža, aby si vypýtal viac. Keď rodina povie, že už dala všetky zásnubné peniaze a nemôže dať viac, rodičia zasnúbia dievča s inou rodinou a opäť požadujú nemalé zásnubné dary. Prvá rodina vidí, že nedovolia, aby sa dcéra vydala do ich rodiny, a tak požaduje zásnubné dary späť. A čo na to povedia títo ľudia? „Moja dcéra sa nemôže vydať za tvojho syna, pretože si nedal dosť zásnubných peňazí. Nemali by sme ti tie peniaze vracať. Kto ti povedal, aby si dal tak málo? Nedal si dosť peňazí a ešte chceš, aby sa moja dcéra vydala za tvojho syna? V žiadnom prípade!“ Po tom, čo takto podvodom získajú peniaze, začnú používať prekrútené uvažovanie. Prvá rodina si uvedomí, že narazila na podvodníkov, na podliakov, a tak ich jednoducho ignoruje. Rovnakým spôsobom je oklamaná aj druhá rodina. Dievča je s veľkými prieťahmi zasnúbené s niekoľkými rodinami a po všetkom tom naťahovaní sa nakoniec ani nevydá, ale jej rodina zarobí veľa peňazí. Je táto rodina dobrá? (Nie.) Prečo nie? (Využili zasnúbenie svojej dcéry na to, aby z mužov vymámili peniaze. Keď ich mali vrátiť, odmietli a používali prekrútené uvažovanie. Nemajú vôbec žiadny rozum. Takíto ľudia nevedia, čo je správne a čo nesprávne, a nemajú žiadny pocit hanby, preto sú zlí.) Presne takéto správanie prejavujú. Nevedia, čo je správne a čo nesprávne, a nemajú žiadny pocit hanby. Peniaze získané podvodom míňajú bez akýchkoľvek výčitiek svedomia, dokonca dobre jedia a pijú a každý deň žijú s čistým svedomím. Povedzte Mi, nájdu sa takíto ľudia aj medzi tými, ktorí veria v Boha? (Pravdepodobne áno.) Áno, nájdu. Títo ľudia majú všelijaké podvodnícke taktiky, takže je nemožné sa pred nimi chrániť. Chaotický svet nerestí nevercov je takýto, ale ak niekto, kto verí v Boha, dokáže takto podvádzať ľudí, určite nie je dobrým človekom. Jeho prirodzenosť je príliš zlá; aj keď verí v Boha, je to pochybovač. Nie je to určené jeho prirodzenosťou? (Áno.) Neverí ani v odplatu, a predsa verí v Boha – čo je to za naničhodníka? Vymámi od ľudí zásnubné dary a nedovolí, aby sa jeho dcéra vydala. To je podvod. Navyše nepodvedie len jednu rodinu, ale hneď niekoľko, a predsa žije s čistým svedomím. A dokonca tvrdí, že verí v Boha. Uznáva Boh takého človeka? (Nie.) Boh jeho vieru neuznáva. Ak sa v Božom dome nájdu takíto ľudia, musia byť odstránení. Boží dom takýchto ľudí nechce. Podvodníkov nemožno zmeniť; Boh nespasí zlých ľudí. Podvodník bude podvádzať všade, kam príde. Keď príde do Božieho domu, bude podvádzať bratov a sestry? Bude podvádzať Boží dom? Určite áno. Spasí Boh takého človeka? Boh ho nespasí. Akí ľudia sú podvodníci? Aby sme boli presní, sú to neľudia. Neľudia sú tí, ktorí nemajú svedomie ani rozum. Bude takýto človek, aj keď verí v Boha, naďalej podvádzať ľudí? Určite áno. Ak tvrdí, že verí v Boha, niektorí bratia a sestry budú s ním zaobchádzať s láskou, budú mu pomáhať v ťažkostiach a dávať mu to, čo potrebuje. No časom zistia, že tento človek sa vôbec neusiluje o pravdu a je to podvodník. Neboli azda oklamaní? Preto človek musí vedieť, ako rozoznať podvodníkov, aby sa nenechal oklamať. Je to na ochranu bratov a sestier, aby sa nenechali oklamať. Ak sa odhalí takýto človek, mal by byť vyčistený, pretože má zlú povesť a je schopný urobiť akúkoľvek zlú vec – v spoločnosti je to podliak. Ako môže podliak dosiahnuť spásu? Podliakom nie je dovolené existovať v cirkvi. Nie sú vhodní žiť medzi Božím vyvoleným ľudom. Mali by byť vyčistení; nie sú hodní toho, aby zostali v Božom dome.

Sú aj ľudia, ktorí si obzvlášť radi požičiavajú veci od druhých. Či už ide o jedlo, oblečenie, náradie, počítače alebo nábytok, požičajú si všetko – dokonca aj peniaze, šperky a autá. Niektorí majú vlastné peniaze, ale nič si sami nekúpia; jednoducho si radi požičiavajú od druhých a zámerne ich využívajú. Niektorí ľudia si napríklad požičajú auto, aby si niekam vyrazili, a keď minú všetko palivo, nedotankujú ho. Niektorí si dokonca požičajú auto a nevrátia ho, čakajú, kým si poň príde majiteľ a vyžiada si ho späť. Niektorí ľudia si požičajú náradie, a keď ho pokazia, nedajú ho opraviť, dokonca sa ani len neospravedlnia. Niektorí si požičajú peniaze, všetko minú a vôbec nemajú v úmysle ich vrátiť, akoby boli ich vlastné. Len dúfajú, že veriteľ na to zabudne, čo by im dokonale vyhovovalo, pretože od začiatku chcú iba získať výhodu. Peniaze iných používajú na podnikanie, na jedlo, pitie a zábavu, zatiaľ čo svoje vlastné si šetria, aby im prinášali úroky alebo ich investovali do akcií. Keď sa ich opýtajú, kedy peniaze vrátia, povedia: „Vrátim ich, keď budem mať. Ako ich môžem vrátiť, keď teraz žiadne nemám!“ Vidíte? Ich pravá tvár je odhalená, však? Od začiatku nemali v úmysle ich vrátiť. Čo je to za človeka? Je to podliak. Iní, keď vidia, že má niekto pekné hodinky, vypýtajú si ich na niekoľko dní a nakoniec ich celé zašpinia. Keď si pre ne majiteľ príde, nahnevajú sa a povedia: „Ty si taký lakomý! Mám ich len niekoľko dní a ty si ich už pýtaš späť!“ Aké je to zmýšľanie? Vždy si chcú privlastniť dobré veci iných. Nie je to chamtivosť? Majú pocit, že požičiavať si veci je úplne legitímne, a tak vždy hľadajú príležitosti, ako si niečo od niekoho požičať. Bez ohľadu na to, čo si požičajú, nikdy to nechcú vrátiť, dúfajú, že si tie veci budú môcť privlastniť. Aký je to človek? (Je to darebák a podliak; je to nečlovek.) Takýchto podliakov a darebákov je medzi nevercami nespočetne veľa – nebudeme o nich ďalej diskutovať. Nachádzajú sa však takíto ľudia aj medzi tými, ktorí veria v Boha? Ak sa takýto človek votrie do cirkvi, nie je to darebák a podliak? (Áno.) Takíto podliaci veria v Boha len preto, aby získali požehnania. Keď prichádzajú do kontaktu s bratmi a sestrami, vždy rozmýšľajú nad tým, ako z nich niečo vyťažiť. Neustále sledujú, kto z bratov a sestier má peniaze, kto má vplyv alebo koho rodina má pekné veci, a práve na takýchto ľudí sa zameriavajú. Využijú každého, koho môžu, a stýkajú sa s každým, z koho môžu mať prospech. Neustále si od bratov a sestier požičiavajú veci a prikazujú im, čo majú robiť, v zmysle hesla „bratia a sestry sú jedna rodina“, a dokonca vyžadujú, aby ich bratia a sestry hostili. Niektorí bratia a sestry, ktorí len nedávno začali veriť v Boha, nerozumejú pravde a nemajú schopnosť rozoznávania, a tak s takýmto človekom zaobchádzajú ako s bratom alebo sestrou, lebo im je trápne odmietnuť ho. No časom zistia, že tento človek sa u nich doma priživuje a nechce odísť, že keď vidí dobré jedlo, je bez zábran, a že si berie pekné veci, ako sa mu zachce. Navyše, tento človek sa vôbec neusiluje o pravdu ani nekoná svoju povinnosť, celé dni myslí len na to, ako by niekoho využil. Preto k nemu začnú pociťovať odpor. Keď niektorí vidia, že v Božom dome sú takíto ľudia, dokonca si vytvoria predstavy o Bohu a pomyslia si: „Ako mohol Boh vyvoliť takého človeka?“ V skutočnosti takého človeka nevyvolil Boh; skôr sa sám votrel do cirkvi. Ľudia, ktorí mu kázali evanjelium, nepoznali jeho skutočné pozadie, a cirkev ho prijala. Takéto situácie sa naozaj stávajú. Boh nikdy nevyvolí takýchto podliakov a neľudí. Ak sa takíto zlí ľudia a podliaci odhalia, treba sa im vyhýbať a odmietnuť ich. Nezaobchádzajte s nimi ako s bratmi a sestrami; sú to len príživníci. Ak s takýmto podliakom budeš zaobchádzať ako s bratom alebo sestrou a myslieť si, že je to niekto, koho si Boh vyvolil, potom je tvoje chápanie skreslené. Ľudia, ktorých si Boh vyvolí, sú prinajmenšom tí, ktorí majú dobrú ľudskú prirodzenosť a sú schopní prijať pravdu. Boh by si nikdy nevyvolil podliakov a zlých ľudí, pretože Boh nespasí podliakov a zlých ľudí; Boh takýchto ľudí nechce. Aj keby takíto ľudia uverili v Boha, On ich aj tak odhalí a vyradí. Rozumiete tomu teraz? (Áno.) Keď sa ľudia zaoberajú takýmito jednotlivcami, začnú k nim cítiť úplný odpor, zhnusia sa im a sú nimi znechutení. Ak by sa takíto ľudia mali stýkať s Bohom, mohol by ich Boh mať rád? Odpoveď je zrejmá: Boh takýchto ľudí rozhodne nemá rád a nikdy by si ich nevyvolil. Boží dom nepotrebuje, aby takíto ľudia konali povinnosti, a oni ani nie sú schopní vykonať nejakú prácu. Sú to len vandráci, ľudia, ktorí sa len tak bezcieľne pretĺkajú. Do Božieho domu prichádzajú len preto, aby sa priživovali. Myslia si, že ľudia, ktorí veria v Boha, sú prostoduchí, obzvlášť úprimní a milujúci a ochotní pomáhať druhým. Myslia si, že aj keby im veriaci požičali peniaze, bude im trápne pýtať si ich späť, a že aj keď tie peniaze nevrátia, veriaci ich nenahlásia. Myslia si, že práve takýchto ľudí je najľahšie využiť. A keďže nechcú chodiť do práce, jednoducho si požičiavajú peniaze od bratov a sestier. Dokážu vyžiť bez toho, aby chodili do práce, a keď sa dostanú do ťažkostí, môže im pomôcť cirkev. Nielenže majú postarané o nájom, ale majú pokryté aj vreckové a prežívajú svoje dni bez akýchkoľvek starostí. Niektorí bratia a sestry nemajú schopnosť rozoznávania a nakoniec takýmto ľuďom vlastne udržiavajú živobytie, čím im umožňujú, aby ich využívali a zneužívali medzery v systéme. Nie je to preto, že nemajú schopnosť rozoznávania? (Áno.) Ľudia sú príliš hlúpi a nemajú schopnosť rozoznávania, pokiaľ ide o iných, takže niekedy robia hlúpe veci. Viete už teraz, ako takýchto ľudí rozoznať? (Áno.) Keďže ich dokážete rozoznať, mali by ste takýchto ľudí odstrániť. Nie sú Božím vyvoleným ľudom, takže nie je potrebné prejavovať im lásku. Vždy chcú získať niečo zadarmo a žať tam, kde nesiali – sú to vandráci! Na základe čoho by mali míňať tvoje ťažko zarobené peniaze a používať tvoje veci, ako sa im zachce? Tolerovať a rozmaznávať takého človeka, dokonca udržiavať jeho živobytie – to nie je tvoja Bohom daná povinnosť, ani to nie je poverenie či poslanie, ktoré ti Boh zveril. Nemáš vôbec žiadnu zodpovednosť ani povinnosť prejavovať mu lásku. Prejavovať lásku pravým bratom a sestrám je v súlade s princípmi a Božími požiadavkami; to je tvoja zodpovednosť a záväzok. Poskytovať zaopatrenie, pomoc a podporu pravým bratom a sestrám, dokonca aj vo forme finančnej alebo materiálnej pomoci, to je v súlade s Božími úmyslami. Toto sú dobré skutky a Boh na ne pamätá. Pokiaľ však ide o týchto neľudí, nie je potrebné byť k nim zdvorilý, ani nie je potrebné správať sa k nim s láskou. Láska, tolerancia a trpezlivosť sú určené pre pravých bratov a sestry. Neľuďom, darebákom, podliakom a vandrákom nie je potrebné prejavovať lásku, toleranciu ani trpezlivosť. Toto je princíp. Ak vandrákovi, príživníkovi, ktorý nemá pocit hanby a nevie, čo je správne a čo nesprávne, slepo prejavuješ trpezlivosť a lásku, je to hlúpe a bez princípov, a Boh si to vôbec nepamätá. To, že robíš tieto veci, nemá nič spoločné s pravdou; Boh to neprijíma a robíš to nadarmo.

Niektorí ľudia často útočia na bratov a sestry, vodcov a pracovníkov a na Boží dom a jeho pracovné opatrenia; dokonca útočia na Boha a súdia Ho. Aká je ich zámienka, keď to robia? „V tom, čo robím, som spravodlivý. Nemám žiadne iné úmysly. Tieto veci hovorím a robím s postojom človeka, ktorý hľadá pravdu a myslí to vážne!“ Znejú celkom rozumne a hovoria s akousi pózou spravodlivosti. V skutočnosti však ani jedno ich slovo, ani nič, čo robia, nie je v súlade s pravdou, ale je to výsledok ich mylných myšlienok a názorov. Navyše to spôsobuje narušenia a vyrušenia v práci cirkvi, a predsa si myslia: „To, čo robím, je správne. Som v práve. Ty ma nemôžeš odsudzovať!“ Veria v Boha, a predsa na Neho útočia. Ich srdcia sú plné vzdoru a odporu voči Bohu, dokonca Ho znevažujú a pozerajú sa na Neho zvrchu, a predsa si neuvedomujú, že je to zlé. Naopak, robia to, akoby to bola dobrá vec, akoby to bola ich povinnosť a záväzok. O takýchto ľuďoch možno povedať, že majú tie najvážnejšie problémy spomedzi celého skazeného ľudstva. Ich prejavy a odhalenia nie sú tými typickými chybnými myšlienkami, názormi či spôsobmi riešenia vecí, aké bežne vidieť u normálnych ľudí, ani to nie sú nedostatky ľudskej prirodzenosti. Čoho sa teda týkajú? (Týkajú sa Boha a diela Božieho domu.) Týkajú sa postoja človeka k pozitívnym veciam a k Bohu. Tieto ich prejavy sa netýkajú len vzťahov medzi ľuďmi alebo spôsobov a prostriedkov, akými ľudia riešia veci; týkajú sa vzťahu medzi ľuďmi a Bohom, toho, ako ľudia zaobchádzajú s Bohom, a aký postoj k Nemu majú. Takíto ľudia nielenže nemajú ani najmenšiu podriadenosť vo svojom postoji k Bohu, ale vo svojom srdci často útočia na všetko Božie dielo a všetky Božie slová, ktoré nie sú v súlade s ľudskými predstavami, súdia ich a odsudzujú. Dokonca popierajú, že všetky Božie slová sú pravdou, a dokážu odmietať všetky pracovné opatrenia Božieho domu. Navonok neprichádzajú so žiadnymi argumentmi ani vyhláseniami, ani nepodnecujú ľudí otvoreným a dotieravým spôsobom, ale hlboko v srdci často prechovávajú myšlienky na súdenie Boha a útočenie na Neho. Z času na čas šíria nejaké chybné myšlienky a názory, ktorými súdia Boha, šíria negativitu a smrť, aby vyrušovali srdcia ľudí a odviedli ich od Boha. Podstata týchto ľudí je podstatou antikristov. Antikristi majú vo svojom srdci toľko mylných myšlienok a názorov. Hoci sa ich neodvažujú bez zábran vyjadrovať na verejnosti, tieto veci sa prirodzene prejavujú, keď prichádzajú do kontaktu s ľuďmi v zákulisí. Povedzte Mi, majú takíto ľudia problémy? (Áno.) Aký problém? (Takíto ľudia majú podstatu diablov, pretože medzi Bohom a nimi nie je žiadne nepriateľstvo, Boh vyjadruje toľko právd, aby spasil ľudí, a oni na Neho neustále útočia a súdia Ho. Vo svojom srdci nenávidia pravdu a nenávidia Boha – majú podstatu diablov.) Vidíš, Ja tu kážem, a zatiaľ čo všetci počúvajú, niektorí ľudia hlboko vo vnútri uvažujú, ako tomu správne porozumieť a prijať to: „Aká je téma dnešnej kázne? Ako by som sa mal porovnať s týmito odhalenými prejavmi skazenosti a spoznať sám seba?“ Ich postoj je postojom prijatia. Títo ľudia, ktorí majú postoj prijatia a žijú v rámci svedomia a rozumu normálnej ľudskej prirodzenosti, často získavajú určité osvietenie a svetlo. Hlboko vo svojom srdci neodmietajú Božie dielo ani pozitívne veci. Ide len o to, že pre svoju slabú kvalitu chápu pravdu trochu pomalšie a niekedy je ich stav zlý, pretože sú ovládaní svojimi skazenými povahami. Ich srdcia sa však usilujú o pravdu a ich vzťah s Bohom je väčšinou normálny. Len niekedy, keď ich vyrušia ich skazené povahy, upadnú do negatívneho stavu a nie sú si s Bohom takí blízki. Ale vo svojom srdci Boha podrobne neskúmajú ani o Ňom nepochybujú, neodporujú Mu ani Ho nevylučujú, a už vôbec nemajú postoj, ktorým by Boha znevažovali, vysmievali sa Bohu alebo sa zabávali na Jeho úkor. Existuje však aj iná skupina ľudí, ktorí sú odlišní. Bez ohľadu na to, o akej téme sa diskutuje, nepočúvajú kázeň s mentalitou človeka, ktorý prahne po pravde, po tom, aby sa jej podriadil a prijal ju. Namiesto toho počúvajú s mentalitou podrobného skúmania a spochybňovania: „Prečo to hovoríš? Aký je tvoj zámer, keď hovoríš tieto veci? Koho sa snažíš odhaliť a obnažiť? Alebo na koho sa snažíš útočiť a koho odsúdiť? Čo to má spoločné so mnou?“ Ak sú ostatní schopní to prijať a uplatniť na seba, cítia podráždenie. Ak zistia, že pre niekoho je prijať tieto pravdy nad jeho sily a nedokáže ich uplatniť na seba, sú veľmi spokojní a majú veľký pocit zadosťučinenia: „Konečne sa môžem zabávať na Boží úkor! Konečne na Neho niečo mám!“ Často počúvajú kázne s takouto mentalitou. Najmä keď sa hovorí o veciach, ktoré sa zameriavajú na ich stavy a prejavy, ich postoj nie je postojom prijatia, ani postojom skromnosti a pokory. Namiesto toho cítia vo svojom srdci vzdor, odpor a nenávisť. Majú pocit, že to, čo hovorím, je len poučovanie a chrlenie zvučne znejúcich slov. Nechcú počúvať ani to nedokážu prijať. Najmä keď sa to dotkne ich bolestivých miest a slabostí, cítia ešte väčší odpor a nenávisť a vo vnútri sú mimoriadne nepokojní. Tento nepokoj však nepramení z výčitiek svedomia alebo smútku z toho, že majú skazené povahy, ale skôr z ich vzdoru a odmietania metódy a jazyka použitého na ich odhalenie, ako aj z obsahu odhalenia a ich vlastnej odhalenej podstaty. Za bežných okolností, keď normálny človek prevezme nejakú prácu v cirkvi, pokiaľ prijíma pracovné opatrenia alebo zaopatrenie a vedenie Zhora s postojom pokory a podriadenosti, po určitom čase urobí nejaký pokrok. Začne tomu rozumieť, nájde si určité metódy, objaví nejaké princípy a cesty praktizovania. Inými slovami, bude neustále robiť pokroky, meniť sa a niečo získa. Ale tí, ktorí vo svojom srdci prechovávajú vzdor, sú iní. Pretože ich srdcia sú plné podrobného skúmania, vzdoru, výsmechu a ostražitosti voči Bohu, pre nich sú Boh a pravda predmetmi ich podrobného skúmania. Neprahnú po pravde. Keď konajú svoje povinnosti, spoliehajú sa pri tom na svoje dary alebo malú prefíkanosť. Len čo narazia na problémy alebo ťažkosti, nebudú hľadať pravdu, aby ich vyriešili. Pokiaľ ide o záležitosti týkajúce sa pravdy-princípov, vôbec netušia, čo robiť. Bez ohľadu na to, akým problémom čelia, pokiaľ zahŕňajú pravdu-princípy, zdajú sa im namáhavé, vyčerpávajúce a nad ich sily – je to ako nútiť rybu žiť na súši alebo nútiť ošípané lietať. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa takíto ľudia snažia, nedokážu dosiahnuť pravdu. Nech povedia čokoľvek, znejú ako laici, až ťa to núti pochybovať, či za všetky tie roky svojej viery vôbec niekedy čítali Božie slová, alebo hovorili v duchovnom spoločenstve o pravde, a či vôbec niekedy skutočne žili cirkevným životom. Je to jednoducho nepochopiteľné. Nie sú takíto ľudia veľmi problematickí? Mám termín, ktorým by som ich opísal: nemajú duchovnú auru. To znamená, že aj keď robia tú najjednoduchšiu vec, nevedia prísť na to, ako ju urobiť, a nedokážu sa v nej zorientovať ani vtedy, keď vynaložia úsilie. Nemať duchovnú auru nevyhnutne neznamená, že človek vyzerá tupo a ťarbavo. Skôr to znamená, že keď má niečo urobiť, nepremýšľa. Bez ohľadu na to, čo robí, nedokáže nájsť princípy ani smer, a bez ohľadu na to, ako dlho to robí, nedokáže pochopiť pravidlá, ktoré s tým súvisia. To obzvlášť platí pre rôzne pracovné úlohy v Božom dome. Hoci takíto ľudia môžu byť vzdelaní, relatívne mladí a vyzerajú inteligentne, pri vykonávaní povinností a robení práce v Božom dome pôsobia obzvlášť nemotorne. Už len pri pohľade na nich to v ľuďoch vyvoláva hnev; zdá sa to nepochopiteľné. Tu je živý, dýchajúci človek, vzdelaný a nadaný – ako je možné, že je pri každej práci taký neschopný? Ako môže byť taký nemotorný? Pravdou je, že práca, ktorú robil vo svete, nebola zlá, tak prečo je taký ťarbavý a nešikovný, keď robí prácu Božieho domu? Tu je problém. Keď takíto ľudia veria v Boha tri až päť rokov, rozumejú len niekoľkým slovám a učeniam. Keď hovoria, len vykrikujú heslá a v ich konaní nie sú absolútne žiadne princípy. Keď veria sedem či osem rokov, hovoria stále to isté, bez najmenšieho pokroku. Ako umelé kvety, vôbec sa nezmenili. Nemajú žiadne sebapoznanie, žiadny vstup do Božích slov ani nič nezískali. Keď hovoria v duchovnom spoločenstve o pravde, znie to, akoby rozprávali príbehy alebo hovorili o domácich záležitostiach – prečo to znie tak neobratne? Iní povedia: „Musíme konať svoju povinnosť oddane, ponúknuť svoju úprimnosť, dobre konať svoju povinnosť a vydať sa Bohu.“ Čo hovoria oni? „Musíme len tvrdo pracovať, dať do toho všetko a odviesť dobrú prácu!“ Po viac ako desiatich rokoch viery v Boha nedokážu ani len vysloviť slová „konať svoju povinnosť oddane“. Vedia povedať len: „Vynaložme viac úsilia, urobme viac práce, robme veci pre Boží dom, zasväťme svoje životy práci pre Boží dom. Nemáme toho veľa, ale máme svoju silu!“ To všetko sú veci, ktoré hovoria laici; nedokážu ani len poriadne používať duchovné termíny. Takíto ľudia veria v Boha už mnoho rokov, najmenej sedem či osem alebo aj viac ako desať. Neustále konajú povinnosti v Božom dome a vypočuli si už dosť veľa kázní. Prečo teda nedokážu pri rozprávaní správne používať duchovné termíny? O čom takíto ľudia každý deň premýšľajú, čím sa zaoberajú, o čom uvažujú a čo zvažujú vo svojom srdci? Je to úplná záhada! Ak ich budeš nejaký čas pozorovať, zistíš, že to, o čom každý deň premýšľajú, uvažujú a čím sa zaoberajú, sú v skutočnosti len telesné záležitosti. Sú úzkoprsí, malicherní a prehnane nároční, celé dni sú pohltení tým, kto je dobrý a kto zlý, osobnými krivdami a inými podobnými triviálnymi, nezmyselnými vecami, ktoré nemajú nič spoločné s pravdou. Ich myšlienky, nápady a názory sú všetky chybné, pochabé a nezmyselné. Navonok takíto ľudia pôsobia vzdelane a majú kvalitu; niektorí dokonca v spoločnosti viedli vlastné podniky. Ako je teda možné, že po tom, čo uveria v Boha, akoby nemali ani tú najmenšiu duchovnú auru? Nech sa na nich pozrieš akokoľvek, vyzerajú len ako drevená figurína alebo robot. Prečo sú takí nemotorní, bez ohľadu na to, akú povinnosť konajú? Prečo znejú duchovné termíny z ich úst tak neobratne? Nie sú ani takí dobrí ako papagáj, ktorý dokáže napodobňovať reč. Ak budeš pred papagájom neustále opakovať: „Amen, vďaka Bohu!“, naučí sa to hovoriť veľmi plynulo. Títo ľudia však nedokážu povedať ani „vďaka Bohu“; hovoria „vďaka, Bože“. Keď sa pozrieš na ich princípy riešenia vecí, na to, o čom každý deň premýšľajú, čo kalkulujú a plánujú vo svojom srdci, ako aj na to, čo milujú a o čo sa vnútorne vášnivo usilujú – nič z toho nemá absolútne nič spoločné s pozitívnymi vecami; všetko sú to veci zlých trendov, negatívne veci. Preto je tvrdenie, že to, o čom títo ľudia premýšľajú vo svojom srdci, je všetko zlé, úplne presné. Dokonca aj keď hovoria v duchovnom spoločenstve na zhromaždeniach, obsah ich duchovného spoločenstva a myšlienky a názory, ktoré odhaľujú, sú všetky skreslené. Vôbec nehľadajú pravdu a nedokážu získať žiadne osvietenie ani osvetlenie. Keď iní hovoria v duchovnom spoločenstve a delia sa o svoje osobné osvietenie, osvetlenie a porozumenie Božím slovám, títo ľudia pôsobia veľmi neobratne, nepatria tam a vôbec nevedia, čo majú robiť. Keď ide o drinu a prácu, majú určitú silu a sú ochotní tvrdo pracovať, ale ak od nich žiadaš, aby hovorili v duchovnom spoločenstve o pravde, nedokážu povedať ani slovo. Bez ohľadu na to, koľko rokov takíto ľudia veria v Boha, nikdy si neuvedomia, akou cestou by sa mali ľudia v živote vydať alebo čo má najvyššiu hodnotu, aby sa o to usilovali. Človek, ktorý má aspoň trochu svedomia a rozumu, aj keby neveril v Boha, dokáže do svojich päťdesiatich alebo šesťdesiatich rokov rozpoznať určitý zdravý rozum a nadhľad, ktorý by ľudia mali v živote mať; na hlbšej úrovni dokáže rozpoznať aj niektoré životné filozofie. A tým viac to platí pre veriacich v Boha – po desiatich či dvadsiatich rokoch viery dokážu pochopiť niektoré pravdy a vypestovať si pravú vieru a bohabojné srdce. Ale tí, ktorí nemilujú pravdu, bez ohľadu na to, koľko rokov veria v Boha, nemajú žiadne uvedomenie ani žiadny cit pre záležitosti týkajúce sa ich života, pre to, akou cestou sa vydať, ani pre duchovné záležitosti v živote. Aj keby sa dožili sto rokov, budú schopní hovoriť len tých niekoľko učení a tvrdohlavo sa držať tých niekoľkých názorov. Nie sú takíto ľudia veľmi problematickí? Akí sú to ľudia? Ak majú zlú ľudskú prirodzenosť, sú to diabli a satani. Ak nie sú zlými ľuďmi, ale sú len popletení, otupení a nechápaví ľudia, čím sú potom? (Zvieratami.) To znamená, že sú reinkarnovaní zo zvierat; je to úplná pravda. Tí, ktorí sú reinkarnovaní z diablov, aj tí, ktorí sú reinkarnovaní zo zvierat, majú spoločnú črtu: neprijímajú pravdu a majú k pravde odpor. Pokiaľ hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravde, tí, ktorí sú reinkarnovaní z diablov, prejavujú zjavný odpor a vzdor; majú jasné nápady, myšlienky a názory namierené proti každej pravde. Tí, ktorí sú reinkarnovaní zo zvierat, však nemajú jasné myšlienky ani názory; sú zmätení. V srdci cítia len odpor a pravdu neprijímajú. Majú tiež určité skreslené myšlienky a názory, ktoré sú úplne neudržateľné. Sú to názory, ktoré sa nedajú povedať nahlas a ktoré by žiadny normálny človek nikdy nepovedal, no oni si ich veľmi cenia. Skrátka, prejavmi tých, ktorí sú reinkarnovaní z diablov, ako aj tých, ktorí sú reinkarnovaní zo zvierat, je postoj extrémneho odporu a nenávisti voči pravde. Tí prví majú mimoriadne subjektívny odpor, nenávisť a odsudzovanie; tí druhí majú bezmyšlienkovitý odpor, nenávisť a odstup – hoci to nie je také radikálne, podstata ich postoja k pravde je rovnaká. Preto bez ohľadu na to, koľko kázní tieto dva typy ľudí počujú, nedávajú im zmysel ani im nedokážu porozumieť, pretože ich jednoducho nedokážu prijať. Ak niekto verí v Boha tri alebo päť rokov a nedokáže naplno alebo dobre používať duchovné termíny, je to ospravedlniteľné, pretože duchovné termíny sú pre každého veľmi neznáme; sú novým typom jazyka. Keď ľudia začnú veriť v Boha, duchovným termínom, ktoré počujú, veľmi nerozumejú a mnohé sú im cudzie. No po viac ako piatich rokoch viery v Boha, keďže často počúvajú kázne, hovoria v duchovnom spoločenstve o pravde a prichádzajú do kontaktu s týmto jazykom, postupne si ho osvoja. Budú schopní hovoriť ním s ľahkosťou, plynulo, prirodzene a slobodne. Budú ho vedieť používať a stane sa ich vlastným jazykom a súčasťou ich života. Toto sú prejavy normálnych ľudí. Tí, ktorí nemajú prejavy normálnych ľudí, to nedokážu. Aj keď vyslovia niektoré základné duchovné termíny, znie to veľmi neobratne a pre ostatných je ťažké tomu porozumieť. Keď s takýmito ľuďmi prichádzaš do kontaktu, je nepravdepodobné, že by si od nich počul povedať jedinú vec, ktorá by bola pre ľudí poučná, rozumná alebo úplná. Čokoľvek povedia, je neúplné – má to začiatok, ale nemá to koniec, alebo to má koniec, ale nemá to začiatok – alebo v ich myslení chýba akákoľvek logika a ich reč je len prúdom nezmyslov. Žijú tak dlho, a predsa nevedia hovoriť. Nedokážu vyjadriť, opísať ani jasne vysvetliť, na čo myslia alebo čo zažili. Vždy hovoria útržkovito, stále z nich vyžaruje hlúposť, alebo vyjadrujú skreslené myšlienky a názory. Nech sa na to pozrieš z akéhokoľvek uhla – či už ide o ich postoj k Bohu, odhalenia a prejavy ich ľudskej prirodzenosti v každodennom živote, alebo o skutočnosť, že po toľkých rokoch nič nezískali – takíto ľudia sú neľudia. Je pre neľudí jednoduché dospieť k porozumeniu pravde? (Nie.) Teraz je čoraz jasnejšie, že pre takýchto ľudí nie je jednoduché porozumieť pravde.

Pokiaľ ide o to, vedieť, čo je správne a čo nesprávne, nemali by ste po rozobratí týchto príkladov už vedieť, ako rozoznať, čo je správne a čo nesprávne? Väčšina príkladov, o ktorých sme diskutovali, je negatívna. Porovnaním s týmito negatívnymi príkladmi by ľudia mali v zásade vedieť, ktoré veci sú pozitívne veci. Každý, kto má vlastnosti ľudskej prirodzenosti, si takéto negatívne veci uvedomuje. Preto by normálny človek takéto veci robil iba za výnimočných okolností a po ich vykonaní by cítil nepokoj a bolesť a zaujal by postoj pokánia. Neľudia sú však iní. Aj keby tieto veci robili sto rokov, nevedeli by, že sú nesprávne; stále by si mysleli, že majú pravdu, a vytrvali by v tom až do konca. Ak odhalíš, že to, čo robia, je nesprávne, odvrknú: „Na základe čoho hovoríš, že to, čo robím, je nesprávne? Robím to už toľko rokov a nikto mi nikdy nepovedal, že sa mýlim.“ Ako sa cítiš, keď ich počuješ hovoriť takéto veci? (Mám pocit, že tento človek nemá žiadny rozum.) Nemajú žiadny rozum. Povieš im, že robiť to je nesprávne, ale oni to neprijmú a zostávajú v nevedomosti o tom, čo je správne a čo nesprávne. Potom môžeš zostať len v nemom úžase: „S tebou sa nedá rozumne rozprávať; skončil som s touto debatou!“ Sú vám už teraz jasné prejavy neľudí? (Áno.) Neľudia nerozumejú záležitostiam života, záležitostiam citov, tomu, ako sa správať a riešiť veci, ani záležitostiam týkajúcim sa integrity a dôstojnosti; dalo by sa tiež povedať, že tieto veci im úplne unikajú. S čistým svedomím si vyberajú tie mylné myšlienky, názory a metódy, ako zaobchádzať s ľuďmi a vecami a ako si počínať a konať. Navyše v nich slepo zotrvávajú a veria, že takto konať je správne. To odhaľuje, že v ich ľudskej prirodzenosti nie je vôbec žiadne svedomie ani rozum. Je teda zrejmé, že títo ľudia nemajú vlastnosti ľudskej prirodzenosti; možno len povedať, že sú to neľudia. Nemajú ani štipku svedomia či rozumu a žijú výlučne podľa satanových filozofií, mysliac si o sebe, že sú niečo extra, a pred nikým sa nesklonia. Ak sa títo ľudia po tom, čo uverili v Boha, trochu vydajú Bohu, myslia si, že sú ľuďmi, ktorí milujú Boha a podriaďujú sa Mu. Takíto ľudia môžu tvrdiť, že milujú Boha, no vo svojom srdci stále prechovávajú predstavy o Ňom, a keď vidia, že Boh koná veci, ktoré nie sú v súlade s ich predstavami, stále dokážu Boha súdiť a odporovať Mu. V takýchto situáciách majú dokonca tú drzosť nehanebne vyhlasovať, že práve oni sú tí, ktorí milujú Boha najviac. Nemajú vari žiadny rozum? Takýchto ľudí je v náboženstve veľmi veľa. Hovoria o Biblii a navonok sa zdá, že rozumejú všetkým učeniam, a predsa nedokážu rozpoznať pravdu vyjadrenú Bohom. Kým veria v Pána Ježiša, odsudzujú vteleného Boha. Ľudia veria v Boha, a predsa Mu odporujú, ba dokonca sa Ho snažia nachytať a útočiť na Neho. Neustále sa snažia proti Bohu intrigovať, neustále chcú Boha súdiť, neustále chcú hodnotiť, či sú Božie slová správne alebo nesprávne, hodnotiť, či sú Božie činy správne alebo nesprávne, a podrobne skúmať, či má Boh pravdu, alebo sa mýli. Majú takíto ľudia vôbec nejaké svedomie alebo rozum? Veríš v Boha, ješ a piješ Jeho slová a užívaš si toľko Jeho milosti a toľko Jeho požehnaní, a predsa, len čo zistíš, že Boh robí niečo, čo nie je v súlade s tvojimi predstavami, opovážiš sa Boha súdiť, odporovať Mu a odsudzovať Ho. To znamená nemať žiadny rozum. Ľudia, ktorí nemajú žiadny rozum, sú neľudia; nie sú vhodní pre vieru v Boha ani vhodní predstúpiť pred Boha.

Dobre, tým naše dnešné duchovné spoločenstvo ukončíme. Dovidenia!

27. apríla 2024